8. schôdza

Ďakujem pekne. Spravodajca má právo toto navrhnúť. Takže budeme hlasovať o tomto bode programu o 17.00 hodine. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
A predtým, ako pristúpime k ďalšiemu návrhu, chcem vám len oznámiť zmenu termínu poslaneckého grémia a pán predseda ho zvoláva na 10.45 hodinu.
Ďakujem pekne.
A teraz v rokovaní budeme pokračovať prvým čítaním o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Beblavého a Lucie Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Návrh zákona je uverejnený pod tlačou 254, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborov je v rozhodnutí číslo 237.
Dávam slovo poslancovi Miroslavovi Beblavému, aby návrh zákona uviedol.
Nech sa páči, pán poslanec.

(Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Miroslava Beblavého a Lucie Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, tlač 254.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Dovoľte mi vystúpiť v mene dvoch predkladateľov - pani Žitňanskej a mojej osoby - k tejto novele zákona a stručne vysvetliť, o čo, o čo nám v tejto novele ide.
V súčasnosti na Slovensku aktuálny, nie právny, ale de facto stav je taký, že finančné inštitúcie, ale i nefinančné inštitúcie, ktoré poskytujú úvery vyžadujú od klientov, aby splátky takýchto úverov realizovali na konkrétny účet, ktorý tomuto klientovi patrí, je to takzvaný úverový účet, ktorý mu vedú v príslušnej banke alebo v inej inštitúcii, a banky takisto vyžadujú od klientov aby za takýto účet platili poplatok. Ten poplatok sa, samozrejme, rôzni, od 3 do 5 eur mesačne vo väčšine bánk. To znamená, že ročne ide zhruba o desiatky eur na jeden úverový účet. Banky vyžadujú od klientov, aby takýto účet mali. Banky a nielen teda banky, ale budem hovoriť najmä o bankách, banky si zaňho účtujú, poplatok si určujú jednostranne. Klient nemá nejakým spôsobom možnosť tento poplatok ovplyvniť a banky môžu tento poplatok, samozrejme, meniť ľubovoľne počas trvania úveru, to znamená, že vy ak úver máte, máte záväzok ho splácať, splácať na daný účet, banka vám môže pokojne zmeniť, koľko vám zaňho účtuje.
To znamená, takýto poplatok je vlastne súčasťou vašich nákladov na úver a dokonca pri menších úveroch s nižšou úrokovou sadzbou môže ísť aj o podstatnú časť nákladov na úver a jeho splácanie, ale táto suma sa nepočíta do celkových nákladov, ktoré banka musí zverejňovať do tej tzv. kompozitnej úrokovej sadzby. Z tohto pohľadu takýto poplatok neslúži na lepší konkurenčný boj, na prehľadnejšiu situáciu na trhu. Nie je ani umožnené klientovi v prípade, ak je v danej banke zaviazaný alebo finančnej inštitúcii musí splácať úver povedzme 5, 10, 15 rokov, aby nejakým spôsobom sa z takéhoto poplatku vyviazal tým, že pôjde niekam inak. A tento úverový účet neprináša klientovi žiadny benefit. Pretože, samozrejme, on ten úver splácať musí, ale mohol by ho pokojne splácať ako všetky ostatné veci, ktoré platíte v banke na konkrétny účet s konkrétnym variabilným symbolom. Ak napríklad máte, neviem, koľkí z vás majú kreditnú kartu, tak tá tiež je v podstate formou úveru, ale nemáte k nej úverový účet, jednoducho každý mesiac pošlete to, čo dlhujete banke pod príslušný variabilným symbolom a je vybavené. To znamená, tento úverový účet neslúži klientovi, je to niečo, čo banky klientovi vnucujú pre možno svoju ľahšiu evidenciu, pre možno ľahšie fungovanie, ale nie je to niečo, čo prináša benefit klientovi, a je to niečo, čo klienta stojí peniaze, ktoré nie sú malé z pohľadu normálnych ľudí, a sú to peniaze, ktoré navyše nie sú ani žiadnym spôsobom klientom ovplyvniteľné, to znamená banka môže jednostranným aktom výšku takýchto poplatkov meniť, aj v praxi mení, mení, samozrejme, skoro vždy len jedným smerom. To je aktuálna situácia v tejto krajine.
