42. schôdza

Na začiatku toho vystúpenia si spomínal takú nádej. Pri konci si ju dosť odhodil tak bokom. A mne napadla jedna vec, to som si tak značil počas vývoja tej schôdze, že premiér krajiny tu vyťahuje, ako sa kradlo. My hovoríme, ako sa kradne. A keďže máme skúsenosť aj z jeho prvej vlády, tak tiež je to o tom, ako sa kradlo. Ak by sme mali dať na to celé nejakú kocku alebo nejaký obal, tak v tej verejnosti nie je celkom dobrý signál. A nedávno sme navštívili, keďže tieto dobové veci nejakým spôsob zrkadlí a odráža aj umelecký svet, sme videli také predstavenie Karpatský thriller. Možno ho viacero ľudí už videlo. No a tam je presne tá lajna, ktorá sa ťahá celou touto schôdzou, zachytená ako keby do detailu. Tam sú tie sofistikované metódy. Tam je dokonca presne zobrazený aj ten rezortný moment, o ktorom sa bavíme na celej schôdzi, ako sa dokážu tí ľudia, ktorí to celé zosnujú, brániť. A mne tak napadá tá otázka, s tým obrazom, pretože toto zostáva napriek tomu, čo v roku 1989 vzbudzovalo nádeje, čo budeme robiť. No a myslím si, že aj na konci by mala tá nádej zvíťaziť, a preto tá výzva, a ja sa k nej pripájam, by mala padnúť na úrodnú pôdu, pretože toto nedá ani opozícia. A dokonca si nemyslím, že akokoľvek silná je, že to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Martin, najprv mi dovoľ prejaviť úctu k tomu, ako dobre dokážeš hovoriť aj napriek tomu, aká je nočná hodina. Tú úctu si zaslúžia aj tie štyri kolegyne zo strany SMER, ktoré tu držia stráž celú noc, naozaj, aj s pánom poslancom Kérym, ten tu tiež teda sedí. Ale predsa len dámy si zaslúžia väčší prejav úcty.
Z tvojho prejavu, čo ma zaujalo, je aj tá narážka na to, čo sa povráva v kuloároch, na ten rozpor medzi nejakým Kaliňákovým a Paškovým krídlom. No jeden náznak by sa tam možno dal nájsť. Ja som veľmi pozorne počúval prejav pána ministra Kaliňáka. A nejde o to, čo povedal, ale ide o to, čo nepovedal. Nepočul som jediné slovíčko, že by sa zastal v tom prejave svojho kolegu pána Pašku, čiže asi skôr musíme nejaké dôkazy hľadať tu medzi riadkami.
Ďalšia vec dôležitá podľa mňa, o ktorej si hovoril, je práve ten taký optimizmus. Napriek tomu, aká ponurá je dnes atmosféra, napriek tomu, ako rokujeme pod rúškom tmy, mali by sme sa naozaj pristaviť aj pri tom, čo je dobré, pristaviť pri tých hrdinoch, ktorí sa neboja postaviť zlu a ktorí sa neboja bojovať za správnu vec a možno urobiť z tejto noci nie noc dlhých nožov, ale noc práve takýchto hrdinov, noc ľudí, ktorí sa zaslúžia našu úctu, noc tých lekárov, tých mnohých úradníkov a tých ďalších bielych vrán, čo si zaslúžia vedieť, že sú tu ľudia, ktorí sú ochotní sa za nich postaviť. A to vnímam ako veľmi dôležité.

Ďakujem pekne za slovo. No, počas tejto mimoriadnej schôdze neodznelo veľa optimistického, ak nerátame ten optimizmus v sebahodnotení členov vlády. A preto som veľmi rád, že kolega Poliačik sem priniesol čosi ako svetielko na konci tunela v podobe toho slovného spojenia nádej na zmenu, ešte by som to zdôraznil, nie na hocijakú zmenu, ale na zmenu k lepšiemu, lebo skúsenosť nás učí, že ani zďaleka neplatí, že každá zmena musí byť automaticky zmenou k lepšiemu. Aj to by sme mali mať neustále na pamäti. Ale to som len odbočil. Skrátka, slovné spojenie možnosť zmeny, možnosť zmeny k lepšiemu pre mňa znie ako synonymum slova nádej. A nádej je niečo, čo v súčasnosti a v súčasnom koncepte vládnutia na Slovensku sa akosi vytratilo. Nádej mi korešponduje s pojmom vízia a predstava o budúcnosti, nadchnutie sa niečím, čo nás presahuje, a smerovanie k tomu, čo nás presahuje. Toto všetko v súčasnom vládnutí na Slovensku akosi postrádam a bez tejto nádeje v podstate nejaký zmysluplný život nie je možný, a preto možno to, čo tu stále hľadáme úporne v tejto našej včerajšej a dnešnej polemike, je to, ako vrátiť vlastne do tých našich životov nádej alebo tú vieru v možnosť pozitívnej zmeny. A je to fascinujúce práve v predvečer 25. výročia nežnej. Takže celkom dobre... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za všetky reakcie. Ja na záver môžem povedať len jediné. Pre mňa svet bez nádeje nedáva zmysel. Už nie som naivný, ale stále som optimistom, lebo ja neviem inak fungovať. A ak sa mi už prihodilo, že som skončil v politike, tak ak už nedokážem práve teraz meniť veci na lepšie, tak si myslím, že je povinnosťou minimálne hovoriť o tom, že to lepšie môže byť. A ak poznám cestu, ako sa k tomu dostať, tak je mojou povinnosťou povedať, ako sa to dá spraviť. A ja nevravím, že to dokážem spraviť ja, nevravím, že to dokážeme spraviť dnes, ale myslím si, že tá výzva, ktorú som dal, by mohla byť k tomu prvým krokom, že keď už nedostaneme tie materiály a priame dôkazy, tak sa nám minimálne začne hromadiť benchmark, že budeme vedieť, ako sa to robí inde, že budeme mať pri každom tom CT-čku štyri nemocnice a pri nich sumy, za ktoré to kúpili (Salzburg, Viedeň, Paríž, Praha) a že pri tých ultrazvukoch budeme mať v Rožňave, v Nitre, v Košiciach, v Bratislave na gynde, na urológii, pri každom jednom type tri-štyri ambulancie a budeme vedieť, že to kúpili za 50-tisíc až 70 -tisíc a potom tých 114-tisíc v tej trenčianskej nemocnici začne trčať a nebude jediné. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, prijmite teda aj môj obdiv, že v takejto rannej hodine toľko sviežich a zaujímavých rečí dokáže odznieť. Neviem, či sa k tomu priblížim, ale v každom prípade sa pokúsim premôcť prirodzenú únavu a povedať to, čo mám na srdci. Napokon všetko má svoje čaro. A myslím, že aj takéto nedeľné ranné rokovanie môže byť istou symbolikou.
Dovolím si využiť prítomnosť pre úvod pána ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí pána Lajčáka. Spomenul som si na niečo, čo som mal možnosť, vážený pán minister, povedať z tohto pultu dva-tri mesiace dozadu. A použijem to ako príklad toho, že nič, čo sa povie v sieni zákonnosti a čo možno zdá sa, že to je hádzanie len hrachom o stenu, nie je určite zbytočné, tobôž keď naozaj hovoríme v miestnosti, kde každé slovo má svoju váhu a, napokon znie to až hrozivo, kde každé slovo je navždy zapísané v análoch Slovenska.
