61. schôdza

Ďakujem pekne. Tu vo vystúpení zaznel vážny apel na ľudí, ktorí majú históriu nejakú za sebou, majú nejaké výsledky a končia v politike. Je to na zváženie pre všetkých ostatných, ktorí špekulujú a vo všetkom stále vidia politiku, lebo je ozaj prejavom veľkosti národa, keď vie v istých chvíľach rozhodnúť sa a vydať sa tým správnym smerom a vedieť sa na tom dohodnúť.Žiaľ, len jedna vec na ma tomto mrzí, a to môžem tak skonštatovať, že najkvalitnejšie prejavy v tomto parlamente pravidelne zaznievajú pred prázdnou sálou. Je pravda, že zostávajú pre pamäť zapísané, nahrané, ale, žiaľ, pred prázdnou sálou zaznievajú. Stalo sa to tu národným športom. Možno aj to je prejav priemernosti, pani kolegyňa, že to bolo pred prázdnou sálou.

Ďakujem veľmi pekne, kolegovia. Vážim si každé vaše vystúpenie.Pani poslankyňa, prepáčte, vy si vždycky vyberiete jeden úplne nepodstatný moment. Čo ja mám spoločné so štrajkom železničiarov? Vôbec si na to nepamätám. A ja som nehovorila nič ani o Železniciach, ani o ničom podobnom. Rozumiem sa do toho ako hus do piva. Proste nie je to nič. Neviem, prečo sa vždycky jedného úplne nepodstatného momentu chytíte. Očakávam, že budete reagovať na podstatné momenty.
Pán Viskupič, ale si musíme uvedomiť, že budúcnosť môžeme aj prejesť. A, viete, keď sa najete, čo sa potom stane po pár hodinách? To proste z vášho tela odíde, spláchnete to za sebou a nezostane z toho nič až na to, že prežijete. To znamená prejedať svoju budúcnosť, to znamená len prežívať, keď sa nechcem vyjadriť ešte brachiálnejšie alebo teda obraznejšie.
Prázdna sála, pán Radošovský. Ale veď parlament nie je prvá trieda, kde musia všetci sedieť, mať ruky za chrbtom s tým, že učia sa len tí, ktorí tam práve sú. Ale veď parlament je, prekristapána, plný poslancov, ktorí dostali mandát. Poslanci tu nesedia preto, že musia tu byť, tu sedia preto, lebo ich to zaujíma a ich voličov to zaujíma. A keď to niekoho nezaujíma a zaoberá sa celý život energetikou, prečo by tu mal pri takejto debate sedieť. Preboha, 360 rokov bol na tomto území Uhorský snem a ešte stále sme sa nenaučili, že parlament nie je prvá trieda, kde sa počíta len ten, ktorý sedí pred kamerami. Čiže... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ja mám procedurálny návrh, pani predsedajúca, aby parlament, Národná rada požiadala predsedu Národnej rady o prešetrenie konania Kancelárie Národnej rady ráno, keď na verejnú schôdzu neboli pustené zdravotné sestry a učitelia, o ktorých tá schôdza je. A prišli sem nejaké bojůvky zo strany SMER, ktoré mali akože zabrať balkón. To považujem za hanbu, za hanbu z čias Pasienkov. (Potlesk.) A že sa nehanbíte takýmto spôsobom, tí, o koho sa jedná, prísť na rokovanie Národnej rady a hovoriť tuná verejne, ako si vy ctíte učiteľov a zdravotné sestry. Kašlem na vaše reči, keď skutky sa tým úplne rozchádzajú. A naozaj budem žiadať, aby predseda parlamentu okamžite ešte na tejto schôdzi nám dal informáciu, ako preveril toto nehorázne konanie jeho podriadených.

Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Oslovil by som aj ďalších, ale iné vedenie parlamentu tu momentálne nie je. Ani minister školstva nie je v rokovacej sále. A ten už tuná nie je dlhší čas, ja to tu sledujem, aj keď s prestávkami, tiež som si odtiaľto odbehol párkrát. Ja by som sa tiež chcel dotknúť úvodu dnešného rokovania. Keby sme tu boli úplne všetci, teda, pozor, takmer úplne všetci opoziční poslanci. Zo strany SMER mali v talóne tromf, pretože jeden poslanec bol prihlásený písomne do rozpravy. To znamená, že evidentne tu bol, ale nebol na ani jednom hlasovaní o prítomnosti poslancov v rokovacej sále. Bol to Kuffa. Takže toho poslanca, ktorý sa odovzdal vládnej strane SMER, ktorý ho zdravicami oslavuje pri jeho prejavoch, mali odloženého v talóne, tak aj keby sme tu boli všetci, tak svoje divadielko si SMER zahrá. Sme tu neboli všetci a oni dali tých svojich desať hlasov, lebo len dvaja boli nateraz ospravedlnení. To je tak úbohé, že sa vládna strana musí uchyľovať k takýmto svojim teatrálnostiam. Dneska sme sem však prišli preto, že sa venujeme učiteľom a venujeme sa zdravotným sestrám.
Ja na úvod musím povedať, že som v konflikte záujmov, pretože som len tiež učiteľ a doma mám tiež len učiteľku manželku. Tá učí v materskej škole. Ja som učiteľ základnej umeleckej školy. Niekto by mi to tu mohol vytknúť, pretože minule som to nespomenul a hneď mi to niekto vytkol. Takže hovorím to rovno dopredu. Niekto by ma mohol obviniť, že robíme si, prihrievame si len polievočku a získavame politické body takto. No neviem, aké politické body tu získavame. Ja keď bojujem za učiteľov, bojujem v podstate aj za seba, pretože po týchto voľbách tu ani nemusím byť a potom budem radový učiteľ, radový učiteľ za radový plat.
K prejavu ministra na úvod ja som si už síce svoje povedal, ale musím povedať ešte jednu vec. Skutočne bol to prejav technokratický, tak ako to ohodnotila aj kolegyňa predo mnou. A ja nadobúdam pocit, že nielen pre tohto ministra, ale možno aj pre ďalších ministrov, ale v tomto prípade pre ministra školstva sú učitelia len akousi súvahou čísiel. Čiže učitelia sú preňho len nejaké také štatistické veličiny. Vidí sa mi, že vôbec za tým nevidí ľudí, ľudí, ktorí odvádzajú svoju robotu pri vzdelávaní našich detí a mládeže. A to je bieda. Ide sa tu oháňať číslami, že je toľko tam, toľko hentam, toľko dávame toho, ale vôbec ani slovko o tom, že sú to ľudia, od ktorých závisí, akých vzdelaných ľudí tu v budúcnosti budeme mať, nepovedal
Keďže sa hovorí o tom, že tuná doteraz sme nič neurobili a opozícia len spí, ja som niekoľkokrát poukazoval na rôzne neduhy. Dokonca som poukazoval aj na protiprávny stav, ktorý nastal pri určitom preklenovacom období získania vzdelania alebo teda získania kvalifikácie určitých typov učiteľov. A jednalo sa zhodou okolností aj o angličtinu, o ktorej hovorila kolegyňa Vášáryová. A, samozrejme, týkalo sa to aj učiteľov základných umeleckých škôl. Nič z toho nie je, je teda ticho po plešine. A pritom som to myslel ako dobrú radu pre ministra. Vtedy ešte bol na ministerskom kresle minister Čaplovič.
O tom, že sa tuná systémovo snažilo niečo naozaj zlikvidovať, a nie ťahať dopredu, svedčili ťahanice nielen okolo súkromných škôl, ale aj ďalších škôl, ale najmä súkromných škôl, lebo o tých sa tu hovorilo s tým, že sa likvidujú alebo je chuť ich zlikvidovať, pretože to sú tie zlé, škaredé súkromné školy, pri prerokovaní koeficientov k normatívom a prepočtom ministerstvo školstva nútilo tieto subjekty začať sa správať ekonomicky, čiže nie prispôsobiť potreby školy žiakom a, samozrejme, následne aj pedagógom, ale v prvom rade prežiť. A na to si nastavili celý vzdelávací proces. To je úbohé. A to je konkrétny príklad, ako to táto vláda riešila.