Existujú európske smernice k úverom pre spotrebiteľov, ktorým sú všetky úvery, ktoré berú si fyzické osoby ako spotrebitelia, nie ako podnikatelia, a táto smernica hovorí, že sú zakázané neprimerané podmienky vo vzťahu k spotrebiteľom, ktoré zneužívajú buď ich nevedomosť, alebo asymetriu na postavení na trhu. A táto smernica definuje, aké také podmienky sú a plus uvádza aj príkladmo niektoré z nich, ktoré sú vyslovene zakázané. Túto smernicu transponovalo do svojich zákonov aj Slovensko, Česká republika, Nemecko, všetky ostatné členské krajiny. Obsahom tejto smernice je práve to, že za neprimerané sú považované práve podmienky, ktoré klientovi neprinášajú primeranú protihodnotu za to, čo má platiť, ktoré sú mu naozaj vnucované, tzv. bandlované, spájané s inými produktami, ktoré dostáva. To znamená, tie definície tejto smernice spĺňajú aj práve už spomínané poplatky za úverové účty.
Preto v Nemeckej spolkovej republike, alebo v Spolkovej republike Nemecko sa obrátilo spotrebiteľské združenie na súd so žiadosťou, aby súd vyhlásil, že tieto poplatky sú zakázanými a neprimeranými podmienkami v zmysle tejto európskej smernice, a nemecký súd im minulý rok vyhovel a takto právoplatne rozhodol a vďaka tomu v Nemecku sa éra poplatkov za úverové účty skončila.
Následne nato v Českej republike a na Slovensku sa začala obdobná, obdobná kampaň. V Čechách niektorí aktivisti, spotrebitelia začali písať bankám. Niektoré banky sa zľakli, začali vracať poplatky, niektoré banky sa neboja, skúšajú, ako dlho to uhrajú.
Na Slovensku sme v tejto veci oslovili ministerstvo financií so žiadosťou o riešenie. Ministerstvo financií zatiaľ k tomu stanovisko právne záväzné nezaujalo a povedalo, že preferuje, aby o tom rozhodovala komisia zriadená podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá však môže vydávať len poradné stanovisko.
Keďže ide o každomesačnú záležitosť, kde spomeniem, že poplatky celkove za vedenie účtov, teda, pardon, súvisiace s úvermi, nie za vedenie účtov. Poplatky súvisiace s úvermi dosiahli v minulom roku viac ako 120 miliónov eur na Slovensku, to znamená na priemernú slovenskú domácnosť v podstate dosiahli okolo 50-tich eur ročne, to znamená, pre priemernú slovenskú domácnosť ide o dosť zreteľnú záťaž. Nie všetko z nich sú poplatky za úverové účty, ale nemáme detailnejšie dáta, ale dá sa predpokladať, že pomerne významné percento tvoria práve poplatky za úverové účty. Tak sme sa preto rozhodli s kolegyňou Žitňanskou riešiť túto otázku výslovnou zmenou zákona.
Náš Občiansky zákonník totiž práve v rámci transpozície európskych predpisov už ustanovil príkladom, príkladmi, ktoré podmienky sú považované za neprimerané, a my navrhujeme doplniť medzi ne aj práve poplatky požadované za vedenie tzv. úverového účtu.
