39. schôdza

Ďakujem za obidve reakcie. Helenka, eleganciu som mal na mysli z toho pohľadu, že mi tam chýba. Ale že z hľadiska tej obavy, ktorá tu existuje a ktorú aj ty vyslovuješ a na ktorej sa zhodneme, je toto riešenie nie možno najlepšie a určite nie elegantné, ale je najlepšie z možných tých, tak ako sa to vyvinulo po rokovaní o vodnom zákone. Nevravím, že mám absolútnu pravdu, to som ani nechcel, aby to tak bolo chápané, len som sa rozhodol spôsobom, ako som sa rozhodol, pretože ako hovorí klasik, rozhodni sa, si slobodný. Nechcel by som počúvať iné ako argumenty a svedomie, a tak som si to vyhodnotil, že to takto vidím.
A čo sa týka, Ľuboš, teba, mal som možnože pri tom, v tých brehových porastoch máš pravdu a ja to nemusím ani teraz veľmi si niekde vyhľadávať, ale určite mi uznáš, že lesné hospodárstvo ako celok za to, že sa podieľa dlhodobo, ak nie už teda tých 700 rokov, tak stáročia na kvalite tejto krajiny, nedostáva ani za vodu, ani za iné mimoprodukčné funkcie nič. Rokovali sme o tom už aj v návrhu lesného zákona, a že určite dozrieva čas, aby sa niečo také udialo. Ak by si to teda popieral, tak nevidím teda na to zatiaľ argumentačnú výbavu.
A ty si ešte tam mi spomínal aj niečo ohľadom tej jednoty, no tak máš pravdu, možno nemám hodnotiť, ako ste sa vy dohodli, ale vieš, keď 2,5 roka dvíhate ruku úplne rovnako v každom prípade a aj v tomto, keď sa pán minister ukázal ako človek, ktorý je ochotný počúvať návrhy, tak neverím, že to tak vždy jednotne chápete. Skôr to beriem ako tvrdú stranícku disciplínu, ktorá je možno užitočná, ale nie je prirodzená. Ďakujem.

Ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Chren.
Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, ctené kolegyne, ctení kolegovia, vážený pán minister, téma tejto novely ústavy a už vôbec z celého vodného zákona, ktorý bol ako prvý predložený, začala byť už pomerne veľmi komplikovaná, a to ani nie tak, že by ten obsah a problematika až boli také komplikované, ale tým celkovým vývojom, ktorý sme si tu za posledné mesiace na pôde tejto Národnej rady zažili. Približne takto pred mesiacom som bol prvým tu v rozprave, kto upozornil, že predložená novela ústavy, tak ako je napísaná, v skutočnosti vývoz vody a predaj vody do zahraničia nezakazuje. Niežeby som si uzurpoval, že som nato prvý prišiel, viem, že viacerí kolegovia na to chceli tiež upozorniť a nakoniec ako prví na to upozornili občianski aktivisti, ktorí si nechali vypracovať aj posudky. Pripojil som sa k nim, nechal som si overiť textáciu a znenie návrhu novely ústavy u viacerých ústavných právnikov a potvrdilo sa, že sme mali pravdu.
Potvrdilo sa, že keď som tu pred mesiacom hovoril o tom, že novela ústavy je navrhnutá tak, že vývoz vody nezakazuje, hovoril som pravdu. Potvrdili to právnici, potvrdili to aktivisti a ako hovoril môj kolega pán predrečník Mičovský, potvrdil to nakoniec vo svojej analýze aj Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, na ktorý sa obrátili traja kolegovia poslanci z hnutia Obyčajných ľudí. Čiže to, kde je pravda, jednoznačne vieme napriek tomu, že pán minister ma tu pred mesiacom vysmial a povedal, že nemám pravdu. Keď som na tento fakt upozornil, ukázalo sa, že som pravdu mal. A nebolo to prvýkrát, zhodou okolností môžem uviesť ďalší príklad.
