3. schôdza

Pán poslanec Galko.

Ďakujem pekne. No, kolega Peter, ja sa nebudem vyjadrovať k tomu, čo si rozprával o eurovale, pretože tie argumenty sú v podstate aj mojimi argumentami a plne s tebou súhlasím. Ja by som si dovolil možno takú, keď už nie že menšiu výčitku, ale skorej taký postreh, priveľa slov si na môj vkus venoval nášmu mladému kolegovi, pánovi Blahovi. Stačilo povedať, že tu máme medzi nami mladého, snaživého zväzáka, ktorý sa chce zapáčiť svojmu veľkému šéfovi a ktorý to preháňa. Ktorý zneužíva tak citlivú tému, ako je rokovanie o trvalom eurovale, o uvrhnutí občanov Slovenskej republiky do ekonomického nevoľníctva na to, aby nadával svojim kolegom do fašistov, aby sa primitívnym a arogantným spôsobom vysmieval svojim kolegom, ktorí už niečo, či už v politike alebo v bežnom živote, preskákali, aby sa takýmto spôsobom vysmieval vlastne aj svojim voličom. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Reakcia.

Galko, Ľubomír, poslanec NR SR
Viac slov, nechajte ma dohovoriť. (Reakcie z pléna.) Nechajte ma dohovoriť, ja reagujem na to, kolegu, čo bol v rozprave. Viac slov, pán kolega Peter Osuský, si tento náš mladý kolega z tak vážených úst, ako sú tie tvoje, rozhodne nezaslúži.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Dušan Bublavý.

Ďakujem za slovo. Ja sa chcem dotknúť jednej pasáže, kde kolega Osuský spomínal štáty, ktoré tu investovali a majú tu svoje firmy, či už spomínaný U. S. STEEL, Volkswagen, Peugeot. A my sme radi, že máme takéto firmy tu a že naši ľudia, ktorí sú šikovní, svojou šikovnosťou, naozaj, aj lacnou pracovnou silou, to bola pravda. Ale ďalšia pravda, ktorá nebola vypovedaná a ktorú si dovolím povedať, pripomenúť, že tie firmy, ktoré ešte očakávame, aby sem prišli, tak musí byť politická stabilita. A ak nebude u nás politická stabilita, tak tie firmy už do nášho štátu nemusia prísť. A my sa musíme o to snažiť. A ak je nejaká politická stabilita a záruka, tak určite to je strana SMER - sociálna demokracia. A to, že sme my teraz pri vláde, to bolo aj vašou vinou, že ste si rozbili vládu.
Ďakujem.

Pán poslanec Osuský, reakcia na faktické.

Ďakujem pekne. Áno, kolega Bublavý, máš pravdu, že stabilita je dobrá. Ale krajina, ktorá popri vlastných problémoch zvýši svoju dlžobu za dlhovú záťaž prebraním dlžôb za iných, potom bude musieť doma zrejme niekoho šklbať. A ja si neviem celkom presne predstaviť, že v potrebe šklbať vytvoríme dobré podmienky pre investície, keď im budeme zvyšovať dane. Keď budeme takzvane brať prosperujúcim, ťažko sa prosperujúci rozhodnú usadiť sa u nás. Takže tá rovnica nie je taká jednoduchá, že stabilita je základ. Stabilita bola všelikde, aj v Zväze sovietskych socialistických republík. Inak je pozoruhodné, ako sa niektorí kolegovia nemôžu zbaviť svojej tradície vzhliadania k niekomu. Kolega Blaha hovorí, "že to hovorí aj Merkelová". No, je to posun, kedysi to "hovoril Brežnev". Teraz to hovorí Merkelová. A podľa potreby, samozrejme, niekedy je dobré to, čo hovorí Hollande, ale keď nás Hollande v druhom kroku sklame, čo bolo tak jasné ako motýľ v decembri, tak odrazu hovoríme, i ústami premiéra, že predsa tá Merkelová bude to pravé orechové. A ja sa pýtam, kde je náš názor, kde je náš vlastný rozum, kde je náš vlastný záujem? Je jasné, že sa akosi pudovo potrebujeme niekam zaradiť, niekde zraziť opätky. A ja hovorím, nie je zlé patriť do panského klubu, ale nie za cenu, že idem proti zdravému rozumu a že zrážam opätky buď pred čistou blbosťou, alebo pred záujmami niekoho, ktorého záujmy nie sú moje. A toto, o čo ide teraz, je zrážanie opätkov a salutovanie pred cudzími záujmami.