A to, čo chcem, pán minister, pripomenúť je taká epizódka. Ja som reagoval na vás, keď ste spomínali potrebu reprezentácie Slovenska a potrebu lepšej reprezentácie Slovenska, ako sme zvyknutí. A ja som zareagoval spôsobom, že teda máme tu neďaleko od budovy Národnej rady pamätník, ktorý má svoju mimoriadnu vážnosť a ktorý je často navštevovaný hosťami domácimi i zo zahraničia. Mám na mysli Slavín. A pripomenul som, že je tam nedôstojná tabuľa, že je tam tabuľa, ktorá je roztrhaná, ktorá je nečitateľná, z ktorej visia franforce. A ja som po tomto svojom vystúpení asi po mesiaci na bicykli vybehol na Slavín. A viete, čo ma tam čakalo? Bola to krásna nová tabuľa s anglickým aj slovenským textom so situačným plánom. Tá tabuľa je tam. Ja nevravím, že ste to zariadili vy. Ja nehovorím, že som to zariadil ja. Používam to len ako príklad, že aj možno takáto maličkosť, ktorá tu zaznie, má svoj dopad, ktorý niekedy ani netušíme. Takže nič nie je zbytočné. A určite nie je zbytočné ani toto ranné, verím, užitočné rokovanie.
Skôr než prejdem k téme, chytím sa jej tak, že si dovolím urobiť taký malý cestopis. Ale to bude len naozaj veľmi kratučké. A pripomeniem vám zástavu Južnej Kórey. Určite ju poznáte. A určite si pamätáte, že na nej je ten zaujímavý a pomerne svetovo známy znak jin a jang, tá kombinácia dobra a zla, ohňa a vody, muža a ženy, proste tých protikladov. A napadlo mi, že keby SMER chcel si zvoliť novú zástavu, ja neviem, či SMER má nejakú vlajku, ale povedzme, že keby to chcel, tak by mohol využiť po tejto skúsenosti, ktorú tu máme, práve takýto znak plný protikladov, znak jin a jang. A ten znak, som si takto povedal, vám pripomeniem, kolegyne a kolegovia, kvôli tomu, že tu zazneli pri tejto téme dve obrovsky rozporuplné záležitosti. Je to neuveriteľné, ale sú tu naozaj dva veľké protiklady, lebo keď zoberieme programové vyhlásenie vlády Roberta Mečiara číslo dva pre VI. volebné obdobie, tak naozaj na prvej strane programového vyhlásenia je desatoro. Už to určite niekto spomínal, ja to úplne presne neviem. Ale bod číslo 5 hovorí o systematickom boji s korupciou na každej úrovni štátnej správy. To je jin, povedzme. A to, čím to chcem doplniť, je ten neuveriteľný výrok pána predsedu parlamentu pána Pašku, ktorý asi už by ho dnes nepovedal. Proste je to v tom istý taký až možnože malý schvál, že sa neudržal, že to povedal a že zrejme už tento výrok pôjde s ním. A je to výrok, ktorý sa mi zdá ako presný opak znaku jin. Ten výrok bol takto veľmi jednoduchý: „Vyhrajte voľby a môžete urobiť všetko.“ Zoberte si, že zaznievajú tieto dve veci z úst vysokých predstaviteľov vládnej strany, na jednej strane boj s korupciou na každej úrovni štátnej správy a na druhej strane je to ten výrok. Zdá sa mi to dosť zvláštna kombinácia a naozaj ako keby sa tu v rámci jedného straníckeho zoskupenia zbehli dve veci, ktoré sa navzájom nezlučujú a nedajú sa zlúčiť, ale tak či tak zazneli v rámci tých istých predstaviteľov alebo tej istej strany.
A teraz skúsim už ísť naozaj ku korupcii našej každodennej, ktorá je lajtmotívom tohto rokovania, ktoré je zamerané na vyjadrenie nedôvery pánovi predsedovi vlády Slovenskej republiky.
Som presvedčený, že ak by sme si mali pripodobniť priestor spoločný, a to ozaj bez ohľadu na stranícke, náboženské, rasové alebo akékoľvek iné vyhranenie, proste priestor života, ktorý by nám mal byť prirodzený, tak by som si ho vedel predstaviť ako ihrisko, ktoré je ohraničené nejakými čiarami. A tie čiary by mali mať také nejaké konkrétne pomenovania, z nich by sa určite mala volať jedna slušnosť, druhá ľudskosť, možno tá tretia by mohla byť pomenovaná poctivosťou a tá štvrtá, ak ju skompletizujme, nech je statočnosťou, jednoducho ihrisko, na ktorom nech ktokoľvek pobieha, nech má akékoľvek tričko na sebe, mal by si povedať, aha, to sú tie čiary, cez ktoré sa nesmie vybiehať, pretože to už je mimo hry. No ale tu máme problém s tým ihriskom. Nad týmto ihriskom je zjavne nejaký mrak, mrak, ktorý páchne, mrak, ktorý je zlý, mrak, z ktorého pochádza veľa škaredých záležitostí. Je to ten mrak korupcie. A ja si ešte predstavím, keď ostanem ešte pri tejto terminológii kvázi športovej, že po tých čiarach zvyknú behať rozhodcovia. A práve možnože v tomto by sme si mohli povedať, že sú ľudia, ktorí dokážu byť takými rozhodcami a ustrážiť alebo aspoň sa o to snažiť, aby tá naša hra nazývaná život, ktorý by mal byť žitý slušným spôsobom, sa udržala v tom ihrisku. A práve takéto rozhodcovské osobnosti by som videl v ľuďoch, ktorých sme tu dneska spomínali a ku ktorým sa ja chcem dostať. A tak možno na prvom mieste by mali zaznieť tie mená, ktoré tu už boli skloňované. A to sú pán MUDr. Alan Suchánek, pani Magdaléna Kovačovičová ako ľudia, ktorí sa pokúsili urobiť tú nesmierne dôležitú vec a na tej čiare, ktorá rozhraničuje slušné od neslušného, poctivé od nepoctivého, ľudské od neľudského, sa postaviť k zlu a zapískať. Vlastne je to celkom pekná analógia, lebo z týchto ľudí pískajú, aj v angličtine je to pomenovanie (whistlebloweri), najmä tí, čo pískajú na píšťalke, keď je dačo zlé. A ja preto by som považoval za veľmi dôležité poďakovať tu všetkým, ktorých ste ani nespomenuli. A myslím, že tu aj zaznel teraz neviem návrh na uznesenie, aby sme v Národnej rade Slovenskej republiky prijali uznesenie, ktorým oceníme práve týchto dvoch ľudí, ktorí v Piešťanoch zapískali a ktorí nás upozornili na to, že čosi sa vymyká hraniciam slušnosti, poriadku, statočnosti, poctivosti. Je nesmierne dôležité mať takéto príklady, lebo vieme, a to dávam do istého protikladu, že napriek snahe o