46. schôdza

Ja len chcem krátko podporiť kolegu pána poslanca Fecka v tom, v tej jeho snahe, iniciatíve, ktorá má viesť k tomu, aby sa sprehľadnila situácia, čo sa týka prevodov pozemkov, pretože skutočnosť aj reálna prax to potvrdzuje. Aj za mnou prichádzajú občania z dotknutých vojenských obvodov, kde ma upozorňujú na veľkú neprehľadnosť, čo sa týka manipulácie a prevodov pozemkov aj území, ktoré bezprostredne sa dotýkajú ich pozemkov, na ktoré si uplatňujú reštitučné nároky. Naozaj sa pýtajú mnohí ľudia, načo sme to všetko vykonávali, uplatňovali sme si reštitúcie, poplatili rôzne administratívne poplatky, nie malé, a napriek tomu, že preukázali, že sú pôvodnými vlastníkmi tejto pôdy, neregistrujú ani z úrovne obcí, ani z úrovne štátu nejakú snahu, integrovanú, ucelenú snahu, ktorá by viedla k zoceleniu ich pozemkov, k prípadnému vysporiadaniu.
Skutočne ten spoločenský podnet, tá objednávka zo strany ľudí tu je a je naozaj veľmi žiaduce, aby sa integrovali úsilie, iniciatívy či už z úrovne obcí, samosprávy, ako aj štátu, ktoré povedú k tomu, aby mohli títo ľudia, ktorí si či už uplatnili reštitučné nároky, alebo majú v týchto dotknutých územiach svoje pozemky, aby ich mohli vedieť využiť.
Naozaj upozorňujú na to, že dokonca aj niektorí, nebudem uvádzať, starostovia si pokúpili vlastne pozemky v týchto dotknutých územiach bez toho, aby obec o tom mala nejakú evidovanú oficiálnu informáciu, aby tak vlastne v rámci či už územného rozvoja obce, alebo mesta vedeli tých ľudí usmerniť, že akým spôsobom môžu perspektívne uvažovať a využívať svoje pozemky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani kolegyňa. Dobre, myslím si, že vystihla si to a si mi dala, vnukla ďalšiu myšlienku, čo sa týka týchto prevodov na rôznych starostov alebo iných, teda nechcem urážať stav starostovský, a práve chcem veriť, že pán minister keď urobí ten register, a zistime, že sú tam uplatnené reštitučné nároky týchto ľudí, ktoré môžme teda prehodnocovať, a zákon 229 hovorí, že všecky úkony urobené na pozemku, na ktorý je uplatnená reštitúcia, po uplatnení reštitúcii sú neplatné. Tak chcem veriť, že to bude dôsledne aj ten úradník príslušný konať a poruší listy vlastníctva, ktoré boli možnože aj takýmto spôsobom založené a reštitúcia im tam nebola teda priznaná. Takže dúfam, že takto sa bude postupovať, keď už robíme ten identifikačný register, zjednodušený, pôvodného stavu. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pani spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, v prvom rade asi nie často z mojich úst je počuť, že sa poďakujem pánovi ministrovi, že nejaký zákon sem doniesol. Ale musím povedať, že po apríli minulého roku, alebo konca marca, keď pán minister doniesol tento zákon prvýkrát a bola tu búrlivá diskusia, tak musím povedať, že veci sa posunuli asi tým správnym smerom. A je treba povedať, že, a považujem to za potrebné povedať, že dvakrát som bol ministrom a riešil som vojenský obvod Javorina, ale ani raz mi nikto v skutočnosti z mojich zamestnancov nepovedal, čo všetko napáchali tým, že za Mečiarovej vlády vytvorili tzv. vojenský katastrálny úrad.
Pristupovali sme k riešeniu reštitúcií presne takisto ako na ostatnom území a ukázalo sa, že aj v časoch platenia Ústavy, novej Ústavy Slovenskej republiky, niektorí, nechcem sa nikoho dotknúť, s vymytým mozgom v zelených oblekoch dokázali vytvoriť precedens. V ´97, je treba predať, že tento stav sa vytvoril preto, lebo niekto v roku 1997 - 98 zoštátnil majetok občanov. V čase, keď už nikto v tejto krajine nepredpokladal takéto hulvátske, tvrdé zoštátnenie.
Dovoľte, aby som sa poďakoval aj kolegom aj vo výbore, aj pánovi ministrovi, pretože tá diskusia bola búrlivá, ale ja som presvedčený, že plodná. Tie zmeny, ktoré sa prejavili a sú premietnuté do spoločnej správy, za celý klub strany MOST - HÍD môžem povedať, že my ich podporíme, pretože keď chceme vrátiť ľuďom majetok, tak v každom prípade by sme ho mali vrátiť, ale mali by sme zabrániť tomu, že pokiaľ tento proces prebieha, aby ten majetok ich náhodou nebol predaný, alebo neboli ich budúce práva nejakým spôsobom obmedzené.
Preto v spoločnej správe body, ktoré sa týkajú toho, že ministerstvo obrany na danom území nemôže predávať poľnohospodársku, lesnú a ostatnú pôdu, za túto podmienku zahlasovala Národná rada absolútnou väčšinou 1. apríla minulého roku, tak tá zostane naďalej platná. Medzičasom po tom, čo som navštívil vojenský obvod, teda bývalý Vojenský obvod Javorina, a dostal som informáciu od vlastníkov, je treba povedať, že v roku 2014 bol v katastri nehnuteľností vyznačený na liste vlastníctva v okrese Kežmarok obce Tvarožná, Ruskinovce, katastrálne územie Ruskinovce, bol vyznačený na liste vlastníctva predaj nehnuteľností zo strany ministerstva obrany. Kde ministerstvo obrany predalo parcelu 141, ktorá je komunikáciou.
