8. schôdza

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Ja som čakal, že sa viacej poslancov za vládnu stranu prihlási s faktickými poznámkami. Čakal som, čo budú perliť, tak zaperlil už len jeden. Čakal som ich teda viacej, kolega Blaha, neviem, sa neprihlásil, čakal som opäť nejaké ideologické myšlienky. Takže na jednej strane máme tuná kolegu Mihála, ktorý tu argumentoval faktami, číslami, a na druhej strane máme ideologickú demagógiu, alebo, by som povedal, priam už zaslepenosť. Ja viem, že niektorým poslancom SMER-u to ide proti srsti, ale, žiaľ, musia sa držať svojej politickej doktríny, pochlebovať len tomu svojmu, čo treba. Žiaľ, bude to mať negatívny vplyv na obyvateľov Slovenska, tak ako väčšina zákonov, ktoré pre nás SMER pripravil, a už niektoré sa teda aj schválili. No a mňa mrzí len to, že keď sa schváli takýto paškvil, tak médiá prídu s informáciou, že parlament schválil! Parlament schválil zvýšenie daní, parlament schválil zvýšenie odvodov, parlament schválil zvýšenie poplatkov. Ja by som poprosil tieto veci nehovoriť v tomto zmysle, ale normálne povedať tak, ako je to uvedené aj v hlasovaniach pri jednotlivých zákonoch, že poslanci SMER-u schválili zvýšenie daní, poslanci SMER-u schválili zvýšenie odvodov, poslanci SMER-u schválili zvýšenie poplatkov.
No a toto bude ďalší z tých istotných zákonov, ktoré prinesú istotne pohodlie života našim obyvateľom na Slovensku. Takže, tak ako pán kolega Mihál argumentoval, že sa to dotkne skutočne aj tých menej príjmových rodín, ľudí, tak to veru bude, no ale ťažké to bude potom dávať dohromady, pretože tu z toho vznikajú naozaj neskutočné paškvily zákonov, ktoré budú mať dopad na celú slovenskú spoločnosť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pani predsedajúca, pri všetkej úcte ku kolegovi Jarjabkovi, myslím si, že mali by faktické poznámky byť na rečníka, a teraz pán poslanec Jarjabek výrazne odbočil od témy, a keď to budeme robiť všetci, asi to neprospeje kultúre v tomto parlamente. Bolo by dobré a chcel by som teda vás poprosiť o to, možno v takomto prípade zakročiť.
Ďakujem pekne.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, ktorý tu nie je, ale dúfam, že príde, vážené kolegyne a kolegovia, k návrhu tejto dôležitej novely, sa tu už veľa hovorilo a ešte sa aj bude hovoriť od naslovovzatých odborníkov, do toho sa nechcem veľmi miešať, ale určite si pri hlasovaní budem všímať najmä dopad tohto zákona na najviac zraniteľné skupiny občanov, za ktoré pokladám rodiny s viacerými deťmi a seniorov.
V budúcnosti pri súčasnej demografickej kríze by som rád videl v prospech rodín a seniorov napríklad takéto opatrenia: zmierniť vysoké daňové zaťaženie rodín, zlú finančnú situáciu mladých rodín s deťmi. Napríklad, dostal som návrh, požiadaj, či by rodiny so štyrmi a viac deťmi nemohli dostať si kúpiť osobné auto bez DPH.
Za druhé, odstrániť znevýhodnenie mnohodetných rodín, ktoré sa o deti dobre starajú.
Za tretie, prácu matiek na materskej dovolenke viac zohľadniť v ich dôchodku.
Za štvrté, vytvárať nové pracovné miesta v službách pre seniorov, ale aj v službách seniorom voči rodinám a deťom.
Za piate, pripomínať viac deťom zodpovednosť za svojich rodičov nielen čestným prehlásením, že som nemajetný, ako je to teraz, ale napríklad aj predložením daňového priznania.
A za posledné, presadzovať, aby dôchodok zohľadňoval počet vychovaných detí platiacich odvody a umožniť im venovať dvojpercentný, 2 percentá zo základu dane svojim rodičom.
A práve o tom je môj jednoduchý návrh, ktorý legislatívne dodám v druhom čítaní. Ide o to, aby aj fyzické osoby mohli zo svojho daňového základu dať 2 percentá aj svojim rodičom na prilepšenie ich dôchodku. V rozprávke O troch grošoch stredná generácia dáva jeden groš svojim deťom, druhý sebe a tretí svojim rodičom. Tým by sa táto rozprávka mohla volať skôr rozprávkou o štyroch, ba aj piatich grošoch, pretože dnes spolu žijú aj štyri, ba až päť generácií. Reč však bude o tom, že z rozprávky O troch grošoch ten tretí často nedôjde k adresátom, aj keď starí rodičia, a je ich stále viac, žijú často na okraji spoločnosti s veľmi malými penziami. Tretí groš absentuje aj vtedy, keď deti zabúdajú na svojich rodičov, najmä keď sú, v úvodzovkách, "zaopatrené" v domovoch dôchodcov, ktoré sú pre niektorých, niektoré deti, v úvodzovkách, "zaujímavé" iba v deň, keď sa berie penzia. Môj príspevok nebude o týchto deťoch, ale bude o tých deťoch, ktorí chcú zlepšiť svoj sociálny stav ich rodičov, ktorým by chceli pomôcť.
Náš priemerný dôchodok je dnes asi 375 eur, pričom asi 14 tisíc seniorov ho má menší ako 200 eur. Priemerný dôchodok u nás pomaly stúpa, ale, žiaľ, najmä preto, že starodôchodcovia, najmä tí do roku 2004, vymierajú. V porovnaní s inými krajinami Európskej únie priemerné dôchodky sú napríklad v Luxembursku 3 400 eur, v Holandsku 2 700, vo Fínsku 2 600, a tak to pomaly klesá, aj v krízovom Grécku je to asi 1 600 eur. Ak nás Európska únia tlačí k harmonizácii daní, súhlasme, ale iba za podmienky, že budú v Európskej únii harmonizované aj penzie občanom.
