Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Konečne som sa dopočul, ako vyriešiť krízu s migrantmi.
Dámy a páni, kolegyne, kolegovia, ja začnem od konca, rád by som predniesol návrh na doplnenie uznesenia, ktoré predniesol predseda výboru pre európske záležitosti Ľuboš Blaha, o jeden odsek, bod C, a dúfam, že sa s tým snemovňa stotožní, pretože inak s tým uznesením, ktoré bolo prednesené, sa viem stotožniť aj ja, dovoľte, aby som ho prečítal,...
Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Konečne som sa dopočul, ako vyriešiť krízu s migrantmi.
Dámy a páni, kolegyne, kolegovia, ja začnem od konca, rád by som predniesol návrh na doplnenie uznesenia, ktoré predniesol predseda výboru pre európske záležitosti Ľuboš Blaha, o jeden odsek, bod C, a dúfam, že sa s tým snemovňa stotožní, pretože inak s tým uznesením, ktoré bolo prednesené, sa viem stotožniť aj ja, dovoľte, aby som ho prečítal, to je teda ten dôvetok, C. vyzývame vládu Slovenskej republiky a všetky zainteresované inštitúcie, aby objektívne informovali verejnosť o tom, ako je Slovenská republika pripravená po kapacitnej, legislatívnej a bezpečnostnej stránke, aby tak zabránila šíreniu strachu a dezinformácií medzi obyvateľstvom, ktoré predstavujú živnú pôdu pre silnejúce prejavy neznášanlivosti, xenofóbie a extrémizmu. Odovzdávam ho.
Aby som to zdôvodnil, tak... (Ruch v sále.) Trošku ma to ruší. Niekoľkokrát to tu bolo povedané, povedal to aj pán spravodajca, ak niečo vážne ohrozuje našu spoločnosť v tejto chvíli, nie sú to vlny migrantov, tie nám nehrozia v danej chvíli ani náhodou, ale sú to emócie spojené s touto perspektívou, emócie, ktoré hrozia normálne narušením v podstate ducha spoločnosti, strach a nenávisť. Toho sa týka to uznesenie. Strach a nenávisť dokážu rozložiť akúkoľvek ľudskú komunitu, akýkoľvek štát, akýkoľvek národ. A vidím, že sa šíria v podstate ako metastázy.
No ale teraz dovoľte, aby som hovoril o niečom celkom inom. Asi vás neprekvapím, keď poviem, že nielenže ja nemám patentné riešenie na tú krízu s tými obrovskými apokalyptickými vlnami utečencov, čo sa valia, ale, som o tom presvedčený, na to nikto nemá patentné riešenie v danej chvíli, každý môže mať len riešenia parciálne, ktoré by, keby nejakým spôsobom prišlo k synergickému efektu všetkých možných potrebných opatrení, mohli postupne viesť k akémusi stabilizovaniu situácie.
Zaznelo tu ale strašne veľa nezmyslov a nielen tu, ale aj vo verejnom priestore zaznieva strašne veľa nezmyslov o tom, kto a prečo tú krízu spôsobil a ako by to tí či oní v tej Sýrii, Líbyi alebo kde spakruky vojensky vyriešili. To, dámy a páni, vyhlasujem, sú všetko naozaj bludy nehodné vzdelaných ľudí, intelektu a zdravého rozumu. Toto, čo sa deje na Blízkom východe a v Afrike, odkiaľ prichádzajú tie vlny utečencov, ale aj na iných miestach sveta, napríklad v Indočíne sa to nedá vyriešiť spakruky a už vôbec sa to nedá vyriešiť jednoduchým vojenským zásahom.
Bol som označený tuto pánom predsedom opakovane za vojnového štváča. V tomto okamihu hovorím, že všetci, ktorí si myslia, že nabehnú jednotky NATO do Sýrie a fuk, fuk bude to tam vyriešené, sa mýlia. To je nedorozumenie, to je absolútne nepochopenie situácie, ktorá tam je.
A teraz dovoľte, o situácii, ktorá vlastne vyvolala tú vlnu utečencov, aby som niečo povedal.
Špeciálne o Sýrii. Budem hovoriť aj o iných krajinách. Kto chce pochopiť, čo sa v tej Sýrii vlastne deje, musí poznať históriu toho konfliktu a históriu tej krajiny. Musí ju poznať, lebo ináč to nepochopí a nepochopí ani prečo tí ľudia utekajú.