Keď sa pozrieme do minulosti ono to všetko so všetkým súvisí, prečo je dneska školstvo alebo celé vzdelávanie v takom stave, v akom je, pretože to sa netýka len teda škôl, ale aj mimoškolského vzdelávania, športu a tak ďalej, čo je na naviazané na celé ministerstvo. Keď sa tu rozkradli všetky dobré podniky, ľudia začali pomaličky trieť biedu, pretože vtedy boli vyhadzovaní zo zamestnania, jednoducho niekto rozkradol náš spoločný majetok, začala sa zdvíhať nezamestnanosť, ťažšie sa zháňala práca, začali sa znižovať mzdy. Však koniec koncov sú stále nízke tie mzdy, čo sa týka priemeru miezd Európskej únie, sme vždycky kdesi na chvoste. A keď sa tu niekto hrdí tým, že sa zdvíha minimálna mzda, vidíme, že nedvíha sa životné minimum. Preto sa dostáva zase do iných lapsusov, vecí, ktoré sa prijali ešte dávnejšie (príspevok na zamestnanca). Niekto mal minimálnu mzdu a mohol pritom dostať nejakú úľavu, tak ani to sa už teraz nedá získať. Takže nie je to len o minimálnej mzde.
No a stráca sa nám tu stredná a nižšia trieda a vzniká nám tu skutočne trieda pracujúcej chudoby. To už tuná tiež dneska bolo spomínané. Vládnej strane tento stav vyhovuje, pretože ľudia, ktorí žijú v takej trošku beznádeji, sa ľahšie ovládajú, ľahšie sa nimi manipuluje, ľahšie sa im sľubuje, aby počkali s tým, že od zajtra bude lepšie. A to sa môže nasľubovať aj na ďalšie generácie dopredu, ale malo sa to možno skúsiť.
Čo sa tu udialo za osem rokov vlády strany SMER. Tí učitelia štrajkovať včera nezačali a nezačali na základe toho, že sa im škrtli nejaké platy alebo že sa im nezdvihli platy včera. Ono sa im dvíhajú, to je zase argument krásny, veď sa im dvíhali o 4 až 5 %. Haha, a čo keby sme k tomu povedali aj to B, aká bola vtedy inflácia? Za roky 2011, 2012 bola tuším inflácia vo výške 3,9 či 4,1 %. Ďalší rok už síce bola nižšia inflácia, tuším vo výške 1,7 %. No ale keď sa nedvíhali platy predtým, lebo sa musela sanovať vybrakovaná chladnička, ako sa hovorí, tak, samozrejme, tu potom sa už len dorovnávalo to, čo by bolo normálne, keby mali pridané, sa len vykrývala inflácia, pričom niekto sa tu ide týmito číslami hrdiť. No, žiaľ, je to bieda.
No a keď sa ešte vrátim teda k tomu, za ktorej vlády sa dvíhali tie krásne čísla, ktoré tuná boli prezentované v grafoch, tak, viete, ťažko je pridávať tam, kde niekto úplne vykradol celý byt. Niet z čoho tam pridávať. Tam najprv sa musí nakúpiť nábytok, zariadenie, aby z čoho bolo variť, potom sa môžu rozdávať raňajky, obed, večera a tak ďalej. A to, že sa stihlo vybaviť, že všade v štátnej správe sa išlo o 10 % dolu, ale v školstve to tak nešlo, tak to môžeme považovať za desaťpercentný nárast oproti ostatným nárastom, ale, samozrejme, vládna strana to takto prezentovať nemôže, lebo by to bolo zle na ich úkor, pričom potom, samozrejme, dvíhali tie platy o tých 4 až 5 %, čím v podstate len vykrývali infláciu. Takže, čo sa to zdvihlo na platoch tým učiteľom? Nič to nie je.
No a teraz ešte sa vrátim ku tým vykradnutým firmám, podnikom. Tuná stráca sa nám stredná generácia, stredná trieda, viacerí ľudia žijú, ako sa hovorí, z ruky do huby a nemajú na to, aby si našetrili, no a potom, samozrejme, ľudia sa musia v prvom rade starať o to, aby prežili, aby prežili ich rodiny, musia sa starať o to, aby domov doniesli plácu, za ktorú si môžu nakúpiť, zaplatiť základné služby, aby mohli existovať. Potom, samozrejme, sa vytráca už v rodinách základná starostlivosť o deti, pretože je rozdiel v tom, či príde rodič z roboty spokojný, vysmiaty a môže sa deťom venovať, alebo ešte ide z tej jednej roboty do druhej roboty, aby tú rodinu uživil, potom príde neskoro v noci, deti už medzitým spia alebo si akurát líhajú spať, stihne im dať pusu na čelo a venovanie sa deťom je mimo. A keď ten rodič príde z roboty vystresovaný, je rád, že má trošku pokoja a nebude sa tým deťom venovať. To je prvotná príčina, prečo napríklad deti zrazu vo vzdelávaní sú také, aké sú, a dosahujú niekde, povedzme, horšie výsledky. A potom učitelia majú sanovať tento deficit v rodinách? No asi ťažko to dokážu. A učitelia by mali mať tiež zľahčenú úlohu na to, aby mohli tie deti vzdelávať normálnym spôsobom.
A teraz sa poďme vrátiť k učiteľom.
Učiteľ je v stave, že sa takisto musí starať, aby vôbec jeho rodina prežila. A zoberme to tak, že hovorilo sa o feminizácii, áno, podstatná väčšina pedagógov je ženského pohlavia u nás na Slovensku. Tak ženy sa takisto musia starať o to, aby uživili svoje rodiny. Manžel, pokiaľ robí niekde v zamestnaní, kde má takisto možno len priemernú mzdu, no musí sa ometať. A to ešte nehovoríme o tom, že teda domov si nosia robotu, doma spracúvajú písomky, opravujú, pripravujú si pomôcky, pripravujú sa na ďalší deň do školy a tak ďalej. Aké pohodlie potom majú tí pedagógovia a učitelia na to, aby mohli tie deti motivovať a pozitívne nastaviť na to, čo ich vlastne učia?
Hovorilo sa tu o tom, že chýbajú nám príklady. No, áno, dneska nahnevaný pedagóg asi nebude pozitívnym príkladom pre akékoľvek dieťa. Ja by som sa chcel dneska tu poďakovať svojej učiteľke zo základnej školy, volá sa Janka Žilinská, pretože jej vďačím za to, že som dneska tam, kde som. Nahodím ju za učiteľa snov, dobre. Je to žena, ktorá mi povedala jednu pamätnú vetu na základnej škole. A ja som išiel študovať niečo iné, čo som pôvodne si myslel, že by som študovať chcel alebo teda učil sa. Ona je pre mňa doživotným príkladom toho, aký by mal mať pedagóg prístup ku žiakovi. To bolo geniálne.
Samozrejme, mám aj kopec negatívnych príkladov, ako by pedagóg vôbec nemal vyzerať. A to mám aj zo základnej školy, aj zo strednej školy, aj z vysokej školy. To vždycky je o ľuďoch, ale problém je, že keď máte z čoho vyberať a hlásia sa vám tak do pedagogického procesu ľudia, ktorí skutočne majú vzdelávací proces radi, majú k tomu vzťah a chcú tie deti niečo naučiť, tak je to rozdiel oproti tomu, keď vyberáte len z toho, čo tu máte. A ako ich môžeme vyberať, keď ich nemáme z čoho vyberať? No a ako ich môžeme vyberať, teda aby bolo z čoho ich vyberať? No musíte ich motivovať. No ako namotivujete chlapa, ktorý sa má stať otcom a zároveň ísť do pedagogického procesu s priemerným platom 600 eur, 700 eur? A z tohto má živiť rodinu? No tak radšej tam nepôjde.
A teraz sa dostávam k tomu, že všetci, ktorí vstupujú do vzdelávacieho procesu, a to sú aj učitelia, aj žiaci základných škôl, aj študenti stredných škôl, vysokoškoláci sa už zariadia, pretože tí majú možno trošku inú perspektívu, aj keď, samozrejme, pri niektorých typoch vysokých škôl je to iné, sa zariadia podľa vidiny svojej perspektívy. Ak ja nevidím perspektívu v tom, ako pedagogický zamestnanec a ako chlap si môžem v školstve zarobiť tak, aby som nemusel chodiť do druhej roboty alebo si privyrábať ešte niekde inde, aby som uživil rodinu, tak tam radšej nepôjdem. Ak som žiak a vidím nasrdeného učiteľa, ktorý chodí furt nevrlý, pretože stále sa musí starať o niečo iné namiesto toho, aby nás s radosťou učil, lebo mu niekto hádže polená pod nohy, no akú ja mám potom perspektívu, že sa budem chcieť učiť, že budem chcieť byť vzdelaný. No tak potom si pomyslím, no tak toto je normálny stav, no tak pozrite sa naňho, keď on je taký, no tak čo ja sa budem správať nejako ináč? A toto je presne celý ten komplex, tá vidina perspektívy. Ak nemáme perspektívu, tak k čomu a kam spejeme?
