44. schôdza
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie s faktickou poznámkou
2.12.2014 o 19:28 hod.
Ing. CSc.
Ľubomír Petrák
Videokanál poslanca
Ďakujem za faktické poznámky. Ako s väčšinou toho, čo tu bolo povedané, ako sa viem v zásade stotožniť aj ja. Ja som nikdy nepovedal ani pri Slovenskej akadémii vied, ani pri vysokých školách, že mám riešenie, akým spôsobom urobiť efektivizáciu týchto, týchto oblastí. Tak ako je samospráva v akademickej obci, myslím si, že samospráva akademickej obce je to najvzdelanejšie a najschopnejšie, čo v tejto krajine máme, a verím, že je táto samospráva schopná nájsť východiská pri štrukturálnych zmenách tak, aby zlepšila svoju efektivitu.
Pokiaľ hovoríte, pán kolega, o tom, že prostriedky, ktoré sú vynakladané na vedu, sú relatívne na Slovensku používané efektívne, ja s vami súhlasím. Z toho mála, čo je dávané do slovenskej vedy, sú výsledky v mnohých prípadoch ako excelentné a nemienim ich nijakým spôsobom dehonestovať. Skôr mám potrebu skloniť hlavu a zložiť klobúk.
Ďakujem pekne.
Neautorizovaný
Vystúpenia
18:53
Vystúpenie v rozprave 18:53
Martin FroncNajprv by som predsa len rád mal jednu poznámku, ja som tých rozpočtov štátnych už videl dosť a na niektorých, aspoň na tvorbe jednej kapitoly som aj participoval niekoľko rokov a musím povedať, že tá kapitola je tentokrát v tom štátnom rozpočte tak napísaná, že sa v tom takmer nedá...
Najprv by som predsa len rád mal jednu poznámku, ja som tých rozpočtov štátnych už videl dosť a na niektorých, aspoň na tvorbe jednej kapitoly som aj participoval niekoľko rokov a musím povedať, že tá kapitola je tentokrát v tom štátnom rozpočte tak napísaná, že sa v tom takmer nedá vyznať. Raz sú financie pre školstvo v kapitole ministerstva vnútra, druhýkrát je niečo v kapitole ministerstva školstva a potom sú spolu, no musím povedať, že je to mimoriadne neprehľadné, a bol by som rád keby v budúcnosti sa nad týmto ministerstvo financií zamyslelo.
A teraz k samotnej téme, o ktorej chcem hovoriť, a ešte najprv snáď toľko poviem, že napriek všetkým, a môžeme sa sporiť, že kedy narastal štátny dlh a podobne, ale poviem otvorene, som rád, že sa dodržuje zákon o dlhovej brzde a že deficit navrhnutý je pod 3 % a že čistý dlh Slovenskej republiky je pod 50 %.
Ja sa chcem vyjadriť k jednej kapitole a to je kapitola týkajúca sa vzdelávania a vedy. Začnem tým, čo je možno v tejto chvíli známejšie, pretože vedci párkrát štrajkovali. Fakt je, že v návrhu kapitoly, ktorá je samostatná pre Slovenskú akadémiu vied, a tam ide ako podstatná časť finančných prostriedkov na vedu a výskum, je 10 mil. menej ako vlani a ja som dával návrh vo výbore, aby tých 10 mil. bolo doplnených. Žiaľbohu, návrh nebol schválený, bolo potom presunutých, bolo 8 mil. v inom výbore, vo finančnom, gestorskom výbore, čiže ešte 2 mil. rozdiel, ale keďže si uvedomujem, že keď ste to tam neschválili, nemá to šancu, aby to bolo schválené tuná v pléne, takže je to na vás, je to na vašom rozhodnutí a na vašej zodpovednosti.
Ale predsa len istú vec, čo sa týka vedy a špeciálne Slovenskej akadémie vied, by som veľmi rád povedal. Viete, my si často myslíme alebo vnímame, že Akadémia vied nie je dostatočne efektívna, že sa tam zbytočne ako niektoré peniaze utrácajú. No ja by som rád povedal, že Akadémia vied má aj iné poslanie, a nielen mať výstupy, ktoré sú priamo takpovediac zhmotnené, chvalabohu, keď aj také sú, ale má aj mnohé iné úlohy a to sú úlohy v tzv. základnom výskume. Viete, keď pred 250 rokmi približne objavili komplexné čísla, objavila sa tam imaginárna jednotka v matematike, tak ako každý sa pýtal, na čo to je dobré, veď také čísla v živote nie sú, nepotrebujeme ich, sú len reálne v živote. No dnes by ste nemali počítač, mobil, pretože práve využívajúc tieto komplexné čísla urobila pokrok elektronika.
Čo pokladám za ešte dôležité povedať, že mnohí z vás si nepamätajú už meno Bisquin. Bisquin bol európsky komisár, keď sme ešte neboli my v Európskej únii, dávno predtým, ktorý mal na starosti práve vedu a výskum. Vtedy, a to bolo súčasť Lisabonskej stratégie, bolo, že každá krajina má dávať 3 % na vedu a výskum, 3 % v pomere dva k jednej, teda so štátnych zdrojov a z privátnych zdrojov. No skutočnosť je taká, že týmto návrhom my sa k tomuto, k tejto požiadavke vlastne nie približujeme, ale ešte vzďaľujeme. A myslím si, že to nie je dobrý krok. Naozaj si myslím, že veda má svoje opodstatnenie.
Druhá vec, ktorú chcem hovoriť, tá sa týka vysokých škôl. A hovorím o financiách mimo financie, ktoré tečú z európskych zdrojov, teda z európskych fondov. Viete, dovolím si urobiť prirovnanie, v roku 2003 na vysoké školy išlo 8,3 mld. korún, v roku 2006 11,6 mld. korún. Môžem to prepočítať, samozrejme, aj na eurá, ak chcete, veď to je jednoduchý prepočet, vydelíme to 30,126, pravda, pán minister. No ale fakt je, že je medzi za tieto tri roky bol nárast 3,3 mld., a robili sme politiku, aby sme sa priblížili, to, čo je štandard predpokladaný, a to je 1 % z HDP na vysokoškolské vzdelanie. Čiže nárast prepočítaný bol za toto trojročné obdobie 39 %. Pozeral som si oficiálne čísla rok 2012, 2015: vysoké školy 447 mil. (2012) eur, 2015 445 mil. Ja viem, že môžete povedať, že mnohé potreby vysokých škôl sa dali vykryť a dajú vykrývať - aj sa vykrývali, to treba povedať - z európskych peňazí. Ale Slovensko nebude stále len príjemcom. Možno to nebude tak rýchlo, ale môže sa stať tak, že bude pomaly čistým platiteľom. A potom bude obrovský skok zrazu, keď bude chýbať veľký balík peňazí. No, žiaľbohu, nemôžme si pomôcť, tuná sa vôbec financie na vysoké školy nezlepšili. Tretí príklad uvediem a zase to porovnávam obdobie spred prakticky desiatich rokov. Viete, priemerný plat učiteľa v roku 2002 bol 12 500 korún, čo je 415 eur. To hovorím, aby som to mohol porovnať priamo aj v eurách. V roku 2006 bol 18 200, čo je 605 eur. Za štyri roky teda nárast skoro 40 %, 190 eur. Mimochodom, a to je ešte podstatnejšie povedať, že tí učitelia oveľa viac vnímajú financie, ktoré sú im zabezpečené v tarifných platoch, v zmene tarifných platov a v roku 2004/2005 stúpli tarifné platy o 17,7 %. No a teraz to porovnám za obdobie za osem rokov od roku 2006 do 2014, i keď vtedy vy ste neboli celý čas vo vláde, to treba povedať, že približne dva roky boli sme vo vláde my, ale väčšinu toho obdobia ste tam, a ako narástli platy. Za to obdobie narástli platy o 163 eur, keď vezmem priemerný plat 2006 tých 605 eur a v roku 2014 768 eur. Ale keďže každý udáva rôzny priemerný plat učiteľa, som ochotný aj zobrať ten vyšší, ktorý bývalý, teda predbývalý minister uvádzal a aj tak to sa nerovná tomu nárastu, ktorý bol za štyri roky v rokoch 2002 - 2006.
Dámy a páni, ako celkom jednoznačne musím povedať, že vzdelanie a veda nie je skutočnou prioritou vlády Roberta Fica. To teda nie je. Ja som ako minister povedal, a to sa stále opakuje, že nejakou veľkou prioritou nebola prakticky žiadnej vlády od roku 1989. Ale predsa si myslím, že v tej vláde, v ktorej som sedával, sme predsa len trochu viac posunuli financovanie školstva vysokého, regionálneho a aj vedy. Viete, samozrejme, že to súvisí aj s účinkovaním na poste ministra, a priznám sa vám, že každý minister zažíva ťažké chvíle. Ja som mal tiež ako každý minister isté problémy, spomínate si možno niektorí z vás na obdobie prvého, prvýkrát, keď sa zaviedla štátna maturita, ale musím povedať, že spätne, keď sa pozriem, najťažšie obdobie som vždy prežíval na jeseň, keď sa schvaľoval štátny rozpočet a keď som musel o ňom rokovať a bojovať o tie financie. A len tak mimochodom, kedysi sa tu zaznelo, že teraz sa ešte navýši o 50 mil. eur rozpočet regionálneho školstva na platy učiteľov, čo je približne 1,5 mld., no tak v roku 2005, z roku 2005 na 2006 sa navýšil rozpočet o 4,2 mld. pre kapitolu školstva. Ja myslím, že netreba viacej komentovať.
Ale mne nedá, aby som si nepoložil otázku aj širšieho rangu. V čom to je? Viete, lebo aj iné rezorty sa ozývajú a evidentne máme záväzok trebárs pre ministerstvo obrany, aby sme dávali 2 % z hrubého domáceho produktu, ďaleko sme od tejto hodnoty. A možno by povedali aj niektoré iné rezorty. Nuž kde sú tie peniaze? No v prvom rade vnímam a musím to povedať, že asi málokde sa tak papierovo, lebo kradnúť, ja neviem, za 10 alebo 100 eur, to je zlé, ale papierovo kradnúť milióny, desiatky miliónov alebo 100 mil. eur, to je už prakticky nepostihnuteľné a málokde sa takto deje ako na Slovensku. V tom vidím ten problém.
Viete, koncom stredoveku bol známy kardinál z Périgueux, ktorý bol tvorcom štyroch pápežov, teda ich voľbu rozhodol vlastne a ten raz spomenul Maurice Druon vo svojej epopeji Prekliati králi, mu vkladá do úst slová, že je prirodzené, že ľudia na vysokých funkciách sa obohacujú, je to jednoducho v ľudskej povahe, ale aj to musí mať mieru a slušnosť a nesmie to ísť proti verejnému záujmu. Tak na Slovensku toto neplatí. Na Slovensku to nemá mieru, nemá slušnosť a ide to proti verejnému záujmu.
A posledné mi nedá, aby som nepovedal, prečo si myslím, že by sme mali naozaj investovať do vzdelania a do vedy. Viete, to nie sú peniaze, ktoré sa vám zajtra vrátia, ani o rok možno. To je dlhodobá investícia, ale hodnotná investícia. Investícia v tom, že všeobecne platí, že ak je spoločnosť vzdelaná, tak je aj prosperujúca. A teraz, myslím, prosperujúca nielen ekonomicky, ale aj ľudsky, vo vzťahoch, správaní a v konaní. A to súvisí s investíciou v prvom rade do regionálneho školstva. Pretože vzdelávanie, to nie je len o vedomostiach, to je vždy spojené aj s istou výchovou. A ak my máme množstvo zákonov na to, aby sa u nás nekradlo, či sú to daňové zákony, či to je zákon o preukazovaní pôvodu majetku a podobne, tieto zákony, zdá sa, ako keby nefungovali. No zákony sú, ale celý problém je v morálke. A tá morálka sa pestuje v mladosti, a preto si myslím, že investícia do vzdelania by mala byť.
Ja na záver skôr takpovediac žiadosť alebo výzvu do pléna. Skúste sa ešte zamyslieť nad tým, lebo máte v rukách rozhodovanie, aby naozaj ste urobili to, prvýkrát za 25 rokov od roku 1989 a dali naozaj prvýkrát stimuly, investičné stimuly do vzdelania. Ja si myslím, že to by bol počin, ktorý by sa zapísal dlhodobo do povedomia slovenskej spoločnosti.
Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave
2.12.2014 o 18:53 hod.
doc. Mgr. PhD.
Martin Fronc
Videokanál poslanca
Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, i keď v skromnejšom počte, predsa len dovoľte, aby som sa k návrhu štátneho rozpočtu vyjadril aj ja.
Najprv by som predsa len rád mal jednu poznámku, ja som tých rozpočtov štátnych už videl dosť a na niektorých, aspoň na tvorbe jednej kapitoly som aj participoval niekoľko rokov a musím povedať, že tá kapitola je tentokrát v tom štátnom rozpočte tak napísaná, že sa v tom takmer nedá vyznať. Raz sú financie pre školstvo v kapitole ministerstva vnútra, druhýkrát je niečo v kapitole ministerstva školstva a potom sú spolu, no musím povedať, že je to mimoriadne neprehľadné, a bol by som rád keby v budúcnosti sa nad týmto ministerstvo financií zamyslelo.
A teraz k samotnej téme, o ktorej chcem hovoriť, a ešte najprv snáď toľko poviem, že napriek všetkým, a môžeme sa sporiť, že kedy narastal štátny dlh a podobne, ale poviem otvorene, som rád, že sa dodržuje zákon o dlhovej brzde a že deficit navrhnutý je pod 3 % a že čistý dlh Slovenskej republiky je pod 50 %.
Ja sa chcem vyjadriť k jednej kapitole a to je kapitola týkajúca sa vzdelávania a vedy. Začnem tým, čo je možno v tejto chvíli známejšie, pretože vedci párkrát štrajkovali. Fakt je, že v návrhu kapitoly, ktorá je samostatná pre Slovenskú akadémiu vied, a tam ide ako podstatná časť finančných prostriedkov na vedu a výskum, je 10 mil. menej ako vlani a ja som dával návrh vo výbore, aby tých 10 mil. bolo doplnených. Žiaľbohu, návrh nebol schválený, bolo potom presunutých, bolo 8 mil. v inom výbore, vo finančnom, gestorskom výbore, čiže ešte 2 mil. rozdiel, ale keďže si uvedomujem, že keď ste to tam neschválili, nemá to šancu, aby to bolo schválené tuná v pléne, takže je to na vás, je to na vašom rozhodnutí a na vašej zodpovednosti.
Ale predsa len istú vec, čo sa týka vedy a špeciálne Slovenskej akadémie vied, by som veľmi rád povedal. Viete, my si často myslíme alebo vnímame, že Akadémia vied nie je dostatočne efektívna, že sa tam zbytočne ako niektoré peniaze utrácajú. No ja by som rád povedal, že Akadémia vied má aj iné poslanie, a nielen mať výstupy, ktoré sú priamo takpovediac zhmotnené, chvalabohu, keď aj také sú, ale má aj mnohé iné úlohy a to sú úlohy v tzv. základnom výskume. Viete, keď pred 250 rokmi približne objavili komplexné čísla, objavila sa tam imaginárna jednotka v matematike, tak ako každý sa pýtal, na čo to je dobré, veď také čísla v živote nie sú, nepotrebujeme ich, sú len reálne v živote. No dnes by ste nemali počítač, mobil, pretože práve využívajúc tieto komplexné čísla urobila pokrok elektronika.
Čo pokladám za ešte dôležité povedať, že mnohí z vás si nepamätajú už meno Bisquin. Bisquin bol európsky komisár, keď sme ešte neboli my v Európskej únii, dávno predtým, ktorý mal na starosti práve vedu a výskum. Vtedy, a to bolo súčasť Lisabonskej stratégie, bolo, že každá krajina má dávať 3 % na vedu a výskum, 3 % v pomere dva k jednej, teda so štátnych zdrojov a z privátnych zdrojov. No skutočnosť je taká, že týmto návrhom my sa k tomuto, k tejto požiadavke vlastne nie približujeme, ale ešte vzďaľujeme. A myslím si, že to nie je dobrý krok. Naozaj si myslím, že veda má svoje opodstatnenie.
Druhá vec, ktorú chcem hovoriť, tá sa týka vysokých škôl. A hovorím o financiách mimo financie, ktoré tečú z európskych zdrojov, teda z európskych fondov. Viete, dovolím si urobiť prirovnanie, v roku 2003 na vysoké školy išlo 8,3 mld. korún, v roku 2006 11,6 mld. korún. Môžem to prepočítať, samozrejme, aj na eurá, ak chcete, veď to je jednoduchý prepočet, vydelíme to 30,126, pravda, pán minister. No ale fakt je, že je medzi za tieto tri roky bol nárast 3,3 mld., a robili sme politiku, aby sme sa priblížili, to, čo je štandard predpokladaný, a to je 1 % z HDP na vysokoškolské vzdelanie. Čiže nárast prepočítaný bol za toto trojročné obdobie 39 %. Pozeral som si oficiálne čísla rok 2012, 2015: vysoké školy 447 mil. (2012) eur, 2015 445 mil. Ja viem, že môžete povedať, že mnohé potreby vysokých škôl sa dali vykryť a dajú vykrývať - aj sa vykrývali, to treba povedať - z európskych peňazí. Ale Slovensko nebude stále len príjemcom. Možno to nebude tak rýchlo, ale môže sa stať tak, že bude pomaly čistým platiteľom. A potom bude obrovský skok zrazu, keď bude chýbať veľký balík peňazí. No, žiaľbohu, nemôžme si pomôcť, tuná sa vôbec financie na vysoké školy nezlepšili. Tretí príklad uvediem a zase to porovnávam obdobie spred prakticky desiatich rokov. Viete, priemerný plat učiteľa v roku 2002 bol 12 500 korún, čo je 415 eur. To hovorím, aby som to mohol porovnať priamo aj v eurách. V roku 2006 bol 18 200, čo je 605 eur. Za štyri roky teda nárast skoro 40 %, 190 eur. Mimochodom, a to je ešte podstatnejšie povedať, že tí učitelia oveľa viac vnímajú financie, ktoré sú im zabezpečené v tarifných platoch, v zmene tarifných platov a v roku 2004/2005 stúpli tarifné platy o 17,7 %. No a teraz to porovnám za obdobie za osem rokov od roku 2006 do 2014, i keď vtedy vy ste neboli celý čas vo vláde, to treba povedať, že približne dva roky boli sme vo vláde my, ale väčšinu toho obdobia ste tam, a ako narástli platy. Za to obdobie narástli platy o 163 eur, keď vezmem priemerný plat 2006 tých 605 eur a v roku 2014 768 eur. Ale keďže každý udáva rôzny priemerný plat učiteľa, som ochotný aj zobrať ten vyšší, ktorý bývalý, teda predbývalý minister uvádzal a aj tak to sa nerovná tomu nárastu, ktorý bol za štyri roky v rokoch 2002 - 2006.
Dámy a páni, ako celkom jednoznačne musím povedať, že vzdelanie a veda nie je skutočnou prioritou vlády Roberta Fica. To teda nie je. Ja som ako minister povedal, a to sa stále opakuje, že nejakou veľkou prioritou nebola prakticky žiadnej vlády od roku 1989. Ale predsa si myslím, že v tej vláde, v ktorej som sedával, sme predsa len trochu viac posunuli financovanie školstva vysokého, regionálneho a aj vedy. Viete, samozrejme, že to súvisí aj s účinkovaním na poste ministra, a priznám sa vám, že každý minister zažíva ťažké chvíle. Ja som mal tiež ako každý minister isté problémy, spomínate si možno niektorí z vás na obdobie prvého, prvýkrát, keď sa zaviedla štátna maturita, ale musím povedať, že spätne, keď sa pozriem, najťažšie obdobie som vždy prežíval na jeseň, keď sa schvaľoval štátny rozpočet a keď som musel o ňom rokovať a bojovať o tie financie. A len tak mimochodom, kedysi sa tu zaznelo, že teraz sa ešte navýši o 50 mil. eur rozpočet regionálneho školstva na platy učiteľov, čo je približne 1,5 mld., no tak v roku 2005, z roku 2005 na 2006 sa navýšil rozpočet o 4,2 mld. pre kapitolu školstva. Ja myslím, že netreba viacej komentovať.
Ale mne nedá, aby som si nepoložil otázku aj širšieho rangu. V čom to je? Viete, lebo aj iné rezorty sa ozývajú a evidentne máme záväzok trebárs pre ministerstvo obrany, aby sme dávali 2 % z hrubého domáceho produktu, ďaleko sme od tejto hodnoty. A možno by povedali aj niektoré iné rezorty. Nuž kde sú tie peniaze? No v prvom rade vnímam a musím to povedať, že asi málokde sa tak papierovo, lebo kradnúť, ja neviem, za 10 alebo 100 eur, to je zlé, ale papierovo kradnúť milióny, desiatky miliónov alebo 100 mil. eur, to je už prakticky nepostihnuteľné a málokde sa takto deje ako na Slovensku. V tom vidím ten problém.
Viete, koncom stredoveku bol známy kardinál z Périgueux, ktorý bol tvorcom štyroch pápežov, teda ich voľbu rozhodol vlastne a ten raz spomenul Maurice Druon vo svojej epopeji Prekliati králi, mu vkladá do úst slová, že je prirodzené, že ľudia na vysokých funkciách sa obohacujú, je to jednoducho v ľudskej povahe, ale aj to musí mať mieru a slušnosť a nesmie to ísť proti verejnému záujmu. Tak na Slovensku toto neplatí. Na Slovensku to nemá mieru, nemá slušnosť a ide to proti verejnému záujmu.
A posledné mi nedá, aby som nepovedal, prečo si myslím, že by sme mali naozaj investovať do vzdelania a do vedy. Viete, to nie sú peniaze, ktoré sa vám zajtra vrátia, ani o rok možno. To je dlhodobá investícia, ale hodnotná investícia. Investícia v tom, že všeobecne platí, že ak je spoločnosť vzdelaná, tak je aj prosperujúca. A teraz, myslím, prosperujúca nielen ekonomicky, ale aj ľudsky, vo vzťahoch, správaní a v konaní. A to súvisí s investíciou v prvom rade do regionálneho školstva. Pretože vzdelávanie, to nie je len o vedomostiach, to je vždy spojené aj s istou výchovou. A ak my máme množstvo zákonov na to, aby sa u nás nekradlo, či sú to daňové zákony, či to je zákon o preukazovaní pôvodu majetku a podobne, tieto zákony, zdá sa, ako keby nefungovali. No zákony sú, ale celý problém je v morálke. A tá morálka sa pestuje v mladosti, a preto si myslím, že investícia do vzdelania by mala byť.
Ja na záver skôr takpovediac žiadosť alebo výzvu do pléna. Skúste sa ešte zamyslieť nad tým, lebo máte v rukách rozhodovanie, aby naozaj ste urobili to, prvýkrát za 25 rokov od roku 1989 a dali naozaj prvýkrát stimuly, investičné stimuly do vzdelania. Ja si myslím, že to by bol počin, ktorý by sa zapísal dlhodobo do povedomia slovenskej spoločnosti.
Ďakujem.
Neautorizovaný
19:07
Vystúpenie v rozprave 19:07
Ľubomír PetrákA keďže teraz som členom výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a...
A keďže teraz som členom výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, tak poviem pár slov aj k tejto tematike.
Začnem obcami a mestami. V rozprave tu zaznieva viac výtok, ak by ste znížili daň z pridanej hodnoty, ušetríte občanom plus-mínus 250 mil. eur ročne. Kam tieto peniaze idú? Vy ich prejedáte! Ja to skúsim demonštrovať na rozpočtoch obcí a miest. Budem porovnávať rok 2012, kedy sa v plnej miere prejavili opatrenia, ktoré zaviedla vláda Ivety Radičovej a predovšetkým minister financií Ivan Mikloš, ktorý znížil podielové dane obcí a miest zo 70,3 % na 65,4 %, a vtedy výnos z dane z príjmu fyzických osôb pre obce bol 1,196 mld., skoro 197 mil. eur. V roku 2014 bude výnos obcí a miest 1,302 mld. eur, čo predstavuje rozdiel zhruba 106 mil. eur. Tu je za dva roky rozdiel 106 mil. eur.
Ak si porovnáme rok 2014 s rokom 2015, tak v roku 2015 je výnos obcí pri zvýšenej sadzbe, ktorú zaviedla Ficova vláda na 68,5 % z výnosu z daní z príjmov fyzických osôb, príjem obcí a miest je 1,468 mld., čo je oproti roku 2014, teda očakávanej skutočnosti, nárast o ďalších 135 mil. eur. Ak zrátame rozdiel medzi rokom 2012 a rokom 2015, rozdiel je 241 mil. eur. To je to, to sú peniaze o 241 mil. eur bude viac plynúť do rozpočtov obcí a miest, čo je zhruba to 1 % DPH, o ktorom tu hovoríte. Takže ak hovoríme o tom, že vláda Roberta Fica prejedáva tieto peniaze, nedá sa to povedať, lebo presne tieto isté peniaze zobral Ivan Mikloš obciam a mestám, zaťažil obyvateľov zvýšenou dépeháčkou, vláda Roberta Fica ponechala túto hranicu, ale tieto peniaze vracia obciam a mestám. Čiže tu je niekde možno taký kruh, o ktorom sa dá úplne reálne hovoriť. Ak dovolíte, veľmi často sa hovorí o tom, že obce a mestá majú málo peňazí. Musím povedať, že skutočne nie je dostatok peňazí na všetky rozvojové aktivity, ktoré by obce a mestá chceli robiť, nie je dostatok peňazí na všetky rozvojové aktivity, ktoré očakávajú občania, ktorí bývajú vo svojich domovoch. Ale poviem niekoľko čísel.
Transfery zo štátneho rozpočtu sa v roku 2015 očakávajú do obcí a miest v celkovej výške jedna 1,124 mil. eur. Budem hovoriť konkrétnejšie. Transfery z ministerstva školstva budú v celkovej výške zhruba 16 346-tisíc eur, predovšetkým na financovanie projektov štrukturálnych fondov. Treba povedať, že okrem tejto čiastky je v rozpočte schválených ďalších 5 mil. eur na budovanie nedostatočných kapacít materských škôl a sú tu vyčlenené ďalšie finančné prostriedky okrem týchto prostriedkov, ktoré sú určené na havarijné stavy predovšetkým základných škôl. Takže ak hovoríme o kapitole ministerstva školstva, znovu výrazný posun dopredu.