Tak po prvé. Celý problém sa začal veľmi dávno. Po porážke Osmanskej ríše po prvej svetovej vojne keď sa ocitli plus-mínus súčasná Sýria a Libanon, volalo sa to Levanta, proste pod francúzskym mandátom, tak Francúzi podobne ako Briti jednak svojvoľne kreslili hranice budúcich štátov a jednak proste sa správali ako každá autoritatívna správna mocnosť, myslím, spravujúca mocnosť, nie správna. Rozdeľovali svoju priazeň. A vtedy sa stalo, že dovtedy znevýhodňovaná a utláčaná sekta šiitskeho islamu, zvaná alaviti, sa rozhodla, že pritúli sa k francúzskej moci, lebo to bolo pre ňu výhodné, a že prestane byť prenasledovaná lebo sunitská väčšina alavitov považovala za heretikov, kacírov, a teda hodných opovrhnutia a ekonomického znevýhodnenia, a alaviti nielenže začali spolupracovať s francúzskou mandátnou správou, ale začali najmä posielať svojich synov do vojenských škôl, dobrých francúzskych vojenských škôl. Výsledkom bolo, že keď omnoho neskoršie, po druhej svetovej vojne, keď bol ukončený francúzsky mandát k vláde niekedy v polovici šesťdesiatych rokov, keď prišla k moci v Sýrii armáda, no tak všetky dôležité posty obsadili dôstojníci a tými boli väčšinou alaviti.
Aj dnešný sýrsky prezident Baššár al-Asad patrí k sekte alavitov. Alaviti ale tvoria menšinu v multireligióznom, v multietnickom Iraku, kde tvoria približne 12 % populácie, je ich niečo cez dva milióny, dva a pol milióna, tri milióny možno, obývajú územie, ktoré je pozdĺž pobrežia Stredozemného mora. Sú tam mestá a centrá ako Latakia a prístav alebo ako napríklad vojenský prístav Tartús, ktorý má v prenájme ešte Sovietsky zväz, dneska Rusko. To je na území, ktoré obývajú alaviti, a plus-mínus, hovoria analytici, all the power brokers, teda všetci držitelia moci.
V režime, ktorý nastúpil nastúpením ešte Asadovho otca Háfiza al-Asada, boli alaviti jednoducho preto, že diktátor al-Asad nikomu inému nedôveroval, a preto, že oni pochopili, že ak sa majú vyhnúť pomerne krutej pomste sunitskej väčšiny, tak musia svoju moc udržovať tvrdo a za každú cenu, ak sa majú vyhnúť nielenže strate moci, ale prípadne aj masakre. Toto v tom násilnom priestore toho, čo sa volalo Levanta, proste to, že vládne menšina spolu s inými menšinami a s privilegovanými členmi sunitskej väčšiny, vlastne brutálnym spôsobom preddefinovalo to, čo potom vypuklo neskôr v tej Sýrii. Nemajú na tom nijaký podiel už ani len Francúzi, lebo tí len, by som povedal, tam postavili scénu, postavili kulisy kedysi dávno, ale stratili vplyv, odišli odtiaľ. A to už bolo vnútrosýrske dianie.
Strana Baas, ktorá tvorí politickú kostru režimu, ktorý nastal v Sýrii, je iracko-sýrska strana, ktorú založili dvaja v podstate sekulárni ľudia, jeden kresťan a jeden moslim, ale sekulárni ľudia. A ak chcete poznať politický vzor, podľa ktorého postavili tú stranu Baas aj v Iraku, aj Sýrii, no tak to nie je komunistická strana, to je nemecká NSDAP, to je nacistická strana, národný socializmus, to oni chceli, panarabizmus a akýsi socializmus.
