42. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
10.11.2014 o 6:30 hod.
Mgr.
Ľubomír Galko
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister vlády istôt pre občanov, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi takto mierne unavenému a neoholenému vysloviť niekoľko myšlienok k téme, ktorú prerokúvame, a to je odvolávanie Roberta Fica z pozície predsedu vlády Slovenskej republiky.
Najprv by som chcel aktuálne zareagovať na včerajšiu tlačovú besedu Roberta Fica, ktorý na nej zavzdušňoval a hovoril o urážkach, vulgarizmoch a útokoch. Najprv som si myslel, že aj keď neskoro, ale predsa len ide odsúdiť smeráckeho nominanta v dozornej rade v nemocnici v Piešťanoch a jeho chrapúnske vyjadrenia, ale on nie. On hovoril o poslancoch opozície, ktorí na tohto hulváta, smeráckeho nominanta reagovali. On ICH odsudzoval. To je neuveriteľné!
Robert Fico si dokonca dovolil obviňovať niektorých opozičných poslancov, že sú pod vplyvom alkoholu. To bolo z jeho strany veľmi nízke, ale hlavne to bolo odvážne a groteskné zároveň, lebo ak tu mal niekto doteraz problém s alkoholom, tak to boli práve poslanci jeho strany.
Rád by som odkázal neprítomnému premiérovi, že ja ani poslanci za stranu SaS do parlamentu pod vplyvom alkoholu nechodíme ani pod vplyvom iných látok, ako sa to tu snažili niektorí poslanci SMER-u podsunúť. A chcem vás všetkých požiadať, tak Roberta Fica, ako aj vás niektorých kolegov, aby toto, čo ste spravili, bolo poslednýkrát. Pretože nie je tomu tak dávno, čo ste odtiaľto doslova vynášali, tadiaľto cez zadný trakt, aby sa náhodou nestretol s novinármi, svojho kolegu pána, ja si to meno nechám zatiaľ pre seba, ktorý tu ledva stál na nohách a ktorý je tu, s prepáčením, nabumbaný pravidelne a na ktorom sa tu vtedy smiala celá sála. A viacerí z vás ste mu boli dohovárať, aby sa náhodou vonku nestretol s novinármi.
Možno je to falošná kolegialita z mojej strany doteraz, ale ja som doteraz vždy držal basu a nikdy som na nikoho z vás to nebonzol. Ale ak ešte jedenkrát takto nehorázne obviníte niekoho zo strany SaS, osobne sa postarám, že o každom jednom opileckom extempore ktoréhokoľvek z vás tu v Národnej rade sa verejnosť dozvie aj obrazom, aj zvukom. A garantujem vám, že ja svoje slovo dodržím.
Ale naspäť k téme. Musím konštatovať, že vytváranie korupčného prostredia, čo je uvádzané ako jeden z dôvodov tejto mimoriadnej schôdze, je práve tou smeráckou istotou, s ktorou sú slovenskí občania dennodenne konfrontovaní. K tomu sa v mojom vystúpení ešte niekoľkokrát dostanem. Najskôr sa vrátim k jednej veci, ktorá súvisí so včerajškom, ktorá má trápi a pri ktorej som včera aj vykypel. A myslel som si, že dostanem pri nej infarkt.
Chcem sa z tohto miesta obrátiť, a to veľmi jasne, na všetkých kandidátov strany SMER, ktorí kandidujú v týchto komunálnych voľbách, či už samostatne, alebo v nejakých koalíciách: Vzdajte sa kandidatúry! Vzdajte sa kandidatúry v týchto komunálnych voľbách, v ktorých reprezentujete stranu a značku SMER. Kandidujete totiž za zvrátenú a amorálnu organizáciu. Ak zotrváte vo vašej kandidatúre s poznaním toho, že vaši kolegovia zo strany SMER a vaši nominanti zo strany SMER sa podieľajú na okrádaní tých najbezbrannejších, na chorých ľuďoch, tak ste rovnakí ako oni. Ak zotrváte vo svojej kandidatúre za organizáciu strany SMER, ktorá vybudovanie korupčného prostredia dohnala až do vrcholu absolútneho hyenizmu, a to je umožnenie a podporovanie doslova lúpeží na pacientoch, ste rovnakí ako oni. Ak kandidujete za stranu, ktorej nominant verejne praje iným ľuďom a ich rodinným príslušníkom smrť, nazýva ich deti "malými kurvami" a v parlamente sa z 83 poslancov SMER-u po tom, ako bolo pustené to hrozné video v pléne, nenájde ani jeden jediný, ktorý by sa od tohto smeráckeho nominanta okamžite dištancoval a odsúdil by jeho konanie aspoň vo faktickej poznámke, ste rovnakí ako oni.
Ak kandidujete za stranu, ktorej predseda a premiér Slovenskej republiky, ktorý sa na výzvu, aby prijal politickú zodpovednosť za tohto smeráckeho nominanta, ktorý druhým želá smrť a ktorý bol práve jeho smeráckymi podriadenými nominovaný do dozornej rady nemocnice v Piešťanoch, kde rozhodoval aj o liečbe chorých, o ich živote, a tento premiér, tento predseda vlády a zároveň predseda strany SMER sa na túto výzvu v pléne arogantne smeje, ste rovnakí ako on. Je to amorálne, je to zvrátené a je to nechutné.
Za takúto stranu, vážení kandidáti SMER-u, sa chcete uchádzať v komunálnych voľbách do obecných a miestnych zastupiteľstiev ako poslanci alebo starostovia či primátori. Ťažko sa to počúva, že, kolegovia? Ťažko sa to počúva. Mne sa to veľmi ťažko počúvalo, to video, aj pozeralo. Takúto značku strany, ktorej nominanti želajú druhým ľuďom smrť a zo svojich vulgárnych útokov nevynechajú dokonca ani malé nevinné deti, takúto stranu SMER, vážení kandidáti, máte za svojím menom. A túto stranu a túto amorálnu grupu budete reprezentovať.
Viete, teraz už len jedna kolegyňa, dvaja, jedna, dvaja. Viete, pán kolega a kolegyňa zo SMER-u, niekedy mi tu v pléne vyčítate, že útočím v Národnej rade Slovenskej republiky vo svojich vystúpeniach na vašu stranu. No buďte radi, že je tomu len tak a že zatiaľ zostáva len pri tom. Lebo za tohto vášho nominanta do dozornej rady nemocnice, ktorý verejne praje druhým ľuďom smrť, a vy nemáte v sebe ani toľko chochmesu, aby ste sa od neho okamžite dištancovali, by vás ľudia mali s cepmi odtiaľto hnať. Ja, kolegovia zo SMER-u a kolegyne, vaše akože dištancovanie sa od vyjadrení tohto vášho nominanta, keď ste po niekoľkých hodinách ako klub akože odsúdili jeho vyjadrenia, neberiem. Boli totiž vynútené tlakom opozičných poslancov a tlakom médií. Tu v pléne ste mlčali. Všetci ste mlčali. Čakali ste na to, ako sa vyvinie situácia a ako to vaši marketéri zhodnotia. A preto to neberiem. Bolo to neúprimné. A o tom, že ani náznakom neprišlo k nejakej sebareflexii od vás, je treba tiež hovoriť. Neospravedlnili ste sa občanom Slovenskej republiky, že ste nominovali na pozíciu, kde sa rozhoduje o zdraví a o liečbe chorých ľudí, blázna a asociála, ktorý verejne praje iným a nevinným ľuďom smrť. Takéto ospravedlnenie od vás ľudia očakávali. Nezmohli ste sa na to. Už len za tohto jediného vášho smeráckeho nominanta by sa mala celá smerácka vláda spakovať a mali by ste sa celá tá vaša smerácka grupa samorozpustiť a ísť niekde do pekla. Už len za tohto jediného nominanta.
Ale aby sme sa vrátili k meritu veci, o čom sa tu vlastne dnes a včera a predvčerom na mimoriadnej schôdzi rozprávame. Rozprávame sa o vytváraní korupčného prostredia, ktoré sa deje pod kuratelou strany SMER a priamo pod kuratelou predsedu vlády Roberta Fica. A to chmatáctvo, tie zlodejiny vyvrcholili dokonca až tým, že sa ukázalo, že vaši nominanti sa neštítia okrádať chorých ľudí. Neštítia sa olúpiť pacientov, neštítia sa parazitovať na tom najcennejšom, čo ľudia majú, na ich zdraví.
Skôr, ako vám rozpoviem pár príbehov, chcem upozorniť na jednu dôležitú vec. Nie je pravda, že Robert Fico pri tom predraženom cétečku konal. Nekonal. Vedel a nekonal. Vedel o tej pripravovanej zlodejine. Vedela o tom ministerka Zvolenská a nekonali. Zlodejinu obidvaja prikryli. Tie dôkazy sú exaktné. Listy, upozornenia aj premiérovi, aj ministerke. Obaja dostali relevantné informácie o tej pripravovanej zlodejine a nespravili nič. Robert Fico začal konať až vtedy, keď sa tento smerácky megaškandál a smerácka zlodejina už nedali ustáť. Až vtedy demonštratívne odstrelil dve bezvýznamné figúrky. Takže sa z tohto miesta dôrazne ohradzujem voči tomu, že Robert Fico konal. Robert Fico si potom, ako sa to už nedalo ustáť, zachraňoval svoj zadok. A taká je pravda.
Rozpovedzme si teraz zopár príbehov. Najprv osobný príbeh, ktorý riešim aj z pozície člena brannobezpečnostného výboru. Nedávno sa prevalila veľmi smutná, nepríjemná, tragická záležitosť. Zomrel chlapec 22-ročný pred štyrmi rokmi, ktorý bol vodičom kontrolovaného osobného vozidla. Mal slabé srdce a pri zásahu policajtov alebo dopravnej kontrole, pretože každý tú situáciu popisuje inak, inak ju popisujú policajti, inak posádka vozidla, upadol do bezvedomia, z ktorého sa už neprebral a krátko nato zomrel. Dnes sa predmetná situácia konečne vyšetruje a obe protistrany – policajti aj posádka – sa veľmi rozporuplne vyjadrujú o tom, či policajti chlapcovi prvú pomoc dávali alebo nedávali. V čom sa však všetci aktéri tejto tragickej udalosti zhodujú, je to, že na zavolanie prišla ku kolabujúcemu chlapcovi najprv sanitka bez potrebného vybavenia. Nemala defibrilátor. Ďalšia s potrebným vybavením prišla až po niekoľkých desiatkach minút. Možno aj kvôli tomu zomrel. To sa zrejme už nikdy nedozvieme. Ale jedno vieme s istotou. Určite by sme vedeli vypočítať, koľko defibrilátorov a koľko sanitiek s potrebným vybavením by sa mohlo kúpiť za jedno trikrát predražené cétečko. Koľko defibrilátorov a sanitiek s potrebným vybavením by sa mohlo zakúpiť za všetky peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenskej republiky.
Ale povedzme si aj pár príbehov ľudí, s ktorými napriamo počas tohto rokovania som komunikoval cez sociálnu sieť a ktorí by boli radi, aby to tu v pléne odznelo. Ja som ich nezozbieral teda toľko ako moja kolegyňa Lucia Nicholsonová, ktorej podpredsedníčka Národnej rady pani Laššáková zakázala hovoriť. No tak teda u mňa by sa jej to určite nepodarilo. Vybral som len päť. A tie vám chcem povedať.
Pán Tibor mi napísal: "Moja matka zomrela v júni. Ležala na izbe, kde boli ťažko choré ženy. Na dýchanie potrebovali byť pripojené na kyslík. Boli tam štyri postele a len tri prípojky. Matka ťažko dýchala, tak som išiel za zdravotnou sestrou, nech pripojí matku na kyslík. Povedala "dobre" a poslala zdravotného asistenta. Ja som potom zistil, že sú tam len tri prípojky. Čakal som, že donesie nejakú rozdvojku alebo niečo podobné. Ale kdeže. Odpojili vedľajšiu pani, čo jej bolo tak zle, že už nebola pri vedomí. Mala tam manžela. Ako som ja odišiel po sestru, aj on odišiel asi doniesť niečo svojej manželke. A tam prišiel saniťák a odpojil tú pani a napojil moju matku. Skoro som z kože vyskočil. A sanitár to bral normálne. Veď tá pani odvedľa už podľa predchádzajúcich gest vlastne zomierala. A potom sa vrátil manžel tej pani. Samozrejme, sa rozčúlil a nahnevane bežal za sestrami, že ako si to dovoľujú odpojiť jeho ženu z prístrojov, z kyslíka. Moja mama veľmi trpela. Nechcela ten kyslík cez hadičku a stále si ho dávala preč. Aj keď sa jej veľmi ťažko dýchalo, stále si dávala rukou tú hadičku preč z nosa. Tak som len zhrozene a nahnevane zízal a preklínal. Som z Nových Zámkov a stalo sa to v nemocnici v Nových Zámkoch. Na izbe štyri postele a pacienti potrebujú kyslík a len tri prípojky na kyslík. Tá pani vedľa mojej matky zomrela o deň alebo o dva dni skôr ako moja matka."
Ako sa vám to počúva, dámy a páni? Koľko takýchto prípojok na kyslík by sa mohlo zakúpiť za takto trikrát predražené cétečko? Koľko takých lôžok v rôznych nemocniciach by sa mohlo plne vybaviť za všetky peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenska? Koľko ľudí by mohlo byť vyliečených, koľko ľudských životov mohlo byť zachránených?
Pani Marianna mi napísala: „V júni mi umrel kamarát. Volal sa Norbert, mal 44 rokov, bol ťažko telesne postihnutý, so sklerózou multiplex, nechodiaci a na vozíku. Jeho choroba už natoľko pokročila, že potreboval 100-percentnú opateru, nebol schopný sa ani sám najesť. V polovici februára sa dostal do nemocnice v Galante s infekciami močových ciest, v horúčke. V čase, keď sa dostal do nemocnice, vedel pomocou asistenta presadnúť na vozík. Počas zhruba šesťtýždňového pobytu v nemocnici ho neposadili na vozík ani raz. Krátko nato sa objavili u neho preležaniny. Počas tohto obdobia bol okúpaný celkovo jedenkrát. V období od polovice februára do 22. júna, kedy umrel, putoval medzi hospicom v Trsticiach a galantskou nemocnicou. Žiadne polohovanie, žiadne antidekubitné pomôcky. Len sporadicky. Otrasná starostlivosť v oboch zariadeniach na úrovni stredného zdravotníckeho personálu. Bola som svedkom toho, že ho previezli z oddelenia intenzívnej starostlivosti na interné oddelenie a od obeda do 17. hodiny, kedy som prišla, mu nebol podaný nápoj. Našla som ho absolútne dehydrovaného. Predtým na oddelení intenzívnej starostlivosti mu niekto dokonca ukradol aj mobilný telefón. Príčinou jeho smrti boli preležaniny. Asi týždeň pred smrťou po šesťtýždňovej hospitalizácii ho previezli do hospicu v Trsticiach s tým, že má otvorené rany po preležaninách a obnažila sa mu kosť. Umieral v ukrutných bolestiach. Vzhľadom k tomu, že Norbert má iba sestru, tiež trpiacu na sklerózu multiplex, nebola rodina, ktorá by intervenovala v prospech pacienta. Jeho osud naplnila nedostatočná starostlivosť a chýbajúce pomôcky pre ležiaceho pacienta. Vážený pán Galko, veľmi rada by som si priala, aby v tomto štáte normou nebolo nenormálne. S pozdravom, Marianna.“
Dámy a páni, koľko spomínaných kompenzačných pomôcok by sa mohlo zakúpiť za takto trikrát predražené cétečko? O koľko lepšia zdravotná starostlivosť v rôznych nemocniciach pre takýchto nešťastne smrteľne chorých ľudí by sa dala zabezpečiť za všetky peniaze, ktoré boli pri ďalších takto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenska?
Braňo mi napísal: „Nazdar, Ľubo, prepáč, že tykám, ale tykali sme si aj v písomnej komunikácii, keď ste zakladali SaS, tak pokračujem aj teraz. Prosím ťa, pripomeň im tam, že nikto im nič zlé nepraje, ale táto situácia je úplne iná. Oni kradnú tam, kde ľudia ledva dýchajú. Čert vezmi zlodejiny na diaľniciach, ale v zdravotníctve? Tak im ľudia prajú vyskúšanie si choroby, kde ani peniaze nehrajú rolu. Nech si zažijú kvalitné onkologické posteľné prádlo. Nech to majú, ak si to zaslúžia. Len malá poznámka, nech si idú vyskúšať onkohematológiu v Martine. Kde ľudia posediačky dostávajú infúzie, chemoterapie na chodbe. A týchto ľudí len prekračujú ako u veterinára zajace. Je to hnus. A nie sterilné prostredie, kde sú ľudia bieli ako stena a chudí ako kosť a bez imunity. Fuj, hnus, prajem im to zažiť. Tam peniaze nehrajú rolu.“
Dámy a páni, ako by asi fungovala tá onkohematológia v Martine a v iných nemocniciach, ak by sa neukradli chorým ľuďom tie obrovské peniaze za to predražené cétečko? Aké a koľko kvalitného onkologického prádla by sa dalo zakúpiť do všetkých slovenských nemocníc za všetky tie peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenskej republiky?
Pán Oskar mi napísal: „Dobrý večer, mám 51 rokov, som invalidný dôchodca a zdravotne ťažko postihnutý, som silno krátkozraký, 20 dioptrií obojstranne. Môj mesačný príjem činí 288 eur mesačne. V roku 2009 mi z dôvodu vysokého doplatku za kompletné okuliare bola udelená Všeobecnou zdravotnou poisťovňou výnimka a okuliare boli uhradené poisťovňou. Podotýkam, že bez akýchkoľvek problémov. V roku 2013 som opätovne požiadal zdravotnú poisťovňu o udelenie výnimky, vyplnil som formuláre a tak ďalej a prišla mi výzva, aby som dokladoval približnú cenu, za čo má poisťovňa zaplatiť. Vysoko indexované sklá, jeden kus zhruba 130 eur, špeciálny rám k takým dioptriám zhruba 200 až 250 eur. Summa summarum 500 eur. Vysvetľoval som im, že môj mesačný príjem činí 280 eur a že nemôžem si dovoliť takúto sumu zaplatiť. No ale vraj oni sa musia riadiť zákonom, ktorý im to neumožňuje. Bývalý generálny riaditeľ Všeobecnej zdravotnej poisťovne mi tú výnimku udelil, zrejme zo zákona a tiež asi z ľudského hľadiska, nakoľko je zrejmé, že človek s takým nízkym príjmom si nemôže dovoliť takú sumu zaplatiť. Nikoho dnes nezaujíma skutočnosť, že ja sa bez okuliarov nemôžem pohnúť ani na krok. A okuliare sú pre mňa k životu nevyhnutné. Bol by som veľmi rád, ak by sa v tomto smere niečo zmenilo a spomenulo. Ďakujem.“
Dámy a páni, koľkým takýmto invalidným dôchodcom by sa mohli zakúpiť okuliare za takto trikrát predražené cétečko? Koľkých takých zdravotníckych pomôcok by mohlo byť zaobstaraných mnohým zdravotne ťažko postihnutým ľuďom z celého Slovenska za všetky tie peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom? Koľkým invalidným a zdravotne ťažko postihnutým ľuďom mohol byť zabezpečený aspoň trocha kvalitnejší a dôstojnejší život v ich chorobách a v ich nešťastí?
A pani Gabriela píše na záver: „Dobrý večer, mohla by som písať celé romány, ako to v zdravotníctve vyzerá, ale aspoň perličky. To, že je málo v zdravotníctve, to, že je málo zdravotníckeho materiálu na oddeleniach, obväzy, ihly, jednorazové pomôcky, rukavice, rúška pre personál, dezinfekčné prostriedky, to je zrejme vec známa každému tu na Slovensku. Ale že z toho dôvodu sa napríklad v niektorých nemocniciach perú obväzy, tak to asi veľa ľudí nevie. Myslím si, že to sa ani cez vojnu nerobilo. Moja osobná skúsenosť, maloletý syn potreboval akútne hospitalizáciu, ale keďže nebola voľná posteľ, dali mi lieky, tri kusy tabletky, ktoré majú byť podávané pod dohľadom zdravotníckeho personálu do ruky a poslali nás na noc domov, lebo nebola voľná posteľ, a povedali: Keby niečo, volajte rýchlu pomoc. Volajte sanitku. Neskutočne sa šetrí na počte sestier na niektorých oddeleniach. Jedna sestra má na starosti napríklad v nočnej aj 20, aj vyše 20 pacientov. Lebo nie je na platy. A z toho pramení i nervozita, únava sestier, ktorej sa nedivím. Je mi z toho celého smutno, ako tu vážne všetko ide strmo dole vodou.“
Dámy a páni, koľko postelí či lôžok by bolo možné pre takéto prípady zabezpečiť, ak by boli k dispozícii v zdravotníctve tie obrovské peniaze za takto trikrát predražené cétečko? O koľko menej pacientov by mohli mať na starosti dnes výrazne preťažené a finančne neohodnotené zdravotné sestry počas ich nočných služieb, ak by boli k dispozícii všetky peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenskej republiky?
Dámy a páni, to bolo len niekoľko prípadov, ktoré som vybral z tých, ktoré som cez sociálnu sieť či cez maily od naozaj rozhorčených občanov Slovenska v dnešný alebo včerajší deň dostal, oprávnene rozhorčených občanov Slovenska. Robert Fico nie je jedenkrát zrelý na odvolanie. Existuje nie jeden, ale tisíc dôvodov, prečo by tento človek nemal zastávať funkciu predsedu vlády. Robert Fico je totiž zodpovedný aj za svojich nominantov, členov vlády Slovenskej republiky. Tak sa pozrime teda na jednotlivých nominantov, priamych podriadených Roberta Fica, za ktorých on osobne zodpovedá. Ani neviem, kde začať, lebo čo minister, to škandál. Porade by som mohol ísť. Od jedného k druhému. A spomeniem teda len niektorých.
V roku 2013 sa prevalilo, že ministerstvo školstva pod vedením ministra Čaploviča si od októbra 2012 prenajímalo luxusné Audi A6 od firmy Jirka Malchárka. Za 3-tisíc eur mesačne, prosím pekne! Zmluva bola v januári 2013 zrušená len preto, lebo na tento drzý a amorálny prenájom prišli médiá, konkrétne denník SME. A čo spravil premiér Fico pri tomto smeráckom škandále? Kauzu prenajatého auta u svojho nominanta, u svojho priameho podriadeného ministra Čaploviča odmietol komentovať.
Alebo napríklad ďalší nominant a priamy podriadený premiéra Roberta Fica minister pôdohospodárstva Ľubomír Jahnátek z Komjatíc. Koľko mal ten škandálov a čo robil pri ich prevalení premiér? Mlčal. Ľubomír Jahnátek si nacpal na ministerstvo a kdekade polovicu svojej rodiny a polovicu rodákov z celej svojej dediny. Stranícky, osobný, rodinný, rodácky a ja neviem ešte aký klientelizmus a s tým spojená korupcia, s prepáčením, jak prasa. A premiér? Mlčal.
Takmer 700-tisíc eur, presnejšie 684-tisíc eur, zhruba 20 mil. slovenských korún, zaplatil rezort pôdohospodárstva televízii TA3 za dva reklamné šoty, 10 polhodinových dokumentárnych filmov a 12 dvadsaťminútových relácií. Za 171-tisíc ich TA3 nakrútila a za 513-tisíc eur ich potom televízia odvysielala. Bolo to v roku 2012. Pritom pôvodne rezort zamýšľal podpísať zmluvu o podobnej kampani na podporu konzumácie našich rýb s verejnoprávnou RTVS. A podľa nej mal platiť len 150-tisíc eur. Zaplatiť mal totiž len za výrobu programov, lebo verejnoprávna televízia ich bola ochotná odvysielať zadarmo. Viete, ako sa vyjadril minister Jahnátek vtedy? To ho odcitujem tu: „Aktivita je oprávnená, lebo ľudia začnú viac kupovať ryby.“ Ešte vám nie je niektorým jasný prínos tejto rybacej kampane? To nevadí, pomôžeme si druhým vysvetlením Ľubomíra Jahnátka. Opäť odcitujem: „Podpora a posilnenie cieľavedomého komunikačného pôsobenia na spotrebiteľov so zameraním na sprostredkovanie informácií, predstavenie pozitívneho imidžu sektora a jeho produktov.“ Tak toto, prosím pekne, to je kľúčové vysvetlenie tejto dôležitej marketingovej aktivity ministra pôdohospodárstva. Normálne nenormálne.
Ale to nie je všetko. V roku 2013 propagácia rýb pokračovala. Bývalá moderátorka Markízy na jeseň organizovala 10 osvetových prednášok v školách spolu za 10-tisíc eur. A tento rok, v roku 2014, Ľubomír Jahnátek v kampani pokračoval. Ministerstvo pod jeho kuratelou si na kampaň za 180-tisíc eur vybralo, prosím pekne, desiate najpočúvanejšie rádio v Bratislavskom kraji. Šoty v rádiu Best FM stáli dvojnásobok ceny, ktorú mali v tomto rádiu v cenníku na rok 2014. A dvakrát lacnejšie priestor predávalo napríklad aj výrazne úspešnejšie rádio Jemné. A tak si to predstavte teraz, že je piatkové popoludnie a v rádiu Best FM zvučka ohlási reklamný blok a máme možnosť vypočuť si minútový reklamný šot ministerstva pôdohospodárstva: "Dať si rybu nemá chybu," prihovára sa nástojčivý hlas tej istej exmoderátorky, prosím pekne, ktorá organizovala prednášky v roku 2013 a ktorá nás presviedča, že sladkovodné ryby ako kapor či zubáč sú zdravé a chutné a dajú sa pripraviť na masle alebo na víne. A túto reklamu budú vysielať dva mesiace a ministerstvo za ňu rádiu zaplatí 180-tisíc eur. Odvysielanie jedného šotu stojí v tomto rádiu rôznu sumu v závislosti od atraktívnosti vysielacieho času. V tom najlepšom je to 400 eur bez DPH, z ktorých sa teda ešte odpočíta 15 % množstevná zľava. A táto suma je však viac ako dvojnásobok ceny, ktorú si rádio účtovalo v cenníku na rok 2014, pretože v ňom stál minútový šot 180 eur bez DPH.
Dámy a páni, no čo spravil premiér Robert Fico po prevalení sa tohto smeráckeho škandálu? Tejto smeráckej zlodejiny v roku 2012? Robert Fico mlčal, nekonal. Robert Fico túto smerácku zlodejinu prikryl. Rovnako mlčal aj v roku 2013 a rovnako mlčí aj teraz v roku 2014. Asi nemá čas reagovať, asi je zaujatý hlbokou myšlienkou, ktorú počul v rádiu Best FM za tie strašné prachy: "Dať si rybu nemá chybu." Možno rozmýšľa, či by si nejakú tú rybu aj on predsa len nedal.
Alebo taký ďalší nominant a priamy podriadený premiéra Roberta Fica, podpredseda vlády a minister vnútra Robert Kaliňák. To je ten, u ktorého sa prevalilo, že zamestnáva členov podsvetia v polícii. A boli to prijatia s jeho osobným súhlasom a s jeho osobným podpisom. A premiér pri prevalení sa takéhoto niečoho neuveriteľného a škandalózneho opäť mlčal. Hovorím o nominantovi premiéra Roberta Fica, ktorý dlhodobo obhajuje škandalózne zlyhanie jednotlivcov v polícii, ktorí strieľajú po nevinných študentoch na diaľnici len preto, lebo si pomýlia auto a následne ich ešte na diaľnici aj potom, ako zistia, že sa jedná o omyl, šikanujú a ponižujú. A chyby si prizná až na výrazný mediálny a opozičný tlak a premiér pri tomto ďalšom škandále opäť mlčí. Mohol by som hovoriť o prenájme budovy pre ministerstvo vnútra za šeredné peniaze napriek tomu, že ministerstvo vnútra vlastné budovy má. Mohol by som rozprávať o ďalších veciach u tohto nominanta.
Ďalší nominant premiéra Roberta Fica, ktorý sa ministrom nikdy nemal stať a ktorý mu robí najväčšiu hanbu a ktorého nomináciu a následné pôsobenie by som ako premiérove osobné zlyhanie chcel spomenúť, je minister obrany Martin Glváč. Ak by som tu chcel vymenovať všetky zlodejiny a všetky podvody, ktoré sa udiali na ministerstve obrany od jari 2012 až doteraz a podrobne ich popísať, boli by sme tu do konca týždňa. Ani voliť by sme v sobotu nestihli ísť. Ale niektoré si predsa len pripomenieme:
Prvým je škandalózny prenájom Vojenského opravárenského podniku Nováky vopred vybratému uchádzačovi. 10. augusta 2012 bola vyhlásená súťaž o prenájom VOP Nováky. Bola to súťaž na prenájom na 20 rokov. To, čo je ale pre celý tento príbeh kľúčové, sa udialo oveľa skôr. 16. apríla 2012, teda už po nástupe transparentného generála Martina Glváča do funkcie ministra obrany. Tento deň, čiže 4 mesiace pred vyhlásením tej súťaže, bola podpísaná zmluva o združení medzi VOP Nováky a českou zbrojárskou firmou EXCALIBUR ARMY. To je presne tá firma, ktorá je spolumajiteľom spoločnosti MSM Martin, víťaza Glváčovej súťaže o VOP Nováky, prosím pekne. Partner do združenia bol vybraný priamo, bez akéhokoľvek výberového konania a zmluva bola podpísaná do roku 2019 a so šerednými možnosťami jednostranného vypovedania. V zmluve o združení napríklad bola klauzula, že VOP Nováky ju nemôžu vypovedať "v nevhodnej dobe a na ujmu ostatných účastníkov združenia" a nevhodná doba je vraj taká, ktorá môže ohroziť dosiahnutie účelu združenia a účelom združenia bolo podľa zmluvy, citujem, „vytvorenie podmienok pre vzájomnú obchodnú spoluprácu v oblasti povrchovej úpravy dielov s cieľom dosiahnuť pre oboch účastníkov želaný hospodársky výsledok a zabezpečiť výrobnú a hospodársku činnosť, ktorá pre oboch účastníkov má prinášať zisk.“ Na jasnú otázku Hospodárskych novín v tom čase, ako je to s výpoveďou, sa na rezorte snažili redaktorov normálne sprosto oklamať. Vraj vypovedať zmluvu o združení môžu Nováky v šesťmesačnej lehote bez udania dôvodu, a nebola to pravda. Dokazuje to aj zmluva zverejnená v centrálnom registri zmlúv.
Takže si to zhrňme. Jedna spoločnosť bola pri vytváraní združenia zvýhodnená tým, že bola vybratá napriamo. Zároveň, samozrejme, získala nekorektnú výhodu oproti všetkým účastníkom súťaže o prenájom, pretože mala možnosť poznať pomery zvnútra. A čo je však ale obludnejšie, jej profit bol poistený tým, že ak by nejakým zázrakom s ňou majetkovo prepojená firma v súťaži predsa len nezvíťazila, to znamená, našiel by sa nejaký optimista, čo by ponúkol za prenájom viac, mala by možnosť robiť obštrukcie. Napríklad trvať na dodržaní zmluvy o združení a tým pádom napadnúť samotné uskutočnenie súťaže na prenájom alebo trvať na odškodnom za to, že výpoveď od VOP Nováky prišla takpovediac v nevhodnom čase, a Nováky, teda vlastne rezort obrany, a teda vlastne štát, a teda vlastne my všetci by sme platili ako murovatí. Našťastie, žiadne problémy sa nevyskytli. Všetko klaplo tak, ako sa naplánovalo, takže dnes už je ruka v rukáve. Predpokladám, že samozrejme za výrazne nižšiu ponúknutú cenu a samozrejme aj ostatných podmienok, aké by sa dosiahli, ak by sa súťaž a najmä to, čo jej predchádzalo, uskutočnila slušným a civilizovaným spôsobom. A viete, čo spravil premiér pri tejto podvodníckej súťaži? On nielenže mlčal, ale on sa išiel ešte do tých Novákov odfotiť.
Druhým úžasným kšeftom bol odpredaj ubytovne Bytovej agentúry rezortu ministerstva obrany v Košiciach. Ministerstvo obrany vypísalo súťaž na predaj tejto ubytovne 4. januára 2013. Tak sa pozrime na podmienky a trochu ich aj skomentujme a trochu sa pýtajme.
Po prvé. Prehliadka objektu, ktorý sa predáva, bola povinná a otázkou je, či to bolo stanovené preto, aby predávajúci vopred vedel, kto chce objekt kúpiť. Komentár. Férové by bolo, aby tam bola informácia, že vykonať prehliadku sa odporúča. Vyhadzovať uchádzača kvôli tomu, že sa nezúčastní na prehliadke, to je naozaj neštandardné.
Druhá podmienka. Zábezpeka, ktorá musela byť zložená, je 100 % primeranej ceny. A teraz otázka: Bolo to stanovené preto, aby to znížil počet záujemcov kvôli krátkosti času zohnať takú veľkú sumu, a preto, aby iba jeden mohol byť zvýhodnený, a to ten, ktorý dopredu vedel, že ubytovňa sa bude predávať? Komentár. Toto sa nerobí ani pri tých najlukratívnejších dražbách. Napríklad v komplexe Trinity v Bratislave bola cena zábezpeky niekoľkonásobne nižšia. Ešte ako-tak fér by bola zábezpeka maximálne 50 percent.
Tretia podmienka. V súťažných podmienkach bolo, že zábezpeka musí byť pripísaná do 10. hodiny dňa 16. 1. 2013, ale ponuky bolo možné doručiť v ten istý deň až do 15. hodiny. A otázka, ktorá musí každého napadnúť: Bolo to stanovené preto, lebo niekto, kto má prístup k účtu, mohol zistiť, či sa na súťaži vôbec zúčastní nejaký uchádzač alebo nie? Prečo v iných súťažiach zverejnených ministerstvom mohla byť cena pripísaná až po doručení ponuky, iba v tomto jedinom prípade v Košiciach to bolo navrhnuté tak, že cena musela byť pripísaná ešte pred termínom, kedy sa mali ponuky doručiť? A komentár: Takáto informácia sa dá bez problémov získať, zneužiť a môže ovplyvniť výšku ponúknutej ceny u preferovaného záujemcu, ktorý je sám. Pretože ponuku do 15. hodiny tento záujemca potom, ako vloží presne o desiatej peniaze na účet, pohodlne pripraví a doručí. Navyše ten, kto dal podmienku na pripísanie sumy do 10. hodiny, vedel, že komerčná banka to ani nedokáže zrealizovať daný deň, a preto túto podmienku aj vymyslel, lebo informáciu o tom, kto ide do súťaže, získa minimálne o deň skôr.
Štvrtá podmienka. Ponukové konanie neobsahovalo informáciu, kedy dôjde k otváraniu obálok a kedy bude súťaž vyhodnotená, čo je vysoko netransparentné. Opäť nás musí napadnúť otázka: Bolo to tak preto, že zadávateľ si nechal zadné dvierka pre prípad, že by zlyhali aj vyššie spomenuté účelovo nastavené ochranné podmienky? A komentár: Štandard by mal byť nielen oznámiť, kedy sa obálky budú otvárať, ale aj umožniť účastníkom pri tomto otváraní obálok byť.
No a piata podmienka. Podľa zverejnených informácií sa jednalo o opakované osobitné ponukové konanie, avšak niekto z histórie na stránke ministerstva obrany vymazal, kedy bola prvá súťaž na daný objekt. Túto informáciu tam v tomto jedinom prípade nebolo možné nájsť, ale pri iných budovách tam tie informácie boli a sú. A otázka: Bolo tomu tak preto, lebo niekto nechcel, aby verejnosť o tomto objekte vedela, že bol v minulosti na predaj a že bude nasledovať jeho ďalší predaj? Komentár: Za normálnych okolností nie je žiaden dôvod stiahnuť zo stránky údaje o predchádzajúcich kolách odpredajov a je to absolútne nezvyklé.
Dámy a páni, ja vás nebudem napínať, túto akože súťaž o kúpu vojenskej ubytovne v Košiciach vyhral podnikateľ Dušan Vraňuch, ktorý prenajíma SMER-u priestory tak pre krajskú centrálu v Prešove, ako aj pre smeráckeho poslanca Stanislava Kubánka. On kúpil tú ubytovňu. Aby toho naozaj nebolo dosť, o budovu ministerstva obrany by mala záujem aj radnica Košice-Sever. Nestihla však vložiť tak rýchlo peniaze. „Problém vidíme v tom, že aj keď sa nám ponuka zdala zaujímavá, od doručenia výzvy sme mali na rozhodnutie približne iba 10 dní,“ povedal Jaroslav Poláček, prednosta mestskej časti Košice-Sever. Žiadny smrteľník bez banky a ďalších náležitostí nezoženie peniaze na 100-percentnú zálohu za taký krátky čas, hovoril. Kúpa sa navyše podľa neho nezaobíde bez toho, aby zvolali zastupiteľstvo, na čo treba ďalších 7 dní.
A čo robil premiér Robert Fico pri tomto škandále jeho nominanta na ministerstve obrany? Nerobil nič. No čo.
Poďme ďalej. Namiesto toho, aby každý mesiac bolo zakúpených zopár kusov mundúrov alebo kanád pre vojakov do výstrojného skladu, od polovice januára 2013 začali putovať peniaze, ktoré patria vojakom, na monitoring tlačených a internetových médií. Lebo armáda, to nie sú len zbrane a výstroje, ale to sú aj informácie. Onen monitoring šiel na vec s neuveriteľným počtom kľúčových slov, ktoré sa týkajú ubytovania vojakov, až 12, za ozaj ľudovú cenu: 960 eur mesačne. Túto vysoko dôležitú službu zadala čiste náhodou opäť Bytová agentúra rezortu ministerstva obrany agentúre A+K, čo je spoločnosť bývalej hovorkyne SMER-u Kataríny Kližanovej-Rýsovej.
Jak sa vám to počúva? Však to je strašné!
Aby sa to nekomplikovalo a veci išli od ruky, najatá bola bez výberového konania priamym oslovením pri výbere takpovediac z troch firiem, ale aj tu sa chybička súdruhom zo SMER-u vloudila, lebo pre rezort obrany robí totiž dlhodobo monitoring firma Storin a robí ho kvalitne. Podľa dodatku k rámcovej zmluve v tej dobe ho robila za 470 eur mesačne, pričom kľúčových slov je viac ako 200. Apropo, ja si pamätám, ako sa členovia mojej kancelárie tešili, že sa im podarilo vyjednať k dodatkom lepšiu cenu a dokonca za širší rozsah služieb, než akú mali nastavenú smeráci práve u tejto firmy Storin, lebo zmluva bola uzavretá ešte za môjho predchodcu Jaroslava Bašku, a pritom podotýkam, že BARMO za mojich čias žiadne monitoringy nepotreboval a keď niečo potreboval, tak si to vyžiadal priamo z rezortu práve z toho veľkého monitoringu firmy Storin. Ale časy sa zmenili, posmeráčili. Preto som vtedy verejne odkázal pánovi transparentnému: Financujte si tieto stranícke kšefty zo svojho, pán Glváč! Zo svojho.
A viete, čo spravil jeho priamy nadriadený, premiér Robert Fico? Máte pravdu, opäť mlčal.
Ďalším škandálom tohto nominanta a priameho podriadeného premiéra Roberta Fica bol utajený nákup troch luxusných aerotaxíkov – lietadiel L-410 – od sprostredkovateľa sídliaceho kdesi v zubnej ambulancii napriamo, teda bez verejného obstarávania a za nehorázne peniaze 9,8 mil. eur! Bolo to začiatkom roka 2013. V čase, keď vojaci chodia pomaly bosí alebo otrhaní a mundúry si kupujú pomaly za vlastné peniaze, v čase, keď vojaci necvičia, nestrieľajú, nelietajú, na kolenách lepia staré V3S-ky a Pragy, autá, ktoré sú staršie ako niektorí generáli, v čase, keď vojakom na útvaroch padajú budovy na hlavy, zateká im do nich, lebo ich nie je za čo opraviť, sa udial tento brutálny kšeft. Pritom tieto lietadlá L-410 vojaci nepotrebujú. Nevyužívajú sa na prevoz príslušníkov ozbrojených síl, nevyužívajú sa na prevoz ranených, materiálu a výsadkový výcvik, lietadlá nevozia vojakov, ale si v nich minister a vysokí vojenskí hodnostári vozia svoju maličkosť. Vozia sa na nich na bilaterálne stretnutia, návštevy a na oficiálne rokovania. Pritom lietadlá nelietajú dostatočne, ale lietajú málo. Ozbrojené sily Slovenskej republiky ďalšie takéto lietadlá vôbec nepotrebovali, už mali tri alebo štyri alebo koľko ich bolo. A pritom jedno z dvoch novozakúpených v roku 2010 nalietalo do tejto kúpy len 761 hodín, druhé len 448 hodín.
Som spracoval vtedy aj takú mapu, kde bolo vyobrazené, kde všade tieto lietadlá po nástupe Martina Glváča na rezort obrany lietali. Tá mapa ukázala, že lietali do krajín, kde neboli žiadni slovenskí vojaci, žiaden slovenský materiál, žiadni zranení. V drvivej väčšine to boli mestá, kde slovenskí vojaci ani nepáchli. Nekonali sa tam žiadne cvičenia, neviezol sa tam žiadny materiál, neprevážali sa odtiaľ ani tam žiadni zranení. V dvoch najdôležitejších misiách AISA v Afganistane a UNFICYP na Cypre neboli ani raz, ono, samozrejme, tam by ani nedoleteli.
A čo spravil premiér pri tomto doslova vyhodení 10 mil. eur daňových poplatníkov von oknom? Opäť tradične mlčal.
Spomeniem ďalší prípad, v ktorom lietajú obidvaja nominanti silových rezortov, podriadení predsedu vlády Roberta Fica, aj Robert Kaliňák, aj Martin Glváč. Ešte v roku 2009 zorganizovalo ministerstvo vnútra pod vedením Roberta Kaliňáka na mieru ušitý tender na plynové masky pre políciu a ozbrojené sily v sume viac ako 6 mil. eur. Špecialisti z generálneho štábu ministerstva obrany v tom čase požadovali, v čase tvorby súťažných podmienok, minimálne zorné pole 70 percent. To sa overuje podľa európskej normy EN 136. Konečné znenie súťažných podkladov na ministerstve vnútra však upravili na neuveriteľných 90 % a viac. Predchádzajúci minister obrany Jaroslav Baška na túto absurditu nereagoval. Rozdiel v ponúkaných cenách bol enormný a touto úpravou prišlo k navýšeniu nákupnej ceny o 150 %. Takýto bol rozdiel medzi najnižšou ponukou 156 eur za kus, ktorá bola zo súťaže vyradená práve kvôli tomu minimálnemu zornému poľu, ktoré ale vojaci nepožadovali, a najvyššou výhernou ponukou 390 eur za kus. Rezort obrany dovtedy zakúpil 767 súprav ochranných masiek a na základe vyššie uvedeného tendra mal v pláne do roku 2014 nákup ešte 7-tisíc takýchto masiek. Kšeft bol v tom čase naplánovaný až do ďalších volieb.
Keď som sa dozvedel tieto závažné fakty, zakázal som plniť rámcovú zmluvu, ktorá bola uzavretá s víťazom toho akože tendra, s tým, že ak vojaci budú potrebovať ďalšie masky, vypíšeme súťaž novú s novou špecifikáciou, aby sa dosiahla najvýhodnejšia cena a aby sa na súťaži mohol zúčastniť čo najširší okruh dodávateľov. Vojaci aj úradníci môj príkaz dodržali. A keďže až do môjho odchodu neprišla z ozbrojených síl požiadavka na nákup nových masiek, nová súťaž v tom čase nebola zrealizovaná.
Dámy a páni, ja som skoro odpadol, keď sa v lete dostala ku mne informácia, že sa Martin Glváč vrátil k pôvodnej rámcovej zmluve v roku 2009 a chcel veselo nakupovať ďalších 2-tisíc masiek za tie šialené ceny z toho šialeného tendra. A k nim zhruba 2-tisíc káps a skoro dvakrát toľko filtrov za bohvieaké ceny, keď samotné masky boli tak brutálne drahé. Ja neviem, buď boli na ministerstve obrany tak drzí, že si mysleli, že si už môžu dovoliť úplne všetko, alebo sa cítia tak silní, že nás majú všetkých úplne na háku. Alebo si mysleli, že v čase dovoleniek si to nikto nevšimne. Jedna, druhá aj tretia možnosť sú veľmi zlé.
O tom, že Martin Glváč už mal veľmi dávno odísť z rezortu, je dnes už zbytočné rozprávať. Ale o tom, že dodnes z neho neodišiel, lebo ho tam naďalej drží jeho priamy nadriadený, a to je premiér Robert Fico, o tom rozprávať treba.
Najväčší škandál, ktorý však Robert Fico prikryl u svojho podriadeného ministra obrany, poznáme. Je ním tunelovanie Vojenskej spravodajskej služby počas prvej vlády Roberta Fica, tzv. Gorila 2. Tak si pripomeňme, o čo vlastne išlo.
Denník SME v lete 2013 získal a zverejnil informácie o dokumentoch, v ktorých sa píše o tunelovaní Vojenskej spravodajskej služby v období počas prvej Ficovej vlády v rokoch 2006 až 2010, keď rezort obrany riadili smerácki nominanti František Kašický a Jaroslav Baška. Keď krátko po mojom nástupe na rezort obrany prišiel za mnou riaditeľ Vojenskej spravodajskej služby a pýtal peniaze, veľa peňazí, tvrdil, že nemá autá, budovy a nemá peniaze už ani na bežnú prevádzku. Vraj boli nejaké budovy či autá počas predchádzajúceho vedenia prevedené na Vojenské obranné spravodajstvo, nejakých sa služba nevýhodne zbavila. Lenže peniaze, aj keď menšiu sumu, pýtal aj riaditeľ Vojenského obranného spravodajstva, ten zasa tvrdil, že niektorými predmetnými vecami Vojenské obranné spravodajstvo ani nedisponuje a nikdy ani nimi nedisponovalo.
Riaditeľovi Vojenskej spravodajskej služby som nariadil vykonať audit. Netrvalo dlho a riaditeľ Vojenskej spravodajskej služby prišiel zas. Bolo vidno, že narazil na niečo zlé, nepríjemné. Informoval ma o získaní informácií o vážnych podozreniach týkajúcich sa nezákonných prevodov hnuteľného aj nehnuteľného majetku Vojenskej spravodajskej služby. Spolu so zástupcom riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby sa ma spýtali, či majú preveriť a zadokumentovať tieto informácie a či budem za nimi stáť. Môj pokyn bol jednoznačný, rovnaký ako vo všetkých prípadoch korupcie, podvodu alebo iného podobného protiprávneho konania: Pokračovať v získavaní informácií, zadokumentovať celý prípad a po zadokumentovaní v prípade, že sa tieto informácie potvrdia, odovzdať orgánom činným v trestnom konaní, presne tak ako to ukladá zákon.
Na tomto prípade ďalej spolupracovali obe služby, tak Vojenská spravodajská služba, ako aj Vojenské obranné spravodajstvo. Na prípade sa pracovalo prakticky celý rok 2011, pretože sa jednalo o spleť prevodov. Bolo treba dať spraviť znalecké posudky, pozháňať výpisy, prevody, porovnať zmluvy a bolo potrebné vykonať množstvo ďalších úkonov. Niekedy na jeseň v roku 2011 som bol informovaný o priebežných zisteniach, prípad bol pred finále. Informácie, ktoré údajne dôstojníci postupne získavali, boli mimoriadne závažné. Žiaľ, následne som bol z rezortu obrany vyexpedovaný nielen ja, ale aj obaja riaditelia oboch služieb.
Keď odo mňa v piatok 25. novembra 2011 Iveta Radičová preberala rezort, potvrdila mi, že hovorila s oboma riaditeľmi a vec bude došetrená a odovzdaná orgánom činným v trestnom konaní. Žiaľ, Iveta Radičová poverila vtedajšieho zástupcu riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby a neskoršieho nového riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Róberta Tibenského, aby zvyšok dokumentov použil a zabezpečil trestné oznámenie na Generálnej prokuratúre. Dnes si môžeme klásť otázku, či Iveta Radičová mala dať to trestné oznámenie sama, alebo či si mala splnenie tohto svojho rozkazu preveriť. Mne sa totiž rozchádzajú ich tvrdenia, zatiaľ čo Iveta Radičová tvrdí, že poverila Tibenského podať trestné oznámenie, ten tvrdí, že mal poskytnúť spis len na preverenie, či sa nejedná o protiprávne konanie. Navyše dokonca vyplávalo na povrch, že ho poskytol ako materiál k úplne inému prípadu a až na vyžiadanie samotnej Generálnej prokuratúry a tá ho vrátila ako v danom prípade pre ňu nepoužiteľný.
Taktiež možno polemizovať o tom, či Iveta Radičová mala alebo nemala o celej veci podrobne informovať Martina Glváča, keď mu odovzdávala rezort, a tým jemu aj tajným zúžiť možnosť vec ututlať a ututlávať vtedy aj dnes. Každopádne spis bol vrátený z Generálnej prokuratúry na Vojenskú spravodajskú službu v čase, keď už Iveta Radičová na rezorte nebola. Informáciu o tom nemala ani ona. Ale minister Glváč o celom tomto prípade vedel. Od samotného začiatku sa zaplietal do lží a do protichodných vyjadrení. Najprv tvrdil, že predmetné materiály boli na Generálnu prokuratúru zaslané v minulosti z iniciatívy Vojenskej spravodajskej služby. Nebola to pravda a Generálna prokuratúra sa voči tomuto vo svojom vyhlásení dôrazne ohradila. Generálna prokuratúra si dokumenty samostatne vyžiadala k úplne inému prípadu a vrátila ich naspäť. A v tom čase viedol už rezort obrany Martin Glváč.
Po tom, ako v denníku SME vyšiel článok o tunelovaní Vojenskej spravodajskej služby, minister Glváč sa veľmi chaoticky vyjadroval o svojich vedomostiach o tomto dokumente. Najprv tvrdil, že vôbec nevedel o nejakej skartácii dokumentu, potom, keď si následne uvedomil, že o tejto skartácii hovoril už na svojej tlačovej besede pol roka predtým 13. 12. 2012, keď prvýkrát informoval médiá o úniku tajného dokumentu, popisujúc možné nezákonné prevody a rozkrádanie majetku Vojenskej spravodajskej služby, opravil sa a tvrdil, že sa o nej dozvedel, citujem, "niekoľko týždňov pred spomínanou tlačovou besedou“.
Ďalšie klamstvá ministra Glváča spočívali v tom, že najprv tvrdil, že o disciplinárnom postihu bývalého riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby za predmetnú skartáciu, potrestala ho Iveta Radičová a Martin Glváč mu trest potom zrušil, sa dozvedel podľa jeho slov až niekedy pred decembrovou tlačovou besedou spolu s informáciami o skartácii. A tvrdil, že nemal dôvod nevymenovať bývalého riaditeľa Vojenského obranného spravodajstva Ľubomíra Skuhru za riaditeľa zlúčeného Vojenského spravodajstva v januári 2013 a bývalého riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Šeba ako vojenského pridelenca v Číne, lebo nevedel, že sú podozriví z tejto trestnej činnosti.
Ono je to samé klamstvo, prekrúcanie, zahmlievanie v podaní Martina Glváča. Usvedčil som ho z týchto lží, lebo som predložil médiám dokumenty, a síce disciplinárny rozkaz, ktorým Iveta Radičová písomne pokarhala bývalého riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby, a aj rozhodnutie o zrušení tohto disciplinárneho rozkazu. S obidvoma bol Martin Glváč oboznámený a ten druhý dokonca on osobne podpísal. A v oboch dokumentoch boli uvedené mimo iného aj exaktné informácie o tom, že sa materiál týkal protiprávnej činnosti bývalého vedenia Vojenského obranného spravodajstva a Vojenskej spravodajskej služby, ktoré odišlo z funkcie v roku 2010.
Čiže opäť vyvrátené klamstvo Martina Glváča, ktorý tvrdil, že nemal dôvod nevymenovať na vysoké posty týchto dvoch predmetných pánov, ktorí šéfovali Vojenskému obrannému spravodajstvu, resp. Vojenskej spravodajskej službe práve v období 2006 až 2010, lebo nevedel, že boli podozriví z trestnej činnosti. Rozhodnutie o zrušení disciplinárneho rozkazu Ivety Radičovej podpísal, ako som povedal, sám Martin Glváč, a to, dámy a páni, 4. júna 2012. Teda rok predtým, ako sa dokument zjavil v denníku SME.
Toto rozhodnutie je tak podrobne popísané, že ten, kto ho podpísal, sa musel dopodrobna oboznámiť úplne so všetkým. Čo bolo rozkradnuté, čo sa udialo, kto je z čoho podozrivý. Taktiež ten, kto toto rozhodnutie podpísal, vedel, že vec sa vyšetruje ďalej, resp. mala by sa vyšetrovať ďalej. Vedel, že na Vojenskej spravodajskej službe sú stále svedkovia, zachytené výpovede, sústredené a povyhodnocované informácie, analýzy. Takmer rok, dlhých 11 mesiacov, až pokiaľ sa materiál nezjavil v denníku SME, minister Glváč nespravil nič. Neobnovil vyšetrovanie, nezaistil zostávajúce dokumenty, elektronické dáta, niečo ale predsa len spravil. Napriek tomu, že musel vedieť, že bývalý riaditeľ Vojenského obranného spravodajstva je podozrivý z trestného činu, namiesto toho, aby tieto podozrenia prešetril, v januári 2013 ho vymenoval za riaditeľa oboch spojených tajných služieb. A toto je tragédia.
Po závažných podozreniach, že vysokí dôstojníci vojenských tajných služieb zneužili svoje právomoci a porušili svoju prísahu, boli ministrom Glváčom, nominantom a podriadeným premiéra Slovenskej republiky Roberta Fica, odmenení. Toto je absolútny suterén, dámy a páni!
Niekoľkokrát som v tom čase vyzýval ministra Glváča, aby v záujme aspoň akej-takej objektivity vyšetrenia tohto škandálu okamžite postavil riaditeľa Vojenského spravodajstva mimo službu. Argumentoval som príkladom z akejkoľvek sekcie na ministerstve obrany, z akéhokoľvek iného zamestnania, kde ak by bol nejaký šéf inštitúcie, oddelenia, odboru a pod. podozrivý zo spáchania trestného činu, sám by chcel, aby ho očistili dôveryhodní a nezávislí ľudia, sám by trval na tom, aby bol postavený bokom, sám by trval na tom, aby nevyšetroval sám seba, ak by bol, samozrejme, nevinný.
Martin Glváč odmietal a upäto držal riaditeľa Vojenského spravodajstva a dodnes ho drží vo funkcii. Aký príklad dal našej spoločnosti, našej mládeži, našim ľuďom, ktorí sa na toto dodnes pozerajú? Áno, tento megaškandál politicky prikryl, taká je pravda, dámy a páni, lebo keby chcel minister Glváč, ale aj premiér vyvrátiť alebo potvrdiť tieto podozrenia, postupovali by úplne inak, nie ako spolupáchatelia.
Ešte jedno zlyhanie ide na vrub v súvislosti s týmto megaškandálom, v súvislosti s touto Gorilou 2. Minister Glváč bol schopný privierať oči a prizerať sa jasnému a chrapúnskemu mobbingu a šikanovaniu mladej vojačky, ktorá s touto megakauzou tunelovania nič nemala, a to len preto, že sa priatelí s jedným z tých dôstojníkov, ktorý tento smerácky škandál objavili. A rovnako aj váš predseda, vážení poslanci SMER-u, nielenže sa jej nezastal, ale ešte ju aj verejne dourážal, ženu, mladé dievča! Pri tejto vojačke, jeho úcta k ženám, úcta Roberta Fica k ženám, ktorú tak ostentatívne dáva najavo počas Medzinárodného dňa žien, skončila, to bolo mimoriadne nízke.
Mňa zaujíma, či je pravda, že v rodinnom dome, ktorý bol majetkom Vojenskej spravodajskej služby a bol kúpený za drahé peniaze a boli doňho napumpované ešte drahšie peniaze, býva dnes bývalý vysoký dôstojník služby, ktorý ho dostal lacnejšie. Mňa zaujíma, či Vojenská spravodajská služba kúpila nejaký byt na konšpiračné účely za pomaly dvakrát takú vysokú cenu, ako je normálna cena na trhu od nejakého kamaráta, čo figuruje s kamarátmi a kamarátkami vysokých dôstojníkov služby v spoločných firmách. Zaujíma ma, či tí, čo prisahali vernosť svojej vlasti, svoju vlasť takto sprosto zradili. Mňa zaujíma, či je normálne, ak nejaká budova, čo ju dnes vlastní služba, ktorá má dnes odhad niekoľko miliónov, či na ňu, resp. na jej rekonštrukciu bolo naozaj vyfakturovaných niekoľkonásobne viac, a či je pravda, že podľa zmlúv a faktúr tam mala byť spravená aj nejaká ubytovacia časť a tá ubytovacia časť tam spravená nie je. Zaujíma ma, prečo sa objekty prevádzali stále za menšie a menšie ceny. Zaujíma ma, či pri spravodajských akciách, prevodoch sa vyskytujú bývalí dôstojníci, ich priatelia, priateľky a tieto nadobúdali hnuteľné a nehnuteľné veci. Zaujíma ma, čo dodnes nebolo vysvetlené, čo mala znamenať dovolenka Ľubomíra Skuhru a Juraja Šeba v Benine s osobou, ktorá bola podozrivá z prania špinavých peňazí a legalizácie majetku politika. Dodnes nevieme, čo tam robili, či o tom vopred informovali príslušné miesta, lebo im to ukladá zákon, ani to, či tieto styky nepredstavujú bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku.
Môže ma to síce zaujímať, ale som presvedčený, že tento megaškandál, táto smerácka kauza nebude nikdy vyšetrená a vinníci nikdy nebudú potrestaní. A vinu za toto nesie Martin Glváč a jeho priamy nadriadený Robert Fico.
Dámy a páni, to, akým spôsobom minister obrany podozrivých vrcholových dôstojníkov služby drží silou svojej moci či moci dakoho iného na svojich stoličkách, vypovedá o absolútnej smeráckej arogancii, o ignorancii argumentov v súvislosti s dôvodnými podozreniami. Celé toto je škandál o zneužívaní moci, je to škandál, ktorý spochybňuje Slovensko ako dôveryhodného člena NATO, toto je pravá Gorila 2. A podobnosť s Gorilou 1 je najmä v tom, že sú tu nielen podozrenia z rozkrádania verejného majetku, v tomto prípade organizovanou skupinou dôstojníkov vojenských tajných služieb, ale aj podozrenia, že sa zahladzovali stopy a zatvárali obe oči na prokuratúre a ďalších vysokých pozíciách v štáte. Je príznačné, že k rozkrádaniu vo Vojenskej spravodajskej službe malo dochádzať za ministra Jaroslava Bašku, nominanta SMER-u. Ministerstvo obrany za jeho vedenia bolo príkladom pre všetkých tunelárov v ostatných zložkách rezortu. To sú tie nezmyselné a trestuhodné nákupy motorových člnov bez motorov, to je ten projekt vojaka 21. storočia, to je tá modernizácia vrtuľníkov po životnosti.
Je tragédiou Slovenska, že sa so SMER-om do rezortu obrany vrátili aj katastrofálne vzťahy, pocit beztrestnosti a samozrejme ľudia, ktorí by ho mali obchádzať zo vzdialenosti 20 km, aby z neho niečo nezmizlo. Je neprijateľné a absurdné, aby post ministra obrany a šéfa Vojenského spravodajstva zastávali v tejto situácii ľudia, ktorí sú podozriví zo spáchania závažných trestných činov. Počínanie ministra Glváča, ale aj počínanie predsedu vlády Roberta Fica je dokonalou ukážkou, prečo Slovensko nie je právnym štátom. Nie preto, že sudcom chýbajú asistenti, ale preto, že na Slovensku sa s politickým krytím z najvyšších miest rozkráda verejný majetok v prostredí totálnej beztrestnosti. To je tragédia Slovenska a to je jeho najväčšia pliaga a to je zlyhanie Roberta Fica, predsedu vlády Slovenskej republiky.
Už v minulosti som v rozprave k programovému vyhláseniu vlády povedal, že nominácia alebo pasovanie ministra vnútra Roberta Kaliňáka za bojovníka proti korupcii je výsmechom všetkým, ktorí v boji proti korupcii boli ochotní ísť do enormného rizika, že je to výsmech tým, ktorí odhaľovali špinavé biznisy, rušili nevýhodné zmluvy, dávali trestné oznámenia a pranierovali nečestné praktiky.
Po nominácii Roberta Kaliňáka za ministra vnútra nasledovala nominácia Tibora Gašpara za policajného prezidenta, nominácia Jozefa Magalu za riaditeľa NBÚ a mnohé ďalšie nominácie, napr. na vysoké funkcie v Policajnom zbore, na prokuratúre, zvolili ste si dokonca aj svojho vlastného generálneho prokurátora. Váš odkaz voličom aj tým, ktorí demonštrovali za vyšetrenie tej pôvodnej Gorily a mrzli na námestiach a žiadali potrestať vinníkov, ale aj tým, čo chcú, aby sa vyšetrilo tunelovanie Vojenskej spravodajskej služby, je jednoznačný: Moc držíme v rukách my, my sme v tejto krajine pánmi, len my a my. My sme po inštitúte samoúnosu zriadili aj inštitút samovyšetrovania a budeme ho využívať, kedy sa nám to hodí. A premiér Fico mlčí a všetko to politicky prikrýva.
Ešte jednu vec by som spomenul v súvislosti s rezortom obrany, a to je nehorázne navyšovanie rozpočtu Vojenského spravodajstva v rokoch 2012 a 2013. Navýšenie rozpočtu tajnej služby v roku 2012 o 67 % a v roku 2013 o 55 % je neospravedlniteľné a je výsmechom sľubovanej 19-percentnej úspore, ktorú minister obrany sľuboval ako výhodný výsledok zlučovania dvoch tajných služieb. Podotýkam, že takéto niečo si na rezorte v histórii nedovolil nikto ani stranícki kolegovia Martina Glváča a zároveň moji predchodcovia z radov ministrov obrany.
A čo premiér pri prevalení sa tohto škandalózneho nalievania peňazí urobil? Mlčal, mlčí, svojho nominanta a podriadeného ministra obrany politicky prikrýva.
Dámy a páni, keď sme už pri tej obrane, dopočul som sa, že minister obrany Martin Glváč mal počas noci zo soboty na nedeľu veľmi dojemnú starostlivosť o to, že prečo nie som od začiatku na tejto schôdzi, fotil si tu moju prázdnu stoličku a rozhorčoval sa nad tým, že on tu sedí a ja nie. No, je to minimálne úsmevné od neho, lebo po prvé, on tu sedel len práve počas tých jalových rečí, ktoré tu zaznievali z úst premiéra Roberta Fica a jeho ministrov, a ráno potom zdúchol a celý deň aj celú noc sa tu neukázal, teraz ráno prišiel na chvíľu, a po druhé, práve o ňom, čo nakupuje lietadlá u sprostredkovateľov sídliacich v zubnej ambulancii nielen na Slovensku, ale v celej aliancii, je známe, že najprv rok na žiadne summity NATO ani EÚ nechodil a posielal tam za seba štátneho tajomníka a keď sa začal mimovládny bezpečnostný sektor aj vojenskí diplomati nad týmto pozastavovať a sťažovať, tak to začal robiť tak, že na summit príde ráno, ráno tam prečká úvodnú reč, nechá si spraviť pár fotiek, ktoré potom jeho PR na ministerstve tlačí do médií, a následne zdúchne. Na celý podstatný čas a rokovanie summitu tam posadí buď štátneho tajomníka, alebo veľvyslanca pri NATO, alebo niekoho iného. Do roboty sa chodí len vyvetrať a okrem kšeftov a nákupov ho tam neinteresuje nič iné.
