39. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor, pre kultúru a médiá, poslancovi Mariánovi Kvasničkovi.
Neautorizovaný
Vystúpenia
11:54
Ja tak možno začnem tam, kde Jano skončil. A je to trebárs ten príklad tých člnov a to dobíjanie toho územia takto. Ja tak som sa nad tým vážne...
Ja tak možno začnem tam, kde Jano skončil. A je to trebárs ten príklad tých člnov a to dobíjanie toho územia takto. Ja tak som sa nad tým vážne zamyslel, lebo tie príklady ja mám stále rád a ich milujem, ale ja si skôr myslím, pán prvý generálny námestník, že treba zvoliť správny spôsob boja. Ja som tiež bol vojak. A je veľmi dôležitá tá stratégia, aj boj s korupciou. Ak sú príliš veľké obete, a veľakrát sú nezmyselné, sme toho svedkami aj pri II. svetovej vojne, tak myslím si, že to nie je správne. Aj tu keby sme zvolili tento spôsob boja proti korupcii, aby nejako to prerástlo, hej, a tých obetí by bolo veľmi veľa, nebol by to správny spôsob boja.
Uvediem príklad takisto, keď je to teda z vojny, tak ho uvediem aj ja. A to bol konflikt medzi Severnou a Južnou Kóreou, ktorý bol. A v podstate tento štát je dodnes rozdelený. Kým v podstate tá Severná Kórea sa rozširovala smerom na juh a s podporou amerických vojsk a tlačili to naozaj až na tú čínsku hranicu a čo sa stalo, chcem poukázať na túto vec, hej, že treba sa zamyslieť aj nad tým spôsobom, lebo cieľ sa dá dosiahnuť. Ale za akú cenu, za akú obeť to môže byť? Takisto aj ja keď si vytýčim akýkoľvek cieľ, každý cieľ, dovolím si povedať, je dosiahnuteľný. Ale aká je za to cena obetí? A tu treba hľadieť aj na tie obete, aby boli čo najnižšie. A tu sa stala taká vec, že keď už v podstate to územie bolo dobité aj v tej Severnej Kórei, lebo reálne také bolo, odrazu sa vyrojili vojská Čínskej ľudovej armády s puškami proti ťažkej technike. A čo sa tam stalo? No tak oni to pretlačili zase počtom, nie taktikou, nie spôsobom. Ale tých obetí tam bolo tak enormne veľa, že v podstate tie spojenecké vojská, by som povedal, tá Severná Kórea a tá Amerika a tí Američania, tí chlapci sa vzdali. Oni nevládali strieľať do tých ľudí. A to je celé o tom. A ja mám taký pocit, že to je takisto s bojom tu proti korupcii.
A pán generálny prokurátor, keď si dobre pamätám, v piatok to veľmi pekne vykreslil a povedal. A ten spôsob je veľmi dôležitý, ten považujem za najdôležitejší, aby aj tých obetí nebolo neviem koľko veľa, neúrekom. A keď spomenul číslo niečo cez 630 prípadov korupcie za minulý rok, v tej správe, neviem, či to bolo 632, lebo už to neviem presne, a keď z toho celkového počtu uviedol veľmi správne a veľmi kriticky, a to verbálne dodával, hovoril, nemôže súhlasiť s tým, lebo čo to je inak za boj s korupciou. Tu on spomenul aj políciu, policajného prezidenta, to bolo úplne super, že keď pán policajný prezident si neurobí poriadok v polícii, tak to urobí prokurátor. A pán prokurátor generálny už to dokazuje aj tým, že sú dvaja prokurátori trestne stíhaní. To spomenul v piatok, hej. Tak to sa mi páči. Aj vlastne aj tá odvaha je veľmi dôležitá pri tom boji s tou korupciou. Ale ak my tu stíhame dve tretiny lekárov za to, že zobrali dvadsať eur za to, že niekomu vypísali PN-ku, tak je to, myslím si, také ponižujúce a dehonestujúce. Myslím si, že v poslednom období a posledné roky sú to, hej, keď sa začal taký pohon na lekárov, na zdravotníkov. To nie je cesta. A tam nie tá najväčšia korupcia. A to vieme všetci veľmi dobre, pán prvý námestník generálneho prokurátora. To nie je tá najväčšia korupcia, ktorá v zdravotníctve by tu bola. Áno, možnože sa s ňou častejšie stretávame. Ale to sú naozaj také asi prípady, ako to spomínal pán generálny prokurátor, keď trestne stíhame a zavrieme do basy človeka za to, že ukradol cigarety.
A tá dekriminalizácia, ktorú aj spomenul generálny prokurátor v piatok, prepáčte, ja sa vyjadrujem k pánu generálnemu prokurátorovi, lebo v piatok sme ho tu mali do 14.00 hodiny, mne sa to veľmi páči, veď o to v podstate nám ide, aby neboli plné väznice ľudí našich občanov a za každú cenu. Veľakrát sme svedkami aj toho, že sú ľudia, ktorí sú bezdomovci a oni nevedia, kam z konopí. Človek ukradne cigarety alebo rozbije výklad, hej, je zimné obdobie, nemá sa kam podieť a, hej, v podstate tá aj polícia, aj všetci si vykážu čiarku, hej, že sme chytili, dolapili toho páchateľa. Rovnako ide zimné obdobie. V našom regióne, ja som zo severovýchodu Slovenska, tak zase bude vykázaná činnosť, takisto krádež dreva z lesa, hej. Keď Rómovia idú s tým drevom z toho lesa a tak aj tá polícia si na tom zgustne, hej. No ale to nie je ten správny boj s korupciou. A ja som to pochopil, pán generálny prokurátor keď to tu uvádzal. To nemôže byť len to sústredenie sa na tie malé ryby, hej. A veľké ryby sú tu v podstate nepovšimnuté. A keď chceme trestať zdravotníkov, no tak to robme, pokračujme a sme na najlepšej ceste ku dobrému kolapsu nášho zdravotníctva. Veď u nás, dovolím si len takú maličkú vsuvku povedať, je obrovský problém so zdravotnými sestrami. Tie dievčatá utekajú do Rakúska, utekajú do zahraničia, lebo za dva týždne zarobí tam 900 eur, čo tu nezarobí za celý mesiac. Treba sa nad tým zamyslieť a odstraňovať korupciu aj spôsobom takým, že my prijmeme správnu legislatívu, dobrú.
Pán predseda, jedna z vecí je taká, prepáčte mi to, že som taký osobný, skúste sa nad tým zamyslieť. Ja som opozičný poslanec, mne to neprejde. Ale ja som to už hovoril aj na výbore, systém vzdelávania v zdravotníctve nie je správny. Tie Zajacove reformy dovolím si spomenúť. A nesúhlasím s tým, že sme zaviedli povinne vysokú školu a to je o zdravotnej sestre. Veď tie zdravotné sestry končili veľmi kvalitne so strednou školou, s maturitným vzdelaním. Dneska majú vysokú školu, študujú šesť rokov, sedem rokov. A taká zdravotná sestra nie je pritom spôsobilá pri lôžku. Ale chcú byť zdravotné sestry všetky manažérky. A v tom je ten problém. Ale my potrebujeme zdravotníkov a zdravotné sestry ku lôžku. Aj toto je jeden zo spôsobov, ako bojovať proti korupcii. Prepáčte, ale už aby som nenaťahoval ten čas... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Ďakujem za slovo. Ja to budem mať asi dlhšie, pán predseda, ale, dobre, využijeme čas, hej. Môžem aj začať. Vážený pán prvý námestník generálneho prokurátora, teším ma, že vás tak môžem osobne vidieť, aj privítať, vážení kolegovia, kolegyne, spravodajca, dovoľte mi niekoľko slov povedať.
Ja tak možno začnem tam, kde Jano skončil. A je to trebárs ten príklad tých člnov a to dobíjanie toho územia takto. Ja tak som sa nad tým vážne zamyslel, lebo tie príklady ja mám stále rád a ich milujem, ale ja si skôr myslím, pán prvý generálny námestník, že treba zvoliť správny spôsob boja. Ja som tiež bol vojak. A je veľmi dôležitá tá stratégia, aj boj s korupciou. Ak sú príliš veľké obete, a veľakrát sú nezmyselné, sme toho svedkami aj pri II. svetovej vojne, tak myslím si, že to nie je správne. Aj tu keby sme zvolili tento spôsob boja proti korupcii, aby nejako to prerástlo, hej, a tých obetí by bolo veľmi veľa, nebol by to správny spôsob boja.
Uvediem príklad takisto, keď je to teda z vojny, tak ho uvediem aj ja. A to bol konflikt medzi Severnou a Južnou Kóreou, ktorý bol. A v podstate tento štát je dodnes rozdelený. Kým v podstate tá Severná Kórea sa rozširovala smerom na juh a s podporou amerických vojsk a tlačili to naozaj až na tú čínsku hranicu a čo sa stalo, chcem poukázať na túto vec, hej, že treba sa zamyslieť aj nad tým spôsobom, lebo cieľ sa dá dosiahnuť. Ale za akú cenu, za akú obeť to môže byť? Takisto aj ja keď si vytýčim akýkoľvek cieľ, každý cieľ, dovolím si povedať, je dosiahnuteľný. Ale aká je za to cena obetí? A tu treba hľadieť aj na tie obete, aby boli čo najnižšie. A tu sa stala taká vec, že keď už v podstate to územie bolo dobité aj v tej Severnej Kórei, lebo reálne také bolo, odrazu sa vyrojili vojská Čínskej ľudovej armády s puškami proti ťažkej technike. A čo sa tam stalo? No tak oni to pretlačili zase počtom, nie taktikou, nie spôsobom. Ale tých obetí tam bolo tak enormne veľa, že v podstate tie spojenecké vojská, by som povedal, tá Severná Kórea a tá Amerika a tí Američania, tí chlapci sa vzdali. Oni nevládali strieľať do tých ľudí. A to je celé o tom. A ja mám taký pocit, že to je takisto s bojom tu proti korupcii.
A pán generálny prokurátor, keď si dobre pamätám, v piatok to veľmi pekne vykreslil a povedal. A ten spôsob je veľmi dôležitý, ten považujem za najdôležitejší, aby aj tých obetí nebolo neviem koľko veľa, neúrekom. A keď spomenul číslo niečo cez 630 prípadov korupcie za minulý rok, v tej správe, neviem, či to bolo 632, lebo už to neviem presne, a keď z toho celkového počtu uviedol veľmi správne a veľmi kriticky, a to verbálne dodával, hovoril, nemôže súhlasiť s tým, lebo čo to je inak za boj s korupciou. Tu on spomenul aj políciu, policajného prezidenta, to bolo úplne super, že keď pán policajný prezident si neurobí poriadok v polícii, tak to urobí prokurátor. A pán prokurátor generálny už to dokazuje aj tým, že sú dvaja prokurátori trestne stíhaní. To spomenul v piatok, hej. Tak to sa mi páči. Aj vlastne aj tá odvaha je veľmi dôležitá pri tom boji s tou korupciou. Ale ak my tu stíhame dve tretiny lekárov za to, že zobrali dvadsať eur za to, že niekomu vypísali PN-ku, tak je to, myslím si, také ponižujúce a dehonestujúce. Myslím si, že v poslednom období a posledné roky sú to, hej, keď sa začal taký pohon na lekárov, na zdravotníkov. To nie je cesta. A tam nie tá najväčšia korupcia. A to vieme všetci veľmi dobre, pán prvý námestník generálneho prokurátora. To nie je tá najväčšia korupcia, ktorá v zdravotníctve by tu bola. Áno, možnože sa s ňou častejšie stretávame. Ale to sú naozaj také asi prípady, ako to spomínal pán generálny prokurátor, keď trestne stíhame a zavrieme do basy človeka za to, že ukradol cigarety.
