51. schôdza

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážená Národná rada, členovia vlády, dovoľte mi, aby som podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky ospravedlnil z dnešnej hodiny otázok neprítomných členov vlády a oznámil ministrov poverených ich zastupovaním.
Na pracovnej ceste mimo Bratislavy je podpredseda vlády a minister financií Peter Kažimír, zastupuje ho minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter. Mimo Bratislavy na pracovnej ceste je minister školstva, vedy, výskumu a športu Juraj Draxler, zastupuje ho minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter. Otázky nie sú postavené na ministra obrany Martina Glváča a rovnako otázky nie sú postavené ani na ministra zdravotníctva Viliama Čisláka.
Pán podpredseda, som pripravený odpovedať na otázky Národnej rady.

Ďakujem pekne, vážený pán predseda.
Ešte mi, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som privítal na balkóne členov klubu dôchodcov mestskej časti Košice-Nad jazerom. Vitajte. (Potlesk.)
Teraz vás prosím, pán predseda vlády, aby ste v limite pätnástich minút odpovedali na vám adresované otázky podľa vyžrebovaného poradia.
Prvá otázka je od pána poslanca Petra Šucu a znie: "Pán predseda, 8. mája si pripomenieme 70. výročie ukončenia druhej svetovej vojny. Slovenský zväz protifašistických bojovníkov je organizácia ľudí, ktorí prežili strasti druhej svetovej vojny, mnohí ich priatelia padli v boji proti fašizmu. Myslíte si, že politici venujú dostatočnú pozornosť týmto ľuďom?"
Máte slovo, pán predseda.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som vo svojom vystúpení spojil odpovede na otázky pánov poslancov Petra Šucu a Pavla Gogu, obe sa týkajú 70. výročia ukončenia druhej svetovej vojny.
Pán poslanec Šuca sa pýta na to, či politici venujú dostatočnú pozornosť členom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a pán poslanec Goga na môj postoj k významu oslobodenia pre budúce generácie a možnému prijatiu uznesenia Národnej rady k ukončeniu druhej svetovej vojny.
Dámy a páni, 70 rokov je už čas meraný dĺžkou ľudského života. Kolotoč udalostí, ktorý prežívame, už zajtra prekryjú nové skutočnosti a o pár rokov sa dnešok stane témou v učebniciach histórie. Tá má odovzdať prežitú skúsenosť ďalším generáciám, aby neopakovali chyby minulosti a preto, aby poznali súvislosti a význam udalostí, ktoré prežili ich predkovia.
Poznanie histórie má ešte jeden význam. Malo by nás učiť k pokore, s ktorou prijímame život v mieri a k úcte k tým, ktorí stáli na strane pokroku a humanity aj za cenu vlastného života.
Keď sa pred 70 rokmi skončila druhá svetová vojna, ľudstvo bolo presvedčené, že takúto apokalypsu už nikdy nemôže zopakovať. Malo za sebou najstrašnejšiu vojnu vo svojich dejinách, na ktorej sa zúčastnilo 50 štátov a bojovalo v nej 110 mil. vojakov. Na všetkých stranách sa viedla s obrovskou brutalitou a civilné obyvateľstvo v nej trpelo oveľa viac než kedykoľvek predtým. Priniesla koncentračné tábory, v ktorých zomierali denne tisíce ľudí. Plánovalo sa vyvraždenie celých národov a židovský holokaust bol len začiatkom týchto plánov. Najničivejšie zbrane boli použité proti civilnému obyvateľstvu v Japonsku, rozbombardované Drážďany, masakre civilného obyvateľstva, vypálenie dedín Ostrý Grúň, Kľak a Lidice, to sú obrázky, ktoré videl každý stredoškolák. Počet tých, čo sa konca vojny nedožili, presiahol 50 mil. To je nespochybniteľná realita dôsledkov druhej svetovej vojny bez akýchkoľvek politických výkladov.