systémovosť boja proti korupcii, napriek tomu, že sa tu dnes aj zo strany vládnych predstaviteľoch často spomínali rôzne opatrenia, my o týchto opatreniach zatiaľ máme právo dosť silne pochybovať. Nechcem ich spochybniť, že budú nefunkčné, ale použijem len ten príklad zákona o podpore, ochrane a odmeňovaní bojovníkov proti korupcii. Pán minister Kaliňák, pán podpredseda vlády, ho dal častejšie, a dnes to aj zopakoval, za príklad systematického prístupu vlády k tomu, aby sa podarilo korupciu vytlačiť z toho ihriska. Ale zoberme si ten krátky, no, dvojročný príbeh tohto zákona. Už som to spomínal, spomínali to viacerí, bolo tu viacero návrhov, ktoré zazneli z viacerých klubov, a vždy sme dostali z vládneho krídla také dosť výsmešné opovrhnutie alebo pripomenutie, že o čo sa tu vlastne snažíme, že my sa snažíme o zákon, ktorý má pomáhať udavačom. Veľmi si vážim, a myslím to úprimne, že táto rétorika sa už stratila aspoň z niektorých úst vládnych predstaviteľov, konkrétne z úst podpredsedu vlády. Dokonca už tu napomenul niektorých kolegov, ktorí akosi neboli ochotní sa na ten zákon pozrieť ako na zákon, ktorý by mal mať nádej na istú funkčnosť. A to považujem za obrovský prevrat, kotrmelec, ale v dobrom. Veď my sme tu predovšetkým na to, aby sme prijímali zákony, ktoré majú pomáhať. A ja chcem veriť napriek všetkým pochybnostiam, ktoré máme právo možno v tejto chvíli mať, že ten zákon, ktorý sa rodil tak dlho, je naozaj pre ľudí, ktorým záleží na tom, aby korupcia bola minimalizovaná, a ktorí majú tu odvahu voči nej vystúpiť a ktorých v tejto odvahe takýto zákon aj povzbudí. No ale keďže tá pochybnosť tu existuje a keďže nemôžeme v tejto chvíli vedieť, že máme zákon, ktorý sa stane veľmi účinným nástrojom na boj proti korupcii, tak preto minimálne dovtedy a určite aj dlho potom, keď ten zákon nabehne do života, je nám potrebné takých ľudí, ako sú dvaja spomínaní zdravotnícki pracovníci z dozornej rady z piešťanskej nemocnici veľmi si vážiť, vyzdvihovať a dávať ako príklad, pretože to, čo urobili, je nepochybne začiatok nášho prístupu a postupu, o ktorom teraz v týchto chvíľach nechcem povedať, že vrcholí, ale ktorý pokračuje a ktorý možno bude mať istý nečakaný dopad, o ktorom v tejto chvíli nikto nemôže vedieť, kam sa ním dostaneme.
A keď som už zablúdil chvíľku v úvode do tej juhovýchodnej Ázie a spomenul som tú juhokórejskú zástavu, tak ešte ostaňme nachvíľočku v južnej Ázii a pripomeniem niečo z histórie, čo vám pravdepodobne nebude známe. Ja som sa s tým zoznámil tiež celkom účelovo, a nie tak dávno. Je to z histórie z malého ostrova menom Formóza alebo po novom Taiwan. A v histórii tohto ostrova existuje jeden taký dátum. Ten dátum je 28. február 1947. A je to dátum, ktorý sa nesmierne zaujímavým spôsobom zapísal do histórie tejto ostrovnej krajiny. Udiala sa tam vec, keď jedna babička so svojím vnúčaťom predávala v parku (v malom parčíku) v hlavnom meste Taipei cigarety. A ten predaj nebol asi podľa mienky nejakých dvoch finančných kontrolórov v poriadku. Tak ju pritlačili tak nešťastne, že tá babka utrpela vážny úraz. A niekto si to všimol, začal na to poukazovať. A ja to teraz skrátim. Na druhý deň si to všimli ďalší. A bolo ich zrazu takých viac a viac. A o mesiac tam padol, nechcem povedať nenávidený, ale neželaný, guvernér alias predseda vlády tohto ostrova. V tej chvíli určite, keď tí dvaja policajti pritlačili tú babku, nikto nemohol predpokladať, že to bude mať taký nabaľujúci efekt.
A už to dnes zaznievalo, my nevieme, my do budúcnosti nevidíme, my vlastne netušíme, za čo by sme mohli a mali pani Magdaléne Kovačovičovej a pánovi Alanovi Suchánkovi poďakovať. Ale možno práve v tejto chvíli sú tými, čo otvorili proces, ktorý bude viesť k tomu, čo spomínal pán poslanec Poliačik, že možno sa až na prekvapenie dočkáme zmien, pri ktorých možno v tejto chvíli si netrúfame ani len predstaviť, že by mohli nastať, lebo tak to už býva. A ja sa priznám, a bez nejakej zlomyseľnosti neraz som tú vetu v klube povedal, ktorá vždy narazila na úsmevy, že som naivný. A ja som sa k tej naivite hlásil. A už si ju asi ponechám. Ja som mal vždy taký pocit, že SMER nedovládne v tomto volebnom období. A ja si myslím, že sa dejú veci, ako keby to k tomu nejakým spôsobom smerovalo. Niežeby som sa z toho tešil. A vôbec nehovorím, že volám po nejakej rebélii. Ale myslím si, že strácate istú citlivosť pre dianie v krajine a že možno aj to, čo sa deje v týchto chvíľach v tomto poloprázdnom parlamente a v tomto rannom nedeľnom rokovaní, sú tie nebadané malé krôčiky, ktoré možno necítite, možno nie sú ani na cítenie, o ktorých možno naozaj nedá sa povedať, že by niekam mali jasne smerovať. Ale možno prejde nejaká doba, nebude možno taká dlhá a ony sa ukážu v istej svojej postupnosti. Neteším sa na to, ale myslím, že ak sa tu zásadným spôsobom nedokážeme, ak je to ešte možné, pozrieť na to, že sa musí naozaj zmeniť prístup k tomu oblaku nad ihriskom, k tomu zapáchajúcemu oblaku korupcie nad ihriskom menom život a na to, že tá hra sa začala veľmi presúvať za tie línie slušnosti, ľudskosti, statočnosti a poctivosti, tak tento zápas sa nedohrá, aspoň sa nedohrá v VI. volebnom období tak, ako sme si to možno všetci naľavo aj napravo mysleli. Je to môj pocit, prepáčte, možno hovorí zo mňa trocha únava, možno by som to nepovedal, keby to nebolo takto ráno zavčasu, ale hovorím to úprimne, napokon tak úprimne, ako pán predseda parlamentu možno tú vetu tiež povedal, ale už by ju nezopakoval, že víťaz berie všetko. Teda to bolo to prevedenie pána Mečiara v tomto prípade, vyhrajte a môžete urobiť všetko.
