39. schôdza

S reakciou, nech sa páči, Jozef Viskupič.

Ďakujem. Jeden rozdiel na začiatok reakcie. Ja na rozdiel od kolegu Podmanického tento návrh podporím. Čiže to je ten zásadný rozdiel, pretože si myslím, že sa o tom máme baviť. Ja ako historik môžem teda podebatovať o skončení tej druhej svetovej vojny, lebo ešte máme ďalšie dátumy, ak sa na to pozrieme aj z celosvetového hľadiska. Ale napriek tomu si myslím, že tuná by sme našli možno rýchlejšie zhodu.
Záver tejto faktickej poznámky. Ale tam sa my zásadne rozchádzame, pretože ľudia idúc do Martina netušili, aké budú hranice, netušili, ktorí z nich, kde, čo bude. A napriek tomu sa prišli prihlásiť, resp. formovať novú Česko-slovenskú republiku. To je dôležité aj z našich dejín. A to je dôležité z hľadiska toho symbolického momentu, pretože vieme, že následne až prichádzali mierové rokovania, následne prichádzala stabilizácia. Ja požičiam tú knižku, lebo tam sú zápisy, o čom presne sa rokovalo na tých poslaneckých kluboch. A tam sa rokovalo, kde a ako budú fungovať zásobovania z tých prvých dní republiky, čo budeme robiť v Skalici, keďže tam nejdú dôchodky, nie sú tam vyplácané, a podobné záležitosti. Čiže naozaj my sme sa nieže niekde prihlásili, my sme boli naozaj štátotvorným prvkom budúcej Česko-slovenskej republiky. A ten dátum je 30. október, preto ja sa prihováram zaň.

Do rozpravy sa prihlásil Ľudovít Kaník ako navrhovateľ. Má podľa zákona na to právo. Nech sa páči.

