58. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážená pani spravodajkyňa, spolunavrhovateľ, kolegyne, kolegovia. Je nám cťou, že máme tu dámu, lebo včera to bolo tak vytknuté, že dámy sa menej zapájajú do toho, tak dneska máme pani doktorku Vittekovú tuná, ktorá bude spravodajcovať túto tému.
Ak dovolíte, ja by som sa vrátil trochu k tomu včerajšku, ktorý tuná bol. Dovolil som si ešte požiadať o slovo ako jeden z navrhovateľov. Vrátim sa späť možno k stretnutiu redaktora zo Slovenského rozhlasu, ktorý sa ma pýtal na tie rôzne návrhy a vysvetlenia v tom návrhu zákona, ústavného zákona, ale aj toho zákona o potratoch, tak som sa mu veľmi trpezlivo snažil vysvetľovať tieto veci. A viete, potom keď je človek vytrhnutý z toho kontextu, tak to veľmi zle vyznie. Tak dovolím si to tuná dať na tú správnu mieru, tak ako tam to má byť.
Ja som predovšetkým zvýrazňoval to, že našou ambíciou je zvýrazniť a zdôrazniť tú skutočnosť, aby právo na život mali aj nenarodené deti. To je základným právom. Základným prirodzeným právom. To nie je tak, jak to možno len tuná Juro Droba včera vykrikoval, že to je katolícke učenie cirkvi. Ak katolícka cirkev sa hlási k prirodzenému právu, tak áno, tak je to aj to. Je to aj to, ale je to prirodzené právo.
Druhý rozmer, ktorý tuná chceli sme poukázať a podotknúť a podčiarkujeme to, právo na ľudskú dôstojnosť. Ľudská dôstojnosť naša keď je znižovaná, tak všetci sme na to veľmi, veľmi sme citliví. Nenarodené deti nemajú právo na ľudskú dôstojnosť, tak ako som to spomenul. Čo je dôstojné na tom, keď pri potrate plod, ktorý má 12 týždňov, je vyvinutý, má ruky, nohy, zjavne je to vidieť a s kyretou keď odtrhne mu lekár hlavu, ruku, nohu, čo je to za etika? Čo je to za etika, čo je to za morálka?
Je to nám ale vzdialené od ľudskej dôstojnosti. To, čo včera nás kolega tu označil možno za križiakov a križiacke výpravy, dovolím si to ešte povedať, možno pre mňa to bol osobne kompliment, lebo mi povedali, že teda ešte do stredoveku som sa nedostal, povedali mi, že patrím možno k antike. Ale dotknem sa aj tej antiky, kolega včera tu, Marián tuná spomínal a ja sa pýtam, spochybňuje dnes niekto Pytagorovu vetu? Spochybňuje dnes niekto Archimedov zákon? Spochybňuje dnes niekto Hippokratovu prísahu? Lekári, ktorí končia, teda absolventi medicíny ešte stále dnes a je to po dva a pol tisíc rokoch, tak stále skladajú túto Hippokratovu prísahu, ktorá je jednoducho síce je vekom stará, ale je stále aktuálna. Rovnako aj princípy v matematike sú síce staré, ale rovnako sú stále platné a majú stále tú svoju hodnotu. Dnes je 10. december, je dňom ľudských práv. Naša rozprava bola už toľkokrát prerušená, ale v našej rozprave sa dá stále pokračovať. A prerušenie tehotenstva, to nie je čosi, v čom sa dá pokračovať. Tehotenstvo, akonáhle žena ide na potrat, nie je prerušené, ale je skončené, definitívne. Je definitívne skončené, lebo ďalej v tomto tehotenstve nie je možné pokračovať. Ak žena absolvuje potrat, nie je možné pokračovať v takom tehotenstve.
Na kolegov sa tuná nehnevám a nechcem byť ani konfrontačný a vôbec nerád by som šiel do takej konfrontácie, ktoré tu bolo spomínané, ale už kolega spomenul a tak na kopytách roznášal katolícku cirkev. Ja sa snažím byť, usilujem sa o to úprimne, byť praktizujúcim katolíkom a nepáčilo sa mi to, lebo urazil katolícku cirkev, a ja som jej len jedným z článkov, ja som jej len súčasťou, necítim sa byť ani nejakým hodnostárom, ani nič, ale som súčasťou, preto sa chcem zastať a bolo to, katolíckej cirkvi, a bolo to naozaj čosi neúctivé, čím urazil veľké množstvo ľudí nielen v našej krajine, ale aj mimo našej krajiny.
Potrat je veľmi vážnym previnením. A keď už tá katolícka cirkev tu bola tak vyzdvihnutá, nechcel som do tejto témy ísť, ale kódex kanonického práva, kanon 1398. hovorí, kto vykoná potrat po dosiahnutí účinku, padá do exkomunikácie na základe rozhodnutia už vyneseného. To znamená, že na základe už vyneseného rozsudku. Exkomunikácia nie je vylúčením z cirkvi, ale je to najvyšší trest. Interdikt a exkomunikácia sú dva najvyššie tresty, ktoré vôbec v cirkvi existujú. Exkomunikácia znamená to, že si, nie si plnohodnotne začlenený do spoločenstva cirkvi a nemáš účasť na sviatostiach. To je exkomunikácia.
