51. schôdza

Pán poslanec Blaha.

Ďakujem pekne. Pán profesor, veľmi by som chcel oceniť tento prejav, pretože bol profesionálny, prejav profesionálneho právnika, kde naozaj nebolo nejaké extrémne silné politikum, ktoré by nejakým spôsobom kontaminovalo ten prejav, a to bolo veľmi tým pádom veľmi vecné a veľmi úderné a tie argumenty boli naozaj namieste.
Ja som rád, že ste zdôraznili, že súd rozhodol. Súd. Nie Fico, nie vláda, nie parlament. To nebolo politické rozhodnutie. To bolo normálne, legálne súdne rozhodnutie a my teraz sa snažíme hájiť, chrániť štátne záujmy. Čiže to je veľmi dôležité, lebo tu sa to niekedy vytvára ilúzia, ako keby tu išlo o nejakú konšpiráciu štátu. Samozrejme, všetci vieme, že to bolo rozhodnutie súdu.
Ja budem dopĺňať iba pána profesora v tom, kde ja mám tú odbornú zdatnosť, to nie je právo, ale politická filozofia. Keď hovoril, že je mýtus, že štát je zlý vlastník. To je teória, ktorá je naozaj čisto ideologická a propagandistická, pretože presne ako povedal profesor, záleží od ľudí. Alebo vo filozofii sa tomuto hovorí, v sociológii, manažérska revolúcia. Buď ten štát, alebo akciová spoločnosť si proste zoberie manažérov, ktorí spravujú podnik, a tí manažéri sú buď zlí, schopní alebo neschopní. To nie je o tom, či je to štátny majetok alebo či je to neštátny. Však tie obrovské korporácie nadnárodné, myslíte, že to vlastnia nejakí malí, malí vlastníci malého kiosku, malého zelovocu. To sú proste akciové spoločnosti s obrovskými sieťami vlastníkov a riadia to manažéri. A takisto tie firmy môžu obrovsky riadiť aj manažéri štátu a môžu to robiť kvalite a zväčša to tak na Západe aj robia.
Ja sa len bojím toho, že tu sa vytvárala ilúzia, že na Slovensku to možné nie je, pretože tu bola práve Dzurindova vláda, za ktorej to možné nebolo, lebo tá mala neschopných ľudí. Ale to neznamená, že takto je to zákonité. Takže chcel by som podporiť. Zbavme sa už konečne toho mýtu, že štát je zlý vlastník. Štát nie je zlý vlastník. Štát môže byť veľmi dobrý vlastník a dôležité je, že štátne vlastníctvo prináša osoh ľuďom a o to nám ide.
Ďakujem. (Reakcia z pléna.)

Pán poslanec Petrák.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán kolega Mamojka, chcem povedať, že práve ste vo svojom vystúpení jasne preukázali, že kvalita vystúpenia nezávisí od jeho dĺžky, ale závisí od toho, čo poviete. A to dávam do pozornosti niektorým diskutujúcim v tejto sále.
Ja by som chcel zareagovať na veci, na ktoré ste upozorňovali aj vy, a to je otázka legitímnej možnosti odstúpenia od zmluvy. A tu sa vrátim k tej politickej zodpovednosti a pýtam sa, ak právo predpokladá úplne legitímne možnosti odstúpenia od zmluvy, prečo sa jeden zo zmluvných partnerov vzdáva tohto práva. A politicky odpovedám na túto otázku. Podpíšem zmluvu o náhrade škody v prípade odstúpenia od zmluvy, politicky hovorím, pretože predpokladám, že k takémuto kroku môže dôjsť, predpokladám, že sú tam nejaké zádrhely, a na základe tohto sa tohto práva vzdávam. A toto, o tomto hovorím, že je politická zodpovednosť predchádzajúcej vládnej garnitúry Mikuláša Dzurindu.
Ďakujem.

Pán poslanec Jarjabek.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Ja som veľmi vďačný pánovi profesorovi Mamojkovi, že vystúpil, a poviem vám, prečo mu verím každé slovo, ktoré povedal. Taký malý príbeh skúsim za jednu minútu.