Pre názornosť dovoľte, aby som vám to znázornil (rečník zobral do rúk materiál, ukazujúc ho plénu), jedná sa o túto komunikáciu v celkovej rozlohe 1,5 hektára. Nový vlastník, nechcem ho menovať, ale ktokoľvek z vás by chcel, tak rád mu ukážem ten výpis z katastra nehnuteľností, na samý začiatok tej cesty dal závoru. Tým, keď teraz sa udeje ten proces, ktorý pán minister navrhuje, a niekomu tu vrátime pôvodnú parcelu, tak on sa k svojim pôvodným parcelám nedostane. Zarážajúce je, že ministerstvo obrany na protest tých vlastníkov napísalo, že, áno, majú právo sa obrátiť na civilný súd a žiadať vecné bremeno na komunikáciu, že to môžu sprístupniť. Ja osobne si myslím, že je to nefér. Je to nefér zo strany štátu, aby predával komunikáciu.
Správne by bolo, keby sme postupovali, s predajom ciest a komunikácií na danom území počkali, vyriešili reštitúcie, a keď ich vyriešime, tak k usporiadaniu ciest a komunikácií na danom bývalom Vojenskom obvode Javorina pristúpili presne detto takým istým spôsobom, ako sme pristúpili k riešeniu lesných ciest na ostatnom území Slovenska, ktoré je takmer identické s týmto problémom.
A práve preto dovoľte, aby som predložil pozmeňujúci návrh, ktorý znie:
Za čl. II sa vkladá nový čl. III, ktorý znie: Zákon č. 281/1997 Z. z. o vojenskom obvode a zákon, ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v znení zákona 172/2003 Z. z., č. 149/2008, 96/2012 a 115/2014, takto:
1. V § 11 sa dopĺňa nový odsek 4, ktorý znie:
"(4) Ministerstvo na území bývalého Vojenského obvodu Javorina nesmie predávať cesty a komunikácie až do ukončenia reštitúcií."
Pokiaľ aj tento pozmeňujúci návrh bude prijatý spolu so zmenami, ktoré sú navrhované podľa gestorského výboru v spoločnej správe, som presvedčený, že tým vlastníkom do budúcna vytvoríme priestor, že nielen sa dostanú k svojmu majetku, ale ho budú môcť v plnej miere aj v skutočnosti užívať, pretože budú mať k tomu aj prístupovú cestu. A pokiaľ tú prístupovú cestu im vrátime ako spoločnú nehnuteľnosť ako pri lesoch, tak sa nebudú musieť súdiť s niekým, s nejakou fyzickou, právnickou, neviem s kým, osobou o to, že majú právo užívať cestu, ktorá tam od nepamäti existuje. Takže v tomto duchu by som predložil tento pozmeňujúci návrh.
A dovoľte, aby som vás poprosil bez rozdielu politickej príslušnosti, aby sme tento pozmeňujúci návrh podporili. Nie je to populizmus, skôr pragmatický prístup k tomu, ako vyriešiť v skutočnosti navrátenie vlastníctva občanom na danom území a naviac aj ich užívanie do budúcna, teda po ukončení reštitúcií.
Teraz dovoľte, aby som sa vyjadril k pozmeňujúcemu návrhu môjho kolegu Fecka. Pán kolega Fecko začal svoje vystúpenie s tým, že všetko, čo bolo zobraté, sa malo vrátiť vlastníkom.
Niekoľkokrát počas politickej kariéry som sa zaujímal, riešil reštitúcie. Stále so snahou, keď nie všetko, tak aspoň časť problémov vieme vyriešiť. Nie je pravda, a musím povedať, že keby sme sa obrátili na Ústavný súd, tak Ústavný súd nám dá určite za pravdu, že každé vlastníctvo na území bývalého Vojenského obvodu Javorina bolo zoštátnené. Pretože zákon 169/1949 predpokladal splnenie istých povinností zo strany štátu k tomu, aby vlastníctvo občanov prešlo do vlastníctva štátu. A je treba povedať, že toto sa v plnej miere neudialo. Toto si štát, štátni úradníci, teda Komunistická strana v tom čase nesplnila, pretože neboli naplnené všetky podmienky a povinnosti vyplývajúce zo zákona z roku 1949, nie je možno viniť občanov tejto krajiny na danom území Vojenského obvodu Javorina a poškodzovať ich. Ich vlastníctvo, tak ako som úvodom svojho vystúpenia povedal, bolo zmazané z evidencie katastra nehnuteľností v roku 1998 po tom, čo Mečiarova vláda vytvorila tzv. vojenský kataster.
Pán kolega, v roku 1992 bola prijatá Ústava Slovenskej republiky, s ktorou žiadny zákon a žiadny právny postup nemôže byť v rozpore. Tá hovorí v čl. 20, že: "Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký základ. Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečenie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva, verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu."
