39. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie s faktickou poznámkou
28.10.2014 o 11:39 hod.
PhDr.
Štefan Kuffa
Videokanál poslanca
Chcem doceniť tú skutočnosť, že v správe generálneho prokurátora je ambícia dekriminalizovať spoločnosť. A veľmi pekne to aj pán prokurátor ešte v piatok tu uvádzal, že v podstate veľmi prísne tresty sú za malé skutky, ktoré sa stali napríklad, keď ktosi ukradol cigarety. Alebo boj s korupciou bol tu spomínaný. A z celkového toho počtu tých prípadov, ktoré tu boli, tak dve tretiny korupcie sa týkajú lekárov, ktorí údajne zobrali 20 eur za to, že vypísali nejakú maródku. Mne sa páči ten postoj pána prokurátora a takisto aj tá správa v tom, že nestačí uviesť, ako to je, ale hlavne prečo to tak je. A ono je to aj s tým tak, že nestíhame príčiny ale následky. A takisto pán prokurátor uvádzal svoju správu, tých 2 084 prípadov mohlo skončiť v priestupkovej rovine, nie trestnoprávne. Myslím si, že tá ambícia je veľká. Tak aj držím palce prokuratúre v tom aj v tom nasmerovaní nového kurzu. Aj pokiaľ ide o minuloročnú správu, to, čo pán prokurátor tu verbálne uvádzal mimo tej správy, čo bolo, tak si to tak pamätám a spomínam si na tieto veci.
No je veľmi zložitá tá doprava v našej krajine a tých trestnoprávnych činoch, ktoré sú aj teda, ak je tam v krvi viac ako jedno promile, a to stíhanie a podobne týchto nedisciplinovaných šoférov, vodičov. To, myslím si, nevyrieši ani tá ambícia prepadnutia veci v prospech štátu, keď budú tí šoféri jazdiť na služobných autách, ako sa to udeje.
K tomu domácemu násiliu. Tak, áno, tak sa to skloňuje s tou ľudskoprávnou rovinou. A tu je zamieňania tých pojmov. Ale nestihnem reagovať na to.
Skontrolovaný
Vystúpenia
11:18
Vystúpenie v rozprave 11:18
Janka ŠípošováZmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Poprosím kolegyne, kolegov, ktorí sa nechcú zúčastniť rozpravy, aby diskutovali mimo poslaneckej snemovne. Ďakujem pekne. Nech sa páči, pani poslankyňa.
Šípošová, Janka, poslankyňa NR SR
Ďakujem. No chcela by som to ilustrovať na tom, že ak náhodou aj sledujete vyjadrenia relácie televíznej alebo rozhlasovej, kde sa o tejto problematike hovorí a sú tam policajti alebo aj advokáti, považujú za zmysel pomoci alebo služby pre obete to, ale to sa tu trošku už aj tak nieslo v tej predchádzajúcej rozprave, obeť aby bola pripravená spolupracovať, aby pomohla vlastne objasniť trestný čin a usvedčiť páchateľa. Nezdôrazňuje sa to, nemyslí sa na to, že treba vlastne pomôcť človeku prekonať traumu z trestného činu, pomôcť mu prekonať traumu aj z toho trestného konania a predchádzať jeho ďalšej viktimizácii.
Už som pred hlasovaním spomenula, že pán generálny prokurátor veľkú časť venoval svojej správy problematike domáceho násilia, ja nechcem opakovať, čo tu už bolo povedané, ale chcem povedať aj svoj názor na to, prečo podľa môjho názoru je úspešnosť úsilia proti domácemu násiliu minimálna alebo veľmi nízka.
Malá oprava k tomu, že pán generálny prokurátor hovoril výlučne o týraných ženách. To je síce veľká skupina obetí domáceho násilia, ale nie celá. Aj muži a chlapci sú obeťami domáceho násilia, aj muži a chlapci sú obeťami znásilnenia, čo je zas iný súdok. Ale máme veľkú skupinu obetí domáceho násilia, kde sú aj muži, aj ženy, to sú seniori. Občas sa už teraz o tom rozpráva. Ale to je veľmi ťažká pomoc práve tejto skupine preto, že sú často zamknutí, zatvorení za stenami, málokedy sa vôbec niekto zaujíma o to, čo sa im deje, a málokto im pomôže, aby sa im to nedialo. Takže myslíme aj na to, keď hovoríme o domácom násilí.
Druhá vec je tá, že trestnoprávne úpravy zďaleka nedokážu zabrániť trestným činom domáceho násilia a minimalizovať ich, ako tomu hovoríme nie celkom výstižne. Myslím, že nová smernica sem donesie, ak ju budeme dobre transponovať, aj jasnejšiu terminológiu. Ako napokon aj pri iných trestných činov, tak v tejto oblasti je to ešte výraznejšie. Trest pre páchateľa neodstráni traumu ani následné poruchy a ani neodstráni budúce opakované násilie a nezabráni mu. Preto treba pracovať odborne a cielene s obeťami, s poškodenými, aby sa sami opakovane nestávali obeťami, a treba pracovať aj s páchateľmi. A toto nástroje trestného práva vlastne neumožnia. Potrestanie domáceho násilníka trestom odňatia slobody je veľmi často len oddialenie pokračovania domáceho násilia. Práve však na tú systematickú prácu s obeťami alebo aj s násilníkmi v našom systéme vôbec nemyslíme, robia to viac-menej iba mimovládne organizácie za, prepáčte za výraz, trápnych podmienok a ešte aj s pocitom, že tí praví odborníci na ne hľadia cez prsty.
Chcela by som ešte ilustrovať to, čo som pred chvíľkou povedala, že to vnímanie poškodeného ako svedka predovšetkým čo môže priniesť. Dám konkrétny príklad. Mala som prípad dievčiny, ktorá ešte ani nemala skončenú školskú dochádzku, bola znásilnená skupinou páchateľov, bolo to veľmi zložité, dlho sa rozhodovala, či podá trestné oznámenie. Musím povedať, že v tomto prípade naozaj polícia pracovala dobre, vyšetrovateľka bola veľmi ohľaduplná, empatická. Rýchlo sa to vyriešilo. Na súde sa to ťahalo 6 rokov, čestné slovo, ja som ľutovala, že som tú dievčinu priviedla k tomu, aby podala to trestné oznámenie. Takže to len chcela som tak zdôrazniť, že nemyslíme na tých ľudí, čo musia prežiť a čo všetko sa za tých 6 rokov stalo. Tú dievčinu som stretla po rokoch na ulici, ako bezdomovkyňa s dvomi deťmi vyzerala v dvadsiatke na štyridsať a to je aj výsledok toho nefungovania systému.
Úplne pomýleným sa mi zdá to, ako vôbec s tou problematikou domáceho násilia nakladáme. Táto oblasť sa stala nástrojom propagandy, už neviem, ako inak to mám povedať, a predmetom ideologického boja, pričom naozajstná a priama pomoc obetiam a osobám ohrozeným je to posledné, o čo ide.
Vrátim sa o pár rokov dozadu. Všetci si pamätáme kampaň Piata žena. Táto kampaň naozaj priniesla svoje ovocie v tom, že sa o domácom násilí začalo viac rozprávať, bola prijatá nová, v tom čase progresívna legislatíva (roky 2002, 2003). Lenže od toho času uplynulo už dosť vody v Dunaji, svet sa trochu pohol a my sa stále točíme dookola a stále opakujeme rovnaké mantry a dohadujeme sa, či je domáce násilie rodovo podmienené alebo čo to vlastne je. Dokonca aj oficiálne sa striktne oddeľujú, čomu vôbec ja nerozumiem a nikto mi na to doteraz neodpovedal, domáce násilie a rodovo podmienené násilie ako dve rôzne veci. Pritom rodovo podmienené násilie údajne má byť násilie páchané na ženách a to ostatné na tých chlapoch a na tých starcoch, to je domáce násilie. To nemá oporu v žiadnej teórii, tak neviem, prečo sa toto stalo takým neobyčajným nástrojom. Pritom na skutočnú pomoc obetiam a elimináciu násilia akoby sme ani nemysleli, iba sa tak tvárime. A musím povedať aj to, že sú skupiny, ktoré sa dostanú k nemalým čiastkam z verejných zdrojov na často nezmyselné a samoúčelné projekty. Môžem aj tu povedať príklad.
Bola som na jednom školení, ktoré sa odohrávalo na ministerstve práce a sociálnych vecí, nie je to príliš dávno, kde sa vysvetľovalo teda, aké dôležité sú rôzne projekty, a ilustrovalo sa rôznymi projektmi. Z nich jeden konkrétny vám musím spomenúť. Bol to projekt o tom, ako naučiť ženy odsávať si mlieko, ktoré dojčia, aby v noci mohli deti kŕmiť muži z dôvodu, aby to bolo rodovo vyvážené. V tej chvíli, keď som tam bola, mi zatelefonovala žena, ktorá potrebovala akútnu pomoc. Ja som musela ísť a jej pomôcť, aby som jej zachránila život. Nehnevajte sa, že to vyznieva až tak dramaticky, ale my sa rozplývame a dávame peniaze na to, ako zabezpečíme, že muži a ženy budú kŕmiť deti rovnako? A nedávame peniaze na to, aby sme naozaj pomohli ľuďom, ktorí to akútne potrebujú, ktorým ide o život. A pritom máme po ruke nielen návod, ale priamo smernicu Európskeho parlamentu a Rady, konkrétne smernicu 2012/29 z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv podpory a ochrany obetí trestných činov. Má trojročnú implementačnú lehotu, ktorá sa skončí už o rok. Teraz pán minister spravodlivosti vytvára pracovnú skupinu, ktorá má pripraviť transpozíciu do 30. 6., som poctená, že ma do tej pracovnej skupiny pozval. A budem veľmi dúfať, že tá práca pracovnej skupiny nebude formálna a bude mať užitočné výstupy. Tu sú spoluzodpovednými rezortmi ministerstvo vnútra a Generálna prokuratúra. Takže myslím, že tam tiež sa stretneme a budeme môcť presadiť to, čo pomôže ľuďom. Takže aj o to vás chcem poprosiť ako Generálnu prokuratúru, aby ste naozaj mali na pamäti takéto súvislosti.
Stále ma mýli, že zároveň ako sa má transponovať smernica, ktorá je podľa mojej mienky dobrá, ktorá je prehľadná, ktorá prináša lepšiu terminológiu, jasnejšiu, bez možnosti nejakých bočných interpretácií, alebo nesprávnych, tak paralelne bežia aktivity iné a ministerstvo práce a sociálnych vecí pripravuje dokumenty, ktoré často nie sú v súlade s touto európskou legislatívou, s legislatívou Európskej únie a opierajú sa o dokumenty, ktoré síce sú medzinárodné, ale občas sú akoby v čase trochu zamrznuté a, ako som už povedala aj vo faktickej poznámke na kolegu Poliačika, sú hlavne deklaratórne a ideologicky zafarbené. Ja to poviem tak, sú úplne vedľa. Poviem len malé príklady z tej terminológie. Tá terminológia tých dokumentov napríklad Rady Európy, ktoré už sú aj staršie, používa také termíny ako napríklad domáce násilie, čo tomu hovoríme aj my, ale stále ten pojem vlastne nemáme my v našej slovenskej legislatíve. Európska smernica prináša termín násilie páchané blízkou osobou, čo, si myslím, je jasné a nemá sa to kam uhnúť.
Druhá vec je s tým nešťastným rodovo podmieneným násilím. Ja som si všimla, že v Čechách vôbec nehovoria, hoci vychádzajú z podobných podkladov, o rodovej rovnosti napríklad, ale hovoria o rovnosti pohlaví, čo by tiež odstránilo niektoré nedorozumenia. No a smernica Európskeho parlamentu hovorí o rodovo motivovanom násilí, nie o rodovo podmienenom, čo zaiste chápete tak, že je to rozdiel, rodovo motivované násilie je, keď niekto pácha násilie na niekom, je také isté ako rasovo podmienené alebo rasovo motivované. Rodovo podmienené sa snaží tento termín vysvetľovať ako nejaké filozofické a vývinové súvislosti, príčinné súvislosti, čo by nemalo byť obsahom jasných textov legislatívnych.
Ak má byť transpozícia smernice naozaj účinná a chce splniť svoj cieľ, nemôže sa obmedziť len na akúkoľvek úpravu trestnej legislatívy. To som už povedala tým, že keď posadíme páchateľa do výkonu trestu, oddialime možno len to, aby sa vrátil k tej trestnej činnosti. Špeciálne je to pri domácom násilí, kde sama som bola svedkom toho, ako ženy doslova rozkvitli po tom, ako sa oslobodili od toho páchateľa. Ale na jednej strane po troch rokoch alebo po nejakom čase vlastne ho mali znovu pred dverami, nikto nepracoval ani s ním, ani s nimi, aby vedeli, ako sa brániť, aby sa zabránilo ich kontaktu, ale čo je ešte horšie, je, že už jeho správanie reprodukovali synovia v tej rodine. Skôr ako on prišiel z väzenia, už tak mala matka nových tyranov. Takže tá transpozícia musí byť komplexná, musí zasiahnuť všetky relevantné a súvisiace oblasti, sociálnoprávna ochrana je medzitým, ale aj Občiansky súdny poriadok a ďalšie súvislosti, ale najmä musí zabezpečiť zlepšenie postavenia obetí a ochranu ľudských práv. A akékoľvek práva by sme pre poškodených zadefinovali a neposkytneme my im pomoc pri ich realizácii, tak by to bolo zbytočné.