Realita druhej svetovej vojny poznačila aj Slovensko. Malo režim, ktorý dovolil vyviezť svojich občanov do nacistických koncentračných táborov, ktorý poslal slovenských vojakov do útoku na Poľsko. Vyslal svoje divízie na východný front. Ale bol to aj občiansky a vojenský podzemný odboj, ktorý vyvrcholil Slovenským národným povstaním proti pokusu Wehrmachtu o okupáciu Slovenska. A potom dlhých osem mesiacov prechodu frontu. Ťažké boje o Duklu v Dargovskom priesmyku, pri Liptovskom Mikuláši či na brehoch Hrona skropili krvou túto krajinu.
Po celom Slovensku máme, dámy a páni, vojenské cintoríny. Hroby Slovákov, Rusov, Ukrajincov, Rusínov, Rumunov, Poliakov, Francúzov, Nemcov, ale aj príslušníkov iných národov.
S úctou sa skláňame pred tými, ktorí obetovali svoje životy, a žiadne oslavné slová ani pamätníky nemôže zmierniť smútok.
Vyjadrenie úcty je však vyjadrením toho, že nezabúdame a vážime si každého, čo prispel k záchrane našej budúcnosti. Preto sme v roku 2013 prijali zákon o protifašistickom odboji, postavení a pôsobnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Zákon definuje, že protifašistický odboj ako národný boj za oslobodenie, ktorý sa začal formovať v roku 1939 a skončil po porážke nacistického Nemecka a oslobodením posledných častí Československa v roku 1945, má nezastupiteľné miesto v histórii Slovenskej republiky. Zákon je vyjadrením vôle vzdať úctu osobám, ktoré s nasadením vlastného života, osobnej slobody vystupovali v protifašistickom a protinacistickom odboji v Slovenskom národnom povstaní, v partizánskom hnutí, v zahraničnom odboji a ktoré sa stali obeťami fašizmu a nacizmu, perzekúcie, väznenia a núteného výkonu vojnových prác.
Rovnako v tomto duchu sme prijali v minulom roku zákon o poskytnutí jednorazového finančného príspevku vojnovým sirotám, ktorým rodičia alebo jeden z rodičov zahynuli ako príslušníci československých zahraničných a spojeneckých armád alebo ako účastníci domáceho protifašistického a protinacistického odboja v rokoch 1939 až 1945. Chceli sme tak reagovať na mimoriadne zložité a náročné podmienky, v ktorých vyrastali vojnové siroty, ale predovšetkým sme tým chceli ukázať, že táto spoločnosť nezabúda na činy ich rodičov aj po rokoch.
Slovenský zväz protifašistických bojovníkov združuje ľudí, ktorí budú nasledujúce dni pripomenutia konca druhej svetovej vojny prežívať oveľa intenzívnejšie ako tí, čo históriu vojny spoznali cez učebnicu alebo učebnice dejepisu. Mnohým zdravotný stav už nedovolí zúčastniť sa oficiálnych osláv a v tichosti domova si spomenú na roky mladosti, ktoré im zobrala vojna. O to väčšia úcta týmto ľuďom patrí.
Vážené dámy a páni, dnes je Slovenská republika takmer štvrťstoročný štát, ktorý uznáva trvalé morálne hodnoty ako piliere svojej štátnosti. Naše postoje reflektujú dávnejšie i nedávne historické udalosti a práve cez postoje k nim deklarujeme základné ľudské hodnoty, ku ktorým sa v rámci svetového spoločenstva otvorene hlásime.
Koniec druhej svetovej vojny bezpochyby privítal celý svet, aj občania tých štátov, ktoré boli porazené. Aj keď sa v hodnotení výsledku poslednej svetovej vojnovej katastrofy vzácne zhodujeme, spôsoby pripomenutia si tejto udalosti sú odlišné. Na tom nie je nič podivuhodné, ale ani pre nás akokoľvek určujúce.
Vďaka Slovenskému národnému povstaniu sme sa mohli postaviť na stranu víťazov a nepatrili sme medzi porazené štáty, čo neplatí napríklad o našich južných susedoch. Nešlo len o povinnosti vojnového odškodnenia, ale predovšetkým išlo o významný morálny kapitál v podobe postoja väčšiny obyvateľov nášho národa.
