3. schôdza

Vážený pán predseda, vážení poslanci, informácia o tom, že desať ministrov zahraničných vecí členských krajín Európskej únie predložilo nejaké svoje predstavy o tom, ako by mala vyzerať Európska únia v budúcnosti, vyvolala pomerne logicky veľký záujem médií aj verejnosti.
Môžem vás ubezpečiť, že ten záujem je neadekvátny významu tej iniciatívy z hľadiska toho, že je to proste jeden z názorov neformálnej skupiny ľudí, ktorí nemajú žiaden mandát od inštitúcií Európskej únie ani členských krajín, aby predložili niečo ako reálny podklad na diskusiu. To znamená, váha toho názoru je taká istá, ako keby s tým vyšla nejaká mimovládna organizácia, alebo keby to bol článok v nejakom mienkotvornom médiu. Dá sa o tom diskutovať, ale nebolo to predložené na rokovanie žiadneho európskeho fóra, ani sa s tým nepočíta. A pokiaľ by sa o tom diskutovalo, tak samozrejme, to sú natoľko ďalekosiahle názory, že by si vyžadovali konsenzuálne schválenie všetkými členskými krajinami. To znamená, všetky zásadné rozhodnutia týkajúce sa budúcnosti Európskej únie sa prijímajú konsenzom. Musí ich schváliť každá členská krajina. To znamená, treba to brať ako jeden zo zaujímavých príspevkov do diskusie, ale takých príspevkov je veľa. A nemá tento názor žiaden súvis s tým, o čom v tejto chvíli táto Národná rada Slovenskej republiky ide hlasovať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán minister. Zareaguje pán predseda Sulík, pán podpredseda Figeľ, Viskupič, Osuský. Už všetci sú prihlásení? Dobre, končim možnosť sa prihlásiť.
Pán Sulík.

Ďakujem pekne, pán predseda, za slovo. Takže, pán minister financií, dozvedeli sme sa práve z vašich úst, že... (Ruch v sále. Počuť nápovedu: Minister zahraničných vecí.) Ja viem, ale mal to predkladať minister financií. Ja som sa doplietol, prepáčte. Takže, pán minister zahraničných vecí, práve sme sa z vašich úst dozvedeli, že názor nemeckého ministra zahraničných vecí a jeho konanie je tak na úrovni mimovládky. To, dúfam, že chcel byť skôr taký bon mot, ako výlet prezidenta do Japonska.
No ale poďme teraz k podstatným, podstatným veciam. Celý deň včera sme, až teda vôbec niečo došlo na obhajobu eurovalu, hovorím, ide o polovicu štátneho rozpočtu, 6 mld. eur, tisíc eur na každého občana, čo chceme zadĺžiť kvôli Španielsku, Grécku a neviem komu, tak včera sme sa dozvedeli, že musíme strčiť hlavu do slučky, nech nás to stojí čokoľvek, lebo musíme byť v nejakej prvej elitnej skupine. A pri prvej príležitosti, pri prvom náznaku nejakej príležitosti si nás nikto ani len nevšimne. Tak povedzte mi, ctení kolegovia zo SMER-u, aký zmysel má takto horlivo sa vnucovať do priazne Nemcom, keď ani len si nás na nejaké neformálne stretnutie nezavolajú? Nie je náhodou lepšie hájiť slovenské záujmy? Pán Paška, váš predseda vašej strany má plné ústa národnoštátnych záujmov najmä tu doma na Slovensku, ale v Bruseli akurát poslušne plní príkazy a je z neho vzorný správca východnej gubernie. Na toto ste išli do politiky?!
Kolegovia, tak aspoň odsuňme to hlasovanie, preboha! Veď o týždeň môžeme kľudne ešte upísať sa šiestimi miliardami. Načo sa plašíme teraz? Načo si ideme práve dnes dolámať nohy? Prezident sa predsa z Japonska jedného dňa vráti.
Ďakujem. (Potlesk).

Pán poslanec Viskupič.

Ďakujem, pán predsedajúci. Je pre mňa skutočne veľmi, veľmi smutné, že musíme počúvať o tom, že desiati členovia Európskej únie napriek tomu, že tuná robíme obrovskú nadprácu, že rokujeme do večerných hodín ohľadom eurovalu, a ak je prvá príležitosť, kedy sa niekto začína baviť o prvej koľaji v rámci Európskej únie, nie sme pozvaní. V tradícii máme predsa obrovskú skúsenosť, že nás niekde nepotrebujú. Myslím si, že v tomto prípade by sme mali, tak ako sme vyzývali niekoľkokrát na grémiu aj na stretnutí s pánom predsedom vlády, aby sme sa neponáhľali. Skutočne nemusíme robiť túto nadprácu, pretože potrebujeme relevantné údaje, potrebujeme sa dostať do takého stavu, aby sme mohli zodpovedne rozhodnúť o takto obrovskom nevypovedateľnom záväzku. Snažím sa povedať to, aby sme dnes o tomto bode nehlasovali.
Ďakujem.

Pán poslanec Kollár.

Ďakujem pekne za slovo. Ja si pána podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí, pána Lajčáka veľmi vážim. Poznáme sa možno pätnásť rokov, spolu ešte z čias, keď nám deti chodili spolu na strednú školu, jednu z prvých súkromných v Bratislave. Takže celkom ale teraz úprimne, pán minister, to nemyslite vážne, že ak sa desať ministrov zahraničných vecí členských krajín Európskej únie stretne a rokuje, vy ste nám v tej podanej informácii povedali, že nemali mandát od Európskej komisie? A vás to vôbec nezaujíma, či sa vôbec stretli o čom rokovali, čo bol obsah toho rokovania. Myslím, že tam smerovala aj otázka kolegu poslanca Rada Procházku. Je to veľmi nepekné a neľudské a nedôstojné to odbiť jednou poznámkou, že nemali mandát od Európskej komisie.
A ta druhá informácia, ktorú ste uviedli, že to, o čom ideme teraz hlasovať, nemá žiaden, ale absolútne žiaden súvis so vznikom nejakého supraštátu, so vznikom Spojených štátov európskych, o čom práve spomínaných desať ministrov zahraničných vecí rokovalo, no tak to naozaj nemôžete myslieť ani ako dobrý vtip na piatok. Veď to je predsa taký úzky súvis, ktorý nemôže nevidieť len slepý a nemôže nepočuť len hluchý.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Abrhan.

Ďakujem pekne. Pán minister, trošku ma prekvapila vaša reakcia, keď hodnotíte rokovanie desiatich ministrov zahraničných vecí ako výstup mimovládnych organizácií. Preto by som sa chcel len opýtať, či máte tu informáciu, že títo ministri rokovali bez mandátu svojich vlád, alebo či to rokovanie bolo so súhlasom príslušných vlád, ktorého členmi sú títo desiati ministri.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Fronc.