36. schôdza

Ďakujem pekne. Nečakal som, čo všetko sa dá nájsť v tomto návrhu zákona. Nikdy som to tam nevidel doteraz, ale, dobre, pán kolega, zopakujem to, to čo my navrhujeme, tak dnes v zákone už je, my len navrhujeme rozšíriť počet dní, keď nie je možné nariadiť prácu v maloobchode. To ideologické a tie morálne zásady, čo ste pospomínali, sa mi zdajú tak popletené, že naozaj akokoľvek sa snažím to tam vidieť, tak to v tom zatiaľ nevidím.
Teraz druhá vec. Áno, je to o obrane istých záujmov. Vy napríklad bránite tých, ktorých týmto obmedzíme. To sú tí zamestnávatelia, ktorí podľa môjho názoru dávajú nedôstojné mzdy tým mnoho razy nešťastným ženám, matkám. To, že v tom nebudú živnostníci, a vy ste to nazvali, že to je diskriminačné, že ten návrh je nedokonalý, no veď ja to viem. Vám vadí, že nezakazujeme predávať svoje výrobky živnostníkom? Mne to vôbec nevadí, ja viem, že im to nezakazujeme. A čo je na tom zlé?
A potom tie vaše také emotívne otázky, kam až zájdeme. No, pán kolega, nebojte sa. Naozaj každý aj ten ďalší návrh, ktorý či s kolegom Alojzom Přidalom, či s iným kolegom predložím, tak to budú všetko takéto sympatické návrhy v záujme slabých, ktorí sa nemôžu sami brániť.
A keď ste nám vyčítali, že KDH nebráni rodinu alebo neoceňuje prácu žien v domácnosti, no musím zasa zareagovať na to pri ambone, lebo vy to možno neviete. Ale to, že v našom dôchodkovom systéme je, že štát platí za ženy, ktoré sú pri deťoch, na dôchodok viacej z vyššieho vymeriavacieho základu, ako tí zamestnávatelia, tak to by ste mohli vedieť. To je môj návrh... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Vážený pán kolega, no snažili ste sa nám tu vysvetliť tú podstatu z tohto ekonomického pohľadu, dokonca až na základe nejakých ekonomických zákonov. Vy viete dobre, že prakticky tento návrh je skôr orientovaný na veľkozamestnávateľov. V podstate tie obchodné reťazce zneužívajú vlastne tú lacnú prácu. Na druhej strane to všetko speje k tomu, aké záujmy sú za týmito veľkými reťazcami.
A ak ste spomínali aj živnostníkov alebo malé obchodíky, ktoré fungujú, a prečo teda sa nezameriavame viac na nich a tak ďalej, ale ako keby sme v podstate diskriminovali tých veľkých, tak ide tu o tie konkrétne záujmy v podstate, kde je zjavné, že za tými veľkými je zisk za každú cenu. A potom to sú aj platy tých žien, ktoré robia a musia robiť v podstate aj v nedeľu.
A ďalej čo vadí nám kresťanským demokratom, to je konzumizmus, ktorý sa tu takýmto spôsobom presadzuje. A ja vám to poviem na niektorých príkladoch. A len by ste to videli v tých veľkoobchodoch, respektíve v tých supermarketoch na východe Slovenska, kde zjavne sociálne odkázaní ľudia, obyčajne Rómovia, nakupujú toho toľko, čo, som si istý, jednak si nemôžu dovoliť a jednak ani poriadne neskonzumujú. A myslím si, že aj toto by sme mali brať do úvahy, ak hovoríme o tom, ako aj týmto spôsobom eliminovať prakticky tie praktiky, ktoré potom tie veľké spoločnosti u nás uplatňujú. Teraz nechcem povedať, že ideme, že by sme mali... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán kolega Chren, taký zákon, ktorý je o morálke a o ideológii, ako hovoríte, tu platí. Teda už platný Zákonník práce jednoducho nedovoľuje maloobchodný predaj tri a pol sviatku s výnimkou toho, čo je definované v prílohe č. 1a.
SMER nerieši problém pracujúcej chudoby, hovoríte. Ale vláda Ivety Radičovej ho riešiť chcela. Ja som presvedčený že aj pán minister Mihál ten problém aj zamestnanosť chcel riešiť. Ale vy ste povalili vládu Ivety Radičovej, vy ste vyslovili nedôveru svojim ministrom, vy ste sa síce aspoň niektorí ospravedlnili, ale myslíte si, že to stačí?
Tento zákon nezakazuje predaj SZČO konateľom, PO. A dokonca môžu byť aj predajné automaty. Tie môžu fungovať. Ale my sme to nikdy netvrdili, že toto chceme zakázať.
