14.
Ďakujem veľmi pekne.
Kolegovia a kolegyne, jednej témy sa dotknem len okrajovo, a to sú kvóty. Už tu o nich zaznelo všetko možné. Ani ja nie som ich veľkým zástancom, ale vnímam napríklad takú vec, že v podstate vznikla v južných končinách Európy taká tlačenica, taký pretlak, že celkom prirodzene inštitúcia, ktorá je za Európu zodpovedná – Európska komisia, Európsky parlament – že tieto inštitúcie jednoducho hľadajú cestu, ako ten problém prinajmenej rozriediť, aspoň štatisticky. Ja motiváciu chápem. A zároveň dodávam, že rozrieďovanie problému a mechanické, štatistické jeho prerozdeľovanie, samozrejme, nemôže byť trvalým riešením, lebo nie je riešením. Je len rozriedením toho problému.
Ale ten problém je vážny a ja som hlboko presvedčený, že Slovensko nielenže je taká bohatá krajina, ale ja dúfam, že aj taká kultúrna krajina, že keď je požiadané o pomoc, tak o pár sto chudákov, ktorí tú pomoc potrebujú, že sa dokáže postarať a že má, neviem, či o nejaké nariadenie opretú, ale morálnu povinnosť rozhodne nejakú má voči ľuďom v núdzi. O tom som hlboko presvedčený a nerobia na mňa žiadny dojem pokriky internetových chytrákov, že tak si ich zober k sebe domov, lebo o to vôbec nejde, ale naozaj vôbec.
A teraz by som sa rád dostal na chvíľočku k tomu, čo mi v tejto debate chýba, a to je bazálna ľudská empatia, súcit prinajmenej s tými, ktorí by v normálnom človeku, ktorý nie je z dreva, nejakú účasť, nejaký súcit mali vzbudiť. A ten, proste tá spoluúčasť, to, čo vedie ľudí k tomu, že sú milosrdní, že sú charitatívni, že pomáhajú, toto by malo byť rozhodne súčasťou tejto debaty o migrantoch. Ja to tam zatiaľ nevnímam. Vnímam iba spupný, vzdorovitý postoj, že tak to teda nie, takto s nami nie. No dobre, takto teda s nami nie, toto nechceme, ale potom povedzme, že nachádzame vôbec v sebe niečo také ako základnú ľudskú solidaritu a súcit s tými, ktorí potrebujú pomoc? Alebo to nachádzame len vždy vtedy, keď to nestojí nič, len nejakú esemesku na nejaké konto poslať, keď v Nepále je zemetrasenie? To je veľmi lacné a veľmi jednoduché.
Ani na sekundu nebola reč o tom, že kde a ako tie problémy vznikajú a s kým máme vlastne tú česť. Lebo tí uprchlíci, tí utečenci, to nie je homogénna masa nejaká, proste nejakí čierni ľudia, ktorí sa sem hrnú v podstate s nerozlíšiteľnými osobnými osudmi, to je veľmi diferencovaná obrovská skupina ľudí a ich osudy sú veľmi rozdielne a treba vidieť medzi nimi rozdiely. A špeciálne, pokiaľ sa jedná o komunity, ktoré, celé komunity, ktorým hrozí vyvraždenie a ktoré utekajú pred povedzme terorom Islamského štátu alebo organizácie Džabát al Núsra, kresťanské komunity zo Sýrie a Iraku, tak pre nich neexistuje iné východisko, oni tam nemôžu zostať, lebo dostanú na výber, budú konvertovať alebo budú pozabíjaní, a možno ani tú prvú možnosť ani len nedostanú. Veď sa to opakovane stalo. Muži budú pozabíjaní a ženy budú, a deti, predané do otroctva. Do otroctva, teraz v 21. storočí!
A mne sa zdá, že prinajmenej tým kresťanským komunitám na Blízkom východe, ktoré sú ohrozené na existencii, istú mieru nieže povinnej solidarity, ale ľudskej, normálnej humánnej solidarity dlhujeme. Mali by sme im pomôcť, nie je to tak veľa ľudí. A rozhodne to nie sú ľudia, ktorí tvoria dominantnú časť prisťahovalcov do Európy, ale to sú skutoční utečenci. A oni sú všelikde už. Mnohí utiekli do Turecka, mnohí utiekli do Libanonu, mnohí sú utečencami vo svojej vlastnej krajine, teda v Sýrii mimo toho územia, ktoré zabral Islamský štát.