Kapitola ministerstva vnútra, v čom sú peniaze na prenesený výkon štátnej správy, matričné úrady, hlásenie evidencie a podobne, ale predovšetkým na financovanie regionálneho školstva, to znamená základné školy, kde je transfer vo výške 678,982 mil. eur, a treba povedať, že mimo tejto čiastky bolo minulý týždeň dohodnuté zvyšovanie platov učiteľov vo výške 5 %, to sú tie peniaze, o ktorých hovoril môj predrečník pán kolega Fronc, to je tých viac ako 50 mil. eur, ktoré pribudnú k týmto peniazom. Takže ak hovoríme, kde sa dávajú peniaze, ktoré štát vyberá, musím povedať, aj sem idú a som veľmi rád, že pod financované školstvo a nedocenené povolanie učiteľov začína byť seriózne ohodnotené, nakoľko v tomto roku presiahne mzda, teda hrubá mzda učiteľa v regionálnom školstve, priemernú mzdu v národnom hospodárstve, a trváme na tom a stojíme si za svojím záväzkom, že v roku 2016 chceme dosiahnuť záväzok, ktorý sme si dali, že priemerná mzda učiteľa dosiahne 1,2-násobok priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Tá trajektória je nastúpená, minulý rok 5 %, tento rok 5 % a ideme ďalej.
Kapitola ministerstva dopravy, 32,184 mil. prenesený výkon štátnej správy, z toho najviac, 25,680 mil., ide na náhradné nájomné byty za reštituované byty a podporu územného rozvoja obcí a miest. Znovu. Kam idú tie peniaze? Prebehla, prebehla reštitúcia, rad obyvateľov na túto reštitúciu doplatil, dávame viac ako 25 mil. euro na tieto účely, ktoré budú vyplácané prostredníctvom obcí a miest na nájomné byty.
Ministerstvo životného prostredia, 183 mil. eur predovšetkým na financovanie projektov fondov Európskej únie.
Z kapitoly ministerstva hospodárstva 29 mil. eur na podporu služieb podnikateľov a na verejné osvetlenie pre obce a mestá, čiže na tieto dve aktivity vrátane verejného osvetlenia obcí a miest viac ako 29 mil. eur.
Ministerstvo práce a sociálnych vecí, 53,614 mil. eur, ktoré budú poskytované na výkon osobitného príjemcu na výdavky na stravu, školné, potreby detí v hmotnej núdzi a financovanie zariadení sociálnych služieb. Čiastka opätovne, ktorá nie je malá, ak hovoríme o tom, kde idú peniaze, ktoré vyberá tento štát. Idú aj sem.
Ministerstvo pôdohospodárstva, 115 mil. eur na spolu financovanie projektov z fondov Európskej únie.
Zo všeobecnej pokladničnej správy 4,7 mil. eur na financovanie individuálnych potrieb obcí a miest a na záchranu a obnovu kultúrnych pamiatok. Celkovo do rozpočtov obcí a miest sa v roku 2015 z fondov Európskej únie presunú, teda z fondov environmentálneho a audiovizuálneho presunú finančné prostriedky vo výške 19,358 mil. eur. Toto sú čiastky, o ktorých verejnosť nie je informovaná, a preto si považujem za potrebné aj z tohto miesta verejnosť oboznámiť o týchto skutočnostiach. Celkovo príjmy obcí a miest v roku 2015 oproti roku 2014 vzrastú viac ako o 2 %.
Dámy a páni, ja viem, že finančných prostriedkov je málo, viem, že by sme ich dokázali minúť omnoho viac, ale čísla, ktoré som povedal, nie sú zanedbateľné a musím vysloviť uznanie a poďakovanie ministrovi financií a predsedovi vlády Slovenskej republiky za to, že sľub, ktorý dali, že vrátia výnos z dane z príjmov fyzických osôb na pôvodnú úroveň 70,3 %, sa plní a v tomto roku dosiahne už spomínaných 68,5 % a znamená takéto prínosy pre obce a mestá. Dalo by sa o tejto otázke hovoriť hodne dlho, ale chcem, aby sme sa ešte venovali chvíľku otázke školstva a predovšetkým otázkam, ktoré tu boli relatívne viackrát spomínané.
Najviac diskutovanou otázkou pri schvaľovaní rozpočtu je otázka financovania Slovenskej akadémie vied. Chcem upokojiť pána poslanca Fronca a chcem upokojiť aj ostatných, či bude schválený, alebo nebude schválený pozmeňovák, ktorým sa presúva 8 mil. eur z APVV priamo do rozpočtu Slovenskej akadémie vied. Tento pozmeňovací návrh bude schválený, Akadémia 8 mil. eur priamo do rozpočtu dostane. Chcem povedať ale aj B. Preberali sme túto otázku na výbore pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, kde som viackrát deklaroval, že očakávame rokovanie medzi Slovenskou akadémiou vied a ministerstvom školstva. Mňa mrzí jedna vec, možno tých peňazí mohlo viacej, ale bolo treba zvoliť iný postup. Nemôžeme jeden deň deklarovať, že sme pripravení rokovať a pripravenosť rokovať okrem toho, že to zaznelo na výbore v ten deň aj v nasledujúci deň, prejavil aj nový minister školstva Juraj Draxler a povedal, že sa chce stretnúť s vedením Akadémie vied, ale vedecká obec zvolila nátlakovú akciu formou protestov. Ja nehovorím, že tie protesty nie sú legitímne a že možno nie sú oprávnené z hľadiska na to, že vo vede je málo peňazí, ale nemôžeme rokovať tak, že najskôr ideme protestovať a na druhý deň si sadneme za rokovací stôl. Viackrát zaznelo aj pri rozprave vo výbore, ale zaznelo to aj tu, či sú peniaze, ktoré sú vydávané na vedu efektívne využívané. Ja som zaznamenal od ctených opozičných kolegov vo výbore aj tuto v pléne názory, že je potrebné urobiť audit v Slovenskej akadémii vied, zazneli tu slová, myslím, že od kolegu Fronca, že možno by bol vhodný medzinárodný audit Slovenskej akadémie vied, možno by bolo vhodné povedať, ktoré ústavy majú akú výkonnosť, a podľa toho zvoliť vhodnú organizačnú štruktúru, kde by sa dal ušetriť rad finančných prostriedkov, a možno podfinancovanie vedy by nemuselo byť na Slovenskej akadémii vied v takej výške, ako je dnes. Ale - a to ale je veľmi dôležité - musí aj vedenie Slovenskej akadémie vied prísť s inou teóriou ako s tou, že nechcú byť hrobárom niektorých ústavov alebo súčasnej štruktúry. Nikto z nás nechce byť hrobárom, robíme reformu ESO, pre nás nie je príjemná a je bolestivá.
Myslím, že pristúpime v nie veľmi ďalekej dobe ku komunálnej reforme, ktorá nebude pre obce príjemná, ale je potrebná, ja môžem povedať príklad za obce, kde som starostom v okolí, dnes alebo včera sme podali inzerát, kde berieme spoločného ekonóma pre tri obce. Preto, lebo je to efektívne, preto, lebo budeme mať kvalitnejší výkon za menej peňazí. A nikto nehovorí o tom, že sme hrobárom ekonomiky na jednotlivých obciach alebo že chceme niekoho zo súčasných zamestnancov vyhodiť. Možno sa treba pozrieť na tieto veci trošku inak aj z pohľadu vedúcich predstaviteľov slovenskej vedy a Slovenskej akadémie vied. Z podmienok, ktoré boli zadefinované aktivistami Zachráňme slovenskú vedu, boli v zásade zadefinované tri. Vrátenie do rozpočtu Akadémie 10 mil. eur, priamo sa vracia 8 mil., uvidíme, ako to bude ďalej, v zásade väčšia časť splnená. Navýšenie prostriedkov do súťažnej oblasti, prostriedky teda do fondov pre APVV, tam tie finančné prostriedky zatiaľ chýbajú, ale myslím si a verím, že taký prísľub môže dať aj minister financií, prípadne minister školstva. Akonáhle sa objavia ďalšie finančné prostriedky, určite nenechávame slovenskú vedu vykrvácať. Uvedomujeme si potrebu slovenskej vedy, ale uvedomujem si aj to, že musia byť tieto prostriedky efektívne vynakladané. Ak hovoríme o tom, či nás 5-8 mil. zachráni pri APVV, ja vám poviem čísla, ktoré hovoria o úspešnosti projektov. V projektoch, ktoré sú podané na APPV a sú vyhodnocované, úspešnosť projektov sa pohybuje od 15 do 18 %. Len 15 až 18 % z podaných projektov je úspešných a na tieto sú pridelené finančné prostriedky. To číslo je neuveriteľne nízke a nechcem povedať, že nezáleží na tom, či je tam o 2-3 alebo 5 mil. viac alebo menej, lebo každé euro by pomohlo, ale pri takto nízkych percentách úspešnosti je to zarážajúce. Ak by sme chceli byť efektívni, tak to percento úspešnosti by sa malo hýbať niekde na úrovni 30-40 až 50 %, vtedy by to bolo súťažné prostredie, ale vtedy by to pokrývalo aj potreby slovenskej vedy.
Ak dovolíte, vrátil by som sa možno ešte pár slovami k financiám, ktoré idú do vysokých škôl, lebo to je otázka ďalšia, ktorá tu bola spomínaná. Pomôžem si grafmi, ktoré vydala ARA a boli prezentované minulý týždeň. Rozdiel medzi kapacitami, ktoré sú na vysokých školách, a ľuďmi, ktorí sú prijatí na vysoké školy, je 33 %, čiže miera efektivity je nie príliš vysoká. Ak si povieme, že od roku 2008, kedy bol najväčší počet študentov vysokých škôl, o čom hovorí tento graf. (Rečník zobral do rúk papier s grafom, ukazujúc ho plénu.) K dnešnému dňu došlo k poklesu zhruba o 40-tisíc študentov na vysokých školách a je plánovaný pokles do roku 2020 o ďalších zhruba 30-tisíc študentov, tak znovu ukážem tento graf, ktorý hovorí, že počet učiteľov na vysokých školách je takmer konštantný. Ak vám poklesne počet učiteľov o 40, teda počet študentov o 40-tisíc, počet učiteľov je zachovaný taký istý a niekto nechce prijímať nejaké racionalizačné opatrenia, tak potom sa nedá tento stav riešiť iba tým, že budeme nalievať finančné prostriedky do vysokých škôl. Ak sa ma pýtate, či tých finančných prostriedkov je tam veľa alebo málo, určite vám odpoviem, že málo, a efektivita, kvalita slovenského vysokého školstva by si určite zaslúžila viac finančných prostriedkov, ale je potrebné pristúpiť k racionalizačným opatreniam aj na tejto pôde.
A posledná poznámka k výskumu. Tento výskum, ktorý prezentovala agentúra ARA, sa týka predovšetkým vedeckého výskumu na univerzitách. Nárast výskumu je, teda priemer v Európskej únii je, myslím, vo svete, 58 % , Slovensko 130 %, hovorí to o počte prác, ale počet citácií, 39 % Slovensko, 52 % svet. Toto hovorí o tom, že aj slovenská veda a slovenský výskum sa viac orientuje na kvantitu, ako sa orientuje na kvalitu, a nie je medzinárodne hodnotený takým vysokým ratingom, ako by sa očakávalo. Áno, je pravdou, že je tu málo peňazí, ale je pravdou aj to, že namiesto na kvalitu sa orientujeme na kvantitu.
Toto sú fakty, ktoré jednoznačne musíme zhodnotiť vo svojom ďalšom pôsobení a ja som pripravený aj na výbore, aj v pléne vždy diskutovať o týchto otázkach a hľadať spoločné východisko. Som zástancom tézy, že školstvo, zdravotníctvo a sociálny systém nie sú politické, ale sú to veci, ktoré buď majú hlavu a pätu, a fungujú, alebo sú to veci, ktoré sú alogické, a nefungujú. A tuto je potrebná zhoda naprieč politickým spektrom a nemyslím si, že len naprieč politickým spektrom, ale aj väčšinová zhoda spoločnosti tak, aby sme nemenili systémy každých 5 rokov alebo každé 4 roky pri zmene vládnej garnitúry.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie v rozprave
2.12.2014 o 19:07 hod.
Ing. CSc.
Ľubomír Petrák
Videokanál poslanca
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, dovoľte, aby som povedal aj ja pár slov k návrhu štátneho rozpočtu. Budem sa venovať dvom okruhom otázok, keďže som starosta a ešte ani jeden rok počas môjho pôsobenia v Národnej rade Slovenskej republiky som nevynechal možnosť vyjadriť sa k rozpočtom v obcí a miest. Vyjadrím sa aj tento rok.
A keďže teraz som členom výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, tak poviem pár slov aj k tejto tematike.
Začnem obcami a mestami. V rozprave tu zaznieva viac výtok, ak by ste znížili daň z pridanej hodnoty, ušetríte občanom plus-mínus 250 mil. eur ročne. Kam tieto peniaze idú? Vy ich prejedáte! Ja to skúsim demonštrovať na rozpočtoch obcí a miest. Budem porovnávať rok 2012, kedy sa v plnej miere prejavili opatrenia, ktoré zaviedla vláda Ivety Radičovej a predovšetkým minister financií Ivan Mikloš, ktorý znížil podielové dane obcí a miest zo 70,3 % na 65,4 %, a vtedy výnos z dane z príjmu fyzických osôb pre obce bol 1,196 mld., skoro 197 mil. eur. V roku 2014 bude výnos obcí a miest 1,302 mld. eur, čo predstavuje rozdiel zhruba 106 mil. eur. Tu je za dva roky rozdiel 106 mil. eur.
Ak si porovnáme rok 2014 s rokom 2015, tak v roku 2015 je výnos obcí pri zvýšenej sadzbe, ktorú zaviedla Ficova vláda na 68,5 % z výnosu z daní z príjmov fyzických osôb, príjem obcí a miest je 1,468 mld., čo je oproti roku 2014, teda očakávanej skutočnosti, nárast o ďalších 135 mil. eur. Ak zrátame rozdiel medzi rokom 2012 a rokom 2015, rozdiel je 241 mil. eur. To je to, to sú peniaze o 241 mil. eur bude viac plynúť do rozpočtov obcí a miest, čo je zhruba to 1 % DPH, o ktorom tu hovoríte. Takže ak hovoríme o tom, že vláda Roberta Fica prejedáva tieto peniaze, nedá sa to povedať, lebo presne tieto isté peniaze zobral Ivan Mikloš obciam a mestám, zaťažil obyvateľov zvýšenou dépeháčkou, vláda Roberta Fica ponechala túto hranicu, ale tieto peniaze vracia obciam a mestám. Čiže tu je niekde možno taký kruh, o ktorom sa dá úplne reálne hovoriť. Ak dovolíte, veľmi často sa hovorí o tom, že obce a mestá majú málo peňazí. Musím povedať, že skutočne nie je dostatok peňazí na všetky rozvojové aktivity, ktoré by obce a mestá chceli robiť, nie je dostatok peňazí na všetky rozvojové aktivity, ktoré očakávajú občania, ktorí bývajú vo svojich domovoch. Ale poviem niekoľko čísel.
Transfery zo štátneho rozpočtu sa v roku 2015 očakávajú do obcí a miest v celkovej výške jedna 1,124 mil. eur. Budem hovoriť konkrétnejšie. Transfery z ministerstva školstva budú v celkovej výške zhruba 16 346-tisíc eur, predovšetkým na financovanie projektov štrukturálnych fondov. Treba povedať, že okrem tejto čiastky je v rozpočte schválených ďalších 5 mil. eur na budovanie nedostatočných kapacít materských škôl a sú tu vyčlenené ďalšie finančné prostriedky okrem týchto prostriedkov, ktoré sú určené na havarijné stavy predovšetkým základných škôl. Takže ak hovoríme o kapitole ministerstva školstva, znovu výrazný posun dopredu.
Kapitola ministerstva vnútra, v čom sú peniaze na prenesený výkon štátnej správy, matričné úrady, hlásenie evidencie a podobne, ale predovšetkým na financovanie regionálneho školstva, to znamená základné školy, kde je transfer vo výške 678,982 mil. eur, a treba povedať, že mimo tejto čiastky bolo minulý týždeň dohodnuté zvyšovanie platov učiteľov vo výške 5 %, to sú tie peniaze, o ktorých hovoril môj predrečník pán kolega Fronc, to je tých viac ako 50 mil. eur, ktoré pribudnú k týmto peniazom. Takže ak hovoríme, kde sa dávajú peniaze, ktoré štát vyberá, musím povedať, aj sem idú a som veľmi rád, že pod financované školstvo a nedocenené povolanie učiteľov začína byť seriózne ohodnotené, nakoľko v tomto roku presiahne mzda, teda hrubá mzda učiteľa v regionálnom školstve, priemernú mzdu v národnom hospodárstve, a trváme na tom a stojíme si za svojím záväzkom, že v roku 2016 chceme dosiahnuť záväzok, ktorý sme si dali, že priemerná mzda učiteľa dosiahne 1,2-násobok priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Tá trajektória je nastúpená, minulý rok 5 %, tento rok 5 % a ideme ďalej.
Kapitola ministerstva dopravy, 32,184 mil. prenesený výkon štátnej správy, z toho najviac, 25,680 mil., ide na náhradné nájomné byty za reštituované byty a podporu územného rozvoja obcí a miest. Znovu. Kam idú tie peniaze? Prebehla, prebehla reštitúcia, rad obyvateľov na túto reštitúciu doplatil, dávame viac ako 25 mil. euro na tieto účely, ktoré budú vyplácané prostredníctvom obcí a miest na nájomné byty.
Ministerstvo životného prostredia, 183 mil. eur predovšetkým na financovanie projektov fondov Európskej únie.
Z kapitoly ministerstva hospodárstva 29 mil. eur na podporu služieb podnikateľov a na verejné osvetlenie pre obce a mestá, čiže na tieto dve aktivity vrátane verejného osvetlenia obcí a miest viac ako 29 mil. eur.
Ministerstvo práce a sociálnych vecí, 53,614 mil. eur, ktoré budú poskytované na výkon osobitného príjemcu na výdavky na stravu, školné, potreby detí v hmotnej núdzi a financovanie zariadení sociálnych služieb. Čiastka opätovne, ktorá nie je malá, ak hovoríme o tom, kde idú peniaze, ktoré vyberá tento štát. Idú aj sem.
Ministerstvo pôdohospodárstva, 115 mil. eur na spolu financovanie projektov z fondov Európskej únie.
Zo všeobecnej pokladničnej správy 4,7 mil. eur na financovanie individuálnych potrieb obcí a miest a na záchranu a obnovu kultúrnych pamiatok. Celkovo do rozpočtov obcí a miest sa v roku 2015 z fondov Európskej únie presunú, teda z fondov environmentálneho a audiovizuálneho presunú finančné prostriedky vo výške 19,358 mil. eur. Toto sú čiastky, o ktorých verejnosť nie je informovaná, a preto si považujem za potrebné aj z tohto miesta verejnosť oboznámiť o týchto skutočnostiach. Celkovo príjmy obcí a miest v roku 2015 oproti roku 2014 vzrastú viac ako o 2 %.
Dámy a páni, ja viem, že finančných prostriedkov je málo, viem, že by sme ich dokázali minúť omnoho viac, ale čísla, ktoré som povedal, nie sú zanedbateľné a musím vysloviť uznanie a poďakovanie ministrovi financií a predsedovi vlády Slovenskej republiky za to, že sľub, ktorý dali, že vrátia výnos z dane z príjmov fyzických osôb na pôvodnú úroveň 70,3 %, sa plní a v tomto roku dosiahne už spomínaných 68,5 % a znamená takéto prínosy pre obce a mestá. Dalo by sa o tejto otázke hovoriť hodne dlho, ale chcem, aby sme sa ešte venovali chvíľku otázke školstva a predovšetkým otázkam, ktoré tu boli relatívne viackrát spomínané.
Najviac diskutovanou otázkou pri schvaľovaní rozpočtu je otázka financovania Slovenskej akadémie vied. Chcem upokojiť pána poslanca Fronca a chcem upokojiť aj ostatných, či bude schválený, alebo nebude schválený pozmeňovák, ktorým sa presúva 8 mil. eur z APVV priamo do rozpočtu Slovenskej akadémie vied. Tento pozmeňovací návrh bude schválený, Akadémia 8 mil. eur priamo do rozpočtu dostane. Chcem povedať ale aj B. Preberali sme túto otázku na výbore pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, kde som viackrát deklaroval, že očakávame rokovanie medzi Slovenskou akadémiou vied a ministerstvom školstva. Mňa mrzí jedna vec, možno tých peňazí mohlo viacej, ale bolo treba zvoliť iný postup. Nemôžeme jeden deň deklarovať, že sme pripravení rokovať a pripravenosť rokovať okrem toho, že to zaznelo na výbore v ten deň aj v nasledujúci deň, prejavil aj nový minister školstva Juraj Draxler a povedal, že sa chce stretnúť s vedením Akadémie vied, ale vedecká obec zvolila nátlakovú akciu formou protestov. Ja nehovorím, že tie protesty nie sú legitímne a že možno nie sú oprávnené z hľadiska na to, že vo vede je málo peňazí, ale nemôžeme rokovať tak, že najskôr ideme protestovať a na druhý deň si sadneme za rokovací stôl. Viackrát zaznelo aj pri rozprave vo výbore, ale zaznelo to aj tu, či sú peniaze, ktoré sú vydávané na vedu efektívne využívané. Ja som zaznamenal od ctených opozičných kolegov vo výbore aj tuto v pléne názory, že je potrebné urobiť audit v Slovenskej akadémii vied, zazneli tu slová, myslím, že od kolegu Fronca, že možno by bol vhodný medzinárodný audit Slovenskej akadémie vied, možno by bolo vhodné povedať, ktoré ústavy majú akú výkonnosť, a podľa toho zvoliť vhodnú organizačnú štruktúru, kde by sa dal ušetriť rad finančných prostriedkov, a možno podfinancovanie vedy by nemuselo byť na Slovenskej akadémii vied v takej výške, ako je dnes. Ale - a to ale je veľmi dôležité - musí aj vedenie Slovenskej akadémie vied prísť s inou teóriou ako s tou, že nechcú byť hrobárom niektorých ústavov alebo súčasnej štruktúry. Nikto z nás nechce byť hrobárom, robíme reformu ESO, pre nás nie je príjemná a je bolestivá.
Myslím, že pristúpime v nie veľmi ďalekej dobe ku komunálnej reforme, ktorá nebude pre obce príjemná, ale je potrebná, ja môžem povedať príklad za obce, kde som starostom v okolí, dnes alebo včera sme podali inzerát, kde berieme spoločného ekonóma pre tri obce. Preto, lebo je to efektívne, preto, lebo budeme mať kvalitnejší výkon za menej peňazí. A nikto nehovorí o tom, že sme hrobárom ekonomiky na jednotlivých obciach alebo že chceme niekoho zo súčasných zamestnancov vyhodiť. Možno sa treba pozrieť na tieto veci trošku inak aj z pohľadu vedúcich predstaviteľov slovenskej vedy a Slovenskej akadémie vied. Z podmienok, ktoré boli zadefinované aktivistami Zachráňme slovenskú vedu, boli v zásade zadefinované tri. Vrátenie do rozpočtu Akadémie 10 mil. eur, priamo sa vracia 8 mil., uvidíme, ako to bude ďalej, v zásade väčšia časť splnená. Navýšenie prostriedkov do súťažnej oblasti, prostriedky teda do fondov pre APVV, tam tie finančné prostriedky zatiaľ chýbajú, ale myslím si a verím, že taký prísľub môže dať aj minister financií, prípadne minister školstva. Akonáhle sa objavia ďalšie finančné prostriedky, určite nenechávame slovenskú vedu vykrvácať. Uvedomujeme si potrebu slovenskej vedy, ale uvedomujem si aj to, že musia byť tieto prostriedky efektívne vynakladané. Ak hovoríme o tom, či nás 5-8 mil. zachráni pri APVV, ja vám poviem čísla, ktoré hovoria o úspešnosti projektov. V projektoch, ktoré sú podané na APPV a sú vyhodnocované, úspešnosť projektov sa pohybuje od 15 do 18 %. Len 15 až 18 % z podaných projektov je úspešných a na tieto sú pridelené finančné prostriedky. To číslo je neuveriteľne nízke a nechcem povedať, že nezáleží na tom, či je tam o 2-3 alebo 5 mil. viac alebo menej, lebo každé euro by pomohlo, ale pri takto nízkych percentách úspešnosti je to zarážajúce. Ak by sme chceli byť efektívni, tak to percento úspešnosti by sa malo hýbať niekde na úrovni 30-40 až 50 %, vtedy by to bolo súťažné prostredie, ale vtedy by to pokrývalo aj potreby slovenskej vedy.
Ak dovolíte, vrátil by som sa možno ešte pár slovami k financiám, ktoré idú do vysokých škôl, lebo to je otázka ďalšia, ktorá tu bola spomínaná. Pomôžem si grafmi, ktoré vydala ARA a boli prezentované minulý týždeň. Rozdiel medzi kapacitami, ktoré sú na vysokých školách, a ľuďmi, ktorí sú prijatí na vysoké školy, je 33 %, čiže miera efektivity je nie príliš vysoká. Ak si povieme, že od roku 2008, kedy bol najväčší počet študentov vysokých škôl, o čom hovorí tento graf. (Rečník zobral do rúk papier s grafom, ukazujúc ho plénu.) K dnešnému dňu došlo k poklesu zhruba o 40-tisíc študentov na vysokých školách a je plánovaný pokles do roku 2020 o ďalších zhruba 30-tisíc študentov, tak znovu ukážem tento graf, ktorý hovorí, že počet učiteľov na vysokých školách je takmer konštantný. Ak vám poklesne počet učiteľov o 40, teda počet študentov o 40-tisíc, počet učiteľov je zachovaný taký istý a niekto nechce prijímať nejaké racionalizačné opatrenia, tak potom sa nedá tento stav riešiť iba tým, že budeme nalievať finančné prostriedky do vysokých škôl. Ak sa ma pýtate, či tých finančných prostriedkov je tam veľa alebo málo, určite vám odpoviem, že málo, a efektivita, kvalita slovenského vysokého školstva by si určite zaslúžila viac finančných prostriedkov, ale je potrebné pristúpiť k racionalizačným opatreniam aj na tejto pôde.
