Videokanál klubu

14.
Ďakujem veľmi pekne.
Kolegovia a kolegyne, jednej témy sa dotknem len okrajovo, a to sú kvóty. Už tu o nich zaznelo všetko možné. Ani ja nie som ich veľkým zástancom, ale vnímam napríklad takú vec, že v podstate vznikla v južných končinách Európy taká tlačenica, taký pretlak, že celkom prirodzene inštitúcia, ktorá je za Európu zodpovedná – Európska komisia, Európsky parlament – že tieto inštitúcie jednoducho hľadajú cestu, ako ten problém prinajmenej rozriediť, aspoň štatisticky. Ja motiváciu chápem. A zároveň dodávam, že rozrieďovanie problému a mechanické, štatistické jeho prerozdeľovanie, samozrejme, nemôže byť trvalým riešením, lebo nie je riešením. Je len rozriedením toho problému.
Ale ten problém je vážny a ja som hlboko presvedčený, že Slovensko nielenže je taká bohatá krajina, ale ja dúfam, že aj taká kultúrna krajina, že keď je požiadané o pomoc, tak o pár sto chudákov, ktorí tú pomoc potrebujú, že sa dokáže postarať a že má, neviem, či o nejaké nariadenie opretú, ale morálnu povinnosť rozhodne nejakú má voči ľuďom v núdzi. O tom som hlboko presvedčený a nerobia na mňa žiadny dojem pokriky internetových chytrákov, že tak si ich zober k sebe domov, lebo o to vôbec nejde, ale naozaj vôbec.
A teraz by som sa rád dostal na chvíľočku k tomu, čo mi v tejto debate chýba, a to je bazálna ľudská empatia, súcit prinajmenej s tými, ktorí by v normálnom človeku, ktorý nie je z dreva, nejakú účasť, nejaký súcit mali vzbudiť. A ten, proste tá spoluúčasť, to, čo vedie ľudí k tomu, že sú milosrdní, že sú charitatívni, že pomáhajú, toto by malo byť rozhodne súčasťou tejto debaty o migrantoch. Ja to tam zatiaľ nevnímam. Vnímam iba spupný, vzdorovitý postoj, že tak to teda nie, takto s nami nie. No dobre, takto teda s nami nie, toto nechceme, ale potom povedzme, že nachádzame vôbec v sebe niečo také ako základnú ľudskú solidaritu a súcit s tými, ktorí potrebujú pomoc? Alebo to nachádzame len vždy vtedy, keď to nestojí nič, len nejakú esemesku na nejaké konto poslať, keď v Nepále je zemetrasenie? To je veľmi lacné a veľmi jednoduché.
Ani na sekundu nebola reč o tom, že kde a ako tie problémy vznikajú a s kým máme vlastne tú česť. Lebo tí uprchlíci, tí utečenci, to nie je homogénna masa nejaká, proste nejakí čierni ľudia, ktorí sa sem hrnú v podstate s nerozlíšiteľnými osobnými osudmi, to je veľmi diferencovaná obrovská skupina ľudí a ich osudy sú veľmi rozdielne a treba vidieť medzi nimi rozdiely. A špeciálne, pokiaľ sa jedná o komunity, ktoré, celé komunity, ktorým hrozí vyvraždenie a ktoré utekajú pred povedzme terorom Islamského štátu alebo organizácie Džabát al Núsra, kresťanské komunity zo Sýrie a Iraku, tak pre nich neexistuje iné východisko, oni tam nemôžu zostať, lebo dostanú na výber, budú konvertovať alebo budú pozabíjaní, a možno ani tú prvú možnosť ani len nedostanú. Veď sa to opakovane stalo. Muži budú pozabíjaní a ženy budú, a deti, predané do otroctva. Do otroctva, teraz v 21. storočí!
A mne sa zdá, že prinajmenej tým kresťanským komunitám na Blízkom východe, ktoré sú ohrozené na existencii, istú mieru nieže povinnej solidarity, ale ľudskej, normálnej humánnej solidarity dlhujeme. Mali by sme im pomôcť, nie je to tak veľa ľudí. A rozhodne to nie sú ľudia, ktorí tvoria dominantnú časť prisťahovalcov do Európy, ale to sú skutoční utečenci. A oni sú všelikde už. Mnohí utiekli do Turecka, mnohí utiekli do Libanonu, mnohí sú utečencami vo svojej vlastnej krajine, teda v Sýrii mimo toho územia, ktoré zabral Islamský štát.
A pre mňa bol veľmi poučný rozhovor s patriarchom melchitskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorý tu bol pred asi mesiacom, Jano Figeľ by mi mohol potvrdiť, rozprávali sme sa s ním spolu. No, je to jedna z najstarších cirkví vôbec, z ortodoxných cirkví na svete. Tento patriarcha je etnický Arab podľa všetkého, vyznaním kresťan so sídlom v Damasku, ale už 25 rokov je jeho sídlo Jeruzalem, lebo v Damasku mu ide o život. A on apeloval na našu solidaritu. A od iného mnícha z jedného sýrskeho kláštora, ktorý je, by som povedal, starší ako slovanské osídlenie Európy, som počul, že jediné, čo pre nás môžte urobiť, ak chcete, aby sme žili ďalej ako komunita, je, aby ste otvorili dvere. Nehovoril v mene státisícov. Hovoril v mene hŕstky ľudí, lebo ich tam viac už nie je. Ale ide im o život.
