Takže ak dovolíte, budem pokračovať. Kvôli premosteniu toho, čo odznelo pred hlasovaním, hovoril som niečo o tom, ako vyzerá definícia nezávislosti centrálnej banky. Tá by mala znamenať a tak to aj v praxi vyspelých krajín býva, že nezávislosť centrálnej bankovej inštitúcie alebo ceduľovej banky, monetárnej banky, spočíva v tom, že v svojich rozhodnutiach je nezávislá od vlády. To znamená, výkon tej svojej menovej politiky, ktorú zabezpečuje, a hlavne v tomto prípade zo zákona, má hlavný cieľ sledovať cenovú stabilitu, tak pri svojich rozhodnutiach je nezávislá od lokálnej federálnej vlády. Toto je nezávislosť centrálnej banky. Tam však v žiadnom prípade, podčiarkujem, neznamená táto nezávislosť, že centrálna banka ústami guvernéra nemá alebo nekomentuje zásadné makroekonomické dianie v krajine. Keď si pozriete na históriu amerického FED-u alebo Bank of Japan alebo Bank of England alebo ďalších ceduľových bánk, tak zistíte, že slávni guvernéri slávnych centrálnych bánk vždy sa k zásadným dianiam v makroekonomike alebo v ekonomike krajiny vy-jad-ro-va-li. Vždy to tak bolo.
A toto mi trošku chýba na pôsobení Národnej banky Slovenska, ako keby sme opäť mali taký sklon nejaký dať hlavu do piesku a len si, preboha, nevyrobiť nepriateľov, tak radšej ostaneme ticho.
Hovorím o tom preto, lebo keď vystala kauza Váhostav, tak ak si dobre pamätáte, sľuboval som a ten sľub som dodržal, že sa obrátim listom na guvernéra Európskej centrálnej banky Maria Draghiho. Ten list odišiel, kde ho žiadam nielen o stanovisko, čo si Európska centrálna banka myslí, hovorím o použití zdrojov z osobitného odvodu bánk, peňazí teda, ktoré ležia na účte štátnych finančných aktív, o použití týchto peňazí na iný účel, na aký pôvodne boli a sú akumulované od komerčných bánk. A ten pôvodný účel bol, a toto je názor Európskej centrálnej banky, že tieto peniaze majú byť použité na budúce systémové zlyhanie bánk. Na nič iné. Nepleťte si to, prosím vás pekne, so zdrojmi alebo s finančnými prostriedkami, ktoré sú z jednorazového odvodu bánk. To je niečo úplne iné. Ten už je, myslím, vypnutý, jednorazový odvod. Teraz hovoríme o tom osobitnom odvode, ktorý sa periodicky opakuje. A vieme veľmi dobre, že na účte štátnych finančných aktív v tomto fonde je k dnešnému dňu suma približne 500 mil. eur. Súčasne vieme, že keď dosiahne hodnotu 750 mil. eur, tak sa miera odvodu zníži, myslím, že na polovicu, a keď tá suma dosiahne hodnotu 1,45 % celkových aktív bankového sektora na Slovensku, tak sa osobitný bankový odvod vypína. Takto je nastavený zákon.
Hovorím o tom preto, lebo stali sa tu dve veci, ktoré sa nikdy stať nemali. Tá úplne prvá bezprostredná reakcia po prijatí tejto legislatívnej normy, že tieto peniaze budú použité v konečnom dôsledku na záchranu Váhostavu, tak tá prvá reakcia NBS-ky bola, že neprebehol tento legislatívny proces, alebo táto norma neprešla, myslím, že to bola novela Obchodného zákonníka, neprešla cez štandardný legislatívny proces, neprešla cez medzirezortné pripomienkové konanie, išlo to v skrátenom legislatívnom procese, a že preto NBS-ka sa k tomu nevyjadrila. Až potom, keď prišlo stanovisko Európskej centrálnej banky z Frankfurtu nad Mohanom, kde bolo jasne uvedené, že ECB-čka v minulosti v prípade iných členských krajín eurozóny reagovala, ak bola požiadaná o konzultáciu, tak reagovala aj v skrátených legislatívnych konaniach, tak až potom v druhom kroku Národná banka Slovenska trošku posunula svoj názor a vyjadrila sa tak veľmi, tak vágne, tak, že však áno, že však tie peniaze by mali byť použité v budúcnosti na riešenie systémových zlyhaní bánk. Ale to bolo, opakujem, až chronologicky potom, čo z Frankfurtu prišla veta z ECB-čky, že ECB-čka je ready sa zúčastniť konzultácií aj v prípade, že legislatívna norma je prijímaná v skrátenom legislatívnom konaní. Inými slovami, ECB-čka je schopná reagovať esi possible proste.