Nemyslím si síce, že by ma tie prázdne reči jednotlivých ministrov vlády korupčných istôt pre občanov, ktoré som v sobotu v noci zmeškal, nejako obohatili, ale naozaj musím priznať, že do tejto schôdze som sa zapojil nie úplne od začiatku, lebo som mal naplánovaný pracovný víkend od piatku až do nedele na východnom Slovensku a zrušil som si potom len nedeľu a prišiel som sem tak, aby som od nedele mohol až doteraz fungovať. A som tomu rád, že som celý ten program nezrušil, ale že som si ho len upravil, pritom som sa tam dozvedel veľa zaujímavého. Bol som v Košiciach a v niekoľkých obciach Košického kraja, takže nielen premiér, ale aj my pravidelne chodíme po regiónoch a netreba nás na to vyzývať, pravidelne chodíme a rozprávame sa s ľuďmi.
Len viete, aký je rozdiel medzi nami v strane SaS a medzi ním a jeho spolustraníkmi? V tom, že pokiaľ on si nechá nazvážať ľudí do kultúrnych domov autobusmi a nechá si tam vybudovať potemkinovskú dedinu plnú roztlieskavačov a korumpuje ich všetkým možným, či kopami darčekov, alebo koncertmi niektorých sprofanovaných spevákov a hudobných skupín, tak my v SaS nemáme problém ísť napriamo diskutovať s ľuďmi kdekoľvek, či na východné Slovensko, alebo na Oravu do krčmy, alebo na akýkoľvek futbalový zápas, alebo hody na Záhorí. A takisto aj do nočného baru alebo na diskotéku medzi mladých ľudí. Bez sprievodu ochrankárov, ako to robí on a jeho kolegovia. A nikde nemáme problém, lebo my sme nikdy nič neukradli a naši nominanti nikdy nič nezdefraudovali.
Ja by som strašne rád videl niektorých pánov, pána Fica, Kaliňáka, pána Glváča a mnohých ďalších, ako by sa vybrali niekde do krčmy na Oravu sami alebo na východné Slovensko, alebo niekde do nočného baru ráno o tretej alebo o štvrtej. Oknami by lietali von, oknami!
Ako som hovoril, bol som v niekoľkých obciach na východnom Slovensku, napríklad aj v Pustom Čemernom. Neviem, koľkí z kolegov SMER-u vedia, kde sa vôbec táto malá obec na východnom Slovensku nachádza, ale myslím si, že celkom určite nevedia, že to bola obec so silnou, mimoriadnou podporou SMER-u vo voľbách v roku 2012. Bola, kolegovia, bola. Už nie je. Majú vás tam plné zuby. To je odkaz, ktorý vám od nich nesiem. Ja som si dovolil do tejto obce prísť a predstúpiť pred plnú krčmu ľudí, ľudí, ktorých ste sklamali. Vedeli toho veľa, pretože od marca 2012 sa toho zlého a nečestného v podaní vašej strany a vašej vlády aj veľa udialo, čo ste nestihli a nedokázali utajiť. Ale čo nevedeli, to som im dopovedal ja. Len oči otvárali. A budem v takýchto aktivitách pokračovať. Budem chodiť do tých obcí, kde ste mali najviac percent.
Ešte k tým Košiciam. Poviem vám, čo Košičanov trápi. Trápi ich váš nominant a súčasný primátor Košíc, ktorý sa tak často a tak rád ukazuje s premiérom Robertom Ficom. A nedávno mali spolu takú PR tlačovú besedu, kde spolu oznamovali, že Robert Fico predloží návrh zákona o maximálne jednom plate z full time poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, aj tam stál váš kolega Richard Raši pri premiérovi ako jeho podriadený a jeho nominant, za ktorého premiér Robert Fico zodpovedá.
Tak napríklad Košičanom vadia autobusy, ktoré boli vyrobené pred uzavretím súťaže. Skoro 29 mil. eur zaplatí Dopravný podnik mesta Košice za 127 nových autobusov. Tie dodá víťaz súťaže český SOR Libchavy z portfólia finančnej skupiny J&T. Súťaž sprevádzali podozrenia, že podmienky zvýhodňujú túto firmu. Táto firma aj vyhrala, a teraz počúvajte pekne, a autobusy začala vyrábať ešte pred súťažou, ešte pred podpisom zmluvy. Nehovoriac o tom, že podľa medializovaných informácií firmu, ktorá pre Dopravný podnik mesta Košice organizovala súťaž, vedie spolužiak Richarda Rašiho, ale to je asi len náhoda.
Košičanom vadí parkovanie v meste. Parkovanie, ktoré bolo zverené firme EEI, čo je smerácky vysávač na peniaze. Táto firma dostala dotáciu od Roberta Fica 2,7 mil. eur. Výsledkom je to, že mestskí policajti v Košiciach sa vyvážajú v autách firmy EEI a striehnu, kde môžu dať Košičanom papuču. Vadí im, že podriadený Roberta Fica a jeho politický nominant sedí na dvoch stoličkách.
Vadí im, že nerobí si svoju prácu poriadne. Nie je ani poriadnym primátorom a ani poriadnym poslancom. Má neuveriteľné množstvo absencií v Národnej rade Slovenskej republiky. Tí Košičania mi dokonca aj vypracovali zoznam, ja ho tu mám so sebou, nebudem ho celý čítať, ale je toho tam obrovské more tých absencií, obrovské more. A vadí im, že vo volebnom roku enormne narástol dlh mesta cez Dopravný podnik mesta Košice, z ktorého sa mesto bude dlho spamätávať.
Ak som tu hovoril na začiatku o výzve nominantov v komunálnych voľbách a vyzýval som ich, aby sa vzdali kandidatúry, tak na pána Rašiho to sedelo ako uliate. A vtipné aj smutné je zároveň aj to, že Košičanom vadí, že Richard Raši sa hanbí aj za to, že je smerák, napriek tomu, že jeho stranícky šéf hovorí, ako je potrebné, aby bol primátor z tej istej strany, ktorá má väčšinu v parlamente, tak tento váš kandidát v Košiciach na svojich bilbordoch nikde nemá uvedené logo SMER-u, ani na jednom jedinom. Tvári sa ako občiansky kandidát, a v diskusiách sa spojeniu so SMER-om vyhýba.
Mohol by som rozprávať o ďalších mestách, napríklad o Žiline, kde premiér svojím postojom dal normálne ranu medzi oči občanom iných miest. Som ale presvedčený, že to už nie je treba. Viem, že Robert Fico nebude odvolaný, že ho podržíte. Napriek tomu si myslím, že táto schôdza mala zmysel.
Vrátim sa k začiatku a svoje vystúpenie zakončím jedným želaním. Želám si, aby vaša strana, strana SMER dostala v týchto komunálnych voľbách obrovský výprask, aby vás občania Slovenska za všetko toto zlo, za okrádanie chorých ľudí, za parazitovanie vašich nominantov na tom najcennejšom, čo ľudia majú, na ľudskom zdraví, aby vás potrestali. Ak moje slová a slová mojich kolegov z opozície, ktorými sme sa počas zhruba tých doteraz 35 – 36 hodín snažili otvoriť ľuďom na Slovensku oči, ak ich vybudia k tomu, aby vám ten výprask v sobotu uštedrili, tak budem na našu prácu v opozícii hrdý.
Ďakujem vám za pozornosť.
Neautorizovaný
Vystúpenia
3:31
Vystúpenie s faktickou poznámkou 3:31
Milan HalúzViete, ja rád reagujem na základe nejakých faktov. Keby bolo k dôvodovej správe priložené presne výberové konanie, presné podmienky, potom môžme dve konkrétne veci porovnávať. Ja z tohto neviem porovnať, neviem sa vyjadriť.
A premiér tak isto sa zachoval, prišiel, nepáčilo sa mu to, prišlo k podozreniu, vyvodil politickú zodpovednosť, prešetruje sa to celé, zistíme a budeme a potom sa budeme, budeme postupovať ďalej. Ale takto nevieme, ja neviem dneska povedať, že aká cena, čo, stačí servis, najdrahšia je lampa na tom cétečku, keď vám niekto poskytne 10-ročný servis a bude vám tú lampu vymieňať, to je všetko veľmi ťažko takto hodnotiť, keď to nevieme. Takže toľko k tej cene, ja vám to tu potom ukážem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.11.2014 o 3:31 hod.
Bc.
Milan Halúz
Videokanál poslanca
Ďakujem. Pán kolega, ja som vás pozorne počúval. V podstate ceny, raz tu hovoríme 500-tisíc rozdiel, raz milión, tu ste povedali, že v Čechách, že v tom Uherskom Brode, že, či Havlíčkov Brod, či kde to bolo, že išla až do milióna cena, a tu milión šesťsto, tak to potom nie je milión rozdiel. Ja som si našiel jednu tabuľku, jeden článok teraz na internete v rýchlosti, ja vám ho potom, môžeme si to prebehnúť. Tu je nákup cétečiek od roku 2007 v známych nemocniciach, napríklad Národný ústav srdcovocievnych chorôb v 2009. kúpil cétečko za 2,88 mil. eur bez DPH. Je to síce 320-ka, sú tu potom 128-ky, ceny 1,6 mil., 1,3 mil., 1,2, tu sú potom rozpísané v tom článku presne parametre, čo všetko sa porovnáva, čo všetko obsahujú tie stavebné prestavby, všade je to iné.
Viete, ja rád reagujem na základe nejakých faktov. Keby bolo k dôvodovej správe priložené presne výberové konanie, presné podmienky, potom môžme dve konkrétne veci porovnávať. Ja z tohto neviem porovnať, neviem sa vyjadriť.
A premiér tak isto sa zachoval, prišiel, nepáčilo sa mu to, prišlo k podozreniu, vyvodil politickú zodpovednosť, prešetruje sa to celé, zistíme a budeme a potom sa budeme, budeme postupovať ďalej. Ale takto nevieme, ja neviem dneska povedať, že aká cena, čo, stačí servis, najdrahšia je lampa na tom cétečku, keď vám niekto poskytne 10-ročný servis a bude vám tú lampu vymieňať, to je všetko veľmi ťažko takto hodnotiť, keď to nevieme. Takže toľko k tej cene, ja vám to tu potom ukážem.
Neautorizovaný
3:33
Vystúpenie s faktickou poznámkou 3:33
Martin PoliačikA čo sa týka pána Halúza, ja by som veľmi rád veril, ako hovoril Boris Susko, tiež je to fikcia, že iba na základe podozrení by premiér Robert Fico hneď odvolal ministerku zdravotníctva. Ale už máme dostatočne dlhú históriu jeho rozhodnutí, kde boli oveľa jasnejšie prípady a ministri ostali na svojich stoličkách. Takže môj odhad je, že v momente, keď sa na to pozrel, tak mu bolo to porovnanie jasné a zistil, že tam je prúser, a možnože vie ešte aj o nejakých ďalších. Inak by ministerka zdravotníctva tak rýchlo z tej stoličky nešla.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.11.2014 o 3:33 hod.
Mgr.
Martin Poliačik
Videokanál poslanca
Ďakujem za pripomienky, budem reagovať hlavne na pána Mamojku a na pána Halúza. Pán Mamojka, ale z toho, čo viem, tak vlastnícku štruktúru alebo respektíve vlastníkov akejkoľvek aj akciovej spoločnosti na Slovensku dopátrať vieme. Aj v Európskej únii sa dopátrať vieme, ale napríklad k firme na Belize sa dopátrať nevieme. Tak možnože potom mi viete vysvetliť, že v čom je ten rozdiel medzi takýmito dvoma právnickými osobami, lebo podľa mňa jedna z nich je kóšer, čo je napríklad akákoľvek akciovka na Slovensku, ale firma, kde neexistuje spôsob, ako sa dopátrať k tomu, kto ju vlastní, lebo je napríklad na Belize a ten vlastník je anonymný, kóšer nie je. Ja verím tomu, že tie, že schopnosti obchodovať majú byť rovnocenné, takéto dve právnické osoby, ale myslím si, že štát by mal mať možnosť vyžadovať informáciu, kto za touto firmou stojí. To je prvá vec.
A čo sa týka pána Halúza, ja by som veľmi rád veril, ako hovoril Boris Susko, tiež je to fikcia, že iba na základe podozrení by premiér Robert Fico hneď odvolal ministerku zdravotníctva. Ale už máme dostatočne dlhú históriu jeho rozhodnutí, kde boli oveľa jasnejšie prípady a ministri ostali na svojich stoličkách. Takže môj odhad je, že v momente, keď sa na to pozrel, tak mu bolo to porovnanie jasné a zistil, že tam je prúser, a možnože vie ešte aj o nejakých ďalších. Inak by ministerka zdravotníctva tak rýchlo z tej stoličky nešla.
Ďakujem.
Neautorizovaný
3:35
A ono by to bolo aj smiešne, ten vtip, keby na tom nebolo toľko pravdy. Tu naozaj ten, kto sa plazí, tak si môže ísť možno aj takou tou vlastnou cestou, a ten, kto moc vyskakuje, tak ho zotnú. Či už systém, či už pán Fico, alebo niekto iný. Ale teraz tak vážnejšie trochu.
Dnes tu odznelo veľmi veľa vecí, ale jedna vec, jedna taká nevinná faktická poznámka na mňa veľmi zapôsobila a bola od pani Nachtmannovej. A pani Nachtmannová sa v nej vyjadrovala k pánovi Putinovi, pretože niekto predtým si ho pravdepodobne dovolil kritizovať, a pani Nachtmannová vytiahla taký argument, že predsa ten časopis Forbes ho vyhlásil za najmocnejšieho muža sveta. A ja som tak rozmýšľala, že čo tým chcela povedať, čo to znamená, keď je najmocnejší muž sveta. Čo to znamená. A keď som teraz chvíľu oddychovala na klube, tak mi napadlo, že presne o tomto to je, presne o tomto sú pohľady niektorých kolegov zo SMER-u, ktorí vôbec nechápu, že prečo my sa vlastne snažíme odvolať pána Fica, lebo on je taký mocný. Problém podľa mňa je, že nazerajúc tou vašou optikou, u vás sa peniaze spájajú s mocou a moc sa spája proste s nejakým neochvejným postavením, s niečím, čo nie je hodno kritizovať, lebo to je proste moc. Neobmedzená moc.
Ale ja si to nemyslím, ja si to nemyslím, pretože netreba nazerať ani na pána premiéra, ani na iných mecenášov alebo teda dôležité persóny v SMER-e tou optikou, že oni sú takí mocní a len vy viete, akí sú mocní, že čo všetko v tejto krajine vlastne dokážu ovplyvňovať a ovládať. Ale to, že sú mocní, že je niekto, ktokoľvek v tejto krajine mocný, lebo má peniaze, lebo na Slovensku je to tak, že moc sa tu snúbi s peniazmi, podobne je to v tom Rusku, to ešte neznamená, že tí ľudia sú ľudia na správnom mieste, že sú to správni chlapi, že je to správny premiér, že sú to proste ľudia, ktorí by mali stáť na čele tejto krajiny. Nemyslím si, že preto, že majú v rukách moc, tak majú neochvejné svoje miesto.
Takíto ľudia tu už boli v minulosti, ktorí viedli túto krajinu. Bol to aj pán expremiér Mečiar a ja si myslím, že on sa presne zaradil do šíku tých ľudí, ktorých moc opantala natoľko, že začali trpieť takým tým mesiášskym komplexom. Stáva sa to mnohým a musím úplne sebakriticky povedať teda, alebo nie sebakriticky, ale do vlastných radov, že stalo sa to mnohým podľa mňa aj vo vláde pani Radičovej. Jednoducho príde moc a človek uverí, že ja som funkcia a funkcia som ja. Ale predsa len napríklad taký pán Mečiar sa dostal trošku ešte ďalej. On uveril, že ja som Slovensko a Slovensko som ja, a veľmi ho to opantalo. A to, že je mocný, si začal spájať s tým, že čo všetko on smie. Beztrestne, čo všetko môže, že môže privatizovať, že môže rozkrádať túto krajinu, že ju môže dohnať až do toho momentu, že na mape Európy bolo Slovensko vyznačené ako čierna diera Európy. To všetko si pán Mečiar myslel a ja mám taký pocit, že on bol o tom skutočne presvedčený, a preto si myslel, že beztrestne tu môže plieniť. No a potom vieme, ako sa skončil tento jeho príbeh, že nám zamával z obrazoviek Slovenskej televízie a prakticky odvtedy sme nejaký silný jeho comeback nezažili.
Je pravda, že dôležití ľudia v SMER-e sú oveľa, oveľa sofistikovanejší, ako bol kedy pán Mečiar, ale ja si myslím, že to bude práve tá nadutosť, taký ten mesiášsky komplex, ješitnosť, čo ich zomelie, čo zomelie týchto ľudí, lebo to podľa mňa zomelie každého a podľa mňa ich to zomelie už čoskoro a ja vám poviem, prečo si to myslím.
My sme sa dnes dohodli s opozíciou, že budeme ťahať túto schôdzu najdlhšie, ako sa len dá, pretože si myslíme, že ľudia tam vonku majú právo počuť, čo sa v tejto krajine deje, a tak sme sa dohodli, že sa každý po tom, čo sme sa písomne prihlásili, prihlásime aj ústne. A ja nerada opakujem to, čo som tu prednášala dnes predpoludním, a tak som si povedala, že vlastne neviem, čo nové by som povedala, čo by som ešte nové povedala k tej piešťanskej kauze, k predraženému cétečku, k tunelovaniu, rôznym zlodejinám, ktoré tu už pomenovali rečníci predo mnou, a tak som dala výzvu na sociálnu sieť, aby mi ľudia napísali, čo by chceli odkázať pánovi premiérovi, a ja vám to teraz budem čítať. Musíte ma ospravedlniť, lebo tých reakcií je pomerne veľa a ja sa budem snažiť to aspoň očistiť teda od vulgarizmov, ktoré sem určite nepatria, takže trošku to budem zjemňovať, tak možno to bude také kostrbatejšie.
Pani Eva hovorí: „Nemusíme používať žiadne vulgarizmy, bude nám úplne stačiť, nech sa odsťahuje do Belize a už o ňom nechceme nikdy počuť.“
Patrik dodáva: „Osobne mu nájdem tie jednosmerky na Belize za najlepšiu cenu.“
Mirko píše: „Opýtajte sa ho, prosím, v ktorej knižke sa dočítal, že sa dá donekonečna klamať, kradnúť, podvádzať, ako právnik by mal niečo vedieť o histórii. Ani Rímska ríša netrvala večne.“
Pán Pavol: „Pripomeňte mu, že vo Vranove sľúbil šičkám zo zrušenej fabriky prácu, prešlo už viac ako rok a práca stále nie je. P.S.: A že už by mal mať trochu sebareflexie a slušnosti a odstúpiť.“
Pán Marián sa pýta: „Prečo pán Robert Fico nediskutuje v parlamente s vami a radšej reční bludy na tlačovej besede v televízii?“
Pán Milan sa pýta: „Prečo celý tento prenos, ktorý nefungoval cez server Národnej rady, nevysielala Slovenská televízia na druhom programe v priamom prenose?“
Pán Jaroslav sa pýta: „Je toto normálne,“ a dal tam link na článok z aktuálne.sk, „ďalšia kauza, záchranka, ktorej kedysi šéfoval Čislák vraj získala megaprovíziu.“
Pán Marián: „Opýtajte sa ho, či chce dopadnúť ako Ceausescu, lebo na východnom Slovensku chudoba a obyčajný občan nemá čo žrať, oni nevedia, čo z rozkoše. Toto nie je vtip, len nech naťahujú chudobu za hladné ústa.“
Ján píše: „Lucia, odkážte mu, že si prajem, aby nastal deň, keď sa s ním verejnosť vysporiada presne tak ako rumunský ľud s Ceausescom.“
Ľudmila sa pýta: „Lucia, spýtajte sa ho, či sa nehanbí toľko klamať, klamať a stále len klamať.“
Pán Štefan píše: „Bol zákon kedysi vraj, keď štátny úradník ukradol majetok štátu drahší ako 2 metre špagátu, tak ho naň obesia a vtedy sa vraj nekradlo. Je to smutné. Bol som na nedeľných návštevách babiek. Tým zvýšil o 5 eur dôchodok a ukradol pritom milión. Kde sme? Kde sme 17. 11. 1989 spravili chybu? Bol som vtedy štvrták...“ (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
341.
Pani poslankyňa, poprosím vás, Národná rada je miesto, kde sa diskutuje, ale nečítajú sa, toto je prvýkrát, že čítate nejaké facebookové správy. Nedehonestujte už Národnú radu. Nech sa páči, môžete kľudne zopakovať ešte raz, čo ste hovorili doobeda, ale skutočne chcem vás poprosiť, už nedehonestujme Národnú radu, že budeme tu čítať telefónny zoznam alebo facebookové správy.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
342.
Treba ich prečítať aj tie opačné. Pani podpredsedníčka, pri všetkej úcte k vám, ja si myslím, že mám právo na to, aby som tu čítala tak isto, ako predo mnou čítali predrečníci. Táto Národná rada si pamätá, že sa tu čítali telefónne zoznamy. Podľa mňa reakcie ľudí z terénu, tam vonku, ktoré mi napísali na priamu výzvu, ja ich môžem kedykoľvek predostrieť, aby ste videli, že som si ich nepísala sama, že sú to reálne odkazy od reálnych ľudí, ktorí teraz sedia niekde pri obrazovkách a čakajú, že splním ten sľub, ktorý som im dala. Tak ja si myslím, že to je namieste. Pán premiér nás vyzval ako opozíciu, aby sme išli medzi ľudí, lebo on medzi ľudí chodí a počúva ľudí. Tak prečo má problém počúvať toto? Prečo máte vy problém počúvať toto? Prečo je to taký veľký problém? Iné veci tu boli povedané. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
343.
Poprosila som vás, aby ste skutočne hovorili k téme, ktorá je predmetom rokovania, a nečítali tu facebookové správy.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
344.
Toto je k téme. Pani podpredsedníčka, ale toto je podľa mňa k téme. Tí ľudia sa všetci vyjadrujú k téme, keď ste si to nevšimli. Tam nie je jedna vec, ktorá by bola nejakým spôsobom vytrhnutá z kontextu. To je to, čo si ľudia myslia aj o kauze CT, aj o všetkom, čo sa tu popáchalo.
A pozrite sa, priatelia, ako ja si myslím, že toto je úloha opozície, toto je jediná reálna úloha opozície: Upozorňovať na to, čo sa tu deje a rečniť o tom tak, aby sa to dozvedeli ľudia vonku, aby sa im pootvárali oči. Vy veľmi dobre viete, že počty nepustia, že my nemáme reálnu silu na to, aby sme skutočne odvolali premiéra tejto krajiny, nech by si to zaslúžil akokoľvek. Nemáme reálnu silu ani na to, aby sme odvolali pána predsedu Pašku. Nemáme reálnu silu na to, aby sme kohokoľvek z členov vlády odvolali. Vy to veľmi dobre viete. Prečo nám nenecháte aspoň to jedno jediné, čo nám zostáva, a to je to, povedať si za týmto pultom slobodne to, čo si myslíme my. A my sme volení zástupcovia ľudu a tí ľudia, ktorí ma sem dostali, mi dnes píšu a chcú, aby mojimi ústami prehovorili. Prečo je to taký problém? Ja tomu nerozumiem. Nie sú tam ani vulgarizmy, nie je tam nič. (Reakcia z pléna, prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
345.
Pán poslanec, tak skutočne už buďte. Keby niekto na vás... (Reakcia z pléna.) Ale čo vy tu vykrikujete. (Reakcie z pléna.) No ale skutočne už asi vám nervy praskajú. (Ruch v pléne.)
Nech sa páči, pani poslankyňa.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
346.
Pani podpredsedníčka, ja by som chcela vedieť, že o aký paragraf v rokovacom poriadku sa opierate, keď mi je znemožnené prečítať to, čo píšu ľudia. Ikskrát v rámci prejavov za týmto pultom ľudia čítali, čo si myslia o odvolávanom alebo o návrhu zákona ľudia tam zvonka. Čítame tu zdravice od rôznych organizácií. Čítame tu organizované zdravice. Prečo je problém prečítať názory jednotlivcov?
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
347.
Pokračujte, pani poslankyňa.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
348.
Nie, pani podpredsedníčka, ja sa vám pýtam, pretože v opačnom prípade, ak mi nepoviete, o aký paragraf z rokovacieho poriadku ide, ja sa posadím na svoje miesto, ale ja to budem považovať za to, že ste mi znemožnili vystúpiť na pôde parlamentu ako riadne zvolenej poslankyni Národnej rady. Nech už si o mne myslíte čokoľvek a budem to považovať za cenzúru. Pýtam sa vás, o aký paragraf sa opierate?
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
349.
Už prosím vás, pani poslankyňa. Je to § 27 rokovacieho poriadku ods. 7: „Rečník hovorí spravidla vo voľnom prednese, pri ktorom môže použiť poznámky.“ Máte hovoriť k prerokovanej veci. O prerokovanej veci sa vedie rozprava.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
350.
Toto sú poznámky!
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
351.
Nech sa páči, pani poslankyňa.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
352.
Pani podpredsedníčka, po prvé, je to spravidla, a po druhé, toto sú moje poznámky. Môžete si o tých poznámkach myslieť, čo chcete, to je to, čo si reálni ľudia o vás myslia. Ja som natoľko slušná, že sem nejdem rozprávať iba o tom, čo si myslí Lucia Nicholsonová. Na to ste mnohí alergickí a ja vám to neberiem. Ani mne sa mnohí z vás nepočúvajú dobre. Ja to chápem, ale prečo nemôžte počúvať reálnych ľudí? Píšu rozumne, píšu bez vulgarizmov. Aký je problém? V čom je problém? Čím ja dehonestujem Národnú radu Slovenskej republiky, že som sem priniesla názory ľudí? Nezdá sa vám to absurdné? Nečítam s vulgarizmami. Ani raz som žiadny vulgarizmus nepoužila. (Reakcia z pléna.) To je vulgarizmus?
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
353.
Pokračujte, pani poslankyňa. Upozornila som vás. Považovala som to za nevhodné. Nech sa páči, pokračujte.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
354.
Martin píše: „Ja ako študent vysokej školy mu odkazujem, aby sa hanbil za to, čo robia, ako devastujú krajinu, ako oblbujú ľudí. A spýtajte sa ho, ako prišiel na to, že životná úroveň na Slovensku rastie, keď viac a viac ľudí prehadzuje každý cent v peňaženke po celej krajine.“
Pán Martin sa pýta: „Opýtajte sa ho, že či to nechce vzdať sám ako poriadny chlap bez toho, aby bol odvolávaný.“
"Pár otázok by som napísal, keďže ide o zdravotníctvo, ktoré má slúžiť ľuďom, aby sa uzdravili, či už sú to deti, alebo dospelí, pýtam sa, prečo sa tak nedeje. Prečo na zdravotníctvo, na skutočne kvalitné zdravotníctvo nie sú peniaze a dôchodcovia či invalidi musia žiť z almužny? Nech je šľachetný a dá na dražbu svoje hodinky a daruje potom chudobným tie financie,“ pýta sa Marián.
Pani Monika píše: „Odkážte, prosím, nášmu pánu premiérovi, aby zostúpil zo svojho obláčika a vyšiel medzi prostý ľud. Napríklad do takej čakárne u lekára a počúval a potom uvidí, ako sa tu žije. My nie sme len čísla. Nech sa spýta babičky žobrajúcej pred Tescom, prečo tam stojí. A dúfam, že v sebe nájde aspoň toľko pokory, že konečne prizná chybu a prestane sa odvolávať na tie svoje istoty.“
Pani Alexandra píše: „Odkazujem mu, že je dôvodom, pre ktorý s manželom a s deťmi zvažujeme odchod zo Slovenska. Napriek trendu sme boli z tých, čo chceli zostať, ale aby ma aj s rodinou permanentne trestali za to, že sa snažíme, zvažujeme si kvalifikáciu doplniť plateným vysokoškolským štúdiom a zobral nám z platu, z ktorého živíme okrem detí aj starú mamu, v takejto situácii sa musíme vykašľať aj na rodné Slovensko.“
„Odkazujem pánovi premiérovi,“ píše Martin, „že nech si strčí svoje vlaky zadarmo za klobúk.“
Peter píše..., sekundu, čistím to teda, aby ste nemali pocit, že tu niekoho urážam. Ahá.
Pán Mateus sa pýta: „Ja by som chcel vedieť to, čo sa pýtal pán Miškov, či je pán premiér šťastný. Lebo ja nie som.“
„Pán premiér,“ píše Roman, „zverejnite, prosím, koľko východniarskych firiem za vašej vlády získalo štátne zákazky a koľko na nich zarobili povedzme len v zdravotníctve, v doprave a v školstve. Ďakujem.“
Pán Štefan píše: „Nech Fico vysvetlí mladým, vzdelaným, poctivým a čestným ľuďom, že ako a kde si u nás majú nájsť prácu, ktorá bude platená aspoň tak dobre, ako sú platení ľudia zo špičky SMER-u.“
Pán Martin píše: „Nech vlastnou hlavou zoženie trocha odvahy, cti a základnej úcty, keď už k nikomu inému tak aspoň k svojim voličom, a nech si príde vypočuť to, čo mu vašimi ústami odkazuje Slovensko. Jeho jediným šťastím je to, že politické dianie na Slovensku už ľudí tak znechutilo a odzbrojilo, že nevyrazia do ulíc, ani keď to tu ovláda takýto, chcel by som povedať človek, ale nedá sa.“
Pani Melánia píše: „Nech nasadne do svojho vlaku smer Rusko, gulag aj s celým SMER-om, bude to mať zadarmo a nech sa už nevracia.“
Pán Braňo: „Naša krajina sa rúti do pekla, rozbitá ekonomika, medziľudské vzťahy, žiadna perspektíva pre občanov, málo práce, rastúce dane, narastajúca chudoba, premiér stelesňuje všetky negatívne vlastnosti človeka, správa sa ako hulvát, nediskutuje, ale háda sa, klame, kadiaľ chodí, a je arogantný. Aj za toto bude podľa mňa niesť zodpovednosť.“
A možno by som skončila teda Jacquesom Prévertom, o ktorom píše pani Eva: „Hlúposť je najzvláštnejšia zo všetkých chorôb. Netrpí ňou pacient, ale všetci okolo neho.“
Mala som toho prečítať oveľa, oveľa viacej, tých reakcií sú tam stovky, a strašne rada by som teda vyhovela opozičným poslancom a naťahovala ešte dlhšie čas, ale viete čo, ani nemám chuť ako potom, potom, čo tu zase zaznela tá výzva, aby som sa jednoducho vykašľala na reakcie ľudí, vďaka ktorým sme tu. To sú možno aj vaši voliči, tam tí ľudia, to nie sú moji voliči. To bol jeden verejný status, na ktorý sa prihlásilo veľmi veľa ľudí, mám to spísané aj vo wordovskom dokumente. A keď to nemôžem teraz celé predniesť tu, tak to dostanem von inou formou. Ale ja si skutočne myslím, že by sme sa mali zaujímať o to, čo si myslia ľudia tam vonku, a oni nemajú šancu sem prísť a povedať nám to. A preto, práve na to sme boli nimi priamo zvolení do Národnej rady, aby sme tu zastupovali ich názory a aby sme sem nosili to, čo si naozaj myslia, čo ich naozaj trápi, a aby sme to riešili.
Ja chápem, že táto schôdza nie je jedna z tých, ktorou to riešime, ale na druhej strane si myslím, že úplne každého, každého tam vonku by malo zaujímať, akým spôsobom funguje čierna diera v zdravotníctve v tejto krajine, pretože každý skôr alebo neskôr sa do toho, sa do toho víru zdravotníctva slovenského dostane. A ja som teraz mala v rodine prípad človeka, ktorý bol teda hospitalizovaný kade-tade, a je strašné pozerať sa na to, ako mu vo fakultnej nemocnici padala na hlavu, keď bol na JIS-ke, omietka z plafóna, pretože tá budova sa pred našimi očami rozpadáva. A ako tam musia chodiť rehoľné sestry, pretože tá nemocnica nedokáže zaplatiť sestry, zdravotný personál, ktorý by sa dokázal postarať o to číslo pacientov, ktoré je tam hospitalizované. A to všetko práve vďaka tomu, že zdravotníctvo s tými 2 mld. eur ročne je jedna obrovská čierna diera. A ja aj tí ľudia vonku sú zvedaví, že kde končia tie peniaze, v koho vreckách končia tie peniaze. Prečo potom nie je, nie sú peniaze na to, aby sa opravila budova? Prečo nie sú peniaze na to, aby sa kúpil jeden hliníkový príbor v tých nemocniciach, prečo tam nie sú tie peniaze, kde končia? Niekde končiť musia.
Takže napriek tomu, že ľudia môžu mať pocit, že my tu už druhý deň stojíme a len rozprávame a tliachame a vlastne to nikoho nezaujíma, ja si myslím, že opak je pravdou, že by to malo zaujímať všetkých ľudí tam vonku, a evidentne, evidentne ich to aj zaujíma. A je mi strašne ľúto kolegovia, že vám je to úplne ukradnuté.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie v rozprave
10.11.2014 o 3:35 hod.
Lucia Nicholsonová
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ja som dnes dostala veľmi dobrý vtip a na úvod tejto mojej reči by som ho povedala. Idú po lesnej ceste pán Fico a pán Kaliňák a plazí sa tadiaľ pred nimi had a pán Kaliňák sa strašne rýchlo rozbehne a dupne nohou a zadupe toho hada a pán Fico mu hovorí, že ale to si nemal robiť, veď on mal právo ísť vlastnou cestou, veď my sme predsa v demokracii a vieš, v demokracií to tak chodí. Tak pán Kaliňák tak pokýve hlavou, idú ďalej a tam skáče žaba a pán Fico sa rozbehne a beží, beží a zadupne tú žabu a pán Kaliňák na neho pozerá, hovorí, že však pred chvíľou si mi hovoril, že o niečom, nejakej vlastnej ceste. On hovorí, že áno, ale musia sa plaziť a nie vyskakovať.
A ono by to bolo aj smiešne, ten vtip, keby na tom nebolo toľko pravdy. Tu naozaj ten, kto sa plazí, tak si môže ísť možno aj takou tou vlastnou cestou, a ten, kto moc vyskakuje, tak ho zotnú. Či už systém, či už pán Fico, alebo niekto iný. Ale teraz tak vážnejšie trochu.
Dnes tu odznelo veľmi veľa vecí, ale jedna vec, jedna taká nevinná faktická poznámka na mňa veľmi zapôsobila a bola od pani Nachtmannovej. A pani Nachtmannová sa v nej vyjadrovala k pánovi Putinovi, pretože niekto predtým si ho pravdepodobne dovolil kritizovať, a pani Nachtmannová vytiahla taký argument, že predsa ten časopis Forbes ho vyhlásil za najmocnejšieho muža sveta. A ja som tak rozmýšľala, že čo tým chcela povedať, čo to znamená, keď je najmocnejší muž sveta. Čo to znamená. A keď som teraz chvíľu oddychovala na klube, tak mi napadlo, že presne o tomto to je, presne o tomto sú pohľady niektorých kolegov zo SMER-u, ktorí vôbec nechápu, že prečo my sa vlastne snažíme odvolať pána Fica, lebo on je taký mocný. Problém podľa mňa je, že nazerajúc tou vašou optikou, u vás sa peniaze spájajú s mocou a moc sa spája proste s nejakým neochvejným postavením, s niečím, čo nie je hodno kritizovať, lebo to je proste moc. Neobmedzená moc.
Ale ja si to nemyslím, ja si to nemyslím, pretože netreba nazerať ani na pána premiéra, ani na iných mecenášov alebo teda dôležité persóny v SMER-e tou optikou, že oni sú takí mocní a len vy viete, akí sú mocní, že čo všetko v tejto krajine vlastne dokážu ovplyvňovať a ovládať. Ale to, že sú mocní, že je niekto, ktokoľvek v tejto krajine mocný, lebo má peniaze, lebo na Slovensku je to tak, že moc sa tu snúbi s peniazmi, podobne je to v tom Rusku, to ešte neznamená, že tí ľudia sú ľudia na správnom mieste, že sú to správni chlapi, že je to správny premiér, že sú to proste ľudia, ktorí by mali stáť na čele tejto krajiny. Nemyslím si, že preto, že majú v rukách moc, tak majú neochvejné svoje miesto.
Takíto ľudia tu už boli v minulosti, ktorí viedli túto krajinu. Bol to aj pán expremiér Mečiar a ja si myslím, že on sa presne zaradil do šíku tých ľudí, ktorých moc opantala natoľko, že začali trpieť takým tým mesiášskym komplexom. Stáva sa to mnohým a musím úplne sebakriticky povedať teda, alebo nie sebakriticky, ale do vlastných radov, že stalo sa to mnohým podľa mňa aj vo vláde pani Radičovej. Jednoducho príde moc a človek uverí, že ja som funkcia a funkcia som ja. Ale predsa len napríklad taký pán Mečiar sa dostal trošku ešte ďalej. On uveril, že ja som Slovensko a Slovensko som ja, a veľmi ho to opantalo. A to, že je mocný, si začal spájať s tým, že čo všetko on smie. Beztrestne, čo všetko môže, že môže privatizovať, že môže rozkrádať túto krajinu, že ju môže dohnať až do toho momentu, že na mape Európy bolo Slovensko vyznačené ako čierna diera Európy. To všetko si pán Mečiar myslel a ja mám taký pocit, že on bol o tom skutočne presvedčený, a preto si myslel, že beztrestne tu môže plieniť. No a potom vieme, ako sa skončil tento jeho príbeh, že nám zamával z obrazoviek Slovenskej televízie a prakticky odvtedy sme nejaký silný jeho comeback nezažili.
Je pravda, že dôležití ľudia v SMER-e sú oveľa, oveľa sofistikovanejší, ako bol kedy pán Mečiar, ale ja si myslím, že to bude práve tá nadutosť, taký ten mesiášsky komplex, ješitnosť, čo ich zomelie, čo zomelie týchto ľudí, lebo to podľa mňa zomelie každého a podľa mňa ich to zomelie už čoskoro a ja vám poviem, prečo si to myslím.
My sme sa dnes dohodli s opozíciou, že budeme ťahať túto schôdzu najdlhšie, ako sa len dá, pretože si myslíme, že ľudia tam vonku majú právo počuť, čo sa v tejto krajine deje, a tak sme sa dohodli, že sa každý po tom, čo sme sa písomne prihlásili, prihlásime aj ústne. A ja nerada opakujem to, čo som tu prednášala dnes predpoludním, a tak som si povedala, že vlastne neviem, čo nové by som povedala, čo by som ešte nové povedala k tej piešťanskej kauze, k predraženému cétečku, k tunelovaniu, rôznym zlodejinám, ktoré tu už pomenovali rečníci predo mnou, a tak som dala výzvu na sociálnu sieť, aby mi ľudia napísali, čo by chceli odkázať pánovi premiérovi, a ja vám to teraz budem čítať. Musíte ma ospravedlniť, lebo tých reakcií je pomerne veľa a ja sa budem snažiť to aspoň očistiť teda od vulgarizmov, ktoré sem určite nepatria, takže trošku to budem zjemňovať, tak možno to bude také kostrbatejšie.
Pani Eva hovorí: „Nemusíme používať žiadne vulgarizmy, bude nám úplne stačiť, nech sa odsťahuje do Belize a už o ňom nechceme nikdy počuť.“
Patrik dodáva: „Osobne mu nájdem tie jednosmerky na Belize za najlepšiu cenu.“
Mirko píše: „Opýtajte sa ho, prosím, v ktorej knižke sa dočítal, že sa dá donekonečna klamať, kradnúť, podvádzať, ako právnik by mal niečo vedieť o histórii. Ani Rímska ríša netrvala večne.“
Pán Pavol: „Pripomeňte mu, že vo Vranove sľúbil šičkám zo zrušenej fabriky prácu, prešlo už viac ako rok a práca stále nie je. P.S.: A že už by mal mať trochu sebareflexie a slušnosti a odstúpiť.“
Pán Marián sa pýta: „Prečo pán Robert Fico nediskutuje v parlamente s vami a radšej reční bludy na tlačovej besede v televízii?“
Pán Milan sa pýta: „Prečo celý tento prenos, ktorý nefungoval cez server Národnej rady, nevysielala Slovenská televízia na druhom programe v priamom prenose?“
Pán Jaroslav sa pýta: „Je toto normálne,“ a dal tam link na článok z aktuálne.sk, „ďalšia kauza, záchranka, ktorej kedysi šéfoval Čislák vraj získala megaprovíziu.“
Pán Marián: „Opýtajte sa ho, či chce dopadnúť ako Ceausescu, lebo na východnom Slovensku chudoba a obyčajný občan nemá čo žrať, oni nevedia, čo z rozkoše. Toto nie je vtip, len nech naťahujú chudobu za hladné ústa.“
Ján píše: „Lucia, odkážte mu, že si prajem, aby nastal deň, keď sa s ním verejnosť vysporiada presne tak ako rumunský ľud s Ceausescom.“
Ľudmila sa pýta: „Lucia, spýtajte sa ho, či sa nehanbí toľko klamať, klamať a stále len klamať.“
Pán Štefan píše: „Bol zákon kedysi vraj, keď štátny úradník ukradol majetok štátu drahší ako 2 metre špagátu, tak ho naň obesia a vtedy sa vraj nekradlo. Je to smutné. Bol som na nedeľných návštevách babiek. Tým zvýšil o 5 eur dôchodok a ukradol pritom milión. Kde sme? Kde sme 17. 11. 1989 spravili chybu? Bol som vtedy štvrták...“ (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
341.
Pani poslankyňa, poprosím vás, Národná rada je miesto, kde sa diskutuje, ale nečítajú sa, toto je prvýkrát, že čítate nejaké facebookové správy. Nedehonestujte už Národnú radu. Nech sa páči, môžete kľudne zopakovať ešte raz, čo ste hovorili doobeda, ale skutočne chcem vás poprosiť, už nedehonestujme Národnú radu, že budeme tu čítať telefónny zoznam alebo facebookové správy.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
342.
Treba ich prečítať aj tie opačné. Pani podpredsedníčka, pri všetkej úcte k vám, ja si myslím, že mám právo na to, aby som tu čítala tak isto, ako predo mnou čítali predrečníci. Táto Národná rada si pamätá, že sa tu čítali telefónne zoznamy. Podľa mňa reakcie ľudí z terénu, tam vonku, ktoré mi napísali na priamu výzvu, ja ich môžem kedykoľvek predostrieť, aby ste videli, že som si ich nepísala sama, že sú to reálne odkazy od reálnych ľudí, ktorí teraz sedia niekde pri obrazovkách a čakajú, že splním ten sľub, ktorý som im dala. Tak ja si myslím, že to je namieste. Pán premiér nás vyzval ako opozíciu, aby sme išli medzi ľudí, lebo on medzi ľudí chodí a počúva ľudí. Tak prečo má problém počúvať toto? Prečo máte vy problém počúvať toto? Prečo je to taký veľký problém? Iné veci tu boli povedané. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
343.
Poprosila som vás, aby ste skutočne hovorili k téme, ktorá je predmetom rokovania, a nečítali tu facebookové správy.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
344.
Toto je k téme. Pani podpredsedníčka, ale toto je podľa mňa k téme. Tí ľudia sa všetci vyjadrujú k téme, keď ste si to nevšimli. Tam nie je jedna vec, ktorá by bola nejakým spôsobom vytrhnutá z kontextu. To je to, čo si ľudia myslia aj o kauze CT, aj o všetkom, čo sa tu popáchalo.
A pozrite sa, priatelia, ako ja si myslím, že toto je úloha opozície, toto je jediná reálna úloha opozície: Upozorňovať na to, čo sa tu deje a rečniť o tom tak, aby sa to dozvedeli ľudia vonku, aby sa im pootvárali oči. Vy veľmi dobre viete, že počty nepustia, že my nemáme reálnu silu na to, aby sme skutočne odvolali premiéra tejto krajiny, nech by si to zaslúžil akokoľvek. Nemáme reálnu silu ani na to, aby sme odvolali pána predsedu Pašku. Nemáme reálnu silu na to, aby sme kohokoľvek z členov vlády odvolali. Vy to veľmi dobre viete. Prečo nám nenecháte aspoň to jedno jediné, čo nám zostáva, a to je to, povedať si za týmto pultom slobodne to, čo si myslíme my. A my sme volení zástupcovia ľudu a tí ľudia, ktorí ma sem dostali, mi dnes píšu a chcú, aby mojimi ústami prehovorili. Prečo je to taký problém? Ja tomu nerozumiem. Nie sú tam ani vulgarizmy, nie je tam nič. (Reakcia z pléna, prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
345.
Pán poslanec, tak skutočne už buďte. Keby niekto na vás... (Reakcia z pléna.) Ale čo vy tu vykrikujete. (Reakcie z pléna.) No ale skutočne už asi vám nervy praskajú. (Ruch v pléne.)
Nech sa páči, pani poslankyňa.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
346.
Pani podpredsedníčka, ja by som chcela vedieť, že o aký paragraf v rokovacom poriadku sa opierate, keď mi je znemožnené prečítať to, čo píšu ľudia. Ikskrát v rámci prejavov za týmto pultom ľudia čítali, čo si myslia o odvolávanom alebo o návrhu zákona ľudia tam zvonka. Čítame tu zdravice od rôznych organizácií. Čítame tu organizované zdravice. Prečo je problém prečítať názory jednotlivcov?
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
347.
Pokračujte, pani poslankyňa.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
348.
Nie, pani podpredsedníčka, ja sa vám pýtam, pretože v opačnom prípade, ak mi nepoviete, o aký paragraf z rokovacieho poriadku ide, ja sa posadím na svoje miesto, ale ja to budem považovať za to, že ste mi znemožnili vystúpiť na pôde parlamentu ako riadne zvolenej poslankyni Národnej rady. Nech už si o mne myslíte čokoľvek a budem to považovať za cenzúru. Pýtam sa vás, o aký paragraf sa opierate?
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
349.
Už prosím vás, pani poslankyňa. Je to § 27 rokovacieho poriadku ods. 7: „Rečník hovorí spravidla vo voľnom prednese, pri ktorom môže použiť poznámky.“ Máte hovoriť k prerokovanej veci. O prerokovanej veci sa vedie rozprava.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
350.
Toto sú poznámky!
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
351.
Nech sa páči, pani poslankyňa.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
352.
Pani podpredsedníčka, po prvé, je to spravidla, a po druhé, toto sú moje poznámky. Môžete si o tých poznámkach myslieť, čo chcete, to je to, čo si reálni ľudia o vás myslia. Ja som natoľko slušná, že sem nejdem rozprávať iba o tom, čo si myslí Lucia Nicholsonová. Na to ste mnohí alergickí a ja vám to neberiem. Ani mne sa mnohí z vás nepočúvajú dobre. Ja to chápem, ale prečo nemôžte počúvať reálnych ľudí? Píšu rozumne, píšu bez vulgarizmov. Aký je problém? V čom je problém? Čím ja dehonestujem Národnú radu Slovenskej republiky, že som sem priniesla názory ľudí? Nezdá sa vám to absurdné? Nečítam s vulgarizmami. Ani raz som žiadny vulgarizmus nepoužila. (Reakcia z pléna.) To je vulgarizmus?
Laššáková, Jana, podpredsedníčka NR SR
353.
Pokračujte, pani poslankyňa. Upozornila som vás. Považovala som to za nevhodné. Nech sa páči, pokračujte.
Nicholsonová, Lucia, poslankyňa NR SR
354.
Martin píše: „Ja ako študent vysokej školy mu odkazujem, aby sa hanbil za to, čo robia, ako devastujú krajinu, ako oblbujú ľudí. A spýtajte sa ho, ako prišiel na to, že životná úroveň na Slovensku rastie, keď viac a viac ľudí prehadzuje každý cent v peňaženke po celej krajine.“
Pán Martin sa pýta: „Opýtajte sa ho, že či to nechce vzdať sám ako poriadny chlap bez toho, aby bol odvolávaný.“
"Pár otázok by som napísal, keďže ide o zdravotníctvo, ktoré má slúžiť ľuďom, aby sa uzdravili, či už sú to deti, alebo dospelí, pýtam sa, prečo sa tak nedeje. Prečo na zdravotníctvo, na skutočne kvalitné zdravotníctvo nie sú peniaze a dôchodcovia či invalidi musia žiť z almužny? Nech je šľachetný a dá na dražbu svoje hodinky a daruje potom chudobným tie financie,“ pýta sa Marián.
Pani Monika píše: „Odkážte, prosím, nášmu pánu premiérovi, aby zostúpil zo svojho obláčika a vyšiel medzi prostý ľud. Napríklad do takej čakárne u lekára a počúval a potom uvidí, ako sa tu žije. My nie sme len čísla. Nech sa spýta babičky žobrajúcej pred Tescom, prečo tam stojí. A dúfam, že v sebe nájde aspoň toľko pokory, že konečne prizná chybu a prestane sa odvolávať na tie svoje istoty.“
Pani Alexandra píše: „Odkazujem mu, že je dôvodom, pre ktorý s manželom a s deťmi zvažujeme odchod zo Slovenska. Napriek trendu sme boli z tých, čo chceli zostať, ale aby ma aj s rodinou permanentne trestali za to, že sa snažíme, zvažujeme si kvalifikáciu doplniť plateným vysokoškolským štúdiom a zobral nám z platu, z ktorého živíme okrem detí aj starú mamu, v takejto situácii sa musíme vykašľať aj na rodné Slovensko.“
„Odkazujem pánovi premiérovi,“ píše Martin, „že nech si strčí svoje vlaky zadarmo za klobúk.“
Peter píše..., sekundu, čistím to teda, aby ste nemali pocit, že tu niekoho urážam. Ahá.
Pán Mateus sa pýta: „Ja by som chcel vedieť to, čo sa pýtal pán Miškov, či je pán premiér šťastný. Lebo ja nie som.“
„Pán premiér,“ píše Roman, „zverejnite, prosím, koľko východniarskych firiem za vašej vlády získalo štátne zákazky a koľko na nich zarobili povedzme len v zdravotníctve, v doprave a v školstve. Ďakujem.“
Pán Štefan píše: „Nech Fico vysvetlí mladým, vzdelaným, poctivým a čestným ľuďom, že ako a kde si u nás majú nájsť prácu, ktorá bude platená aspoň tak dobre, ako sú platení ľudia zo špičky SMER-u.“
Pán Martin píše: „Nech vlastnou hlavou zoženie trocha odvahy, cti a základnej úcty, keď už k nikomu inému tak aspoň k svojim voličom, a nech si príde vypočuť to, čo mu vašimi ústami odkazuje Slovensko. Jeho jediným šťastím je to, že politické dianie na Slovensku už ľudí tak znechutilo a odzbrojilo, že nevyrazia do ulíc, ani keď to tu ovláda takýto, chcel by som povedať človek, ale nedá sa.“
Pani Melánia píše: „Nech nasadne do svojho vlaku smer Rusko, gulag aj s celým SMER-om, bude to mať zadarmo a nech sa už nevracia.“
Pán Braňo: „Naša krajina sa rúti do pekla, rozbitá ekonomika, medziľudské vzťahy, žiadna perspektíva pre občanov, málo práce, rastúce dane, narastajúca chudoba, premiér stelesňuje všetky negatívne vlastnosti človeka, správa sa ako hulvát, nediskutuje, ale háda sa, klame, kadiaľ chodí, a je arogantný. Aj za toto bude podľa mňa niesť zodpovednosť.“
A možno by som skončila teda Jacquesom Prévertom, o ktorom píše pani Eva: „Hlúposť je najzvláštnejšia zo všetkých chorôb. Netrpí ňou pacient, ale všetci okolo neho.“
Mala som toho prečítať oveľa, oveľa viacej, tých reakcií sú tam stovky, a strašne rada by som teda vyhovela opozičným poslancom a naťahovala ešte dlhšie čas, ale viete čo, ani nemám chuť ako potom, potom, čo tu zase zaznela tá výzva, aby som sa jednoducho vykašľala na reakcie ľudí, vďaka ktorým sme tu. To sú možno aj vaši voliči, tam tí ľudia, to nie sú moji voliči. To bol jeden verejný status, na ktorý sa prihlásilo veľmi veľa ľudí, mám to spísané aj vo wordovskom dokumente. A keď to nemôžem teraz celé predniesť tu, tak to dostanem von inou formou. Ale ja si skutočne myslím, že by sme sa mali zaujímať o to, čo si myslia ľudia tam vonku, a oni nemajú šancu sem prísť a povedať nám to. A preto, práve na to sme boli nimi priamo zvolení do Národnej rady, aby sme tu zastupovali ich názory a aby sme sem nosili to, čo si naozaj myslia, čo ich naozaj trápi, a aby sme to riešili.
Ja chápem, že táto schôdza nie je jedna z tých, ktorou to riešime, ale na druhej strane si myslím, že úplne každého, každého tam vonku by malo zaujímať, akým spôsobom funguje čierna diera v zdravotníctve v tejto krajine, pretože každý skôr alebo neskôr sa do toho, sa do toho víru zdravotníctva slovenského dostane. A ja som teraz mala v rodine prípad človeka, ktorý bol teda hospitalizovaný kade-tade, a je strašné pozerať sa na to, ako mu vo fakultnej nemocnici padala na hlavu, keď bol na JIS-ke, omietka z plafóna, pretože tá budova sa pred našimi očami rozpadáva. A ako tam musia chodiť rehoľné sestry, pretože tá nemocnica nedokáže zaplatiť sestry, zdravotný personál, ktorý by sa dokázal postarať o to číslo pacientov, ktoré je tam hospitalizované. A to všetko práve vďaka tomu, že zdravotníctvo s tými 2 mld. eur ročne je jedna obrovská čierna diera. A ja aj tí ľudia vonku sú zvedaví, že kde končia tie peniaze, v koho vreckách končia tie peniaze. Prečo potom nie je, nie sú peniaze na to, aby sa opravila budova? Prečo nie sú peniaze na to, aby sa kúpil jeden hliníkový príbor v tých nemocniciach, prečo tam nie sú tie peniaze, kde končia? Niekde končiť musia.
Takže napriek tomu, že ľudia môžu mať pocit, že my tu už druhý deň stojíme a len rozprávame a tliachame a vlastne to nikoho nezaujíma, ja si myslím, že opak je pravdou, že by to malo zaujímať všetkých ľudí tam vonku, a evidentne, evidentne ich to aj zaujíma. A je mi strašne ľúto kolegovia, že vám je to úplne ukradnuté.
Ďakujem pekne.
Neautorizovaný
3:58
Viete, kam sme sa to dostali, v akej krajine žijeme, keď tu lietajú cifry ako 250-tisíc eur, jeden milión eur vývar a operuje sa tu s nimi ako terminus technicus. Nevidel som nikoho z politikov v tejto sále, že by sa pri tých cifrách, že by sa pri tých predražených zákazkách aspoň začervenal. Nevidel som nikoho z tých, o kom sa tu, o ktorých sa tu hovorilo, že by prejavili aspoň trošku hanby v sebe. Celá debata namiesto debaty o podstate sa zvrháva na kritiku jeden na druhého, druhý na prvého, kto čo všetko urobil, kto čo urobil zle.
Viete, ja mám taký sen. Ten sen a dúfam, že to nie je len nejaká vidina alebo blúznenie v tejto nočnej hodine, že by som chcel žiť v dobrej krajine. Dobrá krajina, ťažko to definovať, dobrá krajina by mala byť taká, kde sa darí dobrým ľuďom, kde sa darí dobru a kde zlo je potrestané. Dobrá krajina je taká, v ktorej veci fungujú v prospech občana, dobrá krajina je taká, v ktorej ľudia dokonca aj radi platia dane, pretože vedia, že za tie dane, ktoré zaplatia, dostanú adekvátnu protihodnotu. Dobrá krajina je taká krajina, ktorá nechá ľudí, aby kráčali sami za svojím vlastným šťastím, a nekladie im polená pod nohy, ale zároveň sa dokáže postarať o tých, ktorí to naozaj potrebujú, a dokáže im naozaj pomôcť.
A teraz sa zamyslime nad tým, je Slovenskou takouto dobrou krajinou? Naozaj sa úprimne snažíme, aby sa zo Slovenska dobrá krajina stala? Viete, ono je pekné, že napríklad presadíme zákon na ochranu oznamovateľov korupcie, ale na druhú stranu ako reálne sa naša spoločnosť stavia k ľuďom, ktorí v sebe nájdu občiansku odvahu a nájdu v sebe tú statočnosť a nahlásia nejaký prípad nekalého alebo zlého konania? Existujú konkrétne príklady ľudí, ktorí sa takto statočne zachovali a stratili prácu, a konkrétni poslanci za stranu SMER sa im prišli vysmievať. Hovoríme o jednom prípade, konkrétny poslanec, aby som zase nikomu nekrivdil. A musím povedať, že poznám aj v SMER-e veľa dobrých ľudí, s ktorými sa viem porozprávať, a myslím si, že nepoznám nikoho, komu by napríklad ublížil pán Bublavý alebo kolega pán Gašparovič, ktorý dorába veľmi dobré víno, ale netvárme sa zase, že sme všetci dokonalí. Nikto z nás nie je dokonalý a každý z nás robí chyby.
Aj v dobrej krajine aj dobrí ľudia dokážu urobiť chyby a dokážu urobiť aj zlé rozhodnutia a niekedy dokážu možno aj iným ublížiť, ale dôležité je, ako sa k tomu postavia. Aké závery z toho vyvodia a či sa takéto konanie opakuje.
Viete, my Slováci, možno vás to všetkých prekvapí, ale keď sa na to pozriete naozaj, naozaj úplne, úplne zhora, naozaj úplne zvrchu, tak my Slováci sme v podstate šťastní ľudia. Žijeme v pomerne slobodnej krajine stále, ktorá je jednou z najotvorenejších ekonomík sveta. Môžeme denne nadávať na svoj príjem, ale priemerný Slovák patrí medzi 9 % najbohatších ľudí na celom svete. Z priemernej mzdy jedného pracujúceho na Slovensku by sa dalo vyplatiť 62 priemerných výplat pre lekárov v Kirgizsku. Otázka ale je, s kým sa chceme porovnávať, a otázka je, čo urobíme pre to, aby sa ľudia mali lepšie. Kto čo z nás urobil pre to, aby sa ľudia mali lepšie? A koľkí ľudia na Slovensku napríklad môžu povedať, že dnes sa majú lepšie, než sa mali pred dvoma rokmi pri nástupe súčasnej vlády?
Existuje veľké množstvo opatrení, ktoré môžu prispieť k budovaniu dobrej krajiny, veľké množstvo opatrení, ktoré môžu prispieť k tomu, aby sa aj ľudia na Slovensku mali lepšie. A väčšina z týchto opatrení má dnes jedného spoločného menovateľa, a to je dovŕšenie procesu ekonomickej a politickej transformácie, ktorý sa odštartoval takmer presne pred 25 rokmi transformáciou so socialistickej na slobodnú ekonomiku. Akurát, že to, čo my dnes na Slovensku potrebujeme, je doplniť tú politickú a ekonomickú transformáciu o tretiu zložku, o transformáciu hodnotovú, alebo ju môžete nazvať o transformáciu morálnu a kultúrnu, o ktorej napríklad sociológ Ralf Dahrendorf hovorí, že takáto transformácia môže trvať až 60 rokov. No hovoriť teda o zavŕšení transformácie zo socialistickej krajiny na slobodnú krajinu sa vám možno môže zdať dnes, 25 rokov po Nežnej revolúcii, ako smiešna téma. Napriek tomu som presvedčený, že pred nami na Slovensku ešte stále zostáva obrovský kus práce.
Americký ekonóm a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, otec tzv. teórie verejnej voľby James Buchanan počas konferencie v roku 2001 v Bratislave, ktorú som organizoval, povedal, že každá slobodná a demokratická krajina je postavená na troch typoch inštitúcií. Inštitúciami myslím inštitúcie v tom ekonomickom alebo sociologickom slova zmysle, to znamená, sú to nejaké normy a pravidlá spoločenského konania, ktoré môžu byť formálne aj neformálne, písané, ale aj také ako napríklad morálne a etické pravidlá, ktoré sa naša spoločnosť rozhodla uznávať bez toho, aby boli zakotvené v nejakej legislatíve. Existujú, po prvé, tzv. politické inštitúcie, ktorých úlohou je garantovať demokratické zriadenie a slobodné voľby. Po druhé, ekonomické inštitúcie, ktoré vytvárajú priestor pre efektívne fungovanie trhovej ekonomiky. A tými poslednými a veľmi často opomínanými sú tzv. morálne a kultúrne inštitúcie.
Preto aj po páde socializmu v tom tzv. východnom bloku u nás v strednej Európe stála pred novými elitami takmer nemožná úloha: Vystavať nový spoločenský poriadok na základe týchto troch typov inštitúcií. Vybudovať za krátky čas čo i len jednu z nich, zvládnuť čo i len jednu časť tejto transformácie je veľmi náročné. Ale vystavať ich odznova všetky tri – politickú, ekonomickú aj tú hodnotovú – sa ukázalo ako príliš ťažká a nezvládnuteľná úloha.
Po páde železnej opony sa aj na naše územie, sa aj naša krajina stala ihriskom pre stovky západných expertov, ktorí vystúpili z lietadiel a vo svojich kufríkoch priniesli návrhy opatrení na urýchlené vybudovanie liberálnodemokratického systému. Začali v tej politickej oblasti: Demokracia, slobodné voľby, sloboda prejavu, náboženské a ďalšie osobné slobody a práva. Pokračovali ekonomickou reformou: Deregulácia cien, privatizácia, reštrukturalizácia celých priemyselných odvetví, založenie finančného a bankového trhu a tak ďalej. Avšak popri všetkej tejto dôležitej práci, tak zahraniční odborníci, ako aj tie nové domáce elity, zabudli na ten najzákladnejší z troch systémov slobodnej spoločnosti: na morálny a kultúrny systém, na systém hodnôt.
Škody, ktoré práve na hodnotovom systéme napáchalo 40 rokov socializmu na našom území, sú nevyčísliteľné. Zatiaľ čo úspešné spoločenské modely západného sveta, ku ktorému sa, dúfam, hlásime a kam, dúfam, chceme patriť, sú založené na individualizme a na osobnej slobode a na zodpovednosti každého jednotlivca, kolektivistická socialistická ideológia dokázala úspešne nahradiť mantru, ktorá u nás platila stáročia, všetci ľuďom hovorili, Boh sa o vás postará na našom území, novou mantrou, štát sa o vás postará, ktorú ľuďom do hláv vtĺkali vyše 40 rokov komunisti. Osobná zodpovednosť každého občana za jeho vlastný osud a motivácia snažiť sa maximalizovať vlastné šťastie boli takmer zničené. No a práve tento hodnotový rozmer transformácie zostáva jej poslednou etapou, ktorej zavŕšenie stojí pred nami, pred politikmi, ako najväčšia výzva dneška.
Ak sme sa totiž z uplynulých 25 rokov transformácie niečo naučili, tak je to lekcia o tom, že pád jednej sústavy inštitúcií, tých socialistických, neznamená automaticky, že nová sústava udržateľných a fungujúcich pravidiel a noriem demokraticko-trhových vznikne sama od seba, že povstane z popola tých padnutých inštitúcií ako bájny vták Fénix.
To je možno dôležitá pointa aj dnešného rokovania. Ak sa chceme rozprávať o nejakej alternatíve, ak sa chceme rozprávať o tom, ako urobiť zo Slovenska lepšiu krajinu, ak sa chceme rozprávať o nových strategických a kľúčových ideách pre politiku v postmiklošovskej a aj postficovskej ére, zavŕšenie doterajšej ekonomickej a politickej transformácie o hodnotovú transformáciu je kľúčovým prvkom pre jej úspech.