Ďakujem.
Prosím ďalšieho ústne prihláseného poslanca Igora Hraška.
Nech sa páči.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Milé, milá kolegyňa, ktorá tam už bola, už nie je, teraz prišla ďalšia. Milá kolegyňa, moja kolegyňa, milí kolegovia, poslanci, pred chvíľkou bolo hlasovanie o tom, že sa bude predlžovať čas, nejak vás tu ostalo poriedko. Kde sú všetci? Zmizli, čo? Dobre, ja oslovím aj že, milí občania, pretože veľa ľudí túto debatu sleduje prostredníctvom internetu. Ja budem hovoriť aj k nim.
V posledných nielen dňoch, ale aj týždňoch, sa už veľa pohovorilo o Európskom mechanizme pre stabilitu. Jedni sú pre, druhí sú proti, jedni tvrdia, že by sme mali byť solidárni, iní zase radšej, že opatrní. Tu mi napadá jedno slovenské príslovie: Bez opatrnosti je i múdrosť slepá. Mal som tu napísané, že dnes ideme schvaľovať zmluvu, tak nie zajtra, pravdepodobne ideme schvaľovať zmluvu záchranného, teda k prístupu k tomuto záchrannému mechanizmu. Ak by som aj ja pripustil, že chcem pomôcť aj ja svojou mierou a byť solidárny pri záchrane španielskych či iných bánk, či zjavne nezachrániteľného Grécka, určite nie je pre mňa akceptovateľná zmluva, v ktorej sa viac ako demokratické princípy požiadaviek vyskytuje ostrá direktíva. Citujem: "Členovia sa zaväzujú neodvolateľne a bezvýhradne," ďalej, "akúkoľvek výzvu," koniec citátu. Niekto z vás snáď niekedy v živote podpisoval zmluvu s takto koncipovanými bodmi a požiadavkami? Pochybujem, toto nie sú požiadavky, toto je podľa mňa diktatúra. Keď sa hovorí o tých pôžičkách, nakazený je jeden štát, už druhý, jeden sa lieči, napadá mi ďalšie slovenské príslovie, ktoré hovorí: Aj zdravé jablko pri zhnitom zhnije. Mali by sme si dávať pozor, pretože aj my môžeme skončiť v odpade.
Okrem toho, už tu bolo viackrát spomenuté, že bežná zmluva sa dá vypovedať. Je to bežná prax, stretávame sa tým dennodenne. A je na to vždy niekoľko spôsobov, ako z jednej, tak aj z druhej zmluvnej strany. Táto zmluva sa však vypovedať nedá, ďalší pre mňa irelevantný krok. Ak zistíme, že náš rozpočet pri tom najhororovejšom prípade alebo scénari už vycicali, teda sme sa museli zadlžiť vo výške napríklad nášho ročného rozpočtu, teda, ja neviem, pri dvoch 5,5 mld. splátkach do EMS, ako môžeme zabrániť ďalšiemu zadlžovaniu našej krajiny, keďže sa od zmluvy nedá odstúpiť? Do akej miery bude musieť narásť náš dlh, aby sme sa aj my mohli stať príjemcom pomoci? Čo sa stane potom? Ak už nebudeme mať z čoho poslať príspevok na kapitalizáciu? Zatiaľ som nepočul odpovede na tieto otázky. Asi ich už aj ťažko dostanem. Otázku môžeme postaviť aj ďalšiu, kedy sa nám vrátia požičané peniaze Grécku? Alebo nadväzujúca, kedy by sa nám mali vrátiť požičané peniaze na záchranu iných krajín a ich bánk? Tu mi napadlo ďalšie slovenské príslovie: Čím viac prikladáš, tým viac horí. Aby sme aj my nezhoreli.