Hovoríte o našom kolegovi bývalom Tonovi Marcinčinovi. No on už nie je člen KDH. Ale nenašiel zatiaľ lepšiu stranu , neišiel ani do hnutia NOVA. A som presvedčený, že napríklad Marcinčinov otec si myslí určite niečo iné ako pán Marcinčin.
Radím vám tiež nekupujte vianočné darčeky tak neskoro, až na Štedrý deň. Vaši blízki a drahí si to zaslúžia, aby ste ich im kúpili skorej.
No a keď vám chýba vajíčko alebo k tomu, komu chýba vajíčko. Tak jednoducho my nebudeme mať vyprážaný rezeň s tou ryžou a s tými marhuľami, čo hovorila vaša kolegyňa, ale si spravíme varené mäso, alebo mäso na prírodno.
A prídeme aj s tým jednoducho zákonom o výhrade vo svedomí a som zvedavý, či podporíte, aby aj lekári, ktorí... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Áno, chystám sa rozprávať viac-menej aj vo vystúpení v rozprave o možnom riešení situácie, ktorú tu máme pod témou ako keby nedele a ochrany nedele. A nech sa nehnevajú predkladatelia, ak niekto potom v rozprave používa aj argumentácie, že by chcel tú ideológiu a vôbec pohľad nad sebou trošička odlepiť. Totižto aj teraz v predchádzajúcich faktických poznámkach automaticky nabiehajú argumenty buď ad hominem alebo čisto vychádzajúce z týchto ideologických predpokladov. Dokonca sú tam také falošné tóny, ako keby chceli naozaj chrániť nejaké matky alebo nejakú rodinu tým, že teda v nedeľu bude zakázaný maloobchodný predaj, a snažia sa podsunúť, že chcú obmedziť tých otrokárov, tú zlú triednu skupinu zamestnávateľov. Len často im potom zabudneme povedať, že tým oni neobmedzia len zlú vykorisťovateľskú zamestnávateľov, ale aj pracujúcich, ktorí pracovať chcú, a zároveň aj kupujúcich, ktorí hromadne, predpokladám, a tam vzniká ten problém, nakupovať chcú. Čiže neviem, akým iným spôsobom sa to dá naznačiť. Ale toto obmedzenie ide proti ich slovami otrokárom, pracujúcim ľuďom, ktorí pracovať chcú, a kupujúcim, ktorí nakupovať tak isto v tých časoch, keď chcú oni zákaz, nakupovať chcú. A keď si myslia, že toto je dobré, tak my sa im snažíme vysvetliť, že nie, nie je to dobré.

Ďakujem veľmi pekne. No nechcel som to povedať tak priamo, ale, pán kolega Brocka, poviem vám to priamo. Návrh zákona, ako ste ho predložili, je proti zamestnancom a v prospech tých vykorisťovateľov. Vy sám ste to priznali v rozprave. Priznali ste, že tržby neklesnú, lebo ľudia nakúpia rovnako v tých zvyšných šiestich dňoch, ako by nakúpili v siedmich. Čiže tí zamestnávatelia a tie hypermarkety o žiadne peniaze a o žiadne tržby neprídu, ale budú pracovať o deň kratšie. Čiže budú zamestnávať menej ľudí. Čiže budú mať nižšie náklady. Týmto návrhom zákona umožňujete obchodníkom, aby zarábali rovnako, podľa vlastných slov, s nižšími nákladmi, s menšou pracovnou silou, s menej zamestnancami. Zarobia na tom obchodníci. Prerobia na tom tí zamestnanci, ktorí by inak v nedeľu pracovali to väčšie množstvo pracovných hodín, ako povedal aj váš bývalý kolega pán Marcinčin, a stratia prácu, prídu o zamestnanie. Čiže ak tu niekto lobuje za záujmy obchodníkov a proti záujmom občanov, ste to vy týmto návrhom zákona. A to sú fakty, to nie je vec, o ktorej môžeme polemizovať, jednoducho takto to bude.

Dobré popoludnie. Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, vzácne kolegyne, kolegovia, hostia, dokonca niektorí kývajú, to som teda netušil, že tam sú nejakí priaznivci, ale v každom prípade ich srdečne pozdravujem.
Dovoľte najprv povedať takú vstupnú poznámku, veľmi úprimnú, aj keď v tejto chvíli to takto v sále nevypadá, ale po tej už dvojdňovej diskusii by som chcel vyjadriť taký všeobecný názor, odvodený práve od tejto diskusie, že zhruba takto má vypadať práca parlamentu. Jednoducho diskutuje sa niekedy vášnivo, niekedy aj menej vkusne. Ale verím že každý do toho vkladá svoje presvedčenie dokonca, hoci ani teraz to nevypadá tak, ale registroval som pomerne nadpriemernú účasť poslancov zo strany SMER, ktorí tu boli počas tejto diskusie. A aj nadpriemerne do nej zasiahli. Takže asi, áno, takto by to mohlo vypadať. To je vstupná poznámka.
