39. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Aj ja oceňujem, že pán minister rokoval s opozíciou, a aj za jeho ústretové kroky, ktoré urobil.
Chcem povedať ale aj tak, že ešte poslednýkrát, keď som sa ho pýtal, že prečo túto vec neriešime normálnym zákonom, teda neriešime túto vec, reguláciu, či už predaja, alebo tzv. teda zákazu predaja, v rámci normálnej novely zákona vodného, tak takúto odpoveď som nedostal. Ja som totižto doteraz stále presvedčený o tom, že takáto úprava do ústavy nepatrí a že bolo to treba riešiť normálne v riadnom zákone o vodách. A keď sa pozriete na súčasnú prílohu k tomuto ústavnému zákonu, a to § 17a vodného zákona, ako je upravený, pokiaľ bude tento ústavný zákon prijatý, zistíte, že prakticky ani ústavný zákon by nebol potrebný, pokiaľ by z toho nebolo politikum, aké politikum sa z toho stalo. Ale keď sa už stalo toto, z tohto politikum, a nie odborná vec, a teda musím povedať, že na tlak nás opozície ste prišli z vládnej strany s týmto návrhom zákona, ústavného zákona, ktorým chcete riešiť túto otázku tak, aby to vyzeralo teda pred občanmi, že ste v žiadnom prípade nechceli túto vodu cez vodovody alebo prepravné zariadenia dostávať do zahraničia, tak prosím. Pokiaľ je snaha o opravu, ja túto opravu vašu prijímam a takisto ju podporujem a podporuje ju aj klub Kresťanskodemokratického hnutia.
Ale musím znova povedať to, čo som povedal na júnovom vystúpení. Pokiaľ by nebolo plánom toho, tej novely vodného zákona predávať vodu, tak by jednoducho § 17a nikdy v tej podobe sa v tom, v tom návrhu novely vodného zákona nebol objavil. Nikdy by nebola existovala k nemu priložená vyhláška, ktorá by bola hovorila o poplatku za predaj pitnej vody do zahraničia, a nikdy by nebola tlačovka Asociácie vodárenských spoločností, ktoré podporovali tento zákon. A práve podporovali z tých prevádzkových častí najhúževnatejšie, pretože zrejme za tým cítili v budúcnosti predaj vody. Viem, o čom hovorím. Ja som ešte bol pri transformácii v komisii transformácie štátnych vodárenských spoločností na akciové spoločnosti pri ministrovi ešte Koncošovi, ministrovi pôdohospodárstva v období '98 - 2002 a viem, akým spôsobom sme ledva udržali celistvosť vodárenských spoločností, ako existujú dnes. Chceli sme zabrániť tomu, aby sa v budúcnosti neoddelila prevádzka a nepredala sa zahraničným spoločnostiam. Bohužiaľ, aj v kraji, odkiaľ ja som, tak sa toto stalo a prevádzková spoločnosť je dneska v rukách francúzskej, francúzskej spoločnosti. Samozrejme, že tieto prevádzkové spoločnosti majú záujem predovšetkým zarábať a čo najmenej, bohužiaľ, čo najmenej investovať. Takže keby tento záujem nebol býval, tak by sa podoba novely zákona o vodách v júni nebola objavila v tej podobe, hlavne v § 17a a v tej vyhláške, ktorá k tomu bola priložená, ako sa to v júni objavilo. Dneska sme pri tom, že robíme trošku nesystémový krok, pretože dávame ústavným zákonom do ústavy niečo, čo podľa môjho názoru do ústavy nepatrí. Bohužiaľ, trošku przníme ústavu, pretože ak v ústave hovoríme o spotrebiteľských obaloch a podobných veciach, myslím si, že to málo krajín takýmto spôsobom rieši. Ale ešte raz hovorím, prosím, ak je takáto situácia tu, a je tu, hoci takto narýchlo zbúchaný ústavný zákon, ktorý ale rieši blokáciu predaja pitnej vody potrubím a prepravnými prostriedkami, s výnimkou teda, samozrejme, prepravy a predaja pitnej vody a minerálnej vody v spotrebiteľských obaloch, čo je prirodzené a normálne, tak som s týmto ústavným zákonom stotožnený.
Som aj rád, že ministerstvo vyšlo v ústrety jednej našej poznámke, že pôvodne tento návrh neriešil takú situáciu, pokiaľ by si občania viezli vodu do zahraničia nie v spotrebiteľských obaloch, ale na svoju na osobnú spotrebu, teda v nejakých iných nádobách, tak tento článok, ktorý tu prišiel alebo ktorý bol nejakým spôsobom skompilovaný z ministerstva a našou pripomienkou je tu plne akceptovaný, a preto aj túto, tento ústretový krok pána ministra kvitujem a myslím si, že je to, že je to dobrý krok, krok dobrým smerom v rámci toho, čo som povedal, že by tieto veci teda nemali byť v ústave, ale do ústavy sa predsa len kvôli politiku, ktorý nastal od júna tohto roku, dostávajú.
Padajú tu rôzne ešte iné návrhy otvárania ústavy cez ústavný zákon. Ja by som všetkých chcel poprosiť a vyvarovať sa, aby sme sa vyvarovali od toho, aby sme nejakým spôsobom vstupovali a otvárali iné články, prípadne doplňovali iné vety do ústavy. Myslím si, že toto je dostatočná úprava toho, čo chceme dosiahnuť, a to je teda zákaz prepravy vody vodovodmi a prepravnými prostriedkami mimo teda tých spotrebiteľských obalov.
Ešte raz kvitujem to, že pán minister rokoval s opozíciou, že sme sa stretli a klub Kresťanskodemokratického hnutia tento zákon podporí.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán kolega Muránsky, musím povedať, že súhlasím s vami, že táto novela ústavy je kdesi prznením ústavy. Z ústavy sa vytvára trhací kalendár účelovou zmenou. Keď niekto má záujem chrániť vodu ako v mnohých iných prípadoch prírodných zdrojov Slovenska, je možné zabezpečiť to v samotnom zákone a nepotrebujeme na to osobitnú zmenu ústavy. Práve preto ja za takúto účelovú zmenu ústavy hlasovať nebudem.
Ale musím povedať, že je to len odvedenie pozornosti od skutočného problému, na ktorý sme poukazovali pri samotnom návrhu v zákone o vodách, ktoré vypracovalo ministerstvo, a síce je priložená, návrh vyhlášky, ktorým sa chce zaviesť spoplatnenie závlahovej vody pre farmárov. Výsledok? Drahšie ovocie a zelenina pre občanov tejto krajiny. Rovnako aj zavedenie poplatkov za minerálnu vodu, ktorú pán minister priložil k tomuto návrhu zákona, ktorým chce znevýhodniť slovenské minerálky na slovenských pultoch, aby občania radšej kupovali zahraničné a dovezené. Toto len všetko preto, aby mal v envirofonde trošku viac peňazí, o ktorom môže on sám rozhodnúť. Takže práve táto novela ústavy, ktorá je tu predkladaná, je len odvedením pozornosti od toho, ako chcú ublížiť občanom tejto krajiny.
Ďakujem.

Ja sa, pán poslanec Muránsky, s vami zhodujem v tom, že v tomto prípade ide o neoprávnený, nedôvodný a nesystémový zásah do ústavy.
Rovnako sa s vami stotožňujem v tom názore, že ak chceme opravovať a blokovať predaj, prepravu vody do zahraničia, máme na to príslušný vecný zákon, zákon o vode. Opravu treba a nápravu treba zjednať teda tam. A s čím s vami nesúhlasím, to je v tom, neviem, kde beriete garanciu toho, že na základe takto nastaveného znenia návrhu zmeny ústavy ten predaj a preprava vody bude blokovaná do zahraničia. Ja tú istotu naozaj nemám, obzvlášť ak vidím znenie a poslednú vetu toho odseku, že podrobnosti, či už úpravy humanitárnej pomoci, alebo aj spotrebiteľských balení, zadefinovania, ustanoví následný zákon. Takto vydávame vlastne bianko zmluvu a ja si myslím, že toto nie je ani systémový, ani zodpovedný prístup. Už vôbec nie v podmienkach toho, že k tak vážnym zásahom do zákona o vode, teda ústavy dochádza bez toho, aby sme pripravili a vypracovali riadny strategický národný dokument, ktorý by nám zhodnotil, objektívne zhodnotil, aká je bilancia vody na Slovensku.