Otázka je, prečo to chceme riešiť zákonom, prečo povedzme neriešime alebo teda nepočkáme na žaloby spotrebiteľov a spotrebiteľských združení na súdy. Tých dôvodov je niekoľko. Prvý dôvod je ten, že vzhľadom na rýchlosť a funkčnosť slovenskej justície je dosť možné alebo pravdepodobné, že by takéto konanie trvalo niekoľko rokov. Dá sa predpokladať, že banky využijú všetky možné právne prostriedky, aby čo najviac oddialili deň, kedy budú musieť s touto praxou prestať. Ja tu mám niekoľko listov, ktoré mi zaslali občania, ktorým sme pomáhali obrátiť sa na banky so žiadosťou, aby im prestali účtovať tieto poplatky a vrátili im ich aj do minulosti. Všetky banky, ktoré zatiaľ boli oslovené, nebudem ich tu menovať, lebo zatiaľ tam výnimka nie je, všetky banky odpovedali, že kým zákon sa nezmení alebo súd nerozhodne, ony svoju prax nezmenia, takže nie je tu vôľa sa dobrovoľne dohodnúť alebo zmeniť túto prax dobrovoľným rozhodnutím bánk. To znamená, musí prísť silové rozhodnutie buď súdne, alebo zákonné.
Rozhodnutie súdu môže trvať niekoľko rokov, navyše vzhľadom na prax, ktorú tu máme, je možné predpokladať alebo teda je pomerne pravdepodobné, že aj jednoznačnosť rozhodnutí viacerých súdov by nemusela byť namieste.
Existujú napríklad analýzy, ktoré sa pozerajú na to, ako slovenské súdy vykladali už doteraz takto transponovanú smernicu o spotrebiteľských úveroch. Zhodou okolností robila asistentka z jedného z poslaneckých klubov ako svoju doktorandskú prácu, mal som si ju možnosť prečítať a táto práca napríklad ukázala, že súdy majú v tejto veci mimoriadne vnútorne rozpornú jurisprudenciu, teda rozhodujú veľmi rôznorodo od veľmi formalistického a často až vecne chybného rozhodovania až po pomerne sofistikované, kvalitné rozhodnutia. A tým pádom sa dá predpokladať, že aj v tejto veci by sa slovenskí spotrebitelia jednak dočkali spravodlivosti po dlhých rokoch a nemuseli by sa jej dočkať jednoznačne. Navyše takéto rozhodovanie by zaviedlo podľa mňa chaos aj pre samotné banky, pretože by boli dlhodobo v stave právnej neistoty, ako to teda naozaj je. Z týchto všetkých dôvodov my s kolegyňou Žitňanskou navrhujeme, aby to zákon ustanovil, tým pádom bude jasné pro futuro, teda pre budúcnosť, že takýto poplatok účtovať nie je možné, budú banky všetky a iné finančné inštitúcie, vezmú na vedomie.
Ak sa chcú spotrebitelia súdiť s bankami o tieto peniaze do minulosti, tak, samozrejme, môžu, my im týmto zákonom v tom nebránime ani nijak takzvane neprejudikujeme toto rozhodovanie, ani neprekludujeme. Ale našim úmyslom a cieľom je zabrániť tomu, aby od účinnosti tohto zákona bol takýto poplatok vyberaný.
Myslím, že z toho, čo som povedal, je pomerne jasné, že tento návrh nie je ideologicky zafarbený alebo ladený. Bol tvorený v snahe získať podporu naprieč politickým spektrom, o ktorú sa uchádzame.
V podstate jediné, čo by som povedal, je, že naším celkovým úmyslom je pomôcť spotrebiteľom, aby peniaze, ktoré uschovávajú vo finančných inštitúciách, sa im v čo najväčšej miere vracali, aby tam, kde z rôznych dôvodov samotná konkurencia nemôže dosiahnuť ten účel, ktorý chceme, aby, aby sme ju dopĺňali zákonom.
Napriek tomu si dovolím povedať, že ja osobne verím, že práve posilňovanie konkurencie je ten najsilnejší nástroj. Ukázalo sa to aj v novele, ktorú sme tiež naprieč politických spektrom schválili v lete. O tom, že sme posilnili postavenie spotrebiteľa pri zmene hypotekárneho úveru, kde sme to umožnili bez poplatku pri zmene úrokovej sadzby, a nedovolím si samozrejme tvrdiť, že je to v akejkoľvek súvislosti, ale od účinnosti tohto zákona médiá reportujú, že sadzby na hypotekárnych úveroch majú na Slovensku skôr tendenciu klesať, a to aj keď berieme do úvahy celkový vývoj úrokových sadzieb na európskych finančných trhoch.