Potom ešte tiež na vstupe poviem aj také ocenenie úprimné tu pánovi poslancovi Brockovi. Zjavne vidno, že je to starý harcovník, ktorý už dačo zažil v parlamente. A má teda aj dar, keď sa rozhodne nejakú tému predostrieť aj ju asi uchopiť tak, aby bola zrozumiteľná, pôsobivá, a je to teda hodné možno aj takej úprimnej kolegiálnej gratulácie, vedieť oceniť aj partnera alebo súpera už kedy a ako. Mám taký pocit, že je sa čo od neho učiť, lebo udržiava tu pomerne značne zaujímavé, ale aj potrebné napätie pri tejto téme. A to pritom dávam tak do takého protikladu k iným téma, keď sme možno niekedy subjektívne niektorí pociťovali, že sú dôležitejšie, významnejšie témy. A ja si zaspomínam pán poslanec Brocka iba na jednu z nich, keď ste mi dali také školenie. A uznávam že nebolo zlé, keď sme tu mali korupciu. A o korupcii sme rozprávali pomerne krátko. A vy ste ma aj tak vyškolili, že to predsa bolo zbytočné, tak veľa o tom rozprávať, lebo že menej je niekedy viac. A asi ste mali pravdu. Myslím si, že tá odozva ani zďaleka nebola taká, aká je teraz pri tomto zákone. Dávam možno rečnícku otázku, že ozaj je ten rozdiel váh týchto tém taký veľký, že tá korupcia je tak slabou témou a práca v nedeľu tak silnou alebo, naopak, ja som takým slabým poslancom, ktorý tak slabo predostrie takúto tému, a vy ste taký dobrý? Bez nejakej irónie chápem, že aj forma je dôležitá. A budem sa snažiť, keď možno už štvrtýkrát budeme dostávať zákon o tých, ktorí bojujú s korupciou. Možno odkukať niečo od vás a vstúpiť do tohto boja politického tak, aby sa o korupcii tu rozprávalo dva dni, lebo ja som presvedčený, že občania potrebujú túto tému tiež rozobrať do šróbikov, teda do drobných skrutiek, aby som hovoril po slovensky. A bolo by veľmi dobré, keby sme teda to dokázali aj, samozrejme, za účasti poslancov strany SMER, ktorí teraz v tejto chvíli už skutočne nie sú ani v reprezentatívnom zastúpení, a keby sme teda vedeli sa poučiť z toho, čo ste takýmto spôsobom, a ja to myslím ozaj bez irónie, ponúkli, lebo cítiť to, že viete po tej dvadsaťročnej práci v parlamente tému, ktorú ste si zvolili, dobre predať.
No to boli úvodné poznámky a ja teda sa nebudem snažiť veľa pospomínať z toho, čo tu už bolo, ani neprinesiem niečo až tak originálne, ale skôr, než sa k tomu dostanem, predsa len bude ešte jedna spomienka na zákon, ktorý sme tu s podobnou témou mali. Jeho autormi boli poslanci z klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, ktorí navrhli, aby v nedeľu a v dni pracovného pokoja nám nevrčali tu rôzne zariadenia po krajine. To už by som si povedal, že to je ako taká mladšia sestra tohto vášho dnešného návrhu zákona, kde, aj keď viem, že sa tu vychádza zo zásadných rozdielov, ale predsa len je spoločný menovateľ tá nedeľa a istá úcta k tomu kľudu, ktorý je s nedeľou spojený. A mne sa zdá, že to bol veľmi rozumný návrh, ktorý naozaj nebolo možné nejako ideologicky opuncovať, a napriek tomu značná časť poslancov aj tí, ktorí dnes sa hlásia k tomuto návrhu, mali vtedy s týmto návrhom problém. Myslím si, že jeho predkladateľmi boli moji kolegovia pán Huba, pani Horváthová pán Kadúc. A viem, že som vtedy podporil ich ako ich kolega, ale aj ako človek, ktorý rád rozpráva to, čomu verí, svojou starou skúsenosťou z Viedne. Kosačky vtedy ešte nepredávali na Slovensku bežne v roku 1992. Tak ja som si za nejakých 800 šilingov tam vtedy kosačku kúpil, aby som ten trávniček nejako mohol pokosiť. A všimol som si, že v tej sade papierov, ktoré som dostal k tej kosačke v ktoromsi obchodnom dome vo Viedni, bol na prvom mieste výrazný papier, ktorý ma upozorňoval na to, že túto kosačku nesmiem používať v nedeľu. Zdalo sa mi to teda také až, veď to je vyše dvadsať rokov, no zvláštne. My sme možno boli zvyknutí hrkotať v nedeľu kadečím. A u nás s luteránskymi koreňmi možno toho bolo až viacej. Ale rozhodne to bolo tak, že som si povedal, aha, tí ľudia sú niekde ďalej a tak si teda myslím, že toto je vec. Aj odvolajúc sa na tú spomienku z Viedne, aj na ten zákon z minulého roka mojich kolegov, aj na dnešnú tému teda ozaj niekedy počúvajme, čo sa hovorí, a pokúsme sa zareagovať na to tak, ako sa to asi hodí z pohľadu občana. A ak bojujeme dnes za občana z pohľadu tých zamestnancov, ktorých tento problém trápi, a verím, že to je problém, tak možno by sme mohli zabojovať aj z pohľadu práve tých občanov, ktorých oprávnene trápi, že v nedeľu, deň pracovného pokoja, a v štátnych sviatkoch nedeli na roveň postavených stále u nás ako keby takýto zákaz neplatil. Je to zákaz možno taký v nás, istá výchova. Ale nič by sa nestalo, keby sme naozaj zdôraznili, že v nedeľu takéto zariadenia sa nepoužívajú.
