8. schôdza

Pán poslanec Poliačik.

Janko, ďakujem veľmi pekne za tvoju reč. Je možné, že ja niekedy idem naozaj trošku do extrému a budem potrebovať ešte možno dostať sa do tvojho veku, aby bol môj prejav umiernenejší. Ale myslím, že v zásade sme sledovali tú istú líniu, a to je, aby práve ľudom, ktorí aj v tomto druhu zväzku hľadajú práve tú romantiku a hľadajú lásku a hľadajú stabilný vzťah a hľadajú klasické poňatie života páru, sme takýmto spôsobom vytvorili jednoduchšiu cestu. Lebo presne takisto, ako môže byť pre mnohých ľudí neprijateľná promiskuita a necnostné správanie v heterosexuálnych zväzkoch, tak môže byť rovnako neprijateľné v tých homosexuálnych, ale stále je potrebné práveže vytvárať prostredie, aby to cnostné správanie, tá romantika, to úplne existenciálne prežívanie toho vzťahu malo čo najlepšie podmienky. Ja si myslím, že vytvorením inštitútu registrovaných partnerstiev presne k tomuto smeruje, že sa posilujú tie zdravé, tie dlhodobé zväzky a uberá sa práve z tých promiskuitných, ktoré sú predsa len prejavom nejakej nevyváženosti na strane toho človeka, ktorý takým, ako hovorí kolega Kvasnička, nezriadeným spôsobom žije. A preto si myslím, že práve by mali smerovať k podpore tohto zákona, pretože čím viacej spoločnosť ho berie ako niečo svoje, ako niečo, čo neostrakizuje, čo nevytláča, tak tým viacej sa vytvára práve priestor pre to, aby takéto páry mohli existovať, boli spoločensky prijaté a brali sme ich za svoje, aby sa necítili vo vlastnej krajine ako cudzí. Takže, Janko, ďakujem veľmi... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Matovič.

Janko, som veľmi rád, že po Petrovi, Jojovi Viskupičovi si ty znova prišiel s takým kultivovaným prejavom, liberálnym prejavom. V podstate tri liberálne prejavy z našeho klubu a takto si presne predstavujem tú diskusiu. Nie s bubnom na zajace, ale naozaj argumentačne, vecne, kľudne, tak, že naozaj mám aj chuť počúvať. A v tomto prípade som aj tú chuť počúvať mal.
Hovoril si, že ak tento návrh zákona schválime, tak pustíme do duše tisícok ľudí pochopenie, plus-mínus hovorím, že táto spoločnosť ich toleruje. Ale ja si myslím, že tento zákon nie je o tom, že tolerujeme ľudí LGBTI, ako Jozef povedal, a som presvedčený o tom, že nikto tým ľuďom neupiera žiadne právo na vyznanie lásky. Ako oni to právo majú, nikto ich za to nebude odsudzovať, a keď ich niekto odsudzovať bude, tak ho odsudzujme. Ale tu iba otázka, že títo ľudia si pýtajú určité nadpráva, a je iba teraz, takto stojí ten zákon a návrh zákona, či im tie nadpráva priznáme, alebo nie.
A keď si hovoril ten príklad so synom, ono to je síce také srdcervúce, že ak by sa nám taký syn narodil, či by sme pre neho niečo takéto nechceli. No ja ti sám za seba môžem povedať, že ak by sa mi narodil homosexuálny syn, v žiadnom prípade by som nebojoval pre neho za nejaké nadpráva. Mal by rovnaké práva a chránil by som, aké majú dnes. Snažil by som sa, hájil by som ho za to, aby nebol diskriminovaný, ale v žiadnom prípade by som pre neho nechcel vybaviť, aby odrazu mohol vstupovať do nejakého manželstva iba zato, že je homosexuál. Jednoducho raz by na to nesplnil podmienky, tak mu to nepatrí. A myslím, že tak by sme sa mali k tejto veci stavať.
A možno trošku ešte inak by som to povedal, že ono tiež, ono je to asi tak, jak keby, keď máme vodičák na to, aby sme mohli šoférovať auto. Ak sa narodí slepý človek, tak ten človek nie je druhej kategórie, ale nikdy nemôže šoférovať auto.

