51. schôdza

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Dovoľte mi, aby som sa teda s takou nejakou tvrdošijnou snahou autistu opäť pokúsila predložiť vám tento návrh zákona, s ktorým zvyknem chodiť do parlamentu ako agent s teplou vodou. Na tej minulej schôdzi, ako povedal kolega Poliačik, som sa ho tiež pokúsila predložiť ctenému plénu, avšak musím teda priznať, že veľmi nešťastným spôsobom, nakoľko som to spojila s výchovou k zodpovednému rodičovstvu, čo sa stretlo so všeobecným nesúhlasom. Takže nejdem hlavou proti múru a snažím sa tieto dve veci oddeliť, lebo chápem, že niekto by sa možno aj svojím ráciom priklonil k povinnej predškolskej výchove pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, pretože všetci vieme, že to potrebujú, ale nedovolia mu podporiť takýto spojený návrh jeho izmy a dogmy a ďalšie veci.
Takže prichádzam sem s týmto návrhom a pokúsim sa vystúpiť s rečou, ktorá nebude dlhá a bude trochu iná a modifikovaná, ako všetky tie reči predtým, keď som tento návrh zákona predkladala. Len veľmi nedávno vyšla správa o tom, že Európska únia dáva za pravdu mamičkám, ktoré sa sťažujú, že nemajú kam umiestniť svoje deti, mamičkám predovšetkým zo Slovenska. Slovensko je krajinou s druhou, s druhým najnižším podielom detí mladších ako tri roky, ktoré chodia do jasieľ alebo do iného zariadenia dennej starostlivosti. Eurostat vydal správu, podľa ktorej v roku 2013 išlo len o 4 % najmladšej detskej populácie na Slovensku. Horšie od nás je na tom už iba Česká republika.
Európska únia si v roku 2002 dala ambiciózny cieľ: odstrániť všetky prekážky účasti žien na trhu práce a usilovať sa zabezpečiť formálnu starostlivosť o deti prinajmenšom na úrovni 33 % populácie pod tri roky. O jedenásť rokov vidíme, že je to len ilúzia, ale moment, pokiaľ iné členské štáty Európskej únie, predovšetkým Škandinávie, ďaleko prevyšujú tento 33-percentný podiel detí zaškolených v predškolských zariadeniach, napríklad aj v jasliach, tak ten priemer Európskej únie a dosiahnuť ten cieľ, ktorý si vytýčila už v roku 2002, kazia Európskej únii predovšetkým postsocialistické štáty na čele so Slovenskou a Českou republikou. Z dostupnosti služieb o starostlivosti o dieťa musí nastať zlepšenie najmä v Českej republike, na Slovensku a v Poľsku, konštatuje Eurostat.
Ďalšia vec je, že nám napriek tomu, že si všetci uvedomujeme, že tá predškolská výchova je dôležitá pre dieťa a je to hlavne dôležité pre deti, ktoré sú zo sociálne znevýhodneného prostredia, kde, všetci vieme, sa im dostáva veľmi málo podnetov na to, aby sa dokázali normálnym spôsobom vyvíjať a potom zvládnuť ten vzdelávací systém na základnej škole, napriek tomu, že to všetci vieme a všetci sa v tom podľa mňa zhodneme bez ohľadu na to, či tento návrh podporíte alebo nie, dochádza na Slovensku k poklesu materských škôl. Počet materských škôl klesá každým rokom od roku 2006 s malou výnimkou v roku 2014. Rozdiel medzi rokmi 2006 a 2014 je až 124 zatvorených materských škôl. Ale toto číslo vôbec nezodpovedá počtu detí vo veku troch až piatich rokov. Zatiaľ, čo do roku 2008 bol počet detí vo veku tri až päť rokov 158 942, v roku 2014 to bolo 178 141 detí. To znamená nárast o takmer 20-tis. detí. Detí, ktoré by mohli chodiť do predškolského zariadenia, nám pribudlo a škôlok ubudlo. Po roku 2012, teda po znovuzvolení vlády Roberta Fica, sa počet nevybavených žiadostí počas dvoch rokov zvýšil o tretinu, zo 7 551 až na 10 261.