A nielen teraz tuná počúvam, vždy som počúval pred voľbami, ako politické strany niečo sľubovali vždy len na najbližšie štyri roky. A toto je tiež problém. Ale dneska to už tiež zaznelo. Tu by bolo treba zhodu a konsenzus na tom, kam chceme, aby sa naše vzdelávanie na Slovensku uberalo, nielen kam by sa malo uberať, ale kam chceme, aby dospelo. Tu cestičky môžu byť rôzne, ale dôležitý je výsledok, čo chceme dosiahnuť, pričom potom si povieme, ako to chceme dosiahnuť.
Ale to je ten veľký problém, pri súčasnej situácii za posledných osem rokov, možno aj ešte za tie predchádzajúce roky späť sa to nedá urobiť, pretože tuná vládne niečo iné. Za tie peniaze, ktoré majú ísť práve na to, aby sme mali motivovaných učiteľov, sa motivuje niekto úplne iný. Peniaze sa tu totižto rozkrádajú. A videli sme x príkladov, akým spôsobom sa to robí, je to aj cez ministerstvo školstva, cez rezort školstva na úplné hlúposti a zbytočnosti, namiesto toho, aby tie peniaze išli na zmysluplné veci. Áno, niekto povie, ale však my sme tam dali didaktické pomôcky. No však ste tam namiesto tabletov pokojne mohli rozdať aj logaritmické tabuľky, však aj tak sa dá počítať. Síce sú staré štyridsať rokov, no ale vy to pravdepodobne budete prezentovať, že dali sme tam didaktické pomôcky. A to je presne ten problém. Niekto dostane za to kšeft, dostane za to zaplatené a dodá tak šmejd do školy a niekto sa tým hrdí, ako podporil školstvo. A tým, že sa tu rozkráda, tak, samozrejme, potom nie je na to, aby tie peniaze odchádzali na zmysluplné veci a aby sa pridalo na platoch učiteľov. A preto konsenzus nemôže vzniknúť, minimálne nie v tejto konštelácii, keď tá vládna strana, ktorá tu je už takmer osem rokov, podporuje rozkrádanie namiesto toho, aby podporovala to, čo nám môže byť víziou do budúcnosti.
Ako som hovoril, učitelia sú demotivovaní, majú stres z nedostatku, rodičia sú demotivovaní, majú takisto stres z nedostatku. A toto všetko nahráva tým, ktorí to tu celé ovládajú, ktorí nepotrebujú mať vzdelaných ľudí. Menej vzdelaní ľudia sa ľahšie ovládajú, ľahšie sa s nimi manipuluje. Toto týmto vyhovuje, a preto to rozprávajú aj všade, pretože sa to prejaví takisto aj v týchto voľbách. Ľudia, ktorí vedia rozmýšľať vlastnou hlavou, nie vlastnou hlavou zháňať peniaze, ale rozmýšľať vlastným rozumom, sú pre nich menej perspektívni, pretože si dokážu spočítať dva plus dva a možno aj desať plus desať a možno aj vyššie sumy. Takejto vláde nevyhovujú ľudia, ktorí vedia rozmýšľať svojím rozumom. Jej stačí, keď ju počúvajú, počúvajú to, čo povie jej predseda s tým, že to je pravda, lebo to povedal on, lebo vo verejnom záujme ide naháňať niekoho, kto spravil niečo v účtovníctve pred x rokmi. A kde je verejný záujem pri rozkrádačkách iného kalibru? To už nie je verejný záujem? No to je tam, to je v ich strane, to si predsa nemôžu dovoliť.
Hovorilo sa tu o tom, že školstvo by malo určitým spôsobom napredovať, dať možnosť tým šikovným, ktorí majú nápady, majú to chcenie. Aj takéto pokusy už boli. A mám to na vlastnej koži vyskúšané, ako ja ako učiteľ z Hnúšte s mojimi kolegami sme pripravili nové učebné plány, učebné osnovy pre tanečný odbor so zameraním na tri špecializované odbory. Myslíte, že schválilo nám to ich ministerstvo? Nie, neschválilo nám to, pretože inak niekto by možno prišiel potom o robotu, pretože už by sa nevyučovali tie predmety tých dotyčných, ktoré tam práve toto zapracovávali, nemali by až toľko svojich nasledovateľov. No a potom stratí človek entuziazmus. Tak ja som to chcel urobiť, pričom niekto ma zašliapal do zeme. To je ohromný príklad.
Skutočne naše školstvo potrebuje dlhodobú perspektívu, konsenzus, ale s tými, ktorí na ten konsenzus pristúpiť chcú. Musí sa tu prestať rozkrádať, musí sa tu prestať korumpovať. A potom bude dostatok peňazí presne na to, čo potrebujeme, aj štyristo miliónov na didaktické pomôcky, ale na také, ktoré sú zmysluplné a ktoré majú uľahčiť učiteľom život, a možno aj priame peniaze na to, aby si každý z nich mohol vyrobiť tú pomôcku, pretože si ju vyrobia niektorí tak, niektorí onak, lebo o tom niektorí majú takú predstavu, niektorí majú onakú predstavu. V tom sa bude cibriť tá zručnosť aj učiteľov, aj ukážka perspektívy pre tie deti. Nie je to o tom, že tuná budeme mať všetci rovnaké sifóny, rovnaké splachovače. Každý z učiteľov vie princíp fungovania určitých vecí vysvetliť po svojom. Tak im treba nechať priestor, ale treba im dať na to prostriedky, aby si to spravili sami, nie tak, že niekto od zeleného stola im určí, že no takto to bude, pričom potom máme tuná drahé sifóny, drahé splachovače, drahé tabule. Určite každý z učiteľov by si to vedel spraviť samostatne a za tie sumy, ktoré boli prezentované, za tie nižšie sumy, nie za tie sumy, za ktoré to nakúpilo ministerstvo. Takže skutočne, dá sa všetko to realizovať, pretože kde je vôľa, tam je cesta, kde sa kradne, hľadajú sa len výhovorky, ako sa niečo nedá urobiť.
Takže požiadavky učiteľov sú oprávnené, vyvrcholili až do štrajku, a k tomuto sa ešte musím vrátiť, ktorý, žiaľ, prebieha až takto tesne pred voľbami alebo prebehol teraz. A sa vládna strana vyhovára, že to je krytie nejakej opozície tak, samozrejme, alibisticky, tak ako to vždy Fico zvykne robiť, nikdy si neprizná svoju chybu, vždycky také niečo musí zvaliť na niekoho iného, pretože on musí ostať ten dobrý.
No a čo sa týka toho štrajku, áno, videli sme tie čísla s tým, že bolo len toľko a toľko štrajkujúcich, že tam sa neštrajkovalo, tam sa neštrajkovalo. A predstavte si, že mne tí učitelia zavolali a povedali: „Igor, vieš, prečo sme u nás neštrajkovali?“ Odpovedal som mu na to, že to neviem uhádnuť, schválne aby to povedal. Zastrašovali ich, na to povedal, konkrétne z Hnúšte poslanec Bagačka primátor to bol. V žilinskom regióne sa takisto zastrašovalo, bolo to tak aj v trenčianskom regióne, kde máme tam dvoch poslancov, ktorí sedia tu v parlamente a sú zároveň šéfmi tamojších VÚC-ok. A potom sa niekto chváli, a tak hovorí, koľko škôl neštrajkovalo. Áno, toto, zastrašovanie je vaša pracovná metóda, pracovná metóda vládnej strany SMER. Je to naozaj nechutné.
A ešte raz by som chcel povedať, že sú vo verejnom záujme úplne iné veci, aby tu zlodeji trčali v base a skutočne sa mohla situácia začať riešiť reálnym spôsobom, dlhodobým spôsobom a v prospech tohto národa.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Školstvo je taký dlhý a nie veľmi radostný príbeh, keď vnímame jeho vývin po roku 1989. Školstvo bolo vždy veľmi dôležitou súčasťou tejto spoločnosti aj tej prednovembrovej spoločnosti, pretože školstvo má vždy pre každú spoločnosť zásadný význam, vychováva budúce generácie a prostredníctvom výchovno-vzdelávacieho procesu vštepuje tej nasledujúcej generácii rôzne veci, vedomosti predovšetkým. Ale zároveň vychováva. A pred novembrom 1989 bolo preto mimoriadne dôležité, pretože aj slúžilo ako ideologická platforma alebo ideologický priestor na presadzovanie videnia pozície názorov jedinej vedúcej a správnej sily v spoločnosti Komunistickej strany. Preto sa školstvu, učiteľom a významu pre to, ako vlastne bude zmýšľať celá spoločnosť, venovala mimoriadna pozornosť.
