Ďakujem veľmi pekne. Ja teda nie som odborník, nie som ani potravinár, ani chemik, ani nemám bohvieaký prehľad o metabolizme človeka a nevyrovnám sa ani kolegovi Šebejovi, takže ja tak len z brucha budem rozprávať, možno z vlastných skúseností ako matky a človeka, ktorý napríklad cvičí, a teda, našťastie, nie je obézny a podobne.
Ale najprv si splním akože tú stranícku, takú by som povedala, milú povinnosť a poviem vám, že prečo za tento návrh zákona určite nezahlasujem ako teda členka už nie klubu SaS. Pretože prekáža mi... Alebo ešte inak začnem, začnem tak pozitívne. Viete, čo spája v tomto momente poslankyňu alebo teda podpredsedníčku parlamentu Zmajkovičovú, pani poslankyňu Horváthovú, dokonca aj Štefana Kuffu s Luciou Nicholsonovou? Že nám všetkým vadí, prekáža nám obezita u detí. Vadí nám, že naše deti sú tučné. Vadí nám to a treba s tým niečo urobiť.
Ale poviem vám teda teraz po tej straníckej línii, že prečo nie takýmto spôsobom.
Pretože mne prekáža, že podľa tohto návrhu zákona má štát zakazovať to, čo je výsostne vecou slobodnej dohody medzi školou a školským bufetom. Vadí mi, že štát má podľa tohto návrhu zakazovať to, čo je vecou slobodného výberu konzumenta a, áno, aj dieťaťa. Vadí mi, že štát má zakazovať to, čo je výsostne vecou zodpovedného rodiča a jeho výchovy.
No a tu to premostím, ja mám teda dve deti. Mám tínedžera šestnásťročného, u ktorého som sa vzdala, už som sa, úplne abdikovala akokoľvek ho proste formovať, pretože on má svoje vreckové a z toho si kúpi čokoľvek v tom bufete a nielen v tom bufete. A uteká do potravín, ktoré sú vzdialenejšie, aby si tam kúpil ešte nezdravší výrobok ako ten, ktorý je dostať v tom bufete. Ale mám šesťročnú dcéru Lilly, ktorú teda ešte sa snažím nejako tvarovať. A tvarujem ju okrem iného tak, že každý deň ráno vstávam, aj keď to neznášam, a robím jej brutálne zdravé desiaty, ktoré zase neznáša ona. A robím jej vždy nejaký ten celozrnný chlieb a pridám k tomu samozrejme ovocie alebo zeleninu. A ona mi vráti ten svoj lunchbox, a ten je proste plný toho jablka a tej zeleniny a ona to potom pod mojím dohľadom popoludní, keď ju vyberám zo školy, musí dojedať. A strašne sa chce dostať do toho školského bufetu, lebo to je také "in", a ja to strašne nechcem, lebo ja proste nechcem, aby si tam kupovala ten junk food. A viete, ako to riešim? Ja jej tie peniaze nedám. Jednoducho ja som jedna z tých hnusných, odporných matiek, ktoré potom cez veľkú prestávku ohovárajú, pretože ja jej tie peniaze nedám. A ona sa na mňa pravidelne sťažuje, už to vedia všetky spolužiačky, že ja som teda tá matka, ktorá sa takto správa, ale jednoducho jej tie peniaze nedám.
Takto nejako som postupovala u môjho syna s počítačovými hrami. Jednoducho sme doma nemali počítač, mala som ho iba v práci a nedovolila som môjmu synovi, aby hral počítače. Až sme sa potom dopracovali k jednej lyžovačke, kde boli rovesníci, a tí rovesníci sa s ním nehrali a ja som stále nechápala, že prečo. Až prišiel taký chlapec, takýto, mal asi jedenásť rokov a povedal, že oni sa s ním nehrajú preto, lebo on je postihnutý a retardovaný, retardovaný. A hovorím: tak o tom nič neviem, možno by si mohol vysvetliť prečo. On je retardovaný, lebo on sa nevie hrať počítačové hry. A vtedy som prišla na to, že teraz je ten moment, kedy toho Dominika prinútim si sadnúť za ten počítač a bude sa hrať tie počítačové hry. Ale mal jedenásť rokov. Mal jedenásť rokov a za sebou inú výchovu, kedy sme chodili rybárčiť a do lesa a neviem čo. Mal proste dobrý základ a v jedenástich rokoch bol pripravený na to, aby si sadol pred tú PlayStation alebo pred čo a odohral si povinne proste tie svoje hry. A takto nejako to vyriešim aj s tou mojou dcérou. Ale chcem, aby to bolo na mne. Chcem, aby to bolo na mne, a nechcem, aby sa to proste regulovalo z pozície štátu.
