51. schôdza

2.
Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážený pán minister, som presvedčeným zástancom myšlienky, že štát má pozitívne povinnosti pri ochrane ľudských práv a tieto svoje povinnosti má napĺňať aj vytváraním, udržiavaním, či vylepšovaním vhodného inštitucionálneho rámca. Takisto nemám pochybnosti o tom, že štát má plniť svoje medzinárodné záväzky vyplývajúce z ratifikovaných medzinárodných dohovorov, vrátane plnenia odporúčaní monitorovacích orgánov.
Predložený vládny návrh zákona má za cieľ posilnenie inštitucionálneho rámca ochrany ľudských práv a zároveň sa prostredníctvom neho mali plniť naše záväzky vyplývajúce z Dohovoru o ochrane práv dieťaťa a Dohovoru o ochrane práv osôb so zdravotným postihnutím. V dôvodovej správe navrhovateľ uvádza, že základným rámcom pre prípravu návrhu boli záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce z príslušných dohovorov OSN. Všetci, čo čítali záverečné odporúčania Výboru OSN pre práva dieťaťa, a napokon je to zrejmé aj z odôvodnenia návrhu, vedia, že tu nejde o nejaký striktne sformulovaný predpis. Jednoducho sa od nás požaduje, aby sme mali nezávislú národnú inštitúciu pôsobiacu v oblasti ochrany práv detí, resp. z Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím vyplýva potreba existencie inštitúcie dohliadajúcej na implementáciu tohto dohovoru. Je potom na rozhodnutí zmluvných strán, ako si inštitúciu zriadia, či si zriadia novú inštitúciu, alebo rozšíria kompetencie existujúcich inštitúcií a podobne.
O rozmanitosti možných riešení vypovedá napríklad webové sídlo európskej siete ombudsmanov pre deti. Sieť, členmi ktorej sa môžu stať inštitúcie z členských krajín Rady Európy, má v súčasnosti 41 členov z 33 krajín, z toho 22 krajín Európskej únie. Iba menšia časť z nich sa rozhodla pre samostatnú inštitúciu, napríklad Rakúsko, Belgicko, Island, Nórsko, či Švédsko a Fínsko. Treba dodať, že to nie sú parlamentní ombudsmani. Sú to ombudsmani, spôsob menovania ktorých ustanovuje zákon. Zákonom je zabezpečená aj ich nezávislosť pri výkone činnosti, ale sú menovaní príslušnými vládami a svoje zistenia správy predkladajú vládam, nie parlamentom. Ich postavenie je teda jasne odlíšené od parlamentného ombudsmana. V niektorých krajinách, ako napríklad Cyprus, či Veľká Británia, sa nazývajú komisármi, ale čo do právomoci a prepojenosti na vládu sú v podstate totožní so špecializovanými vládnymi ombudsmanskými inštitúciami.
V ďalších krajinách sú orgány zodpovedné zo sledovania dodržiavania práv detí začlenené do štruktúry iných ľudsko-právnych inštitúcií, najmä ombudsmanských. Deje sa to buď formou ustanovenia zástupcu ombudsmana špecializujúceho sa na túto oblasť, alebo jednoznačným uvedením v oblasti detských práv, resp. práv osôb so zdravotným postihnutím medzi kompetencie všeobecného ombudsmana.
V súčasnosti máme na Slovensku jednak parlamentného ombudsmana, verejného ochrancu práv, jednak Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Obe inštitúcie majú štruktúru a právomoci, ktoré novelizáciou príslušných zákonov sa dajú prispôsobiť tak, aby vyhoveli novým požiadavkám. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy sa v tejto súvislosti uvádza, že, citujem: "Akékoľvek riešenie v rámci súčasných inštitútov verejnej ochrany práv by vyžadovalo legislatívne zmeny a zodpovedajúce nároky na štátny rozpočet s neistým výsledkom splnenia nezávislosti v rámci samotných inštitútov."
