54. schôdza

40.
Áno, ďakujem pekne, je to v poriadku. Dámy a páni, tento návrh, ktorý predkladám s kolegom Přidalom, je iniciovaný mnohými zdravotne postihnutými občanmi, ktorí sa pred niekoľkými mesiacmi, je to od 1. júla, vlastne nedávno, dozvedeli o tom, že strácajú nárok na príspevky od štátu, ktoré doteraz dostávali, alebo sa im znižujú.
V situácii, keď Robert Fico prichádza so sociálnymi balíkmi, balíčkami a rozdáva mnohým alebo viacerým skupinám, to znamená, že vláda má zdroje a má peniaze, a teda Robert Fico to hovorí tak vzletne, že keď sa nám darí, tak si želáme, aby to pocítili aj občania, tak je pre mňa nepochopiteľné, že tí, ktorí sú hendikepovaní, ktorí sú evidentne v ťažšej situácii ako mnohí iní alebo väčšina občanov, tak sú takto trestaní štátom, že štát im znižuje dávky, ktoré teraz, doteraz dostávali, alebo im ich dokonca odoberá. Veď to nemá žiadnu logiku. Veď tí ľudia predsa nebudú za to chváliť Roberta Fica ani SMER.
Ja mám jedno vysvetlenie, že oni už na to zabudli, teda, že sa takáto vec od 1. júla na úradoch práce robí, že sa prehodnocuje nárok určitých osôb na dávky od štátu, z dôvodu, že k 1. júlu sa má upravovať životné minimum, ak sú na to splnené podmienky. Jednoducho na ministerstve sociálnych vecí im to ušlo. Minister to nezbadal, jeho podriadení ho na to neupozornili. A stala sa vec, že tisícom, tisícom ľudí na Slovensku sa znížili a znižujú, lebo to je veľmi veľa ľudí, tá agenda, priebežne ju úrady práce vykonávajú, tak dostávajú aj v týchto dňoch tieto smutné oznámenia. A preto chcem to, vlastne tento návrh s kolegom Přidalom posunúť poslancom SMER-u, že dá sa to napraviť, dá sa to napraviť novelou príslušného zákona.
A dajte si to do tých svojich sociálnych balíčkov. Veď ja si myslím, že ak by tam niečo malo byť, tak to je práve toto. To nie sú veľké, by som povedal, desiatky miliónov z verejných zdrojov alebo zo štátneho rozpočtu, konkrétne z kapitoly ministerstva sociálnych vecí, že to nie je veľa, ale efekt z toho bude veľmi veľký. Lebo práve tým hendikepovaným, ťažko zdravotne postihnutým ľuďom nepoškodíte. Možno by očakávali viacej, ale ak im teda už nezvyšujete tie dávky, tak im ich aspoň neberte, alebo im ich neznižujte.
Preto sa prihováram za to, aby ste vy, poslanci zo SMER-u, posunuli tento návrh do druhého čítania aj preto, že keď sa tí ľudia obracali na úradníkov na ministerstve sociálnych vecí, tak oni hovoria: my žiadnu novelu nepripravujeme. No oni ešte nedostali príkaz od ministra, aby rýchlo pripravili. Lebo ja si myslím, že to je dokonca dôvod aj na skrátené konanie. Naozaj ich je, samozrejme, že nie sú to takí silní lobisti, možno nie sú tak zastúpení v tripartite alebo nie sú možno tak zastúpení v SMER-e, aby vám to došlo. Ale preto na to upozorňujem, že ešte máte čas, a je to v záujme, myslím si, že všetkých, aby sme príslušnú zmenu zákona urobili.
My s kolegom Přidalom navrhujeme vlastne iba úpravu jedného príspevku, jedného príspevku, tých príspevkov je, neviem, štrnásť v zákone, ktorých sa tieto zmeny týkajú, ale to je priestor v druhom čítaní. Ja pre rýchlosť, aby sme stihli termín na predkladanie návrhov, aby boli na rokovaní tejto schôdze, tak sme vlastne otvorili možnosť ako novelizovať tento zákon.