Vojenský obvod nebol nikdy takto definovaný podľa Ústavy Slovenskej republiky, ktorá bola schválená v roku 1992. Ba čo viac. Už druhá Dzurinda vláda prijala rozhodnutie o tom, že Vojenský obvod Javorina zanikne. To znamená, že nie je možné v čase, keď predkladali vlastníci reštitučný nárok, hovoriť o tom, že len ten, ktorý si predložil reštitučný nárok a splnil kritériá, má nárok na vrátenie vlastníctva. Sú, a to je paradox tejto situácie, že už po platnosti novej Ústavy Slovenskej republiky, po roku 1992, vydávali štátne úrady legálne rozhodnutia o dedičstve, ktoré ústava v čl. 20 ods. 1 hovorí, že jedine sa zaručuje.
Pokiaľ štátny úrad podľa platných právnych predpisov Slovenskej republiky v roku 1992 až 1997 potvrdilo vlastníkom dedičstvo v čase, keď platila nová ústava, je ťažko hovoriť o tom, že toto potvrdené vlastníctvo neexistuje. Preto v tomto prípade, tak ako predložil pán minister, som presvedčený, že to je jediné možné riešenie, že sa vrátime naspäť k roku 1997, čo bolo zapísané do katastra nehnuteľností, urobíme novú sumarizáciu a prešetríme celý ten proces. Možnože budú takí, ktorí si uplatnili reštitučný nárok, ale oni nebudú mať reštitučný nárok, pretože ich vlastníctvo nikdy nebolo zobraté. To znamená, že celý v tomto procese bude musieť priznanie vlastníckeho práva alebo kontrola vlastníckeho práva v tom jednoduchom registri, teda jednoduchej evidencie, obnovenej evidencie vlastníctva, vyznačiť to vlastníctvo. Výsledok tejto práce potom sa zapíše do katastra nehnuteľností ako nový konečný skutkový stav.
Pretože domnievam sa, že pokiaľ by sme postupovali tak, ako to zdeformovala Mečiarova vláda prijatím vojenského katastra, tak by došlo k stavu, že vlastníci, ktorí dostali potvrdené dedičstvo v roku 1995, ´96, ´97, by sa právom mohli obrátiť na súdy Slovenskej republiky a súdy by im priklepli toto vlastníctvo ako neprávom zobraté v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. To znamená, že štát v tomto prípade musí v plnej miere zobrať na seba zodpovednosť za to, že zlyhal od roku 1949 pri uplatňovaní zákona o vojenských obvodoch.
A ešte jedna poznámka. Reštitučný zákon bol dvakrát otvorený, preto jeden z tých dôvodov bol aj ten, že mnohé pozemkové úrady vydávali zamietavé rozhodnutia vlastníkom, ktorí žiadali o navrátenie vlastníctva spred februára 1948. Následne, už v čase, keď sa nebolo možné prihlásiť o reštitúcie, Ústavný súd povedal, že je to v rozpore s ústavou. A, áno, v niektorých opodstatnených prípadoch je treba ísť pred tento rozhodujúci dátum. Práve preto bol druhý reštitučný zákon. To som len máličko odbočil.
A musím povedať, že o tom, čo, kedy a ako vrátime občanov, záleží na nás, na tejto snemovni. Ale pochybujem a stále, kým budem sedieť v tejto Národnej rade, svoj hlas zdvihnem voči akémukoľvek vystúpeniu, ktoré by len v náznaku niekomu, čo by len jednému vlastníkovi, zabránilo dostať svoj majetok naspäť, na ktorý má v skutočnosti nárok, aby som ho hnal si riešiť svoj majetkový spor súdnou cestou.
Preto by som bol nesmierne rád a ja osobne teda, pán kolega Fecko, váš pozmeňujúci návrh z tohto dôvodu neviem podporiť, pretože by vytvoril značný priestor, teda mnoho takých ľudí, ktorí majú súdom potvrdené podľa Ústavy Slovenskej republiky vlastníctvo. Ale pokiaľ by sme prijali vašu filozofiu riešenia, tak týchto ľudí by sme odkázali na súd, aby súd rozhodoval o ich vlastníctve, čo som presvedčený, že by rozhodoval v prospech občanov tejto krajiny. A nechápem, prečo všemožne niekto v tejto Národnej rade chce chrániť majetok štátu, ktorý bol násilne zabratý vlastníkom.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ešte raz hovorím. Som za vrátenie všetkého majetku všetkým ľuďom zo štátu. Som za to, ale prijmime to a nerobme z toho, že jedným áno, druhým nie. Som povedal, keď máme aj pasienkové spoločenstvá a zákon 81/1949, kde prechádzalo zo zákona takisto, a nikoho sa nikto nepýtal, aj iné zákony boli, ktoré zo zákona prechádzalo, tak prečo v jednom prípade áno, v druhom nie? Budeme všetkými hlasmi za, aby sme každému, ktorému štát vzal majetok, zoštátnil mu ho alebo znárodnil, aby sme mu ho prinavrátili. Áno, je to o nás, o 150 poslancoch Národnej rady.
Povedal si, že bol ďalší reštitučný zákon prijatý a že išlo sa pred rok ´48. Aj v prvom reštitučnom zákone 229 sa išlo pred rok ´48. rok a to boli tí veľkostatkári. To znamená nepriatelia národa, zradcovia, ako ich nazvali, to boli tie konfiškáty, ale muselo byť dokázané, že neboli ľudovým súdom odsúdení. Pokiaľ boli, tak tento majetok nemal právo dostať. Tých sme zase obmedzili tak, že sme im povedali, že môžu mať 250 hektárov všetkej pôdy. To znamená, to bolo ďalšie obmedzenie, ktoré, momentálne nikto s tým neuvažuje, že by sme ho napríklad otvorili a povedali, že koľko si mal pôdy, toľko dostaň. To je ďalšia podľa mňa diskriminácia určitej skupiny ľudí, ktorí boli v roku ´45 alebo v 60. rokoch výkvetom možnože aj slovenského poľnohospodárstva, ktorí, prakticky sa tu učili Švajčiari chodiť ku nám orať so železným pluhom, ako sa má, a my sme ich takto zlikvidovali a ešte sme im povedali, že iba 250 hektárov môžu dostať, keď budú mať ďalšiu reštitúciu prinavrátenú po roku ´90.