Dnešný zákon o dani z príjmu, myslím, že je to § 50 ods. 4, umožňuje, aby právnické a fyzické osoby dali 2 percentá zo svojho daňového základu na rôzne verejnoprospešné a humanitárne účely, napríklad na kultúru, vzdelanie, šport, cirkvi, nadácie, občianske združenia. Je to už dobre zažité, koncom roku vždy adresáti sa prihlásia u notára a zase pri daňovom priznaní darcovia môžu určiť týchto adresátov. Pri právnických osobách sa jedná o relatívne veľké sumy, tu o tom nebudem hovoriť, môj návrh sa týka fyzických osôb. Mnoho našich spoluobčanov, fyzických osôb, každoročne poukazuje 2 percentá z daňového základu na tieto verejnoprospešné aktivity a môj návrh by teda bol v tom, ešte ho zopakujem, aby v § 50 ods. 4 sa doplnilo písmeno k), ktoré by znelo, že 2 percentá z daňového základu fyzických osôb bude možné dať aj, v úvodzovkách, "biologickým alebo adoptívnym rodičom", ktorí poberajú starobný, alebo invalidný dôchodok. Takže deti, fyzické osoby, ktoré riadne platia svoje dane, a teda nie sú problémovými občanmi, by mohli takto rozhodnúť o relatívne malej časti, to sú rádovo desiatky, stovky eur, v prospech svojich rodičov. Čím viac detí, tým by to bolo lepšie. Bolo by to teda vlastne zo zákona realizovanie rozprávky o tých troch grošoch.
Myslím si, že by išlo skôr o prerozdelenie tých darov zo základu dane fyzických osôb a k tomu návrhu by som sa vrátil aj s inými poslancami, myslím si, že aj z oboch táborov, v druhom čítaní.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. No, pán poslanec Mikloško, skvelý nápad, aj takto sa dá podporiť dôchodkové zabezpečenie, a najmä potom, ako druhý pilier dostal ťažké rany vďaka našim kolegom zo SMER-u, tak v budúcnosti aj táto forma podpory môže hrať významnú rolu, a preto by som chcel povedať, že tento návrh sa mi veľmi pozdáva a rád ho podporím.
Ďakujem.

Podozrivé rozpravy naozaj zaznievajú všemožné. Poznámky a postrehy a návrhy, by som veľmi rád počul, napríklad na celú túto, tento balík návrhov čo by povedal pán minister, prípadne socialistickí poslanci, keby tak sa zapojili do tej rozpravy, a nielen faktickými poznámkami glosovali. A tiež ma tak napadlo, keď počúvam tie rôzne reakcie, že či sa už zrušilo obmedzenie podávania alkoholických nápojov v parlamente, pretože niekedy mám pocit, že to, čo tu zaznelo, sa natriezvo ani povedať nedá, a teraz nemyslím pána Mikloška, aby sa náhodou nepomýlil, ale tak zahviezdil pán Jarjabek naposledy, tak bolo to veľmi zaujímavé. (Smiech v sále.)

Pán poslanec, reagujte na predrečníka. Dobre? Naozaj. Reagujte na predrečníka. Dobre. Pán poslanec Kuffa.
Pán poslanec Kuffa, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. No, kolegovia by mohli skončiť s takou slovnou prestrelkou, ale naozaj, pán kolega Mikloško ako tu predostrel tieto veci, v jednoduchosti je krása. Aj tuná tie dve percentá, čím máš viac detí, tým viac môžeš ako prispievať dvomi percentami na svojich rodičov.
Pán minister, možnože je to také na zamyslenie. Ja si viem aj predstaviť tie odvody aj vôbec sociálny systém a odvodov, že by bol naozaj prepracovaný, a deti, ktoré by priamo participovali na dôchodkoch svojich rodičov. Takže myšlienka je to ako veľmi dobrá. Naozaj dopad tohto zákona, obávam sa, že naozaj bude mať negatívne dopady aj na normálne rodiny, normálne rodiny, početné rodiny a mnohých seniorov, kde v podstate sa zhoršia ešte ich životné podmienky.
Ďakujem pekne.

Mám reakciu iba na pána Sulíka, ďakujem mu, nečakal som, že to takto podporí. Vidím, že SaS-kári majú sociálne cítenie.
Ďakujem veľmi pekne. (Smiech v sále.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca, za slovo. Vážený pán minister, dámy a páni, od piatka, odkedy beží táto diskusia, sme si vypočuli množstvo argumentov pro a proti, argumenty v rovine tej obecnej, filozofickej, ekonomickej, či je lepší systém rovnej dane, alebo systém progresívneho zdaňovania, kolega Jožko Mihál pred chvíľočkou išiel do úplne tých najjemnejších, najfajnovejších technických detailov, za čo mu tiež ďakujem, pretože tie sa častokrát podceňujú a opomínajú, ale naozaj v tých detailoch je niekedy skrytý diabol, ako sa hovorí. Ja nebudem vo svojom vystúpení teraz hovoriť ani o výhodách a nevýhodách, či už systému rovnej dane, alebo progresívnej dane, ale ak dovolíte, zameriam sa na tému, ktorá sa volá daňový systém ako nástroj konkurencieschopnosti krajiny. Toto je vec, ktorá sa trošku, trošku dáva niekde do úzadia, a dostávame sa až do nejakých prestrelok typu, či sa v parlamente zrušilo nariadenie o konzumácii alkoholických nápojov.
Takže poďme naspäť celkom vážne k téme. Dovoľte mi na úvod jeden citát z volebného programu strany Sloboda a Solidarita. Citujem. Sme zásadne proti demontáži rovnej dane a proti zvyšovaniu priamych daní, najmä dane z príjmu právnických a fyzických osôb. Rovnako ako kvalifikovanú pracovnú silu, aj daňový systém považujeme za komparatívnu výhodu Slovenska a bolo by zlým riešením takejto výhody sa vzdať. V čase hospodárskej recesie dokonca riešením fatálnym. Z tohto dôvodu tiež nepodporíme snahy Európskej únie o harmonizáciu daní a zavádzanie nových európskych daní. Toľko citát z programového vyhlásenia SaS.
A teraz mi dovoľte pre porovnanie iný citát, tentokrát si pomôžem opatrením z čias prvej Ficovej vlády. Toto odznelo na 180. schôdzi vlády Slovenskej republiky v novembri 2009, teda rok po páde Lehman Brothers alebo v dobe, kedy už tá kríza sa prevalila zo Spojených štátov amerických k nám do Európy, Slovensko nevynímajúc.
Počas prvej vlády Roberta Fica bolo vypracované opatrenie vlády Slovenskej republiky proti dôsledkom finančnej a hospodárskej krízy. Ak dovolíte, teraz ten spomínaný citát: "Chceme aktívne vyhľadávať a podporovať prílev priamych zahraničných investícií, ktoré zostávajú najväčším generátorom exportnej výkonnosti slovenskej ekonomiky." Teraz príde citát ešte krajší: "Chceme propagovať Slovenskú republiku ako krajinu, ktorá ani za súčasnej recesie nepristúpila k zvyšovaniu daní, alebo iným negatívnym úpravám daňového systému, čím zostáva atraktívnou destináciou pre zahraničných investorov." Toto hovorí opatrenie, ľudovo povedané, na boj proti kríze z čias prvej vlády Roberta Fica. Na tomto mieste sa priam natíska otázka, čo sa zmenilo, dámy a páni zo SMER-u, že Slovensko a nakoniec celá eurozóna dnes totižto čelí a bude čeliť rizikám ešte väčšej ekonomickej recesie, ako tomu bolo v roku 2009, a vy pristupujete k zvyšovaniu daní a k iným negatívnym úpravám daňového systému. Ešte pred tromi rokmi ste chceli propagovať dokonca Slovensko ako krajinu, ktorá nepristúpila k zvyšovaniu daní a iným negatívnym úpravám daňového systému. Pýtam sa teda ešte raz, čo sa zmenilo za tri roky? Tomu sa hovorí strata názorovej integrity.