Preto som presvedčená, že jedinou správnou cestou je prijatie samostatnej normy, teda zákona o obetiach, tak ako to urobili už pred dvomi rokmi v Českej republike a ako, ja pevne dúfam, že sa podarí aj navrhnúť tej pracovnej skupine. A už vopred sa prihováram za to, aby ste takýto návrh prijali pozitívne. Takáto norma by mala riešiť v zásade tri okruhy.
Prvý okruh sú práva obetí a služby pre obete vrátane ich financovania a garantovania ich kvality štátom, to neznamená, že si predstavujem, že to budú služby, ktoré bude štát zriaďovať, ale musí ich akreditovať.
Druhý okruh, veľmi dôležitý, je práve to vzdelávanie policajtov a všetkých ďalších profesionálov, ktorí s poškodenými pracujú a prichádzajú do styku. Pán poslanec Lipšic sa bude možno pamätať, nepočúva ma, ale keby ste ho upozornili, možno sa budete pamätať, keď ste boli ministrom, v roku 2005 sme realizovali projekt, volal sa ASTREIA. Vzdelávanie justičných pracovníkov, dialo sa to pod vašou záštitou, vtedy v Omšení, v Inštitúte ministerstva spravodlivosti. A boli to vlastne také pilotné školenia miešaných skupín, kde boli zástupcova z celého Slovenska, zo všetkých regiónov a boli pomiešaní v jednotlivých skupinách sudcovia, prokurátori, vyšetrovatelia, policajti, pracovníci pomoci obetiam. A bolo to veľmi efektívne a veľmi dobré. Od tých čias tí, čo tam boli, možno už nepracujú, možno už sa na to dávno zabudlo, o ničom podobnom neviem, že by sa urobilo, iba že sa robia jednotlivé dielčie školenia malých skupín, ktoré nemajú trvalý efekt. Mali by sme sa možno vrátiť k takémuto poňatiu školení tých profesionálov.
No a tretí okruh, ktorý je nevyhnutný, je spravodlivý systém odškodňovania obetí. O tom sa teraz nebudem rozširovať. My zatiaľ máme zákon o odškodňovaní obetí, ktorý bol niekedy koncom deväťdesiatych rokov prijatý, potom bol novelizovaný. Odškodňujeme dokonca už aj morálnu ujmu, ale iba vo vymedzenom okruhu trestných činov, to znamená najmä trestných činov sexuálne motivovaných, čo je málo. To nejdem až do takých podrobností, ale tieto tri okruhy by mali byť tie, ktoré by mal prípadný nový zákon riešiť.
O niekoľko dní sa na Paneurópskej vysokej škole bude konať konferencia k tejto problematike, ktorú pripravuje Spoločnosť pre trestné právo. Verím, že teda dobre naštartuje práce na transpozícii smernice. Verím, že Generálna prokuratúra bude aj v tomto prípade tou inštitúciou, ktorá sa pričiní o novú a modernú zákonnú úpravu na tomto doteraz zanedbávanom poli.
Chcela by som ešte niečo povedať trošku k inej problematike a ilustrovať to veľmi zlé postavenie obetí na prípadoch, do ktorých som bola zapojená a kde som dokonca vystupovala ako svedok. A boli to prípady, viacerí si na to možno pamätáte, bytovej mafie. Z nich jeden prípad sa týkal môjho suseda, ktorý prišiel o život v súvislosti s aktivitami tej menovanej skupiny, ďalší prípad, by som chcela upozorniť na to, tiež sa ťahá dlhé roky, kde rodina prišla o byt, prišla o peniaze, býva v sociálnom byte, ale za komerčné nájomné, pretože z nejakých dôvodov nebola indikovaná na umiestnenie v tom sociálnom byte, a stále v tom nie je nič vyriešené. Pred dvomi rokmi ja som bola splnomocnencom tej rodiny. Sme žiadali informáciu, v akom štádiu je to vyšetrovanie. Dostali sme informáciu z polície v Petržalke, že celý ten spis bol preložený na policajné prezídium. Prednedávnom tá pani žiadala už v zúfalstve prezidenta o pomoc. Prezident odstúpil jej žiadosť na Generálnu prokuratúru. A Generálna prokuratúra ju odstúpila na Okresnú prokuratúru Bratislava V s tým, že to vyhodnotili ako žiadosť o preskúmanie postupu policajta. A píšu tu, že si vyžiadali na vec sa vzťahujúci spisový materiál a po jeho obdržaní s výsledkom preskúmania postupu vyšetrovateľa písomne oboznámia tú poškodenú a jej rodinu. Chcem len povedať, že to trvá už od roku 2009 alebo roku 2008 a tá osoba, tá rodina stále nevie, čo má robiť, a stále nevie, ako má žiť, pretože naozaj žijú z veľmi málo peňazí a vlastne stále to nejako sa procedurálne naťahuje, odďaľuje, nekoná sa. Ja chcem veľmi pekne poprosiť, aby v takýchto prípadoch sa tiež bral väčší ohľad aj na ľudské práva tých poškodených, a, samozrejme, na zrýchlenie konania. Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem, pani predsedajúca.
Vystúpenie v rozprave
28.10.2014 o 11:18 hod.
PhDr. CSc.
Janka Šípošová
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Skončila som vlastne pri tom, že som hovorila, že nielen policajti, ale aj všetci pracovníci, ktorí prichádzajú profesionálne do styku s poškodenými, s obeťami trestných činov, sú v tomto ohľade nie celkom dobre pripravení, nie celkom dobre vzdelaní a že by sme s tým mali niečo robiť. Ja by som možno ilustrovala taký... (Ruch v sále.) Môžem vás poprosiť trošku tichšie keby tu mohlo byť, pani predsedajúca?
Zmajkovičová, Renáta, podpredsedníčka NR SR
Poprosím kolegyne, kolegov, ktorí sa nechcú zúčastniť rozpravy, aby diskutovali mimo poslaneckej snemovne. Ďakujem pekne. Nech sa páči, pani poslankyňa.
Šípošová, Janka, poslankyňa NR SR
Ďakujem. No chcela by som to ilustrovať na tom, že ak náhodou aj sledujete vyjadrenia relácie televíznej alebo rozhlasovej, kde sa o tejto problematike hovorí a sú tam policajti alebo aj advokáti, považujú za zmysel pomoci alebo služby pre obete to, ale to sa tu trošku už aj tak nieslo v tej predchádzajúcej rozprave, obeť aby bola pripravená spolupracovať, aby pomohla vlastne objasniť trestný čin a usvedčiť páchateľa. Nezdôrazňuje sa to, nemyslí sa na to, že treba vlastne pomôcť človeku prekonať traumu z trestného činu, pomôcť mu prekonať traumu aj z toho trestného konania a predchádzať jeho ďalšej viktimizácii.
Už som pred hlasovaním spomenula, že pán generálny prokurátor veľkú časť venoval svojej správy problematike domáceho násilia, ja nechcem opakovať, čo tu už bolo povedané, ale chcem povedať aj svoj názor na to, prečo podľa môjho názoru je úspešnosť úsilia proti domácemu násiliu minimálna alebo veľmi nízka.
Malá oprava k tomu, že pán generálny prokurátor hovoril výlučne o týraných ženách. To je síce veľká skupina obetí domáceho násilia, ale nie celá. Aj muži a chlapci sú obeťami domáceho násilia, aj muži a chlapci sú obeťami znásilnenia, čo je zas iný súdok. Ale máme veľkú skupinu obetí domáceho násilia, kde sú aj muži, aj ženy, to sú seniori. Občas sa už teraz o tom rozpráva. Ale to je veľmi ťažká pomoc práve tejto skupine preto, že sú často zamknutí, zatvorení za stenami, málokedy sa vôbec niekto zaujíma o to, čo sa im deje, a málokto im pomôže, aby sa im to nedialo. Takže myslíme aj na to, keď hovoríme o domácom násilí.
Druhá vec je tá, že trestnoprávne úpravy zďaleka nedokážu zabrániť trestným činom domáceho násilia a minimalizovať ich, ako tomu hovoríme nie celkom výstižne. Myslím, že nová smernica sem donesie, ak ju budeme dobre transponovať, aj jasnejšiu terminológiu. Ako napokon aj pri iných trestných činov, tak v tejto oblasti je to ešte výraznejšie. Trest pre páchateľa neodstráni traumu ani následné poruchy a ani neodstráni budúce opakované násilie a nezabráni mu. Preto treba pracovať odborne a cielene s obeťami, s poškodenými, aby sa sami opakovane nestávali obeťami, a treba pracovať aj s páchateľmi. A toto nástroje trestného práva vlastne neumožnia. Potrestanie domáceho násilníka trestom odňatia slobody je veľmi často len oddialenie pokračovania domáceho násilia. Práve však na tú systematickú prácu s obeťami alebo aj s násilníkmi v našom systéme vôbec nemyslíme, robia to viac-menej iba mimovládne organizácie za, prepáčte za výraz, trápnych podmienok a ešte aj s pocitom, že tí praví odborníci na ne hľadia cez prsty.
Chcela by som ešte ilustrovať to, čo som pred chvíľkou povedala, že to vnímanie poškodeného ako svedka predovšetkým čo môže priniesť. Dám konkrétny príklad. Mala som prípad dievčiny, ktorá ešte ani nemala skončenú školskú dochádzku, bola znásilnená skupinou páchateľov, bolo to veľmi zložité, dlho sa rozhodovala, či podá trestné oznámenie. Musím povedať, že v tomto prípade naozaj polícia pracovala dobre, vyšetrovateľka bola veľmi ohľaduplná, empatická. Rýchlo sa to vyriešilo. Na súde sa to ťahalo 6 rokov, čestné slovo, ja som ľutovala, že som tú dievčinu priviedla k tomu, aby podala to trestné oznámenie. Takže to len chcela som tak zdôrazniť, že nemyslíme na tých ľudí, čo musia prežiť a čo všetko sa za tých 6 rokov stalo. Tú dievčinu som stretla po rokoch na ulici, ako bezdomovkyňa s dvomi deťmi vyzerala v dvadsiatke na štyridsať a to je aj výsledok toho nefungovania systému.
Úplne pomýleným sa mi zdá to, ako vôbec s tou problematikou domáceho násilia nakladáme. Táto oblasť sa stala nástrojom propagandy, už neviem, ako inak to mám povedať, a predmetom ideologického boja, pričom naozajstná a priama pomoc obetiam a osobám ohrozeným je to posledné, o čo ide.
Vrátim sa o pár rokov dozadu. Všetci si pamätáme kampaň Piata žena. Táto kampaň naozaj priniesla svoje ovocie v tom, že sa o domácom násilí začalo viac rozprávať, bola prijatá nová, v tom čase progresívna legislatíva (roky 2002, 2003). Lenže od toho času uplynulo už dosť vody v Dunaji, svet sa trochu pohol a my sa stále točíme dookola a stále opakujeme rovnaké mantry a dohadujeme sa, či je domáce násilie rodovo podmienené alebo čo to vlastne je. Dokonca aj oficiálne sa striktne oddeľujú, čomu vôbec ja nerozumiem a nikto mi na to doteraz neodpovedal, domáce násilie a rodovo podmienené násilie ako dve rôzne veci. Pritom rodovo podmienené násilie údajne má byť násilie páchané na ženách a to ostatné na tých chlapoch a na tých starcoch, to je domáce násilie. To nemá oporu v žiadnej teórii, tak neviem, prečo sa toto stalo takým neobyčajným nástrojom. Pritom na skutočnú pomoc obetiam a elimináciu násilia akoby sme ani nemysleli, iba sa tak tvárime. A musím povedať aj to, že sú skupiny, ktoré sa dostanú k nemalým čiastkam z verejných zdrojov na často nezmyselné a samoúčelné projekty. Môžem aj tu povedať príklad.
Bola som na jednom školení, ktoré sa odohrávalo na ministerstve práce a sociálnych vecí, nie je to príliš dávno, kde sa vysvetľovalo teda, aké dôležité sú rôzne projekty, a ilustrovalo sa rôznymi projektmi. Z nich jeden konkrétny vám musím spomenúť. Bol to projekt o tom, ako naučiť ženy odsávať si mlieko, ktoré dojčia, aby v noci mohli deti kŕmiť muži z dôvodu, aby to bolo rodovo vyvážené. V tej chvíli, keď som tam bola, mi zatelefonovala žena, ktorá potrebovala akútnu pomoc. Ja som musela ísť a jej pomôcť, aby som jej zachránila život. Nehnevajte sa, že to vyznieva až tak dramaticky, ale my sa rozplývame a dávame peniaze na to, ako zabezpečíme, že muži a ženy budú kŕmiť deti rovnako? A nedávame peniaze na to, aby sme naozaj pomohli ľuďom, ktorí to akútne potrebujú, ktorým ide o život. A pritom máme po ruke nielen návod, ale priamo smernicu Európskeho parlamentu a Rady, konkrétne smernicu 2012/29 z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv podpory a ochrany obetí trestných činov. Má trojročnú implementačnú lehotu, ktorá sa skončí už o rok. Teraz pán minister spravodlivosti vytvára pracovnú skupinu, ktorá má pripraviť transpozíciu do 30. 6., som poctená, že ma do tej pracovnej skupiny pozval. A budem veľmi dúfať, že tá práca pracovnej skupiny nebude formálna a bude mať užitočné výstupy. Tu sú spoluzodpovednými rezortmi ministerstvo vnútra a Generálna prokuratúra. Takže myslím, že tam tiež sa stretneme a budeme môcť presadiť to, čo pomôže ľuďom. Takže aj o to vás chcem poprosiť ako Generálnu prokuratúru, aby ste naozaj mali na pamäti takéto súvislosti.