Takže keď máme byť fér, tak voči všetkým, a nie iba tým, ktorí sa nejakým spôsobom domáhajú vehementne, vedia sa zorganizovať, lebo títo sa zorganizovať nevedia. Ani tí urbárnici sa nevedia zorganizovať, ani tie fyzické osoby sa nevedia zorganizovať a povedať, že aj nám dajte to, čo ste dali iným.
Takže budem za to, aby sme všetkým ľuďom, ktorým štát zobral pôdu, vrátili, ale čestne, podľa zákona, fér.
Ďakujem pekne.

Pán kolega Fecko, úprimne musím povedať, že pozemkové spoločenstvá tiež sú problém. Záhradkárske osady tiež sú problém. Dnes riešime vojenský obvod. Pýtam sa preto veľmi jednoducho, lapidárne, prečo niekomu vo Vojenskom obvode Javorina odmietnuť, odoprieť právo, aby sa dostal legitímne k svojmu majetku? Akonáhle by sme vedeli nájsť v tomto parlamente konsenzus riešiť aj pozemkové spoločenstvá v tomto duchu, ja budem prvý, ktorý ho podporím. Ale dnes podporím riešenie vlastníckych práv vo Vojenskom obvode Javorina v prospech tých ľudí, ktorí tam sú. Ďakujem.

Dobrý deň, vážené panie poslankyne, páni poslanci, ja som veľmi rád, že po tom búrlivom začiatku, keď sme začali diskutovať na tému, čo s Vojenským obvodom Javorina, sme sa dostali do štádia, kedy sú už skutočne vecné, pragmatické pohľady a všetci diskutujúci či dneska v pléne, ale aj vo výbore išli skutočne po veci a snažili sa vychytať všetky tie chyby, ktoré sa za posledné roky, a nielen od roku ´53, ale aj už vlastne v demokracii, nerobili pri vracaní pozemkov pôvodným vlastníkom vo Vojenskom obvode Javorina.
Tento zákon je absolútne netradičný v tom, že je príliš odvážny na túto dobu. Odvážny je v tom, že prvýkrát niekto poukázal, že chyby sa nerobili len v rokoch ´49 až ´89, ale oveľa viac chýb sa narobilo aj v demokratickom režime. Skutočne to, čo sa vyviedlo pri Vojenskom obvode Javorina, je exemplárny prípad toho, že musíme si veľmi dávať pozor na to, aké zákony sa prijímajú a čo vlastne tie zákony smerujú, lebo toľko bezprávia, čo sa urobilo pri Vojenskom obvode Javorina, bohužiaľ, na tak malé územie štátu je príliš vysoké.
Ale dovoľte mi, aby som sa teraz vyjadril k tým pozmeňujúcim návrhom, lebo boli od dvoch poslancov. V prvom rade by som sa vyjadril k poslaneckému návrhu pána poslanca Martina Fecka. On tam dáva dva body.
V prvom bode chce v § 28a vypustiť odseky 2 až 4. Ustanovenia týchto odsekov umožňujú, aby tým osobám, ktoré si neuplatnili reštitučný nárok, pretože doma majú verejné listiny svedčiace v prospech ich vlastníctva, ktoré však neboli zapísané do katastra nehnuteľností, bolo za presne stanovených podmienok vrátené vlastníctvo k pozemkom. Poslanec pán Fecko v odôvodnení svojho návrhu síce správne uvádza, že sa týmto zavádza bezprecedentná výnimka z riešenia reštitučných nárokov, avšak napriek tomu mám za to, že táto výnimka je odôvodnená. Osoby, ktoré disponujú príslušnými verejnými listinami, a to najmä dedičskými osvedčeniami súdov alebo predtým notárov, si svoj reštitučný nárok neuplatnili, nakoľko v dobrej viere predpokladali, že tak nemusia urobiť, keďže dotknutú pôdu prededili. Preto aj jednou z úloh, ktoré bolo potrebné v rámci predloženého návrhu riešiť, bola úloha umožniť zápis týchto listín do katastra nehnuteľností napriek tomu, že dotknuté pozemky boli ex lege skonfiškované, avšak tieto konfiškácie neboli v príslušných pozemnoknižných vložkách vyznačené, čo bolo príčinou, že k dedeniu prišlo. Čiže nesprávame sa k nim ako k reštitučným majetkom, ale ako k existujúcim zdedeným majetkom.
Z uvedených dôvodov s návrhom pána poslanca sa dá ťažko súhlasiť, a teda ani neodporúčam, aby táto časť bola kladne schválená v pléne.
