48. schôdza

Pán poslanec Hlina.

Ďakujem pekne. Kolega verný svojmu postupu, ja to zjednoduším, v zásade ide o to, kolegyňa doniesla návrh, ktorý je pokusom o zavedenie povinnej sexuálnej výchovy do škôl od 5. do 9. ročníka mimo cirkevných. Neexistuje alternatíva, to znamená, rodičovi sa upiera právo ospravedlniť, prípadne keby s tým nesúhlasil.
Ja teda si zapromujem môj návrh, ktorý bude predložený na májovej schôdzi, ktorý hovorí o tom, a, pardon, len podotýkam, že tento tvrdý návrh predkladá poslanec za liberálnu stranu. Ja ako to tmár a stredoveký, teda stredoveký tmár predkladám na májovú schôdzu návrh, aby rodič mal právo sa oboznámiť s osnovami, to, čo tu kolega kvetnato opisoval a už som tomu nerozumel po minúte, že budú také a neviem aké. Nech už budú neviem aké, nech má právo rodič sa s nimi oboznámiť, lebo oko vidí, jak sa hovorí. Rodič sa pozrie, usúdi, že je to v poriadku, resp. nie je to v poriadku. Keď usúdi, dajme právo rodičovi pri jedenásťročných deťoch usúdiť, že prípadne toto nie je v jeho, v jeho svete, a bude mať možnosť to dieťa ospravedlniť.
Tak tu máte dve alternatívy na stole a prípadne slobodne sa môžete k jednej alebo druhej vyjadriť hlasovaním.
Ja, samozrejme, návrh, ktorý toto podsúva, čo podsúva, nepodporím.

Pani poslankyňa Nicholsonová.

Ďakujem veľmi pekne za tvoje vystúpenie. Samozrejme, že tam ten návrh na to, aby sme išli do nejakej možno spoločnej interpelácie na ministra školstva, je veľmi dobrý. Ja si tiež myslím, že nedostatok vôbec informovanosti, ako to na tých našich školách vyzerá a koľké z nich majú ako voliteľný predmet výchovu k manželstvu a rodičovstvu.
Áno, je problém v tom, že všetky tie veci, ktoré si spomínal, sú roztrúsené proste v rôznych predmetoch a neexistuje jeden predmet, ktorý by k tomu tie naše deti viedol, a nazvime ho, ako chceme, mne je to jedno, ja tu nikomu nič nepodsúvam, toto bol môj návrh, s ktorým sa môžete alebo nemusíte stotožniť. Dôležité je, aby sa to nejakým spôsobom zosumarizovalo a aby sa naše deti k týmto informáciám jednoducho dostali, aby boli podávané veľmi citlivým spôsobom. Áno, ten konsenzus všetkých tých aktérov, ktorí pripadajú do úvahy vrátane rodičov, by bol určite najlepší a správne si postrehol, že ja teda tiež som v tom parlamente, neviem... Tri roky? Tri roky. Takže tiež mi je úplne jasné, že to nemá šancu na to, aby sa to dostalo do druhého čítania, ale ja si myslím a to sa splnilo, že je dobré poukázať na to, že súčasný stav nie je uspokojivý, že nie je dobré, že naše deti nie sú informované, že nie je dobré, že začínajú sexuálne žiť veľmi skoro a potom sa rozmáha fenomén toho, že deti rodia deti a už len odštartovaním takejto diskusie, akákoľvek už je aj s tými urážkami a invektívami, si myslím, že je pozitívum toho, čo priniesol tento návrh do zákonodarného zboru.
Ďakujem.

Ďakujem. S reakciou pán poslanec Viskupič.

58.
Ďakujem za reakcie, kolegovia. Ja to teda skúsim povedať, že mňa interdisciplinárny prístup nevyrušuje, skôr to stojí naopak, že my máme osnovy a nemáme predmet. To vnímam, a podľa mňa keby sme, začali ste kondómom, ja viem ten proces, aký, pán poslanec Fronc, vašu faktickú poznámku, ale ak dohľadáte ten proces, tak ten učiteľ, predpokladám, že prekročil nejakú tenkú lajnu, ale uvedomme si jednu vec, ak to budeme volať, či to budeme volať sexuálna výchova alebo výchova k rodičovstvu a manželstvu, my osnovy, ktoré sú vydané, my vo vyučovacom procese interdisciplinárne prítomné máme.
Ku kolegovi Hlinovi ja len poviem, že to visí na rôznych weboch, poslal som mu to mailom, takže môže sa ako rodič dopracovať k tomu, čo by sa stalo, ak by sme tieto osnovy, ktoré od 2010. roku existujú, pretavili do predmetu. Vyučovací proces totiž to aj teraz, predpokladám, že na tých 30 % škôl funguje aj tak, že sú uplatňované, možno v tých 5 predmetoch, ale nemáme ten strešný predmet výchova k manželstvu a rodičovstvu. A posunúť to do tejto roviny, ak by tuto stála otázka, tak ja hovorím, že áno, niekto môže hovoriť, že nie, že stačí to v tej interdisciplinárnej rovine, ale prečo to nemať ako predmet, keď máme k tomu učebné osnovy, na to som v tejto diskusii ja odpoveď nedostal.
Preto vítam z filozofickej roviny to, čo priniesla kolegyňa Nicholsonová.