Ako môžme v stave, keď nevieme, aká je bilancia vody na Slovensku, vôbec uvažovať o tom, že ju budeme alebo nebudeme prepravovať? A to je jedno, či na komerčnom princípe, alebo na princípe humanitárnej pomoci.

Ďakujem. Chcem reagovať na kolegu Zsolta Simona. Súhlasím v jednej veci s ním a to som zabudol povedať, že ani mne sa nepozdáva v tej vyhláške, ktorá je priložená k novelizácii vodného zákona, spoplatnenie tej minerálnej vody 200 euro za kubický meter, pretože si myslím, že takýmto poplatkom sa zjavne znevýhodnia naše minerálne prírodné vody voči zahraničnému trhu.

Ďakujem vám za slovo, vážená podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, opäť trocha roztraseno, ale s vďakou, že mám takú možnosť, som si zobral so sebou Ústavu Slovenskej republiky, teda dokument, na ktorý sme tu všetci, verím, že v úprimnej viere dali istý sľub, a ktorý budeme napĺňať až do skončenia našich mandátov, alebo sa máme aspoň o to úprimne snažiť. Ak by som chcel byť predsi len napriek takémuto vážnejšiemu úvodu trocha vtipný, ale ja vtipný neviem byť, ale tak by som možno skúsil povedať takú nejakú parafrázu. No tak vidíte, pani Müllerová, tak sa nám prepravné obaly dostali do ústavy tak ako Pilát do kréda. Je to naozaj niečo neobvyklé, že v ústave, ktorá má mať istý pátos, vznešenosť a ktorá má mať veľmi všeobecné, ale zaväzujúce, samozrejme, parametre, hovoríme o prepravných obaloch, resp. spotrebiteľských obaloch. Ale ono to má svoju históriu a na veci sa treba pozerať v súvislostiach, a keď príde na zvažovanie, nuž tie súvislosti treba vidieť podľa ich váhy.
Začal by som tým, že naozaj máme šťastie, že Slovensko má veľa dobrých, pozitívnych vodných prívlastkov. Sme objektívne strecha Európy a vôbec nie deravá. Hlavná európska rozvodnica, ktorá začala, začína niekde na severnom Urale a končí až v Gibraltáre, naozaj prechádza územím Slovenska a veľmi obohacuje našu krajinu. Sme vodnou zásobárňou a tie obrovské zásoby vody sú na povrchu, ale oveľa, oveľa väčšie sú pod územím, teda pod povrchom našej krajiny. Spýtajme sa, prečo je tomu vlastne tak. Veľmi jednoducho na to treba odpovedať dvomi dôvodmi. Jeden je taký, ktorý je mimo nás a za ktorý musíme byť vďační, jednoducho naši predkovia sa zastavili na veľmi krásnom kuse zemegule. Za to im musíme byť vďační a nemáme na tom žiadnu veľkú zásluhu.
Avšak ten druhý dôvod je dôvodom, za ktorý teda môžeme poďakovať a máme na ňom nie my zásluhu, ale tí múdri zákonodarcovia, voľakedy to teda nebola Národná rada Slovenskej republiky, ale kráľovské rozhodovacie grémia a samotný panovník, ktorý už pred 700 rokmi určil taký spôsob spravovania tejto krajiny, a myslím si, že v tomto by nám mohol byť kľudne vzorom, že dodnes môžeme hovoriť o tom vodnom bohatstve, o streche Európy, o obrovských zásobách. Naozaj ten súvis je spojený priamo s kvalitným spravovaním krajiny, a keď budem presnejší, s kvalitným spravovaním polovice tejto krajiny, takmer polovice, ktorú pokrývajú lesy. Nie je to žiadna slovná hračka a ani túto uniformu som si nezobral kvôli tomu, aby som urobil propagáciu lesníkom. Hovorím to kvôli tomu, že je to nie moje presvedčenie, ale absolútna pravda. A nemusíme hovoriť len o tých zásobách, môžeme hovoriť najmä o tej kvalite vody, ktorú máme k dispozícii. Tá je naozaj priamym dôsledkom kvalitného lesného hospodárenia.
Len krátky pohľad, aby sme si uvedomili, že akí múdri boli to panovníci. Už v roku 1426 kráľ Žigmund zavádza prvé regule, ktoré zabránili devastácii krajiny, 1565, Maximilián II., ten už do toho vniesol také prvky, ktoré doslova by sme mohli nazvať aj z dnešného pohľadu modernými, nepôjdem do podrobností. Rok 1769 už možno poznajú aj tí, ktorí sa nevenujú lesníckej histórii, Porádek hor aneb lesú zachování Márie Terézie bol už poriadok, ktorý hovoril o plánovaní v lesnom hospodárstve, a skončím veľmi pekným čl. 31 Františka Jozefa, ktorý už vniesol natoľko dobré prvky do lesného hospodárstva, že platili na našom území, to možno málokto si aj uvedomuje, až do roku 1960. Takže Ferenc Jóžka nebol len ten, čo išiel na Sarajevo, ale aj ten, ktorý nám dal lesný zákon, ktorý platil ešte roky, dokonca aj v Československej republike desaťročia. Takže táto súvislosť je jasná, ja som na ňu hrdý a myslím si, že si treba povedať, že keby to tak nebolo, tak my by sme nemali lesy a nebolo by toľko vody, pretože v 17. a 18. storočí bola banská a hutnícka činnosť už tak veľká, že ak by sa nebolo do toho prudko zasiahlo, boli by sme krajinou, ktorá by bola hodne podobná púšti. Určite mnohí ste už mali možnosť vidieť a možno pri prelete lietadlom Áziu - aj blízku Áziu, Turecko, Anatóliu - to sú územia, kde ľudia v stredoveku lesy mali, dnes je to krajina bez lesov a tie dedinky majú v strede svojich obcí jeden verejný zdroj, z ktorého čurká liter vody za minútu, a sú vďační, že ho tam majú, a keď sa pozriete okolo tej krajiny, vidíte len prázdne rigoly, ktorými by mohla tiecť voda len v prípade, že zaprší. Takže súvislosť je tu jasná a poďakujme teda múdrym panovníkom aj múdrym zákonodarným zborom za to, že máme možnosť o tom, čo nám zanechali, rozhodovať, a určite je to istý záväzok, aby sme rozhodovali aj v súvislosti s tým, že hovoríme o Ústave Slovenskej republiky s plnou zodpovednosťou, a aby sme sa snažili nevyužívať to na nejakú politickú prestrelku a aby sme ani si nepočúvali veľmi to, že kto to hovorí, ale aby sme sa snažili počúvať, čo hovorí. To je, myslím si, pre diskusiu o vode veľmi dôležité.
