30.
Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Skôr, ako sa vyjadrím k hlavnej téme tejto rozpravy, a to je problematika utečencov, dovoľte mi zaujať svoj postoj k téme, ktorú tu včera otvoril predseda vlády, a to je referendum na tému kvóty.
Použijúc slovnú terminológiu predsedu vlády, považoval by som takýto návrh za vylamovanie otvorených dverí vnútropoliticky a reálne je takéto opatrenie neúčinné smerom do zahraničia. Vnútropoliticky takéto referendum nie je potrebné. Otázka kvót, ako aj ukazuje táto rozprava, nie je sporná, ktorá by rozdeľovala slovenskú politickú scénu alebo dokonca verejnosť. Je zrejmé, že kvóty odmietajú na Slovensku všetky relevantné politické strany. Nepodporuje ich ani prezident republiky a ani vláda.
Navyše, ako tu už bolo povedané, akýkoľvek výsledok referenda by nemal vplyv na zrušenie účinkov európskeho práva. Takže by to nebolo účinné ani smerom k orgánom EÚ, ani k našim partnerom v zahraničí. Referendum by teda v tomto prípade, kde panuje zhoda, bol drahý a zbytočný luxus.
To, o čom treba diskutovať, je skôr, ako riešiť situáciu v krajinách, kde vzniká, ako ju riešiť mimo územia Európy a ktorým konkrétnym migrantom chceme a mali by sme pomôcť. Téma migrantov sa stáva jednou z najdôležitejších v Európe a vidíme, že silnie aj u nás na Slovensku. Je to téma, ktorej sa nevyhneme.
V doteraz platnej slovenskej bezpečnostnej stratégii ešte z roku 2005 sme nekontrolovateľnú migráciu považovali skôr za potenciálnu bezpečnostnú hrozbu niekedy v budúcnosti. Z tohto pohľadu však sa ukazuje, ako keby budúcnosť už bola tu. Ľudia nie sú kvóty a ani čísla. Je zlé robiť z nešťastných ľudských osudov tému politického boja. Nemala by to byť ani ďalšia z tém, ktorá rozdeľuje Slovensko. A myslím si, že treba sa na ňu pozrieť bez extrémnych postojov, a to tak, ako od úplného odmietania na jednej strane až po názor, že treba prijať akýkoľvek návrh Európskej komisie na prerozdeľovanie migrantov podľa kvót pre každý štát.
Doteraz sme boli skôr tranzitnou krajinou. Dnes sme v situácii, keď máme byť krajinou, kde majú azylanti, migranti skončiť, respektíve ďalej žiť. Problém je už teraz tak veľký, že je jasné, že ho nedokáže riešiť žiadna z najviac dotknutých krajín, štátov samostatne, že si to pýta európsky prístup, že si to pýta európsku politiku. Ľudí v núdzi pribúda. Len cez Stredozemné more sa pokúsilo dostať do 200-tisíc migrantov za minulý rok. Ešte viac ich využilo iné cesty. Len jeden konflikt v Sýrii má za následok asi 4 milióny utečencov, ktorí sú zatiaľ rozmiestnení v táboroch okolitých štátov. Tlak na Európu ako možné útočisko pre ľudí v existenčnej núdzi, ale aj pre ekonomických migrantov, sa bude len stupňovať.
Ľudia utekajúci pred bezprávím, vojnami, násilím nie sú jedinou skupinou migrantov, ktorí vo veľkých počtoch obývajú tábory predovšetkým v južných štátoch Európskej únie. Ďalšou veľkou skupinou sú ľudia, ktorí jednoducho vidia lepší život v Európe ako vo svojej domovine. A rozlíšiť medzi týmito dvomi skupina je za súčasných podmienok mimoriadne ťažké, až nemožné. Popri debatách aj o tom, že aj Slovensko musí ukázať solidaritu, dobrovoľnú solidaritu, a riešiť problém, sa zabúda na jeden dôležitý fakt, ako keby všetci boli hádzaní do jedného vreca. Áno, najlepšie pre týchto ľudí by bolo vrátiť sa domov. Len čo s nimi robiť, ak sa tam jednoducho kvôli politike, vojne, prenasledovaniu vrátiť nemôžu?
Na druhej strane, áno, rozumiem obavám z možnej infiltrácie vyslúžilých islamských bojovníkov, ich rodinných príslušníkov, aj o tom máme informácie. Rozumiem obavám z toho, že sa jednoducho väčšina z týchto ľudí nedokáže prispôsobiť životu v našich podmienkach, v našom svete a tiež, že takých už tu máme dosť.
Nesúhlasím tiež s tými, ktorí tvrdia, že súčasná vlna migrantov môže vyriešiť európsky problém s klesajúcou demografiou tak, že sa zachráni požadovaný ekonomický rast pre našu budúcnosť.
Čo sa teda dá robiť? Odpoveď určite nemá len jeden vektor a jednoduchú odpoveď. Akákoľvek humanitárna pomoc zo strany nás Európanov musí ísť ruka v ruke s tvrdou reakciou proti obchodníkom s nešťastím. Proti tým, ktorí si urobili z ľudského nešťastia biznis, ktorí v záujme svojho finančného prospechu nemajú problém nechať tých nešťastných ľudí utopiť v mori.