Keď so sa stal riaditeľom divadla, to divadlo bolo pripravené na privatizáciu a nevedel som, čo s tým máme robiť. To divadlo sme nechceli privatizovať, samozrejme, chceli sme ho zachrániť, ale zmluvne to bolo tak domotané, že jednoducho sme nevedeli, čo s tým. To divadlo môj predchodca pripravil na privatizáciu. Mal som to šťastie, že som oslovil pána profesora a s pánom profesorom Mamojkom sme sa spolu pustili, aby sme to divadlo zachránili. To divadlo, dámy a páni, je dodnes a dodnes funguje. Nikto ho neprivatizoval, lebo jednoducho isté právne zmluvy sa roztrhli, isté sa nechali a divadlo mohlo ďalej fungovať. Nikto nemal odvahu ani zlomkom nechtu protirečiť právnemu názoru. Všetci akceptovali, sklapli a nikto sa neozval. To divadlo existuje dodnes. Odvtedy prešlo, dámy a páni, desať rokov. Preto pánovi profesorovi verím, že to, čo povedal, je pravda. A odporúčal by som vám to tiež, lebo je to jednoduchšie a mnoho času si ušetríme. A tá pravá strana na tejto strane, teda po mojej pravici, naozaj by si mala uvedomiť, že keď právnici raz niečo povedia, že je to biele, typu profesora Mamojku, tak to naozaj biele, a že sa to dá.
Ďakujem za pozornosť.

S reakciou pán poslanec Mamojka.

Ďakujem pekne za slovo. Tak mne to dobre robí, to, čo počúvam, ale to sú fakty, to je história, to nie je chvála, to je tak jednoducho.
Ale to chcem len povedať, pán kolega Kadúc, a vôbec všeobecne. Viete, fiat iustitia pereat mundus - nech je spravodlivosť, keď padne svet, hovorili starí Rimania. A opakujem, čo som povedal v rozprave, ja som nečítal zatiaľ ten rozsudok krajského súdu, ktorý im povedal, že tie zmluvy sú absolútne neplatné. Rád si to prečítam zo záujmu, neviem, neviem. Ale bez ohľadu na to, či som ho čítal, alebo nie, opakujem, podľa mňa to bolo, všetky tie kroky, nie contra legem, praeter legem a sa domnievam, že ten rozsudok je – domnievam zatiaľ –, že je správny.
To znamená, je tu už právne relevantný akt krajského súdu a ja sa domnievam a som presvedčený, že už na krajskom súde sú ľudia, ktorí naozaj majú na to pouvoir, a sú primeraní odborníci, aby povedali to, čo povedali, a aby vedeli, že si za tým stoja. To znamená, bez ohľadu na to, aby som ho čítal, som presvedčený o tom, že tie zmluvy boli špekulatívne a že obchádzali zákon.
Ja si to ešte spätne pozriem, lebo ma to veľmi zaujíma. Som o tom presvedčený.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Hlina nechce vystúpiť v rozprave. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.
Nech sa páči, pán minister, záverečné slovo.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dostali sme sa až na záver tejto diskusie a ja ju sa vo svojom záverečnom slove budem snažiť tak vyhodnotiť a možno, lebo som nereagoval od vystúpenia pána Přidala, aj reagovať na niektoré pripomienky opozičných poslancov a možnože sa budem snažiť aj vysvetliť, čo ešte niektorí nepochopili. Tak sa to budem snažiť vysvetliť tak jednoduchejšie a polopatistickejšie. Verím, že vás nezaťažím dlhým mojím prejavom.
V prvom rade ma zaujala informácia, v prvom rade ma zaujala informácia alebo výtka a povedal to pán Dzurinda, povedal to pán Kaník, že ako to je možné, že my teraz sme prišli so správou do parlamentu a niečo im vytýkame. No však tú správu si vyžiadal pán poslanec Dzurinda. A pri všetkej úcte k jeho šedinám, veku a dvojnásobnému premiérovi, no, žiaľ, je to tak. Vyžiadal si správu a my sme priniesli ako vláda vám poslancom Národnej rady správu o tom, ako sa privatizovali Slovenské elektrárne. A tu nás niekto začína obviňovať, že tu z toho robíme Cirkus Humberto. Tak to je neuveriteľné. Ja som počúval pozorne niektoré prejavy, pretože som očakával od nich aj nejakú, aj niečo, že povedia. A konštatujem to, čo povedal aj pán poslanec Petrák, to, že niekto rozpráva dlho, neznamená, že niečo povie. Pán poslanec Dzurinda hovoril hodinu dvadsať a zachytil som tri poznámky, ktoré sú hodné, sú hodné okomentovania. Pán poslanec Miškov hovoril tiež asi trištvrť hodinu, tam som nenašiel skoro nič.
