Ďakujem pekne, pán predseda a vážený pán minister, ctené kolegyne, kolegovia, myslím si, že aj už v prvom čítaní sa viedli dosť emotívne diskusie o návrhu tohto zákona, vzhľadom aj k jeho genéze a vývoji počas niekoľkých rokov. Aj k tomuto môjmu predrečníkovi ešte by som snáď dve poznámky iba. Skutočne si myslím, Igor, že bolo by rozumné a veľmi dobré a veľmi prospešné pre všetkých ľudí, keby vedeli, v ktorom obchode sa predáva koľko domácich výrobkov. Táto myšlienka určite nie je na zahodenie, je treba nájsť cestu, ako ju dostať do života. Otázka ale stojí a myslím si, že práve tu narazíme na prvý základný problém, že čo vlastne tento návrh zákona o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahov, ktorými sú potraviny, chce riešiť. A to je ten boj nepriateľov tohto zákona, ktorí chcú mať voľné pole pôsobnosti, ktorí si myslia, že na Slovensku je možné robiť všetko, to čo nie je v žiadnych iných krajinách svojim spôsobom povolené, a preto vlastne tento zákon sa vygeneroval počas svojej existencie do doby, že vlastne len rieši vzťahy, rieši korektnosť obchodného vzťahu. Účel tohto zákonu je urobiť určité korektné pravidlá obchodovania s potravinami, keďže sa zneužíva dominantné postavenie a v tých zmluvách sa nachádzajú veľmi nekorektné ustanovenia, ktoré si obchodné reťazce vynucujú z titulu svojej sily.
A celá kritika aj zahraničia, aj Bruselu, aj domácich kritikov sa vzťahuje k tomu, že my chceme stanovovať podiel domácich potravín na pultoch, čo tento zákon v žiadnom svojom ustanovení, v žiadnej svojej čiarke ani bodke nehovorí. A pochopiteľne, podľa európskych pravidiel a smerníc ani nemôže hovoriť, koľko percent domácich výrobkov má byť na akomkoľvek pulte, keďže sme členom Európskej únie a sme na jednotnom trhu Európskej únie a podieľame sa aj na spoločnej poľnohospodárskej politike.
Čiže myslím si, že by sme nahrali práve týmto kritikom, ktorí by mohli svojím spôsobom zneužiť tú dobrú myšlienku, informovať občanov, že koľko je vlastne tam domácich potravín, že by to sťahovali do toho, že tento zákon vlastne chce riešiť otázku, koľko domácich potravín má byť na pulte a svojím spôsobom navádzať k tomu a znevýhodňovať tých obchodníkov, ktorí by mali menší podiel domácich potravín, ako iné obchody. A to už zažili sme nejaké nóty v tejto oblasti, kde boli snahy, ale aj boli snahy určitých úradníkov z Bruselu práve túto vec kritizovať a hovoriť, že narúšame pravidlá voľného obchodu, narúšame pravidlá ochrany investícií a všetko možné proste, čo s tým súvisí.
Takže ak hovorí pán kolega Kuffa, že nie je rozumné doťahovať sa o to, čo slovenský výrobok je, myslím si, že ministerstvo pôdohospodárstva už zadefinovalo, myslím, že v zákone o odbytovom fonde, ktorý sme mali schvaľovať, čo vlastne slovenský výrobok je, aby bolo jednoznačne povedané, čo je slovenský výrobok a nepočúvali donekonečna pána Simona, že či dánska sviňa a slovenská klobása je slovenský výrobok. A ja mu zopakujem, že ak tá sviňa vyrastie na Slovensku a vlastnia tú farmu Dáni, tak ja to považujem za slovenský výrobok, lebo konzumuje slovenské obilie a slovenskú pracovnú silu a slovenskú energiu. A mne je úplne jedno, kto tú farmu vlastní, či ju vlastní Dán, alebo ju vlastní Slovák, je to slovenský výrobok, lebo je na Slovensku vyrobený, ale už sme to počuli tisíckrát z jeho úst, že či z dánskej svini je slovenská klobása. Ak je vyrobená na Slovensku, je to slovenská klobása, pán Simon.