Pán poslanec Fronc.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán kolega, ja som celý čas nechcel vystupovať, ale jednou otázkou ste ma k tomu vyprovokovali. A tú otázku si už kladiem dva dni. A to je, kto z nás čo by urobil, keby zistil, že jeho vlastné dieťa je homosexuálne, vrodenej homosexuálnej orientácie. Iste, neodmietol ho. Ja iste celkom zákon nepodporím, pretože si myslím, že rodina má svoj zmysel a možnože tá menšina sa cíti diskriminovaná a istým spôsobom tá diskriminácia v spoločnosti vždy je a vždy bude. Keď niekto má 15 dioptrií, tak bude diskriminovaný a nikto z neho neurobí rušňovodiča. On za to nemôže, že má 15 dioptrií.
Čiže chcem povedať ale iné. Možnože mnohí z nás, ktorí mali niektoré tvrdé vyjadrenia, keby sa zamysleli nad tým, že čo by urobili, keby to ich dieťa malo tú homosexuálnu orientáciu, že by ich možno trošku zmiernili. Na druhej strane kolegom zo SaS vyčítam, že urobili z tohto politickú, bojovú tému. Ja nemám pocit, naozaj vám to hovorím, tak ako to vnímam, že chcete nájsť nejakú pomoc týmto ľuďom. Vy ste urobili z toho tému, politickú, bojovú tému, na ktorej sa v tejto chvíli nielen tu v parlamente, ale na celom Slovensku v istom zmysle celá spoločnosť rozdeľuje a nehľadá riešenie. V tom vidím problém.
Ďakujem.

Pán poslanec Sulík.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Oceňujem veľmi zmierlivé slová nielen pána poslanca Fronca, ale najmä rečníka, na ktorého chcem reagovať, pána Mičovského a toto je tá úroveň diskusie, ktorá nás prinesie ďalej, a nie vzájomné osočovanie a nadávky. Počuli sme tu dnes, už tu padlo slovo blázon na adresu Martina Poliačika, potom neskôr ešte niečo oveľa horšie.
Ale ja si myslím, práve tento štýl diskusie dokáže nás posunúť ďalej a rád by som ešte zaujal pozíciu k dvom veciam. Prvá je teda, že toto je politický boj. Áno, je, nakoniec len parlament, len Národná rada a len formou zákona dokážeme prispieť k zlepšeniu situácie, aspoň teda my, čo tvrdíme, že LGBT komunita je diskriminovaná a chceme pre ňu tie isté práva ako pre ostatných. Určite nechceme žiadne práva navyše. Chceme len tie, čo majú ostatní.
No a posledná vec je k tej, k tej láske. Tak, no tak ja si myslím, že je množstvo heterosexuálnych vzťahov, kde teda o láske ani chýru, ani slychu. A teraz povedať, že tie heterosexuálne majú, obsahujú v priemere viac lásky ako homosexuálne, si myslím, je skôr nejaký predsudok.
Veľmi pekne ďakujem.

Pán poslanec Mičovský s reakciou, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Ďakujem všetkým kolegom, ktorí sa vyjadrili v reakcii na moje vystúpenie v rozprave. Ja rozdelím odpoveď na dve časti. V tej prvej by som sa konkrétne vyjadril len k jednému pánovi kolegovi, a to k pánovi poslancovi Kvasničkovi.
Priznám sa, je to trocha pre mňa sklamaním, čo ste povedali po tom vysoko elegantnom prejave, ktorý mal teda tú včerajšiu podvečernú a dnešnú rannú časť, lebo dosť sa mi ťažko by súhlasilo, a teda nesúhlasím s tým, že práve to správanie je to podstatné, čo by sme tu mali zdôrazniť. Ja súhlasím s tým, že správanie si každý z nás môže vybrať a vlastne s tými pravidlami kultúrnosti sme zviazaní, aby sme sa správali správne. Ale to predsa není odpoveď na tú podstatu, ktorú som povedal, že tá kardinálna otázka spočíva v tej možnosti výberu svojej sexuálnej orientácie. Som presvedčený, že tu tá voľba nie je a že teda sa môžem správať kultivovanejšie, menej kultivovane.
Tie tanečky, ktoré ste spomínali, ktoré teda tá heterosexuálna skupina usporiada a táto homosexuálna ich vraj nemá vo zvyku, nepoznám a ozaj nedisponujem takýmito informáciami, ale aj ak pripusťme, že to tak je, tak potom by som mohol potvrdiť to, čo tu už zaznelo, že teda je to možno aj spôsobené tým, že práve neprirodzený prístup väčšinovej časti spoločnosti spôsobuje potom isté neprirodzené správanie k tejto časti homosexuálnej spoločnosti, ktorá zatlačená do kúta tým tlakom neprajnosti sa môže niekedy chovať divne a práve možno aj tá promiskuita a to všetko s tým spojené môže byť spôsobené tým, že sme to zaradili do kategórie nenormálnych javov.
No a celková odpoveď všetkým spočíva v tom, že ozaj by som povedal, že tu nie sú dôležité otázky toho, aký sociálnoprávny rozmer má tento zákon, ale za dôležité považujem posolstvo spoločenského statusu ľudí s takouto orientáciou... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)