Prečo táto exkomunikácia bola zavedená do kódexu kanonického práva? Pre našu hrubosť a možno necitlivosť, aby tuto bolo zvýraznené, že potrat a zabiť nenarodené dieťa to je nie ako vytrhnúť zub a možno aj tomu pacientovi ukázať, pozri sa, tento zub, aké ti robil problémy. To nie je to isté. Ale je to vražda nevinných nenarodených detí. Preto to bolo aj do toho kódexu zapracované, aby každý taký človek, či už na tom participuje, na tom potrate, alebo sám sa rozhodne pre takýto skutok, tak je v podstate trestaný tým najvyšším trestom, a to je exkomunikácia.
Ak dovolíte, k tej exkomunikácii, neviem, či mám ešte hovoriť, ale tak mi, tak som si spomenul na jeden taký skutočný životný príbeh, ktorý sa naozaj v histórii udial. Bolo to v Anglicku za čias kráľa Henricha druhého, kedy Tomáš Becket a Henrich II. boli veľkými priateľmi a žili hýrivým životom. Canteburský biskup, arcibiskup im robil problémy a ich napomínal a obidvom to liezlo poriadne na nervy. A kráľ dospel k takej myšlienke a hovorí: "Viem, ako vyriešime problém. Tomáš, ty budeš tým arcibiskupom." A ten sa zhrozil z toho, ten jeho vlastný priateľ, a hovorí: "Kráľu, nerob to, nerob to!" Stalo sa tak, ako kráľ povedal, Tomáš Becket sa stal tým canteburským arcibiskupom. A tým, že sa tým arcibiskupom stal, nastala zmena a obrat v jeho živote, t. j. jeho úrad, v ktorom sa ocitol, ho jednoducho nepustil. Nepustil ho, aby žil naďalej tým životom, ktorý viedol doposiaľ. Nakoniec on sa dostal do tej role, kedy svojho priateľa-kráľa začal napomínať. Bola to veľká vec. A kráľ, nakoľko nechcel ustúpiť, vyostrili sa tie vzťahy medzi dvoma priateľmi až natoľko, kedy Tomáš Becket exkomunikoval svojho priateľa Henricha II. Toľko len k tej exkomunikácii. Možno k ľuďom som tak prehovoril, ktorým som to chcel priblížiť.
Interdikt je čosi iné, ale to nebudem rozoberať, to, kto má záujem, tak nech si to pozrie v kódexe kanonického práva.
Ak dovolíte, tak niekoľko z mojich poznámok, si dovolím aj prečítať. Právo na život je prirodzeným základným právom, ktoré je univerzálne, priamo aplikovateľné, neodňateľné, nescuditeľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Právo na život má absolútnu povahu. Ak my nebudeme rešpektovať právo na život, tie ďalšie práva, ktoré by mali nasledovať, v podstate sú bezpredmetné, stávajú sa bezpredmetnými. Nič prirodzenejšie v práve ani nemôže byť. Zvlášť je potrebné zdôrazniť aspekt prirodzenosti a univerzálnosti práva na život. Nejde teda o právo priznané výlučne zákonom či štátom. Toto právo má každý vzhľadom na svoju podstatu a pozitívne právo ho iba rozpoznáva.
Ďalším prirodzeným právom je napríklad právo na ľudskú dôstojnosť. Žiaľ, v Slovenskej republike, ako aj v mnohých ďalších štátoch, právny poriadok v súčasnosti nepochopiteľne nerozpoznáva právo na život vo vzťahu k tým najzraniteľnejším, nenarodeným deťom. Prirodzené právo, jus naturale, je právo objektívne spravodlivé. Podľa Russella Kirka ako vodidlo pre počínanie panovníka, hlavy štátu, zákonodarcu, prokurátora, sudcu, ktorý nezaujato interpretuje zákon. V podstate pre každého človeka tu i naďalej pretrváva prirodzený zákon, ktorý možno v zásade chápať ako ľudské úsilie o udržanie mravného poriadku prostredníctvom svetského systému spravodlivosti. Prirodzený zákon je úzko spojený s pojmom dôstojnosti človeka, ako i so všetkými skúsenosťami ľudstva nazhromaždenými od samotných začiatkov spoločenského spolužitia.
Pri práve na ľudskú dôstojnosť, trošku sa tuná pozastavím. Mám tu takú brožúru od pána Prof. Seilera, Vladimír Seiler a Božena Seilerová, pani docentka, jeho manželka, napísali takú menšiu publikáciu Ľudská dôstojnosť – axióma ľudských práv. V tejto brožúre sa spoluautori dotýkajú tej ľudskej dôstojnosti. Veľmi jednoduchým spôsobom označujú tú ľudskú dôstojnosť a asi kde začína. Autori uvádzajú v tejto publikácii, že ľudská dôstojnosť začína sa primárne budovať v spoločenstve rodiny. Kedy? Keď matka oslovuje svoje dieťa, ale neosloví ho, hej, ty, ale osloví ho po mene. Tak ako včera som sa toho pána redaktora opýtal na krstné meno, povedal mi, Peter. A mu hovorím: No vidíte, vaša mama vás oslovovala a tým budovala aj ľudskú dôstojnosť, aj vás vlastne viedla a vychovávala a formovala z vás osobnosť, že vás oslovovala po mene, Peter, Petrík alebo Peťo. Je to obyčajná jednoduchá vec, ale tam sa začínajú také tie prvé dotyky tej ľudskej dôstojnosti. Samozrejme to sa začína už dávno pred naším narodením, začína to už v tom prenatálnom období, kedy matka komunikuje s týmto dieťaťom. Vladimír Seiler, ten spomína a keď sa trošku tak vracia do čias feudálov, tak hovorí, tá dôstojnosť bola zvýrazňovaná cez majestát, ktorý bol zvýrazňovaný cez tie insignie, cez tie vonkajšie znaky, ktoré boli. Kráľ mal purpurové, červené rúcho, nemohol ho nosiť hocikto, rovnako aj šľachtic. Kedy tváre a možno tá dôstojnosť, ktorá tam má byť, bola skrytá v podstate v tom purpure a v tom šatstve, v tých čipkách. Rovnako uvádza, že tá možno, moderný pohľad človeka na ľudskú dôstojnosť, tak uvádza prvého amerického prezidenta, ktorý je zobrazený vo veľkosti, je zobrazený v životnej veľkosti, bronzová socha, a jednoducho na tejto soche, on bol tak zvýrazňovaný v tom obleku, kde nosil ešte taký lajblík, takú vestu, a chýba mu gombík. George Washington tým, že mu chýbal gombík na jeho veste, vôbec nebola znížená jeho dôstojnosť, pretože jeho dôstojnosť bola zvýraznená cez jeho postoje k ľudským právam a k ľudským hodnotám. Teda taký ten kontrast, hej, možno v tom zovňajšku, ktorý sa tuná zobrazuje.
