51. schôdza

Ďakujem pekne. Ja by som chcel dať procedurálny návrh, aby predsedajúca odpovedala na otázku poslanca Daniela Lipšica. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, ja by som chcel dať procedurálny návrh, aby to hlasovanie o uznesení bolo vyhlásené za zmätočné a aby sa k nemu otvorila aj rozprava. Ja som tiež nehlasoval, aj keď som chcel, ale mali sme pripravený pozmeňujúci návrh, kde sme chceli upraviť text tohto uznesenia tak, aby okrem zločinov fašizmu odsúdil aj zločiny komunizmu, a nebolo nám umožnené tento návrh uviesť. (Sústavný ruch v sále.)

Vážená pani podpredsedníčka, vážení kolegovia, vážený pán spravodajca, všetci sú zadiskutovaní, na odchode na výbory a na obed, ale teda dovoľte ešte 4-5-minútový príspevok k tejto téme.
Už som konštatoval v nedávnej rozprave k zahraničným problémom, že zahraničná politika a európska politika najmenej polarizuje Slovensko a aj vzťahy koalície a opozície, to je zaujímavé konštatovanie. Zas na druhej strane pán Kollár, ktorý hovoril, iste mal v niečom pravdu, že tá kvalita aj kvantita zasadania európskeho výboru by iste mohla byť aj lepšia. Zas na druhej strane, keď tam dával za vzor Snemovňu lordov, tak neni to celkom dobrý príklad, lebo my teda lordov v našom ani v európskom zahraničnom výbore nateraz nemáme, takže ťažko môžeme im konkurovať.
Opozícia dostáva možnosť naozaj sa v európskom výbore vyjadriť, v tomto smere to potvrdzujem, a neni to nejako limitované, to rád potvrdzujem. Bol som na zasadaniach parlamentných tuná v parlamente, kde mi dala súčasná koalícia jasne najavo, že si v opozícii, ty máš menšie slovo alebo vôbec pri rokovaniach, nechcem ich tu pripomínať. V tomto európskom výbore naozaj v tomto smere vládne demokracia, aj keď fakt, že sa tam v podstate nič z opozície nepresadí, ale aj oplodniť nejakou myšlienkou dobrou neni zlé.
Konštatujem, že tento výbor je skutočne omnoho dôležitejší, nerád to hovorím, ako zahraničný, bol som predtým aj v tom. To, že napríklad pozývame alebo pozývajú sa veľvyslanci, to je veľmi dobré, to je zaujímavé, že sa dozvieme z prvej ruky, môžme sa ich pýtať, kritizovať, v tom je dobré pokračovať, to by mohol aj zahraničný v tom pokračovať, proste aspoň začať s tým, možnože už niečo také bolo, ja som to ešte nezachytil.
No a tento výbor európsky pred zasadaním Európskej únie, Európskej komisie on vlastne odobruje tie materiály, čiže to je v tomto smere dôležité, aj keď môžem konštatovať, že ešte neskoršie, že ako to naozaj vidím, no.
Mne sa zdá, že aj európsky výbor ide málo do pléna, nedáva svoje témy, ktoré by prevzalo plénum. Toto robí vlastne len opozícia, aj ja, ale aj mnohí iní dávali tému Ukrajina, Rusko, Sýria, europrojekty, prenasledovanie kresťanov, prenasledovanie za názor, európske predsedníctvo, opakovane, ale nikdy do pléna takýto bod neprišiel. Čiže v tomto smere konštatujem, že plénum okrem naozaj správy ministra Lajčáka, prípadne ešte niečoho iného, nejakých zmlúv, vlastne málo hovorí o zahraničných problémoch, to je pravda. V tomto smere iné parlamenty sú omnoho aktívnejšie.
Takisto určité svoje uznesenia vo výbore keby sme schvaľovali, čo nerobíme, tak by zarezonovalo, že ten a ten výbor urobil také uznesenia k tej a tej téme zahraničnej, toto by mali aj iné výbory, aj zahraničný, aj ľudskoprávny snáď robiť viac, sa pokúšať aspoň o to. Obávam sa, že nateraz opozícii ešte nič neprešlo, čo sa týka nejakého uznesenia, alebo veľmi, veľmi málo. Ja vždy hovorím, aj Kongres USA, kde som mnohokrát bol, aspoň zo tri-štyrikrát, a vždy som bol prekvapený, jak v tých výboroch sa všetci poslanci snažili zapísať tým, že tam navrhli nejaké uznesenie, ktoré prešlo. A tam aj republikáni, aj demokrati veľmi často hlasovali spolu, lebo to bolo stanovisko amerického Kongresu alebo výboru k niečomu. A v tomto smere my toto absolútne nevyužívame, to je podľa mňa chybou, lebo my môžme mať svoj názor, ktorý proste je náš, a nemusíme sa na to veľa pýtať a myslím, že tie názory aj v tom zahraničnom výbore, aj v európskom sú niekedy dobré a inšpiratívne.
Cez výbor, a to je troška deprimujúce, aj v tejto správe sme videli, že sú tam stovky rôznych smerníc európskych, právnych aktov európskych, je to obrovský počet, sa to valí cez výbor a fakt, že nemá to ani kto poriadne čítať a málokto to pripomienkuje. Ja som zachytil raz, že sme niečo s cigaretami pripomienkovali, kde sa má fajčiť, kde sa nemá fajčiť. Ale v tomto smere sme asi rezignovali, že vlastne tie smernice idú, valia sa, ovplyvňujú nás, keď príde nejaký zákon nový k nám a povie sa, že je to smernica, tak v podstate všetkým ovisnú uši a vlastne k tomu netreba žiadna diskusia, lebo je to smernica, je to uznesenie, je to právny akt. V tomto smere ešte musíme porozmýšľať, čo by sme mohli spraviť, aby sme tieto právne akty nejako ovplyvnili. Aj naši poslanci v Európe v tomto smere sú slabí na to, aby niečo zásadne ovplyvnili, čiže sa to valí, Európsky parlament nemá legislatívne právomoci, robí to Komisia, tam to ide atď. Čiže tam je ešte čo zlepšovať.
No a posledná poznámka je taká, že vlastne cez náš výbor idú ľudia do Bruselu na rokovania. Oni vlastne ako keby získavali z tohto výboru, jasné, iba náhradníkov, prepáčte, mandát na rokovania v Bruseli. Čiže to je vysoký mandát, iný vlastne ten vládny člen alebo premiér nedostane, len tento a v tomto smere sa tam tiež vždy dosť diskutuje aj s premiérom, aj s ďalšími, ale nikdy si nedovolíme niekoho niečím zaviazať, aby toto presadzoval alebo toto nepresadzoval, proti tomuto bol. Proste berieme za bernú mincu to, čo sa pripraví do toho uznesenia, aj keď o tom diskutujeme, proste to ide nejako dostratena.
Posledné, čo som chcel povedať, to mi teraz napadlo, že tento európsky výbor, napríklad včera som to pochválil na výbore, mal naozaj veľmi pekne pripravenú administratívu, ku každému bodu jasné dôvody, jasné uznesenia, čo sa týka, boli to dve teraz zasadania v Bruseli, čiže to neviem, či je to zásluha predsedu, ja si myslím, že nie, ale skôr administratívy výboru, ale možno aj predsedu. Lebo málo na ktorých výboroch je tak, bolo precízne napríklad pripravené všetko tak, ako som to včera zažil. Čiže to zas treba oceniť.
Ďakujme.

Ďakujem. Neviem, materiál, ktorý si včera tak vysoko hodnotil, bol z ministerstva hospodárstva. Len chcel by som povedať možno dve poznámky, bolo spomínaných viacero vecí, ktoré spomínal Jozef Kollár, a je to už evergreen, takže k tomu sa vyjadrovať nechcem.