A pre mňa bol veľmi poučný rozhovor s patriarchom melchitskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorý tu bol pred asi mesiacom, Jano Figeľ by mi mohol potvrdiť, rozprávali sme sa s ním spolu. No, je to jedna z najstarších cirkví vôbec, z ortodoxných cirkví na svete. Tento patriarcha je etnický Arab podľa všetkého, vyznaním kresťan so sídlom v Damasku, ale už 25 rokov je jeho sídlo Jeruzalem, lebo v Damasku mu ide o život. A on apeloval na našu solidaritu. A od iného mnícha z jedného sýrskeho kláštora, ktorý je, by som povedal, starší ako slovanské osídlenie Európy, som počul, že jediné, čo pre nás môžte urobiť, ak chcete, aby sme žili ďalej ako komunita, je, aby ste otvorili dvere. Nehovoril v mene státisícov. Hovoril v mene hŕstky ľudí, lebo ich tam viac už nie je. Ale ide im o život.
Chcel by som vás upozorniť, že toto nie je prvý exodus v moderných dejinách Blízkeho východu. Všade – v Bagdade, v Teheráne, v Jordánsku, v Sýrii, v severnej Afrike – žili veľké a staré židovské komunity až do roku 1948. Veľké a staré. Ak poznáte Starý zákon, odporúčam, je to výborná kniha na prečítanie, tak ak poznáte Bibliu a Starý zákon, tak zistíte, že Židia tam žili ešte od kráľa Nebukadnesara. To je cirka 700 – 800 rokov pred Kristom. A už tam nežijú, ani jeden! Takisto ako nežijú tie staré komunity všelikde inde, lebo museli utiecť, išlo im o život. Ušli všelikde. Ušli do Izraela, ušli do Spojených štátov, ale ušli. Jedná sa zhruba možno o 500-, 600-, 700-tisíc ľudí. A teraz podobný osud hrozí kresťanským komunitám, ôsmim miliónom, možno až desiatim miliónom egyptských koptov, prastarým kresťanským komunitám v Sýrii, v Iraku, jezídom, drúzom a čiastočne aj šíitom a čiastočne aj sunnitom, sunnitským moslimom, ktorí jednoducho neplánujú žiť v kalifáte, ale už medzitým sa stali modernými ľuďmi.
To preto, keď sa Gréci stretnú s utečencami zo Sýrie, tak zistia, že z tých strašných člnov vystupujú ľudia, ktorí majú iPhony a iPady a hovoria dobre po francúzsky a sú to, proste to nie sú, to sú ľudia, ktorí utekajú o život. Nie preto, že by doma boli chudobní. Naopak, tam doma boli bohatí, ale začalo im ísť o život. A už im nezostalo nič, len ten život.
Dotkol som sa situácie v Sýrii, ale ešte o ďalšej skupine je reč, o ktorej nikto nič nevie, aspoň som v našich médiách nič nečítal, tak sa to pokúsim priblížiť. Eritrea. Časť z tých utečencov, alebo polovica možno z tej kvóty azylantov, o ktorú ide v našom prípade, sú z Eritrey. Eritrea je zaujímavá krajina, asi polovica obyvateľov sú kresťania, väčšinou katolíci, ale je tam asi až 12 % protestantov evanjelikov, a druhá polovica sú moslimovia – sunniti a sú tam ešte aj iné nejaké vierovyznania. Ale problém Eritrey na rozdiel od všetkých možných iných končín v nešťastnej severnej a východnej Afrike a na Blízkom východe nie je náboženský konflikt. To nie je náboženský konflikt. Dokonca tam ani nie je občianska vojna. Ale už teraz, predstavte si, že Eritrea je územie, ktoré má zhruba, je to čiastočne hornaté územie, veľmi chudobné poľnohospodárstvo, nejaké suroviny, má zhruba 4,4 mil. obyvateľov a už teraz OSN, organizácia OSN pre utečencov napočítala dovedna počet ľudí, ktorí utiekli z Eritrey, prevyšuje 312- až 320-tisíc z tých 4,4 milióna. A najmenej štvrtina z toho za posledné dva roky. Čo sa deje?