V tej druhej časti chce v § 29c ods. 5 vypustiť v prvej vete bodkočiarku a časť vety za bodkočiarkou. Táto predmetná časť tvorí výnimku z uznesenia, v zmysle ktorého sa k pozemkom, ktoré budú predmetom konania podľa tohto zákona, zapíše do katastra nehnuteľností zákaz prevodu alebo prechodu vlastníctva. Pôvodný návrh, ktorý sme predložili, upravoval takúto výnimku jednak pre pozemky zastavané, ako aj pre pozemky s týmito pozemkami funkčne späté, t. j. pre pozemky, ktoré sa v reštitúciách nevydávajú. Pozmeňovacím návrhom, ktorý bol schválený v gesčnom výbore, sa z tejto výnimky pozemky funkčne späté s pozemkami zastavenými vylúčili. Preto nie je osobitný dôvod za každú cenu trvať, aby takáto výnimka zostala pre pozemky zastavané, aj keď vecne a právne by to bolo možno lepšie.
Je na poslancoch, vzhľadom na to, že už sme dali zastavané plochy a priľahlé, ktoré by mal riešiť niekto iný, alebo rieši iný zákon, už sme ich tam dali, či túto požiadavku, alebo tento pozmeňovací návrh pána poslanca Fecka odsúhlasíme, alebo nie. Keď ho odsúhlasíme, nič sa nestane, bude to zdupľované, ale už je to vyriešené vlastne na základe rozhodnutia gesčného výboru. Takže je to na poslancoch.
Čo sa týka pozmeňovacieho návrhu pána poslanca Zsolta Simona, tento pozmeňovák sa obsahovo týka rezortu obrany. Cesty a komunikácie sú z hľadiska práva samostatné veci a nikdy neboli vlastníctvom reštituentov. Reštituenti môžu mať obavu, že ten, kto takéto cesty kúpi, by im mohol brániť užívať pozemky, čo sme aj videli príklad, ktoré im budú vydané. Tým by však porušoval zákon, a to najmä Občiansky zákonník. Problematiku vydávania investičných lesných ciest rieši zákon č. 229/91 Zb., a to najmä vo svojom § 22a. Podľa tohto ustanovenia by investičné lesné cesty mali byť bezodplatne odovzdané vlastníkom priľahlých lesných pozemkov, ktoré títo získajú v reštitúcii. Je to totožné stanovisko, to, čo hovoril aj pán poslanec Simon.
Preto, ak by bolo potrebné uvedený problém riešiť systémovo, právne a správne, by to bolo potrebné riešiť novelou zákona č. 229/91 Zb. Ale vzhľadom na to, že ľudský faktor je nevyspytateľný a aj v čase, keď sa veľmi intenzívne hovorilo o Vojenskom obvode Javorina, predsa len prišlo k odpredaju cesty, čo ja osobne pokladám za bezprávne, čo jednoducho nemá žiadnu právnu oporu, súhlasím s tým, aby tie cesty tam boli takisto vsunuté, aby bolo exaktne napísané, že ani cesty. Ale myslím si, že túto cestu by si mali vlastníci uplatniť, alebo tí reštituenti, ktorí majú tie plochy okolo, by si mali svoj nárok uplatniť cez súd, lebo toto je nonsens, čo sa udialo, aby sa predala cesta.
Skončil som.

Ďakujem pekne za slovo. No, ja by som v prvom rade chcela poďakovať pánovi ministrovi a kolegom jeho, ktorí pripravili tento návrh zákona, pretože konečne po rokoch sa začnú naprávať krivdy, ktoré boli spáchané na Javorine, a poprosiť všetkých kolegov poslancov, aby tento zákon podporili. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, prajem vám dobrý deň. Na schôdzu Národnej rady predkladám vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ochrane pred povodňami, na základe formálneho oznámenia Európskej komisie, ktoré sa týka nesprávnej transpozície smerníc Európskeho parlamentu a Rady o hodnotení a manažmente povodňových rizík.
Účelom návrhu zákona je zabezpečiť úplnú a správnu transpozíciu citovanej smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky.
Ďalšie zmeny zákona si vyžiadali praktické skúsenosti v oblasti ochrany pred povodňami, predovšetkým skúsenosti z extrémnych povodní v rokoch 2010, 2011 a 2014.
Úpravy zákona sa týkajú aj zmien, ktoré nastali v organizácii a riadení ochrany pred povodňami v súvislosti s realizáciou reformy verejnej správy.
V čl. II sa novelizuje vodný zákon. Z vodného zákona sa vypustili ustanovenia o inundačných územiach a doplnili sa do zákona o ochrane pred povodňami.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, všeobecne záväznými právnymi predpismi a právne záväznými aktmi Európskej únie.
Verím, že schválite prerokovanie tohto zákona do druhého čítania.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajkyňu k návrhu zákona (tlač 1351).
Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel všetky náležitosti. Súčasťou predloženého návrhu zákona je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh prerokovali tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady pre obranu a bezpečnosť. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu v Národnej rade v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, skončila som, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán minister, vážená pani spravodajkyňa, vážené kolegyne, kolegovia, určite sa nemusíme navzájom presviedčať o tom, že povodne predstavujú na Slovensku reálny problém a globálna zmena klímy, ktorej sme svedkami, tento problém bude s najväčšou pravdepodobnosťou len ďalej zväčšovať a prehlbovať. Preto je aj namieste skutočnosť, že súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky je aj zákon o ochrane pred povodňami. Chyby a nedostatky v protipovodňovej ochrane sú zasa logickým a legitímnym dôvodom na to, aby sme ten existujúci a v súčasnosti platný zákon novelizovali.
Ďalším dôvodom na jeho novelizáciu, ako tu už spomenul aj pán minister v úvodnej reči, je potreba dôslednej transpozície príslušných európskych smerníc, najmä smerníc Európskeho parlamentu a Rady 2007/60/ES z 23. októbra 2007 o hodnotení a manažmente povodňových rizík.
