51. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pani poslankyňa Mezenská, teraz k úcty k vám, ste žena, ale toto bolo asi to najhoršie, čo som videl za posledný rok z vášho klubu v parlamente. Hovoriť 23 minút a nepovedať nič, tak to prepáčte, to sa len tak hockomu v tejto rokovacej sále nepodarí. Ja tu celý deň čakám na vystúpenie, na vystúpenie pána Hlinu, na ktorého sa aspoň teším, lebo viem, že ak to nebude už mať tú vecnú stránku, aspoň to bude vtipné. Ale toto vaše, to bolo smutné, to bolo smutné o ľuďoch, to bolo smutné o vašej práci, to bolo smutné o tom, čo tu robíte, a bolo to ešte smutné aj v tom, že ste nič nepovedali.
Vy tu idete nás moralizovať, že sme nevyriešili šmejdov alebo úžeru?! Však, pani Mezenská, však 500 zakázaných akcií, čo sa týka len šmejdov, státisíce vyriešených prípadov, čo sa týka úžery. Áno, nevyriešili sme všetko, lebo všetko sa vyriešiť naraz jednoducho nedá.
Ale 23 minút tu hovoriť o tom, aká ste skvelá a akí my sme nedôslední, to mi príde ako, ako úplne mimo.
Tú technickú stránku veci, ako by malo byť posudzované, tie kazítka v tých výrobkov, to už pán poslanec Martvoň povedal, nechcem sa opakovať, že by to malo byť cez znalecké posudky a cez autorizované servisy, ktoré budú mať štátny certifikát toho, že to môžu robiť.
Ale chcel by som sa možno ešte dotknúť toho, čo tu bolo povedané v závere, a to to, že tu budete dávať nejaké pozmeňujúce návrhy, pri ktorých veríte, že teda prejdú. No, bojím sa, že neprejdú. Lebo pokiaľ budú tak špatné, ako boli tie vaše návrhy doteraz a ktoré vychádzali iba z toho, že nie čo chcú ľudia, ale z toho, čo chcete vy, tak sa bojím, že neprejdú nielen dneska za našej vlády, a prajem vám, nech ste tu aj v ďalšom volebnom období, ale bojím sa, že neprejdú ani v ďalších rokoch. Lebo to, čo vy ste tu urobili doteraz v oblasti ochrany spotrebiteľa, nemalo ani hlavu, ani pätu a vychádzalo len z toho, nie čo chce ľud, ale čo chce Helena Mezenská.

Pani kolegyňa, ja v podstate tej vašej frustrácii rozumiem, musím povedať. Lebo ja som ju zažil na domovej schôdzi, keď som tam hodinu musel sedieť kvôli novele z dielne pána Martvoňa s pánom Brixim a musel som čakať hodinu, kým sa zmení nutné kvórum na prijímanie rozhodnutí, hej. Vtedy sa, dúfam, že sa im čkalo obidvom, celú tú hodinu, čo my sme tam mali teambuilding so susedmi a čakali sme na to, aby sme mohli prijať nejaké rozhodnutie. Tak keď v tejto veci ja môžem byť z toho frustrovaný, tak verím, že v týchto veciach spotrebiteľských, bez ohľadu na to, kde je správne riešenie a pravda, tak máte plné právo byť frustrovaná aj vy.
Ale k tým kazítkam. Ja neviem, či som to prepočul, alebo ste sa tomu nevenovali tak, že by som tomu bol schopný porozumieť. Ale vy teda súhlasíte s navrhovanou novelou alebo nie, za klub OĽaNO, za ktorý ste vystupovali? Lebo v rozprave ste vystúpili za klub OĽaNO. Predpokladám, že ste mali priniesť aspoň politický statement, my v klube OĽaNO teda s novelou súhlasíme z týchto dôvodov, alebo nesúhlasíme z týchto dôvodov. A keď ste za klub vystupovali, tak predkladám, že to máte prediskutované s kolegami a dávate taký statement, s ktorým sa aspoň väčšina klubu dokáže buď na základe hlasovania, alebo prirodzenej empatie alebo nejakej náklonnosti stotožniť.
Takže stanovisko klubu OĽaNO po vašom vystúpení je, že podporíte túto novelu v jej súčasnom znení, alebo ju nepodporíte? Lebo ja som tomu nebol schopný porozumieť z toho vystúpenia.