Ja som na to upozornil už aj ministra Richtera, lebo, viete, teraz sme začali rokovať o poslaneckých návrhoch, tak tu nie je nikto z vlády. Čiže sme tu už len my, môžeme si to medzi sebou hovoriť, tak ja sa len spolieham, že sa to dostane do uší ministra. Ale teda ja som to aj vtedy, to bolo prvý týždeň, keď sme rokovali o bode 5, to bol vtedy príspevok na opatrovanie. Pamätáte si, ako minister prišiel chváliť sa teda, lebo to je obsah toho balíčka sociálneho, že idú zvyšovať príspevok na opatrovanie, na starostlivosť o deti, pardon, ktorý sa zvyšuje zo súčasných 230 na 280 eur. Päťdesiat eur pridáva minister, no tak aby si, aby toto nevyužil, takúto príležitosť sa pochváliť, tak výrazne zvyšovať tento štátny príspevok. A úsmevné bolo, keď sme povedali, poslanci z opozície, že sa to týka len dvetisíc rodičov. Dvetisíc rodičov. To je niečo ako ten príspevok na letné tábory. Bombastický minister školstva a vysvitlo zrazu, že sa to týka 700 detí, čiže jedno dieťa z každej dvadsiatej piatej obce. A výsledok nakoniec bol, že ani nie 700 alebo bolo ich nejakých 500, no, čiže bubliny. Ja som to vtedy komentoval, že je to politický marketing., kampaň.
Ale ja si myslím, že aj toto môžete zakomponovať, SMER, do politického marketingu alebo do vašej kampane, lebo toto je veľmi vplyvná skupina. Tí ľudia žijú v rodinách. Tým, že ste zobrali alebo znížili príspevok či tomu zdravotne postihnutému alebo niekomu z jeho príbuzných, ktorý napríklad sa o toho človeka stará, tak ste ich nepotešili.
No ja som vtedy spomínal aj také absurdné a jeden príklad som spomenul pánu ministrovi, ktorý tu sedel, takže vtedy to počul. A neviem, ako naložil s tou informáciou, ako dievčine jednej, nazval som ju Lucia, ktorá má 34 rokov, myslím, ťažko chorú matku, o ktorú sa celodenne treba starať 24 hodín, a mala možnosť požiadať o miesto v sociálnom zariadení pre tú svoju ležiacu matku alebo sa sama o ňu postarať vo svojej rodine. A ona si vybrala tú druhú možnosť, lebo jej svedomie, jej to inak ani nedovolilo. Ale toto rozhodnutie malo pre ňu také súvislosti, že ona musela zanechať svoju prácu, ako-tak stabilný príjem. Ale urobila to s vedomím, že štát ju v tom nenechá celkom samú. Najmä keď sa ona, jednotlivec správa zodpovedne a v konečnom dôsledku ušetrí stovky eur mesačne štátu. To, že ona tú matku nedala do ústavného zariadenia a že sa o ňu sama stará, tak stovky eur mesačne šetrí štátu a obci. No a odmenou za to, za opatrovanie ťažko zdravotne postihnutej osoby je 220 eur; 220 eur ale len za istých okolností. A túto sumu dostáva veľmi malé percento ľudí. Pretože to porovnávacie kritérium, zasa je tam životné minimum, porovnáva sa príjem toho opatrovaného, ak je na dôchodku, ak má invalidný dôchodok. Tak táto Lucia predstavte si, že dostávala od štátu nie 220 eur, ale 9,8 eura, 9,8 eura dostávala za to, že opatruje 24 hodín svoju mamu. A po prvom júli dostala rozhodnutie, nakoľko sa valorizovali dôchodky aj invalidné a tej opatrovanej mame zvýšili dôchodok o 9 eur, myslím, to bolo naposledy, takže krát príslušný počet mesiacov, prekročila hranicu, životné minimum sa neupravovalo, a milej Lucii odobrali aj tých 9 eur.
