102.
Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi niekoľko slov.
Myslím si, že celkom spokojne sme sa mohli baviť tuná o tom stave zdravotníctva, aké na Slovensku je, ja som členom zdravotníckeho výboru, kde sme zaviazali pána ministra tým, aby predložil správu, ako to s tým naším zdravotníctvom reálne na Slovensku je. Tá správa tu už bola spomínaná, 17. apríla v podstate bola doručená nám poslancom, neviem, či všetkým, ale nám členom zdravotníckeho výboru doručená bola a obsahuje 158 strán, je obsiahla. Spokojne sme sa mohli o zdravotníctve tuná baviť.
Ale neodpustím si poznámku. Mohlo to byť bez toho, aby sme možno tuná dnes pána ministra odvolávali. Hej, môžme mať na to rôzne názory, ja ako opozičný poslanec, tak ja nebudem hlasovať za odvolanie ministra zdravotníctva, ja som to už deklaroval, deklarujem to aj tuná od tohto rečníckeho pultu a viem si predstaviť aj odvolávanie aj vlády, aj ministra. Ale na to musia by naozaj veľmi vážne dôvody.
Položme si rečnícku otázku, lebo ja si ju kladiem: Ak by sme dnes vymenili pána ministra zdravotníctva v jeho pozícii a zajtra novonastúpený minister, zmenilo by sa tak všetko šmahom ruky v našom zdravotníctve? Tie nemocnice, ktoré boli tuná odprezentované, ja viem, že sú veľmi zlé, vo veľmi zlom stave. Mnohé nemocnice na Slovensku sú v dezolátnom stave, žiaľ, je to taký sprievodný jav, ale to nie týmto javom len posledných rokov. Ale, žiaľ, ja čo tak vnímam, tak možno posledných 30 rokov.
Veď si zoberme tú skutočnosť, že v priemere alebo priemerná, priemerný vek nemocníc na Slovensku je 40 rokov. A po 40 rokoch však tie nemocnice a tie zdravotnícke zariadenia potrebujú komplexnú rekonštrukciu. A keď naozaj ich nerekonštruujme a, samozrejme, keď vy aj vybielite, vymaľujete tú nemocnicu, ale neni zrobená strecha, mnohé nemocnice na Slovensku sú také, kde sú rovné strechy, hej, tie strechy, kedysi bola taká móda, ich robiť rovné a to je sústavný problém s tým zatekaním. No tak samozrejme, že aj ja by som vedel narobiť v podstate aj tie fotky, kde v podstate je pozatekované. No je to skôr vizitka, si myslím, konkrétneho riaditeľa toho zdravotníckeho zariadenia, však, samozrejme, aj minister nesie nejaký ten podiel ako za to, ale už úplne za všetko, že by sme my toho ministra odvolávali a vinili, tak jak dnes v rozprave to tu padlo, že toho ministra môžme odvolávať za všetko. No tak ja s tým nesúhlasím, hej, žeby sme za všetko mali odvolávať ako ministra. Lebo ktokoľvek aj z pravice by bol dosadený dnes na pozíciu ministra a bol by na čele toho ministerstva, nebola by taká výrazná zmena. A ak by to tak bolo, ak by tu ktosi bol v tejto sále, kto by to tak tvrdil, boli tu aj pravicoví, aj ľavicoví ministri, a nezmenilo sa, žiaľ, mnohé veci sa nezmenili. Je mi to veľmi ľúto.
Na jednej strane si uvedomujem aj takú skutočnosť, že za posledné roky ako sa zmenilo celkovo to naše zdravotníctvo. Zo zdravotníctva sa stáva naozaj taký, také prostredie biznisu, obchodu a navyše 40 % peňazí alebo objemu finančných prostriedkov končí mimo zdravotníctva. To, že z pacientov sa stali veľakrát klienti a mnohí ich aj tak nazývame, tak je to také trochu dehonestujúce. Ja sa stále snažím tú rétoriku udržať, že pacient je pacientom. Pacient potrebuje tú pomoc. Ale dnes fungujeme tak, že my síce pacienta liečime, ale ho nevyliečime. Lebo je oveľa výhodnejšie ho liečiť a možno mu dávať každý deň ráno, na obed, večer 15 týchto tabletiek, piluliek za dve hrste a v podstate je napojený na to biznis aj farmaceutický a podobne.