Súčasťou ale toho režimu bolo, že v podstate bol sekulárny a ako taký potláčal akokoľvek nábožensky motivované čokoľvek, teda aj opozíciu. A niekedy v roku 1976 sa Háfiz al-Asad rozhodol, že bude podporovať vojensky kresťanov bojujúcich v Libanone proti moslimom, čo bolo považované (V Libanone bola kresťanská plus-mínus polovica obyvateľstva.), odnožou Moslimského bratstva v Sýrii za hodné pomsty a potrestania. A vznikla tak tlejúca občianska vojna, teda vzbura islamistov proti sekulárnemu režimu Háfiza al-Asada, proti strane Baas. A tá tlejúca vojna, ozbrojená, podotýkam, vyvrcholila v roku 1982 tým, že Asadov režim dal obkolesiť sýrske mesto Hamá, kde boli sústredení tí Moslimskí bratia, tankami, delostrelectvom a podobne a v podstate ho zrovnal so zemou alebo vystrieľal, zabili tam vtedy, odhady to hovoria niektoré, 20-tisíc ľudí, niektoré 30-tisíc, tie odhady sa rôznia, ťažko to overiť, ale bola to masakra. A vtedy ten režim prijal, by som povedal , modus operandi, teda cue first, ask questions later, proste to, že teda ak chcete vedieť, že kde sa celý ten konflikt medzi Asadovým režimom a tými islamistami začal, tak to je dlho predtým, než si väčšina z vás vôbec môže spomínať. A potom všetko možné pokračovalo. A súčasné dianie tam začalo vlastne vcelku oprávneným, správnym a legitímnym protestom mladých ľudí v Derá, čo je predmestie Damasku, proti tomu, ako zaobchádzal Asad s opozíciou.
A ešte tam bola ďalšia vec, že tam schudobnení farmári sa dostali do mesta ako proste obyvatelia vlastne mestských štvrtí. A súviselo to s cenami pohonných hmôt a s tým, že Asad predal obilné rezervy a ja neviem čo. Proste ten pôvodný konflikt, tá pôvodná architektúra toho konfliktu nebola náboženská, ona bola ekonomická. A bola to naozaj vzbura proti diktatúre. Ale veľmi rýchlo, veľmi rýchlo sa tej vzbury zmocnili tí pôvodní nepriatelia Asadovho režimu, a nech už sa to volá Moslimské bratstvo alebo akokoľvek, od roku 2011 vlastne keď sa to celé začalo, tak v podstate ten konflikt sa postupne stal sektárskym, čiže aj náboženským konfliktom. Treba povedať, že Baššár al-Asad tomu účinne pomohol. A pomohol tomu tak, že udelil celkom vedome amnestiu politickým väzňom uprostred tých protestov a väčšina tých politických väzňov ale boli islamisti, pustil ich von, aby sa tam zapojili, aby mal argument, že: „Aha, tak s týmito bojujeme, to sú islamskí teroristi.“
V tom čase al-Bagdádí, teraz vyhlásil sám seba za kalifa a šéfa Islamského štátu, ktorý viedol vtedy odnož Al-Káidy v Iraku, tak sa rozhodol, že založí filiálku v Sýrii v rámci tých nepokojov a poslal svojho emisára al-Džuláního, ktorému sa podarilo založiť niečo, čo sa nazýva front Džabát al-Nusrá, čo je odnož Al-Káidy v Sýrii. A väčšinou teda títo dnes pod menom Islamský štát alebo Džabát al-Nusrá, lebo to sú už dve skupiny, predstavujú jadro odporcov proti režimu. Paradoxne nie veľmi s ním bojujú.
A čo sa tam ešte stalo, to je toto, že tá pôvodná opozícia, to, čo si pamätáte pod názvom Slobodná sýrska armáda Free Syrian Army, to sú vlastne bývalé jednotky proste sýrskej armády, ktorým vláda nedôverovala, a preto ich držala počas toho celého konfliktu v kasárňach, lebo boli sunitské, tak tí sunitskí dôstojníci a sunitskí vojaci prebehli na stranu rebelov a zobrali so sebou aj veľkú časť vojenskej techniky.
Čiže ten konflikt od začiatku nebol realizovaný hrdzavými kalašnikovmi, ako si niektorí myslia, tam boli moderné zbrane na obidvoch stranách konfliktu. A preto vznikli také úžasné rozpaky, koho vlastne v tom konflikte podporiť, pretože Asad bol človek masovo vraždiaci svoje obyvateľstvo a proti nemu stáli ľudia, ktorým rozhodne nešlo o demokraciu, ale ani náhodou. Vôbec ani na chvíľu tam s výnimkou prvých okamihov nešlo o demokraciu.
A keď sa pozriete na mapu Sýrie, a nakoniec aj severného Iraku, tak pri tom rozložení demografickom a náboženskom ako to tam vyzerá, tak v podstate ten konflikt nemá riešenie, ktoré by znamenalo demokratickú, slobodnú a bezpečnú Sýria, v ktorej všetci Sýrčania budú doma, lebo už to prekročilo hranicu, z ktorej sa už nedá vrátiť. Tam bolo prekročených niekoľko tých hraníc, nielen tá červená línia, ktorú pomenoval Obama. A potom ju znovu pomenoval a potom nič neurobil, keď bola prekročená. Tých hraníc tam bolo prekročených niekoľko.