Pán minister, ani nebudem klásť otázku v hodine otázok, zistite si, koľkým tisícom ľudí úrady práce poslali takéto strašné správy. Že ešte aj tých 9 eur tejto osobe zobrali, hoci sa 24 hodín stará o tú ťažko chorú matku. Prosím vás, ja som neskúmal zatiaľ, neviem, ako to bolo v tom Poprade, keď otec odpojil od ventilácie, od dýchacieho prístroja svojho syna, ale ak sa naozaj aj v takomto prípade, ak toto je ten prípad, že štát tomuto človeku nedal, nepomohol, ale mu ešte zobral, veď to je trestuhodné, to je na odstúpenie ministra.
Dlho by som mohol hovoriť, ale ja som sa rozhodol, že v tejto rozprave použijem jeden podklad, ktorý som dostal, ktorý som dostal od pracovníka úradu práce z nemenovaného mesta, ktorý keď zaregistroval, že sme podali s kolegom Přidalom tento návrh a že sa to objavilo v médiách, že teda niekto sa tomu venuje a že upozorní na tento problém, tak ona mi poslala list. Ten list nebol podpísaný. Dostávate určite aj vy také anonymy. Ale tento list nebol taký zlostný, alebo zlý, že som niekoho nahneval, urazil, ale to bol list osoby, ktorá roky sa venuje tejto agende na úrade práce a je z toho frustrovaná, nešťastná, že ministerstvo s tým nič nerobí. A keďže sa ona ale obáva, že keby išla so svojím menom na bubon, že by mohla dokonca prísť ešte aj o to svoje zlé platené miesto na úrade práce, tak nemala odvahu sa pod tento list podpísať.
Ale ona mi píše, ja si myslím, že to stojí za to, aby ste si aj vy ostatní vypočuli, a takto verím, že sa to dostane aj pánovi ministrovi. Ak opatruje dôchodcu dôchodca, aj také sú prípady, to je ešte v pohode. Má svoj dôchodok, ku ktorému si ešte môže prirátať peňažný príspevok na opatrovanie od nás, myslí sa tým z úradu práce, čo v tomto prípade je okolo 92 eur mesačne bez ohľadu na to, aký má opatrovateľ-dôchodca príjem. Všetci majú rovnako. Keď dôchodca opatruje ťažko postihnutého dôchodcu, tak majú k svojmu dôchodku ešte plus 92 eur. Ak však opatruje človek, ktorý musí nechať prácu, je v produktívnom veku, doma má deti, rodinu, padne celkom na dno. Štát namiesto toho, aby ocenil, že dotyčný sa obetuje pre svojho rodinného príslušníka a ho nedá do ústavu, odmení ho ako žobráka. Filozofia tohto príspevku je vraj taká, že opatrovaný si má nechať, ten, ktorý je ťažko postihnutý, ak má nejaký príjem, dôchodok, invalidný, starobný, vdovský, má si nechať 277 eur, budem len v eurách hovoriť, zaokrúhľovať, čo je 1,4-násobok životného minima, a ostatné by mal dať tomu, čo ho opatruje. To znamená, my, na úradoch práce všetko, čo je nad 277 eur, odrátavame opatrovateľovi zo sumy 220 eur. A tak sa stalo, že tá Lucia dostávala posledný rok 9 eur mesačne a jej tých 9 eur zobrali.
Tento rok som ja osobne, ona má tú istú skúsenosť, priznávala peňažné príspevky vo výške 9 a 12 eur mesačne. A to si ešte ten dotyčný môže gratulovať, lebo mu patrí status opatrovateľa a štát zaňho platí zdravotné odvody a na dôchodok sa mu to ráta ako náhradná doba. To znamená, poistné sa neplatí, ale tie roky sa mu počítajú, ako keby ich odpracoval. Úplne najhoršie prípady nastanú vtedy, keď sa napríklad človeku v najlepších rokoch, môže to byť živiteľ rodiny, muž, žena, v štyridsiatke, v päťdesiatke sa mu niečo stane, prestane pracovať. Manželka musí nechať prácu a starať sa o neho. Muž ešte nemá invalidný dôchodok, čiže je bez príjmu a my na úradoch práce, keďže peňažný príspevok rátame z príjmu za uplynulý rok, čiže vychádzame zo situácie, keď chodil do práce a mal príjem, tak mu vyrátame nulu. A to je vždy. Vyjde im nič, nič, nič. Dokonca táto žena alebo ten manžel, ak ho ona opatruje, nemá ani status opatrovateľky. Viete, ako sa my, úradníčky, samé vtedy cítime, keď ľudia nám plačú v kancelárii? V produktívnom veku na peňažný príspevok na opatrovanie zabudnite. Ako to je možné, takáto diskriminácia, takáto nespravodlivosť?