Oslobodzovacie boje na Slovensku, dámy a páni, trvali celkom 226 dní. Bojových operácií sa zúčastnilo takmer 2,5 mil. vojakov Červenej armády, takmer 60-tisíc príslušníkov 1. československého armádneho zboru, skoro 250-tisíc Rumunov. Boje v ťažkých terénnych a poveternostných podmienkach si vyžiadali vyše 60-tisíc sovietskych a vyše 10-tisíc rumunských vojakov. Zahynulo tiež viac ako 1 700 príslušníkov 1. československého armádneho zboru. To bola nemalá cena za slobodu Slovenska. A je legitímna otázka, či túto cenu môžeme prehliadnuť.
Aký význam má výročie oslobodenia a porážky fašizmu pre mladú generáciu, ktorá vojnu nezažila? Ako som povedal v úvode, znalosť histórie a jej súvislosti nás vedie k poznaniu, ktoré by nás malo ochrániť pred opakovaním chýb z minulosti. Na Slovensku žije už tretia generácia, ktorá nezažila vojnu. Mier u nás sa stal na desaťročia realitou, ktorú prijímame ako samozrejmosť.
8. máj 1945 nadobro skoncoval s časmi, keď fašizmus vstupoval do európskej politiky. Vojenskou silou spojencov bola definitívne porazená ideológia, ktorá sa snažila o ovládnutie sveta a nehanebne určovala, kto je nadčlovek a kto podradná rasa, i to, kto nemá právo na život. Aj preto sa dnes staviame na odpor každej ideológii, v duchu ktorej sa jej predstavitelia neštítia ničiť všetko, k čomu pociťujú nenávisť.
Slovensko nemá koloniálnu minulosť. Môžeme sa pochváliť, že jedným z atribútov našej politickej kultúry je výrazný antimilitarizmus. Táto prednosť sa na začiatku 21. storočia môže ľahko zmeniť na nevýhodu, pretože nemáme dobyvačnú minulosť. Nemáme ani tradície intelektuálnych sporov o vojne. Nielen americkí či ruskí, nemeckí alebo francúzski historici objektívnejšie skúmajú vojnové udalosti v širších súvislostiach a nachádzajú niekedy aj veľmi prekvapujúce skutočnosti. Čierno-biele videnie minulosti nahrádza objektívnejšie skúmanie vojnových udalostí. Ale základný odkaz je jednoznačný: porážka fašistickej ideológie. A je jedno, či bola v Nemecku, v Taliansku, v Maďarsku, ale aj na Slovensku, lebo aj tu boli jej výhonky.
Je však paradoxom doby, že takýto plastickejší a objektívnejší obraz o minulosti je zložitejší a bez hlbšieho poznania a záujmu aj ľahšie manipulovateľný. Aj preto sa stretávame s extrémnymi prípadmi neonacizmu a rasovej nenávisti, a preto má aj význam hovoriť o vojne.
Dámy a páni, tohtoročné 70. výročie ukončenia druhej svetovej vojny oslávim počas trojdňového spomienkového programu, v rámci ktorého si uctím pamiatku padlých vojakov na Slovensku, v Poľsku a v Ruskej federácii. Konkrétne vo štvrtok 7. mája sa v poľskom Gdansku pokloním pamiatke obetí vojny pri pamätníku Westerplatte. O deň neskôr, v piatok 8. mája, si udalosti spred 70 rokov pripomeniem na slovenských celonárodných oslavách v Liptovskom Mikuláši. A trojdňový program ukončím v sobotu 9. mája v Moskve. Spoločne s prezidentom Českej republiky sa pokloním pamiatke obetí pri pamätníku neznámeho vojaka v Alexandrovskej záhrade.
Sledoval som diskusiu na túto tému v médiách. Jednoznačne a ľahko identifikovateľne orientované médiá začali spochybňovať a začali porovnávať, no najmä pokúsiť sa presvedčiť občanov, že Fico robí chybu. Odkazujem všetkým jednoznačne, urobil by som chybu, keby som sa tej pamätnice nezúčastnil. Tá chyba by sa totiž prirátala k našej republike, nie k mojej osobe. Pretože by spochybnila jednu vzácnu a mravnú zásadu, ktorá tvorí pilier našej štátnosti, a tou je postoj k fašizmu, protifašistickému boju a úcta k jeho obetiam. (Potlesk.)