A budem reagovať aj na pána Kadúca. Vzhľadom na to, že je právnik, tak sa mu budem snažiť vysvetliť niektoré pojmy a dojmy, aby sme narábali s pojmami a s vecnými argumentmi, a nie s dojmami, ktoré sa tu prezentujú, a nerozumiem, že poslanci Národnej rady sa zaoberajú taľafatkami a zaoberajú sa nekonkrétnymi číslami. Tomu nerozumiem. Pretože ja sa snažím vám ponúkať čísla, ktoré sú relevantné, ktoré vychádzajú z niečoho, z nejakého substrátu, a vy sa tu, vy tu robíte kauzy z čísel, ktoré neexistujú. A vysvetlím vám to.
V prvom rade som zachytil také emotívne vystúpenie pána poslanca Dzurindu, ktorý povedal, že on keď kupoval kôlňu či nejakú chalupu na Kysuciach či na kopaniciach, takže sa jednal s tým predávajúcim ohľadne ceny a že cena má byť prienikom nejakého ponuky a dopytu. Škoda, že tu pán poslanec Dzurinda nie je, asi išiel už na tú Ukrajinu a škoda, že mu to nemôžem povedať priamo do očí, ale verím, že tam kolegovia, ktorí s ním sedia, mu to budú tlmočiť. Je tu jeden veľký rozdiel. Slovenské elektrárne nie sú kôlňa na kopaniciach. Slovenské elektrárne sa nepredávajú ako kôlňa na kopaniciach, je to rodinné zlato, ktoré sa predáva za férovú cenu. My sme toto rodinné zlato predali pod cenu. Hovorilo sa tu niekoľko cien, že ako by mala vyzerať tá cena a že doteraz mu nikto nevytýkal, kolegyne, kolegovia, že tá cena nebola v poriadku. Ja neviem, či je ten človek hluchý alebo na Ukrajine nie je ani žiaden masovokomunikačný prostriedok, však my to tu hovoríme od roku 2006. A od 2006 sa súdime so Slovenskými elektrárňami, že toto nie je v poriadku. No viete, tá cena je presne taká, ako keď sa k tomu staviate ako ku kúpe kôlne na kopaniciach. Takto to dopadlo.
Ďalej hovoril, že je tu nejaký pomer 63 % či 65 % ku 35 % a že to nevymysleli oni, ale že to vymyslel Koncoš v roku 2001, že takým spôsobom by sa mali deliť tie tržby pri prevádzke Vodnej elektrárne Gabčíkovo. To je veľmi krásne tvrdenie a v zásade by som s tým aj súhlasil, že takto sa môže deliť tento pomer, ale v roku 2001, keď vznikol tento pomer a keď sa riešilo naozaj financovanie Vodného diela Gabčíkovo, Vodného diela Gabčíkovo, nie vodnej elektrárne, Vodného diela Gabčíkovo, tak sa rozdelil ten pomer medzi Slovenské elektrárne, ktoré v tom čase boli v 100 % vlastníctve štátu a medzi Vodohospodársku výstavbu, ktorá bola tiež v 100 % vlastníctve štátu. A povedať, že takto to fungovalo, predať to a dať to do nájmu Slovenským elektrárňam, a ktorých vlastníkom je Enel, a povedať, že to je v poriadku, tak má asi, túto logiku, ja, ja jej aspoň nerozumiem. Keď niekto tomu rozumie v tejto sále, poprosím vás, aby ste mi vysvetlili, že to je v poriadku, že 35 % berú Slovenské elektrárne, ale už nie sú vo vlastníctve štátu, ale už sú vo vlastníctve Enelu. Tak to je v poriadku. A ešte je tam, to som vám vysvetľoval.