Mne to veľmi pripomína obdobie možno spred 100 rokov, keď Kronin písal vo svojom románe Citadela, tak tam bolo tiež čosi také obdobné, kedy tí lekári sa tak zvrhli a proste, hej, síce predpisovali ako tie lieky, ale to len pro forma a mali takých tých pacientov, resp. klientov, ktorí ku nim chodili, a oni to financovali, jednoducho zarábali ako na nich. Tak myslím si, že v mnohých prípadoch sa tuná to deje.
Ale na druhej strane musím sa zastať aj lekárov, aj zdravotníkov, všetkých, lebo ten pohon, ktorý sa tuná vedie, a dlhodobý taký proces tuná je. No veď pokračujme, "pokračujme ďalej ako týmto systémom". Ja sa pýtam, kto sa o nás bude starať? Zavrime univerzitných profesorov do basy, zavrime ich, však dobre, ak niekto zoberie úplatok, padlo to tuná, je to také dehonestujúce, čo dehonestuje tento cech, "cech" lekárov a tých zdravotníkov, nestotožňujem sa s tým.
Ale zamyslíme sa aj nad skutočnosťou takou, prečo to tak je? Sú lekári dostatočne ohodnotení? Taký špecialista, možno práve ten kardiochirurg, dostáva tú odmenu primeranú za tú prácu? A to nie je len tá práca, ktorú robí, ale to je zároveň aj tá zodpovednosť, ktorú ako nesie za ľudský život, za ľudské zdravie. Aj tu treba hľadať odpovede. A vedieť aj zaplatiť ako tých zdravotníkov.
V správe som si to mal možnosť pozrieť, pán minister, ktorú ako predkladá, tak v správe okrem iného je aj písané o mzdách lekárov a zdravotných sestier a tak som sa tak aj nad tým zamyslel, neni tu pán minister, ale keď ma počuje, tak to je otázka zároveň na neho. A ja sa naozaj tak pýtam, lebo tam je uvedené, že priemerná mzda lekára u nás na Slovensku v hrubom je 2,5-tisíc a u sestier zdravotných je to viac ako tisíc eur. Mne sa to zdá, že tá suma je pomerne vysoká, hovoríme o priemerných mzdách. A ja sa pýtam potom, že kde to je? Možnože, možnože v Bratislave, ale tak jak kolega Dodo Hlina tu rozprával, hej, a ja to tak trošku doplním, že Slovensko, to je, to je aj od stredu Slovenska smerom na východ, aj toto je Slovensko.
Nemyslím si, že takto sú odmeňovaní ako tí lekári. Prečo utekajú tí lekári preč? Nie je to vždy, stále len v tom technickom ako vybavení. Nie je to. Ale je to celkovo v tom komforte a v tom prostredí, ktoré sa vytvára, ale to je aj v tom finančnom ohodnotení. No aj z jednoduchého dôvodu. No nie je preto, že to cétečko je lepšie kdesi v Nemecku alebo v Rakúsku, ale aj spoločensky, ale aj hmotne, a teda aj finančne je ten lekár oveľa viac ocenený. Dneska už sme sa kdesi dostali na tú úroveň, že ten lekár už je proste ako keby proste nič, proste tá profesia toho lekára je, myslím si, že je veľmi ako dehonestovaná. Myslím si, že nemalý podiel máme na tom aj my poslanci Národnej rady, aj samotné médiá, kedy v podstate sme sa pustili do tých lekárov a stále len vidíme to najhoršie. Ja sa pýtam, ak nebudeme mať týchto lekárov, kto sa o nás bude starať, kto sa bude starať o naše zdravie? Chceme, aby sme zomierali možno niekde nedôstojne?