A tá dekriminalizácia, ktorú aj spomenul generálny prokurátor v piatok, prepáčte, ja sa vyjadrujem k pánu generálnemu prokurátorovi, lebo v piatok sme ho tu mali do 14.00 hodiny, mne sa to veľmi páči, veď o to v podstate nám ide, aby neboli plné väznice ľudí našich občanov a za každú cenu. Veľakrát sme svedkami aj toho, že sú ľudia, ktorí sú bezdomovci a oni nevedia, kam z konopí. Človek ukradne cigarety alebo rozbije výklad, hej, je zimné obdobie, nemá sa kam podieť a, hej, v podstate tá aj polícia, aj všetci si vykážu čiarku, hej, že sme chytili, dolapili toho páchateľa. Rovnako ide zimné obdobie. V našom regióne, ja som zo severovýchodu Slovenska, tak zase bude vykázaná činnosť, takisto krádež dreva z lesa, hej. Keď Rómovia idú s tým drevom z toho lesa a tak aj tá polícia si na tom zgustne, hej. No ale to nie je ten správny boj s korupciou. A ja som to pochopil, pán generálny prokurátor keď to tu uvádzal. To nemôže byť len to sústredenie sa na tie malé ryby, hej. A veľké ryby sú tu v podstate nepovšimnuté. A keď chceme trestať zdravotníkov, no tak to robme, pokračujme a sme na najlepšej ceste ku dobrému kolapsu nášho zdravotníctva. Veď u nás, dovolím si len takú maličkú vsuvku povedať, je obrovský problém so zdravotnými sestrami. Tie dievčatá utekajú do Rakúska, utekajú do zahraničia, lebo za dva týždne zarobí tam 900 eur, čo tu nezarobí za celý mesiac. Treba sa nad tým zamyslieť a odstraňovať korupciu aj spôsobom takým, že my prijmeme správnu legislatívu, dobrú.
Pán predseda, jedna z vecí je taká, prepáčte mi to, že som taký osobný, skúste sa nad tým zamyslieť. Ja som opozičný poslanec, mne to neprejde. Ale ja som to už hovoril aj na výbore, systém vzdelávania v zdravotníctve nie je správny. Tie Zajacove reformy dovolím si spomenúť. A nesúhlasím s tým, že sme zaviedli povinne vysokú školu a to je o zdravotnej sestre. Veď tie zdravotné sestry končili veľmi kvalitne so strednou školou, s maturitným vzdelaním. Dneska majú vysokú školu, študujú šesť rokov, sedem rokov. A taká zdravotná sestra nie je pritom spôsobilá pri lôžku. Ale chcú byť zdravotné sestry všetky manažérky. A v tom je ten problém. Ale my potrebujeme zdravotníkov a zdravotné sestry ku lôžku. Aj toto je jeden zo spôsobov, ako bojovať proti korupcii. Prepáčte, ale už aby som nenaťahoval ten čas... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Skontrolovaný
11:55
Vstup predsedajúceho 11:55
Pavol PaškaVyhlasujem obedňajšiu prestávku, o 14.00 bude mať slovo pán poslanec Kaník. Ďakujem.
(Prerušenie rokovania o 12.02...
Vyhlasujem obedňajšiu prestávku, o 14.00 bude mať slovo pán poslanec Kaník. Ďakujem.
(Prerušenie rokovania o 12.02 hodine.)
(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)
Pán poslanec, je 12.00 hodín, keď dovolíte, ja vás preruším. Budeme pokračovať v rokovaní poobede. Len vás upozorňujem, že o 14.00 hodine budeme pokračovať bodom, ktorý bude predkladať pán poslanec Kaník, a keď ho prerokujeme, tak budeme pokračovať v rokovaní o tomto bode. Dobre? (Reakcia z pléna.) Ďakujem pekne.
Vyhlasujem obedňajšiu prestávku, o 14.00 bude mať slovo pán poslanec Kaník. Ďakujem.
(Prerušenie rokovania o 12.02 hodine.)
(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)
Skontrolovaný
13:56
Vstup predsedajúceho 13:56
Erika Jurinovánávrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ľudovíta Kaníka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších...
návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ľudovíta Kaníka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Návrh zákona je uverejnený ako tlač 1235, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1237.
Dávam slovo pánovi poslancovi Ľudovítovi Kaníkovi, aby návrh zákona uviedol.
Vstup predsedajúceho
28.10.2014 o 13:56 hod.
Ing.
Erika Jurinová
Videokanál poslanca
Takže môžeme začať. Vážené pani poslankyne, pani poslankyňa, vážení páni poslanci, pokračujeme v popoludňajšom rokovaní deviateho dňa 39. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky prvým čítaním o
návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ľudovíta Kaníka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Návrh zákona je uverejnený ako tlač 1235, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1237.
Dávam slovo pánovi poslancovi Ľudovítovi Kaníkovi, aby návrh zákona uviedol.
Neautorizovaný
14:02
Často zaznievajú pri takejto téme výhrady, prvá výhrada, ktorá zaznie vo všeobecnosti k štátnym sviatkom, že štátnych sviatkov...
Často zaznievajú pri takejto téme výhrady, prvá výhrada, ktorá zaznie vo všeobecnosti k štátnym sviatkom, že štátnych sviatkov máme už veľa. Áno, je to určite pravda. Máme štátnych sviatkov veľa, sme na špici Európy z hľadiska počtu štátnych sviatkov. A určite by ekonomike prospelo, keby ich bolo menej. Preto ako prvú vec, skôr než sa dostanem k jadru, prečo práve tento deň by mal byť štátnym sviatkom, chcem zdôrazniť, že nenavrhujeme rozšírenie počtu štátnych sviatkov, ale navrhujeme neutrálny prístup v danej chvíli, to znamená tento významný deň, neskôr poviem, prečo ho považujem za kľúčový a významný, povýšiť na štátny sviatok a jeden z dní, ktorý dnes štátnym sviatkom je, ale nemá z hľadiska slovenského národa a Slovenska ako takého taký význam zaradiť medzi pamätné dni, čím nedôjde k rozšíreniu počtu štátnych sviatkov. Dovolím si povedať, že tento krok, keby sme urobili takúto zámenu, by bol aj dobrým signálom pre ďalšie úvahy o ďalšom znižovaní počtu štátnych sviatkov, čo by bolo určite pozitívne z hľadiska dopadov na ekonomiku Slovenska.
Ale poďme k samotnému obsahu tohto návrhu.
28. október je pre Slovenskú republiku kľúčovým dátumom. Dá sa naozaj veľmi jednoznačne povedať, a myslím, že sa na tom zhodnú takmer všetci, aj kritici tejto dejinnej udalosti, že bez 28. októbra, keď vznikla Česko-slovenská republika na troskách Rakúsko-Uhorska, by nebolo dnešného Slovenska. Bez vzniku Česko-Slovenska by slovenský národ v tom čase značne zdecimovaný bez početnej triedy vzdelancov, bez toho, bez vysokých škôl, bez vlastného úradníctva, bez vlastných politikov, jednoducho národ, ktorý veľmi dlhé roky, stáročia vlastne žil ako etnická súčasť iného štátneho útvaru, pravdepodobne bol ďalej asimilovaný, ďalej sa jeho význam a početnosť znižovala. A keby niet 28. októbra 1918 a vzniku Česko-Slovenska, dnes by sme nesedeli v tomto parlamente alebo určite by to nebol parlament Slovenskej republiky, ale ak by niektorí z nás sedeli v nejakom parlamente, tak by to bol parlament iného štátneho útvaru a hovorilo by sa v ňom pravdepodobne po maďarsky. Práve preto, že tento dátum vytvoril dejinný zlom pre Čechov a Slovákov, je potrebné priradiť mu tú dôležitosť, ktorú každopádne má.
Vznikom Česko-Slovenska získalo Slovensko a Slováci po prvýkrát v svojej histórii vlastné hranice, medzinárodnými zmluvami definované hranice, čo vôbec nebola jednoduchá záležitosť. A vôbec to, samozrejme, nešlo bez zložitých rokovaní a bez sporných momentov. V prvých dňoch tento nový štátny útvar musel odolávať útokom zo zahraničia, musel v následných dňoch obhájiť svoje právo na existenciu, ale každopádne tento štátny útvar bol budovaný na báze demokratických zásad a demokratických princípov.
To by som zdôraznil ako ďalšiu nesmierne dôležitú vec, Slováci spolu s Čechmi začali budovať republiku, ktorá sa riadila demokratickými zásadami, pluralitou, politickou pluralitou, politickou súťažou. A bola považovaná až do druhej svetovej vojny, do jej zániku za ostrov demokracie v Európe. Na to naozaj môžeme byť právom hrdí. A môžeme byť právom hrdí na to, že sme boli aktívnou súčasťou tohto štátneho celku.
Počas trvania Česko-slovenskej republiky z hľadiska Slovákov a Slovenska dochádzalo k veľmi pozitívnemu až búrlivému rozvoju práve tých oblastí, ktoré boli dlhodobo zanedbávané a ktoré, pokiaľ by nedošlo k tomuto zlomu, by inak predznamenávali postupný úpadok a ďalší a ďalší prehlbujúci sa úpadok Slovákov ako národa aj Slovákov ako občanov nejakého štátu.
Prečo tento dátum, ktorý, ako som povedal, je pre Slovensko zlomový, a bez neho by nebolo ani dnešnej Slovenskej republiky, zároveň navrhujeme označiť názvom Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika – vznik Česko-slovenskej republiky. Je prirodzené, že v Českej republike, ktorá tento dátum ctí ako štátny sviatok, je hlavnou postavou, na ktorú sa viažu spomienky a úcta zviazaná s týmto výročím, prvý česko-slovenský prezident Tomáš Garrique Masaryk, ktorý síce po rodičoch bol napoly Slovák, ale jednoznačne patrí k českému národu. Ale rovnako prirodzené pre nás by malo byť, aby sme viac, ako bolo doteraz zvykom, zvýraznili a podčiarkli význam a prínos kľúčovej postavy vzniku Česko-Slovenska, kľúčovej postavy z hľadiska vytvorenia predpokladov pre to, aby Tomáš Garrique Masaryk a ďalší jeho spolupracovníci vôbec mohli začať rozvíjať po filozofickej, politickej a ďalších stránkach ideu vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. A to bol Milan Rastislav Štefánik. Bez tohto Slováka a najväčšieho a najváženejšieho aj z hľadiska vnímania verejnosti politického predstaviteľa z hľadiska slovenských dejín, bez jeho aktívneho príspevku k tomu, že sa zapojil a bol aktívnym činiteľom okamžite a hneď pri zrode tejto myšlienky, by Česko-Slovensko nebolo vzniklo. Ja to doložím v rámci rozpravy aj konkrétnymi citátmi jeho súpútnikov, jeho súčasníkov významných politických dejín, ktorí na neho spomínajú a hovoria o jeho prínose a jeho naozaj nezastupiteľnom diele pre vznik Česko-Slovenska.
Na Slovensku, žiaľbohu, tohto nášho veľkého politika si nijako zvlášť nepripomíname. A to je veľká škoda. Mali by sme si ho pripomínať práve vo väzbe na tento dátum, na vznik Česko-slovenskej republiky jednak preto, že bez neho by Česko-Slovensko nevzniklo, a po druhé preto, že z hľadiska jeho politických krokov a činov bol vznik Česko-slovenskej republiky jeho vrcholné politické dielo, ktorým nám súčasníkom odovzdal dedičstvo a odkaz, ktorý si máme vážiť a ktorý nás priviedol až do dnešných dní, do dnešných dní pôsobenia v rámci samostatnej Slovenskej republiky, člena Európskej únie, člena západnej civilizácie.
Aj Milan Rastislav Štefánik bol presne toho istého razenia z hľadiska hodnôt, ktoré si vážil. Vysoko vyzdvihoval demokraciu a demokratický spôsob prístupu k riešeniam politických otázok. Bol spojencom západoeurópskych krajín, veď bol generálom Francúzskej republiky. Dokonca máme niekedy pocit, že vo Francúzsku je viac cenený a viac vyzdvihovaný ako mnohokrát na Slovensku. A práve dnes môžeme urobiť veľkú zmenu vo vnímaní tohto nášho velikána. Nestačí sa len ísť pokloniť na Bradlo v čase spomienky na Milana Rastislava Štefánika, v čase spomienky na jeho tragickú smrť, to je pekná akcia, treba ju rozvíjať a vážiť si ju. Ale štátny sviatok, ktorý sa zviaže s menom konkrétneho človeka, ktorý nám odovzdal konkrétny odkaz, nič nenahradí.