Stále ma mýli, že zároveň ako sa má transponovať smernica, ktorá je podľa mojej mienky dobrá, ktorá je prehľadná, ktorá prináša lepšiu terminológiu, jasnejšiu, bez možnosti nejakých bočných interpretácií, alebo nesprávnych, tak paralelne bežia aktivity iné a ministerstvo práce a sociálnych vecí pripravuje dokumenty, ktoré často nie sú v súlade s touto európskou legislatívou, s legislatívou Európskej únie a opierajú sa o dokumenty, ktoré síce sú medzinárodné, ale občas sú akoby v čase trochu zamrznuté a, ako som už povedala aj vo faktickej poznámke na kolegu Poliačika, sú hlavne deklaratórne a ideologicky zafarbené. Ja to poviem tak, sú úplne vedľa. Poviem len malé príklady z tej terminológie. Tá terminológia tých dokumentov napríklad Rady Európy, ktoré už sú aj staršie, používa také termíny ako napríklad domáce násilie, čo tomu hovoríme aj my, ale stále ten pojem vlastne nemáme my v našej slovenskej legislatíve. Európska smernica prináša termín násilie páchané blízkou osobou, čo, si myslím, je jasné a nemá sa to kam uhnúť.
Druhá vec je s tým nešťastným rodovo podmieneným násilím. Ja som si všimla, že v Čechách vôbec nehovoria, hoci vychádzajú z podobných podkladov, o rodovej rovnosti napríklad, ale hovoria o rovnosti pohlaví, čo by tiež odstránilo niektoré nedorozumenia. No a smernica Európskeho parlamentu hovorí o rodovo motivovanom násilí, nie o rodovo podmienenom, čo zaiste chápete tak, že je to rozdiel, rodovo motivované násilie je, keď niekto pácha násilie na niekom, je také isté ako rasovo podmienené alebo rasovo motivované. Rodovo podmienené sa snaží tento termín vysvetľovať ako nejaké filozofické a vývinové súvislosti, príčinné súvislosti, čo by nemalo byť obsahom jasných textov legislatívnych.
Ak má byť transpozícia smernice naozaj účinná a chce splniť svoj cieľ, nemôže sa obmedziť len na akúkoľvek úpravu trestnej legislatívy. To som už povedala tým, že keď posadíme páchateľa do výkonu trestu, oddialime možno len to, aby sa vrátil k tej trestnej činnosti. Špeciálne je to pri domácom násilí, kde sama som bola svedkom toho, ako ženy doslova rozkvitli po tom, ako sa oslobodili od toho páchateľa. Ale na jednej strane po troch rokoch alebo po nejakom čase vlastne ho mali znovu pred dverami, nikto nepracoval ani s ním, ani s nimi, aby vedeli, ako sa brániť, aby sa zabránilo ich kontaktu, ale čo je ešte horšie, je, že už jeho správanie reprodukovali synovia v tej rodine. Skôr ako on prišiel z väzenia, už tak mala matka nových tyranov. Takže tá transpozícia musí byť komplexná, musí zasiahnuť všetky relevantné a súvisiace oblasti, sociálnoprávna ochrana je medzitým, ale aj Občiansky súdny poriadok a ďalšie súvislosti, ale najmä musí zabezpečiť zlepšenie postavenia obetí a ochranu ľudských práv. A akékoľvek práva by sme pre poškodených zadefinovali a neposkytneme my im pomoc pri ich realizácii, tak by to bolo zbytočné.
Preto som presvedčená, že jedinou správnou cestou je prijatie samostatnej normy, teda zákona o obetiach, tak ako to urobili už pred dvomi rokmi v Českej republike a ako, ja pevne dúfam, že sa podarí aj navrhnúť tej pracovnej skupine. A už vopred sa prihováram za to, aby ste takýto návrh prijali pozitívne. Takáto norma by mala riešiť v zásade tri okruhy.
Prvý okruh sú práva obetí a služby pre obete vrátane ich financovania a garantovania ich kvality štátom, to neznamená, že si predstavujem, že to budú služby, ktoré bude štát zriaďovať, ale musí ich akreditovať.
Druhý okruh, veľmi dôležitý, je práve to vzdelávanie policajtov a všetkých ďalších profesionálov, ktorí s poškodenými pracujú a prichádzajú do styku. Pán poslanec Lipšic sa bude možno pamätať, nepočúva ma, ale keby ste ho upozornili, možno sa budete pamätať, keď ste boli ministrom, v roku 2005 sme realizovali projekt, volal sa ASTREIA. Vzdelávanie justičných pracovníkov, dialo sa to pod vašou záštitou, vtedy v Omšení, v Inštitúte ministerstva spravodlivosti. A boli to vlastne také pilotné školenia miešaných skupín, kde boli zástupcova z celého Slovenska, zo všetkých regiónov a boli pomiešaní v jednotlivých skupinách sudcovia, prokurátori, vyšetrovatelia, policajti, pracovníci pomoci obetiam. A bolo to veľmi efektívne a veľmi dobré. Od tých čias tí, čo tam boli, možno už nepracujú, možno už sa na to dávno zabudlo, o ničom podobnom neviem, že by sa urobilo, iba že sa robia jednotlivé dielčie školenia malých skupín, ktoré nemajú trvalý efekt. Mali by sme sa možno vrátiť k takémuto poňatiu školení tých profesionálov.
No a tretí okruh, ktorý je nevyhnutný, je spravodlivý systém odškodňovania obetí. O tom sa teraz nebudem rozširovať. My zatiaľ máme zákon o odškodňovaní obetí, ktorý bol niekedy koncom deväťdesiatych rokov prijatý, potom bol novelizovaný. Odškodňujeme dokonca už aj morálnu ujmu, ale iba vo vymedzenom okruhu trestných činov, to znamená najmä trestných činov sexuálne motivovaných, čo je málo. To nejdem až do takých podrobností, ale tieto tri okruhy by mali byť tie, ktoré by mal prípadný nový zákon riešiť.
O niekoľko dní sa na Paneurópskej vysokej škole bude konať konferencia k tejto problematike, ktorú pripravuje Spoločnosť pre trestné právo. Verím, že teda dobre naštartuje práce na transpozícii smernice. Verím, že Generálna prokuratúra bude aj v tomto prípade tou inštitúciou, ktorá sa pričiní o novú a modernú zákonnú úpravu na tomto doteraz zanedbávanom poli.
Chcela by som ešte niečo povedať trošku k inej problematike a ilustrovať to veľmi zlé postavenie obetí na prípadoch, do ktorých som bola zapojená a kde som dokonca vystupovala ako svedok. A boli to prípady, viacerí si na to možno pamätáte, bytovej mafie. Z nich jeden prípad sa týkal môjho suseda, ktorý prišiel o život v súvislosti s aktivitami tej menovanej skupiny, ďalší prípad, by som chcela upozorniť na to, tiež sa ťahá dlhé roky, kde rodina prišla o byt, prišla o peniaze, býva v sociálnom byte, ale za komerčné nájomné, pretože z nejakých dôvodov nebola indikovaná na umiestnenie v tom sociálnom byte, a stále v tom nie je nič vyriešené. Pred dvomi rokmi ja som bola splnomocnencom tej rodiny. Sme žiadali informáciu, v akom štádiu je to vyšetrovanie. Dostali sme informáciu z polície v Petržalke, že celý ten spis bol preložený na policajné prezídium. Prednedávnom tá pani žiadala už v zúfalstve prezidenta o pomoc. Prezident odstúpil jej žiadosť na Generálnu prokuratúru. A Generálna prokuratúra ju odstúpila na Okresnú prokuratúru Bratislava V s tým, že to vyhodnotili ako žiadosť o preskúmanie postupu policajta. A píšu tu, že si vyžiadali na vec sa vzťahujúci spisový materiál a po jeho obdržaní s výsledkom preskúmania postupu vyšetrovateľa písomne oboznámia tú poškodenú a jej rodinu. Chcem len povedať, že to trvá už od roku 2009 alebo roku 2008 a tá osoba, tá rodina stále nevie, čo má robiť, a stále nevie, ako má žiť, pretože naozaj žijú z veľmi málo peňazí a vlastne stále to nejako sa procedurálne naťahuje, odďaľuje, nekoná sa. Ja chcem veľmi pekne poprosiť, aby v takýchto prípadoch sa tiež bral väčší ohľad aj na ľudské práva tých poškodených, a, samozrejme, na zrýchlenie konania. Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem, pani predsedajúca.
Neautorizovaný
11:37
Vystúpenie s faktickou poznámkou 11:37
Daniel LipšicVystúpenie s faktickou poznámkou
28.10.2014 o 11:37 hod.
JUDr. LL.M.
Daniel Lipšic
Videokanál poslanca
Ďakujem. Ja by som len chcel pani poslankyni poďakovať za jej vystúpenie, jednak aj za tú pripomienku, ktorú ona mala k Istanbulskému dohovoru, lebo jednak on naozaj v princípe je veľmi deklaratórny a, žiaľ, obávam sa, že okrem deklarácií všeobecných je tak ideologicky písaný, úplne zbytočne, čo ste spomínali, že teraz už sa delí domáce násilia a rodovo podmienené násilie. Priznám sa, že mi to nedáva nejaký veľký zmysel okrem toho pretláčania nejakých možno ideologických pozícií. A ten dohovor sám osebe na Slovensku neprinesie, samozrejme, žiadne zlepšenie, lebo všetky odporúčania v ňom obsiahnuté už máme v našej legislatíve. A tiež si myslím, že nejaký veľký posun v zmene legislatívy ako takej veľmi ťažko nastane, skôr by mala byť orientovaná snaha zlepšovať zručnosti a výkon a aplikáciu tej legislatívy. A ono by bolo fajn, keby ministerstvo spravodlivosti pokračovalo v tých školeniach a tréningoch pre sudcov, prokurátorov, vyšetrovateľov, sociálnych pracovníkov, aby každý nepracoval na svojom piesočku, ale aby to dosahovalo nejaký jednodetný zámer. A možno by stálo aj za úvahu interpelovať ministra spravodlivosti v tejto veci, lebo tam sa mi zdá, že niekedy je najväčšia rezerva.
Neautorizovaný
11:39
Vystúpenie s faktickou poznámkou 11:39
Štefan KuffaNo je veľmi zložitá tá doprava v našej krajine a tých trestnoprávnych činoch, ktoré sú aj teda, ak je tam v krvi viac ako jedno promile, a to stíhanie a podobne týchto nedisciplinovaných šoférov, vodičov. To, myslím si, nevyrieši ani tá ambícia prepadnutia veci v prospech štátu, keď budú tí šoféri jazdiť na služobných autách, ako sa to udeje.
K tomu domácemu násiliu. Tak, áno, tak sa to skloňuje s tou ľudskoprávnou rovinou. A tu je zamieňania tých pojmov. Ale nestihnem reagovať na to.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
28.10.2014 o 11:39 hod.
PhDr.
Štefan Kuffa
Videokanál poslanca
Chcem doceniť tú skutočnosť, že v správe generálneho prokurátora je ambícia dekriminalizovať spoločnosť. A veľmi pekne to aj pán prokurátor ešte v piatok tu uvádzal, že v podstate veľmi prísne tresty sú za malé skutky, ktoré sa stali napríklad, keď ktosi ukradol cigarety. Alebo boj s korupciou bol tu spomínaný. A z celkového toho počtu tých prípadov, ktoré tu boli, tak dve tretiny korupcie sa týkajú lekárov, ktorí údajne zobrali 20 eur za to, že vypísali nejakú maródku. Mne sa páči ten postoj pána prokurátora a takisto aj tá správa v tom, že nestačí uviesť, ako to je, ale hlavne prečo to tak je. A ono je to aj s tým tak, že nestíhame príčiny ale následky. A takisto pán prokurátor uvádzal svoju správu, tých 2 084 prípadov mohlo skončiť v priestupkovej rovine, nie trestnoprávne. Myslím si, že tá ambícia je veľká. Tak aj držím palce prokuratúre v tom aj v tom nasmerovaní nového kurzu. Aj pokiaľ ide o minuloročnú správu, to, čo pán prokurátor tu verbálne uvádzal mimo tej správy, čo bolo, tak si to tak pamätám a spomínam si na tieto veci.
No je veľmi zložitá tá doprava v našej krajine a tých trestnoprávnych činoch, ktoré sú aj teda, ak je tam v krvi viac ako jedno promile, a to stíhanie a podobne týchto nedisciplinovaných šoférov, vodičov. To, myslím si, nevyrieši ani tá ambícia prepadnutia veci v prospech štátu, keď budú tí šoféri jazdiť na služobných autách, ako sa to udeje.
K tomu domácemu násiliu. Tak, áno, tak sa to skloňuje s tou ľudskoprávnou rovinou. A tu je zamieňania tých pojmov. Ale nestihnem reagovať na to.
Skontrolovaný
11:41
Vystúpenie s faktickou poznámkou 11:41
Magdaléna VášáryováVystúpenie s faktickou poznámkou
28.10.2014 o 11:41 hod.
Mgr.