Chcel by som vás upozorniť, že toto nie je prvý exodus v moderných dejinách Blízkeho východu. Všade – v Bagdade, v Teheráne, v Jordánsku, v Sýrii, v severnej Afrike – žili veľké a staré židovské komunity až do roku 1948. Veľké a staré. Ak poznáte Starý zákon, odporúčam, je to výborná kniha na prečítanie, tak ak poznáte Bibliu a Starý zákon, tak zistíte, že Židia tam žili ešte od kráľa Nebukadnesara. To je cirka 700 – 800 rokov pred Kristom. A už tam nežijú, ani jeden! Takisto ako nežijú tie staré komunity všelikde inde, lebo museli utiecť, išlo im o život. Ušli všelikde. Ušli do Izraela, ušli do Spojených štátov, ale ušli. Jedná sa zhruba možno o 500-, 600-, 700-tisíc ľudí. A teraz podobný osud hrozí kresťanským komunitám, ôsmim miliónom, možno až desiatim miliónom egyptských koptov, prastarým kresťanským komunitám v Sýrii, v Iraku, jezídom, drúzom a čiastočne aj šíitom a čiastočne aj sunnitom, sunnitským moslimom, ktorí jednoducho neplánujú žiť v kalifáte, ale už medzitým sa stali modernými ľuďmi.
To preto, keď sa Gréci stretnú s utečencami zo Sýrie, tak zistia, že z tých strašných člnov vystupujú ľudia, ktorí majú iPhony a iPady a hovoria dobre po francúzsky a sú to, proste to nie sú, to sú ľudia, ktorí utekajú o život. Nie preto, že by doma boli chudobní. Naopak, tam doma boli bohatí, ale začalo im ísť o život. A už im nezostalo nič, len ten život.
Dotkol som sa situácie v Sýrii, ale ešte o ďalšej skupine je reč, o ktorej nikto nič nevie, aspoň som v našich médiách nič nečítal, tak sa to pokúsim priblížiť. Eritrea. Časť z tých utečencov, alebo polovica možno z tej kvóty azylantov, o ktorú ide v našom prípade, sú z Eritrey. Eritrea je zaujímavá krajina, asi polovica obyvateľov sú kresťania, väčšinou katolíci, ale je tam asi až 12 % protestantov evanjelikov, a druhá polovica sú moslimovia – sunniti a sú tam ešte aj iné nejaké vierovyznania. Ale problém Eritrey na rozdiel od všetkých možných iných končín v nešťastnej severnej a východnej Afrike a na Blízkom východe nie je náboženský konflikt. To nie je náboženský konflikt. Dokonca tam ani nie je občianska vojna. Ale už teraz, predstavte si, že Eritrea je územie, ktoré má zhruba, je to čiastočne hornaté územie, veľmi chudobné poľnohospodárstvo, nejaké suroviny, má zhruba 4,4 mil. obyvateľov a už teraz OSN, organizácia OSN pre utečencov napočítala dovedna počet ľudí, ktorí utiekli z Eritrey, prevyšuje 312- až 320-tisíc z tých 4,4 milióna. A najmenej štvrtina z toho za posledné dva roky. Čo sa deje?
No, takto. Eritrea sa stala samostatným štátom v roku 1993 po občianskej vojne, po boji o samostatnosť, kde, ktorú vystupňoval v podstate brutálny komunistický diktátor v Etiópii, to bolo pôvodne jedno územie, volal sa Mengistu Haile Mariam. To bol skoro taký ľudožrút ako Kim Čong-un. A v podstate Eritrea si, bojovníci eritrejskí, pretože tam to sú etnické skupiny, ktoré nie sú identické s etnickými skupinami Etiópie, ktorá je tiež mimochodom z väčšej časti kresťanská, tak si vybojovali samostatnosť a aj si ju odhlasovali v referende v ´99., celé, to bolo normálne referendum, to nebolo pod kalašnikovmi. Stali sa samostatnými a vodca toho celého povstania sa volá Isaias alebo Izaiáš, má také srandovné meno, Afewerki, sa stal prvým prezidentom zvoleným prvým parlamentom. Členmi toho parlamentu boli takmer výhradne bojovníci toho povstaleckého hnutia. A to je tak zhruba naposledy, čo sa ten parlament asi zišiel. Tento Isaias Afewerki je odvtedy, by som povedal, samovymenovaným prezidentom a vládne tam prapodivný politický systém. Väčšina ľudí, ktorí utekajú z Eritrey, uvádzajú, že tam prichádza hromadne k mimosúdnym popravám, k miznutiu ľudí, k incommunicado zadržaniu, proste že niekoho zavrú a jeho rodina o ňom niekoľko rokov nepočuje, ak to vôbec prežije, k mučeniu a prichádza tam k tomu, že v podstate ľudia okolo toho prezidenta a ten prezident vládnu fakticky bez akejkoľvek kontroly. Ako som povedal, ten parlament sa, udáva sa, už 10 rokov sa nestretol a Eritrea ako krajina nemá žiadny publikovaný štátny rozpočet. Napriek tomu Európska únia v nádeji, že sa tam normalizuje situácia, tam sype peniaze, ktoré, samozrejme, miznú vo vreckách pána prezidenta a jeho pobehajov, vrahov, samozrejme.
No ale prapodivná praktika v tejto krajine je niečo, čo sa volá, že odvedenci na národnú službu bez obmedzeného trvania. Tak si predstavte, že máte 17 rokov a vás jednoducho zbalia a prinútia, to sú v podstate nútené práce, a prinútia vás pracovať za mzdu menšiu ako 2 doláre na deň 12 hodín denne 6-7 dní v týždni, ako hocičo, v bani alebo v poľnohospodárstve, alebo aj ako štátny úradník, a ste taký chudobný, že ak máte rodičov, aby vám pomohli, tak vám musia pomáhať. A táto akoby vojenská nútená práca alebo čo bez časového obmedzenia postihuje veľkú časť obyvateľstva a oni utekajú pred tým. Logicky, že utekajú, utekajú pred prenasledovaním, zatváraním, utekajú pred terorom.