Veľmi často sa zvykne hovoriť, že vodné bohatstvo sa dá porovnať s ropným bohatstvom, že sú to obrovské hodnoty a je v tom veľa pravdy a je to aj veľa prognóz, nedokážeme niektoré celkom odhadnúť, ale jednu si môžeme dovoliť povedať už teraz s istotou 100 %, takže to neni prognóza, ale skoro istota do budúcnosti. Ropa ako základný energetický nositeľ zanikne a jej cena bude nulová. Nebude potrebná, ale je absolútne isté, že v najbližších tisícročiach, ak dokážeme zachovať život na zemeguli, voda bude stále potrebná a jej cena bude narastať. Takže naozaj dnes rokujeme o niečom, čo nemá nejaký efemérny účinok, dnes áno, zajtra nie, zmení sa politické zastúpenie. Hovoríme o niečom, čo bude nesmierne cenné do budúcnosti. Jednoducho ten úsvit nad vodou je čoraz silnejší a zánik ropnej doby čoraz zreteľnejší, aj keď nehovorím o rokoch, ale o istej epoche. Ak som spomenul tú ropu a vodu, možno je tu namieste ešte aj krátke zamyslenie, že potom keď je to taká ozaj cenná komodita – alebo to nie je komodita, o tom sa ešte budeme baviť –, keď je to cenná matéria a keď tie ropné veľmoci vedia obohatiť svoje štátne rozpočty o predaj ropy, tak prečo my sa tak vlastne veľmi bránime myšlienke, že by sme vodu mohli aj predávať. Nechcem tu žiadne kacírstvo do toho vnášať, ale naozaj je to pohľad, ktorý by sme si nemali odpustiť spomenúť, pretože nebudeme sa baviť o množstvách, ktoré spotrebujeme, ale je nespochybniteľné, že spotrebovávame k dnešnému dňu, v týchto časoch len zlomok z bohatstva kvalitnej pitnej vody, ktorú máme k dispozícii. Nuž ak teda tá voda je prebytková a ak by bol nejaký dopyt, ja neviem, či nám niekto klope na dvere, zatiaľ som o tom nepočul, že by chcel od nás kupovať vodu. Ale ak by taká možnosť bola, bolo by rozumné brániť sa predaju vody v prípade, že by sme mohli na tom obohatiť nie súkromné vrecká, ale štátny rozpočet, a teda všetkých občanov krajiny? Určite nemožno takúto alternatívu zamietnuť pre budúcnosť, že raz sa možno naši potomkovia, naši zástupcovia rozhodnú odblokovať ústavu, a pokiaľ ústavný návrh prejde a povedia, predávajme. Ale budú to môcť urobiť až potom, keď bude úplne jasné, že množstvá, ktoré sú k dispozícií dnes, budú k dispozícii aj zajtra, aj napozajtri, aj v budúcich rokoch, jednoducho keď budeme poznať dôsledky klimatických zmien a najmä keď budeme poznať nielen množstvá, ktoré budeme mať k dispozícii, ale aj kvalitu, ktorá tu bude k dispozícii, keď budeme mať istotu, že tá kvalita neklesá, a keď budeme mať istotu, že tá kvalita je k dispozícií nielen na Žitnom ostrove alebo pri pramenných oblastiach kdesi na Horehroní, ale že je k dispozícii na celom území krajiny, teda aj tam, kde je momentálne, možno by sme mohli tvrdiť, že myšlienka, že máme aj vodné bohatstvo, neplatí absolútne aj na ich katastri. Lebo sú oblasti, kde určite takáto, takéto tvrdenie by mohlo byť ľahko spochybniteľné. Takže preto som presvedčený, že aj keď sú tu názory, prebehlo to aj tlačou, že ten parlament je zase pápežskejší ako pápež, zakazuje niečo, čo by nám mohlo pomôcť. Je to správne, že táto diskusia vznikla, a je správne, že sa zamýšľame nad tým, ako zastaviť možný predaj vody do čias, kým nebude jasné, že si ho môžeme dovoliť nielen z pohľadu nás dnes, čo otvárame vodovodné kohútiky, ale aj z pohľadu našich potomkov.
A ešte jedna poznámka na konto vôbec predaja vody. Ak by sme chceli hovoriť o predaji vody raz niekedy kdesi za hranice aj z komerčného pohľadu, nuž veľmi pekne prosím, že treba hovoriť ešte predtým, než vyriešime, než budeme riešiť zahraničný predaj, aby sme riešili aj vnútroštátny. Ak som spomenul obrovský význam 700-ročnej histórie lesníctva, pretože dnes môžeme hovoriť o kvalitnej vode, tak treba aj povedať, že do dnešného dňa lesné hospodárstvo nedostáva za svoju kvalitu, za svoju kvalitnú prácu, za svoju produkciu vody, za svoj obrovský podiel na kvalitnej produkcie vody tejto krajiny nič. Už som raz spomínal tú Starinu, keď to prejde potrubím na vypustenie zo Stariny, tak je to 10 centov, o 200 metrov ďalej je to už euro aj dačo, len tí lesníci, čo spravujú okolité hory Bukovské, nedostávajú za to nič. Dostávajú možno nejakú ujmu za to, že nemôžu riadne hospodáriť, ale za to, že tam sa hospodárilo a hospodári z hľadiska pravej kvality, nedostávajú nič. A to teraz mi nejde o tú Starinu, teraz by som chcel zdôrazniť, že lesníci majú v rukách možnosť ovplyvňovať kvalitu vody na celom území Slovenska, a preto je nanajvýš prirodzené, aby sme sa raz, keď sa budeme baviť o oceňovaní vody, aby sme sa bavili o oceňovaní pre tých, ktorí sa na jej produkcii podieľajú. Pripomínam návrh, ktorý sme tu dávali s pánom poslancom Feckom, pánom poslancom Hubom, myslím, ďalší tam boli pripojení, keď sme rozprávali o komplexnej hodnote lesa ako novátorskej kapitole, ktorú nám treba vniesť aj do zákonov tejto krajiny, odpoveď, že bude to riešiť Európska únia v roku 2020 je, je nenáležitá. My sme tak kvalitnou krajinou z hľadiska lesného hospodárenia a lesného hospodárstva, že máme možnosť pripomenúť Európe, že takýto čas dozrel, aby sme komplexnú hodnotu lesa považovali nielen je za pojem, s ktorým sa budeme pohrávať, ale za pojem, ktorý bude platiť aj v legislatíve.
No prečo teda ústava? Ja si myslím, že to, že sa to dostalo do ústavy, a spomenuli to už predrečníci a určite to spomenú aj ďalší, je ozaj dôsledkom toho, pán minister, že to, čo bolo v § 17a, bolo nejednoznačné. Preli sme sa a možno by sme sa preli a ešte aj ďalej do budúcnosti, či to malo zablokovať, alebo to nemalo zablokovať predaj vody. Nechcem otvárať tú diskusiu, pretože som presvedčený, že každá strana by v tomto prípade pálila zase len tie svoje argumenty a nikdy by sme sa na tom nedohodli. Preto vznikla bizarná situácia, že do ústavy vkladáme slovíčka, ktoré tam možno celkom nepatria, ale ja si myslím, že práve to, že to ideme riešiť týmto spôsobom, by mohlo byť istým zrovnaním sporu, na ktorom sme sa nevedeli dohodnúť. Sú situácie, keď sa dve strany nevedia dohodnúť, a riešenie sa našlo v tejto ústavnej podobe. Isteže nie jednoduchej, isteže hodnej aj spochybnenia, ale ja ako človek, ktorý päť dní predtým, než ste na svojom ministerstve privítali pána premiéra a ohlásili takúto ústavnú zmenu, som z tohto miesta povedal slová, ktoré nemienim odvolať, že ak teda je ten problém taký vážny a uznávame, že voda je životodarná tekutina a je tu obava, že môže byť jej predaj zneužitý na účely komerčné, to je to menšie zlo, ale na účely ochudobnenia občanov tejto krajiny z hľadiska základného práva na prístup k pitnej kvalitnej vode, tak to do tej ústavy jednoducho dajme. Ak som to povedal, som trocha na to tak hrdý, aj keď mi to možno určite niekto pripomenie, že možno nemám byť až tak načo, ale ja napriek tomu som, že som to povedal skôr ako vy a pán premiér, nemám dôvod, aby som to teraz z tohto miesta odvolával, aj keď uznávam, že istá elegancia takémuto riešeniu chýba, ale ja si myslím, že občan, ktorý chce otvoriť kohútik a mať pitnú vodu bez toho, aby sa zamýšľal, či ju môže vôbec vypiť, kopu krajín - a nie tak vzdialených - vám jasne povedia, že v kohútiku netečie pitná voda, u nás tečie, taký občan má právo, aby mal v ústave nejaké slovíčka, ktoré nie sú elegantné, ale predovšetkým aby v tom kohútiku mal vodu, ktorá je zdravotne nezávadná a ktorá tečie do Silvestra do Silvestra. Pamätáte sa možno na oblasti, kde to vôbec nebývalo pravidlom. Ja pripomínam východné Slovensko, ktoré kým nemalo Starinu, tak malo časté výpadky dodávky vody. A keď aj tiekla, tak zďaleka nevypadala ako pitná.