No naše deti sú tučné. Ako fakt vychovávame tučné nemehlá. Vychovávame tučné nemehlá, ale to nie je, preboha, spôsobené bufetmi na školách. To je spôsobené nami ako rodičmi, aj my sme tuční. Mnohí z nás sú tuční. Aj tí, čo tu vystupovali v tej debate, po tom utekov.... Nie, ty, Štefan, ty sa na mňa nemusíš pozerať, tebe by som pridala do toho jedálnička. Ale mnohí z vás, čo ste tu mali plné ústa proste zdravej výživy a našich tučných detí a toho, jak je to strašné, priznajte sa, koľkí z vás po tom vystúpení ste utekali do toho nášho príšerného bufetu a kúpili si tam majonézový šalát!? Že, pán poslanec Kadúc? Je to tak, ruku na srdce.
Naše deti sú tučné. Viete, prečo sú tučné? Lebo ich napríklad dennodenne vozíme autami, dennodenne ich vozíme tými našimi fárami. Prečo to robíme?
Viete vy o tom, že taký pohyb okrem toho, že on prejde na tú električku alebo na ten autobus, nespôsobí len to, že on stratí energie pri tom, ako sa pohybuje, ale on ich stratí už v dôsledku, napríklad takom banálnom, že keď je zima a vonku je mínus desať stupňov, a tomu decku je zima, to telo musí vyprodukovať strašne veľa energie, aby zahrialo ten organizmus. Už len na tomto, na takejto banálnej veci naše deti prichádzajú o kalórie. Ony spaľujú tie kalórie. A to, že naše deti sú tučné, to je celá veda o jednej rovnici. To je príjem a výdaj energie. A ten výdaj energie naše deti nemajú absolútne žiadny. To nie je len o tom prijme. Preboha, veď deti po celé stáročia sú naprogramované tak, že keď im dáte na výber, tak si kúpia tú sladkú kravinu. Nekúpia si to jablko. A neskôr sa vrátim k tomu, ja vám to dokážem na príklade Kanady a USA, že čo to tam spôsobilo, keď zakázali junk food v automatoch, ako úplne sa prerátali. Ale môj dedo bol tak naprogramovaný, že keby mal tú možnosť, tak si proste kúpi nejakú sladkú kravinu a nekúpi si to jablko. Také tie deti sú a my sa pri tej výchove môžme postaviť aj na hlavu. To decko si proste vždy kúpi tú sladkosť a s tým musíme rátať. A preto je na nás, na rodičoch, keď to vieme, keď vieme zrátať ten jeho celkový príjem aspoň približne, tak musíme zabezpečiť, aby mal aj taký výdaj. Lenže my to nerobíme, pretože pre nás je pohodlnejšie nechať ho sedieť pri tej počítačovej hre.
Keď teda vychádzame z tejto premisy, že aké je škodlivé pre naše deti, keď vyvážame ich urodzené zadky do školy, zo školy, na športoviská... Proste, čo na športoviská?! Do všelijakých klubov, do kín, na diskotéky ich vozíme, privážame naspäť. Keď vychádzame z tej premisy, že takéto veci treba regulovať, poďme to regulovať. Poďme to, preboha, regulovať! Koľkokrát odvezieme dieťa tam, kde úplne v pohode môže prejsť pešo?