Ja by som v tejto chvíli popísal niektoré prípady. A preto som aj poprosil technikov o možnosť použiť aj videotechniku. Nebudem vás ňou zaťažovať. Ani nebudem veľa klikať. Ale je to vlastne mapa Slovenska, ktorá je súčasťou stránky Spájame statočných. Je to program nášho klubu. Ale vôbec nejde o to, či je to program nášho klubu. Je to program pre ľudí, o ktorých si myslíme, a tak sme aj vykonali, že si zaslúžia práve v súvislosti s tým, že sú to tí rozhodcovia na tej čiare, ktorí majú odvahu zapískať, sú to ľudia ktorí nieže sa nebáli, oni určite mali strach, ale dokázali ho prekonať a urobili to, čo neurobili mnohí iní, stať sa príkladom, možnože paradoxne skôr príkladom pre väčšinu spoločnosti s tým, že: „Aha, nerob tak, lebo dopadneš zle.“ Ale ja verím, že aj toto rokovanie a aj táto súvislosť s odvolávaním pána premiéra vedie k tomu, aby sme tých ľudí považovali za príklad vysoko pozitívny. A ja si dovolím v tej mape popísať tie prípady pomerne stručne. Ale jednému z nich sa budem venovať viacej. Sú to všetko štyria nositelia doteraz, doterajší nositelia ceny Ďurka Langsfelda. To je Rad Ďurka Langsfelda, ktorého pomenovanie sme si požičali z histórie Slovenskej republiky, resp. Slovenska v tom čase ešte ako súčasti monarchie, keď tento mladý učiteľ dokázal v meruôsmych rokoch vymeniť svoj život za ponuku, ktorú považoval za nečestnú, pretože si ctil pravdu a bol odvážny a povedal tú krásnu historickú vetu, že: „Teraz ma súdia nepriatelia a raz ma budú súdiť moji Slováci a pred nimi by som chcel obstáť.“ A to je možno aj celkom dobré motto do dnešného rána, raz nás, poslanecký zbor VI. volebného obdobia, budú súdiť Slováci, buďme spravodliví, teda národnosti a národy žijúce na území Slovenska, aby sme boli trocha viac občiansky. A ja si myslím, že bez ohľadu na to, či sme vľavo alebo vpravo, mali by sme určite chuť mať pred týmto súdom malých slovenských dejín obstáť.
Prekliknem sa k jednému z tých nositeľov, nositeľke. A nebude to náhoda, že si vyberiem práve ju. No nedá sa to veľmi čítať, takže asi skôr sa môžem vrátiť naspäť. Ale je to teda nositeľka tejto ceny Vanda Tuchyňová zo Žiliny. (Premietanie obrázkov z notebooku na obrazovkách v rokovacej sále.) Je to prípad novinárky, ktorá dokázala poukázať na niečo veľmi podobné, ako je téma dnešného rokovania. Týka sa to jej odvahy poukázať na divné nákupy lekárskych prístrojov v martinskej nemocnici. Ona bola redaktorka Slovenskej televízie. Robila to pre tuším reportérov. A urobila to veľmi dobre. Poukázala na to, sú to už pomaly tri roky dozadu, dva a pol roka dozadu, že v martinskej nemocnici sa kúpil endoskop, ktorý mal cenu 110-tisíc eur, a vzápätí sa kúpil vo Fakultnej nemocnici v Martine navlas rovnaký prístroj, ktorý mal cenu už vyše 200-tisíc. Aj keď tam boli nejaké zdôvodnenia s nejakým procesorom alebo s nejakým doplnkovým zariadením, minimálne pán riaditeľ, dneska už bývalý riaditeľ nevedel vysvetliť rozdiel približne 60-tisíc eur. Áno, už to nie je milión, je to len 60-tisíc, ale princíp je stále rovnaký. Redaktorka, ktorá si vykonávala poctivo svoju prácu, poukázala v súvislosti so svojím zistením odvážne a tak, ako jej kázala profesia, na takýto podivný nákup v martinskej nemocnici. A odpoveď na to bola viac ako štandardná, táto redaktorka pri najbližšej príležitosti skončila svoje pracovné pôsobenie v Slovenskej televízii, pretože sa stala nadbytočnou. Je to teda veľmi zvláštne, že ani Slovenská televízia nemá veľa odvážnych a investigatívnych novinárov alebo má ich odvážnych, ale možno nie tých, čo by sa špecializovali na takúto činnosť. Vanda Tuchyňová za svoje zistenia dostala odmenu v podobe prepustenia zo služieb televízie. Ja si myslím, a vlastne tu sa chytám aj toho, čo bolo tu už povedané, že treba nám tieto prípady kompletizovať, tak ako aj pán poslanec Poliačik tuná navrhol, že potrebujeme o týchto prípadoch vedieť. Toto je ten, o ktorom vieme, len zostal v nejakom vzduchoprázdne. Niet najmenší dôvod v súvislosti s bojom proti korupcii nedomáhať sa jasného záveru a vysvetlenia, ako sa stratilo a kam sa podelo pri nákupe toho endoskopu 60-tisíc eur a prečo sa tak vôbec stalo. A ona urobila toho viacej. Ona v tej súvislosti, keďže už tam bola, tak zrejme ako šikovná novinárka zaujímala sa o všetko. Ona zistila, že oni tam majú ešte jeden kufrík. A bol to nejaký konfokálny endomikroskop. Presne nerozumiem tým výrazom, ale tak to lekári nazývajú. A bol to kufrík, ktorý stál 325-tisíc eur. A pán riaditeľ sa priznal a povedal, že: „Máme ho tu už dva roky pomaličky, ale ešte sme ho nepoužili, lebo sme ho kúpili voľáko neuvážene.“
Ja viem, ten toaletný papier tu zaznieval často a možno až nie s pravdou. Možno to nie je celkom pravda, lebo možno toaletný papier nám dnes, keď sme hospitalizovaní, dajú. Ale to, že chýba obrovské množstvo možnože základných, možnože aj tých nadstavbových prvkov, ktoré pomáhajú ľuďom zachraňovať zdravie a životy, je fakt. No ak existujú nejaké kufríky za 325-tisíc eur, ktoré sa kúpia zbytočne, ak existujú dva identické prístroje, medzi ktorými je nepochopiteľný cenový rozdiel, no a ak existujú ľudia, ktorí dokážu na to poukázať, a ak existujú zákony, ktoré majú týchto ľudí chrániť, tak potom sa vás musím spýtať, prečo sa vôbec dejú takéto strašidelné veci, že my sa tu navzájom usviedčame a pri takejto téme sa prestrieľame cez históriu vzdialenú až po roky rokúce dozadu namiesto toho, aby sme si povedali, tak aby nás raz nesúdili tí naši nasledovníci v duchu toho langsfeldovského, že raz tu nás budú súdiť a chceli by sme pred nimi obstáť, ako je možné, že my sa nezhodneme bez ohľadu na politické spektrum, že to je predsa neprípustné, aby takéto niečo existovalo. A my by sme mali byť vlastne zhrození spoločne. V tej chvíli dnes pán premiér tu z tohto pultu nereagoval na tú podstatu, iba nám tu dal prehľad tých informácií, ktoré nepochybne, ja sa k tomu hlásim, boli vážne, hoci ja si vôbec nemyslím, že nemal pravdu, ale že tieto veci nezaváňali obrovskými korupčnými záležitosťami. Ale toto je úroveň najvyšších predstaviteľov, a teda nemám na mysli len premiéra, ale aj poslancov poslaneckého zboru Slovenskej republiky? My pri takýchto témach sa budeme navzájom vracať do minulosti a hovoriť: „Haha, veď aj vy ste boli takí.“ Tu by sme si mali asi jasne povedať, že to je viac ako nedôstojné a že takéto témy nás nesmú rozdeľovať, ale hlboko spájať, pretože my to nevieme a ak to niekto vie, tak potom by mal mať možno nejaký prístroj na videnie do budúcnosti. My nevieme, kedy čo bude chýbať nejakej nemocnici. Práve vďaka takémuto prístupu sa môže stať, že niekomu z nás, niekomu z našich blízkych alebo vôbec niekomu z občanov Slovenskej republiky sa nezachráni zdravie a nezachráni život len kvôli tomu, že sme si dovolili pri takejto téme sa nezjednotiť a nepovedať dosť.