A podotýkam ale, že Etiópia je síce na tom, čo sa týka občianskych a ľudských práv, o niečo lepšie, ale ináč v zásade tiež nie príliš. A keď tu pán kolega Blaha spomínal nadnárodné monopoly, tak podobné psie kusy sa dejú v Etiópii pre zmenu s čínskymi štátnymi firmami. Z pohľadu tých, ktorí sú ožobračovaní, je to skoro jedno.
Skrátka a dobre, ľudia, ktorí v jednom okamihu sa rozhodnú, že chcú z tohoto pekla na zemi, ktoré sa volá Eritrea, uniknúť, tak sú schopní, ochotní niekde naškriabať, takí, čo majú peniaze, aj 5-tisíc dolárov, aby uplatili miestnych úradníkov, aby sa dostali za hranice. Spoza tých hraníc už ich prevádzači proste naložia a odvezú ich do Egypta, do Líbye a na pobrežie Líbye a tam už sa dostávajú na tie lode. Je ich hrozne veľa a sú tak zúfalí zo situácie doma, že sú ochotní radšej sa utopiť v tom Stredozemnom mori v tom deravom člne, lebo už doma sa nedá žiť a nie je tam žiadna perspektíva.
A nie je pravda, že utekajú len samí mladí muži. Nie je to pravda. Aj ženy, aj deti. Uteká, kto môže, zo svojej vlastnej krajiny.
A teraz ešte raz. Toto nie je vec, tá Eritrea, ktorú by spôsobila nejaká koloniálna mocnosť. Posledná koloniálna mocnosť, ktorá tam strčila nos, bolo Mussoliniho Taliansko. Všetky ostatné tragédie, biedy, smrte, vojny, utrpenia v tomto kútku zeme, viete, to je Eritrea na pobreží, vedľa toho je Džibuti, na pobreží je potom Somálsko, vo vnútrozemí je Etiópia, to je v ich vlastnej réžii. To boli ich vlastné diktatúry. Ich vlastné zlyhané štáty. Oni si priviedli až do stavu neobývateľnosti, špeciálne Somálsko napríklad, svoje vlastné krajiny sami.
Opakujem. Časť zodpovednosti spadá na doby dávne, na intervencie Sovietskeho zväzu, na kolonializmus a tak ďalej, ale to je dávno. Tie veci čerstvého dáta a čerstvého, myslím, uplynulých asi päť desaťročí alebo štyri desaťročia, to je v ich vlastnej réžii. A je mi ľúto, ale napríklad keď sa pýtajú týchto Eritrejčanov, že za akých okolností by sa boli ochotní vrátiť, tak povedia, že veľmi radi, ale museli by v Eritrei prepustiť všetkých politických väzňov, ktorých je strašne veľa. Je tam, väzení je tam 300! Väzení, nie väzňov, väzení, veľkých väzení! Museli by prepustiť všetkých väzňov svedomia, aj tých, ktorí sú zavretí z náboženských dôvodov, lebo aj takí sú, a muselo by sa to začať podobať tak trochu na demokraciu. Nezačalo sa, Európa, Európa väčšinou, lebo Spojené štáty do tohoto nejako finančne nezasahujú, ale Európa sa rozhodla, že si kúpi aspoň trochu nejaké odpustky pre svoje svedomie tým, že tam bude dávať peniaze. Ale opakujem znovu, tie peniaze zmiznú ako pohár vody v piesku púšte, zasyčia, zmiznú jednoducho vo vreckách toho režimu. No a s týmito Eritrejcami má Európa dočinenia, to je časť tých utečencov, ktorí sú, asi polovica v tom azylovom pokračovaní na Slovensku. Tak to len aby ste vedeli, že kde je problém zvaný Eritrea. Je to malá krajina, menšia, teda neviem rozlohou, ale počtom obyvateľstva menšia ako Slovensko. Ale problém má veľký.
A teraz by som rád povedal ešte čosi iného. Ja tu mám so sebou ešte jeden list. Zaujímavý list, ktorý ja som tu už spomenul, keď som reagoval na vystúpenie môjho predsedu straníckeho Bélu Bugára, som spomenul zaujímavú knižku Johna Fitzgeralda Kennedyho, amerického prezidenta zavraždeného, Profily odvahy. Sú to profily ôsmich amerických senátorov, ktorí v tom či onom okamihu svojho politického života urobili rozhodnutie, ktorým riskovali svoju politickú kariéru, a urobili ho zo zásady, z princípu.
Ten prvý z nich bol John Quincy Adams a ten posledný v tej knižke spomínaný je Robert Taft, syn amerického prezidenta Tafta, ktorý sa urobil hrozne nepopulárny, ale bolo to považované od neho za zásadové a statočné, ale stálo ho to senátorské miesto, lebo nebol znovu zvolený, že sa postavil z principiálnych dôvodov proti norimberskému procesu s fašistami, teda s nacistami, nie s odôvodnením, že ich netreba súdiť, ale on tvrdil, že nie je možné, on by nedbal, keby ich rovno zastrelili. Ale keď už boli súdení, tak namietal, že nie je možné niekoho súdiť na základe právnej normy, ktorá vznikla ex post facto. To bol teda ten ústavný princíp, na ktorý sa on odvolával. Hrozne sa naňho všetci nahnevali a John Fitzgerald Kennedy toto považoval za akt odvahy.