Pokiaľ ide o prvú časť argumentácie, isteže by boli potrebné legislatívne zmeny. Legislatívne zmeny, a to dokonca vo väčšom rozsahu si však vyžaduje aj ponúknuté riešenie. Ako potvrdzujú príklady z mnohých krajín, splnenie požiadavky nezávislosti a špecifického zamerania vôbec nemusí byť neisté. Tu si dovolím nesúhlasiť. Veď práve prerokúvame celkom nový zákon s osobitným rozpočtom, čiže tejto argumentácii nie celkom rozumiem. Naopak, som presvedčený, že by si zasluhovali, ba priam vyžadovali novelizáciu väčšieho rozsahu.
Naše existujúce ľudsko-právne inštitúcie pritom už roky zápasia s obrovským nedostatkom financií a pri každej diskusii o zákone o štátnom rozpočte, ako sa pamätáte, sú zamietané návrhy o navýšenie ich rozpočtu. Poznáme veľmi dobre kalváriu, ktorou prešli napríklad pri hľadaní sídla, pričom štátne orgány neboli nejako extra nápomocné, aby som sa vyjadril celkom jemne.
Je preto veľmi odôvodnená otázka, ako vznik nových inštitúcií ovplyvní rozpočet tých jestvujúcich a kde budú sídliť? Bude prístup vlády iný k týmto orgánom, ako je k tým už existujúcim?
Suma sumarum, nespochybňujem konštatovanie navrhovateľa, že plánované nové orgány komisár pre deti a komisár pre osoby so zdravotným postihnutím v zmysle predloženého návrhu zákona budú spĺňať podmienky kladené na nezávislé špecializované inštitúcie.
Zároveň však tvrdím, že pre fungovanie už jestvujúcich inštitúcií je nevyhnutná aj ich zákonná novelizácia, ako aj presnejšie prepojenie na novovzniknutých komisárov. Aký bude vzťah komisárov a verejného ochrancu práv, ktorý je ukotvený aj v ústave? V § 22 zákona o komisároch je uvedené, že komisár môže podnet odložiť, ak
a) podnet je neopodstatnený,
b) anonymný,
c) ak vzal podnet späť a
d) ak vo veci, ktorej sa podnet týka, už koná, alebo konal verejný ochranca práv alebo iný komisár a tak ďalej a tak ďalej.
Znamená to teda, že vo veci prípadov týkajúcich sa detí bude môcť naďalej konať verejný ochranca práv?
Súčasná verejná ochrankyňa práv pani Jana Dubovcová aj v týchto veciach konala a koná. Poukázala vo svojich zisteniach na problém diskriminácie rómskych detí v školách. Zistila porušenia základných ľudských práv detí v reedukačných zariadeniach, ich právo na vzdelávanie. Taktiež na základe svojej doterajšej činnosti a zistení definovala aktuálne odborné otázky a priority pre svoju činnosť na rok 2015, a to sú aj, ako uvádza vo svojej webovej stránke, citujem: "napríklad bezbariérový prístup do verejnej budovy, či do verejných budov a vo verejných budovách, v ktorých sídlia orgány verejnej správy". Ide teda o pokračovanie všeobecného prieskumu bezbariérových prístupov do budov, v ktorých sídlia orgány verejnej správy a samosprávy, pričom sa chystá na nový prieskum bezbariérovosti budov zameraný na sídla úradov práce, sociálnych vecí a rodiny.
Opäť sa preto pýtam, ako bude systémovo vyriešené prekrytie takýchto tém s komisárom pre zdravotne postihnuté osoby? Toto, obávam sa, nie je úplne jasne doriešené a vychádzajúc z faktu, že, bohužiaľ, aj samotná Národná rada odmietla mimoriadnu správu ombudsmanky a vláda, ani poslanci, ani dotknuté ministerstvá nereagujú na jej odporúčania uvedené v správach, ktoré predložila, ako budú mať zaručené komisár pre deti, ako aj komisár pre zdravotne postihnutých, ktorí, opakujem, nie sú ústavní činitelia, tak ako je to v prípade ombudsmanky, ako budú mať zaručené, že ich inštitúcie štátnej a verejnej správy nebudú naďalej ignorovať?
Aj z povedaného vari vyplýva potreba prepojenia oboch spomínaných legislatív verejného ochrancu práv a stávajúcich komisárov, ako aj ďalších inštitúcií pôsobiacich v oblasti ochrany ľudských práv, teda Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, Centrum právnej pomoci a ich regionálne zastúpenia.