Napríklad v auguste 2012 Asadovo vojsko začalo používať tzv. barelové bomby, sudové bomby. A tie hádzalo na oblasti kontrolované rebelmi, nech už to boli moslimskí rebeli, alebo iní rebeli, hlboko teda nie na frontovú líniu, kde boli bojovníci, ale hlboko dovnútra tých enkláv kontrolovaných rebelmi. Ale barelová bomba je proste sud plechový nabitý proste výbušninami a kolovými úlomkami. Tá bomba má za cieľ zabiť čo najviac ľudí na čo najväčšej ploche, a to hocikoho, preto je tam toľko civilných obetí. A musím povedať teda, že keď si pozriete štatistiky civilných obetí, dnes sa to už pohybuje okolo 250-tisíc v tom konflikte, tak, bohužiaľ, väčšinu z nich má na svedomí regulárna sýrska armáda, teda armáda Baššára al-Asada. Niežeby tí druhí nevraždili, samozrejme, vraždia, možno ešte omnoho odpornejším spôsobom.
Samozrejme, prekročením tej pomyselnej hranice bolo aj použitie chemických zbraní. V konečnom dôsledku je vysoko pravdepodobné, že časť tých chemických zbraní bola tá, ktorá sa nenašla v Iraku, lebo tisíc ton sarínu len tak ľahko sa niekde muselo zobrať, že áno. Tie chemické zbrane vďaka iniciatíve Ruska akoby zmizli z toho konfliktu, ale názor niektorých analytikov a aj moje tušenie je také, že nezmizli úplne a že proste prísť k chemickým zbraniam je relatívne jednoduché a je len otázka času, vlastne už aj prvé náznaky sú, kedy ich pre zmenu nie sýrska armáda, ale tá druhá strana, povedzme, Islamský štát začne používať. Už použili horčičný plyn a tak podobne.
A teraz čo sa stalo s tými islamistami, to je strašne zaujímavé. S tými islamistami sa stalo toto, že keď vyhlásil al-Bagdádí Islamský štát na pôde dobytých území v Iraku (teda Mosul, sever Iraku a hranice so Sýriou), tak vyzval, aby sa jeho filiálka, teda Džabát al-Nusrá a Al-Káida v Sýrii, pridala k Islamskému štátu. A ten emisár, ktorého vyslal, teda al-Džulání, ktorý to zorganizoval celé v Sýrii, sa odmietol pridať, čiže k Islamskému štátu časť bojovníkov sa pridala a časť bojovníkov sa nepridala. Čiže máme tam najmenej dve skupiny islamistov, ktoré niekedy aj bojujú proti sebe. Al-Asad s tými islamistami veľmi nebojuje, lebo oni sa roztiahli na územiach, nad ktorými či chce mať veľmi kontrolu, ani neviem. Jemu ide hlavne o tie územia obývané alavitmi a jeho spojencami.
Fakt je ten, že o Asadovi treba povedať, že bez ohľadu na to, aký zverský jeho režim bol a je, tak neprenasledoval a nezabíjal ľudí kvôli konfesii. Sýrski kresťania pod Asadom pokiaľ neboli v rozpore s režimom, tak neboli prenasledovaní kvôli tomu faktu, že boli kresťania. Sýrskych kresťanov nie je málo. Ale je to momentálne nie na území, ktoré spravuje Asad, tam sú chránení plus-mínus, ale na území, ktoré padlo do rúk, povedzme, Islamskému štátu, alebo Frontu al-Nusrá, kresťania nieže tam sú ohrození, ale odtiaľ musia utekať, lebo im ide o život.