No, takto. Eritrea sa stala samostatným štátom v roku 1993 po občianskej vojne, po boji o samostatnosť, kde, ktorú vystupňoval v podstate brutálny komunistický diktátor v Etiópii, to bolo pôvodne jedno územie, volal sa Mengistu Haile Mariam. To bol skoro taký ľudožrút ako Kim Čong-un. A v podstate Eritrea si, bojovníci eritrejskí, pretože tam to sú etnické skupiny, ktoré nie sú identické s etnickými skupinami Etiópie, ktorá je tiež mimochodom z väčšej časti kresťanská, tak si vybojovali samostatnosť a aj si ju odhlasovali v referende v ´99., celé, to bolo normálne referendum, to nebolo pod kalašnikovmi. Stali sa samostatnými a vodca toho celého povstania sa volá Isaias alebo Izaiáš, má také srandovné meno, Afewerki, sa stal prvým prezidentom zvoleným prvým parlamentom. Členmi toho parlamentu boli takmer výhradne bojovníci toho povstaleckého hnutia. A to je tak zhruba naposledy, čo sa ten parlament asi zišiel. Tento Isaias Afewerki je odvtedy, by som povedal, samovymenovaným prezidentom a vládne tam prapodivný politický systém. Väčšina ľudí, ktorí utekajú z Eritrey, uvádzajú, že tam prichádza hromadne k mimosúdnym popravám, k miznutiu ľudí, k incommunicado zadržaniu, proste že niekoho zavrú a jeho rodina o ňom niekoľko rokov nepočuje, ak to vôbec prežije, k mučeniu a prichádza tam k tomu, že v podstate ľudia okolo toho prezidenta a ten prezident vládnu fakticky bez akejkoľvek kontroly. Ako som povedal, ten parlament sa, udáva sa, už 10 rokov sa nestretol a Eritrea ako krajina nemá žiadny publikovaný štátny rozpočet. Napriek tomu Európska únia v nádeji, že sa tam normalizuje situácia, tam sype peniaze, ktoré, samozrejme, miznú vo vreckách pána prezidenta a jeho pobehajov, vrahov, samozrejme.
No ale prapodivná praktika v tejto krajine je niečo, čo sa volá, že odvedenci na národnú službu bez obmedzeného trvania. Tak si predstavte, že máte 17 rokov a vás jednoducho zbalia a prinútia, to sú v podstate nútené práce, a prinútia vás pracovať za mzdu menšiu ako 2 doláre na deň 12 hodín denne 6-7 dní v týždni, ako hocičo, v bani alebo v poľnohospodárstve, alebo aj ako štátny úradník, a ste taký chudobný, že ak máte rodičov, aby vám pomohli, tak vám musia pomáhať. A táto akoby vojenská nútená práca alebo čo bez časového obmedzenia postihuje veľkú časť obyvateľstva a oni utekajú pred tým. Logicky, že utekajú, utekajú pred prenasledovaním, zatváraním, utekajú pred terorom.
A podotýkam ale, že Etiópia je síce na tom, čo sa týka občianskych a ľudských práv, o niečo lepšie, ale ináč v zásade tiež nie príliš. A keď tu pán kolega Blaha spomínal nadnárodné monopoly, tak podobné psie kusy sa dejú v Etiópii pre zmenu s čínskymi štátnymi firmami. Z pohľadu tých, ktorí sú ožobračovaní, je to skoro jedno.
Skrátka a dobre, ľudia, ktorí v jednom okamihu sa rozhodnú, že chcú z tohoto pekla na zemi, ktoré sa volá Eritrea, uniknúť, tak sú schopní, ochotní niekde naškriabať, takí, čo majú peniaze, aj 5-tisíc dolárov, aby uplatili miestnych úradníkov, aby sa dostali za hranice. Spoza tých hraníc už ich prevádzači proste naložia a odvezú ich do Egypta, do Líbye a na pobrežie Líbye a tam už sa dostávajú na tie lode. Je ich hrozne veľa a sú tak zúfalí zo situácie doma, že sú ochotní radšej sa utopiť v tom Stredozemnom mori v tom deravom člne, lebo už doma sa nedá žiť a nie je tam žiadna perspektíva.
A nie je pravda, že utekajú len samí mladí muži. Nie je to pravda. Aj ženy, aj deti. Uteká, kto môže, zo svojej vlastnej krajiny.
A teraz ešte raz. Toto nie je vec, tá Eritrea, ktorú by spôsobila nejaká koloniálna mocnosť. Posledná koloniálna mocnosť, ktorá tam strčila nos, bolo Mussoliniho Taliansko. Všetky ostatné tragédie, biedy, smrte, vojny, utrpenia v tomto kútku zeme, viete, to je Eritrea na pobreží, vedľa toho je Džibuti, na pobreží je potom Somálsko, vo vnútrozemí je Etiópia, to je v ich vlastnej réžii. To boli ich vlastné diktatúry. Ich vlastné zlyhané štáty. Oni si priviedli až do stavu neobývateľnosti, špeciálne Somálsko napríklad, svoje vlastné krajiny sami.