A pán kolega Kadúc, ak hovoríte o zanedbateľných nedostatkoch tohto návrhu, obával by som sa práve toho, čo som povedal, lebo narazíme na metodiku. Ak je, a myslím si, nebude ani kde priestor alebo v ústnom vystúpení, ak by ktosi zadefinoval aspoň zrozumiteľne, akou metodikou by bolo treba merať to, že aké percento tých domácich výrobkov na tom-ktorom pulte sa nachádza. Ešte si to viem predstaviť, ale v tomto prípade baviť sa o tom, aby obchodné reťazce zverejňovali ich obchodné tajomstvo, ktoré je vlastne, aký podiel predaja majú tam alebo onam, myslím si, že by sme narazili asi na nejaké tiež predpisy Európskej únie a že by to tu bola veľká kritika, ak by sme chceli od nich zverejňovať informácie, ktoré nemusia zverejňovať, lebo niektoré musia zverejňovať v obchodnom vestníku, musia zverejňovať svoje účtovné závierky a tak ďalej, ale nie všetko sa zverejňuje a hlavne nie všetko o svojich obchodných partneroch a hlavne nie, odkiaľ nakupujú, aký tovar nakupujú.
Čiže toto je, toto je vážny problém, ktorý, si myslím, pri tomto návrhu, pri tomto pozmeňovacom návrhu ohľadne metodiky, ako to stanoviť, aké percento tam postaviť a ako to vlastne urobiť a čo zverejňovať.
Ctené kolegyne, kolegovia, ale nechcem vo svojom vystúpení teraz hovoriť o zákone ako takom, o jednotlivých ustanoveniach, aj keď kolega Chren sa usmieva a chce sa vlastne dostať do tej podoby, že áno, že ten návrh je dobrý, lebo hovorí o obchodných reťazcoch nad 10 miliónov euro a že určitý obchodný reťazec, ktorý mu pripravuje jeho vystúpenia a on ich tu číta, tak práve hovorí to, že treba tam presadiť, aby to bolo 10 miliónov euro, lebo sa to nebude týkať tohto obchodného reťazca a presne, pán kolega Chren, viem, kto vám to pripravoval, tie vaše vystúpenia a ja som s tým pánom niekoľko razy rokoval, aj som mu to povedal, že som ho počul v pléne Národnej rady, lebo už tak dlho sa venujem tomuto zákonu, že už keď niekto povie vetu, tak viem asi, z ktorých úst to vyšlo.
Takže ak budete vystupovať, možno je dobré hovoriť aj svoje myšlienky, alebo potom definovať autora, keď čítate kohosi pripravené vystúpenie, ale v tomto prípade to, čo odznelo z vašich úst, zatiaľ bolo pripravené vystúpenie a ten pán sa tomu nejako nebránil, len povedal, že pripravoval nejaké podklady, lebo nechcel povedať, že áno, som to napísal a som to prečítal. Potom vám nie je jasné, ako čo v tom zákone je napísané, lebo možno zákon ste nečítali a potom čítate len úryvky z toho, čo vám predložia práve kritici zákona, ktorí to vidia zo svojej strany a potom, keď som vám definoval tie jednotlivé body, ktorých ste polovicu bodu prečítali a druhú polovicu nie, tak potom to vypadá tak skreslene. Tak skúste to prečítať v zákone a potom to, čo vám napísali, a skúste to zhodnotiť svojím vlastným rozumom a možno prídete k záveru, že ten zákon v podstate je dobrý.
Ale som sa, keď som sa pripravoval na to vystúpenie, tak som sa vlastne zamýšľal nad tým, ako fungujú vzťahy medzi jednotlivými partnermi práve v obchodnom vzťahu, kde sú obchodníci, kde sú spracovatelia a kde sú poľnohospodári ako prvovýrobcovia. A prvá otázka ma napadá, čo hrá v prospech obchodu na našom trhu? Tak, keď to zadefinujeme, tak niekoľko bodov.
Za prvé ponuka prevyšuje dopyt. To znamená, že obchod si môže vyberať z rôznych možností. Tovaru je oveľa viac, ako je možné reálne predať.
Po druhé odohráva sa konkurenčný boj medzi výrobcami a rovnako tak o zákazníka bojujú aj obchodné systémy navzájom.
Za ďalšie, ekonomická situácia na Slovensku sa zlepšuje len veľmi pomaly. Kúpna sila je brzdená vysokou nezamestnanosťou, značná časť obyvateľstva má prostriedky len na pokrytie svojich základných životných potrieb.
Za ďalšie, pri nedostatku zdrojov u ľudí je veľmi ťažko presvedčiť občanov, aby prednostne kupovali slovenské výrobky napriek snahám, napriek snahám je to dlh, je to beh na dlhú trať a ako sme sa rozprávali o svete, že je potrebné urobiť veľmi veľa práce vo svete, stále je to beh na dlhú trať.