Takže toto som len považoval za potrebné pripomenúť, určite, myslím, už to asi aj zaznelo zo strany kohosi, že keď príde takýto zákon opäť na pretras, tak možno bude mať väčšiu šancu na podporu.
A ja teraz vám idem ponúknuť také tri obrazy, ktoré sa mi vynárajú odvtedy, odkedy počúvam diskusiu, zatiaľ som do nej nezasahoval. A to sú obrazy, ktoré možno nie sú úplne náležité, ale opäť budú úprimné.
Obraz číslo jedna. Ja som mal veľmi dobrého svokra. Bol to naozaj chlap, pracovitý, statočný, zo Zemplína, z Parchovian, človek, ktorý vyznával prácu, prácu ako základ všetkého, čo teda človek má robiť, poctivú čestnú. Ten chlap bol ochotný naozaj pracovať v kuse. Až to bola filozofia práce, že kto nepracuje, nech neje. Ja viem, že ja keby som riskoval, že by som prišiel k nemu niekedy inokedy ako v nedeľu, tak ani nedokážem tašky položiť a už budem mať voľačo v ruke, aby som mu dačo pomohol úplne v dobrom. Tak som sa niekedy až smial a hovoril, že, otec, počúvaj, ty, keby tá nedeľa neexistovala, tak ty zahynieš, to jednoducho tá nedeľa je pre teba asi požehnaním. A fakt iba chcem tento obraz predostrieť ako úprimný spomienkový pohľad na ľudí, ktorí ako keby nemali mieru v tom svojom pracovnom nasadení a tú nedeľu bez ohľadu na jej pôvod potrebujú, pretože možno sa zabudli v živote naučiť oddychovať. A tá nedeľa tým istým svojím posolstvom, každý si ho môže uchopiť, z ktorej strany chce, človeku pripomína, že treba vedieť nielen pracovať, ale aj oddychovať. A ten môj dobrý svokor práve vďaka tej nedeli oddychovať sa naučil, vedel, že vtedy naozaj sa nepracuje. A bolo to veľmi dobré. Bol to deň, keď musel si oddýchnuť.
Obraz číslo dva, už trocha aktuálnejší. A ozaj sa k nemu hlásim tak, že som si ho nevymyslel len pre túto chvíľu. Je to obraz istého novodobého väzenia. Ja keď sa pozriem na nákupné strediská, na tie veľké priestory, kde niet okna, síce ani u nás v tejto sále niet okna, no ale máme tu iné pracovné povinnosti, hovorím si na ich adresu, bože, vy ste tu zavretí osem hodín, niektorí dvanásť a vy ani neviete, či vonka svieti slnko, či prší, sú výpary z tých rôznych tovarov. Ja mám vždy pocit stiesnenosti, keď vkročím do takýchto priestorov obchodných, a pocit istej úľavy, keď z nich vychádzam, a to tam však nemusím byť dlhšie, ale len počas nevyhnutného nákupu. A naozaj bez ohľadu na tú nie výšku, ale skôr nízkosť mzdy, ktorú dostávajú ľudia v týchto obchodoch, to vieme, že nie sú platení kráľovsky ani zďaleka, je ako keby v mojich očiach pohľad na novodobú väznicu, ktorá už nemá teda mreže železné, ale tie ekonomické mreže, ktoré tam nútia tých ľudí pracovať. Nechce sa mi veriť, že takéto prostredie napriek klimatizácii, napriek tým neónom je pohostinné. Práve, naopak, aj vďaka tej klimatizácii a neónom je to naozaj veľmi nepohostinné prostredie, ktoré, myslím si, tak to cítim. To ešte je obraz číslo dva.