Takže ja sa k tomuto ústavnému riešeniu nielen hlásim, ale ja, pokiaľ budem, uvidím, ako sa vyvinie diskusia, už som aj po včerajšom rokovaní, ktoré prebehlo a na ktorom sme sa dohodli na znení, ktoré vyplýva z nášho návrhu, vyjadril ochotu sám tento hlas – neviem, či bude rozhodujúci, potrebný alebo nepotrebný, ale na to sa tak nepozerám, pozerám sa na to, čo mi diktuje rozum a svedomie – pridať. Ale predsi len povedzme si tú krátku históriu, pretože história je, nie je až taká dlhá. A my keď sme si pozreli návrh vládny, ako sa má meniť ústava, nemali sme na to veľa času, ale už pred výborom niekoľko hodín minulý týždeň sme sa, minulý týždeň, minulý týždeň, áno, sme zapochybovali o tom, či je to v poriadku z hľadiska jazykovej čistoty. Urobili sme istý pohľad na ústavný návrh pána ministra a mali sme pocit, a to vlastne nebol až taký originálny a pôvodný, lebo s ním prišiel ešte pri prvom čítaní pán poslanec Chren, že je tam možné spochybniť istotu, či naozaj výnimka zo zákazu prepravy vody cez hranice Slovenskej republiky sa nevzťahuje aj na pitnú vodu, čo by bolo absurdné. Že to, čo chceme chrániť, nechceme, chceme zároveň dať do výnimky.
Ja som bol až prekvapený, vážený pán minister, že keď s tým poslanec Chren prišiel a veľmi zrozumiteľne to zdôvodnil, tak som až čakal v tej chvíli, že, že vznikne tu situácia, že hop, dobre, že tu rokujeme, naozaj treba to vyčistiť. Vy ste to tak neprijali, ja som mal teda pocit, že je to naprosto jasne vyslovené, ale dobre, veď tak veci sa vyvíjajú. Vyvinuli sa tak, že my sme niečo podobné predložili na, pred rokovaním výboru a boli tam teda vložené vety, slová, aby sa aj na pitnú vodu vzťahovala tá ochrana, teda tá výnimka, len na pitnú vodu, ktorá je v tých prepravných obaloch, spotrebiteľských obaloch, že jedine tá, na tú sa vzťahuje výnimka tohto zákazu. Na výbore, aj keď som to priznal, že to bolo nie veľmi pripravené, ale napriek tomu sme to naformulovali. Vyjadrili ste sa, že táto formulácia nie je síce úplne zlá, ale že je úplne zbytočná, pretože vaše legislatívne textové riešenie je v poriadku. Poslanci výboru, tak ako za dva a pol roka sme si na to zvykli, jednoznačne odmietli náš návrh. V tejto súvislosti chcem úplne, úprimne povedať, že niekedy až ľutujem tú vašu jednotu, ktorá mi pripadá ako vhodná nejakého literárneho zaznamenania, raz sa niekto možno z toho bude smiať, lebo naozaj tu musím z tohto miesta poďakovať, že existuje nejaký Matovič, ktorý vytvoril zoskupenie, kde zodpovedám svojmu svedomiu, kde ma nikto nezaväzuje k tomu, aby som dvíhal ruku tak ako Hraško, Mezenská alebo Kuffa, a je to síce nie jednoduché, ale myslím si, že je to oveľa správnejšie, pretože tá stopäťdesiatka nereprezentuje šesť strán. Ona reprezentuje všetkých občanov a všetko to názorové spektrum, ktoré tu existuje a ktoré nedokážete vystihnúť. Takže niekedy by som považoval, keby aspoň tak symbolicky na tom výbore aspoň nejaká časť povedal, no niečo na tom asi bude. Dobre, poďme ďalej.
Som veľmi rád, že to teda môžem urobiť taký mostík, že ten návrh, ktorý sme jednoducho dali na výbore, mal isté ďalšie pokračovanie, žil ďalej a žil vďaka tomu, že sme využili text, ktorý hovorí, že tvorcovia zákonov - pre mňa to bola istá novinka, existuje taký legislatívny predpis platný pre Národnú radu - majú sa z hľadiska jazykovej správnosti obracať na renomované jazykovedné inštitúcie tejto krajiny, najlepšie na Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. My sme tam naše podozrenie, že text nie je v poriadku a nie je jednoznačný, poslali a chcem aj z tohto miesta poďakovať, že teda v duchu smernice, ktorá hovorí, že tvorcovia zákonov majú takýto inštitút využívať, my sme tvorcu zákonov, ale však napokon sme spolutvorcovia, využili a, čuduj sa svete, odpoveď, ktorá prišla od Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, bola naprosto identická s tým, čo sme v istom hektickom skrátenom čase predložili pred rokovaním výboru a čo bolo v plnom rozsahu odmietnuté.
Ja by som teda len veľmi krátko zacitoval z toho listu, ktorý ku nám prišiel, za ktorý teda ďakujem z tohto miesta jazykovednému ústavu, kde sa hovorí, že z hľadiska jazykového konštrukcia "balená do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky" predstavuje tesnú prívlastkovú polovetnú konštrukciu, tzv. tesný prívlastok, ktorá rozvíja predovšetkým spojenie "prírodnú minerálnu vodu", za ktorým bezprostredne stojí. Tento tesný prívlastok môže, ale nemusí rozvíjať aj spojenie pitnú vodu. Keďže sa rozlišuje všetka pitná voda, teda aj nebalená do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a pitná voda balená do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky. Vzniká tu teda nejednoznačnosť vo vyjadrení a následne uvádzajú svoju úpravu a ja chcem zase, keď už ďakujem jazykovednému ústavu, chcem poďakovať pánovi ministrovi, že zrejme aj u nich na ministerstve sa vyvíja pohľad na to, čo robia, a nie sú až takí dogmatici, žeby povedali, neustúpime ani o piaď. Ustúpili a tento text, ktorý teda sme navrhli na výbore, a potom nám ho odobril aj jazykovedný ústav na včerajšom rokovaní, bol prijatý ako nie kompromis, ale ako lepšie riešenie. Nejde tu o kompromis.
No a pre mňa je to ako signál, že chcem zotrvať na tom, čo som povedal v úvode, že nechcem sa zamýšľať nad tým, že kto to hovorí, ale čo hovorí, pre mňa je to signál, že po takomto jazykovom vyčistení je možné sa pozrieť na ústavný zákon, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky spôsobom, aký som naznačil, teda že je to zmena, ktorej chýba elegancia, ale ktorá je hodná podpory práve kvôli tomu, že ja si osobne už neviem veľmi predstaviť, aj keď určite bude ešte o tom ešte diskusia, že všetko je možné, a naši kolegovia zo SMER-u nás neraz presvedčili, že to, čo sa dá zneužiť, je aj snaha mnohokrát, nevravím, že to oni zneužívajú, ale ľudia, ktorým zákony ako účelovo niekedy vytvoríme, slúži, tak sa to zneužije. Takže aj tu je tá obava, ale ja som sa zamýšľal zľava-sprava, keď som pozeral ten text. No ak by chcel niekto toto znenie ústavy, o ktorom rokujeme, po tejto úprave zneužiť na vývoz vody, tak aby sa niekto na tom obohatil na úkor Slovenska aj na úkor zdravej pitnej vody pre slovenských občanov, tak by to bolo zjavné porušenie ústavy, že asi by sme už o tom nerozprávali, len do mikrofónov, ale by sme museli asi robiť krik niekde inde.
Takže aj keď je všetko možné, a opakujem, že doterajšia história 7-ročnej vlády SMER-u nedáva nárok na to, aby sme povedali, že sme v normálnych pomeroch, kde sa ozaj snažíme politicky zápasiť, ale kde navzájom teda hľadáme len tie najlepšie riešenia, to naozaj nedáva. V tomto prípade nechcem to spájať s históriou. Spájam to len s textom, ktorý máme na stole, a ten text som ochotný za tej podmienky, že sa v priebehu rokovania nevyskytne niečo, čo by ma znepokojilo, podporiť.