Ďakujem. Teraz ako posledný vystúpi v rozprave pán poslanec Poliačik teda, ako posledný riadne prihlásený.

60.
Ďakujem, pán podpredseda. Väčšinu z toho, čo som chcel povedať, v podstate už predo mnou povedal kolega Viskupič a skúsim sa teda pozrieť na ten proces nejako zvrchu.
Stávame sa obeťami toho istého procesu zas a znovu, vždy v podstate pri téme, ktorá môže nejakým spôsobom zdvihnúť, zdvihnúť emócie, a to niekto sa pozrie na spoločnosť a vyskúma, zistí nejaký patologický jav, hej. Máme tu každé, zhruba každé tretie dieťa je vystavené buď fyzickému, alebo psychickému, alebo sexuálnemu násiliu na Slovensku, 7 % detí je priamo vystavené sexuálnemu násiliu, máme tu predčasné tehotenstvá, ktoré sú koncentrované práve v komunitách, ktoré sú socioekonomicky zadefinovateľné, vlastne na tom mal byť postavený celý zákon o sociálne vylúčených spoločenstvách. Máme tu jednoducho dáta, ktoré nám hovoria, že máme problém.
Príde sem návrh bez zbytočnej ideologizácie, bez zbytočných nánosov, je odprezentovaný vecne, je odprezentovaný na základe toho, že sa ide riešiť problém, a potom zrazu sa nám proste postaví tuto Savonarola alebo Alojz a natiahnu na to zbytočné nálepky, ktoré do témy vôbec nepatria, a výsledok je väčšinou taký, že zákonodarný zbor sa zľakne - oj, čo keď konzervatívne Slovensko na toto zareaguje zle - a problém sa nerieši. A problém sa nerieši. A toto sa nám opakuje znovu a znovu a znovu a sexuálna výchova alebo výchova k rodičovstvu a manželstvu je toho jasným príkladom.
To, že, mňa veľmi mrzí, že pani Šípošová nestihla pred obedom vystúpiť, lebo ona už vtedy avizovala, že poobede musí ísť do rozhlasu na diskusiu, ale skúsim, skúsim povedať z obsahu našich rozhovorov a doterajšej spolupráce iba toľko, že naozaj postavenie slabších v tých vzťahoch je na Slovensku katastrofické. Či sú to týrané ženy, či sú to ženy vystavené násiliu v domácnosti, deti vystavené násiliu, niekoho priamo v domácnosti alebo blízkej osoby, a jednoducho štát nemá dostatočne nastavené ani procesy, aby takýmto veciam predchádzal, o čom je tento zákon, ani procesy, aby tieto veci dostatočne odstíhal a potrestal, o čom bol ten zákon predtým. A považujem za naozaj nešťastné, keď snaha riešiť tieto problémy je okamžite označovaná za prílev zvrhlej, proste západnej propagandy, ktorá sa nám tu snaží sexualizovať deti predčasne a zavádzať juvenilnú justíciu, o ktorej ani Pánboh netuší, čo vlastne je. Pretože pri takejto úrovni diskusie sa nám stane vždy to isté. Téma vyšumí a problém sa nerieši.
To, že správanie sa v oblasti sexuality v komunitách s vysokou mierou chudoby, nízkou mierou vzdelávania je problém, vieme všetci. Odráža sa nám to na číslach, odráža sa nám to na tom, akým spôsobom táto komunita pristupuje k podpore od štátu, odráža sa nám to na v podstate aj zdraví tých detí, pretože dieťa, ktoré samo nebolo v podstate dostatočne vychované, keď už zrovna má aj ono samo deti, tak sa tie nové vzorce správne nevytvárajú, no a ak chceme tomu predchádzať, tak vzdelanie a vzdelávanie je určite jeden z prvých krokov, ktorý treba ošetriť. Určite sa musíme najprv pozrieť na to, čo dokážeme cez nástroje, ktoré ako štát dokážeme využívať, spraviť preto, aby sa to zlepšilo. Keď sa pozrieme na tie osnovy, ktoré tu čítal kolega Viskupič, tak je úplne jasné, že sú výsledkom pomerne odbornej diskusie, že sú prakticky nekontroverzné, že sú veľmi jemné, že tie, že ten prístup je soft, že je mäkký, že je tam síce tá časť o plánovanom rodičovstve, s ktorou možno napríklad kolega Kuffa už bude mať problém, ale väčšina spoločnosti sa zrejme zhodne na tom a koniec koncov využívanie metód plánovaného rodičovstva nám ukazuje, že je to efektívny spôsob, ako jednak plánovať svoj vlastný život, aj k tomu, aby, aby rodičia mali toľko detí, ktoré sú schopní vychovať, a aby ich mali v takom čase, kedy sa pre to sami rozhodnú, že ten králičí spôsob nie je ideálny.
Na to, aby sme sa dostali do nejakej lepšej situácie, ako máme dnes, tak treba nastaviť pravidlá. Ak by sme mali v rukách celý proces od začiatku do konca, tak dnes zákon o sociálne vylúčených spoločenstvách už platí a tým pádom by sme vedeli povedať, áno, ak nejaká komunita spĺňa takéto sociálne, takéto ekonomické parametre, ak ich spĺňa dajme tomu 6 z 10, alebo 7 z 10, tak môžeme ju vyhlásiť za sociálne vylúčené spoločenstvo a na základe toho nastavovať pravidlá, či už pozitívnej diskriminácie, alebo špeciálneho prístupu, alebo špeciálnych pedagogických postupov, na to, aby sme problémy, ktoré u nej dokážeme definovať, dokázali riešiť. Len, bohužiaľ, ten zákon neplatí. Preto sa snažíme a som veľmi rád, že je kolegyňa Nicholsonová, je v tom vytrvalá a stále chodí s novými a novými nápadmi, našiť to aspoň nejakým spôsobom na ten súčasný stav a ten bod styku reality a pravidiel je riaditeľ tej školy. On najlepšie vie, aké deti tam má, aké sú problémy, a v prípade, že sa rozhodne, že áno, my sme zrejme v tej problematickej oblasti, áno, máme tu deti, ktoré zrejme budú patriť do tej skupiny, ktoré potrebujú dostatočnú pomoc, tak by povedal, áno, ten predmet my využijeme a nie je z toho výluka. Toto nie je o zavedení povinnosti pre všetkých.