Napríklad športové zväzy a športové kluby v tejto krajine už dlhé roky bijú na poplach. Viete, prečo bijú na poplach? Bijú na poplach preto, že kedysi ony robili výber, robili výber z talentovaných detí, ktoré proste mali nejakú tú telesnú výchovu, tam museli niečo spĺňať, museli sme skákať do diaľky, do výšky, neviem kam všade, a potom prišiel ten konkurz, a tí najlepší proste prešli, hej, tí najlepší prešli. A potom z tých najlepších išli na tie olympiády, všelijaké tie ako, neviem jaké súťaže. Lenže teraz to tak nefunguje. My sa pozeráme na to, ako naši športovci prepadajú na, neviem akých, súťažiach? Nuž preto, lebo tie športové zväzy a kluby nám to obúchavajú o hlavu už viac ako desať, dvanásť, možno pätnásť rokov. Viem to, lebo som moderovala kedysi ich konferencie. A ony hovoria: vážení, vy sa zamyslite nad tým, čo produkujete z tých škôl, z tých telesných výchov na školách, pretože my už dnes nerobíme výber talentovaných, my robíme nábor; my keď chceme vôbec prežiť, tak my musíme robiť nábor. A tak sa stáva, že tučné, netalentované teliatka nám prechádzajú do týchto futbalových klubov a zväzov. A to nie je problém tých teliatok. To je problém ich rodičov a to je problém nás všetkých. Ale nedá sa to vyriešiť tak, že budeme regulovať bufety. Bufety, to je nič, to je zrnko piesku.
Žila som v Kanade a v USA, a tam je teda tučných neuveriteľne veľa, to asi všetci viete. Tie deti, to je brutál, to je naozaj katastrofa. A v Kanade si povedali, aj v USA si to povedali, ale Kanada, akože tam mám skúsenosť, si povedali, že tiež to budú regulovať. Oni teda nemajú bufety, oni majú automaty väčšinou a zakázali v tých automatoch predávať junk food. To znamená akože sladké výrobky, koly, fanty, sprity, proste všetko tam zakázali. A teraz to tam bolo preplnené tými zdravými výrobkami. Viete, ako to skončilo? Že všetky tie zdravé výrobky im tam plesniveli, hnili. Potom došli takí fešáci v takých kombinézach, vždy to vypratali, ten automat, zase tam doniesli čerstvé, zase to zhnilo, zase to vypratali. No, katastrofa! To sa úplne minulo účinku a deti boli stále tučné. Viete prečo? Lebo si odbehli do vedľajších potravín, nejaké občas zrazilo nejaké auto alebo proste bola, neviem aká, nehoda, zodpovednosť za to niesla škola, samozrejme, ale išli do tých potravín a aj tak si tam tú sladkú kolu s tou sladkou čokoládou alebo napolitánkou, alebo čímkoľvek, kúpili. Tak to jednoducho je! Už mali strašne zlý návyk. A ten návyk nemali len z tých školských bufetov, z tých automatov. Ony to mali z rodiny, ony to mali odpozerané, pretože taká je dnešná spoločnosť, takí sme.
Potom prišli podľa mňa s lepšou myšlienkou a začali pri vysielaní reklám doslova masírovať mozgy konzumentom a spotrebiteľom teda a hovorili im, že: vážení, tie nutricion information, ktoré sú uvádzané na obaloch, to znamená, tie informácie o nutričnej hodnote toho výrobku, to nie je len na okrasu, čítajte to. Dokonca urobili, viete čo? Že to písali väčším písmenom, aby tam nemuseli babky chodiť s lupami, tak to písali väčším písmom. A normálne vychovávali tých ľudí, ale masovo, aby si čítali tie informácie o tom, čo jedia. Pretože je katastrofa, keď aj dnešné naše deti sú kŕmené neustále tým, že jedzte cereálie, je to zdravé. Prosím vás, už ste videli, čo je v tých cereáliách? Vy ste to videli tam v tých všelijakých čokoládových? Ja neviem, čo nazývame cereáliami? To s cereáliami nemá nič spoločné. To je plné cukru. A toto naše deti používajú. To znamená, že keď vy napíšete do toho vášho návrhu zákona, že zdravé cereálie, no ja by som také zdravé cereálie chcela vidieť. Ale u nás na pultoch aj v bežných potravinách ich jednoducho nevidím.