Ale tento istý, paradoxne, tento istý senátor Robert Taft, obrátili sa naňho kolegovia senátori Wegner a poslankyňa Rogers, teda poslankyňa dolnej snemovne, a žiadali, aby sa bežné kvóty imigrantov v roku 1939, to už sa rozbiehal holokaust, a žiadali ho, aby bolo možné navýšenie kvóty pre imigrantov z Európy o 20-tisíc židovských detí z Nemecka. Robert Taft, zásadový človek, povedal, že teda on s nimi súcíti, ale súhlasiť s tým nemôže, lebo že by to bolo nerozumné, keďže už v tom čase na štátnej podpore závisí takmer 20 miliónov ľudí v Amerike a že sú medzi nimi, samozrejme, aj milióny detí bez možnosti sa dobre stravovať a obliekať a ubytovať a že napriek tomu, že pre týchto 20-tisíc detí boli pripravené rodiny, ktoré by si ich prevzali, tak on nesúhlasí, aby prišli, lebo situácia na trhu zamestnanosti je zlá a v nadchádzajúcich rokoch, keby tie deti vyrástli, tak by sa tiež uchádzali na americkom trhu o prácu a oberali by tým americké deti o prácu, mladých Američanov, ktorí budú tú prácu hľadať zároveň s nimi. No a hovoril tiež, že považuje za neprijateľné, že keď už by sa prijali tie deti, že by sa museli prijať aj ich rodinní príslušníci a že by to bolo ťažké odmietnuť a to je on teda už úplne proti a že teda bude musieť hlasovať proti.
No, nebyť Roberta Tafta a ďalších hlasujúcich v snemovni, tak tých 20-tisíc detí by sa zachránilo. Možno medzi nimi bol nejaký Oppenheimer alebo nejaký Einstein, to boli tiež uprchlíci, vďaka ktorým Spojené štáty vyhrali vojnu. Ja to len pripomínam, že máme dočinenia s morálnymi dilemami, ktoré nie sú jednoduché a ktoré podľa mňa viacej ako nejaké mužné búchanie sa do pŕs by vyžadovali štipku humanity. Štipku zamyslenia sa nad osudmi tých ľudí, o ktorých ide.
Keď sa na našom území ocitnú ľudia v azylovom pokračovaní, to nám náš pán minister vnútra predsa povedal jasne, je dosť času zaoberať sa s nimi jednotlivo a posúdiť, že či im vznikol nárok na politický azyl, a podľa mňa napríklad sýrskym kresťanom, ktorým hrozí tam, kde pôvodne bývali, vyvraždenie, tak tým taký nárok určite vznikol. Alebo že či sa jedná len o ekonomických migrantov, ktorí hľadajú lepšie bydlo vo svete. A, kolegovia, kolegyne, ani na tomto by som sa veľmi nepohoršoval, lebo každý sa narodí s právom hľadať si miesto na svete, kde by mu bolo lepšie ako tam, odkiaľ prichádza. Robili to mnohí naši predkovia a často to miesto našli. Otázka je, že akú kapacitu vlastne tento náš starý kontinent má. Ale to je druhá otázka, to v tejto chvíli vôbec neriešime. Vôbec ja som sa toho nechcel dotknúť.
A niečo, čoho sa vedome nechcem dotknúť, je islam, lebo to je dlhá debata a mám na to veľmi vyhranený názor, ale toto nie je debata o islame, lebo podotýkam, keď niekto strašil možnosťou, že v rámci tých migrantov sa sem prešmyknú nejakí islamskí teroristi, tak sa musím takmer nahlas zasmiať. Preboha, veď tí bojovníci Islamského štátu, ktorých je v danom okamihu okolo 40-, 50-tisíc, veď možno až polovica z nich sú Európania. To sú ľudia s európskymi pasmi. Tak keď budú chcieť títo islamskí bojovníci prísť do Európy robiť džihád v Európe, no tak sadnú na najbližší dopravný prostriedok a vrátia sa domov so svojím pasom, do Francúzska, do Veľkej Británie, do Nemecka, do Belgicka, do Španielska a budú tu. Oni sa nemusia prešmyknúť v gumovom člne. Oni majú európsky pas! A paradoxne, môže vzniknúť situácia, môže vzniknúť situácia a o tom som ja už dokonca aj písal, že predstavte si, že nejaká sýrska rodina ujde pred nejakým džihádistickým násilím odkiaľsi z mesta Rakka a ocitne sa v meste Marseille, a tam stretne navrátivších sa džihádistov, ktorí sa im usilovali o život v meste Rakka. No paradoxne, no výborne, Európa!
Chcem len povedať, že toto strašenie je absurdné, naozaj absurdné a celú debatu považujem za nehodnú civilizovanej spoločnosti. To, čo sme videli pochodovať s hákovými krížami a holými lebkami, to by som vnímal ako pot, to niekto povedal, Fussschweiss am Füssen Europas, keď pochoduje k budúcnosti jasnej, takže sa Európe v bagandžiach potia nohy, teda to je to. Ale pozor, my máme dočinenia s kolektívnou ľudskou psychológiou.
A posledná vec, ktorú chcem povedať, je tá, že my sa rodíme v našej biologickej výbave a keď budete čítať niečo z vednej disciplíny, ktorá sa volá etológia, tak existuje jej; to je náuka o biológii, o správaní; a existuje odvetvie etológie, ktoré sa volá humánna etológia, zakladateľ sa volá Irenäus Eibl-Eibesfeldt. Tak Eibl-Eibesfeldt vraví, že xenofóbne dokážu byť už trojročné deti. Pretože my sme kolektívni živočíchovia, sociálni živočíchovia a veľmi skoro v živote sa naučíme rozlišovať, náš mozog, že my a oni. A my, ako odmietnutie toho cudzieho je v našom hardvére naprogramované a civilizácia je to, čo nás poľudšťuje, čo nám zabraňuje proste počúvnuť tie atavistické prirodzené inštinkty odmietnutia strachu z čohokoľvek cudzieho. No dobre, ale bavíme sa o civilizácii, hádam môžme dúfať, že v 21. storočí počúvneme to civilizované v nás a nie toho pračloveka.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

24.