Ďakujem. Sľúbil som aj nejaké konkrétne citáty ešte k tomuto. Pár mojich predrečníkov aj požiadalo o to, tak splním túto žiadosť, ale najprv sa vyjadrím ešte k tejto debate, ktorá sa tu rozprúdila, či to má byť 28. alebo 30. október. Nuž keby len toto bol problém, nakoniec by sme sa určite dohodli. To by som povedal v prvom rade. Dôležitá je tá podstata, že vznik Česko-slovenskej republiky bol základným kameňom a prvým míľnikom na ceste k súčasnému samostatnému Slovensku, demokratickému Slovensku. To je podstata veci a že si tento dátum alebo tento míľnik zasluhuje vyhlásenie za štátny sviatok. Na tom keď bude vládnuť zhoda, to ostatné sa už dohodne jednoduchšie. Ale keďže zároveň hovoríme o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako o osobe, ktorá je nerozlučne spätá so vznikom Česko-Slovenska, bez ktorej by Česko-Slovensko nevzniklo, tak si musíme povedať ešte pár vecí. Ale tie už potom narážajú na istý problém, keď by sme mali mať pocit, že 30. október bol významnejším dátumom, pretože Česko-Slovensko sa nerodilo 30. októbra, Česko-Slovensko sa rodilo veľmi dlhý čas a predchádzalo mu mnohé kroky a mnohé akty. Čiže budem citovať z dobových dokumentov.
Tie najvýznamnejšie osoby zahraničného odboja Milan Rastislav Štefánik, Tomáš Garrique Masaryk a Edvard Beneš sa 13. februára 1916 rozhodli konštituovať Česko-slovenskú národnú radu v Paríži ako najvyšší riadiaci orgán česko-slovenského odboja. Práve Štefánik ale bol tým, ktorý predsunul návrh na vznik Česko-slovenskej národnej rady. Jemu sa kladú za to najväčšie zásluhy, pričom rozhodujúci význam vstupu generála Štefánika do vedenia česko-slovenského zahraničného odboja azda najvýstižnejšie opísal český publicista a politik Leo Borský, ktorý pri svojom kritickom konštatovaní hovorí: „Vyhlásenie Českého komitétu zahraničného zo 14. novembra 1915 nevzbudilo v štátoch dohody očakávaný záujem. Až vtedy, keď koncom roku 1915 vstúpil do vedenia česko-slovenského odboja Milan Rastislav Štefánik so svojimi vysokými cieľmi, vysokými stykmi, dostala akcia charakter cieľavedomého politického vedenia. Až po jeho príchode sa členovia Česko-slovenskej národnej rady v Paríži postupne dostávali do styku s vplyvnými dohodovými politikmi, do parížskych salónov, ktoré mali vplyv politický a vojenský. Politická aktivita sa vplyvom a schopnosťami Štefánikovými dostávala ku kruhom vládnucim a pomaly sa od nich začínala učiť robiť zahraničnú politiku."
O jeho význame na vzniku Česko-Slovenska svedčí aj ďalší citát od jeho súpútnika, ktorého mnohí považujú zároveň za jeho skrytého kritika. A to je Edvard Beneš, ktorý o ňom povedal: „Prešiel všetky spojenecké krajiny ako meteor a na svojich cestách získal mnoho priateľov. My ostatní sme išli až za ním. A takto ním už dotknutú pôdu sme spracovávali. Jeho apoštolskou prácou narýchlo získaných ľudí sme podchytávali a ich sympatie menili v presvedčenie.“ Tuto vidno, aký skutočný význam a aký rozhodujúci vplyv mam práve Milan Rastislav Štefánik na vznik Česko-Slovenska.
A keď kolega Viskupič múdro a oprávnene hovoril o význame Martinskej deklarácie, ktorú nijako nespochybňujem, a som povedal aj v úvodnom slove, že jej význam, že 28. októbra vznikla Česko-slovenská republika, nijako nie je znížený, na margo toho treba si položiť aj istú protiotázku. Kolega Viskupič sa pýtal, že čo by sa stalo, keby nebola Martinská deklarácia a keby tam tých niekoľko stoviek zástupcov sa nezišlo a neprihlásili by sa. Ale položme si protiotázku alebo opačnú otázku, aby sme to videli v správnom svetle, čo by sa stalo, keby sa títo zástupcovia neprihlásili už k vzniknutej a vyhlásenej Česko-slovenskej republike. A ja sa pokúsim odpovedať, čo by sa potom stalo. Nastala by vojna, boj o Slovensko, pretože Česko-slovenská republika už de iure vznikla dvadsiateho ôsmeho kapituláciou Rakúska-Uhorska a vyhlásením Česko-slovenskej republiky za podpory mocností. O tom, že ten boj o Slovensko by tu bol, svedčí aj reálny historický fakt, že pár dní po týchto dňoch, o ktorých hovoríme, zaútočila na Slovensko Maďarská republika rád. Obsadila veľkú časť južného a východného Slovenska. A vyhlásila Slovenskú republiku rád. Keby sa Martinská deklarácia k tomu neprihlásila, ale, naopak, by sa prihlásila k niečomu inému, k čomu by sa mohla prihlásiť, k Maďarsku, teda k tomu štátnemu útvaru, ktorého doteraz sme súčasťou boli, a žiadna iná pritom cesta nebola, cesta z okamžitej samostatnosti v danej situácii by bola absolútne nemožná. Takže z toho vidíme, že Martinská deklarácia bola nesmierne dôležitá, ale ona reagovala na fakt a rozhodlo sa tak správne a múdro. Tí ľudia, ktorí podľa dobových informácií ani nevedeli o tom, že bola vyhlásená Česko-slovenská republika v Prahe, konali správne a nemohli konať ináč, ale keby tak nekonali, tak Česko-Slovensko by napriek tomu existovalo a nejakým spôsobom by sa tu bojovalo o Slovensko. A, toto zdôrazňujem, Milan Rastislav Štefánik by stál na strane Česko-Slovenska, ktoré svojimi krokmi politickými, vojenskými a všetkými spoluvytvoril. A naozaj je to jeho vrcholné politické dielo. A v takomto uhle pohľadu sa na to aj pozerajme.
Kolega Mikloško poznamenal, že mali by sme hovoriť aj o Hlinkovi v týchto súvislostiach. Tak ja mám tu pripravené Hlinkove konkrétne slová. A veľmi rád ich odcitujem. A mal som v pláne aj to prečítať, pretože to je takisto veľmi dôležité, pretože mnohokrát sa následne rôzne veci dávali do protikladu, aj keď v protiklade neboli. Hlinka mal prejav na tajnej martinskej porade Slovenskej národnej strany 24. mája 1918, teda pred vznikom Česko-Slovenska. V intenciách hesla „Preč od Maďarov" Andrej Hlinka v zmysle, „neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú, tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo, musíme sa rozísť,“ Slovenská národná strana prijala stanovisko stojace na bezpodmienečnom a bezvýhradnom sebaurčovacom práve slovenského národa. A na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska. Matúš Dula, predseda sa poveruje, aby o tomto konečnom rozhodnutí uvedomil českého dejateľa v Prahe. Do tej doby sa k tejto zásadnej otázke tak jednoznačne nevyslovila ani domáca česká politická reprezentácia a politika.
A kolega Podmanický tiež spomínal Martinskú deklaráciu a teraz otázku, kto vlastne reprezentoval slovenský národ. Tak si povedzme niečo o Vavrovi Šrobárovi, ktorý bol jeden z piatich mužov, ktorí 28. októbra 1918 zastupovali Slovensko v Prahe a mali mandát zastupovať Slovákov. Tento mandát získal 12. septembra, keď bola obnovená predvojnová myšlienka zriadenia Slovenskej národnej rady, pričom táto začala fungovať už ako reprezentatívny orgán slovenských politických subjektov. Vtedy bol Šrobár poverený a získal mandát na vykonanie ústavnoprávnych úkonov a počinov v mene Slovákov, v mene uhorskej vetvy česko-slovenského kmeňa, ktorých prejavom bolo ním podpísanie prvého zákona novej Česko-slovenskej republiky večer 28. októbra o zriadení samostatného česko-slovenského štátu, rovnako aj prehlásenia voči česko-slovenskému ľudu toho istého dňa.
Toto je pár historických faktov. Ale naozaj tu nejde o to, aby sme sa doťahovali o dátumy. Tu ide o myšlienku. Ide o tú podstatu veci, že potrebujeme si uctiť jednu veľkú udalosť a jedného veľkého človeka našich dejín, a to vznik Česko-slovenskej republiky a Milana Rastislava Štefánika štátnym sviatkom.
A ako som už povedal, niekto tu, už to teraz neviem, kto to bol, presne povedal, že však si spomíname na Milana Rastislava Štefánika pamätným dňom, nuž vyjdime na ulicu a spýtajme sa kohokoľvek z bežných občanov, koho stretneme, či vie o takom pamätnom dni, alebo myslím, že to bolo v súvislosti so zákonom o zásluhách Milana Rastislava Štefánika o Slovensko, čo o tom zákone Slovenska vie a či v ten deň, keď bol prijatý, si na to nejakým spôsobom spomenul. No vieme všetci, že odpoveď tu bude nie. A ide práve o to, aby si na to ľudia spomenuli, aby o tom vedeli, aby na to nezabúdali a aby sa to stalo súčasťou DNA tohto národa, pretože si to zaslúži, aby to súčasťou našej DNA bolo. Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca Kaníka, sú dve faktické poznámky.
Predtým však by som rád privítal na balkóne medzi nami študentky a študentov zo Súkromnej strednej odbornej školy a Súkromného gymnázia z Podbrezovej. Vitajte. (Potlesk.) Možno raz niektorí z vás budú sedieť dole pod balkónom.
Nech sa páči, Jozef Viskupič, s prvou faktickou poznámkou.

