51. schôdza

Ďakujem pekne za slovo. Je zaujímavé, tak dovoľte mi skonštatovať, že keď sa hovorí o pôde, poľnohospodárstve a lesníctve, životnom prostredí, je vždy sála prázdna, či je to ráno alebo večer, alebo na pravé poludnie, kedykoľvek zdanlivo nezaujímavé témy, na ktorých sa však robí obrovský biznis. Ľudia buď tomu nerozumejú, alebo nechcú rozumieť, alebo utekajú pred touto témou. Je mi to záhadou, prečo to takto vždycky vyzerá. Pritom všetci s pôdou obchodujú, ju nadobúdajú, predávajú, najímajú a podobne.

Zákon č. 140/2014 Z. z. sa zaradil do série zákonov, ktoré sú veľmi nejednoznačné a vnášajú len zdanlivý poriadok do systému zákonov, ktorých úlohou je riešiť problém vlastníctva pôdy. Aj preto je podanie na Ústavný súd, dokonca dve podania na posúdenie ústavnosti tohto zákona. Žiaľ, takmer na každej schôdzi Národnej rady v poslednom čase sa dotýkame tohto zákona a snaží sa vládny SMER cez tento zákon riešiť mnohé problémy, ktoré nastávajú. To znamená, je to takou zbernicou mnohých riešení, z ktorých niektoré možno považovať aj za dobré a potrebné. A ja to cítim ako také nezmyselné, pretože ak ten zákon bude posúdený ako protiústavný, tak potom tieto riešenia zase vyjdú navnivoč a stanú sa zbytočnými a bude ich treba sanovať cez iné zákony a podobne. Čiže nechápem túto logiku.

Som presvedčený, že zákon, ktorý pokladám ako celok za protiústavný, nemôžem pozmeňovať, nemôžem zlepšovať alebo vkladať doň ďalšie nové a nové ustanovenia, ktoré teda, ako som povedal, majú riešiť problém bežného života, preto si dovolím za klub KDH vyjadriť aj stanovisko, že po takomto zdôvodnení nemôžeme podporovať zmeny zákona č. 140/2004 Z. z., ani terajšiu, ani budúce novelizácie tohto zákona, minimálne do rozhodnutia Ústavného súdu. Prosto to pokladáme za nedobré riešenie.

Čo sa týka problémov, ktoré vlastne súvisia s pôdou a aj s riešeniami, ktoré tento zákon sa snaží riešiť, a to sú vlastne reštitúcie a následné problémy, ktoré nesprávne riešené alebo vôbec neriešené reštitúcie stále páchajú, vyvolávajú v spoločnosti, začínam mať taký niekedy pocit, že veď viac sa ublížilo ľuďom, keď sa prijali reštitučné zákony, ako keby tie reštitučné zákony nikdy sa neboli bývali prijali, pretože toľko zloby, toľko násilia na tých ľuďoch, psychického, čo sa napáchalo od roku 1991 po prijatí prvého reštitučného zákona dodnes, sa nestalo ani po roku 1948, pretože tam sa jednoducho s tým zmierili tí ľudia. Tí, ktorí sa s tým nezmierili, tak spáchali samovraždu. Z nich niektorí ušli do zahraničia. Ale jednoducho všetci ostatní sa s tým zmierili. Už ani neverili, že tú pôdu niekedy nadobudnú naspäť. V roku 1991 pred nimi zahorela veľká vatra optimizmom, že jednoducho sa všetky krivdy napáchané napravia, že sa dostanú k majetku.

Ja som vtedy bol podpredsedom veľkého družstva a mal som na starosti aj reštitúcie, kde mali sme dvetisíc oprávnených osôb. To bol osud za osudom. A ja som si tie osudy vypočul. Musel som si pre ne nájsť čas. Boli to strašné osudy, nepríjemné, samozrejme, s následkami, pretože už len ten biľag vlastníctva znamenal pre deti prekliatie. Ale to prekliatie pokračuje dodnes. Nehovorím tu o svojej rodine, ani nebudem hovoriť o svojej rodine. Nechcem byť osobný.

Ďalšiu epizódu reštitúcií a prípadov nedoriešených reštitúcií som absolvoval ako štátny tajomník. Zase to boli strašné osudy. Pred chvíľou som spomenul pani kolegyni Gabániovej jeden prípad reštituenta právnika, ktorý nedokázal otcovizeň, ktorú kúpil od Ostrihomskej kapituly v roku 1946, na ktorú sa nevzťahovali Benešove dekréty, ale iba vyvlastňovanie po roku 1948, za toľké desaťročia získať naspäť. A keď mu z toho v roku 2003 vrátili časť, tak mu vrátili to najhoršie, kriaky okolo močarísk, ostatnú pôdu zreštituoval niekto iný, dom, ktorý postavil jeho otec, zreštituoval niekto iný. Tak som sa ho spýtal: „Pán doktor, a vy ešte žijete?“ Totiž z toho by normálneho človeka mal šľak trafiť. Prepáčte za ten výraz. Rozplakal sa. Rozplakal sa a povedal, že hanbí sa pred svojím nebohým otcom, že to nedokázal urobiť. A nedokázal to urobiť preto, lebo úradníci to nechceli, lebo úradníci boli kúpení, lebo úradníci slúžili vždy niekomu.