Len problém bol ten, že legislatívec, ktorým v tomto prípade bolo ministerstvo spravodlivosti, pán Borec, ani ministerstvo financií Európsku centrálnu banku o žiadnu konzultáciu ani len sa neunúvali požiadať. Urobili tak až ex post, neskôr. Toto je ten problém.
Druhý problém je, hovoril o tom čiastočne môj predrečník, preto to skrátim do troch-štyroch viet, kolega Beblavý, je veľmi nebezpečnou situáciou, keď peniaze z osobitného odvodu bánk sú používané na, prostredníctvom Slovenskej záručnej a rozvojovej banky na skupovanie pohľadávok drobných veriteľov Váhostavu. Je pravdou, že Slovenská záručná a rozvojová banka by do takejto transakcie v živote nikdy nešla, ak by do toho nebola donútená zákonom. Po druhé, táto transakcia nemá nič spoločné s trhovo obvyklou transakciou. A po tretie, všetci dobre vieme, všetci aktéri, ktorí tento mechanizmus v jednu noc vymysleli, to si pamätáte, na druhý deň bola, potom o druhej mal pokračovať parlament, pán Pellegrini posunul schôdzu parlamentu o hodinu na 15.00 hodinu, lebo sa čakalo na tlačovú konferenciu Roberta Fica, že oznámi po tých dlhých nočných rokovaniach, to bolo to slávne memorandum, ktoré spísali spolu s bankami, veriteľmi teda, teraz hovorím o klasických komerčných bankách, ktoré sú veriteľskými bankami v prípade Váhostavu, zástupcovia Váhostavu. Boli tam zástupcovia tých drobných živnostníkov, drobných veriteľov nezabezpečených a proste vzniklo nejaké memorandum a celá krajina čakala na tlačovú konferenciu. Až po jej uskutočnení, čo je tiež výsmech demokracie, sa mohlo pokračovať v rokovaní parlamentu. Čiže parlament prispôsobuje svoje rokovania podľa toho, či už je po tlačovke premiéra alebo pred tlačovkou premiéra, lebo 83 poslancov za stranu SMER – sociálna demokracia prirodzene nevie, ako sa v tejto veci zachovať, čaká sa na tlačovú konferenciu premiéra.
Dobre. Ale poďme ďalej. Ďalšia vec, ktorá znamená otvorenie Pandorinej skrinky, je v tom, že z peňazí z účtu štátnych finančných aktív, z peňazí osobitného odvodu bánk dôjde k navýšeniu základného imania Slovenskej záručnej a rozvojovej banky. To znamená, že dopredu sa predpokladá, že ak SZRB vykúpi za 50 % nominálnej hodnoty tieto pohľadávky drobných nezabezpečených veriteľov Váhostavu, že SZRB už si tie peniaze v plnej výške nevydobyje od Váhostavu naspäť nikdy. Ako keby sa to a priori predpokladalo, a preto je potrebné urobiť ten puffer, ten vankúš v podobe navýšenia základného imania SZRB.
A tu je, pán guvernér, druhé nebezpečenstvo Pandorinej skrinky, že ak SZRB nevydobyje tie peniaze naspäť od Váhostavu, tak si bude musieť vyoprávkovať tie pohľadávky, ktoré nakúpi teraz od drobných nezabezpečených veriteľov. Vyoprávkovanie znamená, že to budú takzvané long-long provisions, alebo teda opravné položky na non-performace, na úvery, ktoré nie sú výkonné, ktoré proste sa nesplácajú, alebo pohľadávky, ktoré nie sú dobytné. A vytvorí si ich tak, že na ťarchu zníženia základného imania. Čiže v princípe platí, keď to poviem teraz ľudovou rečou, tie peniaze, ktoré použije agent štátu, čiže ministerstvo financií z účtu štátnych finančných aktív, ktoré sú tam akumulované z osobitného odvodu bánk, tie peniaze, ktoré použijeme na navýšenie základného imania Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, budú skonzumované v prípade, že sa naspäť peniaze nevrátia z Váhostavu do SZRB.
Toto je naozaj veľmi nebezpečný prípad. A preto ja som aj cez, prostredníctvom médií vyzval pána guvernéra, nech sa k tomu vyjadrí, ako na túto transakciu nazerá Národná banka Slovenska. To znamená, že predsa len zo zákona akési povinnosti v oblasti bankového dohľadu NBS-ka má, aj po vstupe Slovenska do bankovej únie, kedy veľká časť kompetencií prechádza na Európsku centrálnu banku, pokiaľ ide o bankový dohľad. Chcem sa opýtať aj národných dohliadacích autorít, v tomto prípade NBS-ky, ako na túto transakciu nazerá.