Potom prišla zmena, prišla zmena spoločenského zriadenia a otázka znie: Zasiahla táto zmena aj školstvo a v akom rozsahu ho zasiahla? A tu musím, žiaľ, skonštatovať, že, áno, zasiahla ho ako všetky oblasti, ale nie tak, ako si myslím, že by bolo správne, že by sa nová situácia vyrovnala aj so situáciou v tejto oblasti s rovnakou pozornosťou, akú ju venovali tejto oblasti, aká jej bola venovaná v totalitnom režime, nie z hľadiska toho, že by sa učitelia mali nejako extra dobre, ale z hľadiska toho, že ten totalitný režim si veľmi dobre uvedomoval, ako dôležité je, akým spôsobom budú vychovávané deti, vychovávaní študenti, a ako dôležité je, čo si deti, študenti zo školy odnesú.
Nastala sloboda, prišla demokracia, ale školstvo zostalo ako keby niekde ešte pätami v socializme, pričom ako keby špičkami sa ledva dotklo demokratickej a slobodnej spoločnosti. A následky toho dneska žneme. Akosi to zostalo len v takej tej ekonomickej rovine, kde bolo najprv dôležité riešiť ekonomické úlohy, transformovať spoločnosť, ozdraviť problémy, ktoré v nej boli, a kde učitelia boli vždy tí, na ktorých mal prísť rad až potom, pretože učitelia patria do najprv štátnej sféry, potom do verejnej sféry, čo bolo vždy vnímané, že je to prebujnené, že je to isté bremeno, že je to priestor, kde je z čoho škrtať a treba škrtať, kde nevládne efektívnosť a túto treba nastoliť, a preto veľmi dlhodobo bola táto oblasť odsúvaná z hľadiska pozornosti bokom. Keď bolo treba šetriť, tak sa šetrilo aj v tejto oblasti.
Dneska, znova to zopakujem, žneme plody tohto zanedbávania. A hovorím to s plným vedomím, že toto nemôžem hodiť len na vládny SMER a na jeho osem rokov vládnutia, ktoré sa veľmi výrazne a silno podpísalo pod súčasný stav, ale zároveň nemôžem povedať, že tie predchádzajúce vlády v tomto boli bezchybné a venovali dostatočnú pozornosť školstvu. Žiaľbohu, nebolo tomu tak.
Ale je tu veľmi podstatný rozdiel. Je pravdou, že tie predchádzajúce vlády, ich nejaké výraznejšie pôsobenie sa skončilo v roku 2006, keď prvýkrát nastúpil Robert Fico do vlády, a odvtedy s malou prestávkou tu je dodnes, sa museli vyrovnať naozaj s veľmi naliehavými výzvami a s veľmi zlou situáciou, ktorá sa dotýkala predovšetkým stabilizácie spoločnosti, transformácie spoločnosti a ekonomických otázok.
Asi netreba nikomu vysvetľovať, že bez fungujúcej ekonomiky nedokážeme nič. Keď nemáme fungujúcu ekonomiku, ktorá dokáže tvoriť zdroje, tak nemôžeme vyčleniť prostriedky ani na školstvo, ani na zdravotníctvo, ani na kultúru, ani na nič.
Takže bolo úplne prirodzené, že z hľadiska priorít, keď po období pôsobenia Mečiara naozaj tu bola rozvrátená ekonomika, zdevastovaná ekonomika, bolo treba v prvom rade postaviť na nohy hospodárstvo. A učitelia vtedy boli odsunutí stranou.
Ale už na sklonku druhej Dzurindovej vlády bolo jasne zreteľné, že bolo uvedomenie si toho, že sa musí skončiť táto etapa. V tom čase už naozaj ekonomika bežala na plné obrátky. Vďaka reformám, ktoré sme v tom čase presadili, Slovensko bolo označované za tatranského tigra. Vtedy rast hrubého domáceho produktu bol rekordným v rámci celej Európskej únie, jednoducho našliapli sme správnym spôsobom, motor bol dobre rozbehnutý a bol najvyšší čas, aby sa začala venovať intenzívna pozornosť školstvu.
A toto uvedomenie si tej reality sa prejavilo v tom, že vznikol program, ktorý vznikol na pôde vtedajšej SDKÚ – DS, ktorý sa nazýval Minerva, program vzdelanostnej spoločnosti. Bol to program, ktorý odzrkadľoval, že vzdelanie je kľúčová úloha pre úspech budúcej spoločnosti a keď sa jej nechopíme, tak jednoducho spoločnosť bude sa zanedbávať, bude zaostávať. Ten program bol vypracovaný niekedy v roku 2005 a bol určený na budúce vládne obdobie, pretože v tom čase sa už realizovať, samozrejme, nedal.
V tom ďalšom vládnom období ale, ako som už spomínal, nastúpil SMER, prišiel Robert Fico do vlády a ja som presvedčený, je to moja domnienka, ale myslím si, že je správna, že aj mnoho učiteľov podporovalo nástup vládnej strany SMER, pretože tí učitelia nepatrili k nejakej preferovanej ani z hľadiska ekonomického postavenia triede a uverili tým sľubom, že teraz prichádza sociálna vláda, ktorá bude myslieť na dovtedy zaznávaný učiteľský stav s tým, že mu zlepší postavenie, a uverili vtedajším demagogickým, ale veľmi úspešným heslám vládnej strany SMER o tom, ako pravica, ktorá vtedy vládla, šíri chudobu po Slovensku napriek tomu, že sme mali rekordné ekonomické rasty a že nezamestnanosť prudko klesala, ale rástla zamestnanosť, a uverili tomu, že teda prichádza záchranca.
To, že dnes učitelia sú v štrajku, je aj výsledkom dezilúzie a takého dlho odkladaného sklamania z toho, že mnoho učiteľov uverilo a pomohlo nástupu alebo pomohlo tak svojimi hlasmi ako každý jeden volič tejto novej garnitúre, aby nastúpila. Dlho čakali, dlho očakávali naplnenie sľubov, ktorými vždy tak boli zahŕňaní a teraz si povedali: „No už bolo toho dosť, už neveríme, už tú dôveru pre nich sme stratili.“. To je dobré, lebo naozaj tu zostáva len pri sľuboch, aj zostane pri sľuboch, pretože pre vládny SMER nikdy nebolo školstvo prioritou, tam si nikdy neuvedomovali jeho vnútorný a duchovný význam pre zdravie spoločnosti, o to viac si uvedomovali to, že eurofondy, ktoré do školstva tečú, sú veľmi výborný peňazotok, ktorý treba odkloniť správnym smerom. A o tom sú tie škandály, ktoré tu už mnohí moji predrečníci pomenovali, extrémne až komicky a tragikomicky predražované dodávky do sféry školstva, pretože SMER funguje spôsobom: „Zarob, kde sa dá zarobiť, zober z toho štátneho rozpočtu, nech je to v ktoromkoľvek rezorte, nech je to na úkor ktoréhokoľvek človeka v tomto štáte, keď sa dá zarobiť, ukradni, urvi, pretože na to máme politickú moc, aby sme zo štátneho rozpočtu si zobrali pre seba a svojich ľudí čo najviac.“ Tu školstvo nie je výnimkou, zdravotníctvo nie je výnimkou, rezort sociálnych vecí a rodiny nie je výnimkou, nič nie je výnimkou, nič nie je sväté pri tejto vláde a pri tejto vládnej garnitúre.
Je najvyšší čas, aby sa to zmenilo, aby sme nielen o školstve hovorili, že je dôležité, ale naozaj aby sme mu tú dôležitosť dali, pretože keď nebude školstvo prispôsobené situácii a keď nebude fungovať v súlade so situáciou, v ktorej sa nachádzame, v súlade s demokratickou a slobodnou spoločnosťou, súčasťou západnej civilizácie, v ktorej chceme byť a sme, tak tu budeme neustále narážať na problémy. A to dnes školstvo nie je.
Samozrejme, tu najviac teraz sa diskutuje alebo najviac sa hovorí o platoch. Ale ja viem, a je to tak, že to nie je len o platoch, ale je to o mnohých ďalších veciach, ktoré školstvu chýbajú, pričom ale pri platoch treba začať, pretože nemôže byť, samozrejme, kvalitné školstvo bez kvalitných učiteľov a nemôžu existovať kvalitní učitelia na školách, keď nie sú kvalitne a dobre zaplatení, nemôžeme očakávať, že absolventi pedagogických škôl zostanú vo fachu, že budú vyučovať na základných a stredných školách, keď ich platové ohodnotenie im neumožňuje žiť slušným spôsobom života, učitelia sú stredná trieda, ale ich platové ohodnotenie ich posunulo niekde úplne, úplne dole, oprávnene si povedia: „Načo sme študovali, keď náš príjem zodpovedá pomaly práci nekvalifikovaného robotníka alebo nejakých iných úrovní?“ Preto začať tu od platov je naozaj nevyhnutné. Podľa môjho presvedčenia a ekonomického vnímania súčasnej reality, tým myslím vývin ekonomiky, to, o koľko vzrástli príjmy štátneho rozpočtu za posledné roky a ako je možné tú ekonomiku ďalej posúvať a zrýchľovať jej rast, je tu zvýšenie o 100 % za nasledujúce štyri roky reálny a možný cieľ. A pokiaľ by som ja mal možnosť, presadzoval by som túto zmenu, nie 20 % alebo 25 %, ako je to sľubované súčasnou dosluhujúcou vládou.