Ďalšia vec je a ona tu hovorí o tom, čo som už ja v úvode povedal, že od júla tohto roka znižovanie peňažného príspevku na opatrovanie na základe prehodnotenia príjmov opatrovanej osoby za uplynulý rok. Čiže v júli sme všetky príspevky znižovali alebo odoberali. A to tak, že napríklad tomu, kto mal 111 eur sme ho znížili na 97. Tomu, kto mal 45 na 39. Čiže úbohé cifry sme im ešte krátili. Ako však to vplýva na psychiku opatrovateľa, fakt, že zdravotný stav opatrovaného človeka sa v priebehu času obyčajne zhoršuje. To znamená, tá Luciina mama sa tento rok má horšie, keď dva roky leží na posteli, tak tento rok, predpokladám, ten stav horší ako minulý rok, ale jej príspevok zobrali alebo znížili.
Je tu príspevok na osobnú asistenciu. Tomu oni hovoria, že to je príspevok, oni to, ich nazývajú, týchto asistentov, že to je šľachta, lebo to sa nedá s opatrovaním porovnať. Príspevok na asistenciu je oveľa vyšší, aj päťnásobne v niektorých prípadoch. To znamená, že môže dosiahnuť aj tisíc eur, a funguje to tak, že mnoho razy ten ťažko zdravotne postihnutý si ten príspevok s tým asistentom rozdelí. A ona tu píše v liste, ako stretá tých ľudí, ktorí sú asistentami, že v podstate nie sú asistentami. Len sa ten príspevok čerpá a spokojný je aj ten zdravotne postihnutý a aj ten akože asistent.
Osobitne sa táto nemenovaná osoba alebo osoba, ktorá sa nepodpísala v tom liste, tak venuje príspevku na kúpu pomôcok. A to je naozaj istá rezerva. Pre tých, čo by ste chceli byť ministrami sociálnych vecí, tak pozorne počúvajte. Príspevok na opatrovanie, ten sa škrtí, odoberá, ale kohútik, cez ktorý sa vypláca peňažný príspevok na kúpu pomôcky, zdravotnej alebo napríklad zdvíhacieho zariadenia, je tak doširoka otvorený, že pre výrobcov pomôcok je to hotová zlatá baňa. Ide o to, že neexistuje súťaž, neexistuje konkurencia, neexistuje výberové konanie, verejné obstarávanie, nič. Máte len stanovený strop, koľko môže tá-ktorá pomôcka stáť. A tak máme napríklad strop na invalidný vozík 1 500 eur. Každý prinesie pomôcku na túto cenu, hoci na internete nájdete presne ten istý obyčajný hliníkový mechanický vozík za 400 eur. Firma si mädlí ruky. Keď máme strop na zdvíhacie zariadenie za 11-tisíc eur, firmy si takéto sumy fakturujú a my, úradníčky, keďže sa v tom nevyznáme, zákon nie je porušený, papierovo je všetko v poriadku, a aj keď mierne podozrivé je, že jedna koľajnica, po ktorej sa pohybuje sedačka, stojí toľko, ako auto v plnej výbave za to kúpite, štát to zaplatí.
Takisto sú nehorázne predražené pomôcky pre sluchovo postihnutých, zrakovo postihnutých. My vidíme, že na internete sú tieto pomôcky niekoľkonásobne lacnejšie. Ale čo máme robiť? Veď štát všetko zaplatí a bez rozumu. Tam idú peniaze, ktoré by mali končiť u opatrovateľov, nie u firiem. Ona tu menuje tie firmy, ale ja im nechcem, nechcem na ne upozorňovať, to minister nech si to všimne, ktoré ryžujú štátne peniaze. Rozumiete, keď je v zákone, že môže štát prispieť sumou, teda ono to stojí, a keď to stojí 11-tisíc, a ten človek, firmy vyhľadávajú tých chorých ľudí a samé ponúkajú: pozrite, za 11-tisíc, vystavia faktúru, a ten človek ide s faktúrou na úrad práce a úrad práce zaplatí. A hoci by také niečo sa dalo aj možno za tretinovú alebo polovičnú cenu.