Opakujem. Časť zodpovednosti spadá na doby dávne, na intervencie Sovietskeho zväzu, na kolonializmus a tak ďalej, ale to je dávno. Tie veci čerstvého dáta a čerstvého, myslím, uplynulých asi päť desaťročí alebo štyri desaťročia, to je v ich vlastnej réžii. A je mi ľúto, ale napríklad keď sa pýtajú týchto Eritrejčanov, že za akých okolností by sa boli ochotní vrátiť, tak povedia, že veľmi radi, ale museli by v Eritrei prepustiť všetkých politických väzňov, ktorých je strašne veľa. Je tam, väzení je tam 300! Väzení, nie väzňov, väzení, veľkých väzení! Museli by prepustiť všetkých väzňov svedomia, aj tých, ktorí sú zavretí z náboženských dôvodov, lebo aj takí sú, a muselo by sa to začať podobať tak trochu na demokraciu. Nezačalo sa, Európa, Európa väčšinou, lebo Spojené štáty do tohoto nejako finančne nezasahujú, ale Európa sa rozhodla, že si kúpi aspoň trochu nejaké odpustky pre svoje svedomie tým, že tam bude dávať peniaze. Ale opakujem znovu, tie peniaze zmiznú ako pohár vody v piesku púšte, zasyčia, zmiznú jednoducho vo vreckách toho režimu. No a s týmito Eritrejcami má Európa dočinenia, to je časť tých utečencov, ktorí sú, asi polovica v tom azylovom pokračovaní na Slovensku. Tak to len aby ste vedeli, že kde je problém zvaný Eritrea. Je to malá krajina, menšia, teda neviem rozlohou, ale počtom obyvateľstva menšia ako Slovensko. Ale problém má veľký.
A teraz by som rád povedal ešte čosi iného. Ja tu mám so sebou ešte jeden list. Zaujímavý list, ktorý ja som tu už spomenul, keď som reagoval na vystúpenie môjho predsedu straníckeho Bélu Bugára, som spomenul zaujímavú knižku Johna Fitzgeralda Kennedyho, amerického prezidenta zavraždeného, Profily odvahy. Sú to profily ôsmich amerických senátorov, ktorí v tom či onom okamihu svojho politického života urobili rozhodnutie, ktorým riskovali svoju politickú kariéru, a urobili ho zo zásady, z princípu.
Ten prvý z nich bol John Quincy Adams a ten posledný v tej knižke spomínaný je Robert Taft, syn amerického prezidenta Tafta, ktorý sa urobil hrozne nepopulárny, ale bolo to považované od neho za zásadové a statočné, ale stálo ho to senátorské miesto, lebo nebol znovu zvolený, že sa postavil z principiálnych dôvodov proti norimberskému procesu s fašistami, teda s nacistami, nie s odôvodnením, že ich netreba súdiť, ale on tvrdil, že nie je možné, on by nedbal, keby ich rovno zastrelili. Ale keď už boli súdení, tak namietal, že nie je možné niekoho súdiť na základe právnej normy, ktorá vznikla ex post facto. To bol teda ten ústavný princíp, na ktorý sa on odvolával. Hrozne sa naňho všetci nahnevali a John Fitzgerald Kennedy toto považoval za akt odvahy.
Ale tento istý, paradoxne, tento istý senátor Robert Taft, obrátili sa naňho kolegovia senátori Wegner a poslankyňa Rogers, teda poslankyňa dolnej snemovne, a žiadali, aby sa bežné kvóty imigrantov v roku 1939, to už sa rozbiehal holokaust, a žiadali ho, aby bolo možné navýšenie kvóty pre imigrantov z Európy o 20-tisíc židovských detí z Nemecka. Robert Taft, zásadový človek, povedal, že teda on s nimi súcíti, ale súhlasiť s tým nemôže, lebo že by to bolo nerozumné, keďže už v tom čase na štátnej podpore závisí takmer 20 miliónov ľudí v Amerike a že sú medzi nimi, samozrejme, aj milióny detí bez možnosti sa dobre stravovať a obliekať a ubytovať a že napriek tomu, že pre týchto 20-tisíc detí boli pripravené rodiny, ktoré by si ich prevzali, tak on nesúhlasí, aby prišli, lebo situácia na trhu zamestnanosti je zlá a v nadchádzajúcich rokoch, keby tie deti vyrástli, tak by sa tiež uchádzali na americkom trhu o prácu a oberali by tým americké deti o prácu, mladých Američanov, ktorí budú tú prácu hľadať zároveň s nimi. No a hovoril tiež, že považuje za neprijateľné, že keď už by sa prijali tie deti, že by sa museli prijať aj ich rodinní príslušníci a že by to bolo ťažké odmietnuť a to je on teda už úplne proti a že teda bude musieť hlasovať proti.