Preto si myslím, že, že reštitúcie v takom ponímaní sú katastrofou. Podával som to a som hovoril vo faktickej, že som tu predkladal legislatívu vo výboroch a že som sa stretol s názormi právnikov aj na ústavnoprávnom výbore, tak žasol som nad drzosťou a chrapúnstvom niektorých právnikov, ktorí boli docenti a profesori práva, žasol som nad tým, akí boli chrapúni, čo si dovoľovali a ako sa správali voči reštitučným zákonom a ako ich prznili. Môžete si pozrieť, kto bol vtedy v ústavnoprávnom výbore, nebudem tu menovať. Nestoja tí ľudia za to, aby som si zobral ich meno do úst.

Keď sme rokovali na výbore o novele zákona č. 140/2014 Z. z., tak som uletel a bol som veľmi tvrdý a aj som sa potom za niektoré slová ospravedlnil, ale stále akýkoľvek zákon, ktorý hovorí o vlastníctve a nie je čistý a hovorí o nájme a nie je korektný a nerešpektuje vlastníkov a nectí vlastníkov, pokladám za ďalšie pokračovanie ujmy z roku 1948. A čertí ma to a bude ma to vždy čertiť, pokým sa tieto veci nevyriešia. Ja sa len čudujem tým reštituentom, že sa nezorganizujú. Ja som ich veľakrát na to nahováral, aby sa zorganizovali, tak ako sa zorganizovali ľudia, pokiaľ išlo o nebankovky, pričom to bola, s prepáčením, ozaj hlúposť, že jednoducho ktosi veril, že ten 30-percentný výnos môže byť reálny a poctivý, že sa pri tých reštitúciách nedali dokopy a nezažalovali Slovenskú republiku na medzinárodnom fóre, lebo to je ozaj krivda, ktorá je do neba volajúca, ktorá trvá.

A, páni kolegovia, zo strany SMER ja vám musím povedať, že vy v tom pokračujete. A poviem, ako to je. Povedal som a pripomenul som to aj na výbore, že zákon o nájme poľnohospodárskej pôdy sme so Simonom predkladali spolu, pretože sme cítili a vedeli sme, že jednoducho päťročný nájom je krátky nájom, aj vzhľadom na tú možnosť, ktorá bola daná Slovensku po vstupe do Európskej únie, keď boli ponúknuté investičné stimuly, ktoré jednoducho mali záväznosť päťročnú na využívanie. A to znamená, že ten cyklus bol nepríjemný a nedalo sa z toho vyjsť. Tak sme dali zákon o nájme pôdy, ale čo ste vy s tým spravili? Vy ste prosto zabetónovali nájomný vzťah a povýšili ste nájomný vzťah nad vlastníctvo k pôde, vy ste znehodnotili cenu pôdy. Kto chce kúpiť pôdu, ktorá má pätnásťročný nájomný vzťah, ktorý je nevypovedateľný, pretože tam je posledná klauzula napísaná tak ako v tých siahodlhých zmluvách T-Com-u alebo akéhokoľvek operátora o nevypovedateľnosti. To znamená, že tam je zafírovaných ďalších pätnásť rokov (pokračovanie), dokonca aj bez zmeny výšky nájmu. To znamená, že ani inflačný nárast tam nie je zachytený. Uvedomujete si, čo ste tým urobili? Toto je realita, keď takto sa dneska znehodnotila vďaka vám cena pôdy, trh s pôdou a vy ešte dovolíte si dať zákon, ktorý má ozaj všetky aspekty protiústavnosti. Tak ja som zvedavý, čo Ústavný súd s tým spraví, ale ja neviem, ako chcete toto odčiniť a kedy to chcete odčiniť. Keď sme o tomto hovorili na výbore, tak kolega Záhumenský povedal, že nájomná zmluva je právny akt. Ale vlastníctvo pôdy je ústavné právo. Neviem, čo z toho je viac. V tejto chvíli fakt to neviem, lebo tu sa ozaj s ústavným právom nakladá ako s toaletným papierom a dokonca použitým toaletným papierom.

Utešuje ma jedno poznanie, ale to nemôže utešiť všetkých, to môže utešiť len niektorých, ktorí jednoducho si to uvedomia a ktorí sú nie naviazaní na nejaké hmotné statky, že za minulé storočie a storočia dozadu vlastníctvo pôdy sa zmenilo štyrikrát až šesťkrát, či už to bolo rozhodnutím zákonom, skončením vojny alebo vojnou ako takou, alebo zmenou politického zriadenia.

To pamätné a pamätlivé, že nikto si nič nezoberie so sebou na druhý svet, platí aj pri pôde. A pripomínam to mnohým latifundistom, ktorí pôdu získali kvôli hlúposti šéfov poľnohospodárskych firiem, pričom nezískali ani pôdu, skôr získali nájomný vzťah, a to ešte pri tom nájomnom vzťahu, aby nám to bolo jasné. Tie desiatky tisíc hektárov, ktoré dneska spravujú zahraniční, získali takýmto spôsobom. Oni nepotrebovali kupovať pôdu, oni kúpili nájomný vzťah a následne zabetónovaný nájomný vzťah, ktorý jednoducho nemá hodnotu, ten potom kupovali. A skúste si to pozrieť. A ja mám v počítači asi päť takých projektov, keď zahraničné firmy, ktoré tu už jednoducho omrzelo podnikanie, sa snažia predať takýto podnik. A keď takto kúpili za lacno pôdu, čo myslíte, pôdu, ktorú kúpili, keď to zrátam, je to za tisíc eur, za koľko ju dneska predávajú ako scelenú, skomasovanú tým, že ju nakúpili od tých drobných vlastníkov? Je to za osem tisíc. Pod osem tisíc som ani jeden taký projekt nevidel. Čo sme to spravili ľuďom vlastníkom pôdy? Čo sme s nimi spravili? Nenapľuvali sme im do očí?