Takže chcem ešte teraz prečítať napriek tomu, že som povedal, že súhlasím, aj náš pozmeňujúci návrh, ktorý sme vypracovali v našom klube a ktorý hovorí... Už nebudem čítať tú prvú časť, pretože, uznávam, že sa to zmenilo do tej podoby, ktorá je, ktorá akceptuje náš návrh, ale my sme v našom pozmeňujúcom návrhu, a teda by som prosil, aby sa hlasovalo aj o ňom, hovorili ešte pri ústave aj o čl. 44, ktorý v čl. 44 hovorí, že každý má právo na priaznivé životné prostredie - dôvetok vkladáme - a predovšetkým na vodu, ktorá ako životodarný prírodný zdroj, základná hodnota pre každého a spoločné dedičstvo všetkých je vecou spoločného záujmu a majetkom uvedeným v čl. 4 tejto ústavy, a nie bežne obchodovateľnou komoditou. Dozvedel som sa teda na včerajšom rokovaní, že je to text, ktorý ministerstvo nevie akceptovať, takže zrejme naša snaha nenájde porozumenie a nebude prijatá, ale napriek tomu si myslím, že je dobré, keď tu zaznie, pretože je veľmi správne, ak sa na vodu dokážeme pozrieť ako na komoditu, aj keď pán minister hovorí, že by to vyvolalo revolúciu v rôznych kruhoch, ktorá nie je bežne obchodovateľnou. Dovoľte prirovnanie ku krvi. Hovorí sa najvzácnejšia tekutina. Aj tam niekedy lietali nejaké odmeny, nejaké poplatky, aj tam sa to vyváža a robia sa plazmy. Dovolil by si niekto povedať, že krv je bežne obchodovateľnou komoditou? Určite nie. Považujete teda porovnanie vody a krvi za až tak absurdné, že aj pri vode by sme sa zhodli na tom, že nie je bežne obchodovateľnou komoditou? Ja si myslím, že pri istom veľkorysom pohľade, a nie politickom, ale takom, že všetci potrebujeme tak rovnako krv ako vodu, aj keď sa hovorí, že krv nie je voda, ale v podstate je z veľkej časti, že by takéto znenie vôbec nemuselo byť v rozpore s tým, čo táto krajina a jej občania potrebujú, tobôž keď niečo podobné hovorí aj Rámcová smernica Európskej únie o vode.
Preto si dovolím prečítať aj celé odôvodnenie tohto návrhu, teda je to návrh, ktorý v čl. 1 sa doterajší text označuje ako bod 1 a za ktorý sa vkladá nový bod 2 a znie:
V čl. 44 ods. 1 sa na konci pripájajú tieto slová:
"a predovšetkým na vodu, ktorá ako životodarný prírodný zdroj, základná hodnota pre každého a spoločné dedičstvo všetkých je vecou spoločného záujmu a majetkom uvedeným v čl. 4 tejto ústavy a nie bežne obchodovateľnou komoditou".
Vládny návrh zákona, ktorým sa upravovali podmienky prepravy vody cez hranice Slovenskej republiky priniesol celospoločenskú diskusiu o potrebe chrániť vodné zdroje na území republiky. Z toho dôvodu sa pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom dopĺňa ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky upravujúce právo na ochranu životného prostredia (konkrétne čl. 44) s cieľom zakotviť právo na vodu ako základné právo pre každého. Z hľadiska obsahu, nie znenia možno pri formulácii tohto ustanovenia prihliadať aj na znenie Rámcovej smernice o vode, je to smernica Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva, ktorá vo svojej preambule uvádza: "Voda nie je komerčný výrobok ako iné výrobky, ale skôr dedičstvo, ktoré treba brániť a nakladať s ním ako takým." Keď som dvakrát prečítal to, čo navrhujeme do ústavy dať, a to, čo hovorí Rámcová smernica o vode, ak ste trocha započúvali sa do toho, určite cítite, že v tom neni žiadny zásadný rozdiel a že ak sme už urobili spotrebiteľské prepravy súčasťou ústavy a priznali sme sa k tomu, že je to účelové, málo elegantné riešenie, nuž takýto text by bol nadčasovým elegantným a myslím si, že aj potrebným riešením toho, aby sme tú vodu, keď už tak o nej pekne hovoríme a tak si ju vážime, aj takto zakomponovali do ústavy.
Takže to je pozmeňujúci návrh, teda tá jeho druhá časť, tú prvú časť som vypustil z uvedených dôvodov a v tejto chvíli mi nezostáva nič iné len zopakovať, že prosím, aby sme zvažovali slová, ktoré sú tu, ktoré máme pred sebou, a aby sme možno, ak máme isté pochybnosti, zvážili to, čo je v tejto chvíli dôležité. Ja si myslím, že po tej zložitej diskusii o vodnom zákone je takéto riešenie najlepšie z možných, a preto ho podporím.
Ďakujem pekne za pozornosť.

No, ja viem, že sa nepatrí vnášať nejakú oponentúru do vlastných radov, ale v tomto prípade naozaj si dovolím v tvojom príspevku, pán poslanec Mičovský, upozorniť na to, čo to je elegancia pripraveného návrhu ústavy. Čo to je elegancia, neviem ju presne vydefinovať.
Ja si myslím, že ako zodpovední poslanci sa máme baviť v rovine jasne, vecne a presne pripravených dokumentov, a ja upozorňujem na to, že či už sa budeme baviť o novele zákona o vode alebo o návrhu zmeny ústavy bez toho, aby sme mali riadne vecne vyhodnotenú dispozíciu a bilanciu stavu vody na Slovensku, sú všetky tieto reči, rozpravy aj rôzne pripravené návrhy postavené na vode. Je to jednoducho postavené na vode. Nám chýba presné vymedzenie základných pojmov, ktoré sú pre nás určujúce. Ako sme my vôbec pripravení, spôsobilí, oprávnení a potom aj zodpovední rozhodovať o veciach, ktoré nemáme jasne, vecne a presne určené? Žiaden strategický národný dokument o možnostiach ochrany a efektívneho využitia vody, žiaden strategický dokument o tom, kde by sme vôbec vedeli, či máme dispozíciu, alebo nemáme dostatočnú dispozíciu na to, aby sme sa o preprave, predaji vody vôbec mali zamýšľať.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Janko Mičovský, tu si vyjadril určitú myšlienku, či by sme sa nemali zamyslieť v blízkej alebo aj v ďalekej budúcnosti predávať vodu, keďže jej nateraz máme dosť, ak bude, ak budú k tomu vytvorené podmienky a budú jasné dôsledky klimatických zmien. Všetci vieme, aké závažné sú v súčasnosti klimatické zmeny. Tak tvrdenie o jasných dôsledkoch klimatických zmien je dosť odvážne a myslím si ani neadekvátne na súčasnú dobu. Takže ja som totálne proti tomuto predaju aj v ďalekej budúcnosti. Čo sa týka tvojho výroku, že lesníci nič nedostali za vodu, nie je tomu tak. Keď už existovala vodná nádrž Starina, ty si to veľmi jednoducho môžeš zistiť, dostávali na výchovu brehových porastov, pretože potrebovala tam byť špeciálna výchova brehových porastov, ešte z existujúceho Štátneho fondu zveľaďovania lesa. Takže vtedy lesníci aj na výchovu brehových porastov v ochranných pásmach dostávali koruny.
Čo sa týka zase tvojho názoru, že jednota v klube atď. pri hlasovaniach vo výbore, to je zase tvoj subjektívny názor. Ja tiež sa nestarám veľmi do vás, že u vás často na ten istý názor jeden kričí hijó a druhý hota.
Ďakujem.

Ďakujem za obidve reakcie. Helenka, eleganciu som mal na mysli z toho pohľadu, že mi tam chýba. Ale že z hľadiska tej obavy, ktorá tu existuje a ktorú aj ty vyslovuješ a na ktorej sa zhodneme, je toto riešenie nie možno najlepšie a určite nie elegantné, ale je najlepšie z možných tých, tak ako sa to vyvinulo po rokovaní o vodnom zákone. Nevravím, že mám absolútnu pravdu, to som ani nechcel, aby to tak bolo chápané, len som sa rozhodol spôsobom, ako som sa rozhodol, pretože ako hovorí klasik, rozhodni sa, si slobodný. Nechcel by som počúvať iné ako argumenty a svedomie, a tak som si to vyhodnotil, že to takto vidím.