Mnohé doterajšie reformy totiž zlyhali práve na neuvedomení si tejto skutočnosti. Od prvej zásadnej reformy; vitajte, pán predseda vlády; ktorou bola privatizácia a ktorá zlyhala kvôli nedokonale nastaveným pravidlám fungovania finančného trhu, jeden môj známy, profesor Pavlík z pražskej vysokej školy ekonomickej, keď hovorí o priebehu privatizácie v bývalom Československu, tak hovorí, že ono to bolo, ako že všetci sme v jednej veľkej miestnosti, kde je všetko spoločné, a potrebovali sme veľmi rýchlo zariadiť, aby sa z toho štátneho spoločného vlastníctva stalo vlastníctvo súkromné. A najrýchlejšie, ako to urobiť, bolo, že sme vymysleli taký systém, že teraz zhasneme svetlo a povieme, každý si môže zobrať čokoľvek chce, a potom rozsvietime a už bude sprivatizované a už bude trhová ekonomika. Tak sa zhaslo svetlo, teraz každý začal chmatať, aby si uchmatol, čo získa, a potom išli zapnúť to svetlo a zrazu zistili, že niekto vzal aj žiarovku, a preto sme ešte dlhé roky žili v tme.
Aj ďalšie zvraty v mnohých trhových a úspešných reformách, ktoré sa nám na Slovensku podarilo prijať a ktoré urobili zo Slovenska takého toho stredoeurópskeho tigra, ako napr. zvraty v rovnej dani či v dôchodkovej reforme, tieto reformy boli významne nastavené v prospech občanov. Ono zaznieval tu aj dnes a včera počas debaty často pravý opak, ale, paradoxne, napr. rovná daň spôsobila to, že sa na Slovensku stala vyššia príjmová rovnosť. Príjmová rovnosť, ktorá je meraná tzv. gini koeficientom a kakwani indexom stúpla na základe meraní, ktoré boli vykonané po prijatí rovnej dane, nie kvôli tomu, že by boli zrušené tie vyššie sadzby progresívnej dane, ale kvôli tomu, že boli odstránené desiatky a stovky výnimiek, ktoré využívali najmä tí bohatší a lepšie zarábajúci. A vďaka tomu, že sme prijali rovnú daň, sme si boli aj vo výsledkoch trošku rovnejší.
No napriek tomu sa ľavicovým populistom podarilo získať sympatie verejnosti pre rušenie takýchto úspešných reforiem, a to len na základe úspešnej propagandy, ktorá bola postavená na závisti a na systéme prejedania budúcnosti v prospech krátkodobého a krátkozrakého profitu.
Preto práve politika, ktorá bude nielen zavádzať moderné a trhovo orientované riešenia podporujúce slobodu, ale ktorá dokáže aj zmeniť myslenie ľudí a vysvetliť dôvody a potreby takýchto riešení, aby si aj bežní ľudia dokázali slobodu ako hodnotu vážiť a chápali, že ona je kľúčom k prosperite, je úlohou, ktorá dnes stojí pred nami, ak chceme dokázať lepšie spravovať našu spoločnosť. A súčasťou toho musí byť aj koncept dobre spravovanej krajiny. Ak chceme, aby občania dodržiavali pravidlá a správali sa zodpovedne, musia v prvom rade vidieť pozitívny vzor v správaní sa nielen ich volených zástupcov, ale všetkých zložiek štátu. Veď nakoniec všetka moc v štáte pochádza od občanov, a preto im nemôže byť nadradená, práve naopak. Štát je tu na to, aby občanom slúžil a aby im zabezpečoval také služby a statky, o ktoré sa nedokážu postarať sami, alebo je to výrazne neefektívnejšie, ak sa o ne starajú sami, a aby to robil hospodárne, efektívne a účelne.
A o tom je aj táto mimoriadna schôdza. Táto mimoriadna schôdza väčšinu času z tých posledných 35 hodín odviedla pozornosť od toho najdôležitejšieho, o čom debatujeme a o čom by sme možno v tomto parlamente mali oveľa viacej debatovať aj bez toho, aby bol pri tom odvolávaný predseda vlády alebo nejaký iný funkcionár. O budovaní systému dôvery voči štátu a jeho inštitúciám, o budovaní systému dôvery ľudí voči ich voleným zástupcom.
Nedávno som čítal taký prieskum, aj keď sa priznám, že neviem, z ktorého bol roku, kde sa ľudí pýtali, že ktorým povolaniam a profesiám najmenej dôverujú. Viete, ktoré boli tri najnedôveryhodnejšie povolania? Asi vás neprekvapí, že tesne za prostitútkami, tí, ktorým ľudia najmenej dôverujú, boli politici, kúsok pred nimi boli policajti, všetky tri povolania na pé.
Dôvera sa skladá z viacerých zložiek, tou najdôležitejšou zložkou je integrita a druhou zložkou je kompetencia. Ako ale môžu občania dôverovať svojim voleným zástupcom, ako môžu dôverovať nám tu v parlamente, ak vyvstane nejaký jednoznačne zadefinovaný a v podstate jednoznačne preukázaný problém a počas 35 hodín debaty v tejto Národnej rade sa k nemu tí, ktorí sú z neho obvinení, nedokážu poriadne chlapsky postaviť a nedokážu o ňom poriadne diskutovať a nedokážu sa poriadne obhájiť?
Viete, veľa sa tu debatuje o tom jednom cétečku, a naozaj to, čo znevažuje aj dôstojnosť tohto parlamentu, a to, čo zase znižuje dôveru ľudí voči politikom, voči ich voleným zástupcom je, keď tu padajú cifry, tých 250-tisíc eur, 1 mil. eur, 25-tisíc eur, a keď tu dochádza k takému znevažovaniu, myslím, že to bol pán kolega Blaha, ktorý povedal, no tak to bolo 250-tisíc a už je to len 25-tisíc.
Viete, pre bežného človeka na Slovensku je 25-tisíc eur strašne veľká kopa peňazí a nikdy, nikdy by sme nemali pripustiť, že povieme, že je to len 25-tisíc eur. Pre bežného človeka na Slovensku je, mimochodom, aj tých 12 eur, o ktoré ste zvýšili vianočný dôchodok, veľa peňazí. Poznám mnoho dôchodcov po regiónoch na Slovensku, ktorí za 12 eur, babička dokáže pripraviť celú vianočnú večeru. Keď sme vás kritizovali za zvyšovanie vianočných dôchodkov, nebolo to preto, že sme vám vytýkali tých 12 eur, ale preto, že tu pán minister Richter vo svojej reči povedal, že tých 12 eur zvýšenia zabezpečí zachovanie ľudskej dôstojnosti na Slovensku. No 12 eur, za 12 eur si ľudskú dôstojnosť na Slovensku u dôchodcov nekúpite, to bol ten problém, okrem teda, samozrejme, porušenia procedúry a schvaľovania v skrátenom legislatívnom konaní, aby si pán predseda vlády stihol v termíne odfajknúť splnenie nejakej úlohy za peniaze ostatných ľudí.
Dokonca aj váš pán predseda parlamentu Pavol Paška, ktorého budeme odvolávať 30 minút po skončení tejto schôdze, dokázal sám pomenovať, v čom tkvie ten veľký problém Slovenska, ten veľký problém hodnotového systému, keď povedal, citujem, že "na piedestál ľudských hodnôt sa v posledných rokoch postavilo heslo: Mysli len na seba, buduj si kariéru a znič všetko, čo ti stojí v ceste.“ Lenže ono to nestačí, aby sme takto pomenovali problém. Myslíte si, že keď pán Pavol Paška vyslovil túto pravdu a tento pravdivý výrok, tak že tým myslel aj na šéfku firmy Medical Group a na bývalé vedenie nemocnice v Piešťanoch? Pretože to sa presne správalo podľa tohto výroku, ktorý pán predseda Paška kritizoval. A, bohužiaľ, bohužiaľ, my to neustále tvrdíme, preukazujeme to, máme schémy, máme dôkazy, že nitky od týchto ľudí, ktorí sa nesprávali podľa vzorca a podľa toho, čo považuje podľa svojich slov aj sám pán Paška za správne, že nitky od týchto ľudí vedú priamo k nemu. A zastal sa ho pán predseda vlády, čím zaňho prebral plnú politickú zodpovednosť, a preto tu dnes stojíme a diskutujeme, aj včera, aj predvčerom a vyjadrujeme nedôveru predsedovi vlády. On je ten, ktorý mal možnosť rozseknúť tento problém, on je ten, ktorý mal možnosť buď vyvrátiť podozrenia, že slovenské zdravotníctvo ovláda jeden capo di tutti capi, ktorý je zhodou okolností aj tretím najvyšším ústavným činiteľom v našej krajine (pozn. red.: správne má byť "druhým"), alebo konať a vyvodiť voči nemu politickú zodpovednosť. Neurobil tak a opäť tým znížil mieru dôvery občanov voči politike, lebo žijeme v krajine, kde sú slobodné médiá a kde všetky veci médiá aj publikujú a kde si ich aj ľudia môžu prečítať.
A to nie je len o tom jednom cétečku, to cétečko v Piešťanoch je možno taký dobrý nástroj, pretože takmer každý zo slovenských ľudí bol niekedy v nemocnici a zažil vyšetrenie na cétečku a rozumie, čo je to predražené cétečko, a rozumie, koľko musel čakať na také vyšetrenie na cétečko, kým sa naň konečne dostal. Ale to nie je o jednom cétečku, to je o celom systéme. To je o tom, že tých predražených nákupov sa objavuje stále viac a viac a zdá sa, že je to systémový problém a nie zlyhanie niekoľkých konkrétnych ľudí, že tu tento problém tak pokrýva celé Slovensko a všetky nemocnice na Slovensku okrem súkromných, ktoré nakupujú za polovičné ceny oproti štátnym, a dokonca je možné, že sa ukáže, že aj viaceré vlády, nielen túto jednu vládu, že s tým treba niečo robiť, lebo je zrejmé, že sa strácajú desiatky až stovky miliónov eur a odtekajú zo zdravotníctva, odtiaľ, kde by mali pomáhať ľuďom, do vrecák súkromných firiem, napr. takých, aká má svoje sídlo v daňovom raji v Belize. Je paradoxné, že v Belize sa ukrývajú najhľadanejší slovenskí vrahovia a mafiáni a zároveň sa tam ukrývajú firmy, ktoré vyhrávajú stámilióny eur v štátnych tendroch štátnych slovenských nemocníc. To je takisto ďalšia známka, ďalší taký symbol, ktorý v slovenských občanoch musí vyvolávať nedôveru. V akej krajine to žijeme, keď vôbec takýmto firmám dovolíme vyhrávať tendre?
Ja som, myslím, pred rokom alebo dvoma napr. navrhoval v tomto parlamente schválenie zákona, ktorý by hovoril, že každý prijímateľ investičného stimulu musí odhaliť tzv. konečného príjemcu výhod, to znamená toho najposlednejšieho vlastníka, kto vlastne investičný stimul alebo nejakú daňovú výhodu od štátu dostáva. Tento návrh nebol schválený, ale stále som presvedčený, že je to jeden z tých návrhov, typologicky z takého typu návrhov, aké by sme tu mali prijímať. Ak už nemôžeme podľa európskej legislatívy napr. vyhadzovať z tendrov firmy, ktoré majú svoje sídlo na Cypre a ich majitelia sú utajení, tak prinajmenšom môžeme prijať zákon, ktorý prinúti každého, kto vyhrá nejakú štátnu zákazku, aby svoju vlastnícku štruktúru rozkryl, aby bolo jasné, kto je tým konečným beneficientom a konečným prijímateľom výhod.
Viete, po tých 35 hodinách bolo by možno už naozaj veľmi, veľmi fajn, keby sme aj, po prvé, prestali používať expresívne a agresívne výrazy a prestali na seba vzájomne pľuť a prestali byť arogantní a prestali používať vulgarizmy a namiesto toho sa vrátili k riešeniu podstaty toto celého problému. Možno by bolo fajn, keby sme sa prestali ohadzovať vedrami špiny jeden na druhého a potom hneď naspäť, pretože to naozaj nikam nevedie. Ako som povedal, nikto nie je dokonalý. Každý z nás možno niekedy zlyhal, možno niekedy zlyhá, a každý z nás, ktorý je v politike aspoň nejaký ten čas, má za sebou často aj ťažké rozhodnutia, ktoré musel urobiť a s ktorými nie každý musí byť stotožnený, čo zároveň znamená, že na každého z nás môže jeho politický oponent niečo vytiahnuť a povedať: A ty si bol taký a taký a ty si urobil to a to a teraz nemáš právo tu sedieť a morálne kritizovať. Lenže podľa tohto princípu by tu nikto z nás nemal morálne právo sedieť a kritizovať.
Dámy kolegyne a páni kolegovia zo strany SMER, keď tu hovoríme o nejakej predraženej zákazke a o tom, že tých zákazok bolo možno viac, vy sa naozaj neobhájite tým, že začnete teraz poukazovať, že a vy – platinové sitká, a vy – daňová správa, a vylievať vedrá špiny na tých druhých. Ono je to možno dočasne dobrá taktika na nejaké to prvotné prehlušenie, ale jej finálnym výsledkom nakoniec bude to, že ľudia už úplne prestanú dôverovať všetkým politikom a že aj tých dobrých, ktorí sú medzi vami, a ja viem, že aj medzi vami sú dobrí ľudia, ktorým naozaj ide o vec, nebudú veriť presne tak isto, ako nebudú veriť nikomu z tej druhej strany, ktorí tam sedia, hoci tam tiež občas sedia dobrí ľudia a tiež sa medzi nimi dajú nájsť ľudia, ktorým naozaj ide o vec.
A Jozef Kollár tu večer veľmi trefne hovoril o tých kritických množstvách, o tom zákone z jadrovej fyziky, že ono sa to pomaly zbiera a keď raz spojíte dve podkritické množstvá, tak vo výsledku získate jedno nadkritické množstvo, ktoré odštartuje nezadržateľnú jadrovú reakciu. A zo spoločenského hľadiska takou nezadržateľnou jadrovou reakciou môže byť to, čo sme už raz videli v Banskej Bystrici, a keď sa tak spätne na to teraz ohliadneme, tak možno bohu vďaka za to, že sa to stalo, pretože sa ukázalo, že taký ten úplne najlacnejší, najprízemnejší, najhorší populizmus nedokáže dobre vládnuť a dobre spravovať krajinu, a je veľmi pravdepodobné, že keby dnes boli VÚC voľby v Banskej Bystrici, tak ten človek, ktorý tam dnes sedí ako župan, by už druhýkrát nevyhral po tom, čo predvádza za posledný rok. Ale ono sa to nemusí zastaviť v Banskobystrickom kraji. Keď budú prenosy z parlamentu vyzerať tak, ako vyzerali posledných 35 hodín, tak vám garantujem, že do niekoľkých mesiacov, možno do niekoľkých rokov sa môže stať to, že takí ľudia, akí dnes ovládajú Banskú Bystricu, budú ovládať aj celú túto krajinu. Prinajmenšom sa sem dostanú.
Ja som nemal to potešenie, no to je veľmi zlý výraz, našťastie som nezažil to, aké je to sedieť v parlamente po boku ľudí ako Ján Slota a podobní a nebodaj ešte horších z nejakého slovenského pravého sektora, ktorý môže vzniknúť, a z nejakých podobných strán, ktoré sa môžu objaviť a môžu získať moc, ale poviem vám, ani by som to veru zažiť nechcel. Ani by som to zažiť nechcel, aby tu sedel nejaký slovenský Jobbik a aby tu totálne dehonestoval a rozvracal tento parlament a túto politiku nejakými hlúpymi rasistickými, možno etnickými, možno nejakými inými vystúpeniami a podobne. Ak chceme urobiť zo Slovenska dobrú krajinu, ak chceme Slovensko posunúť dopredu, tak si bez ohľadu na to, či sme modrí alebo oranžoví, alebo červení, alebo zelení, alebo akíkoľvek iní musíme jednoducho prestať zakrývať oči a musíme sa postaviť zoči-voči všetkým problémom a zodpovedne ich riešiť.
Ja naozaj oceňujem gesto predsedu vlády Roberta Fica, ktorý zariadil, že odstúpila aj pani ministerka zdravotníctva, aj pani podpredsedníčka Národnej rady. A vnímam to ako veľmi silné gesto. Za šesť a pol roka, čo Robert Fico vládne Slovensku, sa len raz stalo, že donútil nejakého ministra odstúpiť, a to bol minister Kašický za ten škandálny predražený tender na upratovanie ministerstva obrany. Čo samo dokazuje, že táto kauza predražených nákupov v zdravotníctve je veľmi výrazná, významná, je veľmi dôležitá a je obrovská, a premiér konal. Ale proste to nestačí. Dnes to nestačí. Pretože sa ukazuje, že to je oveľa väčšia kauza, že to nie je jedno cétečko, že celé zdravotníctvo je tu nejak poprepájané.
Ja nechcem špekulovať, či je pravda, že zdravotníctvo ovládajú Penta a Paška, ale musíte uznať, že tých dôkazov, ktoré smerujú aj k predsedovi parlamentu, za ktorého váš predseda vlády prebral plnú politickú zodpovednosť na tlačovej besede, tých dôkazov je veľa a tie nitky sú pomerne výrazné. A možno nemáme pravdu, možno sa mýlime. Ale tak potom nech to vysvetlia, nech to preukážu, nech to povedia, nech argumentujú. Že keď si tu budeme vyhadzovať platinové sitká na jednu stranu, privilégium na druhú stranu a desaťtisíc všelijakých káuz, ktoré sa stali, lebo vždy nejaký ľudský faktor zlyhá, tak výsledkom bude, že nechcem povedať, že opozícia stratí stotisíc voličov, bohvie, či ich ešte má, ale vy takisto budete strácať státisíce voličov. Všetci na tom stratia.
To, čo dnes potrebujeme, je naozaj sadnúť si a pozrieť sa, či dokážeme na Slovensku prijať naozaj reformu a nový spôsob tvorby a dodržiavania pravidiel.
Jeden z uhlov pohľadu na fungovanie spoločenských inštitúcií, o ktorých som tu na začiatku hovoril, je, a je to skôr taká anekdotická vedomosť, že v Európe fungujú v zásade dva základné typy spoločenských systémov. Jeden je anglosaský a druhý je byzantský. Anglosaský systém je založený na principiálnom dodržiavaní pravidiel, ktoré platia pre všetkých rovnako. Na rovnosti pred zákonom bez ohľadu na to, či ste politik, či ste učiteľ, či ste robotník, pravidlá musia platiť pre všetkých rovnako a každý musí byť rovnako potrestaný, ak ich poruší. A niekedy v tom dodržiavaní pravidiel zachádzajú až do úplných extrémov, ako môžete vidieť napríklad v tom originál Anglicku, ale takto jednoducho k tomu všetkému pristupujú. Dokonca dodržiavajú pravidlá aj tam, kde to už nie je ekonomicky optimálne.
Ten byzantský systém je namiesto dodržiavania formálnych pravidiel založený na kontaktoch a konexiách. Byzantský systém funguje tak, že ten, kto niekoho pozná, tak ten si vybaví. A kto nepozná, ten má smolu. Ja si ani nerobím nejaké nádeje, aj by to asi bolo hlúpe, Slovensko proste už aj geograficky leží na pomedzí týchto dvoch systémov. Nie sme ani úplne v tom anglosasku, nie sme ani úplne v tej Byzancii, ale sme niekde v strede aj geograficky, celé sa to tak cez nás mlelo raz na východ, raz na západ. Tvoríme veľké množstvo pravidiel, no aj to, aká je naša krajina malá, ovplyvňuje to, že máme pomerne veľký rozsah byzantských prvkov v našej spoločenskej štruktúre. Môžete mať veľmi dobré pravidlá, veľmi dobré zákony, keď sa jednoducho stane, že každý je každému spolužiak, lebo sme taká malá krajina, že máme len dve dobré právnické vysoké školy, alebo prídete riešiť energetiku a zistíte, že všetci, s ktorými sa stretávate, vyštudovali v podstate na tej istej fakulte, tak sa tým byzantským prvkom spoločnosti jednoducho nevyhnete, pretože tí ľudia sa poznajú, majú konexie, vedia sa navzájom rozprávať. A niekedy to môže byť na prospech veci a niekedy je to zdrojom problémov.
To najhoršie, čo ale je a čím sa vyznačuje dnes slovenská spoločnosť, je to, že príliš často bazírujeme na pravidlách, ktoré sú často hlúpe, namiesto toho, aby sme sa zamerali na skutočné vymáhanie tých, ktoré sú naozaj dôležité. Poviem príklad zo zdravotníctva. Zavedieme výmenné lístky k lekárom, ktoré nemajú reálny prínos a slúžia len na nejaké obmedzovanie nejakej spotreby a obťažujú pacientov, namiesto toho, aby sme sa zamysleli nad tým, že či môžme systémovo všeobecným lekárom zvýšiť rozsah ich kompetencií, aby sa pacientovi návšteva všeobecného lekára oplatila aj bez toho výmenného lístka, pretože je kopa vyšetrení, ktoré môže všeobecný lekár urobiť, ale dnes ich môžu robiť len odborní lekári. Tým by sme ušetrili aj pacientom, aj náklady na výkony, ušetrili by sme peniaze.
Ja si myslím, že Slovensko má obrovský potenciál v tejto oblasti práve tým, ako stojíme na tej križovatke tej anglosaskej a byzantskej mentality. Ono sa aj hovorí, že pri dodržiavaní a vymáhaní pravidiel je optimálny prístup prístup takého džezového hudobníka, ktorý sa na rozdiel od orchestrálneho podania, ktoré sa prísne drží nôt a úplne všetkého, si dovolí občas trochu nad ich rámec aj zadžemovať, aby niečím ozvláštnil svoje vystúpenie, aby podal lepší výkon. Problém je, že na Slovensku máme noty tak zložité a veľmi často tak nezrozumiteľné, že sa ich veľmi často oplatí ignorovať úplne a vymyslieť si vlastnú melódiu, pretože tým človek dosiahne viac.
Len v podnikateľskom sektore, robil som prieskum a robil som ten prieskum opakovane, 70 % slovenských podnikateľov vám potvrdí, že ani nedokáže podnikať bez toho, aby porušilo nejaký zákon. Nie preto, že by to boli nejakí zločinci, nie preto, že by chceli zákony porušovať, ale preto, že tých zákonov je tak veľa a tak často sa menia a sú také zložité, že jednoducho dodržiavať ich sa nedá. No nedá. Poznáme zážitky z reštaurácií, kde prídu tri kontroly a každá jedna dá tej reštaurácii pokutu, pretože jedna inšpekcia povie, že musíte mäso skladovať na drevenej podložke, druhá povie, že musí byť na nerezovej podložke v chladničke, a tretia povie, že musia byť na PVC podložke. A každá táto inštitúcia má svoje vlastné pravidlá a nemajú ich navzájom zladené, myslím, že sa to už medzičasom, mimochodom, napravilo aspoň čiastočne, ale toto je reálny príklad zo života z približne spred siedmich rokov, keď som robil takýto prieskum medzi podnikateľskými subjektami. Preto by sme sa zásadne mali zameriavať na to, aby sme pravidlá zjednodušovali, aby sme pravidlá robili lepšie. Ale ani to dnes nestačí.
To, na čo by sme sa najviac mali zamerať, je, aby sme my sami, tento parlament, bez ohľadu na to, z akej sme strany, bez ohľadu na to, odkiaľ sme, aby sme my sami išli ľuďom príkladom. Pomenoval to aj predseda vlády, keď kritizoval taký ten papalašizmus. Pomenovali sme to aj my, keď sme pred niekoľkými rokmi zrušili poslaneckú imunitu, čo bol veľký prelomový krok. A určite dobrý príklad nebudeme dávať, ak po týchto tridsiatich piatich hodinách bude rozprava v tomto parlamente pokračovať v takom duchu a v takom tóne a s takými výrazovými prostriedkami a hlavne s takými ad hominem argumentami, ako to bolo doteraz. Ad hominem znamená, že nereagujem k podstate veci, ale radšej zaútočím na osobu protivníka. A to je výzva na obe strany, na obe strany. Aj keď, musím to povedať, trošku viac, dámy kolegyne a páni kolegovia zo SMER-u, je loptička na vašej strane. Aj keď drvivá väčšina z vás za to nemôže a ani si nemyslím, že by ste vedeli k týmto veciam argumentovať, pretože o nich proste vedia niekoľkí jednotlivci, ktorí by sa tu mali postaviť a ktorí by v prvom rade mali argumentovať a mali by o nich hovoriť, ale tá loptička je trošku viacej tu na tejto strane. Ale bez ohľadu na to, že kde sú argumenty a kde sú debaty, môžeme urobiť aj nejaké symbolické gestá. Jedno z tých najväčších symbolických gest – a hovoril som to už asi trikrát v rozprave a myslím si, že stojí za to to zopakovať, a nie je to dlhý preslov – je to, že by sme okrem o škandáloch a kauzách mali hovoriť o tej osobnej statočnosti a integrite ľudí, ktorí sa neboja im postaviť a neboja sa na ne upozorniť. Že by sme mali oceniť tých ľudí, ktorí sú ako Biele vrany, ktoré sa neboja upozorniť na systém, ktorý zlyháva, a neboja sa upozorniť na čestné konanie, aj ak im za to hrozí nejaký postih, aj ak sa musia báť, že za to stratia prácu, aj ak sa musia báť, že jednoducho budú musieť znášať negatívne dôsledky takéhoto činu.
Môžme urobiť to, že z toho oblievania sa vedrami špiny urobíme z dnešnej schôdze schôdzu, ktorá je v prvom rade o odvahe, že poukážeme na odvahu ľudí, ktorí sa neboja postaviť za správnu a dobrú vec, že poďakujeme tým ľuďom, ktorí upozornili aj na ten problém v Piešťanoch, aj žurnalistom, ktorí naň upozornili, a nielen na problém v Piešťanoch, ktorí aj v minulosti upozornili na problémy, ako boli platinové sitká alebo problém s daňovou správou. Koniec koncov počuli ste tu vlastného ministra vnútra, ktorý nám dal za pravdu, že poslanci Kollár a Chren boli tí, ktorí ešte za pravicovej vlády urobili tlačovú besedu a upozornili na problémy s daňovou správou.
Viete, ako to bolo? Samozrejme, veľa vecí sa nedozviete. Ale zhodou okolností sme boli na jednom výjazde v regiónoch a zastavili sme sa vo Zvolene na obed a v tej reštaurácii, kde sme sa zastavili, boli ľudia, ktorí pracovali na daňovom úrade a tí nás poznali ako poslancov a prišli a porozprávali nám, čo sa deje na daňovom úrade. A to nesúvislo len s obstarávaním IT systémov, súviselo to napríklad aj so zmenami regionálnej štruktúry daňovej správy, rozprávali nám ako vlastnými autami musia voziť rôzne materiály, ktoré pritom aj podliehajú aj daňovému tajomstvu, ako veľmi neefektívne sa vykonávajú daňové kontroly, a na základe toho sme konali. Bez ohľadu na to, že to bola naša vláda.
A bolo by skvelé, a preto som aj ocenil – a naozaj bez výsmechu – napríklad pána poslanca Martvoňa, ktorý tu prvý povedal, úplne prvý, že sa dištancuje od toho rapera, ktorý bol v správnej rade piešťanskej nemocnice ako nominant jednej, ako nominant strany, a že sa zaňho hanbí. Ja si vážim takýto krok, pretože to je presne taký ten prejav možno maličký, možno drobný, ale tá správna cesta, že dokážeme upozorniť aj na chybu vo vlastných radoch. A že dokážeme o nich diskutovať a že dokážeme možno, pretože nestačí len odvolať niekoho, ale mali by sme aj diskutovať o zavedení systému, ktorý takýmto chybám v budúcnosti zabráni. Ja tiež nie som úplne spokojný so všetkým, čo som napríklad v živote urobil, a možno mnoho vecí bolo pre mňa poučením a možno mnoho vecí by som robil dnes inak, ale ak sa o jedno snažím v rámci svojej osobnej integrity, tak o to, aby sa chyby neopakovali.
Dnes sa bavíme o probléme, s ktorým sa skôr či neskôr stretne nielen každý z nás, ale s ktorým sa skôr či neskôr stretne každý z občanov Slovenska. Pretože do nemocnice a k lekárovi sa každý skôr či neskôr dostane. Keď sa niekto, nejaký váš volič, nejaký náš volič dostane do nemocnice o rok odteraz, v čom bude tá nemocnica lepšia, než je dnes? V čom bude kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti lepšia, než je dnes? Čo urobíme pre to, aby sa zlepšila? Čo urobíme pre to, aby mali nemocnice viac peňazí, bez toho, aby sme museli vyťahovať z vrecák občanov viac peňazí na daniach, ich daniach, a zvyšovať ich dane a odvody? Aké úpravy v celom systéme urobíme? Akú alternatívu poskytneme? O tom by sme mali diskutovať a nad tým by sme sa mali zamýšľať a úplne kľudne aj bez tých straníckych všetkých prekáračiek, ono nakoniec sa im nevyhneme, ono to patrí k tomu folklóru a, samozrejme, však máme aj rôzne názory na rôzne veci, ktoré vychádzajú aj z nejakého ideologického ukotvenia, ale niekoľkokrát sme sa tu už dohodnúť dokázali.
Ja som, myslím, jedným z troch opozičných poslancov, ktorým počas vašej vlády prešiel vlastný návrh zákona, je to taká drobnosť o tých vodičákoch na skútre, ale prešiel, bol to dobrý nápad. Dokázali sme sa zhodnúť na zákone o dôchodkových anuitách. Nebol to dokonalý návrh zákona, pán kolega poslanec Švejna, ktorý bol zhodou okolností mojím dlhoročným kolegom a skoro desať rokov sme sedeli v jednej kancelárii, za ten návrh zákona nehlasoval, pretože je rovnako ako ja presvedčený o tom, že okrem životných poisťovní by sa mala zaviesť aj ďalšia forma výplaty dôchodku formou takzvaného programového výberu priamo z DSS-iek. O tom som presvedčený aj ja. Ale zároveň som presvedčený, že najprv sa musí vytvoriť anuitný trh a že keď sa anuitný trh pri tak malom počte sporiteľov, ktorí pôjdu do dôchodku, vytvorí možno o nejaké 4 – 5 rokov, vtedy bude našou psou povinnosťou zaviesť aj tú novú formu výplaty dôchodkov bez toho, aby sme všetkých sporiteľov nútili ísť do životnej poisťovne a nakúpiť si anuitu. Aby ľudia mali možnosť výberu. A zhodli sme sa na tom, zhodli sme sa na tom s vaším ministrom, zhodli sme na tom po dlhých rokovaniach na ministerstve práce a schválili sme ten zákon výraznou väčšinou a naprieč viacerými politickými stranami.
Ak by sme teda podľa môjho názoru mali urobiť niečo dobré počas tejto dnešnej schôdze, tak je to posun témy schôdze. Viete, nečakám, že niekto príde, prizná sa, zloží svoju funkciu, to už sa asi nestane, príliš veľa bolo povedané, príliš veľa bolo urobené, ale čo keby tak napríklad niekto prišiel a povedal, že čo spraviť, aby sa takáto situácia už nikdy neopakovala. Viete, keby pán predseda vlády napríklad vystúpil s návrhmi, ako zabrániť tomu, aby sa takáto situácia opakovala, ako zabrániť tomu, aby schránkové firmy vyhrávali tendre v slovenských nemocniciach, ako zabrániť tomu, aby len na jednom predraženom tendri chýbalo toľko peňazí, za ktoré by sa, ja viem, že je to možno trošku prízemné, ale naozaj každému jednému pacientovi dala kúpiť jedna rolka toaletného papieru počas celého roka, tak by sa tá diskusia posunula úplne inam, a už by sme sa možno ani nebavili o konkrétnych jednotlivcoch, ale bavili by sme sa o tom, ako zlepšiť život občanom Slovenskej republiky. Keby sme sa bavili o tom, že či naozaj dokážeme podporiť to uznesenie a dať ocenenie tomu lekárovi a tej sestričke, ktorí upozornili na tento problém, bez ohľadu na to, odkiaľ sme, tak by tento parlament vyslal obrovský signál občanom, že sa oplatí byť statočný a že sa oplatí bojovať za dobrú vec.
Ako som povedal; možno len tak trošku osobnejšie na záver, každý z nás sa skôr či neskôr dostane do nejakého zdravotníckeho zariadenia. Ja som mal tú smolu alebo možno to šťastie, pretože ma to v živote posilnilo, že pred nejakými šiestimi rokmi som si prešiel onkologické ochorenie. Mal som šťastie v nešťastí v tom, že to bolo jedno z tých lepších, ktoré môže chlap dostať, a že som sa z neho pomerne veľmi rýchlo vyliečil a že zatiaľ nemám žiadne nejaké známky návratu alebo nejakých problémov. Ale až po takejto osobnej skúsenosti človek zistí, aké je to naozaj byť pacientom. Najhoršia na tom je tá taká bezmocnosť, keď neviete, čo vás čaká. Keď viete, že o dva-tri dni budete musieť ísť na operáciu, a neviete, ako dopadne, neviete, či sa z nej prebudíte, a keď neviete ešte ďalších niekoľko rokov každé tri mesiace na kontrole pri odbere krvi a pri vyšetrení na cétečku, že či sa vám to náhodou nevrátilo a či to náhodou nebude mať nejaké horšie prejavy.
A teraz si predstavte kopu pacientov, ktorým napríklad povedia, že, áno, markery preukázali, že zrejme máte nejakú rakovinu, ale čo je to za rakovinu a v akom je štádiu a koľko života vám zostáva, sa dozviete až o 5 – 6 týždňov, pretože až vtedy sa uvoľní rad na vyšetrenie na cétečku, lebo vyšetrenie na cétečku je príliš drahé a taký je proste poradovník. To je reálny príbeh zo slovenskej nemocnice. Ak chceme zlepšiť život občanov, tak každému jednému pacientovi, ktorému sa takéto niečo stane, a sú ich stovky a tisíce, stačí, aby sme zaviedli systém, aby sa mu to nestalo. Aby napríklad tých cétečiek bolo dosť a aby sa na to vyšetrenie dalo dostať rýchlejšie. To sa dá urobiť napríklad tým, že ušetríme v zdravotníctve – aj tam, kde sa kradne, aj tam, kde sú výdavky neefektívne.
Ja vám viem povedať jednu takú veľkú skupinu neefektívnych výdavkov, nie som lekár, ale sú lieky proti cholesterolu, ktoré jednoducho nefungujú, ak pacient necvičí a nestráca váhu. A myslím, že pred nejakými šiestimi-siedmimi rokmi na tieto lieky išlo okolo 500 – 600 mil. korún ročne. Tak si musíme povedať, že takéto lieky nebudeme predpisovať, ak si to ten pacient sám nezaslúži, ak necvičí, pretože je to vyhadzovanie peňazí. A hneď budeme mať ďalšie peniaze. Len to by sme museli dokázať seriózne sedieť a diskutovať.
A možno táto nočná hodina, pretože mám pocit, že, kolegovia, teraz naozaj počúvate a že občas aj prikývnete, že tá nočná hodina možno tej debate prospieva viac ako nejaký taký poobedňajší debatný čas, keď sme všetci pod drobnohľadom televíznych kamier, ale to by bola tá správna cesta, na základe ktorej by sa možno aj začala obnovovať dôvera voči politikom a voči politike na Slovensku. Skúsme sa nad týmto zamyslieť a skúsme, skončím tým, skúsme urobiť z dnešného tretieho rokovacieho dňa tejto schôdze rokovací deň, za ktorý sa nebudeme musieť hanbiť.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.
Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, ctené kolegyne, ctení kolegovia, vážení občania, tak to zase vyšlo, že som sa dostal na rad asi v tej najhoršej nočnej hodine, keď nás už všetkých zmáha únava a berie na spánok. Úprimne obdivujem aj pána ministra, ako správny vojak tiež práve teraz v tomto najhoršom čase si zobral službu a drží tu nad nami stráž. Asi by som rád začal tým, že úprimne po tých 35 či 36 hodinách, čo tu nepretržite sedíme, mi je z debaty na túto tému v tomto našom parlamente smutno. No my sme už tak nejak zvyknutí, že v tejto miestnosti nie je taká úplne najlepšia karma, ako sa hovorí, že sú tu často nepríjemné súboje, že tu v ovzduší často visí veľmi veľa napätia, ale z tohto rokovania tak ako celý čas a od začiatku prebieha, asi nemôže byť šťastný a s tým priebehom nemôže byť spokojný asi naozaj nikto.
Viete, kam sme sa to dostali, v akej krajine žijeme, keď tu lietajú cifry ako 250-tisíc eur, jeden milión eur vývar a operuje sa tu s nimi ako terminus technicus. Nevidel som nikoho z politikov v tejto sále, že by sa pri tých cifrách, že by sa pri tých predražených zákazkách aspoň začervenal. Nevidel som nikoho z tých, o kom sa tu, o ktorých sa tu hovorilo, že by prejavili aspoň trošku hanby v sebe. Celá debata namiesto debaty o podstate sa zvrháva na kritiku jeden na druhého, druhý na prvého, kto čo všetko urobil, kto čo urobil zle.
Viete, ja mám taký sen. Ten sen a dúfam, že to nie je len nejaká vidina alebo blúznenie v tejto nočnej hodine, že by som chcel žiť v dobrej krajine. Dobrá krajina, ťažko to definovať, dobrá krajina by mala byť taká, kde sa darí dobrým ľuďom, kde sa darí dobru a kde zlo je potrestané. Dobrá krajina je taká, v ktorej veci fungujú v prospech občana, dobrá krajina je taká, v ktorej ľudia dokonca aj radi platia dane, pretože vedia, že za tie dane, ktoré zaplatia, dostanú adekvátnu protihodnotu. Dobrá krajina je taká krajina, ktorá nechá ľudí, aby kráčali sami za svojím vlastným šťastím, a nekladie im polená pod nohy, ale zároveň sa dokáže postarať o tých, ktorí to naozaj potrebujú, a dokáže im naozaj pomôcť.
A teraz sa zamyslime nad tým, je Slovenskou takouto dobrou krajinou? Naozaj sa úprimne snažíme, aby sa zo Slovenska dobrá krajina stala? Viete, ono je pekné, že napríklad presadíme zákon na ochranu oznamovateľov korupcie, ale na druhú stranu ako reálne sa naša spoločnosť stavia k ľuďom, ktorí v sebe nájdu občiansku odvahu a nájdu v sebe tú statočnosť a nahlásia nejaký prípad nekalého alebo zlého konania? Existujú konkrétne príklady ľudí, ktorí sa takto statočne zachovali a stratili prácu, a konkrétni poslanci za stranu SMER sa im prišli vysmievať. Hovoríme o jednom prípade, konkrétny poslanec, aby som zase nikomu nekrivdil. A musím povedať, že poznám aj v SMER-e veľa dobrých ľudí, s ktorými sa viem porozprávať, a myslím si, že nepoznám nikoho, komu by napríklad ublížil pán Bublavý alebo kolega pán Gašparovič, ktorý dorába veľmi dobré víno, ale netvárme sa zase, že sme všetci dokonalí. Nikto z nás nie je dokonalý a každý z nás robí chyby.
Aj v dobrej krajine aj dobrí ľudia dokážu urobiť chyby a dokážu urobiť aj zlé rozhodnutia a niekedy dokážu možno aj iným ublížiť, ale dôležité je, ako sa k tomu postavia. Aké závery z toho vyvodia a či sa takéto konanie opakuje.
Viete, my Slováci, možno vás to všetkých prekvapí, ale keď sa na to pozriete naozaj, naozaj úplne, úplne zhora, naozaj úplne zvrchu, tak my Slováci sme v podstate šťastní ľudia. Žijeme v pomerne slobodnej krajine stále, ktorá je jednou z najotvorenejších ekonomík sveta. Môžeme denne nadávať na svoj príjem, ale priemerný Slovák patrí medzi 9 % najbohatších ľudí na celom svete. Z priemernej mzdy jedného pracujúceho na Slovensku by sa dalo vyplatiť 62 priemerných výplat pre lekárov v Kirgizsku. Otázka ale je, s kým sa chceme porovnávať, a otázka je, čo urobíme pre to, aby sa ľudia mali lepšie. Kto čo z nás urobil pre to, aby sa ľudia mali lepšie? A koľkí ľudia na Slovensku napríklad môžu povedať, že dnes sa majú lepšie, než sa mali pred dvoma rokmi pri nástupe súčasnej vlády?
Existuje veľké množstvo opatrení, ktoré môžu prispieť k budovaniu dobrej krajiny, veľké množstvo opatrení, ktoré môžu prispieť k tomu, aby sa aj ľudia na Slovensku mali lepšie. A väčšina z týchto opatrení má dnes jedného spoločného menovateľa, a to je dovŕšenie procesu ekonomickej a politickej transformácie, ktorý sa odštartoval takmer presne pred 25 rokmi transformáciou so socialistickej na slobodnú ekonomiku. Akurát, že to, čo my dnes na Slovensku potrebujeme, je doplniť tú politickú a ekonomickú transformáciu o tretiu zložku, o transformáciu hodnotovú, alebo ju môžete nazvať o transformáciu morálnu a kultúrnu, o ktorej napríklad sociológ Ralf Dahrendorf hovorí, že takáto transformácia môže trvať až 60 rokov. No hovoriť teda o zavŕšení transformácie zo socialistickej krajiny na slobodnú krajinu sa vám možno môže zdať dnes, 25 rokov po Nežnej revolúcii, ako smiešna téma. Napriek tomu som presvedčený, že pred nami na Slovensku ešte stále zostáva obrovský kus práce.
Americký ekonóm a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, otec tzv. teórie verejnej voľby James Buchanan počas konferencie v roku 2001 v Bratislave, ktorú som organizoval, povedal, že každá slobodná a demokratická krajina je postavená na troch typoch inštitúcií. Inštitúciami myslím inštitúcie v tom ekonomickom alebo sociologickom slova zmysle, to znamená, sú to nejaké normy a pravidlá spoločenského konania, ktoré môžu byť formálne aj neformálne, písané, ale aj také ako napríklad morálne a etické pravidlá, ktoré sa naša spoločnosť rozhodla uznávať bez toho, aby boli zakotvené v nejakej legislatíve. Existujú, po prvé, tzv. politické inštitúcie, ktorých úlohou je garantovať demokratické zriadenie a slobodné voľby. Po druhé, ekonomické inštitúcie, ktoré vytvárajú priestor pre efektívne fungovanie trhovej ekonomiky. A tými poslednými a veľmi často opomínanými sú tzv. morálne a kultúrne inštitúcie.
Preto aj po páde socializmu v tom tzv. východnom bloku u nás v strednej Európe stála pred novými elitami takmer nemožná úloha: Vystavať nový spoločenský poriadok na základe týchto troch typov inštitúcií. Vybudovať za krátky čas čo i len jednu z nich, zvládnuť čo i len jednu časť tejto transformácie je veľmi náročné. Ale vystavať ich odznova všetky tri – politickú, ekonomickú aj tú hodnotovú – sa ukázalo ako príliš ťažká a nezvládnuteľná úloha.
Po páde železnej opony sa aj na naše územie, sa aj naša krajina stala ihriskom pre stovky západných expertov, ktorí vystúpili z lietadiel a vo svojich kufríkoch priniesli návrhy opatrení na urýchlené vybudovanie liberálnodemokratického systému. Začali v tej politickej oblasti: Demokracia, slobodné voľby, sloboda prejavu, náboženské a ďalšie osobné slobody a práva. Pokračovali ekonomickou reformou: Deregulácia cien, privatizácia, reštrukturalizácia celých priemyselných odvetví, založenie finančného a bankového trhu a tak ďalej. Avšak popri všetkej tejto dôležitej práci, tak zahraniční odborníci, ako aj tie nové domáce elity, zabudli na ten najzákladnejší z troch systémov slobodnej spoločnosti: na morálny a kultúrny systém, na systém hodnôt.
Škody, ktoré práve na hodnotovom systéme napáchalo 40 rokov socializmu na našom území, sú nevyčísliteľné. Zatiaľ čo úspešné spoločenské modely západného sveta, ku ktorému sa, dúfam, hlásime a kam, dúfam, chceme patriť, sú založené na individualizme a na osobnej slobode a na zodpovednosti každého jednotlivca, kolektivistická socialistická ideológia dokázala úspešne nahradiť mantru, ktorá u nás platila stáročia, všetci ľuďom hovorili, Boh sa o vás postará na našom území, novou mantrou, štát sa o vás postará, ktorú ľuďom do hláv vtĺkali vyše 40 rokov komunisti. Osobná zodpovednosť každého občana za jeho vlastný osud a motivácia snažiť sa maximalizovať vlastné šťastie boli takmer zničené. No a práve tento hodnotový rozmer transformácie zostáva jej poslednou etapou, ktorej zavŕšenie stojí pred nami, pred politikmi, ako najväčšia výzva dneška.
Ak sme sa totiž z uplynulých 25 rokov transformácie niečo naučili, tak je to lekcia o tom, že pád jednej sústavy inštitúcií, tých socialistických, neznamená automaticky, že nová sústava udržateľných a fungujúcich pravidiel a noriem demokraticko-trhových vznikne sama od seba, že povstane z popola tých padnutých inštitúcií ako bájny vták Fénix.
To je možno dôležitá pointa aj dnešného rokovania. Ak sa chceme rozprávať o nejakej alternatíve, ak sa chceme rozprávať o tom, ako urobiť zo Slovenska lepšiu krajinu, ak sa chceme rozprávať o nových strategických a kľúčových ideách pre politiku v postmiklošovskej a aj postficovskej ére, zavŕšenie doterajšej ekonomickej a politickej transformácie o hodnotovú transformáciu je kľúčovým prvkom pre jej úspech.
Mnohé doterajšie reformy totiž zlyhali práve na neuvedomení si tejto skutočnosti. Od prvej zásadnej reformy; vitajte, pán predseda vlády; ktorou bola privatizácia a ktorá zlyhala kvôli nedokonale nastaveným pravidlám fungovania finančného trhu, jeden môj známy, profesor Pavlík z pražskej vysokej školy ekonomickej, keď hovorí o priebehu privatizácie v bývalom Československu, tak hovorí, že ono to bolo, ako že všetci sme v jednej veľkej miestnosti, kde je všetko spoločné, a potrebovali sme veľmi rýchlo zariadiť, aby sa z toho štátneho spoločného vlastníctva stalo vlastníctvo súkromné. A najrýchlejšie, ako to urobiť, bolo, že sme vymysleli taký systém, že teraz zhasneme svetlo a povieme, každý si môže zobrať čokoľvek chce, a potom rozsvietime a už bude sprivatizované a už bude trhová ekonomika. Tak sa zhaslo svetlo, teraz každý začal chmatať, aby si uchmatol, čo získa, a potom išli zapnúť to svetlo a zrazu zistili, že niekto vzal aj žiarovku, a preto sme ešte dlhé roky žili v tme.
Aj ďalšie zvraty v mnohých trhových a úspešných reformách, ktoré sa nám na Slovensku podarilo prijať a ktoré urobili zo Slovenska takého toho stredoeurópskeho tigra, ako napr. zvraty v rovnej dani či v dôchodkovej reforme, tieto reformy boli významne nastavené v prospech občanov. Ono zaznieval tu aj dnes a včera počas debaty často pravý opak, ale, paradoxne, napr. rovná daň spôsobila to, že sa na Slovensku stala vyššia príjmová rovnosť. Príjmová rovnosť, ktorá je meraná tzv. gini koeficientom a kakwani indexom stúpla na základe meraní, ktoré boli vykonané po prijatí rovnej dane, nie kvôli tomu, že by boli zrušené tie vyššie sadzby progresívnej dane, ale kvôli tomu, že boli odstránené desiatky a stovky výnimiek, ktoré využívali najmä tí bohatší a lepšie zarábajúci. A vďaka tomu, že sme prijali rovnú daň, sme si boli aj vo výsledkoch trošku rovnejší.
No napriek tomu sa ľavicovým populistom podarilo získať sympatie verejnosti pre rušenie takýchto úspešných reforiem, a to len na základe úspešnej propagandy, ktorá bola postavená na závisti a na systéme prejedania budúcnosti v prospech krátkodobého a krátkozrakého profitu.
Preto práve politika, ktorá bude nielen zavádzať moderné a trhovo orientované riešenia podporujúce slobodu, ale ktorá dokáže aj zmeniť myslenie ľudí a vysvetliť dôvody a potreby takýchto riešení, aby si aj bežní ľudia dokázali slobodu ako hodnotu vážiť a chápali, že ona je kľúčom k prosperite, je úlohou, ktorá dnes stojí pred nami, ak chceme dokázať lepšie spravovať našu spoločnosť. A súčasťou toho musí byť aj koncept dobre spravovanej krajiny. Ak chceme, aby občania dodržiavali pravidlá a správali sa zodpovedne, musia v prvom rade vidieť pozitívny vzor v správaní sa nielen ich volených zástupcov, ale všetkých zložiek štátu. Veď nakoniec všetka moc v štáte pochádza od občanov, a preto im nemôže byť nadradená, práve naopak. Štát je tu na to, aby občanom slúžil a aby im zabezpečoval také služby a statky, o ktoré sa nedokážu postarať sami, alebo je to výrazne neefektívnejšie, ak sa o ne starajú sami, a aby to robil hospodárne, efektívne a účelne.
A o tom je aj táto mimoriadna schôdza. Táto mimoriadna schôdza väčšinu času z tých posledných 35 hodín odviedla pozornosť od toho najdôležitejšieho, o čom debatujeme a o čom by sme možno v tomto parlamente mali oveľa viacej debatovať aj bez toho, aby bol pri tom odvolávaný predseda vlády alebo nejaký iný funkcionár. O budovaní systému dôvery voči štátu a jeho inštitúciám, o budovaní systému dôvery ľudí voči ich voleným zástupcom.
Nedávno som čítal taký prieskum, aj keď sa priznám, že neviem, z ktorého bol roku, kde sa ľudí pýtali, že ktorým povolaniam a profesiám najmenej dôverujú. Viete, ktoré boli tri najnedôveryhodnejšie povolania? Asi vás neprekvapí, že tesne za prostitútkami, tí, ktorým ľudia najmenej dôverujú, boli politici, kúsok pred nimi boli policajti, všetky tri povolania na pé.
Dôvera sa skladá z viacerých zložiek, tou najdôležitejšou zložkou je integrita a druhou zložkou je kompetencia. Ako ale môžu občania dôverovať svojim voleným zástupcom, ako môžu dôverovať nám tu v parlamente, ak vyvstane nejaký jednoznačne zadefinovaný a v podstate jednoznačne preukázaný problém a počas 35 hodín debaty v tejto Národnej rade sa k nemu tí, ktorí sú z neho obvinení, nedokážu poriadne chlapsky postaviť a nedokážu o ňom poriadne diskutovať a nedokážu sa poriadne obhájiť?
Viete, veľa sa tu debatuje o tom jednom cétečku, a naozaj to, čo znevažuje aj dôstojnosť tohto parlamentu, a to, čo zase znižuje dôveru ľudí voči politikom, voči ich voleným zástupcom je, keď tu padajú cifry, tých 250-tisíc eur, 1 mil. eur, 25-tisíc eur, a keď tu dochádza k takému znevažovaniu, myslím, že to bol pán kolega Blaha, ktorý povedal, no tak to bolo 250-tisíc a už je to len 25-tisíc.
Viete, pre bežného človeka na Slovensku je 25-tisíc eur strašne veľká kopa peňazí a nikdy, nikdy by sme nemali pripustiť, že povieme, že je to len 25-tisíc eur. Pre bežného človeka na Slovensku je, mimochodom, aj tých 12 eur, o ktoré ste zvýšili vianočný dôchodok, veľa peňazí. Poznám mnoho dôchodcov po regiónoch na Slovensku, ktorí za 12 eur, babička dokáže pripraviť celú vianočnú večeru. Keď sme vás kritizovali za zvyšovanie vianočných dôchodkov, nebolo to preto, že sme vám vytýkali tých 12 eur, ale preto, že tu pán minister Richter vo svojej reči povedal, že tých 12 eur zvýšenia zabezpečí zachovanie ľudskej dôstojnosti na Slovensku. No 12 eur, za 12 eur si ľudskú dôstojnosť na Slovensku u dôchodcov nekúpite, to bol ten problém, okrem teda, samozrejme, porušenia procedúry a schvaľovania v skrátenom legislatívnom konaní, aby si pán predseda vlády stihol v termíne odfajknúť splnenie nejakej úlohy za peniaze ostatných ľudí.
Dokonca aj váš pán predseda parlamentu Pavol Paška, ktorého budeme odvolávať 30 minút po skončení tejto schôdze, dokázal sám pomenovať, v čom tkvie ten veľký problém Slovenska, ten veľký problém hodnotového systému, keď povedal, citujem, že "na piedestál ľudských hodnôt sa v posledných rokoch postavilo heslo: Mysli len na seba, buduj si kariéru a znič všetko, čo ti stojí v ceste.“ Lenže ono to nestačí, aby sme takto pomenovali problém. Myslíte si, že keď pán Pavol Paška vyslovil túto pravdu a tento pravdivý výrok, tak že tým myslel aj na šéfku firmy Medical Group a na bývalé vedenie nemocnice v Piešťanoch? Pretože to sa presne správalo podľa tohto výroku, ktorý pán predseda Paška kritizoval. A, bohužiaľ, bohužiaľ, my to neustále tvrdíme, preukazujeme to, máme schémy, máme dôkazy, že nitky od týchto ľudí, ktorí sa nesprávali podľa vzorca a podľa toho, čo považuje podľa svojich slov aj sám pán Paška za správne, že nitky od týchto ľudí vedú priamo k nemu. A zastal sa ho pán predseda vlády, čím zaňho prebral plnú politickú zodpovednosť, a preto tu dnes stojíme a diskutujeme, aj včera, aj predvčerom a vyjadrujeme nedôveru predsedovi vlády. On je ten, ktorý mal možnosť rozseknúť tento problém, on je ten, ktorý mal možnosť buď vyvrátiť podozrenia, že slovenské zdravotníctvo ovláda jeden capo di tutti capi, ktorý je zhodou okolností aj tretím najvyšším ústavným činiteľom v našej krajine (pozn. red.: správne má byť "druhým"), alebo konať a vyvodiť voči nemu politickú zodpovednosť. Neurobil tak a opäť tým znížil mieru dôvery občanov voči politike, lebo žijeme v krajine, kde sú slobodné médiá a kde všetky veci médiá aj publikujú a kde si ich aj ľudia môžu prečítať.
A to nie je len o tom jednom cétečku, to cétečko v Piešťanoch je možno taký dobrý nástroj, pretože takmer každý zo slovenských ľudí bol niekedy v nemocnici a zažil vyšetrenie na cétečku a rozumie, čo je to predražené cétečko, a rozumie, koľko musel čakať na také vyšetrenie na cétečko, kým sa naň konečne dostal. Ale to nie je o jednom cétečku, to je o celom systéme. To je o tom, že tých predražených nákupov sa objavuje stále viac a viac a zdá sa, že je to systémový problém a nie zlyhanie niekoľkých konkrétnych ľudí, že tu tento problém tak pokrýva celé Slovensko a všetky nemocnice na Slovensku okrem súkromných, ktoré nakupujú za polovičné ceny oproti štátnym, a dokonca je možné, že sa ukáže, že aj viaceré vlády, nielen túto jednu vládu, že s tým treba niečo robiť, lebo je zrejmé, že sa strácajú desiatky až stovky miliónov eur a odtekajú zo zdravotníctva, odtiaľ, kde by mali pomáhať ľuďom, do vrecák súkromných firiem, napr. takých, aká má svoje sídlo v daňovom raji v Belize. Je paradoxné, že v Belize sa ukrývajú najhľadanejší slovenskí vrahovia a mafiáni a zároveň sa tam ukrývajú firmy, ktoré vyhrávajú stámilióny eur v štátnych tendroch štátnych slovenských nemocníc. To je takisto ďalšia známka, ďalší taký symbol, ktorý v slovenských občanoch musí vyvolávať nedôveru. V akej krajine to žijeme, keď vôbec takýmto firmám dovolíme vyhrávať tendre?
Ja som, myslím, pred rokom alebo dvoma napr. navrhoval v tomto parlamente schválenie zákona, ktorý by hovoril, že každý prijímateľ investičného stimulu musí odhaliť tzv. konečného príjemcu výhod, to znamená toho najposlednejšieho vlastníka, kto vlastne investičný stimul alebo nejakú daňovú výhodu od štátu dostáva. Tento návrh nebol schválený, ale stále som presvedčený, že je to jeden z tých návrhov, typologicky z takého typu návrhov, aké by sme tu mali prijímať. Ak už nemôžeme podľa európskej legislatívy napr. vyhadzovať z tendrov firmy, ktoré majú svoje sídlo na Cypre a ich majitelia sú utajení, tak prinajmenšom môžeme prijať zákon, ktorý prinúti každého, kto vyhrá nejakú štátnu zákazku, aby svoju vlastnícku štruktúru rozkryl, aby bolo jasné, kto je tým konečným beneficientom a konečným prijímateľom výhod.
Viete, po tých 35 hodinách bolo by možno už naozaj veľmi, veľmi fajn, keby sme aj, po prvé, prestali používať expresívne a agresívne výrazy a prestali na seba vzájomne pľuť a prestali byť arogantní a prestali používať vulgarizmy a namiesto toho sa vrátili k riešeniu podstaty toto celého problému. Možno by bolo fajn, keby sme sa prestali ohadzovať vedrami špiny jeden na druhého a potom hneď naspäť, pretože to naozaj nikam nevedie. Ako som povedal, nikto nie je dokonalý. Každý z nás možno niekedy zlyhal, možno niekedy zlyhá, a každý z nás, ktorý je v politike aspoň nejaký ten čas, má za sebou často aj ťažké rozhodnutia, ktoré musel urobiť a s ktorými nie každý musí byť stotožnený, čo zároveň znamená, že na každého z nás môže jeho politický oponent niečo vytiahnuť a povedať: A ty si bol taký a taký a ty si urobil to a to a teraz nemáš právo tu sedieť a morálne kritizovať. Lenže podľa tohto princípu by tu nikto z nás nemal morálne právo sedieť a kritizovať.
Dámy kolegyne a páni kolegovia zo strany SMER, keď tu hovoríme o nejakej predraženej zákazke a o tom, že tých zákazok bolo možno viac, vy sa naozaj neobhájite tým, že začnete teraz poukazovať, že a vy – platinové sitká, a vy – daňová správa, a vylievať vedrá špiny na tých druhých. Ono je to možno dočasne dobrá taktika na nejaké to prvotné prehlušenie, ale jej finálnym výsledkom nakoniec bude to, že ľudia už úplne prestanú dôverovať všetkým politikom a že aj tých dobrých, ktorí sú medzi vami, a ja viem, že aj medzi vami sú dobrí ľudia, ktorým naozaj ide o vec, nebudú veriť presne tak isto, ako nebudú veriť nikomu z tej druhej strany, ktorí tam sedia, hoci tam tiež občas sedia dobrí ľudia a tiež sa medzi nimi dajú nájsť ľudia, ktorým naozaj ide o vec.
A Jozef Kollár tu večer veľmi trefne hovoril o tých kritických množstvách, o tom zákone z jadrovej fyziky, že ono sa to pomaly zbiera a keď raz spojíte dve podkritické množstvá, tak vo výsledku získate jedno nadkritické množstvo, ktoré odštartuje nezadržateľnú jadrovú reakciu. A zo spoločenského hľadiska takou nezadržateľnou jadrovou reakciou môže byť to, čo sme už raz videli v Banskej Bystrici, a keď sa tak spätne na to teraz ohliadneme, tak možno bohu vďaka za to, že sa to stalo, pretože sa ukázalo, že taký ten úplne najlacnejší, najprízemnejší, najhorší populizmus nedokáže dobre vládnuť a dobre spravovať krajinu, a je veľmi pravdepodobné, že keby dnes boli VÚC voľby v Banskej Bystrici, tak ten človek, ktorý tam dnes sedí ako župan, by už druhýkrát nevyhral po tom, čo predvádza za posledný rok. Ale ono sa to nemusí zastaviť v Banskobystrickom kraji. Keď budú prenosy z parlamentu vyzerať tak, ako vyzerali posledných 35 hodín, tak vám garantujem, že do niekoľkých mesiacov, možno do niekoľkých rokov sa môže stať to, že takí ľudia, akí dnes ovládajú Banskú Bystricu, budú ovládať aj celú túto krajinu. Prinajmenšom sa sem dostanú.
Ja som nemal to potešenie, no to je veľmi zlý výraz, našťastie som nezažil to, aké je to sedieť v parlamente po boku ľudí ako Ján Slota a podobní a nebodaj ešte horších z nejakého slovenského pravého sektora, ktorý môže vzniknúť, a z nejakých podobných strán, ktoré sa môžu objaviť a môžu získať moc, ale poviem vám, ani by som to veru zažiť nechcel. Ani by som to zažiť nechcel, aby tu sedel nejaký slovenský Jobbik a aby tu totálne dehonestoval a rozvracal tento parlament a túto politiku nejakými hlúpymi rasistickými, možno etnickými, možno nejakými inými vystúpeniami a podobne. Ak chceme urobiť zo Slovenska dobrú krajinu, ak chceme Slovensko posunúť dopredu, tak si bez ohľadu na to, či sme modrí alebo oranžoví, alebo červení, alebo zelení, alebo akíkoľvek iní musíme jednoducho prestať zakrývať oči a musíme sa postaviť zoči-voči všetkým problémom a zodpovedne ich riešiť.
Ja naozaj oceňujem gesto predsedu vlády Roberta Fica, ktorý zariadil, že odstúpila aj pani ministerka zdravotníctva, aj pani podpredsedníčka Národnej rady. A vnímam to ako veľmi silné gesto. Za šesť a pol roka, čo Robert Fico vládne Slovensku, sa len raz stalo, že donútil nejakého ministra odstúpiť, a to bol minister Kašický za ten škandálny predražený tender na upratovanie ministerstva obrany. Čo samo dokazuje, že táto kauza predražených nákupov v zdravotníctve je veľmi výrazná, významná, je veľmi dôležitá a je obrovská, a premiér konal. Ale proste to nestačí. Dnes to nestačí. Pretože sa ukazuje, že to je oveľa väčšia kauza, že to nie je jedno cétečko, že celé zdravotníctvo je tu nejak poprepájané.
Ja nechcem špekulovať, či je pravda, že zdravotníctvo ovládajú Penta a Paška, ale musíte uznať, že tých dôkazov, ktoré smerujú aj k predsedovi parlamentu, za ktorého váš predseda vlády prebral plnú politickú zodpovednosť na tlačovej besede, tých dôkazov je veľa a tie nitky sú pomerne výrazné. A možno nemáme pravdu, možno sa mýlime. Ale tak potom nech to vysvetlia, nech to preukážu, nech to povedia, nech argumentujú. Že keď si tu budeme vyhadzovať platinové sitká na jednu stranu, privilégium na druhú stranu a desaťtisíc všelijakých káuz, ktoré sa stali, lebo vždy nejaký ľudský faktor zlyhá, tak výsledkom bude, že nechcem povedať, že opozícia stratí stotisíc voličov, bohvie, či ich ešte má, ale vy takisto budete strácať státisíce voličov. Všetci na tom stratia.
To, čo dnes potrebujeme, je naozaj sadnúť si a pozrieť sa, či dokážeme na Slovensku prijať naozaj reformu a nový spôsob tvorby a dodržiavania pravidiel.
Jeden z uhlov pohľadu na fungovanie spoločenských inštitúcií, o ktorých som tu na začiatku hovoril, je, a je to skôr taká anekdotická vedomosť, že v Európe fungujú v zásade dva základné typy spoločenských systémov. Jeden je anglosaský a druhý je byzantský. Anglosaský systém je založený na principiálnom dodržiavaní pravidiel, ktoré platia pre všetkých rovnako. Na rovnosti pred zákonom bez ohľadu na to, či ste politik, či ste učiteľ, či ste robotník, pravidlá musia platiť pre všetkých rovnako a každý musí byť rovnako potrestaný, ak ich poruší. A niekedy v tom dodržiavaní pravidiel zachádzajú až do úplných extrémov, ako môžete vidieť napríklad v tom originál Anglicku, ale takto jednoducho k tomu všetkému pristupujú. Dokonca dodržiavajú pravidlá aj tam, kde to už nie je ekonomicky optimálne.