Chcel by som povedať iba jednu vec, čo sa týka možnosti komisií a subkomisií, aj včerajší článok hovorí o tom, že viac ako 400 mld. plánuje Európska únia vytvoriť alebo ušetriť, alebo nagenerovať dotvorením jednotného digitálneho trhu. A ja žiadam opakovane výbor a jeho predsedu a predsedu parlamentu, aby sme komisiu priamo pod európskym výborom, ktorá sa bude venovať digitalizácii, internetizácii, zriadili. A využívam aj túto možnosť, keďže doteraz to v pléne nebolo, aby sme pri správe, kedy často, a stotožňujem sa s tým, že často rokujeme vo veľkom formalizme, tak aby sme okrem tých finančných tém, ktoré spomínal Jožo Kollár, sa zamerali aj na vytvorenie komisie, ktorá, si myslím, že presne rieši a otvorí ten priestor na možné diskusie aj s otvoreným koncom, aj s tými ľuďmi, ktorí sa diskusii zúčastniť chcú možno cez výborovo s hospodárskym výborom a podobne. To je jedna poznámka.
A druhá poznámka. Chcel by som, aby sme predošli z hľadiska notifikácie s ECB, je to téma európska, a dúfam, že keď to predložíme možno aj s predsedom výboru, tak toto plénum schváli do budúcna to, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Jožko, áno, ty si včera pochválil materiály, že sú veľmi dobre pripravené, ale nielen včerajšie, ty si hovoril, že všeobecne výbor pre európske záležitosti má pripravené dobré materiály. Samozrejme, je to aj zásluha pána predsedu. A tiež na tých výboroch tie debaty bývajú demokratické, každý má slovo, môže sa pýtať, dostane odpoveď, znovu sa môže opýtať.
Ale je smutné, že kritizujú krátkosť času tí, ktorí chodia na tie výbory pomenej, alebo teda prídu neskoršie, alebo skorej odchádzajú, takže na tom to je smutné, že práve tí robia tú kritiku.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Nechcel by som dlho zdržovať vecami, ktoré ja považujem za viac-menej formálne, ja som skôr vždy bol na tú obsahovú diskusiu a otázka procedúr a toho, že kto kedy chodí na obed, kto chce v akom čase rokovať a podobne, neviem, to by sme si mali asi poriešiť možno osobne a nezaťažovať tým verejnosť.
Ale len vysvetlím naozaj svoj postoj a už som to naznačil. Moja životná filozofia naozaj je, že venujme sa veciam, na ktorých skutočne záleží, a práve preto aj tento výbor týmto spôsobom vediem. Nevenujeme sa tisíckam technických smerníc, kde neexistuje priestor pre politickú diskusiu, pretože je to čisto odborná vec, ale, samozrejme, pokiaľ kolegovia z opozície by mali záujem o ktorúkoľvek technickú smernicu, otvoriť ju, hneď na prvom rokovaní výboru som povedal, máte možnosť a nijakým spôsobom vám nebudem brániť.
Dokonca existuje v rokovacom poriadku také usmernenie, že musí byť tretina poslancov na to, aby bol zvolaný mimoriadny výbor, ale také niečo u nás v zásade neplatí. Stalo sa dokonca, myslím, pri pánovi Kollárovi osobitne, ktorý by asi nenazbieral tú tretinu, že chcel rokovať o nejakej téme finančnej, no sme rokovali o tej finančnej téme. Došiel minister Kažimír, došiel alebo štátny tajomník Hudák. Čiže to proste stačí povedať, tam sú tie neformálne väzby veľmi silné a ja by som nechcel brániť v diskusii o týchto témach úplne nejakým spôsobom a zaráža ma tá kritika, že sa kolegovia, ktorí rozprávajú na tom výbore naozaj 40 minút, každý, venujú tomu, že majú málo priestoru. No tak, nemal som niekedy pocit, stane sa situácia, ako bolo s eurokomisárom Šefčovičom, že proste po troch mesiacoch dohadovania termínu, ktorý mal nabitý, sme proste museli rokovať spôsobom, že nebolo dosť času, mali sme tú hodinku. A proste to sú veci, ktoré neovplyvnite.
Rovnako sa stáva situácia, že, áno, keď rokujeme cez obed, tak je nevyhnutné prerušiť rokovanie. Ale opäť, stala sa takáto situácia nedávno, pán minister Kažimír takto musel odísť, lebo už, resp. my sme už museli ísť na rokovanie pléna, no tak sme sa dohodli, že budeme v diskusii pokračovať o týždeň opäť v obednej pauze a mali kolegovia priestoru, koľko len chceli.
Čiže toto sú naozaj fauly zo strany pána Kollára, lebo takto to proste nie je. Je tu ten priestor. A to, že ja sa snažím ústretovo vyhovieť aj kolegom, aby som ich sem neťahal kvôli jednému technickému bodu, ak teda nie je niečo dôležité, to považovať za niečo zlé?
Tak pokiaľ je niečo dôležité, tak sme sa vždy stretli. Pokiaľ sú dôležité témy, ale keď má pocit pán Kollár, že potrebujeme sa zviditeľniť k nejakej téme, čo je prirodzená politická záležitosť, tak tie dve hodiny, myslím, že v tom výbore, z ktorých si on uchmatne 45 minút svojimi príhovormi, myslím si, že by malo byť dostatočné. Ale pokiaľ sa mu to zdá byť málo, ja opakujem, nemám problém s tým, každý deň vypisovať výbor, aby tam od ráno do večera bol, aj tak sedím od rána do večera na výbore a od rána do večera riešim európske záležitosti.
A mám pocit, že by bolo ďaleko produktívnejšie aj pre výbor, aj pre Slovensko a pre tento parlament, aby som ich riešil spôsobom, akým ich riešim, to znamená kontaktom s Európskou komisiou, kontaktmi s kolegami zo zahraničných a európskych výborov celej Európy a tam riešime tie dôležité veci. Riešime ich, samozrejme, na výboroch.
Len mám niekedy pocit, že, že niektorým kolegom z opozície uchádza podstata legislatívneho procesu Európskej únie. Ako národný parlament, resp. výbor, ktorý má tú právomoc z ústavy, nemôže legislatívne vstupovať do legislatívnych aktov, ako sa mu zachce. Tam sú naozaj, však Európska únia v rámci legislatívneho procesu funguje v podstate ako dvojkomorový parlament. To znamená, najskôr predkladá iniciatívu Európska komisia, tam asi nie je o čom, no ale potom na konci toho procesu to schvaľuje Rada Európskej únie, čiže to sú práve tie Rady, ktoré my konzultujeme s ministrami a robíme to pravidelne, a Európsky parlament. Národný parlament alebo výbor pre európske záležitosti nemá právo vstupovať do tohto procesu inak, ako námietkovo v subsidiarite a proporcionalite v začiatku legislatívneho procesu. Potom môže viesť viac-menej neformálny politický dialóg, čo veľmi robíme s Európskou komisiou. Áno, môže.
Pokiaľ sa nazbiera dosť národných parlamentov, môže dať žltú kartu, čo sa stalo dvakrát v histórii, to je naša šanca. Ale to musí byť zase, opakujem, argument, že toto by bolo lepšie riešené na národnej úrovni. Argument subsidiarity. Ale, preboha, nemôžete v situácii napríklad pri prokuratúre, taká sa nám stala situácia, tak v Lisabonskej zmluve je čierne na bielom napísané, že Európska prokuratúra má byť ustanovená, a potom sa niektorí kolegovia z opozície tvárili, že ale my to nechceme, lebo, a teraz mali ix politických dôvod, však v pohode, legitímne. Myslím, že pán kolega Fronc nechcel Európsku prokuratúru.
A ja som v tej chvíli hovoril, že nemôžeme argumentovať vecnými, obsahovými dôvodmi, prečo to nechceme. Pointa je, či to je, alebo nie je v súlade s princípom subsidiarity. No a proste keď raz je niečo napísané v Lisabonskej zmluve, tak to je s princípom subsidiarity, nie je to konfrontačné. To znamená, že tu musíme dodržiavať aspoň elementárne pravidlá, lebo inak tá diskusia nebude mať žiaden zmysel. A potom nám iba Komisia povie, čo aj, samozrejme, povedala, že tie argumenty národných parlamentov sú absolútne mimo misu, lebo tak to proste bolo. My musíme dodržiavať pravidlá a subsidiarita má svoj zmysel, aj keď sa často politicky zneužíva. Čiže ja budem naozaj vždy proti tomu, aby sme zneužívali princíp subsidiarity na politikárčenie.