Veď keď som ja bol minister práce, sociálnych vecí a rodiny, a to mi rezort školstva, samozrejme, nijakým spôsobom neprináležal a nepatril, ale pod moju kompetenciu patrilo vyjednávanie o platoch vo verejnej službe, sme spravili zásadnú zmenu, kde sme za jeden rok zmenili tabuľky tak, aby začínajúcim učiteľom o 20 % vzrástli platy. Nebolo to zďaleka dostatočné, pretože ten základ, z ktorého to išlo, bol hlboko, hlboko podhodnotený a malo sa v tom pokračovať. Práve bola Minerva o tom a o mnohých ďalších veciach. Ale nepokračovalo sa v tom, lebo prišli iné priority s inou vládou. A keď sme to dokázali naštartovať my, a to v podstatne ťažších podmienkach, nie je problém to dokázať aj teraz, len, samozrejme, treba prijať ďalšie opatrenie spojené s ekonomikou, aby ekonomika rástla rýchlejšie, aby sme odľahčili ľudí od prehnaného odvodového zaťaženia, ako to navrhujeme, aby sme znížili daňové zaťaženie, čo výrazne podporí rast ekonomiky, rast príjmov občanov a, samozrejme, potom aj učiteľov, a to výrazným spôsobom. A to je apel aj na učiteľskú obec a vôbec na tento rezort.
V súčasnosti denné skúsenosti mi hovoria, že stretávame ľudí mladých, starších, ale najmä tých mladých, ktorí absolútne nerozumejú prostrediu, v ktorom sa nachádzajú a v ktorom žijú. Súčasné školstvo vôbec nevychováva ľudí k porozumeniu, čo to je demokratická, slobodná spoločnosť založená na slobodných vzťahoch v ekonomike aj inde. To je to, čo som už spomínal, že školstvo ostalo akosi pätami ešte v socializme, kde roky rokúce učilo školstvo deti a študentov, že kapitalistická spoločnosť je tá zlá, kde zlý, tučný kapitalista vykorisťuje tých úbohých zamestnancov. A v mnohom tento obraz ako keby sa posúval ďalej súčasnej generácii. Absolútne chýba vecné, pragmatické a realistické vysvetľovanie, aké sú vzťahy medzi zamestnancom a zamestnávateľom, kto tvorí pracovné miesta, ako funguje ekonomika, čo sú dane, čo sú odvody, ako funguje štát, z čoho financuje štát svoje veci, že štát vlastne vyberá peniaze od ľudí a len ich prerozdeľuje. O tomto nevedia dnešní žiaci takmer nič, pretože školstvo sa vôbec nepretransformovalo v tejto oblasti, aby túto zásadnú záležitosť vysvetlilo, pretože to je vysvetlenie prostredia, v ktorom žijeme, aby to odovzdalo ďalej. A tieto veci, samozrejme, treba zmeniť, až chceme vychovávať generácie, ktoré sa vedia zorientovať a vedia nastúpiť do tohto procesu a hľadať pre seba miesto v živote.
Z toho, čo tu treba spraviť ďalej. Určite treba skončiť s tým neustálym menením koncepcií a prístupov tak, ako nastúpi minister. Ten posledný návrh je, že za jednej vlády sa menili nielen ministri, ale aj koncepcie, naozaj karikatúrou toho, ako sa to má robiť. Aj v minulosti to bolo trošku iné, chvíľu bolo školstvo predmetom záujmu jednej politickej strany, ktorá pre istý deficit alebo silný deficit v minulosti potrebovala alebo považovala za najdôležitejšie vniesť do školstva čo najviac kresťanských prvkov, potom prišla iná garnitúra, ktorá považovala za potrebné vniesť do školstva čo najviac národných prvkov, uvedomenia si toho, že sme Slováci, a vlastenectva, ale to sú vždy len isté čiastočky a čriepky, my musíme vnímať školstvo a to, čo treba odovzdať žiakom a študentom, komplexne, nie z hľadiska svojich straníckych priorít a straníckeho videnia sveta. Teraz máme garnitúru, ktorá vidí v školstve hlavne zdroj peňazí. A to je úplne najsmutnejšie.
Zakončím svoje vystúpenie preto už len poďakovaním pre odvahu učiteľov, aj keď tí, ktorí vstúpili do aktívneho štrajku, sú menšinou z hľadiska celého toho počtu, ale vieme veľmi dobre, že nie je ľahké v tejto situácii vstúpiť do ostrého štrajku. A tí učitelia zdieľajú môj obdiv, že dokázali vyše 15 dní zotrvať v tomto štrajku a že dokázali prinútiť a priniesť túto veľmi dôležitú tému na politickú scénu, pretože bez ich počinu by sa o tomto vôbec nediskutovalo, stále by sme riešili imigrantov, stále by sme riešili utečencov a tie najzávažnejšie problémy spoločnosti, školstvo, zdravotníctvo a ekonomika by zostávali úplne v úzadí. Takže veľmi pekne ďakujem a dúfam, že v nasledujúcom vládnom období sa tomuto rezortu bude venovať taká pozornosť, ako si už roky zaslúži. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. V podstate inšpiroval ma pán poslanec Kaník, ktorý práve vystúpil, keď išiel takisto do minulosti. Tak, prosím vás, nevytýkajte mi, že spomínam nejaké minulé roky, pretože vy ste išli dokonca do čias socializmu.
K tomu, že učitelia v roku 2006 uverili sľubom, demagogickým heslám a tak ďalej. Nalejme si čistého vína, učitelia konečne pochopili, že ich stále klamete, pretože v roku 2002, tesne pred voľbami, od 1. 4. 2002 vstúpil do platnosti zákon o verejnej službe. Pripomeňme si tento fakt. O 5 mesiacov na to boli voľby, pričom bola garantovaná polovica 13. platu v roku 2003, polovica 13. a 14. platu v roku 2004, celý 13. plat, polovica 14. Platu v roku 2005 a celý 13. a 14. plat v roku 2006. Takto to bolo naprojektované v zákone. Prišli voľby, SDKÚ zložilo vládu a na to začalo s tým, že hneď, okamžite treba 13. a 14. plat zo zákona dať preč. Vy ste boli vtedy minister práce, sociálnych vecí a rodiny, toto bolo presne želanie vaše. Čiže vy ste sa zaslúžili o to, že už vám nikto neveril. Vtedy išli učitelia do protestov, vtedy odborári vyzvali na protesty. Čiže uvádzajú učitelia, Iniciatíva slovenských učiteľov, že vtedy sa vtedajší poslanec Fico pripojil k štrajkujúcim. Prepáčte, ktorý zodpovedný politik by sa nebol pripojil k nim vtedy, veď ste všetkých učiteľov surovo oklamali. Takto oklamaní učitelia nikdy doteraz neboli. Proste použijem extrapoláciu, na základe toho, ako ste sa vtedy zachovali, tak očakávam, že takto ste schopní sa zachovať aj v budúcnosti. Analyzujem bývalé vývojové trendy, no, žiaľbohu, je to tak.
A, pán poslanec Kaník, nielenže ste zrušili 13., 14. plat, keďže sa vám nepodarilo presvedčiť všetkých, aby sa to zo zákona vyňalo, tak vy ste išli až na to, že ste ten zákon rozbili na dva zákony, zákon o práci vo verejnom záujme a zákon o zamestnávaní niektorých zamestnancov pri prácach vo verejnom záujme, teda totálne nelogicky. Zoberme si Zákonník práce, úplne logicky do seba zapojil aj zákon o mzde. Má to logiku. Pritom sa to týka zamestnávania veľmi širokej skupiny ľudí. A vy ste určitú skupinu, ktorá pracuje vo verejnej službe, ktorú ste potom dali pod verejný záujem, rozbili na dve skupiny. Akú to má logiku?