Ten byzantský systém je namiesto dodržiavania formálnych pravidiel založený na kontaktoch a konexiách. Byzantský systém funguje tak, že ten, kto niekoho pozná, tak ten si vybaví. A kto nepozná, ten má smolu. Ja si ani nerobím nejaké nádeje, aj by to asi bolo hlúpe, Slovensko proste už aj geograficky leží na pomedzí týchto dvoch systémov. Nie sme ani úplne v tom anglosasku, nie sme ani úplne v tej Byzancii, ale sme niekde v strede aj geograficky, celé sa to tak cez nás mlelo raz na východ, raz na západ. Tvoríme veľké množstvo pravidiel, no aj to, aká je naša krajina malá, ovplyvňuje to, že máme pomerne veľký rozsah byzantských prvkov v našej spoločenskej štruktúre. Môžete mať veľmi dobré pravidlá, veľmi dobré zákony, keď sa jednoducho stane, že každý je každému spolužiak, lebo sme taká malá krajina, že máme len dve dobré právnické vysoké školy, alebo prídete riešiť energetiku a zistíte, že všetci, s ktorými sa stretávate, vyštudovali v podstate na tej istej fakulte, tak sa tým byzantským prvkom spoločnosti jednoducho nevyhnete, pretože tí ľudia sa poznajú, majú konexie, vedia sa navzájom rozprávať. A niekedy to môže byť na prospech veci a niekedy je to zdrojom problémov.
To najhoršie, čo ale je a čím sa vyznačuje dnes slovenská spoločnosť, je to, že príliš často bazírujeme na pravidlách, ktoré sú často hlúpe, namiesto toho, aby sme sa zamerali na skutočné vymáhanie tých, ktoré sú naozaj dôležité. Poviem príklad zo zdravotníctva. Zavedieme výmenné lístky k lekárom, ktoré nemajú reálny prínos a slúžia len na nejaké obmedzovanie nejakej spotreby a obťažujú pacientov, namiesto toho, aby sme sa zamysleli nad tým, že či môžme systémovo všeobecným lekárom zvýšiť rozsah ich kompetencií, aby sa pacientovi návšteva všeobecného lekára oplatila aj bez toho výmenného lístka, pretože je kopa vyšetrení, ktoré môže všeobecný lekár urobiť, ale dnes ich môžu robiť len odborní lekári. Tým by sme ušetrili aj pacientom, aj náklady na výkony, ušetrili by sme peniaze.
Ja si myslím, že Slovensko má obrovský potenciál v tejto oblasti práve tým, ako stojíme na tej križovatke tej anglosaskej a byzantskej mentality. Ono sa aj hovorí, že pri dodržiavaní a vymáhaní pravidiel je optimálny prístup prístup takého džezového hudobníka, ktorý sa na rozdiel od orchestrálneho podania, ktoré sa prísne drží nôt a úplne všetkého, si dovolí občas trochu nad ich rámec aj zadžemovať, aby niečím ozvláštnil svoje vystúpenie, aby podal lepší výkon. Problém je, že na Slovensku máme noty tak zložité a veľmi často tak nezrozumiteľné, že sa ich veľmi často oplatí ignorovať úplne a vymyslieť si vlastnú melódiu, pretože tým človek dosiahne viac.
Len v podnikateľskom sektore, robil som prieskum a robil som ten prieskum opakovane, 70 % slovenských podnikateľov vám potvrdí, že ani nedokáže podnikať bez toho, aby porušilo nejaký zákon. Nie preto, že by to boli nejakí zločinci, nie preto, že by chceli zákony porušovať, ale preto, že tých zákonov je tak veľa a tak často sa menia a sú také zložité, že jednoducho dodržiavať ich sa nedá. No nedá. Poznáme zážitky z reštaurácií, kde prídu tri kontroly a každá jedna dá tej reštaurácii pokutu, pretože jedna inšpekcia povie, že musíte mäso skladovať na drevenej podložke, druhá povie, že musí byť na nerezovej podložke v chladničke, a tretia povie, že musia byť na PVC podložke. A každá táto inštitúcia má svoje vlastné pravidlá a nemajú ich navzájom zladené, myslím, že sa to už medzičasom, mimochodom, napravilo aspoň čiastočne, ale toto je reálny príklad zo života z približne spred siedmich rokov, keď som robil takýto prieskum medzi podnikateľskými subjektami. Preto by sme sa zásadne mali zameriavať na to, aby sme pravidlá zjednodušovali, aby sme pravidlá robili lepšie. Ale ani to dnes nestačí.
To, na čo by sme sa najviac mali zamerať, je, aby sme my sami, tento parlament, bez ohľadu na to, z akej sme strany, bez ohľadu na to, odkiaľ sme, aby sme my sami išli ľuďom príkladom. Pomenoval to aj predseda vlády, keď kritizoval taký ten papalašizmus. Pomenovali sme to aj my, keď sme pred niekoľkými rokmi zrušili poslaneckú imunitu, čo bol veľký prelomový krok. A určite dobrý príklad nebudeme dávať, ak po týchto tridsiatich piatich hodinách bude rozprava v tomto parlamente pokračovať v takom duchu a v takom tóne a s takými výrazovými prostriedkami a hlavne s takými ad hominem argumentami, ako to bolo doteraz. Ad hominem znamená, že nereagujem k podstate veci, ale radšej zaútočím na osobu protivníka. A to je výzva na obe strany, na obe strany. Aj keď, musím to povedať, trošku viac, dámy kolegyne a páni kolegovia zo SMER-u, je loptička na vašej strane. Aj keď drvivá väčšina z vás za to nemôže a ani si nemyslím, že by ste vedeli k týmto veciam argumentovať, pretože o nich proste vedia niekoľkí jednotlivci, ktorí by sa tu mali postaviť a ktorí by v prvom rade mali argumentovať a mali by o nich hovoriť, ale tá loptička je trošku viacej tu na tejto strane. Ale bez ohľadu na to, že kde sú argumenty a kde sú debaty, môžeme urobiť aj nejaké symbolické gestá. Jedno z tých najväčších symbolických gest – a hovoril som to už asi trikrát v rozprave a myslím si, že stojí za to to zopakovať, a nie je to dlhý preslov – je to, že by sme okrem o škandáloch a kauzách mali hovoriť o tej osobnej statočnosti a integrite ľudí, ktorí sa neboja im postaviť a neboja sa na ne upozorniť. Že by sme mali oceniť tých ľudí, ktorí sú ako Biele vrany, ktoré sa neboja upozorniť na systém, ktorý zlyháva, a neboja sa upozorniť na čestné konanie, aj ak im za to hrozí nejaký postih, aj ak sa musia báť, že za to stratia prácu, aj ak sa musia báť, že jednoducho budú musieť znášať negatívne dôsledky takéhoto činu.
Môžme urobiť to, že z toho oblievania sa vedrami špiny urobíme z dnešnej schôdze schôdzu, ktorá je v prvom rade o odvahe, že poukážeme na odvahu ľudí, ktorí sa neboja postaviť za správnu a dobrú vec, že poďakujeme tým ľuďom, ktorí upozornili aj na ten problém v Piešťanoch, aj žurnalistom, ktorí naň upozornili, a nielen na problém v Piešťanoch, ktorí aj v minulosti upozornili na problémy, ako boli platinové sitká alebo problém s daňovou správou. Koniec koncov počuli ste tu vlastného ministra vnútra, ktorý nám dal za pravdu, že poslanci Kollár a Chren boli tí, ktorí ešte za pravicovej vlády urobili tlačovú besedu a upozornili na problémy s daňovou správou.
Viete, ako to bolo? Samozrejme, veľa vecí sa nedozviete. Ale zhodou okolností sme boli na jednom výjazde v regiónoch a zastavili sme sa vo Zvolene na obed a v tej reštaurácii, kde sme sa zastavili, boli ľudia, ktorí pracovali na daňovom úrade a tí nás poznali ako poslancov a prišli a porozprávali nám, čo sa deje na daňovom úrade. A to nesúvislo len s obstarávaním IT systémov, súviselo to napríklad aj so zmenami regionálnej štruktúry daňovej správy, rozprávali nám ako vlastnými autami musia voziť rôzne materiály, ktoré pritom aj podliehajú aj daňovému tajomstvu, ako veľmi neefektívne sa vykonávajú daňové kontroly, a na základe toho sme konali. Bez ohľadu na to, že to bola naša vláda.
A bolo by skvelé, a preto som aj ocenil – a naozaj bez výsmechu – napríklad pána poslanca Martvoňa, ktorý tu prvý povedal, úplne prvý, že sa dištancuje od toho rapera, ktorý bol v správnej rade piešťanskej nemocnice ako nominant jednej, ako nominant strany, a že sa zaňho hanbí. Ja si vážim takýto krok, pretože to je presne taký ten prejav možno maličký, možno drobný, ale tá správna cesta, že dokážeme upozorniť aj na chybu vo vlastných radoch. A že dokážeme o nich diskutovať a že dokážeme možno, pretože nestačí len odvolať niekoho, ale mali by sme aj diskutovať o zavedení systému, ktorý takýmto chybám v budúcnosti zabráni. Ja tiež nie som úplne spokojný so všetkým, čo som napríklad v živote urobil, a možno mnoho vecí bolo pre mňa poučením a možno mnoho vecí by som robil dnes inak, ale ak sa o jedno snažím v rámci svojej osobnej integrity, tak o to, aby sa chyby neopakovali.
Dnes sa bavíme o probléme, s ktorým sa skôr či neskôr stretne nielen každý z nás, ale s ktorým sa skôr či neskôr stretne každý z občanov Slovenska. Pretože do nemocnice a k lekárovi sa každý skôr či neskôr dostane. Keď sa niekto, nejaký váš volič, nejaký náš volič dostane do nemocnice o rok odteraz, v čom bude tá nemocnica lepšia, než je dnes? V čom bude kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti lepšia, než je dnes? Čo urobíme pre to, aby sa zlepšila? Čo urobíme pre to, aby mali nemocnice viac peňazí, bez toho, aby sme museli vyťahovať z vrecák občanov viac peňazí na daniach, ich daniach, a zvyšovať ich dane a odvody? Aké úpravy v celom systéme urobíme? Akú alternatívu poskytneme? O tom by sme mali diskutovať a nad tým by sme sa mali zamýšľať a úplne kľudne aj bez tých straníckych všetkých prekáračiek, ono nakoniec sa im nevyhneme, ono to patrí k tomu folklóru a, samozrejme, však máme aj rôzne názory na rôzne veci, ktoré vychádzajú aj z nejakého ideologického ukotvenia, ale niekoľkokrát sme sa tu už dohodnúť dokázali.
Ja som, myslím, jedným z troch opozičných poslancov, ktorým počas vašej vlády prešiel vlastný návrh zákona, je to taká drobnosť o tých vodičákoch na skútre, ale prešiel, bol to dobrý nápad. Dokázali sme sa zhodnúť na zákone o dôchodkových anuitách. Nebol to dokonalý návrh zákona, pán kolega poslanec Švejna, ktorý bol zhodou okolností mojím dlhoročným kolegom a skoro desať rokov sme sedeli v jednej kancelárii, za ten návrh zákona nehlasoval, pretože je rovnako ako ja presvedčený o tom, že okrem životných poisťovní by sa mala zaviesť aj ďalšia forma výplaty dôchodku formou takzvaného programového výberu priamo z DSS-iek. O tom som presvedčený aj ja. Ale zároveň som presvedčený, že najprv sa musí vytvoriť anuitný trh a že keď sa anuitný trh pri tak malom počte sporiteľov, ktorí pôjdu do dôchodku, vytvorí možno o nejaké 4 – 5 rokov, vtedy bude našou psou povinnosťou zaviesť aj tú novú formu výplaty dôchodkov bez toho, aby sme všetkých sporiteľov nútili ísť do životnej poisťovne a nakúpiť si anuitu. Aby ľudia mali možnosť výberu. A zhodli sme sa na tom, zhodli sme sa na tom s vaším ministrom, zhodli sme na tom po dlhých rokovaniach na ministerstve práce a schválili sme ten zákon výraznou väčšinou a naprieč viacerými politickými stranami.
Ak by sme teda podľa môjho názoru mali urobiť niečo dobré počas tejto dnešnej schôdze, tak je to posun témy schôdze. Viete, nečakám, že niekto príde, prizná sa, zloží svoju funkciu, to už sa asi nestane, príliš veľa bolo povedané, príliš veľa bolo urobené, ale čo keby tak napríklad niekto prišiel a povedal, že čo spraviť, aby sa takáto situácia už nikdy neopakovala. Viete, keby pán predseda vlády napríklad vystúpil s návrhmi, ako zabrániť tomu, aby sa takáto situácia opakovala, ako zabrániť tomu, aby schránkové firmy vyhrávali tendre v slovenských nemocniciach, ako zabrániť tomu, aby len na jednom predraženom tendri chýbalo toľko peňazí, za ktoré by sa, ja viem, že je to možno trošku prízemné, ale naozaj každému jednému pacientovi dala kúpiť jedna rolka toaletného papieru počas celého roka, tak by sa tá diskusia posunula úplne inam, a už by sme sa možno ani nebavili o konkrétnych jednotlivcoch, ale bavili by sme sa o tom, ako zlepšiť život občanom Slovenskej republiky. Keby sme sa bavili o tom, že či naozaj dokážeme podporiť to uznesenie a dať ocenenie tomu lekárovi a tej sestričke, ktorí upozornili na tento problém, bez ohľadu na to, odkiaľ sme, tak by tento parlament vyslal obrovský signál občanom, že sa oplatí byť statočný a že sa oplatí bojovať za dobrú vec.
Ako som povedal; možno len tak trošku osobnejšie na záver, každý z nás sa skôr či neskôr dostane do nejakého zdravotníckeho zariadenia. Ja som mal tú smolu alebo možno to šťastie, pretože ma to v živote posilnilo, že pred nejakými šiestimi rokmi som si prešiel onkologické ochorenie. Mal som šťastie v nešťastí v tom, že to bolo jedno z tých lepších, ktoré môže chlap dostať, a že som sa z neho pomerne veľmi rýchlo vyliečil a že zatiaľ nemám žiadne nejaké známky návratu alebo nejakých problémov. Ale až po takejto osobnej skúsenosti človek zistí, aké je to naozaj byť pacientom. Najhoršia na tom je tá taká bezmocnosť, keď neviete, čo vás čaká. Keď viete, že o dva-tri dni budete musieť ísť na operáciu, a neviete, ako dopadne, neviete, či sa z nej prebudíte, a keď neviete ešte ďalších niekoľko rokov každé tri mesiace na kontrole pri odbere krvi a pri vyšetrení na cétečku, že či sa vám to náhodou nevrátilo a či to náhodou nebude mať nejaké horšie prejavy.
A teraz si predstavte kopu pacientov, ktorým napríklad povedia, že, áno, markery preukázali, že zrejme máte nejakú rakovinu, ale čo je to za rakovinu a v akom je štádiu a koľko života vám zostáva, sa dozviete až o 5 – 6 týždňov, pretože až vtedy sa uvoľní rad na vyšetrenie na cétečku, lebo vyšetrenie na cétečku je príliš drahé a taký je proste poradovník. To je reálny príbeh zo slovenskej nemocnice. Ak chceme zlepšiť život občanov, tak každému jednému pacientovi, ktorému sa takéto niečo stane, a sú ich stovky a tisíce, stačí, aby sme zaviedli systém, aby sa mu to nestalo. Aby napríklad tých cétečiek bolo dosť a aby sa na to vyšetrenie dalo dostať rýchlejšie. To sa dá urobiť napríklad tým, že ušetríme v zdravotníctve – aj tam, kde sa kradne, aj tam, kde sú výdavky neefektívne.
Ja vám viem povedať jednu takú veľkú skupinu neefektívnych výdavkov, nie som lekár, ale sú lieky proti cholesterolu, ktoré jednoducho nefungujú, ak pacient necvičí a nestráca váhu. A myslím, že pred nejakými šiestimi-siedmimi rokmi na tieto lieky išlo okolo 500 – 600 mil. korún ročne. Tak si musíme povedať, že takéto lieky nebudeme predpisovať, ak si to ten pacient sám nezaslúži, ak necvičí, pretože je to vyhadzovanie peňazí. A hneď budeme mať ďalšie peniaze. Len to by sme museli dokázať seriózne sedieť a diskutovať.
A možno táto nočná hodina, pretože mám pocit, že, kolegovia, teraz naozaj počúvate a že občas aj prikývnete, že tá nočná hodina možno tej debate prospieva viac ako nejaký taký poobedňajší debatný čas, keď sme všetci pod drobnohľadom televíznych kamier, ale to by bola tá správna cesta, na základe ktorej by sa možno aj začala obnovovať dôvera voči politikom a voči politike na Slovensku. Skúsme sa nad týmto zamyslieť a skúsme, skončím tým, skúsme urobiť z dnešného tretieho rokovacieho dňa tejto schôdze rokovací deň, za ktorý sa nebudeme musieť hanbiť.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.
Neautorizovaný
4:50
Vystúpenie s faktickou poznámkou 4:50
Dušan BublavýĎakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.11.2014 o 4:50 hod.
Mgr.
Dušan Bublavý
Videokanál poslanca
Pán kolega Chren, veľmi kultivované vystúpenie, musím naozaj pochváliť, jeden z najserióznejších ľudí, ktorý vystúpil k tejto téme, jeden asi z mála, ak nie jediný, ktorý ste pochválil predsedu vlády Roberta Fica, že konal tak, ako mal, že pri tejto kauze piešťanského cétečka odvolal ministerku, bola odvolaná podpredsedníčka Národnej rady, a to tu nikto nepriznal, ani jeden z opozičných kolegov alebo kolegýň nepovedal pravdu. A taktiež je naozaj chvályhodné, že vtedy, keď mal padnúť Ivan Mikloš, ktorý znefunkčnil daňový úrad a celý daňový systém, že mal byť odvolaný. Aj to je naozaj, naozaj jeden z mála, ktorý ste to vtedy kritizoval, alebo ste aj priznal, že mohlo dôjsť k odvolávaniu za to, že Ivan Mikloš naozaj znefunkčnil daňový systém. A to je chvályhodné a je vidieť, že viete, čo hovoríte.
Ďakujem.
Neautorizovaný
4:51
Vystúpenie s faktickou poznámkou 4:51
Michal BagačkaĎakujem.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.11.2014 o 4:51 hod.
Mgr.
Michal Bagačka
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne za slovo. Ja tiež by som, Martin, chcel hlavne teda oceniť kultivovanosť prejavu, samozrejme, určite na rôzne otázky môžeme mať rôzne názory, ale stopercentne s tebou súhlasím, že by sa to nemalo robiť mnohokrát s krvavými očami a s penou na ústach. Ale na rozdiel od teba si myslím, že tá loptička je kúštik viac na vašej strane.
Ďakujem.
Neautorizovaný
4:52
Vystúpenie s faktickou poznámkou 4:52
Martin ChrenĎakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.11.2014 o 4:52 hod.
Ing.
Martin Chren
Videokanál poslanca
Ďakujem veľmi pekne, ďakujem aj za tie reakcie. Možno len poviem, pán Bublavý, áno, priznal som, že premiér konal, ale zase som aj povedal, že myslím si, že ešte to nestačilo. Ale prestaňme, nie Ivan Mikloš, nie premiér, skúsme naozaj preklopiť tú debatu na to, že ako z toho von, ako to vyriešiť a čo môžeme urobiť pre zlepšenie života občanov našej krajiny a čo môžeme urobiť, aby sa žiadna takáto situácia – ani daňový úrad, ani predražené cétečko v Piešťanoch a ďalšie predražené nákupy – už nikdy na Slovensku nezopakovali.
Ďakujem.
Neautorizovaný
4:53
Prečo som začal tým zlepencom? No pretože premiér tejto krajiny...
Prečo som začal tým zlepencom? No pretože premiér tejto krajiny aj v priamom prenose včera v televízii zo svojej vlastnej tlačovky hovoril stále o zlepenci, o zlepenci pravicových strán, ale zabúda pritom na to, že jeho vlastná strana je tiež zlepencom. Nevymyslel som to ja, to sú ľudia na to, ktorí tieto veci sledujú, a dostal som takúto informáciu. Že zdá sa vám výraz zlepenec povedomý? Je to celkom možné. Súdruh doktor Fico ho používal často a vedel prečo. Veď zlodej kričal: Chyťte zlodeja! Neokomunistická strana SMER – SD je zlepencom súdruhov, ktorí vyšli z KSS. Neveríte? Na začiatku Komunistická strana Slovenska. Niektorí členovia, vraj národno-eštebácke krídlo, zakladá HZDS. A iní, vraj úprimní ľavičiari, dokončujú rozdelenie Komunistickej strany Slovenska na tri časti vznikom SDĽ: Strana demokratickej ľavice. No a pravým, tzv. privatizačným oblúkom sa HZDS štiepi na urazené, ale demokratické HZD pod vedením starého uja a ortodoxne eštebácke pod vedením veľkého muftiho doktora Vladimíra Hrozného. Ľavým oblúkom SDĽ štiepi sklamaný a ambiciózny súdruh doktor Fico z KSS cez SDĽ na SMER s jeho stratenou treťou cestou a na nepochopených intelektuálskych a tradicionalistov lipnúcich na čerešničkách.
No a v ktorej hlave vznikol nápad začať zliepať? Možno takmer v neexistujúcej a v dlhoch sa topiacej značke sociálna demokracia. Možno v hlave marketingového mága Fedora. Rozhodne tam niekde treba začať hľadať prvopočiatky tzv. zlepenca, toho neokomunistického. Pekne v strede ľavého spektra s krásnym zahraničným akceptovateľným názvom, podľa niekoho vraj krytím. Ako sa nám pekne zišli súdruhovia boľševici v zlepenci. Takže kľudne môže Fico rozprávať o zlepenci, veď ho má vo vlastnej strane. Zlepenec bývalých odídencov z rôznych strán akurát do jedného. Nikto neostal sám, všetci prišli pod jedny slepačie krídla. Mamka Fico ich uchováva pod svojimi krídlami a oni sa vo vnútri hryzú. Takže len toľko na úvod, pretože stále beží schôdza na odvolávanie Fica.
Čakali sme, že tu budú odznievať argumenty. Nie, toto nebolo tak, nemáte pravdu, lebo, prípadne toto bolo síce takto, ale vyvodili sme takúto a takúto zodpovednosť. Nie, tam sa nerozkradlo, lebo na to prišli novinári, tak nakoniec z toho bol normálny tender. Nie, tu sa neukradlo na diaľniciach až toľko peňazí, pretože sme to zastavili. Ale nič také nepočujeme. Je tu len kydanie na bývalé vlády. Aj to len v určité obdobia. Nekydá sa napríklad na roky 2006 až 2010. No, je to celkom pochopiteľné, lebo aj vtedy bol pri moci Fico so svojím zlepencom HZDS a SNS. Vtedy bola to výhoda, pretože keď si chcel niekto uchmatnúť viac, tak tí ostatní ho tak trochu bonzli. Vtedy vyplávali niektoré veci na povrch omnoho skôr. Teraz je výhoda, lebo zlepenec jednej vládnej strany si to drží pekne pod pokrievkou. A treba sa viacej štúrať, viacej pátrať, viacej hľadať. Ale ako sa hovorí, lož má krátke nohy. Aj tu sa príde na to, kde sa strácajú peniaze z verejných zdrojov, z nášho rozpočtu, peniaze občanov Slovenskej republiky, ktoré má spravovať vláda Slovenskej republiky.
Už pri mojom prvom prejave v rozprave som sa pýtal, či má niekto pocit, že sa na Slovensku žije lepšie. No nebudem sa na to pýtať vás, pretože vy, aj keď chodíte medzi ľudí, vy si vždycky poviete len to svoje. Poviete len to, čo ľudia chcú počuť. Pripravíme vám takéto a takéto dobré veci, pripravíme vám dobré opatrenia. To, že sú len chvíľkové alebo len také, aby zalepili časť oka, aby sa nedali vidieť tie veľké špinavosti, pri ktorých občania prichádzajú o omnoho väčšie peniaze, to je už vec druhá.
A najsmutnejšie na tom je, že stále nemáte dosť. No ono je to pochopiteľné. S mocou rastie chuť a ak niekto okúsi alebo zacíti vôňu peňazí, zvyčajne ho to pohltí tak, ako hráča na automate, stlačí tam ten gombík a vybehne mu výhra. Stlačí druhýkrát, vybehne ďalšia. Stlačí tretíkrát, ej, už to nevyšlo. Stlačí štvrtýkrát, zase to nevyšlo. Stlačí piatykrát, už prišiel o vklad. Nahádže ďalšie, musí sa mi to vrátiť. A stláča, stláča, stláča, aby sa mi to vrátilo, ale už sa mu to nevracia, už len stráca. A toto mi pripadá tak nejak podobne. Vy stláčate, stláčate, niekto stále vyhráva, ale občania v tejto krajine strácajú. Strácajú, pretože tie peniaze sa strácajú z toho rozpočtu. Ľudia nezodpovední, bezcharakterní riadia určité rezorty, riadia štátne organizácie a neriadia ich dobre.
Našou filozofiou je nenominovať politicky do takýchto riadiacich orgánov. Prečo? Pretože tam majú byť skutoční odborníci, ktorí to vedia, ktorí to zvládnu a vďaka ktorým budú štátne podniky, štátne organizácie niektoré teda prosperovať a niektoré fungovať efektívne. Je veľmi, veľmi málo príkladov toho, kedy štátne organizácie fungujú efektívne. No prečo je to tak? Pretože štátne organizácie sú klientelisticky dosadené svojimi ľuďmi, prekvitá nám tuná rodinkárstvo, však prečo by sme nepomohli svojim, že? Takže každý, kto má nejakú konexiu v akejkoľvek straníckej štruktúre, chce mať istotu teplého štátneho miestečka za dobrých podmienok, s dobrým platom. Veď prečo nie, veď je to zo štátneho. To neplatí Fico zo svojho ani Kaliňák, ani ďalší ministri. To ide z rozpočtu verejnej správy, z peňazí občanov Slovenskej republiky. A niekde do týchto štátnych organizácií sú dosadené len tzv. figúrky. Chceš mať funkciu? Budeš ju mať. Budeš mať dobrý plat, ale budeš nás počúvať. Budeš robiť to, čo ti niekto nadiktuje. Prečo? No pretože tu je potrebné, aby sa stratila takáto čiastka. Tu je potrebné, aby tendrík vyhrala táto firma. Tu je potrebné, aby sme dosadili ešte tohto človeka. Vieš, odtiaľto sme ho museli dať preč, lebo mu prišli na kšefty, tak za odmenu dostane flek na tomto teplom miestečku u teba. A takto to, žiaľ, funguje pod zlepencom vládnej strany.
A toto sú financie, ktoré sa strácajú. Toto je tá neefektivita celého tohto zbastardeného systému. Zbastardeného systému amorálnych ľudí bez charakteru. Ja by som chcel vidieť ten pohľad, keď sa ráno poslanci vládnej strany zobudia a pozrú sa do zrkadla, pozrú sa na seba a čo im v tej chvíli prebleskne hlavou. Či im prebleskne to, že, joj, zase tam musím ísť počúvať tie reči, ktoré sa mi neradi počúva, lebo naozaj tí poslanci opozície majú pravdu, nemali by sme až toľko rozkrádať, nemali by sme umožniť, aby súkromníci zarábali na mozoľách občanov. Alebo si povedia: Ha, no kde im zase tuná ukrojíme, kde im zase zoberiem, kde si zase prilepšíme, už sa na to teším. Je to smutné.
Hovorí sa, že nehádžme všetkých do jedného vreca. Áno, viem si predstaviť ľudí, ktorí v tom SMER-e sa vedia ohradiť, že ja som v živote nič neukradol, ja som predsa normálny človek, som starosta v obci, snažím sa pre tých ľudí urobiť maximum. Ale, žiaľ, sú takisto súčasťou tohto hnusného systému. Sú súčasťou a majú dve možnosti. Hrdo vypnúť hruď a povedať: No tak nie, priatelia, už to prekračuje naozaj všetky medze, ja s vami končím, ja odchádzam. No ale nesie v tomto prípade riziko, že všetci jeho známi, kamaráti, rodinní príslušníci prídu tiež o miesta, pretože si to presadil, aby tam boli dosadení, aby mali teplé fleky. Takže on je už v podstate odpísaný. Ale možno s dobrým pocitom by odišiel a so vztýčenou hlavou. Ale takého sme ešte nevideli. A potom je tu druhá možnosť, tzv. držať hubu a krok a zaradiť sa do stáda a pekne spolu ako ovečky idú do košiara, tak nevytŕčam z radu, skloním hlavu, popásam sa cestou, občas dačo uchmatnem a idem do toho košiarika. A potom z košiarika na pašu a potom zase naspäť.
Takže každý má možnosť výberu. A každý si vybral tú svoju možnosť. Darmo sa tu budú niektorí rozčuľovať nad tým: Neukazujte nám tu takéto zábery. To sú tie stranícke nominácie. To sú nominácie vládneho zlepenca SMER-u, ktorý si dosadzuje ľudí do správnych rád nemocníc a do ďalších štátnych inštitúcií. Videli sme to, mali sme to ukázané na videu. Hulvátstvo človeka, ktorý zodpovedá za riadenie piešťanskej nemocnice. A to je smutné. Že človek by sa mal vraj ovládať. Mal by sa. Na druhej strane, čo je veľa, to je veľa, že, povie si niekto. Máme tu moralistov, ktorí nás poúčajú. Ja som ešte naozaj nepoužil nejaké vulgárne slovo. Stačí si pozrieť synonymický slovník. Sú to bežné slová, ktoré sa kedysi používali na označenie istých typov ľudí, ale nie sú vulgárne. Nie sú vulgárne. Ono zle sa počúvajú, áno, keď sa pomenúvajú veci pravým menom. Ak sa to niekoho bytostne dotýka, nuž asi je na to dôvod. Ďalšia ľudová múdrosť hovorí, že bez lístka sa ani, či bez vetra sa ani lístok nepohne.
Mali sme tuná aj ministra Richtera, ktorý sa ohradzoval voči kolegovi Mihálovi a vytýkal mu, nieže by mal obraňovať Fica, pretože jeho odvolávame, nie Mihála, nie Kaníka, nie Radičovú, odvolávame Fica, vytýkal mu, že rozdával knižočky, ako neplatiť dane a odvody. Ďalší známy mi napísal, chcel, aby som to teda povedal už predtým, nestihol som to, venoval som sa tomu, čo som mal pripravené, že poradiť, ako ušetriť na dani, neznamená okradnúť, ale aby človek nezaplatil viac, ako mu káže zákon, aby murár, maliar či lekár neplatil viac, ako má, a neokrádal svoju rodinu o peniaze, čo ťažko zarobil.
Počúvate, páni z vládnej strany? Ja vám to zopakujem ešte raz. Poradiť, ako ušetriť na dani, neznamená okradnúť, ale aby človek nezaplatil viac, ako mu káže zákon, aby murár, maliar či lekár nezaplatil viac, ako má, a neokrádal svoju rodinu o peniaze, čo ťažko zarobil. Ja viem, že niektoré výrazy vám tam nič nehovoria, ako napríklad ťažko zarobiť, určite vám hovoria niečo výrazy okrádať vlastnú rodinu, pretože to sa snažíte, nie, snažíte sa priniesť do rodiny čo najviac aj za cenu toho, že to je na úkor ostatných občanov Slovenskej republiky. Možno nie priamo, aby som vás neobviňoval, ale ešte raz zopakujem, ste súčasťou tohto zbastardeného hnusného systému. Systému, ktorý ste si upravili na svoje pomery tak, aby bolo možné podľa zákona, legálne ožobračovať občanov tejto krajiny. Aby bolo legálne, podľa zákona možné prideliť financie vybraným skupinám ľudí.
Konkrétne teraz mám na mysli, samozrejme, solárny klondike. Už som sa pýtal premiéra, či mu nevadí zohyzdená krajina pod solárnymi panelmi, pretože mne to neskutočne vadí. Tam, kde bola kedysi príroda, bola lúka, nad ňou les, tam sa teraz čnie pole solárnych panelov. Ale videl som aj iný príklad. Na predajni Jednota, už teraz si nespomeniem, kde to bolo, tiež na streche mali solárne panely. Hovorím si, to je paráda. Takto by to malo byť. Využiť nevyužité plochy, zastavané. Nie čistú prírodu, nie čistú prírodu na to, aby to niekto využíval a ryžoval na tom a niekto mu to odklepol, výkupnú cenu na pätnásť rokov dopredu. No povedzte mi, páni poslanci SMER-u, nie je to okrádanie občanov? Vy zabezpečíte výkupnú cenu garantovanú tým, ktorí dopredu vedeli, že to takto bude, a ktorí sa mohli dopredu pripraviť na to, že si pripravia takýto projekt. Ale pozor, bolo tam obmedzenie. Výkon nesmie presiahnuť určitú hranicu. Takže len vy, ktorí ste tu, to dostanete, ostatní, keď sa prihlásia, čert ich zober, už nedostanú nič.
Kto zaplatí zvýšenú výkupnú cenu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov zo slnečných kolektorov? No niekto to zaplatiť musí. Niekto to zaplatiť musí, pretože tým sa tá výkupná cena musí zaplatiť, podľa zákona. Podľa zákona, ktorý ste si vládni poslanci SMER-u schválili. No povedzte mi, kto to zaplatí? Čo? Nič? Nepočujem.
Pán Blanár, kto to zaplatí? Nie vy. Občania tejto krajiny. Občania tejto krajiny musia platiť za kšefty, ktoré ste dohodli vybraným skupinám.
Samozrejme, to nie je všetko. Ja som tu naozaj čakal, že tu budú vystupovať poslanci vládnej strany a povedia: Nie, tento tender nebol tak, ako je napísané v novinách, a vyvodila sa takáto a takáto zodpovednosť. Ten človek, ktorý bol za to zodpovedný, bol odstránený a už nefunguje tuná v štruktúrach. Nie, že dostal teplé miestečko niekde inde, nie, že, no, bol odvolaný z funkcie, ale peniaze sú už nenávratne preč.
Môžeme sa opýtať kolegu Bagačku, ten tu už teraz nesedí, pred chvíľkou tu ešte bol: Kto zaplatil za osemtisícové lavičky v meste, kde primátoruje? Firma dostala vyplatené za tie lavičky, ktoré tam osadila, aj za tú plechovú skulptúru, ale Európska komisia neuznala tento výdavok. Jedna lavička predsa nemôže stáť 8-tisíc eur! A koľkože ich tam bolo? No nič, tieto peniaze neboli uznané, ale práce boli vykonané, projekt bol dokončený, takže to, čo neuznala Európska únia, muselo zaplatiť mesto. A to boli peniaze občanov, to boli peniaze občanov z podielových daní, na ktoré musel niekto robiť, na ktoré musel niekto pracovať, na ktoré musel niekto makať. A byť zamestnaný, prípadne podnikať, aby sa tie peniaze do rozpočtu mesta dostali. Nemohli byť tieto peniaze určené na niečo zmysluplnejšie? Zovšadiaľ, úplne zovšadiaľ počúvame, že treba rekonštruovať školy, škôlky, chodníky, cesty, že treba rekonštruovať osvetlenie, že treba rekonštruovať obecné a mestské úrady, zefektivizovať prevádzku. Toto je tá vaša efektivita? Nie, to je opäť okrádanie občanov. A toto je len jeden z mála príkladov humpľovania majetku, verejných zdrojov, peňazí občanov Slovenskej republiky.
Včera som začal tým, aké kauzy má táto Ficova vláda od roku 2012. On sa niekto ohradil, to sú len nejaké výpisky z internetu. Z internetu, áno, zmluvy sú zverejnené na internete. Chvalapánubohu! Musia byť zverejnené a podľa toho sa dá kontrolovať, kto kde za akú zákazku zaplatil a ako sa ku nej dostal. Aspoň takáto verejná kontrola dokáže byť aj pri tom množstve, neskutočnom množstve zmlúv, ktoré sú zverejňované na centrálnom portáli. Tak dá sa v nich pohrabať a dá sa z nich zistiť naozaj veľmi veľa. Kto kde aký kšeft dostal a za koľko. No a potom stačí jednoduché porovnanie, aha, tento prístroj sa dá kúpiť za toľkoto a, aha, tuná sa dal dvojnásobok. No, celkom pekná ryža. A tuná takáto služba bežne stojí toľko a tu, éééj, teda tuná toho máme.
Takže poďme pekne poporiadku. Včera som začal rozprávať o ministerstve dopravy a niektorých ďalších. Poďme na ministerstvo financií. Nehovoríme len o priamom ožobračovaní, ale aj o klientelizme, ktoré je tiež súčasťou korupcie. Rozprávková kariéra štátneho úradníka. Generálnym riaditeľom sa stal za sedem dní. Naozaj rozprávkové.
Občania Slovenskej republiky, nechcel by sa niekto z vás stať generálnym riaditeľom za sedem dní? Určite, vidím kývať hlavami, áno, to by bolo skvelé. No, prísť z minimálnej mzdy na pártisícový príjem, veď to je úžasné. Veď to je úplne úžasné! Koľkým vám by som to doprial, občania Slovenskej republiky, aby ste neživorili z minimálnej mzdy.
Od roku 2012 pracuje ako generálny riaditeľ sekcie daní a ciel Finančnej správy Slovenskej republiky. Najprv získal základnú hodnosť nadporučík a hneď nato vysokú dôstojnícku hodnosť plukovník. Daniel Čech je tak druhý najsilnejší muž vo finančnej správe a riadi viac ako 9-tisíc colníkov a daňových úradníkov. Daniel Čech je pravou rukou prezidenta finančnej správy Františka Imrecze a je aj členom komisie pre zavedenie bločkovej lotérie na Slovensku. Jasný príklad klientelistického správania. Ako sa môže niekto stať generálnym riaditeľom za sedem dní? Ako môže vôbec niekto získať hodnosť nadporučíka a okamžite nato sa stať plukovníkom?
Viete, bol som na vojne, stala sa mi takáto vec. A keďže som bol u zdravoťákov, už po dvoch mesiacoch sme dostali prvú hodnosť, slobodník. To bola tá jedna frčka. No je to preto, že keď človek príde na ošetrovňu, tak obyčajný vojak si nemôže vyskakovať predsa na zdravoťáka a musí počúvať jeho rozkazy, preto zdravoťáci dostávali túto frčku o mesiac skôr ako bežní vojaci, pokiaľ ju získavali. O dva mesiace nato som dostal vyššiu hodnosť, desiatnik. No a predtým, opäť skôr ako bežní vojaci, som dostal hodnosť čatár, bolo to už síce pred odchodom z vojenskej služby, pretože už v tom čase bola tesne pred ukončením základnej vojenskej služby, ale bolo to v tých základných hodnostiach. Pýtal som sa kamarátov – kapitánov, poručíkov, nadporučíkov, za ako rýchlo získali túto hodnosť. Jóój, to je veľmi dlhá kariéra. Fúúha! A tuná čítam, nadporučík a bauch, plukovník. Veď to sú míľové skoky, to ani kocúr v čižmách toto nedokázal.
Poďme ďalej. Ministerstvo vykladá zákon inak ako Európska komisia. Právnikov vyberajú bez tendra. Ministerstvo financií nevyberá právnikov na arbitráže podľa zákona o verejnom obstarávaní. V kauzách, ako sú napríklad spory so súkromnými zdravotnými poisťovňami, pritom idú na advokátov milióny eur. A hoci Úrad pre verejné obstarávanie to ministerstvu odobril, podľa Európskej komisie je výnimkou zo zákona len na výber sudcov v arbitrážnych sporoch. Podľa informácií ministerstvo v arbitrážnych sporoch advokátske firmy priamo oslovuje a robí malé súťaže. Aj v súčasnosti vyberá ministerstvo advokátov, ktorí budú našu krajinu zastupovať proti žalobe majiteľa zdravotnej poisťovne Union. V druhej arbitráži so spoločnosťou Achmea prebieha výber zástupcov Slovenskej republiky, na ktorý sa nevzťahuje zákon o verejnom obstarávaní, reagoval tlačový odbor ministerstva financií.
No prečo nie? Vyberú sa kamaráti, ktorým sa dohodí kšeft, pretože advokáti nepracujú zadarmo. Hovorí sa tomu čistá ryža. A to je jedno, že či vyhrajú, alebo prehrajú ten spor. Ich náklady niekto musí uhradiť. Takže opäť istý kšeft. Istý kšeft pre vybrané osoby. Takže Slovenská republika je na arbitrážnom súde, kde prichádza o milióny eur, o desiatky miliónov, o stovky miliónov, ba až miliardy, pretože aj takéto spory máme, a niekto nás zastupuje v týchto arbitrážnych konaniach a zarába na tom neskutočne krásne peniaze. Nie človek vybratý tendrom, človek vybraný priamo. Spoločnosti vybrané priamou cestou. Kšeft dohodený pre kamarátov.
Dcéra poslankyne SMER-u získala štátnu funkciu. Niekto si povie, prečo nie, veď keď je šikovná. Ale opäť, za akých okolností? Na daňovom úrade síce nikdy nepracovala, napriek tomu od januára šéfuje daňovým kontrolórom v Námestove. Reč je o Veronike Vorčákovej, dcére poslankyne za SMER – SD Viery Mazúrovej. Poslankyňa Mazúrová zároveň vedie v Námestove okresnú organizáciu SMER-u a je starostkou v Oravskej Lesnej. Tvrdí, že jej poslanecká ani stranícka funkcia s dcérinou kariérou nesúvisia. Inžinierka Veronika Vorčáková prešla na pozíciu riadnym výberovým konaním, odpísala na otázky Hospodárskych novín. Vorčáková si na ne včera večer nenašla. Podľa hovorkyne finančnej správy Gabriely Dianovej Mazúrovej dcéra prešla riadnym výberovým konaním a splnila kvalifikačné predpoklady. Má vysokoškolské vzdelanie ekonomického smeru druhého stupňa, uviedla. Od roku 2004 je tiež živnostníčka. Jej oprávnenie je v súčasnosti pozastavené. V živnostenskom liste má viac než dve desiatky predmetov podnikania, medzi nimi aj ekonomické, účtovné a finančné poradenstvo.
Šéf bývalého úradu pre štátnu službu Ľubomír Plai nepochybuje o tom, ako sa Vorčáková na miesto dostala. Je to evidentný príklad protekcionizmu, rodinkárstva a straníckeho klientelizmu. Plai vraví, že takéto prípady sa budú opakovať, kým na Slovensku nebude verejná a štátna služba odpolitizovaná. Súčasný systém totiž umožňuje vymieňanie úradníkov aj bez toho, aby v práci pochybili. Na ich miesta sa potom dostávajú vopred vybraní uchádzači a všetko je pritom v súlade so zákonom. Počúvate? Všetko je v súlade so zákonom. Všetko je v súlade so zákonom. To je len odpoveď na to, že hovoríte, ak viete o nejakých pochybeniach, dajte trestné oznámenia. Už to tu počúvame tretí deň. Ešte raz opakujem: Všetko je v súlade so zákonom. Vy si nastavíte podmienky, vy si k tomu schválite zákony a všetky tieto svinstvá sa dejú v súlade so zákonom. Nehryzie vás svedomie, poslanci vládneho zlepenca? Nehryzie vás? Jáj, vy ho už nemáte, prepáčte.
Poďme ďalej. Ministerstvo platí za polievanie kvetov 10-tisíc eur. Ministerstvo Petra Kažimíra platí firme za starostlivosť o zeleň 464 eur mesačne. Topkám to potvrdil tlačový odbor rezortu financií. Súkromná firma Beliba bola podľa ministerstva vybraná ešte bývalým vedením na základe prieskumu trhu. V januári 2013 bol opäť vykonaný prieskum trhu a na základe najnižšej ceny bola opäť vysúťažená spoločnosť Beliba, uviedlo ministerstvo vo vyhlásení. Kým prvú zmluvu v roku 2012 uzavrelo ministerstvo na 12 mesiacov za 5 568 eur bez DPH, tú aktuálnu už zvýšilo na 9 999 eur bez DPH, no s platnosťou predĺženou na dobu, pokým sa nevyčerpá spomenutá suma. Tá by podľa ministerstva mala vydržať 21 mesiacov pri totožnej cene 464 eur za mesiac. Zaujímavé je, že vybraná firma má podľa verejných informácií ako hlavnú činnosť prekladateľstvo. To je primitivizmus, čo? Prekladateľská firma polieva kvety na ministerstve financií. Vám to nebije do očí? Jáj, nie, prepáčte. Veď jasné, však vy to máte tak nastavené a všetko je v súlade so zákonom.
Viete, to je na tom to najhoršie, všetko je v súlade so zákonom, ale nikto nepovie, viete, naozaj je to premrštená suma, je to kšeft pre niektorú vybranú firmu, skončili sme s ňou spoluprácu, vypovedala sa zmluva, už nebude takáto firma polievať kvety alebo nie za takúto sumu. Ale ja som nič také nepočul. Ja som nepočul nikoho obhajovať: Nie, nebolo to tak a bola vyvodená zodpovednosť. Všetci sa tvária, že to je v poriadku. Áno, veď je to v súlade so zákonom. Tie zákony ste si schválili vy, páni poslanci vládneho zlepenca.
Miliónovú súťaž TIPOS-u riadi človek, ktorého podozrievali a odpočúvali. Obstarávateľ striktne odmieta tvrdenie záujemcu, že podmienky účasti sú šité na mieru konkrétnemu uchádzačovi, odpovedá štátna akciovka TIPOS na sťažnosti firiem, ktoré namietajú rozbehnutý tender na nákup reklamných a marketingových služieb za 4,76 mil. eur. Podľa dokumentov, ktoré má SME k dispozícii, námietky TIPOS-u poslalo viac firiem. Nepáčia sa im podmienky, ktoré podľa nich zužujú počet spoločností, čo sa môžu prihlásiť do súťaže. TIPOS, ktorý žije z peňazí stávkujúcich, je ochotný za reklamné a marketingové služby vyplatiť vysokú sumu. Dvojročná zmluva, v ktorej nie sú započítané hlavné náklady, teda nákup...; v ktorej sú započítané hlavné náklady, teda nákup reklamného vysielacieho času a inzercie v tlači, vychádza na 198-tisíc eur mesačne. Tender organizuje a námietky uchádzačov vybavuje úradník so spornou minulosťou. Šéfom obstarávaní v TIPOS-e, ktorý patrí priamo pod generálneho riaditeľa, je Milan Kuzma, ktorý za prvej vlády Roberta Fica pracoval na ministerstve obrany. Podľa týždenníka Plus 7 dní ho odpočúvala polícia pre podozrenia z prerábania zmluvy v prospech zbrojárskej firmy Willing na pokyn jej zamestnanca. Kuzma je podpísaný pod výzvou na vyhlásenie súťaže aj pod súťažnými podmienkami ako osoba zodpovedná za verejné obstarávanie.
Vám to nevadí, páni poslanci vládneho zlepenca? Vám to nevadí, že človek, ktorý má za ušami, zrazu rozhoduje o výbere na reklamné a marketingové služby v štátnej spoločnosti TIPOS, z ktorej štát čerpá financie pre ďalšie účely? 198-tisíc eur mesačne vyhadzuje spoločnosť TIPOS na reklamu, a pritom časť týchto peňazí mohla prúdiť do štátneho rozpočtu, prípadne iným príspevkovým organizáciám. Na to je určená. Na to je zriadená. To nie sú peniaze vyhodené do luftu, to sú peniaze priklepnuté určitým vybraným subjektom.
Čakal by som, že sa tu niekto postaví, viete, nie je to tak, predsa len sme prehodnotili, tie služby sú naozaj drahé, nemusí sa až toľko, tak sme upravili zmluvu alebo upravili sme tender za prijateľných podmienok a naozaj ten TIPOS nevyhadzuje 198-tisíc eur mesačne za reklamné a propagačné služby a marketingové. Ale ja som tu také nič nepočul. Prečo neobhajujete Fica? Veď toho odvolávame kvôli takýmto kšeftom, kvôli úniku peňazí.
Poďme ďalej. Z januára roku 2013: Daniari dajú za portál vyše 8,3 mil., firmu vybrali priamo. Osem celá tri milióna, nádhera! Mať takýto obrat vo firme, skákal by som dva metre dvadsať. Nemám teda firmu, takže skákať nemôžem, a nemám ani 8,3 milióna. Ale niekto áno. Čítam: „Finančná správa bude mať nový portál. Má zabezpečiť pohodlný on-line prístup k službám, navigácii a opisu daňových procesov. Portál pripraví za takmer 8,4 mil. eur firma DITEC, má byť hotový do dvoch rokov. Fungovať by mal v januári 2014, keď začne platiť zákon o povinnej elektronickej komunikácii s daňovými úradmi. Účinnosť tohto zákona sa pre nepripravenosť daniarov posúva už trikrát. Pridali k inej zmluve. Ministerstvo financií podpísalo s DITEC-om zmluvu na projekt začiatkom januára cez rokovacie konanie bez zverejnenia. Rezort financií tvrdí, že postupoval podľa zákona o verejnom obstarávaní. Išlo o doplňujúce práce a služby k pôvodnej zmluve o centrálnom elektronickom priečinku (CEP). Ministerstvo financií tvrdí, že ich potreba vyplynula dodatočne z nepredvídateľných okolností.“
To je krásny argument, nepredvídateľné okolnosti! Čo to muselo byť za babráka, ktorý pripravoval takúto zmluvu, keď nepredvídal okolnosti? To nevieme definovať požiadavky na softvér? Ale vieme. Ale toto bolo vopred pripravené ako kšeft pre niekoho. A už vopred sa vedelo, že sa bude dodatkom riešiť niečo, aby to neklalo oči, pretože tá suma by bola určite vyššia.
Opäť by som čakal, že niekto príde a bude obhajovať: Viete, naozaj, pochybili sme, bolo to tak, bolo to bez výberu a naozaj ten dodatok tam nebol, nesmel byť riešený, alebo nemal byť riešený, pretože tým firma zase získala niečo dodatočne. No a ten človek, ktorý to pripravoval, takéto podmienky, bol odvolaný a už nepracuje v štátnej správe. Ale ja som nič také nepočul. A kto to celé riadi? No vládna strana SMER. A kto nad tým všetkým stojí? No Fico. Tak keď nestojí, možno leží momentálne, ale určite tam je, veď on vám všetkým šéfuje, od neho dostávate rozkazy, príkazy. Alebo sa každý z vás riadi vlastnou hlavou? Ani to by som sa nečudoval.
Poďme na ministerstvo hospodárstva. Však máte mať príklad odkiaľ. O tom, že u Pavlisa chceli webstránku až za 170-tisíc, som už hovoril, aj o predaji bytov v Ružinove zamestnancom Fondu národného majetku. Aj o Transpetrole, ktorý si prenajal luxusný ski-box na Slovane za 211-tisíc eur. Ale hovorme o hmotných rezervách, pretože niektorí z poslancov vládnej strany, a neviem, či to bol náhodou pán Kaliňák, vytýkal bývalej vláde, niektorej z bývalých vlád, že cez hmotné rezervy prišla vtedy vláda o pár sto miliónov; o pár stotisíc, prepáčte. No ale tuná čítam: „Hmotné rezervy za Ficovej vlády prerobili 700-tisíc.“ Takže keď oni, tak aj my môžeme?
Najmenej 700-tisíc eur prerobil štát na obchodoch s cukrom a pšenicou, keď ich nakupoval za premrštené ceny od partnera finančnej skupiny J&T Igora Rattaja. Správa štátnych hmotných rezerv kúpila cez svoju firmu Poľnonákup Tatry minulý týždeň asi 100-tisíc ton cukru. Za tonu zaplatila Rattajovej firme Montir 697 eur. Spotová cena sa vtedy pohybovala okolo 520 eur, vraví šéf Slovenského cukrovarníckeho spolku Radovan Roba. Štát tak preplatil najmenej 177-tisíc eur.
Preplácali aj pšenicu. V centrálnom registri zmlúv sa objavilo ďalších päť zmlúv s Rattajovou firmou Montir. Všetky sa týkajú nákupu a predaja poľnohospodárskych produktov. V decembri 2014 (pozn. red.: správne malo byť „2013“) štát od Montiru kupoval v troch várkach 10-tisíc ton pšenice. Za tonu zaplatil zhruba 212 eur, hoci podľa Potravinárskej poľnohospodárskej platobnej agentúry, bolo to opravené v sobotu o 6.43, poznámka, predávali pestovatelia tonu asi za 160 eur. Nákupom cez sprostredkovateľa tak štát stratil 518-tisíc eur. Ešte raz, nákupom cez sprostredkovateľa tak štát stratil 518-tisíc eur. Pol milióna stratil štát!
Čakal by som, že tuná vystúpi niekto z poslancov vládneho zlepenca a bude obhajovať: Áno, stala sa chyba, áno, bolo to nachystané pre pána Rattaja, ale ten človek, ktorý to zabezpečil, už nepracuje v štátnych hmotných rezervách. Ale ja som tu nič také nepočul. Kšeft pripravený pre vyvoleného. Kto by nechcel? Občania Slovenskej republiky, nechcel by z vás niekto pol milióna? Jasné, všetci by sme to chceli, že? To by bolo parádne! To by sa mohlo aspoň raz do roka vycestovať na poriadnu dovolenku, oddýchnuť si od týchto každodenných starostí, stresu, od exekútorov, bolo by to krásne. No ale viete, nebudete mať toho pol milióna, lebo o tie prišiel štát za vládnutia vládnej strany SMER. Štát prišiel o pol milióna.
Vládny materiál o SPP má v záhlaví hlavičku J&T, o tom sme už hovorili pri prvom odvolávaní Fica. Štátny podnik ušil súťaž na mieru. Šéfovi vybral luxusný mercedes s masážou. To je zaujímavé. Ja už som si to predtým čítal. Potom, čo ministerstvo dopravy zrušilo zmluvu na nákup luxusných limuzín Audi pre manažment železničnej spoločnosti Cargo, sa vynára ďalšia zaujímavá ukážka hospodárenia, tentokrát v Správe štátnych hmotných rezerv. Hm, opäť štátne hmotné rezervy. Tam už sme prišli o pol milióna, prečo nie o ďalšie peniaze? Tá sa rozhodla opotrebovaný mercedes, ktorý využíval jej predseda a vedenie, vymeniť za novšie vozidlo, ale technické požiadavky naň boli vo verejnom obstarávaní stanovené tak prísne, že ich mohol splniť len málokto. Žeby práve preto ponuku dala iba jedna spoločnosť, ktorá trhla jackpot? V rámci zákazky bolo predložených 12 žiadostí o účasť a 10 záujemcov si prevzalo súťažné podklady. Ponuku predložila jedna spoločnosť, informovala Topky hovorkyňa Správy štátnych hmotných rezerv Marcela Zelinková. Kúpnu zmluvu s bratislavskou spoločnosťou, ktorá súťaž vyhrala, uzatvoril 2. augusta na sumu 67 133,70 eur s DPH a vďaka nej sa bude môcť predseda, podpredseda, vedúci služobného úradu a všetci vedúci zamestnanci voziť na Mercedese Benz E400 Formatic sedan.
To je paráda, voziť sa v aute, kde rovno dostanete masáž. Sedíte, nemusíte ho šoférovať a ešte vás masírujú. No to by bola paráda. Občania Slovenskej republiky, nechcete aj vy takéto auto? Mercedes s masážnym systémom v sedadlách za 67-tisíc eur? No kto by nechcel. Ale viete, má ho vedenie štátnych hmotných rezerv. Načo im je takéto drahé auto? No skúsme sa ich opýtať, načo im je takéto drahé auto. Ale veď to nie sú ministri. To je len manažment a vedúci štátnych hmotných rezerv, ktorí už vyhodili pol milióna súkromnej firme.
Čakal by som, že niekto z vládnej strany bude obhajovať, no áno, prepáčte, stala sa chyba, bolo to predsa len ušité na mieru jednej firme, ktorá splnila podmienky a len ona mohla dodať tento mercedes alebo toto vozidlo pre manažment štátnych hmotných rezerv. Áno, vyvodili sme dôsledok, človek, ktorý mal na starosti toto verejné obstarávanie, už tu nepracuje a nepracuje už v štátnej správe. Nič nepočujem. No ako by som mohol? Nič sa nestalo. Nič sa nestalo, všetko je v súlade so zákonom. Všetko je v súlade so zákonom. Vyhodených do luftu 67-tisíc eur za pohodlné luxusné vozidlo pre manažment štátnych hmotných rezerv.
Štátna spoločnosť platí firme milionára Brhela, zmluva je tajná. SEPS odmieta zverejniť zmluvu, podľa ktorej firma veľkopodnikateľa spájaného so SMER-om zarobí takmer 20 mil. eur. Jozef Brhel je tajuplný podnikateľ, ktorého majetok sa odhaduje na 350 mil. eur a v rebríčku najbohatších Slovákov zverejnenom v týždenníku Plus 7 dní mu patrí 4. miesto. Nedávno prvýkrát priznal, že do sféry jeho vplyvu patria aj firmy, ktoré úspešne podnikajú v energetike a vo fotovoltaike, teda výrobe solárnej energie. O tej som už hovoril, solárny klondike, kšeft. Jedna z nich je aj Alter Energo, ktorá koncom apríla uzatvorila so štátnou spoločnosťou Slovenská elektrizačná prenosová sústava, v skratke SEPS, zmluvu o diele takmer za 20 mil. eur bez DPH. Za túto sumu má vybudovať transformátor elektrickej rozvodne v Stupave a diaľkové riadenie celej stanice. Hoci je SEPS zo zákona povinná svoje zmluvy zverejňovať, jej právnici tvrdia, že nemusia zverejniť celé znenie zmluvy, ale iba jej torzo. Verejnosť sa teda nedozvie, za čo presne štátna spoločnosť firme Jozefa Brhela platí. 20 miliónov platíme, nevieme za čo? Niektorí to vedia, ale nechcú to povedať občanom Slovenskej republiky.
Čakal by som, že niekto z vládnych poslancov sa postaví sem a povie, áno, predsa len 20 mil. platiť za niečo, o čom nie je jasné, nie je na mieste. Viete, predsa len, pochybili sme a človek, ktorý podpísal takúto zmluvu a nechce zverejniť údaje, už nepracuje. Nie, štátna firma SEPS funguje aj naďalej v pôvodnom zložení. A niekto si pohodlne mastí vrecká 20-miliónovými pálkami. Nepočul som tu obhajobu Fica, ktorý riadi tento štát, že vyvodil nejakú možno i len politickú zodpovednosť, ale štát prichádza o 20 miliónov. A nevieme za čo.
Miliónová pomoc panelákovej firme Grandwood. Vláda Roberta Fica chce dotovať sumou 21,3 mil. eur málo známu firmu so sídlom v košickom paneláku, ktorej základné imanie je 5-tisíc eur. Ide o spoločnosť Grandwood, ktorá plánuje vo Vranove nad Topľou zamestnať v drevovýrobe 390 ľudí. Priblížme si chronológiu celej tejto investície.
V máji 2011 bola v Košiciach založená firma VB Star. O pol roka, na Mikuláša 2011, bola táto firma prevedená na dvoch občanov českej národnosti a jedného Nemca s tureckým pôvodom, uviedol Galko, podľa ktorého došlo aj k zmene názvu firmy. Sídlo v košickom paneláku. V súčasnosti je sídlo firmy na adrese obyčajného paneláka v strede obytného sídliska v Košiciach. Takmer rok nato, 21. septembra 2012, spoločnosť podpísala zmluvu s mestom Vranov nad Topľou, poznámka TASR, zmluvou dostala do nájmu za 1 euro za meter štvorcový na rok pozemok o výmere 80-tisíc metrov štvorcových. "Podmienkou na začatie užívania však bolo, že jej musí byť schválená dotácia," povedal Galko. Zároveň má spoločnosť predkupné právo po 12 rokoch pozemok kúpiť za cenu nájmu. Mesto sa vzdalo práva predčasného vypovedania zmluvy, dodal podpredseda SaS. Dodatok k zmluve o pozemkoch bol podľa neho podpísaný 27. decembra 2012. Celá vládna suita bola vo Vranove 15. februára 2013 a 12. marca 2013 bola podaná žiadosť o štátnu pomoc na ministerstve hospodárstva. "Živnosť na spracovanie dreva si spoločnosť rozšírila až 6. apríla 2013," konštatoval podpredseda SaS. "Toto sa nedá nazvať inak ako drevený smerácky tunel," vyhlásil. "Ako sa teraz majú cítiť živnostníci a podnikatelia, ktorí sú 20 rokov na trhu," opýtal sa kolega Galko.
Očakával by som, že sa tu postaví niekto z vládneho zlepenca vládnej strany SMER a bude obhajovať: Áno, viete, prepáčte, stala sa chyba, bol to nachystaný kšeft pre nášho smeráckeho kolegu alebo nášho donora, ale predsa len sme vyhodnotili, že to asi nebude dobré získať len tak 20 miliónov od štátu pre firmu, ktorá bola založená tesne pred podaním žiadosti o dotáciu. Viete, naozaj, predsa len ukrátili by sme ostatných živnostníkov, veď ako by k tomu prišli, že tí, ktorí podnikajú tuná už dlho, snažia sa držať pracovné miesta, snažia sa držať zamestnanosť, nedostanú ani fň, ale vybraná firmička panelákového typu ligne 20 mil. eur. Opäť nič také som tu doposiaľ nepočul. Nič také nikto z vás nepovedal. Nikto neobhajuje Fica, ktorý riadi tento štát. Štát, v ktorom sa prideľujú financie vopred vybraným účastníkom. Opäť 20 mil. len tak.
Vážení občania Slovenskej republiky, nechceli by ste niekto 20 mil. eur? Viete, stačí si založiť firmu v niektorom paneláku na ktoromkoľvek sídlisku na Slovensku, byť v správnej strane, prilepiť sa najlepšie, lebo to je najlepšie, prilepiť sa k niekomu, byť v správnych štruktúrach a potom sa dohodnúť, že podáte žiadosť, rozšírite si živnosť na akúkoľvek činnosť a potom sa vytvoria akože nejaké pracovné miesta a dostanete 20 miliónov. Jaj, to nemôže každý, aha, to môžu len vybraní. Ale nikto to tu neobhajuje. Nikto sa za toto neospravedlnil. Nikto za toto neodstúpil, nikto nebol odvolaný a kšefty idú ďalej.
Júl, nie, 7. apríl 2013. Tepláreň dala za softvér 15 miliónov. Fond národného majetku vrátil do funkcie riaditeľa Bratislavskej teplárenskej Vladimíra Račeka napriek tomu, že za prvej Ficovej vlády podozrivo hospodáril so štátnym majetkom. To je výsmech občanom Slovenskej republiky. Niekto podozrivo hospodári, ani sa mu to nedokáže, pretože všetko je v súlade so zákonom, ale aj napriek tomu za ďalšej vlády sa opäť vráti na teplý flek.
Občania Slovenskej republiky, nechcel by niekto z vás byť riaditeľom Bratislavskej teplárenskej? Viete, je tam slušný plat, máte služobný mobil, služobné auto, všetko k dispozícii, možno ani za teplo nemusíte platiť. Veď ste riaditeľom Bratislavskej teplárenskej. Možno sa stačí len prihlásiť niekomu, kto vás posunie do tejto funkcie. A to nevadí, že máte za sebou nejaké špinavosti, veď to sa dá prepáčiť, veď ste predsa len náš. Jaj, no to takto nefunguje, to musíte byť ten správny typ. Možno sa to udeje tak, že vieš čo, môžeš sa tam vrátiť, ale vieš, budeme potrebovať niečo naspäť. Či takto sa to nerobí? Ale my máme informácie, že niekde áno. Pekne v tichosti, v tajnosti, aby sa na to neprišlo. Veď kto by sa už len priznával k tomu, že dosadili ma do funkcie a niečo za to musí byť späť? Veď by bol vyhodený okamžite a namiesto neho by prišiel iný. Tak radšej si posedím na teplom miestečku a budem si tu pozorne a dôsledne počúvať príkazy zhora.
Fond Národného majetku teda vrátil do funkcie riaditeľa Bratislavskej teplárenskej už spomínaného človeka. Platby teplárov firmám Nes, Sevitech a Tempest za softvér sa podľa zistení SME od roka 2008 vyšplhali už najmenej na 15 mil. eur. Tepláreň s 332 zamestnancami tvrdí, že systém SAP potrebuje na efektívne riadenie. Koľko ľudí ho používa, nespresnila. Audit spoločnosti Deloit už v roku 2011 označil kúpu za príliš vysokú.