Dnes som si pozrel všetky noviny, ktoré vychádzajú včítane bulvárov. A prelistoval som si ich, hľadal som nejakú zmienku o tomto významnom dni. Veď dnes je sviatok, 96. výročie vzniku Česko-Slovenska. A či mi veríte alebo nie, okrem Hospodárskych novín, ktoré venujú tomuto dátumu z ekonomického hľadiska pozornosť, žiadne slovenské periodikum sa nijako tomuto dátumu nevenuje. A preto položme si otázku: Je možné, aby súčasná mladá generácia a ďalší, dorastajúca mladá generácia v budúcnosti, keď si zachováme tento prístup, niečo vedela o tom, čo znamenal vznik Česko-Slovenska, čo znamenal pre vznik Česko-Slovenska Milan Rastislav Štefánik? Ja si myslím, že nie. A potom je úplne zbytočné sa tu čas od času rozhorčovať alebo zamýšľať sa nad tým, že postupne naša nastupujúca generácia upadá do historického bezvedomia, že visí niekde vo vzduchu, pretože vždy platilo a platiť bude, národ, ktorý si nepamätá svoju vlastnú históriu v dobrom aj v zlom, je odsúdený, aby si ju musel zopakovať. A preto je dôležité si históriu pripomínať, preto sú dôležité štátne sviatky, ktoré sú viazané na zlomové udalosti dejín národa, dejín štátu. Potom sa môžu rozvíjať a odovzdávať odkazy, ktoré sú s tým spojené, z generácie na generáciu, z jedného človeka na druhého.
Ja považujem pre charakter nášho štátu, Slovenskej republiky, niekoľko významných výročí za kľúčové. Ono vždy v tej histórii je situácia, že nejaká dejinná udalosť, ktorú národ uchopí takým alebo onakým spôsobom, významne ovplyvní budúcnosť, budúcnosť národa a budúcnosť krajiny. Aj Slovensko formovalo do dnešnej podoby z hľadiska jeho aj vnútorného charakteru niekoľko dejinných udalostí. Ja ich tu všetky vymenujem, sú štyri. A z toho kontextu aj vyplýva, prečo je 28. október tou prvou a štartovnou kľúčovou udalosťou, ktorú by sme si mali tiež pripomínať, „tiež“ hovorím preto, lebo ostatné tri sú štátnymi sviatkami a sú štátnymi sviatkami oprávnene, lebo sú dôležité a každá tá udalosť vtlačila významnú pečať do charakteru národa a do charakteru tejto krajiny. Takže poďme pekne po poriadku a chronologicky.
Tou prvou dejinnou udalosťou, ako tu už viackrát som spomínal, je vznik Česko-slovenskej republiky, 28. október 1918. Týmto dátumom sme vlastne získali šancu na to, aby sme sa ako národ emancipovali v štátnom útvare, ktorý na to vytvoril predpoklady, postupne dorástli na úroveň národa, ktorý vie spravovať veci samostatne, a vytvorili predpoklady na vznik samostatného slovenského štátu.
Tou druhou udalosťou je Slovenské národné povstanie. Slovenské národné povstanie je udalosť, kde sme so zbraňou v ruke dokázali sa postaviť, zmobilizovať a bojovať proti režimu, ktorý sme odmietali, ktorý bol nedemokratický, ktorý potláčal ľudské práva, slobody, ktorý bol beštiálny a proti ktorému všetci demokraticky zmýšľajúci a slušní ľudia sa všade na svete musia postaviť. Slováci nezaváhali, urobili to a stali sa tak súčasťou víťaznej koalície a víťazných mocností. Bolo to ďalšie kľúčové rozhodnutie, ktoré určilo, kam Slovensko patrí, kam Slovensko chce patriť.
Tým tretím míľnikom na ceste k dnešku bol 17. november, keď sme odvrhli komunizmus, odmietli komunizmus a začali budovať demokratickú spoločnosť. Opäť to bola len pokračujúca cesta a ďalší míľnik na tejto ceste, ktoré síce, ale predsa po ťažkej strastiplnej ceste a ceste, ktorá nebola bez odbočiek a slepých uličiek, nás vedie k dnešku, k demokratickej spoločnosti.
A tým štvrtým je samotný dátum vzniku samostatnej Slovenskej republiky, 1. január.
Tri z tohto štvorlístku štátotvorných výročí sú štátnymi sviatkami, len ten jeden, ktorý to všetko odštartoval, bez ktorého by nič z toho ďalšieho už nebolo, tam chýba. A preto si myslím, že je nesmierne dôležité, aby sme 28. október povýšili na štátny sviatok.
Mnohokrát sa hovorí o význame tesného následného dátumu, 30. októbri, dátume Martinskej deklarácie. Určite vyhlásenie štátneho sviatku 28. októbra nijako nepopiera význam tohto dátumu. Je takisto nesmierne významný, ale z hľadiska faktov je fakt ten, že Česko-Slovensko ako štát v tom čase už existovalo a bolo vyhlásené aj za účasti slovenských predstaviteľov. Preto by sme sa mali držať tohto hlavného výročia a nebrať to ako nejakú súťaž s Čechmi, ani o snahu za každú cenu sa odlíšiť, toto robia len tí, ktorí sa necítia dostatočne sebavedomí a dostatočne pevní z hľadiska hrdosti na to, čo národ, čo jednotliví dejatelia v danej chvíli robili a ako sa správali.
V rámci rozpravy ešte doplním tieto informácie alebo tieto argumenty o, ako som spomínal, konkrétne svedectvá, historické okamihy, ktoré tento deň a osobu Milana Rastislava Štefánika ako súčasť tohto dátumu spomínali.
Teraz mi dovoľte, aby som ešte na záver predniesol oficiálnu dôvodovú správu.
Návrhom zákona sa mení a dopĺňa zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Účelom novely je zaradenie pôvodne len pamätného dňa, 28. októbra – Dňa vzniku samostatného česko-slovenského štátu, medzi štátne sviatky, ktorého názov navrhujem upraviť na Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika – vznik samostatného česko-slovenského štátu, a zároveň vyradenie 1. septembra – Dňa Ústavy Slovenskej republiky spomedzi štátnych sviatkov a jeho zaradenie medzi pamätné dni.
Počas trvania česko-slovenského štátu bol 28. október štátnym sviatkom. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 a prijatí zákona č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch 28. október sa nedostal ani len do zoznamu pamätných dní, pamätným dňom sa stal až v roku 1999. Vzhľadom na spomínaný významný charakter a historický význam tohto dňa preto navrhujem jeho preradenie z pamätných dní medzi štátne sviatky. A som presvedčený, že ako sa zaradil medzi pamätné dni, čo bol len potupný proces uznávania a uznania tohto dôležitého dátumu, tak či už dnes alebo neskôr dospejeme k tomu, že tento dátum bude zaradený medzi štátne sviatky.
28. október 1918 je kľúčovým dátumom v dejinách slovenského národa. Je symbolom zavŕšenia dlhotrvajúcej túžby po samostatnosti národa a vlastnom štáte, vytvorenom vtedy v spolupráci s českým národom. Bez vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov by nebol možný neskorší vznik samostatnej Slovenskej republiky. Vznikom Česko-Slovenska sa vytvorili základné predpoklady na budovanie štátnosti, neskorší vznik Slovenskej republiky a zabezpečil sa rozvoj národného povedomia slovenského národa. Žiaľbohu, dnes najmä mladá generácia prestáva vnímať význam 28. októbra 1918, pretože nie je štátnym sviatkom a ani a dňom pracovného pokoja. Cieľom tejto novely je zároveň vyjadrenie pocty Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako významnému slovenskému politikovi a osobnosti, ktorý mal nezastupiteľný podiel na vzniku Česko-slovenskej republiky. Povýšenie tohto výročia na štátny sviatok doplní a dotvorí štvorlístok štátotvorných výročí, ktoré zásadne a pozitívne predurčili smerovanie štátotvornej cesty Slovenska. To znamená vznik Česko-Slovenska, Slovenské národné povstanie, 17. november a 1. január – vznik Slovenskej republiky.
Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily, nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie ani na podnikateľské prostredie a je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Dámy a páni, ďakujem za pozornosť, skončil som.
Ďakujem. Vážená pani podpredsedníčka, vážené dámy a páni, začal by som tým, že dnes máme slávnostný deň, dnes je sviatok, dnes je deň, ktorý by sme mali oslavovať. Som rád, že práve na takéto výročie môžeme sa stretnúť pri návrhu zákona, ktorým by sa práve tento dátum, práve tento deň povýšil na štátny sviatok.
Často zaznievajú pri takejto téme výhrady, prvá výhrada, ktorá zaznie vo všeobecnosti k štátnym sviatkom, že štátnych sviatkov máme už veľa. Áno, je to určite pravda. Máme štátnych sviatkov veľa, sme na špici Európy z hľadiska počtu štátnych sviatkov. A určite by ekonomike prospelo, keby ich bolo menej. Preto ako prvú vec, skôr než sa dostanem k jadru, prečo práve tento deň by mal byť štátnym sviatkom, chcem zdôrazniť, že nenavrhujeme rozšírenie počtu štátnych sviatkov, ale navrhujeme neutrálny prístup v danej chvíli, to znamená tento významný deň, neskôr poviem, prečo ho považujem za kľúčový a významný, povýšiť na štátny sviatok a jeden z dní, ktorý dnes štátnym sviatkom je, ale nemá z hľadiska slovenského národa a Slovenska ako takého taký význam zaradiť medzi pamätné dni, čím nedôjde k rozšíreniu počtu štátnych sviatkov. Dovolím si povedať, že tento krok, keby sme urobili takúto zámenu, by bol aj dobrým signálom pre ďalšie úvahy o ďalšom znižovaní počtu štátnych sviatkov, čo by bolo určite pozitívne z hľadiska dopadov na ekonomiku Slovenska.
Ale poďme k samotnému obsahu tohto návrhu.
28. október je pre Slovenskú republiku kľúčovým dátumom. Dá sa naozaj veľmi jednoznačne povedať, a myslím, že sa na tom zhodnú takmer všetci, aj kritici tejto dejinnej udalosti, že bez 28. októbra, keď vznikla Česko-slovenská republika na troskách Rakúsko-Uhorska, by nebolo dnešného Slovenska. Bez vzniku Česko-Slovenska by slovenský národ v tom čase značne zdecimovaný bez početnej triedy vzdelancov, bez toho, bez vysokých škôl, bez vlastného úradníctva, bez vlastných politikov, jednoducho národ, ktorý veľmi dlhé roky, stáročia vlastne žil ako etnická súčasť iného štátneho útvaru, pravdepodobne bol ďalej asimilovaný, ďalej sa jeho význam a početnosť znižovala. A keby niet 28. októbra 1918 a vzniku Česko-Slovenska, dnes by sme nesedeli v tomto parlamente alebo určite by to nebol parlament Slovenskej republiky, ale ak by niektorí z nás sedeli v nejakom parlamente, tak by to bol parlament iného štátneho útvaru a hovorilo by sa v ňom pravdepodobne po maďarsky. Práve preto, že tento dátum vytvoril dejinný zlom pre Čechov a Slovákov, je potrebné priradiť mu tú dôležitosť, ktorú každopádne má.
Vznikom Česko-Slovenska získalo Slovensko a Slováci po prvýkrát v svojej histórii vlastné hranice, medzinárodnými zmluvami definované hranice, čo vôbec nebola jednoduchá záležitosť. A vôbec to, samozrejme, nešlo bez zložitých rokovaní a bez sporných momentov. V prvých dňoch tento nový štátny útvar musel odolávať útokom zo zahraničia, musel v následných dňoch obhájiť svoje právo na existenciu, ale každopádne tento štátny útvar bol budovaný na báze demokratických zásad a demokratických princípov.
To by som zdôraznil ako ďalšiu nesmierne dôležitú vec, Slováci spolu s Čechmi začali budovať republiku, ktorá sa riadila demokratickými zásadami, pluralitou, politickou pluralitou, politickou súťažou. A bola považovaná až do druhej svetovej vojny, do jej zániku za ostrov demokracie v Európe. Na to naozaj môžeme byť právom hrdí. A môžeme byť právom hrdí na to, že sme boli aktívnou súčasťou tohto štátneho celku.
Počas trvania Česko-slovenskej republiky z hľadiska Slovákov a Slovenska dochádzalo k veľmi pozitívnemu až búrlivému rozvoju práve tých oblastí, ktoré boli dlhodobo zanedbávané a ktoré, pokiaľ by nedošlo k tomuto zlomu, by inak predznamenávali postupný úpadok a ďalší a ďalší prehlbujúci sa úpadok Slovákov ako národa aj Slovákov ako občanov nejakého štátu.
