Videokanál klubu

Pán predseda, prosím, dajte hlasovať o návrhu, ktorý podal pán poslanec Mamojka.

V poriadku. Pán predseda, neviem, nie je to zákon.
Takže najprv budeme hlasovať o návrhu, ktorý bol podaný v súlade a ako súčasť návrhu na túto mimoriadnu schôdzu.

Áno, pán predseda. V rozprave vystúpili 14 poslanci, z ktorých 1 podal konkrétny návrh, pán poslanec Mojmír Mamojka.
V zmysle rokovacieho poriadku, teda § 37 ods. 1 budeme najprv hlasovať o tomto podanom návrhu pánom poslancom Mamojkom.
Pán predseda, prosím, dajte hlasovať.

Ja som vo svojom úvodnom vystúpení povedal v podstate to, čo som chcel povedať, ale naschvál som nereagoval na mnohé vystúpenia a cítim potrebu niektoré veci upresniť. Nechcel som zbytočne naťahovať čas. Jedna poznámka na začiatok, ktorú mi nedá, mrzí ma, že v posledných dvoch hodinách toto rokovanie sa zvrhlo pomaly na kabaret.
A teraz ku konkrétnym veciam, jedna je osobná. Pani kolegyňa Nachtmannová, obávam sa, že by ste ma niekedy urobili zodpovedným aj za koniec sveta, 13. 9. 2011 sme farizejsky či ako to, neprijali aj s kolegom Beblavým odborárov. Ja som vtedy nebol členom výboru pre vzdelávanie. Pozrite si. Môžete to veľmi ľahko zistiť.
Veľmi vážne beriem jednu vetu a slová, ktoré povedal pán minister v dobrom. Povedal, že chce, aby každé dieťa malo a dostalo peniaze na svoje voľnočasové aktivity. Ak toto platí, tak tým prv musí platiť, aby takýto prístup bol na vzdelávanie pre každé dieťa rovnaký.
Páni kolegovia z koalície, hovorili ste, že však nechajte pôsobiť zákony, ktoré boli prijaté. Ja som sa k nim vyjadril počas ich prijímania. Upozorňoval som na to, čo tie zákony môžu spôsobiť. Ale áno, nechajme ich pôsobiť, už aj tak iná možnosť nie je, kocky sú hodené, po 1. januári budú pôsobiť. Ja si myslím, že narobia problémy niektoré časti z tých zákonov.
Redukcia škôl, viacerí to tu hovorili, kolega Blanár, kolega Podmanický. Áno, len problém je v tom, že bol prijatý zákon o normatívnom financovaní, kde malé školy mali zvýhodnené koeficienty a postupovať sa malo ďalej tak, že tie koeficienty sa postupne mali znižovať, tie zvýhodnené koeficienty, aby postupne narastal tlak na ich zatváranie. No, žiaľbohu, za pána ministra Mikolaja sa to nestalo. Takže zdá sa vám asi oprávnene, že je veľa škôl, ale aj pán minister vám povie celkom iste, že zrušiť školu, to nie je zavrieť obchod so zeleninou. Ak teraz padne rozhodnutie o zrušení niektorej školy, tak keď to má byť legálne, bude to k 30. júnu 2014.
Pán kolega Blanár, hovorili ste a ja vás odcitujem, že: "Vznikajú nové školy, ktoré odoberajú peniaze." Aké peniaze odoberajú pri normatívnom financovaní? Ak 50, ak 50 žiakov príde z jednej školy do druhej, tak na tej jednej škole pri normatívnom financovaní ubudne presne tá čiastka, ktorá príde do tej novej školy, len sa preloží kdesi inde. To tak nie je. (Potlesk.)