Viete, pracoval som v softvérovej firme, ktorá vyvíjala svoj vlastný softvér, ktorý bol takou malou konkurenciou SAP-u. Ale bol rádovo, rádovo o hodne, hodne lacnejší. Prečo musí teplárenská spoločnosť získať softvér za 15 miliónov? Nedalo by sa aj lacnejšie? Ale dalo. Dalo, súdruhovia z vládneho zlepenca, všetko ide, keď sa chce.
Ale nikoho som nepočul, že by obhajoval túto špinavosť s predraženým softvérom. Nikoho som nepočul, že by sa ospravedlnil, prepáčte, áno, opäť to bol kšeft ušitý na mieru vopred vybranej spoločnosti a vybrané firmy, ktoré predali softvér SAP pre teplárne, bol naozaj predražený. Ten človek, ktorý za to zodpovedal, už nepracuje na svojom mieste, už nie je súčasťou žiadnych štruktúr, v ktorých by mohol robiť takúto špinavosť. Ale ja som nič také nepočul. A kto je za to zodpovedný? No Fico, pretože on riadi tento štát, je to v jeho rukách, nie v mojich. Ale všetko sa deje v súlade so zákonom. A tento zákon ste si odklepli vy, páni poslanci vládneho zlepenca.
Páni poslanci SMER-u, vy schvaľujete tuná tie zákony, aj keď sa vždycky v médiách objaví Národná rada Slovenskej republiky schválila, nie, treba si pozrieť hlasovania, tam to je jasne vidieť, kto za to zahlasoval, kto odsúhlasil takúto špinavosť.
Teplári štedro obdarovali okrášľovacie firmy. To, že Bratislavská teplárenská obdarovala počas prvej Ficovej vlády firmu, ktorá sa stará o krásu tela a dobrú kondíciu, už bolo medializované. Podľa zistení SME však nominanti SMER-u Vladimír Raček a Ružena Lovasová okrem daru 3 300 eur brnianskemu plastickému chirurgovi Pavlovi Brychtovi rozdávali aj iným podobným zariadeniam. Dar už v roku 2010 vyvolal dohady, či si za štátne niekto z Bratislavskej teplárenskej neplatil estetické kúry. Tepláreň v novembri 2009 darovala firme Dispomed 3 350 eur na vzdelávacie aktivity formou odborných seminárov a kongresov a nákup špecializovaného zdravotníckeho materiálu.
Prepáčte, Bratislavská teplárenská má čo so zdravotníckym materiálom? Jáj, to bol dar. To je zaujímavé. Ako môže Bratislavská teplárenská, ktorá je dodávateľom tepla, darovať peniaze niekomu na nákup špecializovaného zdravotníckeho materiálu? A kto je to tá firma Dispomed, to je nejaká štátna organizácia? Veď to je súkromná firma.
Prosím vás, občania Slovenskej republiky, ktorí máte malé firmičky, prihláste sa, prosím vás, u Bratislavskej teplárenskej, že by vás obdarovali sumou 3 350 eur. A kľudne to môžete realizovať na odborné semináre pre vašich zamestnancov, prípadne na nákup špecializovaného zdravotníckeho materiálu. Dajte mi, prosím vás, potom vedieť, či vám bolo vyhovené, lebo bude zaujímavosťou, že či Bratislavská teplárenská takto sponzoruje štedro úplne každého alebo len vybraných.
Ale opäť som tu nepočul nikoho z vládnej strany SMER, aby sa ospravedlnil, že áno, prepáčte, Bratislavská teplárenská opäť pochybila a pán Raček tam už nedisponuje, nefunguje. Opäť tam bol dosadený. Opäť som nikoho nepočul, aby obhajoval túto špinavosť, že sa peniaze rozdávajú vybraným spoločnostiam. To je tak prízemné, takto sa šafári s peniazmi občanov Slovenskej republiky!
5. február 2013. Nakupoval emisie, vyvíjal super vojaka a teraz dostane státisíce na radiačné laboratórium. Jeden z dvojice manažérov garážovej spoločnosti Inter Blue Group, ktorá za prvej vlády Roberta Fica lacno získala emisné kvóty, ide z eurofondov čerpať peniaze na vývoj a inovácie. Zo zmluvy, ktorú zverejnilo ministerstvo hospodárstva, vyplýva, že firma Magic Tradig Corporation (MTC) Norberta Havalca má dostať nenávratný príspevok 636 330 eur na podporu inovácií v rámci projektu Komplex mobilného rádiologického laboratória. Čo presne vyvinie a čo už vyvinula, nie je zo zmluvy jasné, ministerstvo píše, že spracovanie projektu by podľa žiadosti o nenávratný finančný príspevok malo umožniť prípravu vstupných predpokladov pre budúcu možnú stavbu takýchto laboratórií. Zmluvu podpísala Slovenská inovačná energetická agentúra, ktorá je dcérskou organizáciou ministerstva. Odpovedali jednou vetou. Podľa dohody mal MTC zabezpečiť začať s projektom v januári a skončiť má v októbri 2015. Ministerstvo hovorí, že uhrádzanie výdavkov prebehne až na základe predložených účtovných dokladov za vykonané práce či dodané služby. MTC, ktorej jediným spoločníkom je podľa zmluvy Havalec, odpovedala jednou vetou: "Všetky otázky, ktoré ste položili ohľadom projektu, máme zodpovedané v zmluve, ktorá je uverejnená na internete."
Laboratórium by malo byť v kontajneri, ktorý sa dá prevážať nákladným autom. Ministerstvo obrany tvrdí, že s projektom nemá nič spoločné. Spravia to iní? MTC už dávnejšie uzatvorila zmluvu s bratislavskou firmou DSSI, ktorá je tiež blízka Havalcovi, za 80-tisíc eur si objednala priemyselný výskum mobilného rádiologického komplexu. Šéfka predstavenstva MTC Tatiana Svitková neodpovedala na otázku, či si výskum, ktorý stál 80-tisíc, nechajú preplatiť vyše 600-tisícami eur z eurofondov. Podľa ministerstva hospodárstva je zmluva s DSSI len jednou z mnohých, ktoré prijímateľ v rámci realizácie projektu uzatvoril. Celková výška príspevku z eurofondov sa tak podľa nich nevzťahuje len na činnosti, ktoré si Havalec kúpil od DSSI, ale na všetky uzatvorené zmluvy s dodávateľmi.
Super vojak, dohodou. Havalcova firma je známa aj vďaka projektu vojaka 21. storočia, ktorý po rokoch zastavil minister obrany Ľubomír Galko zo strany SaS. Výsledkom výskumu za 3,2 mil. eur bolo podľa Galka niekoľko štúdií a vzorky desiatich výstrojov pre vojakov zložených najmä z komponentov, ktoré nebolo treba preskúmať, ale stačilo ich kúpiť. Áno, výskum a vývoj by mal byť v Slovenskej republike podporovaný, ale nie na trápnosti, ktoré si niekto vymyslí a niekto mu to odklepne. Ale takto funguje vládna strana SMER. 636-tisíc len tak niekomu.
Občania Slovenskej republiky, nechceli by ste niekto z vás 640-tisíc eur? Verím, že áno, určite by sa takí našli, áno. Viete čo, skúste napísať nejaký projekt niečoho, čo ani nikto nevie poriadne definovať a nevie hlavne, čo bude výsledkom, možno nejaké mobilné laboratórium, ktoré ale netreba skúmať, možno stačí len nakúpiť komponenty, ale dajte si to, tie komponenty, nakúpiť cez druhú firmu, ktorá vám patrí, a tá vám bude fakturovať a dostanete peniaze z eurofondov. Viete, takto sa to robí podľa vládnej strany SMER.
Čakal by som, že niekto z vládnej strany to bude obhajovať. Áno, viete, prepáčte, stala sa chyba, štát príde len tak o 636-tisíc, ktoré mohli byť investované do zmysluplnejšieho výskumu na ktorejkoľvek vysokej škole na Slovensku. To sú peniaze, ktoré už žiadny racionálny výskum na Slovensku nedostane. A tak sú potrebné. Hovorí o tom aj minister školstva. Nikoho som nepočul, že by sa za toto ospravedlnil, ale za to je zodpovedný Fico, preto ho odvolávame. To sú už desiatky káuz, ktoré som spomínal.
O koľko už štát prišiel takýmto bohapustým mrhaním financií? Tu 20 mil., tam 20 mil., tam 518 mil., tu 640 mil., tam 18 mil. a pekne sa to zbiera. Je vám to málo? Je vám to málo? O koľko sa za tieto sumy mohli zdvihnúť dôchodky dôchodcom? Nielen smiešnym vianočným príspevkom, ja tu hovorím o systémovom zdvihnutí dôchodku dôchodcom. No, dáme si to vypočítať. Spočítame všetky tieto márnotratné, bohapusté mrhania financiami a spočítame vám to, o koľko by sa mohli zdvihnúť dôchodky všetkým dôchodcom na Slovensku. Alebo spočítame, že koľko peňazí mohlo byť investovaných do výskumu a vývoja, prípadne byť použité na zmysluplné projekty zamestnanosti. Nie také, ktoré sú opäť nachystané pre niekoho.
Ale už keď sme pri tom, tak poďme na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. 70 tendrov, 1 víťaz, to je známa kauzička, o ktorej sa tu už hovorilo. Ale poďme tuná, firma byrokrata získala zákazku za 1,7 mil. eur od jeho vlastného ministerstva. Július Činčala, šéf kancelárie štátneho tajomníka ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Jozefa Buriana, kedysi pracoval v súkromnom sektore. Jeho bývalá spoločnosť SIMS koncom minulého roka podpísala štátnu zákazku v hodnote 1,7 mil. eur s ministerstvom, kde je Činčala momentálne zamestnaný. Hovorca ministerstva tvrdí, že neexistuje, aby Činčala pomohol šéfovi svojej bývalej firmy kšeft uskutočniť.
Zastavte ma, ak ste toto už kedysi počuli. Až do septembra 2012 zastával 36-ročný manažér Július Činčala po štyri roky post člena predstavenstva obchodného riaditeľa Slovenskej informačnej a marketingovej spoločnosti (SIMS). V októbri 2012 sa Činčala stal šéfom kancelárie štátneho tajomníka ministerstva práce Jozefa Buriana. O čosi vyše roka neskôr podpísala spoločnosť SIMS štátnu zákazku v hodnote 1,7 mil. eur na dodávku informácií a dátovej podpory. Áno, hádali ste správne, Činčalovmu súčasnému zamestnávateľovi, ako aj ďalším orgánom ústrednej štátnej správy. Zmluva znie na štyri roky a jej predmetom je udelenie 216 užívateľských licencií na produkt firemného spravodajstva od SIMS, nazvaný Global Slovakia. 1,7 mil. len tak klientelisticky, vzdám sa konateľstva vo svojej firme, lebo viem, že budem dosadený na úrad štátneho tajomníka ministerstva práce a sociálnych vecí a rodiny, a viem, že si tam idem dohodiť kšeftík, pretože sme sa na tom zrejme dohodli vopred, to sú len moje dohady, ale ako by sa to ináč stalo, že človek, ktorý pracoval v nejakej firme, zrazu podpisuje kšeft pre ministerstvo práce, na ktorom pracuje.
Vážení občania, podnikatelia, ak by ste chceli získať pre svoju vlastnú firmu 1,7 mil. eur, stačí, aby ste sa zamestnali na úrade štátneho tajomníka na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny a potom si nejakým spôsobom priklepli kšeft pre vašu vlastnú firmu s dodávkou služieb. No takto sa to stalo, ale nikoho som nepočul, ani pána ministra Richtera, že by obhajoval: Viete, áno, prepáčte, pochybilo sa, áno, bolo to klientelistické správanie, keď si bývalý zamestnanec súkromnej firmy teraz pracujúci pre ministerstvo odklepne pre svoju firmu dodávku dátových služieb. Veď to je do očí bijúce. Je to primitivizmus, ale nikoho som nepočul, že by to obhajoval, že stala sa chyba a vyvodili sme dôsledky. Nikto nebol odvolaný, nikomu to nebolo zosobnené a kšeftík je vo vačku. Kto by nechcel 1,7 mil. eur? Nikto neobhajuje tento kšeft, nikto neobhajuje toho Fica, ktorého odvolávame za takéto kšeftíky. Premiér riadi ministerstvá a ministri zodpovedajú za svoje rezorty, a tam sa peľhá peniazmi. To nie sú súkromné peniaze, to sú peniaze občanov Slovenskej republiky vybraté na daniach. Na tie musel niekto pracovať svojimi vlastnými rukami, prípadne na to musel pohnúť rozumom, ale niekto to musel odrobiť aj za vás, páni poslanci vládneho zlepenca.
Na zvolenskom úrade práce vyhrávali výberové konania vyvolení. Riaditeľ úradu práce odovzdával podriadeným životopisy vopred vybraných výhercov výberových konaní spolu s menami ľudí, ktorí ich prijatie odporučili. Úrad práce vo Zvolene má oficiálneho riaditeľa, ale z úzadia ho ovláda miestna klika strany SMER na čele s poslancom Národnej rady Jánom Senkom. To je ten postarší pán z Detvy, ktorý sa v parlamente zviditeľnil len vtedy, keď sa potúžený alkoholom pokúšal kritizovať opozíciu, ibaže mal problém sformulovať zmysluplnú vetu, sa píše v Pluske. A práve tento poslanec často rozhoduje o tom, kto bude na úrade zamestnaný, na akej pozícii a ešte aj o tom, od ktorého dňa má nastúpiť. Aspoň tak to vyzerá podľa dokumentov, ktoré získal týždenník Plus 7 dní. Poslanec Senko tvrdí, že riaditeľa o prijatie svojich známych na zvolenský úrad nežiadal, len o nich podával referencie. Dole, po jeho slávnom vystúpení v parlamente, to je na obrázku.
Neskutočný klientelizmus, a to je presne to, o čom som už hovoril. Dosadzovanie si vopred vybraných ľudí na úrady. Aký to má efekt? No vynikajúci, pretože tí ľudia, ktorých si tam dosadíte, sú vám potom zaviazaní za to, že ste si ich tam dosadili a, samozrejme, že to máte istého voliča, lebo títo všetci ľudia vám musia byť vďační za to, že sa tam dostali a že majú v podstate zabezpečené trvalé miestečko teplé, lebo keby náhodou nie, že za vás nezahlasujú vo voľbách, tak im bude pohrozené: No, no, dávaj si pozor, lebo môžeš ísť z úradu preč. Na tvoje miesto čaká ďalších desať, ďalších sto.
Ale nikoho sme nepočuli, že by obhajoval, viete, áno, bolo to klientelistické správanie sa, vyvodili sme dôsledok. Ten dotyčný človek tam už nepracuje alebo pán Senko sa ospravedlnil ostatným občanom Slovenskej republiky, že ich nedohodil alebo referenciami neodporučil na miesto úradu práce. Nikto to neobhajoval.
Ministerstvo práce zaplatí za romantiku v kancelárii 800-tisíc. Úradníci na ministerstve práce opäť ukázali, že majú zmysel pre romantiku. Kreativitu v tejto oblasti prejavili pri ďalšom možnom zaujímavom nákupe. Po tom, čo sa prevalila kauza plánovaného zaobstarania veľkého počtu máp, Topky zistili, že ministerstvo sa chystá míňať peniaze daňových poplatníkov aj na iné zbytočnosti. Za samolepiace bločky a záložky v cene takmer 800-tisíc eur aj v tvare srdiečok alebo telefónov by sa nemuseli hanbiť ani niektoré PR agentúry. Zdá sa, že na ministerstve sa nevedia zaobísť bez samolepiacich bločkov a záložiek tak veľmi, že podľa rámcovej zmluvy zverejnenej na webe plánujú v najbližšom období nakúpiť neuveriteľných 358 100 kusov tohto tovaru v cene za takmer 800-tisíc eur. Vybrať si môžu až zo 16 druhov, ktoré sa líšia veľkosťou, kvalitou či počtom lístkov v balení. Pestrá je aj ponuka farieb a tvarov v podobe srdca, šípky, bubliny či telefónu, nehovoriac už o rôznych veľkostiach, materiáloch a farbách od tých základných až po neónovo krikľavé.
Rámcovú dohodu o kúpe kancelárskych potrieb uzatvorilo ministerstvo vlani v auguste so zvolenskou firmou Xepap, s. r. o., na štyri roky a sumu vyše 16,5 mil. eur s DPH. Obsahuje okolo 500 položiek s predpokladanými množstvami, ktoré sa plánujú za toto obdobie objednať a už na prvý pohľad sú niektoré z nich poriadne pritiahnuté za vlasy.
Občania Slovenskej republiky, nechceli by ste niekto 16,5 mil. eur? Stačí ponúknuť ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny ponuku napríklad na bločky. Alebo skúste to s perami. Aj perá sa potrebujú na ministerstve. Alebo možno to skúste s toaletným papierom, takým pohodlným, navoňaným, pretože ministerské zadnice asi potrebujú kvalitu. Skúste a budete mať istý kšeft.
16,5 mil. eur za zbytočnosť. Kamže išli tieto samolepiace bločky v tvare srdiečok, v tvare telefónikov? Naozaj treba takú romantiku na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny? Nemohlo tých 16,5 mil. byť použitých na niečo zmysluplnejšie? Ale nikoho som nepočul, ani ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, aby obhajoval: Viete, áno, bola to hlúposť, bola to zbytočnosť. Ale viete, už to bol nachystaný kšeft pre niekoho a ten, kto to nachystal, už nepracuje na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Ale nič také som nepočul, nepočul som obhajovať tento hnusný kšeft. Alebo ospravedlniť sa zaň. Ale to ministerstvo niekto riadi. A toho ministra tiež niekto riadi a dosadil ho do svojej funkcie, a bol to Robert Fico, ktorého práve kvôli takýmto hnusným kšeftom odvolávame. Veď sú to peniaze daňových poplatníkov, ktoré sa vyhadzujú do luftu, keby do luftu, ale do už vopred pripraveného vrecka. Preto sa dôchodcom nedostáva na zvýšený dôchodok systematicky každý mesiac, lebo ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny vyhadzuje peniaze pre svojich vyvolených. Nikoho som naozaj nepočul, že by sa za toto ospravedlnil. Alebo že by bola vyvodená politická zodpovednosť.
Máme tu niečo z apríla 2013. U Richtera objednali 2-tisíc nástenných máp za 86-tisíc. To už bol ten predchádzajúci kšeft.
Poďme ďalej. Richter má fantómového šéfa. Lajčák ho odpísal, on povýšil. Kým pre šéfa diplomacie Miroslava Lajčáka bol nedôveryhodným partnerom, od ministra práce Jána Richtera získal vysokú funkciu. Podnikateľ Martin Ružička sa stal šéfom ministerského centra vzdelávania. Lajčák jeho firme stopol štátnu podporu 300-tisíc eur pre obavy z plytvania. Centrum vzdelávania, ktoré patrí pod Richtera, má pritom na starosti aj eurofondy, cez ktoré na Slovensko tečú milióny. Čo prekážalo Lajčákovi? Ministerstvo pod vedením Lajčáka vlani škrtlo podporu Ružičkovej firme Red Target Consulting, pretože pochybovali o význame jeho projektu Podpora podnikania v oblasti prímorského cestovného ruchu v Čiernej Hore.
To je už čo za hovadina? Podpora podnikania v oblasti prímorského cestovného ruchu v Čiernej Hore? No to by bol celkom slušný kšeft za 300-tisíc. Ružička s ním uspel ešte za čias Lajčákového predchodcu Mikuláša Dzurindu z SDKÚ. 300-tisíc eur zo štátnej kasy mu odobrilo ministerstvo krátko pred voľbami. Lajčák hneď po nástupe obvinil Dzurindu, že peniaze vyčlenené na rozvojovú pomoc rozdelil aj na fantómové zmluvy. Dzurinda hovoril o účelovej politickej diskreditácii. Ministerstvo zahraničných vecí v utorok napísalo, že Ružičkovi podporu zastavili aj pre nedôveryhodný rozpočet. Rozpočet projektu je neprimerane nadhodnotený a neefektívny, uviedol Lajčákov tlačový odbor. Lajčák však Richtera nehodnotí. A odkázal, že nominácie iných nekomentuje.
Firma za zámkom. Ružička podozrenia odmieta, tvrdí že obyvateľom Čiernej Hory chcel pomáhať so skladaním firiem, za projektom si absolútne stojí. Prečo bol zrušený, vraj netuší. Či tam boli nejaké politické trenice alebo čo, neviem. Jeho firma, ktorá sa na webe prezentuje ako finančný poradca, sídli v jednom z petržalských panelákov na Lachovej ulici. Dovnútra sa klient nedostane, vchodové dvere sú na elektrozámok. Na zvončeku pri vchode je iba meno Ružičku, rukou vypísaný papierik, názov firmy je až vnútri na poštovej schránke. Ružička priznal, že v Čiernej Hore aktivity nemá. Mal som skúsenosti v rámci Balkánu s inými projektami. Rezort diplomacie dokopy odstúpil od 16 projektov.
Významná funkcia bez konkurzu. Minister Richter priznal, že Ružička získal funkciu bez konkurzu. Ako naňho prišiel? Richter vysvetlil. "Nie je potrebné riešiť, kto ma povolal a kto ma oslovil," povedal Ružička. Michal Jurči z tlačového odboru ministerstva práce tvrdí, že post šéfa centra obsadia cez konkurz. Vypísaný zatiaľ nebol. Pán Ružička zastáva funkciu od 14. novembra do obsadenia pozície riaditeľa úspešným uchádzačom po ukončení výberového konania najdlhšie na 6 mesiacov, teda nie je nastálo. Výhrady Lajčáka nepovažujú za prekážku, pretože nedošlo k čerpaniu finančných prostriedkov a ani k naplneniu zmluvy. Ale že kšeft bol pripravený za podozrivých okolností, to nikomu nevadí. Podľa obchodného registra na internete je Ružička stále štatutárom firmy Red Target Consulting. Jurči vraví, že Ružička ich uistil, že z firmy vycúval ešte pred nástupom, ako prikazuje zákon. Momentálne sa zlaďuje skutočný stav so stavom v obchodnom registri.
Tomanovej odkladisko. Centrum vzdelávania sa dostalo do povedomia za prvej vlády Roberta Fica, keď vtedajšia ministerka práce Viera Tomanová dosadila za jeho šéfa Ivana Bernátka po tom, ako pre výhrady premiéra skončil ako riaditeľ Sociálnej poisťovne. Tomanová pôvodne prosila Fica, aby vyhodený Bernátek mohol ísť do Bruselu. Jej tajnú prosbu zachytil mikrofón televízie Markíza. Týždenník Plus 7 dní v auguste 2007 písal, ako sa Bernátek stretával s Tomanovej dcérou Petronelou.
Nepočul som ale nikoho, že by sa ospravedlnil za toto, že človek, ktorý má podozrivé kšefty na inom ministerstve, bol prijatý bez konkurzu, bez riadneho výberového konania na druhé ministerstvo. Nepočul som ministra Richtera obhajovať tieto klientelistické praktiky, respektíve odsudzovať, nie obhajovať, božemôj. Nepočul som ministra Richtera, že by sa ospravedlnil za to, že áno, bol to pochybný človek. Dokonca nesplnil zákonom stanovené povinnosti, aj keď nás uisťoval pri výbere bez konkurzu, že už to má vysporiadané. Kto je za toto zodpovedný? Aká bola vyvodená zodpovednosť? Žiadna. Kto za to zodpovedá, no Fico. Fico riadi, má v područí ministerstvá, však on navolil, tam dosadil ministrov a ministri zodpovedajú za jednotlivé rezorty.
Jedenásťtisíc za hodinu? Ústredie práce oznámilo, že v zmluve bol preklep. Aj tak sa dá odôvodniť kšeft, na ktorý sa príde. Ústredie práce si najalo súkromnú firmu, aby preň zabezpečovala verejné obstarávanie. Zmluva, ktorú obe strany podpísali na konci januára, uvádza, že cena za hodinu práce bola vyše 11 300 eur. Po otázkach SME ústredie práce oznámilo, že táto suma je len preklep. Zo zmluvy medzi štátnou inštitúciou a neznámym Agrasorom vyplýva, že firma bude pre inštitúciu 24 mesiacov zabezpečovať služby spojené s verejnými obstarávaniami v rozsahu 25 hodín mesačne. Maximum je 600 hodín počas lehoty platnosti zmluvy. Za dva roky by tak štátna inštitúcia zaplatila vyše 6,8 mil. eur. "Ide o administratívny preklep, ktorý bude riešený dodatkom k zmluve," vysvetľuje Veronika Černá z kancelárie generálneho riaditeľa ústredia práce. Dodala, že zrejme došlo k ľudskému omylu pri prepisovaní zmluvy. Tá veta sa teda dostala nedopatrením. Hodinová sadzba je podľa Černej predpokladanou maximálnou sumou za celý kontrakt. Zmluva nie je komplikovaná, má len tri strany a podpísaný je pod ňou riaditeľ ústredia práce Marián Valentovič.
Ministerstvo práce, pod ktoré jeho úrad patrí, včera stanovisko k prípadu neposkytlo. Spoločnosť Agrasor sídli v paneláku v bratislavskej Petržalke. Funguje od roku 2011. Vybrali ju bez súťaže, čo zákon umožňuje, keďže išlo o zákazku do 10-tisíc eur. Cena bez DPH bola 9 480 eur. Aké krásne a priehľadné. Takže ten, kto podpisoval zmluvu, si ju ani neprečítal? Neprišiel na takýto malý preklep? Ako sa tam zázrakom dostala takáto veta? Nepripravujú zmluvy právnici, fundovaní právnici ministerstiev? Či to bol len nejaký úradníček, ktorý si môže takto napísať zmluvičku, posunieme ju na podpis šéfovi, ten to podpíše, však ju ani nečíta a máme kšeft za 6,8 milióna?
Prosím vás, občania Slovenskej republiky, ak by ste chceli kšeft za 6,8 mil. eur, kľudne sa obráťte na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a dajte tam, že nejakú službu poskytnete za takúto sumičku, a potom povedzte, že to bol len preklep. Tam to prejde, tam je to v pohode. Nepočul som žiadneho človeka alebo ani ministra, že by sa ospravedlnil za túto blamáž. Keby sa na to novinári nepýtali, tak by to pekne v tichosti prešlo. Ale taká trápna ospravedlnenka, že išlo o administratívny preklep, prepáčte. Za hodinovú sadzbu 11 300 eur? Občania Slovenskej republiky, prosím vás, ozvite sa mi tí, ktorí zarábate hodinovo 11 300 eur. Budem rád. Teraz myslím bežných občanov Slovenskej republiky, ktorí sa boria v problémoch, majú na krku exekúcie, lebo prišli o zamestnanie, prípadne živia normálnu rodinu a zarábajú tak zhruba, tí v tom, ak zarábajú v priemere to, čo hlása štatistika.
Nie je to výsmech občanov Slovenskej republiky? Ale nikto sa za to neospravedlnil. A kto za to môže? No ten, kto riadi ministerstvo. Kto riadi ministerstvo? No Fico. Ministrov riadi, nie ministerstvo. Nevedel o takýchto kšeftoch. Ale dobre, tak mal vyvodiť politickú zodpovednosť. Bola vyvodená? Nie, nebola.
A peniažky pribúdajú, peniažky pribúdajú. Už sme na akej sume? O koľkých kšeftoch som tu hovoril? Ministerstvo pôdohospodárstva: 6 káuz, ministerstvo obrany: 6 káuz, ministerstvo kultúry: len 2, ministerstvo zahraničných vecí: tiež len 2, ministerstvo zdravotníctva, a, už pribudol ďalší kšeft, ďalšia kauza. Ministerstvo životného prostredia: 2, poďme sa pozrieť.
Právnikovi zaplatili 1,6 mil. eur, aby vymohol pre štát peniaze od štátu. Ešte raz zopakujem, právnikovi zaplatili 1,6 mil. eur, aby vymohol pre štát peniaze od štátu. Ježiši, to je, to je krásny kšeft, to je nádherné!
Prosím vás, právnici, ozvite sa tí, ktorí by ste chceli zarobiť 1,6 mil. eur, keď vymôžete pre štát od štátu peniaze.
Vám to nebije do očí, páni kolegovia z vládneho zlepenca? Právnik za 1,6 mil. eur, platia ho z našich peňazí štátne vodárne. Najať si drahého právnika bolo vraj pre Vodohospodársku výstavbu veľmi výhodné. Keď sme sa však začali pýtať, čo presne pre nich urobil, veľa sme sa nedozvedeli. V prepočte takmer 50 mil. korún, za túto sumu by mohol štát postaviť v Bratislave 20 dvojizbových bytov. Alebo iný príklad, táto čiastka by stačila na ročný plat 260 zdravotných sestier. Štátne vodárne ich však investovali inak. Od Slovenských elektrární žiadali doplatok za dodávku elektriky. A keďže sa nevedeli dohodnúť, najali si právnika. Úlohou doktora Šveca bolo v roku 2008 maximalizovať výšku doplatku ročnej zúčtovacej ceny elektriny od Slovenských elektrární za rok 2007. "Odmena bola stanovená podľa dodatku č. 2 na 15 % zo získaného doplatku," poskytla stanovisko Vodohospodárska výstavba. Vodárne napokon získali na doplatku od elektrární vyše 9 mil. eur a 15 % z toho išlo do vrecka advokáta, ktorý im k peniazom pomohol. S daňou to bolo viac ako 1,6 mil. eur. Vodárne tvrdia, že vďaka právnikovi získali peniaze a všetci sú spokojní. Nezodpovedaných otázok je tu však niekoľko:
Po prvé, išlo o spor medzi štátnymi vodárňami a Slovenskými elektrárňami, ktorých spolumajiteľom je tiež štát. Prečo teda medzi dvomi subjektami s majetkovou účasťou štátu vznikne spor, ktorý musí riešiť právnik?
Po druhé, prečo nám doteraz nepovedali, aké všetky úkony advokát urobil? Súčasné vedenie vodární tvrdí, že zmluvu s právnikom uzavreli ešte bývalí štatutári. Aj dnešní predstavitelia vodární však spolupracujú hneď s piatimi advokátskymi kanceláriami. Problém v tom nevidia. "Chápeme nervozitu tých, ktorí sa snažia odviesť našu pozornosť od podstatných tém na vysvetľovanie rôznych káuz. Nenecháme sa zastrašovať ani rozptyľovať v práci," znelo stanovisko vodární. Nevie sa však, nie na všetky naše otázky sa kompetentným chcelo odpovedať, a tak sa zajtra budeme pýtať ich nadriadených, konkrétne ministra životného prostredia. Tvnoviny.sk.
Nepočul som ministra Žigu, že by odsúdil takéto konanie, aby štátna firma vymáhala od druhej štátnej firmy peniaze cez najatého právnika, ktorý za to ligne 1,6 mil. eur. To je nehoráznosť! Veď ten človek je v podstate zahojený aj so svojou rodinou. Stačí jeden kšeft a 1,6 mil. máme vo vrecku. Nikoho som nepočul, že by sa za túto nehoráznosť ospravedlnil.
A kto za to môže? No tí, ktorí tieto veci riadia. A bola vyvodená nejaká zodpovednosť? Nie, nebola. Nikoho som nepočul obhajovať Fica, ktorého tu odvolávame, že zabránil takémuto kšeftu. Nepočul som Fica naliehať na Žigu, aby potrestal takýto hnusný kšeft. Ale všetko sa deje v súlade so zákonom. Štátna firma si môže najať právnika, však má ďalších päť advokátskych kancelárií. Je to bežné. Je to fakt bežné, aby štátna firma mala toľkoto právnických firiem najatých na bohviečo a platí im za bohviečo? Čo urobil ten právnik, aby získal tých 9 mil. eur od elektrární pre vodárne? Nikto nevie. Čistá ryža 1,6 mil. eur.
Vám to ešte nestačí, páni poslanci vládneho zlepenca? Vám to nestačí, toto všetko, čo som už medzitým vymenoval? Toto nie sú relevantné dôvody? Pán Jarjabek, pán Číž, chýbajú vám ešte nejaké argumenty? Toto sú peniaze, ktoré boli vyhodené, ktoré boli pripravené ako kšeft pre niekoho. Nikto sa za to neospravedlnil. Nikto. Nebola vyvodená žiadna zodpovednosť. Nevadí vám ten klientelizmus, ktorý tuná panuje? Ktorým si dosadzujete ľudí ako Ego do riadenia nemocnice? Nevadí vám, že sa dosadzujú na fleky ľudia klientelistickí, ktorí potom dohadzujú kšefty pre svoje bývalé firmy?
Nie, vám to nevadí. Vy takto systémovo pracujete. Toto je práca vládnej strany, ktorá tu sama rozhajdákava majetok občanov Slovenskej republiky. To je rozkrádanie verejných zdrojov. Ale väčšina sa deje podľa zákona.
Vážení občania, všetko sa to deje podľa zákona. A kto schvaľuje tieto zákony? 83 Kolesíkov. 83 poslancov vládneho zlepenca SMER – sociálna demokracia. A takto to u nás funguje.
Chceme, aby to takto fungovalo ďalej? Ja nie. Ja nechcem, aby to takto hnusne fungovalo, aby sa šafárilo s verejnými zdrojmi. Aj napriek tomu, že sa nám možno Fica odvolať nepodarí, pretože osemdesiattrojka si podrží svojho megašéfa, ale ja vždy budem bojovať a vždy budem poukazovať na chyby, ktoré táto vládna strana robí, pretože to takto ďalej nejde. A mne je jedno, či tie chyby urobila táto vláda, predchádzajúca, predpredchádzajúca alebo predtým. Tomuto treba zabrániť! Nie je možné, aby sa takto verejné zdroje vyhadzovali. A potom sa čudujeme, že nie je na školstvo, že nie je na zdravotníctvo, na zlepšenie platov zdravotným sestrám, že nie je na zvýšenie platov učiteľom, že nie sú peniaze na výskum a vývoj, že nie sú peniaze na kultúru. Takto nezodpovedne hospodári vláda pod vedením Roberta Fica. Ja ho tu nechcem a budem hlasovať za jeho odvolanie.
Dobré ráno. Sú 4 hodiny 52 minút a my stále odvolávame Fica. Sme tu na mimoriadnej schôdzi už od soboty podvečera, už je v podstate pondelok, začal sa nový týždeň. Predo mnou boli prihlásení traja poslanci vládneho zlepenca, vládnej strany SMER, jednotnej, silnej, ale akosi stratili poradie. Čiže išli sa vyspať a potom možno vystúpia, ak im to ešte niekto dovolí.
Prečo som začal tým zlepencom? No pretože premiér tejto krajiny aj v priamom prenose včera v televízii zo svojej vlastnej tlačovky hovoril stále o zlepenci, o zlepenci pravicových strán, ale zabúda pritom na to, že jeho vlastná strana je tiež zlepencom. Nevymyslel som to ja, to sú ľudia na to, ktorí tieto veci sledujú, a dostal som takúto informáciu. Že zdá sa vám výraz zlepenec povedomý? Je to celkom možné. Súdruh doktor Fico ho používal často a vedel prečo. Veď zlodej kričal: Chyťte zlodeja! Neokomunistická strana SMER – SD je zlepencom súdruhov, ktorí vyšli z KSS. Neveríte? Na začiatku Komunistická strana Slovenska. Niektorí členovia, vraj národno-eštebácke krídlo, zakladá HZDS. A iní, vraj úprimní ľavičiari, dokončujú rozdelenie Komunistickej strany Slovenska na tri časti vznikom SDĽ: Strana demokratickej ľavice. No a pravým, tzv. privatizačným oblúkom sa HZDS štiepi na urazené, ale demokratické HZD pod vedením starého uja a ortodoxne eštebácke pod vedením veľkého muftiho doktora Vladimíra Hrozného. Ľavým oblúkom SDĽ štiepi sklamaný a ambiciózny súdruh doktor Fico z KSS cez SDĽ na SMER s jeho stratenou treťou cestou a na nepochopených intelektuálskych a tradicionalistov lipnúcich na čerešničkách.
No a v ktorej hlave vznikol nápad začať zliepať? Možno takmer v neexistujúcej a v dlhoch sa topiacej značke sociálna demokracia. Možno v hlave marketingového mága Fedora. Rozhodne tam niekde treba začať hľadať prvopočiatky tzv. zlepenca, toho neokomunistického. Pekne v strede ľavého spektra s krásnym zahraničným akceptovateľným názvom, podľa niekoho vraj krytím. Ako sa nám pekne zišli súdruhovia boľševici v zlepenci. Takže kľudne môže Fico rozprávať o zlepenci, veď ho má vo vlastnej strane. Zlepenec bývalých odídencov z rôznych strán akurát do jedného. Nikto neostal sám, všetci prišli pod jedny slepačie krídla. Mamka Fico ich uchováva pod svojimi krídlami a oni sa vo vnútri hryzú. Takže len toľko na úvod, pretože stále beží schôdza na odvolávanie Fica.
Čakali sme, že tu budú odznievať argumenty. Nie, toto nebolo tak, nemáte pravdu, lebo, prípadne toto bolo síce takto, ale vyvodili sme takúto a takúto zodpovednosť. Nie, tam sa nerozkradlo, lebo na to prišli novinári, tak nakoniec z toho bol normálny tender. Nie, tu sa neukradlo na diaľniciach až toľko peňazí, pretože sme to zastavili. Ale nič také nepočujeme. Je tu len kydanie na bývalé vlády. Aj to len v určité obdobia. Nekydá sa napríklad na roky 2006 až 2010. No, je to celkom pochopiteľné, lebo aj vtedy bol pri moci Fico so svojím zlepencom HZDS a SNS. Vtedy bola to výhoda, pretože keď si chcel niekto uchmatnúť viac, tak tí ostatní ho tak trochu bonzli. Vtedy vyplávali niektoré veci na povrch omnoho skôr. Teraz je výhoda, lebo zlepenec jednej vládnej strany si to drží pekne pod pokrievkou. A treba sa viacej štúrať, viacej pátrať, viacej hľadať. Ale ako sa hovorí, lož má krátke nohy. Aj tu sa príde na to, kde sa strácajú peniaze z verejných zdrojov, z nášho rozpočtu, peniaze občanov Slovenskej republiky, ktoré má spravovať vláda Slovenskej republiky.
Už pri mojom prvom prejave v rozprave som sa pýtal, či má niekto pocit, že sa na Slovensku žije lepšie. No nebudem sa na to pýtať vás, pretože vy, aj keď chodíte medzi ľudí, vy si vždycky poviete len to svoje. Poviete len to, čo ľudia chcú počuť. Pripravíme vám takéto a takéto dobré veci, pripravíme vám dobré opatrenia. To, že sú len chvíľkové alebo len také, aby zalepili časť oka, aby sa nedali vidieť tie veľké špinavosti, pri ktorých občania prichádzajú o omnoho väčšie peniaze, to je už vec druhá.
A najsmutnejšie na tom je, že stále nemáte dosť. No ono je to pochopiteľné. S mocou rastie chuť a ak niekto okúsi alebo zacíti vôňu peňazí, zvyčajne ho to pohltí tak, ako hráča na automate, stlačí tam ten gombík a vybehne mu výhra. Stlačí druhýkrát, vybehne ďalšia. Stlačí tretíkrát, ej, už to nevyšlo. Stlačí štvrtýkrát, zase to nevyšlo. Stlačí piatykrát, už prišiel o vklad. Nahádže ďalšie, musí sa mi to vrátiť. A stláča, stláča, stláča, aby sa mi to vrátilo, ale už sa mu to nevracia, už len stráca. A toto mi pripadá tak nejak podobne. Vy stláčate, stláčate, niekto stále vyhráva, ale občania v tejto krajine strácajú. Strácajú, pretože tie peniaze sa strácajú z toho rozpočtu. Ľudia nezodpovední, bezcharakterní riadia určité rezorty, riadia štátne organizácie a neriadia ich dobre.
Našou filozofiou je nenominovať politicky do takýchto riadiacich orgánov. Prečo? Pretože tam majú byť skutoční odborníci, ktorí to vedia, ktorí to zvládnu a vďaka ktorým budú štátne podniky, štátne organizácie niektoré teda prosperovať a niektoré fungovať efektívne. Je veľmi, veľmi málo príkladov toho, kedy štátne organizácie fungujú efektívne. No prečo je to tak? Pretože štátne organizácie sú klientelisticky dosadené svojimi ľuďmi, prekvitá nám tuná rodinkárstvo, však prečo by sme nepomohli svojim, že? Takže každý, kto má nejakú konexiu v akejkoľvek straníckej štruktúre, chce mať istotu teplého štátneho miestečka za dobrých podmienok, s dobrým platom. Veď prečo nie, veď je to zo štátneho. To neplatí Fico zo svojho ani Kaliňák, ani ďalší ministri. To ide z rozpočtu verejnej správy, z peňazí občanov Slovenskej republiky. A niekde do týchto štátnych organizácií sú dosadené len tzv. figúrky. Chceš mať funkciu? Budeš ju mať. Budeš mať dobrý plat, ale budeš nás počúvať. Budeš robiť to, čo ti niekto nadiktuje. Prečo? No pretože tu je potrebné, aby sa stratila takáto čiastka. Tu je potrebné, aby tendrík vyhrala táto firma. Tu je potrebné, aby sme dosadili ešte tohto človeka. Vieš, odtiaľto sme ho museli dať preč, lebo mu prišli na kšefty, tak za odmenu dostane flek na tomto teplom miestečku u teba. A takto to, žiaľ, funguje pod zlepencom vládnej strany.
A toto sú financie, ktoré sa strácajú. Toto je tá neefektivita celého tohto zbastardeného systému. Zbastardeného systému amorálnych ľudí bez charakteru. Ja by som chcel vidieť ten pohľad, keď sa ráno poslanci vládnej strany zobudia a pozrú sa do zrkadla, pozrú sa na seba a čo im v tej chvíli prebleskne hlavou. Či im prebleskne to, že, joj, zase tam musím ísť počúvať tie reči, ktoré sa mi neradi počúva, lebo naozaj tí poslanci opozície majú pravdu, nemali by sme až toľko rozkrádať, nemali by sme umožniť, aby súkromníci zarábali na mozoľách občanov. Alebo si povedia: Ha, no kde im zase tuná ukrojíme, kde im zase zoberiem, kde si zase prilepšíme, už sa na to teším. Je to smutné.
Hovorí sa, že nehádžme všetkých do jedného vreca. Áno, viem si predstaviť ľudí, ktorí v tom SMER-e sa vedia ohradiť, že ja som v živote nič neukradol, ja som predsa normálny človek, som starosta v obci, snažím sa pre tých ľudí urobiť maximum. Ale, žiaľ, sú takisto súčasťou tohto hnusného systému. Sú súčasťou a majú dve možnosti. Hrdo vypnúť hruď a povedať: No tak nie, priatelia, už to prekračuje naozaj všetky medze, ja s vami končím, ja odchádzam. No ale nesie v tomto prípade riziko, že všetci jeho známi, kamaráti, rodinní príslušníci prídu tiež o miesta, pretože si to presadil, aby tam boli dosadení, aby mali teplé fleky. Takže on je už v podstate odpísaný. Ale možno s dobrým pocitom by odišiel a so vztýčenou hlavou. Ale takého sme ešte nevideli. A potom je tu druhá možnosť, tzv. držať hubu a krok a zaradiť sa do stáda a pekne spolu ako ovečky idú do košiara, tak nevytŕčam z radu, skloním hlavu, popásam sa cestou, občas dačo uchmatnem a idem do toho košiarika. A potom z košiarika na pašu a potom zase naspäť.
Takže každý má možnosť výberu. A každý si vybral tú svoju možnosť. Darmo sa tu budú niektorí rozčuľovať nad tým: Neukazujte nám tu takéto zábery. To sú tie stranícke nominácie. To sú nominácie vládneho zlepenca SMER-u, ktorý si dosadzuje ľudí do správnych rád nemocníc a do ďalších štátnych inštitúcií. Videli sme to, mali sme to ukázané na videu. Hulvátstvo človeka, ktorý zodpovedá za riadenie piešťanskej nemocnice. A to je smutné. Že človek by sa mal vraj ovládať. Mal by sa. Na druhej strane, čo je veľa, to je veľa, že, povie si niekto. Máme tu moralistov, ktorí nás poúčajú. Ja som ešte naozaj nepoužil nejaké vulgárne slovo. Stačí si pozrieť synonymický slovník. Sú to bežné slová, ktoré sa kedysi používali na označenie istých typov ľudí, ale nie sú vulgárne. Nie sú vulgárne. Ono zle sa počúvajú, áno, keď sa pomenúvajú veci pravým menom. Ak sa to niekoho bytostne dotýka, nuž asi je na to dôvod. Ďalšia ľudová múdrosť hovorí, že bez lístka sa ani, či bez vetra sa ani lístok nepohne.
Mali sme tuná aj ministra Richtera, ktorý sa ohradzoval voči kolegovi Mihálovi a vytýkal mu, nieže by mal obraňovať Fica, pretože jeho odvolávame, nie Mihála, nie Kaníka, nie Radičovú, odvolávame Fica, vytýkal mu, že rozdával knižočky, ako neplatiť dane a odvody. Ďalší známy mi napísal, chcel, aby som to teda povedal už predtým, nestihol som to, venoval som sa tomu, čo som mal pripravené, že poradiť, ako ušetriť na dani, neznamená okradnúť, ale aby človek nezaplatil viac, ako mu káže zákon, aby murár, maliar či lekár neplatil viac, ako má, a neokrádal svoju rodinu o peniaze, čo ťažko zarobil.
Počúvate, páni z vládnej strany? Ja vám to zopakujem ešte raz. Poradiť, ako ušetriť na dani, neznamená okradnúť, ale aby človek nezaplatil viac, ako mu káže zákon, aby murár, maliar či lekár nezaplatil viac, ako má, a neokrádal svoju rodinu o peniaze, čo ťažko zarobil. Ja viem, že niektoré výrazy vám tam nič nehovoria, ako napríklad ťažko zarobiť, určite vám hovoria niečo výrazy okrádať vlastnú rodinu, pretože to sa snažíte, nie, snažíte sa priniesť do rodiny čo najviac aj za cenu toho, že to je na úkor ostatných občanov Slovenskej republiky. Možno nie priamo, aby som vás neobviňoval, ale ešte raz zopakujem, ste súčasťou tohto zbastardeného hnusného systému. Systému, ktorý ste si upravili na svoje pomery tak, aby bolo možné podľa zákona, legálne ožobračovať občanov tejto krajiny. Aby bolo legálne, podľa zákona možné prideliť financie vybraným skupinám ľudí.
Konkrétne teraz mám na mysli, samozrejme, solárny klondike. Už som sa pýtal premiéra, či mu nevadí zohyzdená krajina pod solárnymi panelmi, pretože mne to neskutočne vadí. Tam, kde bola kedysi príroda, bola lúka, nad ňou les, tam sa teraz čnie pole solárnych panelov. Ale videl som aj iný príklad. Na predajni Jednota, už teraz si nespomeniem, kde to bolo, tiež na streche mali solárne panely. Hovorím si, to je paráda. Takto by to malo byť. Využiť nevyužité plochy, zastavané. Nie čistú prírodu, nie čistú prírodu na to, aby to niekto využíval a ryžoval na tom a niekto mu to odklepol, výkupnú cenu na pätnásť rokov dopredu. No povedzte mi, páni poslanci SMER-u, nie je to okrádanie občanov? Vy zabezpečíte výkupnú cenu garantovanú tým, ktorí dopredu vedeli, že to takto bude, a ktorí sa mohli dopredu pripraviť na to, že si pripravia takýto projekt. Ale pozor, bolo tam obmedzenie. Výkon nesmie presiahnuť určitú hranicu. Takže len vy, ktorí ste tu, to dostanete, ostatní, keď sa prihlásia, čert ich zober, už nedostanú nič.
Kto zaplatí zvýšenú výkupnú cenu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov zo slnečných kolektorov? No niekto to zaplatiť musí. Niekto to zaplatiť musí, pretože tým sa tá výkupná cena musí zaplatiť, podľa zákona. Podľa zákona, ktorý ste si vládni poslanci SMER-u schválili. No povedzte mi, kto to zaplatí? Čo? Nič? Nepočujem.
Pán Blanár, kto to zaplatí? Nie vy. Občania tejto krajiny. Občania tejto krajiny musia platiť za kšefty, ktoré ste dohodli vybraným skupinám.
Samozrejme, to nie je všetko. Ja som tu naozaj čakal, že tu budú vystupovať poslanci vládnej strany a povedia: Nie, tento tender nebol tak, ako je napísané v novinách, a vyvodila sa takáto a takáto zodpovednosť. Ten človek, ktorý bol za to zodpovedný, bol odstránený a už nefunguje tuná v štruktúrach. Nie, že dostal teplé miestečko niekde inde, nie, že, no, bol odvolaný z funkcie, ale peniaze sú už nenávratne preč.
Môžeme sa opýtať kolegu Bagačku, ten tu už teraz nesedí, pred chvíľkou tu ešte bol: Kto zaplatil za osemtisícové lavičky v meste, kde primátoruje? Firma dostala vyplatené za tie lavičky, ktoré tam osadila, aj za tú plechovú skulptúru, ale Európska komisia neuznala tento výdavok. Jedna lavička predsa nemôže stáť 8-tisíc eur! A koľkože ich tam bolo? No nič, tieto peniaze neboli uznané, ale práce boli vykonané, projekt bol dokončený, takže to, čo neuznala Európska únia, muselo zaplatiť mesto. A to boli peniaze občanov, to boli peniaze občanov z podielových daní, na ktoré musel niekto robiť, na ktoré musel niekto pracovať, na ktoré musel niekto makať. A byť zamestnaný, prípadne podnikať, aby sa tie peniaze do rozpočtu mesta dostali. Nemohli byť tieto peniaze určené na niečo zmysluplnejšie? Zovšadiaľ, úplne zovšadiaľ počúvame, že treba rekonštruovať školy, škôlky, chodníky, cesty, že treba rekonštruovať osvetlenie, že treba rekonštruovať obecné a mestské úrady, zefektivizovať prevádzku. Toto je tá vaša efektivita? Nie, to je opäť okrádanie občanov. A toto je len jeden z mála príkladov humpľovania majetku, verejných zdrojov, peňazí občanov Slovenskej republiky.
Včera som začal tým, aké kauzy má táto Ficova vláda od roku 2012. On sa niekto ohradil, to sú len nejaké výpisky z internetu. Z internetu, áno, zmluvy sú zverejnené na internete. Chvalapánubohu! Musia byť zverejnené a podľa toho sa dá kontrolovať, kto kde za akú zákazku zaplatil a ako sa ku nej dostal. Aspoň takáto verejná kontrola dokáže byť aj pri tom množstve, neskutočnom množstve zmlúv, ktoré sú zverejňované na centrálnom portáli. Tak dá sa v nich pohrabať a dá sa z nich zistiť naozaj veľmi veľa. Kto kde aký kšeft dostal a za koľko. No a potom stačí jednoduché porovnanie, aha, tento prístroj sa dá kúpiť za toľkoto a, aha, tuná sa dal dvojnásobok. No, celkom pekná ryža. A tuná takáto služba bežne stojí toľko a tu, éééj, teda tuná toho máme.
Takže poďme pekne poporiadku. Včera som začal rozprávať o ministerstve dopravy a niektorých ďalších. Poďme na ministerstvo financií. Nehovoríme len o priamom ožobračovaní, ale aj o klientelizme, ktoré je tiež súčasťou korupcie. Rozprávková kariéra štátneho úradníka. Generálnym riaditeľom sa stal za sedem dní. Naozaj rozprávkové.
Občania Slovenskej republiky, nechcel by sa niekto z vás stať generálnym riaditeľom za sedem dní? Určite, vidím kývať hlavami, áno, to by bolo skvelé. No, prísť z minimálnej mzdy na pártisícový príjem, veď to je úžasné. Veď to je úplne úžasné! Koľkým vám by som to doprial, občania Slovenskej republiky, aby ste neživorili z minimálnej mzdy.
Od roku 2012 pracuje ako generálny riaditeľ sekcie daní a ciel Finančnej správy Slovenskej republiky. Najprv získal základnú hodnosť nadporučík a hneď nato vysokú dôstojnícku hodnosť plukovník. Daniel Čech je tak druhý najsilnejší muž vo finančnej správe a riadi viac ako 9-tisíc colníkov a daňových úradníkov. Daniel Čech je pravou rukou prezidenta finančnej správy Františka Imrecze a je aj členom komisie pre zavedenie bločkovej lotérie na Slovensku. Jasný príklad klientelistického správania. Ako sa môže niekto stať generálnym riaditeľom za sedem dní? Ako môže vôbec niekto získať hodnosť nadporučíka a okamžite nato sa stať plukovníkom?
Viete, bol som na vojne, stala sa mi takáto vec. A keďže som bol u zdravoťákov, už po dvoch mesiacoch sme dostali prvú hodnosť, slobodník. To bola tá jedna frčka. No je to preto, že keď človek príde na ošetrovňu, tak obyčajný vojak si nemôže vyskakovať predsa na zdravoťáka a musí počúvať jeho rozkazy, preto zdravoťáci dostávali túto frčku o mesiac skôr ako bežní vojaci, pokiaľ ju získavali. O dva mesiace nato som dostal vyššiu hodnosť, desiatnik. No a predtým, opäť skôr ako bežní vojaci, som dostal hodnosť čatár, bolo to už síce pred odchodom z vojenskej služby, pretože už v tom čase bola tesne pred ukončením základnej vojenskej služby, ale bolo to v tých základných hodnostiach. Pýtal som sa kamarátov – kapitánov, poručíkov, nadporučíkov, za ako rýchlo získali túto hodnosť. Jóój, to je veľmi dlhá kariéra. Fúúha! A tuná čítam, nadporučík a bauch, plukovník. Veď to sú míľové skoky, to ani kocúr v čižmách toto nedokázal.
Poďme ďalej. Ministerstvo vykladá zákon inak ako Európska komisia. Právnikov vyberajú bez tendra. Ministerstvo financií nevyberá právnikov na arbitráže podľa zákona o verejnom obstarávaní. V kauzách, ako sú napríklad spory so súkromnými zdravotnými poisťovňami, pritom idú na advokátov milióny eur. A hoci Úrad pre verejné obstarávanie to ministerstvu odobril, podľa Európskej komisie je výnimkou zo zákona len na výber sudcov v arbitrážnych sporoch. Podľa informácií ministerstvo v arbitrážnych sporoch advokátske firmy priamo oslovuje a robí malé súťaže. Aj v súčasnosti vyberá ministerstvo advokátov, ktorí budú našu krajinu zastupovať proti žalobe majiteľa zdravotnej poisťovne Union. V druhej arbitráži so spoločnosťou Achmea prebieha výber zástupcov Slovenskej republiky, na ktorý sa nevzťahuje zákon o verejnom obstarávaní, reagoval tlačový odbor ministerstva financií.
No prečo nie? Vyberú sa kamaráti, ktorým sa dohodí kšeft, pretože advokáti nepracujú zadarmo. Hovorí sa tomu čistá ryža. A to je jedno, že či vyhrajú, alebo prehrajú ten spor. Ich náklady niekto musí uhradiť. Takže opäť istý kšeft. Istý kšeft pre vybrané osoby. Takže Slovenská republika je na arbitrážnom súde, kde prichádza o milióny eur, o desiatky miliónov, o stovky miliónov, ba až miliardy, pretože aj takéto spory máme, a niekto nás zastupuje v týchto arbitrážnych konaniach a zarába na tom neskutočne krásne peniaze. Nie človek vybratý tendrom, človek vybraný priamo. Spoločnosti vybrané priamou cestou. Kšeft dohodený pre kamarátov.
Dcéra poslankyne SMER-u získala štátnu funkciu. Niekto si povie, prečo nie, veď keď je šikovná. Ale opäť, za akých okolností? Na daňovom úrade síce nikdy nepracovala, napriek tomu od januára šéfuje daňovým kontrolórom v Námestove. Reč je o Veronike Vorčákovej, dcére poslankyne za SMER – SD Viery Mazúrovej. Poslankyňa Mazúrová zároveň vedie v Námestove okresnú organizáciu SMER-u a je starostkou v Oravskej Lesnej. Tvrdí, že jej poslanecká ani stranícka funkcia s dcérinou kariérou nesúvisia. Inžinierka Veronika Vorčáková prešla na pozíciu riadnym výberovým konaním, odpísala na otázky Hospodárskych novín. Vorčáková si na ne včera večer nenašla. Podľa hovorkyne finančnej správy Gabriely Dianovej Mazúrovej dcéra prešla riadnym výberovým konaním a splnila kvalifikačné predpoklady. Má vysokoškolské vzdelanie ekonomického smeru druhého stupňa, uviedla. Od roku 2004 je tiež živnostníčka. Jej oprávnenie je v súčasnosti pozastavené. V živnostenskom liste má viac než dve desiatky predmetov podnikania, medzi nimi aj ekonomické, účtovné a finančné poradenstvo.
Šéf bývalého úradu pre štátnu službu Ľubomír Plai nepochybuje o tom, ako sa Vorčáková na miesto dostala. Je to evidentný príklad protekcionizmu, rodinkárstva a straníckeho klientelizmu. Plai vraví, že takéto prípady sa budú opakovať, kým na Slovensku nebude verejná a štátna služba odpolitizovaná. Súčasný systém totiž umožňuje vymieňanie úradníkov aj bez toho, aby v práci pochybili. Na ich miesta sa potom dostávajú vopred vybraní uchádzači a všetko je pritom v súlade so zákonom. Počúvate? Všetko je v súlade so zákonom. Všetko je v súlade so zákonom. To je len odpoveď na to, že hovoríte, ak viete o nejakých pochybeniach, dajte trestné oznámenia. Už to tu počúvame tretí deň. Ešte raz opakujem: Všetko je v súlade so zákonom. Vy si nastavíte podmienky, vy si k tomu schválite zákony a všetky tieto svinstvá sa dejú v súlade so zákonom. Nehryzie vás svedomie, poslanci vládneho zlepenca? Nehryzie vás? Jáj, vy ho už nemáte, prepáčte.
Poďme ďalej. Ministerstvo platí za polievanie kvetov 10-tisíc eur. Ministerstvo Petra Kažimíra platí firme za starostlivosť o zeleň 464 eur mesačne. Topkám to potvrdil tlačový odbor rezortu financií. Súkromná firma Beliba bola podľa ministerstva vybraná ešte bývalým vedením na základe prieskumu trhu. V januári 2013 bol opäť vykonaný prieskum trhu a na základe najnižšej ceny bola opäť vysúťažená spoločnosť Beliba, uviedlo ministerstvo vo vyhlásení. Kým prvú zmluvu v roku 2012 uzavrelo ministerstvo na 12 mesiacov za 5 568 eur bez DPH, tú aktuálnu už zvýšilo na 9 999 eur bez DPH, no s platnosťou predĺženou na dobu, pokým sa nevyčerpá spomenutá suma. Tá by podľa ministerstva mala vydržať 21 mesiacov pri totožnej cene 464 eur za mesiac. Zaujímavé je, že vybraná firma má podľa verejných informácií ako hlavnú činnosť prekladateľstvo. To je primitivizmus, čo? Prekladateľská firma polieva kvety na ministerstve financií. Vám to nebije do očí? Jáj, nie, prepáčte. Veď jasné, však vy to máte tak nastavené a všetko je v súlade so zákonom.
Viete, to je na tom to najhoršie, všetko je v súlade so zákonom, ale nikto nepovie, viete, naozaj je to premrštená suma, je to kšeft pre niektorú vybranú firmu, skončili sme s ňou spoluprácu, vypovedala sa zmluva, už nebude takáto firma polievať kvety alebo nie za takúto sumu. Ale ja som nič také nepočul. Ja som nepočul nikoho obhajovať: Nie, nebolo to tak a bola vyvodená zodpovednosť. Všetci sa tvária, že to je v poriadku. Áno, veď je to v súlade so zákonom. Tie zákony ste si schválili vy, páni poslanci vládneho zlepenca.
Miliónovú súťaž TIPOS-u riadi človek, ktorého podozrievali a odpočúvali. Obstarávateľ striktne odmieta tvrdenie záujemcu, že podmienky účasti sú šité na mieru konkrétnemu uchádzačovi, odpovedá štátna akciovka TIPOS na sťažnosti firiem, ktoré namietajú rozbehnutý tender na nákup reklamných a marketingových služieb za 4,76 mil. eur. Podľa dokumentov, ktoré má SME k dispozícii, námietky TIPOS-u poslalo viac firiem. Nepáčia sa im podmienky, ktoré podľa nich zužujú počet spoločností, čo sa môžu prihlásiť do súťaže. TIPOS, ktorý žije z peňazí stávkujúcich, je ochotný za reklamné a marketingové služby vyplatiť vysokú sumu. Dvojročná zmluva, v ktorej nie sú započítané hlavné náklady, teda nákup...; v ktorej sú započítané hlavné náklady, teda nákup reklamného vysielacieho času a inzercie v tlači, vychádza na 198-tisíc eur mesačne. Tender organizuje a námietky uchádzačov vybavuje úradník so spornou minulosťou. Šéfom obstarávaní v TIPOS-e, ktorý patrí priamo pod generálneho riaditeľa, je Milan Kuzma, ktorý za prvej vlády Roberta Fica pracoval na ministerstve obrany. Podľa týždenníka Plus 7 dní ho odpočúvala polícia pre podozrenia z prerábania zmluvy v prospech zbrojárskej firmy Willing na pokyn jej zamestnanca. Kuzma je podpísaný pod výzvou na vyhlásenie súťaže aj pod súťažnými podmienkami ako osoba zodpovedná za verejné obstarávanie.
Vám to nevadí, páni poslanci vládneho zlepenca? Vám to nevadí, že človek, ktorý má za ušami, zrazu rozhoduje o výbere na reklamné a marketingové služby v štátnej spoločnosti TIPOS, z ktorej štát čerpá financie pre ďalšie účely? 198-tisíc eur mesačne vyhadzuje spoločnosť TIPOS na reklamu, a pritom časť týchto peňazí mohla prúdiť do štátneho rozpočtu, prípadne iným príspevkovým organizáciám. Na to je určená. Na to je zriadená. To nie sú peniaze vyhodené do luftu, to sú peniaze priklepnuté určitým vybraným subjektom.
Čakal by som, že sa tu niekto postaví, viete, nie je to tak, predsa len sme prehodnotili, tie služby sú naozaj drahé, nemusí sa až toľko, tak sme upravili zmluvu alebo upravili sme tender za prijateľných podmienok a naozaj ten TIPOS nevyhadzuje 198-tisíc eur mesačne za reklamné a propagačné služby a marketingové. Ale ja som tu také nič nepočul. Prečo neobhajujete Fica? Veď toho odvolávame kvôli takýmto kšeftom, kvôli úniku peňazí.
Poďme ďalej. Z januára roku 2013: Daniari dajú za portál vyše 8,3 mil., firmu vybrali priamo. Osem celá tri milióna, nádhera! Mať takýto obrat vo firme, skákal by som dva metre dvadsať. Nemám teda firmu, takže skákať nemôžem, a nemám ani 8,3 milióna. Ale niekto áno. Čítam: „Finančná správa bude mať nový portál. Má zabezpečiť pohodlný on-line prístup k službám, navigácii a opisu daňových procesov. Portál pripraví za takmer 8,4 mil. eur firma DITEC, má byť hotový do dvoch rokov. Fungovať by mal v januári 2014, keď začne platiť zákon o povinnej elektronickej komunikácii s daňovými úradmi. Účinnosť tohto zákona sa pre nepripravenosť daniarov posúva už trikrát. Pridali k inej zmluve. Ministerstvo financií podpísalo s DITEC-om zmluvu na projekt začiatkom januára cez rokovacie konanie bez zverejnenia. Rezort financií tvrdí, že postupoval podľa zákona o verejnom obstarávaní. Išlo o doplňujúce práce a služby k pôvodnej zmluve o centrálnom elektronickom priečinku (CEP). Ministerstvo financií tvrdí, že ich potreba vyplynula dodatočne z nepredvídateľných okolností.“
To je krásny argument, nepredvídateľné okolnosti! Čo to muselo byť za babráka, ktorý pripravoval takúto zmluvu, keď nepredvídal okolnosti? To nevieme definovať požiadavky na softvér? Ale vieme. Ale toto bolo vopred pripravené ako kšeft pre niekoho. A už vopred sa vedelo, že sa bude dodatkom riešiť niečo, aby to neklalo oči, pretože tá suma by bola určite vyššia.