Prečo tento dátum, ktorý, ako som povedal, je pre Slovensko zlomový, a bez neho by nebolo ani dnešnej Slovenskej republiky, zároveň navrhujeme označiť názvom Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika – vznik Česko-slovenskej republiky. Je prirodzené, že v Českej republike, ktorá tento dátum ctí ako štátny sviatok, je hlavnou postavou, na ktorú sa viažu spomienky a úcta zviazaná s týmto výročím, prvý česko-slovenský prezident Tomáš Garrique Masaryk, ktorý síce po rodičoch bol napoly Slovák, ale jednoznačne patrí k českému národu. Ale rovnako prirodzené pre nás by malo byť, aby sme viac, ako bolo doteraz zvykom, zvýraznili a podčiarkli význam a prínos kľúčovej postavy vzniku Česko-Slovenska, kľúčovej postavy z hľadiska vytvorenia predpokladov pre to, aby Tomáš Garrique Masaryk a ďalší jeho spolupracovníci vôbec mohli začať rozvíjať po filozofickej, politickej a ďalších stránkach ideu vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. A to bol Milan Rastislav Štefánik. Bez tohto Slováka a najväčšieho a najváženejšieho aj z hľadiska vnímania verejnosti politického predstaviteľa z hľadiska slovenských dejín, bez jeho aktívneho príspevku k tomu, že sa zapojil a bol aktívnym činiteľom okamžite a hneď pri zrode tejto myšlienky, by Česko-Slovensko nebolo vzniklo. Ja to doložím v rámci rozpravy aj konkrétnymi citátmi jeho súpútnikov, jeho súčasníkov významných politických dejín, ktorí na neho spomínajú a hovoria o jeho prínose a jeho naozaj nezastupiteľnom diele pre vznik Česko-Slovenska.
Na Slovensku, žiaľbohu, tohto nášho veľkého politika si nijako zvlášť nepripomíname. A to je veľká škoda. Mali by sme si ho pripomínať práve vo väzbe na tento dátum, na vznik Česko-slovenskej republiky jednak preto, že bez neho by Česko-Slovensko nevzniklo, a po druhé preto, že z hľadiska jeho politických krokov a činov bol vznik Česko-slovenskej republiky jeho vrcholné politické dielo, ktorým nám súčasníkom odovzdal dedičstvo a odkaz, ktorý si máme vážiť a ktorý nás priviedol až do dnešných dní, do dnešných dní pôsobenia v rámci samostatnej Slovenskej republiky, člena Európskej únie, člena západnej civilizácie.
Aj Milan Rastislav Štefánik bol presne toho istého razenia z hľadiska hodnôt, ktoré si vážil. Vysoko vyzdvihoval demokraciu a demokratický spôsob prístupu k riešeniam politických otázok. Bol spojencom západoeurópskych krajín, veď bol generálom Francúzskej republiky. Dokonca máme niekedy pocit, že vo Francúzsku je viac cenený a viac vyzdvihovaný ako mnohokrát na Slovensku. A práve dnes môžeme urobiť veľkú zmenu vo vnímaní tohto nášho velikána. Nestačí sa len ísť pokloniť na Bradlo v čase spomienky na Milana Rastislava Štefánika, v čase spomienky na jeho tragickú smrť, to je pekná akcia, treba ju rozvíjať a vážiť si ju. Ale štátny sviatok, ktorý sa zviaže s menom konkrétneho človeka, ktorý nám odovzdal konkrétny odkaz, nič nenahradí.
Dnes som si pozrel všetky noviny, ktoré vychádzajú včítane bulvárov. A prelistoval som si ich, hľadal som nejakú zmienku o tomto významnom dni. Veď dnes je sviatok, 96. výročie vzniku Česko-Slovenska. A či mi veríte alebo nie, okrem Hospodárskych novín, ktoré venujú tomuto dátumu z ekonomického hľadiska pozornosť, žiadne slovenské periodikum sa nijako tomuto dátumu nevenuje. A preto položme si otázku: Je možné, aby súčasná mladá generácia a ďalší, dorastajúca mladá generácia v budúcnosti, keď si zachováme tento prístup, niečo vedela o tom, čo znamenal vznik Česko-Slovenska, čo znamenal pre vznik Česko-Slovenska Milan Rastislav Štefánik? Ja si myslím, že nie. A potom je úplne zbytočné sa tu čas od času rozhorčovať alebo zamýšľať sa nad tým, že postupne naša nastupujúca generácia upadá do historického bezvedomia, že visí niekde vo vzduchu, pretože vždy platilo a platiť bude, národ, ktorý si nepamätá svoju vlastnú históriu v dobrom aj v zlom, je odsúdený, aby si ju musel zopakovať. A preto je dôležité si históriu pripomínať, preto sú dôležité štátne sviatky, ktoré sú viazané na zlomové udalosti dejín národa, dejín štátu. Potom sa môžu rozvíjať a odovzdávať odkazy, ktoré sú s tým spojené, z generácie na generáciu, z jedného človeka na druhého.
Ja považujem pre charakter nášho štátu, Slovenskej republiky, niekoľko významných výročí za kľúčové. Ono vždy v tej histórii je situácia, že nejaká dejinná udalosť, ktorú národ uchopí takým alebo onakým spôsobom, významne ovplyvní budúcnosť, budúcnosť národa a budúcnosť krajiny. Aj Slovensko formovalo do dnešnej podoby z hľadiska jeho aj vnútorného charakteru niekoľko dejinných udalostí. Ja ich tu všetky vymenujem, sú štyri. A z toho kontextu aj vyplýva, prečo je 28. október tou prvou a štartovnou kľúčovou udalosťou, ktorú by sme si mali tiež pripomínať, „tiež“ hovorím preto, lebo ostatné tri sú štátnymi sviatkami a sú štátnymi sviatkami oprávnene, lebo sú dôležité a každá tá udalosť vtlačila významnú pečať do charakteru národa a do charakteru tejto krajiny. Takže poďme pekne po poriadku a chronologicky.
Tou prvou dejinnou udalosťou, ako tu už viackrát som spomínal, je vznik Česko-slovenskej republiky, 28. október 1918. Týmto dátumom sme vlastne získali šancu na to, aby sme sa ako národ emancipovali v štátnom útvare, ktorý na to vytvoril predpoklady, postupne dorástli na úroveň národa, ktorý vie spravovať veci samostatne, a vytvorili predpoklady na vznik samostatného slovenského štátu.
Tou druhou udalosťou je Slovenské národné povstanie. Slovenské národné povstanie je udalosť, kde sme so zbraňou v ruke dokázali sa postaviť, zmobilizovať a bojovať proti režimu, ktorý sme odmietali, ktorý bol nedemokratický, ktorý potláčal ľudské práva, slobody, ktorý bol beštiálny a proti ktorému všetci demokraticky zmýšľajúci a slušní ľudia sa všade na svete musia postaviť. Slováci nezaváhali, urobili to a stali sa tak súčasťou víťaznej koalície a víťazných mocností. Bolo to ďalšie kľúčové rozhodnutie, ktoré určilo, kam Slovensko patrí, kam Slovensko chce patriť.
Tým tretím míľnikom na ceste k dnešku bol 17. november, keď sme odvrhli komunizmus, odmietli komunizmus a začali budovať demokratickú spoločnosť. Opäť to bola len pokračujúca cesta a ďalší míľnik na tejto ceste, ktoré síce, ale predsa po ťažkej strastiplnej ceste a ceste, ktorá nebola bez odbočiek a slepých uličiek, nás vedie k dnešku, k demokratickej spoločnosti.
A tým štvrtým je samotný dátum vzniku samostatnej Slovenskej republiky, 1. január.
Tri z tohto štvorlístku štátotvorných výročí sú štátnymi sviatkami, len ten jeden, ktorý to všetko odštartoval, bez ktorého by nič z toho ďalšieho už nebolo, tam chýba. A preto si myslím, že je nesmierne dôležité, aby sme 28. október povýšili na štátny sviatok.
Mnohokrát sa hovorí o význame tesného následného dátumu, 30. októbri, dátume Martinskej deklarácie. Určite vyhlásenie štátneho sviatku 28. októbra nijako nepopiera význam tohto dátumu. Je takisto nesmierne významný, ale z hľadiska faktov je fakt ten, že Česko-Slovensko ako štát v tom čase už existovalo a bolo vyhlásené aj za účasti slovenských predstaviteľov. Preto by sme sa mali držať tohto hlavného výročia a nebrať to ako nejakú súťaž s Čechmi, ani o snahu za každú cenu sa odlíšiť, toto robia len tí, ktorí sa necítia dostatočne sebavedomí a dostatočne pevní z hľadiska hrdosti na to, čo národ, čo jednotliví dejatelia v danej chvíli robili a ako sa správali.
V rámci rozpravy ešte doplním tieto informácie alebo tieto argumenty o, ako som spomínal, konkrétne svedectvá, historické okamihy, ktoré tento deň a osobu Milana Rastislava Štefánika ako súčasť tohto dátumu spomínali.
Teraz mi dovoľte, aby som ešte na záver predniesol oficiálnu dôvodovú správu.
Návrhom zákona sa mení a dopĺňa zákon č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.
Účelom novely je zaradenie pôvodne len pamätného dňa, 28. októbra – Dňa vzniku samostatného česko-slovenského štátu, medzi štátne sviatky, ktorého názov navrhujem upraviť na Deň úcty k dielu Milana Rastislava Štefánika – vznik samostatného česko-slovenského štátu, a zároveň vyradenie 1. septembra – Dňa Ústavy Slovenskej republiky spomedzi štátnych sviatkov a jeho zaradenie medzi pamätné dni.
Počas trvania česko-slovenského štátu bol 28. október štátnym sviatkom. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 a prijatí zákona č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch 28. október sa nedostal ani len do zoznamu pamätných dní, pamätným dňom sa stal až v roku 1999. Vzhľadom na spomínaný významný charakter a historický význam tohto dňa preto navrhujem jeho preradenie z pamätných dní medzi štátne sviatky. A som presvedčený, že ako sa zaradil medzi pamätné dni, čo bol len potupný proces uznávania a uznania tohto dôležitého dátumu, tak či už dnes alebo neskôr dospejeme k tomu, že tento dátum bude zaradený medzi štátne sviatky.
28. október 1918 je kľúčovým dátumom v dejinách slovenského národa. Je symbolom zavŕšenia dlhotrvajúcej túžby po samostatnosti národa a vlastnom štáte, vytvorenom vtedy v spolupráci s českým národom. Bez vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov by nebol možný neskorší vznik samostatnej Slovenskej republiky. Vznikom Česko-Slovenska sa vytvorili základné predpoklady na budovanie štátnosti, neskorší vznik Slovenskej republiky a zabezpečil sa rozvoj národného povedomia slovenského národa. Žiaľbohu, dnes najmä mladá generácia prestáva vnímať význam 28. októbra 1918, pretože nie je štátnym sviatkom a ani a dňom pracovného pokoja. Cieľom tejto novely je zároveň vyjadrenie pocty Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako významnému slovenskému politikovi a osobnosti, ktorý mal nezastupiteľný podiel na vzniku Česko-slovenskej republiky. Povýšenie tohto výročia na štátny sviatok doplní a dotvorí štvorlístok štátotvorných výročí, ktoré zásadne a pozitívne predurčili smerovanie štátotvornej cesty Slovenska. To znamená vznik Česko-Slovenska, Slovenské národné povstanie, 17. november a 1. január – vznik Slovenskej republiky.
Návrh zákona nebude mať priamy dopad na verejné rozpočty, neprináša nárok na pracovné sily, nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest, na životné prostredie ani na podnikateľské prostredie a je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, jej zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Dámy a páni, ďakujem za pozornosť, skončil som.
Neautorizovaný
14:11
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor, pre kultúru a médiá, poslancovi Mariánovi Kvasničkovi.
Neautorizovaný
14:25
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia...
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy, ako ho predkladateľ vysvetlil.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážená pani predsedajúca, to je všetko zo spravodajskej informácie, prosím, otvorte rozpravu.
Vážená pani predsedajúca, milé kolegyne, kolegovia, poslankyne, poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy, ako ho predkladateľ vysvetlil.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážená pani predsedajúca, to je všetko zo spravodajskej informácie, prosím, otvorte rozpravu.