A teraz obraz číslo tri. To je pohľad na diskusiu, ktorú som si nevymyslel tiež pre tento prípad. A budem tak možno kontrovať, myslím, že pán poslanec Zajac včera spomínal, ako sa, hej, naňho obrátili predavačky a poprosili ho, aby, preboha, dačo s tým zákonom urobili, pretože vtedy nechcú pracovať. Ja nemám štatistický prieskum ani, priznám sa. Viackrát som sa spýtal tiež nielen v tomto období pred týmto zákonom ľudí, ktorí pracujú za pokladňou, ako to je. A trocha účelovo, ale zase s tým, že neklamem, si zaspomínam na pokladníčku, ktorá mi povedala na konto tohto zákona alebo tejto témy, nebolo to tesne v predchádzajúcich dňoch, že: „Prosím vás, dajte tej nedeli pokoj. Veď ja nemám inú možnosť si zarobiť, privyrobiť. Ja naozaj veľmi rada si beriem, ešte keď aj niektorá kolegyňa nemôže ísť vtedy do práce, tú nedeľu, pretože som tu stále, je to rovnako a zarobím si aspoň o pár eur viacej.“
Takže prečo som tieto obrazy ponúkol. Možno ste cítili, že to neboli obrazy jednosmerne orientované, že teda pravda je len tá jedna. Ale mne z tej celej diskusie, mám to šťastie, že teda vystupujem viac-menej v závere, vyplýva, že to bola diskusia nielen bohatá, ale aj taká košatá, mnohorozmerná a každý do nej vniesol veľa rôznych pohľadov. Ja si preto dovolím povedať, že ani jeden z týchto pohľadov nebol absolútne pravdivý, ale ani jeden z týchto pohľadov nebol absolútne odstrániteľný ako nepravda. Za tie dva dni sme tu počuli kritériá, ktoré vychádzali z využitia voľného času a z pohľadu rôzneho, ako tento čas využívať. Vážne kritériá ohľadom nezamestnanosti tu zazneli. Boli tu kritériá ohľadom počtu pracovných miest, ktoré by teoreticky mohli byť ohrozené. Oceňujem aj vystúpenie pána podpredsedu Figeľa, ktorý do toho vzniesol taký možno až vyšší étos, pohľad istej životnej filozofie, pohľad etiky, pohľad súcitu, pohľad schopnosti sa zamyslieť aj z poslaneckých lavíc nielen teda nad stisnutím hlasovacieho zariadenia, ale aj tak úprimne, tak od srdca nad osudom tých, u ktorých máme tú obrovskú zodpovednosť, možnosť formou zákonov rozhodovať, resp. ovplyvňovať ich život. Sú to všetko veľmi zložité pohľady, aj to konfesné hľadisko tu, samozrejme, zaznelo. To sa nedá sa z toho odstrániť. Tradície našej krajiny židovsko-kresťanské tu boli spomínané. Ja som si to nepoznačil presne, ale keby sme sa mohli dotknúť nejakej štatistiky, tak najmenej pätnásť dôležitých argumentov pre návrh a proti návrhu, ktoré jednotliví rečníci použili, tu zaznelo. A keďže mne sa tie argumenty, ako som sa už priznal, páčili s tým, že sa mi na každom z nich zdalo, že je niečo, čo by som vedel a mal aj podporiť, ale na každom z nich som zároveň cítil, že určite oponenti majú pravdu, keď ich kritizujú, tak som si povedal, že ponúknem možno také neštandardné riešenie, ale také, ktoré možno práve z prejavu pána Figeľa aj sú alebo by mali byť odvodené. Nie, nechcem sa postaviť do tej takej taktickej roly, že no tak každá strana má svoju pravdu a ja si osobujem právo povedať, no tak, vidíte, každý má pravdu a načo už budem musieť takticky cez to prekľučkovať a pôjdem sa posadiť nazad. Ja aj poviem to svoje hlasovanie.