Teda systém rovnej dane, konštatujem, že priniesol Slovensku jasnú komparatívnu výhodu. A to v čase, keď Slovensko nevedelo konkurovať vyspelým ekonomikám, ani kvalitnejším podnikateľským prostredím, ani lepšou infraštruktúrou, ani vyššou mierou vymožiteľnosti práva, ani nižšou mierou korupcie, ani vyššou stabilitou právneho systému. Slovensko nevie konkurovať vyspelým krajinám, vyspelým ekonomikám ani dnes vo vyššie spomínaných faktoroch. A preto rovná daň bola práve jedným zo spôsobov, podčiarkujem, nie jediným, ale jedným zo spôsobov, akým mohlo Slovensko to zaostávanie v úrovni ekonomického rozvoja, v úrovni výkonu ekonomiky za vyspelými krajinami postupne znižovať. Tie nožnice postupne zatvárať.
Rovná daň skutočne bola spravodlivou, keďže vyšší príjem zdaňovala viac, bola neutrálnou, keďže bez ohľadu na typ činnosti daňovníka, daňová sadzba bola rovnakou pre všetkých, bola jednoduchou a bola účinnou. No a práve daňová konkurencia totiž umožňuje krajinám, ako je Slovensko, urýchliť dobiehanie starých členov Európskej únie. Plní tak jeden zo základných cieľov samotnej Európskej únie, pretože znižuje rozdiely, teda znižuje rozdiely, prispieva k vyrovnávaniu rozdielov v jednotlivých regiónoch a v jednotlivých krajinách, a pritom chcem povedať, že častokrát sa tak deje oveľa, oveľa efektívnejšie ako v prípade napríklad kohéznych a štrukturálnych fondov, ktoré práve na tento účel mali a majú slúžiť. Ochrana takejto komparatívnej výhody Slovenskej republiky preto mala patriť medzi základné priority ekonomickej politiky Slovenska. To, čo som teraz konštatoval, sa uvádza v takzvanej deklarácii o suverenite Slovenskej republiky v priamych daniach. Túto deklaráciu, niektorí páni poslanci, panie poslankyne si budú pamätať, ona vznikla v roku 2007 a v máji roku 2007 tento parlament uvedenú deklaráciu neprijal. Bola to deklarácia na podporu zachovania suverenity Slovenskej republiky v priamych daniach. Vtedy, v máji roku 2007 proti prijatiu takejto deklarácie hlasovali takmer do nohy všetci vtedajší poslanci strany SMER.
Je mi ľúto, že takáto deklarácia v máji 2007 neprešla, a myslím si, že dozrel čas, aby opäť po určitom historickom oblúku, medzitým ubehlo päť rokov a téma harmonizácie priamych daní v európskej dvadsaťsedmičke bude čochvíľa na stole a bude potrebné, aby aj stredopravé strany opätovne dokázali nájsť aj na túto tému názorovú zhodu.
Ak dovolíte teraz, povenujem sa trošku argumentom nie výhod systému rovnej dane, ale povenujem sa trošku argumentom tých pánov poslancov, ktorí, a vrátane pána ministra financií, ktorí vlastne s návrhom na zrušenie rovnej dane touto legislatívnou normou do parlamentu prišli. Tie vaše argumenty, pán minister Kažimír, sa dajú zoskupiť do troch bodov.
Po prvé. Tvrdíte, že potrebujete viac daňovo zaťažiť silných a bohatých. Ja už som veľakrát o tom hovoril, je to úplne legitímne, získali ste 1 134 000 voličov vo voľbách, je to úplne legitímne. Tvrdím, jedným dychom dodávam, že nie nevyhnutné. Nie všetko, čo je legitímne, je súčasne nevyhnutné.
Po druhé, hovoríte, že potrebujeme zaviesť progresívne zdaňovanie a hlavne zvýšiť daňové sadzby, v tomto prípade najmä korporátnu daň, alebo teda daň z príjmu právnických osôb, aby sme vybrali v absolútnom objeme viac na daniach, v opačnom prípade nedokážeme financovať základné funkcie štátu.
No a po tretie, tvrdíte, že rovná daň nemá žiadna z vyspelých európskych ekonomík, citujem: "Je to slovenská ikona, ktorá už vyschla, stratila opodstatnenie a treba ju zrušiť." Pozrime sa teda v maximálnej možnej miere pri abstrahovaní od ideologického nánosu, ktorý je nad tým, pod tým, vpravo, vľavo, držme sa teraz čiste iba tvrdých čísiel a tvrdých faktov a pozrime sa na to, ako každý z uvedených troch argumentov navrhovateľov, ktorí chcú zrušiť nielen rovnú daň na Slovensku, ale chcú výrazne znekvalitniť daňový systém ako celok. Tak pozrime sa, do akej miery sú tieto argumenty validné.
Prvý spomínaný argument, potrebujeme viac daňovo zaťažiť silných a bohatých. No tento argument neplatí, a sľúbil som, že pokúsim sa to dokázať na tvrdých číslach. Ak sa pozrieme na empirické dáta, tak tie nám jasne ukazujú, že po zavedení rovnej dane sa stal práveže nový daňový systém solidárnejším. Hovoril v piatok popoludní o tom Richard Sulík. Richard, oprav ma, ak sa mýlim, spomínal si, že po zavedení rovnej dane skupina 50 % ľudí s najnižším príjmom sa podieľali na celkovom objeme vybraných daní z príjmu fyzických osôb štyrmi percentami. Pred zavedením rovnej dane to bolo štrnásť percent. Pýtam sa teda, nepostačujú, dámy a páni zo SMER-u, tieto vecné argumenty, tvrdé čísla, hard facty, ktoré hovoria úplne jasne o tom, že po zavedení rovnej dane, 50 % ľudí s najnižším príjmom na Slovensku sa podieľali na celkovom absolútnom objeme vybraných daní z príjmu fyzických osôb štyrmi percentami, pred zavedením rovnej dane to bolo štrnásť percent.
Inými slovami, najnižšie príjmové skupiny obyvateľstva sa poskladali na príjmovú stranu rozpočtu Slovenskej republiky štrnástimi percentami pred rovnou daňou a štyrmi percentami po zavedení rovnej dane.