Ďakujem pekne. Predrečníci už upozornili na vec, ku ktorej som chcel hovoriť. No tak európska norma zvaná Dublin 3 hovorí, a to vy viete veľmi dobre, pán kolega, že naozaj v podstate azylovú procedúru musí utečenec podstúpiť v krajine Európskej únie, do ktorej vstúpil ako prvej, a teda teoreticky je to tak, že keď odíde niekde inde, bude vrátený do tej krajiny, do ktorej vstúpil. To sa v danej chvíli Slovenska nijako netýka, jedine, že by k nám prišli utečenci cez ukrajinskú hranicu. No ale to je aj dôvod, prečo Maďari urobili v danej chvíli taký zúfalý krok, že odstúpili od toho dublinského, Dublin 3 teda dohovoru, čo je ale naprostý nezmysel, lebo to sa jednoducho nedá. To sa proste, to je v európskom práve vylúčené, ale je to nezmyselný krok, ale urobili to. Ale nie k tomu som chcel.
Ja som strašne rád, že sa SMER dištancuje od náckov a fašistov a, bez akejkoľvek irónie, proste som rád, že jednoducho aj takýto hlas zaznel. Obávam sa, že ale s istým časovým posunom, a potom by som sa ale rád spýtal, keďže spoluorganizátormi toho nezmyslu sobotňajšieho bola aj akási skupina Vzdor, ktorá chce rehabilitovať Jozefa Tisa, čo sú čistí náckovia, ako sa teda ocitol medzi nominantami do Správnej rady Ústavu pamäti národa Roman Michelko, ktorý má presne tú istú agendu. Chvalabohu to nie je, bolo stiahnuté z rokovania vlády, ale to je len taká ironická poznámka, že niekedy proste sú duševné pochody v tomto smere vládnych predstaviteľov pre mňa dosť záhadou.

Ďakujem. Ja by som rád zdôraznil tú časť prejavu pána poslanca Bugára, v ktorej hovoril o tom, že máme povinnosť, morálnu povinnosť prijímať rozhodnutia, ktoré nie sú len diktované výskumami verejnej mienky.
A chcem pripomenúť jednu inú postavu v dejinách, ktorá je v tomto smere zaujímavá. John Fitzgerald Kennedy pred tým, než sa stal prezidentom, napísal knihu, ktorá sa volá Profiles of Courage, to je Profily odvahy, a je to také životopisné dielo o ôsmich amerických senátoroch, ktorí vstúpili do dejín tým, že boli ochotní riskovať svoju politickú budúcnosť rozhodnutiami, ktoré boli krajne nepopulárne a kvôli ktorým ktorých často tú politickú budúcnosť aj stáli. A boli to morálne rozhodnutia napríklad o otroctve a podobne.
Sú okamihy, a o tom hovoril pán poslanec Bugár, keď je potrebné nabrať v sebe morálnu silu a urobiť rozhodnutie aj také, ktoré sa nemusí páčiť, ale ktoré je diktované morálnym imperatívom. A rád by som tento pohľad na vec podporil.
Mimochodom, John Fitzgerald Kennedy dostal za tú knihu v roku 1957 Pulitzerovu cenu.
Ďakujem za pozornosť.

Vážená Národná rada, "úlohou politikov, politika politikov nie je len to, aby nasledovali verejnú mienku, ale aj to, aby podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia zastupovali verejný záujem v otázkach, pri ktorých nie sú odpovede jednoznačné". Tieto myšlienky ešte v 18. storočí vyslovil konzervatívny mysliteľ Edmund Börk.
V týchto dňoch, keď na Slovensku zúri populizmus, nemali by sme zabudnúť na tento odkaz. Je pravdou, že politik musí poznať a rešpektovať vôľu voličov. Aj preto chodím pravidelne tých 25 rokov každý týždeň medzi nich, ale napriek tomu si myslím, že musíme ponúknuť viac. Keby úloha nás politikov spočívala len v tom, že budeme robiť a hovoriť len to, čo chce verejná mienka, tak by táto krajina nepotrebovala politikov, stačili by sociológovia alebo výskumní pracovníci.
Úlohou politika je podľa môjho názoru aj to, aby prijal zodpovednosť za svoje rozhodnutia, ktoré sú zložité, ale ktoré majú zásadný vplyv na život občanov. Tieto rozhodnutia napríklad ani ja sám neprinášam. Všetky ich konzultujem s odborníkmi a, samozrejme, počúvam aj hlas voličov, ale potom sa dohodnem s kolegami ako ďalej, lebo to je pre mňa politika.
Vážení kolegovia, svoje vystúpenie som začal týmito slovami preto, lebo sa za zodpovedného politika považujem a myslím si, že takú ťaživú otázku, ako je migrácia, migranti, musíme, na túto otázku musíme dať zodpovednú odpoveď. Musíme odmietnuť povrchné riešenia takých, takých, dá sa povedať, návrhov, čo sme mohli počuť minulý týždeň, budem tu citovať pár citátov ešte z minulotýždňovej mediálnej úrody, ako: "všetci nech idú domov", "nech sem nikto nepríde", "zatvorme hranice", "postavme múry, ploty, všetko bude dobré" a "migrácia nech je problém niekoho iného". Také kvázi riešenia musíme odmietnuť, a to bez ohľadu na to, koľko občanov si myslí toto isté, je to úzkoprsý a krátkozraký názor. A ja si myslím, že toto si slovenská politika a Slovensko dovoliť nemôže.