Krajiny Európskej únie sa dohodli, že na vojenskej prehliadke budú prítomní veľvyslanci členských krajín Únie, ktorí sú v Moskve akreditovaní za dané krajiny. A pokiaľ ide o ľudí, ktorí sa majú zúčastniť kladenia vencov v Moskve, objavujú sa ďalšie a ďalšie mimoriadne zaujímavé mená. Spomína sa Organizácia Spojených národov a ďalšie významné inštitúcie, ktoré by mali byť zastúpené.
Cítil by som sa veľmi zahanbene, ak by sme podľahli tlaku len preto, lebo sa história znovu politizuje a účelovo zneužíva. Slovensko si musí a chce pamätať obete, ktoré si vyžiadala druhá svetová vojna. Slováci si musia a chcú pamätať zverstvá, ktoré napáchal fašizmus.
Pripadá mi zvlášť nedôstojné, že sa z témy osláv 70. výročia konca druhej svetovej vojny stala politická téma. Nemiešajme účelovo minulosť a súčasnosť a nevytvárajme nezmyselné konštrukcie, pretože nemôžu obstáť vo svetle historických faktov. Nikdy sme nespochybňovali podiel, ktorý na víťazstve nad fašizmom mali západné mocnosti, najmä po tom, keď otvorili v roku 1944 druhý front. Ale nikto nemôže spochybniť skutočnosť, že najväčší podiel na páde fašizmu a na víťazstve v druhej svetovej vojne mala vtedajšia Červená armáda a národy Sovietskeho zväzu. (Potlesk.) Nerobme teraz umelé kroky, aby sme za každú cenu vytĺkali ľuďom z hlavy to, čo je historicky nespochybniteľné. Neurážajme odkaz tých, vďaka ktorým môžeme žiť v mieri a slobodne.
V súvislosti s prijatím uznesenia Národnej rady k 70. výročiu ukončenia druhej svetovej vojny a víťazstva nad fašizmom vítam iniciatívu poslancov, pretože ňou vyjadrujete svoj postoj k najvýznamnejšej udalosti v dejinách 20. storočia. Vyhlásenie je vyjadrením úprimnej vďačnosti všetkým príslušníkom národov, ktorí prispeli k porážke fašizmu a nacizmu. Zároveň je aj apelom na zodpovedné a mierové riešenie súčasných vojnových konfliktov.
Dámy a páni, vojnový cintorín v Liptovskom Mikuláši sa stane už zajtra centrom pripomenutia si konca druhej svetovej vojny tu u nás na Slovensku. Oficiálny pietny akt za účasti prezidenta, členov vlády a vás, poslancov Národnej rady, doplní sprievodný program osláv mierového života v meste. Bude to dôstojná spomienka.
Dovoľte mi na záver vysloviť želanie, aby sme si krátkou spomienkou uctili obete druhej svetovej vojny aj v súkromí našich domácností a viac si uvedomili, že mier naozaj nie je žiadna samozrejmosť.
Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predseda, za odpovede na písomné otázky poslancov.
Teraz, kolegyne, kolegovia, pokračujeme odpoveďami členov vlády na otázky poslancov podľa vyžrebovaného poradia.
Prvá otázka je od pani poslankyne Magdalény Vášáryovej na podpredsedu vlády a ministra Kaliňáka, ale pani Vášáryová práve vchádza do sály, takže otázka pani Vášáryovej na podpredsedu vlády Roberta Kaliňáka znie: "Pán minister, vašou novelou o archívoch a registratúrach, ktorá je pred druhým čítaním, zanikne Archív hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, pretože sa zlúči so Štátnym archívom v Bratislave bez náhrady. Štátny archív v Bratislave je navyše rozsahom a kvalitou fondov menej významný ako Archív mesta Bratislavy, ktorý má 900 rokov a je tak jednou z najstarších kultúrnohistorických inštitúcií Bratislavy. Prečo ignorujete námietky a pripomienky odbornej obce, aby zostalo samostatné postavenie Archívu mesta Bratislavy, a týmto ho ničíte a Slovenská republika sa tak stane jediným štátom Európskej únie, ktorá nebude mať archív svojho hlavného mesta?"
Slovo má pán podpredseda vlády Robert Kaliňák a prosím ho, aby oznámil ukončenie odpovede.