Ale vrátim sa k tomu, ako funguje ten legislatívny proces. Európsky parlament. Čiže tam treba, samozrejme, veľmi aktívne spolupracovať s Európskym parlamentom, ja som mal párkrát, párkrát výmeny s kolegami poslancami Európskeho parlamentu, aby mohli častejšie chodiť na výbor. Opäť mali problémy s termínmi, lebo si oni plánujú spôsob, svoj pracovný harmonogram takým spôsobom, že im nevyhovovali tie termíny výborov. Nemám pocit, že by sa národný parlament mal prispôsobovať Európskemu parlamentu v tom, kedy zvolá výbor, ale, samozrejme, opakujem opäť, som ústretový, to znamená, dokonca som sa dohodol s kolegami z Európskeho parlamentu, že dám priestor poslancom EP, aby v periodickom, v nejakej perióde došli na výbor pre európske záležitosti jeden za SMER, druhý za opozíciu a prišli predstaviť iniciatívy, na ktorých im záleží. S touto tradíciou začneme asi o mesiac, príde pán poslanec Maňka a teraz myslím, že pani poslankyňa Záborská alebo pán poslanec Štefanec, teraz som si neni istý, a do budúcnosti toto chcem opakovať ďalej. Proste nech sme naozaj v kontakte s tými poslancami Európskeho parlamentu aj týmto formalizovaným spôsobom. Ale aj doteraz majú oni, samozrejme, právo a, žiaľ, nevyužívajú ho úplne dôsledne, právo chodiť na výbor, otvárať témy, pýtať sa, takisto ako každý z nás. To znamená, že ten vzťah s Európskym parlamentom je z tohto hľadiska nadštandardný a chcel by som to ďalej rozvíjať a budem robiť, samozrejme, aj, aj ústretové kroky v prospech poslancov Európskeho parlamentu, tak ako ich robíme v prospech opozície a potom, potom človek dostane kritiku od pána Kollára, že napriek tomu je to málo. No tak mám pocit niekedy, že za dobrotu na žobrotu. Lebo - už to naznačil kolega - nemám pocit, že by pán poslanec Kollár bol práve ten, ktorý by tam od rána do večera sedel alebo keby došiel na výbor, že by nezdúchol hneď, jak skončí finančná téma. No okamžite ide preč. A väčšinou si príde päť minút po tom, ako začne výbor. Ako aj to je spôsob, a potom dôjde a kritizuje, že teda rokujeme, rokujeme málo. No tak nech tam sedí aspoň v tom čase, keď rokujeme, keď hovorí, že rokujeme málo.
Ale nechcem sa venovať pánovi Kollárovi, ja mám pocit, že, že jeho kritika bola skôr politicky motivovaná, nechcem ísť určite do nejakej osobnej roviny. Opakujem len, radšej venujme vecnej a odbornej diskusii na výbore, a tu som, nechcem teraz dávať za príklad kolegov zo SMER-u, ktorí sa očividne venujú tým témam, ktoré, ktoré sú predmetom ich záujmu. No tak pán poslanec Kollár tu vyčíta poslancom SMER-u, že sú málo aktívni. Tak každý má svoju tému. Nikto z nás nie je chrobák Truhlík. No tak proste, keď sa venujeme predovšetkým finančným témam, máme pána poslanca Petráka, ktorý sa venuje finančným témam. Keď sa venujeme zahraničnej politike, máme pani poslankyňu Nachtmannovú, ktorá sa venuje zahraničnej politike. A takto by som mohol pokračovať. A tieto témy otvárame, lebo sú kľúčové. Sociálne témy - pani poslankyňa Vaľová. Takto to máme rozdelené. Fungujeme, normálna štandardná deľba práce, výdobytok civilizácie. Čo je na tom zlé? Ja sa, samozrejme, venujem alebo snažím vyjadriť za SMER v rámci výboru k viacerým témam, pretože tou problematikou žijem dennodenne. Ale to sú proste úplne normálne veci.
A opäť cítim takú tú drobnú aroganciu, že ako ja som ten najmúdrejší, tu niektorí páni opoziční poslanci majú ten pocit, ja som ten najmúdrejší, ja mám teraz tu právo mentorovať, kto sa ako vyjadruje. Ako načo toto je dobré? Sa tu hrať na to, že niekto je proste jediný odborne zdatný a ponižovať tých ostatných, lebo, lebo čo? Ako ubudne z toho človeka, keď prejaví úctu voči kolegom? Ja mám niekedy normálne zlý pocit z takýchto diskusií.
Pán poslanec Kollár očividne chce viesť tento typ diskusie a zažívame od neho potom na výbore také mentorovanie, ktoré mne naozaj nie je blízke. On potom začne, že kto z vás čítal túto správu, a teraz tak ten pyšný pohľad, že on si niečo prečítal. Dá sa aj tak. Dá sa aj tak, ja, ja by som tento druh arogancie nerád rozvíjal. (Reakcia z pléna.) Čiže... A správa navyše neexistovala, čo pán poslanec Viskupič správne povedal, ale ani som mu to nechcel pripomínať. Ja naozaj nechcem ponižovať ľudí. Proste načo? Načo? Nie každý má tú potrebu, skúsme fungovať ako normálni ľudia. Veď nemusíme spolu súhlasiť. Však predpokladám, že mnohí kolegovia z pravice asi majú problém s mojimi ľavicovými názormi a budem sa s nimi vytrvalo a vášnivo polemizovať a argumentovať, ale to neznamená, že ich mám teraz nenávidieť, že to má byť nejaký ľudský rozmer, nejaký konflikt. Politika je o tom, máme iné názory - demokracia. A teraz sa zhadzovať, ponižovať, nenávidieť, pretože máme iné názory? Mne to nie je vlastné. Mne to nie je vlastné a som ochotný, hovorím, k ústretovým krokom a k všetkým možným pozitívnym reakciám ku kolegom z opozície, nevidím problém v tom, že máme iné názory.
Takže z hľadiska kritiky pána poslanca Mikloška, inak veľmi pekne ďakujem pánovi poslancovi Mikloškovi, ktorý veľmi zdôraznil, že za prvé, že veľmi dobre pracuje odbor pre európske záležitosti, ktorý nám vypracúva materiály, a samotný výbor, chcel by som aj ja z tejto pozície oceniť prácu našich pracovníkov, ktorí pracujú naozaj veľmi dobre. Nie je pravdou, ako naznačoval pán kolega Viskupič, že by napríklad materiál k TTIP včera vypracovalo ministerstvo hospodárstva. Tak to keby vypracovalo ministerstvo hospodárstva, tak tam nenájdete iný kritický statement, a bolo to veľmi kritické, pretože u nás ľudia veľmi kriticky rozmýšľajú o týchto témach. A práve v tých témach, kde, kde cítim, že by sme mohli niečím prispieť, tie otváram. Viete, áno, pánovi Kollárovi prekáža, že vládni poslanci nemajú záujem sabotovať vládne, vládne pozície, náhrady. Ale však to je logika politiky. To ako keby vyčítal parlamentu, že schvaľuje vládne návrhy zákonov. No tak, pochopiteľne, sme vo vláde, sme vládni poslanci, pokiaľ máme nejaký problém s niečím, tak si to vydiskutujeme ešte aj predtým neformálne, nebudeme teraz využívať výbor na to, aby sme teraz potápali našich ministrov. To ak toto očakáva pán Kollár, tak nikdy nesplním jeho očakávania, nepovažujem toto za zmysel práce výboru.