Pri bežnej pôžičke máte určené pravidlá splácania, už to, myslím, tu spomínal aj pán Osuský s tou hypotékou. V prípade nesplácania nastúpi exekúcia. Kto nastúpi na členov generality EMS, keďže sú nedotknuteľní a imúnni voči súdnym konaniam, a v prípade rozkrádania, rozhajdákania aj našich solidárnych peňazí? Padli tu už aj slová o fiškálnej dohode alebo zmluve a jej dodržiavaní. Ak doteraz niektoré štáty nedodržiavali paragrafy zmluvy Európskej únie a obišli jej najvyšší zákon, ako ich chceme prinútiť dodržiavať fiškálnu zmluvu? Veď ako sme počuli, Gréci si za požičané peniaze bezbreho nakupovali hmotné statky, absolútne nesúvisiace so šetrením alebo udržaním deficitu financií. Veď oni už počítajú s tým, že to skončí kolapsom, tak sa radšej zabezpečia sami a my im ešte solidárne pomôžeme. Ďalšie príslovie, ktoré ma napadlo v tejto súvislosti hovorí, že: Ak sa nechceš utopiť vo veľkej vode, vyhýbaj sa i potoku.
Ak udržateľnosť eura potrebuje pomoc, tak mu poďme pomôcť, ale nie takto koncipovanou zmluvou, ktorej vkladáme hlavu rovno pod gilotínu. V tomto prípade nie som ochotný podporiť vyslanie politického signálu krajinám EÚ, ktoré sa nám akoby vysmievajú so svojimi platmi a ich vysokou životnou úrovňou. A opýtal sa niekto z vás aj svojich voličov? Ja som zachytil ich signály, teda tých, ktorí mi dali dôveru, a tiež sa nestotožňujú s takýmto direktívnym prístupom v našej krajine. Moji voliči hovoria: Nepodporiť. Počúvam hlasy odborníkov z oblasti ekonómie, hovoria tiež: Nepodporiť. Môj vnútorný hlas mi hovorí: Nepodporiť.
A ešte uvediem jeden príklad z môjho života. Po nežnej revolúcii, zhruba v roku 1990 až 1991 sa rušila kultúra v takom stave, ako bola ešte za čias socializmu. Aj kolektívy, šíriace kultúru, v mojom prípade folklórny súbor, do ktorého som nastúpil počas vysokej školy, zrazu dostali ranu pod pás a hrozilo im zrušenie. Našťastie náš súbor viedol a ešte aj dodnes vedie človek, ktorý má jednu veľmi zaujímavú vlastnosť - nadhľad. A s tým súvisiaci aj pohľad do budúcnosti, do ďalekej budúcnosti. Nepozeral sa na to, čo bude s naším súborom o mesiac, o polroka, ako prežijeme teraz, ale čo s ním bude o päť, o desať rokov. Vďaka tomu je dnes tento súbor špičkou v slovenskom folklóre. Aj ja som sa od neho naučil pozerať sa nie na špičku nosa, ale na to, čo bude o päť, desať a dvadsať rokov. Čo bude so Slovenskom o desať, o dvadsať rokov po podpise takto postavenej zmluvy? Tu mi napadá tiež jedno slovenské príslovie: Čo jeden hlupák pokazí, to ani sto múdrych nenapraví. Ak teda chceme zachraňovať, pretože vieme, že náš hlas je, ako keby sme hrach na stenu hádzali, tak poďme zachraňovať s poistkou. Alebo nech solidárne zachraňujú tí, čo na to majú. Keby som mal použiť ďalšie slovenské príslovie tak hovorí, že: Aj dobrá cesta zle vedie, keď po nej zlý chodí. Nuž, kam teda spejeme my? Ideme dobrou cestou, ideme zlou cestou? Aké prekážky nám budú kladené pod nohy? Veľké, veľké sekery. Nehovorím, že prídu, ale treba byť pripravený aj na tie najhoršie scenáre. Pretože kto nie je pripravený, býva v mnohom zaskočený. Aby sme potom neboli zaskočení my a potom sa už ťažko bude vysvetľovať, viete, ale mysleli sme to dobre. Žiaľ, zle to vypálilo.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pánovi poslancovi. Možnosť prihlásiť sa do faktických poznámok ukončujem.