Ďakujem. Kým nás tí hore vymenia tu dolu, tak poviem ešte pár poznámok. Áno, súhlasím s tým, že vydať sa po možnej historickej špekulácii, čo by sa stalo, ak by sa k tomu neprihlásila, je možno legitímne. A práve preto som rád, že sa prihlásila. Napriek tomu vieme, že tu bolo viacej tých vojnových konfliktov, nielen Maďarská republika rád, ktorá sa vysunula. Bola ustanovená dokonca aj slovenská taká. Viedli sme aj s Poľskom tzv. sedemdňovú vojnu. A potom neboli to jednoducho ľahké časy. A napriek tomu sa našli, čo nebýva, povedzme si, veď žijeme na Slovensku, úplne zvykom, že v širokom okruhu, kde ešte neboli jasné hranice, nebolo jasné, ktorá časť Oravy s výrazne slovenským obyvateľstvom nakoniec skončí v Poľsku a až po tie južné a východné časti, prišli delegáti, ktorí signovali čosi, čo bolo vtedy protištátne. To je ten moment, ktorý som sa snažil ja vyjadriť.
A neviem, či úmyselne alebo možno nedopatrením sa vyhýbame jednej tej podstatnej rovine, ktorú som sa ja snažil povedať. A to je, že existuje predsa dátum, na ktorom sa vieme zjednotiť všetci alebo široká skupina. A to je tento 30. október, pretože nechceme urobiť z 28. októbra sviatok, pri ktorom sa bude cítiť komfortne iba časť teda spoločnosti, pretože toto nerobí dobrotu. Čiže ak tu máme túto možnosť, je tu tento historický fakt, vieme pri ňom si uctiť aj Milana Rastislava Štefánika, vznik republiky a zároveň s ním bude mať časť spoločnosti omnoho menší problém ako s dvadsiatym ôsmym, tak to teda jednoducho spravme. A možnože to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Nech sa páči, Viliam Novotný.