Opäť by som čakal, že niekto príde a bude obhajovať: Viete, naozaj, pochybili sme, bolo to tak, bolo to bez výberu a naozaj ten dodatok tam nebol, nesmel byť riešený, alebo nemal byť riešený, pretože tým firma zase získala niečo dodatočne. No a ten človek, ktorý to pripravoval, takéto podmienky, bol odvolaný a už nepracuje v štátnej správe. Ale ja som nič také nepočul. A kto to celé riadi? No vládna strana SMER. A kto nad tým všetkým stojí? No Fico. Tak keď nestojí, možno leží momentálne, ale určite tam je, veď on vám všetkým šéfuje, od neho dostávate rozkazy, príkazy. Alebo sa každý z vás riadi vlastnou hlavou? Ani to by som sa nečudoval.
Poďme na ministerstvo hospodárstva. Však máte mať príklad odkiaľ. O tom, že u Pavlisa chceli webstránku až za 170-tisíc, som už hovoril, aj o predaji bytov v Ružinove zamestnancom Fondu národného majetku. Aj o Transpetrole, ktorý si prenajal luxusný ski-box na Slovane za 211-tisíc eur. Ale hovorme o hmotných rezervách, pretože niektorí z poslancov vládnej strany, a neviem, či to bol náhodou pán Kaliňák, vytýkal bývalej vláde, niektorej z bývalých vlád, že cez hmotné rezervy prišla vtedy vláda o pár sto miliónov; o pár stotisíc, prepáčte. No ale tuná čítam: „Hmotné rezervy za Ficovej vlády prerobili 700-tisíc.“ Takže keď oni, tak aj my môžeme?
Najmenej 700-tisíc eur prerobil štát na obchodoch s cukrom a pšenicou, keď ich nakupoval za premrštené ceny od partnera finančnej skupiny J&T Igora Rattaja. Správa štátnych hmotných rezerv kúpila cez svoju firmu Poľnonákup Tatry minulý týždeň asi 100-tisíc ton cukru. Za tonu zaplatila Rattajovej firme Montir 697 eur. Spotová cena sa vtedy pohybovala okolo 520 eur, vraví šéf Slovenského cukrovarníckeho spolku Radovan Roba. Štát tak preplatil najmenej 177-tisíc eur.
Preplácali aj pšenicu. V centrálnom registri zmlúv sa objavilo ďalších päť zmlúv s Rattajovou firmou Montir. Všetky sa týkajú nákupu a predaja poľnohospodárskych produktov. V decembri 2014 (pozn. red.: správne malo byť „2013“) štát od Montiru kupoval v troch várkach 10-tisíc ton pšenice. Za tonu zaplatil zhruba 212 eur, hoci podľa Potravinárskej poľnohospodárskej platobnej agentúry, bolo to opravené v sobotu o 6.43, poznámka, predávali pestovatelia tonu asi za 160 eur. Nákupom cez sprostredkovateľa tak štát stratil 518-tisíc eur. Ešte raz, nákupom cez sprostredkovateľa tak štát stratil 518-tisíc eur. Pol milióna stratil štát!
Čakal by som, že tuná vystúpi niekto z poslancov vládneho zlepenca a bude obhajovať: Áno, stala sa chyba, áno, bolo to nachystané pre pána Rattaja, ale ten človek, ktorý to zabezpečil, už nepracuje v štátnych hmotných rezervách. Ale ja som tu nič také nepočul. Kšeft pripravený pre vyvoleného. Kto by nechcel? Občania Slovenskej republiky, nechcel by z vás niekto pol milióna? Jasné, všetci by sme to chceli, že? To by bolo parádne! To by sa mohlo aspoň raz do roka vycestovať na poriadnu dovolenku, oddýchnuť si od týchto každodenných starostí, stresu, od exekútorov, bolo by to krásne. No ale viete, nebudete mať toho pol milióna, lebo o tie prišiel štát za vládnutia vládnej strany SMER. Štát prišiel o pol milióna.
Vládny materiál o SPP má v záhlaví hlavičku J&T, o tom sme už hovorili pri prvom odvolávaní Fica. Štátny podnik ušil súťaž na mieru. Šéfovi vybral luxusný mercedes s masážou. To je zaujímavé. Ja už som si to predtým čítal. Potom, čo ministerstvo dopravy zrušilo zmluvu na nákup luxusných limuzín Audi pre manažment železničnej spoločnosti Cargo, sa vynára ďalšia zaujímavá ukážka hospodárenia, tentokrát v Správe štátnych hmotných rezerv. Hm, opäť štátne hmotné rezervy. Tam už sme prišli o pol milióna, prečo nie o ďalšie peniaze? Tá sa rozhodla opotrebovaný mercedes, ktorý využíval jej predseda a vedenie, vymeniť za novšie vozidlo, ale technické požiadavky naň boli vo verejnom obstarávaní stanovené tak prísne, že ich mohol splniť len málokto. Žeby práve preto ponuku dala iba jedna spoločnosť, ktorá trhla jackpot? V rámci zákazky bolo predložených 12 žiadostí o účasť a 10 záujemcov si prevzalo súťažné podklady. Ponuku predložila jedna spoločnosť, informovala Topky hovorkyňa Správy štátnych hmotných rezerv Marcela Zelinková. Kúpnu zmluvu s bratislavskou spoločnosťou, ktorá súťaž vyhrala, uzatvoril 2. augusta na sumu 67 133,70 eur s DPH a vďaka nej sa bude môcť predseda, podpredseda, vedúci služobného úradu a všetci vedúci zamestnanci voziť na Mercedese Benz E400 Formatic sedan.
To je paráda, voziť sa v aute, kde rovno dostanete masáž. Sedíte, nemusíte ho šoférovať a ešte vás masírujú. No to by bola paráda. Občania Slovenskej republiky, nechcete aj vy takéto auto? Mercedes s masážnym systémom v sedadlách za 67-tisíc eur? No kto by nechcel. Ale viete, má ho vedenie štátnych hmotných rezerv. Načo im je takéto drahé auto? No skúsme sa ich opýtať, načo im je takéto drahé auto. Ale veď to nie sú ministri. To je len manažment a vedúci štátnych hmotných rezerv, ktorí už vyhodili pol milióna súkromnej firme.
Čakal by som, že niekto z vládnej strany bude obhajovať, no áno, prepáčte, stala sa chyba, bolo to predsa len ušité na mieru jednej firme, ktorá splnila podmienky a len ona mohla dodať tento mercedes alebo toto vozidlo pre manažment štátnych hmotných rezerv. Áno, vyvodili sme dôsledok, človek, ktorý mal na starosti toto verejné obstarávanie, už tu nepracuje a nepracuje už v štátnej správe. Nič nepočujem. No ako by som mohol? Nič sa nestalo. Nič sa nestalo, všetko je v súlade so zákonom. Všetko je v súlade so zákonom. Vyhodených do luftu 67-tisíc eur za pohodlné luxusné vozidlo pre manažment štátnych hmotných rezerv.
Štátna spoločnosť platí firme milionára Brhela, zmluva je tajná. SEPS odmieta zverejniť zmluvu, podľa ktorej firma veľkopodnikateľa spájaného so SMER-om zarobí takmer 20 mil. eur. Jozef Brhel je tajuplný podnikateľ, ktorého majetok sa odhaduje na 350 mil. eur a v rebríčku najbohatších Slovákov zverejnenom v týždenníku Plus 7 dní mu patrí 4. miesto. Nedávno prvýkrát priznal, že do sféry jeho vplyvu patria aj firmy, ktoré úspešne podnikajú v energetike a vo fotovoltaike, teda výrobe solárnej energie. O tej som už hovoril, solárny klondike, kšeft. Jedna z nich je aj Alter Energo, ktorá koncom apríla uzatvorila so štátnou spoločnosťou Slovenská elektrizačná prenosová sústava, v skratke SEPS, zmluvu o diele takmer za 20 mil. eur bez DPH. Za túto sumu má vybudovať transformátor elektrickej rozvodne v Stupave a diaľkové riadenie celej stanice. Hoci je SEPS zo zákona povinná svoje zmluvy zverejňovať, jej právnici tvrdia, že nemusia zverejniť celé znenie zmluvy, ale iba jej torzo. Verejnosť sa teda nedozvie, za čo presne štátna spoločnosť firme Jozefa Brhela platí. 20 miliónov platíme, nevieme za čo? Niektorí to vedia, ale nechcú to povedať občanom Slovenskej republiky.
Čakal by som, že niekto z vládnych poslancov sa postaví sem a povie, áno, predsa len 20 mil. platiť za niečo, o čom nie je jasné, nie je na mieste. Viete, predsa len, pochybili sme a človek, ktorý podpísal takúto zmluvu a nechce zverejniť údaje, už nepracuje. Nie, štátna firma SEPS funguje aj naďalej v pôvodnom zložení. A niekto si pohodlne mastí vrecká 20-miliónovými pálkami. Nepočul som tu obhajobu Fica, ktorý riadi tento štát, že vyvodil nejakú možno i len politickú zodpovednosť, ale štát prichádza o 20 miliónov. A nevieme za čo.
Miliónová pomoc panelákovej firme Grandwood. Vláda Roberta Fica chce dotovať sumou 21,3 mil. eur málo známu firmu so sídlom v košickom paneláku, ktorej základné imanie je 5-tisíc eur. Ide o spoločnosť Grandwood, ktorá plánuje vo Vranove nad Topľou zamestnať v drevovýrobe 390 ľudí. Priblížme si chronológiu celej tejto investície.
V máji 2011 bola v Košiciach založená firma VB Star. O pol roka, na Mikuláša 2011, bola táto firma prevedená na dvoch občanov českej národnosti a jedného Nemca s tureckým pôvodom, uviedol Galko, podľa ktorého došlo aj k zmene názvu firmy. Sídlo v košickom paneláku. V súčasnosti je sídlo firmy na adrese obyčajného paneláka v strede obytného sídliska v Košiciach. Takmer rok nato, 21. septembra 2012, spoločnosť podpísala zmluvu s mestom Vranov nad Topľou, poznámka TASR, zmluvou dostala do nájmu za 1 euro za meter štvorcový na rok pozemok o výmere 80-tisíc metrov štvorcových. "Podmienkou na začatie užívania však bolo, že jej musí byť schválená dotácia," povedal Galko. Zároveň má spoločnosť predkupné právo po 12 rokoch pozemok kúpiť za cenu nájmu. Mesto sa vzdalo práva predčasného vypovedania zmluvy, dodal podpredseda SaS. Dodatok k zmluve o pozemkoch bol podľa neho podpísaný 27. decembra 2012. Celá vládna suita bola vo Vranove 15. februára 2013 a 12. marca 2013 bola podaná žiadosť o štátnu pomoc na ministerstve hospodárstva. "Živnosť na spracovanie dreva si spoločnosť rozšírila až 6. apríla 2013," konštatoval podpredseda SaS. "Toto sa nedá nazvať inak ako drevený smerácky tunel," vyhlásil. "Ako sa teraz majú cítiť živnostníci a podnikatelia, ktorí sú 20 rokov na trhu," opýtal sa kolega Galko.
Očakával by som, že sa tu postaví niekto z vládneho zlepenca vládnej strany SMER a bude obhajovať: Áno, viete, prepáčte, stala sa chyba, bol to nachystaný kšeft pre nášho smeráckeho kolegu alebo nášho donora, ale predsa len sme vyhodnotili, že to asi nebude dobré získať len tak 20 miliónov od štátu pre firmu, ktorá bola založená tesne pred podaním žiadosti o dotáciu. Viete, naozaj, predsa len ukrátili by sme ostatných živnostníkov, veď ako by k tomu prišli, že tí, ktorí podnikajú tuná už dlho, snažia sa držať pracovné miesta, snažia sa držať zamestnanosť, nedostanú ani fň, ale vybraná firmička panelákového typu ligne 20 mil. eur. Opäť nič také som tu doposiaľ nepočul. Nič také nikto z vás nepovedal. Nikto neobhajuje Fica, ktorý riadi tento štát. Štát, v ktorom sa prideľujú financie vopred vybraným účastníkom. Opäť 20 mil. len tak.
Vážení občania Slovenskej republiky, nechceli by ste niekto 20 mil. eur? Viete, stačí si založiť firmu v niektorom paneláku na ktoromkoľvek sídlisku na Slovensku, byť v správnej strane, prilepiť sa najlepšie, lebo to je najlepšie, prilepiť sa k niekomu, byť v správnych štruktúrach a potom sa dohodnúť, že podáte žiadosť, rozšírite si živnosť na akúkoľvek činnosť a potom sa vytvoria akože nejaké pracovné miesta a dostanete 20 miliónov. Jaj, to nemôže každý, aha, to môžu len vybraní. Ale nikto to tu neobhajuje. Nikto sa za toto neospravedlnil. Nikto za toto neodstúpil, nikto nebol odvolaný a kšefty idú ďalej.
Júl, nie, 7. apríl 2013. Tepláreň dala za softvér 15 miliónov. Fond národného majetku vrátil do funkcie riaditeľa Bratislavskej teplárenskej Vladimíra Račeka napriek tomu, že za prvej Ficovej vlády podozrivo hospodáril so štátnym majetkom. To je výsmech občanom Slovenskej republiky. Niekto podozrivo hospodári, ani sa mu to nedokáže, pretože všetko je v súlade so zákonom, ale aj napriek tomu za ďalšej vlády sa opäť vráti na teplý flek.
Občania Slovenskej republiky, nechcel by niekto z vás byť riaditeľom Bratislavskej teplárenskej? Viete, je tam slušný plat, máte služobný mobil, služobné auto, všetko k dispozícii, možno ani za teplo nemusíte platiť. Veď ste riaditeľom Bratislavskej teplárenskej. Možno sa stačí len prihlásiť niekomu, kto vás posunie do tejto funkcie. A to nevadí, že máte za sebou nejaké špinavosti, veď to sa dá prepáčiť, veď ste predsa len náš. Jaj, no to takto nefunguje, to musíte byť ten správny typ. Možno sa to udeje tak, že vieš čo, môžeš sa tam vrátiť, ale vieš, budeme potrebovať niečo naspäť. Či takto sa to nerobí? Ale my máme informácie, že niekde áno. Pekne v tichosti, v tajnosti, aby sa na to neprišlo. Veď kto by sa už len priznával k tomu, že dosadili ma do funkcie a niečo za to musí byť späť? Veď by bol vyhodený okamžite a namiesto neho by prišiel iný. Tak radšej si posedím na teplom miestečku a budem si tu pozorne a dôsledne počúvať príkazy zhora.
Fond Národného majetku teda vrátil do funkcie riaditeľa Bratislavskej teplárenskej už spomínaného človeka. Platby teplárov firmám Nes, Sevitech a Tempest za softvér sa podľa zistení SME od roka 2008 vyšplhali už najmenej na 15 mil. eur. Tepláreň s 332 zamestnancami tvrdí, že systém SAP potrebuje na efektívne riadenie. Koľko ľudí ho používa, nespresnila. Audit spoločnosti Deloit už v roku 2011 označil kúpu za príliš vysokú.
Viete, pracoval som v softvérovej firme, ktorá vyvíjala svoj vlastný softvér, ktorý bol takou malou konkurenciou SAP-u. Ale bol rádovo, rádovo o hodne, hodne lacnejší. Prečo musí teplárenská spoločnosť získať softvér za 15 miliónov? Nedalo by sa aj lacnejšie? Ale dalo. Dalo, súdruhovia z vládneho zlepenca, všetko ide, keď sa chce.
Ale nikoho som nepočul, že by obhajoval túto špinavosť s predraženým softvérom. Nikoho som nepočul, že by sa ospravedlnil, prepáčte, áno, opäť to bol kšeft ušitý na mieru vopred vybranej spoločnosti a vybrané firmy, ktoré predali softvér SAP pre teplárne, bol naozaj predražený. Ten človek, ktorý za to zodpovedal, už nepracuje na svojom mieste, už nie je súčasťou žiadnych štruktúr, v ktorých by mohol robiť takúto špinavosť. Ale ja som nič také nepočul. A kto je za to zodpovedný? No Fico, pretože on riadi tento štát, je to v jeho rukách, nie v mojich. Ale všetko sa deje v súlade so zákonom. A tento zákon ste si odklepli vy, páni poslanci vládneho zlepenca.
Páni poslanci SMER-u, vy schvaľujete tuná tie zákony, aj keď sa vždycky v médiách objaví Národná rada Slovenskej republiky schválila, nie, treba si pozrieť hlasovania, tam to je jasne vidieť, kto za to zahlasoval, kto odsúhlasil takúto špinavosť.
Teplári štedro obdarovali okrášľovacie firmy. To, že Bratislavská teplárenská obdarovala počas prvej Ficovej vlády firmu, ktorá sa stará o krásu tela a dobrú kondíciu, už bolo medializované. Podľa zistení SME však nominanti SMER-u Vladimír Raček a Ružena Lovasová okrem daru 3 300 eur brnianskemu plastickému chirurgovi Pavlovi Brychtovi rozdávali aj iným podobným zariadeniam. Dar už v roku 2010 vyvolal dohady, či si za štátne niekto z Bratislavskej teplárenskej neplatil estetické kúry. Tepláreň v novembri 2009 darovala firme Dispomed 3 350 eur na vzdelávacie aktivity formou odborných seminárov a kongresov a nákup špecializovaného zdravotníckeho materiálu.
Prepáčte, Bratislavská teplárenská má čo so zdravotníckym materiálom? Jáj, to bol dar. To je zaujímavé. Ako môže Bratislavská teplárenská, ktorá je dodávateľom tepla, darovať peniaze niekomu na nákup špecializovaného zdravotníckeho materiálu? A kto je to tá firma Dispomed, to je nejaká štátna organizácia? Veď to je súkromná firma.
Prosím vás, občania Slovenskej republiky, ktorí máte malé firmičky, prihláste sa, prosím vás, u Bratislavskej teplárenskej, že by vás obdarovali sumou 3 350 eur. A kľudne to môžete realizovať na odborné semináre pre vašich zamestnancov, prípadne na nákup špecializovaného zdravotníckeho materiálu. Dajte mi, prosím vás, potom vedieť, či vám bolo vyhovené, lebo bude zaujímavosťou, že či Bratislavská teplárenská takto sponzoruje štedro úplne každého alebo len vybraných.
Ale opäť som tu nepočul nikoho z vládnej strany SMER, aby sa ospravedlnil, že áno, prepáčte, Bratislavská teplárenská opäť pochybila a pán Raček tam už nedisponuje, nefunguje. Opäť tam bol dosadený. Opäť som nikoho nepočul, aby obhajoval túto špinavosť, že sa peniaze rozdávajú vybraným spoločnostiam. To je tak prízemné, takto sa šafári s peniazmi občanov Slovenskej republiky!
5. február 2013. Nakupoval emisie, vyvíjal super vojaka a teraz dostane státisíce na radiačné laboratórium. Jeden z dvojice manažérov garážovej spoločnosti Inter Blue Group, ktorá za prvej vlády Roberta Fica lacno získala emisné kvóty, ide z eurofondov čerpať peniaze na vývoj a inovácie. Zo zmluvy, ktorú zverejnilo ministerstvo hospodárstva, vyplýva, že firma Magic Tradig Corporation (MTC) Norberta Havalca má dostať nenávratný príspevok 636 330 eur na podporu inovácií v rámci projektu Komplex mobilného rádiologického laboratória. Čo presne vyvinie a čo už vyvinula, nie je zo zmluvy jasné, ministerstvo píše, že spracovanie projektu by podľa žiadosti o nenávratný finančný príspevok malo umožniť prípravu vstupných predpokladov pre budúcu možnú stavbu takýchto laboratórií. Zmluvu podpísala Slovenská inovačná energetická agentúra, ktorá je dcérskou organizáciou ministerstva. Odpovedali jednou vetou. Podľa dohody mal MTC zabezpečiť začať s projektom v januári a skončiť má v októbri 2015. Ministerstvo hovorí, že uhrádzanie výdavkov prebehne až na základe predložených účtovných dokladov za vykonané práce či dodané služby. MTC, ktorej jediným spoločníkom je podľa zmluvy Havalec, odpovedala jednou vetou: "Všetky otázky, ktoré ste položili ohľadom projektu, máme zodpovedané v zmluve, ktorá je uverejnená na internete."
Laboratórium by malo byť v kontajneri, ktorý sa dá prevážať nákladným autom. Ministerstvo obrany tvrdí, že s projektom nemá nič spoločné. Spravia to iní? MTC už dávnejšie uzatvorila zmluvu s bratislavskou firmou DSSI, ktorá je tiež blízka Havalcovi, za 80-tisíc eur si objednala priemyselný výskum mobilného rádiologického komplexu. Šéfka predstavenstva MTC Tatiana Svitková neodpovedala na otázku, či si výskum, ktorý stál 80-tisíc, nechajú preplatiť vyše 600-tisícami eur z eurofondov. Podľa ministerstva hospodárstva je zmluva s DSSI len jednou z mnohých, ktoré prijímateľ v rámci realizácie projektu uzatvoril. Celková výška príspevku z eurofondov sa tak podľa nich nevzťahuje len na činnosti, ktoré si Havalec kúpil od DSSI, ale na všetky uzatvorené zmluvy s dodávateľmi.
Super vojak, dohodou. Havalcova firma je známa aj vďaka projektu vojaka 21. storočia, ktorý po rokoch zastavil minister obrany Ľubomír Galko zo strany SaS. Výsledkom výskumu za 3,2 mil. eur bolo podľa Galka niekoľko štúdií a vzorky desiatich výstrojov pre vojakov zložených najmä z komponentov, ktoré nebolo treba preskúmať, ale stačilo ich kúpiť. Áno, výskum a vývoj by mal byť v Slovenskej republike podporovaný, ale nie na trápnosti, ktoré si niekto vymyslí a niekto mu to odklepne. Ale takto funguje vládna strana SMER. 636-tisíc len tak niekomu.
Občania Slovenskej republiky, nechceli by ste niekto z vás 640-tisíc eur? Verím, že áno, určite by sa takí našli, áno. Viete čo, skúste napísať nejaký projekt niečoho, čo ani nikto nevie poriadne definovať a nevie hlavne, čo bude výsledkom, možno nejaké mobilné laboratórium, ktoré ale netreba skúmať, možno stačí len nakúpiť komponenty, ale dajte si to, tie komponenty, nakúpiť cez druhú firmu, ktorá vám patrí, a tá vám bude fakturovať a dostanete peniaze z eurofondov. Viete, takto sa to robí podľa vládnej strany SMER.
Čakal by som, že niekto z vládnej strany to bude obhajovať. Áno, viete, prepáčte, stala sa chyba, štát príde len tak o 636-tisíc, ktoré mohli byť investované do zmysluplnejšieho výskumu na ktorejkoľvek vysokej škole na Slovensku. To sú peniaze, ktoré už žiadny racionálny výskum na Slovensku nedostane. A tak sú potrebné. Hovorí o tom aj minister školstva. Nikoho som nepočul, že by sa za toto ospravedlnil, ale za to je zodpovedný Fico, preto ho odvolávame. To sú už desiatky káuz, ktoré som spomínal.
O koľko už štát prišiel takýmto bohapustým mrhaním financií? Tu 20 mil., tam 20 mil., tam 518 mil., tu 640 mil., tam 18 mil. a pekne sa to zbiera. Je vám to málo? Je vám to málo? O koľko sa za tieto sumy mohli zdvihnúť dôchodky dôchodcom? Nielen smiešnym vianočným príspevkom, ja tu hovorím o systémovom zdvihnutí dôchodku dôchodcom. No, dáme si to vypočítať. Spočítame všetky tieto márnotratné, bohapusté mrhania financiami a spočítame vám to, o koľko by sa mohli zdvihnúť dôchodky všetkým dôchodcom na Slovensku. Alebo spočítame, že koľko peňazí mohlo byť investovaných do výskumu a vývoja, prípadne byť použité na zmysluplné projekty zamestnanosti. Nie také, ktoré sú opäť nachystané pre niekoho.
Ale už keď sme pri tom, tak poďme na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. 70 tendrov, 1 víťaz, to je známa kauzička, o ktorej sa tu už hovorilo. Ale poďme tuná, firma byrokrata získala zákazku za 1,7 mil. eur od jeho vlastného ministerstva. Július Činčala, šéf kancelárie štátneho tajomníka ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Jozefa Buriana, kedysi pracoval v súkromnom sektore. Jeho bývalá spoločnosť SIMS koncom minulého roka podpísala štátnu zákazku v hodnote 1,7 mil. eur s ministerstvom, kde je Činčala momentálne zamestnaný. Hovorca ministerstva tvrdí, že neexistuje, aby Činčala pomohol šéfovi svojej bývalej firmy kšeft uskutočniť.
Zastavte ma, ak ste toto už kedysi počuli. Až do septembra 2012 zastával 36-ročný manažér Július Činčala po štyri roky post člena predstavenstva obchodného riaditeľa Slovenskej informačnej a marketingovej spoločnosti (SIMS). V októbri 2012 sa Činčala stal šéfom kancelárie štátneho tajomníka ministerstva práce Jozefa Buriana. O čosi vyše roka neskôr podpísala spoločnosť SIMS štátnu zákazku v hodnote 1,7 mil. eur na dodávku informácií a dátovej podpory. Áno, hádali ste správne, Činčalovmu súčasnému zamestnávateľovi, ako aj ďalším orgánom ústrednej štátnej správy. Zmluva znie na štyri roky a jej predmetom je udelenie 216 užívateľských licencií na produkt firemného spravodajstva od SIMS, nazvaný Global Slovakia. 1,7 mil. len tak klientelisticky, vzdám sa konateľstva vo svojej firme, lebo viem, že budem dosadený na úrad štátneho tajomníka ministerstva práce a sociálnych vecí a rodiny, a viem, že si tam idem dohodiť kšeftík, pretože sme sa na tom zrejme dohodli vopred, to sú len moje dohady, ale ako by sa to ináč stalo, že človek, ktorý pracoval v nejakej firme, zrazu podpisuje kšeft pre ministerstvo práce, na ktorom pracuje.
Vážení občania, podnikatelia, ak by ste chceli získať pre svoju vlastnú firmu 1,7 mil. eur, stačí, aby ste sa zamestnali na úrade štátneho tajomníka na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny a potom si nejakým spôsobom priklepli kšeft pre vašu vlastnú firmu s dodávkou služieb. No takto sa to stalo, ale nikoho som nepočul, ani pána ministra Richtera, že by obhajoval: Viete, áno, prepáčte, pochybilo sa, áno, bolo to klientelistické správanie, keď si bývalý zamestnanec súkromnej firmy teraz pracujúci pre ministerstvo odklepne pre svoju firmu dodávku dátových služieb. Veď to je do očí bijúce. Je to primitivizmus, ale nikoho som nepočul, že by to obhajoval, že stala sa chyba a vyvodili sme dôsledky. Nikto nebol odvolaný, nikomu to nebolo zosobnené a kšeftík je vo vačku. Kto by nechcel 1,7 mil. eur? Nikto neobhajuje tento kšeft, nikto neobhajuje toho Fica, ktorého odvolávame za takéto kšeftíky. Premiér riadi ministerstvá a ministri zodpovedajú za svoje rezorty, a tam sa peľhá peniazmi. To nie sú súkromné peniaze, to sú peniaze občanov Slovenskej republiky vybraté na daniach. Na tie musel niekto pracovať svojimi vlastnými rukami, prípadne na to musel pohnúť rozumom, ale niekto to musel odrobiť aj za vás, páni poslanci vládneho zlepenca.
Na zvolenskom úrade práce vyhrávali výberové konania vyvolení. Riaditeľ úradu práce odovzdával podriadeným životopisy vopred vybraných výhercov výberových konaní spolu s menami ľudí, ktorí ich prijatie odporučili. Úrad práce vo Zvolene má oficiálneho riaditeľa, ale z úzadia ho ovláda miestna klika strany SMER na čele s poslancom Národnej rady Jánom Senkom. To je ten postarší pán z Detvy, ktorý sa v parlamente zviditeľnil len vtedy, keď sa potúžený alkoholom pokúšal kritizovať opozíciu, ibaže mal problém sformulovať zmysluplnú vetu, sa píše v Pluske. A práve tento poslanec často rozhoduje o tom, kto bude na úrade zamestnaný, na akej pozícii a ešte aj o tom, od ktorého dňa má nastúpiť. Aspoň tak to vyzerá podľa dokumentov, ktoré získal týždenník Plus 7 dní. Poslanec Senko tvrdí, že riaditeľa o prijatie svojich známych na zvolenský úrad nežiadal, len o nich podával referencie. Dole, po jeho slávnom vystúpení v parlamente, to je na obrázku.
Neskutočný klientelizmus, a to je presne to, o čom som už hovoril. Dosadzovanie si vopred vybraných ľudí na úrady. Aký to má efekt? No vynikajúci, pretože tí ľudia, ktorých si tam dosadíte, sú vám potom zaviazaní za to, že ste si ich tam dosadili a, samozrejme, že to máte istého voliča, lebo títo všetci ľudia vám musia byť vďační za to, že sa tam dostali a že majú v podstate zabezpečené trvalé miestečko teplé, lebo keby náhodou nie, že za vás nezahlasujú vo voľbách, tak im bude pohrozené: No, no, dávaj si pozor, lebo môžeš ísť z úradu preč. Na tvoje miesto čaká ďalších desať, ďalších sto.
Ale nikoho sme nepočuli, že by obhajoval, viete, áno, bolo to klientelistické správanie sa, vyvodili sme dôsledok. Ten dotyčný človek tam už nepracuje alebo pán Senko sa ospravedlnil ostatným občanom Slovenskej republiky, že ich nedohodil alebo referenciami neodporučil na miesto úradu práce. Nikto to neobhajoval.
Ministerstvo práce zaplatí za romantiku v kancelárii 800-tisíc. Úradníci na ministerstve práce opäť ukázali, že majú zmysel pre romantiku. Kreativitu v tejto oblasti prejavili pri ďalšom možnom zaujímavom nákupe. Po tom, čo sa prevalila kauza plánovaného zaobstarania veľkého počtu máp, Topky zistili, že ministerstvo sa chystá míňať peniaze daňových poplatníkov aj na iné zbytočnosti. Za samolepiace bločky a záložky v cene takmer 800-tisíc eur aj v tvare srdiečok alebo telefónov by sa nemuseli hanbiť ani niektoré PR agentúry. Zdá sa, že na ministerstve sa nevedia zaobísť bez samolepiacich bločkov a záložiek tak veľmi, že podľa rámcovej zmluvy zverejnenej na webe plánujú v najbližšom období nakúpiť neuveriteľných 358 100 kusov tohto tovaru v cene za takmer 800-tisíc eur. Vybrať si môžu až zo 16 druhov, ktoré sa líšia veľkosťou, kvalitou či počtom lístkov v balení. Pestrá je aj ponuka farieb a tvarov v podobe srdca, šípky, bubliny či telefónu, nehovoriac už o rôznych veľkostiach, materiáloch a farbách od tých základných až po neónovo krikľavé.
Rámcovú dohodu o kúpe kancelárskych potrieb uzatvorilo ministerstvo vlani v auguste so zvolenskou firmou Xepap, s. r. o., na štyri roky a sumu vyše 16,5 mil. eur s DPH. Obsahuje okolo 500 položiek s predpokladanými množstvami, ktoré sa plánujú za toto obdobie objednať a už na prvý pohľad sú niektoré z nich poriadne pritiahnuté za vlasy.
Občania Slovenskej republiky, nechceli by ste niekto 16,5 mil. eur? Stačí ponúknuť ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny ponuku napríklad na bločky. Alebo skúste to s perami. Aj perá sa potrebujú na ministerstve. Alebo možno to skúste s toaletným papierom, takým pohodlným, navoňaným, pretože ministerské zadnice asi potrebujú kvalitu. Skúste a budete mať istý kšeft.
16,5 mil. eur za zbytočnosť. Kamže išli tieto samolepiace bločky v tvare srdiečok, v tvare telefónikov? Naozaj treba takú romantiku na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny? Nemohlo tých 16,5 mil. byť použitých na niečo zmysluplnejšie? Ale nikoho som nepočul, ani ministra práce, sociálnych vecí a rodiny, aby obhajoval: Viete, áno, bola to hlúposť, bola to zbytočnosť. Ale viete, už to bol nachystaný kšeft pre niekoho a ten, kto to nachystal, už nepracuje na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Ale nič také som nepočul, nepočul som obhajovať tento hnusný kšeft. Alebo ospravedlniť sa zaň. Ale to ministerstvo niekto riadi. A toho ministra tiež niekto riadi a dosadil ho do svojej funkcie, a bol to Robert Fico, ktorého práve kvôli takýmto hnusným kšeftom odvolávame. Veď sú to peniaze daňových poplatníkov, ktoré sa vyhadzujú do luftu, keby do luftu, ale do už vopred pripraveného vrecka. Preto sa dôchodcom nedostáva na zvýšený dôchodok systematicky každý mesiac, lebo ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny vyhadzuje peniaze pre svojich vyvolených. Nikoho som naozaj nepočul, že by sa za toto ospravedlnil. Alebo že by bola vyvodená politická zodpovednosť.
Máme tu niečo z apríla 2013. U Richtera objednali 2-tisíc nástenných máp za 86-tisíc. To už bol ten predchádzajúci kšeft.
Poďme ďalej. Richter má fantómového šéfa. Lajčák ho odpísal, on povýšil. Kým pre šéfa diplomacie Miroslava Lajčáka bol nedôveryhodným partnerom, od ministra práce Jána Richtera získal vysokú funkciu. Podnikateľ Martin Ružička sa stal šéfom ministerského centra vzdelávania. Lajčák jeho firme stopol štátnu podporu 300-tisíc eur pre obavy z plytvania. Centrum vzdelávania, ktoré patrí pod Richtera, má pritom na starosti aj eurofondy, cez ktoré na Slovensko tečú milióny. Čo prekážalo Lajčákovi? Ministerstvo pod vedením Lajčáka vlani škrtlo podporu Ružičkovej firme Red Target Consulting, pretože pochybovali o význame jeho projektu Podpora podnikania v oblasti prímorského cestovného ruchu v Čiernej Hore.
To je už čo za hovadina? Podpora podnikania v oblasti prímorského cestovného ruchu v Čiernej Hore? No to by bol celkom slušný kšeft za 300-tisíc. Ružička s ním uspel ešte za čias Lajčákového predchodcu Mikuláša Dzurindu z SDKÚ. 300-tisíc eur zo štátnej kasy mu odobrilo ministerstvo krátko pred voľbami. Lajčák hneď po nástupe obvinil Dzurindu, že peniaze vyčlenené na rozvojovú pomoc rozdelil aj na fantómové zmluvy. Dzurinda hovoril o účelovej politickej diskreditácii. Ministerstvo zahraničných vecí v utorok napísalo, že Ružičkovi podporu zastavili aj pre nedôveryhodný rozpočet. Rozpočet projektu je neprimerane nadhodnotený a neefektívny, uviedol Lajčákov tlačový odbor. Lajčák však Richtera nehodnotí. A odkázal, že nominácie iných nekomentuje.
Firma za zámkom. Ružička podozrenia odmieta, tvrdí že obyvateľom Čiernej Hory chcel pomáhať so skladaním firiem, za projektom si absolútne stojí. Prečo bol zrušený, vraj netuší. Či tam boli nejaké politické trenice alebo čo, neviem. Jeho firma, ktorá sa na webe prezentuje ako finančný poradca, sídli v jednom z petržalských panelákov na Lachovej ulici. Dovnútra sa klient nedostane, vchodové dvere sú na elektrozámok. Na zvončeku pri vchode je iba meno Ružičku, rukou vypísaný papierik, názov firmy je až vnútri na poštovej schránke. Ružička priznal, že v Čiernej Hore aktivity nemá. Mal som skúsenosti v rámci Balkánu s inými projektami. Rezort diplomacie dokopy odstúpil od 16 projektov.
Významná funkcia bez konkurzu. Minister Richter priznal, že Ružička získal funkciu bez konkurzu. Ako naňho prišiel? Richter vysvetlil. "Nie je potrebné riešiť, kto ma povolal a kto ma oslovil," povedal Ružička. Michal Jurči z tlačového odboru ministerstva práce tvrdí, že post šéfa centra obsadia cez konkurz. Vypísaný zatiaľ nebol. Pán Ružička zastáva funkciu od 14. novembra do obsadenia pozície riaditeľa úspešným uchádzačom po ukončení výberového konania najdlhšie na 6 mesiacov, teda nie je nastálo. Výhrady Lajčáka nepovažujú za prekážku, pretože nedošlo k čerpaniu finančných prostriedkov a ani k naplneniu zmluvy. Ale že kšeft bol pripravený za podozrivých okolností, to nikomu nevadí. Podľa obchodného registra na internete je Ružička stále štatutárom firmy Red Target Consulting. Jurči vraví, že Ružička ich uistil, že z firmy vycúval ešte pred nástupom, ako prikazuje zákon. Momentálne sa zlaďuje skutočný stav so stavom v obchodnom registri.
Tomanovej odkladisko. Centrum vzdelávania sa dostalo do povedomia za prvej vlády Roberta Fica, keď vtedajšia ministerka práce Viera Tomanová dosadila za jeho šéfa Ivana Bernátka po tom, ako pre výhrady premiéra skončil ako riaditeľ Sociálnej poisťovne. Tomanová pôvodne prosila Fica, aby vyhodený Bernátek mohol ísť do Bruselu. Jej tajnú prosbu zachytil mikrofón televízie Markíza. Týždenník Plus 7 dní v auguste 2007 písal, ako sa Bernátek stretával s Tomanovej dcérou Petronelou.
Nepočul som ale nikoho, že by sa ospravedlnil za toto, že človek, ktorý má podozrivé kšefty na inom ministerstve, bol prijatý bez konkurzu, bez riadneho výberového konania na druhé ministerstvo. Nepočul som ministra Richtera obhajovať tieto klientelistické praktiky, respektíve odsudzovať, nie obhajovať, božemôj. Nepočul som ministra Richtera, že by sa ospravedlnil za to, že áno, bol to pochybný človek. Dokonca nesplnil zákonom stanovené povinnosti, aj keď nás uisťoval pri výbere bez konkurzu, že už to má vysporiadané. Kto je za toto zodpovedný? Aká bola vyvodená zodpovednosť? Žiadna. Kto za to zodpovedá, no Fico. Fico riadi, má v područí ministerstvá, však on navolil, tam dosadil ministrov a ministri zodpovedajú za jednotlivé rezorty.
Jedenásťtisíc za hodinu? Ústredie práce oznámilo, že v zmluve bol preklep. Aj tak sa dá odôvodniť kšeft, na ktorý sa príde. Ústredie práce si najalo súkromnú firmu, aby preň zabezpečovala verejné obstarávanie. Zmluva, ktorú obe strany podpísali na konci januára, uvádza, že cena za hodinu práce bola vyše 11 300 eur. Po otázkach SME ústredie práce oznámilo, že táto suma je len preklep. Zo zmluvy medzi štátnou inštitúciou a neznámym Agrasorom vyplýva, že firma bude pre inštitúciu 24 mesiacov zabezpečovať služby spojené s verejnými obstarávaniami v rozsahu 25 hodín mesačne. Maximum je 600 hodín počas lehoty platnosti zmluvy. Za dva roky by tak štátna inštitúcia zaplatila vyše 6,8 mil. eur. "Ide o administratívny preklep, ktorý bude riešený dodatkom k zmluve," vysvetľuje Veronika Černá z kancelárie generálneho riaditeľa ústredia práce. Dodala, že zrejme došlo k ľudskému omylu pri prepisovaní zmluvy. Tá veta sa teda dostala nedopatrením. Hodinová sadzba je podľa Černej predpokladanou maximálnou sumou za celý kontrakt. Zmluva nie je komplikovaná, má len tri strany a podpísaný je pod ňou riaditeľ ústredia práce Marián Valentovič.
Ministerstvo práce, pod ktoré jeho úrad patrí, včera stanovisko k prípadu neposkytlo. Spoločnosť Agrasor sídli v paneláku v bratislavskej Petržalke. Funguje od roku 2011. Vybrali ju bez súťaže, čo zákon umožňuje, keďže išlo o zákazku do 10-tisíc eur. Cena bez DPH bola 9 480 eur. Aké krásne a priehľadné. Takže ten, kto podpisoval zmluvu, si ju ani neprečítal? Neprišiel na takýto malý preklep? Ako sa tam zázrakom dostala takáto veta? Nepripravujú zmluvy právnici, fundovaní právnici ministerstiev? Či to bol len nejaký úradníček, ktorý si môže takto napísať zmluvičku, posunieme ju na podpis šéfovi, ten to podpíše, však ju ani nečíta a máme kšeft za 6,8 milióna?
Prosím vás, občania Slovenskej republiky, ak by ste chceli kšeft za 6,8 mil. eur, kľudne sa obráťte na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a dajte tam, že nejakú službu poskytnete za takúto sumičku, a potom povedzte, že to bol len preklep. Tam to prejde, tam je to v pohode. Nepočul som žiadneho človeka alebo ani ministra, že by sa ospravedlnil za túto blamáž. Keby sa na to novinári nepýtali, tak by to pekne v tichosti prešlo. Ale taká trápna ospravedlnenka, že išlo o administratívny preklep, prepáčte. Za hodinovú sadzbu 11 300 eur? Občania Slovenskej republiky, prosím vás, ozvite sa mi tí, ktorí zarábate hodinovo 11 300 eur. Budem rád. Teraz myslím bežných občanov Slovenskej republiky, ktorí sa boria v problémoch, majú na krku exekúcie, lebo prišli o zamestnanie, prípadne živia normálnu rodinu a zarábajú tak zhruba, tí v tom, ak zarábajú v priemere to, čo hlása štatistika.
Nie je to výsmech občanov Slovenskej republiky? Ale nikto sa za to neospravedlnil. A kto za to môže? No ten, kto riadi ministerstvo. Kto riadi ministerstvo? No Fico. Ministrov riadi, nie ministerstvo. Nevedel o takýchto kšeftoch. Ale dobre, tak mal vyvodiť politickú zodpovednosť. Bola vyvodená? Nie, nebola.
A peniažky pribúdajú, peniažky pribúdajú. Už sme na akej sume? O koľkých kšeftoch som tu hovoril? Ministerstvo pôdohospodárstva: 6 káuz, ministerstvo obrany: 6 káuz, ministerstvo kultúry: len 2, ministerstvo zahraničných vecí: tiež len 2, ministerstvo zdravotníctva, a, už pribudol ďalší kšeft, ďalšia kauza. Ministerstvo životného prostredia: 2, poďme sa pozrieť.
Právnikovi zaplatili 1,6 mil. eur, aby vymohol pre štát peniaze od štátu. Ešte raz zopakujem, právnikovi zaplatili 1,6 mil. eur, aby vymohol pre štát peniaze od štátu. Ježiši, to je, to je krásny kšeft, to je nádherné!
Prosím vás, právnici, ozvite sa tí, ktorí by ste chceli zarobiť 1,6 mil. eur, keď vymôžete pre štát od štátu peniaze.
Vám to nebije do očí, páni kolegovia z vládneho zlepenca? Právnik za 1,6 mil. eur, platia ho z našich peňazí štátne vodárne. Najať si drahého právnika bolo vraj pre Vodohospodársku výstavbu veľmi výhodné. Keď sme sa však začali pýtať, čo presne pre nich urobil, veľa sme sa nedozvedeli. V prepočte takmer 50 mil. korún, za túto sumu by mohol štát postaviť v Bratislave 20 dvojizbových bytov. Alebo iný príklad, táto čiastka by stačila na ročný plat 260 zdravotných sestier. Štátne vodárne ich však investovali inak. Od Slovenských elektrární žiadali doplatok za dodávku elektriky. A keďže sa nevedeli dohodnúť, najali si právnika. Úlohou doktora Šveca bolo v roku 2008 maximalizovať výšku doplatku ročnej zúčtovacej ceny elektriny od Slovenských elektrární za rok 2007. "Odmena bola stanovená podľa dodatku č. 2 na 15 % zo získaného doplatku," poskytla stanovisko Vodohospodárska výstavba. Vodárne napokon získali na doplatku od elektrární vyše 9 mil. eur a 15 % z toho išlo do vrecka advokáta, ktorý im k peniazom pomohol. S daňou to bolo viac ako 1,6 mil. eur. Vodárne tvrdia, že vďaka právnikovi získali peniaze a všetci sú spokojní. Nezodpovedaných otázok je tu však niekoľko:
Po prvé, išlo o spor medzi štátnymi vodárňami a Slovenskými elektrárňami, ktorých spolumajiteľom je tiež štát. Prečo teda medzi dvomi subjektami s majetkovou účasťou štátu vznikne spor, ktorý musí riešiť právnik?
Po druhé, prečo nám doteraz nepovedali, aké všetky úkony advokát urobil? Súčasné vedenie vodární tvrdí, že zmluvu s právnikom uzavreli ešte bývalí štatutári. Aj dnešní predstavitelia vodární však spolupracujú hneď s piatimi advokátskymi kanceláriami. Problém v tom nevidia. "Chápeme nervozitu tých, ktorí sa snažia odviesť našu pozornosť od podstatných tém na vysvetľovanie rôznych káuz. Nenecháme sa zastrašovať ani rozptyľovať v práci," znelo stanovisko vodární. Nevie sa však, nie na všetky naše otázky sa kompetentným chcelo odpovedať, a tak sa zajtra budeme pýtať ich nadriadených, konkrétne ministra životného prostredia. Tvnoviny.sk.
Nepočul som ministra Žigu, že by odsúdil takéto konanie, aby štátna firma vymáhala od druhej štátnej firmy peniaze cez najatého právnika, ktorý za to ligne 1,6 mil. eur. To je nehoráznosť! Veď ten človek je v podstate zahojený aj so svojou rodinou. Stačí jeden kšeft a 1,6 mil. máme vo vrecku. Nikoho som nepočul, že by sa za túto nehoráznosť ospravedlnil.
A kto za to môže? No tí, ktorí tieto veci riadia. A bola vyvodená nejaká zodpovednosť? Nie, nebola. Nikoho som nepočul obhajovať Fica, ktorého tu odvolávame, že zabránil takémuto kšeftu. Nepočul som Fica naliehať na Žigu, aby potrestal takýto hnusný kšeft. Ale všetko sa deje v súlade so zákonom. Štátna firma si môže najať právnika, však má ďalších päť advokátskych kancelárií. Je to bežné. Je to fakt bežné, aby štátna firma mala toľkoto právnických firiem najatých na bohviečo a platí im za bohviečo? Čo urobil ten právnik, aby získal tých 9 mil. eur od elektrární pre vodárne? Nikto nevie. Čistá ryža 1,6 mil. eur.
Vám to ešte nestačí, páni poslanci vládneho zlepenca? Vám to nestačí, toto všetko, čo som už medzitým vymenoval? Toto nie sú relevantné dôvody? Pán Jarjabek, pán Číž, chýbajú vám ešte nejaké argumenty? Toto sú peniaze, ktoré boli vyhodené, ktoré boli pripravené ako kšeft pre niekoho. Nikto sa za to neospravedlnil. Nikto. Nebola vyvodená žiadna zodpovednosť. Nevadí vám ten klientelizmus, ktorý tuná panuje? Ktorým si dosadzujete ľudí ako Ego do riadenia nemocnice? Nevadí vám, že sa dosadzujú na fleky ľudia klientelistickí, ktorí potom dohadzujú kšefty pre svoje bývalé firmy?
Nie, vám to nevadí. Vy takto systémovo pracujete. Toto je práca vládnej strany, ktorá tu sama rozhajdákava majetok občanov Slovenskej republiky. To je rozkrádanie verejných zdrojov. Ale väčšina sa deje podľa zákona.
Vážení občania, všetko sa to deje podľa zákona. A kto schvaľuje tieto zákony? 83 Kolesíkov. 83 poslancov vládneho zlepenca SMER – sociálna demokracia. A takto to u nás funguje.
Chceme, aby to takto fungovalo ďalej? Ja nie. Ja nechcem, aby to takto hnusne fungovalo, aby sa šafárilo s verejnými zdrojmi. Aj napriek tomu, že sa nám možno Fica odvolať nepodarí, pretože osemdesiattrojka si podrží svojho megašéfa, ale ja vždy budem bojovať a vždy budem poukazovať na chyby, ktoré táto vládna strana robí, pretože to takto ďalej nejde. A mne je jedno, či tie chyby urobila táto vláda, predchádzajúca, predpredchádzajúca alebo predtým. Tomuto treba zabrániť! Nie je možné, aby sa takto verejné zdroje vyhadzovali. A potom sa čudujeme, že nie je na školstvo, že nie je na zdravotníctvo, na zlepšenie platov zdravotným sestrám, že nie je na zvýšenie platov učiteľom, že nie sú peniaze na výskum a vývoj, že nie sú peniaze na kultúru. Takto nezodpovedne hospodári vláda pod vedením Roberta Fica. Ja ho tu nechcem a budem hlasovať za jeho odvolanie.
Neautorizovaný
6:29
Vystúpenie s faktickou poznámkou 6:29
Ľubomír GalkoĎakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
10.11.2014 o 6:29 hod.
Mgr.
Ľubomír Galko
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Veľmi krátko, aby som to teda oddelil potom od môjho vystúpenia. Ja som veľmi rád, pán kolega Hraško, že ste spomenuli aj ten megaškandál, smerácky megaškandál, ktorý sa týkal tej obrovskej dotácie pre spoločnosť Grandwood. Tam to bolo exaktne dokázané a tomu sa nám nakoniec podarilo zabrániť. Ja teda som si dosť poctivo pripravoval svoj príhovor a mám tam aj pomerne veľa toho napísané, ale zhodou okolností na túto kauzu som zabudol. Tá sa mi tam nedostala, takže ja som veľmi rád, že ste spomenuli aj tú.
Ďakujem pekne.
Neautorizovaný
6:30
Najprv by som chcel aktuálne zareagovať na včerajšiu tlačovú besedu Roberta Fica, ktorý na nej zavzdušňoval a hovoril o urážkach,...
Najprv by som chcel aktuálne zareagovať na včerajšiu tlačovú besedu Roberta Fica, ktorý na nej zavzdušňoval a hovoril o urážkach, vulgarizmoch a útokoch. Najprv som si myslel, že aj keď neskoro, ale predsa len ide odsúdiť smeráckeho nominanta v dozornej rade v nemocnici v Piešťanoch a jeho chrapúnske vyjadrenia, ale on nie. On hovoril o poslancoch opozície, ktorí na tohto hulváta, smeráckeho nominanta reagovali. On ICH odsudzoval. To je neuveriteľné!
Robert Fico si dokonca dovolil obviňovať niektorých opozičných poslancov, že sú pod vplyvom alkoholu. To bolo z jeho strany veľmi nízke, ale hlavne to bolo odvážne a groteskné zároveň, lebo ak tu mal niekto doteraz problém s alkoholom, tak to boli práve poslanci jeho strany.
Rád by som odkázal neprítomnému premiérovi, že ja ani poslanci za stranu SaS do parlamentu pod vplyvom alkoholu nechodíme ani pod vplyvom iných látok, ako sa to tu snažili niektorí poslanci SMER-u podsunúť. A chcem vás všetkých požiadať, tak Roberta Fica, ako aj vás niektorých kolegov, aby toto, čo ste spravili, bolo poslednýkrát. Pretože nie je tomu tak dávno, čo ste odtiaľto doslova vynášali, tadiaľto cez zadný trakt, aby sa náhodou nestretol s novinármi, svojho kolegu pána, ja si to meno nechám zatiaľ pre seba, ktorý tu ledva stál na nohách a ktorý je tu, s prepáčením, nabumbaný pravidelne a na ktorom sa tu vtedy smiala celá sála. A viacerí z vás ste mu boli dohovárať, aby sa náhodou vonku nestretol s novinármi.
Možno je to falošná kolegialita z mojej strany doteraz, ale ja som doteraz vždy držal basu a nikdy som na nikoho z vás to nebonzol. Ale ak ešte jedenkrát takto nehorázne obviníte niekoho zo strany SaS, osobne sa postarám, že o každom jednom opileckom extempore ktoréhokoľvek z vás tu v Národnej rade sa verejnosť dozvie aj obrazom, aj zvukom. A garantujem vám, že ja svoje slovo dodržím.
Ale naspäť k téme. Musím konštatovať, že vytváranie korupčného prostredia, čo je uvádzané ako jeden z dôvodov tejto mimoriadnej schôdze, je práve tou smeráckou istotou, s ktorou sú slovenskí občania dennodenne konfrontovaní. K tomu sa v mojom vystúpení ešte niekoľkokrát dostanem. Najskôr sa vrátim k jednej veci, ktorá súvisí so včerajškom, ktorá má trápi a pri ktorej som včera aj vykypel. A myslel som si, že dostanem pri nej infarkt.
Chcem sa z tohto miesta obrátiť, a to veľmi jasne, na všetkých kandidátov strany SMER, ktorí kandidujú v týchto komunálnych voľbách, či už samostatne, alebo v nejakých koalíciách: Vzdajte sa kandidatúry! Vzdajte sa kandidatúry v týchto komunálnych voľbách, v ktorých reprezentujete stranu a značku SMER. Kandidujete totiž za zvrátenú a amorálnu organizáciu. Ak zotrváte vo vašej kandidatúre s poznaním toho, že vaši kolegovia zo strany SMER a vaši nominanti zo strany SMER sa podieľajú na okrádaní tých najbezbrannejších, na chorých ľuďoch, tak ste rovnakí ako oni. Ak zotrváte vo svojej kandidatúre za organizáciu strany SMER, ktorá vybudovanie korupčného prostredia dohnala až do vrcholu absolútneho hyenizmu, a to je umožnenie a podporovanie doslova lúpeží na pacientoch, ste rovnakí ako oni. Ak kandidujete za stranu, ktorej nominant verejne praje iným ľuďom a ich rodinným príslušníkom smrť, nazýva ich deti "malými kurvami" a v parlamente sa z 83 poslancov SMER-u po tom, ako bolo pustené to hrozné video v pléne, nenájde ani jeden jediný, ktorý by sa od tohto smeráckeho nominanta okamžite dištancoval a odsúdil by jeho konanie aspoň vo faktickej poznámke, ste rovnakí ako oni.
Ak kandidujete za stranu, ktorej predseda a premiér Slovenskej republiky, ktorý sa na výzvu, aby prijal politickú zodpovednosť za tohto smeráckeho nominanta, ktorý druhým želá smrť a ktorý bol práve jeho smeráckymi podriadenými nominovaný do dozornej rady nemocnice v Piešťanoch, kde rozhodoval aj o liečbe chorých, o ich živote, a tento premiér, tento predseda vlády a zároveň predseda strany SMER sa na túto výzvu v pléne arogantne smeje, ste rovnakí ako on. Je to amorálne, je to zvrátené a je to nechutné.
Za takúto stranu, vážení kandidáti SMER-u, sa chcete uchádzať v komunálnych voľbách do obecných a miestnych zastupiteľstiev ako poslanci alebo starostovia či primátori. Ťažko sa to počúva, že, kolegovia? Ťažko sa to počúva. Mne sa to veľmi ťažko počúvalo, to video, aj pozeralo. Takúto značku strany, ktorej nominanti želajú druhým ľuďom smrť a zo svojich vulgárnych útokov nevynechajú dokonca ani malé nevinné deti, takúto stranu SMER, vážení kandidáti, máte za svojím menom. A túto stranu a túto amorálnu grupu budete reprezentovať.
Viete, teraz už len jedna kolegyňa, dvaja, jedna, dvaja. Viete, pán kolega a kolegyňa zo SMER-u, niekedy mi tu v pléne vyčítate, že útočím v Národnej rade Slovenskej republiky vo svojich vystúpeniach na vašu stranu. No buďte radi, že je tomu len tak a že zatiaľ zostáva len pri tom. Lebo za tohto vášho nominanta do dozornej rady nemocnice, ktorý verejne praje druhým ľuďom smrť, a vy nemáte v sebe ani toľko chochmesu, aby ste sa od neho okamžite dištancovali, by vás ľudia mali s cepmi odtiaľto hnať. Ja, kolegovia zo SMER-u a kolegyne, vaše akože dištancovanie sa od vyjadrení tohto vášho nominanta, keď ste po niekoľkých hodinách ako klub akože odsúdili jeho vyjadrenia, neberiem. Boli totiž vynútené tlakom opozičných poslancov a tlakom médií. Tu v pléne ste mlčali. Všetci ste mlčali. Čakali ste na to, ako sa vyvinie situácia a ako to vaši marketéri zhodnotia. A preto to neberiem. Bolo to neúprimné. A o tom, že ani náznakom neprišlo k nejakej sebareflexii od vás, je treba tiež hovoriť. Neospravedlnili ste sa občanom Slovenskej republiky, že ste nominovali na pozíciu, kde sa rozhoduje o zdraví a o liečbe chorých ľudí, blázna a asociála, ktorý verejne praje iným a nevinným ľuďom smrť. Takéto ospravedlnenie od vás ľudia očakávali. Nezmohli ste sa na to. Už len za tohto jediného vášho smeráckeho nominanta by sa mala celá smerácka vláda spakovať a mali by ste sa celá tá vaša smerácka grupa samorozpustiť a ísť niekde do pekla. Už len za tohto jediného nominanta.
Ale aby sme sa vrátili k meritu veci, o čom sa tu vlastne dnes a včera a predvčerom na mimoriadnej schôdzi rozprávame. Rozprávame sa o vytváraní korupčného prostredia, ktoré sa deje pod kuratelou strany SMER a priamo pod kuratelou predsedu vlády Roberta Fica. A to chmatáctvo, tie zlodejiny vyvrcholili dokonca až tým, že sa ukázalo, že vaši nominanti sa neštítia okrádať chorých ľudí. Neštítia sa olúpiť pacientov, neštítia sa parazitovať na tom najcennejšom, čo ľudia majú, na ich zdraví.
Skôr, ako vám rozpoviem pár príbehov, chcem upozorniť na jednu dôležitú vec. Nie je pravda, že Robert Fico pri tom predraženom cétečku konal. Nekonal. Vedel a nekonal. Vedel o tej pripravovanej zlodejine. Vedela o tom ministerka Zvolenská a nekonali. Zlodejinu obidvaja prikryli. Tie dôkazy sú exaktné. Listy, upozornenia aj premiérovi, aj ministerke. Obaja dostali relevantné informácie o tej pripravovanej zlodejine a nespravili nič. Robert Fico začal konať až vtedy, keď sa tento smerácky megaškandál a smerácka zlodejina už nedali ustáť. Až vtedy demonštratívne odstrelil dve bezvýznamné figúrky. Takže sa z tohto miesta dôrazne ohradzujem voči tomu, že Robert Fico konal. Robert Fico si potom, ako sa to už nedalo ustáť, zachraňoval svoj zadok. A taká je pravda.
Rozpovedzme si teraz zopár príbehov. Najprv osobný príbeh, ktorý riešim aj z pozície člena brannobezpečnostného výboru. Nedávno sa prevalila veľmi smutná, nepríjemná, tragická záležitosť. Zomrel chlapec 22-ročný pred štyrmi rokmi, ktorý bol vodičom kontrolovaného osobného vozidla. Mal slabé srdce a pri zásahu policajtov alebo dopravnej kontrole, pretože každý tú situáciu popisuje inak, inak ju popisujú policajti, inak posádka vozidla, upadol do bezvedomia, z ktorého sa už neprebral a krátko nato zomrel. Dnes sa predmetná situácia konečne vyšetruje a obe protistrany – policajti aj posádka – sa veľmi rozporuplne vyjadrujú o tom, či policajti chlapcovi prvú pomoc dávali alebo nedávali. V čom sa však všetci aktéri tejto tragickej udalosti zhodujú, je to, že na zavolanie prišla ku kolabujúcemu chlapcovi najprv sanitka bez potrebného vybavenia. Nemala defibrilátor. Ďalšia s potrebným vybavením prišla až po niekoľkých desiatkach minút. Možno aj kvôli tomu zomrel. To sa zrejme už nikdy nedozvieme. Ale jedno vieme s istotou. Určite by sme vedeli vypočítať, koľko defibrilátorov a koľko sanitiek s potrebným vybavením by sa mohlo kúpiť za jedno trikrát predražené cétečko. Koľko defibrilátorov a sanitiek s potrebným vybavením by sa mohlo zakúpiť za všetky peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenskej republiky.
Ale povedzme si aj pár príbehov ľudí, s ktorými napriamo počas tohto rokovania som komunikoval cez sociálnu sieť a ktorí by boli radi, aby to tu v pléne odznelo. Ja som ich nezozbieral teda toľko ako moja kolegyňa Lucia Nicholsonová, ktorej podpredsedníčka Národnej rady pani Laššáková zakázala hovoriť. No tak teda u mňa by sa jej to určite nepodarilo. Vybral som len päť. A tie vám chcem povedať.
Pán Tibor mi napísal: "Moja matka zomrela v júni. Ležala na izbe, kde boli ťažko choré ženy. Na dýchanie potrebovali byť pripojené na kyslík. Boli tam štyri postele a len tri prípojky. Matka ťažko dýchala, tak som išiel za zdravotnou sestrou, nech pripojí matku na kyslík. Povedala "dobre" a poslala zdravotného asistenta. Ja som potom zistil, že sú tam len tri prípojky. Čakal som, že donesie nejakú rozdvojku alebo niečo podobné. Ale kdeže. Odpojili vedľajšiu pani, čo jej bolo tak zle, že už nebola pri vedomí. Mala tam manžela. Ako som ja odišiel po sestru, aj on odišiel asi doniesť niečo svojej manželke. A tam prišiel saniťák a odpojil tú pani a napojil moju matku. Skoro som z kože vyskočil. A sanitár to bral normálne. Veď tá pani odvedľa už podľa predchádzajúcich gest vlastne zomierala. A potom sa vrátil manžel tej pani. Samozrejme, sa rozčúlil a nahnevane bežal za sestrami, že ako si to dovoľujú odpojiť jeho ženu z prístrojov, z kyslíka. Moja mama veľmi trpela. Nechcela ten kyslík cez hadičku a stále si ho dávala preč. Aj keď sa jej veľmi ťažko dýchalo, stále si dávala rukou tú hadičku preč z nosa. Tak som len zhrozene a nahnevane zízal a preklínal. Som z Nových Zámkov a stalo sa to v nemocnici v Nových Zámkoch. Na izbe štyri postele a pacienti potrebujú kyslík a len tri prípojky na kyslík. Tá pani vedľa mojej matky zomrela o deň alebo o dva dni skôr ako moja matka."
Ako sa vám to počúva, dámy a páni? Koľko takýchto prípojok na kyslík by sa mohlo zakúpiť za takto trikrát predražené cétečko? Koľko takých lôžok v rôznych nemocniciach by sa mohlo plne vybaviť za všetky peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenska? Koľko ľudí by mohlo byť vyliečených, koľko ľudských životov mohlo byť zachránených?