A posledná poznámka k výskumu. Tento výskum, ktorý prezentovala agentúra ARA, sa týka predovšetkým vedeckého výskumu na univerzitách. Nárast výskumu je, teda priemer v Európskej únii je, myslím, vo svete, 58 % , Slovensko 130 %, hovorí to o počte prác, ale počet citácií, 39 % Slovensko, 52 % svet. Toto hovorí o tom, že aj slovenská veda a slovenský výskum sa viac orientuje na kvantitu, ako sa orientuje na kvalitu, a nie je medzinárodne hodnotený takým vysokým ratingom, ako by sa očakávalo. Áno, je pravdou, že je tu málo peňazí, ale je pravdou aj to, že namiesto na kvalitu sa orientujeme na kvantitu.
Toto sú fakty, ktoré jednoznačne musíme zhodnotiť vo svojom ďalšom pôsobení a ja som pripravený aj na výbore, aj v pléne vždy diskutovať o týchto otázkach a hľadať spoločné východisko. Som zástancom tézy, že školstvo, zdravotníctvo a sociálny systém nie sú politické, ale sú to veci, ktoré buď majú hlavu a pätu, a fungujú, alebo sú to veci, ktoré sú alogické, a nefungujú. A tuto je potrebná zhoda naprieč politickým spektrom a nemyslím si, že len naprieč politickým spektrom, ale aj väčšinová zhoda spoločnosti tak, aby sme nemenili systémy každých 5 rokov alebo každé 4 roky pri zmene vládnej garnitúry.
Ďakujem pekne.
Neautorizovaný
19:25
Vystúpenie s faktickou poznámkou 19:25
Martin FroncPrvá. Ja som za to, aby sa podporili kapacity pre materské školy, len treba si uvedomiť, že to platíme druhýkrát, že áno, za nás bol zákon, keď sa to stalo, originálna kompetencia - materské školy - obcí a miest, teda samosprávy a výsledok bol ten, že bolo málo detí,...
Prvá. Ja som za to, aby sa podporili kapacity pre materské školy, len treba si uvedomiť, že to platíme druhýkrát, že áno, za nás bol zákon, keď sa to stalo, originálna kompetencia - materské školy - obcí a miest, teda samosprávy a výsledok bol ten, že bolo málo detí, a mnohé samosprávy tie budovy predali. A teraz ich my vlastne budeme druhýkrát platiť, to je fakt.
A druhá. Ja som nepovedal, ale asi niekto to tu povedal z opozície, že sa prejedajú tie peniaze, čo sa týka toho percenta z DPH, a ja som dokonca nieže nepovedal, že sa prejedajú, ale dokonca by som zatlieskal, aj keby väčšina z tých peňazí išla prvýkrát na stimuly do vzdelávania a do školstva. V tom prípade by som, i keď je to iná vláda ako v tej, v ktorej som bol, to nielen podporil, ale tomu aj zatlieskal, pretože myslím, že by ste urobili dobrý čin v prospech tejto spoločnosti.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
2.12.2014 o 19:25 hod.
doc. Mgr. PhD.
Martin Fronc
Videokanál poslanca
Ďakujem, pán predseda. To fungovanie ARA ja som prvý ako minister podporil, ja som v správnej rade, to je na dlhší výklad, ale dve poznámky mám k vystúpeniu kolegu Petráka.
Prvá. Ja som za to, aby sa podporili kapacity pre materské školy, len treba si uvedomiť, že to platíme druhýkrát, že áno, za nás bol zákon, keď sa to stalo, originálna kompetencia - materské školy - obcí a miest, teda samosprávy a výsledok bol ten, že bolo málo detí, a mnohé samosprávy tie budovy predali. A teraz ich my vlastne budeme druhýkrát platiť, to je fakt.
A druhá. Ja som nepovedal, ale asi niekto to tu povedal z opozície, že sa prejedajú tie peniaze, čo sa týka toho percenta z DPH, a ja som dokonca nieže nepovedal, že sa prejedajú, ale dokonca by som zatlieskal, aj keby väčšina z tých peňazí išla prvýkrát na stimuly do vzdelávania a do školstva. V tom prípade by som, i keď je to iná vláda ako v tej, v ktorej som bol, to nielen podporil, ale tomu aj zatlieskal, pretože myslím, že by ste urobili dobrý čin v prospech tejto spoločnosti.
Ďakujem.
Neautorizovaný
19:26
Vystúpenie s faktickou poznámkou 19:26
Mikuláš HubaCelkom stručne zareagujem len na tie medzinárodné porovnania. Neviem presne, z čoho vychádzali, ale spomenul som si pri tom na taký milý bonmot profesora Lubyho, ktorý bol dlhé roky predsedom Slovenskej akadémie vied a budem ho tak voľne parafrázovať. Porovnával Akadémiu s jedným najvýkonnejších európskych akademických inštitútov, Max...
Celkom stručne zareagujem len na tie medzinárodné porovnania. Neviem presne, z čoho vychádzali, ale spomenul som si pri tom na taký milý bonmot profesora Lubyho, ktorý bol dlhé roky predsedom Slovenskej akadémie vied a budem ho tak voľne parafrázovať. Porovnával Akadémiu s jedným najvýkonnejších európskych akademických inštitútov, Max Planck Institut v Nemecku, a hovoril, tak Max Planck inštitút má na hlavu približne 10-krát viac, ako má na hlavu vedec Slovenskej akadémie vied, a má 5-krát lepšie výsledky. Z toho vyplýva, že efektívnosť slovenského vedca je dvakrát väčšia ako efektívnosť vedca v tom špičkovom, najšpičkovejšom európskom vedeckom inštitúte Max Planck, ktorý je z mnohých ohľadov aj porovnateľný s Akadémiou. Schválne volil tento inštitút, a nie rôzne univerzity, ktoré, kde je tá miera porovnateľnosti je nižšia.
A potom pán kolega Petrák tu asi nebol, keď sme hovorili práve o tom medzinárodnom audite, resp. akreditácii, ktorou Akadémia opakovane prechádza a na základe ktorej bolo konštatované, že neexistuje tak slabé pracovisko na Akadémii, ktoré by bolo treba zrušiť, že existujú slabší niektorí jednotlivci, ktorých sa ale vo vlastnom záujme ústavy Akadémie postupne zbavujú. Čiže ja by som naozaj navrhoval nechať to na tento samočistiaci proces, lebo každému riaditeľovi a každej vedeckej rade na akademickom ústave je jasné, že keď tam bude mať nevýkonných pracovníkov, tak ako celok bude tá inštitúcia hodnotená negatívne. Takže tento samočistiaci proces úspešne prebieha, a to, čo ostáva na tej Akadémii, už naozaj kva... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou
2.12.2014 o 19:26 hod.
prof. RNDr. CSc.
Mikuláš Huba
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Ja som sa už vyjadroval pomerne veľa na tú tému dnes a plánujem sa aj zajtra ráno.
Celkom stručne zareagujem len na tie medzinárodné porovnania. Neviem presne, z čoho vychádzali, ale spomenul som si pri tom na taký milý bonmot profesora Lubyho, ktorý bol dlhé roky predsedom Slovenskej akadémie vied a budem ho tak voľne parafrázovať. Porovnával Akadémiu s jedným najvýkonnejších európskych akademických inštitútov, Max Planck Institut v Nemecku, a hovoril, tak Max Planck inštitút má na hlavu približne 10-krát viac, ako má na hlavu vedec Slovenskej akadémie vied, a má 5-krát lepšie výsledky. Z toho vyplýva, že efektívnosť slovenského vedca je dvakrát väčšia ako efektívnosť vedca v tom špičkovom, najšpičkovejšom európskom vedeckom inštitúte Max Planck, ktorý je z mnohých ohľadov aj porovnateľný s Akadémiou. Schválne volil tento inštitút, a nie rôzne univerzity, ktoré, kde je tá miera porovnateľnosti je nižšia.
A potom pán kolega Petrák tu asi nebol, keď sme hovorili práve o tom medzinárodnom audite, resp. akreditácii, ktorou Akadémia opakovane prechádza a na základe ktorej bolo konštatované, že neexistuje tak slabé pracovisko na Akadémii, ktoré by bolo treba zrušiť, že existujú slabší niektorí jednotlivci, ktorých sa ale vo vlastnom záujme ústavy Akadémie postupne zbavujú. Čiže ja by som naozaj navrhoval nechať to na tento samočistiaci proces, lebo každému riaditeľovi a každej vedeckej rade na akademickom ústave je jasné, že keď tam bude mať nevýkonných pracovníkov, tak ako celok bude tá inštitúcia hodnotená negatívne. Takže tento samočistiaci proces úspešne prebieha, a to, čo ostáva na tej Akadémii, už naozaj kva... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Neautorizovaný
19:28
Vystúpenie s faktickou poznámkou 19:28
Ľubomír PetrákPokiaľ hovoríte, pán kolega, o tom, že prostriedky, ktoré sú vynakladané na vedu, sú relatívne na Slovensku používané efektívne, ja s vami súhlasím. Z toho mála, čo je dávané do slovenskej vedy, sú výsledky v mnohých prípadoch ako excelentné a nemienim ich nijakým spôsobom dehonestovať. Skôr mám potrebu skloniť hlavu a zložiť klobúk.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou
2.12.2014 o 19:28 hod.
Ing. CSc.
Ľubomír Petrák
Videokanál poslanca
Ďakujem za faktické poznámky. Ako s väčšinou toho, čo tu bolo povedané, ako sa viem v zásade stotožniť aj ja. Ja som nikdy nepovedal ani pri Slovenskej akadémii vied, ani pri vysokých školách, že mám riešenie, akým spôsobom urobiť efektivizáciu týchto, týchto oblastí. Tak ako je samospráva v akademickej obci, myslím si, že samospráva akademickej obce je to najvzdelanejšie a najschopnejšie, čo v tejto krajine máme, a verím, že je táto samospráva schopná nájsť východiská pri štrukturálnych zmenách tak, aby zlepšila svoju efektivitu.
Pokiaľ hovoríte, pán kolega, o tom, že prostriedky, ktoré sú vynakladané na vedu, sú relatívne na Slovensku používané efektívne, ja s vami súhlasím. Z toho mála, čo je dávané do slovenskej vedy, sú výsledky v mnohých prípadoch ako excelentné a nemienim ich nijakým spôsobom dehonestovať. Skôr mám potrebu skloniť hlavu a zložiť klobúk.
Ďakujem pekne.
Neautorizovaný
9:06
Nie som ekonóm, ale myslím si, že o štátnom rozpočte by mali uvažovať aj neekonómovia, a snáď to nevyznie ako prejav neskromnosti, keď poviem, že si dokonca myslím aj to, že to môže byť dôležitým obohatením rýdzo ekonomického uvažovania. Nespochybňujem fakt, že výzva, ktorej čelil a čelí predkladateľ návrhu rozpočtu, nie je malá. Ani netvrdím, že všetky problémy, s ktorými minister financií zápasí, idú na vrub len tejto vlády. Nedá mi však nespomenúť rozšafnú hospodársku politiku počas prvej vlády Roberta Fica, ktorej následky sa vracajú ako bumerang aj jeho druhej vláde a spolu s ňou nám všetkým. Boli to najmä roky 2006 až 2010, keď nás vláda učila, že život na dlh je to pravé orechové, a kedy sa podchvíľou vynárali a dlho zostávali nevyšetrené a nepotrestané nové a nové nástenkové a emisné kauzy, dávajúce zelenú finančným podvodom a tunelovaniu verejných zdrojov. Toľko takpovediac k historickému, aj keď naďalej aktuálnemu backgroundu.
A teraz niečo o súčasnosti a budúcnosti. Rád by som sa na tému navrhovaný štátny rozpočet pozrel z troch hlavných aspektov. V prvom rade ide o samotnú filozofiu tvorby rozpočtu a jej súlad, respektíve nesúlad s programovým vyhlásením vlády. Medzi týmito dvoma zásadnými materiálmi vidím totiž podstatný rozpor. Ten rozpor sa dá nájsť na mnohých miestach, ale ja sa dotknem len toho, že návrh rozpočtu takmer vôbec nezohľadňuje deklarované prísľuby vlády o prechode na zelenú ekonomiku a trajektóriu trvalo udržateľného rozvoja. Jeden z dôvodov, prečo je to tak, vidím v odmietnutí čo i len opatrne prikročiť k ekologickej daňovej reforme. Ako sme tu viackrát hovorili, hlavným zmyslom ekologickej daňovej reformy je celkom logicky vyššie zaťaženie vecí, ktorých chceme mať čo najmenej, napríklad nadmerné čerpanie surovín, plytvanie vzácnymi zdrojmi, devastácia krajiny, znečisťovanie životného prostredia a podobne, a naopak, čo najnižšie zaťaženie toho, čoho chceme mať čo najviac, teda najmä pracovných príležitostí, práce. Aj bez splnenia vyššie uvedenej požiadavky sa dali aspoň čiastočne dodržať sľuby programového vyhlásenia vlády. Stačilo napríklad dôsledne využiť očakávané zdroje z predaja emisných kvót na skutočne zelené projekty, akceptovať naše požiadavky na ozelenenie procesov verejného obstarávania či podmieniť investičné stimuly aj ich environmentálnym prínosom.
Bolo tu už viackrát spomenuté kvantum parciálnych rizík rozpočtu. Ja hlavný problém alebo, ak chcete, riziko vidím v tom, že dlhodobo a systémovo nerieši problém rastúceho dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry, nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky, nepodporuje dosť účinne malých a stredných podnikateľov domácej proveniencie, ako aj v tom, že systémovo ide daňová a hospodárska politika štátu, tak ako je počas tejto vlády nastavená, v protismere proti perspektívnym a dlhodobo udržateľným trendom, a to napriek početným reštrikciám, ktoré sú nie vždy nasmerované tým správnym smerom a dotýkajú sa neraz i vitálne dôležitých oblastí, kým na druhej strane nepostihujú napríklad problematické dotácie, úľavy, garancie a podobne do aktivít, ktoré v konečnom dôsledku môžu priniesť viac škody ako úžitku.
Práve krízové roky sú výzvou, aby sme hľadali riešenia z kategórie win-win stratégie dvojitých či viacnásobných víťazstiev, lebo to je z hľadiska udržateľnej budúcnosti pravdepodobne jediná perspektívna cesta. Zelené projekty, podpora zelenej a nie sivej, teda betónovej infraštruktúry, sú priam ideálnou ukážkou uplatnenia takejto win-win stratégie, lebo sú skutočne prínosné paralelne vo viacerých sférach a následne prinášajú synergické efekty. Z ekonomického hľadiska ide o rozvojový impulz, o ktorých pán premiér tak rád hovorí, len kým on uvažuje o rozvojových impulzoch zväčša v intenciách polovice 20. storočia a Slovenska ako krajiny tretieho sveta, zelené projekty sú témou storočia 21., éry postindustrializmu a kategórie veľkostne porovnateľných krajín, ako je napríklad Dánsko alebo Fínsko.
Zahraničné skúsenosti dokazujú, že jedno euro vložené do takýchto zelených projektov a realizácií prináša dve eurá následných benefitov, nehovoriac o tom, že ide o potenciálny generátor množstva dlhodobo udržateľných pracovných príležitostí. Last but not least ide, samozrejme, o príspevok k zlepšeniu životného prostredia a k zvýšeniu celkovej kvality života obyvateľov Slovenska. A ešte niečo. Ide o opatrenie, ktoré by zlepšilo medzinárodné renomé Slovenska a posunulo krajinu tým správnym smerom, na trajektóriu dlhodobo udržateľného spôsobu fungovania či existencie.
Tak prečo sa takýmto rozvojovým impulzom a takémuto smerovaniu ekonomiky tak bránime, keď vo svojom programovom vyhlásení ho vláda sľubuje? Len preto, lebo v tejto sfére nepodniká dosť vláde a SMER-u blízkych firiem a spoločností? Prečo v skutočnosti radšej robíme pravý opak a dotujeme neefektívne, neperspektívne a často i škodlivé prevádzky namiesto toho, aby sme vytvárali podmienky na ich transformáciu na niečo zmysluplné a perspektívne?
Dovolím si malú odbočku. Keby sa to dialo v roku, ja neviem, ´90, ´91, tak je oprávnená námietka, nemali sme ešte čas prikročiť k takýmto zásadnejším zmenám. Ale 25 rokov po... táto námietka už naozaj nemôže byť braná vážne. Plánujeme a neraz i realizujeme projekty v duchu 50. rokov minulého storočia. A tak neradi podporíme pozitívne trendy a udržateľné aktivity na domácej báze.
Druhá hierarchická úroveň môjho pohľadu na návrh rozpočtu sa týka jednotlivých rozpočtových kapitol. Dotknem sa aspoň dvoch skupín kapitol. V prvom rade tých, ktoré gestoruje náš výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Ako kapitola ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, tak aj kapitola ministerstva životného prostredia stojí a padá na peniazoch z Bruselu, a to v rozsahu, ktorý musí nepripraveného čitateľa priam šokovať. Možno sú europeniaze istejším zdrojom ako čím ďalej, tým viac virtuálne domáce zdroje. Ale najmä v prostredí SMER-u, v ktorom sa často spomína vízia sebestačnosti Slovenska v rôznych oblastiach, mi to pripadá byť prinajmenšom zvláštne a dlhodobo neudržateľné. Dvojnásobne pri rezortoch, kde ide o pôdu, potraviny, lesy, vodu, vzduch, prírodu, teda statky, na ktorých sme dlhodobo existenčne závislí ešte oveľa viac ako na rope, zemnom plyne či uráne. Nehovoriac o tom, ako tu takzvaní priatelia kohézie svorne plačú, že ten zlý Brusel nám dáva stále tak málo a ako nás diskriminuje. Akosi sme si nevšimli, že od vstupu do klubu najbohatších krajín sveta, zvaného OECD, je našou povinnosťou viac dávať, ako brať.
Čo sa týka návrhu rozpočtu ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, celková výška rozpočtovaných výdavkov na rok 2015 je v porovnaní s rokom 2014 vyššia o 7,29 %, čo však vychádza z očakávaného nárastu výdavkov EÚ a ich spolufinancovania v treťom programovom období. Vlastné rozpočtové prostriedky rezortu zaznamenávajú pokles o 7,04 %. Ja sa tejto kapitole nebudem podrobnejšie venovať. Verím, že tak urobia moji kolegovia. Už nie som predsedom tohto výboru, takže nemám ani morálnu povinnosť sa venovať všetkému, čo je v gescii tohto výboru. Možno sa zmienim len o tom, že aj keď sa zjavuje podpora takých z môjho pohľadu pozitívnych trendov, ako je ekologické poľnohospodárstvo alebo vôbec bioprodukcia, alebo kompenzačné platby v rámci sústavy NATURA 2000 a ďalšie, tá podpora je relatívne veľmi nízka, čo je škoda.
Okrem vyššie uvedených nám prislúcha ešte jedna menšia kapitola, o ktorej sme na našom výbore opakovane dosť podrobne hovorili. Ide o Úrad geodézie, kartografie a katastra. Návrh jeho rozpočtu je opäť kritický, aj keď pani predsedníčka úradu v tomto roku na rozdiel od dvoch minulých už nespomenula terminus technicus likvidačný. Samotný úrad možno rok 2015 prežije, ale akútne je ohrozený napríklad veľmi potrebný inštitút pozemkových úprav a prostriedky na ne z EÚ, ktoré by sme mohli a mali čerpať. Ide opäť o jeden z vyššie spomínaných win-win prístupov, ku ktorému sa chováme macošsky. Vedenie úradu upozorňuje, že bez schválenia finančných prostriedkov na jednotlivé priority nebude rezort schopný zabezpečiť plnenie úloh, ktoré sú v nich definované a na ktoré by požadované prostriedky mali byť poskytnuté. Ide okrem iného o ukončenie ROEP-ov, zavedenie národných projektov OPIS do praxe a ich následná prevádzka, údržba, riešenie úloh vedy a výskumu a iné. V tomto prípade ide o typickú ukážku šetrenia na nesprávnom mieste, v neukončených registroch hrozia citeľné straty.
Druhú skupinu tvoria ostatné rozpočtové kapitoly. Za všetky si všimnem aspoň takzvané nadstavbové kapitoly rezortu kultúry, SAV, školstva, vedy a športu. Navrhovaný rozpočet rezortu kultúry je o viac ako 5 % vyšší, ako bol v roku 2014. Za negatívum možno označiť pokles prostriedkov pre Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, ako aj pokles prostriedkov do obnovy samotných pamiatok, čo naznačuje skutočnosť, že obnovu nehnuteľných pamiatok nenachádzame ani v prehľade strategických zámerov kapitoly, ktorých financovanie má medziročne poklesnúť o cirka 60 %. Pamiatky sa nám naozaj môžu zdať v čase nedostatku financií ako niečo nadstavbové, niečo, čo počká, ale naozaj to nie je tak a nielen preto, že pamiatky predstavujú nenahraditeľné kultúrne dedičstvo a súčasť akejsi podstaty každej krajiny, ale aj preto, že majú výrazný multiplikačný efekt smerom k cestovnému ruchu, ale aj smerom k budovaniu národného povedomia a podobne.
Rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky sa spomína aj inde, nielen v kapitole rezortu kultúry, konkrétne v rozpočtovej kapitole Národnej rady, pričom však rozhodujúcu sumu z tejto položky má predstavovať výstavba poslaneckých garáží na Bratislavskom hrade; tam v texte mám tri výkričníky za touto konštatáciou.
Podpore a rozvoju kultúry na Slovensku by mohol významne napomáhať grantový systém ministerstva kultúry, ktorý obsahuje veľké množstvo položiek. Žiaľ, jeho navrhovaný rozpočet 20 mil. eur nie je schopný ani sčasti pokryť oprávnené nároky. Ja viem, že sa chystá nejaký nový významný grantový systém od budúceho roka, teda "bubudúceho", ktorý nabehne až v roku 2016, ale bude náročné preklenúť ten nasledujúci rok, na tom sme sa zhodli aj s pánom ministrom kultúry nedávno.
Ako školstvo, tak aj veda, výskum a napokon aj šport trpia na Slovensku dlhodobým deficitom prostriedkov. Je nad slnko jasné, že vlaňajší štrajk učiteľov, a teda tento štrajk to len zvýraznil, že financovanie nášho školstva je obrovská medzinárodná blamáž, ale netýka sa to len platov učiteľov. Týka sa to aj učebných pomôcok, zariadenia, vybavenia, stavebno-technického stavu veľkej časti našich škôl. Stačí si situáciu porovnať so susednou Českou republikou.
Ale asi nič tak na Slovensku zdrojovo nezaostáva za európskym priemerom a odporúčaniami EÚ ako veda a výskum. S cirka 0,5 % HDP na vedu a výskum sme na tom trikrát horšie ako v susednej Českej republike, takmer štyrikrát horšie v porovnaní s odporúčaniami EÚ a takmer desaťkrát horšie ako veľkostne porovnateľné Fínsko.
Ja viem, že sme o tom včera veľa hovorili, aj preto zredukujem túto časť, ale možno len jednu poznámku všeobecného charakteru. Naozaj, popri tých miliardách, ktoré tu lietajú vzduchom v tejto sále v týchto dňoch, sa zdajú tie možno dva milióniky pre vedu, ktoré jej ešte stále aj po tom navýšení dlžíme oproti minulému roku, ako niečo úplne marginálne. Ono v podstate to aj marginálne je, ale ja by som skôr poukázal na tú určitú symboliku, že ten macošský vzťah k vede, ale takisto aj k prírode a k pamiatkam je svedectvom toho najhrubšieho kultúrneho barbarstva a totálnej neúcty k budúcnosti, a preto to má pre mňa obrovskú symbolickú hodnotu, oveľa väčšiu ako tú nominálnu, finančnú.
Tento stav pretrváva dlhodobo, to je tiež dôležité, a máločo nasvedčuje tomu, že by ho niekto chcel zmeniť. Tých pár tisíc slovenských vedcov a výskumníkov zrejme nepredstavuje relevantnú voličskú základňu, ktorá by politikom SMER-u – SD stála za pozornosť. A to ešte nehovorím o tom, že v počiatočných štádiách návrhu rozpočtu sa celkom vážne hovorilo o takom znížení rozpočtu SAV, konkrétne o 18 %, ktorý by znamenal jej faktickú likvidáciu. No až po veľkom kriku, stresovaní vedcov, v prostredí našej vedy bezprecedentných protestných pochodoch a siahodlhom vyjednávaní sa rozpočet na rok 2015 aspoň priblížil k tomu z roku 2014. Pravdu majú zrejme tí, ktorí hovoria, že na Slovensku je možné naozaj všetko.
Ja by som ešte si predsa len neodpustil jednu malú odbočku, že zase tu nejde len o tie samotné financie, ale ide tu aj o tú permanentnú neistotu a permanentné stresovanie, ktoré možno v iných rezortoch nie je až také fatálne, ale vo sfére vedy, kde musíte nielen plánovať, ale aj uvažovať a rozmýšľať v nejakých trošku dlhších cykloch ako zo dňa na deň, tak tento psychologický dosah je možno ešte väčší ako samotný ekonomický. Odcitujem z jedného z vyhlásení vedcov: "My pracovníci Slovenskej akadémie vied apelujeme na vládu a parlament Slovenskej republiky, aby konali v zmysle programového vyhlásenia vlády, kde sa zaviazala rozvíjať vedomostnú spoločnosť a podporovať vedu."
Dôvody, myslím, že tu už boli aj spomínané stručne včera, ktoré viedli k tomu zorganizovaniu tých protestných zhromaždení v Bratislave, v Košiciach a na iných miestach, kde sídlia ústavy SAV, sú v kocke tieto: dlhoročné podhodnotenie financovania SAV, niekoľkoročná nestabilita vo financovaní grantových schém, napríklad APVV.