No, nebyť Roberta Tafta a ďalších hlasujúcich v snemovni, tak tých 20-tisíc detí by sa zachránilo. Možno medzi nimi bol nejaký Oppenheimer alebo nejaký Einstein, to boli tiež uprchlíci, vďaka ktorým Spojené štáty vyhrali vojnu. Ja to len pripomínam, že máme dočinenia s morálnymi dilemami, ktoré nie sú jednoduché a ktoré podľa mňa viacej ako nejaké mužné búchanie sa do pŕs by vyžadovali štipku humanity. Štipku zamyslenia sa nad osudmi tých ľudí, o ktorých ide.
Keď sa na našom území ocitnú ľudia v azylovom pokračovaní, to nám náš pán minister vnútra predsa povedal jasne, je dosť času zaoberať sa s nimi jednotlivo a posúdiť, že či im vznikol nárok na politický azyl, a podľa mňa napríklad sýrskym kresťanom, ktorým hrozí tam, kde pôvodne bývali, vyvraždenie, tak tým taký nárok určite vznikol. Alebo že či sa jedná len o ekonomických migrantov, ktorí hľadajú lepšie bydlo vo svete. A, kolegovia, kolegyne, ani na tomto by som sa veľmi nepohoršoval, lebo každý sa narodí s právom hľadať si miesto na svete, kde by mu bolo lepšie ako tam, odkiaľ prichádza. Robili to mnohí naši predkovia a často to miesto našli. Otázka je, že akú kapacitu vlastne tento náš starý kontinent má. Ale to je druhá otázka, to v tejto chvíli vôbec neriešime. Vôbec ja som sa toho nechcel dotknúť.
A niečo, čoho sa vedome nechcem dotknúť, je islam, lebo to je dlhá debata a mám na to veľmi vyhranený názor, ale toto nie je debata o islame, lebo podotýkam, keď niekto strašil možnosťou, že v rámci tých migrantov sa sem prešmyknú nejakí islamskí teroristi, tak sa musím takmer nahlas zasmiať. Preboha, veď tí bojovníci Islamského štátu, ktorých je v danom okamihu okolo 40-, 50-tisíc, veď možno až polovica z nich sú Európania. To sú ľudia s európskymi pasmi. Tak keď budú chcieť títo islamskí bojovníci prísť do Európy robiť džihád v Európe, no tak sadnú na najbližší dopravný prostriedok a vrátia sa domov so svojím pasom, do Francúzska, do Veľkej Británie, do Nemecka, do Belgicka, do Španielska a budú tu. Oni sa nemusia prešmyknúť v gumovom člne. Oni majú európsky pas! A paradoxne, môže vzniknúť situácia, môže vzniknúť situácia a o tom som ja už dokonca aj písal, že predstavte si, že nejaká sýrska rodina ujde pred nejakým džihádistickým násilím odkiaľsi z mesta Rakka a ocitne sa v meste Marseille, a tam stretne navrátivších sa džihádistov, ktorí sa im usilovali o život v meste Rakka. No paradoxne, no výborne, Európa!
Chcem len povedať, že toto strašenie je absurdné, naozaj absurdné a celú debatu považujem za nehodnú civilizovanej spoločnosti. To, čo sme videli pochodovať s hákovými krížami a holými lebkami, to by som vnímal ako pot, to niekto povedal, Fussschweiss am Füssen Europas, keď pochoduje k budúcnosti jasnej, takže sa Európe v bagandžiach potia nohy, teda to je to. Ale pozor, my máme dočinenia s kolektívnou ľudskou psychológiou.
A posledná vec, ktorú chcem povedať, je tá, že my sa rodíme v našej biologickej výbave a keď budete čítať niečo z vednej disciplíny, ktorá sa volá etológia, tak existuje jej; to je náuka o biológii, o správaní; a existuje odvetvie etológie, ktoré sa volá humánna etológia, zakladateľ sa volá Irenäus Eibl-Eibesfeldt. Tak Eibl-Eibesfeldt vraví, že xenofóbne dokážu byť už trojročné deti. Pretože my sme kolektívni živočíchovia, sociálni živočíchovia a veľmi skoro v živote sa naučíme rozlišovať, náš mozog, že my a oni. A my, ako odmietnutie toho cudzieho je v našom hardvére naprogramované a civilizácia je to, čo nás poľudšťuje, čo nám zabraňuje proste počúvnuť tie atavistické prirodzené inštinkty odmietnutia strachu z čohokoľvek cudzieho. No dobre, ale bavíme sa o civilizácii, hádam môžme dúfať, že v 21. storočí počúvneme to civilizované v nás a nie toho pračloveka.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