Prosím pána poslanca Fronca ako ďalšieho ústne prihláseného do rozpravy.

Pani predsedajúca, vážení kolegovia aj vážená kolegyňa, určite to nebude ani hodinový, ani polhodinový prejav, ale predsa mi len nedá, aby som aspoň niekoľko vecí v súvislosti s Európskym stabilizačným mechanizmom nepovedal. Žiaľ, celý čas tu sedel kolega Sulík. A ako človek, ktorý istým spôsobom je na Slovensku vnímaný ako hlavný oponent eurovalu, tak predsa by len som rád niektoré veci jemu povedal aj z tohto miesta. Povedal naozaj veľa faktov. A keď odhliadnem od všelijakých tých prívlastkov a epitet a podobne a jeho záverov, fakty sú fakty. A určite to boli fakty, ktoré neznejú príjemne a trošku aj mrazia. A aby som mu ukázal, že takto sa tie fakty dajú robiť, tak som si to prerátal. Tým, že budeme garantovať, tá suma je asi taká, akoby Slovensko viac ako štyri mesiace nejedlo, nevarilo, nekúrilo, nesvietilo, nejazdilo, nevzdelávalo a tak ďalej, pretože je to čiastka viac ako tretina ročného štátneho rozpočtu. No, len ja si nemyslím, že po prvé, sme v situácii, že môžeme povedať: Čo ťa nepáli, nehas. Preto ja si myslím, že nás to páli, že sa nás to bezprostredne určite dotýka. A to, čo som už aj vo faktickej poznámke povedal, zatiaľ, aj keď môžem s mnohými vecami súhlasiť, že tie fakty sú zlé, pán kolega Sulík, nezaznel žiaden návrh riešenia. Ako? Ja si myslím, že aj Slovensko môže prispieť do toho riešenia, ak bude mať dobrý nápad a dokáže získať podporu väčších hráčov v Európskej únii. Je cesta, samozrejme, že pre malú krajinu oveľa ťažšia a horšia ako pre veľké krajiny, ale je.
Zatiaľ čo som vnímal, ste hovorili o tom, že však trh to vyrieši, že bankrot vlastne vyčistí veci, vyčistí v Grécku, potom možno aj vyčistí bankrot v Španielsku, Taliansku a tak ďalej a potom asi aj bankrot v celej Európskej únii. Vcelku vzaté, ten bankrot to nakoniec v konečnom dôsledku vyčistí - ale ako? Viete, keď ste urobili toľko príkladov, mne nedá tiež urobiť jeden príklad, i keď som si vedomý, že príklady vždy trošku pokrivkávajú, teda krívajú. Tak za vlády cisára Nera v Ríme sa tak rozmohlo, by som povedal, slumy, bieda, kde bola špina, jednoducho potkany tadiaľ behali, že cisár Nero mal veľkú ideu mať krásny Rím, no tak ho podpálil. Koľko bolo pri tom mŕtvol? Koľko utrpenia bude, keď dôjde k takýmto veľkým bankrotom? Predsa, nerád sa odvolávam na svoj vek, ja si aspoň jeden pád meny, i keď veľmi slabo pamätám, v roku 1953 v Československu padla mena, v rámci komunizmu sa to volalo výmena peňazí. A pamätám si mnohých ľudí aj dopady na to, na tých ľudí, čo to znamenalo. A preto, myslím si, že táto cesta, pokiaľ sa len trochu dá jej zabrániť, tak by som bol rád, aby sme zabránili. To je jeden pohľad, ktorý ma vedie k tomu, aby sme jednoducho nepovedali nie. A súhlasím, čo tu zaznelo, že je tam kopa vecí, ktoré mrazia.