Ďakujem.

Lebo napriek tomu, že mi tu bolo vytknuté, že môj príspevok bol nevecný, neobsažný, tak práve naopak, ja si myslím, že dve minúty pána Brixiho boli len obsahom samých útokov na moju adresu, bez nejakej vecnej výhrady. Neodpovedali ste mi a nereagovali ste na nič konkrétne a exaktné, na čo som upozornila v svojom príspevku ja.
Čo sa týka zákona o šmejdoch, pán Martvoň, no, stojím si za tým, že je to viac-menej populistický zákon, pretože neviem si vysvetliť, ako je možné, že v kancelárii máme spotrebiteľa, ktorý zastupuje svoju matku, a napriek tomu, že využila 14 dní na to, aby mohla, aby jej boli vrátené peniaze za zakúpený predražený tovar, do dnešného dňa sa tak nestalo. Napriek tomu, že sa obrátili a požiadali o pomoc aj Slovenskú obchodnú inšpekciu.
Ja hovorím z reality, ja hovorím z praxe. Takže neviem, akými číslami disponujete vy. Povedala som a vyjadrila som sa jasne: ak budem jedného, dvoch alebo piatich spotrebiteľov, ktorí napriek prijatej legislatíve v zákone o podomovom predaji mi budú hlásiť a poukazovať na to, že ich táto legislatíva nechráni, a napriek tomu, že zákon je zadefinovaný a nemajú možnosť vymôcť svoje prostriedky, sú poškodení, ja nemôžem o tomto zákone povedať, že je vykonateľný, že je prakticky použiteľný.
No a na ďalšie pripomienky asi ani v zásade nebudem reagovať.

Ďakujem, pani predsedajúca. Začnem príbehom s mojím parlamentným laptopom. Všetci ich poznáme. To sú tie, čo sme dostali v 2010. roku. Keď sa pozriete na internet, tak ich najväčší problém je, že sa prehrievajú. Po tých štyroch rokoch zhruba ventilátor prestane stíhať, začne sa prehrievať procesor a treba to riešiť. No a ja som si teda našiel návod na internete, že čo teraz spraviť s takýmto počítačom, keď sa začne prehrievať. A tam je naspodu taký šróbik, ktorý drží klávesnicu, a ten šróbik musíte odtiaľ vytiahnuť, klávesnicu si môžete potom dvihnúť, dostanete sa k ventilátoru, manuálne ho roztočíte, vyčistíte a nabehne. No a toto som urobil tri- alebo štyrikrát a potom jedného dňa som to urobil tak, že som ten šróbik už nedal naspäť. A predstavte si, odvtedy ten počítač ide. (Reakcia z pléna.) A som si povedal, kurnik šopa, to bude to kurnítko. To bude to kurnítko, kvôli ktorému to nefungovalo. Takže vlastne tento jeden maličký šróbik zjavne zapríčiňoval podľa logiky tohto návrhu, že keď bol vnútri, tak nefungoval po čase ten ventilátor a jak sa mi podarilo ho vytiahnuť odtiaľ von, tak to bola tá vec, ktorá znefunkčňovala, zámerne plánovanou obsolenciou znefunkčňovala počítač. Toto je logika dnešného návrhu, dámy a páni. Toto je logika dnešného návrhu. Niekto dáva do vecí zázračné prístrojčeky, kazítka, aby sa opotrebovali skôr.
A poďme ale naspäť k tomu, čo tu včera povedal pán predkladateľ. Začal tzv. žiarovkovým kartelom Phoebus z roku 1924 s tým, že to malo byť, budem ho citovať, "prvým príkladom použitia takzvaných kazítok" a dokladuje to tým, že v Severnej Karolíne máme žiarovku, ktorá svieti neprestajne 150 rokov. Pamätám si to správne? (Reakcia navrhovateľa.) Hej, 100 rokov tam svieti. Ja ten príbeh zhodou okolností poznám. Ale ktorí sa trošku vyznáte vo fyzike a v žiarovkách toho edisonovského typu, tak viete, že ich životnosť sa oveľa viacej počíta počtom zapnutí a vypnutí ako hodinami svietenia. Pretože žiarovka, tá stará, ona sa opotrebúvala tým, že sa to volfrámové vlákno, ktoré je vnútri, zahrieva, chladne, zahrieva, chladne, zahrieva, chladne. Ak ho necháte zahriate 100 rokov, tak vám bude svietiť. Keby ste tú žiarovku na tej stanici vypli na 10 minút, zase zapli, potom ju zase vypli a potom zase zapli, tak vám ručím za to, že do mesiaca je po nej. Ona svieti iba vďaka tomu, že svieti nepretržite. Iba vďaka tomu. (Reakcia navrhovateľa.) No ale stále počet zapnutí, vypnutí bude menší ako u tradičnej žiarovky.