Za ďalšie, je to voľný obchod v rámci Európskej únie. Stavia proti sebe do priameho konkurenčného stretu vyspelú časť Európy s lepšie dotovaným poľnohospodárstvom a technicky dokonalejším potravinárstvom s podstatne nižšie dotovaným poľnohospodárstvom na Slovensku, pričom sa v podstate zastavil aj prísun pomoci európskych zdrojov do potravinárstva v oblasti eurofondov v tomto období.
Za ďalšie, národné obchodné reťazce, ktoré ovládli veľkú časť domáceho trhu spolu s nadnárodnými výrobnými korporáciami s prispením liberálnych zákonov Európskej únie, dusia domácu výrobu a vymedzili jej priestor, ktorý nedáva ani najmenšie predpoklady na jej rozvoj.
A za ďalšie, väčšie domáce reťazce, ako je COOP a CBA, sa proti tlaku nadnárodných obchodných systémov bránia tak, že prakticky prebrali ich obchodné praktiky a voči dodávateľom si vynucujú plnenie, ktoré výrobcov taktiež oberá o zdroje potrebné na rozvoj.
Keď si položíme otázku, kto toto postavenie, čo hrá v prospech obchodu, vlastne môže prežiť? Brániť sa tomuto tlaku vlastnými silami môže iba firma, ktorá je skutočne konkurencieschopná a má výrobky, ktoré pre svoju výnimočnosť môže ponúknuť aj do zahraničia. Áno, to naozaj funguje a zo svojej praxe to môžem potvrdiť. Povedať nie a nepochovať tým vlastnú firmu, musí byť v dnešnej dobe tou najväčšou métou každého výrobcu. Môže prežiť len ten, kto si môže dovoliť povedať nie. A nič tak nepodráždi silných odberateľov, ako toto zázračné slovo.
Rozdiel medzi zahraničnými a domácimi sieťami je len v tom, že tie domáce si to dlho pamätajú. Asi preto, že v nich bežia alebo je nižšia fluktuácia. Sú však produkty, ktoré sa nedajú vyviesť, aj keby boli tými najlepšími na svete. Historicky sú viazané k domácej spotrebe. Čo potom vlastne urobiť? Potom treba hovoriť áno. V záujme prežitia treba hovoriť áno. Producenti potravín musia potierať zdravý rozum a zabudnúť na všetko, čo sa naučili na hodinách ekonomickej vedy. Pracujú s 15-percentnou maržou, ale akcie 2+1 zadarmo majú zachrániť aspoň náš, ich malý trhový podiel, to znamená, že ak len akcia je 2+1, už mimo 15-percentnej marže, s ktorou pracujú. Veď ľuďom treba dať prácu, a keď bude klesať náš trhový podiel, práce bude čoraz menej. Prepúšťanie si nemôžu dovoliť, lebo okrem toho, že by získali zlú povesť, nie je to až tak lacný špás. Takže radšej žijú v ilúzii, že možno bude aj lepšie a požadujú od ľudí vyššie výkony, viac invencie a vyššiu profesionalitu. Keby na konci tohto snaženia bola odmena, tak je to všetko v poriadku. Lenže za tou odmenou je zase len prežitie a roky plynú. Nadhodnota sa realizuje tam, nerealizuje tam, kde vzniká, ale inde. Sú v začarovanom kruhu.
Aby sme prijali a vôbec mohli nadefinovať nejaké závery či opatrenia, pozrime sa na to očami predajcu. Podniká legitímne, investoval, zamestnáva ľudí, platí dane, priniesol vyššiu kultúru predaja, bohatý výber pre spotrebiteľa. Svoje snaženie motivované dosahovaním zisku realizuje v konkurenčnom prostredí rovnako zameraných subjektov. Robí všetko pre to, aby prilákal zákazníkov. Nakupuje to, čo mu vynáša, praktizuje marketingové aktivity. Proti ničomu z vyššie menovaného sa nedá namietať a každý normálne uvažujúci človek by mal oceniť význam obchodu ako základného článku dobre fungujúcej spoločnosti. Zlomový a protispoločenský krok, ktorý obchod uplatňuje v boji o zákazníka, spočíva v tom, že neprimeranými prostriedkami núti svojich dodávateľov, aby sa podieľali na boji o ich zákazníka. Podčiarkujem slovo, význam ich zákazníka. Zákazník pre výrobcu nie je veľkoobchod či maloobchod, s ktorým uzatvára zmluvné vzťahy. Nemôže to byť priamo spotrebiteľ, lebo spotrebiteľ je priamym obchodným partnerom obchodníka. Platí to napriek tomu, že v konečnom dôsledku každému výrobcovi ide predovšetkým o spotrebiteľa a jeho spokojnosť.