Keď by som k tej ľudskej dôstojnosti, nedá mi, aby som nespomenul možno prípady, s ktorými sa stretávam. A sú to ľudia, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Sú to zomierajúci, ťažko chorí, nevyliečiteľní pacienti. A sú, veľmi ľahko sú zraniteľní, veľmi zraniteľní. Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti v takomto prípade je nevyhnuté. Neviem si to ani predstaviť, že by táto ľudská dôstojnosť nebola tuná rešpektovaná u týchto ľudí. Veľakrát sú títo ľudia, sú pozraňovaní. Skrze čo? Skrze personál, ktorý sa veľakrát správa veľmi odmerane a veľmi necitlivo k týmto ľuďom. Tento človek, na lôžku ležiaci, je naozaj odkázaný na našu pomoc. To nie je nejaké číslo, to nie je nejaké číslo nejakej izby, ale je to konkrétny človek so svojím menom, ktoré má. Aj cez takýto jednoduchý a malý princíp sa buduje vzťah k človeku a rešpektuje sa jeho ľudská dôstojnosť. Títo pacienti veľakrát, keď k nám prichádzajú, tak nemajú len bolesť, somatickú bolesť, tela, ale predovšetkým sú ubolení, je to bolesť duše. Môžeme ich umiestniť možno v honosných nemocniciach, vyzdobených zlatom, ale keď nebude tá starostlivosť voči, a ten ľudský rozmer, keď sa nebude rešpektovať voči týmto ľuďom, jednoducho bude pošliapavaná aj ich ľudská dôstojnosť. Mohol by som v kazuistike veľmi veľa takýchto prípadov spomínať, s ktorými som sa stretol osobne.
Už rímsky právnik Celsus definoval právo ako umenie dobra a spravodlivosti. Podčiarkujem, právo ako umenie dobra a spravodlivosti. V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť aj tú jus naturalistickú zásadu: lex iniusta non est lex – nespravodlivý zákon nie je zákonom. A za takýto zákon považujeme zákon č. 73/86, ktorý povoľuje potraty a nedáva právo nenarodeným deťom.
Umenie dobra a spravodlivosti. Chcem tuná podčiarknuť a uviesť možno taký príklad kráľa Šalamúna, ktorého múdrosť naozaj bola výnimočná a nesie sa až do našich čias, ale to bolo to pravé umenie dobra a spravodlivosti. Mladý kráľ Šalamún, keď nastupoval na trón, tak nepýtal si bohatstvo, zlato, dlhý život, ale v tom sne, keď sa mu Boh zjavuje, pýta si múdrosť. A Boh mu tú múdrosť, teda mu odpovedal, za to, že si si nepýtal to všetko, ale tú múdrosť, to všetko ti ešte k tomuto pridám. A svoj úvod ako mladý kráľ, keď nastupuje na kráľovský trón, prichádzajú dve ženy k nemu, ktoré sa hádajú ešte pred tým kráľovským trónom a jedna druhú v podstate aj osočuje. A je tam zápas o dieťa. Boli to dve matky, ktorým sa narodili chlapci, a jedno dieťa, jeden z tých chlapcov v noci zomrel. Druhá matka to urobila tak, že vymenila to mŕtve dieťa za živé, živé si zobrala k sebe a nastal z toho veľký spor. Ráno matka, ktorá spoznala, že vedľa leží mŕtve dieťa, nepatrí jej, tak tento spor sa dostal až pred kráľa Šalamúna. Takto viedli tento spor otvorene pred kráľom Šalamúnom. A on vtedy v tej svojej múdrosti povedal: doneste mi meč, rozdelíme dieťa na polovicu a každej matke dáme polovicu z toho dieťaťa. Matka, tá, ktorá naozaj bola pravou matkou živého dieťaťa, padla na kolená pred kráľom a pýtala o milosť a hovorí: daruj to dieťa, daj radšej tej žene. Že bola ochotná sa zrieknuť svojho vlastného dieťaťa. Tá nepravá matka trvala na tom, nech rozseknú to dieťa napoly. A kráľ Šalamún vydal múdry a spravodlivý rozsudok: vydajte dieťa pravej matke. Myslím si, že tu už ani nemusím rozprávať, že kto bol tou pravou matkou.