Včera vyšla správa, že Novácke chemické závody dostali pokutu kvôli zákonu o strategických podnikoch, ktorý presadila vláda Roberta Fica, keď bol pán Žiga štátnym tajomníkom. Keď sme išli tento zákon zrušiť na ministerstve hospodárstva, tiež sa na nás vzniesli hromy-blesky za to, že prečo ideme zrušiť tento zákon. Nám sa podarilo udržať zamestnanosť v Novákoch aj bez jeho využitia a opäť sa ukázalo, že sme mali pravdu a pán minister Žiga pravdu nemal, pretože Nováky dnes z dôvodu tohto prijatého zákona vládou SMER-u musia zaplatiť 5-miliónovú pokutu.
Čiže už sa stáva pravidlom, a je to možno dobré, pretože je tu aj taký dôkaz, že aj opozíciu na Slovensku potrebujeme, aspoň jeden z nemnohých malých dôkazov, že sa nám občas podarí upozorniť na nejaké prechmaty a pokusy a nepravdy, ktoré zo strany predstaviteľov vládnej moci aj v tomto parlamente zaznievajú.
Aby sme mohli rozumieť, prečo vlastne prišla do parlamentu táto novela ústavy, zhrňme si ešte raz celú genézu vývoja obchodovania s vodou. Bol to pán minister životného prostredia Peter Žiga, ktorý do tohto parlamentu na neskorú jar tohto roka predložil novelu zákona o vodách. V tejto novele zákona o vodách minister vlády SMER prvýkrát zavádzal pravidlá a povoľoval obchodovanie a vývoz pitnej vody zo Slovenska do zahraničia, a to netransparentne a korupčne naladeným spôsobom tak, že navrhoval štátu vydávať monopolné licencie na ťažbu a prevod vody do zahraničia, pričom pre udeľovanie týchto licencií neexistovali žiadne kritériá, žiadne transparentné pravidlá, bolo to len na rozhodnutí vlády, komu z tých, kto požiadajú o licencie, takúto licenciu vydajú a komu nie. Čiže išlo, dá sa povedať, že mohlo ísť o pripravovaný kšeft pre vybratého vopred investora, ktorý by, jeden zo všetkých, licenciu dostal a mohol by ťažiť na vývoze a predaji nášho vodného bohatstva do zahraničia. Osobne som presvedčený, že to bol taký test. Test, či takýto pokus o kšeft prejde, alebo nie. Preto mi je tak smutno-smiešne, keď som tu počul teraz vo faktickej poznámke pána poslanca Martináka hovoriť, ako on je proti vývozu a proti privatizácii vody, keď sám hlasoval za tento návrh vodného zákona, ktorý predložila vláda SMER-u, ktorý prvýkrát privatizáciu a predaj vody do zahraničia pripúšťal na Slovensku. To je najväčšia otočka, akú som v tomto parlamente zažil so strany vládnych poslancov, ktorí boli najprv privatizéri vody a dneska zrazu stali jej najväčšími ochrancami. Jednoducho vyskúšali ste si, či si to opozícia, ľudia všimnú a či takýto biznis s pitnou vodou prejde, alebo nie. A ľudia sa ozvali. Ľudia sa ozvali a dali vám najavo, že táto krajina nie je vaším majetkom a že s ňou nemôžete robiť, čokoľvek chcete. Spísali petíciu, stanovali pred parlamentom, to sa naozaj často v našej krajine nestáva.
Keď sa nám - ešte raz, bolo to viacero opozičných poslancov - podarilo tento pripravený biznis s vodou netransparentný v novele vodného zákona odhaliť, spustila sa lavína reakcií. Prichytený minister dostal po prstoch od svojho najvyššieho šéfa, od predsedu vlády Roberta Fica. Ten však neurobil to, čo by som považoval za správny krok. To znamená, prinútiť ministra pripraviť zákon, ktorý by priniesol jasné a transparentné pravidlá vychádzajúce z analýz, z analýz vodohospodárskych, z analýz potrieb Slovenskej republiky. Neprinútil ho teda predložiť schému, z ktorej by mohli mať osoh a prosperovať všetci obyvatelia Slovenska. Naopak, nariadil mu v reakcii v snahe prekryť to, na čo sme prišli, úplne zakázať vývoz vody v ústave. Lenže ako som už nespočetnekrát hovoril a spomenuli to aj viacerí moji kolegovia poslanci z opozície, my nepotrebujeme meniť ústavu len kvôli tomu, aby sme zastavili nejaké pripravované kšefty jednotlivých ministrov. Však kam by sme dospeli, keby sme pri každej jednej kauze, každý deň vyjde v slovenských médiách nejaká kauza, keby sme vždy museli meniť ústavu? Však dneska by už mala viac strán ako daňové zákony a to je teda už čo povedať. Úplne by stačilo pravidlá pre predaj vody nastaviť transparentne, tak aby povolenky na ťažbu a vývoz nedostali len spriaznení podnikatelia bez súťaže. Takéto myslenie však zrejme presahuje schopnosti súčasnej vlády. Pán minister teda dostal jedinú, aj keď nesprávnu a nezmyselnú úlohu pripraviť novelu ústavy, ktorá predaj vody zakáže. Zmena ústavy, táto predložená novela ústavy bola len dymovou clonou, ktorou chcel premiér prikryť nedobré úmysly svojho ministra, a možnože bola ja takým prejavom slabosti predsedu vlády, že nedokázal vlastného ministra zastaviť priamo, tak musel vytiahnuť silnejšiu kartu, a to priamo novelu ústavy, ktorej sa ani minister spierať nemôže.