Ďakujem pekne, vážená pani poslankyňa. Vážený pán predseda, dámy poslankyne, páni poslanci, no, pravdou je, vážená pani poslankyňa, že, áno, Bratislava je jediné európske mesto, ktoré nemá archív hlavného mesta. Proste ho nemá. Tento archív sa tak iba volá, ale faktom je, lebo porozumel som aj znenie tej otázky, v ktorej ste vlastne uviedli, bolo, by som povedal, takou citáciou odborníkov, ktorí vám túto otázku dali, čo je dobré, lebo to ako je v poriadku, len tam je trochu inakší problém ako ten, ktorý vlastne v tejto chvíli pomenúvame.
Problémom archívu, vôbec archívov je už to, že ich máme a vedieme ich v rámci ministerstva vnútra. To je, pri.................. (pozn. red.: rýchlo vyslovené) sme viackrát, sme hovorili o tom, že môžme začať diskutovať o tom, aby toto bola právomoc ministerstva kultúry, je to prirodzenejšie, lenže tam potom opätovne vstupuje odborná časť, že my laici vnímame archívy skôr ako určité uchovávanie historických hodnôt listinného charakteru. No, ale to je len jedna polovička z činnosti, ktoré archívy robia, pretože tá história je už teraz, keď som začal hovoriť, už bola história, preto archívy nepretržite vlastne robia registratúry a archivovanie všetkých dokumentov, aj súčasných, aj tých, ktoré vznikli včera, aj posledného rozhodnutia mestských podnikov o tom, že budú meniť dajme tomu dopravný grafikon, je súčasťou slovenského archívnictva. A stávajú sa archívnymi dokumentmi v tom našom laickom ponímaní o 100 rokov a o 150, lebo vtedy máme pocit, že sú už staré.
Archívy prešli, tuším, pod ministerstvo vnútra niekedy okolo roku 2002, ak sa ja nemýlim, ale možno to bolo aj v inom roku, ale to nie je podstatné, v ktorom to bolo. Podstatné je, že v tejto chvíli je správcom štátnych archívov ministerstvo vnútra a celkom ich je 48. Archívy nekopírovali územnosprávne členenie Slovenska, z toho dôvodu vlastne tá úprava smerovala k tomu, aby Bratislava, Trnava, Trenčín a všetky krajské mestá mali štátny archív, ktorý bude riešiť vlastne veci archívnictva v danom územnom celku, a pre niektoré mestá tak vyvstala situácia, ako je Bratislava, že vlastne formálne existujú dve inštitúcie, resp. v Bratislave až tri, teda my máme predovšetkým Slovenský národný archív, ktorý sídli v Bratislave, pochopiteľne, a máme Štátny archív Bratislava a Archív hlavného mesta Bratislavy.
Ten základný rozdiel medzi nimi je v tom, že jeden sa venuje proste činnosti regiónu bratislavského, dokonca aj trnavského a trenčianskeho, a druhý sa venuje, alebo mal by sa venovať, výsostne Bratislave. A štát supluje úlohu mesta už dlhé roky. Čo je najhoršie, že sa mesto k tomu správa neuveriteľne macošsky dlhé roky, bez akejkoľvek, po prvé ich vyhodili z Primaciálneho paláca, ja ako dieťa som v archíve strávil obrovské množstvo času, nie každý, ja som tú šancu mal vtedy, že som si podrobne mohol preštudovať originálne listiny, či už listinu, ktorá vlastne v roku 1291 urobila z Bratislavy kráľovské mesto, slobodné, a tak ďalej a tak ďalej, všetky tie ďalšie dôležité listy a vždy to bolo v Primaciálnom paláci a v Radnici. Z nejakých dôvodov to niekomu tam vlastne vadilo z mestských predstaviteľov a prehodil to na vtedajšiu Gorkého - dnes je to stále Gorkého? - je to stále Gorkého, do paláca, ktorý aj sčasti poškodil niektoré pamiatky, pretože vlastne zatiekol. Ale potom boli vyhodení aj odtiaľ a dneska sídli to, čo podľa toho názvu sa dohodnime, ako hovoríte, pani poslankyňa, v škôlke v Petržalke.