Určite je veľmi veľa vecí v zdravotníctve a v zdravotníckom systéme, voči ktorému mám aj ja výhrady. Môžem spomenúť, aj ja tu spomeniem taký rukolapný príklad, tiež prípad pacienta bezdomovca, onkologický pacient, ktorý mal rakovinu hrtanu, zomrel už pred Veľkou nocou, otvorené to bolo, nechcelo ho prijať žiadne zdravotnícke zariadenie. Nie je tu pán minister, ale nad tým sa tiež treba zamyslieť. To je tiež tá akútna, neodkladná zdravotná starostlivosť, neodkladnú zdravotnú starostlivosť vykonáva tá zdravotná poisťovňa, teda znáša tie náklady, ktorá má vlastne majoritné postavenie na tom, keď to môžem povedať, na tom trhu zdravotníckom. Teda u nás je to Všeobecná zdravotná poisťovňa, ktorá má najviac poistencov, teda, hej, najviac poistencov má Všeobecná zdravotná poisťovňa. Tento bol poistenec inej zdravotnej poisťovne, nebudem to menovať, že akej zdravotnej poisťovne, však sú len tri, tak môžte tipovať, tri sú, spolu sú tri, ďalšie sú dve. Spolu tri, spolu sú tri. Je to Všeobecná, Dôvera a Union, tri sú, tri sú. Tri sú. To len tak na doplnenie. Tak teda nebudem to menovať, tak z tých dvoch môžete tipovať, že ktoré to bolo. Ale jednoducho faktom bolo to, že toho človeka, nebolo zdravotnícke zariadenie na Slovensku, ktoré by ho bolo prijalo. Ten stav bol veľmi vážny, veľmi ťažký, síce on bol pacient, ktorý bol ešte chodiaci, ale tá diagnóza, ktorú mal, tak bola naozaj veľmi, veľmi vážna.
Ja som aj riaditeľom hospicu a obrátila sa tá dcéra, dcérka aj na nás, ona mi to krátko aj povedala, dôvod bol aj taký samozrejme, ako bezdomovec správal sa nezodpovedne sám voči sebe, teda sám voči vlastnému zdraviu, ale správal sa nezodpovedne aj voči v podstate povinnosti, ktorú mal povinnosť, teda mal platiť odvody na zdravotnú poisťovňu, a neplatil, hej, ako súkromný podnikateľ, vznikol mu dlh 3-tisíc eur. Na jednej strane poviem, však, áno, samozrejme, spravodlivé je dať každému to, čo patrí, a keď teda bol výkonným a proste ako pracoval, tak mal povinnosť odvádzať. Ja som nemal čas zisťovať už dôvody, prečo odvádzal, prečo neodvádzal. Ale faktom bolo to, že tento človek v podstate zostal na ulici. Zostal na ulici. V našom zdravotníckom systéme. Aspoň tá dcéra, čo mi to rozprávala, hovorila, žiadne zdravotnícke zariadenie ho nechcelo prijať, toto bol ten dôvod. Áno, bol tam ten dôvod, lebo nebola vyrovnaná tá pohľadávka. V podstate ten človek sa k tej rodine nehlásil.
My sme ho prijali, prijali sme toho človeka bez toho, že by nám tá zdravotná poisťovňa aj uhradila, ale neuhradila nám, celý týždeň nám neuhradila. Ten pacient veľmi rýchle na to zomrel. Keď som sa na druhý deň pýtal, že aká bola noc, aj personálu som povedal, keď my pre toho človeka neurobíme celkom nič, nič, absolútne nič, len mu dáme izbu, posteľ, dáme mu jesť a piť, keď by sme mu nedali, lebo liečba tá bola, tá bola mizerná, to bolo mizérium, nejaké analgetiká len tam bral. To bolo mizérium. Hovorím, nič, len toto, mu vytvoríme takéto podmienky, tak sme urobili obrovskú službu pre neho. Keď som sa ho pýtal na druhý deň, bola nedeľa, resp. o dva dni, a v nedeľu som sa ho pýtal, krstné meno nebudem spomínať, teda ani to krstné meno, a som sa ho opýtal: "Tak čo, aká bola tá noc?" A on hovorí, že super. No, on si tak potreboval tak aj pritlačiť, tá komunikácia bola sťažená, tí, ktorí ste lekári, a tie rakoviny toho hrtana to poznáte, aký má to ťažký priebeh, hej, jazyka a čeľuste a podobne. Tak keď mi tak ako povedal, tak som tak cez tú nejasnú, takú ťažkú odpoveď, tak mi tak ukázal, že ešte jeden deň, ešte jeden deň na ulici a je po mne. A zomriem. On ten proces naozaj veľmi rýchle potom nabehol.