Som presvedčený, ako aj moji kolegovia, že právny poriadok dovoľujúci úmyselné zabíjanie nenarodených detí nie je spravodlivý, morálne prípustný a nie je ani v súlade s prirodzeným právom. Naša ústava nepripúšťa trest smrti, s čím sa stotožňujeme, aj navrhovatelia, a ani zabíjanie nevinných, nenarodených detí neschopných akejkoľvek obrany nesmie mať v právnom poriadku Slovenskej republiky miesto. Predloženie návrhu ústavného zákona je snahou napraviť tento neakceptovateľný stav, chrániť život a ľudskú dôstojnosť nenarodených detí, dosiahnuť spravodlivosť a úplné rešpektovanie prirodzeného práva s právom poriadku Slovenskej republiky. Ako sa uvádza vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ignorovanie ľudských práv a pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom, urážajúcim svedomie ľudstva.
Oplodnenie ľudského vajíčka... Pardon, prejdem tuná ďalej, čo sa týka aktuálneho právneho stavu zákona o umelom prerušení tehotenstva, zákona č. 73/1986 Zb., účinného od 1. januára 1987, možnosť vykonávania interrupcií sa značne rozšírila. Podľa § 4 zákona o umelom prerušení tehotenstva sa žene umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada matka a jej tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov. Ja mám tu taký malý plod takého dieťaťa, dvanásťtýždňového, nevidno to, možno je to veľmi, veľmi na diaľku, ale je to dieťatko, ktoré je vyvinuté. Možno tí, ktorí ste bližšie, tak máte možnosť to vidieť. Takto vyzerá dvanásťtýždňový plod. Dvanásť týždňov, ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody. Podľa § 5 zákona o umelom prerušení tehotenstva žene možno umelo prerušiť tehotenstvo zo zdravotných dôvodov, s jej súhlasom alebo na jej podnet, ak je ohrozený jej život alebo zdravie alebo zdravý vývoj plodu alebo ak ide o geneticky chybný vývoj plodu. Zákon pritom v tomto prípade neuvádza maximálny možný vek plodu a vyhláška č. 74/1986 Zb. časovo obmedzuje vykonávanie umelých potratov výlučne zo zdravotných dôvodov.
Podľa vyhlášky č. 74/1986 Zb. zo zdravotných dôvodov možno umelo prerušiť tehotenstvo najneskoršie do dvanásť týždňov jeho trvania a bez ohľadu na trvanie tehotenstva možno ho umelo prerušiť, ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života, alebo že je ťažko poškodený. V § 2 ods. 2 spomínanej vyhlášky sa vyslovene ustanovuje možnosť v určitých prípadoch vykonať interrupcie bez ohľadu na trvanie tehotenstva, ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený. Ťažké poškodenie plodu sa pritom vôbec bližšie nešpecifikuje. Spomínané ustanovenie § 2 ods. 2 považujeme za mimoriadne zneužiteľné a zvlášť nehumánne, teda aj nemorálne. Zvlášť nehumánnym je však každý úmyselný potrat v akomkoľvek štádiu vývoja plodu. Interrupcia vo vyššom štádiu tehotenstva navyše podľa odborníkov spôsobuje nenarodenému dieťaťu bolesť. Podľa experta na bolesť Dr. Ananda má byť prah pre fetálnu bolesť, teda plod, bolesť, dvadsať, možno už šestnásť týždňov. Podľa názoru iných odborníkov vzniká fetálna bolesť ešte v skoršom veku. Podľa Dr. Ananda na bolesť nie je nutná mozgová kôra, keďže niektorí dospelí pacienti cítili bolesť aj bez nej.
Oplodnenie ľudského vajíčka je začiatkom existencie jedinečného ľudského subjektu, novej ľudskej bytosti v prenatálnom štádiu, ktorá je odlišná od jej matky. Preto od momentu vzniku nenarodeného dieťaťa má aj nenarodené dieťa právo na život.
Kolega tu možno utrúsil takúto poznámku, že povedal, že bez mozgovej kôry je človek schopný cítiť bolesť. Uvádza to ten pán Dr. Anand. Ale ja ti poviem, pán kolega, konkrétny prípad. Mali sme pacienta, ktorý bol po ťažkej dopravnej nehode. Išiel na motocykli, zrazilo ho auto. Zrazilo ho auto a pri tom úraze utrpel zranenie hlavy a podľa výpovede jeho manželky aj lekárov, v podstate malo to potom aj neskoršiu dozvu aj u vyšetrovateľov, tak ale podľa vyjadrení manželky časť mozgu mu vytiekla. Tento pacient cez to všetko, že tá časť mozgu mu chýbala, mal takú prehlbinu v lebečnej časti, cítil túto bolesť. Toto ti chcem povedať, že cez to všetko tento pacient bolesť cítil. Veľakrát my takýchto pacientov možno aj s apalickým syndrómom podceňujeme, lebo oni s nami nekomunikujú, možno nás nevnímajú. Rôzne postoje zaujímame voči týmto ľuďom. Naopak, títo pacienti nás počujú, vnímajú a sú veľmi citliví, zvlášť na blízkych ľudí. Samozrejme, ak by sme boli k nim neúctiví a neláskaví, tak takisto majú aj títo pacienti tieto pocity.