No ale teda vy tvrdíte, že to, že potom začali žiarovky svietiť menej, bolo dôsledkom toho, že do nich začali dávať kazítka. Ja tvrdím, že, áno, tam bol problém, ale ten problém bol kartelová dohoda. Kartelová dohoda, ktorá zabezpečila ovládnutie trhu alebo väčšinového podielu na trhu, a tým pádom to nebola dohoda na tom, že my budeme zámerne kaziť žiarovky. To bola dohoda na tom, že budeme predávať nekvalitné žiarovky a nikto na trhu nebude predávať kvalitnejšie.
Problém, ktorý takto vznikol, ale riešia protimonopolné úrady. Na to boli vytvorené a dodnes zasahujú a strážia pravidlá trhu alebo sa snažia strážiť pravidlá trhu protimonopolné úrady. To nie je o tom, že by boli montované kazítka do žiaroviek. Ja si neviem vôbec predstaviť, ako sa dá namontovať kazítko do žiarovky, ktorá je zo skla, dvoch kusov kovu a medzi tým volfrámovým drátom? Aké kazítko tam namontujem? No životnosť dokážem znížiť buď tým, že dám menej kvalitné sklo, menej kvalitný kov alebo užší volfrám. To je jediný spôsob. A zrejme to sa aj stalo, a tým pádom tie žiarovky jednoducho svietili kratšie, než tie možno kvalitnejšie predtým. Keby bola na trhu poriadna konkurencia, keby reálne sa rozhodoval každý jeden zákazník na základe ponuky a pomeru kvality a ceny, tak by sa nehovorilo o žiadnom kartele. Žiarovky by normálne sa vyrábali čo najlacnejšie a čo najlepšie. Ale keďže spomínané firmy v roku ´24 ten žiarovkový kartel Phoebus uzatvorili, tak myslím, že až do roku ´42 dokázali žiť s tým, že nikto neprišiel na trh s niečím, čo by ich dokázalo s tými nekvalitnými žiarovkami z trhu vyhnať.
Riešením teda by nebolo to, že by sa zakázali kazítka. Riešením by bolo a bolo to, že začali reálne fungovať protimonopolné mechanizmy. Akonáhle protimonopolné mechanizmy zabezpečili, či už rozhodnutím súdov, alebo tým, že v Škandinávii vznikol nový syndikát výrobcov žiaroviek, ktorý prichádzal s kvalitnejšími výrobkami na trh, tak problém bol vyriešený. Nepotrebovali žiadny zákon na to, aby zakazovali kazítka v žiarovkách.
Druhý bod, s ktorým prišiel pán kolega Martvoň, je mysliteľ Bernard London a jeho "Ending the Depression", čo je taký pamfletík svojej doby. Treba povedať, pán London tuto s pánom Martvoňom a mnohými inými sociálnymi inžiniermi má veľa spoločného, tiež vymyslel blbosť, chcel ju dať do zákona a spasiť tým svet. Paradoxne, ale keď si ten Londonov pamflet prečítame, tak zistíme, že tento koncept vôbec žiadne kazítka nevyžaduje. Dokonca on je postavený tak, že kazítka by ho znepríjemňovali. Pretože to plánované zastarávanie - planned obsolescence, ako ho on definoval, ako ste správne povedali, ono nie je v tom texte definované funkčnosťou, ale je definované zákonom. To znamená, že každý človek, ktorý si bude kupovať dajme tomu toaster, tak ho bude kupovať podľa toho, ako mu zákon povie, dajme tomu na štyri roky. London povedal, na to, aby sme vyživili, aby sme dokázali permanentne živiť ekonomiku, tak nebudeme predávať veci dovtedy, kým vydržia, ale budeme ich predávať iba dovtedy, pokým im to dovolí zákon. To znamená hrubý extrémny etatizmus. Vysávač si na tri roky, toaster na štyri, v momente, keď táto doba uplynie, bez ohľadu na to, či ešte tri roky vydržia, alebo nie, musím ho vrátiť.