Kolegyne a kolegovia, v tom sa asi všetci zhodneme, že kvóty nie sú riešením príčin, len je to snaha pomôcť niektorým členským štátom Európskej únie, ktorí už nevedia zvládať túto situáciu vlastnými silami. Áno, samozrejme, môžme o tom hovoriť, že Taliani, Gréci, Európska únia mohla začať konať skôr, ale problém s tým nevyriešime. Dokonca môžme priamo obviniť Talianov, Grékov, že problém migrácie zbagatelizovali, ani ho nezačali riešiť napríklad bilaterálnymi rokovaniami, ako to robilo Španielsko a dosiahli výsledok. Ale dnes už je málo poukazovať na tzv. vinníka, a preto ja tu vyzdvihujem solidaritu s týmito našimi partnerskými krajinami. Nemôžeme byť dobrým členom Európskej únie, keď si užívame výhody členstva, ale aj vtedy, keď toto členstvo prináša aj problémy. Otázka solidarity je základnou hodnotu každej európskej filozofickej školy kresťanskej, sociálnodemokratickej, liberálnej. Každej. Preto sa nemôžme obrátiť chrbtom k solidarite.
Strana MOST - HÍD preto podporí návrh uznesenia, ktorý okrem odmietnutia kvót vyjadruje aj našu vôľu a ochotu pomôcť. Slovensko je totiž schopné pomôcť podľa mojej mienky aj viac ako 800 utečencom, lebo Slovensko je solidárne a relatívne v dobrej ekonomickej kondícii. K tomu ale nepotrebujeme kvóty z Bruselu. Buďme otvorení a aktívni v tejto otázke. Náš prejav solidarity môže byť napríklad dohoda so susedným štátom na poskytnutie kapacity v našich zariadeniach pre utečencov. Poslanci strany MOST - HÍD sú presvedčení, že je nutné začať bilaterálne rokovania a hlavne s krajinami, odkiaľ je prúd utečencov najsilnejší. Či už takto učinia jednotlivé členské štáty, alebo takto učiní Európska komisia alebo Európsky parlament, je to absolútne v tejto chvíli jedno. Hlavne, aby sme začali konať.
A tu by som vyzdvihol a som rád, že pán premiér Fico nás informoval o snahe vytvoriť spoločné stanovisko V4. Ja si myslím, že toto je dobrá iniciatíva.
A ešte jedna myšlienka, ktorú by sme práve my zo Slovenska mohli navrhnúť Európe. Pozrime sa na to, ako sa správajú veľké nadnárodné korporácie. Podľa údajov humanitárnej organizácie OXFAN rôznymi finančnými podvodmi teda ročne prichádzajú chudobné krajiny odhadom o 100 mld. dolárov na daňových príjmoch. A krajiny G7 potom veľkodušne ponúknu týmto krajinám humanitárnu pomoc. Tak nech si európske orgány v Bruseli posvietia na tieto praktiky, lebo týmito peniazmi, samozrejme, by sme mohli riešiť problém ekonomických migrantov priamo tam, kde oni žijú a majú problémy.
Takisto by som navrhol napríklad aj pánovi ministrovi zahraničných vecí, aby pozval našich poslancov Európskeho parlamentu a pokúsili sa spolu nájsť spôsob, ako takýmto nezodpovedným praktikám zabrániť.
Geopolitická zodpovednosť týchto korporácií by mala byť priamo úmerná ich geopolitickej rozpínavosti.
Vážení kolegovia a vážené kolegyne, dovoľte mi byť chvíľu aj osobný. Medzi zakladajúcimi členmi našej strany MOST - HÍD je jeden pán, pán Murin Pašagič, je to utečenec zo Srebrenice. A na mítingu, kde sme ohlasovali vznik našej strany, sa prihlásil do diskusie a porozprával príbeh svojej rodiny. Okrem iného povedal, že keby v Srebrenici v tom čase alebo v Bosne bola začiatkom 90. rokov nejaká multietnická strana, akou je napríklad aj MOST - HÍD, a nie zaslepení nacionalisti, tak by nemusel so svojou rodinou s troma deťmi v noci, deň pred masakrom v Srebrenici, utekať. A nakoniec je rád, že jeho cesta utečenca sa skončila práve na Slovensku, kde, samozrejme, sa usadil, založil si svoj podnik a teraz zamestnáva našich občanov. A dokonca dostal ocenenie od ministra zahraničných vecí pána Lajčáka za šírenie dobrého mena Slovenska.
A to som potreboval a považoval za potrebné teda takto vyzdvihnúť preto, lebo si nemyslím, že môžeme každého či utečenca, alebo hociktorého občana zaškatuľkovať. Nie sme rovnakí.
A pri tejto rozprave práve preto apelujem na vás, na všetkých, nezabúdajme, že imigranti, o ktorých sa tu dnes rozprávame, sú ľudia, ktorí niekedy z politických, náboženských dôvodov alebo niekedy aj z ekonomických dôvodov utekajú z vlastnej krajiny. Naša povinnosť, ak už hovoríme napríklad o utečencoch, ktorí z politických alebo náboženských dôvodov musia opustiť svoju krajinu, je jednoznačná, musíme im pomôcť. A nesmieme zabudnúť ani na to, že aj občania ešte vtedajšieho Československa za tých 40 rokov tzv. teda budovania tzv. komunizmu z politických dôvodov tiež utekali a dostali možnosť. A takisto nesmieme zabudnúť ani na to, že keď už hovoríme o ekonomických migrantoch, tak sme občanmi krajiny, ktorej obyvatelia na začiatku 20. storočia takisto húfne odchádzali za oceán hľadať lepší život pre seba a svoje deti. Cleveland, Pittsburgh a ďalšie mestá na americkom kontinente sú ešte aj dnes domovom slovenských, českých, maďarských, rusínskych a ďalších spoločenstiev, išli a našli tam svoj domov. A, samozrejme, vtedy otvorená Amerika tým sa aj posilnila. Takže ak z ničoho iného, tak aspoň z tohto faktu skúsme čerpať silu na solidaritu.