A ja som presvedčený, že tak ako prípad z Piešťan, tak ako prípad z Martina, tak ako ďalšie podobné prípady, sú to všetky veci, ktoré nás musia spojiť, ak chceme pred súdom dejín, vážené panie poslankyne a vážení páni poslanci, obstáť, pretože toto nie je politika, toto je záujem krajiny, ktorý nás musí spojiť. A ak existuje niekto, kto sa chce z takéhoto, možno vy poviete, idealistického videnia vymknúť, tak hovorím, že nemá čo robiť ani vo vláde, ani medzi poslancami. Toto nie je téma na dokazovanie si politických bodov, toto je téma na absolútne trvalé vyriešenie tak, že ľudia, ktorí sú z ihriska vonku, ktorí sú za tými čiarami menom poctivosť, ľudskosť, statočnosť a slušnosť, takí nemôžu byť súčasťou parlamentného života ani súčasťou akejkoľvek vlády Slovenskej republiky. O tom som hlboko presvedčený. A by som bol veľmi rád, keby sme naše vnímanie tohto problému práve takýmto spôsobom zmenili. Ja myslím, že vnútri to všetci cítime, že toto nie je téma na prekáračky, ale téma na vyriešenie a ľudia ako v tomto prípade Vanda Tuchyňová nebudú na prepúšťanie z práce, ale na poďakovanie, a nie na poďakovanie z rúk poslaneckého zboru Obyčajných, ktorí si pre tento účel požičali meno z histórie a zaviedli Rad Ďurka Langsfelda, ale na poďakovanie z rúk najvyšších. Ja by som bol tomu veľmi rád. Nech v januári budúceho roku stoja traja najvyšší predstavitelia Slovenskej republiky kdesi na hrade alebo v Redute a nech týmto ľuďom, o ktorých dnes rozprávame, dávajú za statočnosť a za to, že nám ukázali, ako sa máme zachovať, ako sa majú zachovať občania v kritických chvíľach, keď na niečo natrafia, štátne vyznamenania. To je to, čo, myslím si, je našou povinnosťou. A ak aj psychológovia hovoria, že bude vždy málo tých, ktorí dokážu mať odvahu, a vždy väčšina tých, ktorí radšej počkajú, ako sa veci vyvinú, no ak aj psychológovia majú v tomto pravdu, ja sa s nimi nesporím, ale určite takýmto prístupom a takýmito príkladmi a takýmto poukazovaním a oceňovaním príkladov dosiahneme to, že zrazu zistíme, že bude možno v prvej chvíli viacej tých nákupov tých divných CT-čiek z nepredražených, ale, viete, čo bude potom ďalšia fáza? Bude ich menej, pretože zlí si preto dovolia často konať zlo, lebo rátajú s tým, že im to prejde, rátajú s tým, že keď aj urobia takýto únik, tak sa im to napokon zohľadní takto: „Aj keď musíš niekde odísť, ale veď napokon niekde v Bruseli sa pre teba už miesto nájde a až taký postih to nebude.“ Ak ľudia budú rátať, že je tu zodpovednosť a je tu odsúdenie podľa zákona, ale aj podľa morálky taká, ktorá ťa celá diskvalifikuje aj z politického, aj z občianskeho života, no ja verím, že veľmi rýchlo budú ubúdať takéto prípady, keď ľudia si dovolia robiť, konať zjavne zlo s tým, že to ako keby bolo skoro prirodzené.
Zasa buďme spravodliví, určite to nie je len o členoch vlády ani tejto, ani tých iných vlád, určite treba spomenúť v tejto súvislosti aj tých, ktorí žiadne voľby neprehrávajú. Ja si ich občas nazývam tak, že sú to skutoční vládcovia tejto krajiny. Sú to tí, ktorí dokážu bez váhania robiť tie široké cesty, neváhajú a stavajú naširoko. Alebo sú to tí, ktorí dokážu cez tie póry nájsť tie prieduchy, ktorými sa tak dobre tunelujú štátne mešce. Alebo aby som ešte jednu skrytú tajničku ponúkol, tak možno sú to tí vysokí hráči, ktorí ovládajú ozaj vysoké hry, nielen tak. Na východe existuje taká ľudová hra, ktorá sa volá Filó. Takže, viete, nepoznám všetkých tých, ktorí vládnu v skutočnosti v tejto krajine, ale je potrebné si povedať, že je v moci politikov povedať: „Nie, vy nebudete rozhodovať o tom, kto bude a kto nebude klopať na naše dvere, ak ste schopní podnikatelia, podnikajte, ale nebudete nám vstupovať do politického života.“ Pýtam sa: Je to naivné? Je to nemožné? Naozaj sa nedá robiť politika bez týchto ľudí? Neviem, možno máte zlú skúsenosť, možno ja v tejto chvíli, možno je to asi nenáležité, nechcem ublížiť, tak poviem, nech sa tu raz v budúcnosti z Martina Fecka stane minister pôdohospodárstva, prepáč, Martin, napadá ma to. Vieš, urobil by si možno tisíc chýb, možno by si naozaj oproti pánovi Jahnátkovi bol menej obratný, možno on má tú svoju ministerskú skúsenosť, už sedel v nejednom ministerskom kresle, ale ja mám istotu, že taký problém, aký mám teraz v Lesoch Slovenskej republiky, keď je tu súťaž čerstvá, kde z ničoho nič sa rozhodli chlapci a dievčatá, ale zrejme rozhodnutie nebolo v podniku, ale bolo kdesi vyššie, urobiť súťaž, ktorá ide obrať tento podnik za štyri roky o 14 mil. eur na odvoze dreva, by človek s takou charakterovou výbavou, ako je Martin Fecko, podľa mňa nikdy nepripustil. Možno by tu pripustil len toľko, ak by už nebol schopný bojovať so zlom, tak by povedal, že z tohto vlaku vystupuje. A ten prípad je naozaj veľmi čerstvý a ja čakám, čo mi povie pán premiér, lebo pán minister Jahnátek mi dal podklady, ktoré nenechávajú ani na chvíľočku pochybnosť o tom, že došlo k nepochopiteľnému zrušeniu odvozu dreva za 4,20 eura a budeme ho voziť za 6,30 eura len tak z ničoho nič, je to z toho 50 %, na štyri roky 14 mil. A keď sa rozprávam s kapitánmi lesníctva, hovoria: „No my by sme tým lesníkom už konečne chceli zvýšiť platy, lebo vieme, že za 500 eur mladý inžinier keď má robiť, tak to je ťažké ani nemôže na ženbu pomýšľať.“ Keby tých 14 miliónov, len ten podnik má asi 1 500 ľudí, ktorí sú na lesných správach, podelili, tak každému tomu lesníkovi môžu urobiť z 500-eurového platu 700-eurový plat tie štyri roky. Takže odpusť mi Martin, že som to spomenul. Môžem spomenúť druhých, lebo ste tu, je tu napokon poriedko. Keby sa stal ministrom životného prostredia pán profesor Huba, možno by tiež nebol tak zdatný v niektorých okamihoch, ako nám to tu prezentuje pán minister Žiga. Ale verím, že by vtedy nikdy žiadny majiteľ širokých riešení nedokázal prejsť cez jeho dvere tak, aby ho nejakým spôsobom ovplyvnil. Ale tým som len chcel naznačiť, že nie je to naivné, ale je to možné. Je to vždycky otázka ľudského faktora vedieť povedať, že ľudia, ktorí disponujú miliónmi a miliardami, majú málo peňazí vo vrecku na to, aby mohli zvrátiť rozhodnutie čestného človeka.