Dobrým biznis plánom vtedy by, samozrejme, nebolo montovať kazítka do tých vysávačov a do tých toasterov. Teoreticky totižto výborným biznis plánom by bolo robiť veci také, aby vydržali čo najdlhšie. Lebo keď spravíte toaster, ktorý vám vydrží 6 rokov, a po troch vám ho vrátia, tak mu stačí dať novú kisňu a predáte ho znovu na ďalšie tri.
Takže pri tej logike, ktorú hovoríte, tam by práveže bolo oveľa lepšie vyrábať čo najkvalitnejšie výrobky, lebo zákon podľa Londona kázal, kedy sa má ten výrobok vrátiť, a tým pádom predavači a výrobcovia vôbec nemuseli sa starať mechanicky ani softvérovo, ani nijak o to, aby sa opotrebovala tá vec. Nemuseli tam dávať nekvalitné súčiastky. Práveže keby boli chytrí, tak podľa tohto konceptu, ktorý, samozrejme, je úplná blbosť, ale keby podľa tohto konceptu fungoval svet, tak ich vyrábajú zo súčiastok, ktoré vydržia 20 rokov. (Reakcia navrhovateľa.) No.
Brooks Stevens, som veľmi rád, že o ňom hovoríte, som veľmi rád, že o tom hovoríte. Brooks Stevens totižto, ho zacitujem, hovoril, že "plánované zastarávanie je vsadenie takej túžby do kupujúceho, že vždy bude chcieť vlastniť niečo novšie, niečo lepšie a bude to chcieť vlastniť skôr, než je to naozaj potrebné". To je jeho najznámejší citát.
Jeho teóriu pán predkladateľ pomenoval správne, ale myslím si, že veľmi nesprávne pomenoval perspektívu, z ktorej Stevens hovorí. Brooks Stevens bol svetoznámy dizajnér a ako biznismen v tejto vete popisoval dočasnosť a dochvíľnosť nastavenia zákazníka. On nehovoril o tom, ako má fungovať svet. On hovoril o tom, ako má svet vnímať dizajnér a biznismen na to, aby predával správne výrobky. Také, ktoré sa na tom trhu uplatnia. Hovoril primárne o tom, že navrhovať a tvoriť veci treba pekné a lákavé, a tým vytvárať u zákazníka túžbu, aby sa tej starej veci zbavil skôr, než je to naozaj potrebné. A opäť táto teória žiadne kazítka nepotrebuje. Táto teória sa dá najkrajšie demonštrovať momentom, keď vstúpili iPhony na trh. Väčšina z nás nepotrebovala vtedy nový telefón, ale všetci sme chceli iPhone. A to je presne Brooksov svet. To je presne svet Brooksa Stevensa. Vo svete Brooksa Stevensa sa hovorí o tom: "Robme veci čo najkrajšie, najlákavejšie, aby ľudia ich si chceli kupovať." Keď sa Stevensa pýtali, ktorý je jeho najobľúbenejší dizajn, tak povedal: "Neexistuje taký, lebo každý dizajn by sa musel znovu premyslieť podľa chuti zajtrajška. Podľa toho, aký vkus bude mať človek zajtrajška, čo sa bude páčiť človeku zajtrajška."
To znamená, že Brooks Stevens nepopisuje ideálny stav, ako by mal fungovať svet. On nehovorí, že my musíme manipulovať ľudí do niečoho. On hovorí, že ja ako dizajnér sa na svet pozerám tak, aby som vytváral túžbu u zákazníka, na druhej strane, aby si chcel moje veci kúpiť. A tento svet neobsahuje kazítka ani kurnítka. (Reakcia navrhovateľa.)