Neautorizovaný
14:26
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostala tieto písomné prihlášky: za klub SDKÚ – DS pána poslanca Viliama Novotného, za klub OĽaNO Jozefa Viskupiča. Ďalej sú do rozpravy písomne prihlásení pán poslanec Mikuláš Huba, Ján Mičovský z klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, ďalej Peter Osuský, Alojz Hlina a Daniel Krajcer.
Dávam slovo prvému prihlásenému rečníkovi pánovi poslancovi Novotnému.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostala tieto písomné prihlášky: za klub SDKÚ – DS pána poslanca Viliama Novotného, za klub OĽaNO Jozefa Viskupiča. Ďalej sú do rozpravy písomne prihlásení pán poslanec Mikuláš Huba, Ján Mičovský z klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, ďalej Peter Osuský, Alojz Hlina a Daniel Krajcer.
Dávam slovo prvému prihlásenému rečníkovi pánovi poslancovi Novotnému.
Ďakujem, pán poslanec.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostala tieto písomné prihlášky: za klub SDKÚ – DS pána poslanca Viliama Novotného, za klub OĽaNO Jozefa Viskupiča. Ďalej sú do rozpravy písomne prihlásení pán poslanec Mikuláš Huba, Ján Mičovský z klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, ďalej Peter Osuský, Alojz Hlina a Daniel Krajcer.
Dávam slovo prvému prihlásenému rečníkovi pánovi poslancovi Novotnému.
Neautorizovaný
14:28
Vystúpenie v rozprave 14:28
Viliam NovotnýAk dovolíte, vo svojom vystúpení sa trochu budem viacej vracať k historickým udalostiam, lebo môj predrečník pán poslanec Kaník pomerne zrozumiteľne vysvetlil, prečo je tento poslanecký návrh zákona z dielne SDKÚ – DS dnes v pléne Národnej rady, o čom rokujeme. Možno si dovolím, keďže som taký samozvaný historik amatér a veľmi rád sa v česko-slovenských, ale aj svetových a v európskych dejinách prehrabávam, uviesť trošku taký exkurz do vzniku Česko-slovenskej republiky, ale hlavne do diela Milana Rastislava Štefánika a hlavne do tej časti diela Milana Rastislava Štefánika, ktorá je neoddeliteľne spojená so vznikom Česko-slovenskej republiky.
Chcel by som na úvod hneď povedať, že vznik Česko-slovenskej republiky, tak ako to povedal môj kolega pán poslanec Kaník, zavŕšil emancipačné snahy Slovákov. Slováci sformulovali svoj národný politický program už od polovice 19. storočia. A spája sa určite s menom asi najvýznamnejšej osobnosti meruôsmych rokov Ľudovíta Štúra a jeho družiny slovenských národovcov. Tento národný politický program vychádzal z toho, že Slováci sú samostatní, svojbytný národ, z čoho vyplýva, že majú právo spravovať si svoje veci sami. Tento národný politický program Slovákov, ktorí od polovice 19. storočia existoval, bol na stole, uvažoval o slovenskej samospráve v rámci Uhorska. To je veľmi dôležité možno podčiarknuť, pretože dejiny sa veľmi veľkou radosťou politikmi rady dezinterpretujú a používajú. Slováci v meruôsmych rokoch rozmýšľali o tom, že by bolo dobré, ak by sme akúsi autonómiu v rámci Uhorska, ak by slovenský národ svoju svojbytnosť a svojprávnosť vedel pretaviť aj do samosprávy svojich vecí v rámci Uhorského kráľovstva. Treba ale povedať, že politické udalosti hlavne po roku 1848 v Rakúsko-Uhorsku alebo, keď chcete, v Uhorsku viedli k tomu, že na naplnenie tohto národného politického programu Slovákov bola veľmi malá príležitosť, veľmi malá šanca. Čiže to, aby sa takýto program splnil, bolo skoro beznádejné. Prispelo k tomu aj to, že v rokoch 1848 a 1849 sa Slováci, dá sa povedať, vojensky postavili proti Maďarom a Maďarskej revolúcii, ktorá vtedy v Pešti prebiehala, čo, samozrejme, nezlepšilo vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi, skôr, naopak, určite k tomu prispela aj skutočnosť, že došlo k rakúsko-maďarskému vyrovnaniu alebo rakúsko-uhorskému vyrovnaniu, volajte to, ako chcete, v roku 1867.
A tak prvý okamih, kde by som sa rád pristavil, je niekde, kde sú prvé roky 20. storočia, vtedy, keď slovenskí národovci, otcovia slovenského národa niekde posedávali v kaviarni v Bratislave alebo v Martine. Mali zrejme veľmi pochmúrne myšlienky. Kdesi som to čítal v diele niektorého zo slovenských historikov. Niekedy okolo roku 1900 alebo roku 1905 to, že Slováci budú mať nejakú autonómiu v rámci Uhorska, nedajbože, samostatný štát alebo sa vytvorí nejaký iný štát ako Rakúsko-Uhorsko, v ktorom budú mať Slováci svoju samostatnosť a svoju samosprávu, bolo absolútne nepredstaviteľné, absolútne nezrealizovateľné. Slováci boli vo veľmi komplikovanej a ťažkej situácii politicky aj národne v týchto rokoch.
A hovorím to preto, a preto som sa tu možno vo svojom vystúpení trošku pozastavil, že práve v tejto ťažkej chvíli pre Slovákov a slovenský národ vystupuje do popredia v našich národných dejinách osobnosť Milana Rastislava Štefánika. A treba ju veľmi, veľmi zvýrazniť a podčiarknuť.
Milan Rastislav Štefánik bol vychovaný v národoveckom duchu. Študoval v Bratislave, v Šoprone, v Szarvasi. Vysokoškolské štúdiá techniky a astronómie absolvoval v Prahe. Potom odišiel „vedecky dobyť“ Paríž, odišiel za svojou ďalšou kariérou do hlavného mesta Francúzska, kde nielenže sa dokázal uplatniť v profesii, ktorú vyštudoval, v astronómii, začal študovať techniku v Prahe, ale potom pokračoval v astronómii, ale aj sa mu podarilo ako Slovákovi z Uhorska preniknúť do odborných francúzskych kruhov, etablovať sa nielen veľmi vážne vo vedeckej komunite, ale aj sa dokázal etablovať, a v ďalšom mojom rozprávaní to budem podčiarkovať, že to bolo výhodné a dôležité, aj v parížskych salónoch, kde sa stretávala vtedajšia elita francúzskej spoločnosti, politická aj spoločenská.
O tom, že sa Milanovi Rastislavovi Štefánikovi pred prvou svetovou vojnou podarilo dosiahnuť skoro závratnú kariéru v Paríži v hlavnom meste Francúzska, svedčí aj skutočnosť, že v roku 1912 získava francúzske štátne občianstvo a, dámy a páni, v roku 1914 za svoje obrovské úspechy na poli astronómie získava Čestný kríž Čestnej légie. Veľmi by sme museli hľadať v slovenských dejinách takých významných Slovákov, ktorí dosiahli toto vysoké štátne vyznamenanie vo Francúzsku, stali sa rytiermi Čestnej légie. Preto to možno podčiarkujem.
No a v tejto chvíli prichádza do určitej miery komplikácia vo veľmi sľubnej kariére Milana Rastislava Štefánika. A táto komplikácia prichádza aj do dejín celej Európy. V konečnom dôsledku sa ale pre Slovákov ukáže ako veľmi pozitívna. A to je vyhlásenie prvej svetovej vojny. V konečnom dôsledku, v konečnom zúčtovaní prvá svetová vojna napomohla vzniku Česko-slovenskej republiky, takže ako keby mala dobrú pointu napriek tomu obrovskému utrpeniu, ktoré Slováci spolu s ostatnými národmi v Európe museli prežiť.
Po vyhlásení prvej svetovej vojny je Štefánik už ako francúzsky občan pridelený k 102. pešiemu pluku, neskôr ho maršal Foch poverí organizovaním armádnej meteorologickej služby. Stáva sa veľmi úspešným a zdatným pilotom francúzskej armády.
Keby som mal Štefánikovu vojenskú kariéru, aby som vás teraz nezahltil všelijakými údajmi o jeho povyšovaní, v skratke zhodnotiť, tak Štefánikova vojenská kariéra je plná povýšení na vysoké hodnosti. Získal napríklad Vojenský kríž s palmovou ratolesťou alebo 20. októbra 1917 sa stal dôstojníkom a neskôr veliteľom Čestnej légie, čiže dosiahol na jednu z najväčších hodností, ktorú v Čestnej légii môžete dosiahnuť, ináč povedané, jedno z najväčších francúzskych štátnych vyznamenaní.
Toľko snáď k jeho vojenskej kariére a úspešnej kariére vedca a k tomu, ako sa etabloval vo francúzskej spoločnosti a v Paríži.
Ale znovu by som sa vrátil k tomu, čo je veľmi dôležité a prečo tu dnes stojím, k vzniku Česko-slovenskej republiky.
Bez Milana Rastislava Štefánika by vznik Česko-Slovenska, dámy a páni, nebol možný alebo by bol veľmi komplikovaný. Na tomto svojom tvrdení trvám aj na základe toho, čo sa mi podarilo o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi zistiť, prečítať, naštudovať. Ešte počas vysokoškolských štúdií v Prahe sa Milan Rastislav Štefánik zoznámil s Tomášom Garriquom Masarykom a stal sa prívržencom ideí česko-slovenskej vzájomnosti, neskôr česko-slovenského štátu. V Paríži vo vojnových rokoch v ateliéri svojho priateľa maliara Ludvíka Strimpla sa Štefánik zoznámi s Edvardom Benešom. Masarykovi a Benešovi práve Štefánik otváral dvere do vyššej francúzskej spoločnosti. Začiatkom februára 1916 pomohol Śtefánik Masarykovi dostať sa medzi francúzsku politickú špičku. Tomáš Garrique Masaryk je určite jedným z významných nositeľov a presadzovateľom myšlienky česko-slovenskej vzájomnosti a česko-slovenského štátu. Len na to, aby ste takúto myšlienku univerzitného profesora vedeli pretaviť do reality, potrebujete ju hlavne predstaviť vtedajším mocným sveta, politikom dohodových mocností a získať ich na svoju stranu. Niekto musel tomuto univerzitnému profesorovi otvárať dvere v Paríži. Bol to práve Milan Rastislav Štefánik, takisto oddaný prívrženec ideí česko-slovenskej vzájomnosti. Masaryk sa stretol vďaka Milanovi Rastislavovi Štefánikovi s ministerským predsedom a ministrom zahraničných vecí Francúzskej republiky Aristidom Briandom, ktorému predložili dve memorandá. V nich prezentovali vedúcim francúzskym činiteľom svoj povojnový plán Európy, ktorý sa nevyhnutne spájal s myšlienkou rozdelenia Rakúsko-Uhorska.
A znovu by som možno zastal na chvíľočku, lebo dohodové mocnosti hlavne v prvým rokoch vojny vôbec neuvažovali o tom, že by po víťaznej prvej svetovej vojne mali nejakým spôsobom deštruovať Rakúsko-Uhorsko. Naopak, mnohí, hlavne Američania uvažovali s tým, že by mohlo byť aj posilnenie ako akási protiváha Nemecku. Čiže to dôležité, čo tu bolo, že títo traja páni, pán Masaryk, pán Štefánik a pán Beneš, z nejakých českých krajín a jeden z Uhorska museli najprv presvedčiť elity dohodových mocností o tom, že projekt Česko-Slovenska je lepší projekt ako zachovanie Rakúsko-Uhorska. Hovorím to len preto, lebo sme politici tu v tejto miestnosti, nie je to také jednoduché vysvetliť Francúzom, že niekde tam v strednej Európe je nejaký taký veľký štát, proti ktorému bojujeme, a tam sú nejakí Slováci pod Tatrami, ktorí s Čechmi, ktorí niekedy mali kráľovstvo, chcú vytvoriť nejaký spoločný štát, ktorý bude spojencom dohodových mocností, a je to lepšie ako zachovať Rakúsko-Uhorsko. Predstavte si ten rozhovor medzi Tomášom Garriquom Masarykom, Milanom Rastislavom Štefánikom a Aristidom Briandom, významným politikom Tretej, Francúzskej republiky, keď mu to vysvetľovali, opakovane, a argumentovali a museli prinášať nejaké dôkazy pre toto svoje tvrdenie.