V roku 2003 som sa snažil rozbehnúť to, čo všetky normálne krajiny po páde socializmu sa snažili rozbehnúť. A to bol trh s pôdou, a to trh s pôdou tak, aby normálne bez akýchkoľvek predností, ale predsa len ako prejav podpory štátu voči poľnohospodárom prednostne mohli ju mať tí, ktorí na nej hospodária, aby tí mohli nadobudnúť vlastníctvo k pôde.

V Čechách sa to úspešne rozbehlo. Ten projekt vlastne je tam už v dvoch tretinách, pretože to bol projekt tridsaťročných hypoték, kvázi hypoték. Nebolo to nazvané hypotéky, ale bolo to ako hypotéka, produkt, ktorý pre banky mal byť absolútne jednoznačný, pretože čo bolo väčšou a lepšou zárukou ako pôda, keď každému normálnemu by malo byť jasné, že od roku 1990 bude hodnota pôdy len a len stúpať? Predstavte si, tým bankárom to nebolo jasné. A toho projektu sa odmietli zúčastniť. A tým pádom keďže u nich nebola vôľa, ja som to nevedel vtedy pochopiť, ale dneska to chápem, lebo mi to dáva o tom už ucelený obraz, zámerne nebola taká objednávka. Možno povedať, že vtedy banky už boli v zahraničnom vlastníctve sčasti, že jednoducho ony tak to zadiktovali, ale nebola tá objednávka ani vnútri.
Mal som jeden rozhovor pre Roľnícke noviny, ktorý mal titulok Pôda nemá politickú príslušnosť. Ním som chcel vyvolať takú diskusiu o tom, aby sme sa ako odborníci pre poľnohospodárstvo naprieč spektrom poradili a dohodli, ako zasmerujeme slovenské poľnohospodárstvo a čo s ním spravíme, ale, samozrejme, vychádzajúc z toho, akým vzťahom vlastne budeme riešiť grunt, ako vyriešime to vlastníctvo a tie nájomné vzťahy. Dostal som následne len hlúpe a vulgárne odkazy od politických kolegov z iných politických strán. Časom som pochopil, prečo som ich dostal, lebo časom tých káuz len pribúdalo. A všímajte si, že od dneska ako sofistikované pokračujú ďalej. Pokračujú ďalej, či sa vám to páči alebo sa vám to nepáči. Javorina to je u len taká jedna zo špičiek ľadovca. Ale tých havárií je podstatne viac.
Čiže keď si urobíme summa summarum zákon nedobrý, ja som sa vyjadril, prečo vyzerá nedobrý, nemôžeme sa politicky stavať k takémuto zákonu, ktorý pokladáme za protiústavný inak, ako tak, že ho nebudeme nateraz nijakým spôsobom podporovať. Môže to byť akokoľvek dobrá novela, jednoducho nemá zmysel s tak k tomu stavať, pokým tu Ústavný súd nerozhodne.

A, po druhé, tieto vystúpenia, ktoré tu dneska zazneli, mohli by pohnúť svedomím tých, ktorí zodpovedajú za riešenie vzťahov k pôde, za to, aby sme si konečne začali vážiť vlastných občanov. Je to smiešne, keď od tých istých občanov chcete, aby vás volili. A oni vás volia. To je zaujímavé. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem, že si zhrnul v takej kocke aj tú históriu. Myslím si, že moje svedomie s tým môže iba plne súhlasiť, pretože ja som tiež určitú tortúru reštitučných zákonov a ďalších, ktoré tu boli prijímané, prežil, teda ty si bol agronóm na nejakom družstve, ja som bol na pozemkovom úrade. Môžem povedať jedno, že keby sme mali prijať reštitučný zákon Slovenskej republiky, tak neverím, že by bol prijatý. Som bol rád, že to bolo za federácie, keď sme ho prijali. A ja som ešte vtedy zažil to, keď sme dávali tie náhrady v rámci Česko-Slovenska. To znamená, že za Prešov sme ich dávali napríklad v Hradci Králové, kde to bolo možné dať. A tam som si uvedomil demokraciu, ktorá tu proste je, že môže to ísť až tak. Môžem povedať jedno, že tak ako ty si mal myšlienku, dať dokopy reštituentov, tak to bolo aj v mojej hlave, ale nejako sa to neujalo. A ja keď som si porovnával tých ľudí, ktorí prešli mojou kanceláriu za tých dvadsať rokov, tak poviem ti iba jedno, že hlavne tí, čo boli tí veľkí, a ja hovorím, že to bol výkvet nášho poľnohospodárstva v roku 1948, tak vedeli, ako naložiť s tým majetkom. To boli tie ich deti, resp. tí, ktorí mali vek 70 rokov vtedy, v rokoch 1991 a 1992. A taký človek nemal problém povedať, že bude robiť to, to, to, že len aby mu to vrátili.