Chcem na tú mapu sa ešte pozrieť a by som rád sa ešte vrátil. Nie je to môj počítač a neviem sa tam dostať späť, ale, dobre, nebudem vás trápiť tou mapou, sú tam ešte ďalšie miesta teda, okrem Žiliny a Vandy Tuchyňovej je tam toľkokrát spomínaný pán učiteľ Žarnay, prvý nositeľ tejto ceny. Škoda, odišiel mi pán minister Pellegrini. Prezentoval sa viackrát v médiách, nebolo to tak dávno je to čerstvé, že on teda zájde do tých Košíc, on sa porozpráva s tým Žarnayom, on sa porozpráva s jeho kolegami, sľuby. Viete, to sú tie okamihy, ktoré rozhodujú o tom, či naozaj ideme vážne bojovať proti korupcii alebo budeme o tom len rozprávať. Pán minister prezentoval to na stránkach tlače. Osobne to sľúbil aj pánovi učiteľovi Žarnayovi, keď sa stretli na ministerstve, keď ho požiadal, aby o tom ani nerozprával, že toto sa ide o chvíľočku riešiť. Uplynuli odvtedy mesiace a povedali, si že ten Žarnay už asi nie je ani pre nich nebezpečný a že načo tam budú za ním chodiť. Ale je pravda, že pán minister mal predvčerom ohlásený príchod na Obchodnú akadémiu do Košíc, už mu tam chystali aj slávobránu, bolo to tam všetko pripravené, len potom keď sa novinári začali zaujímať o to, že teda kde je Žarnay a čo sa tam vlastne ide diať, tak pán minister to zvážil, no nerád o tom rozprávam, lebo myslel som si, že vydrží, ale tak súhlasím s tým, že aj on je len človek, nemôže tu byť celú noc. Učiteľa Žarnaya, a nie je to otázka státisícov a nie je dôležité to, či zachraňujú aj státisíce alebo milióny, alebo iba desiatky tisíc, poznáte príbeh. My tu riešime to, že tu máme zákony a že tu ideme už konečne bojovať a že už nebudeme rozprávať len o takých starých prípadoch, ale že konečne povzbudíme ľudí. No aký je to rozpor medzi slovami a činmi, ako je to možné, že dávno nebolo priznané pánovi učiteľovi Žarnayovi čestné poďakovanie z úst najvyšších predstaviteľov? Ak nemá pravdu, tak ju budú musieť vedieť povedať. Ak vrchný kontrolór košickej VÚC-ky potvrdil v plnom rozsahu, že pán učiteľ Žarnay má pravdu, ak pán minister Čaplovič povedal, že posiela tam kontrolu, dodnes ju neposlal, už nie je ministrom, pán minister Pellegrini povedal to isté učiteľovi Žarnayovi, že pošle tam kontrolu, ja chcem vedieť pravdu, keď neveria kontrolórovi krajského zoskupenia, teda z VÚC-ky, je to rozpor medzi slovami a činmi. Ani jedna kontrola z ministerstva tam nešla. Ja naozaj chcem veriť tomu, že ideme urobiť Slovensko lepším, že sa vrátime na to ihrisko, kde sa hrá slušne, ale to potom páni ministri nesmú rozprávať do vetra. Keď pán minister Čaplovič povie, že tam posiela kontrolu, tak minister musí mať toľkú silu, aby tá kontrola prišla, aj keď sa to možno niektorým ľuďom nebude páčiť. Dneska tu zaznieval príklad pána Kollára, až bol výnimočný. Ja sám som to vtedy neregistroval. A presne to je to, čo potrebujeme. Prezentovalo sa, že v priamom prenose povedal vtedajšiemu ministrovi financií Miklošovi, že je to jeho zodpovednosť. A presne tak to musí byť, presne tak musí mne povedať Jofo Viskupič, keď urobím nejakú nepeknosť, že tu nie sú kamaráti Viskupič a Mičovský, ale tu je poslanec Viskupič a poslanec Mičovský a keď ja urobím akýsi krok do autu, tak mi to kľudne môže spočítať. Ale to je presne to, my sme tu nie za seba, my naozaj predstavujeme nie tých voličov, to je také klišé, ale nádej, že budeme to my, ktorí ukážeme, že dá sa hrať fér a keď to porušíme, tak z toho ihriska odídeme. Takže mi to veľmi chýba, stále, aj keď tu zaznelo veľa sľubov a veľa protikorupčných opatrení, ja sa z toho miesta spytujem obidvoch pánov ministrov, bývalého aj súčasného, že kedy tú kontrolu do tých Košíc na Obchodnú akadémiu na Polárnu ulicu konečne pošlú. Veď ja si myslím, že prípad Žarnaya už traumatizuje túto krajinu aj vládu, aj ľudí už dosť dlho a potrebuje tých 60-tisíc učiteľov vedieť, kde je pravda. Takí ľudia, ako je Žarnay, ak sa mýlia, tak im to treba povedať, ak sa nemýlia, tak treba im za to poďakovať a nenechať ich žiť za 113 eur mesačne na podpore. To naozaj nie je nič, čo by dokázalo vzbudiť v ľuďoch tejto krajiny záujem, odvahu a schopnosť prekonať strach v boji proti korupcii, pretože to naozaj nie je jednoduché. Ale máme v rukách možnosť, a práve ju tu máme my, vysokí predstavitelia tejto krajiny, všetci ústavní činitelia, týmto ľuďom dať nielen pekné sľuby, ale aj reálne záruky. Ale v tom sa musia diať aj konkrétne činy a páni ministri musia plniť svoje sľuby nielen byť tu, keď sa to od nich chce. Byť ministrom je veľmi vysoká funkcia, presne tak ako aj byť poslancom.