Pani Marianna mi napísala: „V júni mi umrel kamarát. Volal sa Norbert, mal 44 rokov, bol ťažko telesne postihnutý, so sklerózou multiplex, nechodiaci a na vozíku. Jeho choroba už natoľko pokročila, že potreboval 100-percentnú opateru, nebol schopný sa ani sám najesť. V polovici februára sa dostal do nemocnice v Galante s infekciami močových ciest, v horúčke. V čase, keď sa dostal do nemocnice, vedel pomocou asistenta presadnúť na vozík. Počas zhruba šesťtýždňového pobytu v nemocnici ho neposadili na vozík ani raz. Krátko nato sa objavili u neho preležaniny. Počas tohto obdobia bol okúpaný celkovo jedenkrát. V období od polovice februára do 22. júna, kedy umrel, putoval medzi hospicom v Trsticiach a galantskou nemocnicou. Žiadne polohovanie, žiadne antidekubitné pomôcky. Len sporadicky. Otrasná starostlivosť v oboch zariadeniach na úrovni stredného zdravotníckeho personálu. Bola som svedkom toho, že ho previezli z oddelenia intenzívnej starostlivosti na interné oddelenie a od obeda do 17. hodiny, kedy som prišla, mu nebol podaný nápoj. Našla som ho absolútne dehydrovaného. Predtým na oddelení intenzívnej starostlivosti mu niekto dokonca ukradol aj mobilný telefón. Príčinou jeho smrti boli preležaniny. Asi týždeň pred smrťou po šesťtýždňovej hospitalizácii ho previezli do hospicu v Trsticiach s tým, že má otvorené rany po preležaninách a obnažila sa mu kosť. Umieral v ukrutných bolestiach. Vzhľadom k tomu, že Norbert má iba sestru, tiež trpiacu na sklerózu multiplex, nebola rodina, ktorá by intervenovala v prospech pacienta. Jeho osud naplnila nedostatočná starostlivosť a chýbajúce pomôcky pre ležiaceho pacienta. Vážený pán Galko, veľmi rada by som si priala, aby v tomto štáte normou nebolo nenormálne. S pozdravom, Marianna.“
Dámy a páni, koľko spomínaných kompenzačných pomôcok by sa mohlo zakúpiť za takto trikrát predražené cétečko? O koľko lepšia zdravotná starostlivosť v rôznych nemocniciach pre takýchto nešťastne smrteľne chorých ľudí by sa dala zabezpečiť za všetky peniaze, ktoré boli pri ďalších takto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenska?
Braňo mi napísal: „Nazdar, Ľubo, prepáč, že tykám, ale tykali sme si aj v písomnej komunikácii, keď ste zakladali SaS, tak pokračujem aj teraz. Prosím ťa, pripomeň im tam, že nikto im nič zlé nepraje, ale táto situácia je úplne iná. Oni kradnú tam, kde ľudia ledva dýchajú. Čert vezmi zlodejiny na diaľniciach, ale v zdravotníctve? Tak im ľudia prajú vyskúšanie si choroby, kde ani peniaze nehrajú rolu. Nech si zažijú kvalitné onkologické posteľné prádlo. Nech to majú, ak si to zaslúžia. Len malá poznámka, nech si idú vyskúšať onkohematológiu v Martine. Kde ľudia posediačky dostávajú infúzie, chemoterapie na chodbe. A týchto ľudí len prekračujú ako u veterinára zajace. Je to hnus. A nie sterilné prostredie, kde sú ľudia bieli ako stena a chudí ako kosť a bez imunity. Fuj, hnus, prajem im to zažiť. Tam peniaze nehrajú rolu.“
Dámy a páni, ako by asi fungovala tá onkohematológia v Martine a v iných nemocniciach, ak by sa neukradli chorým ľuďom tie obrovské peniaze za to predražené cétečko? Aké a koľko kvalitného onkologického prádla by sa dalo zakúpiť do všetkých slovenských nemocníc za všetky tie peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenskej republiky?
Pán Oskar mi napísal: „Dobrý večer, mám 51 rokov, som invalidný dôchodca a zdravotne ťažko postihnutý, som silno krátkozraký, 20 dioptrií obojstranne. Môj mesačný príjem činí 288 eur mesačne. V roku 2009 mi z dôvodu vysokého doplatku za kompletné okuliare bola udelená Všeobecnou zdravotnou poisťovňou výnimka a okuliare boli uhradené poisťovňou. Podotýkam, že bez akýchkoľvek problémov. V roku 2013 som opätovne požiadal zdravotnú poisťovňu o udelenie výnimky, vyplnil som formuláre a tak ďalej a prišla mi výzva, aby som dokladoval približnú cenu, za čo má poisťovňa zaplatiť. Vysoko indexované sklá, jeden kus zhruba 130 eur, špeciálny rám k takým dioptriám zhruba 200 až 250 eur. Summa summarum 500 eur. Vysvetľoval som im, že môj mesačný príjem činí 280 eur a že nemôžem si dovoliť takúto sumu zaplatiť. No ale vraj oni sa musia riadiť zákonom, ktorý im to neumožňuje. Bývalý generálny riaditeľ Všeobecnej zdravotnej poisťovne mi tú výnimku udelil, zrejme zo zákona a tiež asi z ľudského hľadiska, nakoľko je zrejmé, že človek s takým nízkym príjmom si nemôže dovoliť takú sumu zaplatiť. Nikoho dnes nezaujíma skutočnosť, že ja sa bez okuliarov nemôžem pohnúť ani na krok. A okuliare sú pre mňa k životu nevyhnutné. Bol by som veľmi rád, ak by sa v tomto smere niečo zmenilo a spomenulo. Ďakujem.“
Dámy a páni, koľkým takýmto invalidným dôchodcom by sa mohli zakúpiť okuliare za takto trikrát predražené cétečko? Koľkých takých zdravotníckych pomôcok by mohlo byť zaobstaraných mnohým zdravotne ťažko postihnutým ľuďom z celého Slovenska za všetky tie peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom? Koľkým invalidným a zdravotne ťažko postihnutým ľuďom mohol byť zabezpečený aspoň trocha kvalitnejší a dôstojnejší život v ich chorobách a v ich nešťastí?
A pani Gabriela píše na záver: „Dobrý večer, mohla by som písať celé romány, ako to v zdravotníctve vyzerá, ale aspoň perličky. To, že je málo v zdravotníctve, to, že je málo zdravotníckeho materiálu na oddeleniach, obväzy, ihly, jednorazové pomôcky, rukavice, rúška pre personál, dezinfekčné prostriedky, to je zrejme vec známa každému tu na Slovensku. Ale že z toho dôvodu sa napríklad v niektorých nemocniciach perú obväzy, tak to asi veľa ľudí nevie. Myslím si, že to sa ani cez vojnu nerobilo. Moja osobná skúsenosť, maloletý syn potreboval akútne hospitalizáciu, ale keďže nebola voľná posteľ, dali mi lieky, tri kusy tabletky, ktoré majú byť podávané pod dohľadom zdravotníckeho personálu do ruky a poslali nás na noc domov, lebo nebola voľná posteľ, a povedali: Keby niečo, volajte rýchlu pomoc. Volajte sanitku. Neskutočne sa šetrí na počte sestier na niektorých oddeleniach. Jedna sestra má na starosti napríklad v nočnej aj 20, aj vyše 20 pacientov. Lebo nie je na platy. A z toho pramení i nervozita, únava sestier, ktorej sa nedivím. Je mi z toho celého smutno, ako tu vážne všetko ide strmo dole vodou.“
Dámy a páni, koľko postelí či lôžok by bolo možné pre takéto prípady zabezpečiť, ak by boli k dispozícii v zdravotníctve tie obrovské peniaze za takto trikrát predražené cétečko? O koľko menej pacientov by mohli mať na starosti dnes výrazne preťažené a finančne neohodnotené zdravotné sestry počas ich nočných služieb, ak by boli k dispozícii všetky peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenskej republiky?
Dámy a páni, to bolo len niekoľko prípadov, ktoré som vybral z tých, ktoré som cez sociálnu sieť či cez maily od naozaj rozhorčených občanov Slovenska v dnešný alebo včerajší deň dostal, oprávnene rozhorčených občanov Slovenska. Robert Fico nie je jedenkrát zrelý na odvolanie. Existuje nie jeden, ale tisíc dôvodov, prečo by tento človek nemal zastávať funkciu predsedu vlády. Robert Fico je totiž zodpovedný aj za svojich nominantov, členov vlády Slovenskej republiky. Tak sa pozrime teda na jednotlivých nominantov, priamych podriadených Roberta Fica, za ktorých on osobne zodpovedá. Ani neviem, kde začať, lebo čo minister, to škandál. Porade by som mohol ísť. Od jedného k druhému. A spomeniem teda len niektorých.
V roku 2013 sa prevalilo, že ministerstvo školstva pod vedením ministra Čaploviča si od októbra 2012 prenajímalo luxusné Audi A6 od firmy Jirka Malchárka. Za 3-tisíc eur mesačne, prosím pekne! Zmluva bola v januári 2013 zrušená len preto, lebo na tento drzý a amorálny prenájom prišli médiá, konkrétne denník SME. A čo spravil premiér Fico pri tomto smeráckom škandále? Kauzu prenajatého auta u svojho nominanta, u svojho priameho podriadeného ministra Čaploviča odmietol komentovať.
Alebo napríklad ďalší nominant a priamy podriadený premiéra Roberta Fica minister pôdohospodárstva Ľubomír Jahnátek z Komjatíc. Koľko mal ten škandálov a čo robil pri ich prevalení premiér? Mlčal. Ľubomír Jahnátek si nacpal na ministerstvo a kdekade polovicu svojej rodiny a polovicu rodákov z celej svojej dediny. Stranícky, osobný, rodinný, rodácky a ja neviem ešte aký klientelizmus a s tým spojená korupcia, s prepáčením, jak prasa. A premiér? Mlčal.
Takmer 700-tisíc eur, presnejšie 684-tisíc eur, zhruba 20 mil. slovenských korún, zaplatil rezort pôdohospodárstva televízii TA3 za dva reklamné šoty, 10 polhodinových dokumentárnych filmov a 12 dvadsaťminútových relácií. Za 171-tisíc ich TA3 nakrútila a za 513-tisíc eur ich potom televízia odvysielala. Bolo to v roku 2012. Pritom pôvodne rezort zamýšľal podpísať zmluvu o podobnej kampani na podporu konzumácie našich rýb s verejnoprávnou RTVS. A podľa nej mal platiť len 150-tisíc eur. Zaplatiť mal totiž len za výrobu programov, lebo verejnoprávna televízia ich bola ochotná odvysielať zadarmo. Viete, ako sa vyjadril minister Jahnátek vtedy? To ho odcitujem tu: „Aktivita je oprávnená, lebo ľudia začnú viac kupovať ryby.“ Ešte vám nie je niektorým jasný prínos tejto rybacej kampane? To nevadí, pomôžeme si druhým vysvetlením Ľubomíra Jahnátka. Opäť odcitujem: „Podpora a posilnenie cieľavedomého komunikačného pôsobenia na spotrebiteľov so zameraním na sprostredkovanie informácií, predstavenie pozitívneho imidžu sektora a jeho produktov.“ Tak toto, prosím pekne, to je kľúčové vysvetlenie tejto dôležitej marketingovej aktivity ministra pôdohospodárstva. Normálne nenormálne.
Ale to nie je všetko. V roku 2013 propagácia rýb pokračovala. Bývalá moderátorka Markízy na jeseň organizovala 10 osvetových prednášok v školách spolu za 10-tisíc eur. A tento rok, v roku 2014, Ľubomír Jahnátek v kampani pokračoval. Ministerstvo pod jeho kuratelou si na kampaň za 180-tisíc eur vybralo, prosím pekne, desiate najpočúvanejšie rádio v Bratislavskom kraji. Šoty v rádiu Best FM stáli dvojnásobok ceny, ktorú mali v tomto rádiu v cenníku na rok 2014. A dvakrát lacnejšie priestor predávalo napríklad aj výrazne úspešnejšie rádio Jemné. A tak si to predstavte teraz, že je piatkové popoludnie a v rádiu Best FM zvučka ohlási reklamný blok a máme možnosť vypočuť si minútový reklamný šot ministerstva pôdohospodárstva: "Dať si rybu nemá chybu," prihovára sa nástojčivý hlas tej istej exmoderátorky, prosím pekne, ktorá organizovala prednášky v roku 2013 a ktorá nás presviedča, že sladkovodné ryby ako kapor či zubáč sú zdravé a chutné a dajú sa pripraviť na masle alebo na víne. A túto reklamu budú vysielať dva mesiace a ministerstvo za ňu rádiu zaplatí 180-tisíc eur. Odvysielanie jedného šotu stojí v tomto rádiu rôznu sumu v závislosti od atraktívnosti vysielacieho času. V tom najlepšom je to 400 eur bez DPH, z ktorých sa teda ešte odpočíta 15 % množstevná zľava. A táto suma je však viac ako dvojnásobok ceny, ktorú si rádio účtovalo v cenníku na rok 2014, pretože v ňom stál minútový šot 180 eur bez DPH.
Dámy a páni, no čo spravil premiér Robert Fico po prevalení sa tohto smeráckeho škandálu? Tejto smeráckej zlodejiny v roku 2012? Robert Fico mlčal, nekonal. Robert Fico túto smerácku zlodejinu prikryl. Rovnako mlčal aj v roku 2013 a rovnako mlčí aj teraz v roku 2014. Asi nemá čas reagovať, asi je zaujatý hlbokou myšlienkou, ktorú počul v rádiu Best FM za tie strašné prachy: "Dať si rybu nemá chybu." Možno rozmýšľa, či by si nejakú tú rybu aj on predsa len nedal.
Alebo taký ďalší nominant a priamy podriadený premiéra Roberta Fica, podpredseda vlády a minister vnútra Robert Kaliňák. To je ten, u ktorého sa prevalilo, že zamestnáva členov podsvetia v polícii. A boli to prijatia s jeho osobným súhlasom a s jeho osobným podpisom. A premiér pri prevalení sa takéhoto niečoho neuveriteľného a škandalózneho opäť mlčal. Hovorím o nominantovi premiéra Roberta Fica, ktorý dlhodobo obhajuje škandalózne zlyhanie jednotlivcov v polícii, ktorí strieľajú po nevinných študentoch na diaľnici len preto, lebo si pomýlia auto a následne ich ešte na diaľnici aj potom, ako zistia, že sa jedná o omyl, šikanujú a ponižujú. A chyby si prizná až na výrazný mediálny a opozičný tlak a premiér pri tomto ďalšom škandále opäť mlčí. Mohol by som hovoriť o prenájme budovy pre ministerstvo vnútra za šeredné peniaze napriek tomu, že ministerstvo vnútra vlastné budovy má. Mohol by som rozprávať o ďalších veciach u tohto nominanta.
Ďalší nominant premiéra Roberta Fica, ktorý sa ministrom nikdy nemal stať a ktorý mu robí najväčšiu hanbu a ktorého nomináciu a následné pôsobenie by som ako premiérove osobné zlyhanie chcel spomenúť, je minister obrany Martin Glváč. Ak by som tu chcel vymenovať všetky zlodejiny a všetky podvody, ktoré sa udiali na ministerstve obrany od jari 2012 až doteraz a podrobne ich popísať, boli by sme tu do konca týždňa. Ani voliť by sme v sobotu nestihli ísť. Ale niektoré si predsa len pripomenieme:
Prvým je škandalózny prenájom Vojenského opravárenského podniku Nováky vopred vybratému uchádzačovi. 10. augusta 2012 bola vyhlásená súťaž o prenájom VOP Nováky. Bola to súťaž na prenájom na 20 rokov. To, čo je ale pre celý tento príbeh kľúčové, sa udialo oveľa skôr. 16. apríla 2012, teda už po nástupe transparentného generála Martina Glváča do funkcie ministra obrany. Tento deň, čiže 4 mesiace pred vyhlásením tej súťaže, bola podpísaná zmluva o združení medzi VOP Nováky a českou zbrojárskou firmou EXCALIBUR ARMY. To je presne tá firma, ktorá je spolumajiteľom spoločnosti MSM Martin, víťaza Glváčovej súťaže o VOP Nováky, prosím pekne. Partner do združenia bol vybraný priamo, bez akéhokoľvek výberového konania a zmluva bola podpísaná do roku 2019 a so šerednými možnosťami jednostranného vypovedania. V zmluve o združení napríklad bola klauzula, že VOP Nováky ju nemôžu vypovedať "v nevhodnej dobe a na ujmu ostatných účastníkov združenia" a nevhodná doba je vraj taká, ktorá môže ohroziť dosiahnutie účelu združenia a účelom združenia bolo podľa zmluvy, citujem, „vytvorenie podmienok pre vzájomnú obchodnú spoluprácu v oblasti povrchovej úpravy dielov s cieľom dosiahnuť pre oboch účastníkov želaný hospodársky výsledok a zabezpečiť výrobnú a hospodársku činnosť, ktorá pre oboch účastníkov má prinášať zisk.“ Na jasnú otázku Hospodárskych novín v tom čase, ako je to s výpoveďou, sa na rezorte snažili redaktorov normálne sprosto oklamať. Vraj vypovedať zmluvu o združení môžu Nováky v šesťmesačnej lehote bez udania dôvodu, a nebola to pravda. Dokazuje to aj zmluva zverejnená v centrálnom registri zmlúv.
Takže si to zhrňme. Jedna spoločnosť bola pri vytváraní združenia zvýhodnená tým, že bola vybratá napriamo. Zároveň, samozrejme, získala nekorektnú výhodu oproti všetkým účastníkom súťaže o prenájom, pretože mala možnosť poznať pomery zvnútra. A čo je však ale obludnejšie, jej profit bol poistený tým, že ak by nejakým zázrakom s ňou majetkovo prepojená firma v súťaži predsa len nezvíťazila, to znamená, našiel by sa nejaký optimista, čo by ponúkol za prenájom viac, mala by možnosť robiť obštrukcie. Napríklad trvať na dodržaní zmluvy o združení a tým pádom napadnúť samotné uskutočnenie súťaže na prenájom alebo trvať na odškodnom za to, že výpoveď od VOP Nováky prišla takpovediac v nevhodnom čase, a Nováky, teda vlastne rezort obrany, a teda vlastne štát, a teda vlastne my všetci by sme platili ako murovatí. Našťastie, žiadne problémy sa nevyskytli. Všetko klaplo tak, ako sa naplánovalo, takže dnes už je ruka v rukáve. Predpokladám, že samozrejme za výrazne nižšiu ponúknutú cenu a samozrejme aj ostatných podmienok, aké by sa dosiahli, ak by sa súťaž a najmä to, čo jej predchádzalo, uskutočnila slušným a civilizovaným spôsobom. A viete, čo spravil premiér pri tejto podvodníckej súťaži? On nielenže mlčal, ale on sa išiel ešte do tých Novákov odfotiť.
Druhým úžasným kšeftom bol odpredaj ubytovne Bytovej agentúry rezortu ministerstva obrany v Košiciach. Ministerstvo obrany vypísalo súťaž na predaj tejto ubytovne 4. januára 2013. Tak sa pozrime na podmienky a trochu ich aj skomentujme a trochu sa pýtajme.
Po prvé. Prehliadka objektu, ktorý sa predáva, bola povinná a otázkou je, či to bolo stanovené preto, aby predávajúci vopred vedel, kto chce objekt kúpiť. Komentár. Férové by bolo, aby tam bola informácia, že vykonať prehliadku sa odporúča. Vyhadzovať uchádzača kvôli tomu, že sa nezúčastní na prehliadke, to je naozaj neštandardné.
Druhá podmienka. Zábezpeka, ktorá musela byť zložená, je 100 % primeranej ceny. A teraz otázka: Bolo to stanovené preto, aby to znížil počet záujemcov kvôli krátkosti času zohnať takú veľkú sumu, a preto, aby iba jeden mohol byť zvýhodnený, a to ten, ktorý dopredu vedel, že ubytovňa sa bude predávať? Komentár. Toto sa nerobí ani pri tých najlukratívnejších dražbách. Napríklad v komplexe Trinity v Bratislave bola cena zábezpeky niekoľkonásobne nižšia. Ešte ako-tak fér by bola zábezpeka maximálne 50 percent.
Tretia podmienka. V súťažných podmienkach bolo, že zábezpeka musí byť pripísaná do 10. hodiny dňa 16. 1. 2013, ale ponuky bolo možné doručiť v ten istý deň až do 15. hodiny. A otázka, ktorá musí každého napadnúť: Bolo to stanovené preto, lebo niekto, kto má prístup k účtu, mohol zistiť, či sa na súťaži vôbec zúčastní nejaký uchádzač alebo nie? Prečo v iných súťažiach zverejnených ministerstvom mohla byť cena pripísaná až po doručení ponuky, iba v tomto jedinom prípade v Košiciach to bolo navrhnuté tak, že cena musela byť pripísaná ešte pred termínom, kedy sa mali ponuky doručiť? A komentár: Takáto informácia sa dá bez problémov získať, zneužiť a môže ovplyvniť výšku ponúknutej ceny u preferovaného záujemcu, ktorý je sám. Pretože ponuku do 15. hodiny tento záujemca potom, ako vloží presne o desiatej peniaze na účet, pohodlne pripraví a doručí. Navyše ten, kto dal podmienku na pripísanie sumy do 10. hodiny, vedel, že komerčná banka to ani nedokáže zrealizovať daný deň, a preto túto podmienku aj vymyslel, lebo informáciu o tom, kto ide do súťaže, získa minimálne o deň skôr.
Štvrtá podmienka. Ponukové konanie neobsahovalo informáciu, kedy dôjde k otváraniu obálok a kedy bude súťaž vyhodnotená, čo je vysoko netransparentné. Opäť nás musí napadnúť otázka: Bolo to tak preto, že zadávateľ si nechal zadné dvierka pre prípad, že by zlyhali aj vyššie spomenuté účelovo nastavené ochranné podmienky? A komentár: Štandard by mal byť nielen oznámiť, kedy sa obálky budú otvárať, ale aj umožniť účastníkom pri tomto otváraní obálok byť.
No a piata podmienka. Podľa zverejnených informácií sa jednalo o opakované osobitné ponukové konanie, avšak niekto z histórie na stránke ministerstva obrany vymazal, kedy bola prvá súťaž na daný objekt. Túto informáciu tam v tomto jedinom prípade nebolo možné nájsť, ale pri iných budovách tam tie informácie boli a sú. A otázka: Bolo tomu tak preto, lebo niekto nechcel, aby verejnosť o tomto objekte vedela, že bol v minulosti na predaj a že bude nasledovať jeho ďalší predaj? Komentár: Za normálnych okolností nie je žiaden dôvod stiahnuť zo stránky údaje o predchádzajúcich kolách odpredajov a je to absolútne nezvyklé.
Dámy a páni, ja vás nebudem napínať, túto akože súťaž o kúpu vojenskej ubytovne v Košiciach vyhral podnikateľ Dušan Vraňuch, ktorý prenajíma SMER-u priestory tak pre krajskú centrálu v Prešove, ako aj pre smeráckeho poslanca Stanislava Kubánka. On kúpil tú ubytovňu. Aby toho naozaj nebolo dosť, o budovu ministerstva obrany by mala záujem aj radnica Košice-Sever. Nestihla však vložiť tak rýchlo peniaze. „Problém vidíme v tom, že aj keď sa nám ponuka zdala zaujímavá, od doručenia výzvy sme mali na rozhodnutie približne iba 10 dní,“ povedal Jaroslav Poláček, prednosta mestskej časti Košice-Sever. Žiadny smrteľník bez banky a ďalších náležitostí nezoženie peniaze na 100-percentnú zálohu za taký krátky čas, hovoril. Kúpa sa navyše podľa neho nezaobíde bez toho, aby zvolali zastupiteľstvo, na čo treba ďalších 7 dní.
A čo robil premiér Robert Fico pri tomto škandále jeho nominanta na ministerstve obrany? Nerobil nič. No čo.
Poďme ďalej. Namiesto toho, aby každý mesiac bolo zakúpených zopár kusov mundúrov alebo kanád pre vojakov do výstrojného skladu, od polovice januára 2013 začali putovať peniaze, ktoré patria vojakom, na monitoring tlačených a internetových médií. Lebo armáda, to nie sú len zbrane a výstroje, ale to sú aj informácie. Onen monitoring šiel na vec s neuveriteľným počtom kľúčových slov, ktoré sa týkajú ubytovania vojakov, až 12, za ozaj ľudovú cenu: 960 eur mesačne. Túto vysoko dôležitú službu zadala čiste náhodou opäť Bytová agentúra rezortu ministerstva obrany agentúre A+K, čo je spoločnosť bývalej hovorkyne SMER-u Kataríny Kližanovej-Rýsovej.
Jak sa vám to počúva? Však to je strašné!
Aby sa to nekomplikovalo a veci išli od ruky, najatá bola bez výberového konania priamym oslovením pri výbere takpovediac z troch firiem, ale aj tu sa chybička súdruhom zo SMER-u vloudila, lebo pre rezort obrany robí totiž dlhodobo monitoring firma Storin a robí ho kvalitne. Podľa dodatku k rámcovej zmluve v tej dobe ho robila za 470 eur mesačne, pričom kľúčových slov je viac ako 200. Apropo, ja si pamätám, ako sa členovia mojej kancelárie tešili, že sa im podarilo vyjednať k dodatkom lepšiu cenu a dokonca za širší rozsah služieb, než akú mali nastavenú smeráci práve u tejto firmy Storin, lebo zmluva bola uzavretá ešte za môjho predchodcu Jaroslava Bašku, a pritom podotýkam, že BARMO za mojich čias žiadne monitoringy nepotreboval a keď niečo potreboval, tak si to vyžiadal priamo z rezortu práve z toho veľkého monitoringu firmy Storin. Ale časy sa zmenili, posmeráčili. Preto som vtedy verejne odkázal pánovi transparentnému: Financujte si tieto stranícke kšefty zo svojho, pán Glváč! Zo svojho.
A viete, čo spravil jeho priamy nadriadený, premiér Robert Fico? Máte pravdu, opäť mlčal.
Ďalším škandálom tohto nominanta a priameho podriadeného premiéra Roberta Fica bol utajený nákup troch luxusných aerotaxíkov – lietadiel L-410 – od sprostredkovateľa sídliaceho kdesi v zubnej ambulancii napriamo, teda bez verejného obstarávania a za nehorázne peniaze 9,8 mil. eur! Bolo to začiatkom roka 2013. V čase, keď vojaci chodia pomaly bosí alebo otrhaní a mundúry si kupujú pomaly za vlastné peniaze, v čase, keď vojaci necvičia, nestrieľajú, nelietajú, na kolenách lepia staré V3S-ky a Pragy, autá, ktoré sú staršie ako niektorí generáli, v čase, keď vojakom na útvaroch padajú budovy na hlavy, zateká im do nich, lebo ich nie je za čo opraviť, sa udial tento brutálny kšeft. Pritom tieto lietadlá L-410 vojaci nepotrebujú. Nevyužívajú sa na prevoz príslušníkov ozbrojených síl, nevyužívajú sa na prevoz ranených, materiálu a výsadkový výcvik, lietadlá nevozia vojakov, ale si v nich minister a vysokí vojenskí hodnostári vozia svoju maličkosť. Vozia sa na nich na bilaterálne stretnutia, návštevy a na oficiálne rokovania. Pritom lietadlá nelietajú dostatočne, ale lietajú málo. Ozbrojené sily Slovenskej republiky ďalšie takéto lietadlá vôbec nepotrebovali, už mali tri alebo štyri alebo koľko ich bolo. A pritom jedno z dvoch novozakúpených v roku 2010 nalietalo do tejto kúpy len 761 hodín, druhé len 448 hodín.
Som spracoval vtedy aj takú mapu, kde bolo vyobrazené, kde všade tieto lietadlá po nástupe Martina Glváča na rezort obrany lietali. Tá mapa ukázala, že lietali do krajín, kde neboli žiadni slovenskí vojaci, žiaden slovenský materiál, žiadni zranení. V drvivej väčšine to boli mestá, kde slovenskí vojaci ani nepáchli. Nekonali sa tam žiadne cvičenia, neviezol sa tam žiadny materiál, neprevážali sa odtiaľ ani tam žiadni zranení. V dvoch najdôležitejších misiách AISA v Afganistane a UNFICYP na Cypre neboli ani raz, ono, samozrejme, tam by ani nedoleteli.
A čo spravil premiér pri tomto doslova vyhodení 10 mil. eur daňových poplatníkov von oknom? Opäť tradične mlčal.
Spomeniem ďalší prípad, v ktorom lietajú obidvaja nominanti silových rezortov, podriadení predsedu vlády Roberta Fica, aj Robert Kaliňák, aj Martin Glváč. Ešte v roku 2009 zorganizovalo ministerstvo vnútra pod vedením Roberta Kaliňáka na mieru ušitý tender na plynové masky pre políciu a ozbrojené sily v sume viac ako 6 mil. eur. Špecialisti z generálneho štábu ministerstva obrany v tom čase požadovali, v čase tvorby súťažných podmienok, minimálne zorné pole 70 percent. To sa overuje podľa európskej normy EN 136. Konečné znenie súťažných podkladov na ministerstve vnútra však upravili na neuveriteľných 90 % a viac. Predchádzajúci minister obrany Jaroslav Baška na túto absurditu nereagoval. Rozdiel v ponúkaných cenách bol enormný a touto úpravou prišlo k navýšeniu nákupnej ceny o 150 %. Takýto bol rozdiel medzi najnižšou ponukou 156 eur za kus, ktorá bola zo súťaže vyradená práve kvôli tomu minimálnemu zornému poľu, ktoré ale vojaci nepožadovali, a najvyššou výhernou ponukou 390 eur za kus. Rezort obrany dovtedy zakúpil 767 súprav ochranných masiek a na základe vyššie uvedeného tendra mal v pláne do roku 2014 nákup ešte 7-tisíc takýchto masiek. Kšeft bol v tom čase naplánovaný až do ďalších volieb.
Keď som sa dozvedel tieto závažné fakty, zakázal som plniť rámcovú zmluvu, ktorá bola uzavretá s víťazom toho akože tendra, s tým, že ak vojaci budú potrebovať ďalšie masky, vypíšeme súťaž novú s novou špecifikáciou, aby sa dosiahla najvýhodnejšia cena a aby sa na súťaži mohol zúčastniť čo najširší okruh dodávateľov. Vojaci aj úradníci môj príkaz dodržali. A keďže až do môjho odchodu neprišla z ozbrojených síl požiadavka na nákup nových masiek, nová súťaž v tom čase nebola zrealizovaná.
Dámy a páni, ja som skoro odpadol, keď sa v lete dostala ku mne informácia, že sa Martin Glváč vrátil k pôvodnej rámcovej zmluve v roku 2009 a chcel veselo nakupovať ďalších 2-tisíc masiek za tie šialené ceny z toho šialeného tendra. A k nim zhruba 2-tisíc káps a skoro dvakrát toľko filtrov za bohvieaké ceny, keď samotné masky boli tak brutálne drahé. Ja neviem, buď boli na ministerstve obrany tak drzí, že si mysleli, že si už môžu dovoliť úplne všetko, alebo sa cítia tak silní, že nás majú všetkých úplne na háku. Alebo si mysleli, že v čase dovoleniek si to nikto nevšimne. Jedna, druhá aj tretia možnosť sú veľmi zlé.
O tom, že Martin Glváč už mal veľmi dávno odísť z rezortu, je dnes už zbytočné rozprávať. Ale o tom, že dodnes z neho neodišiel, lebo ho tam naďalej drží jeho priamy nadriadený, a to je premiér Robert Fico, o tom rozprávať treba.
Najväčší škandál, ktorý však Robert Fico prikryl u svojho podriadeného ministra obrany, poznáme. Je ním tunelovanie Vojenskej spravodajskej služby počas prvej vlády Roberta Fica, tzv. Gorila 2. Tak si pripomeňme, o čo vlastne išlo.
Denník SME v lete 2013 získal a zverejnil informácie o dokumentoch, v ktorých sa píše o tunelovaní Vojenskej spravodajskej služby v období počas prvej Ficovej vlády v rokoch 2006 až 2010, keď rezort obrany riadili smerácki nominanti František Kašický a Jaroslav Baška. Keď krátko po mojom nástupe na rezort obrany prišiel za mnou riaditeľ Vojenskej spravodajskej služby a pýtal peniaze, veľa peňazí, tvrdil, že nemá autá, budovy a nemá peniaze už ani na bežnú prevádzku. Vraj boli nejaké budovy či autá počas predchádzajúceho vedenia prevedené na Vojenské obranné spravodajstvo, nejakých sa služba nevýhodne zbavila. Lenže peniaze, aj keď menšiu sumu, pýtal aj riaditeľ Vojenského obranného spravodajstva, ten zasa tvrdil, že niektorými predmetnými vecami Vojenské obranné spravodajstvo ani nedisponuje a nikdy ani nimi nedisponovalo.
Riaditeľovi Vojenskej spravodajskej služby som nariadil vykonať audit. Netrvalo dlho a riaditeľ Vojenskej spravodajskej služby prišiel zas. Bolo vidno, že narazil na niečo zlé, nepríjemné. Informoval ma o získaní informácií o vážnych podozreniach týkajúcich sa nezákonných prevodov hnuteľného aj nehnuteľného majetku Vojenskej spravodajskej služby. Spolu so zástupcom riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby sa ma spýtali, či majú preveriť a zadokumentovať tieto informácie a či budem za nimi stáť. Môj pokyn bol jednoznačný, rovnaký ako vo všetkých prípadoch korupcie, podvodu alebo iného podobného protiprávneho konania: Pokračovať v získavaní informácií, zadokumentovať celý prípad a po zadokumentovaní v prípade, že sa tieto informácie potvrdia, odovzdať orgánom činným v trestnom konaní, presne tak ako to ukladá zákon.
Na tomto prípade ďalej spolupracovali obe služby, tak Vojenská spravodajská služba, ako aj Vojenské obranné spravodajstvo. Na prípade sa pracovalo prakticky celý rok 2011, pretože sa jednalo o spleť prevodov. Bolo treba dať spraviť znalecké posudky, pozháňať výpisy, prevody, porovnať zmluvy a bolo potrebné vykonať množstvo ďalších úkonov. Niekedy na jeseň v roku 2011 som bol informovaný o priebežných zisteniach, prípad bol pred finále. Informácie, ktoré údajne dôstojníci postupne získavali, boli mimoriadne závažné. Žiaľ, následne som bol z rezortu obrany vyexpedovaný nielen ja, ale aj obaja riaditelia oboch služieb.
Keď odo mňa v piatok 25. novembra 2011 Iveta Radičová preberala rezort, potvrdila mi, že hovorila s oboma riaditeľmi a vec bude došetrená a odovzdaná orgánom činným v trestnom konaní. Žiaľ, Iveta Radičová poverila vtedajšieho zástupcu riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby a neskoršieho nového riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Róberta Tibenského, aby zvyšok dokumentov použil a zabezpečil trestné oznámenie na Generálnej prokuratúre. Dnes si môžeme klásť otázku, či Iveta Radičová mala dať to trestné oznámenie sama, alebo či si mala splnenie tohto svojho rozkazu preveriť. Mne sa totiž rozchádzajú ich tvrdenia, zatiaľ čo Iveta Radičová tvrdí, že poverila Tibenského podať trestné oznámenie, ten tvrdí, že mal poskytnúť spis len na preverenie, či sa nejedná o protiprávne konanie. Navyše dokonca vyplávalo na povrch, že ho poskytol ako materiál k úplne inému prípadu a až na vyžiadanie samotnej Generálnej prokuratúry a tá ho vrátila ako v danom prípade pre ňu nepoužiteľný.
Taktiež možno polemizovať o tom, či Iveta Radičová mala alebo nemala o celej veci podrobne informovať Martina Glváča, keď mu odovzdávala rezort, a tým jemu aj tajným zúžiť možnosť vec ututlať a ututlávať vtedy aj dnes. Každopádne spis bol vrátený z Generálnej prokuratúry na Vojenskú spravodajskú službu v čase, keď už Iveta Radičová na rezorte nebola. Informáciu o tom nemala ani ona. Ale minister Glváč o celom tomto prípade vedel. Od samotného začiatku sa zaplietal do lží a do protichodných vyjadrení. Najprv tvrdil, že predmetné materiály boli na Generálnu prokuratúru zaslané v minulosti z iniciatívy Vojenskej spravodajskej služby. Nebola to pravda a Generálna prokuratúra sa voči tomuto vo svojom vyhlásení dôrazne ohradila. Generálna prokuratúra si dokumenty samostatne vyžiadala k úplne inému prípadu a vrátila ich naspäť. A v tom čase viedol už rezort obrany Martin Glváč.
Po tom, ako v denníku SME vyšiel článok o tunelovaní Vojenskej spravodajskej služby, minister Glváč sa veľmi chaoticky vyjadroval o svojich vedomostiach o tomto dokumente. Najprv tvrdil, že vôbec nevedel o nejakej skartácii dokumentu, potom, keď si následne uvedomil, že o tejto skartácii hovoril už na svojej tlačovej besede pol roka predtým 13. 12. 2012, keď prvýkrát informoval médiá o úniku tajného dokumentu, popisujúc možné nezákonné prevody a rozkrádanie majetku Vojenskej spravodajskej služby, opravil sa a tvrdil, že sa o nej dozvedel, citujem, "niekoľko týždňov pred spomínanou tlačovou besedou“.
Ďalšie klamstvá ministra Glváča spočívali v tom, že najprv tvrdil, že o disciplinárnom postihu bývalého riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby za predmetnú skartáciu, potrestala ho Iveta Radičová a Martin Glváč mu trest potom zrušil, sa dozvedel podľa jeho slov až niekedy pred decembrovou tlačovou besedou spolu s informáciami o skartácii. A tvrdil, že nemal dôvod nevymenovať bývalého riaditeľa Vojenského obranného spravodajstva Ľubomíra Skuhru za riaditeľa zlúčeného Vojenského spravodajstva v januári 2013 a bývalého riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Šeba ako vojenského pridelenca v Číne, lebo nevedel, že sú podozriví z tejto trestnej činnosti.
Ono je to samé klamstvo, prekrúcanie, zahmlievanie v podaní Martina Glváča. Usvedčil som ho z týchto lží, lebo som predložil médiám dokumenty, a síce disciplinárny rozkaz, ktorým Iveta Radičová písomne pokarhala bývalého riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby, a aj rozhodnutie o zrušení tohto disciplinárneho rozkazu. S obidvoma bol Martin Glváč oboznámený a ten druhý dokonca on osobne podpísal. A v oboch dokumentoch boli uvedené mimo iného aj exaktné informácie o tom, že sa materiál týkal protiprávnej činnosti bývalého vedenia Vojenského obranného spravodajstva a Vojenskej spravodajskej služby, ktoré odišlo z funkcie v roku 2010.
Čiže opäť vyvrátené klamstvo Martina Glváča, ktorý tvrdil, že nemal dôvod nevymenovať na vysoké posty týchto dvoch predmetných pánov, ktorí šéfovali Vojenskému obrannému spravodajstvu, resp. Vojenskej spravodajskej službe práve v období 2006 až 2010, lebo nevedel, že boli podozriví z trestnej činnosti. Rozhodnutie o zrušení disciplinárneho rozkazu Ivety Radičovej podpísal, ako som povedal, sám Martin Glváč, a to, dámy a páni, 4. júna 2012. Teda rok predtým, ako sa dokument zjavil v denníku SME.
Toto rozhodnutie je tak podrobne popísané, že ten, kto ho podpísal, sa musel dopodrobna oboznámiť úplne so všetkým. Čo bolo rozkradnuté, čo sa udialo, kto je z čoho podozrivý. Taktiež ten, kto toto rozhodnutie podpísal, vedel, že vec sa vyšetruje ďalej, resp. mala by sa vyšetrovať ďalej. Vedel, že na Vojenskej spravodajskej službe sú stále svedkovia, zachytené výpovede, sústredené a povyhodnocované informácie, analýzy. Takmer rok, dlhých 11 mesiacov, až pokiaľ sa materiál nezjavil v denníku SME, minister Glváč nespravil nič. Neobnovil vyšetrovanie, nezaistil zostávajúce dokumenty, elektronické dáta, niečo ale predsa len spravil. Napriek tomu, že musel vedieť, že bývalý riaditeľ Vojenského obranného spravodajstva je podozrivý z trestného činu, namiesto toho, aby tieto podozrenia prešetril, v januári 2013 ho vymenoval za riaditeľa oboch spojených tajných služieb. A toto je tragédia.
Po závažných podozreniach, že vysokí dôstojníci vojenských tajných služieb zneužili svoje právomoci a porušili svoju prísahu, boli ministrom Glváčom, nominantom a podriadeným premiéra Slovenskej republiky Roberta Fica, odmenení. Toto je absolútny suterén, dámy a páni!
Niekoľkokrát som v tom čase vyzýval ministra Glváča, aby v záujme aspoň akej-takej objektivity vyšetrenia tohto škandálu okamžite postavil riaditeľa Vojenského spravodajstva mimo službu. Argumentoval som príkladom z akejkoľvek sekcie na ministerstve obrany, z akéhokoľvek iného zamestnania, kde ak by bol nejaký šéf inštitúcie, oddelenia, odboru a pod. podozrivý zo spáchania trestného činu, sám by chcel, aby ho očistili dôveryhodní a nezávislí ľudia, sám by trval na tom, aby bol postavený bokom, sám by trval na tom, aby nevyšetroval sám seba, ak by bol, samozrejme, nevinný.
Martin Glváč odmietal a upäto držal riaditeľa Vojenského spravodajstva a dodnes ho drží vo funkcii. Aký príklad dal našej spoločnosti, našej mládeži, našim ľuďom, ktorí sa na toto dodnes pozerajú? Áno, tento megaškandál politicky prikryl, taká je pravda, dámy a páni, lebo keby chcel minister Glváč, ale aj premiér vyvrátiť alebo potvrdiť tieto podozrenia, postupovali by úplne inak, nie ako spolupáchatelia.
Ešte jedno zlyhanie ide na vrub v súvislosti s týmto megaškandálom, v súvislosti s touto Gorilou 2. Minister Glváč bol schopný privierať oči a prizerať sa jasnému a chrapúnskemu mobbingu a šikanovaniu mladej vojačky, ktorá s touto megakauzou tunelovania nič nemala, a to len preto, že sa priatelí s jedným z tých dôstojníkov, ktorý tento smerácky škandál objavili. A rovnako aj váš predseda, vážení poslanci SMER-u, nielenže sa jej nezastal, ale ešte ju aj verejne dourážal, ženu, mladé dievča! Pri tejto vojačke, jeho úcta k ženám, úcta Roberta Fica k ženám, ktorú tak ostentatívne dáva najavo počas Medzinárodného dňa žien, skončila, to bolo mimoriadne nízke.
Mňa zaujíma, či je pravda, že v rodinnom dome, ktorý bol majetkom Vojenskej spravodajskej služby a bol kúpený za drahé peniaze a boli doňho napumpované ešte drahšie peniaze, býva dnes bývalý vysoký dôstojník služby, ktorý ho dostal lacnejšie. Mňa zaujíma, či Vojenská spravodajská služba kúpila nejaký byt na konšpiračné účely za pomaly dvakrát takú vysokú cenu, ako je normálna cena na trhu od nejakého kamaráta, čo figuruje s kamarátmi a kamarátkami vysokých dôstojníkov služby v spoločných firmách. Zaujíma ma, či tí, čo prisahali vernosť svojej vlasti, svoju vlasť takto sprosto zradili. Mňa zaujíma, či je normálne, ak nejaká budova, čo ju dnes vlastní služba, ktorá má dnes odhad niekoľko miliónov, či na ňu, resp. na jej rekonštrukciu bolo naozaj vyfakturovaných niekoľkonásobne viac, a či je pravda, že podľa zmlúv a faktúr tam mala byť spravená aj nejaká ubytovacia časť a tá ubytovacia časť tam spravená nie je. Zaujíma ma, prečo sa objekty prevádzali stále za menšie a menšie ceny. Zaujíma ma, či pri spravodajských akciách, prevodoch sa vyskytujú bývalí dôstojníci, ich priatelia, priateľky a tieto nadobúdali hnuteľné a nehnuteľné veci. Zaujíma ma, čo dodnes nebolo vysvetlené, čo mala znamenať dovolenka Ľubomíra Skuhru a Juraja Šeba v Benine s osobou, ktorá bola podozrivá z prania špinavých peňazí a legalizácie majetku politika. Dodnes nevieme, čo tam robili, či o tom vopred informovali príslušné miesta, lebo im to ukladá zákon, ani to, či tieto styky nepredstavujú bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku.
Môže ma to síce zaujímať, ale som presvedčený, že tento megaškandál, táto smerácka kauza nebude nikdy vyšetrená a vinníci nikdy nebudú potrestaní. A vinu za toto nesie Martin Glváč a jeho priamy nadriadený Robert Fico.
Dámy a páni, to, akým spôsobom minister obrany podozrivých vrcholových dôstojníkov služby drží silou svojej moci či moci dakoho iného na svojich stoličkách, vypovedá o absolútnej smeráckej arogancii, o ignorancii argumentov v súvislosti s dôvodnými podozreniami. Celé toto je škandál o zneužívaní moci, je to škandál, ktorý spochybňuje Slovensko ako dôveryhodného člena NATO, toto je pravá Gorila 2. A podobnosť s Gorilou 1 je najmä v tom, že sú tu nielen podozrenia z rozkrádania verejného majetku, v tomto prípade organizovanou skupinou dôstojníkov vojenských tajných služieb, ale aj podozrenia, že sa zahladzovali stopy a zatvárali obe oči na prokuratúre a ďalších vysokých pozíciách v štáte. Je príznačné, že k rozkrádaniu vo Vojenskej spravodajskej službe malo dochádzať za ministra Jaroslava Bašku, nominanta SMER-u. Ministerstvo obrany za jeho vedenia bolo príkladom pre všetkých tunelárov v ostatných zložkách rezortu. To sú tie nezmyselné a trestuhodné nákupy motorových člnov bez motorov, to je ten projekt vojaka 21. storočia, to je tá modernizácia vrtuľníkov po životnosti.
Je tragédiou Slovenska, že sa so SMER-om do rezortu obrany vrátili aj katastrofálne vzťahy, pocit beztrestnosti a samozrejme ľudia, ktorí by ho mali obchádzať zo vzdialenosti 20 km, aby z neho niečo nezmizlo. Je neprijateľné a absurdné, aby post ministra obrany a šéfa Vojenského spravodajstva zastávali v tejto situácii ľudia, ktorí sú podozriví zo spáchania závažných trestných činov. Počínanie ministra Glváča, ale aj počínanie predsedu vlády Roberta Fica je dokonalou ukážkou, prečo Slovensko nie je právnym štátom. Nie preto, že sudcom chýbajú asistenti, ale preto, že na Slovensku sa s politickým krytím z najvyšších miest rozkráda verejný majetok v prostredí totálnej beztrestnosti. To je tragédia Slovenska a to je jeho najväčšia pliaga a to je zlyhanie Roberta Fica, predsedu vlády Slovenskej republiky.
Už v minulosti som v rozprave k programovému vyhláseniu vlády povedal, že nominácia alebo pasovanie ministra vnútra Roberta Kaliňáka za bojovníka proti korupcii je výsmechom všetkým, ktorí v boji proti korupcii boli ochotní ísť do enormného rizika, že je to výsmech tým, ktorí odhaľovali špinavé biznisy, rušili nevýhodné zmluvy, dávali trestné oznámenia a pranierovali nečestné praktiky.
Po nominácii Roberta Kaliňáka za ministra vnútra nasledovala nominácia Tibora Gašpara za policajného prezidenta, nominácia Jozefa Magalu za riaditeľa NBÚ a mnohé ďalšie nominácie, napr. na vysoké funkcie v Policajnom zbore, na prokuratúre, zvolili ste si dokonca aj svojho vlastného generálneho prokurátora. Váš odkaz voličom aj tým, ktorí demonštrovali za vyšetrenie tej pôvodnej Gorily a mrzli na námestiach a žiadali potrestať vinníkov, ale aj tým, čo chcú, aby sa vyšetrilo tunelovanie Vojenskej spravodajskej služby, je jednoznačný: Moc držíme v rukách my, my sme v tejto krajine pánmi, len my a my. My sme po inštitúte samoúnosu zriadili aj inštitút samovyšetrovania a budeme ho využívať, kedy sa nám to hodí. A premiér Fico mlčí a všetko to politicky prikrýva.
Ešte jednu vec by som spomenul v súvislosti s rezortom obrany, a to je nehorázne navyšovanie rozpočtu Vojenského spravodajstva v rokoch 2012 a 2013. Navýšenie rozpočtu tajnej služby v roku 2012 o 67 % a v roku 2013 o 55 % je neospravedlniteľné a je výsmechom sľubovanej 19-percentnej úspore, ktorú minister obrany sľuboval ako výhodný výsledok zlučovania dvoch tajných služieb. Podotýkam, že takéto niečo si na rezorte v histórii nedovolil nikto ani stranícki kolegovia Martina Glváča a zároveň moji predchodcovia z radov ministrov obrany.
A čo premiér pri prevalení sa tohto škandalózneho nalievania peňazí urobil? Mlčal, mlčí, svojho nominanta a podriadeného ministra obrany politicky prikrýva.
Dámy a páni, keď sme už pri tej obrane, dopočul som sa, že minister obrany Martin Glváč mal počas noci zo soboty na nedeľu veľmi dojemnú starostlivosť o to, že prečo nie som od začiatku na tejto schôdzi, fotil si tu moju prázdnu stoličku a rozhorčoval sa nad tým, že on tu sedí a ja nie. No, je to minimálne úsmevné od neho, lebo po prvé, on tu sedel len práve počas tých jalových rečí, ktoré tu zaznievali z úst premiéra Roberta Fica a jeho ministrov, a ráno potom zdúchol a celý deň aj celú noc sa tu neukázal, teraz ráno prišiel na chvíľu, a po druhé, práve o ňom, čo nakupuje lietadlá u sprostredkovateľov sídliacich v zubnej ambulancii nielen na Slovensku, ale v celej aliancii, je známe, že najprv rok na žiadne summity NATO ani EÚ nechodil a posielal tam za seba štátneho tajomníka a keď sa začal mimovládny bezpečnostný sektor aj vojenskí diplomati nad týmto pozastavovať a sťažovať, tak to začal robiť tak, že na summit príde ráno, ráno tam prečká úvodnú reč, nechá si spraviť pár fotiek, ktoré potom jeho PR na ministerstve tlačí do médií, a následne zdúchne. Na celý podstatný čas a rokovanie summitu tam posadí buď štátneho tajomníka, alebo veľvyslanca pri NATO, alebo niekoho iného. Do roboty sa chodí len vyvetrať a okrem kšeftov a nákupov ho tam neinteresuje nič iné.
Nemyslím si síce, že by ma tie prázdne reči jednotlivých ministrov vlády korupčných istôt pre občanov, ktoré som v sobotu v noci zmeškal, nejako obohatili, ale naozaj musím priznať, že do tejto schôdze som sa zapojil nie úplne od začiatku, lebo som mal naplánovaný pracovný víkend od piatku až do nedele na východnom Slovensku a zrušil som si potom len nedeľu a prišiel som sem tak, aby som od nedele mohol až doteraz fungovať. A som tomu rád, že som celý ten program nezrušil, ale že som si ho len upravil, pritom som sa tam dozvedel veľa zaujímavého. Bol som v Košiciach a v niekoľkých obciach Košického kraja, takže nielen premiér, ale aj my pravidelne chodíme po regiónoch a netreba nás na to vyzývať, pravidelne chodíme a rozprávame sa s ľuďmi.
Len viete, aký je rozdiel medzi nami v strane SaS a medzi ním a jeho spolustraníkmi? V tom, že pokiaľ on si nechá nazvážať ľudí do kultúrnych domov autobusmi a nechá si tam vybudovať potemkinovskú dedinu plnú roztlieskavačov a korumpuje ich všetkým možným, či kopami darčekov, alebo koncertmi niektorých sprofanovaných spevákov a hudobných skupín, tak my v SaS nemáme problém ísť napriamo diskutovať s ľuďmi kdekoľvek, či na východné Slovensko, alebo na Oravu do krčmy, alebo na akýkoľvek futbalový zápas, alebo hody na Záhorí. A takisto aj do nočného baru alebo na diskotéku medzi mladých ľudí. Bez sprievodu ochrankárov, ako to robí on a jeho kolegovia. A nikde nemáme problém, lebo my sme nikdy nič neukradli a naši nominanti nikdy nič nezdefraudovali.
Ja by som strašne rád videl niektorých pánov, pána Fica, Kaliňáka, pána Glváča a mnohých ďalších, ako by sa vybrali niekde do krčmy na Oravu sami alebo na východné Slovensko, alebo niekde do nočného baru ráno o tretej alebo o štvrtej. Oknami by lietali von, oknami!
Ako som hovoril, bol som v niekoľkých obciach na východnom Slovensku, napríklad aj v Pustom Čemernom. Neviem, koľkí z kolegov SMER-u vedia, kde sa vôbec táto malá obec na východnom Slovensku nachádza, ale myslím si, že celkom určite nevedia, že to bola obec so silnou, mimoriadnou podporou SMER-u vo voľbách v roku 2012. Bola, kolegovia, bola. Už nie je. Majú vás tam plné zuby. To je odkaz, ktorý vám od nich nesiem. Ja som si dovolil do tejto obce prísť a predstúpiť pred plnú krčmu ľudí, ľudí, ktorých ste sklamali. Vedeli toho veľa, pretože od marca 2012 sa toho zlého a nečestného v podaní vašej strany a vašej vlády aj veľa udialo, čo ste nestihli a nedokázali utajiť. Ale čo nevedeli, to som im dopovedal ja. Len oči otvárali. A budem v takýchto aktivitách pokračovať. Budem chodiť do tých obcí, kde ste mali najviac percent.
Ešte k tým Košiciam. Poviem vám, čo Košičanov trápi. Trápi ich váš nominant a súčasný primátor Košíc, ktorý sa tak často a tak rád ukazuje s premiérom Robertom Ficom. A nedávno mali spolu takú PR tlačovú besedu, kde spolu oznamovali, že Robert Fico predloží návrh zákona o maximálne jednom plate z full time poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, aj tam stál váš kolega Richard Raši pri premiérovi ako jeho podriadený a jeho nominant, za ktorého premiér Robert Fico zodpovedá.
Tak napríklad Košičanom vadia autobusy, ktoré boli vyrobené pred uzavretím súťaže. Skoro 29 mil. eur zaplatí Dopravný podnik mesta Košice za 127 nových autobusov. Tie dodá víťaz súťaže český SOR Libchavy z portfólia finančnej skupiny J&T. Súťaž sprevádzali podozrenia, že podmienky zvýhodňujú túto firmu. Táto firma aj vyhrala, a teraz počúvajte pekne, a autobusy začala vyrábať ešte pred súťažou, ešte pred podpisom zmluvy. Nehovoriac o tom, že podľa medializovaných informácií firmu, ktorá pre Dopravný podnik mesta Košice organizovala súťaž, vedie spolužiak Richarda Rašiho, ale to je asi len náhoda.
Košičanom vadí parkovanie v meste. Parkovanie, ktoré bolo zverené firme EEI, čo je smerácky vysávač na peniaze. Táto firma dostala dotáciu od Roberta Fica 2,7 mil. eur. Výsledkom je to, že mestskí policajti v Košiciach sa vyvážajú v autách firmy EEI a striehnu, kde môžu dať Košičanom papuču. Vadí im, že podriadený Roberta Fica a jeho politický nominant sedí na dvoch stoličkách.
Vadí im, že nerobí si svoju prácu poriadne. Nie je ani poriadnym primátorom a ani poriadnym poslancom. Má neuveriteľné množstvo absencií v Národnej rade Slovenskej republiky. Tí Košičania mi dokonca aj vypracovali zoznam, ja ho tu mám so sebou, nebudem ho celý čítať, ale je toho tam obrovské more tých absencií, obrovské more. A vadí im, že vo volebnom roku enormne narástol dlh mesta cez Dopravný podnik mesta Košice, z ktorého sa mesto bude dlho spamätávať.
Ak som tu hovoril na začiatku o výzve nominantov v komunálnych voľbách a vyzýval som ich, aby sa vzdali kandidatúry, tak na pána Rašiho to sedelo ako uliate. A vtipné aj smutné je zároveň aj to, že Košičanom vadí, že Richard Raši sa hanbí aj za to, že je smerák, napriek tomu, že jeho stranícky šéf hovorí, ako je potrebné, aby bol primátor z tej istej strany, ktorá má väčšinu v parlamente, tak tento váš kandidát v Košiciach na svojich bilbordoch nikde nemá uvedené logo SMER-u, ani na jednom jedinom. Tvári sa ako občiansky kandidát, a v diskusiách sa spojeniu so SMER-om vyhýba.
Mohol by som rozprávať o ďalších mestách, napríklad o Žiline, kde premiér svojím postojom dal normálne ranu medzi oči občanom iných miest. Som ale presvedčený, že to už nie je treba. Viem, že Robert Fico nebude odvolaný, že ho podržíte. Napriek tomu si myslím, že táto schôdza mala zmysel.
Vrátim sa k začiatku a svoje vystúpenie zakončím jedným želaním. Želám si, aby vaša strana, strana SMER dostala v týchto komunálnych voľbách obrovský výprask, aby vás občania Slovenska za všetko toto zlo, za okrádanie chorých ľudí, za parazitovanie vašich nominantov na tom najcennejšom, čo ľudia majú, na ľudskom zdraví, aby vás potrestali. Ak moje slová a slová mojich kolegov z opozície, ktorými sme sa počas zhruba tých doteraz 35 – 36 hodín snažili otvoriť ľuďom na Slovensku oči, ak ich vybudia k tomu, aby vám ten výprask v sobotu uštedrili, tak budem na našu prácu v opozícii hrdý.
Ďakujem vám za pozornosť.
Vystúpenie v rozprave
10.11.2014 o 6:30 hod.
Mgr.
Ľubomír Galko
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister vlády istôt pre občanov, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi takto mierne unavenému a neoholenému vysloviť niekoľko myšlienok k téme, ktorú prerokúvame, a to je odvolávanie Roberta Fica z pozície predsedu vlády Slovenskej republiky.
Najprv by som chcel aktuálne zareagovať na včerajšiu tlačovú besedu Roberta Fica, ktorý na nej zavzdušňoval a hovoril o urážkach, vulgarizmoch a útokoch. Najprv som si myslel, že aj keď neskoro, ale predsa len ide odsúdiť smeráckeho nominanta v dozornej rade v nemocnici v Piešťanoch a jeho chrapúnske vyjadrenia, ale on nie. On hovoril o poslancoch opozície, ktorí na tohto hulváta, smeráckeho nominanta reagovali. On ICH odsudzoval. To je neuveriteľné!
Robert Fico si dokonca dovolil obviňovať niektorých opozičných poslancov, že sú pod vplyvom alkoholu. To bolo z jeho strany veľmi nízke, ale hlavne to bolo odvážne a groteskné zároveň, lebo ak tu mal niekto doteraz problém s alkoholom, tak to boli práve poslanci jeho strany.
Rád by som odkázal neprítomnému premiérovi, že ja ani poslanci za stranu SaS do parlamentu pod vplyvom alkoholu nechodíme ani pod vplyvom iných látok, ako sa to tu snažili niektorí poslanci SMER-u podsunúť. A chcem vás všetkých požiadať, tak Roberta Fica, ako aj vás niektorých kolegov, aby toto, čo ste spravili, bolo poslednýkrát. Pretože nie je tomu tak dávno, čo ste odtiaľto doslova vynášali, tadiaľto cez zadný trakt, aby sa náhodou nestretol s novinármi, svojho kolegu pána, ja si to meno nechám zatiaľ pre seba, ktorý tu ledva stál na nohách a ktorý je tu, s prepáčením, nabumbaný pravidelne a na ktorom sa tu vtedy smiala celá sála. A viacerí z vás ste mu boli dohovárať, aby sa náhodou vonku nestretol s novinármi.
Možno je to falošná kolegialita z mojej strany doteraz, ale ja som doteraz vždy držal basu a nikdy som na nikoho z vás to nebonzol. Ale ak ešte jedenkrát takto nehorázne obviníte niekoho zo strany SaS, osobne sa postarám, že o každom jednom opileckom extempore ktoréhokoľvek z vás tu v Národnej rade sa verejnosť dozvie aj obrazom, aj zvukom. A garantujem vám, že ja svoje slovo dodržím.
Ale naspäť k téme. Musím konštatovať, že vytváranie korupčného prostredia, čo je uvádzané ako jeden z dôvodov tejto mimoriadnej schôdze, je práve tou smeráckou istotou, s ktorou sú slovenskí občania dennodenne konfrontovaní. K tomu sa v mojom vystúpení ešte niekoľkokrát dostanem. Najskôr sa vrátim k jednej veci, ktorá súvisí so včerajškom, ktorá má trápi a pri ktorej som včera aj vykypel. A myslel som si, že dostanem pri nej infarkt.
Chcem sa z tohto miesta obrátiť, a to veľmi jasne, na všetkých kandidátov strany SMER, ktorí kandidujú v týchto komunálnych voľbách, či už samostatne, alebo v nejakých koalíciách: Vzdajte sa kandidatúry! Vzdajte sa kandidatúry v týchto komunálnych voľbách, v ktorých reprezentujete stranu a značku SMER. Kandidujete totiž za zvrátenú a amorálnu organizáciu. Ak zotrváte vo vašej kandidatúre s poznaním toho, že vaši kolegovia zo strany SMER a vaši nominanti zo strany SMER sa podieľajú na okrádaní tých najbezbrannejších, na chorých ľuďoch, tak ste rovnakí ako oni. Ak zotrváte vo svojej kandidatúre za organizáciu strany SMER, ktorá vybudovanie korupčného prostredia dohnala až do vrcholu absolútneho hyenizmu, a to je umožnenie a podporovanie doslova lúpeží na pacientoch, ste rovnakí ako oni. Ak kandidujete za stranu, ktorej nominant verejne praje iným ľuďom a ich rodinným príslušníkom smrť, nazýva ich deti "malými kurvami" a v parlamente sa z 83 poslancov SMER-u po tom, ako bolo pustené to hrozné video v pléne, nenájde ani jeden jediný, ktorý by sa od tohto smeráckeho nominanta okamžite dištancoval a odsúdil by jeho konanie aspoň vo faktickej poznámke, ste rovnakí ako oni.
Ak kandidujete za stranu, ktorej predseda a premiér Slovenskej republiky, ktorý sa na výzvu, aby prijal politickú zodpovednosť za tohto smeráckeho nominanta, ktorý druhým želá smrť a ktorý bol práve jeho smeráckymi podriadenými nominovaný do dozornej rady nemocnice v Piešťanoch, kde rozhodoval aj o liečbe chorých, o ich živote, a tento premiér, tento predseda vlády a zároveň predseda strany SMER sa na túto výzvu v pléne arogantne smeje, ste rovnakí ako on. Je to amorálne, je to zvrátené a je to nechutné.
Za takúto stranu, vážení kandidáti SMER-u, sa chcete uchádzať v komunálnych voľbách do obecných a miestnych zastupiteľstiev ako poslanci alebo starostovia či primátori. Ťažko sa to počúva, že, kolegovia? Ťažko sa to počúva. Mne sa to veľmi ťažko počúvalo, to video, aj pozeralo. Takúto značku strany, ktorej nominanti želajú druhým ľuďom smrť a zo svojich vulgárnych útokov nevynechajú dokonca ani malé nevinné deti, takúto stranu SMER, vážení kandidáti, máte za svojím menom. A túto stranu a túto amorálnu grupu budete reprezentovať.
Viete, teraz už len jedna kolegyňa, dvaja, jedna, dvaja. Viete, pán kolega a kolegyňa zo SMER-u, niekedy mi tu v pléne vyčítate, že útočím v Národnej rade Slovenskej republiky vo svojich vystúpeniach na vašu stranu. No buďte radi, že je tomu len tak a že zatiaľ zostáva len pri tom. Lebo za tohto vášho nominanta do dozornej rady nemocnice, ktorý verejne praje druhým ľuďom smrť, a vy nemáte v sebe ani toľko chochmesu, aby ste sa od neho okamžite dištancovali, by vás ľudia mali s cepmi odtiaľto hnať. Ja, kolegovia zo SMER-u a kolegyne, vaše akože dištancovanie sa od vyjadrení tohto vášho nominanta, keď ste po niekoľkých hodinách ako klub akože odsúdili jeho vyjadrenia, neberiem. Boli totiž vynútené tlakom opozičných poslancov a tlakom médií. Tu v pléne ste mlčali. Všetci ste mlčali. Čakali ste na to, ako sa vyvinie situácia a ako to vaši marketéri zhodnotia. A preto to neberiem. Bolo to neúprimné. A o tom, že ani náznakom neprišlo k nejakej sebareflexii od vás, je treba tiež hovoriť. Neospravedlnili ste sa občanom Slovenskej republiky, že ste nominovali na pozíciu, kde sa rozhoduje o zdraví a o liečbe chorých ľudí, blázna a asociála, ktorý verejne praje iným a nevinným ľuďom smrť. Takéto ospravedlnenie od vás ľudia očakávali. Nezmohli ste sa na to. Už len za tohto jediného vášho smeráckeho nominanta by sa mala celá smerácka vláda spakovať a mali by ste sa celá tá vaša smerácka grupa samorozpustiť a ísť niekde do pekla. Už len za tohto jediného nominanta.