A u nás na východe, môžem povedať, zažil som tiež odovzdávanie hospodárskych dvorov poľnohospodárskych družstiev a majetkov, aj odovzdávanie poľnohospodárskej pôdy aj lesov, pričom v mnohých prípadoch som sa stretol so slovami, iba cez moju mŕtvolu (Sa vtedy postavil direktor štátnych majetkov alebo predseda družstva.) to dám, ináč z toho nedám nič. A tam mnohí ešte aj dodnes nemajú nájomné zmluvy podpísané s vlastníkmi pôdy. A, tak ako si povedal, užívacie právo znovu začína byť nad vlastníckym právom, čo je u mňa nonsens. A my sme to takto brali, pretože za to sme v roku 1989 neštrngali. Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, pán Radošovský sa tak zamyslel, prečo je nás tu tak málo, keď sa hovorí o poľnohospodárstve. A ja vám poviem, prečo je to tak. Ľudia si myslia, že zemiaky rastú v Tescu. To už asi aj niekto povedal. Ja to viem podľa nášho salaša, že ľudia sa chodia pozerať na kravu, deti sa chodia pozerať na kravu. Hlavné však je, že zemiaky v Tescu nerastú a krava sprevádza človeka dlhé roky. Krava sa potrebuje niekde pásť. Poväčšine sa pasie nie na betóne, ale na pôde. Čiže ono by tých dôvodov prečo je dôležité tomuto sa venovať, asi by sa našlo dosť. A preto ma mrzí, že naozaj tá debata je ďaleko od fundovanej debaty a je to také, by som povedal, planimetricky zvláštne. Ja som sa nikdy za experta nepovažoval. Nikdy som sa nevenoval pozemkovým špekuláciám. Sú experti, ktorí sa venujú pozemkovým špekuláciám. Čiže ja sa pokúsim povedať, čo ma hnevá a prečo to, čo budete deklarovať, že ak idete niekomu vykrútiť krk, vôbec asi, zdá sa, nebude pravdou. A po nejakom období sa tu stretneme znova, znova pri nejakom prípade, zase veci, ktorá ušla. Teraz sme tu aj kvôli tomu, že to ušlo. A to treba ľuďom povedať. A prípadne aj, tí moji verní, ktorí ma pozerajú a potom mi hovoria, že to pozerajú, tak ja vám poviem, že by ste neverili tomu, čo je v tejto krajine všetko možné.
Táto krajina vydala 65 hektárov pôdy v Bratislave v zásade pri letisku. Tu už ja nechcem nájsť iný prípad, aby som sa niekoho nedotkol. Netreba pomaly žiadnu školu na to, vedieť, že 65 hektárov pôdy pri letisku v Bratislave má nejakú cenu. Asi by sme sa tiež mohli zhodnúť na tom. A problém je, že sa jednalo o čistú a jasnú hrubú špekuláciu. To, že sú v celom tom procese involvovaní ľudia, že ten pán bol akurát sused pána Fica, môže byť náhoda. Ja tiež za mojich susedov neručím. To je vec, ktorú v zásade neviete ovplyvniť, i keď určité čaro nechceného tam je. Tak teraz si predstavte tých 65 hektárov, 650-tisíc metrov štvorcových. Vy, čo sa tlačíte niekde na záhradke, niekde v tých satelitoch na nejakých 400 metroch štvorcových pozemočku, tak vedzte, že tam je to 650-tisíc metrov štvorcových. Keby niekto rozparceloval na minimálnu výmeru na rodinný dom 400 štvorcov, tak je to 1 600 stavebných parciel, ešte raz, 1 600 stavebných parciel. Tých 650-tisíc metrov štvorcových vyšpekuloval sused premiéra Roberta Fica. Celé to vymanipulovali. Ráno to ešte bol poľnohospodársky pozemok. Myslím, že tak to bolo a na obed sa mohlo stavať. Viete, čo môžete hovoriť tomu, čo seno žerie? Proste je to ohromný, obludný podvod. Robíte to stále. Robil to Mečiar, potom sa tu Fico zastrájal, že on to zastaví. A vidíte to, nieže to zastavil, ale je to jeho sused, hovoríme o 65 hektároch pôdy v Bratislave. Napojenie na diaľnicu D1, letisko, to je pozemok, ktorý spieva. A každý, kto trošku tomu rozumie, tak to povie. Ináč to poviem. Ak by nejakému človeku v tejto smutnej, mizernej krajine niekedy, ona nie je mizerná, je dobrá, len je riadená mizernými ľuďmi, ktorým naozaj nezáleží na ničom inom, len na tom, ako zarobiť nejaké peniaze, obludným spôsobom, trošku záležalo, tak by sa vybral do sveta a povedal by: „Máme rozvojové územie v Bratislave o rozlohe 65 hektárov. To je obrovská plocha. Je to napojené na všetko, na čo to napojené je. Môžete tam robiť ľahko, je tam územný plán, môžete tam robiť haly.“ Prosím vás, fabrika KIA je na 58 hektároch v Žiline. A viete, čo to bolo v predaji. Tu bol pozemok 65 hektárov, ku ktorému sa niekto dostal. Čo to mohlo byť? Keby išiel premiér Fico do Chicaga, do Hongkongu, do Pekingu, tam sa teraz bude najbližšie roky chodiť, a povedal by: „Prosím vás, máme 65 hektárov v Bratislave, môžete tam stavať, máme ľudí, máme neviem čo tam.“ Tak niekto tomu bude rozumieť z tých, ktorí tomu rozumejú. Vy tomu nerozumiete, ale sú ľudia, ktorí rozumejú tomu, že musíte niečo vytvoriť, aby ste to mohli rozdeliť. To nejde, donekonečna rozdeliť niečo, čo ste nevytvorili. Tak tí ľudia povedia: „Dobre, to je celkom zaujímavé.“ Bratislava je rozvojový región. A 65 hektárov v Bratislave do balíka je slušný vklad. Ten, kto príde a povie, že dá do balíka 65 hektárov rozvojového územia v Bratislave, tak nemusí sa hanbiť ísť do Chicaga, nemusí sa ísť hanbiť do najvyššieho mrakodrapu v Hongkongu a povedať: „Máme to, ponúkneme to.“ A mohol tu niekto prísť a mohlo takto už konečne niečo vzniknúť. Som sa ja napočúval, technologické centrum pri Čiernej Vode aké malo byť. Čo tam je? Nič tam nie je. Prosím vás, bez kúska hanby rozparcelujete, rozkradnete celú tú krajinu na cimpr-campr, na cimpr-campr. Na 65 hektároch tam mohlo robiť 10-tisíc ľudí, 10 tisíc ľudí tam ráno mohlo ísť do roboty, na tri zmeny mohli tam ísť robiť. Tam mohlo niečo byť. Čo tam budete mať, smeráci? Tam budete mať parkovisko platené? Ja som sám na to zvedavý. Keby to aspoň tak bolo, že údajne tam bude nejaký veľký predajca. Viete, to aj to je filozofické nastavenie. To je proste váš svet. To je svet týchto podvodníkov. To nie je svet o tom, že povieme, že ideme pomôcť v niečom tejto krajine. Proste o týchto 65 hektárov pripravil túto krajinu, lebo to už je nenávratne späť. Slovenská republika normálne ich mala na LV-čku. Teraz ich nemá. Príde pán Kažimír a povie, že nič sa nestalo, čisté bohatstvo štátu zostáva nezmenené, však to stále máme? Dokedy chcete týchto ľudí takto lakovať, vlastnila 65 hektárov pri Bratislave Slovenská republika niekedy, už ich nevlastní, hotovo, vymaľované (bodka)?
Teraz na veľa, na veľa preto, lebo je to, samozrejme, čo čert nechcel, sused pána Fica, tak teraz znova zaznela veľká výzva do boja, ako už onehdy zaznela, pri Slavkove som to teda počul, že už to nedovolí, tak tu máme novely teda s tým, že už to nedovolíme. A teraz v čom je to moje určité podozrenie. Ja nechcem byť paranoikom. No možno mi to pani kolegyňa vysvetlí, alebo nevysvetlí, neviem, počkáme si na to a uvidíme. Ja poviem, čo si o tom myslím. Poviem, čo urobím pre to, aby som si tie tvrdenia verifikoval. Viete, keď už nemáte čo povedať, poviete slovo „uvidíme“. Takže ak teraz hovoríte, že chcete už tomuto zabrániť, že už sa na to nedá pozerať, tak naozaj sa už na takýto podvod nedá pozerať. Tak keď teraz hovoríte, že to už bude bloknuté, že sa to nemôže previesť na tretiu osobu, dobre, budiž, ja sa na rozdiel od kolegu v zásade stotožňujem s tým, že ak dostávam do náhrady poľnohospodársky pozemok, lebo som oň niekedy prišiel, tak mám poľnohospodársky pozemok, a nie pozemok, kde budem stavať halu. Mne vôbec nevadí tých päť rokov. Keby to bolo na mne, tak je tam tridsať rokov. Ak niekto si uplatňuje reštitučný nárok na poľnohospodárky pozemok, tak by mu mal byť vydaný poľnohospodársky pozemok. To nie je tak, že mu bude vydaný ten istý pozemok, ktorý bol zobratý, to bol náš prípad. Môj dedo mal pozemky. A teraz tam stojí časť sídliska, no tak už asi zemiaky tam nezasadíme nikdy. To je už proste iná vec. Čiže keby sme hovorili o tom istom pozemku, tak môžeme hovoriť to, čo hovoril kolega, že by sme to nemali odmietať. Ale my už nehovoríme o tom istom, hovoríme o typovo istom pozemku. To znamená, že ak si niekto uplatní reštitučný nárok na poľnohospodársky pozemok, mal by dostať poľnohospodársky pozemok a mal by ho užívať ako poľnohospodársky pozemok. S tým sa plne stotožňujem. Nie päť rokov, ale tridsať rokov by som tam ja dal.