Ale sú veci, kde máme, kde je priestor pre diskusiu, pretože aj poslanci výboru vnímajú niektoré európske témy veľmi kontroverzne. To znamená napríklad TTIP. TTIP, spomínaná dohoda o partnerstve medzi USA a Európskou úniou. Počuli ste pána ministra Lajčáka, ktorý veľmi priamočiaro podporuje TTIP, ale zoberte si názory poslancov výboru, ktorí sú veľmi kritickí. To je to je krásna ukážka toho, ako sa v SMER-e aj vo vláde diskutuje. Ako je parlament, ako tu funguje deľba moci, ako vieme diskutovať o veciach, ktoré sú európske, a na tie sa má zmysel sústrediť. Čiže nemá zmysel podľa mňa otvárať tie témy, kde je buď všeobecný súhlas, alebo nemáme čím prispieť, ale otvárame tie témy, kde môže existovať nejaká nezhoda, a to si vydiskutujme, to je otázka TTIP. Otvorili sme s pánom ministrom Kažimírom napríklad otázku Grécka. Alebo vzťahu ku Grécku. Ja som mal iný názor ako pán minister Kažimír, a to je úplne prirodzené. To je deľba moci medzi parlamentom a vládou. Tam, kde sú trecie plochy, tie diskutujme a myslím si, že na toto ten výbor slúži.
No a potom, samozrejme, opozícia má takisto právo mať iný názor. A opakujem, keď pán poslanec Kollár chce, vždy zvoláme výbor, väčšinou sú to finančné témy, tak vždy nakluše buď minister Kažimír, alebo pán štátny tajomník Hudák, ktorý má na starosti európsku agendu na ministerstve financií. Opäť spochybňovať to, že dôjde štátny tajomník, ktorý má túto agendu na starosti, pokiaľ je minister povedzme na vláde alebo pokiaľ minister má nejaké povinnosti zahraničné, neviem, aký má toto zmysel?
Zoberte si pána premiéra, ktorý má asi najnabitejší kalendár a harmonogram, harmonogram v tejto republike, a on na výbor, no hádam až na jednu výnimku, kedy proste sa to nedalo, lebo bol, myslím, práceneschopný, chorý, tak vždy na ten výbor príde. Pán premiér Fico je vždy na výbore a vtedy, keď raz nedošiel, tak poslal pána ministra Lajčáka. Toto pán Kollár nezmieni. Že proste toto je ten vzťah, ktorý si ja predstavujem.
Ale to platí aj pre ďalšie ministerstvá. Ministri chodia. Naozaj v prípadoch, že vecná agenda súvisí s náplňou práce pána štátneho tajomníka, som ochotný tolerovať, že príde štátny tajomník. Ale nestalo sa, že by chodili generálni riaditelia, nechcem to podporovať a budem vždy veľmi silne dbať na to, aby ten vzťah medzi parlamentom a vládou bol na tej najvyššej možnej úrovni. Čiže takúto kritiku takisto odmietam.
Vrátim sa k tomu pánovi poslancovi Mikloškovi, ktorý hovoril, že neprechádzajú opozičné návrhy. Len včera prešiel pozmeňovák pána Viskupiča. Pán Viskupič je opozičný politik. Ja si pamätám nedávno, keď bola veľká téma Rusko a tam naozaj bolo veľké napätie, lebo boli iné názory na Rusko alebo na tému Ukrajiny, tak prišiel pán Frešo s návrhom uznesenia ohľadom Ruska, dobre, zmenili sme si ho tak, aby sme, aby to vyhovovalo názoru väčšiny, lebo o tom je demokracia, ale pracovali sme s tým, s tým uznesením. To znamená, my nikdy nezamietame len tak hlava-nehlava len preto, že to je opozičné. Pracujeme s tými návrhmi, mám pocit, že tá atmosféra je relatívne konštruktívna. A to, čo predviedol pán Kollár, mi preto príde ako faul, lebo nie je to tak. Na tom výbore naozaj fungujeme, povedal by som, napriek tomu tvorivému nepokoju, napriek tomu, že spolu nesúhlasíme, fungujeme v relatívne konštruktívnej atmosfére a ja som rád, že sa diskutuje. Ja som veľmi rád.
Ja by som naozaj nechcel, aby sme tie veci brali čisto formálne, aby sme tam len tak sedeli, vypočuli si, aby štátny tajomník došiel a niečo prečítal, vypočujeme si, ideme na ďalší bod, na ďalší bod, toto nemá zmysel. Otváram iba tie veci, kde naozaj má zmysel politická diskusia. A takáto je moja filozofia, pokiaľ má niekto inú filozofiu, keď raz bude predsedom výboru, odporúčam realizovať.
Pán Kollár spomínal aj iné výbory. A tu si treba tiež uvedomiť tú politickú logiku tohto celého procesu. On hovoril o Veľkej Británii. Veľká Británia je jedna neuveriteľne euroskeptická krajina. Neuveriteľne euroskeptická. To na každom COSAC-u, COSAC, aby som hovoril aj kolegom, ktorí nie sú na výbore, COSAC, to je medzinárodné fórum, ktoré združuje výbory pre európske záležitosti z každého národného parlamentu, ešte aj niektorých nielen členských, ale ja nečlenských štátov Európskej únie, tak na každom tom COSAC-u sa vždy postaví ten britský predseda a vždy veľmi tvrdo útočí na Európsku úniu, na Komisiu, na akýkoľvek, náznaky silnejšieho európskej integrácie. No a pochopiteľne, štrukturálne za prvé Británia je silná krajina, ktorá má staf(???) na každú tému desiatich ľudí a platia možno sto odborníkov na témy, kde my naozaj nemáme možnosti také kapacitné, no ale ona logicky otvára témy, kde je kritická čoskoro vo všetkom, lebo Británia proste stojí jednou nohou von z Európskej únie už niekoľko rokov. No a to je logika toho politického procesu. Pochopiteľne, že predstavitelia, predstavitelia Labour, keby boli vo vláde, tak by asi mali možno iný postoj a možno by nevyužívali tie nástroje tak silne. Pre Britániu je to silná politická agenda. Tým pádom mám pocit, že aj na Slovensku tým, že existuje konsenzus na tom, že Európska únia a jej podpora si zaslúži, zaslúži podporu aj z ľavice, aj z pravice, nemám pocit, že by sme tu žili nejakými silnými európskymi témami. Keď sme nimi žili, to boli prípady eurovalu, prípad Grécka, prípad Ruska, a tak sme na výbore sedeli a rokovali neustále. Ja si pamätám, keď som začínal ako predseda výboru, euroval, to sme tam boli neustále. To boli veľké, vášnivé diskusie. To sme tým žili vyslovene aj v pléne. Ale, preboha, keď je to naozaj smernica o mandarínkach, nemá zmysel tu teraz zaťažovať nielenže plénum, ale vôbec diskusiu, politickú diskusiu na pôde výboru.
Čiže opakujem, vždy sa budem zameriavať na tie veci, na ktorých záleží, a kde Slovensko môže nejakým spôsobom prehovoriť.
A súvisí to aj s tým, čo pán kolega Kollár povedal, že Británia má mnohokrát častejšie možnosť prehovoriť do týchto vecí, a takisto Nemecko, takisto Francúzsko, ako Slovensko, ale Slovensko si musí vedieť potom vybrať, kde sú tie témy, ktoré sú tie najdôležitejšie pre nás, pre náš životný záujem, a práve tie sa snažím vo výbore diskutovať. Ja si myslím, že to je napríklad TTIP, ale aj mnohé finančné témy, ktoré otvárame, vrátane únikového balíku momentálne a ďalšie alebo vrátane FTT, čiže daní z finančných transakcií, a tých tém je veľmi veľa, alebo vrátane zahraničnej politiky otázky mieru, otázky vzťahov s Ruskom a podobne.
Takže taká je moja filozofia, nechcel by som dlho hovoriť, už to teda, samozrejme, ukončím do tej dvanástej, aby sme to zbytočne nenaťahovali. Ja chcem vyzvať kolegov z opozície, s ktorými mám inak normálne úplne normálny vzťah, ale to je, to je čaro politiky, že korektný vzťah v súkromí, a mimo, mimo kamier je jedna vec a potom, keď sa človek postaví pred tie kamery, tak má potrebu útočiť na, na, ako to predviedol jeden kolega, možnože, možnože to asi patrí k politike, zvykám si, už za tri roky som si zvykol na všeličo.