Skúste, pán minister financií, vyvrátiť tento argument, ak máte na naporúdzi iné, ale podčiarkujem, empirické dáta, sem s nimi. Rovnako bolo to najmä vďaka zavedeniu nezdaniteľného minima, o ktorom tu veľmi technicky, podrobne, veľmi precízne, profesionálne hovoril kolega Jozef Mihál. Práve zavedenie nezdaniteľného minima spôsobilo, že príjmy do určitej výšky ročne neboli zdanené vôbec. Myslím, že to bol 19,2-násobok životného minima. Teda 19 % sa zdaňovali iba príjmy prevyšujúce nezdaniteľné minimum, a tak efektívna miera zdanenia, o ktorej tu dnes už hovoril aj kolega z MOST-u, kolega Ivan Švejna, efektívna miera zdanenia mnohých daňovníkov bola dokonca výrazne nižšia ako 19 %. Jeden príklad.
Pri mesačnom príjme, ak by sme to dali dnes na eurá, približne 660 eur mesačne, čo predstavuje približne 240 tisíc korún ročne, pri takomto príjme bola efektívna miera zdanenia niečo málo cez 15 %. Preto tvrdíme, že systém rovnej dane bol nielen solidárnejší, ale aj spravodlivejší. Poďme sa teraz pozrieť na platnosť argumentu č. 2.
Hovorím o argumentoch tých, ktorí zastávajú názor identický s ministrom financií Kažimírom, že daňový systém, treba nielen zrušiť rovnú daň ako takú, ale zásadne celý daňový systém zmeniť. Hovoríte o tom, pán kolega Kažimír, že socialistická vláda SMER-u potrebuje vybrať na daniach v absolútnom objeme, podotýkam, v absolútnom objeme viac, aby zabezpečila financovanie základných funkcií štátu. Opakujete dookola nielen vy, ale aj váš stranícky predseda a premiér Robert Fico, a najčastejšie to robíte v televíznych reláciách, čo je úplne podpásové, a mne je ľúto, že máloktorý z prítomných oponentov v štúdiu dokáže vytiahnuť tento protiargument. Vy hovoríte, že nepôjdete cestou zvyšovania dane z pridanej hodnoty, pretože by zdražel, a teraz budem používať slovník vášho predsedu, že by zdražel na Slovensku každý rožok, každý liter mlieka, každý kilogram mäsa.
Máte plnú pravdu. Len už konečne povedzte aj tú druhú časť tej pravdy, že konsolidačné opatrenia, s ktorými prišla vláda Ivety Radičovej pre rok 2011, boli v celkovom objeme 1,7 mld. eur. Tie zdražené rožky, mlieko a mäso, o ktorom ste vy hovorili, to znamená, tie účinky zvýšenia dane z pridanej hodnoty o jeden percentuálny bod predstavovali približne sumu 185 mil. eur. Skúsme si dať do pomeru tieto dve čísla, 185 mil. eur verzus 1,7 mld. eur, to bola celková hodnota konsolidačného úsilia vlády Ivety Radičovej pre fiškálny rok 2011.
Je to, pán kolega, niečo málo cez 10 %, preto je mi veľmi ľúto, že vaša marketingová skupina vám radí ísť touto cestou a klamať občanov Slovenskej republiky, že vy nepôjdete cestou zvyšovania dane z pridanej hodnoty, pretože by to viedlo k zdraženiu spomínaných rožkov, masla, mlieka, cukru, mäsa, neviemčoho všetkého. Podotýkam, takmer z 90 % konsolidačné úsilie bývalej vlády, pravicovej vlády, nebolo postavené na efekte zo zvýšeného objemu výberu dane z pridanej hodnoty. Z 90 % sa netýkalo práve tohto efektu. A keď už sme pri tom, tak znova zopakujme, že zo spomínaného balíka 1,7 mld. eur takmer 65 % opatrení bolo urobených na výdavkovej strane rozpočtu. Teda na tom, čomu sa ľudovo hovorí - šetriť, šetriť, šetriť. Na výdavkovej strane rozpočtu.
Keď si pozriete očakávanú skutočnosť výdavkov štátneho rozpočtu na tento rok, očakávaná skutočnosť preto, lebo ešte potrebujeme uzavrieť posledné týždne tohto roka, ale ľudia na Inštitúte finančnej politiky na tom robia, na ministerstve financií tiež, tak očakávaná skutočnosť má byť niekde na úrovni 16,5 mld. eur. Hovorím o celkových výdavkoch štátneho rozpočtu na tento rok. Skúste si tipnúť, kto z vás si už stihol prečítať návrh štátneho rozpočtu na budúci rok, ktorý už bol schválený vo vláde a s ktorým pán minister čo nevidieť príde do parlamentu. Viete, aké sú tam naplánované výdavky? 17,2 mld. eur, oproti 16,5 je to koľko? Je to plus 700 mil. eur, plus 700 mil. eur. Podčiarkujem, že nikto nemôže argumentovať tým, že je to spôsobené napríklad vyšším čerpaním eurofondov a s tým spojeným kofinancovaním zo štátneho rozpočtu. To by som pochopil, ale tento efekt je len v úrovni približne 100 mil. eur. To znamená zvýšená potreba kofinancovania pre projekty, ktoré sú financované z eurofondov. To je 100 mil. eur, ale výdavky štátneho rozpočtu sa idú zvýšiť o 700 mil. eur. Takisto už, pán minister financií, nie je možné, a vy to veľmi dobre viete, argumentovať tým, že by narástli náklady na obsluhu verejného dlhu. Viete veľmi dobre, že tam sa plus-mínus s výnimkou niekoľko málo desiatok miliónov eur nič nemení. Je to vďaka práve tomu, vďaka skutočnosti, že v súčasnosti sú úrokové sadzby na finančných trhoch tak dole, alebo také nízke, aké tu už dávno, dávno, dávno neboli. Čiže rovnako náklady na obsluhu verejného dlhu nespôsobili ten prírastok 700 mil.
Predpokladám, že práve teraz cez SMS správy si pán minister overuje, či tieto čísla sedia, ale sú zapísané, bohužiaľ, v tej hrubej bielej knihe, 145-stranovej, ktorá sa volá štátny rozpočet verejnej správy na roky 2013 až 2015. No, takže rozpočtová rezerva v návrhu rozpočtu na budúci rok, ktorú uvažujete približne v objeme 550 mil., čo a priori schvaľujem, je to veľmi dobré a rozumné, rozumné opatrenie, pretože je skoncentrovaným vyjadrením miery obáv, a nielen obáv ministerstva financií, ale myslím, že celkom objektívnych opodstatnených obáv, že ako som spomínal, svet, Európa, a Slovensko nevynímajúc, sa skutočne rútia do obrovskej ekonomickej krízy. Otázne je len, kedy to celé praskne, či to bude opäť nejaký september, ako to bolo v roku 2008, čo bude tým spúšťačom tej ekonomickej krízy, ktorá môže dosiahnuť, opakujem, výrazne väčšie rozmery, ako tomu bolo v rokoch 2008 a 2009.