Doteraz, dobre, ale zaujalo ma to, že aj človek rozmýšľa o tom, kde máte zakopaného psa. Viete, pod čo ste ho zakopali. Sú z tých ľudí tí, ktorí sa tým živia, a tí, ktorí sa tým neživia, by sa tým chceli živiť. Kde to máte, v čom je to zakopané? Asi to bude zakopané cez to, čo naznačoval aj pán Simon, cez tie vecné bremená? Viete, ja vám poviem, ja som si to zbežne pozrel a teraz vecné bremená sú. doteraz bolo ustanovené, že môžete teda predať pozemok alebo zriadiť vecné bremeno za nejakú cenu stanovenú vyhláškou. Meníte to, že vecné bremeno už nemusí byť stanovené vyhláškou. To znamená ergo, rozhodnem sa s tým, že to zriadim, hej. A ďalej vecné bremená tam máte už iba v ďalšom ustanovení o dva paragrafy nižšie, kde definujete, že teda je možné ho zriadiť. Ergo je povedané, že nikto nedefinuje, kto a kedy a ako môže zriadiť vecné bremeno. Čiže my by sme mali sledovať, a zajtra budem interpelovať pána Jahnátka, aké vecné bremená boli zriadené doteraz a ako sa budú upravovať vecné bremená odteraz. Môj typ je, že pozemky, na ktorých sa začnú objavovať vecné bremená, budú pozemky, ktoré v najbližšej dobe budú vydávané. Proste to bude spôsob. Viete tu sa spomína ako v tom filme Krstný otec ponuka, ktorá sa neodmieta. Teraz sa chodilo s ponukami: „Dali nám reštitučný nárok, my ti niečo vyplatíme.“ A oni to už potom upratali. Tak teraz sa to stvrdilo. Je to teda o niečo zložitejšie. Už sa tam budú musieť odkryť karty tomu reštituentovi. A ten reštituent pozeral, však to je pekný pozemok. Čiže on už bude vedieť, čo nadobúda, teda, už mu povedia, dobre: „Pozri sa, vybavíme ti to na pozemkovom, dostaneš pozemok tam a tam. Nebudeš môcť s ním päť rokov nič robiť. Je to blízko dediny, blízko mesta, ale je tam zriadené vecné bremeno. Ale, pozri sa, keď nechceš, aby tam bolo zriadené vecné bremeno, my ti ponúkame zmluvu o budúcej zmluve, alebo nejakú dohodu, že keď ti ten pozemok vydajú, nám ho prevedieš, my ti ho dáme niekde inde a my si to upraceme.“ Ja si myslím, že tam ste zakopali tú mínu, lebo toho veľkého sústo sa nikto nechce vzdať. Prosím vás, tu sú ľudia v najdrahších oblekoch, aké existujú, ktorí sa venujú tomu, ako z tohto štátu ešte kde niečo urvať. Myslíte, že oni sa vzdajú toho? Nevzdajú sa toho. Otázka stojí, cez čo to chcú uchopiť. A vy mi povedzte, ste spravodajca toho, asi tomu rozumiete, ako upravuje, čo upravuje to, že tam bude zriadené vecné bremeno. Pozemkový fond sa rozhodne, že zriadi vecné bremeno na pozemky, pekné pozemky pre tretiu osobu Fera Mrkvičku na sto rokov za nič, teraz už za nič po novele tohto zákona. Je to preto, aby mal bližšie ja neviem, asi tam budú nejaké finty, k svojmu pozemku alebo cez poľovný revír ja neviem vždycky tam. Nikto to neupravuje. To znamená, že to bude umožňovať široký výklad. Čiže naozaj sám som na to zvedavý. Budem zajtra interpelovať pána Jahnátka, koľko vecných bremien Slovenský pozemkový fond vydal, dajme tomu, dáme si nejaké obdobie a odporúčam, aby sme toto sledovali. Môj tip je na to, že ten háčik bude, cez vecné bremená proste to budeme držať, aby nám to neušlo, lebo to je tak šťavnaté, ako to vidíte, 65 hektárov pri Bratislave je tam.