Z tohto dôvodu si myslím, že pomáhať spotrebiteľom či už posilňovaním súťaže, alebo jej dopĺňaním je naozaj niečo dôležité.
Dovolím si na záver naozaj upozorniť, že pre každého človeka, ktorý spláca čo i len jeden úver, sú to desiatky eur ročne, tí, ktorí majú úverov viac, sú to stovky eur ročne. To znamená, že nejde o nejakú trivialitu z pohľadu štandardného slovenského občana a spotrebiteľa a týmto by sme mu mohli, myslím si, významne pomôcť.
Dovolím si na záver uviesť, keďže dnešný ústavný zákon o ochrane verejného záujmu je v tomto veľmi nejednoznačný a formálne hovorí, že by poslanec mal pred vystúpením informovať o každom materiálnom záujme, tak chcem informovať, že aj ja mám hypotekárny úver, takže keby tento zákon prešiel, tak by som ušetril 3,50 mesačne. (Ruch v sále.) Však preto o tom informujem. A verím, že mi uveríte, že to nebolo dôvodom, prečo som tento zákon podal, ale to už nechám na vašom zvážení.
Ďakujem pekne.

Som teraz netušila, že čo chcete urobiť, pán poslanec.
Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, poslancovi Martinovi Kadúcovi.
Nech sa páči. Miroslavovi, prepáčte, no.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, Ústavnoprávny výbor Národnej rady ma 9. októbra 2012 určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Miroslava Beblavého a Lucie Žitňanskej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
Návrh zákona bol doručený poslancom v zákone ustanovenej lehote, 15-dňovej lehote pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutočňuje jeho prvé čítanie, a konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálno-právnej stránke náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z rokovacieho poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla podľa § 73 ods. 3 písm. c) zákona o rokovacom poriadku na tom, že po rozprave uvedený návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady z 28. septembra 2012 č. 237 navrhujem, aby návrh zákona prerokoval Ústavnoprávny výbor Národnej rady, ktorý navrhujem aj ako gestorský výbor.
Odporúčam lehotu na prerokovanie návrhu zákona v druhom čítaní v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona Národnej rady Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem. Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, kto sa chce prihlásiť do rozpravy ústne? Pani poslankyňa Žitňanská. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.
Pani poslankyňa Žitňanská, máte slovo.

Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Vážené kolegyne kolegyne, vážení kolegovia, naozaj len veľmi krátko, ako spolupredkladateľ chcem vás tiež požiadať o podporu tohto návrhu zákona, pretože si myslím, že je užitočný. V zásade platí, že všetky tie pôžičky, úvery, hypotéky, ktoré sú dnes naozaj bežnou formou fungovania mnohých ľudí, rodín a domácností, a mnohokrát je to dokonca nevyhnutnosť, ľudia si jednoducho úvery berú, pretože štartujú do života, riešia svoje životné situácie, či už je to štúdium, práca, rodina alebo biznis, najčastejšie bývanie. A preto si myslím, že pre tieto situácie, keď naozaj ten vzťah medzi na jednej strane bankou, finančnou inštitúciou - a na druhej strane jednotlivcov, je naozaj nevyvážený, kde ten občan je v slabšom postavení v tomto vzťahu, tak je to priestor, kde naozaj štát by mal byť ľuďom nápomocný. Aj preto v podstate na veľmi podobné situácie kolega poslanec Miro Beblavý pripravil v nedávnej minulosti viacero zákonov tohto typu, ako je napríklad zrušenie poplatku za predčasné splatenie úveru v Štátnom fonde rozvoja bývania alebo v zákone o hypotékach.