No, ale pozrime sa, na čo je pripravená táto fiškálna rezerva v objeme takmer 550 mil. eur. Vláda, a tentokrát opäť veľmi oprávnene, sa obáva, že po otvorení druhého piliera, z neho jednoducho neodíde 60 tisíc sporiteľov, tak ako vláda Roberta Fica očakáva, a tak ako Sociálna poisťovňa očakáva, že z otvorenia druhého piliera získa navyše príjmy v hodnote 230 mil. eur. Z týchto obáv ste si vytvorili takúto rezervu. Tým chcem povedať, že vy ju nemáte, pán minister, celú vytvorenú len kvôli tomu, aby ste kryli dnes bližšie nekvantifikovateľné riziká, do ktorých sa rúti celý svet, a teda aj Slovenská republika. Hovorím o ekonomickej recesii a vy máte takmer polovicu spomínanej fiškálnej rezervy vytvorenú na obavy z toho, že sa nenaplnia vaše vlastné opatrenia, v tomto prípade otvorenie druhého dôchodkového piliera. Potom je pravdou, aby som bol objektívny, že máte tam sumu 313 mil. eur, kde očakávate práve negatívne dopady z vývoja reálnej ekonomiky, to znamená, že reálny výkon ekonomiky Slovenskej republiky na budúci rok bude nižší, ako hovorí najaktuálnejšia prognóza makrovýboru, fajn. A skúsme sa teraz možno zhodnúť, ak nie úplne na číslach, tak aspoň na jednom tvrdení, že medziročný nárast daňových príjmov nebude zďaleka taký, aký ste si zapísali do návrhu štátneho rozpočtu na budúci rok. Očakávate medziročné zvýšenie daňových príjmov v sume 445 mil. eur.
Ja tvrdím, že samotné zvýšenie daňových sadzieb, ale aj toho všetkého, o čom už tu od piatka počúvame, daní, odvodov, Zákonník práce a tak ďalej, môže viesť práve, že k daňovým optimalizáciám, alebo k tomu, čomu daňoví poradcovia hovoria daňové plánovanie. Teda vývozu zisku do zahraničia, optimalizácia, ktorá v preklade v tomto prípade znamená znižovanie daňových povinností, a teda aj znižovanie celkovej sumy, ktorú štátny rozpočet na príjmovej strane zdaní, vyberie. Ja tvrdím, že budeme veľmi všetci natešení, ak v budúcom roku vyberieme na daniach aspoň takú, alebo približne takú sumu, ako tomu bude v úrovni očakávanej skutočnosti pre tento rok. Vy očakávate medziročný nárast daňových príjmov o 445 mil. eur. Ak sa toto stane, že tie daňové príjmy budú výrazne nižšie, tak tvrdím, že celá fiškálna rezerva v sume 550 mil. eur bude spotrebovaná, alebo skonzumovaná.
No ak už teda vláda nechce, alebo nedokáže šetriť, čo je tiež dokázateľné na empirických dátach, pred chvíľočkou som hovoril iba o jednom jedinom porovnaní, očakávaná skutočnosť rozpočtových výdavkov pre tento rok verzus plánované, rozpočtované výdavky na rok budúci, tak ste potom mali ísť skutočne cestou zvýšenia sadzby dane z príjmu fyzických a právnických osôb, ak už teda nedokážete šetriť, ale nemali ste rušiť systém rovnej dane. Ten daňový systém by naďalej ostal jednoduchý, transparentný, hovoril som o tom, že solidárny a spravodlivý, tak ste mali dvihnúť daňové sadzby, napáchali by ste pre slovenskú ekonomiku podstatne menej zla.
Ja si spomínam, pán minister financií Kažimír, keď ste ešte ako opozičný politik opakovane presviedčali z opozičných lavíc vtedajších ekonómov koalície, či to bolo vo finančnom výbore alebo vo vzťahu, myslím, k Ivanovi Miklošovi, ste hovorili o tom, že na plošné škrty už nie je priestor, no a teraz ale robíte pravý opak. Veď v návrhu rozpočtu na budúci rok ste prišli s návrhom, znižovať nákupy tovarov a služieb o 10 % a osobné výdavky o 5 %. Tak opäť, nie je toto strata názorovej integrity? Hovorili ste, že na plošné škrty nie je priestor, a teraz ste s takýmto návrhom práve do rozpočtu na budúci rok prišli. No, ale celkom sa netešme ešte z toho, že plánujete znížiť osobné výdavky o 5 %, pretože aj tu by sme sa nemali nechať pomýliť, znižovanie platov sa totižto nebude dotýkať sudcov, prokurátorov, vojakov ani policajtov. A myslím, že neobstojí na tomto mieste tvrdenie, že vám k tomuto chýba ústavná väčšina. Stačí o ňu požiadať a opozícia vám ju určite veľmi ochotne dodá, potrebný počet hlasov, aby ste mali ústavnú väčšinu na presadenie tohto opatrenia.
Bohužiaľ, v rozpočte na budúci rok nenájdete ani zmienku o selektívnych škrtoch výdavkov, napríklad na základe analýzy pridanej hodnoty verejných služieb. Nič také v rozpočte nenájdete.
Takže pre zachovanie základných funkcií štátu, opakujem, to bol ten váš druhý argument, vôbec nebolo potrebné rušiť rovnú daň. Ide skôr o ideologické, a nie o ekonomické nevyhnutné opatrenia, na ktoré ekonomika Slovenska výrazne doplatí. Pretože zrušenie rovnej dane v kombinácii s výrazným zvýšením daňových sadzieb pre právnické osoby, hovoril o tom opäť kolega Mihál, je to viac ako o pätinu. Na svojich príkladoch uvádzal dokonca až blízko dvadsiatim piatim percentám, nie percentuálnych bodov, ale o 25 % v absolútnom vyjadrení odvedú, odvedú spomínaní vlastníci firiem viac štátu. Veď naozaj, pochopme logiku, že to výrazne podviaže ekonomický rast nielen na budúci rok, ale aj v rokoch ďalších. Povedie to k zníženiu zamestnanosti, povedie to k zvýšeniu nákladov na sociálnu záchrannú sieť, a aj vďaka zvýšeniu motivácie a sklonu podnikateľov, podčiarkujem prirodzenému sklonu podnikateľov k daňovému plánovaniu, teda k daňovej optimalizácii, to ohrozí dlhodobú udržateľnosť verejných financií.