My sme tu často argumentovali tým, však zoberú sa peniaze SAV, nalejú sa do grantových agentúr, ale tá skúsenosť s grantovými agentúrami je naozaj často katastrofálna, že sú roky, kedy sa neobjaví nová výzva. Grant darmo čakáte, darmo sa na to spoliehate, že získate tieto dodatočné zdroje, jednoducho nie je ich ako získať.
A napokon vyňatie SAV spod režimu ESO, kde celkom zjavne nepatrí, ja som tu na hodine interpelácie alebo v bode interpelácie naposledy spomínal a citoval z príslušných zákonov jednak o SAV a jednak o verejnej správe a takisto z definície ESO, kde sa preukázala, myslím, celkom jasne a bez akéhokoľvek politikárčenia totálna disproporcia medzi tým, čo hovorí zákon o Slovenskej akadémii vied, a čo predstavuje verejná správa a čo predstavuje ESO.
Ešte jeden citát: "Protest sa priamo týka všetkých pracovníkov SAV, ich výskum je ohrozený priamo. Ale nepriamo sa týka všetkých pracovníkov vedy a výskumu na Slovensku, pretože financovanie vedy a výskumu na Slovensku je dlhoročne zásadne nedostatočné a v príkrom rozpore so záväzkami Slovenskej republiky ako člena EÚ."
Dobre, ja vzhľadom na to, že včera sme o tomto pomerne veľa hovorili, tak nebudem sa už k tomu príliš vracať a preskočím tieto časti, ktoré som venoval SAV-ke a prejdem trošku ďalej k ďalším, subtílnejším témam v rámci jednotlivých kapitol, napríklad k skutočnosti, že slovenský podiel HDP na zahraničnú rozvojovú pomoc patrí dlhodobo k najnižším v Európskej únii, ak máme byť konkrétni, tak táto suma je cirka 4-krát nižšia ako náš záväzok, ktorý sme sa zaviazali plniť od roku 2015, čiže teoreticky máme ešte rok, aby sme sa polepšili. Ale keďže ten rozpočet je až do roku 2017 predložený, neobjavujem v ňom to, že by došlo od roku 2016 k štvornásobnému alebo viacnásobnému nárastu, teda tak, aby sme dostáli týmto záväzkom od roku 2016, keď to už aj nebude v roku 2015.
Iným prípadom sú zdroje na podporu fungovania tretieho sektoru, jedného z mála segmentov našej spoločnosti, ktorý stále ešte viac dáva, ako berie, ale aj tak naši financmajstri stále špekulujú, ako jeho chabé zdroje ešte viac okresať. Nad tretím sektorom visel dlhodobo Damoklov meč zníženia výšky daňovej asignácie v prospech mimovládnych organizácií, a to bez toho, aby tu vznikla reálna alternatíva, napríklad vrstva podnikateľov, sponzorov a filantropov ochotná a schopná suplovať doterajšiu pomoc štátu. Termín popravy sa z roka na rok posúval, až v novembri tohto roku sa o nej, zdá sa, definitívne rozhodlo. Ako stále menej tretiemu sektoru pomáhať a neprísť pritom o prínosy z dobročinných aktivít mimovládok, to však nikto z kompetentných dosiaľ nevysvetlil, aj keď sme o tom hovorili dosť podrobne pred tým necelým mesiacom. V rozpočte ako celku i o väčšine rozpočtových kapitol pretrvávajú minimálne prostriedky na podporu občianskych združení, v rezorte životného prostredia i školstva pretrváva takmer nulová podpora ekologickej výchovy, čo sa nám opäť v budúcnosti určite vypomstí.
Kapitolou samou osebe je energetika, jej proklamované ciele energetických úspor a zvyšovania energetickej účinnosti bez reálnych podporných ekonomických nástrojov a pri skutočnej podpore skôr opačnej orientácie našej energetiky. Ja viem, sú tam aj položky, ráta sa s tým, čo príde v treťom programovom období, je to dokonca začlenené pod rezort životného prostredia a nie pod rezort hospodárstva, čo by koncepčne mohlo sľubovať pozitívnejšie zmeny, ale stále je to vo výraznej minorite k tomu, koľko dávame do klasických vysoko centralizovaných a nebezpečných zdrojov energie. Nebudem v tejto chvíli podrobnejšie hovoriť o nebezpečných plánoch na budovanie nových energetických veľkozdrojov, pre Slovensko mnohostranne nevýhodných (pozri napríklad situácia okolo Enelu), stále astronomickejšie sumy na dostavbu Mochoviec a podobne. Určite by sa o tom malo hovoriť, aj sa o tom už hovorilo a asi aj bude hovoriť, ale nechám si to na iné príležitosti.
Obmedzím sa len na zdanlivú drobnosť. Už bezmála 40 rokov sa v štátnom rozpočte objavuje položka na likvidáciu havarovanej jadrovej elektrárne A1 v Jaslovských Bohuniciach. Nie je vám to divné? 40 rokov? Alebo opýtam sa inak. Nebojíte sa toho, po koľko sa budeme všetci vrátane našich detí, vnukov a pravnukov skladať, keď budeme chcieť dôsledne zlikvidovať všetky jadrové reaktory po skončení doby ich prevádzky?
A tretia rovina, z ktorej sa dá na rozpočet pozerať, je tá, ktorú je treba čítať prevažne len medzi riadkami. To je tá, ktorá sa skrýva za záplavou pekných slov a eufemizmov na zamaskovanie neraz niečoho úplne iného, než je na papieri napísané. Píšeme o ekologickom hospodárení v lesoch a často tým myslíme premenu lesov na rúbaniská. Hovoríme o realizácii priorít environmentálnej politiky a neraz tým myslíme výstavbu priehrad, rúbanie brehových porastov a betónovanie brehov, tokov a potokov. Hovoríme o podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie a predstavujeme si pod tým likvidáciu posledných prírodných úsekov našich riek či areálov stromovej zelene vo voľnej krajine. Hovoríme o podpore rozvoja cestovného ruchu a ja sa pritom hrozím ďalšej výstavby devastujúcej chránené územia. Hovoríme o zefektívnení železničnej dopravy a myslíme tým rušenie obľúbených vedľajších tratí a spojov a tak ďalej a tak podobne.
Na rozdiel od predchádzajúcich rokov sa budem podrobnejšie venovať len jednej z rozpočtových kapitol, a to kapitole ministerstva životného prostredia. Príjmy kapitoly majú v budúcom roku predstavovať 538 713 436 eur, z toho prostriedky z rozpočtu EÚ 538 552 236 eur. Keď si to porovnáte, tieto dve sumy, vyjde vám z toho, že ide o viac ako 99 % príjmov pochádzajúcich z Európskej únie. Je to šokujúci údaj. Ku cti rezortu je treba povedať, že sa zmohol aspoň na otvorene kritický postoj k tomu, čo ministerstvo financií v návrhu rozpočtu na rok 2015 životnému prostrediu pridelilo. Svedčí o tom aj vystúpenie pána ministra Žigu včera popoludní.
Dovolím si teda pár citátov z rozpočtovej kapitoly ministerstva životného prostredia. Citujem: "Stanovený limit výdavkov na tento účel (týka sa to konkrétne Slovenskej inšpekcie životného prostredia) je nepostačujúci. V prípade, že nepríde k zvýšeniu mzdových výdavkov, bude organizácia nútená radikálne znížiť počet zamestnancov vrátane inšpektorov životného prostredia, čo bude mať negatívny vplyv na plnenie povinností organizácie vyplývajúcich zo zákonov a v neposlednom rade aj na zníženie príjmov rozpočtu verejnej správy, príjem z pokút ako významný zdroj príjmov štátneho rozpočtu a Environmentálneho fondu. Navrhované zníženie výdavkov Slovenskej inšpekcie životného prostredia na tovary a služby bude znamenať ochromenie výkonu štátnej správy, kontroly a dozoru."
Aby ste boli v obraze, ide o zníženie približne o 50 %, respektíve navrhuje sa takéto zníženie, ak s tým nič neurobíme, naozaj to môže štátny rozpočet a Environmentálny fond nakoniec ukrátiť, čiže zase toto šetrenie prostriedkami môže znamenať to, že nakoniec budeme mať tých prostriedkov z vyzbieraných pokút menej a že sa v tej bilancii toto opatrenie prejaví mínusom, okrem všetkých tých negatívnych ďalších dopadov na odborných pracovníkov inšpekcie a tak ďalej.
Alebo všeobecnejšie konštatovanie. Citujem: "Navrhovaný objem bežných finančných transferov pre príspevkové organizácie nepostačuje ani na náhradu miezd a odvodov v nevyhnutnom rozsahu a vytvára tlak na výrazné zníženie počtu zamestnancov, čo môže mať v konečnom dôsledku negatívny vplyv na plnenie povinností a úloh ministerstva a jednotlivých organizácií vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov, zo záväzkov voči EÚ a podobne."
Tieto všetky citáty sú v tom texte zvýraznené a podčiarknuté samotným ministerstvom životného prostredia. Ale najvšeobecnejšie konštatovanie týkajúce sa výdavkov, citujem: "Výdavky určené na prevádzku ministerstva, organizácií v jeho pôsobnosti a na plnenie úloh rezortu sú nižšie v porovnaní so schváleným rozpočtom na rok 2014 o 22,8 %. Výrazne poddimenzovaný rozpočet spôsobí značné problémy z hľadiska zabezpečenia a plnenia záväzkov vyplývajúcich z uzatvorených zmlúv, každoročné znižovanie výdavkov v tak značnom objeme spôsobuje rezortu existenčné problémy a v prípade, že v ďalších etapách prípravy rozpočtu na rok 2015 nebudú stanovené limity zvýšené, bude pridelený objem finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu pre organizácie v pôsobnosti ministerstva likvidačným."
A ešte jedno pozoruhodné konštatovanie. "Vzhľadom na nízky navrhovaný limit bežných výdavkov ústredného orgánu nebude možné vo vzťahu k vlastníkom pozemkov realizovať žiadny z nástrojov pri obmedzení bežného obhospodarovania, konkrétne sa to týka lesov: zámena pozemku za iný vhodný pozemok vo vlastníctve štátu, nájom pozemku, výkup pozemkov do vlastníctva štátu, zmluvná starostlivosť a podobne."
Toto konštatovanie si zaslúži trochu viac pozornosti. Keď sme tu pred rokom vo veľkom zhone schvaľovali nedomyslenú a do polohy vykonávacích predpisov nedotiahnutú novelu zákona o ochrane prírody a krajiny, predkladateľ argumentoval najmä tým, že je treba bezodkladne riešiť problém kompenzácie majetkovej ujmy, a to aj bez toho, aby sme mali pred sebou zoznam disponibilných pozemkov vo vlastníctve štátu, ktoré bude možné poskytnúť ako takúto náhradu. Aj môj opakovaný návrh, aby sa na túto kompenzáciu poskladali tí, ktorí z podnikania na území národných parkov bezprostredne profitujú, zapadol bez odozvy prachom a ja ho tu chcem znova zopakovať a myslím si, že je vysoko aktuálny. Lebo ak tu na jednej strane hovoríme o skupine subjektov, ktoré, v úvodzovkách, doplácajú na to, že sa ich pozemky nachádzajú na území národných parkov, tak tu máme nemenšiu skupinu tých, ktorí, naopak, z toho, že podnikajú na území národných parkov, profitujú. A ja absolútne nechápem, prečo by sa tí, čo profitujú z toho podnikania na území národných parkov, nemali poskladať na kompenzáciu majetkovej ujmy tým, ktorí na to svoje podnikanie, obmedzené na tomto území, doplácajú. Ale to sú také záhady, ktoré sa tu vždy odbijú len tým, že ten-ktorý návrh väčšina v tejto snemovni bez diskusie zamietne a tým ako keby prestal existovať. Ale mnohé tieto veci existujú napriek tomu a ja by som ich tu chcel zdôrazniť s niekoľkými výkričníkmi a niekoľkými otáznikmi.
No a zrazu je rok po tom, ako sme tu schvaľovali inkriminovaný zákon o ochrane prírody a krajiny, a zrazu tu máme zúfalý výkrik zo strany toho istého pána predkladateľa, pána ministra Žigu, že to, kvôli čomu tu vlani s nepodarkom zákona prišiel, sa nielenže v roku 2014 nezrealizovalo, ale nebude sa realizovať ani v roku 2015. Čo si o tom človek má myslieť?
Čo sa týka deficitov vo financovaní štátnej ochrany prírody, uvediem len príkladmo:
Realizácia postprojektových aktivít ukončených projektov vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov s donormi, potreba 45-tisíc eur, rozpočet nula.
Príprava odborných podkladov pre konanie orgánov štátnej správy, zonácia národných parkov, vyhlasovanie území európskeho významu, potreba 365-tisíc eur, rozpočet nula.
Oprava prístupových ciest a chodníkov k vstupným areálom jaskýň, potreba 25-tisíc eur, rozpočet nula.
ZOO Bojnice, vyšpecifikované potreby 296 462 eur, rozpočet nula.
Výskumný ústav vodného hospodárstva, potreba 1 667 172 eur, rozpočet 653 972, deficit 1 031 200.
Štátny geologický úrad Dionýza Štúra, konkrétne starostlivosť o majetok štátu, potreba 350-tisíc eur, rozpočet nula.
Už spomínaná Slovenská inšpekcia životného prostredia, potreba 3 659 944 eur, rozpočet 1 880 792 eur, deficit 1 779 215, teda prakticky 50 %.
Celkom orientačne škrty pri ostatných príspevkových organizáciách ministerstva životného prostredia, a to nielen na rok 2015, ale aj na ďalšie dva roky:
Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši: mínus 28,3 %,
Slovenské banské múzeum: mínus 44,8 %.
Zoologická záhrada Bojnice: mínus 16,
Štátna ochrana prírody: mínus 14,8,
Slovenská agentúra životného prostredia: mínus 47,3,
Slovenský hydrometeorologický ústav: mínus 64 percent, čo je teda úplne škandalózne, ale kde sa rysuje istá náprava aj vďaka pozmeňováku prijatému na našom výbore,
spomínaný Štátny geologický ústav Dionýza Štúra: mínus 62,8 % a
Výskumný ústav vodného hospodárstva: mínus 67 %.
Summa summarum, príspevkové organizácie rezortu spolu: mínus 49,6 %.
Mám tu pripravených ešte zopár ďalších citátov týkajúcich sa kapitoly, tie sú nemenej dôležité a opäť pre krátkosť času ich zredukujem na minimum. Týkajú sa toho, čo sme sa pred vstupom v období v rámci negociačných rokovaní s Európskou úniou zaviazali, a to je vybavenosť sídiel nad 2-tisíc obyvateľov kanalizáciou a čistiarňami odpadových vôd. Ja už roky rokúce tu opakujem, a nielen na tejto pôde, ale aj inde, že pri tom tempe budovania týchto zariadení ten záväzok, ktorý nám končí presne o rok, nebude možné dodržať, a to, čo sa konštatuje v kapitole, to len potvrdzuje. Ja skrátim tie citácie, poviem len toľko, že sedem mestských aglomerácií naďalej nie je v súlade s čl. 4 príslušnej smernice a v 39 aglomeráciách nie sú odpadové vody čistené na ČOV. Požiadavky na financovanie neboli dosiaľ finančne zabezpečené. V zhode s čl. 5 smernice pre aglomerácie nad 10-tisíc obyvateľov je 50 aglomerácií. V 29 nie sú odpadové vody čistené v súlade s čl. 5 smernice a 2 nemali zabezpečené čistenie na ČOV.
K 31. 12. 2015 končí prechodné obdobie aj ďalším 65 aglomeráciám, z ktorých dve nevyhovujú a 30 nemá vybudovanú stokovú sieť a ČOV. Na dosiahnutie zhody so smernicou Rady č. 91/271/EHS je potrebné zabezpečiť pre aglomerácie neplniace požiadavky smernice cirka 805 mil. eur zo štátneho rozpočtu, resp. z iných verejných zdrojov, pričom tento odhad nezohľadňuje infláciu a špecifické podmienky konkrétnej aglomerácie. Zároveň je tu uvedená aj poznámka, aby som bol korektný, že skutočná výška požiadaviek na štátny rozpočet pre rok 2015 vyplynie až zo schváleného operačného programu Kvalita životného prostredia na roky 2014 – 2020, ku ktorej už, pokiaľ viem, došlo a tento údaj by bolo zaujímavé poznať, pretože vrhá úplne nové svetlo na ten rozpočet. Ale to, že keby sme dokonca aj akumulovali tie zdroje do toho budúceho roka potrebné, tých 805 mil., veľmi silne pochybujem, že sa podarí realizačne zabezpečiť elimináciu toho obrovského deficitu, ktorý tu v tejto oblasti máme a ktorý sme sa zaviazali do 31. decembra budúceho roku eliminovať.
Tu sa konštatuje to isté v podstate, čo som povedal aj v tej kapitole ministerstva životného prostredia. Citujem: "V prípade nezabezpečenia uvedených finančných prostriedkov pre nasledujúce roky sa Slovenská republika vystaví nebezpečenstvu neplnenia zmluvy o pristúpení SR k EÚ (záväzok k 31. 12. 2015), čo môže mať za následok udelenie sankcií zo strany EÚ."
Sankcie sú jedna vec a isté také, nechcem to povedať, morálne fiasko je ďalšia vec, ale tretia vec je to, že hovoríme tu pol roka o tom, ako vláde záleží na ochrane slovenskej vody, a toto je celkom poučné, tieto čísla, lebo tie hovoria konkrétnou rečou, ako je to naozaj.
Teraz si dovolím takú malú vsuvku literárnu, nie som priateľ konšpiračných teórií, môžete mi veriť, ale rozpočet ministerstva životného prostredia ma k podobným úvahám chtiac-nechtiac inšpiruje. A napadli mi asi tieto dôvody, prečo má takúto podobu:
1. Najviac sa redukuje rozpočet Slovenskej inšpekcie životného prostredia preto, lebo SMER - SD je na akúkoľvek inšpekciu a kontrolu alergický, a to aj vtedy, keď ju má plne vo svojich rukách.
2. Prehlbovanie rozpočtového deficitu štátnej ochrany prírody a podobných inštitúcií je obrazom macošského vzťahu SMER-u – SD k prírode a krajine, ktorý sa prejavuje na každom kroku.
3. Likvidačné škrty vo sfére príspevkových organizácií v rámci rezortu životného prostredia zaoberajúcich sa výskumom sú prejavom potierania nezávislého kritického myslenia v štýle likvidačného návrhu rozpočtu pre Slovenskú akadémiu vied.
4. Likvidačný rozpočet pre jednotlivé organizačné zložky ministerstva životného prostredia je pokračovaním vnútornej vojny v SMER-e – SD, kde je momentálne v móde potierať tzv. východniarske krídlo, reprezentované okrem iných aj pánom ministrom Žigom.
Takže toto bol úplne taký konšpiračný úlet, ale už sa dostávam k záveru. Na záver už len pár všeobecných konštatovaní.
O príkladoch plytvania štátnymi prostriedkami na neoprávnené účely nás podchvíľou informujú médiá, venovali sme im de facto aj poslednú mimoriadnu schôdzu parlamentu, s veľmi dôvodným podozrením z tunelovania verejných zdrojov sme dlhodobo konfrontovaní v celom rade rezortov. Keby sa na toto všetko dôkladne pozrel niekto skutočne nezávislý, nezaujatý, kompetentný, so snahou odhaliť všetky gorilie, emisné, nástenkové a iné kauzy, populisticky prideľované dotácie a garancie dané pod nátlakom, rozvojové impulzy rozdávané po kamarátskej linke, viacnásobné platy niektorých verejných činiteľov, hoci aj ich deň má iba 24 hodín, ako aj početné skryté rezervy, verím, že náš rozpočet na rok 2015 mohol byť prebytkový.
Ďakujem za pozornosť.
Vystúpenie v rozprave
3.12.2014 o 9:06 hod.
prof. RNDr. CSc.
Mikuláš Huba
Videokanál poslanca
Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády a minister financií v jednej osobe, vážený pán spravodajca, vážená dáma, vážení páni, sme tu približne v takom počte ako včera večer, takže vlastne cítim sa asi ako včera večer. Úvodom chcem povedať, že nezávidím pánovi ministrovi financií, ktorý je každoročne limitovaný, a to z viacerých strán. Na jednej strane povinnosťou udržať deficit pod stanovenou hranicou, na druhej populistickými sľubmi svojho šéfa smerom k potenciálnym voličom a na tretej rôznymi kostlivcami vypadávajúcimi zo skrine, typu rastúci štátny dlh, hriechy minulosti, predražené tendre, nedokončené či nezlikvidované jadrové reaktory, ale aj environmentálne a ekonomické úľavy a dotácie najväčším znečisťovateľom a konzumentom elektrickej energie, typu metalurgických či chemických závodov a podobne, alebo hoci garáže na Bratislavskom hrade, všakáno? A tak nečudo, že sa škrtá aj tam, kde už zdanlivo nie je z čoho, napríklad vo vede, v ochrane prírody, v pamiatkach a tak podobne.
Nie som ekonóm, ale myslím si, že o štátnom rozpočte by mali uvažovať aj neekonómovia, a snáď to nevyznie ako prejav neskromnosti, keď poviem, že si dokonca myslím aj to, že to môže byť dôležitým obohatením rýdzo ekonomického uvažovania. Nespochybňujem fakt, že výzva, ktorej čelil a čelí predkladateľ návrhu rozpočtu, nie je malá. Ani netvrdím, že všetky problémy, s ktorými minister financií zápasí, idú na vrub len tejto vlády. Nedá mi však nespomenúť rozšafnú hospodársku politiku počas prvej vlády Roberta Fica, ktorej následky sa vracajú ako bumerang aj jeho druhej vláde a spolu s ňou nám všetkým. Boli to najmä roky 2006 až 2010, keď nás vláda učila, že život na dlh je to pravé orechové, a kedy sa podchvíľou vynárali a dlho zostávali nevyšetrené a nepotrestané nové a nové nástenkové a emisné kauzy, dávajúce zelenú finančným podvodom a tunelovaniu verejných zdrojov. Toľko takpovediac k historickému, aj keď naďalej aktuálnemu backgroundu.
A teraz niečo o súčasnosti a budúcnosti. Rád by som sa na tému navrhovaný štátny rozpočet pozrel z troch hlavných aspektov. V prvom rade ide o samotnú filozofiu tvorby rozpočtu a jej súlad, respektíve nesúlad s programovým vyhlásením vlády. Medzi týmito dvoma zásadnými materiálmi vidím totiž podstatný rozpor. Ten rozpor sa dá nájsť na mnohých miestach, ale ja sa dotknem len toho, že návrh rozpočtu takmer vôbec nezohľadňuje deklarované prísľuby vlády o prechode na zelenú ekonomiku a trajektóriu trvalo udržateľného rozvoja. Jeden z dôvodov, prečo je to tak, vidím v odmietnutí čo i len opatrne prikročiť k ekologickej daňovej reforme. Ako sme tu viackrát hovorili, hlavným zmyslom ekologickej daňovej reformy je celkom logicky vyššie zaťaženie vecí, ktorých chceme mať čo najmenej, napríklad nadmerné čerpanie surovín, plytvanie vzácnymi zdrojmi, devastácia krajiny, znečisťovanie životného prostredia a podobne, a naopak, čo najnižšie zaťaženie toho, čoho chceme mať čo najviac, teda najmä pracovných príležitostí, práce. Aj bez splnenia vyššie uvedenej požiadavky sa dali aspoň čiastočne dodržať sľuby programového vyhlásenia vlády. Stačilo napríklad dôsledne využiť očakávané zdroje z predaja emisných kvót na skutočne zelené projekty, akceptovať naše požiadavky na ozelenenie procesov verejného obstarávania či podmieniť investičné stimuly aj ich environmentálnym prínosom.
Bolo tu už viackrát spomenuté kvantum parciálnych rizík rozpočtu. Ja hlavný problém alebo, ak chcete, riziko vidím v tom, že dlhodobo a systémovo nerieši problém rastúceho dlhu verejných financií, pomáha konzervovať prekonaný rozvojový model industriálnej éry, nezakladá udržateľné smerovanie ekonomiky, nepodporuje dosť účinne malých a stredných podnikateľov domácej proveniencie, ako aj v tom, že systémovo ide daňová a hospodárska politika štátu, tak ako je počas tejto vlády nastavená, v protismere proti perspektívnym a dlhodobo udržateľným trendom, a to napriek početným reštrikciám, ktoré sú nie vždy nasmerované tým správnym smerom a dotýkajú sa neraz i vitálne dôležitých oblastí, kým na druhej strane nepostihujú napríklad problematické dotácie, úľavy, garancie a podobne do aktivít, ktoré v konečnom dôsledku môžu priniesť viac škody ako úžitku.
Práve krízové roky sú výzvou, aby sme hľadali riešenia z kategórie win-win stratégie dvojitých či viacnásobných víťazstiev, lebo to je z hľadiska udržateľnej budúcnosti pravdepodobne jediná perspektívna cesta. Zelené projekty, podpora zelenej a nie sivej, teda betónovej infraštruktúry, sú priam ideálnou ukážkou uplatnenia takejto win-win stratégie, lebo sú skutočne prínosné paralelne vo viacerých sférach a následne prinášajú synergické efekty. Z ekonomického hľadiska ide o rozvojový impulz, o ktorých pán premiér tak rád hovorí, len kým on uvažuje o rozvojových impulzoch zväčša v intenciách polovice 20. storočia a Slovenska ako krajiny tretieho sveta, zelené projekty sú témou storočia 21., éry postindustrializmu a kategórie veľkostne porovnateľných krajín, ako je napríklad Dánsko alebo Fínsko.
Zahraničné skúsenosti dokazujú, že jedno euro vložené do takýchto zelených projektov a realizácií prináša dve eurá následných benefitov, nehovoriac o tom, že ide o potenciálny generátor množstva dlhodobo udržateľných pracovných príležitostí. Last but not least ide, samozrejme, o príspevok k zlepšeniu životného prostredia a k zvýšeniu celkovej kvality života obyvateľov Slovenska. A ešte niečo. Ide o opatrenie, ktoré by zlepšilo medzinárodné renomé Slovenska a posunulo krajinu tým správnym smerom, na trajektóriu dlhodobo udržateľného spôsobu fungovania či existencie.