A pán Kadúc, počúvajte ma, skúsim vám to vysvetliť. Predstavte si, čo sa stalo. Mesiac pred tým, ako bola podpísaná Zmluva o privatizácii Slovenských elektrární, bola správa nad Vodnou elektrárňou Gabčíkovo odovzdaná z rúk Slovenských elektrární do Vodohospodárskej výstavby. Slovenské elektrárne boli 100 % štátne, Vodohospodárska výstavba bola 100 % štátna, neurobili to za euro ani za korunu, za 150 miliónov eur. A o mesiac na to sa Slovenské elektrárne stali 66 % akcionárom sa stal Enel a Vodohospodárska výstavba spláca 150 mil. eur, 5 mil. každý rok talianskej spoločnosti Enel. Takže prvá, prvý bonus, prvá čerešnička - 100 mil. nižšia kúpna cena pre spoločnosť Enel. Čiže argumentovať to tuná tým, že 65 % bolo aj vtedy a 35 % bolo aj v roku 2001 a že vymyslel to Koncoš, vtedy to bolo jedno, všetko to patrilo 100 % štátu. Už od roku 2006 to jedno nie je. A potom tu boli argumenty, jednak od pána poslanca Dzurindu a od pána poslanca Miškova, to je také, viete, to je také pitoreskné, že tu sa pracuje s číslami, opozícia pracuje s číslami a Dzurinda hovorí, keby to bolo prevádzkovalo Slovenské elektrárne, tú Vodnú elektráreň Gabčíkovo, tak by sme mali tržby za prvý, za marec 5,58 mil. eur a štát mal len, teda Vodohospodárska výstavba len 5,15, na to Miškov vystúpi so svojimi číslami, že by to malo byť 5,78 mil. eur. Ani jedno číslo nie je správne. Tu hovoria o tom, aké straty my dosahujeme z prevádzky a z predaja elektrickej energie, jak my to predávame cez sprostredkovateľov.
Počúvajte ja, ja sa čudujem, že dvojnásobný premiér pracuje s takýmito číslami a bývalý minister hospodárstva pracuje tiež s takýmito číslami, že cucá ich z prsta. Za prvý mesiac prevádzky Vodnej elektrárne Gabčíkovo pod riadením Vodohospodárskej výstavby boli tržby 6,6 mil. eur., 6,6 milióna eur, čiže oveľa viac, ako by prevádzkovali Slovenské elektrárne v Dzurindovom modeli, oveľa viac, ako keby prevádzkovali Slovenské elektrárne v Miškovovom modele, 6,6 mil. eur. A ešte, nepredávame to cez sprostredkovateľom, nepredávame to cez žiadnu nastrčenú firmu. Normálne na burze, normálne na burze a klientmi sú ČEZ, Slovenské elektrárne, Západoslovenská energetika, Východoslovenská energetika, všetko renomované nadnárodné firmy. Toto je transparentný predaj elektrickej energie, ktorú vyrobíme na Gabčíkove.
Ešte viete, čo je zaujímavé? Že ten Miškov príde tuná s číslami a hovorí, že oni keby tu prevádzkovali Slovenské elektrárne, tak by bola tržba niekde na úrovni 7 mil. eur, lebo oni to predávajú za 36 eur. Keď si to prepočítate, tak by Slovenské elektrárne, teda Vodná elektráreň v Gabčíkove musela vyrobiť za marec 300-tisíc megawatthodín elektrickej energie. To vyrobila zatiaľ dvakrát v živote, v roku 2013, keď bola povodeň, a v roku 2010, keď bola povodeň. Čiže to sú také, viete, to ťažko sa aj na to reaguje a snažím sa to ukázať na číslach, ale ja nemôžem reagovať na čísla, ktoré oni si zoberú niekde, tam dajú kalkulačku, sa pomýlia a potom povedia číslo a my tu už pracujeme s tým, že aké straty my sme dosiahli pre tento štát, že ako my to nehospodárne, ale že 70 mil. za 21 rokov to budú straty. To je neuveriteľné, to je neuveriteľné, takáto, takéto amatérstvo. Toto je presne, typická črta, amatérstvo, takto boli predané Slovenské elektrárne, takto sa správame k faktom.
A ďalšia vec, my ideme pripraviť štát o 588 mil. eur a toto už začne hovoriť a pri všetkej úcte, pán kolega Kadúc, vy ste právnik a ja sa strašne čudujem, že vy naletíte na tieto taľafatky. (Reakcia z pléna.) To nám hrozí. No a z čoho tá hrozba je? Ja keď poviem, že vy mi dlžíte 100 mil. eur, to, to vám hrozí? (Reakcia z pléna.) No hovoria to elektrárne. Len elektrárne v tejto chvíli majú v rukách rozsudok krajského súdu, ktorý hovorí, že zmluva je neplatná. Čiže čo majú v rukách? V rukách budú mať, počkajte, v rukách majú to, že štát, a to asi potvrdíte ako, ako právnik, že štát ide žiadať tržby, ktoré získala, získali Slovenské elektrárne za deväť rokov prevádzky, pretože asi podľa práva by si strany mali plniť to, čo nelegálne získali za to obdobie, resp. získali z užívania toho majetku. Čiže my si ideme žiadať 365 mil. eur, čo boli tržby Slovenských elektrární za deväť rokov prevádzky a 128 mil. eur ušlý zisk a ušlé úroky, čiže 493 mil. eur si ideme my žiadať od Slovenských elektrární.