A túto skutočnosť ako prvé veľmi šikovne využili obchodné reťazce. Hovoria: "Ak vám ide o zákazníka, tak o neho bojujte spolu s nami." A výrobcovia naleteli ako včely na med. A všetci do jedného bojujú proti sebe a paradoxne zároveň aj proti sebe samým. Výrobcovi bolo jedno, či svoj produkt predá prostredníctvom Billy alebo Kauflandu. Ak však podporí Billu, zároveň si zhoršuje pozíciu v Kauflande. Ak nepodporí nikoho, nepredáva, lebo predáva konkurencia, ktorá tak urobila. Ak podporí všetkých, akurát sa zbavuje peňazí, lebo trh má len jednu kapacitu.
Na tomto vidieť, čo je príčinou bludného kruhu, v ktorom sú výrobcovia. Obchodné reťazce medzi sebou nebojujú kvalitou služieb, ale hlavne výškou zľavy, ktorú si vybojovali u výrobcu. Znamená to, že priamo vťahujú výrobcu do súťaže, v ktorej je jeho súperom iný reťazec. To je však pre výrobcu kontraproduktívne, lebo pre výrobu je každý slušný odberateľ partnerom, bez ktorého sa z objektívnych dôvodov nevie dostať k spotrebiteľovi.
V záujme toho, v záujme koho a potom sa potom výrobca ocitá v tomto kolotoči? Ide tu skutočne o spotrebiteľa? Áno, ale až v druhom rade. V prvom rade musia byť uspokojené záujmy predajcu a tie pre predajcu pohodlne zabezpečia výrobcovia vo vzájomnom konkurenčnom boji. Vyhráva ten, kto vie poskytnúť viac. Malý zákonite prehráva, lebo okrem bezkonkurenčnej ceny a vysokej kvality už viac dať nevie. Žije v ilúzii, že ho predsa musí, že mu predsa musí stačiť, aby sa jeho tovar dostal k spotrebiteľovi, ktorý by si rád kúpil. Ono to ale tak v praxi u nás nefunguje. Bude za daných okolností obchodník hľadať rezervy vo svojej práci? Bude pracovať efektívnejšie, ako jeho konkurent, aby mohol znižovať svoju maržu a poskytol svojmu zákazníkov nižšiu cenu? Bude vynakladať prostriedky na odborný personál, ktorý uľahčí zákazníkovi nákup a odborne mu pri nákupoch poradí?
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že by to bolo zbytočné. Dodávatelia potravín, okrem obsluhy pokladní, sa postarajú o všetko. Všetky tieto služby v obchodných reťazcoch zabezpečujú dodávatelia potravín. Takto sa dostali do stavu, ktorý vyznieva až komicky. Najatí zástupcovia výrobcov vykladajú tovar do regálov, starajú sa o jeho uloženie, pričom si neraz robia napriek, aby získali lepšie pozície. Planéta Zem dostáva zabrať, keď obchodník v snahe minimalizovať svoje zásoby, objednáva naraz len toľko tovaru, aby tento za pomoci dokladačov výrobcu uložil priamo do regálov a o dva dni si objednávku zopakuje. Deje sa to preto, lebo objednávky negeneruje pracovník predajcu podľa skutočného predaja. V záujme úspor na personálnych nákladoch túto objednávku generuje počítač. Počítač to robí veľmi presne a v pravidelných intervaloch. Chybou je však to, že počítač sa riadi programom a nie aktuálnymi potrebami zákazníkov. Na zmenu programu počítača sú však potrební ľudia a tí sú v tejto profesii pomerne drahí, takže ich je málo a na dianie na pultoch reaguje až na kritiku dodávateľa, že je regál sústavne prázdny, a to aj so značným časovým posunom. Táto vec však trápi hlavne dodávateľa, nie predajcu, lebo poplatky za regál, prípadne za akciu bohate pokryjú pomyselné straty z toho, že tovar sa na pulte nenachádza. Obvykle to rieši tabuľkou - "Prepáčte, tovar je vypredaný." Pritom u výrobcu tovar leží na sklade a čaká na objednávku.