Ministerstvo práce, ak by ste si teda mysleli, že si nie je vedomé tejto situácie, tak sa, samozrejme, mýlite, pretože podpora rodín s deťmi je jednou z programových priorít sociálneho štátu Roberta Fica. Dlhodobým cieľom Slovenskej republiky je 95-percentná hrubá zaškolenosť detí vo veku troch až piatich rokov, teda 95 % detí vo veku od troch do piatich rokov by sa malo v nejakej forme zúčastňovať výuky v materskej škole. A to sa, samozrejme, nedeje. Ten papier znesie strašne veľa. Ja som čítala programové vyhlásenie vlády, aj všetky ciele, ktoré si tam jednotlivé ministerstvá stanovili. Predovšetkým ma zaujímalo teda ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a ministerstvo školstva v tejto súvislosti. Stanovili si 95-percentnú zaškolenosť detí vo veku od troch do piatich rokov v materských školách. A realita je celkom iná.
To, čo nám najviac kazí tie čísla, ktoré sa nepodarilo dosiahnuť a nepodarí sa dosiahnuť či už Európskej únii alebo nášmu úbohému ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny, je to, že tie tri až päťročné deti, veľa z nich sa nachádzajú práve v rómskych osadách. A to sú tie deti, ktoré z rôznych dôvodov do tých materských škôlok nechodia. To, že do nich nechodia, o tom napísali rôzne mimovládne organizácie kvalitnejšie, aj menej kvalitnejšie, rôzne analýzy. Ja som si požičala analýzu dobre spravovanej spoločnosti o tom, že kde začať, aby rómske deti začali chodiť do školy.
Prečítam vám zhrnutie: "Predškolské vzdelávanie by mohlo v dlhodobom horizonte podľa viacerých odborných štúdií výrazne zlepšiť situáciu rómskej menšiny na Slovensku. Pripravovaná rómska reforma má ambíciu zaviesť povinnú predškolskú dochádzku od troch rokov pre deti z rizikových rodín. Na to, aby bolo takéto opatrenie efektívne a v praxi uskutočniteľné, sú však potrebné viaceré systémové zmeny." Nedošlo k ničomu. Nedošlo ani k tomu, aby tie trojročné deti z rizikových rodín, čo sú v prevažnej miere deti z rómskych osád, aby chodili do tých škôlok. Hovorilo sa tu o tom za pána ministra Čaploviča, že deti od štyroch rokov budú musieť všetky plošne chodiť do škôlky. Ani k tomu nedošlo. Nedošlo absolútne k žiadnej takejto systémovej zmene, ktorá by spôsobila, že deti z rómskych osád budú chodiť do materských škôlok nielen sami kvôli sebe. Keď to nedokážeme podporiť kvôli tým deťom, ktoré predškolskú výchovu potrebujú, podporme to kvôli sebe a kvôli tomu, aby nám o pár rokov neskolaboval náš sociálny systém, predovšetkým dôchodkový.
Čo sa týka krajín, ktoré sú porovnateľné so Slovenskom v zmysle toho, že majú početné zastúpenie rómskej národnostnej menšiny predovšetkým v separovaných a segregovaných osadách, prichádzajú do úvahy krajiny ako Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko, Česká republika, Slovensko. Kto si myslíte, že je na absolútnom chvoste, čo sa týka zaškolenosti detí z osád v materských školách?
Pán poslanec Viskupič, dajte typ. (Reakcia z pléna.) No to je chyba. Som rada, že tu sedíte, ale ešte by ste mohli aj počúvať. No je to Slovensko. Deti z rómskych osád, slovenských, chodia do škôlok len 28 % z nich. Česká republika, je to 32 %, Rumunsko, vážení, Rumunsko 37 %, Bulharsko 45 % a Maďarsko 76 % detí z rómskych osád chodí do materských škôlok.