Jedna z najunikátnejších vecí, ktoré archív má, je knižnica, ktorá je veľmi osobitá, a vlastne ten archív naozaj sa buduje alebo zbierajú sa tie listiny stovky rokov vlastne od času, kedy nás Přemyslovci vypálili a spálili všetky historické dokumenty Bratislavy, čo je teda, bohužiaľ, škoda, ktorú ale nevrátime naspäť, ktorá vlastne hovorila o tej staršej histórii pred 11. storočím.
A mesto, my sme viackrát a nielen teda, teraz nemyslím seba, ale pamätám si, že to začalo ešte za ministra Ivana Šimka, potom minister Vladimír Palko, minister Martin Pado, ktorí sa snažili, že proste toto je mestská vec. Košice sa k tomu aj tak postavili, Košice si vybudovali svoj vlastný mestský archív, my sme dodali všetky dokumenty, ktoré patria mestu a sú späté s históriou mesta, sú tie vzácne, o ktorých pani poslankyňa napríklad hovorí, to všetko dneska už obhospodaruje mesto a je to proste mestský archív mesta Košice. A teda nepatrí do sústavy štátnych archívov.
My sme v tomto zákone upravovali sústavu štátnych archívov. Niektorí odborníci usúdili, preto sa medzičasom tá zmena stala, čiže tá otázka je skôr staršieho dáta, lebo medzičasom vlastne ten názov ponechali, aby to teda existovalo ako archív, ale nikdy nebol plánovaný, zrušený, alebo byť zrušený bez náhrady. Lebo však nezrušíte ako vedenie, ako vedenie, pani poslankyňa, archívnych fondov, by ich nikto nelikvidoval, tie by boli naďalej proste vedené dokonca, bohužiaľ, aj v tých istých priestoroch, časť sme zachránili a presunuli do sídla Slovenského národného archívu. Ale najväčší problém je, že teraz po takých viacerých urgenciách sa mesto ozvalo, verím, že nové vedenie k tomu bude mať iný vzťah, a teda že vlastne vznikne to, čo je naozaj dôležité a čo by malo byť, že bude existovať teda naozaj mestský archív Bratislavy pod kuratelou mesta so všetkými fondami, ktoré tam vlastne ministerstvo vnútra presunie, ktoré sa viažu výhradne k mestu Bratislava aj s celými historickými dokumentami a že dostane aj adekvátne sídlo alebo priestory k tomu vhodné, aby bádatelia mali prístup k tým dokumentom, lebo dnes k nim prístup nemajú.
To, čo sa dialo podľa zákona, no, ku knižnici, bohužiaľ, povedali, že vzhľadom na priestory nie je možné im to sprístupniť, čo je veľká škoda, lebo to je naozaj obrovská hodnota a dokonca zahraniční bádatelia majú o to veľký záujem, pretože nielen história Bratislavy je tam uvedená, ale tým, aké dejinné udalosti sa tam dejú, vlastne môžu tam nájsť aj svojich dejateľov, ktorí na návštevu Bratislavy prišli, čo je častokrát pre mnohých bádateľov veľmi dôležité.
Čiže zopakujem. Zákon riešil administratívne členenie a riešil vlastne infraštruktúru, ale čisto administratívnu, pretože ani priestory, ani presun ich, ani zrušenie, ani vyhodenie ľudí nebolo tohto súčasťou, len jednoducho v rámci štruktúry štátnych archívov v Bratislave má byť jeden, ktorý je pre tento región, a má byť teda bratislavský archív a má byť Slovenský národný archív, ktorý by mal byť ako tým stropom, dokonca uvažujeme nad tým, že vlastne by mal byť aj Slovenský národný archív hlavný zodpovedajúci za všetko archívnictvo na Slovensku, lebo zbytočne to aj na ministerstve v rámci odborov nejakým spôsobom riadime.