Ale chcel by som napriek tomu, napriek tým útokom vyzvať kolegov z opozície, aby sme pokračovali v tej diskusii, aká, aká je na výbore, a pokiaľ majú záujem o nejakú tému, stačí mi prísť povedať, napísať mail, si pamätám spoluprácu s pánom poslancom Štefancom, ktorý bol podpredseda výboru, no hocikedy mal potrebu zvolať nejaký výbor k nejakej téme, nikdy som mu v tom nebránil, a nepotreboval tretinu poslancov. Akoby, keby som sa bol striktne držal rokovacieho poriadku, tak by som ho tam naháňal, či máš podpisy, či máš všetko, kľudne sa bavme o čomkoľvek, lebo však o tom je tá demokracia, že sa o tých veciach bavíme. Ale vyčítať nám, že potom schvaľujeme vládne pozície, keď sme vládni poslanci, to je, to už naozaj mimo.
Veľmi ma zaujalo, zaujala, keď som sa pred asi týždňom stretol s predsedom výboru Bundestagu, európskeho výboru, ktorý tu bol na návšteve Slovenska, ktorý mi potvrdil, že nie je dobré, aby sme boli zahltení technokratickou agendou, aby nám úradníci vnucovali témy. A toto je filozofia, ktorú chcem aj ja vyznávať. On to hovoril v súvislosti s CASAC-mi. Mne sa naozaj niekedy tí poslanci alebo delegácie stanú takými, by som povedal, nosičmi správ alebo poslami správ od vládnych úradníkov, zoberú papiere, prečítajú stanovisko krajiny a vybavené.
Pán poslanec Viskupič mi potvrdí, že my bojujeme za Slovensko alebo za témy naše na COSAC-och, a veľmi aktívne, a nikdy to neni čítanie nejakých pozícií, veľmi aktívne sa zapájame. A toto je dôležité, to pán, myslím, že pán Viskupič by mohol vysvetliť pánovi Lipšicovi, že to sa mýli, že to nie je dôležité, tie COSAC-y sú dôležité, tie medzinárodné fóra sú mimoriadne dôležité, možnože ďaleko dôležitejšie alebo ďaleko väčšie páky tam máme ako národný parlament, než formalizované žlté karty, ktoré reálne nemáme moc ako využiť, keďže vždy musíme nazbierať dosť národných parlamentov za krátku lehotu, čo je skoro nemožné a málokedy sa to podarí.
Čiže z tohto hľadiska si myslím, že práve fóra medzinárodné, ako je COSAC, majú zmysel a tam sme veľmi aktívni a to je veľmi dobré. No a na takýchto fórach by nemali technokrati, úradníci udávať tempo. Preto aj keď budeme my ako predsedajúca krajina, a pokiaľ by sa stalo náhodou, že by som mal k tomu čo povedať ešte aj v tom čase, to znamená v tom roku, keď budeme predsedať, tak by som chcel veľmi silne, aby sme sa venovali politickým témam, politickým, nie technokratickým, nie úradným témam, politickým témam, kde sa naozaj otvorene porozprávame o TTIP-e, kde sa porozprávame otvorene aj o otázkach migrácie možno, aj o otázkach sociálnej Európy, o tom, čo trápi občanov. Ako neriešme, naozaj, nejakú CCTB, nejakú finančnú vec, nejaké dane, ktoré proste sú tak technokratickou témou, ktorá zaujíma síce pána Kollára, on sa potom rád ako vyvyšuje, že ako on je ten najmúdrejší, ale v zásade bavme sa politicky, niečo, čo ľuďom môže niečo priniesť.
A toto je moja filozofia, tú budem ďalej, ďalej rozvíjať aj počas predsedníctva, ak budem mať na tú možnosť, alebo resp. budeme sa snažiť vplývať týmto smerom aj na prácu výboru.
No a posledná vec, výbor pre európske záležitosti je veľmi silný výbor, veľmi formálne silný výbor, jeden z najsilnejších v Európe, z toho hľadiska, aké má právomoci. My sme boli budovaní na škandinávskom modele, myslím, že podľa vzoru Dánska, kde zaväzujeme vládu a môžme dokonca meniť mandát premiérovi na Európsku radu, čo je veľmi silné. A na druhej strane je to, je to páka, ktorou môžme zastaviť nejaký prípadný exekutívny priestor, ale nie je to nevyhnutné zneužívať. A opakujem, tým, že vo výbore je väčšina poslancov vládnej strany, nie je našou ambíciou, aby sme teraz, aby sme teraz potápali pozície vlády. Čiže treba chápať aj tú formálnu ústavnú logiku, aj tú politickú logiku a mám pocit, že z toho vychádza to, čo na výbore vidíme, veľmi kvalitné diskusie, častokrát odborné, nie vždy konsenzuálne, ale o tom to má byť, bavíme sa vecne, odborne, argumentačne a polemizujeme, ale nakoniec poslanci SMER-u sa vedia zhodnúť s pozíciami vlády, ktoré si častokrát aj predrokujeme, a to je podľa mňa prístup, ktorý je oveľa, oveľa viac prospieva aj stabilite tejto krajine, stabilite tohto parlamentu a stabilite výboru pre európske záležitosti.
Páni kolegovia, ďakujem pekne za pozornosť a teším sa na ďalšiu spoluprácu aj s kolegami zo SMER-u, ktorých prácu si veľmi vážim, aj s kolegami opozície, ktorých prácu si vážim takisto, a verím tomu, že jedného dňa sa nám podarí zhodnúť na tom, že si budeme vážiť vzájomnú prácu alebo prácu navzájom a že takéto niečo si vypočujem aj od kolegov z opozície, bolo by to určite prospešné pre politickú kultúru na Slovensku.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážený pán podpredseda, vážená Národná rada, členovia vlády, dovoľte mi, aby som podľa rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky ospravedlnil z dnešnej hodiny otázok neprítomných členov vlády a oznámil ministrov poverených ich zastupovaním.
Na pracovnej ceste mimo Bratislavy je podpredseda vlády a minister financií Peter Kažimír, zastupuje ho minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter. Mimo Bratislavy na pracovnej ceste je minister školstva, vedy, výskumu a športu Juraj Draxler, zastupuje ho minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter. Otázky nie sú postavené na ministra obrany Martina Glváča a rovnako otázky nie sú postavené ani na ministra zdravotníctva Viliama Čisláka.
Pán podpredseda, som pripravený odpovedať na otázky Národnej rady.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som vo svojom vystúpení spojil odpovede na otázky pánov poslancov Petra Šucu a Pavla Gogu, obe sa týkajú 70. výročia ukončenia druhej svetovej vojny.
Pán poslanec Šuca sa pýta na to, či politici venujú dostatočnú pozornosť členom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a pán poslanec Goga na môj postoj k významu oslobodenia pre budúce generácie a možnému prijatiu uznesenia Národnej rady k ukončeniu druhej svetovej vojny.
Dámy a páni, 70 rokov je už čas meraný dĺžkou ľudského života. Kolotoč udalostí, ktorý prežívame, už zajtra prekryjú nové skutočnosti a o pár rokov sa dnešok stane témou v učebniciach histórie. Tá má odovzdať prežitú skúsenosť ďalším generáciám, aby neopakovali chyby minulosti a preto, aby poznali súvislosti a význam udalostí, ktoré prežili ich predkovia.
Poznanie histórie má ešte jeden význam. Malo by nás učiť k pokore, s ktorou prijímame život v mieri a k úcte k tým, ktorí stáli na strane pokroku a humanity aj za cenu vlastného života.
Keď sa pred 70 rokmi skončila druhá svetová vojna, ľudstvo bolo presvedčené, že takúto apokalypsu už nikdy nemôže zopakovať. Malo za sebou najstrašnejšiu vojnu vo svojich dejinách, na ktorej sa zúčastnilo 50 štátov a bojovalo v nej 110 mil. vojakov. Na všetkých stranách sa viedla s obrovskou brutalitou a civilné obyvateľstvo v nej trpelo oveľa viac než kedykoľvek predtým. Priniesla koncentračné tábory, v ktorých zomierali denne tisíce ľudí. Plánovalo sa vyvraždenie celých národov a židovský holokaust bol len začiatkom týchto plánov. Najničivejšie zbrane boli použité proti civilnému obyvateľstvu v Japonsku, rozbombardované Drážďany, masakre civilného obyvateľstva, vypálenie dedín Ostrý Grúň, Kľak a Lidice, to sú obrázky, ktoré videl každý stredoškolák. Počet tých, čo sa konca vojny nedožili, presiahol 50 mil. To je nespochybniteľná realita dôsledkov druhej svetovej vojny bez akýchkoľvek politických výkladov.