Dovoľte, posledný, tretí váš argument hovorí o tom, že rovná daň, že takýto systém nemá žiadna z vyspelých ekonomík v Európe. Nemá, to je holý fakt, na tom sa zhodneme, ale skutočne, stojí to na hlinených nohách, to vaše porovnávanie s Nemeckom, s Francúzskom, že pozrite sa, toto sú vyspelé ekonomiky, a nemajú systém rovnej dane. Ale opäť, povedzme aj to B, jedným dychom dodajme, že vyspelé európske ekonomiky majú iné komparatívne výhody, ktorými Slovenská republika jednoducho nedisponuje. Majú kvalitnejšie podnikateľské prostredie, majú lepšiu vymožiteľnosť práva, majú nižšiu mieru korupcie, majú výrazne nižšiu mieru daňových únikov. Sú to krajiny, kde dokonca daňové subjekty platia dane, lebo majú istotu, že za ne dostávajú kvalitné verejné služby. Toto, bohužiaľ, nie je prípad Slovenska, a navyše, aj toto už tu dnes odznelo, Slovensko nesúťaží pri získavaní priamych zahraničných investícií ani s Francúzskom, ani s Nemeckom, ale súťažíme s Poľskom, s Českou republikou, s Maďarskom, niekto tu dnes spomínal dokonca Rumunsko, Bulharsko.
Dovoľte mi ešte jednu krátku poznámku na záver na európsku tému. Už som hovoril o tom, že čoraz hlasitejšie zaznievajú návrhy na harmonizáciu už nielen daňových sadzieb európskej dvadsaťsedmičky, ale postupne sa objavujú aj návrhy na harmonizáciu, teda nielen daňového základu, ale aj daňových sadzieb.
Takýto iniciatívny návrh Európskej komisie na harmonizáciu základu dane z príjmov právnických osôb bol hodnotený dokonca slovenskou odbornou verejnosťou v rámci mnohým z vás známeho projektu HESO, čo bolo hodnotenie ekonomických a sociálnych opatrení, a takýto návrh európskej dvadsaťsedmičky, ktorý pochádza z roku 2005, bol označený ako druhé najhoršie opatrenie roka 2005, čiže v rebríčku najhorších, to znamená podnikateľské prostredie najviac poškodzujúcich opatrení, a opatrenie, ktoré znižuje dokonca konkurencieschopnosť celej európskej dvadsaťsedmičky, takéto opatrenie na harmonizáciu daňových základov zvíťazilo v projekte HESO ako druhé najhoršie opatrenie roka 2005.
Bohužiaľ, diskusia pokračuje ďalej, a už nehovorí len o harmonizácii daňových základov, ale aj o harmonizácii daňových sadzieb. Ak by došlo čo i len k harmonizácii daňových základov, tak sa skúsme zhodnúť na tom, že s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou to budú daňové základy, ktoré sú podobné daňovým základom Spolkovej republiky Nemecko alebo vo Francúzsku. To nebude daňový základ taký, aký ho dnes poznáme zo slovenskej daňovej legislatívy. Čo by to znamenalo? Výrazne by sa v takomto prípade rozšíril teda celý ten daňový základ, čo by opäť znamenalo, že podnikatelia, právnické osoby odvedú na daniach aj pri nezmenenej daňovej sadzbe väčší objem peňazí. Navyše by to znamenalo, že mali by sme daňovú legislatívu, ktorá by teda skutočne sa blížila tej daňovej legislatíve v Nemecku alebo Francúzsku, ktorá by mala oveľa väčší počet výnimiek, pribudlo by výnimiek, pribudlo by v daňovom systéme, teda celý daňový systém by sa stal výrazne komplikovanejším.
No a v koncovke, ak by pristúpilo okrem harmonizácie daňových základov aj k harmonizácii daňových sadzieb, tak by sa s pravdepodobnosťou opäť hraničiacou s istotou zvyšovali aj na Slovensku daňové sadzby.
A je pravdou, že keďže už Slovenská republika stratila menové nástroje, nástroje menovej politiky svojím vstupom do eurozóny, ak by sme teraz stratili aj nástroje fiškálnej politiky a daňovej politiky, tak potom schopnosť Slovenskej republiky realizovať hospodársku politiku by bola takmer nulitná.
Mne je veľmi ľúto, pán minister financií, že takzvaná Brusel friendly, alebo Bruselu naklonená politika strany SMER - sociálna demokracia v tejto oblasti je zjavná.
Ak dovolíte, odcitujem opäť vášho predsedu a premiéra Roberta Fica zo septembra roku 2011. Pre denník Pravda povedal, niekedy je dobré si tak občerstviť, čo z politických lídrov kto kedy povedal, a opäť sa vrátiť k tej definícii názorovej integrity. Tak teda Robert Fico pre Pravdu v septembri 2011 hovorí: "Ak chceme aby eurozóna bola stabilná, bude to chcieť ešte väčšiu mieru integrácie ako teraz." Fajn, s tým naprosto možno súhlasiť. Ale on pokračuje ďalej: "A je jedno, či to nazveme harmonizáciou daní, alebo to nazveme európskou vládou," počúvajte dobre, "je jedno, či to nazveme harmonizáciou daní, alebo európskou vládou, musíme sa viacej zoceliť." Nuž, good luck v takomto zoceľovaní sa politických lídrov nielen na Slovensku, ale aj v ostatných členských krajinách eurozóny.
Keďže pripravenosť SMER-u odovzdať celú ekonomickú politiku Bruselu je skutočne neochvejná, ako som to teraz podložil citátom premiéra Roberta Fica, je preto žiaduce, aby strany napravo od stredu opäť k uvedenej téme zaujali jednoznačný politický postoj aj za cenu takú, že prienik názorov piatich stredopravých strán možno bude trošku menší, ako je sólo názor každej z tých uvedených piatich strán.
Je potrebné, aby na Slovensku opäť vznikla politická sila, ktorá sa takejto politike dokáže vzoprieť.
Ak dovolíte, pán minister, ešte úplne na záver, ja som sľúbil, že ten môj príspevok bude skutočne o konštatovaní, že daňové systémy krajín dokážu byť nástrojom konkurencieschopnosti. Dokonca nástrojom, ktorý pomáha, ako som hovoril, znižovať rozdiely v ekonomickej úrovni, rozdiely vo výkone ekonomík jednotlivých regiónov v Európskej únii. Dokonca mnohí ekonómovia konštatujú, že takého vyrovnávanie cez takýto nástroj konkurencieschopnosti, akým je daňový systém, že je častokrát výrazne efektívnejšie ako cez spomínané eurofondy.