Avšak ani takú jednoduchú vec, ako je dvojvetová novela ústavy, pričom pripomínam, že ústava je základný zákon tejto krajiny, akože ak by nám na niečom malo záležať, ak by sme o niečo mali dbať, tak keď meníme ústavu, malo by to byť posledná zo všetkých možností a po celospoločenskej debate a po úplných analýzach, aby bolo znenie navrhovaných zmien absolútne jednoznačné a absolútne nespochybniteľné. Ani takúto jednoduchú vec ako dve vety do novely ústavy nedokázalo ministerstvo životného prostredia pripraviť bez toho, aby nebola spochybniteľná. Ako som upozornil už pred mesiacom, a dnes už nastala zhoda, dokonca teda aj vláda a strana SMER pripravujú pozmeňujúci návrh, ktorý údajne majú predložiť v rozprave. Naformulovali novelu ústavy tak, že predložený návrh sa dá pochopiť dvomi spôsobmi, a zakotvil do ústavy nie zákaz vývozu pitnej vody zo Slovenska, tak ako nesprávne chcel od svojho ministra premiér Robert Fico, ale, naopak, neobmedzené vyvážanie pitnej vody do zahraničia. Potvrdil to Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, potvrdili to právnici a de facto napriek tomu, že pred mesiacom ma tu zosmiešnil, potvrdil to aj minister životného prostredia Peter Žiga tým, že teda pripustil, že pripravuje pozmeňujúci návrh, ktorým zmenia text novely ústavy.
Úprimne, ak by som mal pripraviť jednoznačný, s jednoznačným zadaním text novely ústavy a pripravil by som ho tak, že sa dá vykladať úplne opačným spôsobom, s hanbou by som sa už do tohto parlamentu nikdy nevrátil. Otázka je, či išlo len o babráctvo alebo či išlo opäť o ďalší pokus, opäť o ďalší úmysel pripraviť podmienky pre nejaký biznis pre niekoho. Aj keď možno nie priamo z vývozu vody, možno s nejakými budúcimi súdnymi spormi voči Slovenskej republike, ktoré by mohol viesť niekto, kto by pochopil to pôvodné navrhnuté znenie novely ústavy spôsobom, že štát mu vývoz dovoľuje. Čiže ako som povedal, aspoň jeden dôkaz z tohto máme, dôkaz, že občas aj opozícia napriek tomu, aká je rozhádaná, sa obyvateľom Slovenska hodí, a dôkaz, že dokáže aspoň zastaviť niektoré tie najväčšie a najhoršie pokusy o biznis, aké sa v tomto parlamente objavia.
Ako by to malo teda vyzerať? Pretože veľa sa v tejto Národnej rade hovorí o privatizácii vody, najprv teda SMER predložil návrh na neobmedzený vývoz a privatizáciu vody zo Slovenska, teraz sa tvári, že ho nikdy nechcel, napriek tomu, že teda to stojí čierne na bielom a že ho chce zastaviť. Málo sa však hovorí o tom, ako by - a niektorí kolegovia to už čiastočne spomenuli -, ako by malo podľa môjho názoru vyzerať to najlepšie riešenie pre občanov Slovenska. Konzultoval som to, pretože nie som vodohospodár, nie som odborník na túto oblasť, ale konzultoval som to s tímom odborníkov a rád si nechám v takýchto veciach poradiť.