Spomeniem tam ešte jeden prípad, ktorý stále visí nedoriešený. A opäť sa týka jednej z nositeliek ceny Ďurka Langsfelda. Je to kontrolórka Ľubka Lapinová zo Zvolena, žena, ktorá si 28 rokov vykonáva svoju prácu, dokonca dostáva za to odmeny, vyznamenania. Len raz má tú podivnú smolu, že verejné obstarávanie, ktoré má skontrolovať, je tak divné, že ona to teda napíše, že nie je v poriadku, pretože určite nie je v poriadku, keď víťaz sa dozvie skôr o svojom víťazstve skôr, ako sa otvoria obálky. Ani sama netušila, akú skrinku otvorila, lebo z tej skrinky sa vyvalila podivná súťaž na Forest Portál, ktorá mala hodnotu 700-tisíc eur, poviem to úplne presne, vytunelovaných eur z európskych zdrojov, pretože všetci, ktorí sa pozreli na ten program a posúdili ho z hľadiska náročnosti, tak povedali, že 700-tisíc je priveľa. No a keďže ten program fungovať mal, tak potom, máme to na papieri, pán minister Jahnátek rozhodol, že teda tento program sa musí sfunkčniť. A dal to ľuďom v Národnom lesníckom centre za úlohu. Rok makali a nadávali, asi aj na mňa, že vôbec musia to za niekoho dorábať, tie peniaze išli jedným smerom a robota ostala im. No len kde ostala spravodlivosť, pani kontrolórka Lapinová starajúca sa o jednu chorú matku je už druhý rok nezamestnaná? Tak takýmto spôsobom my určite nezmeníme našu snahu túto krajinu posunúť od korupcií, poriadku a vrátiť tú hru všetkých bez ohľadu na tričko, na to ihrisko, ktoré som sa vám snažil popísať.
Ak by som záverom mal povedať svoj odkaz pre pána premiéra, tak sa trocha napojím na pána poslanca Poliačika, lebo tak som to cítil aj ja, že možnože nevyužil tú prvú šancu, lebo ju využiť nemohol, pretože neobstál v súťaži o prezidentské kreslo. Určite tak sme to všetci cítili a asi bude to neďaleko od pravdy. Chcel už odísť z tohto neľahkého postu elegantným spôsobom, nevyšlo mu to, no tento spôsob už nie je taký elegantný, ktorý mu ponúkame dnes, ale stále by sa dalo z toho postu ešte odísť so cťou. Možno, pán premiér, naozaj toho máte už za sebou, a teraz to myslím v tom ľudskom slova zmysle, veľa a ste len človek, aj keď relatívne mladý, a potrebovali by ste možno už tú ťažobu tejto funkcie prenechať niekomu inému. Možno je pre vás tá správna chvíľa, tento piešťanský prípad, ktorý ste napokon aj celkom správne začali riešiť, to ostalo niekde vo vzduchoprázdne, možno si povedať, určite by ste tým vstúpili do dejín nielen tejto vlády, odísť. V histórii je veľa prípadov, keď to dokázali prekvapivo ľudia urobiť a vždy to potom história spájala nielen s prekvapením, ale aj s ocenením, pretože ak nevyužijete túto druhú možnosť, vážený pán premiér, tak možno tá tretia bude ešte horšia ako táto druhá. A, viete, preto to tak hovorím, lebo možno z vašich úst malo zaznieť, keď to nedokázali povedať páni ministri školstva, ani bývalí, ani terajší, to poďakovanie, ocenenie pána učiteľa Žarnaya a to vrátenie nádeje obyvateľom Slovenska, nielen tým 60-tisíc učiteľom. Neurobili ste to. Vždy ja sa snažím tu byť. A keď ste tu, vždy sa pozerám a snažím sa aj z tej tváre vyčítať, ako keby ste niekedy mali z kameňa tvár a to srdce možno tiež, neviem. Ale chýba to. A toto je dôsledok, to je tá búrka, čo prišla, nedokázali ste povedať učiteľom: „Konajte ako Žarnay.“ Ani tá kontrolórka Lapinová sa nestala vo vašich ústach príkladom toho, ako majú konať ľudia, ktorí vyhodnocujú a kontrolujú verejné obstarávania. Ani tomu generálnemu riaditeľovi televízie pánovi Mikovi ste možno, neviem, do akej miery ho vláda môže riadiť, neodkázali, že taká Vanda Tuchyňová je predsa novinárka, ktorá je tou potrebnou šťukou v rybníku a ktorá nám pozerá na prsty a my takých ľudí potrebujeme, lebo každý múdry šéf, aj keď máme to celkom ľudsky, pochopiteľne radi, že nás chvália a že radšej sme, keď sme teda hodnotení pozitívne, vie, že potrebuje tých, ktorí mu hovoria pravdu a ktorí ho vedia upozorniť, aj keď to niekedy pichne. Nevyužili ste ani tento prípad. Nuž je tu prípad dvoch lekárov, alebo jedného lekára a jednej zdravotníčky. Myslím, že to asi hovorím dobre. Ale to nie je podstatné, aké majú zadelenie funkčne. Možnože toto je tá chvíľa, aby ste začali s ďakovaním ľuďom, ktorí tú vďaku nepotrebujú, pretože si ju už vybudovali po dňoch svojím činom, ale potrebujú to poznať občania Slovenska, aby pochopili, že vysokí predstavitelia tejto krajiny si práve tento spôsob života a tento spôsob vykonávania si pracovných povinností vážia. Možno sme práve pri tom bode obratu, ktorý cítime tak, že ho potrebujeme. A možno, vážený pán premiér, máte v tejto chvíli možnosť ten obrat vykonať. Ak by ste to dokázali, tak napriek všetkému, čo sa vám oprávnene vyčíta, máte šancu ešte stále vstúpiť do histórie tejto krajiny ako človek, ktorý v rozhodujúcej chvíli urobil dôležitý krok. Je to šanca, či ju využite, to je už iba na vás.
A skončím možno tým, že som to už tu z tohto miesta hovoril, ja mám rád vrchy a hory, mám rád aj štátny znak Slovenskej republiky a dovolil som si už pomenovať tie tri kopce inakšie, ako sa to hovorí v tej starej riekanke. A ja si myslím, že celkom pokojne si zaslúžia tie dva menšie kopce pomenovanie výkonnosť a odbornosť a ten vysoký, stredný kopec pomenovanie morálka. A keďže kopce majú rady prívlastky, tak je to pomenovanie vysoká výkonnosť, vysoká odbornosť a vysoká morálka. Ak toto dokážeme z toho znaku vyčítať, tak v tejto krajine bude oveľa lepšie. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega, viete, ja si myslím, že to bol dôležitý príhovor, ktorý ste tu mali, a tá vaša počiatočná obava z dôvodu tej neskorej nočnej hodiny možno ako obava bola namieste, ale vôbec sa nevyplnila, pretože vy ste v tomto prejave ukázali to, čo nám tu azda najviac bolo vyčítané, vy ste ukázali alternatívu voči vláde strany SMER, vy ste ukázali tú alternatívu, lebo alternatíva nemusí byť založená na politikárčení, alternatíva musí byť v prvom rade založená na hodnotách. A vy ste ukázali alternatívu, ktorá sa stavia za slušných ľudí. Vy ste ukázali alternatívu, ktorá chváli tých, ktorí konajú dobro, a haní tých, ktorí konajú zlo. Vy ste ukázali alternatívu, ktorá ukazuje, že aj sem do parlamentu sa zdola dostanú tie podnety tých niekoľkých odvážnych ľudí, ktorí sa neboja urobiť skutky aj v situácii, keď jedna strana a jedna vláda ovláda všetko od polície až po prokuratúru, alternatívu, že si týchto ľudí treba vážiť, že týchto ľudí treba podporovať a že treba vytvárať podmienky a predpoklady na to, aby týchto ľudí bolo na Slovensku čo najviac, lebo len tak vybudujeme zo Slovenska dobrú krajinu. Preto vám chcem za tento váš príspevok poďakovať. Naozaj si ho veľmi vážim a naozaj ho považujem za úplne, úplne kľúčový dnes večer.