Írsky inštitút daňovej politiky, a teraz sa všetci podržte, pripravil takúto štúdiu, veľmi zrozumiteľnú štúdiu, ktorá hovorí, ktorá sa nazýva Írsky daňový systém ako konkurencieschopná výhoda, alebo teda výhoda prinášajúca zvýšenie konkurencieschopnosti. Táto štúdia vznikla v roku 2005, vznikla v období, kedy v Írsku bola korporátna daň 12,5 %. Pri korporátnej dani 12,5 percenta, teda dane z príjmu právnických osôb, sa inštitút pre daňovú politiku v Írsku zapodieval tým a lámali si tam všetci hlavy tým, ako urobiť írsky daňový systém ešte viac konkurencieschopným, pretože daňový systém môže byť rovnakou konkurenčnou výhodou pre krajinu ako kvalifikovaná pracovná sila, ako nerastné suroviny, ako inovačné centrá, ako hovorí Ivan Mikloš, talenty, ako zahraničný kapitál, rovnakou konkurenčnou výhodou pre krajinu môže byť aj daňový systém, a to je práve to, čo idete rušiť.
Štúdia je plná návrhov, ktoré pojednávajú o tom, ako zvýšiť konkurencieschopnosť Írska v daňovej legislatíve v globalizujúcom sa svete, a to pri korporátnej dani 12,5 %.
Teda ak urobíme Slovensko konkurencieschopnejším, potom zvíťazíme všetci. Preto nerušte, pán minister financií, to, čo funguje a čo Slovensko robí konkurencieschopnejším. Lebo porazení v takomto prípade budeme opäť, bohužiaľ, všetci.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené dámy a páni, ja som už v piatok vystúpil v rozprave k rovnej dani a dnes by som rád povedal pár slov k tomuto pripravovanému zákonu v širších súvislostiach.
Najprv v krátkosti k tomu, čo už odznelo v piatok, vravel som o tom, že jediná funkcia daní je výber peňazí, tie ostatné funkcie sú skôr teoretické a ukázali sa ako málo efektívne, a preto je nutná optimalizácia práve podľa výberu daní. Keď sa optimalizuje daňový systém, mení, keď sa zasahuje do daňového systému, tak stále treba mať na pamäti, koľko to prinesie, lebo tam spočíva riziko. Samozrejme, že pri tejto optimalizácii sú rôzne faktory, ako sadzby v okolitých krajinách, daňová spravodlivosť a tak ďalej.
Jeden z týchto faktorov je aj takzvaná Lafferova krivka, ktorá vraví, že nemôžete dane donekonečna dvíhať bez toho, aby pri nejakej sadzbe nezačal pokles, a vždy je potom diskusia o tom, že čo je tá optimálna sadzba, za ktorou už začína pokles výnosov dane z príjmu. Tento pán Laffer, keď tvoril svoju krivku, vychádzal z päťdesiatich percent, ale dnes je to maximálne dvadsať a možno už aj menej. Je to dané aj tým, že úspešnú rovnú daň, ktorá bola zavedená na Slovensku počas druhej Dzurindovej vlády okopírovali všetky, prakticky všetky okolité štáty a dnes má Česko 19-percentnú daň, Maďarsko 19 %, Poľsko 19 % a takisto aj Ukrajina, ktorá dokonca o rok plánuje zníženie na 16.
Okolité štáty okopírovali úspešný model Slovenska preto, lebo sa osvedčil. Daňový systém, ktorý Slovensko svojou daňovou reformou v roku 2004 zaviedlo, bol postavený na štyroch princípoch, Jozef Kollár to tu už dnes spomínal, spravodlivosť, neutrálnosť, jednoduchosť a účinnosť. Tieto štyri princípy sme sa snažili v maximálnom rozsahu dodržať vtedy v roku 2003, keď sme robili, pripravovali na ministerstve financií spolu s Ivanom Miklošom daňovú reformu. Výsledok bol, že optimálny daňový systém zdaňuje všetky subjekty, všetky druhy príjmov a všetky výšky príjmov jednou jedinou sadzbou a robí to presne jedenkrát. Toto je základ daňového systému, ktorý sme na Slovensku doteraz mali. Dovolím si povedať, že Slovensko má najrovnejšiu rovnú daň na svete, inými slovami, dnes ešte máme jednu jedinú sadzbu, sme snáď jediná krajina na svete, ktorá naozaj dôsledne akékoľvek príjmy zdaňuje jednou jedinou sadzbou a to je 19 %. Toto je obrovská konkurenčná výhoda, i keď, bohužiaľ, naši kolegovia zo SMER-u to takto nevnímajú.
Daňová reforma, ktorá bola v roku 2004 zrealizovaná, priniesla skutočné úspechy. Tým, že sme dôsledne zdanili všetky príjmy iba jednou jedinou sadzbou a presne jedenkrát, sa dostalo Slovensko na prvé miesto v tabuľke daňovej konkurencie spomedzi asi 30, alebo 40 krajín, relevantných krajín sveta.
Dopad na podnikateľské prostredie bol už rok po zavedení daňovej reformy ohurujúci. Skutočne všetci, aj tvorcovia daňovej reformy boli zaskočení a prekvapení tým, aké efekty malo zavedenie rovnej dane.
Ešte v roku 2003, čiže rok pred zavedením rovnej dane, bol základ dane všetkých právnických osôb, to znamená suma, ktorú priznali všetky právnické osoby 116 mld. korún, a už dva roky neskôr, za rok 2005, s tým, že v roku 2004 bola tá rovná daň zavedená a treba jednoducho určitú, určitú dobu na adaptáciu, tak už v roku 2005 bol tento základ dane o 90 % vyšší. Behom dvoch rokov sa takmer zdvojnásobil základ dane. Toto nie je ničím iným spôsobené ako rovnou daňou. Samotný výnos dane napriek tomu, že sadzba bola znížená z 25 % na 19, samotný výnos dane stúpol o 44,5 %, konkrétne z 29 na 42 mld. korún.
Zároveň ale sa aj ukázalo, treba na to pomerne náročné prepočty, že rovná daň je solidárnejšia ako tá, ktorá tu bola do roku 2003. Počuli sme to aj od Jozefa Kollára, ktorý teda vravel, že do roku 2003 50 % tých nízkopríjmových daňovníkov platilo 14 % z výnosu dane a teraz po roku 2004 im platia iba 4 %. Samozrejme sú na to aj komplexnejšie čísla, ukazovatele, koeficienty, najznámejšie sú Giniho koeficient a Kakwaniho index, ktoré jasne potvrdzujú, toto nie je o tom, že ľavica, pravica, toto je o tom, že dva plus dva je štyri. Tieto čísla jasne potvrdzujú, že daňová reforma, respektíve, že rovná daň je solidárnejšia.