Magdaléna Vášáryová
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za slovo. Toto je debata o historickom, civilizačnom nánose, pani poslankyňa. A ja vám chcem poďakovať, že ste veľmi vecne uviedli niektoré veľmi závažné súvislosti. Ja som vďačná každému, kto otvorí túto debatu. A na rozdiel možno ale od vás pre mňa ten dohovor je vlastne možnosťou znovu scitlivieť verejnosť slovenskú, aby sme o tom znovu tu v Národnej rade a potom na verejnosti čím ďalej, tým viacej rozprávali, pretože bez scitlivenia verejnosti nedosiahneme žiadne výsledky. Ja by som chcela, aby v polícii, na prokuratúre, na súdoch boli ženy, ktoré pomôžu tým, že budú trénované, že prejdú určitými tréningami, budú vedieť, akým spôsobom vlastne postupovať so ženami a s deťmi, ktoré podliehajú násiliu. Tým myslím aj malých chlapcov, pretože aj tí, samozrejme, s vami súhlasím, sú obeťami veľkého násilia. Ale všimnite si, ako naše súdy postupujú v týchto prípadoch, za kopnutie do hlavy môžete dostať tak akurát 400 eur alebo za znásilnenie chlapca akurát preradia toho, dajme tomu, cirkevného sluhu na nejaké iné miesto. My stále ešte nie sme dostatočne citliví, aby sme si uvedomili, že každé dieťa, ktoré zažije násilie, pokračuje potom ako dospelý a používa násilie ako riešenie problémov. Zatváranie nám nepomôže, toto je civilizačná kultúrna záležitosť,... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Neautorizovaný
11:43
Vystúpenie s faktickou poznámkou 11:43
Erika JurinováKeby som sa vrátila ešte k tomu, čo Janka hovorila vo svojom vystúpení. Najmä v závere vystúpenia hovorila o téme obetí. Z tohto miesta si myslím, že asi jediná je k tejto téma schopná naozaj kvalifikovane hovoriť, pretože touto témou, tak ako aj sama uvádzala, sa zaoberá už niekoľko rokov. Ja verím, že teraz už, keďže vidíme už aj náznaky na ministerstve spravodlivosti, že majú záujem a snahu riešiť smernicu, implementovať smernicu samostatným zákonom, chcem veriť, že toto úsilie bude podporené zo všetkých strán, najmä aj keď sme počuli o tom všetko vlastne, čo sa týka jej samotnej práce. A chcem veriť, že všetky organizácie, ktoré pomáhajú obetiam, ktoré pomáhajú najmä obetiam trestných činov, ktoré sú akoby v závoze v celom tom procese trestného... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
28.10.2014 o 11:43 hod.
Ing.
Erika Jurinová
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Ja nadviažem asi tam, kde pani poslankyňa Vášáryová skončila. Istanbulský dohovor možnože by mohol slúžiť na scitlivenie tém, ktoré ešte stále dôrazne nie sú uplatňované na Slovensku. Ale obávam sa, že tak ako Janka vo svojom príhovore naznačila alebo aj priamo povedala, ten Istanbulský dohovor je veľmi dôležitý najmä pre krajiny, kde to uplatňovanie ženských práv je na oveľa nižšom stupni. U nás naozaj, si myslím, existujú dokumenty, podľa ktorých by sme sa mohli riadiť, a úplne nahrádzajú tento dokument, ktorý je podľa mňa plný kontroverzie mimo toho dobrého, ktoré má, zbytočne rozvášňuje debatu v našej spoločnosti aj smerom, ktorý nie je žiaduci celkom pre časť obyvateľov. Pritom súhlasím, že to scitlivovanie témy a rozprávanie o tom, čo nie je dobré, čo je dobré, musí pokračovať.
Keby som sa vrátila ešte k tomu, čo Janka hovorila vo svojom vystúpení. Najmä v závere vystúpenia hovorila o téme obetí. Z tohto miesta si myslím, že asi jediná je k tejto téma schopná naozaj kvalifikovane hovoriť, pretože touto témou, tak ako aj sama uvádzala, sa zaoberá už niekoľko rokov. Ja verím, že teraz už, keďže vidíme už aj náznaky na ministerstve spravodlivosti, že majú záujem a snahu riešiť smernicu, implementovať smernicu samostatným zákonom, chcem veriť, že toto úsilie bude podporené zo všetkých strán, najmä aj keď sme počuli o tom všetko vlastne, čo sa týka jej samotnej práce. A chcem veriť, že všetky organizácie, ktoré pomáhajú obetiam, ktoré pomáhajú najmä obetiam trestných činov, ktoré sú akoby v závoze v celom tom procese trestného... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Neautorizovaný
11:45
Vystúpenie s faktickou poznámkou 11:45
Janka ŠípošováA potom ďalšia vec, čo sa týka, teraz sa nepamätám presne, v akej to bolo súvislosti, správania, konania na súdoch. Tí ľudia potrebujú kvalifikovanú pomoc. A tú kvalifikovanú pomoc im dnešná naša legislatíva nedáva. Dáva im...
A potom ďalšia vec, čo sa týka, teraz sa nepamätám presne, v akej to bolo súvislosti, správania, konania na súdoch. Tí ľudia potrebujú kvalifikovanú pomoc. A tú kvalifikovanú pomoc im dnešná naša legislatíva nedáva. Dáva im možnosť pomoci, dáva im možnosť byť zastúpenými splnomocnencom, ale tých splnomocnencov nikto nedáva dokopy. Sú to mimovládne organizácie, ktoré žijú zo dňa na deň často o prežitie. A hovorím, treba zabezpečiť aj to, aby ich činnosť bola akreditovaná. Ďakujem veľmi pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
28.10.2014 o 11:45 hod.
PhDr. CSc.
Janka Šípošová
Videokanál poslanca
Veľmi krátka reakcia. K tomu Istanbulskému dohovoru chcem povedať, on už nemôže byť nástrojom scitlivovania, lebo už je to rozbuška. Takže musíme tu hľadať asi iné nástroje scitlivovania. Je naozaj veľmi kontroverzný.
A potom ďalšia vec, čo sa týka, teraz sa nepamätám presne, v akej to bolo súvislosti, správania, konania na súdoch. Tí ľudia potrebujú kvalifikovanú pomoc. A tú kvalifikovanú pomoc im dnešná naša legislatíva nedáva. Dáva im možnosť pomoci, dáva im možnosť byť zastúpenými splnomocnencom, ale tých splnomocnencov nikto nedáva dokopy. Sú to mimovládne organizácie, ktoré žijú zo dňa na deň často o prežitie. A hovorím, treba zabezpečiť aj to, aby ich činnosť bola akreditovaná. Ďakujem veľmi pekne.
Neautorizovaný
11:46
Vystúpenie v rozprave 11:46
Ján MičovskýSkúsim ho priblížiť v troch stručných obrazoch.
Ten prvý obraz je vystúpenie pána poslanca Lipšica....
Skúsim ho priblížiť v troch stručných obrazoch.
Ten prvý obraz je vystúpenie pána poslanca Lipšica. Spomenul, že ho prekvapuje, že skutočne veľké prípady korupcie sa v tejto krajine nedostávajú do správ generálneho prokurátora a ani sa neriešia. To ale nie je toto podstatné, čo ma zaujalo na jeho vystúpení. A budem teraz osobný, ale pri všetkej slušnosti a úcte k vám, vážený pán prvý námestník. Dôležitejšie je to, že vás spomenul ako človeka, ktorý, tak som to vycítil, a myslím, že pán poslanec Lipšic má možnosť hodnotiť ľudí z hľadiska toho, že roky už je v tejto politickej branži a pozná tých, ktorí sa pohybujú v oblasti zastávania zákonnosti v tejto krajine, vás zaradil medzi ľudí, ktorí aj patria medzi tých, ktorí bojujú za lepšie Slovensko. A ešte to aj vtipne doplnil tým, že vám vari tým neuškodil. Ja myslím, že sa veľmi rád chcem stotožniť práve s takýmto pohľadom, že vo vysokých funkciách sú takí ľudia, ktorí majú dôveru aj zbehlého a rozhľadeného predstaviteľa súčasnej opozície. Je to pre mňa dôležitý signál.
Ten druhý obraz bude úplne niekde inde. Zablúdim do 6. júna 1944 na pláž Omaha. Vieme, že v tento deň, bolo tomu 70 rokov, nedávno sme si to pripomínali, spojenecké vojská sa pustili do dobíjania silne opevnených pevností Nemcov v severnom Francúzsku. Všetci dobre vieme, že sa pripomínajú tie člny, ktoré sa použili špeciálne pre tú plytkú vodu, aby sa vojaci z mnohých spojeneckých krajín mohli dostať čo najbližšie k opevneným nepriateľským pozíciám fašistickým. A vieme, čo sa tam dialo, vieme to aj z dokumentov, vieme to aj zo spracovaných filmov v umeleckom podaní. Tam sledy za sledom padali. Ten prvý z nich sa ani nedostal na breh, iba akurát stihol sfarbiť more dočervena. Z toho druhé sledu už niektorí sa uchytili. A možno z toho piateho tí, ktorí prebehli po mŕtvolách svojich kamarátov, došli už aj k tomu bunkru tak blízko, že mohli tam hodiť granát a nemecký guľomet zneškodniť. A výsledok toho je známy, úspešne zdolaná dôsledne a starostlivo pripravovaná obrana Nemcov, nemeckej armády v tejto časti sveta. A teraz vysvetlím toto prekvapivé radenie obrazov. Tak predstavme si, že na tej pláži nie sú Nemci, ale korupcia, s ktorou chceme zabojovať, a naozaj opevnená v tejto krajine veľmi, veľmi dobre a v tých vyloďovacích člnoch nie sú armády spojeneckých vojsk, desiatky tisíc chlapov, ale tí ľudia, ktorí v tejto krajine majú bojovať voči korupcii. A teraz v jednom z týchto člnov sú aj predstavitelia Generálnej prokuratúry. A možnože je tam aj prvý námestník generálneho prokurátora. A ja teraz chcem dať do súvislosti tie dva obrazy. Ak by som sa vrátil na tú pláž Omaha a ak by tí vojaci v tej chvíli, a viem, že to sú porovnania neporovnateľné, ale napriek tomu myslím, že majú svoju vypovedaciu hodnotu, začali rozmýšľať o tom, prečo práve čln pána prvého námestníka by mal zbrzdiť, nech idú padnúť tam tí ďalší, veď je tam kopa strachu, kopa odvahy, kopa zúfalstva, kopa výkrikov, mal by právo ten čln cúvnuť? Mohol by povedať si, nech si idú položiť tie svoje telá a urobia predmostie jeho kamaráti a prebehne až potom, keď už bude pozícia dobitá? Ja si uvedomujem, že to porovnanie je naozaj ťažké. Ale pre mňa má svoju vypovedaciu hodnotu. Ja tým chcem povedať len jedno, a práve tým naviažem na to, čo tu bolo povedané, že vy, pán prvý námestník, patríte medzi slušných chlapov slovenskej prokuratúry, teda tých, ktorí sú v tom prvom slede boja proti korupcii, ktorých voľajako nevieme rozvinúť, a nevieme tie zabetónované pláže, korupčné pláže dobiť. A v tomto mi napadá, a to už nechcem, aby ste to brali osobne, to som len použil ten príklad, ktorý mi vlastne prihral pán poslanec Lipšic, môže to byť ktokoľvek z nás, pretože voči korupcii musia bojovať práve tak aj poslanci a kopa ďalších ústavných činiteľov. A ja sa chcem tu spýtať, či existuje tu nejaká šanca, aby sme mohli si povedať, že tento boj má vybojovať niekto miesto nás, že máme právo počkať, lebo taká je doba, lebo sa bojíme, lebo máme prácu. Aj vaša práca je len prácou, pán prvý námestník. Aj vy máte právo žiť v istom rozpore s tým, že na jednej strane na stôl vám príde ohromne veľa vecí, ktoré možno by bolo treba uchopiť inak, a na druhej strane tam zostane tá myšlienka, ale veď ste len zamestnanec, kde sú tie ostatné člny. A to tým chcem povedať do radov nás všetkých, nielen vám, ozaj sa ospravedlňujem, že používam práve vašu funkciu a vaše meno na túto súvislosť, že ak sa budeme spytovať, že tento boj má vybojovať niekto za nás, tak v tom prípade opevnenia korupcie na tej pomyselnej pláži Omaha budú ešte dlho nedobité. Chce to obrovský kus odvahy, ale aj naivity a viery, že nemôžeme čakať, že to majú urobiť tie ostatné člny, že je potrebné, aby každý v rámci tej svojej miery váhy funkcie, ktorú zastáva, vložil do toho veľký kus odvahy. Ja som presvedčený, pán prvý námestník, že vaša funkcia je v tomto boji veľmi vysoko, váš čln je v tomto boji veľmi dôležitý a že určite o tom, že sa raz do správ dostanú také závery o boji s vysokou korupciou, aké boli spomenuté z Čiech (štátna zástupkyňa Bradáčová a ľudia okolo toho), že raz sa to stane aj u nás. A verím tomu, čo povedal pán poslanec Lipšic, že to je otázka času, že toto sa musí stať. Len o tom, kedy sa tak stane a čo o tom rozhodne, možno nerozhodnú zákonodarné zbory ani čítanie správ, ale osobná odvaha veliteľov tých jednotlivých člnov, ktoré sa blížia k tomu opevneniu menom korupcia a ktoré nám je potrebné dobiť. Príklady sú to nenáležité, ale nehovoril som dlho, napadla ma asi táto súvislosť. Ďakujem vám úprimne za pozornosť.
Vystúpenie v rozprave
28.10.2014 o 11:46 hod.
Ing. CSc.