Realita druhej svetovej vojny poznačila aj Slovensko. Malo režim, ktorý dovolil vyviezť svojich občanov do nacistických koncentračných táborov, ktorý poslal slovenských vojakov do útoku na Poľsko. Vyslal svoje divízie na východný front. Ale bol to aj občiansky a vojenský podzemný odboj, ktorý vyvrcholil Slovenským národným povstaním proti pokusu Wehrmachtu o okupáciu Slovenska. A potom dlhých osem mesiacov prechodu frontu. Ťažké boje o Duklu v Dargovskom priesmyku, pri Liptovskom Mikuláši či na brehoch Hrona skropili krvou túto krajinu.
Po celom Slovensku máme, dámy a páni, vojenské cintoríny. Hroby Slovákov, Rusov, Ukrajincov, Rusínov, Rumunov, Poliakov, Francúzov, Nemcov, ale aj príslušníkov iných národov.
S úctou sa skláňame pred tými, ktorí obetovali svoje životy, a žiadne oslavné slová ani pamätníky nemôže zmierniť smútok.
Vyjadrenie úcty je však vyjadrením toho, že nezabúdame a vážime si každého, čo prispel k záchrane našej budúcnosti. Preto sme v roku 2013 prijali zákon o protifašistickom odboji, postavení a pôsobnosti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Zákon definuje, že protifašistický odboj ako národný boj za oslobodenie, ktorý sa začal formovať v roku 1939 a skončil po porážke nacistického Nemecka a oslobodením posledných častí Československa v roku 1945, má nezastupiteľné miesto v histórii Slovenskej republiky. Zákon je vyjadrením vôle vzdať úctu osobám, ktoré s nasadením vlastného života, osobnej slobody vystupovali v protifašistickom a protinacistickom odboji v Slovenskom národnom povstaní, v partizánskom hnutí, v zahraničnom odboji a ktoré sa stali obeťami fašizmu a nacizmu, perzekúcie, väznenia a núteného výkonu vojnových prác.
Rovnako v tomto duchu sme prijali v minulom roku zákon o poskytnutí jednorazového finančného príspevku vojnovým sirotám, ktorým rodičia alebo jeden z rodičov zahynuli ako príslušníci československých zahraničných a spojeneckých armád alebo ako účastníci domáceho protifašistického a protinacistického odboja v rokoch 1939 až 1945. Chceli sme tak reagovať na mimoriadne zložité a náročné podmienky, v ktorých vyrastali vojnové siroty, ale predovšetkým sme tým chceli ukázať, že táto spoločnosť nezabúda na činy ich rodičov aj po rokoch.
Slovenský zväz protifašistických bojovníkov združuje ľudí, ktorí budú nasledujúce dni pripomenutia konca druhej svetovej vojny prežívať oveľa intenzívnejšie ako tí, čo históriu vojny spoznali cez učebnicu alebo učebnice dejepisu. Mnohým zdravotný stav už nedovolí zúčastniť sa oficiálnych osláv a v tichosti domova si spomenú na roky mladosti, ktoré im zobrala vojna. O to väčšia úcta týmto ľuďom patrí.
Vážené dámy a páni, dnes je Slovenská republika takmer štvrťstoročný štát, ktorý uznáva trvalé morálne hodnoty ako piliere svojej štátnosti. Naše postoje reflektujú dávnejšie i nedávne historické udalosti a práve cez postoje k nim deklarujeme základné ľudské hodnoty, ku ktorým sa v rámci svetového spoločenstva otvorene hlásime.
Koniec druhej svetovej vojny bezpochyby privítal celý svet, aj občania tých štátov, ktoré boli porazené. Aj keď sa v hodnotení výsledku poslednej svetovej vojnovej katastrofy vzácne zhodujeme, spôsoby pripomenutia si tejto udalosti sú odlišné. Na tom nie je nič podivuhodné, ale ani pre nás akokoľvek určujúce.
Vďaka Slovenskému národnému povstaniu sme sa mohli postaviť na stranu víťazov a nepatrili sme medzi porazené štáty, čo neplatí napríklad o našich južných susedoch. Nešlo len o povinnosti vojnového odškodnenia, ale predovšetkým išlo o významný morálny kapitál v podobe postoja väčšiny obyvateľov nášho národa.
Oslobodzovacie boje na Slovensku, dámy a páni, trvali celkom 226 dní. Bojových operácií sa zúčastnilo takmer 2,5 mil. vojakov Červenej armády, takmer 60-tisíc príslušníkov 1. československého armádneho zboru, skoro 250-tisíc Rumunov. Boje v ťažkých terénnych a poveternostných podmienkach si vyžiadali vyše 60-tisíc sovietskych a vyše 10-tisíc rumunských vojakov. Zahynulo tiež viac ako 1 700 príslušníkov 1. československého armádneho zboru. To bola nemalá cena za slobodu Slovenska. A je legitímna otázka, či túto cenu môžeme prehliadnuť.
Aký význam má výročie oslobodenia a porážky fašizmu pre mladú generáciu, ktorá vojnu nezažila? Ako som povedal v úvode, znalosť histórie a jej súvislosti nás vedie k poznaniu, ktoré by nás malo ochrániť pred opakovaním chýb z minulosti. Na Slovensku žije už tretia generácia, ktorá nezažila vojnu. Mier u nás sa stal na desaťročia realitou, ktorú prijímame ako samozrejmosť.
8. máj 1945 nadobro skoncoval s časmi, keď fašizmus vstupoval do európskej politiky. Vojenskou silou spojencov bola definitívne porazená ideológia, ktorá sa snažila o ovládnutie sveta a nehanebne určovala, kto je nadčlovek a kto podradná rasa, i to, kto nemá právo na život. Aj preto sa dnes staviame na odpor každej ideológii, v duchu ktorej sa jej predstavitelia neštítia ničiť všetko, k čomu pociťujú nenávisť.
Slovensko nemá koloniálnu minulosť. Môžeme sa pochváliť, že jedným z atribútov našej politickej kultúry je výrazný antimilitarizmus. Táto prednosť sa na začiatku 21. storočia môže ľahko zmeniť na nevýhodu, pretože nemáme dobyvačnú minulosť. Nemáme ani tradície intelektuálnych sporov o vojne. Nielen americkí či ruskí, nemeckí alebo francúzski historici objektívnejšie skúmajú vojnové udalosti v širších súvislostiach a nachádzajú niekedy aj veľmi prekvapujúce skutočnosti. Čierno-biele videnie minulosti nahrádza objektívnejšie skúmanie vojnových udalostí. Ale základný odkaz je jednoznačný: porážka fašistickej ideológie. A je jedno, či bola v Nemecku, v Taliansku, v Maďarsku, ale aj na Slovensku, lebo aj tu boli jej výhonky.
Je však paradoxom doby, že takýto plastickejší a objektívnejší obraz o minulosti je zložitejší a bez hlbšieho poznania a záujmu aj ľahšie manipulovateľný. Aj preto sa stretávame s extrémnymi prípadmi neonacizmu a rasovej nenávisti, a preto má aj význam hovoriť o vojne.
Dámy a páni, tohtoročné 70. výročie ukončenia druhej svetovej vojny oslávim počas trojdňového spomienkového programu, v rámci ktorého si uctím pamiatku padlých vojakov na Slovensku, v Poľsku a v Ruskej federácii. Konkrétne vo štvrtok 7. mája sa v poľskom Gdansku pokloním pamiatke obetí vojny pri pamätníku Westerplatte. O deň neskôr, v piatok 8. mája, si udalosti spred 70 rokov pripomeniem na slovenských celonárodných oslavách v Liptovskom Mikuláši. A trojdňový program ukončím v sobotu 9. mája v Moskve. Spoločne s prezidentom Českej republiky sa pokloním pamiatke obetí pri pamätníku neznámeho vojaka v Alexandrovskej záhrade.