A teraz chcem povedať niečo k tomu, k čomu to všetko viedlo, pretože časť utečencov napríklad sunitských moslimov utiekla pred bombardovaním svojej vlastnej armády z miest a dedín a obcí, ktoré boli vlastne rozbité, rozbombardované do neobývateľnej podoby. Tam zmizla infraštruktúra, aj vodovody, aj elektrina, všetko tam zmizlo, oni museli utiecť. Iná časť obyvateľstva, napríklad Kurdi, jezídi, kresťania, ale aj suniti, ktorí nechcú žiť v kalifáte, utekajú pred Islamským štátom, ktorý síce ešte nezabil toľko ľudí ako Asadova armáda, ale snaží sa to dobehnúť, teda vo veľkom. A robí to spektakulárne. Počet ľudí, ktorí opustili Sýriu z tých či oných dôvodov, či už kvôli bombardovaniu vládnych jednotiek alebo kvôli Islamskému štátu, presiahol toto leto štyri milióny, mimo Sýrie. K tým musíte pripočítať sedem miliónov ľudí, ktorí sú, sa to volá internally displaced, proste vnútorne vysídlení. To znamená, že bývali niekde na predmestí Damasku, ale ja neviem proste ten bol dobytý niektorou z tých islamistických frakcií a oni museli utiecť a žijú na inom mieste v Sýrii.
A teraz ako to vyzerá s tými utečencami, ktorí sa dostali mimo Sýrie. Tak v podstate v okolitých krajinách to vyzerá takto. V Turecku je ich asi 1,6 mil. v utečeneckých táboroch (Sýrčanov). A teraz je veľmi ťažké rozlíšiť, ktorí z nich utiekli pred čím, ale je ich tam 1,6 mil. V Jordánsku je ich 600-tisíc až 700-tisíc. Upozorňujem, že to už začína tvoriť významnú časť obyvateľstva Jordánska, lebo Jordánsko nie je príliš ľudnatá krajina. A zatiaľ to zvláda tá krajina, ale to je humanitárny problém obrovský. V maličkom Libanone je 1,2 mil. sýrskych utečencov, kresťanov aj moslimov, šiitov aj sunitov.
K tomu celému sa pridávajú externé faktory, pretože keď začalo byť jasné, že predovšetkým tí islamistickí bojovníci môžu eventuálne poraziť Asadov režim, tak do toho vstúpil Irán. A Irán, ktorý do toho vstupoval už dávnejšie, tentoraz do toho vstúpil vojensky cez, by som povedal, zástupného aktéra. Vlastne v Iráne vzniklo rozhodnutie, že libanonský Hizballáh, čo je šiitska milícia, má sa zúčastniť vojny na strane Asada proti rebelom v Sýrii. To je extrémny faktor.
Keď sa stalo toto a vyzeralo to tak, že Irán a Hizballáh jednoducho môžu spôsobiť, že Asadov režim zvíťazí, tak arabské krajiny sa dohodli, prijali uznesenie, že krajiny pri tamojšom zálive, ktoré majú na to peniaze, môžu podporovať rebelov. A tuná je ten háčik, pretože mali rôzne preferencie, tak napríklad Katar samotný, Katar, to je miesto, kde sídli televízia Al-Džazíra, ktorý je považovaný za taký ostrovček akoby naznačenej liberálnosti, tak ten nalial neuveriteľných 3 mld. až 4 mld. dolárov do organizácie zvanej Islamský štát. Saudská Arábia cez rôzne kanály podporila Džabát al-Nusrá. V metódach a v cieľoch sa jedná vlastne o identické inštitúcie alebo neviem, ako to chcete nazvať.
Pri tom, čo máme teraz v Sýrii, okrem občianskej vojny sektárskej máme ešte aj zástupnú vojnu proste dvoch ambicióznych aktérov regionálnych, jednak teda sunitské arabské konzervatívne monarchie zálivu a na druhej strane teokratický šiitsky Irán. Sú to smrteľní nepriatelia, ktorí si vybavujú momentálne účty na pôde Sýrie. A pýtate sa, kto sú tí naši v tomto súboji. No tak vyzradím vám, že z môjho pohľadu sú to tí utečenci. Nikto druhý si našu solidaritu z týchto bojujúcich frakcií tam ani náhodou nezaslúži. Ak u niekoho vznikli, začul som, tu také, že existuje regulárna sýrska vláda, teda je to režim Baššára al-Asada, tak sa vás pýtam, ale, prosím vás, po tom, čo zabili asi 150-tisíc alebo 200-tisíc vlastných občanov, tá vláda je regulárna a legitímna? No nie je taká. To sú vrahovia.
Všetko toto je aj dôvodom, prečo sa niektoré krajiny, ktoré majú o tom relatívne veľa vedomostí, rozhodli, že budú otvorenejšie voči utečencom zo Sýrie, lebo fakt to tak vyzerá, že neexistuje nejaká veľká nádej, že by tie milióny ľudí, ktoré som spomínal, dovedna štyri milióny ľudí mali realistickú nádej v dohľadnej dobe počas svojich produktívnych životov sa do tej Sýrie vrátiť a postaviť ju na nohy. Nevyzerá to tak. Je mi ľúto, že šírim pesimizmus, ale v danej chvíli to tak nevyzerá.