Ale aj kolegyňa Nachtmannová prejavila tu už isté vyjadrenia a možnože počujem trávu rásť, že plánujete zrušiť normatívne financovanie. Ja netvrdím, že ho netreba už ďalej rozvíjať a zmeniť, sám som dával dvakrát pozmeňujúce návrhy, ktoré ste zamietli. Dobre. Len by som rád vás upozornil, že to dovedie k tomu, čo bolo pred rokom 1998. Keď som nastúpil, bolo mesto Kežmarok, kde mali na žiaka 7-tisíc, v Prešove 13-tisíc a v Bratislave 23-tisíc korún. Ak toto je vaše videnie spravodlivosti, budete, samozrejme, aj pred tou pedagogickou verejnosťou niesť následky a zodpovednosť.
A niektoré slová, ktoré tu zazneli, že neboli reformy, transformácie. Viete čo? Reformy robil Pišút, reformy robil Ftáčnik, reformy som robil ja, aj transformácie. Reformy robil aj minister Mikolaj. Môžeme hovoriť, že ktoré boli zlé, zle urobené a tak ďalej, ale bolo tu strašne veľa reforiem. Toto sú úplné nezmysly. Reagujem na to preto, aby sa to nezafixovalo vo vedomosti ľudí a teraz aj z koalície, aj z opozície som párkrát počul, možno ani nie je nedostatok financií v školstve, peniaze sú vo vnútorných rezervách a podobne. Ja netvrdím, že všetky financie sa využívajú efektívne, ale Slovensko je na jednom z posledných miest, ktoré, čo sa týka podielu financií do školstva z hrubého domáceho produktu. Ak vy si myslíte, že tam je dosť peňazí, ktorýkoľvek z vás, hovorím na obe strany, musím povedať, že pokladám to za ťažký omyl, veľmi ťažký omyl.
A jedna poznámka, ktorá je na podporu v tomto smere ministra školstva, ktorý keď sa vyjadril k Speváckemu spolku slovenských učiteľov. Možno tam niektoré peniaze išli nie celkom v poriadku. Ja som s tým zápasil, že ho chcel niekto zrušiť, ale ja si myslím, že to je kultúrna hodnota a tradícia desaťročí, pestovaná. Prosím, zvážte takéto siahanie na niečo takéto.
A posledné moje slová týkajú sa toho, čo predsa len pokladám za dôležité. Ak chceme pomôcť tomu školstvu, tak v tejto chvíli je jediná naozaj prvotná reforma a to je konečne finančné stimuly do vzdelávania, miesto finančných stimulov do rôznych iných aktivít. Ďakujem. (Potlesk.)

Ja len krátko. Nechcem kaziť ten žánrový rozmer bufonády, do ktorej to skĺzlo. Nič menej by som chcel oceniť na Lojzovi Hlinovi takú racionalitu, ktorá nemusí byť nevyhnutne sofistikovaná a je tak prirodzene múdra. Tak sedliacky múdra. Napriek tomu si myslím, že ten problém, ktorý identifikoval s tou Planétou vedomostí, to by bol možno najmenší problém.
Vec, ktorá tu nebola diskutovaná a zaslúžila by si, pretože súvisí s tým systémom bez ohľadu na všelijaké arbitráže a iné rezervy a alternatívy financovania, je samotný systém školstva. Totiž v ňom je toľko prvkov v tej byrokracii školstva od ministerstva cez krajské školské úrady, metodické centrá, pedagogické a ďalšie, ďalšie inštitúcie, z ktorých len jedna tretina tvorí produkt, ktorý sa volá vzdelanie. Čiže tam by bola možno aj odpoveď pre učiteľov, kde by ministerstvo malo hľadať rezervy. Lebo mnohí, ktorí v tom systéme robia, fakticky ubližujú učiteľom, aj keď sa tvária inak. Tie peniaze sú vo vnútri, tak ako som bol o tom presvedčený, že sú vo vnútri zdravotníctva. A mrzí ma, že táto téma sa tu vôbec, vôbec neobjavila a podľa mňa, tam je kľúčová odpoveď na to, ako zvýšiť učiteľom platy.