Ale to, čo chcem ponúknuť, je práve možno to, uznám, že nie je to typické, čo mi vyplynulo ako taký pohľad na snahu vykonať istú syntézu. Ak som spomenul, že tu boli aj otázky istej súcitnosti, pohľad na našich ľudí, istej pokory, istej historickosti z pohľadu tradície a koreňov našej krajiny, tak sa mi žiada pripomenúť, asi vás tým prekvapím, aj práve to, že ak sú korene našej krajiny kresťansko-judaistické, tak že možno naozaj tu existuje významná časť obyvateľov, ktorí boli obyvateľmi tejto krajiny, pre ktorých tá nedeľa bývala v sobotu. Mám na mysli 70 000 židovských spoluobčanov, ktorí pred sedemdesiatimi rokmi boli za neuveriteľne krutých a, chcem povedať, aj neopakovateľných, chcem tomu veriť, okolností poslaní tam, skadiaľ nebolo návratu. A ja nechcem dramatizovať ani zneužívať túto tému, aby som hovoril o detailoch, aj keď, priznám sa, som teraz možno ovplyvnený dosť tým, že som v posledných týždňoch dosť často sa tejto téme venoval, práve tomu 70. výročiu slávneho úteku Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z Osvienčimu. A keď si čítam tie knihy „Čo Dante nevedel“ alebo „Ako som ušiel z Osvienčimu“, obaja menovaní napísali knihy, tak sa mi to vynára pred očami ako čosi, čo sa mi zdá neuveriteľné, že len sedemdesiat rokov je odvtedy. Veď tu som už dva roky. A sedemdesiat, no to je len tridsaťpäťkrát viacej. Len tak mizerne málo uplynulo času od takých hrôz, ktoré by som rád prisúdil do praprapraveku, keď ešte mamuty boli kráľmi našich hôr. Viete, priznám sa, nie je to obscénnosť, ale ozaj úprimne bez toho, aby som to chcel umelo spojiť, ma chytá hrôza z toho, že naši predkovia nedávni, otcovia, starí otcovia takúto hrôzu nejakým spôsobom zažívali. Nejakým spôsobom sa možno niektorí z nich na tom podieľali. Nechcem v žiadnom prípade sudcovať, ale mám úprimné presvedčenie, že my sme sa práve s touto témou, s touto neuveriteľne strašnou témou, ktorá je súčasťou našej veľmi živej nedávnej minulosti, ešte stále nevysporiadali. A preto mi napadá súvislosť, ktorá, uznám, môže pôsobiť ako veľmi umelo vložená do tejto témy. Ale keďže sa hlási k tomu úprimne, nuž nech mi je to odpustené.
Ak teda zaznelo aj zo strany predkladateľa, aby sme išli na to aspoň nejakou metódou postupných krokov, tak by možno stačilo, aby sme mali aspoň niekoľko dní štátnych sviatkov, keď už nie každú nedeľu, že si vie predstaviť, aby to nebolo spojené s tou konfesiou, tak nech je to len zopár štátnych sviatkov, kde ozaj budeme dôslední, a odskúšame ti to, tak urobme syntézu, ktorá by bola do istej miery naplnením tej pokory, súcitu aj ekonomického pokusu analyzovať.
A dovolím si to navrhnúť v tej podobe, aby sme si skúsili vytvoriť na pamiatku tých, ktorí sa už nikdy nevrátia, tých 70 000 otrávených a zavraždených Slovákov, dajme do návrhu takéhoto zákona štyri dni, štyri šábesy. Už ich nepotrebujú, tí ľudia tu už nie sú. Už je tu len niekoľko stoviek z tých desiatok tisíc. Čo keby sme takýmto elegantným spôsobom, ktorý nemá vo svete obdobu, poukázali na to, že hoc už niet možnosti napraviť tú hrôzu rokov štyridsiatych minulého storočia, že by sme im aj tak vedeli vytvoriť takýto pamätník, občanov, pre ktorých práve tá sobota bola taká dôležitá, ako to tu už v rozprave zaznelo? A dokonca tu niekto spomínal aj rok 364, koncil, keď práve biblická sobota bola posunutá na nedeľu. Ja sa priznám, nie som znalec Biblie taký, aby som to mohol povedať. Myslím, že som sa niekde dočítal, že práve deň siedmy podľa Biblie bola sobota a že až tým zásahom ktorého si cisára to bolo posunuté na nedeľu. A ak tá spojitosť tej veľkej časti našich bývalých spoluobčanov s tou sobotou je taká silná, mne sa zdá, že by sme dokázali práve takýmto netradičným spôsobom urobiť nejaké dôležité pokánie, lebo stále sa s tým stretám. Keď sa o tom rozprávam, nehnevajte sa, aj tu niekedy, nemáme tú tému spracovanú, ju možno nepociťujeme v tej absolútnej hrôze, ktorá podľa mňa z nej vyplýva. A toto by bolo riešenie. Ja sa naozaj za to hlboko ospravedlňujem, aby ste to nechápali, že hľadám spôsob, ako torpédovať. Možno to niekto tak povie. Ale napadla ma táto súvislosť. A prihováram sa, aby sme zvážili možno aj takýto pohľad na to, že, áno, nech je tu absolútny pokoj okrem tých prevádzok, ktoré si to nemôžu dovoliť, a zároveň to spojíme s takouto spomienkou a nemá to byť samoúčelné, nie je to rozhodne vec, ktorú by som ponúkal len preto, aby sme sa stále pozerali do minulosti. Ja si práve myslím, že minulosť sa nekončí, ani sa končiť nemôže. A my to všetci vieme.