Ján Mičovský
Videokanál poslanca
Ďakujem vám za slovo. Vážený pán predseda. Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán prvý námestník generálneho prokurátora, vážení hostia, veľmi stručne a tak trocha ad hoc zareagujem na situáciu, ktorá ma inšpirovala k tomu, aby som skúsil povedať taký pocit, ktorý možno nebude úplne náležitý, ale napriek tomu patrí do tejto diskusie.
Skúsim ho priblížiť v troch stručných obrazoch.
Ten prvý obraz je vystúpenie pána poslanca Lipšica. Spomenul, že ho prekvapuje, že skutočne veľké prípady korupcie sa v tejto krajine nedostávajú do správ generálneho prokurátora a ani sa neriešia. To ale nie je toto podstatné, čo ma zaujalo na jeho vystúpení. A budem teraz osobný, ale pri všetkej slušnosti a úcte k vám, vážený pán prvý námestník. Dôležitejšie je to, že vás spomenul ako človeka, ktorý, tak som to vycítil, a myslím, že pán poslanec Lipšic má možnosť hodnotiť ľudí z hľadiska toho, že roky už je v tejto politickej branži a pozná tých, ktorí sa pohybujú v oblasti zastávania zákonnosti v tejto krajine, vás zaradil medzi ľudí, ktorí aj patria medzi tých, ktorí bojujú za lepšie Slovensko. A ešte to aj vtipne doplnil tým, že vám vari tým neuškodil. Ja myslím, že sa veľmi rád chcem stotožniť práve s takýmto pohľadom, že vo vysokých funkciách sú takí ľudia, ktorí majú dôveru aj zbehlého a rozhľadeného predstaviteľa súčasnej opozície. Je to pre mňa dôležitý signál.
Ten druhý obraz bude úplne niekde inde. Zablúdim do 6. júna 1944 na pláž Omaha. Vieme, že v tento deň, bolo tomu 70 rokov, nedávno sme si to pripomínali, spojenecké vojská sa pustili do dobíjania silne opevnených pevností Nemcov v severnom Francúzsku. Všetci dobre vieme, že sa pripomínajú tie člny, ktoré sa použili špeciálne pre tú plytkú vodu, aby sa vojaci z mnohých spojeneckých krajín mohli dostať čo najbližšie k opevneným nepriateľským pozíciám fašistickým. A vieme, čo sa tam dialo, vieme to aj z dokumentov, vieme to aj zo spracovaných filmov v umeleckom podaní. Tam sledy za sledom padali. Ten prvý z nich sa ani nedostal na breh, iba akurát stihol sfarbiť more dočervena. Z toho druhé sledu už niektorí sa uchytili. A možno z toho piateho tí, ktorí prebehli po mŕtvolách svojich kamarátov, došli už aj k tomu bunkru tak blízko, že mohli tam hodiť granát a nemecký guľomet zneškodniť. A výsledok toho je známy, úspešne zdolaná dôsledne a starostlivo pripravovaná obrana Nemcov, nemeckej armády v tejto časti sveta. A teraz vysvetlím toto prekvapivé radenie obrazov. Tak predstavme si, že na tej pláži nie sú Nemci, ale korupcia, s ktorou chceme zabojovať, a naozaj opevnená v tejto krajine veľmi, veľmi dobre a v tých vyloďovacích člnoch nie sú armády spojeneckých vojsk, desiatky tisíc chlapov, ale tí ľudia, ktorí v tejto krajine majú bojovať voči korupcii. A teraz v jednom z týchto člnov sú aj predstavitelia Generálnej prokuratúry. A možnože je tam aj prvý námestník generálneho prokurátora. A ja teraz chcem dať do súvislosti tie dva obrazy. Ak by som sa vrátil na tú pláž Omaha a ak by tí vojaci v tej chvíli, a viem, že to sú porovnania neporovnateľné, ale napriek tomu myslím, že majú svoju vypovedaciu hodnotu, začali rozmýšľať o tom, prečo práve čln pána prvého námestníka by mal zbrzdiť, nech idú padnúť tam tí ďalší, veď je tam kopa strachu, kopa odvahy, kopa zúfalstva, kopa výkrikov, mal by právo ten čln cúvnuť? Mohol by povedať si, nech si idú položiť tie svoje telá a urobia predmostie jeho kamaráti a prebehne až potom, keď už bude pozícia dobitá? Ja si uvedomujem, že to porovnanie je naozaj ťažké. Ale pre mňa má svoju vypovedaciu hodnotu. Ja tým chcem povedať len jedno, a práve tým naviažem na to, čo tu bolo povedané, že vy, pán prvý námestník, patríte medzi slušných chlapov slovenskej prokuratúry, teda tých, ktorí sú v tom prvom slede boja proti korupcii, ktorých voľajako nevieme rozvinúť, a nevieme tie zabetónované pláže, korupčné pláže dobiť. A v tomto mi napadá, a to už nechcem, aby ste to brali osobne, to som len použil ten príklad, ktorý mi vlastne prihral pán poslanec Lipšic, môže to byť ktokoľvek z nás, pretože voči korupcii musia bojovať práve tak aj poslanci a kopa ďalších ústavných činiteľov. A ja sa chcem tu spýtať, či existuje tu nejaká šanca, aby sme mohli si povedať, že tento boj má vybojovať niekto miesto nás, že máme právo počkať, lebo taká je doba, lebo sa bojíme, lebo máme prácu. Aj vaša práca je len prácou, pán prvý námestník. Aj vy máte právo žiť v istom rozpore s tým, že na jednej strane na stôl vám príde ohromne veľa vecí, ktoré možno by bolo treba uchopiť inak, a na druhej strane tam zostane tá myšlienka, ale veď ste len zamestnanec, kde sú tie ostatné člny. A to tým chcem povedať do radov nás všetkých, nielen vám, ozaj sa ospravedlňujem, že používam práve vašu funkciu a vaše meno na túto súvislosť, že ak sa budeme spytovať, že tento boj má vybojovať niekto za nás, tak v tom prípade opevnenia korupcie na tej pomyselnej pláži Omaha budú ešte dlho nedobité. Chce to obrovský kus odvahy, ale aj naivity a viery, že nemôžeme čakať, že to majú urobiť tie ostatné člny, že je potrebné, aby každý v rámci tej svojej miery váhy funkcie, ktorú zastáva, vložil do toho veľký kus odvahy. Ja som presvedčený, pán prvý námestník, že vaša funkcia je v tomto boji veľmi vysoko, váš čln je v tomto boji veľmi dôležitý a že určite o tom, že sa raz do správ dostanú také závery o boji s vysokou korupciou, aké boli spomenuté z Čiech (štátna zástupkyňa Bradáčová a ľudia okolo toho), že raz sa to stane aj u nás. A verím tomu, čo povedal pán poslanec Lipšic, že to je otázka času, že toto sa musí stať. Len o tom, kedy sa tak stane a čo o tom rozhodne, možno nerozhodnú zákonodarné zbory ani čítanie správ, ale osobná odvaha veliteľov tých jednotlivých člnov, ktoré sa blížia k tomu opevneniu menom korupcia a ktoré nám je potrebné dobiť. Príklady sú to nenáležité, ale nehovoril som dlho, napadla ma asi táto súvislosť. Ďakujem vám úprimne za pozornosť.
Neautorizovaný
11:54
Ja tak možno začnem tam, kde Jano skončil. A je to trebárs ten príklad tých člnov a to dobíjanie toho územia takto. Ja tak som sa nad tým vážne...
Ja tak možno začnem tam, kde Jano skončil. A je to trebárs ten príklad tých člnov a to dobíjanie toho územia takto. Ja tak som sa nad tým vážne zamyslel, lebo tie príklady ja mám stále rád a ich milujem, ale ja si skôr myslím, pán prvý generálny námestník, že treba zvoliť správny spôsob boja. Ja som tiež bol vojak. A je veľmi dôležitá tá stratégia, aj boj s korupciou. Ak sú príliš veľké obete, a veľakrát sú nezmyselné, sme toho svedkami aj pri II. svetovej vojne, tak myslím si, že to nie je správne. Aj tu keby sme zvolili tento spôsob boja proti korupcii, aby nejako to prerástlo, hej, a tých obetí by bolo veľmi veľa, nebol by to správny spôsob boja.
Uvediem príklad takisto, keď je to teda z vojny, tak ho uvediem aj ja. A to bol konflikt medzi Severnou a Južnou Kóreou, ktorý bol. A v podstate tento štát je dodnes rozdelený. Kým v podstate tá Severná Kórea sa rozširovala smerom na juh a s podporou amerických vojsk a tlačili to naozaj až na tú čínsku hranicu a čo sa stalo, chcem poukázať na túto vec, hej, že treba sa zamyslieť aj nad tým spôsobom, lebo cieľ sa dá dosiahnuť. Ale za akú cenu, za akú obeť to môže byť? Takisto aj ja keď si vytýčim akýkoľvek cieľ, každý cieľ, dovolím si povedať, je dosiahnuteľný. Ale aká je za to cena obetí? A tu treba hľadieť aj na tie obete, aby boli čo najnižšie. A tu sa stala taká vec, že keď už v podstate to územie bolo dobité aj v tej Severnej Kórei, lebo reálne také bolo, odrazu sa vyrojili vojská Čínskej ľudovej armády s puškami proti ťažkej technike. A čo sa tam stalo? No tak oni to pretlačili zase počtom, nie taktikou, nie spôsobom. Ale tých obetí tam bolo tak enormne veľa, že v podstate tie spojenecké vojská, by som povedal, tá Severná Kórea a tá Amerika a tí Američania, tí chlapci sa vzdali. Oni nevládali strieľať do tých ľudí. A to je celé o tom. A ja mám taký pocit, že to je takisto s bojom tu proti korupcii.
A pán generálny prokurátor, keď si dobre pamätám, v piatok to veľmi pekne vykreslil a povedal. A ten spôsob je veľmi dôležitý, ten považujem za najdôležitejší, aby aj tých obetí nebolo neviem koľko veľa, neúrekom. A keď spomenul číslo niečo cez 630 prípadov korupcie za minulý rok, v tej správe, neviem, či to bolo 632, lebo už to neviem presne, a keď z toho celkového počtu uviedol veľmi správne a veľmi kriticky, a to verbálne dodával, hovoril, nemôže súhlasiť s tým, lebo čo to je inak za boj s korupciou. Tu on spomenul aj políciu, policajného prezidenta, to bolo úplne super, že keď pán policajný prezident si neurobí poriadok v polícii, tak to urobí prokurátor. A pán prokurátor generálny už to dokazuje aj tým, že sú dvaja prokurátori trestne stíhaní. To spomenul v piatok, hej. Tak to sa mi páči. Aj vlastne aj tá odvaha je veľmi dôležitá pri tom boji s tou korupciou. Ale ak my tu stíhame dve tretiny lekárov za to, že zobrali dvadsať eur za to, že niekomu vypísali PN-ku, tak je to, myslím si, také ponižujúce a dehonestujúce. Myslím si, že v poslednom období a posledné roky sú to, hej, keď sa začal taký pohon na lekárov, na zdravotníkov. To nie je cesta. A tam nie tá najväčšia korupcia. A to vieme všetci veľmi dobre, pán prvý námestník generálneho prokurátora. To nie je tá najväčšia korupcia, ktorá v zdravotníctve by tu bola. Áno, možnože sa s ňou častejšie stretávame. Ale to sú naozaj také asi prípady, ako to spomínal pán generálny prokurátor, keď trestne stíhame a zavrieme do basy človeka za to, že ukradol cigarety.
A tá dekriminalizácia, ktorú aj spomenul generálny prokurátor v piatok, prepáčte, ja sa vyjadrujem k pánu generálnemu prokurátorovi, lebo v piatok sme ho tu mali do 14.00 hodiny, mne sa to veľmi páči, veď o to v podstate nám ide, aby neboli plné väznice ľudí našich občanov a za každú cenu. Veľakrát sme svedkami aj toho, že sú ľudia, ktorí sú bezdomovci a oni nevedia, kam z konopí. Človek ukradne cigarety alebo rozbije výklad, hej, je zimné obdobie, nemá sa kam podieť a, hej, v podstate tá aj polícia, aj všetci si vykážu čiarku, hej, že sme chytili, dolapili toho páchateľa. Rovnako ide zimné obdobie. V našom regióne, ja som zo severovýchodu Slovenska, tak zase bude vykázaná činnosť, takisto krádež dreva z lesa, hej. Keď Rómovia idú s tým drevom z toho lesa a tak aj tá polícia si na tom zgustne, hej. No ale to nie je ten správny boj s korupciou. A ja som to pochopil, pán generálny prokurátor keď to tu uvádzal. To nemôže byť len to sústredenie sa na tie malé ryby, hej. A veľké ryby sú tu v podstate nepovšimnuté. A keď chceme trestať zdravotníkov, no tak to robme, pokračujme a sme na najlepšej ceste ku dobrému kolapsu nášho zdravotníctva. Veď u nás, dovolím si len takú maličkú vsuvku povedať, je obrovský problém so zdravotnými sestrami. Tie dievčatá utekajú do Rakúska, utekajú do zahraničia, lebo za dva týždne zarobí tam 900 eur, čo tu nezarobí za celý mesiac. Treba sa nad tým zamyslieť a odstraňovať korupciu aj spôsobom takým, že my prijmeme správnu legislatívu, dobrú.