Treba povedať, že počas roka 1916 (znovu veľmi významný okamih) v Paríži položila táto budúca vládna trojica, Masaryk, Štefánik a Beneš, základy politického orgánu, neskôr premenovaného na Česko-slovenskú národnú radu. Tento triumvirát sa pritom oficiálne ujal emigračnej správy v spojeneckých krajinách a urobil z Paríža skutočné politické a vojenské centrum zahraničného odboja, čo pre novo vzniknutú organizáciu znamenalo riešiť mnohé problémy spojené s emigráciou, postarať sa o českých a slovenských vojnových zajatcov, presadiť sa popri vedúcich politických činiteľoch Dohody. Musel ich tiež presvedčiť, že zánik Rakúsko-Uhorska je jediné možné východisko pre utláčané národy monarchie, o tom som už pred chvíľou hovoril.
S týmto rozhodnutím, a to je znovu dôležité povedať, v tej chvíli však zďaleka neboli stotožnení politici dohodových mocností. V priebehu roka 1918 sa však definitívne ujasnilo, akú úlohu budú hrať spojenci v osude česko-slovenského odboja a národov podunajskej monarchie. Najviac naklonené česko-slovenským požiadavkám bolo Francúzsko, ktoré ako prvé uznalo Česko-slovenskú národnú radu v Paríži. Neskôr sa pridali aj Spojené štáty americké, americký prezident Woodrow Wilson, ktorý jednoznačne 8. januára 1918 podporil právo národov Rakúsko-Uhorska na sebaurčenie.
Pre Milana Rastislava Štefánika sa utvoril česko-slovenský štát úplne prirodzene. A môžeme povedať, že vznikol pomocou česko-slovenskej armády.
Milan Rastislav Štefánik, a to je znovu ďalší jeho rozmer jeho osobnosti, o ktorom treba možno viacej povedať, hral kľúčovú úlohu pri zostavovaní budúcej česko-slovenskej armády. Veľmi dobre totižto vedel ako vojak, že všetky predpoklady na vytvorenie štátu sa musia opierať o konkrétnu vojenskú silu. Štefánik preto znásobil potrebné kroky, zhromaždil stúpencov, snažil sa obmäkčiť vedúcich činiteľov krajín Dohody vo veci česko-slovenských légií.
Milan Rastislav Štefánik povolal do Francúzska kontingent česko-slovenského vojska, ktorý vyslobodili z väzenského tábora v Rumunsku, podobne aj v Spojených štátoch získal Štefánik vyše dve tisícky dobrovoľníkov, ktorí vstúpili do česko-slovenských légií.
Všetky tieto jeho iniciatívy vyústili do podpísania ústavného dekrétu česko-slovenskej armády vo Francúzsku, ktorý podpísal 16. decembra 1917 ďalší velikán francúzskych dejín, francúzsky prezident Raymond Poincaré. Raymond Poincaré, tak ako to hovoria Francúzi, v tej chvíli tiež zapožičal Milanovi Rastislavovi Štefánikovi hodnosť francúzskeho generála. Preto je Milan Rastislav Štefánik francúzskym generálom. Na čele tejto česko-slovenskej armády stáli vyšší francúzski dôstojníci a česko-slovenskí poddôstojníci pod vedením francúzskeho generála Mauricea Janina, ktorý bol počas vojny šéfom francúzskej vojenskej misie v Rusku a neskôr vrchným veliteľom česko-slovenskej armády. Vo francúzskych táboroch v Cognacu a Jarnacu sa od januára do júna 1918 cvičilo 277 dôstojníkov a viac ako 6 000 vojakov. Po vyškolení ich zaradili do 21. a 22. roty pešieho pluku, čím sa vytvorila 1. česko-slovenská brigáda.
Dňa 14. októbra 1918 vznikla prvá dočasná česko-slovenská vláda. V nej si Masaryk, Beneš a Štefánik rozdelili vládne právomoci a Milan Rastislav Štefánik zastával post ministra vojny.
Dámy a páni, ak by som v tomto príbehu mal pokračovať ďalej, mal by som možno hovoriť aj o tom, a budem o tom hovoriť, čo sa dialo v týchto rokoch, hlavne v rokoch 1917 a 1918 na Slovensku. Sme v Národnej rade Slovenskej republiky, teda mali by sme hovoriť o tom, čo sa dialo na Slovensku. Možno lepšie by sme mali hovoriť o tom, čo sa dialo v českých krajinách a na Slovensku v týchto rokoch, ako slovenskí politici, ktorí nepôsobili v Paríži, nepôsobili v emigrácii, ale boli na Slovensku, vnímali tieto procesy a pripravovaný vznik česko-slovenského štátu.
Treba povedať, že veľmi významný posun nastal v máji 1917, keď českí politici využili zvolanie ríšskeho parlamentu a na jeho zasadnutí predniesli vyhlásenie, v ktorom žiadali spojenie českých krajín so Slovenskom. Toto vyhlásenie podporil aj ďalší významný slovenský politik Vavro Šrobár, ktorý neskôr 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši vsunul do rezolúcie požiadavku práva na sebaurčenie národov.
Podporu česko-slovenskej štátnosti začali vyjadrovať už aj domáci politici. František Staněk v prejave v Ríšskom sneme oznámil, že Česi sa už s Rakúsko-Uhorskom rozišli. Zo Slovákov sa najostrejšie vyjadril ďalší významný slovenský politik Ferdinand Juriga v prejave v Uhorskom sneme z 19. októbra 1918, v ktorom vyhlásil, že Uhorský snem už nemá právo rozhodovať o Slovákoch, ale toto právo prislúcha iba Slovenskej národnej rade, ktorá neoficiálne vznikla 12. septembra 1918.
Je veľmi dôležité možno hovoriť aj o aktivitách Čechov a Slovákov, ktorí boli v tom čase v Spojených štátoch, o našich rodákoch, Slovákoch, ktorí žili v Spojených štátoch v období prvej svetovej vojny, ktorých takisto nenechávala chladnými otázka česko-slovenskej vzájomnosti a vzniku spoločného česko-slovenského štátu. Tu treba podčiarknuť predovšetkým aktivity Tomáša Garriqua Masaryka v Spojených štátoch, ktoré vyvrcholili 30. mája 1918 podpísaním Pittsburskej dohody medzi Čechmi a Slovákmi a vydaním Washingtonskej deklarácie 18. októbra 1918.
A teraz už prichádzame k tomu dňu, ktorého výročie si dnes pripomíname, k 28. októbru 1918. Dňa 28. októbra 1918 prijalo Rakúsko-Uhorsko podmienky definitívnej kapitulácie a v Prahe Česko-slovenský národný výbor vydal zákon o vzniku Česko-slovenskej republiky, ktorý podpísali znovu významní slovenskí politici Vavro Šrobár a Antonín Švehla, ale aj českí politici Alois Rašín, František Soukup a Jiří Stříbrný. Týmto aktom 28. októbra 1918 vznikla Česko-slovenská republika.
Ďalší významný dátum, ktorý si treba pripomenúť práve v Národnej rade Slovenskej republiky, bezprostredne súvisí s tým, že Česko-slovenská republika nebolo niečo, čo Slováci nechceli, alebo niečo, čo im bolo nanútené dohodovými mocnosťami, alebo niečo, čo vytvorili českí politici, ako sa to mnohokrát v tridsiatych, štyridsiatych rokoch a potom aj v čase socializmu možno interpretovalo, často sa to interpretovalo aj v deväťdesiatych rokoch takýmto spôsobom, hlavne po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Nie, vznik Česko-Slovenska bol dielom aj slovenských politikov, nielen Milana Rastislava Šfefánika, ale aj politikov, ktorých som menoval, Vavra Šrobára alebo Ferdinanda Jurigu.
A ten dôkaz, ten najkrajší rukolapný dôkaz toho, že Česko-slovenská republika bola vyjadrením stáročnej túžby Slovákov po svojbytnosti, samosprávnosti a samostatnosti, je Martinská deklarácia z 30. októbra 1918. Na zasadaní v Martine sa vtedy vytvorila Slovenská národná rada, tentoraz už oficiálne, ktorá prijala Deklaráciu slovenského národa. V nej sa stotožnila so spoločnou republikou Čechov a Slovákov. Martinská deklarácia Slovenskej národnej rady odobrila schválenie základných štátoprávnych dokumentov a vzniku Česko-slovenskej republiky.
Existenciu Česko-slovenskej republiky a jej hraníc neskôr potvrdili mierové zmluvy, Versaillská s Nemeckom, Saintgermainská s Rakúskom a Trianonská s Maďarskom.
Žiaľ, tohto dovŕšenia, celého tohto procesu uznania Česko-slovenskej republiky sa už náš národný hrdina, nebojím sa ho takto pomenovať, Milan Rastislav Štefánik nedožil, 4. mája 1919 pri vajnorskom letisku v Bratislave pri leteckom nešťastí zahynul. Táto tragická udalosť však v mysliach Slovákov a v kolektívnej pamäti nás všetkých len posilnila pozíciu hrdinu Milana Rastislava Štefánika, ktorý zomrel pre svoj národ.
Dámy a páni, záverom mi dovoľte povedať, že vznik Česko-slovenskej republiky 28. októbra 1918 zachránil slovenský národ. Dovoľte mi povedať, že to vnímam tak a budem to vždy aj tak interpretovať, že nebyť vzniku Česko-slovenskej republiky, nebyť diela Milana Rastislava Štefánika, ktorý spolu s Tomášom Garriquom Masarykom a Edvardom Benešom sa najvýznamnejšou mierou pričinili o vznik Česko-slovenskej republiky, budúcnosť, samostatnosť slovenského národa by neprichádzali do úvahy.
Dámy a páni, vznik Česko-slovenskej republiky má výrazný podiel na zachovaní národného bytia Slovákov a dovolím si tvrdiť, že bez Milana Rastislava Štefánika by vznik Česko-Slovenska nebol možný alebo bol veľmi komplikovaný.
Preto podporujem návrh poslancov SDKÚ – DS, aby 28. október bol štátnym sviatkom Slovenskej republiky, tak ako tomu bolo aj v minulosti, aby to bol deň, keď si budeme spomínať a keď si budú mladí ľudia spomínať na to, ako sa podarilo napriek veľmi ťažkej situácii, v ktorej sa slovenský národ nachádzal na začiatku 20. storočia, vtedy urobiť malý zázrak, ako sa podarilo politikom, medzi ktorých významnou mierou patril aj Milan Rastislav Štefánik, zachrániť slovenský národ, zachrániť ho na troskách povojnovej Európy po prvej svetovej vojne, ako sa Milanovi Rastislavovi Štefánikovi podarilo využiť svoje kontakty, svoj vplyv a svoju závratnú spoločenskú a politickú kariéru v prospech slovenského národa, na ktorý nikdy nezabudol, na ktorý nikdy nezanevrel. 28. október 1918 je dňom, keď sa stal zázrak, keď sa slovenský národ, ktorého šance na čo i len samosprávnosť v rámci Uhorska boli minimálne až nulové, zachránil a stal sa štátotvorným národom spolu s Čechmi a vytvoril Česko-slovenskú republiku. Nebyť vzniku Česko-slovenskej republiky dnes by som asi nehovoril na pôde Národnej rady Slovenskej republiky ako najvyššieho zákonodarného orgánu samostatnej Slovenskej republiky.
Dámy a páni, chcem vás poprosiť o podporu tohto poslaneckého návrhu zákona. Ďakujem pekne.
Vystúpenie v rozprave
28.10.2014 o 14:28 hod.
MUDr.
Viliam Novotný
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážený pán navrhovateľ, vážený pán spravodajca, vážené dámy a vážení páni, dnes je 28. októbra a ja sa ešte pamätám na tie časy, keď sme tento deň mali voľno, nešli sme do školy, bol som vtedy ešte školák, lebo to bol štátny sviatok Česko-slovenskej republiky. Dnes je to pamätný deň Česko-slovenskej republiky alebo pamätný deň Slovenskej republiky a štátny sviatok v Českej republike. A návrh novely zákona z dielne SDKÚ – DS navrhuje, aby bol 28 október znovu štátnym sviatkom aj v Slovenskej republike, nielen v Českej republike, aby nebol len pamätným dňom, a to z jednoduchého dôvodu, aby sme v tento deň pripomenuli nielen vznik Česko-slovenskej republiky, ale aj dielo Milana Rastislava Štefánika.