A čo sa týka, Ľuboš, teba, mal som možnože pri tom, v tých brehových porastoch máš pravdu a ja to nemusím ani teraz veľmi si niekde vyhľadávať, ale určite mi uznáš, že lesné hospodárstvo ako celok za to, že sa podieľa dlhodobo, ak nie už teda tých 700 rokov, tak stáročia na kvalite tejto krajiny, nedostáva ani za vodu, ani za iné mimoprodukčné funkcie nič. Rokovali sme o tom už aj v návrhu lesného zákona, a že určite dozrieva čas, aby sa niečo také udialo. Ak by si to teda popieral, tak nevidím teda na to zatiaľ argumentačnú výbavu.
A ty si ešte tam mi spomínal aj niečo ohľadom tej jednoty, no tak máš pravdu, možno nemám hodnotiť, ako ste sa vy dohodli, ale vieš, keď 2,5 roka dvíhate ruku úplne rovnako v každom prípade a aj v tomto, keď sa pán minister ukázal ako človek, ktorý je ochotný počúvať návrhy, tak neverím, že to tak vždy jednotne chápete. Skôr to beriem ako tvrdú stranícku disciplínu, ktorá je možno užitočná, ale nie je prirodzená. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, ctené kolegyne, ctení kolegovia, vážený pán minister, téma tejto novely ústavy a už vôbec z celého vodného zákona, ktorý bol ako prvý predložený, začala byť už pomerne veľmi komplikovaná, a to ani nie tak, že by ten obsah a problematika až boli také komplikované, ale tým celkovým vývojom, ktorý sme si tu za posledné mesiace na pôde tejto Národnej rady zažili. Približne takto pred mesiacom som bol prvým tu v rozprave, kto upozornil, že predložená novela ústavy, tak ako je napísaná, v skutočnosti vývoz vody a predaj vody do zahraničia nezakazuje. Niežeby som si uzurpoval, že som nato prvý prišiel, viem, že viacerí kolegovia na to chceli tiež upozorniť a nakoniec ako prví na to upozornili občianski aktivisti, ktorí si nechali vypracovať aj posudky. Pripojil som sa k nim, nechal som si overiť textáciu a znenie návrhu novely ústavy u viacerých ústavných právnikov a potvrdilo sa, že sme mali pravdu.
Potvrdilo sa, že keď som tu pred mesiacom hovoril o tom, že novela ústavy je navrhnutá tak, že vývoz vody nezakazuje, hovoril som pravdu. Potvrdili to právnici, potvrdili to aktivisti a ako hovoril môj kolega pán predrečník Mičovský, potvrdil to nakoniec vo svojej analýze aj Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, na ktorý sa obrátili traja kolegovia poslanci z hnutia Obyčajných ľudí. Čiže to, kde je pravda, jednoznačne vieme napriek tomu, že pán minister ma tu pred mesiacom vysmial a povedal, že nemám pravdu. Keď som na tento fakt upozornil, ukázalo sa, že som pravdu mal. A nebolo to prvýkrát, zhodou okolností môžem uviesť ďalší príklad.
Včera vyšla správa, že Novácke chemické závody dostali pokutu kvôli zákonu o strategických podnikoch, ktorý presadila vláda Roberta Fica, keď bol pán Žiga štátnym tajomníkom. Keď sme išli tento zákon zrušiť na ministerstve hospodárstva, tiež sa na nás vzniesli hromy-blesky za to, že prečo ideme zrušiť tento zákon. Nám sa podarilo udržať zamestnanosť v Novákoch aj bez jeho využitia a opäť sa ukázalo, že sme mali pravdu a pán minister Žiga pravdu nemal, pretože Nováky dnes z dôvodu tohto prijatého zákona vládou SMER-u musia zaplatiť 5-miliónovú pokutu.
Čiže už sa stáva pravidlom, a je to možno dobré, pretože je tu aj taký dôkaz, že aj opozíciu na Slovensku potrebujeme, aspoň jeden z nemnohých malých dôkazov, že sa nám občas podarí upozorniť na nejaké prechmaty a pokusy a nepravdy, ktoré zo strany predstaviteľov vládnej moci aj v tomto parlamente zaznievajú.
Aby sme mohli rozumieť, prečo vlastne prišla do parlamentu táto novela ústavy, zhrňme si ešte raz celú genézu vývoja obchodovania s vodou. Bol to pán minister životného prostredia Peter Žiga, ktorý do tohto parlamentu na neskorú jar tohto roka predložil novelu zákona o vodách. V tejto novele zákona o vodách minister vlády SMER prvýkrát zavádzal pravidlá a povoľoval obchodovanie a vývoz pitnej vody zo Slovenska do zahraničia, a to netransparentne a korupčne naladeným spôsobom tak, že navrhoval štátu vydávať monopolné licencie na ťažbu a prevod vody do zahraničia, pričom pre udeľovanie týchto licencií neexistovali žiadne kritériá, žiadne transparentné pravidlá, bolo to len na rozhodnutí vlády, komu z tých, kto požiadajú o licencie, takúto licenciu vydajú a komu nie. Čiže išlo, dá sa povedať, že mohlo ísť o pripravovaný kšeft pre vybratého vopred investora, ktorý by, jeden zo všetkých, licenciu dostal a mohol by ťažiť na vývoze a predaji nášho vodného bohatstva do zahraničia. Osobne som presvedčený, že to bol taký test. Test, či takýto pokus o kšeft prejde, alebo nie. Preto mi je tak smutno-smiešne, keď som tu počul teraz vo faktickej poznámke pána poslanca Martináka hovoriť, ako on je proti vývozu a proti privatizácii vody, keď sám hlasoval za tento návrh vodného zákona, ktorý predložila vláda SMER-u, ktorý prvýkrát privatizáciu a predaj vody do zahraničia pripúšťal na Slovensku. To je najväčšia otočka, akú som v tomto parlamente zažil so strany vládnych poslancov, ktorí boli najprv privatizéri vody a dneska zrazu stali jej najväčšími ochrancami. Jednoducho vyskúšali ste si, či si to opozícia, ľudia všimnú a či takýto biznis s pitnou vodou prejde, alebo nie. A ľudia sa ozvali. Ľudia sa ozvali a dali vám najavo, že táto krajina nie je vaším majetkom a že s ňou nemôžete robiť, čokoľvek chcete. Spísali petíciu, stanovali pred parlamentom, to sa naozaj často v našej krajine nestáva.
Keď sa nám - ešte raz, bolo to viacero opozičných poslancov - podarilo tento pripravený biznis s vodou netransparentný v novele vodného zákona odhaliť, spustila sa lavína reakcií. Prichytený minister dostal po prstoch od svojho najvyššieho šéfa, od predsedu vlády Roberta Fica. Ten však neurobil to, čo by som považoval za správny krok. To znamená, prinútiť ministra pripraviť zákon, ktorý by priniesol jasné a transparentné pravidlá vychádzajúce z analýz, z analýz vodohospodárskych, z analýz potrieb Slovenskej republiky. Neprinútil ho teda predložiť schému, z ktorej by mohli mať osoh a prosperovať všetci obyvatelia Slovenska. Naopak, nariadil mu v reakcii v snahe prekryť to, na čo sme prišli, úplne zakázať vývoz vody v ústave. Lenže ako som už nespočetnekrát hovoril a spomenuli to aj viacerí moji kolegovia poslanci z opozície, my nepotrebujeme meniť ústavu len kvôli tomu, aby sme zastavili nejaké pripravované kšefty jednotlivých ministrov. Však kam by sme dospeli, keby sme pri každej jednej kauze, každý deň vyjde v slovenských médiách nejaká kauza, keby sme vždy museli meniť ústavu? Však dneska by už mala viac strán ako daňové zákony a to je teda už čo povedať. Úplne by stačilo pravidlá pre predaj vody nastaviť transparentne, tak aby povolenky na ťažbu a vývoz nedostali len spriaznení podnikatelia bez súťaže. Takéto myslenie však zrejme presahuje schopnosti súčasnej vlády. Pán minister teda dostal jedinú, aj keď nesprávnu a nezmyselnú úlohu pripraviť novelu ústavy, ktorá predaj vody zakáže. Zmena ústavy, táto predložená novela ústavy bola len dymovou clonou, ktorou chcel premiér prikryť nedobré úmysly svojho ministra, a možnože bola ja takým prejavom slabosti predsedu vlády, že nedokázal vlastného ministra zastaviť priamo, tak musel vytiahnuť silnejšiu kartu, a to priamo novelu ústavy, ktorej sa ani minister spierať nemôže.