A teraz chcem povedať ešte niečo ďalšieho. Je tu ďalší vonkajší aktér, no dvaja vonkajší aktéri okrem Iránu a arabských krajín v tom zálive. Jeden z tých aktérov je Rusko. Rusko v danej chvíli nemá na svedomí ja neviem haldy mŕtvych v Sýrii a možno ich ani nebude mať na svedomí, ale Rusko tam má svoj záujem. V Sýrii bol vždy režim, ktorý bol, by som povedal, filiálkou sovietskeho impéria na Blízkom východe. A toto vnímanie sa neskončilo ani po páde komunizmu, pretože to je imperiálne vnímanie. Prístav Tartús na pobreží Stredozemného mora je prístavom ruského vojenského námorníctva, predtým bol sovietskym. Rusko ho má prenajatý na veľmi dlhú dobu. Je to, tu je výnimka Sevastopoľ, jediný teplovodný vojenský prístav. Nie je to veľký prístav, veľké bojové lode tam nemôžu kotviť, ale je to miesto logistiky, tam môžu prichádzať zásoby, je tam ruská posádka. A Rusi majú záujem na tom, aby tento vplyv tam zostal a teda aby Asadov režim zostal pri moci. Ten záujem nie je identický s iránskym záujmom, lebo iránsky záujem je šiitsko-náboženský, ale ten ruský záujem je, by som povedal, geopolitický alebo podobne.
Všetci tí, ktorí si myslia, že keď Rusi vstúpia do tohto konfliktu vojensky, že tam prestanú zomierať ľudia, tak sa opätovne mýlia, pretože tam vznikne situácia analogická, ako to bolo v osemdesiatych rokoch. Sovietsko-afganská vojna, chcem vám pripomenúť, vtedy mala za následok smrť 1 mil. ľudí, civilov teda, afganských. A zomrelo tam možno asi 20-tisíc sovietskych vojakov. To nie je žart. To bola hrozná vojna.
A vôbec v tých konfliktoch zomiera omnoho viacej ľudí, ako si vieme predstaviť. Iracko-iránska vojna, ktorá je len jednou z mnohých podôb toho, čo teraz vidíme s Sýrii, v rokov 1980 až 1988 mala za následok smrť ďalších 1 mil. ľudí. Bolo to pol milióna na iránskej strane, pol milióna na irackej strane. Boli tam použité aj chemické zbrane, aj sarín.
Všetky tieto konflikty produkovali utečencov. Afganské vojny od roku 1980 až po dnešok vyprodukovali nejakých 3,5 mil. utečencov postupne, odkiaľ utekali jedni pred sovietskymi vojskami, iní pred Talibanom. V Bangladéši napríklad, tu je taká milá štatistika, niekedy v podstate v prvej polovici sedemdesiatych rokov vyprodukovali 10 mil. utečencov a tak ďalej a tak podobne.
My to teraz vnímame, lebo sme konzumentmi proste televíznych záberov, že zažívame predtým v dejinách sa nevyskytnuvšiu apokalyptickú vlnu migrácie, ale, dámy a páni, bohužiaľ, to tu už bolo. Svet si nie vždy s tým vedel poradiť, ale v tej či onej podobe to tu už bolo. A ukázať prstom jednoducho na niektorého aktéra, že tento za to môže, to je ale naozaj veľké nedorozumenie.
A teraz poviem niečo o našich možnostiach s tým niečo urobiť. Ja som sa rozprával o tom s nejakými vojenskými odborníkmi, ktorí sú toho názoru, že vojensky vyriešiť sýrsky konflikt by znamenalo rozprášiť vojensky na zemi, nie nejakými, by som povedal, váhavými leteckými operáciami, ale na zemi, boots on the ground, rozprášiť Islamský štát, cirka ja neviem medzi 20-tisíc až 40-tisíc bojovníkmi, ale nie len to, ale poraziť aj Asadovu regulárnu armádu a aj všetky ďalšie frakcie, ktoré tam bojujú, lebo bez toho by jednoducho tam nebolo usporiadateľné nič. Na to by bolo treba vojenskú silu rádovo nie v desaťtisícoch, ale možno v státisícoch, obrovskú vojenskú silu. Je absolútne nerealistické, aby takú silu intervenčnú, technologicky logisticky vybavenú dala dohromady Európa bez pomoci Spojených štátov, je úplne nerealistické, aby sa v tejto chvíli pri tejto administratíve, ale vôbec v tom nastavení aj mentálnom svojich vlastných voličov do takéhoto čohosi Spojené štáty pustili. Nepustia sa ani Európa sa nepustí teraz do toho. Všetci, čo hovoria o vojenskom riešení situácie v Sýrii, nemajú ani predstavu, do akej miery je to nerealistické, že je to úplne nerealistické.