Dovoľte mi, aby som pokračoval, mám ešte niekoľko poznámok. Potrat je zlyhaním výchovy a morálky. Áno, dnes viac ako inokedy vidíme zlyhávanie výchovy. Nezvládame výchovu našich detí. Koľkokrát je to tak, že stávame sa do pozícií, možno tak mylne, aj keď to dobre veľakrát myslíme, do pozície, možno, dieťa – otec – matka, priateľstva. Ale otec a matka má byť predovšetkým tou autoritou, ktorá hľadí na dobro toho dieťaťa. To priateľstvo si môžeš nechať na neskorší vek, keď dosiahne dospelosť. Vtedy sa vytvára a môže sa vytvárať ten priateľský vzťah. Rodičia nie sú kamaráti svojich detí, ale sú morálnou autoritou. Stratu morálky vidíme dnes aj v súčasnom svete cez násilie, nepokoje, vojny, zločiny, neprávosti, krivé obvinenia, osočovania. Brat nenávidí brata. Jeden národ nenávidí druhý národ. Vidíme, že koľko nespravodlivých vecí sa deje. Násilie, vidíme, ako sa obracia voči nevinným, ako aj voči nenarodeným deťom. Tá agresivita a celkove to násilie sa obracia nakoniec voči tým nevinným a najmenej, a teda najviac zraniteľným, a to sú nenarodené deti.
Súčasná biológia, genetika, embryológia a medicína akoby nepotrebovala etiku a morálku. Toto je chyba. Rozhodnúť sa vždy pred sexom, nie po ňom, hovorí doc. Hach z Karlovej univerzity. Nie je možné redukovať sex iba na niečo len živočíšne a pudové. Človek je bytosťou, ktorá má schopnosť mať vznešené ciele. Dokáže milovať, mať rád, dokáže rovnako robiť dobro, ale rovnako dokáže robiť aj zlo.
Potrat je vážnym morálnym previnením proti nevinnej ľudskej bytosti. Veľmi silne zraňuje ženu, matku, ale aj tých, ktorí jej pritom asistujú. Svedectvá, ale aj osudy mnohých žien, ktoré prežili potrat vlastného dieťaťa, sú tým svedectvom, pre ktoré sa stáva potrat nočnou morou. Spomenul som to včera, ale tak mnohé z týchto žien, ktoré absolvovali potrat, nechali sa do toho veľakrát dotlačiť, možno sa oklamať, veď to nie je nič. Ale tie, ktoré trpia postaborčným syndrómom, tak sa vyjadrili, potrat je tým najväčším zlom, ktoré človek vôbec mohol vymyslieť. Častokrát počujú plač svojich nenarodených detí, rozprávajú sa s nimi, predstavujú si ich, asi v akej životnej veľkosti by boli, ako by dorastali. Veľakrát tento syndróm, ktorý ich sprevádza, je na celý život.
Kolega Marián Kvasnička včera tu spomenul ten Niobin syndróm, kráľovnej z Téb, z gréckej mytológie, ktorej zomrelo 14 detí. Reálne by som si dovolil tuná pripomenúť tú skutočnosť, kedy som sa stretol s pacientkou vyše 95-ročnou, ktorá u nás bola v našom zdravotníckom zariadení. Mala narodeniny a dosť som sa v ten deň ponáhľal, kedy jej mladšie kolegyne, ale boli to dámy už v zrelom veku, 75-ročné, prišli jej gratulovať k jej 95. narodeninám. Veľmi nakrátko som len odbehol do jej izby a zhodou okolností bola tam hlavná sestra, tak mi urobila tú fotku, zagratuloval som jej a povedal som jej, že zajtra, zajtra sa k vám vrátim, prídem. A tak aj tomu bolo. Ráno rovno moje kroky smerovali do jej izby, avšak táto pacienta do rána zomrela. Áno, bola mŕtva, zomrela. Oslávila to okrúhle jubileum. Po jej smrti som sa dozvedel tú skutočnosť, nevedel som to od nej priamo, ale sprostredkovane, nebudem ju tu menovať, spomínam to ako kazuistiku. A pripomenulo mi to veľmi ako túto kráľovnú. Ale aký podstatný rozdiel bol tuná? Kráľovnej zomierali tie deti, plakala nad týmito deťmi, nevedela sa s tým zmieriť a vyrovnať. Táto žena bola na jedenástich potratoch, na jedenástich potratoch. Pochopil som potom, keď aj jej priateľky povedali jednu takú vetu, povedali meno a o tejto pani sa tam vyjadrili, ale ona dokázala žiť. Na sklonku života, nie mne, ale sestre zdravotnej, ktorá sa o ňu starala, bolo jej veľmi ľúto, že šla na týchto 11 potratov. A zomrela v podstate, zomierala, zomrela bezdetná. Tak aj také osudy život prináša.
Hodnota ľudského života má nesmiernu cenu a nie je možné ju ani ničím iným nahradiť. Myslím si, že to je bezpochyby. Život entropiu znižuje, vytvára poriadok z chaosu a neporiadok vytvára systém a poriadok. Život je ten, ktorý vytvára systém a poriadok. Život nevzniká, iba sa prenáša, to sme tu už spomínali. Rodičia, sme len sprostredkovateľmi života. Nevzniká nový život, my len odovzdávame ten život, lebo tie dve ľudské gamety – mužská a ženská, keď splynú, to sú živé bunky. Mužská gameta sa volá spermia, ženská je oocyt a jednoducho splynutím týchto dvoch buniek začína život, ktorý tým procesom prechádza, ktorý som včera už spomínal, nebudem to spomínať.