Avšak ani takú jednoduchú vec, ako je dvojvetová novela ústavy, pričom pripomínam, že ústava je základný zákon tejto krajiny, akože ak by nám na niečom malo záležať, ak by sme o niečo mali dbať, tak keď meníme ústavu, malo by to byť posledná zo všetkých možností a po celospoločenskej debate a po úplných analýzach, aby bolo znenie navrhovaných zmien absolútne jednoznačné a absolútne nespochybniteľné. Ani takúto jednoduchú vec ako dve vety do novely ústavy nedokázalo ministerstvo životného prostredia pripraviť bez toho, aby nebola spochybniteľná. Ako som upozornil už pred mesiacom, a dnes už nastala zhoda, dokonca teda aj vláda a strana SMER pripravujú pozmeňujúci návrh, ktorý údajne majú predložiť v rozprave. Naformulovali novelu ústavy tak, že predložený návrh sa dá pochopiť dvomi spôsobmi, a zakotvil do ústavy nie zákaz vývozu pitnej vody zo Slovenska, tak ako nesprávne chcel od svojho ministra premiér Robert Fico, ale, naopak, neobmedzené vyvážanie pitnej vody do zahraničia. Potvrdil to Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, potvrdili to právnici a de facto napriek tomu, že pred mesiacom ma tu zosmiešnil, potvrdil to aj minister životného prostredia Peter Žiga tým, že teda pripustil, že pripravuje pozmeňujúci návrh, ktorým zmenia text novely ústavy.
Úprimne, ak by som mal pripraviť jednoznačný, s jednoznačným zadaním text novely ústavy a pripravil by som ho tak, že sa dá vykladať úplne opačným spôsobom, s hanbou by som sa už do tohto parlamentu nikdy nevrátil. Otázka je, či išlo len o babráctvo alebo či išlo opäť o ďalší pokus, opäť o ďalší úmysel pripraviť podmienky pre nejaký biznis pre niekoho. Aj keď možno nie priamo z vývozu vody, možno s nejakými budúcimi súdnymi spormi voči Slovenskej republike, ktoré by mohol viesť niekto, kto by pochopil to pôvodné navrhnuté znenie novely ústavy spôsobom, že štát mu vývoz dovoľuje. Čiže ako som povedal, aspoň jeden dôkaz z tohto máme, dôkaz, že občas aj opozícia napriek tomu, aká je rozhádaná, sa obyvateľom Slovenska hodí, a dôkaz, že dokáže aspoň zastaviť niektoré tie najväčšie a najhoršie pokusy o biznis, aké sa v tomto parlamente objavia.
Ako by to malo teda vyzerať? Pretože veľa sa v tejto Národnej rade hovorí o privatizácii vody, najprv teda SMER predložil návrh na neobmedzený vývoz a privatizáciu vody zo Slovenska, teraz sa tvári, že ho nikdy nechcel, napriek tomu, že teda to stojí čierne na bielom a že ho chce zastaviť. Málo sa však hovorí o tom, ako by - a niektorí kolegovia to už čiastočne spomenuli -, ako by malo podľa môjho názoru vyzerať to najlepšie riešenie pre občanov Slovenska. Konzultoval som to, pretože nie som vodohospodár, nie som odborník na túto oblasť, ale konzultoval som to s tímom odborníkov a rád si nechám v takýchto veciach poradiť.
Po prvé pani kolegyňa Mezenská aj viacerí ďalší kolegovia majú úplnú pravdu, keď hovoria, že základnou podmienkou akéhokoľvek obchodovania s vodou by mali byť podrobné a presné analýzy toho, aké sú vlastne zásoby vody na Slovensku a čo si vlastne Slovensko môže dovoliť v tejto oblasti. Pretože ja som presvedčený o tom, že ak by naozaj malo Slovensko pitnej vody nadbytok, viac než potrebuje, a ak by tento nadbytok chcela nejaká iná krajina kúpiť v transparentných podmienkach tak, že by tie príjmy boli zdrojom štátneho rozpočtu a mohli by slúžiť na prospech všetkých občanov, prečo nie. V transparentnej súťaži by sme ten jasný prebytok tej pitnej vody mohli odpredať a tržby z toho použiť na financovanie školstva, zdravotníctva, na zvýšenie dôchodkov či na zníženie daní.
Lenže napriek všetkým výhovorkám, ktoré tu zazneli, dodnes neexistuje aktuálna a presná analýza zásob pitnej vody na Slovensku. Ani vláda, ani pán minister Žiga nikdy taký dokument nepredložili. A to aj napriek tomu, že im tom ukladala európska Rámcová smernica o vode, podľa ktorej mala vláda povinnosť do decembra 2013 vypracovať prognózu potreby vody a vyhodnotiť kvantitatívny a chemický stav podzemných v Slovenskej republike. Doterajšie jednoduché odhady, ktoré boli publikované aj v tlači, vychádzajú len z tzv. vodnej bilancie a hovoria, že zásoba vody na Slovensku je 79-tisíc litrov za sekundu, zatiaľ čo spotreba vody na Slovensku je 11-tisíc litrov za sekundu. To mnohých ľudí upokojilo vrátane mnohých redaktorov a analytikov a paniku z predaja vody považovali za zbytočnú. Lenže problémom je - a už to tu zaznelo -, že pre stanovenie odberu vody je vodná bilancia tým najhorším zo všetkých možných podkladov.
Dostupné údaje vodnej bilancie nezohľadňujú realitu. Nie sú v nich započítané neregulované a čierne odbery vody, napr. aj z bežných domácich studní, tie sa rátajú na tisícoch litrov za sekundu. Vodná bilancia nezohľadňuje ani kvalitu vody. Nie každá voda je rovnako kvalitná. Nie všetka voda je hneď vhodná na pitie alebo na iné použitie, sú vody, ktoré treba chemicky upravovať, obohacovať či čistiť. Porovnávať pitnú vodu na vývoz s vodnou bilanciou je teda ako porovnávať ovocie na vývoz so všetkým zeleným, čo na Slovensku vyrastie, a to vrátane buriny a ihličnatých stromov. No a čo je najdôležitejšie, výpočty vodnej bilancie nezohľadňujú výrazné poklesy a trendy v hladinách vôd v poslednom období.
Vezmite si len taký Žitný ostrov, pretože o ňom sa tu asi prioritne bavíme. Pred postavením vodného diela Gabčíkovo mal produkčnú kapacitu asi 20-tisíc litrov za sekundu. Výstavba vodného diela Gabčíkovo však pomery zmenila. Úpravou koryta Dunaja sa zásadne zmenila schopnosť obnovovať tieto zásoby pitnej vody. Dodnes však nikto nevie ako. Navyše sa k Žitnému ostrovu blíži veľká škvrna znečistenia zo skládky po bývalej Dimitrovke. Údaje, ku ktorým som sa dopracoval, hovoria, že za posledné štyri roky vzrástla koncentrácia chlórovaných uhľovodíkov vo vode až dvojnásobne a kontaminačný mrak v dĺžke približne 6 km sa šíril od Podunajských Biskupíc smerom do vnútrozemia Žitného ostrova. Čiže naše, naše tie najväčšie zásoby pitnej vody, tej najkvalitnejšej, sú v skutočnosti dnes obrovským spôsobom ohrozené. A namiesto, namiesto aby sme to riešili, tu vláda predložila na jar návrh, ako tieto zásoby predať. Keď pritom bola prichytená, tak potom povedala, že predložený návrh ústavy, ako zakázať predaj vody, potom predložila návrh ústavy, ktorý jej v skutočnosti dovoľuje predaj vody, a dnes to tu musíme riešiť pozmeňujúcim návrhom. Nezabúdajme na túto genézu. No a dokonca, keď hovoríme o vodnej bilancii, tak ani všetka voda zo Žitného ostrova nie je rovnako kvalitná. Ak by sa len tá najkvalitnejšia, čistá vyťažila a predala do zahraničia, paradoxne pre Slovensko by zostala len tá horšia, ktorú už treba draho upravovať. Paradoxne by tak pitná voda pre Slovensko zdražela.