Tak prečo sa takýmto rozvojovým impulzom a takémuto smerovaniu ekonomiky tak bránime, keď vo svojom programovom vyhlásení ho vláda sľubuje? Len preto, lebo v tejto sfére nepodniká dosť vláde a SMER-u blízkych firiem a spoločností? Prečo v skutočnosti radšej robíme pravý opak a dotujeme neefektívne, neperspektívne a často i škodlivé prevádzky namiesto toho, aby sme vytvárali podmienky na ich transformáciu na niečo zmysluplné a perspektívne?
Dovolím si malú odbočku. Keby sa to dialo v roku, ja neviem, ´90, ´91, tak je oprávnená námietka, nemali sme ešte čas prikročiť k takýmto zásadnejším zmenám. Ale 25 rokov po... táto námietka už naozaj nemôže byť braná vážne. Plánujeme a neraz i realizujeme projekty v duchu 50. rokov minulého storočia. A tak neradi podporíme pozitívne trendy a udržateľné aktivity na domácej báze.
Druhá hierarchická úroveň môjho pohľadu na návrh rozpočtu sa týka jednotlivých rozpočtových kapitol. Dotknem sa aspoň dvoch skupín kapitol. V prvom rade tých, ktoré gestoruje náš výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Ako kapitola ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, tak aj kapitola ministerstva životného prostredia stojí a padá na peniazoch z Bruselu, a to v rozsahu, ktorý musí nepripraveného čitateľa priam šokovať. Možno sú europeniaze istejším zdrojom ako čím ďalej, tým viac virtuálne domáce zdroje. Ale najmä v prostredí SMER-u, v ktorom sa často spomína vízia sebestačnosti Slovenska v rôznych oblastiach, mi to pripadá byť prinajmenšom zvláštne a dlhodobo neudržateľné. Dvojnásobne pri rezortoch, kde ide o pôdu, potraviny, lesy, vodu, vzduch, prírodu, teda statky, na ktorých sme dlhodobo existenčne závislí ešte oveľa viac ako na rope, zemnom plyne či uráne. Nehovoriac o tom, ako tu takzvaní priatelia kohézie svorne plačú, že ten zlý Brusel nám dáva stále tak málo a ako nás diskriminuje. Akosi sme si nevšimli, že od vstupu do klubu najbohatších krajín sveta, zvaného OECD, je našou povinnosťou viac dávať, ako brať.
Čo sa týka návrhu rozpočtu ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, celková výška rozpočtovaných výdavkov na rok 2015 je v porovnaní s rokom 2014 vyššia o 7,29 %, čo však vychádza z očakávaného nárastu výdavkov EÚ a ich spolufinancovania v treťom programovom období. Vlastné rozpočtové prostriedky rezortu zaznamenávajú pokles o 7,04 %. Ja sa tejto kapitole nebudem podrobnejšie venovať. Verím, že tak urobia moji kolegovia. Už nie som predsedom tohto výboru, takže nemám ani morálnu povinnosť sa venovať všetkému, čo je v gescii tohto výboru. Možno sa zmienim len o tom, že aj keď sa zjavuje podpora takých z môjho pohľadu pozitívnych trendov, ako je ekologické poľnohospodárstvo alebo vôbec bioprodukcia, alebo kompenzačné platby v rámci sústavy NATURA 2000 a ďalšie, tá podpora je relatívne veľmi nízka, čo je škoda.
Okrem vyššie uvedených nám prislúcha ešte jedna menšia kapitola, o ktorej sme na našom výbore opakovane dosť podrobne hovorili. Ide o Úrad geodézie, kartografie a katastra. Návrh jeho rozpočtu je opäť kritický, aj keď pani predsedníčka úradu v tomto roku na rozdiel od dvoch minulých už nespomenula terminus technicus likvidačný. Samotný úrad možno rok 2015 prežije, ale akútne je ohrozený napríklad veľmi potrebný inštitút pozemkových úprav a prostriedky na ne z EÚ, ktoré by sme mohli a mali čerpať. Ide opäť o jeden z vyššie spomínaných win-win prístupov, ku ktorému sa chováme macošsky. Vedenie úradu upozorňuje, že bez schválenia finančných prostriedkov na jednotlivé priority nebude rezort schopný zabezpečiť plnenie úloh, ktoré sú v nich definované a na ktoré by požadované prostriedky mali byť poskytnuté. Ide okrem iného o ukončenie ROEP-ov, zavedenie národných projektov OPIS do praxe a ich následná prevádzka, údržba, riešenie úloh vedy a výskumu a iné. V tomto prípade ide o typickú ukážku šetrenia na nesprávnom mieste, v neukončených registroch hrozia citeľné straty.
Druhú skupinu tvoria ostatné rozpočtové kapitoly. Za všetky si všimnem aspoň takzvané nadstavbové kapitoly rezortu kultúry, SAV, školstva, vedy a športu. Navrhovaný rozpočet rezortu kultúry je o viac ako 5 % vyšší, ako bol v roku 2014. Za negatívum možno označiť pokles prostriedkov pre Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, ako aj pokles prostriedkov do obnovy samotných pamiatok, čo naznačuje skutočnosť, že obnovu nehnuteľných pamiatok nenachádzame ani v prehľade strategických zámerov kapitoly, ktorých financovanie má medziročne poklesnúť o cirka 60 %. Pamiatky sa nám naozaj môžu zdať v čase nedostatku financií ako niečo nadstavbové, niečo, čo počká, ale naozaj to nie je tak a nielen preto, že pamiatky predstavujú nenahraditeľné kultúrne dedičstvo a súčasť akejsi podstaty každej krajiny, ale aj preto, že majú výrazný multiplikačný efekt smerom k cestovnému ruchu, ale aj smerom k budovaniu národného povedomia a podobne.
Rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky sa spomína aj inde, nielen v kapitole rezortu kultúry, konkrétne v rozpočtovej kapitole Národnej rady, pričom však rozhodujúcu sumu z tejto položky má predstavovať výstavba poslaneckých garáží na Bratislavskom hrade; tam v texte mám tri výkričníky za touto konštatáciou.
Podpore a rozvoju kultúry na Slovensku by mohol významne napomáhať grantový systém ministerstva kultúry, ktorý obsahuje veľké množstvo položiek. Žiaľ, jeho navrhovaný rozpočet 20 mil. eur nie je schopný ani sčasti pokryť oprávnené nároky. Ja viem, že sa chystá nejaký nový významný grantový systém od budúceho roka, teda "bubudúceho", ktorý nabehne až v roku 2016, ale bude náročné preklenúť ten nasledujúci rok, na tom sme sa zhodli aj s pánom ministrom kultúry nedávno.
Ako školstvo, tak aj veda, výskum a napokon aj šport trpia na Slovensku dlhodobým deficitom prostriedkov. Je nad slnko jasné, že vlaňajší štrajk učiteľov, a teda tento štrajk to len zvýraznil, že financovanie nášho školstva je obrovská medzinárodná blamáž, ale netýka sa to len platov učiteľov. Týka sa to aj učebných pomôcok, zariadenia, vybavenia, stavebno-technického stavu veľkej časti našich škôl. Stačí si situáciu porovnať so susednou Českou republikou.
Ale asi nič tak na Slovensku zdrojovo nezaostáva za európskym priemerom a odporúčaniami EÚ ako veda a výskum. S cirka 0,5 % HDP na vedu a výskum sme na tom trikrát horšie ako v susednej Českej republike, takmer štyrikrát horšie v porovnaní s odporúčaniami EÚ a takmer desaťkrát horšie ako veľkostne porovnateľné Fínsko.
Ja viem, že sme o tom včera veľa hovorili, aj preto zredukujem túto časť, ale možno len jednu poznámku všeobecného charakteru. Naozaj, popri tých miliardách, ktoré tu lietajú vzduchom v tejto sále v týchto dňoch, sa zdajú tie možno dva milióniky pre vedu, ktoré jej ešte stále aj po tom navýšení dlžíme oproti minulému roku, ako niečo úplne marginálne. Ono v podstate to aj marginálne je, ale ja by som skôr poukázal na tú určitú symboliku, že ten macošský vzťah k vede, ale takisto aj k prírode a k pamiatkam je svedectvom toho najhrubšieho kultúrneho barbarstva a totálnej neúcty k budúcnosti, a preto to má pre mňa obrovskú symbolickú hodnotu, oveľa väčšiu ako tú nominálnu, finančnú.
Tento stav pretrváva dlhodobo, to je tiež dôležité, a máločo nasvedčuje tomu, že by ho niekto chcel zmeniť. Tých pár tisíc slovenských vedcov a výskumníkov zrejme nepredstavuje relevantnú voličskú základňu, ktorá by politikom SMER-u – SD stála za pozornosť. A to ešte nehovorím o tom, že v počiatočných štádiách návrhu rozpočtu sa celkom vážne hovorilo o takom znížení rozpočtu SAV, konkrétne o 18 %, ktorý by znamenal jej faktickú likvidáciu. No až po veľkom kriku, stresovaní vedcov, v prostredí našej vedy bezprecedentných protestných pochodoch a siahodlhom vyjednávaní sa rozpočet na rok 2015 aspoň priblížil k tomu z roku 2014. Pravdu majú zrejme tí, ktorí hovoria, že na Slovensku je možné naozaj všetko.
Ja by som ešte si predsa len neodpustil jednu malú odbočku, že zase tu nejde len o tie samotné financie, ale ide tu aj o tú permanentnú neistotu a permanentné stresovanie, ktoré možno v iných rezortoch nie je až také fatálne, ale vo sfére vedy, kde musíte nielen plánovať, ale aj uvažovať a rozmýšľať v nejakých trošku dlhších cykloch ako zo dňa na deň, tak tento psychologický dosah je možno ešte väčší ako samotný ekonomický. Odcitujem z jedného z vyhlásení vedcov: "My pracovníci Slovenskej akadémie vied apelujeme na vládu a parlament Slovenskej republiky, aby konali v zmysle programového vyhlásenia vlády, kde sa zaviazala rozvíjať vedomostnú spoločnosť a podporovať vedu."
Dôvody, myslím, že tu už boli aj spomínané stručne včera, ktoré viedli k tomu zorganizovaniu tých protestných zhromaždení v Bratislave, v Košiciach a na iných miestach, kde sídlia ústavy SAV, sú v kocke tieto: dlhoročné podhodnotenie financovania SAV, niekoľkoročná nestabilita vo financovaní grantových schém, napríklad APVV.
My sme tu často argumentovali tým, však zoberú sa peniaze SAV, nalejú sa do grantových agentúr, ale tá skúsenosť s grantovými agentúrami je naozaj často katastrofálna, že sú roky, kedy sa neobjaví nová výzva. Grant darmo čakáte, darmo sa na to spoliehate, že získate tieto dodatočné zdroje, jednoducho nie je ich ako získať.
A napokon vyňatie SAV spod režimu ESO, kde celkom zjavne nepatrí, ja som tu na hodine interpelácie alebo v bode interpelácie naposledy spomínal a citoval z príslušných zákonov jednak o SAV a jednak o verejnej správe a takisto z definície ESO, kde sa preukázala, myslím, celkom jasne a bez akéhokoľvek politikárčenia totálna disproporcia medzi tým, čo hovorí zákon o Slovenskej akadémii vied, a čo predstavuje verejná správa a čo predstavuje ESO.
Ešte jeden citát: "Protest sa priamo týka všetkých pracovníkov SAV, ich výskum je ohrozený priamo. Ale nepriamo sa týka všetkých pracovníkov vedy a výskumu na Slovensku, pretože financovanie vedy a výskumu na Slovensku je dlhoročne zásadne nedostatočné a v príkrom rozpore so záväzkami Slovenskej republiky ako člena EÚ."
Dobre, ja vzhľadom na to, že včera sme o tomto pomerne veľa hovorili, tak nebudem sa už k tomu príliš vracať a preskočím tieto časti, ktoré som venoval SAV-ke a prejdem trošku ďalej k ďalším, subtílnejším témam v rámci jednotlivých kapitol, napríklad k skutočnosti, že slovenský podiel HDP na zahraničnú rozvojovú pomoc patrí dlhodobo k najnižším v Európskej únii, ak máme byť konkrétni, tak táto suma je cirka 4-krát nižšia ako náš záväzok, ktorý sme sa zaviazali plniť od roku 2015, čiže teoreticky máme ešte rok, aby sme sa polepšili. Ale keďže ten rozpočet je až do roku 2017 predložený, neobjavujem v ňom to, že by došlo od roku 2016 k štvornásobnému alebo viacnásobnému nárastu, teda tak, aby sme dostáli týmto záväzkom od roku 2016, keď to už aj nebude v roku 2015.
Iným prípadom sú zdroje na podporu fungovania tretieho sektoru, jedného z mála segmentov našej spoločnosti, ktorý stále ešte viac dáva, ako berie, ale aj tak naši financmajstri stále špekulujú, ako jeho chabé zdroje ešte viac okresať. Nad tretím sektorom visel dlhodobo Damoklov meč zníženia výšky daňovej asignácie v prospech mimovládnych organizácií, a to bez toho, aby tu vznikla reálna alternatíva, napríklad vrstva podnikateľov, sponzorov a filantropov ochotná a schopná suplovať doterajšiu pomoc štátu. Termín popravy sa z roka na rok posúval, až v novembri tohto roku sa o nej, zdá sa, definitívne rozhodlo. Ako stále menej tretiemu sektoru pomáhať a neprísť pritom o prínosy z dobročinných aktivít mimovládok, to však nikto z kompetentných dosiaľ nevysvetlil, aj keď sme o tom hovorili dosť podrobne pred tým necelým mesiacom. V rozpočte ako celku i o väčšine rozpočtových kapitol pretrvávajú minimálne prostriedky na podporu občianskych združení, v rezorte životného prostredia i školstva pretrváva takmer nulová podpora ekologickej výchovy, čo sa nám opäť v budúcnosti určite vypomstí.
Kapitolou samou osebe je energetika, jej proklamované ciele energetických úspor a zvyšovania energetickej účinnosti bez reálnych podporných ekonomických nástrojov a pri skutočnej podpore skôr opačnej orientácie našej energetiky. Ja viem, sú tam aj položky, ráta sa s tým, čo príde v treťom programovom období, je to dokonca začlenené pod rezort životného prostredia a nie pod rezort hospodárstva, čo by koncepčne mohlo sľubovať pozitívnejšie zmeny, ale stále je to vo výraznej minorite k tomu, koľko dávame do klasických vysoko centralizovaných a nebezpečných zdrojov energie. Nebudem v tejto chvíli podrobnejšie hovoriť o nebezpečných plánoch na budovanie nových energetických veľkozdrojov, pre Slovensko mnohostranne nevýhodných (pozri napríklad situácia okolo Enelu), stále astronomickejšie sumy na dostavbu Mochoviec a podobne. Určite by sa o tom malo hovoriť, aj sa o tom už hovorilo a asi aj bude hovoriť, ale nechám si to na iné príležitosti.
Obmedzím sa len na zdanlivú drobnosť. Už bezmála 40 rokov sa v štátnom rozpočte objavuje položka na likvidáciu havarovanej jadrovej elektrárne A1 v Jaslovských Bohuniciach. Nie je vám to divné? 40 rokov? Alebo opýtam sa inak. Nebojíte sa toho, po koľko sa budeme všetci vrátane našich detí, vnukov a pravnukov skladať, keď budeme chcieť dôsledne zlikvidovať všetky jadrové reaktory po skončení doby ich prevádzky?
A tretia rovina, z ktorej sa dá na rozpočet pozerať, je tá, ktorú je treba čítať prevažne len medzi riadkami. To je tá, ktorá sa skrýva za záplavou pekných slov a eufemizmov na zamaskovanie neraz niečoho úplne iného, než je na papieri napísané. Píšeme o ekologickom hospodárení v lesoch a často tým myslíme premenu lesov na rúbaniská. Hovoríme o realizácii priorít environmentálnej politiky a neraz tým myslíme výstavbu priehrad, rúbanie brehových porastov a betónovanie brehov, tokov a potokov. Hovoríme o podpore využívania obnoviteľných zdrojov energie a predstavujeme si pod tým likvidáciu posledných prírodných úsekov našich riek či areálov stromovej zelene vo voľnej krajine. Hovoríme o podpore rozvoja cestovného ruchu a ja sa pritom hrozím ďalšej výstavby devastujúcej chránené územia. Hovoríme o zefektívnení železničnej dopravy a myslíme tým rušenie obľúbených vedľajších tratí a spojov a tak ďalej a tak podobne.
Na rozdiel od predchádzajúcich rokov sa budem podrobnejšie venovať len jednej z rozpočtových kapitol, a to kapitole ministerstva životného prostredia. Príjmy kapitoly majú v budúcom roku predstavovať 538 713 436 eur, z toho prostriedky z rozpočtu EÚ 538 552 236 eur. Keď si to porovnáte, tieto dve sumy, vyjde vám z toho, že ide o viac ako 99 % príjmov pochádzajúcich z Európskej únie. Je to šokujúci údaj. Ku cti rezortu je treba povedať, že sa zmohol aspoň na otvorene kritický postoj k tomu, čo ministerstvo financií v návrhu rozpočtu na rok 2015 životnému prostrediu pridelilo. Svedčí o tom aj vystúpenie pána ministra Žigu včera popoludní.
Dovolím si teda pár citátov z rozpočtovej kapitoly ministerstva životného prostredia. Citujem: "Stanovený limit výdavkov na tento účel (týka sa to konkrétne Slovenskej inšpekcie životného prostredia) je nepostačujúci. V prípade, že nepríde k zvýšeniu mzdových výdavkov, bude organizácia nútená radikálne znížiť počet zamestnancov vrátane inšpektorov životného prostredia, čo bude mať negatívny vplyv na plnenie povinností organizácie vyplývajúcich zo zákonov a v neposlednom rade aj na zníženie príjmov rozpočtu verejnej správy, príjem z pokút ako významný zdroj príjmov štátneho rozpočtu a Environmentálneho fondu. Navrhované zníženie výdavkov Slovenskej inšpekcie životného prostredia na tovary a služby bude znamenať ochromenie výkonu štátnej správy, kontroly a dozoru."
Aby ste boli v obraze, ide o zníženie približne o 50 %, respektíve navrhuje sa takéto zníženie, ak s tým nič neurobíme, naozaj to môže štátny rozpočet a Environmentálny fond nakoniec ukrátiť, čiže zase toto šetrenie prostriedkami môže znamenať to, že nakoniec budeme mať tých prostriedkov z vyzbieraných pokút menej a že sa v tej bilancii toto opatrenie prejaví mínusom, okrem všetkých tých negatívnych ďalších dopadov na odborných pracovníkov inšpekcie a tak ďalej.
Alebo všeobecnejšie konštatovanie. Citujem: "Navrhovaný objem bežných finančných transferov pre príspevkové organizácie nepostačuje ani na náhradu miezd a odvodov v nevyhnutnom rozsahu a vytvára tlak na výrazné zníženie počtu zamestnancov, čo môže mať v konečnom dôsledku negatívny vplyv na plnenie povinností a úloh ministerstva a jednotlivých organizácií vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov, zo záväzkov voči EÚ a podobne."
Tieto všetky citáty sú v tom texte zvýraznené a podčiarknuté samotným ministerstvom životného prostredia. Ale najvšeobecnejšie konštatovanie týkajúce sa výdavkov, citujem: "Výdavky určené na prevádzku ministerstva, organizácií v jeho pôsobnosti a na plnenie úloh rezortu sú nižšie v porovnaní so schváleným rozpočtom na rok 2014 o 22,8 %. Výrazne poddimenzovaný rozpočet spôsobí značné problémy z hľadiska zabezpečenia a plnenia záväzkov vyplývajúcich z uzatvorených zmlúv, každoročné znižovanie výdavkov v tak značnom objeme spôsobuje rezortu existenčné problémy a v prípade, že v ďalších etapách prípravy rozpočtu na rok 2015 nebudú stanovené limity zvýšené, bude pridelený objem finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu pre organizácie v pôsobnosti ministerstva likvidačným."
A ešte jedno pozoruhodné konštatovanie. "Vzhľadom na nízky navrhovaný limit bežných výdavkov ústredného orgánu nebude možné vo vzťahu k vlastníkom pozemkov realizovať žiadny z nástrojov pri obmedzení bežného obhospodarovania, konkrétne sa to týka lesov: zámena pozemku za iný vhodný pozemok vo vlastníctve štátu, nájom pozemku, výkup pozemkov do vlastníctva štátu, zmluvná starostlivosť a podobne."
Toto konštatovanie si zaslúži trochu viac pozornosti. Keď sme tu pred rokom vo veľkom zhone schvaľovali nedomyslenú a do polohy vykonávacích predpisov nedotiahnutú novelu zákona o ochrane prírody a krajiny, predkladateľ argumentoval najmä tým, že je treba bezodkladne riešiť problém kompenzácie majetkovej ujmy, a to aj bez toho, aby sme mali pred sebou zoznam disponibilných pozemkov vo vlastníctve štátu, ktoré bude možné poskytnúť ako takúto náhradu. Aj môj opakovaný návrh, aby sa na túto kompenzáciu poskladali tí, ktorí z podnikania na území národných parkov bezprostredne profitujú, zapadol bez odozvy prachom a ja ho tu chcem znova zopakovať a myslím si, že je vysoko aktuálny. Lebo ak tu na jednej strane hovoríme o skupine subjektov, ktoré, v úvodzovkách, doplácajú na to, že sa ich pozemky nachádzajú na území národných parkov, tak tu máme nemenšiu skupinu tých, ktorí, naopak, z toho, že podnikajú na území národných parkov, profitujú. A ja absolútne nechápem, prečo by sa tí, čo profitujú z toho podnikania na území národných parkov, nemali poskladať na kompenzáciu majetkovej ujmy tým, ktorí na to svoje podnikanie, obmedzené na tomto území, doplácajú. Ale to sú také záhady, ktoré sa tu vždy odbijú len tým, že ten-ktorý návrh väčšina v tejto snemovni bez diskusie zamietne a tým ako keby prestal existovať. Ale mnohé tieto veci existujú napriek tomu a ja by som ich tu chcel zdôrazniť s niekoľkými výkričníkmi a niekoľkými otáznikmi.
No a zrazu je rok po tom, ako sme tu schvaľovali inkriminovaný zákon o ochrane prírody a krajiny, a zrazu tu máme zúfalý výkrik zo strany toho istého pána predkladateľa, pána ministra Žigu, že to, kvôli čomu tu vlani s nepodarkom zákona prišiel, sa nielenže v roku 2014 nezrealizovalo, ale nebude sa realizovať ani v roku 2015. Čo si o tom človek má myslieť?
Čo sa týka deficitov vo financovaní štátnej ochrany prírody, uvediem len príkladmo:
Realizácia postprojektových aktivít ukončených projektov vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov s donormi, potreba 45-tisíc eur, rozpočet nula.
Príprava odborných podkladov pre konanie orgánov štátnej správy, zonácia národných parkov, vyhlasovanie území európskeho významu, potreba 365-tisíc eur, rozpočet nula.
Oprava prístupových ciest a chodníkov k vstupným areálom jaskýň, potreba 25-tisíc eur, rozpočet nula.
ZOO Bojnice, vyšpecifikované potreby 296 462 eur, rozpočet nula.
Výskumný ústav vodného hospodárstva, potreba 1 667 172 eur, rozpočet 653 972, deficit 1 031 200.
Štátny geologický úrad Dionýza Štúra, konkrétne starostlivosť o majetok štátu, potreba 350-tisíc eur, rozpočet nula.
Už spomínaná Slovenská inšpekcia životného prostredia, potreba 3 659 944 eur, rozpočet 1 880 792 eur, deficit 1 779 215, teda prakticky 50 %.
Celkom orientačne škrty pri ostatných príspevkových organizáciách ministerstva životného prostredia, a to nielen na rok 2015, ale aj na ďalšie dva roky:
Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši: mínus 28,3 %,
Slovenské banské múzeum: mínus 44,8 %.
Zoologická záhrada Bojnice: mínus 16,
Štátna ochrana prírody: mínus 14,8,
Slovenská agentúra životného prostredia: mínus 47,3,
Slovenský hydrometeorologický ústav: mínus 64 percent, čo je teda úplne škandalózne, ale kde sa rysuje istá náprava aj vďaka pozmeňováku prijatému na našom výbore,
spomínaný Štátny geologický ústav Dionýza Štúra: mínus 62,8 % a
Výskumný ústav vodného hospodárstva: mínus 67 %.
Summa summarum, príspevkové organizácie rezortu spolu: mínus 49,6 %.
Mám tu pripravených ešte zopár ďalších citátov týkajúcich sa kapitoly, tie sú nemenej dôležité a opäť pre krátkosť času ich zredukujem na minimum. Týkajú sa toho, čo sme sa pred vstupom v období v rámci negociačných rokovaní s Európskou úniou zaviazali, a to je vybavenosť sídiel nad 2-tisíc obyvateľov kanalizáciou a čistiarňami odpadových vôd. Ja už roky rokúce tu opakujem, a nielen na tejto pôde, ale aj inde, že pri tom tempe budovania týchto zariadení ten záväzok, ktorý nám končí presne o rok, nebude možné dodržať, a to, čo sa konštatuje v kapitole, to len potvrdzuje. Ja skrátim tie citácie, poviem len toľko, že sedem mestských aglomerácií naďalej nie je v súlade s čl. 4 príslušnej smernice a v 39 aglomeráciách nie sú odpadové vody čistené na ČOV. Požiadavky na financovanie neboli dosiaľ finančne zabezpečené. V zhode s čl. 5 smernice pre aglomerácie nad 10-tisíc obyvateľov je 50 aglomerácií. V 29 nie sú odpadové vody čistené v súlade s čl. 5 smernice a 2 nemali zabezpečené čistenie na ČOV.