Ja mám veľmi rád, keď o liberalizme rozprávajú ľudia, ktorí o ňom naozaj málo vedia, pretože vždycky pozerajú, vždycky sa pozerajú na liberalizmus ako keby to bolo presadzovanie anarchizmu, že každý nech si robí, ako chce, slobodu budeme rozširovať bez ohľadu na dôsledky. Len súčasťou liberalizmu - aspoň v tom mojom chápaní, možno že aj s kolegami niektorými by som sa ja nezhodol v tomto - je aj pomeriavanie tých jednotlivých slobôd. A keď si máme teda rein theoretisch pomeriavať slobodu rodiča, ktorú tu obhajuje kolega Hlina, na rozhodovanie o učebnom procese dieťaťa a slobodu dieťaťa na informácie, tak tá sloboda dieťaťa na prístup k informáciám je u mňa vyššie. A to presne z toho dôvodu, že jednoducho nie každý rodič je osvietený, nie každý rodič dokáže posúdiť situáciu, a zvlášť keď sa rozprávame o komunitách, o ktorých sa rozprávame, tak to riziko, že ten rodič buď na to proste nie úplne myslí, alebo na to vyslovene kašle, je pomerne vysoké. Ja neupieram legitímnosť toho návrhu, s ktorým si prišiel, Alojz, on nie je zlý. Ale nechápem tú formu. Naozaj nechápem.
Ak sa máme baviť o tom, že ideme riešiť problém, tak jediné, čo si mohol urobiť, povedať, OK, super, problém je na stole, vy ste priniesli jedno riešenie, ja mám iné, ale načo ten balast okolo toho. Načo zbytočne kopeš tu do kolegyne Nicholsonovej? Načo? Len preto, aby si na chvíľku, si získal nejaké bodíky a ukázal sa na kamerách, pozrite sa, kopol som si do liberálov, ha, ha, ha. A viazať si na seba bodíky Aliancie za rodinu, no to je bohovské hrdinstvo.
To, čo tu potrebujeme spraviť, je, práve tento typ diskusie okliešťovať na minimum, lebo to je jediný spôsob, ako sa dostať k reálnym riešeniam problémov. A ty si bol dneska jedným z balvanov na tej ceste, že to spravil Štefan Kuffa, to sa nedivím, ten to robí bežne, on tu je na to. Ale že ty si sa postavil do cesty tomu, aby sme, aby sme dokázali sa vecne baviť o riešení problémov, to ma naozaj prekvapuje.
Ďakujem.