Obávam sa, že to, čo sme tu dneska demonštrovali ako serióznu diskusiu o stave školstva, učiteľov nijako nepoteší a v tej mizérií, v ktorej sú, im to nepomôže, čo mi je zvlášť ľúto. Ale Lojzovi Hlinovi, každopádne ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, ja tým tričkom nechcem nejako provokovať, ale vrátil som z koncertu, 30. koncertu Úsmev ako dar Spoločnosti priateľov detí z detských domovov. Bolo tam aj celé naše vedenie, aj ministri nejakí, tak som v tom drese zostal, je to dres úsmevákov. Želám im, aby sa naďalej venovali deťom, ktorých rodičia odložili v mladom veku do domova a vyrastali bez rodičov, bez rodiny, bez pripútanosti k jednej osobe. Sú s tým poznačení na celý život, ale snažia sa aj, že je zaujímavé, teraz v Inchebe som mnohých takých stretol, ktorí študovali na pomocných školách úplne zaznávaní naboku a dnes absolvovali vysoké školy, majú doktoráty a dobre sa uplatnili. Vďaka všetkým, ktorí sa o to starajú.
Nebudem tu hovoriť o vede, je to krásna téma, žil som v tomto prostredí 27 rokov v SAV, nikdy na to nezabudnem. Bol som vo veľkom kolektíve matematikov, v najväčšom v Česko-Slovensku. A takisto by som rád aj povedal niečo o športe, lebo to patrí k tomu, k tejto, veľmi, veľmi dôležité, ale tiež to nechám na inokedy, pretože teraz sa chcem sústrediť na základné a stredné školstvo.
Nie je zlé, že si o tom v parlamente podiskutujeme. Neškodí raz začas zmapovať situáciu, prípadne sa k tejto téme aspoň raz za rok pravidelne vrátiť a urobiť bilanciu. Je to téma nadstranícka, je to vec všetkých a vec skutočne našej budúcnosti.
Všetci uznávame, že v školstve je potrebné väčšiu podporu a aj podstatnú zmenu. To nehovorím do vetra. Pochádzam absolútne z učiteľskej rodiny. Celá moja rodina bola v podstate učitelia. Otec a mama, svokor a svokra, starí rodičia z maminej strany obidvaja, aj manželka celý život bola učiteľka, všetky deti učia a aj niektorí vnukovia budú. Ja sám som tiež rok učil na strednej škole a potom 20 rokov na vysokej škole ako externista. Ale aj zaujímavé je to, to sem trocha nepatrí, ale že v senickom kostole je socha svätého Jozefa, ktorú tam v roku 1935 darovali moji prastarí rodičia z príležitosti 50. výročia pôsobenia ako učitelia. Pradedko bol regenschori v senickom kostole a v tom čase bol ešte učiteľ, organista a farár alebo pastor nielen dobrá trojka na mariáš, ale aj uznávaní inteligenti každej dediny.
Poznamenám, že neuznávanie učiteľov ako niečo výnimočné, výnimočné povolanie začalo už za hlbokej totality. Som ďaleko od pripomínania tohto času alebo vyčítania niekomu, už dávno to nerobím, ale vtedy skutočne učiteľ, videl som to doma, bol svojím spôsobom sluhom režimu. Musel zapisovať aj sliepky, psov a kačice, aj presvedčovať sedliakov, aby vstúpili do JRD, aj odhovárať rodičov, aby si deti prihlasovali na náboženstvo. Tam niekde leží začiatok našej biedy, keď sa učitelia začali báť o svoju existenciu, keď nad nimi visel meč rôznych odborov školstva a aj straníckych inštitúcií a, samozrejme, aj ŠtB, ktorí mojich rodičom neraz predvolali do nitrianskeho chudobinca v úvodzovkách, kde bolo vtedy sídlo ŠtB, ale občas mali aj návštevy pri domových prehliadkach a vtedy moja mama mala vždy srdcatrasenie a mala pripravený poplachový balíček s teplými, teplým prádlom a vreckovkami.
Pamätám sa aj na otca, tiež učiteľa, živiteľa rodiny, ktorý tiež mal večné strachy, či ho nevyhodia, ale aj mamu, ktorú rýchlo vyhodili zo školstva, takže bola potom už stále doma a už sa menej bála.