No len, pán kolega, vy ste vo svojej uvádzacej reči vždycky dopovedali, že - a to bol príklad, kedy kazítka sa nám objavili vo svete, to bol príklad, kedy sa s kazítkami stretávame. A to je neúprimné a logicky nesprávne. Vy popisujete procesy, ktoré boli súčasťou vývinu trhu. V momente, keď začala stúpať kúpna sila, keď začala stúpať životná úroveň, keď ľudia už si nepotrebovali kupovať jednu práčku na 40 rokov len kvôli tomu, že na ňu šetrili rok a pol, tak výrobcovia zistili, že je jednoducho lepšie vyrábať veci, ktoré vydržia kratšie, a pravidelne ich obnovovať, pretože ľudia túžia potom mať každú chvíľu niečo nové, niečo modernejšie, byť proste prstom na tepe doby, zabezpečovať si okolo seba najmodernejšie prostredie. A to trh samotný si vypýtal, že jednoducho veci, ktoré vydržia dlho, sa predávali menej. Tam nebolo treba nič montovať, tam nebolo treba nijakým spôsobom zasahovať do konceptu tej veci samotnej.
Žiadne, toto nie je kazítko (rečník ukazuje navrhovateľovi skrutku), to len niekto proste nedomyslel. Alebo je to náhoda, ja neviem. Odkedy tam ten šróbik neni, tak počítač funguje. (Reakcia z pléna.) No toto, toto...
Pán Viskupič mi sľúbil kávu, keď sa nebudem venovať tonerom a tlačiarňam. Škoda, že už tu nesedí Rišo Sulík, musím povedať tak, ten by vás zožral na tej téme. Ten by vás zožral úplne. Škoda, že už tu nie je, ale ja to nechám pánovi Viskupičovi, sľúbil mi kávu, keď to preskočím. Takže to preskočím. (Reakcie z pléna.)
A každopádne ja by som strašne rád videl v celom tom predslove všetky tri dôležité časti, s ktorými ste prišli ako s historickým exkurzom, som vám práve teraz vyvrátil v tom zmysle, že nijakým spôsobom nedokazujú úmysel kaziť veci znútra. Čo dokazujú, je, že trh sa začal správať tak, že veci, ktoré vydržia menej, sa predávajú viacej ako veci, ktoré vydržia viac, že túžba ľudí vlastniť niečo nové je väčšia ako túžba ľudí vlastniť niečo kvalitné. Áno, tieto veci sú pravdivé a celá filozofická diskusia potom o udržateľnosti, o ekológii, tá je legitímna, ale jej riešenie nie sú tie štyri riadky, ktoré vy dávate do zákona.
Poďme sa pozrieť na ten francúzsky model. V rámci neho ste tiež klamali včera. Vy ste povedali, že tie veci sú už hotové, hej, že je platná legislatíva, pokuta až do 300-tisíc eur alebo dva roky v base, tak ste to včera povedali. Mám pravdu? (Reakcia navrhovateľa.) No, neschválili, predstavte si. Neschválili! Francúzsky senát mal tento konkrétny návrh na stole, a budem to teraz prekladať z angličtiny: "Bolo by príliš ťažké predvídať", lafespen, "životnosť jednotlivých súčiastok a na základe toho postaviť zákon," povedal francúzsky senát. A preto návrh, ktorý počítal až s 300-tisíc eurovou pokutou alebo dvoma rokmi v base, cez francúzsky senát neprešiel. Čo cez francúzsky senát prešlo, je zákon, ktorý predpisuje každému predajcovi alebo výrobcovi uvádzať životnosť výrobkov, ktoré dáva na trh. Ale to je niečo úplne iné, než robíte vy.
To, že máme zvýšiť informovanosť zákazníkov, beriem za legitímnu motiváciu tvorby zákona, že keď si kupujem mikrovlnku a má záruku dvojročnú a tvrdí mi výrobca, že vydrží päť, tak si ju kúpim na päť a niečo s podobnou cenou, čo mi výrobca tvrdí, že mi vydrží tri, tak si to nekúpim. To je trh. To je fajn. Ale, áno, je to regulovaný trh, hej, tak anarchokapitalisti nebudeme dneska, zjavne sa bavíme o miere regulácie, ale vy zavádzate s tým, čo tvrdíte o francúzskom modeli, páni.
Francúzky model pozostáva z dvoch časti, z troch.
Prvá je. Bolo predpísané výrobcom a distribútorom a predávajúcim uvádzať dobu životnosti výrobkov, ktoré vyrábajú, distribuujú alebo predávajú.