Slovenská republika, tento biedny chudobný štát, ktorý už nič nemá, mal 65 hektárov pri Bratislave, už ich nemá. Prosím vás, ja som si to vypočítal, keby to niekto predával len za 100 eur za meter štvorcový, sú to dve miliardy korún. Čo čert nechcel, je to sused pána Fica. Ale ja viem, že náhoda je pes, nepreceňujem, nepodceňujem, len pripomínam, že sused pána Fica proste sa dostal k pozemkom v hodnote plus-mínus dve miliardy slovenských, ja ešte zvyknem v starých korunách to vypočítavať. No nech je to 65 mil. eur, v Ivanke pri Dunaji, v zásade v Bratislave. Niekde na deti padá omietka, prosím vás, niekde čúrajú do záchodov, kde čúral ešte Klement Gottwald, prosím vás, a tuná človek úplne bez hanby, bez ničoho má za dve miliardy pozemky na šupu preč. Je to normálka, ale ešte po tomto všetkom sa tu bude schopný predstaviť. Predpokladám že navrhovateľka a ešte premiér Fico ohlásia, ako vytočia a zatočia krkom všetkým podvodníkom s pôdou. Nie je to tak, lebo je to tak šťavnaté, tak silné, že nejaká mína tam je zakopaná. Ja si myslím, že je tam zakopaná cez to vecné bremeno, na čo upozornil pán Zsolt Simon. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Dovolím si vám prečítať z článku dve vety: „Slovenský pozemkový fond pod kontrolou SMER-u zaručil Brhelovi aj to, že na svoje pozemky v Tatrách dostane, na susedné parcely nechá zapísať vecné bremeno.“ Áno, ja som upozorňoval kolegov na výbore, že bol tu aj ten návrh, ktorý pán Fecko uviedol. A som rád, že ten nakoniec nebol predložený a nie je predmetom spoločnej správy, ale je faktom, že cez vecné bremená Slovenský pozemkový fond by nemal mať právo len tak svojvoľne zriaďovať vecné bremeno na akýkoľvek pozemok.