A Slovenské elektrárne, nejaký holub na streche vymyslený, znova vycucnutý, ale tu sa s tým narába akože vážna hrozba, a o koľko sme tu pripravili Slovensko. Viete, keby to mysleli vážne, tak aspoň budú postupovať podľa zmluvy a v zmluve oni majú napísané, že výšku nároku v prípade prípadného odškodnenia určí Slovenská komora audítorov. Ani sa na ňu neobrátili, ani sa na ňu neobrátili, pán poslanec Kadúc. No jak to mám brať vážne? Povedzte mi. Ako to ja mám brať vážne? Právny postup, hovoríte, no som na pochybách, či to bolo urobené dobre a či tam neprídeme o ten ušlý, o tie tržby a podobne. Včera keby ste ma boli počúvali, som vám povedal, že vedieme dvanásť súdnych sporov. Od roku 2006 ich každý rok súdime za tie tržby, pretože my od roku 2007 hovoríme, že tá zmluva je neplatná. Čiže my každý rok ich súdime za to, čo nám zobrali. Čiže neprepadne nič. Neprepadne nič, nebojte sa.
A ešte raz. Keď si niekto vycucne sumu z prsta, ako ja hovorím, keď vám poviem teraz, že mi dlžíte 100 mil., tak asi sa mi budete smiať. Ja sa takto smejem Slovenským elektrárňam a budem sa takto smiať aj ďalej, pretože zatiaľ som nič relevantné od nich nevidel. A ten právny postup bol veľmi, veľmi precízny, ktorý sme použili. Prvý krok bol výpoveď, aby sme sa 10. 3. dostali k Vodnej elektrárni Gabčíkovo. Druhý krok bol odstúpenie, aby nemali žiadny nárok na odškodnenie. A tretí krok bol krajský súd, ktorý rozhodol, že tá zmluva je neplatná. To je celé. Veľmi jednoduché. (Reakcia z pléna.) Ten krok bol súdu. Máte pocit, že ja mám na súde nejaké páky? (Reakcia z pléna.)
Ešte tu padla taká hláška a operoval s ňou pán poslanec Miškov, že on keď bol minister, a preto sa čudujem aj pánovi poslancovi Mičovskému, že žiadal takéto ustanovenie aj do uznesenia tohto parlamentu, že on keď bol minister, on mal nejakú analýzu, ktorú, ktorá hovorí, že by sme mali žiadať od Slovenských elektrární, teda od Enelu doplatok 226 alebo 229 mil. eur. To je všetko pekné. Musím vás upozorniť, pán poslanec Mičovský, na to, že Dzurindova vláda, ktorá predávala Slovenské elektrárne, sa s Enelom dohodla na tom, že tá suma closingu, o ktorom tu každý hovoril, o closingu, pán poslanec Kollár tu hovoril o closingu, že tá suma bude ustanovená len jedným vybraným privatizačným poradcom a to je firma Deloitte Touche. To, čo má pán poslanec Miškov na stole, je nejaká analýza, ktorá nie je akceptovaná Enelom, tým pádom nie je relevantná, pretože privatizácia v privatizačných dokumentoch hovorí, že tú sumu stanoví konkrétna firma, a tá to nerobila. Čiže opäť tu máme nejaké hausnumero, ktoré druhá strana neakceptuje. Čiže je dosť ťažké sa opierať o toto číslo, žiaľ. Ja by som bol tiež rád, keby slovenské, teda taliansky Enel doplatil kúpnu cenu za Slovenské elektrárne, za tých 66 % slovenskému štátu. Žiaľ. (Reakcia z pléna.)
Dámy a páni, dva dni tu vedieme debatu o tom, či bola správna privatizácia Slovenských elektrární. Slovenské elektrárne boli predané za cenu 840 mil. eur, čo je hodnota jedného jadrového reaktora. Zároveň Slovenské elektrárne získali na tridsať rokov zmluvu na prevádzku Vodnej elektrárne Gabčíkovo, kde len tržby pre Slovenské elektrárne by boli viac ako 1 mld. eur. Myslím si, že o spravodlivosti a správnosti takejto privatizácie si každý urobí obraz sám.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)