A áno, do tohto balíka opatrení poskytujúcim občanom lepšie postavenie pred finančnými inštitúciami patrí aj tento náš spoločný návrh zákona, konkrétne novely Občianskeho zákonníka, ktorá zakáže bankám vyžadovať poplatky za úverové účty, ktoré naozaj klient nepotrebuje, ale potrebuje ich banka pre svoj jednoduchší život.
Preto vás chcem všetkých poprosiť, aby naozaj tento návrh zákona, ktorý považujem za zmysluplný a užitočný, ste podporili naprieč politickým spektrom. A keď to môj kolega začal, tak veľmi správne s tým zákonom o konflikte zákonov, tak aj ja mám hypotéku. (Smiech.) Ďakujem pekne.

S faktickou poznámkou jeden poslanec. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Pán poslanec Sulík.

Ďakujem pekne. No, toto je ten moment, kedy sa liberáli a zástancovia voľného trhu dostávajú do takého konfliktu sami so sebou, kde na jednej strane je rozumná, jasná, pragmatická vec, ľahko vykonateľná, bez nejakých, bez nejakých veľkých nákladov a na druhej strane je tu tá, tá viera, to liberálne učenie a tie nejaké zásady a treba sa rozhodnúť. Je to aj príklad toho, že nie vždy sa dá ísť len tvrdo podľa toho, čo je napísané v knižke ako liberálne a toho sa budeme držať.
V tomto prípade si myslím, že prevažuje ten pragmatický prístup, a to, že pomerne malým zásahom vie byť odstránený nejaký dosť veľký nedostatok, resp. žmýkanie tých ľudí, ktorí majú hypotekárny úver a preto SaS tento návrh podporí napriek teda tomu, že berieme na vedomie, že predkladateľ je v konflikte záujmov. (Smiech.) Ďakujem pekne.

Vyhlasujem rozpravu za, jej, prepáčte, pani poslankyňa, chcete sa vyjadriť? Nie. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pýtam sa, chcete zaujať ešte stanovisko?
Nech sa páči, pán poslanec.

Ďakujem veľmi pekne. Ja budem tiež stručný. Okrem toho, že poďakujem spolupredkladateľke za vyjadrenie podpory, chcem aj poďakovať pánovi predsedovi SaS za vyjadrenie podpory a možno, aby som mu to ešte trochu uľahčil, len doplním jednu vec, ktorú som stručne spomenul v tom úvodnom prejave, že ak má konkurencia fungovať, čo je naozaj, myslím, to, na čom sa zhodneme, že je kľúčom k lepším službám, nie je štátna regulácia, tak musí byť spotrebiteľ, čeliť teda jasným informáciám o tom, aby si mohol vybrať, a teda nemôže byť v situácii, že si niečo vyberie a potom sa to zmení. Práve to, čo my navrhujeme o tom, že, samozrejme, banky nech súťažia úrokovou sadzbou, kto má lacnejšiu hypotéku, kto má lacnejší spotrebiteľský úver, len tento úverový poplatok je vlastne taká ďalšia úroková sadzba, o ktorej ale neviete, a ani ju nemôžte ovplyvniť. Teda vy si vezmete úver, pozriete si 3,48, 4,26, super, potom vlastne podpisujete zmluvu, kde už zrazu zisťujete, že je nejaký poplatok a ten poplatok sa navyše môže ľubovoľne meniť počas toho obdobia. To znamená, že aj preto si myslím, že aj z pohľadu liberálneho, ktorý myslím si v ekonomických otázkach sme v mnohom blízki, je lepšie, aby jednoducho spotrebiteľ mal jedno číslo, ktoré naozaj vyjadruje, čo ho ten úver bude stáť, a nech, a tam naozaj len konkurencia môže dosiahnuť, že to bude stáť čo najmenej, to určite nemôže zhora odtiaľto nariadiť, a preto si myslím, že tento zákon nie je ani v rozpore s princípmi, ktoré vy zastávate, a ešte raz, ďakujem veľmi pekne za podporu.