A tá moja snaha pripomínať túto tému vyplýva práve z toho, že nemáme záruky napriek plným obchodom, napriek relatívnemu blahobytu toho, že sa opäť nemôžu na scénu Európy či celého sveta dostaviť hrôzy, ktoré by boli ako keby neuveriteľným opakovaním toho, čo sa udialo v kultúrnom stredoeurópskom priestore pre sedemdesiatimi rokmi, si myslím, nie kvôli tomu, že dodnes existujú v našich učebniciach spisovatelia, ktorí nádherne písali a ktorí ovplyvnili moju mladosť a o ktorých som sa až neskôr dozvedel, že kruto arizovali, ale preto, že naozaj tu to riziko existuje. A ja by som bol veľmi rád, keby sme práve takýmto netradičným spôsobom, takýmto zaujímavým zákonným pamätníkom a pripomenutím toho, čo sa už nedá napraviť, ale čo pripomínať treba, urobili možno tú syntézu toho, že všetky hlasy pre návrhy a proti návrhom, ktoré boli za dva dni spájané s týmto zákonom, by sa na tých štyroch šábesoch celkom zaujímavým spôsobom odskúšali. A možno by sme tak ponúkli svetu riešenie, ktoré nie preto, že je originálne, ale preto, že by bolo úprimne myslené, by mohlo spôsobiť možno aj isté pozdvihnutie alebo istú vážnosť spojenú s našou krajinou, že sme boli schopní urobiť gesto aj takéhoto charakteru.
Veľmi sa vám ospravedlňujem, ak som spojil veci nenáležité. Môžem iba povedať to, že to bolo mienené úprimne. Nechcel som vás zaťažovať. Ani som nie na to tak pripravený práve zložitou analýzou, koľko tak ozaj peňazí príde a odíde. Ja priznávam dobrý úmysel predkladateľom, priznávam dobrý úmysel oponentom. A možno som sa pokúsil ponúknuť niečo, čo by dokázalo túto snemovňu na tejto téme istým spôsobom zjednotiť a ukázať spôsob, akoby mohla byť uchopená. Ak ste to tak zobrali, tak vám ďakujem, keď nie, tak môžeme o tom diskutovať niekedy nabudúce, veď história sa nekončí. Ďakujem pekne.

Pán kolega Mičovský, myslím si, že sa nemusíte ospravedlňovať za svoje vystúpenie. Práve, naopak, ja vám chcem poďakovať za vaše vystúpenie, ktoré na rozdiel od niektorých oponentov bolo, by som povedal, tak neideologické a, naopak, zbavené ideologických predsudkov voči predkladateľom, že ste na tom návrhu našli aj niečo pozitívne, že ste zdôraznili ten moment solidarity alebo spoluúčasti s tými, ktorým chceme pomôcť. Naozaj ja som nechcel nahnevať nikoho, ani niekoho z tejto snemovne, ani prípadne tých, ktorých sa to dotýka, lebo, nakoniec, keď kolega Chren uznal argument, že tržby neklesnú, tak ani tí zamestnávatelia sa nemusia hnevať.
A súhlasím s vami, aby sme išli na to cestou postupných krokov, že teda tento návrh je možno príliš veľa, veľké sústo pre niekoho.
A súhlasím s vami, že keď súčasníci alebo niekto nemá taký vzťah k sviatkom alebo k nedeli ako naši otcovia, tak by sme mohli riešiť aspoň niečo, napríklad aj ten váš návrh, aby to ocenila aj tá istá skupina ľudí. Mne sa ten návrh veľmi páči, naozaj, keby sme do toho zahrnuli aj tie šábesy, to znamená, že nemusia to byť všetky sviatky, všetky nedele, len podmienkou je, že ten návrh musí prejsť do druhého čítania, aby sme mohli ďalej diskutovať o nejakých zmenách. Teraz v prvom čítaní je možné ten návrh len zamietnuť alebo ho posunúť na ďalšiu diskusiu. A ja sa prihováram za ten druhý, ten prístup, ktorý ste vy navrhli, aby sme išli na to cestou postupných krokov, tak ako sme to doteraz robili. Tri a pol dňa, to bolo tiež po debate, neviem, či tu bola dva dni, ale určite to bola... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Chcem nadviazať na obidvoch predrečníkov, aj na pána kolegu, ktorý je mojím krajanom, pán Mičovský dobre pozná Zemplín. A tam už tradične v minulosti ľudia boli jednoduchí, ale úprimní a nesmierne pracovití, napriek tomu, že pri tej práci nezabúdali, že v nedeľu je potrebné sa stíšiť, upokojiť a odpočívať. Aj mnohí to robili tak, že jednoducho len odpočívali, niektorí išli do kostola, niektorí čítali knihy, kalendáre, jednoducho tú nedeľu využívali na to, aby v pondelok boli znovu silnejší.