Ono by nás to nemuselo až tak veľmi zaujímať, keby neexistovala absolútna prepojenosť, a to je dokázateľné, experti Svetovej banky skúmali tento, tento fenomén a dospeli k záveru, že je absolútna prepojenosť medzi číslom detí z rómskych osád, ktoré chodili do škôlok, medzi číslom detí z rómskych osád, ktoré boli schopné si dokončiť strednú školu a číslom z nich, ktorí boli schopní zamestnať sa na otvorenom trhu práce. Tam je 100-percentná návratnosť investícií do toho, aby tie deti do tej škôlky chodili. Mám tu graf, ktorý presne o tom hovorí, že môžu sa oni potom vzdelávať na základnej škole, môžu sa vzdelávať na vysokej škole s odretými ušami, môžu sa vzdelávať v rámci vzdelávania dospelých. Ani jeden stupeň tohto vzdelávania nespôsobí takú návratnosť investícií do tých detí, ako keď ich pošleme do materských škôlok. Tam nám to vyskakuje na 100 %. Čo do nich vložíme, to sa nám vráti. Nám všetkým, nielen tým deťom z tých rómskych osád. Ako nerobme to preto, aby oni prekročili svoj tieň a proste mali lepší život, keď to nedokážeme, ale urobme to sami kvôli sebe a urobme to kvôli ekonomike tohto štátu a to doslova.
Viete asi o tom, že Európska komisia začala kvôli porušeniu antidiskriminačného zákona Európskej únie voči Slovensku konanie. Dôvodom pre konanie Európskej komisie voči Slovensku, čo je veľmi vážna vec, ktorá môže skončiť až pred Európskym súdom, je to, že segregujeme rómske deti na školách. Ja tvrdím, že ich na tých školách nesegregujeme kvôli tomu, že sú čierne, že majú inú farbu pleti. Ja tvrdím, že ich segregujeme kvôli tomu, že sú z málo podnetného prostredia, že prichádzajú do tých škôl nepripravené, neschopné zvládnuť ten vyučovací proces, vzdelávací proces, že keby sme ich chceli integrovať, budú brzdiť tú časť detí, ktorá prichádza z iného prostredia. Tvrdím, že ich segregujeme kvôli tomu, že prichádzajú do škôl neumyté, všivavé, hladné, nesústredené, čo, a to mi je veľmi ľúto, nie je chyba tých detí. To je chyba tohto štátu a to je chyba toho, ako prerozdeľujeme eurofondy a všetkých ďalších vecí, toho, že nám chýbajú komunitné centrá a podobne. Ale predovšetkým aj chyba rodičov. Aj chyba rodičov. Ale skúste umyť svoje dieťa, keď ste v osade, kde nemáte tečúcu vodu. Skúste to, pán poslanec. A ste rodič, ktorý to chce urobiť. Kam ho pôjdete umyť? Ako si pomôžete z tohto začarovaného kruhu? Viniť z toho len rodičov do istej miery je namieste, ale môžete byť akokoľvek dobrá matka, keď ste z osady a nemáte tam tečúcu vodu, nemáte tam tie možnosti, ktoré máme my, bežní ľudia, tak je veľmi ťažké poslať svoje dieťa do školy umyté, učesané, čisté a nie hladné napríklad.
Veľká časť toho, tej viny podľa mňa, za čo nás teraz viní Európska únia, že teda segregujeme rómske deti na školách, čo je fakt - aj keď ja si nemyslím, že my segregujeme rómske deti ako také, my segregujeme deti z osady, čo ja medzitým proste vidím rozdiel - spočíva v tom, že tie deti nechodia do škôlky, že nie sú pripravené. Tie nulté ročníky na tých školách nestačia na to, aby pripravili tie deti, ktoré prichádzajú v 6 - 7 rokoch do toho nultého ročníka, aby ich za rok pripravili na to, čo ich čaká, aby z nich urobili dieťa ako keby z majority, ktoré sa bude podľa toho správať, ktoré bude chápať, ktoré nebude vyrušovať, pretože je hladné a teda nesústredené.