Áno, pán Hlina, správne ste pochopili to, čo som povedal vo svojom vystúpení, keď som sa prihlásil písomne do tejto rozpravy, že vecné bremeno je poistka pre vybavovačov, pre strýkov, kmotrov a neviem sponzorov strany SMER, ktorí si z toho urobili biznis. Presne tak ako Robert Fico tu vykrikoval v roku 2010, že kauza z Veľkého Slavkova sa nezopakuje (Vtedy ministra Jureňu za HZDS okamžite nechal odvolať.), dnes to isté urobil minister Jahnátek. Má tam svojho nominanta predsedu rady pozemkového fondu Gocníka z Komjatíc, a pritom nič sa nedeje a dnes už Fico vyvodzovať dôsledky nechce, ale pochopil, treba systém zmeniť. Áno, a treba do toho zakomponovať, ako zabezpečiť, aby vybavovači naďalej mohli dostávať pôdu a zarobili na tom, a nie reštituent aby dostal svoj nárok naspäť. Ďakujem.

Pán poslanec Hlina, ja, samozrejme, už naozaj nie som mentálne pripravený s vami komunikovať, len ak máte ešte aspoň zvyšok cti, normálnej ľudskej, počúvam vás. Nie som odborník na túto problematiku, len ako počúvam všetky tie prejavy, tak boli reštitučné nároky, už tisíckrát mali byť skončené, tuším osem toho bolo a tak ďalej. Furt sa na to našli skupiny poslancov, a možno aj my sme to boli, to netuším, až doteraz je natiahnutý reštitučný zákon, ale úplne logicky už ide iba o zvyškové reštitúcie. A sa diali obrovské reštitúcie a obrovské machinácie s pozemkami, je tu pán poslanec Simon, vtedy minister poľnohospodárstva, o tom čvirikali vrabce na všetkých stromoch v Bratislave. To ste si nevšimli, pán Hlina.

Pokiaľ ide o Bratislavu, je netuším, o akých 65 hektároch rozprávate, ale pamätám si obrovskú kauzu, ako vymenil pán primátor Ďurkovský naozaj pozemky pri letisku, ktoré boli potrebné na rozvoj dopravy, prípadne. A hneď ich dal kompletne celé preč. A pri tom všetkom, pri týchto zvyškových problémoch dôjdete a navyprávate všetky tieto veci, ktoré tu rozprávate.
Zaujímavé je, páni kolegovia, pán Fecko, ja váš svätý vzťah k tomu vlastníctvu rešpektujem, len bolo medzitým 15 mil. v Česko-Slovensku ľudí, ktorí od roku 1948 nemohli nadobúdať majetok a mohli vlastniť len osobný majetok. Museli predávať svoje pozemky kompletne všetci za ceny, ktoré boli stanovené vtedy, čiže za haliere. Ich nároky ako chcete uspokojiť? Ich nároky vidíte? Ako pomenujete tie nároky tých súčasných reštituentov vo vzťahu k tým 5 mil. ľudí, čo boli minimálne tri generácie, lebo to je viac ako päťdesiat rokov, pán poslanec. Čiže minimálne v iných kontextoch treba hovoriť o týchto veciach. Mimochodom, aj pri reštitúcii sa hovorilo o náprave niektorých majetkových krívd.

Ale to nie je podstatné, s čím chcem komunikovať, je to, čo hovorí, nehanebne, jednostranne a účelovo delila marketingom... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Pán kolega, ja ťa ešte doplním, pokiaľ ide o to vecné bremeno. V tejto novele nejdeme iba vecné bremeno uvaľovať na list vlastníctva štátu, to znamená pozemky, ktoré vlastní štát, ale ideme uvaľovať vecné bremeno aj na pôdu neznámych a nezistených vlastníkov bez uvedenia dôvodu. Viete si toto predstaviť? To sa týka 400-tisíc hektárov, kde bude možné mať vecné bremeno bez uvedenia dôvodu. Doteraz ten dôvod tam bol. A bolo to citované konkrétne z § 19 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. Celkom ho vyhodili. A na to som sa snažil upozorniť tak, že siahame na neznáme vlastníctvo. A tam je to bez obmedzenia, kde to dáš.