A k tomu sa pridávajú veci, jedna z nich, o ktorej hovoril napríklad aj Ľuboš Blaha, ako by sme teda riešili napríklad situáciu v Nigérii alebo v Eritrei, alebo v Somálsku, alebo v Sudáne. To sú všetko uzly, z ktorých utekajú ľudia vo veľkom. Tiež by to bolo vojensky? Neviem si to predstaviť. V Eritrei napríklad vôbec nie je vojna v danej chvíli. Je tam absolútne absurdný iracionálny diktátorsky režim, ktorý zavádza v podstate celopopulačné nútené práce, ale vojna tam nie je. Čo by tam vojna znamenala? Európa a Európska únia alebo ktosi by vstúpil vojensky do Eritrei? Neviem si to predstaviť. Takže nechajme tak reči o tom, ako by sme vyriešili problémy tam na mieste, kde vznikajú, lebo tak by sme ich nevyriešili, ani v Líbyi.
Ani tie predstavy o tom, že tam usporiadame na pobreží v podstate nejaký internačný tábor, kde sa o tých utečencov všetkých postaráme, nie sú realistické. Nie je to možné v rámci súčasného medzinárodného práva, nie je to možné bez súhlasu dotknutých krajín, nie je to možné ani logisticky. Ani technicky to nie je možné.
Teraz niečo poviem o tom ďalšom aktérovi, ktorého som spomenul, o Turecku.
Aktér, ktorý do toho celého v Sýrii zasahuje, je aj Turecko, ale nie spôsobom, ktorý by sme si vedeli celkom dobre predstaviť. V čase, keď stáli Kurdi v menšine ako obrana mesta Kobané pri tureckých hraniciach, tak na druhej strane tureckej hranice stála po zuby vyzbrojená turecká armáda a ani sa len nepohla, aby im pomohla, no, logicky, lebo išlo o Kurdov. Teraz keď v podstate sa stala taká vec, že Islamský štát sa zmocnil proste nejakej svätyne, ktorá vlastne je tureckým teritóriom v Sýrii, tak sa Turecko rozhodlo do toho vstúpiť, na pôde NATO uviedlo do aktivity článok 4, nie 5 Severoatlantickej zmluvy a vyžiadalo si súhlas na bombardovanie Islamského štátu. Teda pridalo sa k bombardovaniu pozícií Islamského štátu v Sýrii. Ale do toho sa veľmi nepustilo. Čo začalo Turecko vtedy robiť, to je, že namiesto toho začalo bombardovať kurdské pozície v Iraku a v Sýrii, pozície Kurdov, ktorí predstavujú v Iraku a v Sýrii jedinú relevantnú vojenskú silu, ktorá je schopná bojovať s Islamským štátom. Čiže robí Turecko niečo úplne iného.
K tomu sa pridáva fakt, že Islamský štát nie je chudobná organizácia. Islamský štát sa pri dobytí mesta Mosul zmocnil veľkých finančných prostriedkov miestnych v bankových inštitúciách, ale zmocnil sa hlavne aj okrem výzbroje ropných vrtov. Islamský štát predáva ropu. No kadiaľ ju predáva? No je to cez Turecko. A Turecko je akože náš spojenec, spojenec západnej aliancie. Cez Turecko ide aj väčšina dodávok zbraní, ktoré sa dostávajú do rúk Islamského štátu. Tie kamióny, nech už sú tie zbrane akejkoľvek, proveniencie, nikto nezastavuje.
No a Turecko, samozrejme, je aj ten štát, ktorý síce prijal na svojom území 1,5 mil. utečencov proste zo Sýrie, ale on je ten štát, z ktorého oni štartujú, je to z toho pobrežia, na tých gumových člnoch do Grécka.
Turecko robí, musím povedať, nie celkom poctivú politiku v tomto celom.