Ako to, že iba človek má vedomie? Toto je tiež hodná vec, ktorú, ktorej by sme sa mohli teda zamyslieť. Veriaci povie, že má dušu, ale aj psychológia je náukou o duši. Iba človek si uvedomuje tú skutočnosť, že má ruku. Opica to nevie. To hovorí Chesterton, filozof zdravého rozumu, a hovoril to veľmi, veľmi, s plnou vážnosťou. A hovoril, že človek bol práve tým zvieraťom, ktorý v tej pomyselnej ohrade, dokázal ju preliezť a z nej ujsť. O svojom starom otcovi hovoril, bol to anglikánsky farár a kazateľ, ktorý si vysoko cenil život, a on sám o živote sa vyjadril tak: aj keby som vedel, že moje duša bude zatratená, ďakoval by som Bohu za dar života, ďakoval by som Bohu za dar života. Toto hovoril jeho starý otec a on vo svojom neskoršom veku si nato spomínal, hej, akú úctu mal ten jeho starý otec k životu. Chesterton bol človekom, ktorý patril ku agnostikom. Bol tak dôsledný, že pochyboval ešte o samotnej existencii agnostika. Bol takýmto agnostikom a postupne cez vzdelávanie a poznávanie a úprimné hľadanie sa dopracoval k poznaniu pravdy.
Ľudský život je tak jedinečný a vzácny a zároveň neopakovateľný, preto si zaslúži ochranu nielen zo strany rodiny, ale aj zo strany štátu, teda zákona. Ročne na Slovensku podľa štatistík zomiera, v roku 2014 to bolo 7999 detí, teda 8-tisíc detí. Ale tie štatistiky, podľa toho, ako sa posudzujú, približne to vychádza aj okolo 10-tisíc nenarodených detí. Nie je to, nie je to málo detí. Za posledných 40 rokov takto zomrelo 1 360-tisíc detí na Slovensku.
Spomeniem tu ešte prípad, budem za chvíľu aj končiť, Gianny Beretty-Mollovej, pediatričky, lekárky, ktorá bola Talianka, a keď bola tehotná s ďalším dieťaťom, tak jej diagnostikovali, že má nádor, teda že je chorá. Mala absolvovať terapiu, kedy ako lekárka vedela, že keď je tehotná, že čo bude nasledovať, čo nasleduje, teda aj je možné riziko poškodenia toho plodu. Ona ako lekárka rozhodla sa a mala na to právo a rozhodla sa teda uprednostniť viac život dieťaťa. Neabsolvovala túto chemoterapiu. Chcem podotknúť tuná možno pri tých rôznych kolíziách, že keď je presne takýto prípad, keď je chorá matka a je tehotná, teda koho uprednostniť. Rovnako jak matka, tak aj dieťa majú rovnakú hodnotu. Hľadí sa vždycky pritom na dobro jak matky, tak aj dieťaťa. Ak sa stane tá skutočnosť, že ak je matka chorá a vedľajšími účinkami to dieťa sa poškodí alebo zomrie, aj toto je eticky a morálne v poriadku. Ale nemôže byť priorita to, že ja dám prednosť matke pred dieťaťom. Múdry lekár dokáže toto zvážiť a vyhodnotiť. Vždycky hľadí na dobro obidvoch. Neni to jednoduché. Gianna Berreta-Mollová bola tou lekárkou, ktorá mala tú odvahu, aby donosila toto dieťa, porodila. Jej dcéra, myslím, že sa volá Emanuela, ak stále žije, mne sa zdá, že stále je to aktuálne, má 54 rokov toto dievča a ďakuje svojej matke za dar života a hlavne za jej odvahu, ktorú nabrala a bola ochotná priniesť takúto vysokú obetu. Myslím si, že nič šľachetnejšie a nič väčšie nemôže byť ako darovať alebo obetovať život za niekoho druhého. Táto lekárka túto odvahu nabrala.
V skutočnosti je pravda, že sloboda, to tak Martin mohol by počúvať viac, lebo tu budem hovoriť o tej slobode, ktorá sa, ktorá sa tu často ako spomína. Ale aj pre Jura Drobu, aj pre Jura Miškova. V skutočnosti je pravda, že sloboda svedomia je základným a nedotknuteľným dobrom, ale tá sloboda musí byť schopná otvoriť sa pre uznanie práv druhých. A právo na život je tým základným právom. Spomínal som to, brat v Žakovciach, právo na život, dlhé roky mali opreté takéto heslo na budove fary, lebo právo na život je najzákladnejším právom a tým najprirodzenejším právom, ktoré môže byť. Embryo, hoci biologicky závisí od matky, nie je súčasťou, nie je časťou matkinho tela, tak ako možno včera to tu bolo odprezentované kolegom Jurajom, ale ľudskou bytosťou so svojím osobným právom na život. A sloboda matky odmietnuť tehotenstvo nemôže dospieť k zničeniu nežiaduceho života, ak sa nechce legalizovať právo silnejšieho. Aj keď v mnohých tých sociálnych rozmeroch je tak, že tá matka je síce slabšia a možno viac ako pod takým tlakom, nenarodené dieťa je ešte slabšie a ešte viac zraniteľnejšie.
Štát, ktorý legalizuje potraty, implicitne zavádza princíp, že život jedného človeka môže závisieť od svojvôle druhého. Nikto, ani otec, ani matka, sa nemôže postaviť na miesto dieťaťa ani vtedy, ak je ešte v stave embrya, aby v jeho mene uprednostnil smrť pred životom. Ľudský zákon môže sa síce zriecť trestania, ale nemôže vyhlásiť za čestné to, čo by bolo v rozpore s prirodzeným zákonom, pretože tento rozpor stačí na to, aby ľudský zákon nebol viac zákonom.