A ďalej poviem, išli ste ešte ďalej, keď vy nielenže ste tento zákon rozbili, ale vy ste chceli, aby ľudia čo robia vo verejnom záujme, vôbec neboli chránení tabuľkami. Vy ste to všetko chceli dať na plecia a do rúk primátorov, starostov. Citujem slová vášho štátneho tajomníka vtedajšieho 25-ročného Miroslava Beblavého: „Princípy zamestnávania vo verejnom sektore treba upraviť a viac ich priblížiť podmienkam v súkromných firmách.“ Najskôr malo ísť o vysoké školy a ďalšie zariadenia, vtedy vám namietali odborári, že totálne tak likvidujete odborníkov na vysokých školách, pretože spomeňme si na rok 2003, keď napríklad vtedy bol podľa tabuľky plat vysokoškolského profesora po 32 rokoch praxe 26 250 korún. Keby ste zaviedli to, čo ste chceli zaviesť, tak by jeho plat činil 10 790 korún.
Ak by ste chceli ísť ďalej, vy ste chceli tieto princípy preniesť aj na samosprávy. Po fiškálnej decentralizácii váš rezort uvažoval o uvoľnení ďalších skupín verejnej služby, najmä učiteľov základných a stredných škôl. Tak, páni učitelia, chápem to, vtedy vy ste boli možno ešte na stredných školách, niektorí z vás boli na pedagogických fakultách. Možno ste na tieto veci už zabudli. Ale je to fakt. A teraz máme to isté urobiť, niečo z toho sľúbiť a potom to nedodržať? No myslím si, že zodpovedná vláda toto urobiť nemôže.
A ešte ďalšia vec. Vy ste spomenuli vo svojom vystúpení, že ku koncu vládnutia ste už si uvedomovali, že máte prostriedky a tak ďalej, potom mi ale vysvetlite, vtedy prečo ste valorizovali platy až od 1. júla, za vašej vlády sa nevalorizovali od 1. januára, čo má logiku, od 1. júla čiže de facto učitelia dostali ten plat až za september, veď boli pred tým prázdniny. Toto ste nespomenuli takisto, samozrejme.
A musím podotknúť, hne, keď prvá vláda Roberta Fica nastúpila v roku 2006, tak hneď pri prvom kolektívnom vyjednávaní dala valorizáciu platov následne od 1. januára.
A ďalej, nechcem dlho hovoriť, pretože už toho zaznelo skutočne veľmi veľa, takže povedzme si fakty.
Prvá vláda Roberta Fica valorizovala to a vtedy, čo som hovorila, ten plat bol zvýšený o 26 %.
Od roku 2012, odkedy je druhá vláda Roberta Fica, hoci sme mali totálny rozvrat verejných financií, vďaka úplnému krachu finančnej správy, cez to všetko sa pre učiteľov zvýšenie platov našlo.
Ale to nie je všetko. Možno ste zabudli na to, mladí učitelia počas tejto vlády nemuseli počas prázdnin byť nezamestnaní, nemuseli sa teda hlásiť na úradoch práce, čo robiť museli za vašej vlády. Čiže za tie dva mesiace mali vyplatený riadny plat. Je zaujímavé, že mladí učitelia na toto veľmi rýchlo zabudli.
No a ešte tu je taká jedna malá vec, takisto zvýšenie podielových daní pre obce a VÚC-ky, v podstate o celých 100 %, do štátneho rozpočtu už nejde teda nič. A keďže máme školy, regionálne školstvo je fiškálne decentralizované, tak je jasné, že to má dopad na situáciu základných a stredných škôl. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Po nástupe vlády, ktorú spomínate, bolo treba urobiť zásadné zmeny v ekonomike. A 13. Plat, to je také to obľúbené z hľadiska strany SMER, pretože to je ten nástroj ako 13. dôchodok, vianočný dôchodok, ktorým dávate omrvinky, aby vám ďakovali. U dôchodcov vám to vychádza. Mysleli ste, že vám to bude vychádzať aj u učiteľov. Problémy platov učiteľov sa nemajú riešiť takýmito almužnami, majú sa riešiť systematickým a systémovým platovým ohodnotením, ktoré malo dávno rásť. Vy teraz v roku 2015 sa vyhovárate na rok 2002, po ôsmich rokoch vlády kontinuálnej, dá sa povedať. To je naozaj smiešne. Hovoríte tu a pripomínate tu drobnosti, technické, ktoré ste vylepšili, čo je psia povinnosť každej vlády, keď nastane taká situácia. Jednoducho prepúšťanie učiteľov počas prázdnin v rokoch 2002 až 2005 možno buď vôbec neexistovalo alebo bolo okrajovým problémom. Teraz to je problém, teraz to bolo treba riešiť a ste to vyriešili, okej, ale nečiňte si zásluhy za to a nepredávajte to ako strašidelné dary, keď to sú naozaj omrvinky, ktoré len zhadzujete zo stola, a pritom priehrštiami si z toho naberáte sami pre seba. Vy takýmito drobnosťami sa snažíte zapchať a zalepiť oči učiteľom, aby ste mohli čerpať z rezortu školstva obrovské stámilióny pre úplne iné účely, ako je vzdelávanie, pre aké to potrebuje tento rezort. A to je veľmi smutné.

Pán poslanec Kaník, takže keď sú pre vás dva platy učiteľa iba omrvinky, tak potom neviem, čo mám na to povedať. Viete, je veľmi komické, keď poviete, že bolo treba urobiť zásadné zmeny v ekonomike, tak ste nemohli dať ten 13., 14. plat, tak, bože, prečo ste ten plat tým učiteľom teda sľubovali, prečo ste to dokonca dali do zákona? Nie je to podvod na učiteľoch? A teraz poviete, že na to nebolo? Nie je to fakt smiešne? Navyše veď vtedy mal štát v rukách väčšinu strategických podnikov. Ste obyčajný klamár a podvodník, prepáčte, keď toto hovoríte.A potom hovoríte, prečo sa vraciame do roku 2002. Ale veď vy ste tu pred chvíľočkou vo vystúpení spomínali socializmus a ja som vám už povedala, ja tu používam extrapoláciu na základe toho, ako sa niekto správa v minulosti, predpokladám, že sa tak bude správať aj v budúcnosti. Vy nie ste tabula rasa, vy nie ste nepopísaná tabuľa, vy už máte svoju politickú minulosť. Ste klamali v roku 1998, že v žiadnom prípade nebudete privatizovať strategické podniky, že na to je zákon, ten ste okamžite, ako ste začali vládnuť zmenili, zrušili. A to isté ste urobili v roku 2002. Tak ja mám právo použiť tieto prípady na to, aby som dokázala, že, žiaľbohu, vám veriť sa nedá, že ste vierolomný, keď vám to vyhovuje, keď je pred voľbami, nasľubujete každému modré z neba a po voľbách sa začnete vyhovárať, že je veľmi zlá situácia. Prepáčte, ale my sme našli podstatne horšiu situáciu, takú, že bol totálne rozbitý finančný systém (Reakcia z pléna.), zbytočne sa usmievate, ľudia si to veľmi dobre pamätajú, ako fungovali daňové úrady.

Ďakujem pekne za slovo. Ctená snemovňa, kolegyne, kolegovia, od začiatku sledujem celú túto rozpravu, pretože je to pre mňa aj dôležité z toho pohľadu, že som aj predstaviteľom samosprávy krajskej, ktorá je zriaďovateľom stredných škôl, a angažujem sa v tejto téme, ktorá je pre nás veľmi dôležitá aj z hľadiska kompetencií. Tak ako je to aj pre obce a mestá, je to aj pre kraje. Keď som sa dopočul o tom, že bude táto mimoriadna schôdza, tak som si kládol otázku, čo môže táto mimoriadna schôdza vyriešiť. Rovnako som sledoval výstupy, ktoré boli z výboru a záver, ktorý prijali kolegovia z výboru pre vedu, výskum a šport, a znova som si kládol otázku, o čom to bude. A musím z tohto pohľadu, dnes už i keď je to v podstate predposledné vystúpenie, skonštatovať, že plne súhlasím s tým, čo povedal pán poslanec Fronc, keď predtým povedal, že tak krátko pred voľbami aby to nebolo chápané, že to bude politické vystúpenie a že to bude politika a že to nepomôže veľmi školstvu, že jednoducho sa to nedá ináč zobrať, iba ako politizovanie. Ja s tým súhlasím, pretože keď si aj zoberiete, vystupovali predovšetkým ľudia, ktorí poodchádzali z iných strán, dnes už majú nové strany pozakladané, či je tu SKOK alebo Premárnená nádej alebo Šanca alebo Nová demokratická strana. A mohol by som tak pokračovať ďalej. Dokonca ľudia, ktorí predtým boli v tých politických stranách, ktorí tu urobili strašne veľa z hľadiska tej reformy, dnes si sypali dokonca popol na hlavu, že aj predchádzajúce vlády to nezvládli. Možno trošku pokory v tom je, každý, kto sa zaoberá touto problematikou, vie, že toto je veľmi náročná oblasť. Pán poslanec Fronc to nazval jamou levovou. A viem, o čom to je, pretože som absolvoval množstvo diskusií s našimi učiteľmi, pričom aj oni sami skonštatovali, keď som im veľakrát položil otázku, ako by oni riešili nejaký ten problém. Tak odpovedali traja a boli štyri názory, ako by sa to riešilo. Svedčí to o tom, že to je naozaj problematické a ťažké. Nedá sa jednoducho nebrať do úvahy to, že niečo sa tu udialo do roku 1989.