Na druhej strane treba priznať, že vtedajší stav úrovne školstva nebol až taký zlý. Aj keď tam bolo príliš veľa ideológie a tým menej tvorivosti, vlastnej iniciatívy a nápadov. Žiaľ, aj vtedy bola ako teraz každého jasné, že cesta hore nevedie cez vedomosti a kvalifikáciu, že sú aj iné cesty hore, vtedy aj teraz, lebo vtedy, o ktorých tu nebudem hovoriť, ale ktorých poznáme.
Ja som nazýval tento čas sovietizáciou myslenia, čas čakania na pokyny zhora, na inštrukcie, čo viedlo k tomu nevyskakovať z radu, radšej zostať bezkonfliktným priemerom bez veľkých iniciatív, ambícií a nápadov. Bez snahy byť osobnosťou. To, bohužiaľ, mnohým z nás zostalo aj doteraz.
Na situáciu v školstve z roku '89 sa podpísali všetky vlády. Pripomínam, že to nikdy, ani za federácie nebola vec federácie, že bola vždy vec republiky, takže v tomto smere sme vždy sami boli zodpovední za ten náš stav školstva, ktorý, žiaľ, je veľmi podobný vo všetkým postsocialistických krajinách. Je to dopad aj po novembrových ideí, že trh všetko vyřeší. Nevyrieši. Najmä nie v školstve, zdravotníctve, v kultúre, v sociálnych záležitostiach. Od roku '89 školstvo nikdy nebolo našou prioritou. Vždy bolo prioritou niečo iné.
Pán podpredseda vlády, otec kupónovej privatizace vždy tvrdil, že najprv treba roztočiť ekonomiku a keď začne sypať, potom príde čas aj na školstvo, kultúru, vedu a tak dále. Boli časy aj keď tá ekonomika sypala, aj keď sa privatizovalo, bolo z toho veľa peňazí, ale prvé porevolučné rozpočty boli vyrovnané rozpočty, ale na školstvo nikdy nezostalo a vždy sa nestalo prioritou. Chybou dnešného školstva je to, že ide veľa do šírky, učí zo všetkého trochu. Málokedy však ide do hĺbky a tým vychováva skôr chodiace encyklopédie, ktoré vlastne v čase internetu, ktorými sa môže stať hocikto. Tak teda vychovávame skôr priemer, skôr trojkárov a takých je v Európe dosť.
Potrebujeme však špičky a tieto špičky, alebo talenty málo podporujeme, málo vyzdvihujeme, málo, alebo nijak neodmeňuje učiteľov, ktorí vygenerovali, vychovali takýchto šikovných ľudí. Sú štáty, kde odmeňujú učiteľov podľa toho, jak sa ich absolventi uplatnili v živote. Tiež mládeži, si myslím, že málo zdôrazňujeme, že byť osobnosťou, byť špičkou si vyžaduje veľké úsilie, námahu, pot, drinu, sebazaprenie a tvrdú prácu na sebe.
Ešte niekoľko poznámok. No, samozrejme, treba aj reštrukturalizáciu školstva, ale aj preto, že detí je stále menej, že Slovensko je vlastne s priemerom 1,4 detí na rodinu na chvoste Európy. Už to bolo niekoľkokrát spomenuté, ale dva roky som aj ja mal na starosti učňovské školstvo niekde. V minulosti bolo naozaj na dobrej úrovni, staral sa o neho štát, ale po '89 sa skutočne rozpadlo postupne. Je aj dnes oňho malý záujem, firmy si radšej zoberú hotových ľudí, nechcú investovať do budúcnosti svojich, do budúcich svojich pracovníkov a aj keď remeslo má zlaté dno, je veľmi dôležité, je o ne malý záujem. Chýbajú nám remeselníci, brečíme nad nezamestnanosťou, ale do remesla sa nikomu nechce.