Ale aj človek, ktorý sa možno potkne vo svojom živote, ocitne sa na ulici, možno má nezaplatené pohľadávky, ale teraz sa dostáva do krajnej núdze, ja to hovorím, že to je krajná núdza tohto človeka, aj takýto človek, každý človek, každý človek má ľudskú dôstojnosť a každý človek si zaslúži, aby sme sa primerane oňho postarali.
A toto mi chýba v tom našom zdravotníctve. A naozaj je namieste aj otázka taká, už toľkokrát sme to tuná počuli, na jednej strane sú tu zdravotné poisťovne, ktoré generujú, generujú zisk, ale na druhej strane máme tuná nemocnice, ktoré generujú dlh a máme zadlžené nemocnice. Tak ja si kladiem otázku, tak ako je to možné? Ako je to možné? Zdravotné poisťovne, do ktorých musíme všetci zamestnanci platiť, všetci zamestnávatelia zo zákona máme povinnosť, teda majú stály ten príjem, tak ináč to je naozaj tak, ako Dodo Hlina to hovorí, že to je podnikateľské nebo, hej, keď ty zo zákona musíš platiť, ja mám súkromnú poisťovňu a ty máš ako tú povinnosť, keď nemáš, tak ťa naháňajú ešte aj k exekutíva, aj orgány činné v trestnom konaní. A na druhej strane, kde je to plnenie? Keď sú to poisťovne, sú tri zdravotné poisťovne, sú to poistenci, tam by sa dalo hovoriť o klientoch, možno vo všeobecnosti o tých poistencoch, tam by som si to skôr vedel predstaviť. Ale akonáhle ich klient ochorie, v úvodzovkách hovorím klient, stáva sa pacientom, je to pacient a tá poisťovňa má povinnosť sa podieľať finančne na tom, aby ten človek bol zabezpečený a aby jednoducho bola dôstojná starostlivosť o takéhoto človeka zabezpečená.
Nebudem nejak extra hovoriť, je už, ja som sa už pred takto viac než pred týždňom prihlásil do písomnej rozpravy, kým sme prišli tuná na radu, tak ubehlo strašne veľa času, a myslím si, že aj veľmi veľa invektív a urážok, ktoré tuná padli. A ja som bol tiež jeden ten, teda však ste ma mali možnosť tuná aj zažiť ako v tom priamom prenose, jednoducho šlo mi aj o to, aby sme skončili, myslím si, že aj jedna, aj druhá strana je veľmi, veľmi unavená z toho zbytočného sa tuná prekrikovania a možno toho urážania. Myslím si, že s odstupom času na tú istú vec sa budeme úplne inak ako pozerať a možno aj mnohí z nás budeme prehodnocovať, že, joj, možno toto som nemal povedať, možno som toho kolegu nemal uraziť, možno, možno to nemalo padnúť. Ale, tak ako sa to hovorí, to vyslovené slovo už nie je možné stiahnuť späť. A veľakrát to slovo je oveľa viac zraňujúcejšie, ako keď možno niekoho fyzicky napadneš. Slová vedia ľudí zabíjať. Vedia zabíjať.
No, viete, keď sa pozriem do tých papierov, svojich poznámok, tak stratím kontext, myslím si, že to je asi tak všetko, že čo som chcel povedať, to, čo som mal na srdci.
A možno ešte tak poviem, i možno tá ľavica a pravica, nemôžme my byť na jednej strane tí, ktorí vyžadujú si ústupky, do istej miery je, má to byť také vzájomné, hej. Ja vyžadujem možno politickú korektnosť alebo politickú kultúru, a vzápätí hneď na to sa správam nekorektne a politicky nekultúrne. Má to byť také obojstranné. Ale nemôžem ja palcom, aj tuná boli tie transparenty a rôzne nápisy, tam zlodej, chyťte zlodeja. Viete, ono to tak je, ja to tak, ešte tak na záver ako zopakujem. Keď ukazovákom, prstom ukazuješ na toho druhého, tak palec mieri na teba. A treba mať aj tú vlastnú sebareflexiu, hej. V prvom rade aj ukázať na seba a zrobiť si vlastnú sebareflexiu a vlastné spytovanie svedomia a potom možno poukazovať na druhého.
Ďakujem za pozornosť.