Pán predseda, jedna z vecí je taká, prepáčte mi to, že som taký osobný, skúste sa nad tým zamyslieť. Ja som opozičný poslanec, mne to neprejde. Ale ja som to už hovoril aj na výbore, systém vzdelávania v zdravotníctve nie je správny. Tie Zajacove reformy dovolím si spomenúť. A nesúhlasím s tým, že sme zaviedli povinne vysokú školu a to je o zdravotnej sestre. Veď tie zdravotné sestry končili veľmi kvalitne so strednou školou, s maturitným vzdelaním. Dneska majú vysokú školu, študujú šesť rokov, sedem rokov. A taká zdravotná sestra nie je pritom spôsobilá pri lôžku. Ale chcú byť zdravotné sestry všetky manažérky. A v tom je ten problém. Ale my potrebujeme zdravotníkov a zdravotné sestry ku lôžku. Aj toto je jeden zo spôsobov, ako bojovať proti korupcii. Prepáčte, ale už aby som nenaťahoval ten čas... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Ďakujem za slovo. Ja to budem mať asi dlhšie, pán predseda, ale, dobre, využijeme čas, hej. Môžem aj začať. Vážený pán prvý námestník generálneho prokurátora, teším ma, že vás tak môžem osobne vidieť, aj privítať, vážení kolegovia, kolegyne, spravodajca, dovoľte mi niekoľko slov povedať.
Ja tak možno začnem tam, kde Jano skončil. A je to trebárs ten príklad tých člnov a to dobíjanie toho územia takto. Ja tak som sa nad tým vážne zamyslel, lebo tie príklady ja mám stále rád a ich milujem, ale ja si skôr myslím, pán prvý generálny námestník, že treba zvoliť správny spôsob boja. Ja som tiež bol vojak. A je veľmi dôležitá tá stratégia, aj boj s korupciou. Ak sú príliš veľké obete, a veľakrát sú nezmyselné, sme toho svedkami aj pri II. svetovej vojne, tak myslím si, že to nie je správne. Aj tu keby sme zvolili tento spôsob boja proti korupcii, aby nejako to prerástlo, hej, a tých obetí by bolo veľmi veľa, nebol by to správny spôsob boja.
Uvediem príklad takisto, keď je to teda z vojny, tak ho uvediem aj ja. A to bol konflikt medzi Severnou a Južnou Kóreou, ktorý bol. A v podstate tento štát je dodnes rozdelený. Kým v podstate tá Severná Kórea sa rozširovala smerom na juh a s podporou amerických vojsk a tlačili to naozaj až na tú čínsku hranicu a čo sa stalo, chcem poukázať na túto vec, hej, že treba sa zamyslieť aj nad tým spôsobom, lebo cieľ sa dá dosiahnuť. Ale za akú cenu, za akú obeť to môže byť? Takisto aj ja keď si vytýčim akýkoľvek cieľ, každý cieľ, dovolím si povedať, je dosiahnuteľný. Ale aká je za to cena obetí? A tu treba hľadieť aj na tie obete, aby boli čo najnižšie. A tu sa stala taká vec, že keď už v podstate to územie bolo dobité aj v tej Severnej Kórei, lebo reálne také bolo, odrazu sa vyrojili vojská Čínskej ľudovej armády s puškami proti ťažkej technike. A čo sa tam stalo? No tak oni to pretlačili zase počtom, nie taktikou, nie spôsobom. Ale tých obetí tam bolo tak enormne veľa, že v podstate tie spojenecké vojská, by som povedal, tá Severná Kórea a tá Amerika a tí Američania, tí chlapci sa vzdali. Oni nevládali strieľať do tých ľudí. A to je celé o tom. A ja mám taký pocit, že to je takisto s bojom tu proti korupcii.
A pán generálny prokurátor, keď si dobre pamätám, v piatok to veľmi pekne vykreslil a povedal. A ten spôsob je veľmi dôležitý, ten považujem za najdôležitejší, aby aj tých obetí nebolo neviem koľko veľa, neúrekom. A keď spomenul číslo niečo cez 630 prípadov korupcie za minulý rok, v tej správe, neviem, či to bolo 632, lebo už to neviem presne, a keď z toho celkového počtu uviedol veľmi správne a veľmi kriticky, a to verbálne dodával, hovoril, nemôže súhlasiť s tým, lebo čo to je inak za boj s korupciou. Tu on spomenul aj políciu, policajného prezidenta, to bolo úplne super, že keď pán policajný prezident si neurobí poriadok v polícii, tak to urobí prokurátor. A pán prokurátor generálny už to dokazuje aj tým, že sú dvaja prokurátori trestne stíhaní. To spomenul v piatok, hej. Tak to sa mi páči. Aj vlastne aj tá odvaha je veľmi dôležitá pri tom boji s tou korupciou. Ale ak my tu stíhame dve tretiny lekárov za to, že zobrali dvadsať eur za to, že niekomu vypísali PN-ku, tak je to, myslím si, také ponižujúce a dehonestujúce. Myslím si, že v poslednom období a posledné roky sú to, hej, keď sa začal taký pohon na lekárov, na zdravotníkov. To nie je cesta. A tam nie tá najväčšia korupcia. A to vieme všetci veľmi dobre, pán prvý námestník generálneho prokurátora. To nie je tá najväčšia korupcia, ktorá v zdravotníctve by tu bola. Áno, možnože sa s ňou častejšie stretávame. Ale to sú naozaj také asi prípady, ako to spomínal pán generálny prokurátor, keď trestne stíhame a zavrieme do basy človeka za to, že ukradol cigarety.
A tá dekriminalizácia, ktorú aj spomenul generálny prokurátor v piatok, prepáčte, ja sa vyjadrujem k pánu generálnemu prokurátorovi, lebo v piatok sme ho tu mali do 14.00 hodiny, mne sa to veľmi páči, veď o to v podstate nám ide, aby neboli plné väznice ľudí našich občanov a za každú cenu. Veľakrát sme svedkami aj toho, že sú ľudia, ktorí sú bezdomovci a oni nevedia, kam z konopí. Človek ukradne cigarety alebo rozbije výklad, hej, je zimné obdobie, nemá sa kam podieť a, hej, v podstate tá aj polícia, aj všetci si vykážu čiarku, hej, že sme chytili, dolapili toho páchateľa. Rovnako ide zimné obdobie. V našom regióne, ja som zo severovýchodu Slovenska, tak zase bude vykázaná činnosť, takisto krádež dreva z lesa, hej. Keď Rómovia idú s tým drevom z toho lesa a tak aj tá polícia si na tom zgustne, hej. No ale to nie je ten správny boj s korupciou. A ja som to pochopil, pán generálny prokurátor keď to tu uvádzal. To nemôže byť len to sústredenie sa na tie malé ryby, hej. A veľké ryby sú tu v podstate nepovšimnuté. A keď chceme trestať zdravotníkov, no tak to robme, pokračujme a sme na najlepšej ceste ku dobrému kolapsu nášho zdravotníctva. Veď u nás, dovolím si len takú maličkú vsuvku povedať, je obrovský problém so zdravotnými sestrami. Tie dievčatá utekajú do Rakúska, utekajú do zahraničia, lebo za dva týždne zarobí tam 900 eur, čo tu nezarobí za celý mesiac. Treba sa nad tým zamyslieť a odstraňovať korupciu aj spôsobom takým, že my prijmeme správnu legislatívu, dobrú.
Pán predseda, jedna z vecí je taká, prepáčte mi to, že som taký osobný, skúste sa nad tým zamyslieť. Ja som opozičný poslanec, mne to neprejde. Ale ja som to už hovoril aj na výbore, systém vzdelávania v zdravotníctve nie je správny. Tie Zajacove reformy dovolím si spomenúť. A nesúhlasím s tým, že sme zaviedli povinne vysokú školu a to je o zdravotnej sestre. Veď tie zdravotné sestry končili veľmi kvalitne so strednou školou, s maturitným vzdelaním. Dneska majú vysokú školu, študujú šesť rokov, sedem rokov. A taká zdravotná sestra nie je pritom spôsobilá pri lôžku. Ale chcú byť zdravotné sestry všetky manažérky. A v tom je ten problém. Ale my potrebujeme zdravotníkov a zdravotné sestry ku lôžku. Aj toto je jeden zo spôsobov, ako bojovať proti korupcii. Prepáčte, ale už aby som nenaťahoval ten čas... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Skontrolovaný
14:02
Často zaznievajú pri takejto téme výhrady, prvá výhrada, ktorá zaznie vo všeobecnosti k štátnym sviatkom, že štátnych sviatkov...
Často zaznievajú pri takejto téme výhrady, prvá výhrada, ktorá zaznie vo všeobecnosti k štátnym sviatkom, že štátnych sviatkov máme už veľa. Áno, je to určite pravda. Máme štátnych sviatkov veľa, sme na špici Európy z hľadiska počtu štátnych sviatkov. A určite by ekonomike prospelo, keby ich bolo menej. Preto ako prvú vec, skôr než sa dostanem k jadru, prečo práve tento deň by mal byť štátnym sviatkom, chcem zdôrazniť, že nenavrhujeme rozšírenie počtu štátnych sviatkov, ale navrhujeme neutrálny prístup v danej chvíli, to znamená tento významný deň, neskôr poviem, prečo ho považujem za kľúčový a významný, povýšiť na štátny sviatok a jeden z dní, ktorý dnes štátnym sviatkom je, ale nemá z hľadiska slovenského národa a Slovenska ako takého taký význam zaradiť medzi pamätné dni, čím nedôjde k rozšíreniu počtu štátnych sviatkov. Dovolím si povedať, že tento krok, keby sme urobili takúto zámenu, by bol aj dobrým signálom pre ďalšie úvahy o ďalšom znižovaní počtu štátnych sviatkov, čo by bolo určite pozitívne z hľadiska dopadov na ekonomiku Slovenska.
Ale poďme k samotnému obsahu tohto návrhu.
28. október je pre Slovenskú republiku kľúčovým dátumom. Dá sa naozaj veľmi jednoznačne povedať, a myslím, že sa na tom zhodnú takmer všetci, aj kritici tejto dejinnej udalosti, že bez 28. októbra, keď vznikla Česko-slovenská republika na troskách Rakúsko-Uhorska, by nebolo dnešného Slovenska. Bez vzniku Česko-Slovenska by slovenský národ v tom čase značne zdecimovaný bez početnej triedy vzdelancov, bez toho, bez vysokých škôl, bez vlastného úradníctva, bez vlastných politikov, jednoducho národ, ktorý veľmi dlhé roky, stáročia vlastne žil ako etnická súčasť iného štátneho útvaru, pravdepodobne bol ďalej asimilovaný, ďalej sa jeho význam a početnosť znižovala. A keby niet 28. októbra 1918 a vzniku Česko-Slovenska, dnes by sme nesedeli v tomto parlamente alebo určite by to nebol parlament Slovenskej republiky, ale ak by niektorí z nás sedeli v nejakom parlamente, tak by to bol parlament iného štátneho útvaru a hovorilo by sa v ňom pravdepodobne po maďarsky. Práve preto, že tento dátum vytvoril dejinný zlom pre Čechov a Slovákov, je potrebné priradiť mu tú dôležitosť, ktorú každopádne má.
Vznikom Česko-Slovenska získalo Slovensko a Slováci po prvýkrát v svojej histórii vlastné hranice, medzinárodnými zmluvami definované hranice, čo vôbec nebola jednoduchá záležitosť. A vôbec to, samozrejme, nešlo bez zložitých rokovaní a bez sporných momentov. V prvých dňoch tento nový štátny útvar musel odolávať útokom zo zahraničia, musel v následných dňoch obhájiť svoje právo na existenciu, ale každopádne tento štátny útvar bol budovaný na báze demokratických zásad a demokratických princípov.
To by som zdôraznil ako ďalšiu nesmierne dôležitú vec, Slováci spolu s Čechmi začali budovať republiku, ktorá sa riadila demokratickými zásadami, pluralitou, politickou pluralitou, politickou súťažou. A bola považovaná až do druhej svetovej vojny, do jej zániku za ostrov demokracie v Európe. Na to naozaj môžeme byť právom hrdí. A môžeme byť právom hrdí na to, že sme boli aktívnou súčasťou tohto štátneho celku.
Počas trvania Česko-slovenskej republiky z hľadiska Slovákov a Slovenska dochádzalo k veľmi pozitívnemu až búrlivému rozvoju práve tých oblastí, ktoré boli dlhodobo zanedbávané a ktoré, pokiaľ by nedošlo k tomuto zlomu, by inak predznamenávali postupný úpadok a ďalší a ďalší prehlbujúci sa úpadok Slovákov ako národa aj Slovákov ako občanov nejakého štátu.
Prečo tento dátum, ktorý, ako som povedal, je pre Slovensko zlomový, a bez neho by nebolo ani dnešnej Slovenskej republiky, zároveň navrhujeme označiť názvom Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika – vznik Česko-slovenskej republiky. Je prirodzené, že v Českej republike, ktorá tento dátum ctí ako štátny sviatok, je hlavnou postavou, na ktorú sa viažu spomienky a úcta zviazaná s týmto výročím, prvý česko-slovenský prezident Tomáš Garrique Masaryk, ktorý síce po rodičoch bol napoly Slovák, ale jednoznačne patrí k českému národu. Ale rovnako prirodzené pre nás by malo byť, aby sme viac, ako bolo doteraz zvykom, zvýraznili a podčiarkli význam a prínos kľúčovej postavy vzniku Česko-Slovenska, kľúčovej postavy z hľadiska vytvorenia predpokladov pre to, aby Tomáš Garrique Masaryk a ďalší jeho spolupracovníci vôbec mohli začať rozvíjať po filozofickej, politickej a ďalších stránkach ideu vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. A to bol Milan Rastislav Štefánik. Bez tohto Slováka a najväčšieho a najváženejšieho aj z hľadiska vnímania verejnosti politického predstaviteľa z hľadiska slovenských dejín, bez jeho aktívneho príspevku k tomu, že sa zapojil a bol aktívnym činiteľom okamžite a hneď pri zrode tejto myšlienky, by Česko-Slovensko nebolo vzniklo. Ja to doložím v rámci rozpravy aj konkrétnymi citátmi jeho súpútnikov, jeho súčasníkov významných politických dejín, ktorí na neho spomínajú a hovoria o jeho prínose a jeho naozaj nezastupiteľnom diele pre vznik Česko-Slovenska.