Takže sa to úplne minulo účinku v tej Kanade aj v tom USA, keď riešili, že zakážeme v automatoch, proste dostupnosť týchto sladkých všelijakých výrobkov. Ešte čo som videla v Kanade hrozné, hrozné. Deti na telesnú výchovu sa neprezliekali. Normálne v rifliach, proste tí malí, obézni Kanaďania, normálne v rifliach si to tam išli akože odcvičiť, lebo to bolo len také, to bolo akože telesná výchova. A vtedy ja som na to s hrôzou pozerala. A viete čo? Vrátila som na Slovensko a tu je to to isté. Tu je to to isté. Môj syn na škole, však akože perfektná škola, vychádza zo všetkého pomaly najlepšie, však tam tie deti akože kašlú na to. To už neni taká telesná výchova. Poďme s týmto niečo urobiť!
Doneste taký návrh alebo dohodneme sa, urobme to spoločne, ako, myslím, že tu ste teraz trošku tak naozaj vystavená, že teraz tej kritike a tak. Ale ja chápem, že aspoň niečo chcete s tým robiť. Akože veľmi rada sa podpíšem pod návrh zákona alebo ho spolu predložím, keď to bude k veci. Ale, ale toto, čo tu riešime, je proste od veci a úplne sa to minie účinku. Je to, proste to nie je dobrý návrh. Poďme niečo robiť s tou telesnou na školách!
A vrátim sa ešte k tomu na chvíľu, čo hovorila kolegyňa Kiššová. Viete o tom, čo tie naše deti požierajú v tých jedálňach, školských? To je katastrofa, to je naozaj že zlé. Ja napríklad robím, ja som výborná kuchárka, to asi o mne neviete, tak keď ma nepochvália iní, tak sa pochválim sama, a ja varím paradajkovú polievku, ktorú varím šesť hodín, hej, šesť hodín ju varím. To je alchýmia, viete, to je alchýmia. To proste dám vinosadnícke paradajky, pretože tie sú dužinaté a proste majú vysokú sladkosť, čerstvú bazalku si chodím zháňať, akože naozaj taká musí byť voňavá. Proste veľmi málo soli, samozrejme. Teraz to dusím, neviem čo, prichucujem, šesť hodín. Počúvajte: dochucujem to, viete čím? Grilovanými cherry paradajkami, ktoré grilujem na tej hrubozrnnej soli, ktorú proste, neviem, odkiaľ už som si teraz doviezla. A to tam prisypem vždy na záver. Takto sa šesť hodín vytrápim a potom to dám mojej dcére. Moju dcéru napne a pýta sa ma, pravidelne sa ma pýta, kedy sa už konečne naučíš variť paradajkovú polievku od našej pani kuchárky. No jasné, ja nemôžem proste, ja nemôžem predsa konkurovať s touto alchýmiou paradajkovému pretlaku, ktorý je zahustený cukrom, lebo tak to je. Toto naše deti jedia v školských jedálňach. A toto by sme mali riešiť. Skutočne nie tie bufety, tie sú v tom úplne, že to je posledný rad niekde... Potom ich kozmeticky môžme prečistiť niekedy, raz v budúcnosti. Ale riešme ako to meritum, vážení! No a to už som sa ja vzdala, že by som konkurovala pani kuchárke.
A akože na záver chcem povedať to, že začať by sme mali u seba. Nemôžu dvaja tuční rodičia hovoriť tučnému decku: nejedz to sladké! Proste je to, to sa nedá. To je ako keď rodič, ktorý je celý žltý od nikotínu, bude rozprávať svojmu pubertálnemu synovi, že nefajči, je to zlé, škodíš si, hej. Proste takto to nefunguje. Takže aj to, že my tu riešime len obezitu detí, je tak trochu vytrhnuté z kontextu. Ako začnime riešiť sami seba. A každý normálne si najprv poupratujme pred tým svojím prahom a potom riešme, preboha živého, tie naše deti cez, cez bufety.
Ja som úplne za, že tie decká by nemali byť také, aké sú, ale fakt týmto by som chcela to tak akože ukončiť, že zle nato ideme. A myslím si, že celé to je vytrhnuté z kontextu.
Ďakujem.