Keď som v roku 2011 predkladal správu o činnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva v kontexte inštitucionálnej ochrany ľudských práv v Slovenskej republike, poukazoval som na viaceré nedostatky existujúcich ľudsko-právnych inštitúcií od ich nefunkčnosti, nízkej efektivity až po finančnú poddimenzovanosť a uvádzal som možné riešenia na zlepšenie inštitucionálneho zázemia ochrany ľudských práv, medzi nimi aj možnosť zriadenia ombudsmana pre deti a iné špecifické oblasti, ako inde v Európskej únii. Aj v tomto kontexte považujem preto za dôležité prepojenie jednotlivých inštitútov a riešenie ich situácie takpovediac v jednom balíku.
Ďakujem vám za pozornosť.

Na vystúpenie pána poslanca nie sú faktické poznámky.
Nech sa páči, pán poslanec Mikloško, máte slovo a po vystúpení pána poslanca Mikloška vystúpi pani podpredsedníčka Jurinová. Potom dám možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.

4.
Dobré ránko. Vážená pani podpredsedníčka parlamentu, vážený pán minister, vážená pani spravodajkyňa, vážení niektorí kolegovia a kolegynky, ktorí ste tuná tak skoro ráno. K tomuto zákonu hneď na začiatok poviem, že je to dobrý zákon, rád ho podporím, čakáme na neho a je naozaj vystihujúci našu súčasnú situáciu, ktorá v tomto nie je dobrá. Ja vidím tak v tejto spoločnosti asi tri krízové skupiny. Určite sú to deti, určite sú to zdravotne postihnutí a určite sú to seniori. Seniorov len samotných je 1,3 miliónov, takže tých teraz odsúvame. Často sa aj o nich tu hovorí. Prilepšilo sa im v posledných, dá sa povedať, mesiacoch aj rokoch. Deti nemám presne spočítané, koľko je, ale ich je isto veľa. No, som sa to pokúsil zistiť. Takú štatistiku som nenašiel, no. Zdravotne postihnuté sa dá zistiť podľa počtu penzií. Tých je tiež pol milióna, možno trocha viacej, ale tiež som presný počet, lebo sú rôzne druhy postihnutia, nespočítal.
Čiže sú veľmi dôležité obidve tieto skupiny detí a zdravotne postihnutých a teda aj nejaký úrad, ktorý by sa venoval presne týmto ľuďom, ktorí majú dosť problémov, by bol veľmi dobrý. Ja v svojom príhovore poviem niekoľko slov k tomu prvému komisárovi, ktorého navrhol výbor pre deti, mládež. Ale rovnako je dôležitý ten druhý - zdravotne postihnutých. Tá skupina tiež má veľa problémov. Veľmi často narieka, aj oprávnene, čo jej ešte chýba. Na druhej strane svet ide dopredu s rôznymi pomôckami, novými možnosťami, finančne často náročnými. Čiže tá druhá skupina je na tom trocha horšie voči svetu, aj voči Európe, ale tiež v sociálnom štáte naň nesmieme zabudnúť. Tak budem sa venovať skôr tej skupine, prevencia deťom.
Vidíme, že denne, že jak sa hadí na nich zo všetkých strán všetko možné. Naozaj to, že sa konštatuje, že sú také najzraniteľnejšie a najbezbrannejšie osoby spoločnosti, to všetci dobre vieme z médií, z internetu, z ulice a odvšelikiaľ, aj z domu často, sú ohrozované násilím, drogami, pedofíliou, neprimeranými veku informáciami a tak ďalej. To všetci cítime a každého to mrzí, ale nejaké systémové opatrenia, myslím si, že aj chýbajú a toto pokladám za jedno z nich. Deti sú odkázané na rodičov, ak títo zlyhajú, potom na spoločnosť, ktorá, samozrejme, rodičov nikdy nemôže zastúpiť. A potom prichádzajú rôzne formy náhradnej starostlivosti cez detské domovy, profesionálne rodičovstvo až po adopcie.