Na Slovensku, žiaľbohu, tohto nášho veľkého politika si nijako zvlášť nepripomíname. A to je veľká škoda. Mali by sme si ho pripomínať práve vo väzbe na tento dátum, na vznik Česko-slovenskej republiky jednak preto, že bez neho by Česko-Slovensko nevzniklo, a po druhé preto, že z hľadiska jeho politických krokov a činov bol vznik Česko-slovenskej republiky jeho vrcholné politické dielo, ktorým nám súčasníkom odovzdal dedičstvo a odkaz, ktorý si máme vážiť a ktorý nás priviedol až do dnešných dní, do dnešných dní pôsobenia v rámci samostatnej Slovenskej republiky, člena Európskej únie, člena západnej civilizácie.
Aj Milan Rastislav Štefánik bol presne toho istého razenia z hľadiska hodnôt, ktoré si vážil. Vysoko vyzdvihoval demokraciu a demokratický spôsob prístupu k riešeniam politických otázok. Bol spojencom západoeurópskych krajín, veď bol generálom Francúzskej republiky. Dokonca máme niekedy pocit, že vo Francúzsku je viac cenený a viac vyzdvihovaný ako mnohokrát na Slovensku. A práve dnes môžeme urobiť veľkú zmenu vo vnímaní tohto nášho velikána. Nestačí sa len ísť pokloniť na Bradlo v čase spomienky na Milana Rastislava Štefánika, v čase spomienky na jeho tragickú smrť, to je pekná akcia, treba ju rozvíjať a vážiť si ju. Ale štátny sviatok, ktorý sa zviaže s menom konkrétneho človeka, ktorý nám odovzdal konkrétny odkaz, nič nenahradí.
Dnes som si pozrel všetky noviny, ktoré vychádzajú včítane bulvárov. A prelistoval som si ich, hľadal som nejakú zmienku o tomto významnom dni. Veď dnes je sviatok, 96. výročie vzniku Česko-Slovenska. A či mi veríte alebo nie, okrem Hospodárskych novín, ktoré venujú tomuto dátumu z ekonomického hľadiska pozornosť, žiadne slovenské periodikum sa nijako tomuto dátumu nevenuje. A preto položme si otázku: Je možné, aby súčasná mladá generácia a ďalší, dorastajúca mladá generácia v budúcnosti, keď si zachováme tento prístup, niečo vedela o tom, čo znamenal vznik Česko-Slovenska, čo znamenal pre vznik Česko-Slovenska Milan Rastislav Štefánik? Ja si myslím, že nie. A potom je úplne zbytočné sa tu čas od času rozhorčovať alebo zamýšľať sa nad tým, že postupne naša nastupujúca generácia upadá do historického bezvedomia, že visí niekde vo vzduchu, pretože vždy platilo a platiť bude, národ, ktorý si nepamätá svoju vlastnú históriu v dobrom aj v zlom, je odsúdený, aby si ju musel zopakovať. A preto je dôležité si históriu pripomínať, preto sú dôležité štátne sviatky, ktoré sú viazané na zlomové udalosti dejín národa, dejín štátu. Potom sa môžu rozvíjať a odovzdávať odkazy, ktoré sú s tým spojené, z generácie na generáciu, z jedného človeka na druhého.
Ja považujem pre charakter nášho štátu, Slovenskej republiky, niekoľko významných výročí za kľúčové. Ono vždy v tej histórii je situácia, že nejaká dejinná udalosť, ktorú národ uchopí takým alebo onakým spôsobom, významne ovplyvní budúcnosť, budúcnosť národa a budúcnosť krajiny. Aj Slovensko formovalo do dnešnej podoby z hľadiska jeho aj vnútorného charakteru niekoľko dejinných udalostí. Ja ich tu všetky vymenujem, sú štyri. A z toho kontextu aj vyplýva, prečo je 28. október tou prvou a štartovnou kľúčovou udalosťou, ktorú by sme si mali tiež pripomínať, „tiež“ hovorím preto, lebo ostatné tri sú štátnymi sviatkami a sú štátnymi sviatkami oprávnene, lebo sú dôležité a každá tá udalosť vtlačila významnú pečať do charakteru národa a do charakteru tejto krajiny. Takže poďme pekne po poriadku a chronologicky.
Tou prvou dejinnou udalosťou, ako tu už viackrát som spomínal, je vznik Česko-slovenskej republiky, 28. október 1918. Týmto dátumom sme vlastne získali šancu na to, aby sme sa ako národ emancipovali v štátnom útvare, ktorý na to vytvoril predpoklady, postupne dorástli na úroveň národa, ktorý vie spravovať veci samostatne, a vytvorili predpoklady na vznik samostatného slovenského štátu.
Tou druhou udalosťou je Slovenské národné povstanie. Slovenské národné povstanie je udalosť, kde sme so zbraňou v ruke dokázali sa postaviť, zmobilizovať a bojovať proti režimu, ktorý sme odmietali, ktorý bol nedemokratický, ktorý potláčal ľudské práva, slobody, ktorý bol beštiálny a proti ktorému všetci demokraticky zmýšľajúci a slušní ľudia sa všade na svete musia postaviť. Slováci nezaváhali, urobili to a stali sa tak súčasťou víťaznej koalície a víťazných mocností. Bolo to ďalšie kľúčové rozhodnutie, ktoré určilo, kam Slovensko patrí, kam Slovensko chce patriť.
Tým tretím míľnikom na ceste k dnešku bol 17. november, keď sme odvrhli komunizmus, odmietli komunizmus a začali budovať demokratickú spoločnosť. Opäť to bola len pokračujúca cesta a ďalší míľnik na tejto ceste, ktoré síce, ale predsa po ťažkej strastiplnej ceste a ceste, ktorá nebola bez odbočiek a slepých uličiek, nás vedie k dnešku, k demokratickej spoločnosti.
A tým štvrtým je samotný dátum vzniku samostatnej Slovenskej republiky, 1. január.
Tri z tohto štvorlístku štátotvorných výročí sú štátnymi sviatkami, len ten jeden, ktorý to všetko odštartoval, bez ktorého by nič z toho ďalšieho už nebolo, tam chýba. A preto si myslím, že je nesmierne dôležité, aby sme 28. október povýšili na štátny sviatok.
Mnohokrát sa hovorí o význame tesného následného dátumu, 30. októbri, dátume Martinskej deklarácie. Určite vyhlásenie štátneho sviatku 28. októbra nijako nepopiera význam tohto dátumu. Je takisto nesmierne významný, ale z hľadiska faktov je fakt ten, že Česko-Slovensko ako štát v tom čase už existovalo a bolo vyhlásené aj za účasti slovenských predstaviteľov. Preto by sme sa mali držať tohto hlavného výročia a nebrať to ako nejakú súťaž s Čechmi, ani o snahu za každú cenu sa odlíšiť, toto robia len tí, ktorí sa necítia dostatočne sebavedomí a dostatočne pevní z hľadiska hrdosti na to, čo národ, čo jednotliví dejatelia v danej chvíli robili a ako sa správali.
V rámci rozpravy ešte doplním tieto informácie alebo tieto argumenty o, ako som spomínal, konkrétne svedectvá, historické okamihy, ktoré tento deň a osobu Milana Rastislava Štefánika ako súčasť tohto dátumu spomínali.
Teraz mi dovoľte, aby som ešte na záver predniesol oficiálnu dôvodovú správu.
Návrhom zákona sa mení a dopĺňa zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Účelom novely je zaradenie pôvodne len pamätného dňa, 28. októbra – Dňa vzniku samostatného česko-slovenského štátu, medzi štátne sviatky, ktorého názov navrhujem upraviť na Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika – vznik samostatného česko-slovenského štátu, a zároveň vyradenie 1. septembra – Dňa Ústavy Slovenskej republiky spomedzi štátnych sviatkov a jeho zaradenie medzi pamätné dni.
Počas trvania česko-slovenského štátu bol 28. október štátnym sviatkom. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 a prijatí zákona č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch 28. október sa nedostal ani len do zoznamu pamätných dní, pamätným dňom sa stal až v roku 1999. Vzhľadom na spomínaný významný charakter a historický význam tohto dňa preto navrhujem jeho preradenie z pamätných dní medzi štátne sviatky. A som presvedčený, že ako sa zaradil medzi pamätné dni, čo bol len potupný proces uznávania a uznania tohto dôležitého dátumu, tak či už dnes alebo neskôr dospejeme k tomu, že tento dátum bude zaradený medzi štátne sviatky.
28. október 1918 je kľúčovým dátumom v dejinách slovenského národa. Je symbolom zavŕšenia dlhotrvajúcej túžby po samostatnosti národa a vlastnom štáte, vytvorenom vtedy v spolupráci s českým národom. Bez vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov by nebol možný neskorší vznik samostatnej Slovenskej republiky. Vznikom Česko-Slovenska sa vytvorili základné predpoklady na budovanie štátnosti, neskorší vznik Slovenskej republiky a zabezpečil sa rozvoj národného povedomia slovenského národa. Žiaľbohu, dnes najmä mladá generácia prestáva vnímať význam 28. októbra 1918, pretože nie je štátnym sviatkom a ani a dňom pracovného pokoja. Cieľom tejto novely je zároveň vyjadrenie pocty Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako významnému slovenskému politikovi a osobnosti, ktorý mal nezastupiteľný podiel na vzniku Česko-slovenskej republiky. Povýšenie tohto výročia na štátny sviatok doplní a dotvorí štvorlístok štátotvorných výročí, ktoré zásadne a pozitívne predurčili smerovanie štátotvornej cesty Slovenska. To znamená vznik Česko-Slovenska, Slovenské národné povstanie, 17. november a 1. január – vznik Slovenskej republiky.
Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily, nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie ani na podnikateľské prostredie a je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Dámy a páni, ďakujem za pozornosť, skončil som.
Ďakujem. Vážená pani podpredsedníčka, vážené dámy a páni, začal by som tým, že dnes máme slávnostný deň, dnes je sviatok, dnes je deň, ktorý by sme mali oslavovať. Som rád, že práve na takéto výročie môžeme sa stretnúť pri návrhu zákona, ktorým by sa práve tento dátum, práve tento deň povýšil na štátny sviatok.
Často zaznievajú pri takejto téme výhrady, prvá výhrada, ktorá zaznie vo všeobecnosti k štátnym sviatkom, že štátnych sviatkov máme už veľa. Áno, je to určite pravda. Máme štátnych sviatkov veľa, sme na špici Európy z hľadiska počtu štátnych sviatkov. A určite by ekonomike prospelo, keby ich bolo menej. Preto ako prvú vec, skôr než sa dostanem k jadru, prečo práve tento deň by mal byť štátnym sviatkom, chcem zdôrazniť, že nenavrhujeme rozšírenie počtu štátnych sviatkov, ale navrhujeme neutrálny prístup v danej chvíli, to znamená tento významný deň, neskôr poviem, prečo ho považujem za kľúčový a významný, povýšiť na štátny sviatok a jeden z dní, ktorý dnes štátnym sviatkom je, ale nemá z hľadiska slovenského národa a Slovenska ako takého taký význam zaradiť medzi pamätné dni, čím nedôjde k rozšíreniu počtu štátnych sviatkov. Dovolím si povedať, že tento krok, keby sme urobili takúto zámenu, by bol aj dobrým signálom pre ďalšie úvahy o ďalšom znižovaní počtu štátnych sviatkov, čo by bolo určite pozitívne z hľadiska dopadov na ekonomiku Slovenska.
Ale poďme k samotnému obsahu tohto návrhu.
28. október je pre Slovenskú republiku kľúčovým dátumom. Dá sa naozaj veľmi jednoznačne povedať, a myslím, že sa na tom zhodnú takmer všetci, aj kritici tejto dejinnej udalosti, že bez 28. októbra, keď vznikla Česko-slovenská republika na troskách Rakúsko-Uhorska, by nebolo dnešného Slovenska. Bez vzniku Česko-Slovenska by slovenský národ v tom čase značne zdecimovaný bez početnej triedy vzdelancov, bez toho, bez vysokých škôl, bez vlastného úradníctva, bez vlastných politikov, jednoducho národ, ktorý veľmi dlhé roky, stáročia vlastne žil ako etnická súčasť iného štátneho útvaru, pravdepodobne bol ďalej asimilovaný, ďalej sa jeho význam a početnosť znižovala. A keby niet 28. októbra 1918 a vzniku Česko-Slovenska, dnes by sme nesedeli v tomto parlamente alebo určite by to nebol parlament Slovenskej republiky, ale ak by niektorí z nás sedeli v nejakom parlamente, tak by to bol parlament iného štátneho útvaru a hovorilo by sa v ňom pravdepodobne po maďarsky. Práve preto, že tento dátum vytvoril dejinný zlom pre Čechov a Slovákov, je potrebné priradiť mu tú dôležitosť, ktorú každopádne má.