Takto je to rozdelené. Takto ryžujú aj firmy štátne peniaze určené na sociálne ciele. A my, ktorí to z terénu vidíme, sme bezmocní, nás nikto nepočúva a bolo by načase, aby si to niekto, tento náš odbor a túto problematiku všimol. Jednoznačne by bolo treba riešiť peňažný príspevok na opatrovanie. Peňažný príspevok, to je to, o čom hovoríme, o čom navrhujeme zmeniť zákon, lebo naozaj je to veľká nespravodlivosť. A keďže teraz sa rozdávajú peniaze tým, ktorí by to ocenili a ktorí to potrebujú, tak sa mi zdá, že toto je tá skupina, na ktorú ste neprávom zabudli. A potom je tu oblasť, kde sa dá šetriť. Kde teda tečú peniaze takmer nekontrolovane, lebo je to v súlade, akože v súlade so zákonom. Ona dokonca aj navrhuje, ako by sa to dalo spraviť. Že veď keď už teda sú náklady na opatrovanie človeka v ústavnom zariadení, súkromných, že sú o 300 – 400 eur vyššie, ale v priemere, Monika Gibalová by o tom vedela dlhšie hovoriť, ak ten opatrovaný prispieva sumou 300 eur a my platíme zo spoločného, z verejných zdrojov ďalších 400 eur mesačne, mesačne na toho človeka, a teraz sa v našej spoločnosti nájdu ľudia, ktorí opatrujú toho človeka v rodine, sami, lebo je to ich rodič, lebo je to ich príbuzný, a oni tých 300 – 400 eur mesačne štátu šetria, tak nezaslúžia si, aby sme im nejak paušálne aspoň, nieže ako je to teraz, znižovať príspevok až na nulu, až zobrať, keby sme im napríklad paušálne ako tým dôchodcom, ktorí sa starajú o dôchodcov, že by sme im napríklad ten príspevok v sume 50 eur, tak ako to navrhujú, ten príspevok za starostlivosť o dieťa? Päťdesiat eur paušálne, lebo vy nám šetríte 300 – 400 eur. Ja si myslím, že to by sme mohli. To nie je vôbec komplikované. Potešilo by to mnohých. Dokonca aj tých na úradoch práce, ktorí sa s touto nespravodlivosťou stretajú. Povedzte, čo ešte mám urobiť, aby si to tí zo SMER-u všimli?
Ďakujem za vašu pozornosť.

Na vystúpenie pána poslanca dve faktické poznámky, pán poslanec Přidal, pán poslanec Kuffa. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Přidal.

Pán kolega Brocka, mne je len ľúto, že sú tu neni poslankyne zo strany SMER, ktoré sa tejto problematike venujú, pani Tomanová, pani Vaľová, možnože je rokovanie Mestského zastupiteľstva v Humennom, neviem, pani Šedivcová, ktoré, predpokladám, že keby počuli tento váš príspevok, že si to zoberú k srdcu. Na druhej strane som ani ja nevedel informáciu, že ste hovorili aj s pánom ministrom sociálnych vecí. Ale tá otázka je taká, že prečo vlastne teda na túto skupinu zabudli? Že či to je, že naozaj zabudli, alebo či to nie je aj z toho dôvodu, že predsa títo ťažko zdravotne postihnutí alebo aj tí osobní asistenti predsa nie sú pre SMER takí zaujímaví, čo sa týka potenciálnej voľby, že by volili SMER? Možnože ich je len tisíce. No jednoducho nevidím dôvod, prečo SMER na toto zabudol. A ja verím, že – no, verím? – oni nepodporia tento návrh zákona do druhého čítania. To SMER sa tak chová. Na rozdiel od opozície, ktorá schválila niektoré a mnohé zákony SMER-u, ktoré boli dobré. Verím aspoň, že si ho osvoja a na budúcom pléne tu zbadáme tento návrh, možno aj rozšírený o ďalšie problémy, ktoré ste hovorili, že to predloží pani poslankyňa Vaľová alebo príde s tým pán minister.