Tak keď mi niekto povie, aké jednoduché riešenie na toto existuje, tak ja som ochotný sa s ním podeliť ja neviem o moju knižnicu, alebo o niečo, čo mi je vzácne.
A moja ďalšia poznámka sa týka verejnej debaty. Ja mám pocit, že sa tu zrážajú dve povrchnosti a dve strašné banality. Tá jedna povrchnosť a banalita je xenofóbia . To je proste to paušalizovanie, že jednoducho všetci, ktorí takto prichádzajú, tak chcú nás vyžrať, vypiť nám žinčicu, zjesť nám halušky, proste chcú sa zmocniť našich pasienkov a okrem toho sú to väčšinou aj teroristi, pričom my ich tu ešte nechceme. To je banalita xenofóbna, fašizujúca, ktorá robí hanbu tejto krajine, bohužiaľ, ju živia aj niektorí politici, ktorí ten strach živia. Strach je veľmi zlý radca.
K tejto banalite treba povedať, že zákerné na nej je to, že ľudia, ktorí vidia v televízii na internete ja neviem stovky záberov hroziacich pästí, popráv, pri ktorých sa kričí, Alahu akbar, a proste hrnúcich sa davov ľudí, ktorí prekračujú nejaké zátarasy utečencov, tak inštinktívne pocítia úzkosť, strach. A práve táto inštinktívna emócia, to je to, s čím sa hrajú demagógovia, populisti, tí, ktorí ten strach chcú použiť na to, aby si vytvorili politické preferencie. To nie je dobré.
A fakt je ten, že Európa, a to nehovorím len o Slovensku, hovorím o Slovensku, Maďarsku aj Nemecku, aj Francúzsku, začína byť infikovaná emóciou, ktorá doteraz vždy v dejinách spôsobila veľa utrpenia, a síce nenávisťou, netoleranciou a nenávisťou.
Tá druhá banalita, o ktorej hovorím, je to, čo už tu bolo spomínané, že teda pre isté kruhy každý, kto pocíti istú úzkosť z toho, čo vidí, tak sa stáva proste opovrhnutiahodným náckom, pričom sa jedná len o úzkosť. Tak chcem povedať, že ja si napríklad nemyslím, že všetci tí, ktorí v Gabčíkove hlasovali v referende, že tam nechcú utečencov, sú xenofóbni náckovia, ja si len myslím, že to sú ľudia, ktorých nebol problém vyplašiť. Hoci v skutočnosti nič nehrozilo, ale, povedal by som, tam, kde by malo nastúpiť vysvetľovanie, tam, kde proste by mala nastúpiť istá osveta, tam veľmi často prichádza odsúdenie, opovrhnutie a podobne, čo teda naozaj nepomáha situácii.
Chcem povedať, že Slovensko sa nemôže tváriť, že sa ho tí utečenci netýkajú. Prosím, nechceme tu ekonomických imigrantov, môžem súhlasiť aj s tým, že tie kvóty sú naprosto mechanické riešenie, ktoré rozrieďuje problém štatistickým spôsobom, ale nerieši ho, ale nemôžeme sa tváriť, že toto nás obíde. My sa nemôžeme tváriť ako krajina, ktorá odmieta pomôcť tým, ktorí prídu k jej dverám v núdzi.
A teraz hovorím, môj kritický postoj k islamu ako k doktríne je známy, nepotrebujem to rozvádzať, ale vravím, že nemôžeme odmietnuť človeka, ktorý je prenasledovaný, ktorý je v núdzi a príde k našim dverám aj s rodinou, nemôžeme ho odmietnuť len preto, že je moslim. Jednoducho o solidaritu sa nemôžeme deliť na základe, by som povedal, kritérií druhého rangu. Proste jedná sa o ľudské bytosti. A mi v tej debate chýba najviac toto, jednoducho to elementárne pochopenie, že dokonca ešte aj tí ľudia, ktorí sa chcú dostať do Nemecka, lebo tam to bude lepšie ako v tom Rakúsku alebo v tom Maďarsku, si zaslúžia solidaritu, lebo sa jedná o ľudské osudy, o osudy ľudí, ktorí boli vytrhnutí z ich normálneho prostredia, v ktorom žili dovtedy, a nemajú vlastne inú nádej, oni sa už nikam nemôžu vrátiť, tú solidaritu sme im dlžní. To som chcel povedať a rád by som to počúval od našej vlády. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