Ale čo by som chcel z tých dvoch vystúpení podporiť, je to, aby sme riešili veci postupne, postupné kroky. Tu pán Mičovský naznačil, že kúpil kosačku, kde bolo napísané, že sa ňou v nedeľu nemá pracovať v Rakúsku. Tam nieže sa nesmie kosiť, tam sa nemôže ani frézovať v záhrade, nemôžu sa používať ani drviče a dokonca sa nesmú ani klepať koberce. Čiže zdanlivo je to úsmevná záležitosť, ale to len dokresľuje to, ako Rakúšania pochopili nedeľu. Ale najprv ju pochopili v tom zmysle, že ju povýšili na to, že to je zvláštny deň, osobitný deň, deň, keď naozaj človek sa má venovať sebe, rodine a nemá sa zapodievať ničím iným. Takže ak niekedy v budúcnosti sa chceme dožiť toho, aby aj na Slovensku pri niektorých predajoch, pri predajoch niektorých tovarov predávajúci, či výrobca pribalil upozornenie, že ním nesmie pracovať napríklad v nedeľu, tak k tomu sa môžeme dopracovať až potom, keď urobíme prvý krok. A či to bude prvý krok, tak ako naznačuje pán Brocka alebo pán kolega Mičovský, to sa uvidí. Ale v prvom rade je potrebné posunúť toto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja len začnem tým, s čím si, pán kolega, začal. A to bolo tým svokrom. Ja takisto mám starých rodičov pred sebou a ich súrodencov. Naša babka bola by mala teraz 30. júna 100 rokov. A tiež som vnímal týchto ľudí, tvrdo pracujúcich. Tvrdo pracovali. A toho svokra si pekne spomenul. On keď celý týždeň tvrdo pracoval, no tak v tú nedeľu naozaj potreboval si odpočinúť. A to si uznal. A tí ľudia boli nastavení na tú nedeľu. A preto je to nedeľa. My ju rátame ako siedmy deň v týždni. Ale kedysi to bol prvý deň v týždni, hej. A to bolo. V podstate je to zaužívané v kresťanskej Európe. Ešte stále môžem tú Európu nazvať kresťanskou. A je to deň vzkriesenia. Preto tam bola tá zmena zo Starého zákona, kde sa svätila sobota v Kristových časoch a po jeho zmŕtvychvstania a kresťania zavádzajú postupne tú nedeľu. Vo vtedajšej ríši, teda spojenej ešte Východorímskej a Západorímskej cisár Konštantín v podstate v tom 4. storočí roku 321 zavádza pre celú Rímsku ríšu tú nedeľu a zákaz práce v nedeľu okrem poľnohospodárskych prác. Ja som to spomínal. Bolo to naozaj múdre rozhodnutie toho panovníka, hľadiac na dobro svojich v podstate podaných.
Tak ako si to spomenul, aj ja vnímam veľakrát tie ženy v tých hypermarketoch. Koľkokrát aj si pripadám ako v hypermarkete zatvorený tuná v tej Národnej rade, hej. Ten priestor mi veľmi to pripomína. Ale sú to akoby novodobí otroci. A keď my nútime týchto ľudí, že musia ísť pracovať v nedeľu, lebo nemajú často na výber, možno je ten jeden príklad tej pokladníčky, ktorý si hovoril, ale to znamená, že ona to nie je schopná zarobiť dôstojne na svoje živobytie cez týždeň.

Ďakujem za slovo. Ďakujem aj všetkým trom kolegom, ktorí zareagovali. A, ako som povedal, v tejto sieni práve tá diskusia je cenná. A aj pod vplyvom nielen toho, čo som si pripravil tak, že to chcem povedať, ale práve pod vplyvom toho, ako ste zareagovali, budem naozaj v záujme toho, aby tá diskusia mohla prebiehať, aj keď možno som na jej začiatku bol naladený na absolútne opačné reagovanie, hlasovať za návrh, aby sme mohli sa baviť aj o tom šábese, aj o tej miere, aj o tom, ktoré argumenty majú akú váhu, aj keď niektorým z nich sa váha prisudzuje ťažko. Možno ak sa nám podarí dôjsť do druhého čítania, nájdeme riešenie, ktoré by tou syntézou mohlo byť. Takže naozaj sa priznávam k tomu, že v tomto procese som dosť diametrálne zmenil názor. Diskutujme.