A napokon dôvod, ktorý pre mňa nie je až taký dôležitý, ale pre predkladateľa o to dôležitejší, je ten, že úloha predložiť túto novelu je zapísaná v pláne Legislatívnych úloh vlády na rok 2014. A to sú zrejme hlavné argumenty za predloženie tejto novely.
No a teraz, v čom je problém, aspoň v čom ho vidím ja, a prečo napriek vyššie povedanému navrhujem vrátiť tento návrh zákona predkladateľovi na dopracovanie. Tých dôvodov by sa našlo viac, ale v tejto chvíli sa zameriam iba na jeden, zásadný, takpovediac metaproblém, ktorý sa, žiaľ, v tejto Národnej rade vyskytuje častejšie. A tým metaproblémom je pre mňa to, že týmto zákonom sa snažíme riešiť B, namiesto toho, aby sme najskôr dôsledne vyriešili A. Inými slovami, návrh zákona prináša pomerne konkrétne nástroje na realizáciu niečoho, čo nemáme odborne adekvátne vydiskutované a ako-tak konsenzuálne prijaté v rovine odbornej a koncepčnej.
Pán minister tu v nedávnej minulosti viackrát spomínal, že to, na čo poukazujeme, a čo som teraz uviedol, uspokojivo a komplexne rieši Stratégia protipovodňovej ochrany Slovenska do roku 2020, ktorá je vraj verejne ľahko dostupná dokonca na viacerých webových stránkach spravovaných rezortom životného prostredia. Ale skutočnosť je iná a potvrdili mi to aj mnohí iní ľudia, ktorí túto stratégiu na internete neúspešne hľadali a našli nanajvýš málo hovoriacu powerpointovú prezentáciu.
V priebehu niekoľkých desaťročí, plus-mínus celú druhú polovicu 20. storočia, sme tu hlava-nehlava aplikovali čosi ako betonársky prístup, ale problém povodní sme napriek vynaloženiu obrovských prostriedkov a obetovaniu mnohých prírodných a iných hodnôt uspokojivo nevyriešili.
V záujme objektivity musím povedať, že aj spomenutý prístup bol v niečom úspešný a časť územia Slovenska, vrátane niektorých dôležitých sídiel a objektov, uchránil pred ničivými následkami povodní známymi z čias, keď slovenské toky neboli vôbec alebo takmer vôbec regulované. Zároveň tiež chcem povedať, že nespochybňujem ani potrebu investovať do údržby a rekonštrukcie už jestvujúcich protipovodňových zariadení. Avšak na druhej strane chcem jednoznačne povedať, že je to cesta z hľadiska budúcnosti neperspektívna, ktorá často so sebou prináša, a v prípade, že v nej budeme pokračovať, aj bude prinášať viac škody ako úžitku. Takže to, čo je z mojej strany naďalej sporné, o čom je treba diskutovať a čo je treba zásadne zmeniť, to je celková filozofia, dlhodobá koncepcia a konkrétne zámery protipovodňovej alebo tzv. protipovodňovej ochrany. Čiže všetky tie plánované Slatinky, Tiché Potoky a podobne.
V prílohe zákona, konkrétne v tabuľke zhody, sa síce sľubuje splnenie požiadavky nepripustiť také protipovodňové opatrenia, ktoré by zvýšili riziko povodní na iných úsekoch daného toku, ale pri pokračovaní pretrvávajúceho chápania protipovodňovej ochrany u nás je to prakticky nesplniteľný záväzok, lebo riziko povodní na jednom mieste toku sa s obľubou rieši tak, že sa presunie na iný úsek toku. Spomeniem aspoň zvyšovanie hrádzí, betónovanie korýt, redukciu výmery prirodzených inundačných území, odpájanie ramenných sústav od hlavných tokov a podobne.
Na druhej strane tu máme, nahlas či potichu, súčasnou mocou odmietané alternatívy voči doterajším prístupom. Za všetky spomeniem prístup založený na integrovanom manažmente celých povodí, ktorý sa trochu nesprávne stotožňuje len s budovaním prehrádzok na horských tokoch, hoci na ne mala byť vyčlenená len menšia časť peňazí určených na realizáciu celého projektu. Tento prístup si, ako vieme, osvojila predchádzajúca vláda a v záujme jeho realizácie zriadila dokonca post splnomocnenca vlády pre túto problematiku. Napriek všetkej kontroverznosti, ktorú si uvedomujem a ktorá sa prejavila najmä v realizačnej rovine tohto projektu, si ho dodnes väčšina starostov tých obcí, kde sa stihol či už úplne, alebo čiastočne realizovať, pochvaľuje. Bez ohľadu na všetky nedostatky išlo, aspoň na slovenské pomery, o čosi ako revolučnú antitézu voči predchádzajúcim desaťročiam rýdzo technokratických prístupov. Navyše išlo o prístup, ktorý je oveľa bližší bruselským predstavám o zelenej infraštruktúre v porovnaní s vývojovo prekonanou a Bruselom neodporúčanou tzv. sivou alebo, zjednodušene, betónovou infraštruktúrou.
To, že predkladatelia neprikladajú adekvátnu váhu integrovanému manažmentu povodí a reakcií na zmenu klímy, dokazuje aj fakt, že medzi príčinami vzniku povodní sa práve tieto dve vôbec nespomínajú, o čom svedčí tabuľka zhody na strane 1 až 2. V tej istej tabuľke zhody na stranách 14 a 23 sa tiež konštatuje, citujem: "Ministerstvo zabezpečuje zapracovanie výsledkov konzultácií s verejnosťou a pripomienok k návrhom plánov manažmentu povodňového rizika."