Čiže Archív hlavného mesta Bratislavy, alebo mestský archív, ako sa dlhé roky volával, tak to je vec, ktorú sa budeme snažiť, a ja som pripravený odložiť aj hlasovanie o tomto zákone, aby sme mohli urobiť nejaké zmeny, na september, kedy mesto prijalo predstavu, tak aby sme už ju mohli v tomto zákone zapracovať, delimitáciu. Zatiaľ tam je tá zmena, ktorú aj vy ste požadovali, aby naďalej existovali dve pracoviská, to znamená samostatný Štátny archív Bratislava a samostatné pracovisko Archívu hlavného mesta Bratislavy. To zatiaľ ostalo zachovávané, aj tá zmena vo výboroch prešla, ale dáme ešte čas do septembra, že ak mesto proste prejaví reálny, úprimný záujem, tak rovno do zákona zapracujeme, že sa delimituje tak, ako sa delimitoval v Košiciach, tak sa delimituje vlastne tento archív do rúk Bratislavy, aby všetky historické dokumenty, ktoré sú teraz "k mání", povedané hantýrkou, tak ich odovzdáme do rúk vlastne mestského archívu v Bratislave a my budeme naďalej vykonávať tú štandardnú štátnu archiváciu tak, ako máme. A je len otázka, či v budúcnosti dôjde k nejakej dohode s tým, že táto časť dedičstva a archivácie príde pod kultúru.
My sme ešte zmenili v tom zákone predovšetkým prístup k podnikateľom, lebo tí majú svoje archivačné povinnosti, akciové spoločnosti, eseročky, a tam vznikali rôzne nezmysly, akože keď ste boli akciovka, tak ste museli, keď ste boli v Trenčíne, museli ste dať svoje dokumenty Archívu mesta Bratislavy, keď ste boli eseročka, stačilo to dávať mestu. To je proste také zvláštne, čiže tam sa robí ako taký ústretový krok k tomu, aby jednoduchú činnosť mali predovšetkým podnikatelia, lebo tie dokumenty sa stávajú archívnymi, ale to je v poriadku, to je vlastne účelom toho zákona, a táto sústava je vec, ktorá môže podľa mňa počkať, v septembri, my potrebujeme iba účinný ten zákon dokonca kvôli transpozícii smernice, ale ak za tieto tri alebo štyri mesiace sa urobí dohoda s mestom, sme pripravení, aby teda tak to bolo, ako aj vy ste si v otázke želali, že hlavné mesto bude mať svoj archív, lebo v tejto chvíli ho nemá, a je to jediné hlavné mesto, ktoré vlastný archív jednoducho nemá. A supluje túto úlohu štát, čo teda v každom prípade nikde inde nie je tradíciou.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán minister.
Pani poslankyňa chce využiť právo položiť doplňujúcu otázku, má slovo.

Ďakujem pekne, pán minister, oceňujem, že ste si naštudovali nejaké veci. Áno, tá knižnica má 100-tisíc zväzkov a ten archív je kompletovaný od stredoveku. Tu ide o to, že vlastne vaši pracovníci vôbec nebrali do úvahy uznesenie Vedeckej archívnej rady, napríklad. Vôbec to nerešpektovali. To znamená, my sme sa dostali so zákonom, ktorý bez náhrady má zrušiť Archív mesta Bratislavy. Uznajte, že tam sme museli začať reagovať.
Poznám ten pozmeňovací návrh z 30. apríla, ktorý teda tiež vznikol asi pod určitým tlakom, ktorý sme urobili, ale čo to znamená, keby teda to zostalo tak. Ináč vítam to, že teda by sa o tom hlasovalo až v septembri, keď sa mesto rozhodne. Ja som za to, aby sa konečne mesto rozhodlo, pretože nechcem, aby Bratislava bola jediné hlavné mesto Európskej únie, ktoré nebude mať svoj archív. A pritom my ho máme 900-ročný. No tak už o čom?
Iná vec je, samozrejme, poznám tú škôlku, mám vždy problém ju nájsť, bola som tam aj teraz znovu, poznám to, je to nedôstojné, je to dehonestujúce, je to absolútny obraz nášho vzťahu k tomu.
Ale moja doplňujúca otázka teda je, že budete teda čakať na rozhodnutie mesta do septembra, áno, aby ste, chcem to potvrdiť, hej, aby sa mesto rozhodlo, či si zoberie. Chcem pripomenúť, pán minister, že v roku 2007 som sa snažila pripraviť zákon, ktorý by tie historické časti archívov minimálne prehlásil za kultúrnu hodnotu a prešli by pod ministerstvo kultúry, lebo tak by to asi malo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Čas uplynul. Pán podpredseda, máte slovo.