Poslanci SMER-u sa nemôžu tváriť, že oni sú od začiatku proti predaju slovenskej vody do zahraničia, pretože v októbri 2012 vláda Roberta Fica schválila materiál, v ktorom presne hovorí, že chce do zahraničia predávať 8 600 litrov vody za sekundu. Aby ste si vedeli predstaviť koľko je to 8 600 litrov vody za sekundu, ktoré už v októbri 2012, keď sa celý tento kšeft začal pripravovať, vláda vo svojom vládnom dokumente schválila, tak je to rovnaké množstvo vody, ako pretečie riekou Hron pri Brezne. To je prietok zhruba 8 600 litrov vody za sekundu. Aby sa teda uzavrel tento odborný argument, objem vody, ktorú Slovensko nepotrebuje, a mohlo by ho bezpečne predať, ideálne transparentným spôsobom, tak aby to bolo na prospech všetkých občanov, dnes nepoznáme. Názory odborníkov sa líšia a podľa niektorých z nich je tá bezpečná, prebytočná kapacita vody na Slovensku len 1 600 litrov za sekundu. Teda päťkrát menej, než schválila na predaj vláda Roberta Fica v októbri 2012.
Aby som ešte doplnil genézu, prečo neverím žiadnym ďalším krokom vlády Roberta Fica v tejto oblasti, v oblasti obchodovania s vodou a neverím ani v poctivosť úmyslov pri tejto novele ústavy a nepotrebujeme meniť ústavu, aby sme zastavili kšefty s vodou, myslím si, že ten poctivý a správny prístup, ktorý by vláda mala navrhnúť a prijať, je nasledovný.
1. Vláda by mala navrhnúť a prijať presnú analýzu, koľko zásob vody Slovensko má a koľko môže bezpečne poskytnúť do zahraničia bez toho, aby boli ohrozené naše vlastné záujmy. To bez ohľadu na to, či bude prijatá táto novela ústavy alebo či hovoríme len o vode, ktorá by mala byť poskytovaná na základe toho osobitného zákona, ako hovorila pani kolegyňa Mezenská, na nejaké iné účely.
V druhom kroku by vláda mala stanoviť presné technické podmienky pre záujemcov o získanie licencie na prevod vody, tie môžu byť obmedzené, napr. do vyčerpania kvót a podobne. A potom by vláda mala urobiť transparentnú súťaž, v ktorej tieto licencie získajú len tie subjekty, ktoré ponúknu štátu najvýhodnejšiu cenu, pričom všetok príjem by mal byť príjmom štátneho rozpočtu.
Toto by som považoval za poctivé riešenie. Toto poctivé riešenie by znamenalo, že nikto nebude kšeftovať a robiť si súkromný biznis s vodou, ale že príjmy z prípadného predaja vody budú slúžiť na prospech všetkých občanov na dôchodky, na zdravotníctvo, na školstvo. Toto by bolo riešenie, ktoré by pravdepodobne neviedlo k žiadnemu predaju vody, pretože dnes ani neexistujú analýzy, ktoré sú nutnou a prvou podmienkou toho, aby sa vôbec takáto schéma pripravila a spustila. Pretože presná analýza zásob podzemnej vody, ako som už vysvetlil, na Slovensku neexistuje.
Ten pôvodný návrh pána ministra Žigu ale bol pripravený takým spôsobom, že žiadatelia sa síce mohli prihlásiť, že chcú ťažiť, odoberať a prevádzať pitnú vodu zo Slovenska do zahraničia, avšak nebola tam žiadna súťaž o cenu. O vydanie licencie mohli požiadať ľubovoľný počet uchádzačov, ale vláda na návrh ministra bez akýchkoľvek kritérií mala rozhodnúť, kto z nich tú licenciu dostane a kto nie. Ak vám to pripomína nejaké iné biznisové schémy – ako napr. schémy s fotovoltaickými elektrárňami, na ktoré Slovensko dodnes dopláca, a kvôli ktorým dodnes občanom Slovenska zdražieva elektrina, hoci cena elektrickej energie na trhu klesá, už niekoľko rokov slovenskí občania platia za elektrinu stále viac a viac – nemýlite sa.
Pre všetky tieto dôvody ja osobne, ako som už viackrát deklaroval, nepodporím túto novelu ústavy. Nie teda preto, že je v nej tá výkladová nejasnosť, tá by sa dala a zrejme sa aj odstráni, keďže sa ukázalo, že som mal pravdu, pozmeňujúcim návrhom. Nepodporím túto novelu ústavy kvôli tomu, že ide o veľmi hrubú záplatu na kauzu, ktorú zrejme za účelom osobného biznisu spustili samotní predstavitelia strany SMER, ktorí sa dnes tvária ako svätí za dedinou. Nevyšlo im to, nevyšiel im ten biznis, tak sa teraz tvária, že musia niečo zachraňovať, ale v skutočnosti zachraňujú len Slovensko pred biznisom, ktorý sami pripravili. A to fakt robiť netreba, stačilo by ten vodný zákon, ktorý stále visí niekde medzi prvým a druhým čítaním tu v parlamente, stiahnuť z parlamentu a nič by sme riešiť nemuseli. Predstava, že vláda schváli transparentné pravidlá, aby niekedy v budúcnosti mohli všetci obyvatelia Slovenska vďaka svojmu vodnému bohatstvu prosperovať, tak zostane i naďalej nenaplneným snom.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Tak ja si dovolím pri tom vašom príspevku ešte raz zvýrazniť to, že bez akejkoľvek podrobnej, vecnej analýzy a zhodnotenia stavu bilancie vody na Slovensku nie je možné vôbec pristupovať k diskusiám o pripravených návrhoch, či už vodného zákona, alebo návrhu na zmenu ústavy.
Ja si dokonca dovolím tvrdiť, že žiaden z poslancov bez tohto vecného, podrobného a konkrétneho zhodnotenia, bez týchto analýz, nebude kvalifikovane pripravený do rozhodovania. A v takejto pozícii my predsa nemôžeme byť zodpovednými zástupcami, toto neni zodpovedný prístup, ktorý svedčí o tom, že sme pripravení hájiť verejné záujmy.
Pán poslanec Chren, súhlasím s tým všetkým, čo ste povedali, až s jednou výhradou. Jednoznačne je napísané v ústave, že všetky nerastné suroviny a strategické suroviny, medzi ktoré voda nesporne patrí, sú výlučným vlastníctvom a bohatstvom štátu. My máme dnes pri moci vládu, ktorá je známa tým, že má záujem ochraňovať a do vlastníctva štátu vniesť všetky strategické subjekty, všetky strategické zdroje, strategické suroviny. Ja teda nechápem, v čom je problém. Ak sú takto jasne veci v ústave zadefinované, ak máme jasne zadefinovať tú zadefinovanú prioritu vlády strany SMER, ktorá chce chrániť strategické podniky, subjekty a suroviny, ja nechápem, v čom je problém. Som proti tomu, aby sa účelovo voda privatizovala, aby sa vôbec určovali akékoľvek technikálie pre to, aby sa umožnilo vybraných komerčným subjektom vodu do zahraničia predávať. Je to vzácna surovina, ak jej máme prebytok, čo by mala ukázať tá analýza, nech sa páči... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)