Ak dovolíte, vo svojom vystúpení sa trochu budem viacej vracať k historickým udalostiam, lebo môj predrečník pán poslanec Kaník pomerne zrozumiteľne vysvetlil, prečo je tento poslanecký návrh zákona z dielne SDKÚ – DS dnes v pléne Národnej rady, o čom rokujeme. Možno si dovolím, keďže som taký samozvaný historik amatér a veľmi rád sa v česko-slovenských, ale aj svetových a v európskych dejinách prehrabávam, uviesť trošku taký exkurz do vzniku Česko-slovenskej republiky, ale hlavne do diela Milana Rastislava Štefánika a hlavne do tej časti diela Milana Rastislava Štefánika, ktorá je neoddeliteľne spojená so vznikom Česko-slovenskej republiky.
Chcel by som na úvod hneď povedať, že vznik Česko-slovenskej republiky, tak ako to povedal môj kolega pán poslanec Kaník, zavŕšil emancipačné snahy Slovákov. Slováci sformulovali svoj národný politický program už od polovice 19. storočia. A spája sa určite s menom asi najvýznamnejšej osobnosti meruôsmych rokov Ľudovíta Štúra a jeho družiny slovenských národovcov. Tento národný politický program vychádzal z toho, že Slováci sú samostatní, svojbytný národ, z čoho vyplýva, že majú právo spravovať si svoje veci sami. Tento národný politický program Slovákov, ktorí od polovice 19. storočia existoval, bol na stole, uvažoval o slovenskej samospráve v rámci Uhorska. To je veľmi dôležité možno podčiarknuť, pretože dejiny sa veľmi veľkou radosťou politikmi rady dezinterpretujú a používajú. Slováci v meruôsmych rokoch rozmýšľali o tom, že by bolo dobré, ak by sme akúsi autonómiu v rámci Uhorska, ak by slovenský národ svoju svojbytnosť a svojprávnosť vedel pretaviť aj do samosprávy svojich vecí v rámci Uhorského kráľovstva. Treba ale povedať, že politické udalosti hlavne po roku 1848 v Rakúsko-Uhorsku alebo, keď chcete, v Uhorsku viedli k tomu, že na naplnenie tohto národného politického programu Slovákov bola veľmi malá príležitosť, veľmi malá šanca. Čiže to, aby sa takýto program splnil, bolo skoro beznádejné. Prispelo k tomu aj to, že v rokoch 1848 a 1849 sa Slováci, dá sa povedať, vojensky postavili proti Maďarom a Maďarskej revolúcii, ktorá vtedy v Pešti prebiehala, čo, samozrejme, nezlepšilo vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi, skôr, naopak, určite k tomu prispela aj skutočnosť, že došlo k rakúsko-maďarskému vyrovnaniu alebo rakúsko-uhorskému vyrovnaniu, volajte to, ako chcete, v roku 1867.
A tak prvý okamih, kde by som sa rád pristavil, je niekde, kde sú prvé roky 20. storočia, vtedy, keď slovenskí národovci, otcovia slovenského národa niekde posedávali v kaviarni v Bratislave alebo v Martine. Mali zrejme veľmi pochmúrne myšlienky. Kdesi som to čítal v diele niektorého zo slovenských historikov. Niekedy okolo roku 1900 alebo roku 1905 to, že Slováci budú mať nejakú autonómiu v rámci Uhorska, nedajbože, samostatný štát alebo sa vytvorí nejaký iný štát ako Rakúsko-Uhorsko, v ktorom budú mať Slováci svoju samostatnosť a svoju samosprávu, bolo absolútne nepredstaviteľné, absolútne nezrealizovateľné. Slováci boli vo veľmi komplikovanej a ťažkej situácii politicky aj národne v týchto rokoch.
A hovorím to preto, a preto som sa tu možno vo svojom vystúpení trošku pozastavil, že práve v tejto ťažkej chvíli pre Slovákov a slovenský národ vystupuje do popredia v našich národných dejinách osobnosť Milana Rastislava Štefánika. A treba ju veľmi, veľmi zvýrazniť a podčiarknuť.
Milan Rastislav Štefánik bol vychovaný v národoveckom duchu. Študoval v Bratislave, v Šoprone, v Szarvasi. Vysokoškolské štúdiá techniky a astronómie absolvoval v Prahe. Potom odišiel „vedecky dobyť“ Paríž, odišiel za svojou ďalšou kariérou do hlavného mesta Francúzska, kde nielenže sa dokázal uplatniť v profesii, ktorú vyštudoval, v astronómii, začal študovať techniku v Prahe, ale potom pokračoval v astronómii, ale aj sa mu podarilo ako Slovákovi z Uhorska preniknúť do odborných francúzskych kruhov, etablovať sa nielen veľmi vážne vo vedeckej komunite, ale aj sa dokázal etablovať, a v ďalšom mojom rozprávaní to budem podčiarkovať, že to bolo výhodné a dôležité, aj v parížskych salónoch, kde sa stretávala vtedajšia elita francúzskej spoločnosti, politická aj spoločenská.
O tom, že sa Milanovi Rastislavovi Štefánikovi pred prvou svetovou vojnou podarilo dosiahnuť skoro závratnú kariéru v Paríži v hlavnom meste Francúzska, svedčí aj skutočnosť, že v roku 1912 získava francúzske štátne občianstvo a, dámy a páni, v roku 1914 za svoje obrovské úspechy na poli astronómie získava Čestný kríž Čestnej légie. Veľmi by sme museli hľadať v slovenských dejinách takých významných Slovákov, ktorí dosiahli toto vysoké štátne vyznamenanie vo Francúzsku, stali sa rytiermi Čestnej légie. Preto to možno podčiarkujem.
No a v tejto chvíli prichádza do určitej miery komplikácia vo veľmi sľubnej kariére Milana Rastislava Štefánika. A táto komplikácia prichádza aj do dejín celej Európy. V konečnom dôsledku sa ale pre Slovákov ukáže ako veľmi pozitívna. A to je vyhlásenie prvej svetovej vojny. V konečnom dôsledku, v konečnom zúčtovaní prvá svetová vojna napomohla vzniku Česko-slovenskej republiky, takže ako keby mala dobrú pointu napriek tomu obrovskému utrpeniu, ktoré Slováci spolu s ostatnými národmi v Európe museli prežiť.
Po vyhlásení prvej svetovej vojny je Štefánik už ako francúzsky občan pridelený k 102. pešiemu pluku, neskôr ho maršal Foch poverí organizovaním armádnej meteorologickej služby. Stáva sa veľmi úspešným a zdatným pilotom francúzskej armády.
Keby som mal Štefánikovu vojenskú kariéru, aby som vás teraz nezahltil všelijakými údajmi o jeho povyšovaní, v skratke zhodnotiť, tak Štefánikova vojenská kariéra je plná povýšení na vysoké hodnosti. Získal napríklad Vojenský kríž s palmovou ratolesťou alebo 20. októbra 1917 sa stal dôstojníkom a neskôr veliteľom Čestnej légie, čiže dosiahol na jednu z najväčších hodností, ktorú v Čestnej légii môžete dosiahnuť, ináč povedané, jedno z najväčších francúzskych štátnych vyznamenaní.
Toľko snáď k jeho vojenskej kariére a úspešnej kariére vedca a k tomu, ako sa etabloval vo francúzskej spoločnosti a v Paríži.
Ale znovu by som sa vrátil k tomu, čo je veľmi dôležité a prečo tu dnes stojím, k vzniku Česko-slovenskej republiky.
Bez Milana Rastislava Štefánika by vznik Česko-Slovenska, dámy a páni, nebol možný alebo by bol veľmi komplikovaný. Na tomto svojom tvrdení trvám aj na základe toho, čo sa mi podarilo o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi zistiť, prečítať, naštudovať. Ešte počas vysokoškolských štúdií v Prahe sa Milan Rastislav Štefánik zoznámil s Tomášom Garriquom Masarykom a stal sa prívržencom ideí česko-slovenskej vzájomnosti, neskôr česko-slovenského štátu. V Paríži vo vojnových rokoch v ateliéri svojho priateľa maliara Ludvíka Strimpla sa Štefánik zoznámi s Edvardom Benešom. Masarykovi a Benešovi práve Štefánik otváral dvere do vyššej francúzskej spoločnosti. Začiatkom februára 1916 pomohol Śtefánik Masarykovi dostať sa medzi francúzsku politickú špičku. Tomáš Garrique Masaryk je určite jedným z významných nositeľov a presadzovateľom myšlienky česko-slovenskej vzájomnosti a česko-slovenského štátu. Len na to, aby ste takúto myšlienku univerzitného profesora vedeli pretaviť do reality, potrebujete ju hlavne predstaviť vtedajším mocným sveta, politikom dohodových mocností a získať ich na svoju stranu. Niekto musel tomuto univerzitnému profesorovi otvárať dvere v Paríži. Bol to práve Milan Rastislav Štefánik, takisto oddaný prívrženec ideí česko-slovenskej vzájomnosti. Masaryk sa stretol vďaka Milanovi Rastislavovi Štefánikovi s ministerským predsedom a ministrom zahraničných vecí Francúzskej republiky Aristidom Briandom, ktorému predložili dve memorandá. V nich prezentovali vedúcim francúzskym činiteľom svoj povojnový plán Európy, ktorý sa nevyhnutne spájal s myšlienkou rozdelenia Rakúsko-Uhorska.
A znovu by som možno zastal na chvíľočku, lebo dohodové mocnosti hlavne v prvým rokoch vojny vôbec neuvažovali o tom, že by po víťaznej prvej svetovej vojne mali nejakým spôsobom deštruovať Rakúsko-Uhorsko. Naopak, mnohí, hlavne Američania uvažovali s tým, že by mohlo byť aj posilnenie ako akási protiváha Nemecku. Čiže to dôležité, čo tu bolo, že títo traja páni, pán Masaryk, pán Štefánik a pán Beneš, z nejakých českých krajín a jeden z Uhorska museli najprv presvedčiť elity dohodových mocností o tom, že projekt Česko-Slovenska je lepší projekt ako zachovanie Rakúsko-Uhorska. Hovorím to len preto, lebo sme politici tu v tejto miestnosti, nie je to také jednoduché vysvetliť Francúzom, že niekde tam v strednej Európe je nejaký taký veľký štát, proti ktorému bojujeme, a tam sú nejakí Slováci pod Tatrami, ktorí s Čechmi, ktorí niekedy mali kráľovstvo, chcú vytvoriť nejaký spoločný štát, ktorý bude spojencom dohodových mocností, a je to lepšie ako zachovať Rakúsko-Uhorsko. Predstavte si ten rozhovor medzi Tomášom Garriquom Masarykom, Milanom Rastislavom Štefánikom a Aristidom Briandom, významným politikom Tretej, Francúzskej republiky, keď mu to vysvetľovali, opakovane, a argumentovali a museli prinášať nejaké dôkazy pre toto svoje tvrdenie.
Treba povedať, že počas roka 1916 (znovu veľmi významný okamih) v Paríži položila táto budúca vládna trojica, Masaryk, Štefánik a Beneš, základy politického orgánu, neskôr premenovaného na Česko-slovenskú národnú radu. Tento triumvirát sa pritom oficiálne ujal emigračnej správy v spojeneckých krajinách a urobil z Paríža skutočné politické a vojenské centrum zahraničného odboja, čo pre novo vzniknutú organizáciu znamenalo riešiť mnohé problémy spojené s emigráciou, postarať sa o českých a slovenských vojnových zajatcov, presadiť sa popri vedúcich politických činiteľoch Dohody. Musel ich tiež presvedčiť, že zánik Rakúsko-Uhorska je jediné možné východisko pre utláčané národy monarchie, o tom som už pred chvíľou hovoril.
S týmto rozhodnutím, a to je znovu dôležité povedať, v tej chvíli však zďaleka neboli stotožnení politici dohodových mocností. V priebehu roka 1918 sa však definitívne ujasnilo, akú úlohu budú hrať spojenci v osude česko-slovenského odboja a národov podunajskej monarchie. Najviac naklonené česko-slovenským požiadavkám bolo Francúzsko, ktoré ako prvé uznalo Česko-slovenskú národnú radu v Paríži. Neskôr sa pridali aj Spojené štáty americké, americký prezident Woodrow Wilson, ktorý jednoznačne 8. januára 1918 podporil právo národov Rakúsko-Uhorska na sebaurčenie.