Teraz v túto nedeľu bežal taký film americko-nemecký, neviem, či ste si ho všimli. Volá sa Biely oleander. Upozornil som aj na internete naňho raz. Dávno som ho videl. Veľmi pekný film je to, taký troška krutý, ale hovorí o tom, čo je to náhradné rodičovstvo, ako dieťa, najprv dieťa, potom už slečna sa dostáva do rôznych amerických náhradných rodín, kde však nikto nechce riešiť jej problémy, ale vlastne chcú si tí rodičia riešiť svoje problémy manželské, rôzne zlyhania, rôzne iného druhu. A to dievčatko možno na piatich prípadoch zistí, že to je tak. Zatrpkne a už jak to ide ďalej, to je v tom filme. Ale dobré je si ho pozrieť a veľmi by som odporúčal rodičom, ktorí si chcú zobrať do adopcie dieťa, že aké sú ich motívy. Je o tom veľa dneska aj dokumentov, aj školenie PRIDE, ktoré každý takýto rodič musí prebehnúť. Ale tá motivácia, že prečo chcem ísť do tej náhradnej starostlivosti, do tej adopcie, je veľmi vážna. Je to také, občas som to už tu povedal, že jak je dieťa, obdobie dieťaťa, ranné obdobie veľmi dôležité pre život. Že ako je od dvoch rokov po šesť, tak je od dvadsať po šesťdesiat. Čiže čo si vtedy nahonobíte, to potom budete niesť ako batôžtek prakticky celý život.
Ja tak snívam a mal som aj niečo rozpracované aj zo vzorov, ktoré sú napríklad dobré v Nemecku na tému zákona na ochranu detí a mládeže pred nežiadúcimi vplyvmi. Samozrejme, keby sa do toho človek jeden, dvaja pustili, nemá to šancu prejsť. Ale keby si to zobralo viacero klubov spolu, takýto zákon by sa nám určite zišiel. Deti sa chránia v rôznych zákonoch, ale prišli nové hrozby a mať jeden zákon, ktorý by toto všetko vyriešil, alebo sa snažil vyriešiť, by bolo veľmi dobré. Tak sa toho sna ešte nevzdávam.
Iste, máme viacero nevládnych organizácií, aj ktorí sa venujú ľudským právam. Tak samozrejme ani jedno sa nevenuje len právam detí. Väčšinou z tých organizácií sú dobrovoľnícke, bez kompetencií, často bez peňazí. Čiže o nich sa oprieť naozaj pri globálnom riešení problémov dieťaťa sa určite nedá.
No teraz by som povedal ešte, napríklad deti, ktoré prichádzajú z rozvedených rodín, tak tento ombudsman, či komisár by určite tejto cieľovej skupine sa možná aj najviac mohol venovať alebo veľmi. Nechcem to nejako dramatizovať, však každému sa to môže prihodiť. A iste, mať v manželstve peklo sa dá aj rozlukou, keď to už ináč nejde. Len, bohužiaľ, deti veľmi trpia vtedy. Až 60,7 % detí po rozvodoch sú maloleté deti. Čiže to je veľmi veľa. Deväťdesiatštyri percent, ktorí sa chcú rozviesť sa aj rozvedú. Teda 100 percentná žiadosť, nakoniec po rôznych prehováračkách ešte 94 to dokoná. A zaujímavé, ženy dávajú viacej, asi 67 %, ako muži. Priemerná dĺžka manželstva je 15 rokov a ešte ďalšie štatistiky, ale myslím, že som už niektoré tuná hovoril.
Veľmi pekné je, nechcem to teraz tu písať k tejto téme, ale je to vážne. Doktor inžinier Zoltán Brokeš z Bratislavy mi poslal takú veľmi peknú štúdiu, možná aj vám. Ale toto je na mňa osobne napísané. Ešte niekde chcem aj použiť, alebo proste s ním nadviazať kontakt, len nemá ani mailové, ani telefonické číslo. Ako je to v tom rozvodom alebo porozvodovom stave, keď to dieťa ako milovalo oboch rodičov a naraz, naraz stráca niekoho, v koho myslelo, že môže bezvýhradne veriť. Samozrejme, je to trauma, narúša psychický vývoj a sťažuje jeho výchovu. Čiže takéto deti trpia najviac. Cítia sa nemilované, opustené, neisté, bojazlivé, smutné, podráždené a tak ďalej.