Ako hlboko sme klesli, keď nie cena a kvalita tovaru je tým rozhodujúcim kritériom pre jeho zaradenie do predaja, ale najhlavnejším je zalistovať si poplatok. Výška tohto poplatku je tak vysoká, že ak sa výrobcovi vrátia prostriedky do jedného roka, považuje to za veľmi dobrú investíciu. Pritom v skutočnosti tieto peniaze nejdú na skvalitnenie služieb pre zákazníka v existujúcej sieti, ale na ďalší rozvoj siete, ktorej jediným cieľom je postaviť ďalšie hypermarkety či menšie formáty a poraziť konkurenciu. Teda nie kvalitou služieb, ale tým, že na sto metrov od konkurencie vyrastie nový stánok budúceho blahobytu občanov s rovnakými službami.
Nové obchody, to sú nové príležitosti. Pre samosprávy, ktoré konečne dobre speňažia lukratívne pozemky, sú to príležitosti aj pre stavbárov, elektrárne, plynárne a vytvoria sa ďalšie pracovné miesta. Všetko pekné a pre blaho občana. Problém je však v tom, že v týchto obchodoch sa bez zmeny doterajšieho systému a praktík obchodu len ďalej a viac zaťahujú mraky nad slovenským poľnohospodárstvom a potravinárstvom.
Nastáva tu otázka, či robíme dobre alebo zle, keď predkladáme návrh o nepriamych podmienkach v obchodných vzťahoch. Táto téma tohto zákona o obchodných vzťahoch polarizuje vzťahy medzi odvetviami, ktoré by mali spolupracovať a pracovať v prospech občanov. Je to tak ďaleko, že aj medzi potravinármi sú jedni za a druhí sa boja, že zákon sa opäť postaví proti výrobcom. Pravdu majú možno obaja. Pravdou je, že ak zákon bude platiť na Slovensku, bude sa dať legitímne obísť cez maďarský Komárom, pomôže nám to len ako nástroj ďalšieho riešenia, nie ako riešenie. Konečným cieľom musí byť ale taká právna úprava, ktorá bude prejavom politickej vôle celého európskeho spoločenstva a všetci vieme teraz, že je to absolútna fikcia. Bohaté štáty nepôjdu proti sebe, najmä nie, keď doma vedia nekalým praktikám kohokoľvek čeliť fungujúcimi demokratickými mechanizmami a patriotizmom občanov. Prijatie zákona však bude dobrým signálom, že u nás nie je všetko v poriadku. Obchod sa bude brániť a bude hľadať právne legitímne cesty ako zákon obísť. S tým už skúsenosť máme. Preto sa dá aj s určitosťou predvídať, že bude potrebné zákon neustále novelizovať. Dôkazy o tom budú podporné pre riešenie na pôde Európskej komisie. Čiže zákon problém nerieši, ale ho posunie tam, kde vznikol, do Bruselu. Medzitým vláda môže a musí vyvíjať tlak na zvyšovanie podielu domácich výrobcov, výrobkov na slovenskom trhu, a to tak, že bez prijatia akýchkoľvek nových zákonov bude prísne postupovať po negatívnych zisteniach inšpektorov hlavne v tých reťazcoch, v ktorých nebude ochota spolupracovať s domácimi dodávateľmi.
Existuje však aj dobrá správa. 12. septembra sa v Bruseli uskutočnilo prvé stretnutie študijnej skupiny, ktorej členom za Slovensko je pán Igor Šarmír zo Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory. Bol prítomný na zasadaní Komisie a členovia z Írska, Nemecka, Španielska, Talianska, Maďarska. Cieľom je pripraviť pre Európsku komisiu stanovisko k problematike obchodných vzťahov a medzi odchodnými reťazcami a ich dodávateľmi potravín. Už to prvé stretnutie ukázalo, že v Bruseli o našich problémoch ani len netušia, a to hlavne preto, že sú špecifické práve pre pristupujúce krajiny. Bude to dlhý proces, ale pravda je nesporne na strane výrobcov potravín, treba ísť postupne ďalej.
Ctené kolegyne a kolegovia, to bola jedna úvaha o tom, ak sa pozrieme na celý ten mechanizmus ako funguje, keď odhliadneme od dikcie navrhovaného zákona, ako vlastne funguje vzťah medzi výrobcom potravín, medzi spracovateľom, medzi obchodom a čo vlastne sa deje na slovenskom trhu. Ale skutočne nebudeme hľadať účinné riešenia a myslím si, že zákon, predkladaný zákon je významný nástroj práve v korektnosti vzťahov, aby neboli zneužívané dominantné postavenia silných nadnárodných hráčov, ale aj domácich hráčov, tak je potrebné, aby sme tento návrh zákona schválili.
Ďakujem pekne za pozornosť.