Zároveň ale som presvedčený, že treba upozorniť všetkých politikov, aby narážkam i na možných teroristov medzi migrantami nevyvolávali nebezpečné vášne, nehľaďme na nich ako na zdroj nebezpečenstva, ale ako na ľudí, ktorí sa nachádzajú v núdzi a nebezpečenstve života. Veď náš azylový proces je veľmi prísny a je schopný odhaliť prípadné nebezpečenstvo, o tom hovorí aj pán minister vnútra, ale to chvália aj, samozrejme, zahraniční kolegovia. Nemáme sa čoho báť. Po tom, čo sa v sobotu udialo v Bratislave, aj po tom, čo môžme čítať denne na internetových fórach, je zodpovednosťou vlády, ale aj tohto parlamentu a nás všetkých zo dňa na deň väčšia, treba teda pravdivo informovať verejnosť, zabrániť šíreniu nenávisti a radikalizácii spoločnosti. A naviac je potrebné sa ohradiť voči antimigrantskej nálade, je to hlavne úloha troch najvyšších ústavných činiteľov, vlády, ale nás všetkých politikov. My by sme vášne mali krotiť a jednoznačne odsúdiť extrémizmus, a nie mlčať ako niektorí politici.
V sobotu v Bratislave sa totiž nejednalo len o imigrantoch, bol to extrémistický pochod sfanatizovaných ľudí a to, čo si málokto uvedomuje, radikálni nacionalisti v sobotu začali svoju volebnú kampaň. Našli svoju obeť aj do tejto kampane. V tej minulej to boli len Rómovia, dnes sú to migranti. A bol by som nerád, keby postoje tejto krajiny a tohto parlamentu vychádzali na jednej strane z extrémizmu a na druhej strane z fanatizmu, ktorý je založený na dezinformáciách. Toto je ten moment, keď musíme urobiť tie správne a nie tie populárne kroky.
Kolegyne a kolegovia, ako som povedal, niekedy musíme prinášať veľmi ťažké rozhodnutia, ale práve v takýchto ťažkých chvíľach je zodpovednosť nás politikov najväčšia. Preto vás žiadam, aby ste brali v úvahu práve teraz, keď sa rozprávame o imigrantoch, toto. Nemôžeme sa rozhodovať na základe predsudkov, uvedomme si, že ide o podstatne viac, ide o našu európsku identitu a budúcnosť. A áno, ktorú si musíme aj ochraňovať, ale dobrými zákonmi a zodpovednými rozhodnutiami.
Riešenia musíme alebo môžme nájsť len na európskej úrovni. Úlohou EÚ je zastaviť prílev ekonomických migrantov, a to riešením situácie v ich domovských krajinách. Naviac členské štáty Európskej únie musia robiť svoje azylantské procesy poriadne a chrániť vonkajšie hranice Európskej únie pred novými ekonomickými migrantami.
Zároveň Európska únia musí prejaviť svoju solidaritu voči migrantom na území svojich členských štátov. Musíme si uvedomiť, že ustúpenie z princípov solidarity by znamenalo ustúpenie aj z pozície európanstva. Európa a v rámci nej aj Slovensko bude vtedy silné, ak nebude paranoidné a sebecké, ale vtedy, keď bude otvorené, sebavedomé a solidárne. Tieto naše hodnoty odráža aj návrh uznesenia Národnej rady, preto poslanci za klub MOST - HÍD toto uznesenie podporia.
Ďakujem za vašu zodpovednosť. (Potlesk.)

71.
Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, budem veľmi, alebo budem stručnejší, ako som pôvodne plánoval, vzhľadom na svoju zdravotnú indispozíciu. Predkladám veľmi jednoduchý, ale o to žiadanejší návrh zmeny zákona o verejnom obstarávaní. Už nie raz, dokonca pri Váhostave, pri rokovaní kauzy Váhostav sme veľmi vehementne žiadali to, aby platná právna úprava chránila subdodávateľov pri verejných zákazkách. Je trendom – a čoraz častejším a divším trendom – to, že výherca verejnej zákazky dá práce, ktoré má urobiť na základe verejného obstarávania, niektorým alebo viacerým subdodávateľom. On peniaze na verejnú zákazku dostane, ale svojich subdodávateľov nevyplatí.
Táto krátka novela má tomu zabrániť, a to tým spôsobom, že zo zákona bude tá spoločnosť alebo ten uchádzač vyradený z verejného obstarávania, kto svojich subdodávateľov z predchádzajúceho verejného obstarávania nevyplatil, keď už sám obdržal za túto dodávku služieb či prác alebo tovarov od zadávateľa verejného obstarávania finančné prostriedky. Čiže keď niekto dostane za zákazku, ktorú získal na verejné obstarávanie, peniaze a svojich subdodávateľov nevyplatí z tejto verejnej zákazky, tak nebude môcť sa zúčastňovať ďalšieho verejného obstarávania. Veľmi jednoducho sa týmto vyčistí celý priestor jednak podvodných spoločností, o ktorých sme sa tu nie raz už zmienili, ktoré využívajú to, že idú pod cenu pri verejných zákazkách. Sami dobre vedia už dopredu, že tú verejnú zákazku za takú finančnú hodnotu by nevedeli spraviť, ale zoberú to kvôli tomu, lebo dopredu tiež vedia, že svojich subdodávateľov nevyplatia a tým vlastne to finančné mínus, ktoré im vzniká tým, že idú pod cenu, vykryjú tým, že subdodávateľov nevyplatia nielen v tom čase, keď je aktuálne, ale dlhé, dlhé roky. A potom týmto subdodávateľom nič iné nezostáva, len sa súdiť. Súdne konania sú dosť pomalé, výsledný efekt aj tak nemusí sa dostaviť, lebo ak ten subjekt, ktorý je dlžníkom, povie, že si dá spoločnosť do reštrukturalizácie alebo do konkurzu, tak títo subdodávatelia, ktorí nie sú zákonom chránení, nemajú inú možnosť ako za odvedenú prácu služieb, dodávok vlastne len odpísať, zdaniť a vykázať takto stratu.