Sledoval som diskusiu na túto tému v médiách. Jednoznačne a ľahko identifikovateľne orientované médiá začali spochybňovať a začali porovnávať, no najmä pokúsiť sa presvedčiť občanov, že Fico robí chybu. Odkazujem všetkým jednoznačne, urobil by som chybu, keby som sa tej pamätnice nezúčastnil. Tá chyba by sa totiž prirátala k našej republike, nie k mojej osobe. Pretože by spochybnila jednu vzácnu a mravnú zásadu, ktorá tvorí pilier našej štátnosti, a tou je postoj k fašizmu, protifašistickému boju a úcta k jeho obetiam. (Potlesk.)
Krajiny Európskej únie sa dohodli, že na vojenskej prehliadke budú prítomní veľvyslanci členských krajín Únie, ktorí sú v Moskve akreditovaní za dané krajiny. A pokiaľ ide o ľudí, ktorí sa majú zúčastniť kladenia vencov v Moskve, objavujú sa ďalšie a ďalšie mimoriadne zaujímavé mená. Spomína sa Organizácia Spojených národov a ďalšie významné inštitúcie, ktoré by mali byť zastúpené.
Cítil by som sa veľmi zahanbene, ak by sme podľahli tlaku len preto, lebo sa história znovu politizuje a účelovo zneužíva. Slovensko si musí a chce pamätať obete, ktoré si vyžiadala druhá svetová vojna. Slováci si musia a chcú pamätať zverstvá, ktoré napáchal fašizmus.
Pripadá mi zvlášť nedôstojné, že sa z témy osláv 70. výročia konca druhej svetovej vojny stala politická téma. Nemiešajme účelovo minulosť a súčasnosť a nevytvárajme nezmyselné konštrukcie, pretože nemôžu obstáť vo svetle historických faktov. Nikdy sme nespochybňovali podiel, ktorý na víťazstve nad fašizmom mali západné mocnosti, najmä po tom, keď otvorili v roku 1944 druhý front. Ale nikto nemôže spochybniť skutočnosť, že najväčší podiel na páde fašizmu a na víťazstve v druhej svetovej vojne mala vtedajšia Červená armáda a národy Sovietskeho zväzu. (Potlesk.) Nerobme teraz umelé kroky, aby sme za každú cenu vytĺkali ľuďom z hlavy to, čo je historicky nespochybniteľné. Neurážajme odkaz tých, vďaka ktorým môžeme žiť v mieri a slobodne.
V súvislosti s prijatím uznesenia Národnej rady k 70. výročiu ukončenia druhej svetovej vojny a víťazstva nad fašizmom vítam iniciatívu poslancov, pretože ňou vyjadrujete svoj postoj k najvýznamnejšej udalosti v dejinách 20. storočia. Vyhlásenie je vyjadrením úprimnej vďačnosti všetkým príslušníkom národov, ktorí prispeli k porážke fašizmu a nacizmu. Zároveň je aj apelom na zodpovedné a mierové riešenie súčasných vojnových konfliktov.
Dámy a páni, vojnový cintorín v Liptovskom Mikuláši sa stane už zajtra centrom pripomenutia si konca druhej svetovej vojny tu u nás na Slovensku. Oficiálny pietny akt za účasti prezidenta, členov vlády a vás, poslancov Národnej rady, doplní sprievodný program osláv mierového života v meste. Bude to dôstojná spomienka.
Dovoľte mi na záver vysloviť želanie, aby sme si krátkou spomienkou uctili obete druhej svetovej vojny aj v súkromí našich domácností a viac si uvedomili, že mier naozaj nie je žiadna samozrejmosť.
Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, vážená pani poslankyňa. Vážený pán predseda, dámy poslankyne, páni poslanci, no, pravdou je, vážená pani poslankyňa, že, áno, Bratislava je jediné európske mesto, ktoré nemá archív hlavného mesta. Proste ho nemá. Tento archív sa tak iba volá, ale faktom je, lebo porozumel som aj znenie tej otázky, v ktorej ste vlastne uviedli, bolo, by som povedal, takou citáciou odborníkov, ktorí vám túto otázku dali, čo je dobré, lebo to ako je v poriadku, len tam je trochu inakší problém ako ten, ktorý vlastne v tejto chvíli pomenúvame.
Problémom archívu, vôbec archívov je už to, že ich máme a vedieme ich v rámci ministerstva vnútra. To je, pri.................. (pozn. red.: rýchlo vyslovené) sme viackrát, sme hovorili o tom, že môžme začať diskutovať o tom, aby toto bola právomoc ministerstva kultúry, je to prirodzenejšie, lenže tam potom opätovne vstupuje odborná časť, že my laici vnímame archívy skôr ako určité uchovávanie historických hodnôt listinného charakteru. No, ale to je len jedna polovička z činnosti, ktoré archívy robia, pretože tá história je už teraz, keď som začal hovoriť, už bola história, preto archívy nepretržite vlastne robia registratúry a archivovanie všetkých dokumentov, aj súčasných, aj tých, ktoré vznikli včera, aj posledného rozhodnutia mestských podnikov o tom, že budú meniť dajme tomu dopravný grafikon, je súčasťou slovenského archívnictva. A stávajú sa archívnymi dokumentmi v tom našom laickom ponímaní o 100 rokov a o 150, lebo vtedy máme pocit, že sú už staré.
Archívy prešli, tuším, pod ministerstvo vnútra niekedy okolo roku 2002, ak sa ja nemýlim, ale možno to bolo aj v inom roku, ale to nie je podstatné, v ktorom to bolo. Podstatné je, že v tejto chvíli je správcom štátnych archívov ministerstvo vnútra a celkom ich je 48. Archívy nekopírovali územnosprávne členenie Slovenska, z toho dôvodu vlastne tá úprava smerovala k tomu, aby Bratislava, Trnava, Trenčín a všetky krajské mestá mali štátny archív, ktorý bude riešiť vlastne veci archívnictva v danom územnom celku, a pre niektoré mestá tak vyvstala situácia, ako je Bratislava, že vlastne formálne existujú dve inštitúcie, resp. v Bratislave až tri, teda my máme predovšetkým Slovenský národný archív, ktorý sídli v Bratislave, pochopiteľne, a máme Štátny archív Bratislava a Archív hlavného mesta Bratislavy.
Ten základný rozdiel medzi nimi je v tom, že jeden sa venuje proste činnosti regiónu bratislavského, dokonca aj trnavského a trenčianskeho, a druhý sa venuje, alebo mal by sa venovať, výsostne Bratislave. A štát supluje úlohu mesta už dlhé roky. Čo je najhoršie, že sa mesto k tomu správa neuveriteľne macošsky dlhé roky, bez akejkoľvek, po prvé ich vyhodili z Primaciálneho paláca, ja ako dieťa som v archíve strávil obrovské množstvo času, nie každý, ja som tú šancu mal vtedy, že som si podrobne mohol preštudovať originálne listiny, či už listinu, ktorá vlastne v roku 1291 urobila z Bratislavy kráľovské mesto, slobodné, a tak ďalej a tak ďalej, všetky tie ďalšie dôležité listy a vždy to bolo v Primaciálnom paláci a v Radnici. Z nejakých dôvodov to niekomu tam vlastne vadilo z mestských predstaviteľov a prehodil to na vtedajšiu Gorkého - dnes je to stále Gorkého? - je to stále Gorkého, do paláca, ktorý aj sčasti poškodil niektoré pamiatky, pretože vlastne zatiekol. Ale potom boli vyhodení aj odtiaľ a dneska sídli to, čo podľa toho názvu sa dohodnime, ako hovoríte, pani poslankyňa, v škôlke v Petržalke.