Pán poslanec Kuffa, nech sa páči.

44.
Ja tento jednoduchý návrh zákona podporím, kde sa porovnávacie kritérium štvornásobku životného minima nahrádza kritériom päťnásobku životného minima, aby sa udržal motivačný charakter príspevku na osobnú asistenciu. A aj to odstránenie tvrdosti zákona voči ZŤP alebo ŤZP dneska, to je ako ťažko zdravotne postihnutá osoba, ktorá sa snaží zvýšiť svoj príjem pracovnou iniciatívou. To je jedna vec, ten rozmer ako zvýšenie príjmu. Ale ten druhý rozmer, ten sociálny, to začlenenie sa do spoločnosti, ešte stále si myslím, že zdravotne ťažko postihnuté osoby sa kdesi ocitajú na periférii spoločnosti. Ale aj na periférii možno pozornosti nás, poslancov Národnej rady.
Tie prípady, ktoré si tuná spomenul z toho listu, pán kolega, kde úradníčky nevedia posúdiť jednu koľajnicu, či stojí 11-tisíc eur alebo menej, na to máme, lebo tu je strop, naozaj je to veľakrát zneužívanie mnohých firiem zákona, ktorý tuná je. A na druhej strane Lucia, ktorú tu si spomínal, 8,90, resp. 9 eur a nevyplatíme jej.
Ja som sa inak ale zamyslel ešte nad takým rozmerom trochu ako iným, ako to kedysi fungovalo. Samozrejme, žijeme v inej dobe. No dneska, keď je človek v produktívne činnom veku, aby sa vzdal svojho zamestnania a teraz sa staral o blízku osobu, je to problém. To nie preto, že nedostatočne máme radi alebo nedostatočne milujeme tých svojich ako blízkych, ale je to obava v stredne produktívnom veku, keď ja raz z toho zamestnania odídem, že či tú prácu náhradnú si nájdem. Aby aj táto služba bola dostatočne ocenená. Ale tie viacgeneračné rodiny mali čosi do seba. Tu nám ste aj dávali tie návrhy, zákony, no nestihnem to povedať všetko.

S reakciou, pán poslanec Brocka, nech sa páči.

Áno, pán poslanec Přidal povedal takú vec, že snáď to nebolo tým, že si myslia, že zdravotne postihnutí ľudia, že tí, ktorí sú ležiaci alebo vozičkári, že nechodia voliť a tak. No, to by bolo také skôr morbídne (vyslovené s pobavením). To nepripúšťam, že to bol dôvod. Ja si myslím, že jednoducho zabudli, že zabudli. Že v tom politickom marketingu, oni, keď si to aj pozriete, to sú návrhy veľmi jednoduché, ako jednovetové. To je návrh, ktorý je zároveň aj sloganom. Ako my sme v zákone, s ktorým tu prišiel minister Richter, mal jeden riadok, číslovka 65 sa nahradí číslovkou 70, no. Čiže od ministerstva takýto návrh, neni to teda veľká drina a je veľmi jednoduchý. Čiže ja si myslím, že oni sa sústredili práve na takéto jednoduchosti, aby to bolo zrozumiteľné, a jednoducho toto im ušlo.
Ja si, naopak, myslím, že tí ľudia zdravotne postihnutí sú mnoho razy a musia byť, mnoho razy oveľa aktívnejší. A mnohí z nich sa aj snažia okrem toho príjmu alebo tej dávky, čo dostávajú od štátu, si aj privyrobiť vlastným úsilím a naviac úsilím, a že chodia aj do práce. Veď preto, keď si zvýšia príjem, tak stratia nárok na tú dávku. A ja si myslím, že takí ľudia, takí pôjdu voliť. Želal by som si, aby, aby išli voliť nás z opozície (vyslovené s pobavením). Ak to nezmenia, ak to nezmenia, ak to nepodporia do druhého čítania, tak na to sa zamerám vo volebnej kampani aj ja.