A keď už sme pri tých reštitúciách, viete, vážení, v Bratislave, je to informácia z roku 2011, z 3,5-tisíc, neberte ma za slovo, či to bolo 3 520 alebo 3 480, koľko je vybavených reštitúcií? Je to 300 reštitúcií. Pýtam sa tak, za čo brali dvadsať rokov platy úradníci, keď nemajú vybavených 3 200 reštitúcií? Košický kraj to má ešte horšie, Prešovský kraj trošku lepšie je na tom a v niektorých krajoch už majú ukončené reštitúcie. Tu sa pýtam, aká je kontrola, aký je dosah toho, čo sa vlastne urobilo. Veď to je nonsens. Takže, áno, v niektorých krajoch je to iba zvyškové, ale v niektorých krajoch je to doslova do neba volajúce, čo sa neurobilo a malo urobiť v tom. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ináč, ja niekedy žasnem. Tak ja hovorím o tom, 65 hektárov pôdy v Bratislave, pán Číž, získal sused pána premiéra Fica, hovorím, že to nie je správne, a vy tu začnete niečo motať, krútiť. Kde ste to až zašli? Vy mňa neťahajte, prosím vás, do toho. Možno si ľahnite na nejakú podušku, tam sa niekomu vyrozprávajte. Mňa do toho neťahajte. Ja teraz hovorím o tom, že tento štát vydal 65 hektárov pôdy, na ktorej je možné stavať susedovi premiéra Roberta Fica. Pre zjednodušenie, pre ľudí som to pomenoval, že to je približne 1 600 stavebných pozemkov, ak by bola tá cena tých sto eur, čo je málo na Bratislavu, tak sú to dve miliardy korún. O tom som hovoril. Hovoril som o tom, že to sa stalo možno tri mesiace dozadu. Teraz tu niečo chcete hovoriť, že chcete to zastaviť. Identifikujeme spoločne, že máte vložený háčik cez vecné bremená. Sám som zvedavý na záverečné slovo, fundované záverečné slovo predkladateľa, kde všetky naše prípadné podozrenia vyvráti a jasne nám uvedie, na čo inštitút vecného bremena v tomto zákone slúži a že nebude v žiadnom prípade zneužitý, využitý, preužitý, bude len slúžiť pre blaho tejto krajiny, ergo, pán Číž, aj pre vaše blaho, aby ste tam tak blažene mohli sedieť. Len, prosím vás pekne, o chvíľku už ani tam nebudete sedieť, lebo o chvíľku v tejto krajine niekto dôjde a povie, že aj pôdu pod parlamentom niekto zamenil, prosím vás, oproti je Pečniansky les, už sú od nás blízko, nechýba im veľa, budú tu.

Ďakujem pekne za slovo. No debata v parlamente sa zvrhla do podozrení, špekulácií. Nikto mňa nemôže v tomto parlamente upodozrievať z toho, že som niekedy špekulovala s nákupom pôdy alebo ja neviem s reštitúciami, alebo s niečím podobným.

Celý tento zákon, ktorý bol predložený, bol predložený v snahe zabrániť výkupu ornej pôdy a zneužívaniu ornej pôdy na iné účely ako na poľnohospodársku činnosť. Tento problém nemáme len my. Prišiel list z maďarského parlamentu, ktorým takisto nás pozývajú alebo predsedu výboru pozývajú na jednanie ohľadom ochrany ornej pôdy. Na toto stretnutie pozývajú nielen nás, ale aj Bulharov, Litovčanov, Poliakov. Takže nie je to len problém náš.

Vždy bola moja snaha, aby sa poľnohospodárska pôda využívala, pretože som poľnohospodárka, celý život robím na pôde, aby sa táto pôda nezneužívala a aby keď idem z Bratislavy domov do Trenčína, som na najlepších pôdach nevidela postavené samé búdy a neviem logistické centrá a ja neviem, čo všetko tam je. Veď tá pôda je to najcennejšie, čo máme. Ja neviem, či si to chceme, nechceme uvedomiť, ja tomu prestávam rozumieť.

A z toho upodozrievania zo všelijakých háčikov a ja neviem toho všetkého, čo sa tu porozprávalo, som veľmi smutná. Celá snaha predkladateľov bola, aby sa upravili niektoré veci, ktoré vyplynuli z aplikačnej praxe, ako som už povedala, aby sa pomohlo ľuďom na katastri, aby sa pomohlo ľuďom na okresných pozemkových úradoch. Ale celé sa to tu zvrháva, ako keby celá snaha predkladateľov bola len to, aby sa pomohlo nejakým developerom alebo nejakým skupinám, alebo nejakým zbohatlíkom. No tak, nehnevajte sa, na toto nie som ja tu určite postavená a ani toto určite nikdy nepodporím. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja len chcem skonštatovať vzhľadom na prebiehajúcu diskusiu a ostrú diskusiu, výmenu názorov, ktoré boli jednak na výbore a jednak, myslím si, pokračovali, aj tu vystúpili siedmi poslanci, z ktorých každý sa dotýkal nejakých tém, ale všetky súviseli s nejakými reštitúciami a s niečím, čo ten zákon vraj skrýva, pričom vraj otvára široké možnosti na ďalšie možné privatizácie a obchádzanie zákona, tak preto navrhujem, aby sme o tomto návrhu zákona hlasovali zajtra o 11.00 hodine, aby sme vyvrátili všetky tie podozrenia. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Pán predseda, prosím vás pekne, len poprosím o teda strpenie. Z formálneho hľadiska je Národná rada naším zamestnávateľom, platí za nás odvody. V prípade, že je niekto na maródke, hej, tak zamestnávateľ má právo skontrolovať, či je dôvodná. Výhodou poslanca, keď je na maródke, je, že mu nie je krátená tá mzda. Ale to právo zamestnávateľa formálne nezaniká. Preto dávam procedurálny návrh, aby ste odkontrolovali, či je na lôžku pán Pavlis, nakoľko je ospravedlnený zo zdravotných dôvodov. Ďakujem. (Reakcie z pléna.)