Tuná dosť plasticky popisuje niekoľko takýchto prípadov. Je ich iste veľmi, veľmi veľa. Ja poznám to potom z iných príležitostí s takýmito deťmi, ktorým treba pomôcť a tam si myslím, že by mohla mať byť prvoradá aj úloha ombudsmana, proste detí, ktoré nejakým spôsobom sú, nemajú otca a mamu a sú v takýchto problémoch, psychickej labilite a v mnohých iných veciach, ktorá potom veľmi často sa preklopí na nejaké až kriminálne, agresivitu a tak ďalej, bohužiaľ, tak tým by sa mohol tento ombudsman, či komisár podstatne snáď venovať. Lebo takých detí je veľa, stále ich narastá a napriek tomu, že sú možnosti adopcie, náhradného rodičovstva, profirodičovstva, napriek tomu počty detí v detských domovoch stále narastajú. Sú najväčšie za posledných naozaj rokov. A určite dve domácnosti aj z ekonomického sú drahšie ako jedna. Rozvedení potom neraz trú biedu, lebo ženy ostávajú ženami, ktoré bývajú horšie zabezpečené. Ak matka ochorie, nemá ju kto zastúpiť a tak ďalej. Trochu som skočil do tejto témy, ale je to z toho listu pána Brokeša a cením si a určite s ním nadviažem kontakt po dnešnom zasadaní.
A ešte k tým rozvodom. Zaujímavé je aj to, že v 90. rokoch v prvej polovici bolo 23 %, teraz je to teda 43, Bratislava 50 % manželstiev sa rozvádza. Určite aj katolíci, nielen nekatolíci, aj tí majú tieto problémy. Máme tu pekné dokumenty. Dohovor o právach dieťaťa naozaj ratifikovaný v OSN 20. 11. 1989, čiže tri dni po revolúcii našej, je veľmi dobrý dokument. Mal by sa k tým obracať a aplikovať ho. Ale napríklad nie je organizácia, ktorá by ho pravidelne sledovala a prípadne písala o nej nejaké správy, jak to v skutočnosti v tých právach dieťaťa, ktoré sú tam krásne v OSN zostavené, tak to by bolo veľmi zaujímavé. Ale aj mnohé iné medzinárodné dohovory odporúčajú zriadenie nejakého orgánu alebo ombudsmana, ktorý by sa venoval problematike detí. Máme, samozrejme, verejného ochrancu ľudských práv, iste robí kus roboty. Aj keď, keď som pozeral tie posledné dve správy, tá agenda detí je tam jedna z mnohých teda. Viac je orientovaná na rómske deti. Má to svoju oprávnenosť, ale tie problémy detí, ktorých je veľmi, veľmi veľa a všade, všade v každom paneláku, tak tie sú, samozrejme, bokom, keď je to úzka, špecifická vec, ktorú by mohol takýto komisár a jeho úrad riešiť.
Podstatné je to, že na komisára sa bude môcť každý obrátiť, fyzická, právnická osoba, podáva správu Národnej rade Slovenskej republiky. Ja som dlhé roky prosil, aby takáto správa, nie o deťoch, o ľudských právach bola raz aj tu, nielen ombudsmanova, aj celková. To sa mi nepodarilo presadiť, no.
Ja teda som túto noc menej spal, pretože som písal taký blog, ako deti navštívili parlament. Prečítajte si ho na SME-čku. Teraz pred dvoma dňami, keď sme sa pripravili na veľké vadenie, tak prišlo 50 detí tuná z materskej školy z Dunajskej Lužnej. A aké to boli milé deti a ako to tu prežili a jak tu boli a jak to robili, hento robili, je skutočne príklad toho, že tie deti boli inakšie, ako zvykneme ich vídať v takýchto kolektívoch. Nechcem hovoriť, že to bolo za to, že to bola cirkevná škola, boli aj nejaké sestričky s nimi, ale to bola len taká určitá úvaha o tom, že je možné, všade by mohli deti byť takéto, no aspoň ja som teda bol veľmi nadšený. Ja som to nevybavil, tú návštevu, ale náhodou tam boli moji dvaja vnuci, ktorí deň predtým povedali, že prídi určite vtedy tam, tak som tam bol a bolo to veľmi poučné a veľmi milé. Prečítajte si, nechcem propagovať sám seba, chcem vlastne.