To by bola asi polovička, pani poslankyňa, všetkých dokumentov, ktoré oni majú, ale nemyslím len Archív mesta Bratislavy, vôbec archívy k dispozícii, niekedy dokonca, teraz akurát som sa dozvedel, dnes, že aj niektoré iné historické archívne dokumenty, napríklad zo Spišskej Soboty, prešli do rúk cirkvi napríklad a už nemajú bádatelia k tomu prístup, lebo ich k tomu nechcú púšťať, čo je veľká škoda. Lebo potom pre koho tie historické hodnoty uchovávame, keď nie pre historikov, ktorí by mohli vlastne vydať svedectvo o vlastne našej histórii? Ale to je vedľajšie.
Ale čo je podstatnejšie, je, že ja som úmyselne nevstupoval do tohto zákona, pretože som ho nechal spracovať archivárom pre archivárov. No a ako to už na Slovensku býva zvykom, žiadna komunita nie je jednotná. A v podstate v pôvodnom návrhu, ktorý odchádzal z ministerstva na medzirezortné pripomienkové konanie, bolo toto, že tam aj Archív hlavného mesta Bratislava je. A len potom vlastne, po tom, ako si tam oni sadli, predebatovali, upravili zákon, ktorý ja som už predkladal vo vláde ako výsledok ich práce a povedal som, nebudem sa hrať ani na odborníka, ani nebudem teraz proste chrobák Truhlík, ktorý sa vyzná vo všetkom, ako ste si to vy pripravili, tak ja to proste predstavím. A tak to vlastne prišlo aj do parlamentu.
A ten pozmeňovák, ktorý poznáte, to je vlastne len navrátenie sa k pôvodnému textu, ktorý vlastne ministerstvo predstavilo.
Napriek tomu si myslím, a tu je odpoveď na vašu otázku, že je prioritou a tak by to malo byť, nielen preto, že sa to sluší a patrí v Európskej únii, čo je dôležitý argument, lebo je to trochu zahanbujúce, ale preto, že je to najvhodnejšie pre osud tých dokumentov do budúcnosti, aby to spravovalo hlavné mesto Bratislavy ako svoju perlu, ako svoju hrdosť, ktoré je súčasťou kultúrneho dedičstva mesta Bratislavy.
A preto sme pripravení a nebudeme čakať na odpoveď Bratislavy, ale budeme aktívni, pretože nie ja, ale aj moji predchodcovia, minimálne štyria, neustále žiadali Bratislavu, aby na to reagovala. Ak teraz je tu nové vedenie mesta a viem, že sa už kontaktovala pani námestníčka primátora, tak budeme veľmi aktívne pôsobiť k tomu, aby sa to stalo a archív vlastne prešiel, ale teda vlastne jeho obsah. Pretože to, ako vyzerá škrupinka, je v podstate jedno, pre nás má byť podstatnejší ten obsah. Ten obsah sa vlastne odovzdá, oni naďalej budú robiť aj novú registratúru určite, lebo sú tam rôzne povinnosti aj nových subjektov, čiže to bude naozaj živý organizmus, nebude to len vlastne sklad archívnych dokumentov. A to by bolo najideálnejšie riešenie, preto som povedal, že ak teda nás neohrozuje tá smernica, ktorá má byť prijatá do konca roka, tak do septembra máme určite čas, aby to rokovanie prešlo a v septembri urobili také zmeny, ktoré by umožnili vlastne prechodu toho archívu pod mesto Bratislava.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán podpredseda.
Kolegyne, kolegovia, ako druhá otázka bola vyžrebovaná otázka Petra Osuského, ktorú položil ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky Tomášovi Borcovi a znie: "Vážený pán minister spravodlivosti, aké drahé by podľa vás bolo sprístupnenie registra diskvalifikácií podľa novely Obchodného zákonníka na webe? Vysoké náklady ste totiž uviedli ako dôvod, pre ktorý nebol prijatý pozmeňujúci návrh na sprístupnenie tohto registra verejnosti, ktorý podali poslanci Eugen Jurzyca, Jana Kiššová a Lucia Žitňanská."
Nech sa páči, pán minister, poprosím oznámiť ukončenie odpovede.