Právo má byť umením dobra a spravodlivosti. Toto hovoril rímsky právnik Celsus. V nadväznosti na to opätovne pripomínam jus naturalistickú zásadu: lex iniusta non est lex – nespravodlivý zákon nie je zákonom. A takýto zákon je zákon o potratoch č. 73/86.
Ďakujem.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickou poznámkou pán poslanec Kvasnička. Končím možnosť prihlásiť sa. Pán poslanec Poliačik. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Iste podnetné vystúpenie, po každej stránke veľa aspektov, o ktorých by sa dalo diskutovať, aj keď vo faktickej, samozrejme, nie je ten priestor.
K Hippokratovej prísahe: je pravda, že je tam formulácia o tom, že nesmie lekár, alebo teda vlastne skladá prísahu, že nevyženie plod z tela ženy; ale je tam aj, je aj pravda, že sú tam, je tam aj prísaha na antických bohov. Bol to polyteistický systém. Nechcem zľahčovať Hippokratovu prísahu.
Ďalej, keď si hovoril o tých prioritách v zmysle kanonického práva, iste aj ten represívny rozmer tam funguje a možno je taký rušivý. Chcem pripomenúť, že Svätý Otec vyhlásil nedávno Rok milosrdenstva pred, myslím, 8. decembra. Čiže napriek ako takej nulovej tolerancii, ktorú razila rímska rota a orgány cirkevných súdov, predsa je to len trošku iná perspektíva posudzovania aj vo svetle milosrdenstva.
Hovoril si o Thomasovi Becketovi, ktorý narazil na chúťky svojho kráľa. A podobný prípad bol prípad Thomasa Morusa takisto, aj keď tam je ten kontext zložitejší.
K sekularizácii, som včera spomínal a chcel by som to ešte raz teda akcentovať, sekularizácia si zle vysvetľuje pojem, alebo teda sekularizácia neznamená, že vypustím a nebudem brať do ohľadu prirodzený zákon aj pri formulovaní svetských zákonov.
O tých ťažko chorých a nevyliečiteľných, ktorých aj rozumové dispozície, aj schopnosť sebareflexie, sú limitované, by sa dalo uvažovať v tom istom kontexte ako dieťa pred tým, než sa definitívne utvorí, a teda myslím, že aj tam by sme to mohli v tej logike beztrestne zabíjať.
No, a inštitút zdravotných dôvodov. Už som hovoril v tom prvom vystúpení, ktoré... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Nech sa páči, pán poslanec Poliačik.

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem aj za slovo. Pre mňa bude pri tomto zákone podstatná iba jedna jediná vec, a to je, ako zahlasujú predstavitelia kresťanských demokratov, jedno v ktorej strane, pretože hlasovanie o tomto zákone bude známkou o tom, aký priestor má náboženský fundamentalizmus v slovenskej spoločnosti. To je celé.
Problém náboženského fundamentalizmu vo vzťahu k rôznym veriacim máme v Európe aj vo svete stále viac vypuklý a rozmer odlúčenia spoločnosti od cirkvi a cirkvi od spoločnosti a od štátu sa už netýka len kresťanov, ale sa týka viacerých skupín veriacich ľudí. Niektorí sú schopní ponechať náboženstvo vo sfére svojho súkromného života a niektorí nie a pretláčajú ho do legislatívnej činnosti a do tvorby zákonov. A dnes budeme pred takouto skúškou, keď budeme hlasovať o tomto zákone.
Ja si úprimne želám, aby okrem navrhovateľov tam nebolo viacej hlasov "za", lebo by som to bral za veľmi nebezpečnú známku slovenskej spoločnosti. Ak tam budú, potom aj kresťanská demokracia sa posúva niekam, kde som nečakal, že by mohla ešte niekedy na Slovensku byť.
Ďakujem.

S reakciou pán poslanec Kuffa, nech sa páči.

Naopak, my pozývame všetkých kolegov, aby naozaj úprimne hlasovali podľa svojho vedomia a svedomia a ich aj vyzývame k tomu, aby hlasovali za návrh zákona, pretože dieťa, nenarodené dieťa ťahá vždycky za kratší koniec. A to násilie, ktoré sa pácha voči nenarodeným deťom, nabralo skutočne obrovský rozmer vo svete a ľudský život je hrubým spôsobom pošliapavaný. Včera, keď ten stredovek bol tuná spomenutý, myslím si, že čo sa týka krutosti, je len slabým odvarom toho, čo sa deje v súčasnej dobe. Dneska to robíme oveľa rafinovanejšími prostriedkami. Vtedy ti odťali ruku, hlavu, obesili ťa. Ale dneska sa to deje v nemocniciach, v skrytosti, ale tu ti naozaj odtrhnú ruku, hlavu. Proste tie potraty, ktoré sa realizujú, sú veľmi vážnym a veľmi ťažkým previnením voči nenarodeným deťom. Je to čosi, čo je nielen neetické, ale predovšetkým je to nemorálne. Človek 21. storočia nemal by sa takto správať agresívne voči tým, ktorí potrebujú, práve naopak, ochranu.