Ale aby sme sa vrátili k meritu veci, o čom sa tu vlastne dnes a včera a predvčerom na mimoriadnej schôdzi rozprávame. Rozprávame sa o vytváraní korupčného prostredia, ktoré sa deje pod kuratelou strany SMER a priamo pod kuratelou predsedu vlády Roberta Fica. A to chmatáctvo, tie zlodejiny vyvrcholili dokonca až tým, že sa ukázalo, že vaši nominanti sa neštítia okrádať chorých ľudí. Neštítia sa olúpiť pacientov, neštítia sa parazitovať na tom najcennejšom, čo ľudia majú, na ich zdraví.
Skôr, ako vám rozpoviem pár príbehov, chcem upozorniť na jednu dôležitú vec. Nie je pravda, že Robert Fico pri tom predraženom cétečku konal. Nekonal. Vedel a nekonal. Vedel o tej pripravovanej zlodejine. Vedela o tom ministerka Zvolenská a nekonali. Zlodejinu obidvaja prikryli. Tie dôkazy sú exaktné. Listy, upozornenia aj premiérovi, aj ministerke. Obaja dostali relevantné informácie o tej pripravovanej zlodejine a nespravili nič. Robert Fico začal konať až vtedy, keď sa tento smerácky megaškandál a smerácka zlodejina už nedali ustáť. Až vtedy demonštratívne odstrelil dve bezvýznamné figúrky. Takže sa z tohto miesta dôrazne ohradzujem voči tomu, že Robert Fico konal. Robert Fico si potom, ako sa to už nedalo ustáť, zachraňoval svoj zadok. A taká je pravda.
Rozpovedzme si teraz zopár príbehov. Najprv osobný príbeh, ktorý riešim aj z pozície člena brannobezpečnostného výboru. Nedávno sa prevalila veľmi smutná, nepríjemná, tragická záležitosť. Zomrel chlapec 22-ročný pred štyrmi rokmi, ktorý bol vodičom kontrolovaného osobného vozidla. Mal slabé srdce a pri zásahu policajtov alebo dopravnej kontrole, pretože každý tú situáciu popisuje inak, inak ju popisujú policajti, inak posádka vozidla, upadol do bezvedomia, z ktorého sa už neprebral a krátko nato zomrel. Dnes sa predmetná situácia konečne vyšetruje a obe protistrany – policajti aj posádka – sa veľmi rozporuplne vyjadrujú o tom, či policajti chlapcovi prvú pomoc dávali alebo nedávali. V čom sa však všetci aktéri tejto tragickej udalosti zhodujú, je to, že na zavolanie prišla ku kolabujúcemu chlapcovi najprv sanitka bez potrebného vybavenia. Nemala defibrilátor. Ďalšia s potrebným vybavením prišla až po niekoľkých desiatkach minút. Možno aj kvôli tomu zomrel. To sa zrejme už nikdy nedozvieme. Ale jedno vieme s istotou. Určite by sme vedeli vypočítať, koľko defibrilátorov a koľko sanitiek s potrebným vybavením by sa mohlo kúpiť za jedno trikrát predražené cétečko. Koľko defibrilátorov a sanitiek s potrebným vybavením by sa mohlo zakúpiť za všetky peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenskej republiky.
Ale povedzme si aj pár príbehov ľudí, s ktorými napriamo počas tohto rokovania som komunikoval cez sociálnu sieť a ktorí by boli radi, aby to tu v pléne odznelo. Ja som ich nezozbieral teda toľko ako moja kolegyňa Lucia Nicholsonová, ktorej podpredsedníčka Národnej rady pani Laššáková zakázala hovoriť. No tak teda u mňa by sa jej to určite nepodarilo. Vybral som len päť. A tie vám chcem povedať.
Pán Tibor mi napísal: "Moja matka zomrela v júni. Ležala na izbe, kde boli ťažko choré ženy. Na dýchanie potrebovali byť pripojené na kyslík. Boli tam štyri postele a len tri prípojky. Matka ťažko dýchala, tak som išiel za zdravotnou sestrou, nech pripojí matku na kyslík. Povedala "dobre" a poslala zdravotného asistenta. Ja som potom zistil, že sú tam len tri prípojky. Čakal som, že donesie nejakú rozdvojku alebo niečo podobné. Ale kdeže. Odpojili vedľajšiu pani, čo jej bolo tak zle, že už nebola pri vedomí. Mala tam manžela. Ako som ja odišiel po sestru, aj on odišiel asi doniesť niečo svojej manželke. A tam prišiel saniťák a odpojil tú pani a napojil moju matku. Skoro som z kože vyskočil. A sanitár to bral normálne. Veď tá pani odvedľa už podľa predchádzajúcich gest vlastne zomierala. A potom sa vrátil manžel tej pani. Samozrejme, sa rozčúlil a nahnevane bežal za sestrami, že ako si to dovoľujú odpojiť jeho ženu z prístrojov, z kyslíka. Moja mama veľmi trpela. Nechcela ten kyslík cez hadičku a stále si ho dávala preč. Aj keď sa jej veľmi ťažko dýchalo, stále si dávala rukou tú hadičku preč z nosa. Tak som len zhrozene a nahnevane zízal a preklínal. Som z Nových Zámkov a stalo sa to v nemocnici v Nových Zámkoch. Na izbe štyri postele a pacienti potrebujú kyslík a len tri prípojky na kyslík. Tá pani vedľa mojej matky zomrela o deň alebo o dva dni skôr ako moja matka."
Ako sa vám to počúva, dámy a páni? Koľko takýchto prípojok na kyslík by sa mohlo zakúpiť za takto trikrát predražené cétečko? Koľko takých lôžok v rôznych nemocniciach by sa mohlo plne vybaviť za všetky peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenska? Koľko ľudí by mohlo byť vyliečených, koľko ľudských životov mohlo byť zachránených?
Pani Marianna mi napísala: „V júni mi umrel kamarát. Volal sa Norbert, mal 44 rokov, bol ťažko telesne postihnutý, so sklerózou multiplex, nechodiaci a na vozíku. Jeho choroba už natoľko pokročila, že potreboval 100-percentnú opateru, nebol schopný sa ani sám najesť. V polovici februára sa dostal do nemocnice v Galante s infekciami močových ciest, v horúčke. V čase, keď sa dostal do nemocnice, vedel pomocou asistenta presadnúť na vozík. Počas zhruba šesťtýždňového pobytu v nemocnici ho neposadili na vozík ani raz. Krátko nato sa objavili u neho preležaniny. Počas tohto obdobia bol okúpaný celkovo jedenkrát. V období od polovice februára do 22. júna, kedy umrel, putoval medzi hospicom v Trsticiach a galantskou nemocnicou. Žiadne polohovanie, žiadne antidekubitné pomôcky. Len sporadicky. Otrasná starostlivosť v oboch zariadeniach na úrovni stredného zdravotníckeho personálu. Bola som svedkom toho, že ho previezli z oddelenia intenzívnej starostlivosti na interné oddelenie a od obeda do 17. hodiny, kedy som prišla, mu nebol podaný nápoj. Našla som ho absolútne dehydrovaného. Predtým na oddelení intenzívnej starostlivosti mu niekto dokonca ukradol aj mobilný telefón. Príčinou jeho smrti boli preležaniny. Asi týždeň pred smrťou po šesťtýždňovej hospitalizácii ho previezli do hospicu v Trsticiach s tým, že má otvorené rany po preležaninách a obnažila sa mu kosť. Umieral v ukrutných bolestiach. Vzhľadom k tomu, že Norbert má iba sestru, tiež trpiacu na sklerózu multiplex, nebola rodina, ktorá by intervenovala v prospech pacienta. Jeho osud naplnila nedostatočná starostlivosť a chýbajúce pomôcky pre ležiaceho pacienta. Vážený pán Galko, veľmi rada by som si priala, aby v tomto štáte normou nebolo nenormálne. S pozdravom, Marianna.“
Dámy a páni, koľko spomínaných kompenzačných pomôcok by sa mohlo zakúpiť za takto trikrát predražené cétečko? O koľko lepšia zdravotná starostlivosť v rôznych nemocniciach pre takýchto nešťastne smrteľne chorých ľudí by sa dala zabezpečiť za všetky peniaze, ktoré boli pri ďalších takto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenska?
Braňo mi napísal: „Nazdar, Ľubo, prepáč, že tykám, ale tykali sme si aj v písomnej komunikácii, keď ste zakladali SaS, tak pokračujem aj teraz. Prosím ťa, pripomeň im tam, že nikto im nič zlé nepraje, ale táto situácia je úplne iná. Oni kradnú tam, kde ľudia ledva dýchajú. Čert vezmi zlodejiny na diaľniciach, ale v zdravotníctve? Tak im ľudia prajú vyskúšanie si choroby, kde ani peniaze nehrajú rolu. Nech si zažijú kvalitné onkologické posteľné prádlo. Nech to majú, ak si to zaslúžia. Len malá poznámka, nech si idú vyskúšať onkohematológiu v Martine. Kde ľudia posediačky dostávajú infúzie, chemoterapie na chodbe. A týchto ľudí len prekračujú ako u veterinára zajace. Je to hnus. A nie sterilné prostredie, kde sú ľudia bieli ako stena a chudí ako kosť a bez imunity. Fuj, hnus, prajem im to zažiť. Tam peniaze nehrajú rolu.“
Dámy a páni, ako by asi fungovala tá onkohematológia v Martine a v iných nemocniciach, ak by sa neukradli chorým ľuďom tie obrovské peniaze za to predražené cétečko? Aké a koľko kvalitného onkologického prádla by sa dalo zakúpiť do všetkých slovenských nemocníc za všetky tie peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenskej republiky?
Pán Oskar mi napísal: „Dobrý večer, mám 51 rokov, som invalidný dôchodca a zdravotne ťažko postihnutý, som silno krátkozraký, 20 dioptrií obojstranne. Môj mesačný príjem činí 288 eur mesačne. V roku 2009 mi z dôvodu vysokého doplatku za kompletné okuliare bola udelená Všeobecnou zdravotnou poisťovňou výnimka a okuliare boli uhradené poisťovňou. Podotýkam, že bez akýchkoľvek problémov. V roku 2013 som opätovne požiadal zdravotnú poisťovňu o udelenie výnimky, vyplnil som formuláre a tak ďalej a prišla mi výzva, aby som dokladoval približnú cenu, za čo má poisťovňa zaplatiť. Vysoko indexované sklá, jeden kus zhruba 130 eur, špeciálny rám k takým dioptriám zhruba 200 až 250 eur. Summa summarum 500 eur. Vysvetľoval som im, že môj mesačný príjem činí 280 eur a že nemôžem si dovoliť takúto sumu zaplatiť. No ale vraj oni sa musia riadiť zákonom, ktorý im to neumožňuje. Bývalý generálny riaditeľ Všeobecnej zdravotnej poisťovne mi tú výnimku udelil, zrejme zo zákona a tiež asi z ľudského hľadiska, nakoľko je zrejmé, že človek s takým nízkym príjmom si nemôže dovoliť takú sumu zaplatiť. Nikoho dnes nezaujíma skutočnosť, že ja sa bez okuliarov nemôžem pohnúť ani na krok. A okuliare sú pre mňa k životu nevyhnutné. Bol by som veľmi rád, ak by sa v tomto smere niečo zmenilo a spomenulo. Ďakujem.“
Dámy a páni, koľkým takýmto invalidným dôchodcom by sa mohli zakúpiť okuliare za takto trikrát predražené cétečko? Koľkých takých zdravotníckych pomôcok by mohlo byť zaobstaraných mnohým zdravotne ťažko postihnutým ľuďom z celého Slovenska za všetky tie peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom? Koľkým invalidným a zdravotne ťažko postihnutým ľuďom mohol byť zabezpečený aspoň trocha kvalitnejší a dôstojnejší život v ich chorobách a v ich nešťastí?
A pani Gabriela píše na záver: „Dobrý večer, mohla by som písať celé romány, ako to v zdravotníctve vyzerá, ale aspoň perličky. To, že je málo v zdravotníctve, to, že je málo zdravotníckeho materiálu na oddeleniach, obväzy, ihly, jednorazové pomôcky, rukavice, rúška pre personál, dezinfekčné prostriedky, to je zrejme vec známa každému tu na Slovensku. Ale že z toho dôvodu sa napríklad v niektorých nemocniciach perú obväzy, tak to asi veľa ľudí nevie. Myslím si, že to sa ani cez vojnu nerobilo. Moja osobná skúsenosť, maloletý syn potreboval akútne hospitalizáciu, ale keďže nebola voľná posteľ, dali mi lieky, tri kusy tabletky, ktoré majú byť podávané pod dohľadom zdravotníckeho personálu do ruky a poslali nás na noc domov, lebo nebola voľná posteľ, a povedali: Keby niečo, volajte rýchlu pomoc. Volajte sanitku. Neskutočne sa šetrí na počte sestier na niektorých oddeleniach. Jedna sestra má na starosti napríklad v nočnej aj 20, aj vyše 20 pacientov. Lebo nie je na platy. A z toho pramení i nervozita, únava sestier, ktorej sa nedivím. Je mi z toho celého smutno, ako tu vážne všetko ide strmo dole vodou.“
Dámy a páni, koľko postelí či lôžok by bolo možné pre takéto prípady zabezpečiť, ak by boli k dispozícii v zdravotníctve tie obrovské peniaze za takto trikrát predražené cétečko? O koľko menej pacientov by mohli mať na starosti dnes výrazne preťažené a finančne neohodnotené zdravotné sestry počas ich nočných služieb, ak by boli k dispozícii všetky peniaze, ktoré boli pri ďalších takýchto predražených nákupoch ukradnuté chorým občanom Slovenskej republiky?
Dámy a páni, to bolo len niekoľko prípadov, ktoré som vybral z tých, ktoré som cez sociálnu sieť či cez maily od naozaj rozhorčených občanov Slovenska v dnešný alebo včerajší deň dostal, oprávnene rozhorčených občanov Slovenska. Robert Fico nie je jedenkrát zrelý na odvolanie. Existuje nie jeden, ale tisíc dôvodov, prečo by tento človek nemal zastávať funkciu predsedu vlády. Robert Fico je totiž zodpovedný aj za svojich nominantov, členov vlády Slovenskej republiky. Tak sa pozrime teda na jednotlivých nominantov, priamych podriadených Roberta Fica, za ktorých on osobne zodpovedá. Ani neviem, kde začať, lebo čo minister, to škandál. Porade by som mohol ísť. Od jedného k druhému. A spomeniem teda len niektorých.
V roku 2013 sa prevalilo, že ministerstvo školstva pod vedením ministra Čaploviča si od októbra 2012 prenajímalo luxusné Audi A6 od firmy Jirka Malchárka. Za 3-tisíc eur mesačne, prosím pekne! Zmluva bola v januári 2013 zrušená len preto, lebo na tento drzý a amorálny prenájom prišli médiá, konkrétne denník SME. A čo spravil premiér Fico pri tomto smeráckom škandále? Kauzu prenajatého auta u svojho nominanta, u svojho priameho podriadeného ministra Čaploviča odmietol komentovať.
Alebo napríklad ďalší nominant a priamy podriadený premiéra Roberta Fica minister pôdohospodárstva Ľubomír Jahnátek z Komjatíc. Koľko mal ten škandálov a čo robil pri ich prevalení premiér? Mlčal. Ľubomír Jahnátek si nacpal na ministerstvo a kdekade polovicu svojej rodiny a polovicu rodákov z celej svojej dediny. Stranícky, osobný, rodinný, rodácky a ja neviem ešte aký klientelizmus a s tým spojená korupcia, s prepáčením, jak prasa. A premiér? Mlčal.
Takmer 700-tisíc eur, presnejšie 684-tisíc eur, zhruba 20 mil. slovenských korún, zaplatil rezort pôdohospodárstva televízii TA3 za dva reklamné šoty, 10 polhodinových dokumentárnych filmov a 12 dvadsaťminútových relácií. Za 171-tisíc ich TA3 nakrútila a za 513-tisíc eur ich potom televízia odvysielala. Bolo to v roku 2012. Pritom pôvodne rezort zamýšľal podpísať zmluvu o podobnej kampani na podporu konzumácie našich rýb s verejnoprávnou RTVS. A podľa nej mal platiť len 150-tisíc eur. Zaplatiť mal totiž len za výrobu programov, lebo verejnoprávna televízia ich bola ochotná odvysielať zadarmo. Viete, ako sa vyjadril minister Jahnátek vtedy? To ho odcitujem tu: „Aktivita je oprávnená, lebo ľudia začnú viac kupovať ryby.“ Ešte vám nie je niektorým jasný prínos tejto rybacej kampane? To nevadí, pomôžeme si druhým vysvetlením Ľubomíra Jahnátka. Opäť odcitujem: „Podpora a posilnenie cieľavedomého komunikačného pôsobenia na spotrebiteľov so zameraním na sprostredkovanie informácií, predstavenie pozitívneho imidžu sektora a jeho produktov.“ Tak toto, prosím pekne, to je kľúčové vysvetlenie tejto dôležitej marketingovej aktivity ministra pôdohospodárstva. Normálne nenormálne.
Ale to nie je všetko. V roku 2013 propagácia rýb pokračovala. Bývalá moderátorka Markízy na jeseň organizovala 10 osvetových prednášok v školách spolu za 10-tisíc eur. A tento rok, v roku 2014, Ľubomír Jahnátek v kampani pokračoval. Ministerstvo pod jeho kuratelou si na kampaň za 180-tisíc eur vybralo, prosím pekne, desiate najpočúvanejšie rádio v Bratislavskom kraji. Šoty v rádiu Best FM stáli dvojnásobok ceny, ktorú mali v tomto rádiu v cenníku na rok 2014. A dvakrát lacnejšie priestor predávalo napríklad aj výrazne úspešnejšie rádio Jemné. A tak si to predstavte teraz, že je piatkové popoludnie a v rádiu Best FM zvučka ohlási reklamný blok a máme možnosť vypočuť si minútový reklamný šot ministerstva pôdohospodárstva: "Dať si rybu nemá chybu," prihovára sa nástojčivý hlas tej istej exmoderátorky, prosím pekne, ktorá organizovala prednášky v roku 2013 a ktorá nás presviedča, že sladkovodné ryby ako kapor či zubáč sú zdravé a chutné a dajú sa pripraviť na masle alebo na víne. A túto reklamu budú vysielať dva mesiace a ministerstvo za ňu rádiu zaplatí 180-tisíc eur. Odvysielanie jedného šotu stojí v tomto rádiu rôznu sumu v závislosti od atraktívnosti vysielacieho času. V tom najlepšom je to 400 eur bez DPH, z ktorých sa teda ešte odpočíta 15 % množstevná zľava. A táto suma je však viac ako dvojnásobok ceny, ktorú si rádio účtovalo v cenníku na rok 2014, pretože v ňom stál minútový šot 180 eur bez DPH.
Dámy a páni, no čo spravil premiér Robert Fico po prevalení sa tohto smeráckeho škandálu? Tejto smeráckej zlodejiny v roku 2012? Robert Fico mlčal, nekonal. Robert Fico túto smerácku zlodejinu prikryl. Rovnako mlčal aj v roku 2013 a rovnako mlčí aj teraz v roku 2014. Asi nemá čas reagovať, asi je zaujatý hlbokou myšlienkou, ktorú počul v rádiu Best FM za tie strašné prachy: "Dať si rybu nemá chybu." Možno rozmýšľa, či by si nejakú tú rybu aj on predsa len nedal.
Alebo taký ďalší nominant a priamy podriadený premiéra Roberta Fica, podpredseda vlády a minister vnútra Robert Kaliňák. To je ten, u ktorého sa prevalilo, že zamestnáva členov podsvetia v polícii. A boli to prijatia s jeho osobným súhlasom a s jeho osobným podpisom. A premiér pri prevalení sa takéhoto niečoho neuveriteľného a škandalózneho opäť mlčal. Hovorím o nominantovi premiéra Roberta Fica, ktorý dlhodobo obhajuje škandalózne zlyhanie jednotlivcov v polícii, ktorí strieľajú po nevinných študentoch na diaľnici len preto, lebo si pomýlia auto a následne ich ešte na diaľnici aj potom, ako zistia, že sa jedná o omyl, šikanujú a ponižujú. A chyby si prizná až na výrazný mediálny a opozičný tlak a premiér pri tomto ďalšom škandále opäť mlčí. Mohol by som hovoriť o prenájme budovy pre ministerstvo vnútra za šeredné peniaze napriek tomu, že ministerstvo vnútra vlastné budovy má. Mohol by som rozprávať o ďalších veciach u tohto nominanta.
Ďalší nominant premiéra Roberta Fica, ktorý sa ministrom nikdy nemal stať a ktorý mu robí najväčšiu hanbu a ktorého nomináciu a následné pôsobenie by som ako premiérove osobné zlyhanie chcel spomenúť, je minister obrany Martin Glváč. Ak by som tu chcel vymenovať všetky zlodejiny a všetky podvody, ktoré sa udiali na ministerstve obrany od jari 2012 až doteraz a podrobne ich popísať, boli by sme tu do konca týždňa. Ani voliť by sme v sobotu nestihli ísť. Ale niektoré si predsa len pripomenieme:
Prvým je škandalózny prenájom Vojenského opravárenského podniku Nováky vopred vybratému uchádzačovi. 10. augusta 2012 bola vyhlásená súťaž o prenájom VOP Nováky. Bola to súťaž na prenájom na 20 rokov. To, čo je ale pre celý tento príbeh kľúčové, sa udialo oveľa skôr. 16. apríla 2012, teda už po nástupe transparentného generála Martina Glváča do funkcie ministra obrany. Tento deň, čiže 4 mesiace pred vyhlásením tej súťaže, bola podpísaná zmluva o združení medzi VOP Nováky a českou zbrojárskou firmou EXCALIBUR ARMY. To je presne tá firma, ktorá je spolumajiteľom spoločnosti MSM Martin, víťaza Glváčovej súťaže o VOP Nováky, prosím pekne. Partner do združenia bol vybraný priamo, bez akéhokoľvek výberového konania a zmluva bola podpísaná do roku 2019 a so šerednými možnosťami jednostranného vypovedania. V zmluve o združení napríklad bola klauzula, že VOP Nováky ju nemôžu vypovedať "v nevhodnej dobe a na ujmu ostatných účastníkov združenia" a nevhodná doba je vraj taká, ktorá môže ohroziť dosiahnutie účelu združenia a účelom združenia bolo podľa zmluvy, citujem, „vytvorenie podmienok pre vzájomnú obchodnú spoluprácu v oblasti povrchovej úpravy dielov s cieľom dosiahnuť pre oboch účastníkov želaný hospodársky výsledok a zabezpečiť výrobnú a hospodársku činnosť, ktorá pre oboch účastníkov má prinášať zisk.“ Na jasnú otázku Hospodárskych novín v tom čase, ako je to s výpoveďou, sa na rezorte snažili redaktorov normálne sprosto oklamať. Vraj vypovedať zmluvu o združení môžu Nováky v šesťmesačnej lehote bez udania dôvodu, a nebola to pravda. Dokazuje to aj zmluva zverejnená v centrálnom registri zmlúv.
Takže si to zhrňme. Jedna spoločnosť bola pri vytváraní združenia zvýhodnená tým, že bola vybratá napriamo. Zároveň, samozrejme, získala nekorektnú výhodu oproti všetkým účastníkom súťaže o prenájom, pretože mala možnosť poznať pomery zvnútra. A čo je však ale obludnejšie, jej profit bol poistený tým, že ak by nejakým zázrakom s ňou majetkovo prepojená firma v súťaži predsa len nezvíťazila, to znamená, našiel by sa nejaký optimista, čo by ponúkol za prenájom viac, mala by možnosť robiť obštrukcie. Napríklad trvať na dodržaní zmluvy o združení a tým pádom napadnúť samotné uskutočnenie súťaže na prenájom alebo trvať na odškodnom za to, že výpoveď od VOP Nováky prišla takpovediac v nevhodnom čase, a Nováky, teda vlastne rezort obrany, a teda vlastne štát, a teda vlastne my všetci by sme platili ako murovatí. Našťastie, žiadne problémy sa nevyskytli. Všetko klaplo tak, ako sa naplánovalo, takže dnes už je ruka v rukáve. Predpokladám, že samozrejme za výrazne nižšiu ponúknutú cenu a samozrejme aj ostatných podmienok, aké by sa dosiahli, ak by sa súťaž a najmä to, čo jej predchádzalo, uskutočnila slušným a civilizovaným spôsobom. A viete, čo spravil premiér pri tejto podvodníckej súťaži? On nielenže mlčal, ale on sa išiel ešte do tých Novákov odfotiť.
Druhým úžasným kšeftom bol odpredaj ubytovne Bytovej agentúry rezortu ministerstva obrany v Košiciach. Ministerstvo obrany vypísalo súťaž na predaj tejto ubytovne 4. januára 2013. Tak sa pozrime na podmienky a trochu ich aj skomentujme a trochu sa pýtajme.
Po prvé. Prehliadka objektu, ktorý sa predáva, bola povinná a otázkou je, či to bolo stanovené preto, aby predávajúci vopred vedel, kto chce objekt kúpiť. Komentár. Férové by bolo, aby tam bola informácia, že vykonať prehliadku sa odporúča. Vyhadzovať uchádzača kvôli tomu, že sa nezúčastní na prehliadke, to je naozaj neštandardné.
Druhá podmienka. Zábezpeka, ktorá musela byť zložená, je 100 % primeranej ceny. A teraz otázka: Bolo to stanovené preto, aby to znížil počet záujemcov kvôli krátkosti času zohnať takú veľkú sumu, a preto, aby iba jeden mohol byť zvýhodnený, a to ten, ktorý dopredu vedel, že ubytovňa sa bude predávať? Komentár. Toto sa nerobí ani pri tých najlukratívnejších dražbách. Napríklad v komplexe Trinity v Bratislave bola cena zábezpeky niekoľkonásobne nižšia. Ešte ako-tak fér by bola zábezpeka maximálne 50 percent.
Tretia podmienka. V súťažných podmienkach bolo, že zábezpeka musí byť pripísaná do 10. hodiny dňa 16. 1. 2013, ale ponuky bolo možné doručiť v ten istý deň až do 15. hodiny. A otázka, ktorá musí každého napadnúť: Bolo to stanovené preto, lebo niekto, kto má prístup k účtu, mohol zistiť, či sa na súťaži vôbec zúčastní nejaký uchádzač alebo nie? Prečo v iných súťažiach zverejnených ministerstvom mohla byť cena pripísaná až po doručení ponuky, iba v tomto jedinom prípade v Košiciach to bolo navrhnuté tak, že cena musela byť pripísaná ešte pred termínom, kedy sa mali ponuky doručiť? A komentár: Takáto informácia sa dá bez problémov získať, zneužiť a môže ovplyvniť výšku ponúknutej ceny u preferovaného záujemcu, ktorý je sám. Pretože ponuku do 15. hodiny tento záujemca potom, ako vloží presne o desiatej peniaze na účet, pohodlne pripraví a doručí. Navyše ten, kto dal podmienku na pripísanie sumy do 10. hodiny, vedel, že komerčná banka to ani nedokáže zrealizovať daný deň, a preto túto podmienku aj vymyslel, lebo informáciu o tom, kto ide do súťaže, získa minimálne o deň skôr.
Štvrtá podmienka. Ponukové konanie neobsahovalo informáciu, kedy dôjde k otváraniu obálok a kedy bude súťaž vyhodnotená, čo je vysoko netransparentné. Opäť nás musí napadnúť otázka: Bolo to tak preto, že zadávateľ si nechal zadné dvierka pre prípad, že by zlyhali aj vyššie spomenuté účelovo nastavené ochranné podmienky? A komentár: Štandard by mal byť nielen oznámiť, kedy sa obálky budú otvárať, ale aj umožniť účastníkom pri tomto otváraní obálok byť.
No a piata podmienka. Podľa zverejnených informácií sa jednalo o opakované osobitné ponukové konanie, avšak niekto z histórie na stránke ministerstva obrany vymazal, kedy bola prvá súťaž na daný objekt. Túto informáciu tam v tomto jedinom prípade nebolo možné nájsť, ale pri iných budovách tam tie informácie boli a sú. A otázka: Bolo tomu tak preto, lebo niekto nechcel, aby verejnosť o tomto objekte vedela, že bol v minulosti na predaj a že bude nasledovať jeho ďalší predaj? Komentár: Za normálnych okolností nie je žiaden dôvod stiahnuť zo stránky údaje o predchádzajúcich kolách odpredajov a je to absolútne nezvyklé.
Dámy a páni, ja vás nebudem napínať, túto akože súťaž o kúpu vojenskej ubytovne v Košiciach vyhral podnikateľ Dušan Vraňuch, ktorý prenajíma SMER-u priestory tak pre krajskú centrálu v Prešove, ako aj pre smeráckeho poslanca Stanislava Kubánka. On kúpil tú ubytovňu. Aby toho naozaj nebolo dosť, o budovu ministerstva obrany by mala záujem aj radnica Košice-Sever. Nestihla však vložiť tak rýchlo peniaze. „Problém vidíme v tom, že aj keď sa nám ponuka zdala zaujímavá, od doručenia výzvy sme mali na rozhodnutie približne iba 10 dní,“ povedal Jaroslav Poláček, prednosta mestskej časti Košice-Sever. Žiadny smrteľník bez banky a ďalších náležitostí nezoženie peniaze na 100-percentnú zálohu za taký krátky čas, hovoril. Kúpa sa navyše podľa neho nezaobíde bez toho, aby zvolali zastupiteľstvo, na čo treba ďalších 7 dní.
A čo robil premiér Robert Fico pri tomto škandále jeho nominanta na ministerstve obrany? Nerobil nič. No čo.
Poďme ďalej. Namiesto toho, aby každý mesiac bolo zakúpených zopár kusov mundúrov alebo kanád pre vojakov do výstrojného skladu, od polovice januára 2013 začali putovať peniaze, ktoré patria vojakom, na monitoring tlačených a internetových médií. Lebo armáda, to nie sú len zbrane a výstroje, ale to sú aj informácie. Onen monitoring šiel na vec s neuveriteľným počtom kľúčových slov, ktoré sa týkajú ubytovania vojakov, až 12, za ozaj ľudovú cenu: 960 eur mesačne. Túto vysoko dôležitú službu zadala čiste náhodou opäť Bytová agentúra rezortu ministerstva obrany agentúre A+K, čo je spoločnosť bývalej hovorkyne SMER-u Kataríny Kližanovej-Rýsovej.
Jak sa vám to počúva? Však to je strašné!
Aby sa to nekomplikovalo a veci išli od ruky, najatá bola bez výberového konania priamym oslovením pri výbere takpovediac z troch firiem, ale aj tu sa chybička súdruhom zo SMER-u vloudila, lebo pre rezort obrany robí totiž dlhodobo monitoring firma Storin a robí ho kvalitne. Podľa dodatku k rámcovej zmluve v tej dobe ho robila za 470 eur mesačne, pričom kľúčových slov je viac ako 200. Apropo, ja si pamätám, ako sa členovia mojej kancelárie tešili, že sa im podarilo vyjednať k dodatkom lepšiu cenu a dokonca za širší rozsah služieb, než akú mali nastavenú smeráci práve u tejto firmy Storin, lebo zmluva bola uzavretá ešte za môjho predchodcu Jaroslava Bašku, a pritom podotýkam, že BARMO za mojich čias žiadne monitoringy nepotreboval a keď niečo potreboval, tak si to vyžiadal priamo z rezortu práve z toho veľkého monitoringu firmy Storin. Ale časy sa zmenili, posmeráčili. Preto som vtedy verejne odkázal pánovi transparentnému: Financujte si tieto stranícke kšefty zo svojho, pán Glváč! Zo svojho.
A viete, čo spravil jeho priamy nadriadený, premiér Robert Fico? Máte pravdu, opäť mlčal.
Ďalším škandálom tohto nominanta a priameho podriadeného premiéra Roberta Fica bol utajený nákup troch luxusných aerotaxíkov – lietadiel L-410 – od sprostredkovateľa sídliaceho kdesi v zubnej ambulancii napriamo, teda bez verejného obstarávania a za nehorázne peniaze 9,8 mil. eur! Bolo to začiatkom roka 2013. V čase, keď vojaci chodia pomaly bosí alebo otrhaní a mundúry si kupujú pomaly za vlastné peniaze, v čase, keď vojaci necvičia, nestrieľajú, nelietajú, na kolenách lepia staré V3S-ky a Pragy, autá, ktoré sú staršie ako niektorí generáli, v čase, keď vojakom na útvaroch padajú budovy na hlavy, zateká im do nich, lebo ich nie je za čo opraviť, sa udial tento brutálny kšeft. Pritom tieto lietadlá L-410 vojaci nepotrebujú. Nevyužívajú sa na prevoz príslušníkov ozbrojených síl, nevyužívajú sa na prevoz ranených, materiálu a výsadkový výcvik, lietadlá nevozia vojakov, ale si v nich minister a vysokí vojenskí hodnostári vozia svoju maličkosť. Vozia sa na nich na bilaterálne stretnutia, návštevy a na oficiálne rokovania. Pritom lietadlá nelietajú dostatočne, ale lietajú málo. Ozbrojené sily Slovenskej republiky ďalšie takéto lietadlá vôbec nepotrebovali, už mali tri alebo štyri alebo koľko ich bolo. A pritom jedno z dvoch novozakúpených v roku 2010 nalietalo do tejto kúpy len 761 hodín, druhé len 448 hodín.
Som spracoval vtedy aj takú mapu, kde bolo vyobrazené, kde všade tieto lietadlá po nástupe Martina Glváča na rezort obrany lietali. Tá mapa ukázala, že lietali do krajín, kde neboli žiadni slovenskí vojaci, žiaden slovenský materiál, žiadni zranení. V drvivej väčšine to boli mestá, kde slovenskí vojaci ani nepáchli. Nekonali sa tam žiadne cvičenia, neviezol sa tam žiadny materiál, neprevážali sa odtiaľ ani tam žiadni zranení. V dvoch najdôležitejších misiách AISA v Afganistane a UNFICYP na Cypre neboli ani raz, ono, samozrejme, tam by ani nedoleteli.
A čo spravil premiér pri tomto doslova vyhodení 10 mil. eur daňových poplatníkov von oknom? Opäť tradične mlčal.
Spomeniem ďalší prípad, v ktorom lietajú obidvaja nominanti silových rezortov, podriadení predsedu vlády Roberta Fica, aj Robert Kaliňák, aj Martin Glváč. Ešte v roku 2009 zorganizovalo ministerstvo vnútra pod vedením Roberta Kaliňáka na mieru ušitý tender na plynové masky pre políciu a ozbrojené sily v sume viac ako 6 mil. eur. Špecialisti z generálneho štábu ministerstva obrany v tom čase požadovali, v čase tvorby súťažných podmienok, minimálne zorné pole 70 percent. To sa overuje podľa európskej normy EN 136. Konečné znenie súťažných podkladov na ministerstve vnútra však upravili na neuveriteľných 90 % a viac. Predchádzajúci minister obrany Jaroslav Baška na túto absurditu nereagoval. Rozdiel v ponúkaných cenách bol enormný a touto úpravou prišlo k navýšeniu nákupnej ceny o 150 %. Takýto bol rozdiel medzi najnižšou ponukou 156 eur za kus, ktorá bola zo súťaže vyradená práve kvôli tomu minimálnemu zornému poľu, ktoré ale vojaci nepožadovali, a najvyššou výhernou ponukou 390 eur za kus. Rezort obrany dovtedy zakúpil 767 súprav ochranných masiek a na základe vyššie uvedeného tendra mal v pláne do roku 2014 nákup ešte 7-tisíc takýchto masiek. Kšeft bol v tom čase naplánovaný až do ďalších volieb.
Keď som sa dozvedel tieto závažné fakty, zakázal som plniť rámcovú zmluvu, ktorá bola uzavretá s víťazom toho akože tendra, s tým, že ak vojaci budú potrebovať ďalšie masky, vypíšeme súťaž novú s novou špecifikáciou, aby sa dosiahla najvýhodnejšia cena a aby sa na súťaži mohol zúčastniť čo najširší okruh dodávateľov. Vojaci aj úradníci môj príkaz dodržali. A keďže až do môjho odchodu neprišla z ozbrojených síl požiadavka na nákup nových masiek, nová súťaž v tom čase nebola zrealizovaná.
Dámy a páni, ja som skoro odpadol, keď sa v lete dostala ku mne informácia, že sa Martin Glváč vrátil k pôvodnej rámcovej zmluve v roku 2009 a chcel veselo nakupovať ďalších 2-tisíc masiek za tie šialené ceny z toho šialeného tendra. A k nim zhruba 2-tisíc káps a skoro dvakrát toľko filtrov za bohvieaké ceny, keď samotné masky boli tak brutálne drahé. Ja neviem, buď boli na ministerstve obrany tak drzí, že si mysleli, že si už môžu dovoliť úplne všetko, alebo sa cítia tak silní, že nás majú všetkých úplne na háku. Alebo si mysleli, že v čase dovoleniek si to nikto nevšimne. Jedna, druhá aj tretia možnosť sú veľmi zlé.
O tom, že Martin Glváč už mal veľmi dávno odísť z rezortu, je dnes už zbytočné rozprávať. Ale o tom, že dodnes z neho neodišiel, lebo ho tam naďalej drží jeho priamy nadriadený, a to je premiér Robert Fico, o tom rozprávať treba.
Najväčší škandál, ktorý však Robert Fico prikryl u svojho podriadeného ministra obrany, poznáme. Je ním tunelovanie Vojenskej spravodajskej služby počas prvej vlády Roberta Fica, tzv. Gorila 2. Tak si pripomeňme, o čo vlastne išlo.
Denník SME v lete 2013 získal a zverejnil informácie o dokumentoch, v ktorých sa píše o tunelovaní Vojenskej spravodajskej služby v období počas prvej Ficovej vlády v rokoch 2006 až 2010, keď rezort obrany riadili smerácki nominanti František Kašický a Jaroslav Baška. Keď krátko po mojom nástupe na rezort obrany prišiel za mnou riaditeľ Vojenskej spravodajskej služby a pýtal peniaze, veľa peňazí, tvrdil, že nemá autá, budovy a nemá peniaze už ani na bežnú prevádzku. Vraj boli nejaké budovy či autá počas predchádzajúceho vedenia prevedené na Vojenské obranné spravodajstvo, nejakých sa služba nevýhodne zbavila. Lenže peniaze, aj keď menšiu sumu, pýtal aj riaditeľ Vojenského obranného spravodajstva, ten zasa tvrdil, že niektorými predmetnými vecami Vojenské obranné spravodajstvo ani nedisponuje a nikdy ani nimi nedisponovalo.
Riaditeľovi Vojenskej spravodajskej služby som nariadil vykonať audit. Netrvalo dlho a riaditeľ Vojenskej spravodajskej služby prišiel zas. Bolo vidno, že narazil na niečo zlé, nepríjemné. Informoval ma o získaní informácií o vážnych podozreniach týkajúcich sa nezákonných prevodov hnuteľného aj nehnuteľného majetku Vojenskej spravodajskej služby. Spolu so zástupcom riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby sa ma spýtali, či majú preveriť a zadokumentovať tieto informácie a či budem za nimi stáť. Môj pokyn bol jednoznačný, rovnaký ako vo všetkých prípadoch korupcie, podvodu alebo iného podobného protiprávneho konania: Pokračovať v získavaní informácií, zadokumentovať celý prípad a po zadokumentovaní v prípade, že sa tieto informácie potvrdia, odovzdať orgánom činným v trestnom konaní, presne tak ako to ukladá zákon.
Na tomto prípade ďalej spolupracovali obe služby, tak Vojenská spravodajská služba, ako aj Vojenské obranné spravodajstvo. Na prípade sa pracovalo prakticky celý rok 2011, pretože sa jednalo o spleť prevodov. Bolo treba dať spraviť znalecké posudky, pozháňať výpisy, prevody, porovnať zmluvy a bolo potrebné vykonať množstvo ďalších úkonov. Niekedy na jeseň v roku 2011 som bol informovaný o priebežných zisteniach, prípad bol pred finále. Informácie, ktoré údajne dôstojníci postupne získavali, boli mimoriadne závažné. Žiaľ, následne som bol z rezortu obrany vyexpedovaný nielen ja, ale aj obaja riaditelia oboch služieb.
Keď odo mňa v piatok 25. novembra 2011 Iveta Radičová preberala rezort, potvrdila mi, že hovorila s oboma riaditeľmi a vec bude došetrená a odovzdaná orgánom činným v trestnom konaní. Žiaľ, Iveta Radičová poverila vtedajšieho zástupcu riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby a neskoršieho nového riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Róberta Tibenského, aby zvyšok dokumentov použil a zabezpečil trestné oznámenie na Generálnej prokuratúre. Dnes si môžeme klásť otázku, či Iveta Radičová mala dať to trestné oznámenie sama, alebo či si mala splnenie tohto svojho rozkazu preveriť. Mne sa totiž rozchádzajú ich tvrdenia, zatiaľ čo Iveta Radičová tvrdí, že poverila Tibenského podať trestné oznámenie, ten tvrdí, že mal poskytnúť spis len na preverenie, či sa nejedná o protiprávne konanie. Navyše dokonca vyplávalo na povrch, že ho poskytol ako materiál k úplne inému prípadu a až na vyžiadanie samotnej Generálnej prokuratúry a tá ho vrátila ako v danom prípade pre ňu nepoužiteľný.
Taktiež možno polemizovať o tom, či Iveta Radičová mala alebo nemala o celej veci podrobne informovať Martina Glváča, keď mu odovzdávala rezort, a tým jemu aj tajným zúžiť možnosť vec ututlať a ututlávať vtedy aj dnes. Každopádne spis bol vrátený z Generálnej prokuratúry na Vojenskú spravodajskú službu v čase, keď už Iveta Radičová na rezorte nebola. Informáciu o tom nemala ani ona. Ale minister Glváč o celom tomto prípade vedel. Od samotného začiatku sa zaplietal do lží a do protichodných vyjadrení. Najprv tvrdil, že predmetné materiály boli na Generálnu prokuratúru zaslané v minulosti z iniciatívy Vojenskej spravodajskej služby. Nebola to pravda a Generálna prokuratúra sa voči tomuto vo svojom vyhlásení dôrazne ohradila. Generálna prokuratúra si dokumenty samostatne vyžiadala k úplne inému prípadu a vrátila ich naspäť. A v tom čase viedol už rezort obrany Martin Glváč.
Po tom, ako v denníku SME vyšiel článok o tunelovaní Vojenskej spravodajskej služby, minister Glváč sa veľmi chaoticky vyjadroval o svojich vedomostiach o tomto dokumente. Najprv tvrdil, že vôbec nevedel o nejakej skartácii dokumentu, potom, keď si následne uvedomil, že o tejto skartácii hovoril už na svojej tlačovej besede pol roka predtým 13. 12. 2012, keď prvýkrát informoval médiá o úniku tajného dokumentu, popisujúc možné nezákonné prevody a rozkrádanie majetku Vojenskej spravodajskej služby, opravil sa a tvrdil, že sa o nej dozvedel, citujem, "niekoľko týždňov pred spomínanou tlačovou besedou“.
Ďalšie klamstvá ministra Glváča spočívali v tom, že najprv tvrdil, že o disciplinárnom postihu bývalého riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby za predmetnú skartáciu, potrestala ho Iveta Radičová a Martin Glváč mu trest potom zrušil, sa dozvedel podľa jeho slov až niekedy pred decembrovou tlačovou besedou spolu s informáciami o skartácii. A tvrdil, že nemal dôvod nevymenovať bývalého riaditeľa Vojenského obranného spravodajstva Ľubomíra Skuhru za riaditeľa zlúčeného Vojenského spravodajstva v januári 2013 a bývalého riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby Šeba ako vojenského pridelenca v Číne, lebo nevedel, že sú podozriví z tejto trestnej činnosti.
Ono je to samé klamstvo, prekrúcanie, zahmlievanie v podaní Martina Glváča. Usvedčil som ho z týchto lží, lebo som predložil médiám dokumenty, a síce disciplinárny rozkaz, ktorým Iveta Radičová písomne pokarhala bývalého riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby, a aj rozhodnutie o zrušení tohto disciplinárneho rozkazu. S obidvoma bol Martin Glváč oboznámený a ten druhý dokonca on osobne podpísal. A v oboch dokumentoch boli uvedené mimo iného aj exaktné informácie o tom, že sa materiál týkal protiprávnej činnosti bývalého vedenia Vojenského obranného spravodajstva a Vojenskej spravodajskej služby, ktoré odišlo z funkcie v roku 2010.
Čiže opäť vyvrátené klamstvo Martina Glváča, ktorý tvrdil, že nemal dôvod nevymenovať na vysoké posty týchto dvoch predmetných pánov, ktorí šéfovali Vojenskému obrannému spravodajstvu, resp. Vojenskej spravodajskej službe práve v období 2006 až 2010, lebo nevedel, že boli podozriví z trestnej činnosti. Rozhodnutie o zrušení disciplinárneho rozkazu Ivety Radičovej podpísal, ako som povedal, sám Martin Glváč, a to, dámy a páni, 4. júna 2012. Teda rok predtým, ako sa dokument zjavil v denníku SME.
Toto rozhodnutie je tak podrobne popísané, že ten, kto ho podpísal, sa musel dopodrobna oboznámiť úplne so všetkým. Čo bolo rozkradnuté, čo sa udialo, kto je z čoho podozrivý. Taktiež ten, kto toto rozhodnutie podpísal, vedel, že vec sa vyšetruje ďalej, resp. mala by sa vyšetrovať ďalej. Vedel, že na Vojenskej spravodajskej službe sú stále svedkovia, zachytené výpovede, sústredené a povyhodnocované informácie, analýzy. Takmer rok, dlhých 11 mesiacov, až pokiaľ sa materiál nezjavil v denníku SME, minister Glváč nespravil nič. Neobnovil vyšetrovanie, nezaistil zostávajúce dokumenty, elektronické dáta, niečo ale predsa len spravil. Napriek tomu, že musel vedieť, že bývalý riaditeľ Vojenského obranného spravodajstva je podozrivý z trestného činu, namiesto toho, aby tieto podozrenia prešetril, v januári 2013 ho vymenoval za riaditeľa oboch spojených tajných služieb. A toto je tragédia.
Po závažných podozreniach, že vysokí dôstojníci vojenských tajných služieb zneužili svoje právomoci a porušili svoju prísahu, boli ministrom Glváčom, nominantom a podriadeným premiéra Slovenskej republiky Roberta Fica, odmenení. Toto je absolútny suterén, dámy a páni!
Niekoľkokrát som v tom čase vyzýval ministra Glváča, aby v záujme aspoň akej-takej objektivity vyšetrenia tohto škandálu okamžite postavil riaditeľa Vojenského spravodajstva mimo službu. Argumentoval som príkladom z akejkoľvek sekcie na ministerstve obrany, z akéhokoľvek iného zamestnania, kde ak by bol nejaký šéf inštitúcie, oddelenia, odboru a pod. podozrivý zo spáchania trestného činu, sám by chcel, aby ho očistili dôveryhodní a nezávislí ľudia, sám by trval na tom, aby bol postavený bokom, sám by trval na tom, aby nevyšetroval sám seba, ak by bol, samozrejme, nevinný.
Martin Glváč odmietal a upäto držal riaditeľa Vojenského spravodajstva a dodnes ho drží vo funkcii. Aký príklad dal našej spoločnosti, našej mládeži, našim ľuďom, ktorí sa na toto dodnes pozerajú? Áno, tento megaškandál politicky prikryl, taká je pravda, dámy a páni, lebo keby chcel minister Glváč, ale aj premiér vyvrátiť alebo potvrdiť tieto podozrenia, postupovali by úplne inak, nie ako spolupáchatelia.
Ešte jedno zlyhanie ide na vrub v súvislosti s týmto megaškandálom, v súvislosti s touto Gorilou 2. Minister Glváč bol schopný privierať oči a prizerať sa jasnému a chrapúnskemu mobbingu a šikanovaniu mladej vojačky, ktorá s touto megakauzou tunelovania nič nemala, a to len preto, že sa priatelí s jedným z tých dôstojníkov, ktorý tento smerácky škandál objavili. A rovnako aj váš predseda, vážení poslanci SMER-u, nielenže sa jej nezastal, ale ešte ju aj verejne dourážal, ženu, mladé dievča! Pri tejto vojačke, jeho úcta k ženám, úcta Roberta Fica k ženám, ktorú tak ostentatívne dáva najavo počas Medzinárodného dňa žien, skončila, to bolo mimoriadne nízke.
Mňa zaujíma, či je pravda, že v rodinnom dome, ktorý bol majetkom Vojenskej spravodajskej služby a bol kúpený za drahé peniaze a boli doňho napumpované ešte drahšie peniaze, býva dnes bývalý vysoký dôstojník služby, ktorý ho dostal lacnejšie. Mňa zaujíma, či Vojenská spravodajská služba kúpila nejaký byt na konšpiračné účely za pomaly dvakrát takú vysokú cenu, ako je normálna cena na trhu od nejakého kamaráta, čo figuruje s kamarátmi a kamarátkami vysokých dôstojníkov služby v spoločných firmách. Zaujíma ma, či tí, čo prisahali vernosť svojej vlasti, svoju vlasť takto sprosto zradili. Mňa zaujíma, či je normálne, ak nejaká budova, čo ju dnes vlastní služba, ktorá má dnes odhad niekoľko miliónov, či na ňu, resp. na jej rekonštrukciu bolo naozaj vyfakturovaných niekoľkonásobne viac, a či je pravda, že podľa zmlúv a faktúr tam mala byť spravená aj nejaká ubytovacia časť a tá ubytovacia časť tam spravená nie je. Zaujíma ma, prečo sa objekty prevádzali stále za menšie a menšie ceny. Zaujíma ma, či pri spravodajských akciách, prevodoch sa vyskytujú bývalí dôstojníci, ich priatelia, priateľky a tieto nadobúdali hnuteľné a nehnuteľné veci. Zaujíma ma, čo dodnes nebolo vysvetlené, čo mala znamenať dovolenka Ľubomíra Skuhru a Juraja Šeba v Benine s osobou, ktorá bola podozrivá z prania špinavých peňazí a legalizácie majetku politika. Dodnes nevieme, čo tam robili, či o tom vopred informovali príslušné miesta, lebo im to ukladá zákon, ani to, či tieto styky nepredstavujú bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku.
Môže ma to síce zaujímať, ale som presvedčený, že tento megaškandál, táto smerácka kauza nebude nikdy vyšetrená a vinníci nikdy nebudú potrestaní. A vinu za toto nesie Martin Glváč a jeho priamy nadriadený Robert Fico.
Dámy a páni, to, akým spôsobom minister obrany podozrivých vrcholových dôstojníkov služby drží silou svojej moci či moci dakoho iného na svojich stoličkách, vypovedá o absolútnej smeráckej arogancii, o ignorancii argumentov v súvislosti s dôvodnými podozreniami. Celé toto je škandál o zneužívaní moci, je to škandál, ktorý spochybňuje Slovensko ako dôveryhodného člena NATO, toto je pravá Gorila 2. A podobnosť s Gorilou 1 je najmä v tom, že sú tu nielen podozrenia z rozkrádania verejného majetku, v tomto prípade organizovanou skupinou dôstojníkov vojenských tajných služieb, ale aj podozrenia, že sa zahladzovali stopy a zatvárali obe oči na prokuratúre a ďalších vysokých pozíciách v štáte. Je príznačné, že k rozkrádaniu vo Vojenskej spravodajskej službe malo dochádzať za ministra Jaroslava Bašku, nominanta SMER-u. Ministerstvo obrany za jeho vedenia bolo príkladom pre všetkých tunelárov v ostatných zložkách rezortu. To sú tie nezmyselné a trestuhodné nákupy motorových člnov bez motorov, to je ten projekt vojaka 21. storočia, to je tá modernizácia vrtuľníkov po životnosti.
Je tragédiou Slovenska, že sa so SMER-om do rezortu obrany vrátili aj katastrofálne vzťahy, pocit beztrestnosti a samozrejme ľudia, ktorí by ho mali obchádzať zo vzdialenosti 20 km, aby z neho niečo nezmizlo. Je neprijateľné a absurdné, aby post ministra obrany a šéfa Vojenského spravodajstva zastávali v tejto situácii ľudia, ktorí sú podozriví zo spáchania závažných trestných činov. Počínanie ministra Glváča, ale aj počínanie predsedu vlády Roberta Fica je dokonalou ukážkou, prečo Slovensko nie je právnym štátom. Nie preto, že sudcom chýbajú asistenti, ale preto, že na Slovensku sa s politickým krytím z najvyšších miest rozkráda verejný majetok v prostredí totálnej beztrestnosti. To je tragédia Slovenska a to je jeho najväčšia pliaga a to je zlyhanie Roberta Fica, predsedu vlády Slovenskej republiky.
Už v minulosti som v rozprave k programovému vyhláseniu vlády povedal, že nominácia alebo pasovanie ministra vnútra Roberta Kaliňáka za bojovníka proti korupcii je výsmechom všetkým, ktorí v boji proti korupcii boli ochotní ísť do enormného rizika, že je to výsmech tým, ktorí odhaľovali špinavé biznisy, rušili nevýhodné zmluvy, dávali trestné oznámenia a pranierovali nečestné praktiky.
Po nominácii Roberta Kaliňáka za ministra vnútra nasledovala nominácia Tibora Gašpara za policajného prezidenta, nominácia Jozefa Magalu za riaditeľa NBÚ a mnohé ďalšie nominácie, napr. na vysoké funkcie v Policajnom zbore, na prokuratúre, zvolili ste si dokonca aj svojho vlastného generálneho prokurátora. Váš odkaz voličom aj tým, ktorí demonštrovali za vyšetrenie tej pôvodnej Gorily a mrzli na námestiach a žiadali potrestať vinníkov, ale aj tým, čo chcú, aby sa vyšetrilo tunelovanie Vojenskej spravodajskej služby, je jednoznačný: Moc držíme v rukách my, my sme v tejto krajine pánmi, len my a my. My sme po inštitúte samoúnosu zriadili aj inštitút samovyšetrovania a budeme ho využívať, kedy sa nám to hodí. A premiér Fico mlčí a všetko to politicky prikrýva.
Ešte jednu vec by som spomenul v súvislosti s rezortom obrany, a to je nehorázne navyšovanie rozpočtu Vojenského spravodajstva v rokoch 2012 a 2013. Navýšenie rozpočtu tajnej služby v roku 2012 o 67 % a v roku 2013 o 55 % je neospravedlniteľné a je výsmechom sľubovanej 19-percentnej úspore, ktorú minister obrany sľuboval ako výhodný výsledok zlučovania dvoch tajných služieb. Podotýkam, že takéto niečo si na rezorte v histórii nedovolil nikto ani stranícki kolegovia Martina Glváča a zároveň moji predchodcovia z radov ministrov obrany.
A čo premiér pri prevalení sa tohto škandalózneho nalievania peňazí urobil? Mlčal, mlčí, svojho nominanta a podriadeného ministra obrany politicky prikrýva.
Dámy a páni, keď sme už pri tej obrane, dopočul som sa, že minister obrany Martin Glváč mal počas noci zo soboty na nedeľu veľmi dojemnú starostlivosť o to, že prečo nie som od začiatku na tejto schôdzi, fotil si tu moju prázdnu stoličku a rozhorčoval sa nad tým, že on tu sedí a ja nie. No, je to minimálne úsmevné od neho, lebo po prvé, on tu sedel len práve počas tých jalových rečí, ktoré tu zaznievali z úst premiéra Roberta Fica a jeho ministrov, a ráno potom zdúchol a celý deň aj celú noc sa tu neukázal, teraz ráno prišiel na chvíľu, a po druhé, práve o ňom, čo nakupuje lietadlá u sprostredkovateľov sídliacich v zubnej ambulancii nielen na Slovensku, ale v celej aliancii, je známe, že najprv rok na žiadne summity NATO ani EÚ nechodil a posielal tam za seba štátneho tajomníka a keď sa začal mimovládny bezpečnostný sektor aj vojenskí diplomati nad týmto pozastavovať a sťažovať, tak to začal robiť tak, že na summit príde ráno, ráno tam prečká úvodnú reč, nechá si spraviť pár fotiek, ktoré potom jeho PR na ministerstve tlačí do médií, a následne zdúchne. Na celý podstatný čas a rokovanie summitu tam posadí buď štátneho tajomníka, alebo veľvyslanca pri NATO, alebo niekoho iného. Do roboty sa chodí len vyvetrať a okrem kšeftov a nákupov ho tam neinteresuje nič iné.
Nemyslím si síce, že by ma tie prázdne reči jednotlivých ministrov vlády korupčných istôt pre občanov, ktoré som v sobotu v noci zmeškal, nejako obohatili, ale naozaj musím priznať, že do tejto schôdze som sa zapojil nie úplne od začiatku, lebo som mal naplánovaný pracovný víkend od piatku až do nedele na východnom Slovensku a zrušil som si potom len nedeľu a prišiel som sem tak, aby som od nedele mohol až doteraz fungovať. A som tomu rád, že som celý ten program nezrušil, ale že som si ho len upravil, pritom som sa tam dozvedel veľa zaujímavého. Bol som v Košiciach a v niekoľkých obciach Košického kraja, takže nielen premiér, ale aj my pravidelne chodíme po regiónoch a netreba nás na to vyzývať, pravidelne chodíme a rozprávame sa s ľuďmi.
Len viete, aký je rozdiel medzi nami v strane SaS a medzi ním a jeho spolustraníkmi? V tom, že pokiaľ on si nechá nazvážať ľudí do kultúrnych domov autobusmi a nechá si tam vybudovať potemkinovskú dedinu plnú roztlieskavačov a korumpuje ich všetkým možným, či kopami darčekov, alebo koncertmi niektorých sprofanovaných spevákov a hudobných skupín, tak my v SaS nemáme problém ísť napriamo diskutovať s ľuďmi kdekoľvek, či na východné Slovensko, alebo na Oravu do krčmy, alebo na akýkoľvek futbalový zápas, alebo hody na Záhorí. A takisto aj do nočného baru alebo na diskotéku medzi mladých ľudí. Bez sprievodu ochrankárov, ako to robí on a jeho kolegovia. A nikde nemáme problém, lebo my sme nikdy nič neukradli a naši nominanti nikdy nič nezdefraudovali.
Ja by som strašne rád videl niektorých pánov, pána Fica, Kaliňáka, pána Glváča a mnohých ďalších, ako by sa vybrali niekde do krčmy na Oravu sami alebo na východné Slovensko, alebo niekde do nočného baru ráno o tretej alebo o štvrtej. Oknami by lietali von, oknami!
Ako som hovoril, bol som v niekoľkých obciach na východnom Slovensku, napríklad aj v Pustom Čemernom. Neviem, koľkí z kolegov SMER-u vedia, kde sa vôbec táto malá obec na východnom Slovensku nachádza, ale myslím si, že celkom určite nevedia, že to bola obec so silnou, mimoriadnou podporou SMER-u vo voľbách v roku 2012. Bola, kolegovia, bola. Už nie je. Majú vás tam plné zuby. To je odkaz, ktorý vám od nich nesiem. Ja som si dovolil do tejto obce prísť a predstúpiť pred plnú krčmu ľudí, ľudí, ktorých ste sklamali. Vedeli toho veľa, pretože od marca 2012 sa toho zlého a nečestného v podaní vašej strany a vašej vlády aj veľa udialo, čo ste nestihli a nedokázali utajiť. Ale čo nevedeli, to som im dopovedal ja. Len oči otvárali. A budem v takýchto aktivitách pokračovať. Budem chodiť do tých obcí, kde ste mali najviac percent.
Ešte k tým Košiciam. Poviem vám, čo Košičanov trápi. Trápi ich váš nominant a súčasný primátor Košíc, ktorý sa tak často a tak rád ukazuje s premiérom Robertom Ficom. A nedávno mali spolu takú PR tlačovú besedu, kde spolu oznamovali, že Robert Fico predloží návrh zákona o maximálne jednom plate z full time poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, aj tam stál váš kolega Richard Raši pri premiérovi ako jeho podriadený a jeho nominant, za ktorého premiér Robert Fico zodpovedá.
Tak napríklad Košičanom vadia autobusy, ktoré boli vyrobené pred uzavretím súťaže. Skoro 29 mil. eur zaplatí Dopravný podnik mesta Košice za 127 nových autobusov. Tie dodá víťaz súťaže český SOR Libchavy z portfólia finančnej skupiny J&T. Súťaž sprevádzali podozrenia, že podmienky zvýhodňujú túto firmu. Táto firma aj vyhrala, a teraz počúvajte pekne, a autobusy začala vyrábať ešte pred súťažou, ešte pred podpisom zmluvy. Nehovoriac o tom, že podľa medializovaných informácií firmu, ktorá pre Dopravný podnik mesta Košice organizovala súťaž, vedie spolužiak Richarda Rašiho, ale to je asi len náhoda.
Košičanom vadí parkovanie v meste. Parkovanie, ktoré bolo zverené firme EEI, čo je smerácky vysávač na peniaze. Táto firma dostala dotáciu od Roberta Fica 2,7 mil. eur. Výsledkom je to, že mestskí policajti v Košiciach sa vyvážajú v autách firmy EEI a striehnu, kde môžu dať Košičanom papuču. Vadí im, že podriadený Roberta Fica a jeho politický nominant sedí na dvoch stoličkách.
Vadí im, že nerobí si svoju prácu poriadne. Nie je ani poriadnym primátorom a ani poriadnym poslancom. Má neuveriteľné množstvo absencií v Národnej rade Slovenskej republiky. Tí Košičania mi dokonca aj vypracovali zoznam, ja ho tu mám so sebou, nebudem ho celý čítať, ale je toho tam obrovské more tých absencií, obrovské more. A vadí im, že vo volebnom roku enormne narástol dlh mesta cez Dopravný podnik mesta Košice, z ktorého sa mesto bude dlho spamätávať.
Ak som tu hovoril na začiatku o výzve nominantov v komunálnych voľbách a vyzýval som ich, aby sa vzdali kandidatúry, tak na pána Rašiho to sedelo ako uliate. A vtipné aj smutné je zároveň aj to, že Košičanom vadí, že Richard Raši sa hanbí aj za to, že je smerák, napriek tomu, že jeho stranícky šéf hovorí, ako je potrebné, aby bol primátor z tej istej strany, ktorá má väčšinu v parlamente, tak tento váš kandidát v Košiciach na svojich bilbordoch nikde nemá uvedené logo SMER-u, ani na jednom jedinom. Tvári sa ako občiansky kandidát, a v diskusiách sa spojeniu so SMER-om vyhýba.
Mohol by som rozprávať o ďalších mestách, napríklad o Žiline, kde premiér svojím postojom dal normálne ranu medzi oči občanom iných miest. Som ale presvedčený, že to už nie je treba. Viem, že Robert Fico nebude odvolaný, že ho podržíte. Napriek tomu si myslím, že táto schôdza mala zmysel.
Vrátim sa k začiatku a svoje vystúpenie zakončím jedným želaním. Želám si, aby vaša strana, strana SMER dostala v týchto komunálnych voľbách obrovský výprask, aby vás občania Slovenska za všetko toto zlo, za okrádanie chorých ľudí, za parazitovanie vašich nominantov na tom najcennejšom, čo ľudia majú, na ľudskom zdraví, aby vás potrestali. Ak moje slová a slová mojich kolegov z opozície, ktorými sme sa počas zhruba tých doteraz 35 – 36 hodín snažili otvoriť ľuďom na Slovensku oči, ak ich vybudia k tomu, aby vám ten výprask v sobotu uštedrili, tak budem na našu prácu v opozícii hrdý.
Ďakujem vám za pozornosť.
Neautorizovaný