Veľa sa dnes hovorí aj o informačne orientovanej spoločnosti, vedomostnej spoločnosti 21. storočia, znalostnej spoločnosti, znalostnej a tak ďalej, čiže to hovorí o tom, že veľmi je dôležité počítače, je výuka, ale nielen povrchná, byť užívateľ, ktorý vie pár klikov, ale hlbšia troška aj do softvéru do systémov.
Tiež za výuku reči pokladám za veľmi, veľmi dôležitú. Mnohí ľudia sa ešte dnes po 20. rokoch vyhovárajú, že za totality nemali možnosť sa učiť, nebolo cestovať možnosť. Ale odvtedy sa už mohli naučiť 10 rečí.
Tiež často zdôrazňujeme, že som tu povedal, že myslím si, že základné pre školstvo aj deti je matematika, história, klasická hudba a aj niečo ako nejaké duchovné alebo etická, alebo kto nechcem mať náboženská výchova. Matematika preto, že učí ľudí myslieť, štrukturovať poznania, rýchlo ísť do pamäti, asociované myslenie atď., abstraktné myslenie. Klasická hudba, že vychováva cit v človeku, pocit ku krásnu. História, že vám hovorí, že není ste na zelenej lúke, že všetko sa neopakuje. Všetko sa už opakuje, musíte vedieť, jak to bolo v minulosti a tá etika alebo jak by sme to nazvali, vedomie toho, že nie si tu sám, že je niekto aj vedľa teba a že je niečo aj nad nami.
Treba teda vrátiť úctu a dôstojnosť učiteľom, ale aj vzdelaniu a zdôrazniť, že vedieť je veľmi dôležité, že byť vzdelaný je dôležitejšie ako nebyť, byť múdry je dôležitejšie ako nebyť. Dôležité je nie mať ale byť a treba teda zásadne zmeniť naše postoje k učiteľom, talentom, uctiť si ich finančne, ale aj morálne.
Ešte posledná moja poznámka, že možná, že to tiež tu odznelo, že keď som bol párkrát v Spojených štátoch, vždy som si všimol, že ráno o ôsmej, o deviatej stáli pred nejakými budovami rady detí. Čo sa deje? Neviem, či viete, ale všetky išli na kontrolu cez röntgenové rámy, či nemajú pri sebe zbrane. Tam došli až tak ďaleko, že to takto riešili. Tak toto dúfam, že k tomu nepríde, ale aby k tomu nedošlo, je dôležité mať dobrých rodičov a dobrých učiteľov. Čiže na tieto dve vrstvy, keď sa zameráme, tak nemusíme sa obávať o budúcnosť Slovenska.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Len tri krátke poznámky.
Ja si myslím, že sa to aj etatizmu týka, že sa k nemu vraciame.
Druhá to, že sme odovzdali samosprávam školy, no aby sme boli spravodliví, bolo treba povedať, že samosprávy nesmiernym spôsobom bojovali o to, aby tie školy dostali. Vidia za tým naozaj veľký balík peňazí, ale ktoré sa rozmenia na drobné, na niektoré školy, tak vôbec taký veľký nebol. Čiže to nie je len záležitosť štátu, že štát odovzdal.
A tretie, že sme zle dopadli v meraniach. Stala sa z toho trošku, musím povedať, mantra, ale my nedopadáme dobre, pretože to meranie meria niečo iné, ako je náš školský systém budovaný už 300 rokov, od reformy Márie Terézie a Jozefa II., pretože náš školský systém je postavený podľa vzoru armády. Veliteľ - učiteľ, ktorý dáva príkazy, úlohy, kontroluje úlohy, takto je stavaný ten systém už po stáročia a nevytvára priestor pre samostatnosť a tvorivosť. Keď povie nejaký žiak zlý a hlúpy názor, tak je zahriaknutý, miesto toho, aby sme rešpektovali, že má právo takýto názor povedať, aby ten učiteľ bol skôr starší radca. A to sa nedá urobiť ani za rok, ani za desať rokov, ale k tomu by sme vzhľadom na vývoj sveta, mali sa snažiť dospieť.