Po prvé pani kolegyňa Mezenská aj viacerí ďalší kolegovia majú úplnú pravdu, keď hovoria, že základnou podmienkou akéhokoľvek obchodovania s vodou by mali byť podrobné a presné analýzy toho, aké sú vlastne zásoby vody na Slovensku a čo si vlastne Slovensko môže dovoliť v tejto oblasti. Pretože ja som presvedčený o tom, že ak by naozaj malo Slovensko pitnej vody nadbytok, viac než potrebuje, a ak by tento nadbytok chcela nejaká iná krajina kúpiť v transparentných podmienkach tak, že by tie príjmy boli zdrojom štátneho rozpočtu a mohli by slúžiť na prospech všetkých občanov, prečo nie. V transparentnej súťaži by sme ten jasný prebytok tej pitnej vody mohli odpredať a tržby z toho použiť na financovanie školstva, zdravotníctva, na zvýšenie dôchodkov či na zníženie daní.
Lenže napriek všetkým výhovorkám, ktoré tu zazneli, dodnes neexistuje aktuálna a presná analýza zásob pitnej vody na Slovensku. Ani vláda, ani pán minister Žiga nikdy taký dokument nepredložili. A to aj napriek tomu, že im tom ukladala európska Rámcová smernica o vode, podľa ktorej mala vláda povinnosť do decembra 2013 vypracovať prognózu potreby vody a vyhodnotiť kvantitatívny a chemický stav podzemných v Slovenskej republike. Doterajšie jednoduché odhady, ktoré boli publikované aj v tlači, vychádzajú len z tzv. vodnej bilancie a hovoria, že zásoba vody na Slovensku je 79-tisíc litrov za sekundu, zatiaľ čo spotreba vody na Slovensku je 11-tisíc litrov za sekundu. To mnohých ľudí upokojilo vrátane mnohých redaktorov a analytikov a paniku z predaja vody považovali za zbytočnú. Lenže problémom je - a už to tu zaznelo -, že pre stanovenie odberu vody je vodná bilancia tým najhorším zo všetkých možných podkladov.
Dostupné údaje vodnej bilancie nezohľadňujú realitu. Nie sú v nich započítané neregulované a čierne odbery vody, napr. aj z bežných domácich studní, tie sa rátajú na tisícoch litrov za sekundu. Vodná bilancia nezohľadňuje ani kvalitu vody. Nie každá voda je rovnako kvalitná. Nie všetka voda je hneď vhodná na pitie alebo na iné použitie, sú vody, ktoré treba chemicky upravovať, obohacovať či čistiť. Porovnávať pitnú vodu na vývoz s vodnou bilanciou je teda ako porovnávať ovocie na vývoz so všetkým zeleným, čo na Slovensku vyrastie, a to vrátane buriny a ihličnatých stromov. No a čo je najdôležitejšie, výpočty vodnej bilancie nezohľadňujú výrazné poklesy a trendy v hladinách vôd v poslednom období.
Vezmite si len taký Žitný ostrov, pretože o ňom sa tu asi prioritne bavíme. Pred postavením vodného diela Gabčíkovo mal produkčnú kapacitu asi 20-tisíc litrov za sekundu. Výstavba vodného diela Gabčíkovo však pomery zmenila. Úpravou koryta Dunaja sa zásadne zmenila schopnosť obnovovať tieto zásoby pitnej vody. Dodnes však nikto nevie ako. Navyše sa k Žitnému ostrovu blíži veľká škvrna znečistenia zo skládky po bývalej Dimitrovke. Údaje, ku ktorým som sa dopracoval, hovoria, že za posledné štyri roky vzrástla koncentrácia chlórovaných uhľovodíkov vo vode až dvojnásobne a kontaminačný mrak v dĺžke približne 6 km sa šíril od Podunajských Biskupíc smerom do vnútrozemia Žitného ostrova. Čiže naše, naše tie najväčšie zásoby pitnej vody, tej najkvalitnejšej, sú v skutočnosti dnes obrovským spôsobom ohrozené. A namiesto, namiesto aby sme to riešili, tu vláda predložila na jar návrh, ako tieto zásoby predať. Keď pritom bola prichytená, tak potom povedala, že predložený návrh ústavy, ako zakázať predaj vody, potom predložila návrh ústavy, ktorý jej v skutočnosti dovoľuje predaj vody, a dnes to tu musíme riešiť pozmeňujúcim návrhom. Nezabúdajme na túto genézu. No a dokonca, keď hovoríme o vodnej bilancii, tak ani všetka voda zo Žitného ostrova nie je rovnako kvalitná. Ak by sa len tá najkvalitnejšia, čistá vyťažila a predala do zahraničia, paradoxne pre Slovensko by zostala len tá horšia, ktorú už treba draho upravovať. Paradoxne by tak pitná voda pre Slovensko zdražela.