Vznikom Česko-Slovenska získalo Slovensko a Slováci po prvýkrát v svojej histórii vlastné hranice, medzinárodnými zmluvami definované hranice, čo vôbec nebola jednoduchá záležitosť. A vôbec to, samozrejme, nešlo bez zložitých rokovaní a bez sporných momentov. V prvých dňoch tento nový štátny útvar musel odolávať útokom zo zahraničia, musel v následných dňoch obhájiť svoje právo na existenciu, ale každopádne tento štátny útvar bol budovaný na báze demokratických zásad a demokratických princípov.
To by som zdôraznil ako ďalšiu nesmierne dôležitú vec, Slováci spolu s Čechmi začali budovať republiku, ktorá sa riadila demokratickými zásadami, pluralitou, politickou pluralitou, politickou súťažou. A bola považovaná až do druhej svetovej vojny, do jej zániku za ostrov demokracie v Európe. Na to naozaj môžeme byť právom hrdí. A môžeme byť právom hrdí na to, že sme boli aktívnou súčasťou tohto štátneho celku.
Počas trvania Česko-slovenskej republiky z hľadiska Slovákov a Slovenska dochádzalo k veľmi pozitívnemu až búrlivému rozvoju práve tých oblastí, ktoré boli dlhodobo zanedbávané a ktoré, pokiaľ by nedošlo k tomuto zlomu, by inak predznamenávali postupný úpadok a ďalší a ďalší prehlbujúci sa úpadok Slovákov ako národa aj Slovákov ako občanov nejakého štátu.
Prečo tento dátum, ktorý, ako som povedal, je pre Slovensko zlomový, a bez neho by nebolo ani dnešnej Slovenskej republiky, zároveň navrhujeme označiť názvom Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika – vznik Česko-slovenskej republiky. Je prirodzené, že v Českej republike, ktorá tento dátum ctí ako štátny sviatok, je hlavnou postavou, na ktorú sa viažu spomienky a úcta zviazaná s týmto výročím, prvý česko-slovenský prezident Tomáš Garrique Masaryk, ktorý síce po rodičoch bol napoly Slovák, ale jednoznačne patrí k českému národu. Ale rovnako prirodzené pre nás by malo byť, aby sme viac, ako bolo doteraz zvykom, zvýraznili a podčiarkli význam a prínos kľúčovej postavy vzniku Česko-Slovenska, kľúčovej postavy z hľadiska vytvorenia predpokladov pre to, aby Tomáš Garrique Masaryk a ďalší jeho spolupracovníci vôbec mohli začať rozvíjať po filozofickej, politickej a ďalších stránkach ideu vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. A to bol Milan Rastislav Štefánik. Bez tohto Slováka a najväčšieho a najváženejšieho aj z hľadiska vnímania verejnosti politického predstaviteľa z hľadiska slovenských dejín, bez jeho aktívneho príspevku k tomu, že sa zapojil a bol aktívnym činiteľom okamžite a hneď pri zrode tejto myšlienky, by Česko-Slovensko nebolo vzniklo. Ja to doložím v rámci rozpravy aj konkrétnymi citátmi jeho súpútnikov, jeho súčasníkov významných politických dejín, ktorí na neho spomínajú a hovoria o jeho prínose a jeho naozaj nezastupiteľnom diele pre vznik Česko-Slovenska.
Na Slovensku, žiaľbohu, tohto nášho veľkého politika si nijako zvlášť nepripomíname. A to je veľká škoda. Mali by sme si ho pripomínať práve vo väzbe na tento dátum, na vznik Česko-slovenskej republiky jednak preto, že bez neho by Česko-Slovensko nevzniklo, a po druhé preto, že z hľadiska jeho politických krokov a činov bol vznik Česko-slovenskej republiky jeho vrcholné politické dielo, ktorým nám súčasníkom odovzdal dedičstvo a odkaz, ktorý si máme vážiť a ktorý nás priviedol až do dnešných dní, do dnešných dní pôsobenia v rámci samostatnej Slovenskej republiky, člena Európskej únie, člena západnej civilizácie.
Aj Milan Rastislav Štefánik bol presne toho istého razenia z hľadiska hodnôt, ktoré si vážil. Vysoko vyzdvihoval demokraciu a demokratický spôsob prístupu k riešeniam politických otázok. Bol spojencom západoeurópskych krajín, veď bol generálom Francúzskej republiky. Dokonca máme niekedy pocit, že vo Francúzsku je viac cenený a viac vyzdvihovaný ako mnohokrát na Slovensku. A práve dnes môžeme urobiť veľkú zmenu vo vnímaní tohto nášho velikána. Nestačí sa len ísť pokloniť na Bradlo v čase spomienky na Milana Rastislava Štefánika, v čase spomienky na jeho tragickú smrť, to je pekná akcia, treba ju rozvíjať a vážiť si ju. Ale štátny sviatok, ktorý sa zviaže s menom konkrétneho človeka, ktorý nám odovzdal konkrétny odkaz, nič nenahradí.
Dnes som si pozrel všetky noviny, ktoré vychádzajú včítane bulvárov. A prelistoval som si ich, hľadal som nejakú zmienku o tomto významnom dni. Veď dnes je sviatok, 96. výročie vzniku Česko-Slovenska. A či mi veríte alebo nie, okrem Hospodárskych novín, ktoré venujú tomuto dátumu z ekonomického hľadiska pozornosť, žiadne slovenské periodikum sa nijako tomuto dátumu nevenuje. A preto položme si otázku: Je možné, aby súčasná mladá generácia a ďalší, dorastajúca mladá generácia v budúcnosti, keď si zachováme tento prístup, niečo vedela o tom, čo znamenal vznik Česko-Slovenska, čo znamenal pre vznik Česko-Slovenska Milan Rastislav Štefánik? Ja si myslím, že nie. A potom je úplne zbytočné sa tu čas od času rozhorčovať alebo zamýšľať sa nad tým, že postupne naša nastupujúca generácia upadá do historického bezvedomia, že visí niekde vo vzduchu, pretože vždy platilo a platiť bude, národ, ktorý si nepamätá svoju vlastnú históriu v dobrom aj v zlom, je odsúdený, aby si ju musel zopakovať. A preto je dôležité si históriu pripomínať, preto sú dôležité štátne sviatky, ktoré sú viazané na zlomové udalosti dejín národa, dejín štátu. Potom sa môžu rozvíjať a odovzdávať odkazy, ktoré sú s tým spojené, z generácie na generáciu, z jedného človeka na druhého.
Ja považujem pre charakter nášho štátu, Slovenskej republiky, niekoľko významných výročí za kľúčové. Ono vždy v tej histórii je situácia, že nejaká dejinná udalosť, ktorú národ uchopí takým alebo onakým spôsobom, významne ovplyvní budúcnosť, budúcnosť národa a budúcnosť krajiny. Aj Slovensko formovalo do dnešnej podoby z hľadiska jeho aj vnútorného charakteru niekoľko dejinných udalostí. Ja ich tu všetky vymenujem, sú štyri. A z toho kontextu aj vyplýva, prečo je 28. október tou prvou a štartovnou kľúčovou udalosťou, ktorú by sme si mali tiež pripomínať, „tiež“ hovorím preto, lebo ostatné tri sú štátnymi sviatkami a sú štátnymi sviatkami oprávnene, lebo sú dôležité a každá tá udalosť vtlačila významnú pečať do charakteru národa a do charakteru tejto krajiny. Takže poďme pekne po poriadku a chronologicky.
Tou prvou dejinnou udalosťou, ako tu už viackrát som spomínal, je vznik Česko-slovenskej republiky, 28. október 1918. Týmto dátumom sme vlastne získali šancu na to, aby sme sa ako národ emancipovali v štátnom útvare, ktorý na to vytvoril predpoklady, postupne dorástli na úroveň národa, ktorý vie spravovať veci samostatne, a vytvorili predpoklady na vznik samostatného slovenského štátu.
Tou druhou udalosťou je Slovenské národné povstanie. Slovenské národné povstanie je udalosť, kde sme so zbraňou v ruke dokázali sa postaviť, zmobilizovať a bojovať proti režimu, ktorý sme odmietali, ktorý bol nedemokratický, ktorý potláčal ľudské práva, slobody, ktorý bol beštiálny a proti ktorému všetci demokraticky zmýšľajúci a slušní ľudia sa všade na svete musia postaviť. Slováci nezaváhali, urobili to a stali sa tak súčasťou víťaznej koalície a víťazných mocností. Bolo to ďalšie kľúčové rozhodnutie, ktoré určilo, kam Slovensko patrí, kam Slovensko chce patriť.
Tým tretím míľnikom na ceste k dnešku bol 17. november, keď sme odvrhli komunizmus, odmietli komunizmus a začali budovať demokratickú spoločnosť. Opäť to bola len pokračujúca cesta a ďalší míľnik na tejto ceste, ktoré síce, ale predsa po ťažkej strastiplnej ceste a ceste, ktorá nebola bez odbočiek a slepých uličiek, nás vedie k dnešku, k demokratickej spoločnosti.
A tým štvrtým je samotný dátum vzniku samostatnej Slovenskej republiky, 1. január.
Tri z tohto štvorlístku štátotvorných výročí sú štátnymi sviatkami, len ten jeden, ktorý to všetko odštartoval, bez ktorého by nič z toho ďalšieho už nebolo, tam chýba. A preto si myslím, že je nesmierne dôležité, aby sme 28. október povýšili na štátny sviatok.
Mnohokrát sa hovorí o význame tesného následného dátumu, 30. októbri, dátume Martinskej deklarácie. Určite vyhlásenie štátneho sviatku 28. októbra nijako nepopiera význam tohto dátumu. Je takisto nesmierne významný, ale z hľadiska faktov je fakt ten, že Česko-Slovensko ako štát v tom čase už existovalo a bolo vyhlásené aj za účasti slovenských predstaviteľov. Preto by sme sa mali držať tohto hlavného výročia a nebrať to ako nejakú súťaž s Čechmi, ani o snahu za každú cenu sa odlíšiť, toto robia len tí, ktorí sa necítia dostatočne sebavedomí a dostatočne pevní z hľadiska hrdosti na to, čo národ, čo jednotliví dejatelia v danej chvíli robili a ako sa správali.
V rámci rozpravy ešte doplním tieto informácie alebo tieto argumenty o, ako som spomínal, konkrétne svedectvá, historické okamihy, ktoré tento deň a osobu Milana Rastislava Štefánika ako súčasť tohto dátumu spomínali.
Teraz mi dovoľte, aby som ešte na záver predniesol oficiálnu dôvodovú správu.
Návrhom zákona sa mení a dopĺňa zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Účelom novely je zaradenie pôvodne len pamätného dňa, 28. októbra – Dňa vzniku samostatného česko-slovenského štátu, medzi štátne sviatky, ktorého názov navrhujem upraviť na Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika – vznik samostatného česko-slovenského štátu, a zároveň vyradenie 1. septembra – Dňa Ústavy Slovenskej republiky spomedzi štátnych sviatkov a jeho zaradenie medzi pamätné dni.
Počas trvania česko-slovenského štátu bol 28. október štátnym sviatkom. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 a prijatí zákona č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch 28. október sa nedostal ani len do zoznamu pamätných dní, pamätným dňom sa stal až v roku 1999. Vzhľadom na spomínaný významný charakter a historický význam tohto dňa preto navrhujem jeho preradenie z pamätných dní medzi štátne sviatky. A som presvedčený, že ako sa zaradil medzi pamätné dni, čo bol len potupný proces uznávania a uznania tohto dôležitého dátumu, tak či už dnes alebo neskôr dospejeme k tomu, že tento dátum bude zaradený medzi štátne sviatky.
28. október 1918 je kľúčovým dátumom v dejinách slovenského národa. Je symbolom zavŕšenia dlhotrvajúcej túžby po samostatnosti národa a vlastnom štáte, vytvorenom vtedy v spolupráci s českým národom. Bez vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov by nebol možný neskorší vznik samostatnej Slovenskej republiky. Vznikom Česko-Slovenska sa vytvorili základné predpoklady na budovanie štátnosti, neskorší vznik Slovenskej republiky a zabezpečil sa rozvoj národného povedomia slovenského národa. Žiaľbohu, dnes najmä mladá generácia prestáva vnímať význam 28. októbra 1918, pretože nie je štátnym sviatkom a ani a dňom pracovného pokoja. Cieľom tejto novely je zároveň vyjadrenie pocty Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako významnému slovenskému politikovi a osobnosti, ktorý mal nezastupiteľný podiel na vzniku Česko-slovenskej republiky. Povýšenie tohto výročia na štátny sviatok doplní a dotvorí štvorlístok štátotvorných výročí, ktoré zásadne a pozitívne predurčili smerovanie štátotvornej cesty Slovenska. To znamená vznik Česko-Slovenska, Slovenské národné povstanie, 17. november a 1. január – vznik Slovenskej republiky.
Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily, nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie ani na podnikateľské prostredie a je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Dámy a páni, ďakujem za pozornosť, skončil som.
Neautorizovaný
14:25
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia...
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy, ako ho predkladateľ vysvetlil.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážená pani predsedajúca, to je všetko zo spravodajskej informácie, prosím, otvorte rozpravu.
Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, poslankyne, poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy, ako ho predkladateľ vysvetlil.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážená pani predsedajúca, to je všetko zo spravodajskej informácie, prosím, otvorte rozpravu.
Neautorizovaný