Niekto tu spochybňoval systém, ktorý tu bol pred rokom 1989. Ale do určitej miery musíme povedať, že je to spochybňovanie samého seba, keď je niekto absolventom toho školského systému, pričom tým, že sa niekto stal možno poslancom, tak sa ukázalo, že asi nebol až taký zlý ten systém. Tie predchádzajúce generácie, ktoré dnes riadia spoločnosť, a tí, ktorí mnohé veci dnes robia, vyštudovali na tých školách. A to vonkoncom nie je obhajoba, len chcem byť objektívny, pretože tam bolo množstvo deformácií.
Ale zasa povedzme si, čo sa udialo po roku 1989. Veľmi dobre viete, že demografická krivka sa potom rapídne začala znižovať, s čím bojujeme neustále všetci. A zatiaľ čo štát nedokázal urobiť veľa z hľadiska racionalizácie, pretože bolo čoraz menej deviatakov, ktorí prichádzali do nielen základných škôl, samozrejme, žiakov ako takých, ale aj do stredných škôl, o ktorých predovšetkým chcem hovoriť, tak dal to na plecia samosprávy ako prenesený výkon štátnej správy, tak ako aj mnohé iné veci. Samospráva urobila množstvo bolestných opatrení. Všetci tí, ktorí sú či poslancami v mestských, obecných zastupiteľstvách, to veľmi dobre vedia, pretože keď sa rozhodovalo o zrušení nejakej školy, tak tam boli vždy rodičia a bolo to veľmi ťažké. Toto všetko sa urobilo, ale na druhej strane treba povedať, že niektorá z tých vlád, ktorá tam vtedy bola, zároveň umožnila, aby tam vznikali ďalšie školy. Čiže, inými slovami, je to pokles žiakov a na druhej strane racionalizácia na úrovni samosprávy, vysporiadanie sa s obrovským modernizačným dlhom a umožnenie vzniku ďalších škôl, ktoré vôbec nereflektovali to, že je tu menej študentov, menej žiakov vôbec. A to je všetko to, čo sa nieslo až po dnes. A každý sa snažil niečo s tým urobiť. A myslím si, že objektívne môžeme povedať, že práve v tejto oblasti, ktorá najviac zasiahla školstvo, tá racionalizácia, ktorá veľmi zaťažila aj rozpočty samosprávy, kde dávali samosprávy viac peňazí do toho, ako to bolo z preneseného výkonu štátnej správy, sa musela nejakým spôsobom zastaviť. A, samozrejme, tí, ktorí to vtedy spôsobili, dnes kritizujú nás, ktorí sme to urobili. Ja len pripomeniem, že minister Čaplovič bol ten, kto bol schopný zastaviť vznik ďalších škôl.
Ja poviem jeden príklad, pretože je veľmi rukolapný. Pán odchádzajúci minister Jurzyca ešte podpísal naposledy, keď končil vo svojom kresle, vznik ďalšieho gymnázia v Turci. Tých gymnázií tam máme už neúrekom. A, navyše, gymnázium tam už bolo na zavretie predtým, vtedy on povolil vznik ďalšieho gymnázia. Na čo to bolo, prosím vás, dámy a páni, dobré? Dnes to gymnázium sme museli zavrieť, dnes tak už Gymnázium Jozefa Cígera Hronského neexistuje, ale súkromné gymnázium, ktoré nemalo dokonca ani vlastné priestory, tam vzniklo. A podpísal to pán Jurzyca. Keby tu bol, by som mu povedal, nech vysvetlí, prečo to urobil. Toto nebolo určite rozumné. Všetci to dnes vieme. A politicky to môžete nejakým spôsobom zneužívať. Ale snažíme sa hľadať v tom nejaký modus vivendi a urobili sme tie opatrenia.
Rovnako všetci tu hovoríme o tom, že aj tie vysoké školy, ktoré sa tu prebujneli, a tiež to nebola strana SMER, ktorá umožnila, aby vznikli, neprodukujú tú kvalitu takú, akú by sme chceli, ale snažíme sa to nejako zmeniť, a preto sa zastavil vznik ďalších vysokých škôl.
Dokonca pán minister tu spomínal, jedna vysoká škola sa zavrela, ale účelovo sa tu podsúva niečo také, čo hovorí o tom, že my sme tí likvidátori, potom sme prišli a začíname toto celé, čo tu vzniklo za tých vlád, ktoré sa snažíte opisovať tak, že robili všetko dobre v školstve, že my to ideme teraz zničiť. A jeden z nich bol pán poslanec Poliačik. A musím to povedať, pretože z jeho úst zaznelo, že v podstate tak ako boli posilnené VÚC-ky, to nebolo nič iné, len nástroj na likvidáciu súkromných škôl. Ja pozorujem už jeho aktivity dlhodobejšie a chápem ho, lebo on je obhajcom súkromných škôl a rešpektujem to. Trošku ma mrzí, že nedokáže byť objektívny, to už je na ňom, ale nepozerá sa na vec tak, akoby sa možno aj bolo treba pozerať, pretože vy veľmi dobre viete, že keď tu boli tie školy, pri ktorých to bolo prenesené na obce, na mestá a na kraje si vytvárali vlastné stratégie, ktoré aj zo zákona museli vytvárať. To znamená stratégie vzdelávania, ktoré dokonca schvaľovali zastupiteľstvá. To nebolo niečo, čo si vymyslel starosta alebo hocikto iný, alebo župan, to boli stratégie, ktoré nejakým spôsobom hovorili o tom, kam teda bude smerovať to stredné školstvo, ktoré máme v kompetencii, a kde tam bude treba dávať viac akcent a menej akcent. Neboli to jednoduché veci. Zatiaľ čo my sme toto robili, všetky tie ostatné školy, čo boli v systéme a rovnako boli platené a sú platené dodnes 100-percentným normatívom, ako aj tieto verejné školy, ktoré majú župy, túto povinnosť nemali a všetko tam boli vo väčšine individuálni zriaďovatelia. No a teraz mi povedzte, ako môžete stratégiu nastavovať, keď tuto je skupina škôl, ktorá si to nastavuje sama za seba, je platená 100-percentným normatívom rovnako ako tie verejné školy, teda tie župné. Tie školy dokonca si môžu vyberať ešte aj školné, keď sa hovorí o konkurencieschopnosti, čiže my si nemôžeme vyberať školné a oni si môžu nastavovať to podľa toho, koľko chcú, budú mať prvých tried a podobne. Toto bolo dlhodobo neudržateľné, to si povedzme, a preto štát prišiel s tým, že túto kompetenciu, usmerňovať to v rámci nejakého celku, v tomto prípade je to kraj, dá ako prenesený výkon štátnej správy krajom, kde sú legitímne zvolení poslanci, legitímne zvolení štatutári, župani, ktorí budú musieť nájsť na základe nadefinovaných kritérií nejaký modus vivendi, ako to nasmerovať. Toto sme urobili. A ja si myslím, že to je pozitívne.