Ďakujem za slovo. Vážený kolega Janko Mičovský, povedal si v tom vystúpení veľmi veľa zaujímavého, ale pre krátkosť času zareagujem len na jednu tvoju myšlienku, ktorá sa mi, podobne ako predrečníkovi, zdala kľúčová. A vinula sa ako taká zlatá niť celým tvojím vystúpením. A ja by som ju zhrnul do takéhoto slovného spojenia: „Sme odsúdení na spoluprácu.“ Ono to vyznie možno dvojnásobne paradoxne po tejto viac ako 12-hodinovej prestrelke vládno-opozičnej, ale naozaj je tu niečo úplne podstatné, čo nás spája všetkých 150 v tejto sále, vládu a ďalších ľudí zodpovedných za chod tejto krajiny. A to je práve tá zodpovednosť voči tejto krajine, to, na čo sme tu prvý deň, keď sme sa tu stretli, nakoniec aj prisahali, alebo sľubovali s rukou na ústave. Čiže naozaj bez ohľadu na to, k akému politickému zoskupeniu patríme, k akej ideológii alebo, ak chcete, svetonázoru sa hlásime, je tu toto podstatné, čo by nás malo spájať a čo by sme napriek tej logickej polemike, ktorú tu vedieme a ktorá je oprávnená, správna a ktorú nakoniec aj naši voliči od nás očakávajú a je esenciou parlamentnej demokracie, mali mať stále kdesi v podvedomí. A predpokladom na to je opustiť tú boľševickú tézu, že víťaz berie všetko, a spomenúť si na tú havlovskú moc bezmocných a na to, čo si tu tak veľmi pekne povedal na príklade pár statočných ľudí, ktorí sú ale pre túto krajinu asi dôležitejší ako akíkoľvek najmocnejší ľudia tohto štátu.

Janko, ďakujem za tvoju reč. Tiež obdivujem, že si udržal aj niť, aj myšlienku, aj pozornosť. Sám viem, aké to je o šiestej ráno. A chcem sa ti zdôveriť s jednou vecou. Ako reakcia na to moje vystúpenie mi prišiel e-mail, čo je pre mňa akože čisté sci-fi, lebo keď mi niekto napíše, že, okej, ďakujem za vaše vystúpenie, to je v pohode. Ale tam je uvedené: „Patrím k vašej generácii, sledujem vás zo zámoria a akokoľvek už to dopadne, dúfam, že budete mať aj naďalej silu pokračovať v tomto boji.“ A to, keď niekto, kto opustil túto krajinu a trávi čas na opačnej strane podľa všetkého oceánu, tým že sleduje ranné tieto naše hodinové vystúpenia v parlamente, tak mi naozaj dáva zase aspoň iskru nádeje, že tí ľudia, ktorí tam odišli, ešte možno prídu naspäť, že tie veci, ktoré sa tam naučia, vedia vo forme nejakého know-how, nejakej skúsenosti, nejakej nadobudnutej novej príčetnosti zo sveta sem vrátiť, ak im na to dáme dôvod a ak im na to dáme príležitosť. A myslím si, že tak ako si vyárendoval to ihrisko a ako si tam postavil tých ľudí s tými píšťalkami, tak by to mohlo fungovať za predpokladu, že po písknutí píšťalkou by bolo každému jasné, že je faul, lebo ak sa bude iba pískať píšťalkou a ľudia si budú myslieť, že to je diskotéka, tak sa bude behať cez čiaru tam a naspäť, lebo nikto tak nebude vedieť, že sa stala chyba, takže to je dôležité, aby sme pochopili, že nastal faul.

Čo dodať k vystúpeniu? Tiež si myslím ako kolega Chren, že patrí za zásadné. Dostali sme slovo po zvolaní ako opozícia po šiestich hodinách, po vystúpeniach premiéra a ministrov a za opozíciu v tej dvanástej hodine, čo trvá schôdza, prišiel ten zásadný v tvojej osobe prepojený moment. Titulom biela vrana teraz si pomenoval na tomto trojvrší odbornosť, ľudskosť. A hlavne pre mňa by mohlo byť pokračovanie toho trojvršia, kde si trošička mierne nebol odvážny teraz, keď si tu menoval profesora Hubu alebo Martina Fecka v ministerských funkciách. Čiže, áno, aj ten dvojkríž síce symbolizuje iné, ale môže to byť tá odvaha. To sa v tvojej osobe prepája. A tým pádom hovoriť z vlastnej skúsenosti máš obrovskú výhodu pred všetkými nami, či sú to ľudia z exekutívy alebo z parlamentu, pretože si to zažil na vlastnej koži. Ten príbeh som s tebou preberal aj osobne niekoľkokrát, keď si zbalil svojich päť švestiek a poslal si list. No a tam sa to celé začína. Viem, že si mal strach a podobne. No a ten boj s korupciou tuto presne začať musí. A možnože tie jemné krôčiky, ktoré si spomínal, sa dovalia a nabalia na seba, ako sa hovorí, snehovú guľu alebo spustia domino efekt, alebo sa to zrúti ako domček z karát a dožijeme sa toho, že naozaj budú deti a budúce generácie hrdé na to, že žijú v právnom štáte a v štáte, pre ktorý sa oplatí...(Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem za tvoje vystúpenie, ktoré, myslím, malo ten kredit, ktorý by vystúpenie poslanca Národnej rady malo mať. A myslím si, že kto iný má nastavovať hodnoty, ako sa má uberať spoločnosť, ak nie poslanci Národnej rady, v prenesení vláda. Áno, vieme, že v krčmách máme milión ministrov, predsedov vlád aj iných, ktorí by chceli ukazovať, ako to má byť. Ale pýtam sa občania voliči, máme aj morálno-vôľový a iný profil, ako by mal vyzerať poslanec, čo by mal poslanec spĺňať? Ja si myslím, a nemyslím si to iba ja, myslia si to aj moji voliči, lebo veľa s nimi konzultujem, že pokiaľ dáš, pán poslanec, pani poslankyňa Národnej rady, sľub na Ústavu Slovenskej republiky, ktorý je predpísaný ústavou, tak touto minútou sa tvoje ja musí zmeniť na my, ešte raz, tvoje ja sa musí zmeniť na my. Zabudni na svoje kšefty, zabudni na svoje rodinkárstvo, pretože zastupuješ 5,4 mil. národa slovenského. To znamená, rovnaké práva a povinnosti musí mať ten, čo žije v Habure, aj ten, čo žije v Malackách, aby mohli tento život prežiť dôstojne. Pokiaľ vláda a parlament vezme nádej národu, pýtam sa, prežije tento národ, keď vyháňame mladých, máme budúcnosť? Takže, vážení, myslím si, že takíto ľudia, akých spomínal kolega Mičovský, ktorí s nasadením vlastnej existenčnej spôsobilosti a bytia sa postavia krivde, by mali byť tí, ktorí sú nositelia týchto hodnôt. A pokiaľ si mamonu peňazí zmýlime s naším svedomím a s naším menom, ktoré máme a zapredáme, tak o to horšie dopadneme v budúcnosti. Ďakujem veľmi pekne ešte raz za tvoj príspevok.