No a nakoniec, posledné nebezpečenstvo, ktoré z tohto celého pramení, spočíva, spočíva v tom, mňa naozaj zamrazilo, keď som počul vyjadrenie premiéra Roberta Fica, a teraz ho budem voľne parafrázovať, diskutovalo sa o odkúpení ďalších 17-ch % podielov alebo akcií v Slovenských elektrárňach. To znamená, k tým 34-om %, ktoré dnes Slovenská republika má, dokúpením 17-ch % by Slovensko získalo majoritu alebo kontrolný balík v Slovenských elektrárňach. A vznikla otázka, že odkiaľ na to vláda zoberie peniaze, na kúpu spomínaných 17 %, a odpoveď bola: no veď máme aj peniaze na tom účte osobitného odvodu bánk. Čiže, pozor, to už nebolo len také prebreptnutie v médiách. Myslím, že tá veta odznela u Dobšinského, v dialógoch Slovenského rozhlasu, keď bol premiér. Toto je naozaj veľmi, veľmi nebezpečný počin, čo i len uvažovať nad tým, že tie peniaze už raz budú spotrebované cez ten vymyslený mechanizmus, alebo ľudovo povedané, na záchranu Váhostavu.
A sú tu úvahy ďalšie, veď nič sa nedeje, minister financií hovorí: však to neovplyvní ani deficit, ani hrubý verejný dlh. Dokonca povedal vetu, že to je len 50 alebo 60 mil. eur a na tom účte osobitného odvodu bánk je 500 mil. eur. Chce vyvolať zdanie, že to je len zlomok, to je nejakých 10 % súčasných naakumulovaných peňazí. A súčasne odznela veta, a to bolo druhýkrát zamrazenie po celom tele, keď povedal, že ale veď sa nemení čisté bohatstvo štátu, že štát vlastne len vymení tých 50 alebo 60 mil. eur z účtu štátnych finančných aktív, vymení za navýšenie základného imania v Slovenskej záručnej rozvojovej banke, ktorá je tak či tak pod kontrolou štátu.
Opäť to poviem zjednodušene, jeden typ aktíva štát vymieňa za iný typ aktíva. Áno, z hľadiska rýdzo teoretického sa nič nemení, na čistom bohatstve štátu by sa nemalo meniť nič. Ak definujeme čisté bohatstvo štátu tiež ako nejakú bilanciu, ako nejakú súvahu, kde máme aktíva, pasíva, kde máme dokonca aj nacenené nejaké prírodné zdroje a všetko, čo k tomu patrí, tak čiste teoreticky sa nemení nič. Ale každé to aktívum, každý ten typ toho aktíva má predsa diametrálne odlišnú bonitu. Alebo ak chcete, tú schopnosť vymeniť to aktívum na keš. Zatiaľ čo peniaze na účte štátnych finančných aktív je čistý keš, to je čistá hotovosť, to sú hotovostné peniaze uložené na účte. Čiže ak nám v budúcnosti tie banky nebudú zlyhávať, tak sú to čisté peniaze, kešové. Na strane druhej tá výmena, ten transfer za iný typ aktíva v podobe navýšeného základného imania SZRB, asi sa zhodneme všetci, že to nemá likvidnú kvalitu hotovostných peňazí. Obzvlášť po tom, čo Slovenská záručná rozvojová banka vstúpi do takejto rizikovej operácie skupovania pohľadávok nezabezpečených drobných veriteľov Váhostavu.
Takže toto celé sa nikdy nemalo udiať. Mne je len trochu ľúto, ja tomu rozumiem, že keď vláda by bola bývala chcela, tak to pretlačí, aj sa tak stalo, aj to pretlačila. Tým chcem povedať, že keby bol kričal všetkými desiatimi guvernér NBS Jozef Makúch, že nie, nie, pozor, to je nebezpečné a to sa nerobí, aj tak by to bola vláda urobila. Ale keď prestane Národná banka – ako som povedal, aj centrálne bankovníctvo je personifikované, keď v BNB banke niečo v Spojených štátoch amerických povedal, tak sa malo za to, že to je v princípe názor amerického Fedu – a toto, tento hnací priestor mi príde v prípade Národnej banky Slovenska nie že málo využívaný, ale takmer vôbec nevyužívaný.