Druhá časť toho zákona je, ktorý ešte nie je tiež platný, ale diskutovalo sa o ňom, bolo to, že tam bude dvojročná povinná záruka vymenenia tovaru. To znamená, súčasťou toho návrhu vo Francúzsku bolo, že do dvoch rokov bude povinný predajca, distribútor alebo výrobca vymeniť ten tovar, ktorý sa pokazí.
A treťou súčasťou bolo, že by sa tá záruka nevzťahovala len na výrobok samotný, ale aj na jeho súčiastky. A tam malo byť tých 300-tisíc pokuty a tam mali byť tie dva roky basy, čo neprešlo cez francúzsky senát. Neprešlo. Toto nie je platná legislatíva. A stavím sa s vami, o čo chcete, že to tak je. Aj s obidvoma. A tam bol návrh ten, že aj pri súčiastkach bude musieť byť uvedená životnosť, aby sa zabraňovalo tomu, že sa budú dávať nekvalitné veci do výrobkov.
Ono treba povedať, že bavíme sa tu o francúzskom parlamente, hej. Francúzsky parlament, cez ktorý prešiel návrh, že daň z príjmu má byť 75 %. To znamená, že ako zastupiteľstvo, ktoré schváli 75-percentnú daň z príjmu, je od začiatku pochybné, hej, a čokoľvek cezeň prejde, treba brať s veľkou rezervou. Ale ešte ani cez tento parlament ten návrh, o ktorom vy tvrdíte, že existuje, neprešiel.
Pán kolega Martvoň tu hovoril o tom, že ako ľudia spomínajú nostalgicky na výrobky tatramatiek a Tesly, hej. Áno, je pravda, existujú napríklad zosilovače Tesla, elektrónkové, ktoré idú dodnes a idú perfektne. To je pravda. Ale v zásade väčšina tých výrobkov, tých pračiek, ktoré museli manželia držať každý z jednej strany, aby im neuleteli z kúpeľky, lebo tak sa triasli, že to išlo každú chvíľu zlietnuť aj s barákom, tak, áno, vydržali 30 rokov a po tých 30 rokov bola narušená statika tej kúpeľky. Na toto tu ideme spomínať, pán kolega, to mi chcete povedať, že dneska naozaj máme menej kvalitné práčky? Veď tá tatramatka zožrala pomaly ešte aj tapetu, čo bola okolo nej. Takýto mali odber elektriky. A my sa tu ideme teraz hrdiť, že jako v starých dobrých časoch tu boli tie kvalitné výrobky, a vracať sa nostalgicky k tomu, jak nám tatramatka išla prebehnúť cez stenu. Sme kde? (Reakcia z pléna.)
No, nebolo treba vôbec zavolať brigádnikov, obkladačky, stačilo zapnúť práčku a spadli samotné. (Smiech v sále.) Takže toto je tá vtipná časť, hej, toto je tá vtipná časť, že je to blbosť, hej. (Zasmiatie sa v sále.) To je tá vtipná časť potiaľto a odteraz to začína byť vážne.
Odteraz to začína byť vážne, lebo včera tu bol pán Kažimír a on vôbec nechápal, že prečo sa ho na hodine otázok pýtam na kazítka, hej, on si myslel, že to je nejaká prdel. A ja mu hovorím, že ale, pán minister, to nie. Ako vy reálne máte vynaložiť peniaze na to, aby toto niekto skúmal. On, že vy to nemyslíte vážne? A ja, že no myslím. Hen Brixi s Martvoňom sem s tým prišli. A on, že tak to teda nie. Hej? (Zasmiatie sa v sále.)
Takže ja viem, jak toto skončí. Ja viem, jak toto skončí, príde Brixi s Martvoňom za Kažimírom a povedia, že ŠOI-ka má mať viacej peňazí, aby skúmala hen proste ghostbusters, hej, budú chodiť a duchov hľadať v mašinách. A Kažimír povie: "Vy ste sa chlapci zbláznili! Ale originál."
To, že Francúzi jako tí istí, ktorí dokázali schváliť 75-percentnú daň, tak dokázali schváliť, že sa nebudú kaziť prístroje. Dobre, to beriem, povie Kažimír podľa mňa. Ale že my tu máme ŠOI-ke platiť, aby rozmontovávala veci a hľadala v nich nejaké kurnítka, kurnik šopa, neviem. Podľa mňa vás s tým pošle kade ľahšie.