No ten komisár by ešte mal mať svoju skúsenosť, mal by mať blízko detí. Podmienky práce a tie možnosti mu zákon dáva skutočne, by som povedal, celkom veľkorysé. Má možnosť spolupracovať s medzinárodnými subjektmi. To je tiež veľmi dôležité, lebo každý štát má takýto problém. Čiže skúsenosti všelikde sú všelijaké. Existujú medzinárodné adopcie, mnohé sa vydaria, mnohé sa nevydaria, čiže aj toto treba iste sledovať, nielen úradom, ktorý je k tomu, ale aj z hľadiska teda tohto ombudsmana. A samozrejme, iste by sme ho mali tlačiť, to, čo sa nám nedarí u verejnej ochrankyne, aby mala svoje tlačovky, svoje vystúpenie pravidelne v médiách, kde by hovorila o konkrétnych prípadoch a túto problematiku viac a viac vnárala do problematiky celkového života, aby ľudia vedeli, o čo sa tu jedná.
Chcem ešte zdôrazniť posledné, a to je to, že sme, sa nám podarilo v prvom čítaní prekonať novelu zákona o rodine. Veľmi sa mi tam páči ten § 1 o dôležitosti stabilného prostredia rodiny, problém otcov a matkom, a aj o tom, že záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pre rozhodovanie vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. To, že sa tam presadilo, myslím, že je veľmi dôležité, teším sa tomu a som vďačný, kedy to tam dali. No a samozrejme chcem zdôrazniť, že vláda tým vlastne len plní programové prehlásenie svoje a má záväzok podporiť ochranu maloletých, aby sa uplatnila zásada, že deti majú vyrastať v rodinnom prostredí, vyhýbať sa umiestneniu detí do ústavnej starostlivosti ako najkrajnejšiemu riešeniu atď. Čiže tie body v programovom prehlásení sú a teda je to presne v zhode s týmto.
Ďakujem, že ste si ma vypočuli a troška som odskočil párkrát do takých podprogramov, ale v prvom čítaní mi to snáď pán minister nebude zazlievať. Ďakujem.

Na vstúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou pán poslanec Huba. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec.

6.
Ďakujem pekne za slovo. Kolega Mikloško sa tu snažil vymenovať skupiny alebo subjekty, ktoré sú zvlášť postihnuté a ohrozené a preto si vyžadujú našu osobitnú pozornosť a starostlivosť. Úplne s ním súhlasím, len by som tento jeho výpočet si dovolil rozšíriť o jednu entitu, ktorej taktiež na každom kroku ubližujeme, a to napriek tomu, že sme na nej existenčne závislí a pritom veľmi zriedka, veľmi málokedy a málokto sa tejto entity zastane a povie nejaké dobré alebo empatické slovo v jej prospech. Dokonca sa mi zdá, že naopak, väčšina ľudí v tejto sále má pocit, že túto entitu chránime až príliš. Ako správne tušíte, hovorím o prírode.
A ja som veľmi rád, že tu kolega Hlina predčasom prišiel s návrhom zákona zriadiť čosi ako post ombudsmana práve pre prírodu už aj preto, že príroda sa nepovažuje v striktnom slova zmysle za subjekt práva a preto dvojnásobne je potrebné, aby mala svojho hovorcu, svojho ochrancu, pretože všetky iné entity sa môžu obrátiť na súd, alebo inou cestou sa domáhať svojich práv, kdežto príroda túto možnosť nemá. Takže pevne verím, že kolega Hlina príde znova s týmto revolučným návrhom, aj keď pri prvom pokuse nepochodil, ako to už v tejto sále býva a že sa naozaj zamyslíme nad ráciom tohto návrhu a podporíme ho.
Ďakujem.