Druhý pohľad. Viete, často počúvam, a možno aj na tom dosť pravdy je a nepáči sa to aj mne, v tom zveličenom pohľade, že Európska únia nám bude diktovať už aj, že aké majú mať zakrivenie rožky. No, minimálne, i keď je to istá hyperbola, čosi na tom pravdy je. Len ja som žil, žiaľbohu, väčšinu svojho života v inom režime. Európska únia, aj keď nám diktuje mnohé veci, ktoré sa nám nepáčia, zatiaľ jej sankcie, by som povedal, že sú častokrát ešte úplne smiešne oproti tomu, aké sankcie sme mali v tom inom svete. Viete, tam, keď som inak myslel, len myslel, nie už hovoril, tak neraz to v päťdesiatych rokoch stálo ľudí hlavu, zatvárali ich, vešali a podobne.
Hovorím to preto, že napriek všetkým tým zlým vidinám, ktoré tu zazneli, moje geopolitické videnie je, že chcem byť súčasťou toho šťastnejšieho prosperujúcejšieho sveta, a vždy, keď Slovensko bolo jeho súčasťou, vždy tu bolo predsa o kúsok lepšie, spravodlivejšie a kúsok predsa len väčšia demokracia. A to ma vedie k tomu, aby som, nie dobrý, určite nie je dobrý mechanizmus, ktorý navrhujeme, ale aby som ho podporil.
A ešte jednu vec. A tu, tak trošku využijem tu, že je tu pán minister zahraničných vecí. Prekvapujúco zaznelo niečo o Európskych spojených štátoch. Nech to povie. A čítal som stanovisko z ministerstva zahraničných vecí, ja by som to minimálne nemohol si dovoliť vnímať tak ľahko, ako bolo prezentované v médiách. A poviem aj prečo. Viete, možnože sú veci, ktoré potrebujú roky vývoj, tak ako v chémii máte dve látky, a nič sa nedeje. A potom, keď dáte ku nim katalyzátor, tak zrazu dôjde k reakcii. Kríza s eurom túto reakciu môže veľmi prudko vyvolať. A hovorím to preto, že nebol by som rád, nebol by som rád, aby Slovensko sa potom zase ocitlo v situácii, že budeme sa o tom baviť a hľadať riešenia päť minút pred dvanástou. Niekedy, poviem vám, pán minister, že možnože, keby ste sa k tomu vážne a veľmi tvrdo postavili, tak vás niektorí mediálni experti zosmiešnia. Ja som to zažil pred rokmi, keď ako podpredseda pre zahraničie som povedal, že jednou z vážnych zahraničných tém bude euro, tak nejakí pisálkovia v týždenníku Týždeň mi nasadili psiu hlavu a urobili zo mňa hlupáka. Koľko času v zahraničnej politike je venované dnes euru? Koľko zmlúv? Kvôli euru padajú vlády? Možnože som sa díval príliš ďaleko, nie, neočakával som, že sa dostaneme do tejto situácie, ale vnímal som ako vážnu tému. A vnímam aj toto ako veľmi vážnu tému a hovorím to práve v súvislosti, že jedno s druhým súvisí. A že naozaj v tomto dianí ja osobne by som nebol rád, keby sa Slovensko zase ocitlo na pokraji a zase by sme boli tí, ktorí takpovediac možno na poslednú chvíľu dobiehame.
Teda na záver ku kolegom. Ja nechcem s vami viesť politický zápas, pán kolega Sulík, ani iný. Ja som chcel povedať svoje videnie, prečo si myslím, že tento Európsky stabilizačný mechanizmus, teda tú zmluvu podporím a priznávam, že vidím v nej kopu chýb. Napriek tomu si myslím, že stále pre Slovensko je lepšie podporiť ako odmietnuť. No ale, samozrejme, beriem, že je to aj to, ako sa človek na vec díva. A môj pohľad je kľúčový v prvom rade z geopolitického záujmu Slovenska.
Ďakujem pekne.