Takže si užime túto diskusiu, lebo je posledná na túto tému. Posledná.
Chcel by som ešte povedať k tomu, že ako sa vytvára zbytočná byrokracia, ale aj Jurzyca mi sľúbil jednu kávu (zasmiatie sa rečníka), takže to nechám tak. Dúfam, že sa prihlási do ústnej.
Pekný deň. (Potlesk.)

Na vaše, na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami, za rána tak aj vtipnými miestami, sa prihlásili štyria páni poslanci: pán poslanec Martvoň, Brixi, Brocka, Přidal a pán poslanec Jurzyca. (Reakcia z pléna.) Ale ešte stále nie ste na, skúste, skúste šroubík jeden. (Smiech v sále.) Jurzyca. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Martvoň.

Ďakujem pekne. No, pán poslanec Poliačik, vidno, že ste rečník a začali ste, alebo teda bolo to veľmi zaujímavé vystúpenie, po ktorom sa mi dá povedať iba hneď v úvode, že, no vy ste teda riadny šroub.
Je rozdiel medzi životnosťou, zárukou a plánovaným zastarávaním. To, že vám nefunguje nejaký šroubík a ho vytiahne a potom to ako funguje, sám ste povedal, je to možno nejaká náhoda alebo to svedčí o nejakej nekvalite, alebo možnože u vás to tak všetko funguje, že najskôr to musíte potrieskať, vybrať z toho nejakú súčasť a potom to ide.
Ale tu, tu my priamo hovoríme v tomto zákone aj v tom, čo sme odôvodňovali, že jednoducho bude sa to preukazovať, že či tá súčasť toho tovaru, alebo teda toho výrobku účelovo spôsobuje, nie že náhodne, ale účelovo spôsobuje v širokom spektre tých istých výrobkov tú kazivosť alebo to skrátenie životnosti. To bola naša podstata.
To, čo ste spomínali, ten kartelový Phoebus 1924, tú kartelovú dohodu, no, viete, tá kartelová dohoda nebola o nekvalite, tá kartelová dohoda bola o skrátení životnosti a tú skrátenú životnosť oni docielili, oni docielili tým, aký použili do toho nielen materiál, ale ako zmenili oproti tým patentovaným žiarovkám to, čo mali napatentované, a v reále to, čo vyrábali. V tom to spočívalo. A práve preto, samozrejme, lenže rozdiel medzi patentom a rozdiel tým, čo máte patentované a potom to vyrábate za pridania inej súčasti oproti patentu.
Čo sa týka pána Brooksa Stevensa a Londona, viete, my sme nie povedali, že oni práve tvrdili, že, á, teraz ideme robiť kazítka. To boli prvé myšlienky, ktoré hovorili o tom, že výhoda pre trh alebo potrebné pre trh je nejaké zastarávanie, alebo teda rýchly predaj, alebo čo najväčší predaj určitých výrobkov, a teda aby sa robili veci, ktoré sa budú čo najviac kupovať. Vždy bude prvá myšlienka a potom nasleduje niečo, čo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobré ráno, ďakujem, pani predsedajúca. Maťo, úplne v poriadku ja tento príspevok kvitujem, bolo to do istej miery úplne vecné, malo to hlavu a pätu, len si celkom mladý človek, máš k vedecko-technickému pokroku celkom asi pozitívny vzťah, rovnako ako ja, ale tu sa nebavíme o tom, že či, aká bola história kazítok a že či kazítka sú, alebo nie sú. Tu sa bavíme o nejakej legislatívnej ochrane preventívnej, nazvime to tretej generácie. My tu nejdeme riešiť to, či kazítka sa objavili vtedy a vtedy tam a tam a v takom a takom rozsahu. Tu hovoríme ako mladí ľudia o tom, že aký by mal byť preventívny charakter ochrany spotrebiteľa, aby sa takéto kazítka do samotných súčiastok nedávali. A ak aj sa niekde dávajú, aby sa nedistribuovali na trhu v rámci Slovenska, v rámci Európskej únie. Tento zákon nemá za cieľ nikoho teraz ani preventívne ani šikanovať, ani obmedzovať, ani vytvárať nejaké pnutie či na spotrebiteľskom trhu, či na akomkoľvek trhu spotreby a dopytu a výroby.