K 31. 12. 2015 končí prechodné obdobie aj ďalším 65 aglomeráciám, z ktorých dve nevyhovujú a 30 nemá vybudovanú stokovú sieť a ČOV. Na dosiahnutie zhody so smernicou Rady č. 91/271/EHS je potrebné zabezpečiť pre aglomerácie neplniace požiadavky smernice cirka 805 mil. eur zo štátneho rozpočtu, resp. z iných verejných zdrojov, pričom tento odhad nezohľadňuje infláciu a špecifické podmienky konkrétnej aglomerácie. Zároveň je tu uvedená aj poznámka, aby som bol korektný, že skutočná výška požiadaviek na štátny rozpočet pre rok 2015 vyplynie až zo schváleného operačného programu Kvalita životného prostredia na roky 2014 – 2020, ku ktorej už, pokiaľ viem, došlo a tento údaj by bolo zaujímavé poznať, pretože vrhá úplne nové svetlo na ten rozpočet. Ale to, že keby sme dokonca aj akumulovali tie zdroje do toho budúceho roka potrebné, tých 805 mil., veľmi silne pochybujem, že sa podarí realizačne zabezpečiť elimináciu toho obrovského deficitu, ktorý tu v tejto oblasti máme a ktorý sme sa zaviazali do 31. decembra budúceho roku eliminovať.
Tu sa konštatuje to isté v podstate, čo som povedal aj v tej kapitole ministerstva životného prostredia. Citujem: "V prípade nezabezpečenia uvedených finančných prostriedkov pre nasledujúce roky sa Slovenská republika vystaví nebezpečenstvu neplnenia zmluvy o pristúpení SR k EÚ (záväzok k 31. 12. 2015), čo môže mať za následok udelenie sankcií zo strany EÚ."
Sankcie sú jedna vec a isté také, nechcem to povedať, morálne fiasko je ďalšia vec, ale tretia vec je to, že hovoríme tu pol roka o tom, ako vláde záleží na ochrane slovenskej vody, a toto je celkom poučné, tieto čísla, lebo tie hovoria konkrétnou rečou, ako je to naozaj.
Teraz si dovolím takú malú vsuvku literárnu, nie som priateľ konšpiračných teórií, môžete mi veriť, ale rozpočet ministerstva životného prostredia ma k podobným úvahám chtiac-nechtiac inšpiruje. A napadli mi asi tieto dôvody, prečo má takúto podobu:
1. Najviac sa redukuje rozpočet Slovenskej inšpekcie životného prostredia preto, lebo SMER - SD je na akúkoľvek inšpekciu a kontrolu alergický, a to aj vtedy, keď ju má plne vo svojich rukách.
2. Prehlbovanie rozpočtového deficitu štátnej ochrany prírody a podobných inštitúcií je obrazom macošského vzťahu SMER-u – SD k prírode a krajine, ktorý sa prejavuje na každom kroku.
3. Likvidačné škrty vo sfére príspevkových organizácií v rámci rezortu životného prostredia zaoberajúcich sa výskumom sú prejavom potierania nezávislého kritického myslenia v štýle likvidačného návrhu rozpočtu pre Slovenskú akadémiu vied.
4. Likvidačný rozpočet pre jednotlivé organizačné zložky ministerstva životného prostredia je pokračovaním vnútornej vojny v SMER-e – SD, kde je momentálne v móde potierať tzv. východniarske krídlo, reprezentované okrem iných aj pánom ministrom Žigom.
Takže toto bol úplne taký konšpiračný úlet, ale už sa dostávam k záveru. Na záver už len pár všeobecných konštatovaní.
O príkladoch plytvania štátnymi prostriedkami na neoprávnené účely nás podchvíľou informujú médiá, venovali sme im de facto aj poslednú mimoriadnu schôdzu parlamentu, s veľmi dôvodným podozrením z tunelovania verejných zdrojov sme dlhodobo konfrontovaní v celom rade rezortov. Keby sa na toto všetko dôkladne pozrel niekto skutočne nezávislý, nezaujatý, kompetentný, so snahou odhaliť všetky gorilie, emisné, nástenkové a iné kauzy, populisticky prideľované dotácie a garancie dané pod nátlakom, rozvojové impulzy rozdávané po kamarátskej linke, viacnásobné platy niektorých verejných činiteľov, hoci aj ich deň má iba 24 hodín, ako aj početné skryté rezervy, verím, že náš rozpočet na rok 2015 mohol byť prebytkový.
Ďakujem za pozornosť.
Autorizovaný
9:49
Tak nasleduje Jozef Mikuš. Pán kolega, máte slovo.
Tak nasleduje Jozef Mikuš. Pán kolega, máte slovo.
Vystúpenie v rozprave
3.12.2014 o 9:49 hod.
Dr. h. c. Ing. PhD.
Ján Figeľ
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne. Ďalším rečníkom v poradí je Alojz Hlina, nie je prítomný, stráca poradie.
Tak nasleduje Jozef Mikuš. Pán kolega, máte slovo.
Autorizovaný
9:49
Inými slovami, ak by vláda v budúcom roku hospodárila vo vyrovnanom stave, teda ak by nerobila žiadne nové dlhy, celkovo by verejný sektor hospodáril s prebytkom 680 mil. eur. Namiesto plánovaného deficitu 1,98 % HDP by sme boli razom v prebytku 0,9 % HDP. Kabinet Roberta Fica sa už dlhšie spolieha na to, že k lepším záverečným číslam ho vytiahnu nevládne verejné inštitúcie. Preto nie je div, že deficit štátneho rozpočtu, ktorý prichystala ešte vláda Ivety Radičovej, sa od strmšieho poklesu v roku 2012 udržuje stále na vysokej úrovni. Kým v roku 2013 predstavoval schodok 2,25 mld. eur, tento rok by to malo byť o čosi menej, 2,08 mld. eur, a v budúcom roku má tento ukazovateľ ďalej rásť na 2,44 mld. eur.
Inými slovami, všetci si priťahujú opasky, len vláda nie. A to ešte nehovorím o konečnom čísle, je zrejmé, že deficit má byť v budúcom roku ešte vyšší. Hrozivosť deficitu, ktorý tu máme na papieri, sa ešte ukáže výraznejšie, ak ho porovnávame s celkovými príjmami. V budúcom roku chce vláda získať príjmy na úrovni 14,19 mld. eur, no minie o 2,44 mil. eur viac. To znamená, že zatne sekeru v ekvivalente 17 % príjmov. Pritom ostatný verejný sektor pri príjmoch 13,89 mld. eur vyrobí prebytok 680 mil. eur, čo bude tvoriť takmer 5 % jeho príjmov. Kto sa teda všetko uskromní?
Ak si zoberieme prvú šesticu z ostatných subjektov verejnej správy, sú v nej podľa výšky prebytku inštitúcie v tomto poradí: obce, Environmentálny fond, vyššie územné celky, Národný jadrový fond, Štátny fond rozvoja bývania a verejné zdravotné poistenie. Ak dáme bokom fondy, o ktorých hospodárení rozhoduje od stola vláda, potom nám ostane táto trojica: obce, vyššie územné celky a verejné zdravotné poistenie. Tak sa na to pozrime trošku bližšie.
Obce. Mestá a dediny by budúci rok mali hospodáriť s prebytkom 141 mil. eur, príjmy a hlavne daňové príjmy síce obciam porastú, na čo bude mať dopad aj vyššie prerozdelenie dane z príjmu fyzických osôb, no celkové výdavky klesnú medziročne o vyše 15 mil. eur. Je to nevídané, aby niektorému sektoru verejnej správy takýmto tempom klesali výdavky. Keď sa pozrieme na to, kde sa tento pokles zabezpečí, nájdeme ho pri kapitálových výdavkoch. Budúci rok by mali oproti tomuto roku kapitálové výdavky v obciach byť nižšie o 151 mil. eur a ďalšie roky by podľa názoru ministerstva financií mal pokles pokračovať. Pritom všetci vieme, že na mestá a dediny v poslednom období vláda vyvíjala tlak, aby viazali svoje výdavky a míňali menej, ako si rozpočtovali. Pri takomto šetrení obce často zabezpečujú iba základné funkcie, aj to nie vždy, a šetria na kapitálových výdavkoch. Toto má podľa predloženého návrhu rozpočtu verejnej správy pokračovať aj ďalej. Vláda bude ďalej vytvárať vysoké deficity, zvyšovať platy svojim úradníkom a obce sa budú ďalej uskromňovať. Ak to má byť naozaj takto, potom sa problémy v mestách aj dedinách budú stupňovať, čo v budúcnosti po dlhom zanedbávaní vyústi do potreby vysokých vyvolaných investícií a ďalšieho kola zadlžovania. Niekomu sa možno podarí vybŕdnuť z takejto situácie vďaka veľkorysosti a ústretovosti vlády ako napr. nedávno v Žiline. Na to však bude treba mať v radniciach správnych ľudí.
Napokon treba povedať, že načrtnuté prebytkové hospodárenie obcí možno bude iba zbožným prianím vlády vzhľadom k tomu, že aj na tento rok sa rozpočtoval prebytok v celkovom hospodárení obcí na úrovni 22 mil. eur. V skutočnosti sa však hospodárenie podľa rozpočtu ministerstva financií skončí deficitom na úrovni 59 mil. eur.
Vyššie územné celky. Podobne ako obce i vyššie územné celky majú v roku 2015 dosiahnuť prebytok. Ten je vypočítaný na úroveň 111 mil. eur. Pri celkových príjmoch ôsmich žúp 1,24 mld. eur je to však ešte odvážnejšie číslo, lebo porovnateľný prebytok majú dosiahnuť obce pri trojnásobných príjmoch. Peniaze sa nájdu v medziročnom poklese výdavkov o 180 mil. eur. Opäť sa to dosiahne šetrením na kapitálových výdavkoch, ktoré budú v roku 2015 predstavovať iba 85 mil. eur, čo je v porovnaní s týmto rokom iba niečo viac ako polovica. Tu bude poslušnosť pravdepodobne ešte väčšia, lebo všetky župy okrem bratislavskej má SMER pod kontrolou.
Ako vidíme, vláda sa podujala šetriť na samosprávach. Obce a mestá a vyššie územné celky by mali v roku 2015 hospodáriť s kumulatívnym prebytkom 252 mil. eur, čo tvorí 37 % celkového zamýšľaného prebytku verejných inštitúcií mimo okruhu štátneho rozpočtu. Pýtam sa: Ideme šetriť na správnom mieste? Nenakladáme na plecia tým, ktorí sa dokážu slabo brániť? A ak by štát šetril rovnakým tempom, ako to zamýšľa v prípade samospráv, potom by štátny rozpočet namiesto schodku 2,44 mld. eur vytvoril prebytok takmer 700 mil. eur. Evidentne vidiek nie je prioritou vlády.
Rovnako ním nie je ani zdravotníctvo, pretože verejné zdravotné poistenie má budúci rok skončiť s prebytkom 47 mil. eur, a to pri klesajúcich príjmoch a výdavkoch. Príjmy by mali na budúci rok dosiahnuť 4,26 mld. eur, čo je v porovnaní s týmto rokom menej o 15 miliónov. Výdavky však klesnú výraznejšie, o vyše 60 mil. eur oproti tohtoročným očakávaniam. Na výdavky poistenia má budúci rok ísť o vyše 100 mil. eur menej ako tento rok. Ak k tomu pridáme čerstvé skúsenosti so šafárením v nemocniciach pri nákupe prístrojov a zdravotníckych potrieb, rušením dôležitých oddelení alebo čoraz viac pálčivý nedostatok zdravotných sestier pre ich slabé mzdové ohodnotenie, potom je na základe predloženého rozpočtu, potom aj na základe predloženého rozpočtu sa dá usudzovať, že pre zdravotníctvo budúci rok nevyzerá vôbec ružovo.
Ak si ministerstvo financií pochvaľuje, že náš rozpočet patrí k jednému z najlepších pripravených rozpočtov v Európskej únii, tak na pár príkladoch som ukázal, že to nie je vďaka nejakému výraznému šetreniu vládnych inštitúcií. Stavia sa na uťahovaní opaskov samospráv a zdravotníctva, pritom vidíme, aké potrebné sú reformy práve v týchto oblastiach. Namiesto toho, aby zodpovední ministri prichádzali s návrhmi na riešenie, gúľajú ďalej problémy pred sebou a tie dopadajú práve na tých najodkázanejších, a to na chorých a na ľudí v hladových vidieckych dedinách, ak použijem slovník SMER-u a jeho predsedu.
Pri hodnoteniach návrhov predložených rozpočtov verejnej správy často upozorňujem na otázku zadlžovania. Prakticky pri každej rozprave o štátnom rozpočte. Tento rok to nebude inak. Táto vláda má svojím spôsobom aj trošku šťastia, že sa zmenila metodika výpočtu hrubého domáceho produktu. Ak by sa tak nestalo, dlh by zotrval nad 55 percentami a dlhová brzda by sa stále viac zaťahovala. Zbožným prianím vlády je, aby jej nástupkyňa v roku 2017 zaregistrovala, že po poklese sa dostal rozpočet na 51 % HDP, dlh. Mňa vždy viac ako pomerné ukazovatele však zaujímali konkrétne čísla. Hrubý verejný dlh v absolútnych číslach stále stúpa a bude stúpať podľa návrhov. Kým na začiatku roka 2012 bol dlh cirka 30 mld. eur, tento rok prekročil okrúhlych 40 mld. a ku koncu roka 2017 má atakovať hranicu 44 mld. Za uvedených päť rokov to bude predstavovať nárast na, dlh prepočítaný na jedného obyvateľa, z 5 500 na 8-tisíc eur. Takže hoci v podiele na HDP má dlh klesať, čo, samozrejme, je metodika, je to aj korektné, v absolútnych číslach na hlavu bude ďalej stúpať.
Ešte lepšie pochopíme ťaživosť dlhu, keď sa pozrieme na jeho umorovanie. V roku 2012 sme zo štátneho rozpočtu použili na výdavky na obsluhu štátneho dlhu necelých 8 % rozpočtu. V tomto roku to bude 8,6 % a v roku 2017 9,4 %. O tri roky vynaložíme zo štátneho rozpočtu bezmála každé desiate euro na obsluhu dlhu, aby sme splácali dlh. Práve na týchto číslach vidíme nebezpečenstvo ďalšieho zadlžovania štátu. Hlavným dodávateľom nových dlhov sú každoročne deficity štátneho rozpočtu, ktoré, ako som už spomenul, sa tejto vláde nedarí výraznejšie skrotiť.
Osobitnou kapitolou rozpočtov verejnej správy sú eurofondy. Tu vidím niekoľko úskalí, tým hlavným je čoraz väčšia odkázanosť na ne, deformovanie prostredia umelými dotáciami pre vybraných a vyvolávanie finančnej nestability. Odkázanosť Slovenska na eurofondy potvrdzujú čísla. Kým v roku 2012 tvorili zdroje z Európskej únie necelých 13 % výdavkov štátneho rozpočtu, tento rok sa tento ukazovateľ dostane na necelých 15 % a budúci rok sa podľa predloženého návrhu rozpočtu podiel eurofondov na výdavkoch štátneho rozpočtu dostane na takmer 20 %. Inými slovami, každé piate euro, ktoré vydá budúci rok slovenský štátny rozpočet, bude prichádzať z Bruselu.
Samozrejme, že vítam peniaze, aj keď sú zvonka, no uvedomujem si, že nemalá časť týchto peňazí alebo týchto zdrojov je vlastne pokrytá naším vlastným príspevkom do bruselskej pokladnice a práve cez toto dvojité prehnanie prostriedkov cez úradnícke rozpočty z nich môže robiť neefektívne vynaložené prostriedky. Budovanie takejto nezdravej odkázanosti na byrokratické zdroje sa nám môže rýchlo vypomstiť. Stačí, že tok nebude rásť, ale bude vysychať.
A posledným problémom je administrovanie eurofondov. Ako sme videli, tento rok Slovensko bude musieť nesprávne vysúťažené peniaze do Bruselu vracať, a to, samozrejme, zo štátneho rozpočtu. To je významný zdroj finančnej nestability, preto mi v predloženom návrhu, a spomínam to teda hlavne preto, lebo mi v predloženom návrhu verejnej správy chýba dôkladná analýza situácie, výpočet rizík a možností ich eliminovania. A myslím si, že ak sa točí v štátnom rozpočte každá pätina alebo teda celá pätina prostriedkov denominovaná zo spoločnej európskej kasy, tak takáto analýza je určite na mieste.
V predloženom návrhu som si osobitne všímal kapitoly venujúce sa verejnej správe rezortu hospodárstva, rezortu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja vzhľadom k tomu, že pracujem vo výboroch, ktoré sú adekvátne týmto rezortom. Posledné dva spomenuté rezorty majú spoločný menovateľ a je ním už spomínaná odkázanosť na európske peniaze a tá je dokonca výrazne vyššia, ako naznačoval údaj za celý štátny rozpočet.
V rezorte hospodárstva tvorí podiel eurofondov na celkových zdrojoch kapitoly až 58 %. Celkovo tak dve tretiny rozpočtovaných zdrojov kapitoly ministerstva budú tvoriť náklady na projekty súvisiace s eurofondami. V rezorte dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja tvorí podiel eurofondov z celkových zdrojov kapitoly, je o niečo nižšia, ale stále tvorí významnú časť. V roku 2015 by mali eurofondy pokryť z tohto rezortu 38 %. Celkovo teda takmer polovicu rozpočtovaných nákladov zdrojov kapitoly ministerstva budú tvoriť náklady na projekty súvisiace s eurofondami. Toto všetko je, samozrejme, spojené s úskaliami, o ktorých som hovoril predtým, a k tomu pridám ešte čerstvé skúsenosti z tohto roka, ktoré ukazujú, ako sa rozpočty takýchto odkázaných kapitol nafukujú.
V rezorte hospodárstva sa na rok 2014 rozpočtovali eurofondy vrátane spolufinancovania na 301 mil. eur, no v skutočnosti sa vyčerpá len 65 mil. eur, čo je necelá štvrtina. Úmerne k tomu ušetrí vláda na spolufinancovaní, kde pôjde takmer o 35 mil. eur. To však nemení nič na veci, že ministerstvo hospodárstva dokáže v roku 2014 pracovať ledva so štvrtinou rozpočtovaných eurofondov.
V rezorte dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja sa na rok 2014 rozpočtovali eurofondy vrátane spolufinancovania na 975 mil. eur, no v skutočnosti sa vyčerpá len 653 mil. eur, čo sú cirka dve tretiny, samozrejme, úmerne k tomu vláda ušetrí spolufinancovanie. Práve z týchto dôvodov nemožno brať predložené rozpočty uvedených dvoch kapitol úplne vážne.
Ako som už spomenul, v rezorte hospodárstva by mali v roku 2015 eurofondy pokrývať 58 %, v rezorte dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja 38 %. Otázka je, ako budeme hodnotiť čerpanie týchto návrhov v decembri alebo v novembri roku 2015, či to nebude podobný výpočet, ako je tomu spomenutý tento rok.
Hoci by som sa mal pozastaviť aj nad tým, že rozpočtované zdroje kapitol sa majú medziročne znížiť, v prípade rezortu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja o 18 %, hospodárstva dokonca o 28 %, nepozastavím sa, lebo ako som spomenul, čísla sú z môjho pohľadu postavené úplne na vode.
Ešte pár slov k verejnej správe. Osobné výdavky verejnej správy majú v roku 2015 tvoriť 5,06 mld. eur, čo predstavuje 17 % všetkých verejných výdavkov na Slovensku. Oproti rozpočtu na rok 2014 majú tieto výdavky vzrásť takmer o 8 %, o 8 %. Predkladateľ návrhu rozpočtu za tým vidí hlavne zaradenie nových subjektov do sektora verejnej správy, ktoré tam podľa pôvodnej metodiky doteraz neboli, napríklad Železníc Slovenskej republiky, NDS-ky, dopravných podnikov, zakladateľských pôsobností obcí. Nie som si istý, či za týmto nárastom sú iba noví zamestnávatelia, mzdy vo verejnej správe budúci rok porastú, takže toto bude asi jedna z hlavných príčin.
Nemožno hovoriť ani o nejakom zefektívňovaní. Bolo tu už viackrát spomenuté ESO, nebudem sa k tomu vyjadrovať. Som presvedčený, že táto reforma neprinesie očakávané želania a očakávané šetrenia, ktoré tu boli prezentované už niekoľkokrát aj ministrom, podpredsedom vlády Kaliňákom alebo ministerstvom financií v rámci rozpočtov.
Ako som povedal na začiatku, vláda so šetrením, hlavne na sebe, to nemyslí vážne, teda predovšetkým na sebe. Tie príklady, ktoré som tu hovoril, sú toho osobitným dokladom a nie je dobré, že svojím spôsobom sa chváli cudzím perím, to znamená šetrením iných subjektov verejnej správy. Aj z tohto dôvodu, ale aj z iných dôvodov, ktoré som spomenul v mojom príhovore, uvedený návrh rozpočtu nepodporím.
Ďakujem za pozornosť.
Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, už tu bolo povedané veľa, myslím o tom, ako vláda šetrí, resp. nešetrí, aj o tom, akú konsolidáciu robí aj aké konsolidačné úsilie vyvíja. Takmer vo všetkých príspevkoch bolo konštatované, že konsolidačné úsilie vlády je slabé. Ja by som sa chcel pozrieť na tento problém takým porovnaním z iného uhla pohľadu. Totiž rozdiel medzi prístupom štátu a ostatných subjektov verejnej správy je priepastný. Kým štátny rozpočet má v roku 2015 hospodáriť so schodkom 2,44 mld. eur, ostatné subjekty verejnej správy majú dosiahnuť prebytok 680 mil. eur.
Inými slovami, ak by vláda v budúcom roku hospodárila vo vyrovnanom stave, teda ak by nerobila žiadne nové dlhy, celkovo by verejný sektor hospodáril s prebytkom 680 mil. eur. Namiesto plánovaného deficitu 1,98 % HDP by sme boli razom v prebytku 0,9 % HDP. Kabinet Roberta Fica sa už dlhšie spolieha na to, že k lepším záverečným číslam ho vytiahnu nevládne verejné inštitúcie. Preto nie je div, že deficit štátneho rozpočtu, ktorý prichystala ešte vláda Ivety Radičovej, sa od strmšieho poklesu v roku 2012 udržuje stále na vysokej úrovni. Kým v roku 2013 predstavoval schodok 2,25 mld. eur, tento rok by to malo byť o čosi menej, 2,08 mld. eur, a v budúcom roku má tento ukazovateľ ďalej rásť na 2,44 mld. eur.
Inými slovami, všetci si priťahujú opasky, len vláda nie. A to ešte nehovorím o konečnom čísle, je zrejmé, že deficit má byť v budúcom roku ešte vyšší. Hrozivosť deficitu, ktorý tu máme na papieri, sa ešte ukáže výraznejšie, ak ho porovnávame s celkovými príjmami. V budúcom roku chce vláda získať príjmy na úrovni 14,19 mld. eur, no minie o 2,44 mil. eur viac. To znamená, že zatne sekeru v ekvivalente 17 % príjmov. Pritom ostatný verejný sektor pri príjmoch 13,89 mld. eur vyrobí prebytok 680 mil. eur, čo bude tvoriť takmer 5 % jeho príjmov. Kto sa teda všetko uskromní?
Ak si zoberieme prvú šesticu z ostatných subjektov verejnej správy, sú v nej podľa výšky prebytku inštitúcie v tomto poradí: obce, Environmentálny fond, vyššie územné celky, Národný jadrový fond, Štátny fond rozvoja bývania a verejné zdravotné poistenie. Ak dáme bokom fondy, o ktorých hospodárení rozhoduje od stola vláda, potom nám ostane táto trojica: obce, vyššie územné celky a verejné zdravotné poistenie. Tak sa na to pozrime trošku bližšie.
Obce. Mestá a dediny by budúci rok mali hospodáriť s prebytkom 141 mil. eur, príjmy a hlavne daňové príjmy síce obciam porastú, na čo bude mať dopad aj vyššie prerozdelenie dane z príjmu fyzických osôb, no celkové výdavky klesnú medziročne o vyše 15 mil. eur. Je to nevídané, aby niektorému sektoru verejnej správy takýmto tempom klesali výdavky. Keď sa pozrieme na to, kde sa tento pokles zabezpečí, nájdeme ho pri kapitálových výdavkoch. Budúci rok by mali oproti tomuto roku kapitálové výdavky v obciach byť nižšie o 151 mil. eur a ďalšie roky by podľa názoru ministerstva financií mal pokles pokračovať. Pritom všetci vieme, že na mestá a dediny v poslednom období vláda vyvíjala tlak, aby viazali svoje výdavky a míňali menej, ako si rozpočtovali. Pri takomto šetrení obce často zabezpečujú iba základné funkcie, aj to nie vždy, a šetria na kapitálových výdavkoch. Toto má podľa predloženého návrhu rozpočtu verejnej správy pokračovať aj ďalej. Vláda bude ďalej vytvárať vysoké deficity, zvyšovať platy svojim úradníkom a obce sa budú ďalej uskromňovať. Ak to má byť naozaj takto, potom sa problémy v mestách aj dedinách budú stupňovať, čo v budúcnosti po dlhom zanedbávaní vyústi do potreby vysokých vyvolaných investícií a ďalšieho kola zadlžovania. Niekomu sa možno podarí vybŕdnuť z takejto situácie vďaka veľkorysosti a ústretovosti vlády ako napr. nedávno v Žiline. Na to však bude treba mať v radniciach správnych ľudí.
Napokon treba povedať, že načrtnuté prebytkové hospodárenie obcí možno bude iba zbožným prianím vlády vzhľadom k tomu, že aj na tento rok sa rozpočtoval prebytok v celkovom hospodárení obcí na úrovni 22 mil. eur. V skutočnosti sa však hospodárenie podľa rozpočtu ministerstva financií skončí deficitom na úrovni 59 mil. eur.
Vyššie územné celky. Podobne ako obce i vyššie územné celky majú v roku 2015 dosiahnuť prebytok. Ten je vypočítaný na úroveň 111 mil. eur. Pri celkových príjmoch ôsmich žúp 1,24 mld. eur je to však ešte odvážnejšie číslo, lebo porovnateľný prebytok majú dosiahnuť obce pri trojnásobných príjmoch. Peniaze sa nájdu v medziročnom poklese výdavkov o 180 mil. eur. Opäť sa to dosiahne šetrením na kapitálových výdavkoch, ktoré budú v roku 2015 predstavovať iba 85 mil. eur, čo je v porovnaní s týmto rokom iba niečo viac ako polovica. Tu bude poslušnosť pravdepodobne ešte väčšia, lebo všetky župy okrem bratislavskej má SMER pod kontrolou.