Vidím to v dvoch rozmeroch, to konanie Európskej komisie voči Slovensku. Jedna vec je, že na Slovensku naozaj cielene posielame deti z osád do špeciálnych teda osobitných škôl. Špeciálne školy robia po osadách doslova nábory detí. Ja som to zažila. Zaradením dieťaťa do špeciálnej školy totiž získavajú peniaze. Myslím si, že v prípadoch niektorých, nechcem povedať, že všetkých, ale väčšiny špeciálnych škôl, ktoré pôsobia na územiach, kde je zastúpená početne rómska menšina, najmä v separovaných, segregovaných osadách, ide o to, že robia nábor, aby zarobili na hlavu jedného žiaka. Dôvodom teda sú peniaze, pretože na špeciálnych školách sú vyššie normatívy na žiaka a keď sú plné, škola je bohatá. Štát si ale takto vyrába armádu analfabetov, ktorí nikdy nebudú schopní pracovať a uživiť samých seba. Jedného dňa, a nebude to trvať tak dlho, na tejto armáde analfabetov stroskotá náš solidárny dôchodkový systém a dnešní štyridsiatnici sa budú veľmi čudovať, že na ich dôchodky štát nemá, lebo na ne jednoducho nemá kto robiť. Preto z tohto pohľadu si myslím, že je fajn, že si Európska komisia všimla problém toho, že rómske deti posielame do špeciálnych škôl. Ak to nakoniec nakopne rôznych sociálnych inžinierov, aby sa spamätali a začali riešiť napríklad povinnú predškolskú výchovu v osadách, profitovať z toho naozaj budeme všetci.
Druhá vec ale je, že Európska komisia namieta segregáciu rómskych detí na školách, oddeľovanie rómskych detí od nerómskych detí a tu je tá kritika podľa mňa mimo, pretože rieši dôsledok, ale nerieši príčinu. Faktom ale je, že nám sem ako také držhubné posiela tie eurofondy a je na nás, na čo ich použijeme. Ja si viem celkom dobre predstaviť, že by sme práve na túto povinnú predškolskú výchovu pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia použili eurofondy. Myslím si, že by to bolo prospešné pre všetkých, naozaj nielen pre tie deti z rómskych osád.
Keď sem prišiel pán minister Richter a hovoril o otvorení II. piliera, priniesol vtedy ten návrh do parlamentu, bola tu k tomu búrlivá diskusia. Hovorili sme o tom, ako veľmi sa nám otvárajú tie nožnice, hej, ako veľmi nám rastie počet tých, ktorí skôr alebo neskôr budú odkázaní na tie dôchodky a vplyvom teda demografickej krivky, ktorá, všetci vieme, aká je nielen u nás, aj v iných štátoch Európskej únie, na ne jednoducho nebude mať kto robiť. Tu si musíme uvedomiť, že na 89-tis. dnešných štyridsiatnikov to vychádza zhruba 50-tis. detí, ktoré by o pár rokov, keď sa dostanú do dôchodkového veku, mali robiť na ich dôchodky. To jednoducho nie je možné. To je nepredstaviteľné. Na tomto to celé stroskotá, pretože my si musíme uvedomiť, kto sú tie deti. Kto je tých 50-tisíc? Odkiaľ sú tie deti? No aj z demografickej krivky je zrejmé, že sú to v prevažnej miere deti práve z rómskych osád. A pokiaľ ich budeme na základe zlých diagnostických testov, na základe toho, že sú z málo podnetného prostredia a nie sú vzdelávané v predškolskom zariadení, posielať do špeciálnych škôl, tak na to skutočne doplatíme všetci.
Ja by som vás veľmi pekne chcela poprosiť, keby sme sa tak spoločne pokúsili nad tým zamyslieť, pretože tvrdili to aj vaši ministri, ministri za SMER, že je dôležité, aby tie deti sedeli v tej škôlke. Tvrdili, že by mala byť zaškolenosť detí oveľa vyššia od štyroch rokov. Potom hovorili, že pre deti z málo podnetného prostredia to bude vo veku od troch rokov, že presadia povinnú predškolskú výchovu. Nepresadili nič. Nepresadili nič.
Ak ale vychádzam z tej premisy, že súhlasíte s tým, že by sme takéto niečo mali urobiť pre nás všetkých, pre túto krajinu, nielen pre tie rómske osady, ja vás veľmi pekne prosím, aby ste tento návrh zákona podporili. Tie peniaze tam sú. Keď sa zrušia nulté ročníky, ktoré už budú bezpredmetné pri povinnej predškolskej výchove pre deti z málo podnetného sociálneho prostredia, ušetria sa tam nejaké peniaze. Keď si predstavíte, že máme dostatočné množstvo eurofondov napríklad v Európskom sociálnom fonde, ktoré by sa dali využiť na to, aby sa budovali komunitné centrá pri tých osadách, kde by boli škôlky pre tieto deti, tak to nie je taký obrovský nápor na štátny rozpočet. Práve naopak, išlo by konečne o efektívne využívanie eurofondov v prospech nás všetkých. Tak by som vás chcela veľmi pekne poprosiť, aby ste tento návrh zákona podporili, lebo je dôležitý a ja pevne verím, že keď vás stretnem na chodbe a budeme sa o tom rozprávať, všetci poviete, že s tým súhlasíte. Tak skúste to pretaviť do toho, že za to konečne aj zahlasujete.