Trojnásobné zvýšenie výdavkov na patroly v Stredozemí ani redistribúcia prvých 20-tisíc utečencov v členských krajinách EÚ, ako to navrhuje Komisia, však podľa môjho názoru problém nevyrieši. Medzi tie rýchlejšie v strednodobom povedzme hľadisku môžu patriť opatrenia, ako udržať migrantov preč od brehu Európy vybudovaním špecializovaných táborov, záchytných stredísk v severnej Afrike. V týchto zariadeniach, nie na území Európy, by prebiehalo základné rozlíšenie medzi ekonomickými migrantami, reálnymi utečencami či potenciálnymi radikálnymi infiltrantami. Nie až na pôde alebo lodi členských štátov Európskej únie, kde automaticky podliehajú pravidlám Únie. A práve na to sa spoliehajú pašeráci ľudí, že buď dorazia so svojím nákladom až k brehom členského štátu alebo ich vylovia niekde na mori a tiež sa stanú predmetom zodpovednosti štátu, ktorý vykonáva patrolu. To treba zmeniť. Jednoducho všetci by boli vrátení na špeciálne miesta na severnom pobreží Afriky, kde by bolo po preskúmaní základného pozadia, histórie, dokumentov aj bezpečnostného preverenia jednotlivcov ďalej rozhodované o ich žiadostiach.
Európa musí nájsť spoločnú reč aj zoči-voči tak neľahkému problému, aby sa znova nezačali zatvárať hranice medzi členskými krajinami. Mimochodom, Slovensko nie je v súčasnosti tomuto problému tak exponované ako iné európske krajiny. Musíme mať ale na mysli, že niektoré scenáre vývoja u nášho východného suseda rátajú so silnými migračnými vlnami aj odtiaľ. A v takomto prípade by sme sa nárazníkovou krajinou stávali aj my.
Zosumarizované, téma migrantov má silný bezpečnostný rozmer, ale aj kultúrno-spoločenský. Problém je už tak veľký, že ho najviac dotknuté krajiny nevedia riešiť samé. Preto treba najlepšie jednotný európsky postoj a riešenie. Neverím, že jednoduché prerozdeľovacie kvóty pomôžu. Skôr povzbudia tých ostatných, aby sa vydali na neistú cestu cez more. Ľudia nie sú čísla ani kvóty. Treba rozlišovať medzi migrantami a utečencami. Myslím, že treba zmeniť systém, ktorý dáva všetkých do jedného vreca, a to na území Európy alebo plavidlám patriacim európskym štátom. A záchytné strediská na území niektorého zo štátov severnej Afriky, tak ako sa o tom mimochodom už diskutuje veľmi vážne v kuloároch európskych, môžu pomôcť. Slovensko má dosť svojich neprispôsobivých spoluobčanov a problémov s nimi spojených.
Na strane druhej, pred skutočnými utečencami zachraňujúcimi si holý život zabuchnúť celkom dvere iste nemôžme. Čelíme bezprecedentnému prenasledovaniu kresťanov na Blízkom východe. Ak máme prijímať nejakých utečencov, prečo sa neprihlásiť práve k nim? Iste majú k našim kultúrnym civilizačným hodnotám bližšie ako moslimovia niekde z centrálnej Afriky. Slovensko by preto malo podporiť napríklad návrhy na udržateľnú stabilizáciu v oblasti na južných hraniciach Európy, opatrenia na rozklad, likvidáciu pašeráckych skupín profitujúcich z migračných vĺn, ale aj návrhy na zriadenie záchytných stredísk mimo Európskej únie, ktorých účelom bude rozlíšiť, identifikovať a rozdeliť kategórie migrantov, utečencov uchádzajúcich sa o azyl a možných či ekonomických migrantov, islamistických infiltrantov a podobne. A tiež nepodporiť úradnícke prerozdeľovacie číselné kvóty pre jednotlivé členské krajiny Európskej únie, pretože to nie je riešením, skôr povzbudením ďalším migračným vlnám.
Myslím si však, že naša vláda by sa mala na úrovni Európskej únie snažiť vyrokovať pozíciu, že bude prijímať len politických azylantov, a to hlavne z podobného kultúrneho a náboženského prostredia. Je mi veľmi blízky názor predstaviteľov Poľska, podľa ktorého treba pomáhať najmä tým, ktorí sú nám kultúrne, jazykovo alebo nábožensky blízki. Pomáhať tým, ktorí sú politicky prenasledovaní pre svoje názory, pôvod, náboženstvo, by malo byť našou povinnosťou už len preto, že rovnako kedysi pomohol Západ našim občanom, ktorí utekali za železnú oponu. A na týchto ľudí by sme sa určite nemali pozerať ako na prázdne čísla alebo kvóty, lebo za každým je jeho vlastný príbeh. A to príbeh živého človeka.
Ďakujem pekne.