Ja by som chcel zareagovať na tú záverečnú sentenciu vo vystúpení pána poslanca Kaníka, keď hovoril o tom, ako to vnímajú ľudia možno na ulici, keď sa ich opýtate, čo sa stalo 28. októbra. Ja som si to náhodou vyskúšal so svojím 19-ročným synom, o chvíľu bude mať 19 rokov, je štvrták na obchodnej akadémii. A tak sme pozerali v nedeľu večer, aký dobrý program pripravuje Česká televízia na 28. októbra. A hovorila o tom, že je to sviatočný deň. Tak som ho tak večer vyskúšal. A pýtam, že prečo je štátny sviatok 28. októbra v Českej republike. Bolo ticho, nuž sa ho pýtam, niekedy bol aj u nás, no nevieš, čo sa stalo 28. októbra 1918. No bola chvíľa ticha a potom už sa tak začínal zapínať a hovorí mi, že 11. novembra 1918 sa skončila prvá svetová vojna. To ma potešilo ako človeka, ktorý ľúbi históriu, že chytil jeden dátum. Ale ten 28. október sme potom museli veľmi krvopotne dolovať, kým sme prišli na to, že vznikla Česko-slovenská republika. Ani páru nemá o tom mládež. A ako ospravedlnenie mi na to syn povedal, že no veď dejepis sme mali len v prvom a druhom ročníku na strednej škole, veď už ho nemáme dva roky, že prečo ho také skúšam.
Takže, dámy a páni, my sa tu môžeme ďalej puristicky hrať na 28. októbri alebo 30. októbri, ale rozhodne si myslím, že omnoho dôležitejšie by bolo, aby o tom mladí ľudia vedeli. A možno keď tu bude štátny sviatok, si to pripomenú aspoň tým, že je voľno, tak sa zamyslia nad tým, prečo to je, keď v televízii o tom budú rozprávať.
A podobne si myslím, že aj 1. september, pred chvíľou som tu o tom diskutoval, by bol omnoho užitočnejší, keby napríklad deti predsa len nastúpili do školy 1. septembra, lebo by to nebol štátny sviatok, ale v rámci tej slávnosti prvého dňa v škole, by 30 minút venovali všetci tomu, že by hovorili o tom, že je to deň Ústavy, ktorá bola prijatá v roku1992, Slovenskej republiky. Myslím si, že by to bolo omnoho užitočnejšie ako to, že je to štátny sviatok... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou, nech sa páči, Ľudovít Kaník.

Veľmi podpisujem to, čo teraz nakoniec povedal Vilo Novotný, má absolútnu pravdu. Aj ústave by sme urobili omnoho väčšiu službu, keby sa ten prvý deň v škole naozaj tomu venovala aspoň tá hodinka alebo proste dostatočný čas, ako keď húževnato sa tvárime, že ju oslavujeme počas štátneho sviatku, ale je to absolútne nefunkčné. A, naopak, prizeráme sa na to a kľúčový dátum, na základe ktorého sme sa postupne dostali do dnešnej Slovenskej republiky a do dnešných dní, si absolútne ani nepripomíname a absolútne naň zabúdame. A to je naozaj veľká škoda.