Ako vidíme, vláda sa podujala šetriť na samosprávach. Obce a mestá a vyššie územné celky by mali v roku 2015 hospodáriť s kumulatívnym prebytkom 252 mil. eur, čo tvorí 37 % celkového zamýšľaného prebytku verejných inštitúcií mimo okruhu štátneho rozpočtu. Pýtam sa: Ideme šetriť na správnom mieste? Nenakladáme na plecia tým, ktorí sa dokážu slabo brániť? A ak by štát šetril rovnakým tempom, ako to zamýšľa v prípade samospráv, potom by štátny rozpočet namiesto schodku 2,44 mld. eur vytvoril prebytok takmer 700 mil. eur. Evidentne vidiek nie je prioritou vlády.
Rovnako ním nie je ani zdravotníctvo, pretože verejné zdravotné poistenie má budúci rok skončiť s prebytkom 47 mil. eur, a to pri klesajúcich príjmoch a výdavkoch. Príjmy by mali na budúci rok dosiahnuť 4,26 mld. eur, čo je v porovnaní s týmto rokom menej o 15 miliónov. Výdavky však klesnú výraznejšie, o vyše 60 mil. eur oproti tohtoročným očakávaniam. Na výdavky poistenia má budúci rok ísť o vyše 100 mil. eur menej ako tento rok. Ak k tomu pridáme čerstvé skúsenosti so šafárením v nemocniciach pri nákupe prístrojov a zdravotníckych potrieb, rušením dôležitých oddelení alebo čoraz viac pálčivý nedostatok zdravotných sestier pre ich slabé mzdové ohodnotenie, potom je na základe predloženého rozpočtu, potom aj na základe predloženého rozpočtu sa dá usudzovať, že pre zdravotníctvo budúci rok nevyzerá vôbec ružovo.
Ak si ministerstvo financií pochvaľuje, že náš rozpočet patrí k jednému z najlepších pripravených rozpočtov v Európskej únii, tak na pár príkladoch som ukázal, že to nie je vďaka nejakému výraznému šetreniu vládnych inštitúcií. Stavia sa na uťahovaní opaskov samospráv a zdravotníctva, pritom vidíme, aké potrebné sú reformy práve v týchto oblastiach. Namiesto toho, aby zodpovední ministri prichádzali s návrhmi na riešenie, gúľajú ďalej problémy pred sebou a tie dopadajú práve na tých najodkázanejších, a to na chorých a na ľudí v hladových vidieckych dedinách, ak použijem slovník SMER-u a jeho predsedu.
Pri hodnoteniach návrhov predložených rozpočtov verejnej správy často upozorňujem na otázku zadlžovania. Prakticky pri každej rozprave o štátnom rozpočte. Tento rok to nebude inak. Táto vláda má svojím spôsobom aj trošku šťastia, že sa zmenila metodika výpočtu hrubého domáceho produktu. Ak by sa tak nestalo, dlh by zotrval nad 55 percentami a dlhová brzda by sa stále viac zaťahovala. Zbožným prianím vlády je, aby jej nástupkyňa v roku 2017 zaregistrovala, že po poklese sa dostal rozpočet na 51 % HDP, dlh. Mňa vždy viac ako pomerné ukazovatele však zaujímali konkrétne čísla. Hrubý verejný dlh v absolútnych číslach stále stúpa a bude stúpať podľa návrhov. Kým na začiatku roka 2012 bol dlh cirka 30 mld. eur, tento rok prekročil okrúhlych 40 mld. a ku koncu roka 2017 má atakovať hranicu 44 mld. Za uvedených päť rokov to bude predstavovať nárast na, dlh prepočítaný na jedného obyvateľa, z 5 500 na 8-tisíc eur. Takže hoci v podiele na HDP má dlh klesať, čo, samozrejme, je metodika, je to aj korektné, v absolútnych číslach na hlavu bude ďalej stúpať.
Ešte lepšie pochopíme ťaživosť dlhu, keď sa pozrieme na jeho umorovanie. V roku 2012 sme zo štátneho rozpočtu použili na výdavky na obsluhu štátneho dlhu necelých 8 % rozpočtu. V tomto roku to bude 8,6 % a v roku 2017 9,4 %. O tri roky vynaložíme zo štátneho rozpočtu bezmála každé desiate euro na obsluhu dlhu, aby sme splácali dlh. Práve na týchto číslach vidíme nebezpečenstvo ďalšieho zadlžovania štátu. Hlavným dodávateľom nových dlhov sú každoročne deficity štátneho rozpočtu, ktoré, ako som už spomenul, sa tejto vláde nedarí výraznejšie skrotiť.
Osobitnou kapitolou rozpočtov verejnej správy sú eurofondy. Tu vidím niekoľko úskalí, tým hlavným je čoraz väčšia odkázanosť na ne, deformovanie prostredia umelými dotáciami pre vybraných a vyvolávanie finančnej nestability. Odkázanosť Slovenska na eurofondy potvrdzujú čísla. Kým v roku 2012 tvorili zdroje z Európskej únie necelých 13 % výdavkov štátneho rozpočtu, tento rok sa tento ukazovateľ dostane na necelých 15 % a budúci rok sa podľa predloženého návrhu rozpočtu podiel eurofondov na výdavkoch štátneho rozpočtu dostane na takmer 20 %. Inými slovami, každé piate euro, ktoré vydá budúci rok slovenský štátny rozpočet, bude prichádzať z Bruselu.
Samozrejme, že vítam peniaze, aj keď sú zvonka, no uvedomujem si, že nemalá časť týchto peňazí alebo týchto zdrojov je vlastne pokrytá naším vlastným príspevkom do bruselskej pokladnice a práve cez toto dvojité prehnanie prostriedkov cez úradnícke rozpočty z nich môže robiť neefektívne vynaložené prostriedky. Budovanie takejto nezdravej odkázanosti na byrokratické zdroje sa nám môže rýchlo vypomstiť. Stačí, že tok nebude rásť, ale bude vysychať.
A posledným problémom je administrovanie eurofondov. Ako sme videli, tento rok Slovensko bude musieť nesprávne vysúťažené peniaze do Bruselu vracať, a to, samozrejme, zo štátneho rozpočtu. To je významný zdroj finančnej nestability, preto mi v predloženom návrhu, a spomínam to teda hlavne preto, lebo mi v predloženom návrhu verejnej správy chýba dôkladná analýza situácie, výpočet rizík a možností ich eliminovania. A myslím si, že ak sa točí v štátnom rozpočte každá pätina alebo teda celá pätina prostriedkov denominovaná zo spoločnej európskej kasy, tak takáto analýza je určite na mieste.
V predloženom návrhu som si osobitne všímal kapitoly venujúce sa verejnej správe rezortu hospodárstva, rezortu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja vzhľadom k tomu, že pracujem vo výboroch, ktoré sú adekvátne týmto rezortom. Posledné dva spomenuté rezorty majú spoločný menovateľ a je ním už spomínaná odkázanosť na európske peniaze a tá je dokonca výrazne vyššia, ako naznačoval údaj za celý štátny rozpočet.
V rezorte hospodárstva tvorí podiel eurofondov na celkových zdrojoch kapitoly až 58 %. Celkovo tak dve tretiny rozpočtovaných zdrojov kapitoly ministerstva budú tvoriť náklady na projekty súvisiace s eurofondami. V rezorte dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja tvorí podiel eurofondov z celkových zdrojov kapitoly, je o niečo nižšia, ale stále tvorí významnú časť. V roku 2015 by mali eurofondy pokryť z tohto rezortu 38 %. Celkovo teda takmer polovicu rozpočtovaných nákladov zdrojov kapitoly ministerstva budú tvoriť náklady na projekty súvisiace s eurofondami. Toto všetko je, samozrejme, spojené s úskaliami, o ktorých som hovoril predtým, a k tomu pridám ešte čerstvé skúsenosti z tohto roka, ktoré ukazujú, ako sa rozpočty takýchto odkázaných kapitol nafukujú.
V rezorte hospodárstva sa na rok 2014 rozpočtovali eurofondy vrátane spolufinancovania na 301 mil. eur, no v skutočnosti sa vyčerpá len 65 mil. eur, čo je necelá štvrtina. Úmerne k tomu ušetrí vláda na spolufinancovaní, kde pôjde takmer o 35 mil. eur. To však nemení nič na veci, že ministerstvo hospodárstva dokáže v roku 2014 pracovať ledva so štvrtinou rozpočtovaných eurofondov.
V rezorte dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja sa na rok 2014 rozpočtovali eurofondy vrátane spolufinancovania na 975 mil. eur, no v skutočnosti sa vyčerpá len 653 mil. eur, čo sú cirka dve tretiny, samozrejme, úmerne k tomu vláda ušetrí spolufinancovanie. Práve z týchto dôvodov nemožno brať predložené rozpočty uvedených dvoch kapitol úplne vážne.
Ako som už spomenul, v rezorte hospodárstva by mali v roku 2015 eurofondy pokrývať 58 %, v rezorte dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja 38 %. Otázka je, ako budeme hodnotiť čerpanie týchto návrhov v decembri alebo v novembri roku 2015, či to nebude podobný výpočet, ako je tomu spomenutý tento rok.
Hoci by som sa mal pozastaviť aj nad tým, že rozpočtované zdroje kapitol sa majú medziročne znížiť, v prípade rezortu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja o 18 %, hospodárstva dokonca o 28 %, nepozastavím sa, lebo ako som spomenul, čísla sú z môjho pohľadu postavené úplne na vode.
Ešte pár slov k verejnej správe. Osobné výdavky verejnej správy majú v roku 2015 tvoriť 5,06 mld. eur, čo predstavuje 17 % všetkých verejných výdavkov na Slovensku. Oproti rozpočtu na rok 2014 majú tieto výdavky vzrásť takmer o 8 %, o 8 %. Predkladateľ návrhu rozpočtu za tým vidí hlavne zaradenie nových subjektov do sektora verejnej správy, ktoré tam podľa pôvodnej metodiky doteraz neboli, napríklad Železníc Slovenskej republiky, NDS-ky, dopravných podnikov, zakladateľských pôsobností obcí. Nie som si istý, či za týmto nárastom sú iba noví zamestnávatelia, mzdy vo verejnej správe budúci rok porastú, takže toto bude asi jedna z hlavných príčin.
Nemožno hovoriť ani o nejakom zefektívňovaní. Bolo tu už viackrát spomenuté ESO, nebudem sa k tomu vyjadrovať. Som presvedčený, že táto reforma neprinesie očakávané želania a očakávané šetrenia, ktoré tu boli prezentované už niekoľkokrát aj ministrom, podpredsedom vlády Kaliňákom alebo ministerstvom financií v rámci rozpočtov.
Ako som povedal na začiatku, vláda so šetrením, hlavne na sebe, to nemyslí vážne, teda predovšetkým na sebe. Tie príklady, ktoré som tu hovoril, sú toho osobitným dokladom a nie je dobré, že svojím spôsobom sa chváli cudzím perím, to znamená šetrením iných subjektov verejnej správy. Aj z tohto dôvodu, ale aj z iných dôvodov, ktoré som spomenul v mojom príhovore, uvedený návrh rozpočtu nepodporím.
Ďakujem za pozornosť.
Autorizovaný
10:09
Vystúpenie v rozprave 10:09
František ŠebejKolegovia, kolegyne, vážený pán minister, budem hovoriť len k jednej časti, teda vlastne k dvom častiam rozpočtu. Netrúfam si komentovať rozpočet ako celok a jeho konštrukciu, na to sú tu povolanejší. Ale k jednej časti budem hovoriť, o ktorej si trúfam povedať, že niečo viem. A ide o rozpočet, teda o peniaze, ktoré smerujú do rezortu ministerstva obrany. Nie je to prvýkrát, čo pri...
Kolegovia, kolegyne, vážený pán minister, budem hovoriť len k jednej časti, teda vlastne k dvom častiam rozpočtu. Netrúfam si komentovať rozpočet ako celok a jeho konštrukciu, na to sú tu povolanejší. Ale k jednej časti budem hovoriť, o ktorej si trúfam povedať, že niečo viem. A ide o rozpočet, teda o peniaze, ktoré smerujú do rezortu ministerstva obrany. Nie je to prvýkrát, čo pri prerokovávaní rozpočtu hovorím na túto tému, a vždy v podstate ten lajtmotív, motív toho, čo hovorím, je ten istý. Naša armáda je hanebne podfinancovaná a my predlžujeme tento stav. Medzinárodná situácia je taká, že v tejto chvíli to už nemá len charakter ako trestuhodného zanedbávania, v tejto chvíli to má charakter akoby straty pudu sebazáchovy.
Nie je to tak dávno, čo ma tu jeden z vašich kolegov nazval opakovane vojnovým štváčom. Tak chcem zdôrazniť, že neštvem do vojny, naopak, vojna sa mi hnusí. Ale viem, že tá vojna dostihne tých, ktorí sú bezbranní, ktorí sú nie na ňu pripravení. Viem, že keď gauner vtrhne do miestnosti, tak si ako obeť nevyberie toho, kto má zjavne svaly na to, aby sa bránil, nájde si nejakú bezbrannú a cintľavú obeť. Ale o to nejde. Budem citovať vedúceho programu bezpečnosť a obrana z think tanku Central European Policy Institute Milana Šuplatu, ktorý v tejto súvislosti napísal, že "byť v Aliancii čiernym pasažierom a spoliehať sa výlučne na záchranu zvonka je prejavom zlyhania štátu v jeho základnej úlohe – chrániť si územie a občanov".
Štát má mnohé základné úlohy a medzi jeho základné úlohy ale nepatrí poskytovať sociálne benefity za hranicu zdravého rozumu. Medzi základné úlohy štátu patrí starať sa o bezpečie občanov a o ich právnu istotu. Bezpečie občanov súvisí jednak s tým, ako sú bezpeční priamo na uliciach, aký bezpečný je ich majetok, aké bezpečné sú ich rodiny, aké bezpečné sú ich životy, ale to bezpečie je zároveň bezpečie krajiny v medzinárodnom kontexte, a to je priamo závislé od stavu našich ozbrojených síl.
Mnohí považujú za potrebné pripomenúť, že sme sa spojencom zaviazali, že do šiestich rokov zvýšime financovanie armády na úroveň 1,6 % hrubého domáceho produktu. Akosi už sa zabudlo na to, že ešte predtým, pred desiatimi rokmi pri vstupe do Aliancie, sme sa zaviazali; zaviazali, je to záväzok, nie je to zdrap papiera, stále je to záväzok; že rozpočet pre naše ozbrojené sily bude 2 % hrubého domáceho produktu.
V roku 2009 ešte sme sa držali na takých na európske pomery relatívne, by som povedal, slušných 1,5 % hrubého domáceho produktu. V danej chvíli podľa tohto rozpočtu hrozí, že po prvýkrát v percentuálnom vyjadrení, nie v absolútnych peniazoch, ale v percentuálnom vyjadrení, náš rezort obrany dostane menej ako 1 % hrubého domáceho produktu. Vychádza to na nejakých 0,96 napriek tomu, že nominálne dostane o pár desiatok miliónov eur viacej. To nestačí!
Ale nejde o tie záväzky. Nejedná sa o to, že my sme niečo sľúbili a neplníme to, pretože stav našich ozbrojených síl nás má zaujímať, aj keby sme nesľúbili vôbec nič a nikomu. Stav našich ozbrojených síl, vojenská spôsobilosť našej armády je totiž čosi, čo je omnoho dôležitejšie ako sľuby ktorýmkoľvek inštitúciám a komukoľvek, či už sú to spojenci alebo nie. Stav našich ozbrojených síl, sila našej armády, schopnosť našej armády brániť krajinu je súčasť národnej identity. Ten, kto to tak nepociťuje, tak mu chýba nejaký druh základného inštinktu. Tí, ktorí si myslia, že rešpekt k vlastnému štátu a čosi ako sebaúcta a rešpekt ostatných sa dá vydobyť tak, že nejaký gladiátorský hokejový tím bude úspešný v nejakej ruskej dotovanej súťaži, ktorá aj tak nemá peniaze, tak sa mýli. To nie je zdroj rešpektu. To by mal byť skôr zdroj posmechu. Zdroj rešpektu je sila našej krajiny vyjadrená v našich vedeckých úspechoch, ekonomických úspechoch a v sile našich ozbrojených síl. To jediné nám zabezpečí aký-taký rešpekt. Všetko ostatné sú hry.
Najpopulárnejším zdôvodnením, a tým neútočím na rezort financií, pretože rezort financií realizuje vlastne objednávku, politickú objednávku vlády ako takej. Najčastejším zdôvodnením podfinancovania rezortu obrany, ale nielen u nás, kdekoľvek v Európe je ekonomická kríza. Ale v skutočnosti žiadna ekonomická kríza tento deficit vo financovaní rezortu obrany nelegitimizuje, nie je dostatočným zdôvodnením. V skutočnosti naša ekonomika zaznamenala pokles len v roku 2010, odvtedy rastie. A rastie raz viac, raz menej, ale rastie. A za toto obdobie, od roku 2010, v percentuálnom vyjadrení sa znížilo financovanie rezortu obrany o celú tretinu, zatiaľ čo financovanie všetkých ostatných rezortov rástlo. Takže v kríze to nebude.
Vnútorný dlh rezortu podľa analytikov je 2 až 3 mld. eur a my im pridávame pár desiatok. Keď sa zohľadní inflácia, tak v skutočnosti to nie je 50 mil. eur navyše, ale len asi 30, 33. Ak sa teda podľa výhľadu tohto rozpočtu, ktorý je až do roku 2017, dostaneme na úroveň 0,9 % hrubého domáceho produktu vo financovaní rezortu obrany a zaviazali sme sa ústami pána prezidenta, ale podotýkam, že po dohode s ministrami zahraničných vecí, obrany a financií a predsedom vlády, že zvýšime do roku 2018 až 2020 rozpočet pre obranu na úroveň 1,6 % HDP, ako to chceme urobiť, keď v roku 2017 to bude len 0,9 %? Náhle, skokom, kde zoberieme tie peniaze, ktoré tam máme naliať, náhle?
Pán minister obrany pravdepodobne v zúfalstve, ako to nevychádza s tými peniazmi, a opäť toto nemá byť výčitka na neho, navrhuje kreatívne riešenie. Zmeňme metodiku výpočtu výdavkov na obranu. Navrhuje, ak som tomu dobre rozumel, tak náklady, ktoré v danej chvíli sú na bedrách ministerstva vnútra, to znamená ochrana schengenskej hranice alebo vládna letka, vládne lietadlá, presuňme to účtovne na ministerstvo obrany a zrazu budeme mať vyššie výdavky v ministerstve obrany, a teda budeme vydávať viacej percent. Ale to je účtovný trik. To v skutočnosti o bojaschopnosti a vojenských schopnostiach našej armády nehovorí ale zhola nič.
Očakávame, ako logicky aj analytici rôzni obranní vravia, že najmenej 20 % peňazí, ktoré vydávame na rozpočet pre rezort obrany, má ísť na modernizáciu ozbrojených síl. Najmenej 20 %. Ideme minúť na ozbrojené sily asi tak 804 mil. eur, čiže asi 88 mil., 11 % je tam vyčlenených na rozvoj výzbroje a techniky a tak ďalej. No. Stav našich ozbrojených síl je takýto: 90 % našej techniky, to znamená, že vozidiel, obrnenej techniky, tankov a tak ďalej, je po dobe životnosti. Obrazne povedané, sú to, je to staršia technika ako vojaci, ktorí na tom jazdia. 70 % munície je po dobe životnosti. Ktorí ste boli na vojne, viete, že munícia po dobe životnosti je riziková. Napríklad munícia do diel, do kanónov po dobe životnosti ohrozuje a samotný stav tej bojovej techniky ohrozuje vojakov, ktorí tú techniku obsluhujú. Vystreliť z kanóna s muníciou po dobe životnosti a so záverom, ktorý už možno nemá, myslím záverom na bojovej komore kanóna, ktorý už nespĺňa proste technické parametre, znamená, že rovno pri tých vojakoch môže tá technika jednoducho vybuchnúť pri pokuse o cvičnú streľbu.
A čo s tým chceme robiť za tie peniaze, ktoré do toho chceme investovať? V danej chvíli sa strhla strašná kritika, čiastočne v rámci verejného obstarávania, zrejme, nevidím do toho, oprávnená kvôli spôsobu verejného obstarávania, opakujem, do tohto nevidím, ale kritika, že ideme nakupovať, počul som od jedného opozičného poslanca, že ideme nakupovať šmejdy z Čiech pre naše ozbrojené sily. Tak toto je nedorozumenie. Tie útočné pušky Bren, ktoré vyrába Česká zbrojovka, nie sú žiadne šmejdy. Na to sa treba opýtať našich vojakov. Ja som sa pýtal. Jedná sa o veľmi kvalitnú a spoľahlivú zbraň, ktorá svojimi parametrami ďaleko presahuje to, čo používajú naši vojaci teraz, a síce samopal vzor 58, čo je derivát ruského Kalašnikova. To už je hanba, keď vidíme našich vojakov behať s týmto typom zbrane.
Druhá vec je, že ako prebieha verejné obstarávanie, ale chvalabohu, že aspoň nejaké zbrane moderné, ktoré napríklad zodpovedajú štandardu NATO, čo sa týka používanej munície, ideme nakúpiť. Jedná sa o strelivo 5,56 x 45, ktoré je štandardne používané v ručných zbraniach armád NATO. To znamená, že naša armáda sa chystá mať ručné zbrane, ktoré budú používať muníciu, ktorá je zameniteľná s inými armádami Severoatlantickej aliancie. Chvalabohu, musím povedať.
No ale viete, letecká technika. V danej chvíli Rusko stále asertívnejšie, agresívnejšie, v podstate provokatívnejšie, by som povedal, cvičí vzdušný priestor v blízkosti teritoriálneho priestoru členských krajín Aliancie. Ruské stíhačky, ruské bombardéry lietajú až dole do karibskej oblasti, približujú sa k brehom Kanady, približujú sa k vzdušnému priestoru Veľkej Británie a tak ďalej a vždy k nim vzlietnu nórske stíhačky, britské stíhačky. Ja tak rozmýšľam, čo by tak asi vzlietlo k tým MiG-om 31 a k tým Suchojom proste u nás. Tie dva v podstate už nie veľmi funkčné MiG-y 29, ktoré ešte sú schopné lietať. Ja viem, o čom hovorím. Ja teraz neapelujem na to, aby sme nakúpili bojové stíhačky najmodernejšie, tak ako sa to chystá urobiť Nórsko. Nemáme ropné ložiská ani plyn a nemôžeme si to v danej chvíli dovoliť.
Aby ste mali predstavu, o čom hovorím, tak som už spomenul niečo cez 800-miliónový rozpočet ministerstva obrany. Stíhačka F16, čo je 30-ročná konštrukcia ešte stále používaná, stojí okolo 60 mil. dolárov. Bojová stíhačka alebo stíhací bombardér F35 Raptor stojí 140 mil. dolárov. To je holý stroj bez prevádzky, bez všetkého ostatného, čo súvisí jednoducho s tým, že vlastníte bojové lietadlo. Lebo tie výdavky, ktoré sú k tomu navyše, že sú okolo toho technici, že sa prezbrojuje, že sú tam pohonné hmoty, sú ešte raz toľko. Z toho vyplýva, že keby sme kúpili len dve moderné stíhačky, zvyšok armády môžeme poslať domov. Ja hovorím moderné. Nie náhradné riešenie, ako zvolili Česi. Neapelujem, aby sme to urobili, ale niečo s tým urobiť budeme musieť, lebo prinajmenej náš vzdušný priestor v danej chvíli nie je príliš chránený. A časom to bude treba.
Ja zopakujem tú vetu, ktorú som povedal na začiatku. My sme súčasťou Aliancie. Ja sa hneď k tej vete dostanem. My teda, vzhľadom na veľkosť našej krajiny, a aj keby sme do toho investovali 5 % hrubého domáceho produktu, aj tak proste sa nám nepodarí vybudovať vojenské sily, ktoré sú schopné v čase núdze úplne samy obrániť krajinu. Ale sme súčasťou Aliancie a byť v Aliancii znamená, že naše ozbrojené sily musia byť prinajmenej vybavené prispieť k spoločnej obrane, keby naše územie bolo napadnuté, aspoň dovtedy, kým nám spojenci neprídu na pomoc.
Nie sme v danej chvíli schopní garantovať ani toto. Počul som včera pána premiéra povedať, že však aj tak by sme sa neubránili, tak načo do toho investovať. To je asi také, že však aj tak je riziko, že moje dieťa ochorie, tak si ho nenechám očkovať, lebo však to je také moderné teraz, vlastne nebrániť sa proti ničomu a vôbec nemať ani žiadnu prevenciu. No ale to je hrozné nedorozumenie, lebo takýto postoj nás posúva v rámci Severoatlantickej aliancie nielen finančne, ale aj mentálne do role čiernych pasažierov. My sa vezieme zadarmo. My očakávame, že nás prídu brániť, a my nie sme ochotní ani v tej miere, v ktorej sme sa zaviazali, prispieť na obranyschopnosť, na vojenské schopnosti našich vlastných ozbrojených jednotiek. Je to prejav podľa mňa zlyhania štátu v jednej z jeho základných úloh. To som už povedal.
A teraz chcem povedať, že ja nič nevyčítam našim vojakom. Náhodou viem niečo o stave našej armády a musím povedať, že na mnohých vojakov a na mnohé vojenské jednotky, čo sa týka ľudských kvalít, vojenských, kvalít ako vojakov, ako stavu výcviku, môžeme byť jednoducho hrdí. My máme kvalitných vojakov, ktorí ale chodia do akcií často mizerne vyzbrojení a ktorí nemajú potrebné zázemie. Väčšina našich regionálnych partnerov naokolo - Poliaci, Česi, Maďari, pobaltské krajiny, dokonca Rumuni - počúvli v tejto medzinárodnej situácii svoje základné inštinkty a jednoducho začali pre istotu, nie že by sa chystali na nejakú inváziu, začali investovať viacej do svojich ozbrojených síl. U nás akoby tie základné sebazáchovné inštinkty chýbali. Jednoducho radšej míňame peniaze na veci, ktoré majú veľmi spornú hodnotu aj pre budúcnosť, aj pre bezpečie našej krajiny.