Kolega, ty si tuná spomenul ten islam. Dotknem sa teda aj toho. Islam nie je zlý, len mu nerozumieme. Je rovnako monoteistickým náboženstvom ako aj kresťanstvo. To, že tieto dve veľké skupiny na seba narážajú, dovolím si povedať, že je to hlavne kvôli tomu, že nerozumieme si navzájom. Ale aj to, čo sa deje aj v tej súčasnej dobe. Títo ľudia, ktorí vyznávajú islam, majú hlbokú vieru, modlia sa k tomu istému Bohu, ako je náš Boh, a rovnako aj patriarchov, ktorých uznávame aj my, to je Praotec Abrahám, Izák, Jakub, rovnako si aj oni tieto, náboženstvo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

V súlade s rokovacím poriadkom o slovo požiadala podpredsedníčka Národnej rady Erika Jurinová.
Nech sa páči, pani podpredsedníčka.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, páni predkladatelia, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi kratučko, naozaj kratučko a veľmi ťažko sa mi bude rozprávať, ale chcem pár poznámok k predloženému zákonu, viacerým zákonom, aj ústave. Vôbec nebudem spochybňovať, že právo na život je asi to pre mňa najdôležitejšie právo a určite neodňateľné. Je to prirodzené právo, ktoré človeku nikým nemôže byť udelené a rovnako by nemalo byť nikým zabraté. Toto je pre mňa alfa a omega. Vždy budem zástancom hodnôt života, ani neviem, čo by sa muselo stať, aby sa to zmenilo. Asi by som musela svoje svedomie oklamať a prevrátiť.
Vystupujem aj preto, lebo som počula faktické poznámky pána poslanca Jarjabka, ktorý sa obul do toho, že zákon predkladajú muži a že toto je teda výsostne alebo výsostne sa hovorí o právach žien. To, že som žena, môže to byť chápané rôznymi spôsobmi, ale naozaj cítim potrebu do istej miery obhájiť to, čo kolegovia predkladajú.
V úvode poviem ešte, že budem hlasovať za tento zákon. Na druhej strane som presvedčená o tom, že tak ako je napísaný, nie je akceptovateľný, ale poviem, našou spoločnosťou. Nie je svedomím mnohých ľudí, ktorí si ctia hodnoty, kresťanské hodnoty, hodnoty ľudskosti.
Čo sa týka tých mužov a žien. Ja nepokladám za zlé, že ho predkladajú muži, pretože častokrát práve muži sú tí, ktorí nabádajú ženy, či už na interrupciu alebo možnože na zníženie toho vnútorného nastavenia žien, ktoré je podľa mňa viac náchylné život prijať. Máloktorá žena hneď v prvom momente, keď sa dozvie, že je tehotná, povie, že v žiadnom prípade nechcem. Máloktorá. Stáva sa, ale nebýva to veľmi často. Takže som na druhej strane rada, že práve muži dokážu byť aj zástancovia hodnôt a možno aj pocitov žien a chcú ich brániť, ochraňovať, chcú im byť oporou, lebo naozaj veľakrát sa to nestáva.
Na druhej strane však nemyslím si, že ľudia dnes sú pripravení na to, že by sme vedeli kriminalizovať ženy za svoje rozhodnutie len z toho dôvodu, že naša spoločnosť bola dlhé roky akoby vyčlenená možno z hodnotového vychovávania. Je mi to strašne ľúto, ale som si istá, že pokiaľ my nemáme nastavené, aj štátom nastavené pomáhajúce profesie, sprevádzajúce profesie, skratka služby, ktoré vedia pomôcť už teraz tým, ktorí možnože hodnotovo nie sú ukotvení tak, ako majú byť, tak dovtedy tento zákon nie je dobré prednášať v našom parlamente.
Ale opäť pripomeniem, som rada, že s tým kolegovia vyšli, lebo je to téma hodná diskusie. A budem robiť všetko pre to, aby sa do vzdelávacích osnov a služieb dostali naozaj tie etické hodnoty. Častokrát jednoducho, alebo tak mám pocit, že častokrát sa u žien, snažíme sa ženu postaviť do úlohy biologickej, ale to hodnotové nastavenie alebo etické hodnoty ako keby sme chceli nasilu oddeliť od tohto. Bohužiaľ, práve v prípade tehotenstva to nie je možné. A to možno je tá chyba, kedy sa ešte za socializmu tieto hodnoty začali oddeľovať. Teda tá biológia, sme sa tvárili, že je samostatná oblasť a dá sa to jednoducho mechanicky vyriešiť. Ale vieme, že má to veľký vplyv na ženy, na vnímanie žien.
Zostávam však pritom, že ústredným motívom obidvoch zákonov, teda aj novely, aj zákona o interrupciách, má byť ochrana života a s tým sa do bodky stotožňujem. Preto tento zákon aj podporím. V druhom čítaní, keby sa stalo, že tento zákon pôjde do druhého čítania, aj keď sa mi to nehovorí ľahko, ale trvala by som na tom, aby sa niektoré ustanovenia z neho vypustili.
Neviem, čo ešte k tomu povedať, ale, ale veľmi pekne vám ďakujem, že ste si ma vypočuli ako ženu, ktorá si ctí hodnoty, a zároveň viem, akým spôsobom je naša spoločnosť nastavená a akým spôsobom sa bráni veľká skupina ľudí tomu, o čom sa dnes hovorí.
Ďakujem pekne.

Na vystúpenie pani podpredsedníčky s faktickými poznámkami štyria páni poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Nech sa páči, pán poslanec Vašečka.