Na strane 17 sa spomína aktívna účasť verejnosti. O práci ministerstva, a zvlášť jeho sekcie vôd, s verejnosťou si myslím svoje a trvám na tom, že sa musí podstatne zlepšiť, resp. od základu zmeniť, lebo v súčasnej podobe môže slúžiť nanajvýš len ako odstrašujúci príklad.
Ako jeden z dôkazov na podporu svojho tvrdenia si dovolím odcitovať z listu verejnej ochrankyni práv. Dňa 8. januára 2015 podali zástupcovia a zástupkyne zainteresovanej verejnosti podnet na preskúmanie zákonnosti konania Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky voči občanom Slovenskej republiky, osobitne ohľadom účasti verejnosti na rozhodovacom procese prístupu občanov k spravodlivosti a informáciám o životnom prostredí. Uvádza sa v ňom celý rad veľmi znepokojujúcich informácií vychádzajúcich z konkrétnych skúseností a dokumentujúcich skutočnosť, že ministerstvo, a najmä jeho sekcia vôd, sa snaží, ako sa len dá, vyhnúť diskusii s verejnosťou, utajovať dokumenty, ku ktorým sa má verejnosť vyjadriť, poskytovať doslova šibeničné termíny 4 až 5 dní na prerokovanie a spripomienkovanie rozsiahlych a zásadných rozvojových dokumentov, situovať termíny prerokovania do obdobia medzi vianočnými a novoročnými sviatkami, premenúvať strategické dokumenty v snahe vyhnúť sa povinnému posúdeniu ich vplyvu na životné prostredie procedúrou SEA, ignorovať hromadné pripomienky predložené v zákonnej lehote a predpísaným spôsobom a podobne.
Iný okruh problémov namietaný zástupcami a zástupkyňami zainteresovanej verejnosti je subjektivizmus a netransparentnosť napríklad pri prideľovaní profilov na výstavbu tzv. malých vodných elektrární.
Ako sa uvádza v spomínanej sťažnosti, citujem:
"Tento postup ministerstva naznačuje porušenie viacerých európskych právnych dokumentov (príkladom Rámcová smernica o vode, Aarhuský dohovor a ďalšie predpisy, resp. dohovory o zabezpečení účinného, včasného a primeraného informovania verejnosti), ako aj čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá každému občanovi priznáva právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Princíp otvoreného vládnutia a participácie verejnosti je obsiahnutý vo viacerých koncepčných materiáloch Slovenskej republiky. Postup pripomienkovania a účasti verejnosti na tvorbe legislatívnych aj nelegislatívnych materiálov garantujú legislatívne pravidlá. Minulý rok vláda Slovenskej republiky schválila pravidlá zapájania verejnosti do tvorby verejných politík, na tvorbe ktorého sa podieľalo a má sa nimi riadiť aj ministerstvo životného prostredia. Postup sekcie vôd ministerstva preto vzbudzuje podozrenie, že konkrétni úradníci berú povinnosť verejného prerokovania a konzultácií iba ako obťažujúcu "povinnú jazdu", pričom systematicky zhoršujú prístup verejnosti k pripomienkovaniu, vytvárajú časový stres, znemožňujú prístup k materiálom na pripomienkovanie.
Navyše, podľa skúseností mimovládnych organizácií z predchádzajúcich mesiacov "nejde o jednorazový omyl či zlyhanie sekcie vôd na ministerstve životného prostredia pri prerokovávaní jedného materiálu".
Ako príklady nekomunikácie so zainteresovanou verejnosťou zo strany ministerstva sa tu uvádzajú proces posudzovania vplyvov strategických dokumentov na životné prostredie SEA, ktorý je významným krokom pred ich schvaľovaním:
"V procese SEA by sa mali zvážiť varianty riešenia, zhodnotiť prínosy, negatíva a navrhnúť opatrenia na minimalizáciu dopadov na životné prostredie. Oznámenie je prvým a najdôležitejším krokom pri posudzovaní, pretože na základe doručených pripomienok sa stanoví, čo sa bude ďalej hodnotiť. Aj preto by malo dať ministerstvo dostatočný čas všetkým na získanie informácií, konzultácií aj pripomienkovanie oznámenia. Samozrejmosťou by malo byť zverejnenie posudzovaných dokumentov spolu so začatím ich hodnotenia. Vlastné hodnotené dokumenty zverejňuje ministerstvo často iba dodatočne a na iných miestach, a nie na enviroportáli, ako by to štandardne malo byť. Aktualizácia koncepcie využitia hydroenergetického potenciálu nebola dokonca zverejnená vôbec. Ide o zásadné dokumenty, ktoré ovplyvnia vodné hospodárstvo na dlhé obdobie a sú podkladom aj pre čerpanie prostriedkov zo štrukturálnych fondov Európskej únie.