Pre Milana Rastislava Štefánika sa utvoril česko-slovenský štát úplne prirodzene. A môžeme povedať, že vznikol pomocou česko-slovenskej armády.
Milan Rastislav Štefánik, a to je znovu ďalší jeho rozmer jeho osobnosti, o ktorom treba možno viacej povedať, hral kľúčovú úlohu pri zostavovaní budúcej česko-slovenskej armády. Veľmi dobre totižto vedel ako vojak, že všetky predpoklady na vytvorenie štátu sa musia opierať o konkrétnu vojenskú silu. Štefánik preto znásobil potrebné kroky, zhromaždil stúpencov, snažil sa obmäkčiť vedúcich činiteľov krajín Dohody vo veci česko-slovenských légií.
Milan Rastislav Štefánik povolal do Francúzska kontingent česko-slovenského vojska, ktorý vyslobodili z väzenského tábora v Rumunsku, podobne aj v Spojených štátoch získal Štefánik vyše dve tisícky dobrovoľníkov, ktorí vstúpili do česko-slovenských légií.
Všetky tieto jeho iniciatívy vyústili do podpísania ústavného dekrétu česko-slovenskej armády vo Francúzsku, ktorý podpísal 16. decembra 1917 ďalší velikán francúzskych dejín, francúzsky prezident Raymond Poincaré. Raymond Poincaré, tak ako to hovoria Francúzi, v tej chvíli tiež zapožičal Milanovi Rastislavovi Štefánikovi hodnosť francúzskeho generála. Preto je Milan Rastislav Štefánik francúzskym generálom. Na čele tejto česko-slovenskej armády stáli vyšší francúzski dôstojníci a česko-slovenskí poddôstojníci pod vedením francúzskeho generála Mauricea Janina, ktorý bol počas vojny šéfom francúzskej vojenskej misie v Rusku a neskôr vrchným veliteľom česko-slovenskej armády. Vo francúzskych táboroch v Cognacu a Jarnacu sa od januára do júna 1918 cvičilo 277 dôstojníkov a viac ako 6 000 vojakov. Po vyškolení ich zaradili do 21. a 22. roty pešieho pluku, čím sa vytvorila 1. česko-slovenská brigáda.
Dňa 14. októbra 1918 vznikla prvá dočasná česko-slovenská vláda. V nej si Masaryk, Beneš a Štefánik rozdelili vládne právomoci a Milan Rastislav Štefánik zastával post ministra vojny.
Dámy a páni, ak by som v tomto príbehu mal pokračovať ďalej, mal by som možno hovoriť aj o tom, a budem o tom hovoriť, čo sa dialo v týchto rokoch, hlavne v rokoch 1917 a 1918 na Slovensku. Sme v Národnej rade Slovenskej republiky, teda mali by sme hovoriť o tom, čo sa dialo na Slovensku. Možno lepšie by sme mali hovoriť o tom, čo sa dialo v českých krajinách a na Slovensku v týchto rokoch, ako slovenskí politici, ktorí nepôsobili v Paríži, nepôsobili v emigrácii, ale boli na Slovensku, vnímali tieto procesy a pripravovaný vznik česko-slovenského štátu.
Treba povedať, že veľmi významný posun nastal v máji 1917, keď českí politici využili zvolanie ríšskeho parlamentu a na jeho zasadnutí predniesli vyhlásenie, v ktorom žiadali spojenie českých krajín so Slovenskom. Toto vyhlásenie podporil aj ďalší významný slovenský politik Vavro Šrobár, ktorý neskôr 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši vsunul do rezolúcie požiadavku práva na sebaurčenie národov.
Podporu česko-slovenskej štátnosti začali vyjadrovať už aj domáci politici. František Staněk v prejave v Ríšskom sneme oznámil, že Česi sa už s Rakúsko-Uhorskom rozišli. Zo Slovákov sa najostrejšie vyjadril ďalší významný slovenský politik Ferdinand Juriga v prejave v Uhorskom sneme z 19. októbra 1918, v ktorom vyhlásil, že Uhorský snem už nemá právo rozhodovať o Slovákoch, ale toto právo prislúcha iba Slovenskej národnej rade, ktorá neoficiálne vznikla 12. septembra 1918.
Je veľmi dôležité možno hovoriť aj o aktivitách Čechov a Slovákov, ktorí boli v tom čase v Spojených štátoch, o našich rodákoch, Slovákoch, ktorí žili v Spojených štátoch v období prvej svetovej vojny, ktorých takisto nenechávala chladnými otázka česko-slovenskej vzájomnosti a vzniku spoločného česko-slovenského štátu. Tu treba podčiarknuť predovšetkým aktivity Tomáša Garriqua Masaryka v Spojených štátoch, ktoré vyvrcholili 30. mája 1918 podpísaním Pittsburskej dohody medzi Čechmi a Slovákmi a vydaním Washingtonskej deklarácie 18. októbra 1918.
A teraz už prichádzame k tomu dňu, ktorého výročie si dnes pripomíname, k 28. októbru 1918. Dňa 28. októbra 1918 prijalo Rakúsko-Uhorsko podmienky definitívnej kapitulácie a v Prahe Česko-slovenský národný výbor vydal zákon o vzniku Česko-slovenskej republiky, ktorý podpísali znovu významní slovenskí politici Vavro Šrobár a Antonín Švehla, ale aj českí politici Alois Rašín, František Soukup a Jiří Stříbrný. Týmto aktom 28. októbra 1918 vznikla Česko-slovenská republika.
Ďalší významný dátum, ktorý si treba pripomenúť práve v Národnej rade Slovenskej republiky, bezprostredne súvisí s tým, že Česko-slovenská republika nebolo niečo, čo Slováci nechceli, alebo niečo, čo im bolo nanútené dohodovými mocnosťami, alebo niečo, čo vytvorili českí politici, ako sa to mnohokrát v tridsiatych, štyridsiatych rokoch a potom aj v čase socializmu možno interpretovalo, často sa to interpretovalo aj v deväťdesiatych rokoch takýmto spôsobom, hlavne po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Nie, vznik Česko-Slovenska bol dielom aj slovenských politikov, nielen Milana Rastislava Šfefánika, ale aj politikov, ktorých som menoval, Vavra Šrobára alebo Ferdinanda Jurigu.
A ten dôkaz, ten najkrajší rukolapný dôkaz toho, že Česko-slovenská republika bola vyjadrením stáročnej túžby Slovákov po svojbytnosti, samosprávnosti a samostatnosti, je Martinská deklarácia z 30. októbra 1918. Na zasadaní v Martine sa vtedy vytvorila Slovenská národná rada, tentoraz už oficiálne, ktorá prijala Deklaráciu slovenského národa. V nej sa stotožnila so spoločnou republikou Čechov a Slovákov. Martinská deklarácia Slovenskej národnej rady odobrila schválenie základných štátoprávnych dokumentov a vzniku Česko-slovenskej republiky.
Existenciu Česko-slovenskej republiky a jej hraníc neskôr potvrdili mierové zmluvy, Versaillská s Nemeckom, Saintgermainská s Rakúskom a Trianonská s Maďarskom.
Žiaľ, tohto dovŕšenia, celého tohto procesu uznania Česko-slovenskej republiky sa už náš národný hrdina, nebojím sa ho takto pomenovať, Milan Rastislav Štefánik nedožil, 4. mája 1919 pri vajnorskom letisku v Bratislave pri leteckom nešťastí zahynul. Táto tragická udalosť však v mysliach Slovákov a v kolektívnej pamäti nás všetkých len posilnila pozíciu hrdinu Milana Rastislava Štefánika, ktorý zomrel pre svoj národ.
Dámy a páni, záverom mi dovoľte povedať, že vznik Česko-slovenskej republiky 28. októbra 1918 zachránil slovenský národ. Dovoľte mi povedať, že to vnímam tak a budem to vždy aj tak interpretovať, že nebyť vzniku Česko-slovenskej republiky, nebyť diela Milana Rastislava Štefánika, ktorý spolu s Tomášom Garriquom Masarykom a Edvardom Benešom sa najvýznamnejšou mierou pričinili o vznik Česko-slovenskej republiky, budúcnosť, samostatnosť slovenského národa by neprichádzali do úvahy.
Dámy a páni, vznik Česko-slovenskej republiky má výrazný podiel na zachovaní národného bytia Slovákov a dovolím si tvrdiť, že bez Milana Rastislava Štefánika by vznik Česko-Slovenska nebol možný alebo bol veľmi komplikovaný.
Preto podporujem návrh poslancov SDKÚ – DS, aby 28. október bol štátnym sviatkom Slovenskej republiky, tak ako tomu bolo aj v minulosti, aby to bol deň, keď si budeme spomínať a keď si budú mladí ľudia spomínať na to, ako sa podarilo napriek veľmi ťažkej situácii, v ktorej sa slovenský národ nachádzal na začiatku 20. storočia, vtedy urobiť malý zázrak, ako sa podarilo politikom, medzi ktorých významnou mierou patril aj Milan Rastislav Štefánik, zachrániť slovenský národ, zachrániť ho na troskách povojnovej Európy po prvej svetovej vojne, ako sa Milanovi Rastislavovi Štefánikovi podarilo využiť svoje kontakty, svoj vplyv a svoju závratnú spoločenskú a politickú kariéru v prospech slovenského národa, na ktorý nikdy nezabudol, na ktorý nikdy nezanevrel. 28. október 1918 je dňom, keď sa stal zázrak, keď sa slovenský národ, ktorého šance na čo i len samosprávnosť v rámci Uhorska boli minimálne až nulové, zachránil a stal sa štátotvorným národom spolu s Čechmi a vytvoril Česko-slovenskú republiku. Nebyť vzniku Česko-slovenskej republiky dnes by som asi nehovoril na pôde Národnej rady Slovenskej republiky ako najvyššieho zákonodarného orgánu samostatnej Slovenskej republiky.
Dámy a páni, chcem vás poprosiť o podporu tohto poslaneckého návrhu zákona. Ďakujem pekne.
Neautorizovaný
14:41
Pán poslanec pán predseda výboru Podmanický, nech sa páči.
Pán poslanec pán predseda výboru Podmanický, nech sa páči.
Na vaše vystúpenie, pán poslanec, chcú reagovať traja poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec pán predseda výboru Podmanický, nech sa páči.
Neautorizovaný
14:52
Vystúpenie s faktickou poznámkou 14:52
Ján PodmanickýVystúpenie s faktickou poznámkou
28.10.2014 o 14:52 hod.
JUDr. PhDr. PhD.
Ján Podmanický
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec, musím vás sklamať. Ja nepodporím váš návrh zákona, pretože sa domnievam, že pre Slovákov je oveľa významnejší dátum 30. október, teda o dva dni neskôr, keď sa Martinskou deklaráciou naši reprezentatívni zástupcovia pripojili k Česko-slovenskej republike. Súhlasím v mnohých veciach s vami, súhlasím s významom Milana Rastislava Štefánika, súhlasím aj s významom Prvej Česko-slovenskej republiky pre záchranu slovenského národa, ale domnievam sa, že Milana Rastislava Štefánika si uctievame pamätným dňom, myslím, že je to 4. mája. A práve Martinská deklarácia je opäť pamätný deň, keď si pripomíname vznik Česko-slovenskej republiky. Chcem povedať, že argument, ktorý používate, 28. október, že vtedy sa aj Slováci v Prahe pripojili k vzniku Česko-slovenskej republiky celkom neobstojí, pretože boli tam síce dvaja Slováci, ale tí nemali mandát, neboli reprezentanti slovenského národa. Reprezentatívna rada slovenských zástupcov sa zišla až o dva dni neskôr v Martine. Boli to zástupcovia, podľa niektorých prameňov v počte až tristo delegátov z celého Slovenska zo všetkých politických skupín, ktorí sa pripojili k práve vzniknutému Česko-Slovensku. Takže preto sa domnievam, ak by ste prichádzali s návrhom, že 30. október by bol štátny sviatok vzniku Česko-Slovenska, mohli by sme o tom rozprávať a možno by ste ma presvedčili, aby som za to zahlasoval, ale v žiadnom prípade nie, pán poslanec, výmenou za zrušenie 1. septembra ako štátneho sviatku Ústavy Slovenskej republiky. Takže, pán poslanec, rešpektujem váš názor, len som chcel povedať, že mám troška iný názor a chcem vás poprosiť, aby ste vy rešpektovali môj.
Neautorizovaný