Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ja som pôvodne nemal v pláne nejak sa zapojiť do rozpravy, aj keď je to téma takpovediac jedna z mne najbližších, ale nejako som si ju nechával pre výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorý je vlastne takým kmotrom či gestorom Ústavu pamäti národa, keďže po zániku pozície podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny vlastne ostal tak bez takej exekutívnej, bez nejakého exekutívneho zázemia tento ústav.
To je potom dôsledok, samozrejme, aj toho ten, že, prirodzene, sa takpovediac nedostane Ústav pamäti národa do pozornosti exekutívy v takom význame, ako by si to zaslúžil, a dôsledkom toho je potom aj to, že sa tu venuje možno priveľa pozornosti nejakým dislokačným problémom, ktoré, samozrejme, sú podstatné a pre chod takej inštitúcie životne nevyhnutné, ale možnože by nemuseli byť akoby centrálnym bodom tejto rozpravy.
V každom prípade aj my vo výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny sa tejto agende venujeme, keďže sme jej gestormi, a pokúšame sa tými možnosťami a s tými pákami, aké máme, pri tejto veci aspoň akým-takým spôsobom lobovať, aj keď už sa to tu spomínalo, nie náhodou práve dve tieto inštitúcie, Úrad verejného ochrancu práv a Ústav pamäti národa, sú počas vlády SMER-u - sociálnej demokracie trošku, aspoň opticky to tak vyzerá, akoby, v tejto záležitosti, upozorňujem, diskriminované. To znamená, že by bolo treba v každom prípade z našej strany, zo strany parlamentu vytvoriť nejaký tlak, aby tieto otázky neboli takpovediac stále predmetom akoby nejakého rekriminovania, ktoré sa tu objavuje takpovediac cyklicky, ale aby dostali nejakú, nejakú reálnu odpoveď, teda reálny výstup. Ja čakám, že sa tá situácia bude riešiť v najbližších týždňoch, pretože, ako je známe, zmluva s ministerstvom dopravy koncom októbra vyprší a riešenie ministerstva dopravy, ako som o tom hovoril s ministrom Počiatkom, je v nejakom ďalšom takom dislokačnom, povedal by som, riešení, ktoré nerieši absolútne definitívne a kompetentne postavenie, keď už ide len o tú budovu, postavenie Ústavu pamäti národa.
V tej správe, samozrejme, sa objavili mnohé, mnohé fakty, ktoré hovoria o tom, čo Ústav pamäti národa robí, resp. aké sú, aká je jeho intencia. V tej rozprave skôr, sa mi zdá, že sme sa sústredili na nejaké také emotívne otázky z tej druhej strany, keď, keď sme chceli takpovediac riešiť otázku pamäti nielen národa, ale aj pamäti nás jednotlivcov. Keď sme už pritom, tak samotný pojem pamäť národa je, mierne povedané, kontroverzný a rád by som počul takú definíciu, ktorá, ktorá definuje pamäť národa, lebo tá pamäť moja, vaša, tvoja je, samozrejme, niečo také individuálne, že potom to kodifikovať ako pamäť národa je dosť, myslím si, problematické. My sme to prevzali, keď s nebohým Jánom Langošom, ja som mu pritom trošku asistoval a z pozície ministra kultúry sme to preberali z tej terminológie poľskej v tom čase. Česi sa trošku, povedal by som, postavili k tej veci občiansky a historicky a nazvali ten ústav skôr s ohľadom na, na tú totalitnú, na tú totalitnú skutočnosť. A Maďari, tí priam takmer, takmer mali pocit, že by to mal byť nejaký ústav hrôzy. Ale to je, to je niečo iné.
Dnes som rád len potiaľ tomu, že sme sa tomu začali venovať aj takpovediac "po filozofickej stránke", že konečne táto téma sa stala aj predmetom rozpravy parlamentu, čo si už, myslím, že dávnejšie zaslúžila. A ono približujúce sa výročie, štvrťstoročie, čo je už teda historicky ohromne veľký čas, teda historický čas, nás myslím, že v tejto veci by nás mohlo, samozrejme, nabádať, lebo, lebo ak my chceme takpovediac inštitucionálne vyriešiť vyrovnanie sa s minulosťou, ak nebodaj my tu, politici, chceme hodnotiť dejiny, tak si myslím, že sme trošku v hlbokom nedorozumení sami so sebou, a neodporúčal by som nejaké veľké historické hodnotenie z pozície politickej, najmä nie z pozície dajme tomu politickej väčšiny v parlamente, či už je taká alebo onaká, si myslím, že v tomto, v tomto predsa len sme už narobili aj my počas tých... štvrťstoročia, počas toho štvrťstoročia nie, nie málo chýb, keď sme sa chceli zapliesť do hodnotenia dejín. To, samozrejme, nevylučuje, nevylučuje to, že diskurz, diskurz o takýchto veciach má byť a aj na úrovni politickej, na úrovni parlamentu, ale, samozrejme, predovšetkým na úrovni odbornej, profesionálnej historiografie.