V októbri 2013 predstavil minister životného prostredia Program protipovodňovej ochrany Slovenskej republiky do roku 2020. Program (niekedy označovaný aj ako Stratégia), vraj obsahuje zoznam takmer 600 plánovaných opatrení na ochranu pred povodňami, pričom stavať sa majú hrádze, poldre, vodné nádrže, čerpacie stanice, majú sa upravovať vodné toky a podobne. Tento dokument však nebol spracovaný v súčinnosti so samosprávami, odborníkmi či verejnosťou, neprešiel pripomienkovaním ani procesom posúdenia vplyvov na životné prostredie, nebol de facto nikým schválený a dokonca nie je ani verejne prístupný, a to ani na základe žiadosti o sprístupnenie informácií. Informácie a materiály sú prístupné iba vo forme powerpointovej prezentácie", ako som už spomínal. "Vlastná stratégia, ani zoznam opatrení nie je sprístupnený, a to ani na základe opakovaných žiadostí o informácie, ani interpelácie poslanca Národnej rady."
Pritom minister životného prostredia opakovane tvrdil, že verejne prístupný je. Tieto skutočnosti si môžte overiť aj na webovej stránke Národnej rady.
"V priebehu roka 2014 žiadalo niekoľko združení sprístupnenie informácií ohľadom vodného plánovania, žiadali sme sprístupnenie podkladov pre spracovanie tzv. vodného plánu Slovenskej republiky (na ktoré máme právo podľa Rámcovej smernice o vode). Odpovede zo sekcie vôd boli väčšinou v takomto duchu, citujem: "Údaje a informácie sú verejne dostupné na webovom sídle ministerstva životného prostredia. Sekcia vôd ministerstva niekoľko rokov nesprístupňuje informácie o tom, kto a na základe akých pravidiel rozhoduje o tzv. pridelení profilov na stavbu malých vodných elektrární na Slovensku."
Na vysvetlenie: Tieto profily sú miesta, kde dovoľuje strategický materiál Koncepcia využitia hydroenergetického potenciálu vodných tokov Slovenskej republiky do roku 2030 umiestňovať malé vodné elektrárne.
"Na výber zhotoviteľov a prevádzkovateľov týchto stavieb však nikdy nebola urobená seriózna súťaž, nikdy neboli zverejnené pravidlá toho, ako a kto rozhoduje, ktorej súkromnej firme bude udelený súhlas na umiestnenie malej vodnej elektrárne a ktorej nie.
Máme odôvodnené podozrenie z klientelizmu a korupcie, pretože ministerstvo odmieta sprístupniť informácie o procese a kritériách rozhodovania aj dnes. Rovnako nie je dostupné rozhodnutie o vzniku tohto poradného orgánu," teda poradného orgánu, ktorý o tomto celom, keď nie rozhoduje, tak má tam významné slovo, "zápisnice či informácie o kompetenciách. O nezákonnosti nesprístupnenia informácií o činnosti tejto komisie rozhodla už aj rozkladová komisia, ale sekcia vôd ich opäť nesprístupnila a poučila nás, že jej rozhodnutie môžeme dať opäť preskúmať rozkladovej komisii."
Úplne na záver, ja som teda necitoval ani zďaleka celý tento list verejnej ochrankyni práv, iba vybrané časti, takže už len záverečné konštatovanie, citujem:
"Z týchto dôvodov by sme vás chceli požiadať o prešetrenie postupu Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, a najmä jeho sekcie vôd, pri informovaní verejnosti pri prerokovaní strategických materiálov so zainteresovanou verejnosťou pri sprístupňovaní relevantných informácií a pri komunikácií s verejnosťou vo všeobecnosti."
Toľko teda k spomínanej sťažnosti, ktorá plasticky dokumentuje predstavu ministerstva o zabezpečovaní aktívnej účasti verejnosti. Možno sa vám zdalo, že som hovoril príliš dlho k tejto časti, ktorá sa nakoniec v tej novele zákona spomína pomerne okrajovo, ale je to veľmi podstatná vec, pretože my v tom zákone sľubujeme Bruselu, čo všetko urobíme v spolupráci s verejnosťou, ale dlhodobá skúsenosť je práve opačná. A dokonca ten trend sa zhoršuje. Takže aby sme sa zase nedostali do toho, že tu schválime niečo, čo síce bude krásne na papieri, ale v praxi to nebude vôbec fungovať.
No a napokon to, čo je podľa niektorých ekonómov až na prvom mieste, a to je finančná stránka realizácie nových povinností a úloh, ktoré so sebou prináša návrh tohto zákona. Všetky tie prognostické modely, mapy povodňového ohrozenia i povodňového rizika a napokon i plány manažmentu povodňového rizika musí predsa niekto vypracovať a priebežne aktualizovať, a to si žiada dodatočné zdroje. Čuduj sa svete, práve vo chvíli, keď vláda schválila tento návrh zákona, sme my tu v Národnej rade schválili budúcoročný rozpočet, a to aj rozpočet odborných príspevkových organizácií ministerstva, ktoré by mali toto všetko zabezpečovať. A ten rozpočet nielenže nie je vyšší, ako bol v roku 2014, ale je výrazne nižší. Tak kto si to tu z nás opäť robí bláznov, vážení?!
No, to, čo som povedal, boli naozaj len stručne hlavné dôvody, pre ktoré navrhujem vrátiť tento návrh zákona predkladateľovi na dopracovanie, čím by sa zároveň vytvoril dostatok priestoru na odstránenie vyššie uvedených deficitov.
Zároveň konštatujem, že po zohľadnení týchto mojich požiadaviek si viem predstaviť, že takýto návrh zákona v budúcnosti podporím, pretože naozaj prináša mnohé pozitívne opatrenia a v zásade je žiaduce ho, v prípade, že sa zmení tá celková filozofia k riešeniu protipovodňovej ochrany a k spolupráci s verejnosťou, tak naozaj bude žiaduce tento zákon prijať.
Ďakujem za pozornosť.