A verte mi, že tie diskusie nie sú jednoduché, ale je to podľa môjho názoru pozitívne. Keď prenesený výkon štátnej správy napríklad v stavebnom konaní štát preniesol na obce a na mestá, je to takisto zlé? A to sme tiež neboli my, to boli tí, ktorí tu sedia v opozícii, čo to preniesli. A preto aj pánovi Bugárovi, ktorý tu síce nie je, chcem povedať jednu vec, lebo on tiež o tom rozprával. Pán Bugár, ste pozvaný ku mne, keď budeme toto všetko robiť, pretože máme to robiť vždy v októbri pre ďalší školský rok. Príďte sa, prosím vás, pozrieť, aby ste skutočne videli, ako sa to robí. To nie je nič zlé, je to na prospech veci. Rovnako tam pozývame pána poslanca Poliačika, príďte sa tam pozrieť. Je to niečo, čo naozaj má spoločné so zodpovednosťou to, ako to bude v skutočnosti vyzerať. A všetko toto robíme spoločne, so všetkými partnermi, ktorých sme dostali za jeden stôl, v rámci krajskej rady pre odborné vzdelávanie, ktorá má kompetenciu toto takisto schvaľovať. No povedzte, je toto zlé? Pritom kde sú zástupcovia odborárov, kde sú zástupcovia zamestnancov, zamestnávateľov, zástupcovia súkromných a katolíckych, teda cirkevných škôl. Je toto zlé, prosím vás pekne? Podľa mňa je to naozaj krok dopredu. Čiže mrzí ma to, že sa takto na to pozeráte, ale musel som to pripomenúť. A to pozvanie pánovi Bugárovi aj pánovi Poliačikovi platí, príďte sa tam pozrieť, ako sa to robí. Nie je to žiadny bič ani kladivo na súkromné alebo cirkevné školy. My to jednoducho rešpektujeme a myslíme si, že jednoducho je to systém, ktorý už bol vytvorený. A dnes je potrebné, aby sme si sadli za jeden stôl a hľadali spôsob, ako sa to dá nasmerovať. Z toho vyšiel aj napríklad veľmi potrebný zákon o duálnom vzdelávaní. To tu pán poslanec Radošovský opäť tak relativizoval, že je to zle nastavené. Nuž, dobre, tak mali ste vy urobiť o tom lepší zákon. Kto nič nerobí, nič nepokazí, ja tiež hovorím. A stál som tu, keď sme hovorili o tom zákone, že to nie je úplne dokonalé, že tam ešte budú detské choroby, tak to jednoducho býva, ale je to krok dopredu. Vždy keď sa vydávate na cestu, musíte urobiť prvý krok. A tento sme tu urobili. A dnes, keď sa pozriete, násobne stúpol počet firiem, ktoré sa hlásia do duálneho vzdelávania. Niečo z toho bolo aj povedané pánom ministrom, čo bolo pre nás vlastné pred rokom 1989, ale bolo to na iných základoch postavené, dnes sa môžeme k tomu vrátiť, je to niečo, čo ja tu hodnotím ako veľmi pozitívne. A je pred nami v tomto smere ešte veľa, veľa práce.
Dámy a páni, ja len na záver spomeniem, že akokoľvek môžete kritizovať, chápem to, je to politické, je pred voľbami, predovšetkým diskutujú lídri novozaložených strán, ktoré sa tu rozštiepili, ľudia si urobia z toho obraz.
Ja len zhrniem zopár vecí, ktoré je potrebné zhrnúť, čo sa podarilo urobiť.
Okrem úpravy platov, ktoré tu už boli raz spomenuté, to bolo naozaj niečo, čo sa robilo pravidelne, dokonca tu bol rok, keď sa nezvyšoval plat ani vo verejnej správe nikomu, keď jedine učiteľom sa zvyšoval plat. A to veľmi dobre viete. Bolo to 26 % za prvej vlády, 22 % za druhej vlády Roberta Fica. Prijal sa vtedy významný zákon o duálnom vzdelávaní, o ktorom som hovoril, a okrem spoločnosti aj zamestnávateľské zväzy to oceňujú. Môžete to kritizovať, akokoľvek chcete. Dorovnali sa tak dovolenky pre všetkých učiteľov. Viete veľmi dobre, že tam boli rozdiely medzi nimi. My sme urobili tento krok. Rovnako sa vtedy zastavilo prepúšťanie, účelové prepúšťanie učiteľov. Mohli ste to za vašich vlád urobiť, aj predchádzajúca vláda to mohla urobiť, neurobili ste to. My sme urobili toto. Dokonca sme urobili kompromisy aj pri počte tried aj žiakov.
A tu musím aj povedať, lebo veľakrát sa kričí o tom, že všetky návrhy, ktoré idú z opozície, sú zmetané, vôbec to tak nie je, pán Poliačik, ja som mal pripravený pozmeňujúci návrh, ktorý ste predložili aj vy, čo sa týka počtu žiakov v triede, ale už som ho nepredkladal, pretože som to vnímal ako dobré a nechceli sme z toho vytĺkať politický kapitál, všetci sme zaň zahlasovali. Bolo to pozitívne? (Reakcia z pléna.) No tak ale kričíte, že v tomto smere nič sa neudialo, že nič nebolo dobré. Ale nepovedali ste, že vám prešiel ten návrh, očakával som, že sa postavíte a poviete to, ja som vám to musel pripomenúť.
Pani poslankyňa Šípošová a ďalší, povedali ste, že nič sa v školstve neurobilo. (Reakcia z pléna.) Môžem vám k tomu výpis poslať, pozrite si ho celý. Vy ste to povedali, mám to tu poznačené a pozorne som počúval. Čiže sme zastavili vznik ďalších škôl, pretože to bolo neudržateľné, či stredných alebo vysokých škôl. Dokonca jedna vysoká škola sa vtedy zavrela. Veľmi úmorný proces akreditácie vysokých škôl sa uskutočnil, ktorý má ešte množstvo detských chorôb a nebude to jednoduché vyliečiť, ale treba v tom pokračovať. Množstvo peňazí sa investovalo do základných škôl aj stredných škôl, aj vysokých škôl. Veď sa len choďte pozrieť na to. Ak dneska niekto hovorí, že tam neinvestoval, ten obrovský modernizačný dlh sa predsa len trošku posunul a je teda v inej pozícii. Ja som v rámci nášho kraja, môžem povedať, zainvestoval posledné štyri roky spoločne aj s poslancami 22 mil. do našich stredných škôl, 800 mil. do základných škôl, tam išlo 600 mil. do ďalších škôl, 489 mil. na príslušné vytvorenie a na didaktické pomôcky a revitalizáciu a tak ďalej, digitalizáciu rovnako, rozširovanie kapacít materských škôl. Čiže toto sú veci, ktoré jednoducho sú nespochybniteľné.
Nuž a na záver poviem, s týmto ešte by sme sa nemohli uspokojiť určite. Ale poďte do korektnej súťaže všetci, ktorí ste tu, politicky povedzte, áno, čo chcete urobiť pre školstvo, a potom, keď dostaneme dôveru alebo dostanete dôveru, tak pretavme to do programového vyhlásenia vlády a pokračujme v tom ďalej, možno aj naprieč politickým spektrom, tak ako sme sa dokázali dohodnúť, keď sme my boli v opozícii a podporili sme zákon napríklad o dlhovej brzde, kde všetci zo súčasnej opozície kričali o tom, že SMER a vôbec sociálna demokracia je len tá, ktorá rozhadzuje a nešetrí. My sme v opozícii dokázali podporiť tento zákon, podľa ktorého sa aj my dnes riadime. Skúsme možno aj v školstve takéto niečo urobiť. A myslím, že sa tak posunieme. My sme na to pripravení. A to je aj odpoveď pánovi Bugárovi, ktorý hovoril, že tu podáva ruku. Ja takúto ruku určite prijímam, ale držme to vo vecnej rovine.
Dámy a páni, ja som presvedčený, že táto schôdza nepomôže školstvu, ba, naopak, si myslím, že je medveďou službou pre učiteľov a všetkých ostatných, pretože tak do určitej miery dehonestujeme to, čo sa aj dobré urobilo napriek tomu, že to nie je úplne dokonalé.
A plne súhlasím s pánom Froncom, ktorý povedal, aby sme nešpinili to naše školstvo, nie je také zlé, ako sa o ňom hovorí. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Určite by som súhlasím s tým, že tu treba pokoru pri debate o tomto probléme, lebo naozaj tu nikto nemôže povedať, že sa ku školstvu správal vzorovo. Akurát smutné je, že SMER mal na to osem rokov a mal na to plnú kompetenciu. Nielenže ju nevyužil, on ju zneužil a výsledkom toho je práve tento štrajk. A ja si na rozdiel od pána Blanára myslím, že naozaj je veľmi dobre, že ten štrajk bol, pretože ukázal, že ten pohár je naplnený po okraj, že tu naozaj ten problém treba vážne riešiť. A súhlasím s tým, že to treba riešiť aj skrz politické spektrum, že sa treba na tom dohodnúť, pretože školstvo potrebuje minimálne 7-ročné horizonty na nejaké zmeny alebo zmenu koncepcie, ktorá sa prijme nie každoročne alebo každé dva roky, niečo nové a zrušenie toho starého. A na to treba dohodu cez politické spektrum, určite, áno, ale je najvyšší čas na to, si to možno aspoň niektorí začínajú uvedomovať, čo ale nijakým spôsobom nezmýva z vás zodpovednosť a vinu za to, ako ste sa k tomuto rezortu 8 rokov správali, keď vás nikto neobmedzoval a bolo to plne vo vašej kompetencii a keď do školstva išlo veľké množstvo finančných prostriedkov, ale nie v prospech učiteľov, ale v prospech tých, ktorí boli dodávateľmi a ktorí zarábali na tomto systéme.