Ja neviem, čo s tým. Niektorí navrhujú, ja teraz komentujem tento rozpočet. Chcem, aby to tu zaznelo. Tento rozpočet počíta s príliš málo peniazmi pre rezort obrany a považujem to za fatálnu chybu. A aj výhľad, ktorý je načrtnutý v tomto rozpočte, počíta s príliš nízkymi prostriedkami pre rezort obrany a považujem to za fatálnu chybu. A neviem, čo s tým.
Niektorí navrhujú, aby sme v ústave ústavným zákonom zakotvili percento HDP, ktoré je štát povinný vydávať na obranu. Ale mne toto riešenie nie je blízke. Mne sa zdá, že vstupovať takýmto spôsobom zakaždým, keď sa nám to hodí alebo keď chceme vytvoriť, by som povedal, donucovací prostriedok na budúce vlády, aby sa chovali k obrane zodpovedne, vstupovať priamo do textu ústavy mi pripadá nesystémové. Ústava je dokument, do ktorého by sa malo vstupovať len výnimočne, s veľkým rozmyslom. Ale keď to nepôjde ináč, budem za to hlasovať, ak to tu niekto navrhne. Poliaci to už urobili. Hoci opakujem, je to divné mať zakotvené nejaké percentá na čokoľvek v ústave. To je, to je, proste do ústavného textu v normálnom štáte, kde politici majú, by som povedal, normálne zdravé inštinkty voči svojej vlastnej krajine, takéto veci netreba robiť.
Toľko k rozpočtu pre rezort obrany.
A ešte chcem povedať niečo, k čomu hovoril už včera Peter Osuský. Veda. Nepliesť si s výskumom. Opakujem. Zdrojom sebarešpektu aj rešpektu pre akúkoľvek krajinu, ale zároveň zdrojom prosperity je ekonomický a intelektuálny výkon krajiny. Ekonomický a intelektuálny. Ony sú prepojené. Všimnite si, že najvyšší ekonomický výkon majú krajiny, ktoré sa môžu popýšiť najvyššou úrovňou vzdelania. A teraz, keď hovorím o vzdelaní, myslím najvyššiu úroveň aj vedeckého poznania. Prečo si myslíte, že, alebo hádam si nemyslíte, že sila Spojených štátov amerických spočíva v tom, že majú výkonné pôdohospodárstvo? Ani náhodou. Prečo absolútna väčšina Nobelových cien alebo patentov napríklad v medicínskom výskume patrí vedcom, ktorí nemusia byť Američania, ale pracujú v Spojených štátoch amerických? Prečo je výkon nemeckej ekonomiky v porovnaní s inými európskymi ekonomikami taký vysoký? Prečo krajiny, ktorých osud, príroda obdarili obrovskými surovinovými zdrojmi, nie sú v skutočnosti bohaté? No jednoducho preto, že ich populácia nie je vzdelaná, pretože najväčšie krajiny vrátane v danej chvíli Ruska, ktoré produkujú ropu a ktorých ekonomika prežíva na predaji energetických surovín, ale nemajú žiadnu pomenovaniahodnú vedu na úrovni základného výskumu, tak prečo v skutočnosti majú krívajúcu, nefunkčnú ekonomiku? No jednoducho preto, že ekonomika, ekonomický výkon krajiny a s tým aj spojený blahobyt ľudí, ktorí ju obývajú, je spojený s mierou, do ktorej tá krajina prispieva do rezervoáru ľudského poznania. Teda s vedou.
My sa chystáme v podstate okresať ešte aj tie strašne žobrácke financie, ktoré idú do vedy a do základného výskumu, ale aj do univerzitného výskumu. Peter Osuský tu čosi hovoril včera o tom, že vlastne sa jedná o dichotómiu a že Akadémia vied je konkurenciou vysokých škôl. No svojím spôsobom je, pretože sa naťahujú o balík peňazí vlastne z rovnakého zdroja, ale v skutočnosti nie. V skutočnosti produktom dobrej univerzity okrem vzdelaných študentov je aj poznanie. Jedna z funkcií univerzít na svete, preto vznikali už v stredoveku univerzity, ktoré neprodukovali len výučbu, ale boli aj zdrojom poznania ako takého, vedeckého poznania, my to ideme podfinancovať. To je strašne nerozumné. My si myslíme, že investícia do vlakov zadarmo je viac hodná ako investícia do vzdelania? My si ideme prežrať vlastnú budúcnosť. Toto som považoval za potrebné povedať. Nie preto, že som bývalý vedecký pracovník Akadémie vied. Nie zo stavovskej solidarity k mojim kolegom bývalým z Akadémie vied. Bol som aj riaditeľom jedného z ústavov Akadémie vied, aj členom predsedníctva. Ale nie preto to hovorím. Aj keby som tam v živote nestrčil ani nos, tak viem, že národ, ktorý nechá umrieť od hladu vlastnú vedu, nesmeruje k dobrým koncom.
Toto je aj dôvod, prečo sa mi tento rozpočet, teda tieto dva dôvody, financovanie ministerstva obrany a peniaze na vedu, prečo sa mi tento rozpočet nepáči a nebudem, nepodporím ho svojím hlasom. Tých dôvodov by sa našlo viacej, ale vravím, že na iné kapitoly rozpočtu a na celú jeho štruktúru sú tu povolanejší. Ale toto som považoval za potrebné povedať v planej nádeji, že, alebo takej zomierajúcej nádeji, že možno predsa len v budúcom roku budeme v týchto obidvoch oblastiach o čosi rozumnejší.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie v rozprave
3.12.2014 o 10:09 hod.
PhDr. CSc.
František Šebej
Videokanál poslanca
Ďakujem pekne, pani predsedajúca.
Kolegovia, kolegyne, vážený pán minister, budem hovoriť len k jednej časti, teda vlastne k dvom častiam rozpočtu. Netrúfam si komentovať rozpočet ako celok a jeho konštrukciu, na to sú tu povolanejší. Ale k jednej časti budem hovoriť, o ktorej si trúfam povedať, že niečo viem. A ide o rozpočet, teda o peniaze, ktoré smerujú do rezortu ministerstva obrany. Nie je to prvýkrát, čo pri prerokovávaní rozpočtu hovorím na túto tému, a vždy v podstate ten lajtmotív, motív toho, čo hovorím, je ten istý. Naša armáda je hanebne podfinancovaná a my predlžujeme tento stav. Medzinárodná situácia je taká, že v tejto chvíli to už nemá len charakter ako trestuhodného zanedbávania, v tejto chvíli to má charakter akoby straty pudu sebazáchovy.
Nie je to tak dávno, čo ma tu jeden z vašich kolegov nazval opakovane vojnovým štváčom. Tak chcem zdôrazniť, že neštvem do vojny, naopak, vojna sa mi hnusí. Ale viem, že tá vojna dostihne tých, ktorí sú bezbranní, ktorí sú nie na ňu pripravení. Viem, že keď gauner vtrhne do miestnosti, tak si ako obeť nevyberie toho, kto má zjavne svaly na to, aby sa bránil, nájde si nejakú bezbrannú a cintľavú obeť. Ale o to nejde. Budem citovať vedúceho programu bezpečnosť a obrana z think tanku Central European Policy Institute Milana Šuplatu, ktorý v tejto súvislosti napísal, že "byť v Aliancii čiernym pasažierom a spoliehať sa výlučne na záchranu zvonka je prejavom zlyhania štátu v jeho základnej úlohe – chrániť si územie a občanov".
Štát má mnohé základné úlohy a medzi jeho základné úlohy ale nepatrí poskytovať sociálne benefity za hranicu zdravého rozumu. Medzi základné úlohy štátu patrí starať sa o bezpečie občanov a o ich právnu istotu. Bezpečie občanov súvisí jednak s tým, ako sú bezpeční priamo na uliciach, aký bezpečný je ich majetok, aké bezpečné sú ich rodiny, aké bezpečné sú ich životy, ale to bezpečie je zároveň bezpečie krajiny v medzinárodnom kontexte, a to je priamo závislé od stavu našich ozbrojených síl.
Mnohí považujú za potrebné pripomenúť, že sme sa spojencom zaviazali, že do šiestich rokov zvýšime financovanie armády na úroveň 1,6 % hrubého domáceho produktu. Akosi už sa zabudlo na to, že ešte predtým, pred desiatimi rokmi pri vstupe do Aliancie, sme sa zaviazali; zaviazali, je to záväzok, nie je to zdrap papiera, stále je to záväzok; že rozpočet pre naše ozbrojené sily bude 2 % hrubého domáceho produktu.
V roku 2009 ešte sme sa držali na takých na európske pomery relatívne, by som povedal, slušných 1,5 % hrubého domáceho produktu. V danej chvíli podľa tohto rozpočtu hrozí, že po prvýkrát v percentuálnom vyjadrení, nie v absolútnych peniazoch, ale v percentuálnom vyjadrení, náš rezort obrany dostane menej ako 1 % hrubého domáceho produktu. Vychádza to na nejakých 0,96 napriek tomu, že nominálne dostane o pár desiatok miliónov eur viacej. To nestačí!
Ale nejde o tie záväzky. Nejedná sa o to, že my sme niečo sľúbili a neplníme to, pretože stav našich ozbrojených síl nás má zaujímať, aj keby sme nesľúbili vôbec nič a nikomu. Stav našich ozbrojených síl, vojenská spôsobilosť našej armády je totiž čosi, čo je omnoho dôležitejšie ako sľuby ktorýmkoľvek inštitúciám a komukoľvek, či už sú to spojenci alebo nie. Stav našich ozbrojených síl, sila našej armády, schopnosť našej armády brániť krajinu je súčasť národnej identity. Ten, kto to tak nepociťuje, tak mu chýba nejaký druh základného inštinktu. Tí, ktorí si myslia, že rešpekt k vlastnému štátu a čosi ako sebaúcta a rešpekt ostatných sa dá vydobyť tak, že nejaký gladiátorský hokejový tím bude úspešný v nejakej ruskej dotovanej súťaži, ktorá aj tak nemá peniaze, tak sa mýli. To nie je zdroj rešpektu. To by mal byť skôr zdroj posmechu. Zdroj rešpektu je sila našej krajiny vyjadrená v našich vedeckých úspechoch, ekonomických úspechoch a v sile našich ozbrojených síl. To jediné nám zabezpečí aký-taký rešpekt. Všetko ostatné sú hry.
Najpopulárnejším zdôvodnením, a tým neútočím na rezort financií, pretože rezort financií realizuje vlastne objednávku, politickú objednávku vlády ako takej. Najčastejším zdôvodnením podfinancovania rezortu obrany, ale nielen u nás, kdekoľvek v Európe je ekonomická kríza. Ale v skutočnosti žiadna ekonomická kríza tento deficit vo financovaní rezortu obrany nelegitimizuje, nie je dostatočným zdôvodnením. V skutočnosti naša ekonomika zaznamenala pokles len v roku 2010, odvtedy rastie. A rastie raz viac, raz menej, ale rastie. A za toto obdobie, od roku 2010, v percentuálnom vyjadrení sa znížilo financovanie rezortu obrany o celú tretinu, zatiaľ čo financovanie všetkých ostatných rezortov rástlo. Takže v kríze to nebude.
Vnútorný dlh rezortu podľa analytikov je 2 až 3 mld. eur a my im pridávame pár desiatok. Keď sa zohľadní inflácia, tak v skutočnosti to nie je 50 mil. eur navyše, ale len asi 30, 33. Ak sa teda podľa výhľadu tohto rozpočtu, ktorý je až do roku 2017, dostaneme na úroveň 0,9 % hrubého domáceho produktu vo financovaní rezortu obrany a zaviazali sme sa ústami pána prezidenta, ale podotýkam, že po dohode s ministrami zahraničných vecí, obrany a financií a predsedom vlády, že zvýšime do roku 2018 až 2020 rozpočet pre obranu na úroveň 1,6 % HDP, ako to chceme urobiť, keď v roku 2017 to bude len 0,9 %? Náhle, skokom, kde zoberieme tie peniaze, ktoré tam máme naliať, náhle?
Pán minister obrany pravdepodobne v zúfalstve, ako to nevychádza s tými peniazmi, a opäť toto nemá byť výčitka na neho, navrhuje kreatívne riešenie. Zmeňme metodiku výpočtu výdavkov na obranu. Navrhuje, ak som tomu dobre rozumel, tak náklady, ktoré v danej chvíli sú na bedrách ministerstva vnútra, to znamená ochrana schengenskej hranice alebo vládna letka, vládne lietadlá, presuňme to účtovne na ministerstvo obrany a zrazu budeme mať vyššie výdavky v ministerstve obrany, a teda budeme vydávať viacej percent. Ale to je účtovný trik. To v skutočnosti o bojaschopnosti a vojenských schopnostiach našej armády nehovorí ale zhola nič.
Očakávame, ako logicky aj analytici rôzni obranní vravia, že najmenej 20 % peňazí, ktoré vydávame na rozpočet pre rezort obrany, má ísť na modernizáciu ozbrojených síl. Najmenej 20 %. Ideme minúť na ozbrojené sily asi tak 804 mil. eur, čiže asi 88 mil., 11 % je tam vyčlenených na rozvoj výzbroje a techniky a tak ďalej. No. Stav našich ozbrojených síl je takýto: 90 % našej techniky, to znamená, že vozidiel, obrnenej techniky, tankov a tak ďalej, je po dobe životnosti. Obrazne povedané, sú to, je to staršia technika ako vojaci, ktorí na tom jazdia. 70 % munície je po dobe životnosti. Ktorí ste boli na vojne, viete, že munícia po dobe životnosti je riziková. Napríklad munícia do diel, do kanónov po dobe životnosti ohrozuje a samotný stav tej bojovej techniky ohrozuje vojakov, ktorí tú techniku obsluhujú. Vystreliť z kanóna s muníciou po dobe životnosti a so záverom, ktorý už možno nemá, myslím záverom na bojovej komore kanóna, ktorý už nespĺňa proste technické parametre, znamená, že rovno pri tých vojakoch môže tá technika jednoducho vybuchnúť pri pokuse o cvičnú streľbu.
A čo s tým chceme robiť za tie peniaze, ktoré do toho chceme investovať? V danej chvíli sa strhla strašná kritika, čiastočne v rámci verejného obstarávania, zrejme, nevidím do toho, oprávnená kvôli spôsobu verejného obstarávania, opakujem, do tohto nevidím, ale kritika, že ideme nakupovať, počul som od jedného opozičného poslanca, že ideme nakupovať šmejdy z Čiech pre naše ozbrojené sily. Tak toto je nedorozumenie. Tie útočné pušky Bren, ktoré vyrába Česká zbrojovka, nie sú žiadne šmejdy. Na to sa treba opýtať našich vojakov. Ja som sa pýtal. Jedná sa o veľmi kvalitnú a spoľahlivú zbraň, ktorá svojimi parametrami ďaleko presahuje to, čo používajú naši vojaci teraz, a síce samopal vzor 58, čo je derivát ruského Kalašnikova. To už je hanba, keď vidíme našich vojakov behať s týmto typom zbrane.
Druhá vec je, že ako prebieha verejné obstarávanie, ale chvalabohu, že aspoň nejaké zbrane moderné, ktoré napríklad zodpovedajú štandardu NATO, čo sa týka používanej munície, ideme nakúpiť. Jedná sa o strelivo 5,56 x 45, ktoré je štandardne používané v ručných zbraniach armád NATO. To znamená, že naša armáda sa chystá mať ručné zbrane, ktoré budú používať muníciu, ktorá je zameniteľná s inými armádami Severoatlantickej aliancie. Chvalabohu, musím povedať.
No ale viete, letecká technika. V danej chvíli Rusko stále asertívnejšie, agresívnejšie, v podstate provokatívnejšie, by som povedal, cvičí vzdušný priestor v blízkosti teritoriálneho priestoru členských krajín Aliancie. Ruské stíhačky, ruské bombardéry lietajú až dole do karibskej oblasti, približujú sa k brehom Kanady, približujú sa k vzdušnému priestoru Veľkej Británie a tak ďalej a vždy k nim vzlietnu nórske stíhačky, britské stíhačky. Ja tak rozmýšľam, čo by tak asi vzlietlo k tým MiG-om 31 a k tým Suchojom proste u nás. Tie dva v podstate už nie veľmi funkčné MiG-y 29, ktoré ešte sú schopné lietať. Ja viem, o čom hovorím. Ja teraz neapelujem na to, aby sme nakúpili bojové stíhačky najmodernejšie, tak ako sa to chystá urobiť Nórsko. Nemáme ropné ložiská ani plyn a nemôžeme si to v danej chvíli dovoliť.
Aby ste mali predstavu, o čom hovorím, tak som už spomenul niečo cez 800-miliónový rozpočet ministerstva obrany. Stíhačka F16, čo je 30-ročná konštrukcia ešte stále používaná, stojí okolo 60 mil. dolárov. Bojová stíhačka alebo stíhací bombardér F35 Raptor stojí 140 mil. dolárov. To je holý stroj bez prevádzky, bez všetkého ostatného, čo súvisí jednoducho s tým, že vlastníte bojové lietadlo. Lebo tie výdavky, ktoré sú k tomu navyše, že sú okolo toho technici, že sa prezbrojuje, že sú tam pohonné hmoty, sú ešte raz toľko. Z toho vyplýva, že keby sme kúpili len dve moderné stíhačky, zvyšok armády môžeme poslať domov. Ja hovorím moderné. Nie náhradné riešenie, ako zvolili Česi. Neapelujem, aby sme to urobili, ale niečo s tým urobiť budeme musieť, lebo prinajmenej náš vzdušný priestor v danej chvíli nie je príliš chránený. A časom to bude treba.
Ja zopakujem tú vetu, ktorú som povedal na začiatku. My sme súčasťou Aliancie. Ja sa hneď k tej vete dostanem. My teda, vzhľadom na veľkosť našej krajiny, a aj keby sme do toho investovali 5 % hrubého domáceho produktu, aj tak proste sa nám nepodarí vybudovať vojenské sily, ktoré sú schopné v čase núdze úplne samy obrániť krajinu. Ale sme súčasťou Aliancie a byť v Aliancii znamená, že naše ozbrojené sily musia byť prinajmenej vybavené prispieť k spoločnej obrane, keby naše územie bolo napadnuté, aspoň dovtedy, kým nám spojenci neprídu na pomoc.
Nie sme v danej chvíli schopní garantovať ani toto. Počul som včera pána premiéra povedať, že však aj tak by sme sa neubránili, tak načo do toho investovať. To je asi také, že však aj tak je riziko, že moje dieťa ochorie, tak si ho nenechám očkovať, lebo však to je také moderné teraz, vlastne nebrániť sa proti ničomu a vôbec nemať ani žiadnu prevenciu. No ale to je hrozné nedorozumenie, lebo takýto postoj nás posúva v rámci Severoatlantickej aliancie nielen finančne, ale aj mentálne do role čiernych pasažierov. My sa vezieme zadarmo. My očakávame, že nás prídu brániť, a my nie sme ochotní ani v tej miere, v ktorej sme sa zaviazali, prispieť na obranyschopnosť, na vojenské schopnosti našich vlastných ozbrojených jednotiek. Je to prejav podľa mňa zlyhania štátu v jednej z jeho základných úloh. To som už povedal.
A teraz chcem povedať, že ja nič nevyčítam našim vojakom. Náhodou viem niečo o stave našej armády a musím povedať, že na mnohých vojakov a na mnohé vojenské jednotky, čo sa týka ľudských kvalít, vojenských, kvalít ako vojakov, ako stavu výcviku, môžeme byť jednoducho hrdí. My máme kvalitných vojakov, ktorí ale chodia do akcií často mizerne vyzbrojení a ktorí nemajú potrebné zázemie. Väčšina našich regionálnych partnerov naokolo - Poliaci, Česi, Maďari, pobaltské krajiny, dokonca Rumuni - počúvli v tejto medzinárodnej situácii svoje základné inštinkty a jednoducho začali pre istotu, nie že by sa chystali na nejakú inváziu, začali investovať viacej do svojich ozbrojených síl. U nás akoby tie základné sebazáchovné inštinkty chýbali. Jednoducho radšej míňame peniaze na veci, ktoré majú veľmi spornú hodnotu aj pre budúcnosť, aj pre bezpečie našej krajiny.
Ja neviem, čo s tým. Niektorí navrhujú, ja teraz komentujem tento rozpočet. Chcem, aby to tu zaznelo. Tento rozpočet počíta s príliš málo peniazmi pre rezort obrany a považujem to za fatálnu chybu. A aj výhľad, ktorý je načrtnutý v tomto rozpočte, počíta s príliš nízkymi prostriedkami pre rezort obrany a považujem to za fatálnu chybu. A neviem, čo s tým.
Niektorí navrhujú, aby sme v ústave ústavným zákonom zakotvili percento HDP, ktoré je štát povinný vydávať na obranu. Ale mne toto riešenie nie je blízke. Mne sa zdá, že vstupovať takýmto spôsobom zakaždým, keď sa nám to hodí alebo keď chceme vytvoriť, by som povedal, donucovací prostriedok na budúce vlády, aby sa chovali k obrane zodpovedne, vstupovať priamo do textu ústavy mi pripadá nesystémové. Ústava je dokument, do ktorého by sa malo vstupovať len výnimočne, s veľkým rozmyslom. Ale keď to nepôjde ináč, budem za to hlasovať, ak to tu niekto navrhne. Poliaci to už urobili. Hoci opakujem, je to divné mať zakotvené nejaké percentá na čokoľvek v ústave. To je, to je, proste do ústavného textu v normálnom štáte, kde politici majú, by som povedal, normálne zdravé inštinkty voči svojej vlastnej krajine, takéto veci netreba robiť.
Toľko k rozpočtu pre rezort obrany.
A ešte chcem povedať niečo, k čomu hovoril už včera Peter Osuský. Veda. Nepliesť si s výskumom. Opakujem. Zdrojom sebarešpektu aj rešpektu pre akúkoľvek krajinu, ale zároveň zdrojom prosperity je ekonomický a intelektuálny výkon krajiny. Ekonomický a intelektuálny. Ony sú prepojené. Všimnite si, že najvyšší ekonomický výkon majú krajiny, ktoré sa môžu popýšiť najvyššou úrovňou vzdelania. A teraz, keď hovorím o vzdelaní, myslím najvyššiu úroveň aj vedeckého poznania. Prečo si myslíte, že, alebo hádam si nemyslíte, že sila Spojených štátov amerických spočíva v tom, že majú výkonné pôdohospodárstvo? Ani náhodou. Prečo absolútna väčšina Nobelových cien alebo patentov napríklad v medicínskom výskume patrí vedcom, ktorí nemusia byť Američania, ale pracujú v Spojených štátoch amerických? Prečo je výkon nemeckej ekonomiky v porovnaní s inými európskymi ekonomikami taký vysoký? Prečo krajiny, ktorých osud, príroda obdarili obrovskými surovinovými zdrojmi, nie sú v skutočnosti bohaté? No jednoducho preto, že ich populácia nie je vzdelaná, pretože najväčšie krajiny vrátane v danej chvíli Ruska, ktoré produkujú ropu a ktorých ekonomika prežíva na predaji energetických surovín, ale nemajú žiadnu pomenovaniahodnú vedu na úrovni základného výskumu, tak prečo v skutočnosti majú krívajúcu, nefunkčnú ekonomiku? No jednoducho preto, že ekonomika, ekonomický výkon krajiny a s tým aj spojený blahobyt ľudí, ktorí ju obývajú, je spojený s mierou, do ktorej tá krajina prispieva do rezervoáru ľudského poznania. Teda s vedou.
My sa chystáme v podstate okresať ešte aj tie strašne žobrácke financie, ktoré idú do vedy a do základného výskumu, ale aj do univerzitného výskumu. Peter Osuský tu čosi hovoril včera o tom, že vlastne sa jedná o dichotómiu a že Akadémia vied je konkurenciou vysokých škôl. No svojím spôsobom je, pretože sa naťahujú o balík peňazí vlastne z rovnakého zdroja, ale v skutočnosti nie. V skutočnosti produktom dobrej univerzity okrem vzdelaných študentov je aj poznanie. Jedna z funkcií univerzít na svete, preto vznikali už v stredoveku univerzity, ktoré neprodukovali len výučbu, ale boli aj zdrojom poznania ako takého, vedeckého poznania, my to ideme podfinancovať. To je strašne nerozumné. My si myslíme, že investícia do vlakov zadarmo je viac hodná ako investícia do vzdelania? My si ideme prežrať vlastnú budúcnosť. Toto som považoval za potrebné povedať. Nie preto, že som bývalý vedecký pracovník Akadémie vied. Nie zo stavovskej solidarity k mojim kolegom bývalým z Akadémie vied. Bol som aj riaditeľom jedného z ústavov Akadémie vied, aj členom predsedníctva. Ale nie preto to hovorím. Aj keby som tam v živote nestrčil ani nos, tak viem, že národ, ktorý nechá umrieť od hladu vlastnú vedu, nesmeruje k dobrým koncom.
Toto je aj dôvod, prečo sa mi tento rozpočet, teda tieto dva dôvody, financovanie ministerstva obrany a peniaze na vedu, prečo sa mi tento rozpočet nepáči a nebudem, nepodporím ho svojím hlasom. Tých dôvodov by sa našlo viacej, ale vravím, že na iné kapitoly rozpočtu a na celú jeho štruktúru sú tu povolanejší. Ale toto som považoval za potrebné povedať v planej nádeji, že, alebo takej zomierajúcej nádeji, že možno predsa len v budúcom roku budeme v týchto obidvoch oblastiach o čosi rozumnejší.
Ďakujem pekne.
Autorizovaný
10:36
Vystúpenie v rozprave 10:36
Erika JurinováPani poslankyňa Mezenská, nech sa páči.
Pani poslankyňa Mezenská, nech sa páči.
Vystúpenie v rozprave
3.12.2014 o 10:36 hod.
Ing.
Erika Jurinová
Videokanál poslanca
Ďakujem, pán poslanec. Na vaše vystúpenie sú tri faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa. Nech sa páči, pán poslanec Kaník, sa nenachádza v miestnosti. Nie je tu.
Pani poslankyňa Mezenská, nech sa páči.
Autorizovaný