Cieľom tohto zákona je jedine to, aby sa pripravil taký štátny legislatívny mechanizmus, aby k takýmto nápadom, umiestňovať takéto výrobky alebo súčiastky do výrobkov, ani nedochádzalo. Cieľom nie je nikoho teraz obmedzovať. Cieľom je zabrániť to, aby tí, ktorí ich dodávajú, vyrábajú alebo uvádzajú na trhu, ani neuvažoval nad tým, že takáto súčiastka pro futuro, v budúcnosti, by mohla v takomto zariadení byť inštalovaná, a tým pádom poškodiť v konečnom dôsledku spotrebiteľa, ktorý má právo a záujem ten výrobok užívať čo najdlhšie a v čo najkomfortnejšej miere.

Pán Poliačik, vy ste ma teraz úplne dostali. Vaše vystúpenie na jednej strane nemalo chybu, ale ja mám podobnú skúsenosť ako pán poslanec Martvoň. Ja v ´88. roku som si kúpil, začal som stavať dom a som si kúpil oceľový fúrik, u nás sa tomu hovorí táčky, a priznám sa, že mám s ním veľmi dobrú skúsenosť, on dodnes funguje. A moje deti mi pred niekoľkými rokmi kúpili pod stromček, si chceli zo mňa asi vystreliť, tak mi kúpili nový fúrik, hliníková korba. Koliesko sa dá hustiť, no, vydržal dva roky. A ja teraz naozaj neviem, proste ten môj pôvodný, ktorý funguje, kazítko nemal a tento hliníkový asi mal.
Čiže som teraz na pochybách, ja mám hlasovať za ten návrh alebo nemám hlasovať za ten návrh;? So smajlom.

Pán kolega Poliačik, ja vám ďakujem, ale ja vás obdivujem a priznám sa k jednej svojej slabosti. Ja keď považujem niečo za úplnú sprostosť, debilinu, tak ostanem ticho, ticho ostanem, ale tuná pri tomto zákone som úplne onemel. Jednoducho, chlapci vám budú hovoriť kazítkari. A na vašom mieste by som veľmi rýchlo stiahol ten zákon.
Pán Poliačik, vy ste zabudli ako navrhnúť, že aby ten zákon stiahli a nepokračovalo sa v rokovaní, lebo to nie je dôstojné Národnej rade, takýto zákon, ako to nemôžu myslieť vážne. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja si myslím tiež, že to bolo výborné vystúpenie v rozprave, aj zábavné, myslím si, že veľmi dobre pán poslanec Poliačik mieril na to, že tie kazítka v praxi sa neobjavujú, že nie sú dôkazy o nich. A je síce pravda, že sa môžu nejaké preventívne zákony prijímať, no ale tak neprijmeme kvôli tomu zákon o tom, že nesmie sa v našich horách pohybovať Yeti, lebo vznikne úrad, ktorý to bude kontrolovať, budú úradníci chodiť po horách, sledovať a ešte navyše, keďže sa to ťažko dokazuje, tak pán Brixi v médiách povedal, že dôkazné bremeno bude na tej firme dokázať, že ona ho tam nenamontovala. Čiže môže sa stať, že obce budú mať dôkazné bremeno, budú musieť dokázať, že tam existuje, áno, a to zaťaží tú ekonomiku. Jako možnože je to, troška to vyzerá ako sranda, ale seriózne zaťažujeme ekonomiku byrokraciou cez takéto zákony. A ja mám také skúsenosti z exekutívy, že za tými byrokratickými časťami legislatívy nie je väčšinou nejaká hlúposť nejakého úradníka, ale vzniká to tak, že sa vymyslí presne takýto zákon, vznikne skupina úradníkov, ktorí môžu dávať pokuty, ktorí majú živobytie vyplývajúce z tejto kontroly, a oni už potom argumentujú oveľa silenejšie, než dnes argumentujú predkladatelia zákona.
A ešte som chcel povedať ako jeden z najstarších v sále, že ja si pamätám ešte farebné televízory zo socializmu a pamätám si, že priemerná kazivosť farebného televízoru v záručnej dobe bola desať, desaťkrát v záručnej dobe sa farebný televízor pokazil. Čiže chodili po bytoch normálne opravári, dnes sa vám skoro nepokazí a to je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)