Jedna z najunikátnejších vecí, ktoré archív má, je knižnica, ktorá je veľmi osobitá, a vlastne ten archív naozaj sa buduje alebo zbierajú sa tie listiny stovky rokov vlastne od času, kedy nás Přemyslovci vypálili a spálili všetky historické dokumenty Bratislavy, čo je teda, bohužiaľ, škoda, ktorú ale nevrátime naspäť, ktorá vlastne hovorila o tej staršej histórii pred 11. storočím.
A mesto, my sme viackrát a nielen teda, teraz nemyslím seba, ale pamätám si, že to začalo ešte za ministra Ivana Šimka, potom minister Vladimír Palko, minister Martin Pado, ktorí sa snažili, že proste toto je mestská vec. Košice sa k tomu aj tak postavili, Košice si vybudovali svoj vlastný mestský archív, my sme dodali všetky dokumenty, ktoré patria mestu a sú späté s históriou mesta, sú tie vzácne, o ktorých pani poslankyňa napríklad hovorí, to všetko dneska už obhospodaruje mesto a je to proste mestský archív mesta Košice. A teda nepatrí do sústavy štátnych archívov.
My sme v tomto zákone upravovali sústavu štátnych archívov. Niektorí odborníci usúdili, preto sa medzičasom tá zmena stala, čiže tá otázka je skôr staršieho dáta, lebo medzičasom vlastne ten názov ponechali, aby to teda existovalo ako archív, ale nikdy nebol plánovaný, zrušený, alebo byť zrušený bez náhrady. Lebo však nezrušíte ako vedenie, ako vedenie, pani poslankyňa, archívnych fondov, by ich nikto nelikvidoval, tie by boli naďalej proste vedené dokonca, bohužiaľ, aj v tých istých priestoroch, časť sme zachránili a presunuli do sídla Slovenského národného archívu. Ale najväčší problém je, že teraz po takých viacerých urgenciách sa mesto ozvalo, verím, že nové vedenie k tomu bude mať iný vzťah, a teda že vlastne vznikne to, čo je naozaj dôležité a čo by malo byť, že bude existovať teda naozaj mestský archív Bratislavy pod kuratelou mesta so všetkými fondami, ktoré tam vlastne ministerstvo vnútra presunie, ktoré sa viažu výhradne k mestu Bratislava aj s celými historickými dokumentami a že dostane aj adekvátne sídlo alebo priestory k tomu vhodné, aby bádatelia mali prístup k tým dokumentom, lebo dnes k nim prístup nemajú.
To, čo sa dialo podľa zákona, no, ku knižnici, bohužiaľ, povedali, že vzhľadom na priestory nie je možné im to sprístupniť, čo je veľká škoda, lebo to je naozaj obrovská hodnota a dokonca zahraniční bádatelia majú o to veľký záujem, pretože nielen história Bratislavy je tam uvedená, ale tým, aké dejinné udalosti sa tam dejú, vlastne môžu tam nájsť aj svojich dejateľov, ktorí na návštevu Bratislavy prišli, čo je častokrát pre mnohých bádateľov veľmi dôležité.
Čiže zopakujem. Zákon riešil administratívne členenie a riešil vlastne infraštruktúru, ale čisto administratívnu, pretože ani priestory, ani presun ich, ani zrušenie, ani vyhodenie ľudí nebolo tohto súčasťou, len jednoducho v rámci štruktúry štátnych archívov v Bratislave má byť jeden, ktorý je pre tento región, a má byť teda bratislavský archív a má byť Slovenský národný archív, ktorý by mal byť ako tým stropom, dokonca uvažujeme nad tým, že vlastne by mal byť aj Slovenský národný archív hlavný zodpovedajúci za všetko archívnictvo na Slovensku, lebo zbytočne to aj na ministerstve v rámci odborov nejakým spôsobom riadime.
Čiže Archív hlavného mesta Bratislavy, alebo mestský archív, ako sa dlhé roky volával, tak to je vec, ktorú sa budeme snažiť, a ja som pripravený odložiť aj hlasovanie o tomto zákone, aby sme mohli urobiť nejaké zmeny, na september, kedy mesto prijalo predstavu, tak aby sme už ju mohli v tomto zákone zapracovať, delimitáciu. Zatiaľ tam je tá zmena, ktorú aj vy ste požadovali, aby naďalej existovali dve pracoviská, to znamená samostatný Štátny archív Bratislava a samostatné pracovisko Archívu hlavného mesta Bratislavy. To zatiaľ ostalo zachovávané, aj tá zmena vo výboroch prešla, ale dáme ešte čas do septembra, že ak mesto proste prejaví reálny, úprimný záujem, tak rovno do zákona zapracujeme, že sa delimituje tak, ako sa delimitoval v Košiciach, tak sa delimituje vlastne tento archív do rúk Bratislavy, aby všetky historické dokumenty, ktoré sú teraz "k mání", povedané hantýrkou, tak ich odovzdáme do rúk vlastne mestského archívu v Bratislave a my budeme naďalej vykonávať tú štandardnú štátnu archiváciu tak, ako máme. A je len otázka, či v budúcnosti dôjde k nejakej dohode s tým, že táto časť dedičstva a archivácie príde pod kultúru.
My sme ešte zmenili v tom zákone predovšetkým prístup k podnikateľom, lebo tí majú svoje archivačné povinnosti, akciové spoločnosti, eseročky, a tam vznikali rôzne nezmysly, akože keď ste boli akciovka, tak ste museli, keď ste boli v Trenčíne, museli ste dať svoje dokumenty Archívu mesta Bratislavy, keď ste boli eseročka, stačilo to dávať mestu. To je proste také zvláštne, čiže tam sa robí ako taký ústretový krok k tomu, aby jednoduchú činnosť mali predovšetkým podnikatelia, lebo tie dokumenty sa stávajú archívnymi, ale to je v poriadku, to je vlastne účelom toho zákona, a táto sústava je vec, ktorá môže podľa mňa počkať, v septembri, my potrebujeme iba účinný ten zákon dokonca kvôli transpozícii smernice, ale ak za tieto tri alebo štyri mesiace sa urobí dohoda s mestom, sme pripravení, aby teda tak to bolo, ako aj vy ste si v otázke želali, že hlavné mesto bude mať svoj archív, lebo v tejto chvíli ho nemá, a je to jediné hlavné mesto, ktoré vlastný archív jednoducho nemá. A supluje túto úlohu štát, čo teda v každom prípade nikde inde nie je tradíciou.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán minister, oceňujem, že ste si naštudovali nejaké veci. Áno, tá knižnica má 100-tisíc zväzkov a ten archív je kompletovaný od stredoveku. Tu ide o to, že vlastne vaši pracovníci vôbec nebrali do úvahy uznesenie Vedeckej archívnej rady, napríklad. Vôbec to nerešpektovali. To znamená, my sme sa dostali so zákonom, ktorý bez náhrady má zrušiť Archív mesta Bratislavy. Uznajte, že tam sme museli začať reagovať.
Poznám ten pozmeňovací návrh z 30. apríla, ktorý teda tiež vznikol asi pod určitým tlakom, ktorý sme urobili, ale čo to znamená, keby teda to zostalo tak. Ináč vítam to, že teda by sa o tom hlasovalo až v septembri, keď sa mesto rozhodne. Ja som za to, aby sa konečne mesto rozhodlo, pretože nechcem, aby Bratislava bola jediné hlavné mesto Európskej únie, ktoré nebude mať svoj archív. A pritom my ho máme 900-ročný. No tak už o čom?
Iná vec je, samozrejme, poznám tú škôlku, mám vždy problém ju nájsť, bola som tam aj teraz znovu, poznám to, je to nedôstojné, je to dehonestujúce, je to absolútny obraz nášho vzťahu k tomu.
Ale moja doplňujúca otázka teda je, že budete teda čakať na rozhodnutie mesta do septembra, áno, aby ste, chcem to potvrdiť, hej, aby sa mesto rozhodlo, či si zoberie. Chcem pripomenúť, pán minister, že v roku 2007 som sa snažila pripraviť zákon, ktorý by tie historické časti archívov minimálne prehlásil za kultúrnu hodnotu a prešli by pod ministerstvo kultúry, lebo tak by to asi malo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)