Poslanci SMER-u sa nemôžu tváriť, že oni sú od začiatku proti predaju slovenskej vody do zahraničia, pretože v októbri 2012 vláda Roberta Fica schválila materiál, v ktorom presne hovorí, že chce do zahraničia predávať 8 600 litrov vody za sekundu. Aby ste si vedeli predstaviť koľko je to 8 600 litrov vody za sekundu, ktoré už v októbri 2012, keď sa celý tento kšeft začal pripravovať, vláda vo svojom vládnom dokumente schválila, tak je to rovnaké množstvo vody, ako pretečie riekou Hron pri Brezne. To je prietok zhruba 8 600 litrov vody za sekundu. Aby sa teda uzavrel tento odborný argument, objem vody, ktorú Slovensko nepotrebuje, a mohlo by ho bezpečne predať, ideálne transparentným spôsobom, tak aby to bolo na prospech všetkých občanov, dnes nepoznáme. Názory odborníkov sa líšia a podľa niektorých z nich je tá bezpečná, prebytočná kapacita vody na Slovensku len 1 600 litrov za sekundu. Teda päťkrát menej, než schválila na predaj vláda Roberta Fica v októbri 2012.
Aby som ešte doplnil genézu, prečo neverím žiadnym ďalším krokom vlády Roberta Fica v tejto oblasti, v oblasti obchodovania s vodou a neverím ani v poctivosť úmyslov pri tejto novele ústavy a nepotrebujeme meniť ústavu, aby sme zastavili kšefty s vodou, myslím si, že ten poctivý a správny prístup, ktorý by vláda mala navrhnúť a prijať, je nasledovný.
1. Vláda by mala navrhnúť a prijať presnú analýzu, koľko zásob vody Slovensko má a koľko môže bezpečne poskytnúť do zahraničia bez toho, aby boli ohrozené naše vlastné záujmy. To bez ohľadu na to, či bude prijatá táto novela ústavy alebo či hovoríme len o vode, ktorá by mala byť poskytovaná na základe toho osobitného zákona, ako hovorila pani kolegyňa Mezenská, na nejaké iné účely.
V druhom kroku by vláda mala stanoviť presné technické podmienky pre záujemcov o získanie licencie na prevod vody, tie môžu byť obmedzené, napr. do vyčerpania kvót a podobne. A potom by vláda mala urobiť transparentnú súťaž, v ktorej tieto licencie získajú len tie subjekty, ktoré ponúknu štátu najvýhodnejšiu cenu, pričom všetok príjem by mal byť príjmom štátneho rozpočtu.
Toto by som považoval za poctivé riešenie. Toto poctivé riešenie by znamenalo, že nikto nebude kšeftovať a robiť si súkromný biznis s vodou, ale že príjmy z prípadného predaja vody budú slúžiť na prospech všetkých občanov na dôchodky, na zdravotníctvo, na školstvo. Toto by bolo riešenie, ktoré by pravdepodobne neviedlo k žiadnemu predaju vody, pretože dnes ani neexistujú analýzy, ktoré sú nutnou a prvou podmienkou toho, aby sa vôbec takáto schéma pripravila a spustila. Pretože presná analýza zásob podzemnej vody, ako som už vysvetlil, na Slovensku neexistuje.