O to viac sa potom otvárajú tie stavidlá, otvára sa ten hrací priestor pre premiéra, ktorý potom neváha v druhom kroku dokonca, a verím, že to, ešte raz zopakujem, nebolo také prerieknutie sa, neváha ísť ešte ďalej a povie, že – no, začo si kúpite tých 17 % Slovenských elektrární? – no však máme peniaze v osobitnom odvode bánk, nie?
Prosím vás pekne, odtiaľ je len malý krôčik k tomu, že môžme povedať, v istom okamihu povie vláda, čokoľvek bude chcieť v štáte riešiť – zvýšenie platov zdravotných sestier, učiteľov, kohokoľvek, 13., 14., 15. dôchodky, však použijeme peniaze z osobitného účtu bánk. Ako nerobme si z týchto peňazí, naozaj si nerobme nejakú pokladničku. To bolo v takej rozprávke nejakej, že oslík zatras sa, nie? Keď ste mu pokrútili chvostom, tak z neho vypadávali mince. Toto si ide urobiť vládna strana v princípe z účtu osobitného odvodu bánk.
Národná banka Slovenska v prvej fáze hlava do piesku, v druhej fáze, aby som bol objektívny, potom odznela konštatačná veta, že tie by sa mali použiť len na budúce zlyhania, systémové zlyhania bankového sektora. Ale v prvej fáze ste povedali, pán guvernér, že, no, bolo to v skrátenom legislatívnom konaní, takže neboli ste v rámci MPK ani oslovený, alebo nemali ste teda možnosť sa zapojiť do medzirezortného pripomienkového konania. Opakujem ešte raz, ECB-ečka jasne povedala, či skrátené alebo štandardné konanie, my sme vo Frankfurte ready, ale sme neboli zo strany Slovenskej republiky nikým o konzultáciu požiadaní. Ani predkladateľom, ministerstvom spravodlivosti, ani ministrom financií. Toto bola skutočnosť.
No a predpokladám, že neostanete ticho aj smerom do budúcna, ak tie pokusy, a ony prídu, tie pokusy, používať na ďalšie a ďalšie účely tieto peniaze. Opakujem, jeden taký nad rámec Váhostavu pokus už odznel, na kúpu Slovenských elektrární, to si môžte vyhľadať potom v Storine, v tom prehľade tlače, kde bola prepísaná do textovej podoby tá relácia, v ktorej to premiér uviedol. Voči tomuto by sa mala naozaj razantne Národná banka Slovenska ohradiť.
Ja súhlasím s tým, že ECB-ečka nemá legislatívne kompetencie zabrzdiť tento proces alebo proste modifikovať rozhodnutie tej lokálnej federálnej vlády, tej slovenskej vlády. Tomu rozumiem, že takéto kompetencie ECB-ečka nemá, ale je tu povinnosť zo strany slovenských legislatívcov tou konzultáciou s ECB-ečkou prejsť. Ak tam Európska centrálna banka vyjadrí názor, že no, no, no way, tie peniažky nemôžte použiť, tak opäť v civilizovanej krajine aj bez toho, aby ECB-ečka tieto kompetencie mala, jednoducho vláda nepôjde voči menovej autorite. Veď aj členmi eurozóny sme sa stali dobrovoľne, nie? Po tom, čo sme splnili všetky kritériá na vstup do eurozóny, tak prišlo v istom okamihu politické rozhodnutie a bolo to naše slobodné rozhodnutie po splnení kritérií, že ideme do eurozóny. Tak asi má sa samo sebou, že v takomto prípade bez nejakých veľkých diskusií by ten názor Európskej centrálnej banky akceptovaný mal byť.
Takže chcem len apelovať, že nezávislosť centrálnej banky, ako som povedal, si ctím a vážim, nevnímam ju ale tak, že vždy a za každých okolností má dať Európska centrálna banka, pardon, Národná banka Slovenska hlavu do piesku s odôvodnením, že my sme nezávislá inštitúcia. To neznamená, že ste inštitúcia bez názoru, to sú dve úplne rozdielne veci. A chcem apelovať na to, že aj keď nie je vo vašej moci zmeniť legislatívne rozhodnutie akejkoľvek vlády, teraz to bol Váhostav, v budúcnosti sa môže tá Pandorina skrinka, už je otvorená, budú prichádzať možno ďalšie a ďalšie nápady, na čo všetko sa dajú tie peniaze použiť, tak toto považujem za kľúčovú úlohu Národnej banky Slovenska, aby jej hlas bol vždy a za každých okolností počuť.
Ďakujem pekne.