Nechcem tu komentovať všetky, všetky tie vystúpenia, ktoré sa týkali takpovediac tej, tej nadstavbovej záležitosti Ústavu pamäti národa, ale chcem sa vrátiť k tej, ktorá tak akosi kompetenčne patrí výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny. My už dlhšie hovoríme v tom výbore, že sa chceme, a tie cyklické správy k tomu akoby inšpirovali, že sa chceme venovať akejsi revitalizácii, novelizácii zákona o pamäti národa, zjednodušene povedané. To je ten zákon č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu a nehovorí sa o tom, akého štátu, ale teda štátu, ktoré, štátov, ktoré, štátnych zriadení, režimov, ktoré boli na území dnešného Slovenska v rokoch 1939 - 1989, a o založení Ústavu pamäti národa a doplnení niektorých zákonov, zákon o pamäti národa. Tento zákon, myslím si, my sme ho svojho času chceli nejakým spôsobom obnoviť alebo dokonca až, až vynoviť asi pred tromi rokmi, ale už, už k tej realizácii samotnej, zákon bol aj pripravený, ale k tej realizácii samotnej pre odchod z vlády po dvoch rokoch vlastne nedošlo. Dnes, myslím si, že sa pokúsime o to – a možnože aj na najbližšej schôdzi parlamentu –, aby sme aspoň v základných kontúrach niektoré prvky, ktoré sa nám zdali byť už buď zastaralé, alebo ktoré už nie sú kompatibilné po desiatich rokoch s legislatívou súčasnou, že by sme ich chceli dať trošku do nejakého štrukturovaného poriadku, a v tomto zmysle teda zatiaľ len ako prísľub hovorím, že by sme sa, a ak sa nájde konsenzus, ak sa nájde konsenzus, tak by sme chceli s tým zákonom prísť. Ale, opakujem, v takej podobe, ktorá by bola konsenzuálna, ktorá by nebola takpovediac záležitosťou väčšiny, kde by menšina bola nejakým spôsobom zase takpovediac diskriminovaná. Takže k tejto otázke by sme sa chceli v čo najbližšej dobe vrátiť s tým, že vlastne by ona mohla byť potom súčasťou aj nejakého takého generálneho diskurzu na tému vyrovnanie sa s minulosťou. Diskurzu, ktorý sa tu vlastne od roku 1989, či to chceme, alebo nie, nekonal, ak len nemáme na mysli nejaké také, také, povedal by som, jednotlivé improvizované prípady.
To, čo robí Ústav pamäti národa, to je, samozrejme, vec potrebná, záslužná, najmä v tej, v tej fáze, resp. v tom segmente, ktorý hovorí o sprístupňovaní dokumentov, možno. Iná vec je, že, že pamäť národa nie je len pamäťou, ktorú si zapísali eštebáci, resp. ich obete, alebo ak chcete, kolaboranti, ale že pamäť národa, samozrejme, je trošku širší fenomén.
Keď som, hovoril tu kolega Fecko, že, myslím, že on to bol, že starí majú odpovedať a mladí sa majú pýtať, keď som bol nedávno na takých bakalárskych štátniciach, tak jedna mladá študentka na otázku o roku 1968, že čo to bolo, povedala, že vtedy nás napadli Nemci. Tak aj taká je pamäť národa, pamäť nielen (reakcie z pléna), nielen, nielen mladej generácie (povedané so smiechom), ale v každom prípade, povedal by som, že my sme tu od toho, aby sme vytvorili nejaké priaznivé legislatívne prostredie aj pre ďalšiu činnosť Ústavu pamäti národa, aj pre to, aby vedomie spoločnosti nebolo historicky deformované.
Toľko som chcel povedať ako starší, ktorý si tú pamäť už trošku musí oživovať, ale ktorý si aj dosť pamätá. Ďakujem vám pekne. (Potlesk.)