Ďakujem veľmi pekne.

Faktické poznámky páni poslanci: Vašečka, Viskupič, Osuský, Kuffa a pani poslankyňa Horváthová. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Slovo má pán poslanec Vašečka.

Ďakujem za slovo. Chcem na začiatku oceniť úsilie pani poslankyne neustále proste pripomínať, že je potrebné riešiť túto situáciu. Zároveň by som chcel niekoľko poznámok. Prvá je otázka, ktorú som sa nedozvedel teda z dokumentov, ako je dôvodová správa, ani z toho vyjadrenia v rozprave, že akým spôsobom, verím, že určite to máte premyslené a možno, že mi to len ušlo, sa bude vyhodnocovať, že kto je zo znevýhodneného sociálneho prostredia. A tu by som povedal, že v tomto je potrebné, aby bolo také rozlišovanie, že ak je to, ak sme schopní to jednoznačne určiť, tak v poriadku.
Na druhej strane rád by som, rád by som podal takú, takú poznámku, že, že som presvedčený, že v prípade rodinného prostredia, normálneho, nie patologického, je lepšie pre deti, ak sú doma, než, než sú v materskej škôlke. Verím, boli spomínané, že málo podnetné prostredie a tak ďalej. Myslím, že normálna rodina je dostatočne podnetné prostredie. Môžem povedať aj vlastný príklad. My máme štyri deti, momentálne štvrtá, najmladšia je v škôlke a mám taký pocit, že najlepšie, najlepšie vplývalo na naše deti, keď boli doma s maminou do predškolskej výchovy a že tí, ktorí strávili dlhý čas v škôlke, ktorú pokladám za veľmi kvalitnú a sme veľmi s ňou spokojní, mám pocit, že to majú náročnejšie.
Takže prihováral by som sa za to, aby sme sa nedostali do takého, do takej pozície, že materská škôlka je nejaká výhra. Materská škôlka môže aj v tomto prípade byť pomôckou v nejakých naozaj okrajových alebo extrémnych situáciách, ktoré tu boli spomenuté a ktoré na Slovensku jestvujú. Ale aby sme teda nezabudli, že rodina a súrodenci, rodičia sú pre deti to najpodnetnejšie a najlepšie prostredie. A ďalšia vec je všeobecne slabá dostupnosť škôlok, ktoré ste tiež spomenuli a o ktorej treba hovoriť a riešiť ju, pretože mnohí, ktorí chcú dať z rôznych dôvodov... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Poslanec Viskupič.

Ďakujem. Ja som túto tému opakovane v pléne zachytil a je pravdou, že je to veľmi dôležitá téma a som rád, že tá vytrvalosť skutočne je a možno existuje niekoľko argumentov, veľa som z nich počul, len ja mám pocit, že ten apel, ktorý sa možno snažíš vyvolať aj tými rečníckymi otázkami, ako keby nepadal na úrodnú pôdu. Ja neviem, či sa to objaví v balíčku ,alebo neobjaví, myslím si, že tuná dokonca budete zdieľať absolútne rovnaký alebo veľmi podobný názor aj s Peťom Pollákom a myslím si, a preto aj tá prítomnosť pri tvojich prejavoch na túto tému v pléne, že je veľmi dôležitá, pretože hovorí v zásade o jednej veci, a to, že vidíme kúsok cez dekádu alebo možno cez dve, pretože tá realita, ktorá príde, ak tento proces nenastavíme dobre, nás môže veľmi nepríjemne vyfackať. Potom som sa dozvedel, že si sa pýtala na nejaké štatistické čísla. Ich poznám, len ja sa chcem ospravedlniť, keďže som predseda jedného, ako opozičný poslanec, jedného z výborov a tuná naši kolegovia z výborov vládnych alebo vládni poslanci si veľmi nepozerajú, aj keď s dvojmesačným predstihom oznámim zasadnutie výboru, tak sa dozviem nakoniec, že do môjho výboru idú zasadať ďalšie dva, ktorých som členom alebo ostatní poslanci. Tak sa ospravedlňujem, ale riešil som toto.