Ten pôvodný návrh pána ministra Žigu ale bol pripravený takým spôsobom, že žiadatelia sa síce mohli prihlásiť, že chcú ťažiť, odoberať a prevádzať pitnú vodu zo Slovenska do zahraničia, avšak nebola tam žiadna súťaž o cenu. O vydanie licencie mohli požiadať ľubovoľný počet uchádzačov, ale vláda na návrh ministra bez akýchkoľvek kritérií mala rozhodnúť, kto z nich tú licenciu dostane a kto nie. Ak vám to pripomína nejaké iné biznisové schémy – ako napr. schémy s fotovoltaickými elektrárňami, na ktoré Slovensko dodnes dopláca, a kvôli ktorým dodnes občanom Slovenska zdražieva elektrina, hoci cena elektrickej energie na trhu klesá, už niekoľko rokov slovenskí občania platia za elektrinu stále viac a viac – nemýlite sa.
Pre všetky tieto dôvody ja osobne, ako som už viackrát deklaroval, nepodporím túto novelu ústavy. Nie teda preto, že je v nej tá výkladová nejasnosť, tá by sa dala a zrejme sa aj odstráni, keďže sa ukázalo, že som mal pravdu, pozmeňujúcim návrhom. Nepodporím túto novelu ústavy kvôli tomu, že ide o veľmi hrubú záplatu na kauzu, ktorú zrejme za účelom osobného biznisu spustili samotní predstavitelia strany SMER, ktorí sa dnes tvária ako svätí za dedinou. Nevyšlo im to, nevyšiel im ten biznis, tak sa teraz tvária, že musia niečo zachraňovať, ale v skutočnosti zachraňujú len Slovensko pred biznisom, ktorý sami pripravili. A to fakt robiť netreba, stačilo by ten vodný zákon, ktorý stále visí niekde medzi prvým a druhým čítaním tu v parlamente, stiahnuť z parlamentu a nič by sme riešiť nemuseli. Predstava, že vláda schváli transparentné pravidlá, aby niekedy v budúcnosti mohli všetci obyvatelia Slovenska vďaka svojmu vodnému bohatstvu prosperovať, tak zostane i naďalej nenaplneným snom.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Na vystúpenie pán poslanca Chrena sú dve faktické poznámky.
Nech sa páči, Helena Mezenská.

Tak ja si dovolím pri tom vašom príspevku ešte raz zvýrazniť to, že bez akejkoľvek podrobnej, vecnej analýzy a zhodnotenia stavu bilancie vody na Slovensku nie je možné vôbec pristupovať k diskusiám o pripravených návrhoch, či už vodného zákona, alebo návrhu na zmenu ústavy.
Ja si dokonca dovolím tvrdiť, že žiaden z poslancov bez tohto vecného, podrobného a konkrétneho zhodnotenia, bez týchto analýz, nebude kvalifikovane pripravený do rozhodovania. A v takejto pozícii my predsa nemôžeme byť zodpovednými zástupcami, toto neni zodpovedný prístup, ktorý svedčí o tom, že sme pripravení hájiť verejné záujmy.
Pán poslanec Chren, súhlasím s tým všetkým, čo ste povedali, až s jednou výhradou. Jednoznačne je napísané v ústave, že všetky nerastné suroviny a strategické suroviny, medzi ktoré voda nesporne patrí, sú výlučným vlastníctvom a bohatstvom štátu. My máme dnes pri moci vládu, ktorá je známa tým, že má záujem ochraňovať a do vlastníctva štátu vniesť všetky strategické subjekty, všetky strategické zdroje, strategické suroviny. Ja teda nechápem, v čom je problém. Ak sú takto jasne veci v ústave zadefinované, ak máme jasne zadefinovať tú zadefinovanú prioritu vlády strany SMER, ktorá chce chrániť strategické podniky, subjekty a suroviny, ja nechápem, v čom je problém. Som proti tomu, aby sa účelovo voda privatizovala, aby sa vôbec určovali akékoľvek technikálie pre to, aby sa umožnilo vybraných komerčným subjektom vodu do zahraničia predávať. Je to vzácna surovina, ak jej máme prebytok, čo by mala ukázať tá analýza, nech sa páči... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Nech sa páči, ďalšia faktická, Štefan Kuffa.

