39. schôdza

Musím vás, pán podpredseda, prerušiť, lebo tých päť minút, ktoré máte na základnú odpoveď, uplynulo.
Ale pán poslanec môže dať doplňujúcu otázku. Takže máte doplňujúcu otázku? (Reakcia z pléna.) Zapnite si mikrofón. (Krátka pauza.) Nahodený je, len mikrofón mu nefunguje.

Ďakujem.
Pán minister, ja by som poprosil, keby ste pokračovali ďalej v tejto...

Nech sa páči, pán predseda... podpredseda vlády.

Ďakujem pekne.
Ja vlastne len dopoviem to, že všetkým vrelo doporučujem, aby si pozreli dokument talianskej verejnoprávnej televízie RAI, ktorá vlastne úplne podrobne zadokumentovala, čo sa vlastne na Majdane dialo, akým spôsobom došlo k tej eskalácii toho problému, ako mnohé znaky toho, čo sa diali na Majdane, vidíme aj dnes v ďalších krajinách Európy.
Myslím si, že úplne všetci by sme mali odsúdiť akékoľvek násilné zmeny v krajinách, ktoré vykonávajú vládu na základe demokratických volieb, lebo to je priamo v protiklade tomu, čo demokracia od nás vyžaduje. A akonáhle raz začneme tieto veci tolerovať, potom sa to, samozrejme, šíri aj do mnohých ďalších krajín.
No a v podstate odvtedy sa začali tie základné problémy Ukrajiny, kde tie vzťahy so svojimi susedmi nijako neprosperovali. My si predsa veľmi dobre pamätáme – ešte pred Majdanom –, keď v roku 2009 jednoducho z rozhodnutia vlastného Ukrajina uzavrela plyn Slovensku – bez varovania, bez ničoho, pretože neplatila za plyn Rusku, to bolo vlastne v čase, kedy Juščenko ako prezident vyhral voľby a bola tzv. Oranžová revolúcia, a vtedy premiérka Tymošenko proste prijala rozhodnutie, že keď teda oni nedostávajú plyn, oni si začnú brať ten slovenský. Dodnes som nepočul za túto vec žiadne ospravedlnenie, dodnes som nepočul, že by nejaké škody, ktoré boli spôsobené slovenskému priemyslu, boli nahradené.
A práve tento neobjektívny postoj, ktorý častokrát povrchne mnohí politici Európy, ale, bohužiaľ, aj naši opoziční zaujímajú, škodí objektívnemu pohľadu na to, čo sa deje na Ukrajine a čo sa bude diať potom, keď aj prípadne príde mier. Je tu dôležité, že základný problém, ktorý Ukrajina má, je schopnosť vnímať aj ďalšie záujmy iných krajín, a nie tvrdohlavo uprednostňovať len tie svoje.
Aj my sme v roku 2006 a 2007 zažili, že na slovenskom území na juhu pochodovali maďarské gardy. Mohli sme reagovať eskaláciou tohto problému, mohli sme reagovať vojensky, mohli sme reagovať prísne policajne, ale v jednej chvíli sa premiéri dvoch krajín dohodli na tom, že vzájomné vzťahy je nevyhnutné kultivovať. A preto pri tvrdej práci sa posunuli tieto vzťahy do situácie, kde dnes môžme hovoriť, že naše vzťahy s Maďarskom sú najlepšie za posledných tisíc rokov. Tak sa kultivujú susedské vzťahy, pretože nikto – a ani Ukrajina – sa nepresťahujú medzi Nemecko a Švajčiarsko. Ukrajina má a vždy bude mať hranice s Ruskou federáciou. A práve je dôležité, aby bolo jasné, že keď sused má nejaký zásadný problém, musím s ním o tom komunikovať alebo ho nevyvolávať, lebo prvé, čo Porošenko povedal, keď po Majdane prišiel k moci – treba zrušiť zmluvu na prenájom Sevastopoľu. To bola prvá vec. Prijal sa zákon o potláčaní jazykov menšín. Viete si predstaviť, že by sme to urobili na Slovensku? Veď by nás vyobcovali z Európskej únie. A teraz nejedná sa len o ruskú menšinu, ale rumunskú, bulharskú, maďarskú, ktorúkoľvek, ktorá tam je.
Jednoducho v rozpore s európskymi princípmi si začali tvrdo presadzovať bezohľadne niektoré pravidlá, ktorá vlastne ani nie sú zlučiteľné s európskymi hodnotami. A napriek týmto všetkým veciam sa tá situácia ďalej eskalovala, prišla reakcia od suseda, ktorý si chránil svoje bezpečnostné záujmy, a na tú reakciu znova Európa odpovedala nesprávne. A potom v roku 2020 začala plnoformátová invázia a vojna, ktorú dnes sme svedkami. Čiže všetci vieme, že sa tomu dalo predísť. Aj to sú vlastne tie veci, ktoré Slovensko vždy presadzovalo a vždy v podstate presadzovať bude, lebo to je základom celej našej politiky, ktorú máme v tejto chvíli k dispozícii.
Čiže to je asi všetko, pán poslanec, čo som chcel v tejto veci povedať, že mnohé štáty sú súčasťou koalície ochotných, ale v zásade len tak, by som povedal, na základe propagandy, lebo jej skutočný cieľ prispieť k účasti svojich vlastných vojsk na Ukrajinu je minimálny. Koľko – položme si otázku objektívne – koľko z dvadsiatich šiestich členov, ktorí oficiálne existujú, je ochotných poslať vojakov na Ukrajinu v rámci mierovej misie? Tri? Päť?
Čiže z môjho pohľadu opätovne je to reakcia, ktorú nepovažujem za úplne ideálnu, pretože prítomnosť vojakov krajín NATO alebo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)