Pán poslanec, máte slovo, pán poslanec Osuský.

Chcem povedať, že toto je ďalší jednoznačne nestranícky zákon. Aj keď je tu, hádam, len traja, štyria kolegovia z vládnucej strany, chcel by som povedať, že keď už nie oni, tak aj oni majú deti a to, čo hovorila Lucia v závere o dôchodkovom systéme, je veľmi dôležité. Čím skôr sa dieťa naučí, že je povinné podávať istý výkon, že ten výkon mu zabezpečuje isté postavenie, hoc len v matersko-školskej komunite, že sa niečo deje na základe pokynu, ktorý treba splniť, čo povie teta učiteľka a vychovávateľka, tak je to veľmi cenné v svetle tom, že, a teraz možno budem zlý, ale presne to, o čom hovorí Lucia, pologramotní, nevzdelaní a hlavne nenavyknutí plniť pokyny, podriadiť sa a podávať výkony, sú odsúdení na živorenie akokoľvek, pretože za päťdesiat rokov, za šesťdesiat môjho života sa veľa zmenilo. Mnohé veci, ktoré sa kedysi robili ručne a stačilo na to byť aj negramotný, už dnes takmer všetky robia stroje. Pre ľudí, ktorí sú nevzdelaní, neochotní plniť žiadosti a pokyny svojich napríklad klientov v služobnom sektore, sú odsúdení na zlé konce. A v tomto zmysle to "ohýbaj ma mamko, kým som ešte Janko", je presne, ako hovorí Lucia, tá najlepšia investícia. Lebo ohýbať ich v Leopoldove a v Ilave je drahé, neplodné a zbytočné.

Pán poslanec Kuffa.

Tak ja budem mať iný názor, ako obyčajne. (Reakcia z pléna.) No možno, ale to rodinné prostredie je vždycky to najlepšie. A on je aj stranícky tento zákon, ale nekorešponduje s tou vašou stranou, nekorešponduje, lebo vy, liberáli, v podstate nútite, aby tieto deti boli povinne v škôlkach. Tak k čomu sa vlastne hlásite? K liberalizmu, k tej slobode a na druhej strane zákonom ukladáte, že budú musieť tieto deti byť v predškolskej dochádzke. Rodinné prostredie je tým najlepším prostredím a pre, dovolím si povedať, pre mnohé deti je to obrovský stres, keď tieto deti musia ísť v tak rannom veku do tých škôlok. A to, že je nevybavených možno, zo sedemtisíc narástol počet tých žiadostí na desaťtisíc žiadostí. Ja musím to takto aj povedať, no už možno mi to odpustia mnohé tie mamičky, ale veľakrát je to aj z takej pohodlnosti, kedy tie deti chcú dať do tých škôlok. Nie je to veľakrát preto, že idú do zamestnania a musia, lebo mnohé matky sú aj doma a mohli by sa venovať týmto deťom. A treba formovať a možno aj vychovávať práve aj tieto rodiny. Nemôžme sa pozerať na rómsku komunitu tak, že je to nejaká menejcenná komunita. Možno by si, Lucia, bola prekvapená, že je tam kopec dobrých, statočných ľudí, aj podnetných rodín, aby sme to nedávali do nejakého tohoto šuflíka.
Nesúhlasím s týmto návrhom zákona, pretože nebude rešpektovať slobodné rozhodnutia mnohých rodín a veľakrát, ak to zostane na úrovni tých sociálnych pracovníkov, ktorí budú o tom rozhodovať, dostala si tú otázku, ako si to predstavuješ, v tej praxi, kto o tom rozhodne, ktorá rodina je málo sociálne podnetná a ktorá je ešte tá primeraná? Veľmi ťažko sa to v praxi bude realizovať.

Pani poslankyňa Horváthová, nech sa páči.