Toto všetko som v piatok hovoril, nemám teda moc veľký dojem, že by to zanechalo nejaké stopy na našich kolegoch zo SMER-u, a keď dôjde na hlasovanie, tak zrejme všetci budú tlačiť gombíky, tak ako im bude povedané.
Ale chcel by som dnes upozorniť na inú vec. Chcel by som upozorniť na mimoriadne nebezpečnú kombináciu rôznych faktorov, ktoré pôsobia spolu a ktoré robia nebezpečnými tieto zmeny. Tak po prvé, ako už vieme, fyzické osoby budú nad určitú hranicu, nad 3 300 eur platiť vyššiu daň. Už nebudú platiť 19 %, ale 25. Samozrejme, že tieto fyzické osoby sa budú snažiť v rámci svojich možností vyhnúť dani. Ďalšia vec je, že zavádza sa takzvaná registračná daň na autá. Zrazu budeme platiť až o 3 000 eur viac, keď niekto si chce kúpiť auto. Poplatky na stavebné povolenie budú na halu, ktorá je povedzme 100 krát 60 metrov, nejaká výrobná hala, zrazu tieto poplatky budú 50-krát vyššie. Alebo napríklad budeme platiť zdravotné odvody z dividend vo výške 14 %, i keď malo by to byť len 10 a z nepochopiteľne vysokého základu. No a samozrejme, k tomu dôjde to, že pre právnické osoby daň už nebude 19 %, ale výrazne sa priblíži k tomu, čo bolo predtým, to znamená, že bude 23 %. Zároveň minister financií oznámi v budúcnosti možno o rok, o dva, znížime na 21 %. K tomu dôjde ešte Zákonník práce, o ktorom som už hovoril, alebo nejaká pripravovaná daň z finančných transakcií, napriek tomu, že okolité krajiny neplánujú takúto daň zaviesť.
Čo toto spôsobí. Skúste si predstaviť, čo spôsobí, keď nespravíme jedno negatívne opatrenie, jedno opatrenie, ktoré je voči podnikateľskému prostrediu negatívne, ktoré zhoršuje podnikateľské prostredie, ale spravíme týchto opatrení sedem naraz. Nikto, nikto nevie v tomto štáte povedať, čo spraví kombinácia týchto opatrení. Áno, dá sa odhadnúť, čo spraví každé jedno opatrenie samo osebe. A dá sa to aj približne vyčísliť, ale nedá sa vyčísliť tá interakcia, to vzájomné pôsobenie týchto opatrení. To jednoducho je nemožné a toto je mimoriadne nebezpečné na tých návrhoch, ktoré predkladá strana SMER, že my nevieme, kam ideme. Toto, čo strana SMER pripravila, je smrteľný kokteil.
Zo všetkých týchto opatrení, spomenul som iba sedem, žiadne nie je také, že by výrazne poškodilo ekonomiku, ale všetkých sedem spolu a navyše v tej vzájomnej súhre, v tej interakcii dá, toto dá ekonomike vážne zabrať. To, že výnos daní z príjmu má budúci rok stúpnuť o 455 mil. eur, ako pán minister financií dúfa, alebo iba o 370, aké sú najnovšie odhady, to je len zbožné želanie. Toto nebude preto, lebo pri výpočte dopadov na štátny rozpočet bolo každé jedno opatrenie hodnotené samostatne. Nebola zohľadnená interakcia týchto opatrení.
Uvediem vám jeden príklad. Keď právnickej osobe, povedzme nejaký malý podnikateľ, ktorý má malú firmu, keď mu zdvihnete daň z 19 na 23 %, tak netvrdím, že takýto človek tú firmu okamžite zavrie. On možnože si zanadáva, ale, a bude sa snažiť v nejakom možnom rozsahu svoj zisk optimalizovať, ale firmu nezavrie, bude podnikať ďalej, lebo veď z niečoho chce žiť. Keď ale takémuto človeku zároveň okrem toho, že mu zdvihneme daň z príjmov právnických osôb z 19 na 23 %, keď zároveň mu povieme, že budeš ešte z toho zisku platiť ďalšiu daň vo výške 14 %, a nazveme to zdravotné odvody, a nedovolíme ti to zúčtovať s tvojimi inými príjmami, tak vlastne tomuto človeku zdvíhame daňové zaťaženie z 19 na 32-33 %, a robíme až do výšky 100 tis. eur ročne. Tam sa nachádza drvivá väčšina právnických osôb.
A teraz už ten človek si povie, ja síce podnikanie nezabalím, ale začnem možno spolupracovať s nejakou poradenskou firmou, ktorá mi bude účtovať za rôzne marketingové štúdie, alebo za právne služby, alebo za jedno čo, zhodou okolností takáto firma bude sedieť niekde na Cypre, alebo v nejakej inej krajine, kde sa budú tešiť, že na Slovensku sa našlo dostatočne veľa krátkozrakých ľudí, ktorí nám pekne sem nahnali takýchto rôznych daňovníkov.
Štát vtedy nepríde len o tie 4 percentá, ten rozdiel medzi 19 a 23 %. Štát príde ešte aj o tých 19 % a aj o celý zisk. Ten skrátka bude preč. Preto sú tieto návrhy také nebezpečné. Tá kombinácia jednotlivých zlých návrhov robí celkový návrh nebezpečný. V roku 2008 vtedajší minister financií Ján Počiatek, bolo to presne v októbri, tak ako teraz, čiže štyri roky dozadu, vychádzal pri návrhu štátneho rozpočtu z rastu HDP 6,5 percenta. To bolo vtedy zbožné želanie, nemalo to s realitou nič do činenia. Ako sme neskôr uvideli, tak HDP nerástlo o 6,5 percenta, ale pokleslo o 4,7. Ale už v októbri bolo jasné, že to 6,5 nikdy nebude, a zodpovedný hospodár by v živote takéto hausnumerá nenapísal do štátneho rozpočtu. Toto bol ten vrcholne nezodpovedný prístup Jána Počiatka, ktorý teda, mimochodom čistý pravičiar, a vo všetkých otázkach zdanení má zaručene rozumný názor, presne takisto ako je terajší štátny, nie, ospravedlňujem sa, bývalý štátny, ale terajší minister financií, takisto čistý pravičiar, ale zrejme z nejakého titulu straníckej ideológie tu musí rozprávať takisto tie veci o tom, ako tých bohatých treba zdaniť. Zdaňte bohatých, je to, máte na to mandát, je to vaša ideológia, alebo teda nejaká akože musí byť ideológia, ale robíte to najhorším možným spôsobom, robíte to tak, že uškodíte ekonomike, a tie príjmy nebudú. Nebudú vyššie o 450 mil., nebudú vyššie o 370 mil., budete môcť byť radi, pán minister, keď budú také, ako sú dnes. Samozrejme, o to vyššie budú dlhy.
Ja vám veľmi pekne ďakujem.