Ďakujem za slovo. Ja tiež rovnako ako ty, pán kolega, nepodporím tento návrh zákona ústavného, pretože si myslím, že ústava je naozaj veľmi vážnym dokumentom, tak ako to aj predrečníci rozprávali. Už bez toho, že by ste to tu boli povedali, ja som už bol takto rozhodnutý dopredu, že ju nepodporím.
Naozaj si robíme z ústavy akoby taký trhací kalendár, a tak ako si spomínal, tie analýzy nám tuná chýbajú. Tak si spomenul, tých 79-tisíc l/s máme výdatnosť ako tej vody a tá spotreba sa pohybuje okolo nejakých 11-tisíc, ale pravdepodobne je to viac, tak ako si správne spomenul, že nie je tuná všetko zdokumentované a tá spotreba studní v tých domácnostiach naozaj neni všade zachytená. Čo si myslím, že domácnosti by tú vodu, ktorú majú ako na záhradách a v obciach a v dedinách, mali mať, že patrí ti tá voda jednoducho. Používaš ju ako spotrebnú komoditu pre vlastnú domácnosť, tak ti jednoducho patrí. A tie spotrebiteľské obaly, ktoré sa tuná spomínajú, tak nielen ich budeme mať v potokoch, vodných nádržiach v našej prírode, ale už ich budeme mať aj v ústave. Ja si myslím, že takýto text a takéto znenie, ktoré som si mal možnosť ako prečítať, nepatrí do Ústavy Slovenskej republiky. Aj týmto si dovolím vyzvať, lebo neviem, či sa dostanem aj k tej rozprave, aj všetkých kolegov, aby veľmi zvážili to, že či podporia tento ústavný návrh zákona. Ja odporúčam ho nepodporiť, aj keď som bol pripravený návrh zákona podporiť, čo mi jedna vec vadila, to som pánovi ministrovi v júni povedal, zavedenie poplatkov za zavlažovanie pre poľnohospodárov. Tá voda stečie dolu potokmi a tí poľnohospodári... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Nech sa páči s reakciou, Martin Chren.

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem za všetky reakcie. Zareagujem na pani kolegyňu Mezenskú, pretože si myslím, že ona tak v jednej rečníckej otázke, ktorú položila, udrela klinček po hlavičke.
Problémom a predpokladám, že pre nás aspoň hlavným účelom tejto debaty by malo byť práve poukázať na to pokrytectvo a zvrátenosť strany SMER pri tom, ako robí politiku. Vy ste povedali, že táto vláda sa hlási k tomu, že nebude predávať nič strategické. No táto vláda spustili najväčšiu privatizačnú kampaň v históriu Slovenska od čias Ivana Mikloša, neviem, či nie ešte väčšiu. Predala už ropné rezervy, ide predávať Slovak Telekom, rozbehla najväčší výpredaj štátneho majetku, aký kedy Slovensko zažilo, pomenovaný reforma ESO a teraz ako prvá priniesla, čo ešte nikto si nikdy predtým nedovolil, model predaja pitnej vody na Slovensku. Čiže oni jedno hlásajú a druhé robia. Ak už žiaden iný účel táto rozprava nesplní, tak by sme my ako opozícia mali dokázať aspoň toto jasne rozkryť a pomenovať, že vodu kážu a víno pijú. My by sme naozaj nemali podporiť túto novelu ústavy, pretože SMER sa teraz tvári, že sú nejakí záchrancovia sveta.
Chápete, oni priniesli kšeft s vodou, zatrhli si ho sami a prijímajú novelu ústavy, aby sa s vodou nekšeftovalo, čiže vlastne riešia len problém, ktorý sami vyrobili, a ak to riadne nepomenujeme, tak ešte sa budú tváriť, akože zachránili celý svet. Pritom o ničom takomto by sme tu rokovať nemuseli, keby tu v tom júni, ten návrh vodného zákona neprišiel.
A toto treba pomenovať, toto treba rozkryť a treba jasne ukázať, že jedno hlásajú a druhé robia.

Ďalším rečníkom prihláseným do rozpravy je Alojz Hlina, nie je v sále, stráca poradie. Nech sa páči ďalším potom Mikuláš Huba. Pán kolega, máte slovo. Pán minister, ja viem, že bolo ľahšie byť poslancom, ale vaše miesto je tu.
Nech sa páči.