Ďakujem pekne za pozornosť, skončil som.

Ďakujem pekne. Pokúsim sa to veľmi krátko doplniť, aby to bolo úplne jednoznačné. Rokovací poriadok pozná dva dôvody na skrátené legislatívne konanie, vtedy buď keď hrozia nejaké značné hospodárske škody, alebo sú ohrozené základné práva. Aké škody hrozia z tohto materiálu, to nie je zrejmé a sme sa nedozvedeli ani od pána ministra. Zato prečítajúc návrh zákona je absolútne zrejmé, že tu máme skrátené konanie k návrhu zákona, ktorý podľa môjho hlbokého presvedčenia zasahuje do vlastníckeho práva, obmedzuje vlastnícke právo spôsobom, ktorý je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Čiže v skrátenom konaní ideme v mene škôd, neviem, o aké škody tu ide, ktoré chceme odstrániť, obmedziť základné práva v rozpore s ústavou. Takto to vidím ja. To nie je dobrý začiatok. Apropo, Iniciatíva pre právny štát, 14 podnikateľských združení, ktoré dali nejaké podkladové materiály pánovi premiérovi pre vypracovanie Akčného plánu za právny štát, v jednom z bodov presne tento spôsob schvaľovania zákonov kritizuje. Vláda to zobrala na vedomie a pripravuje akčný plán, ako zlepšiť legislatívu Slovenskej republiky. Toto asi nie je úplne dobrý štart na zlepšenie podnikateľského prostredia. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pripomínam kolegom zo zahraničného výboru, že zahraničný výbor zasadne v miestnosti č. 30 o 12.00 hodine.

Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte mi povedať niekoľko myšlienok k predkladanému návrhu školského zákona. Poviem svoj názor z pohľadu príslušníka maďarskej národnosti, pretože národnostné školstvo so svojimi špecifikami si zaslúži pozornosť aj pri tejto novelizácii. Po prerokovaní predloženého vládneho návrhu školského zákona v prvom čítaní predstavitelia strany MOST - HÍD iniciovali konzultáciu s organizáciami a odbornými združeniami maďarských pedagógov, kde sme ich informovali o plánovaných zmenách, ako aj o tom, ktoré dlho očakávané zákonné úpravy chýbajú v predkladanej novele.
Pán minister, pedagogické organizácie a odborníci zo školstva vám vyčítajú, že pri vypracovaní pedagogických programov a rôznych legislatívnych iniciatív s nimi plánované zmeny nekonzultujete. To isté sa stalo aj v tomto prípade. Ako som sa dozvedel od predstaviteľov Zväzu maďarských pedagógov na Slovensku, vôbec nemali žiadne informácie o predkladanom návrhu zákona, ktorý tu dnes máme na stole. Dokonca v posledných rokoch od nastúpenia súčasnej vlády s nimi málokto z ministerstva a Štátneho pedagogického ústavu konzultoval akékoľvek záležitosti týkajúce sa škôl s vyučovacím jazykom maďarským.
A teraz niekoľko slov o nedostatkoch predkladanej novely z hľadiska národnostného školstva. Ešte v čase, keď bol šéfom rezortu školstva pán Čaplovič, konkrétne v decembri v roku 2013, sa pred budovou Národnej rady konala spoločná demonštrácia maďarských organizácií vrátane politického zastúpenia ohľadne zavedenia minimálneho počtu žiakov na základných školách. V dôsledku zmeny zákona, ktorá vstúpi do účinnosti práve teraz v septembri roku 2015, budú totiž ohrozené tzv. málotriedne školy na vidieku. Asi nemusím pripomínať, že najviac sa toto rozhodnutie dotkne národnostne zmiešaného územia a predovšetkým národnostných škôl, v ktorých sa z roka na rok znižuje počet žiakov v dôsledku asimilácie, nepriaznivého demografického vývoja a odlivu ľudí do zahraničia pre nedostatok pracovných miest. Ale spomínané opatrenia sa netýkajú iba výlučne týchto škôl. Podobne sa to citlivo dotkne aj slovenského regionálneho školstva.
Tento problém si všíma aj predkladateľ zákona, pretože zavádza možnosť zlúčenia viacerých ročníkov na prvom stupni základnej školy, predpokladajúc, že sa tým celá záležitosť ohľadne minimálneho počtu žiakov nevyrieši. Toto opatrenie je však len akýmsi hasením požiaru. Možno tým niektoré školy získajú čas, ale problém ako taký sa nevyrieši. Spomínané opatrenie totiž neráta s tým, ako bude možné v 21. storočí pri súčasnom rozsahu učiva zabezpečiť vyučovanie viacerých ročníkov naraz, keď na to momentálne neexistuje učebný plán, technická podpora, keď na to neexistuje ani pedagogická metodika. Čo si myslíte, koľko rodičov bude súhlasiť s tým, aby ich deti chodili do takejto integrovanej triedy za súčasných podmienok?
Vážený pán minister, vzhľadom k tomu, že máte bohaté skúsenosti s fungovaním školských systémov v západných krajinách, dlhé roky ste študovali v zahraničí, sa určite zhodneme na tom, že záujmom nás všetkých je, aby náš vzdelávací systém neživoril, ale aby sme mali kvalitné školy, zdatných pedagógov a vyučovaní systém. Taký vyučovací systém, ktorý reálne pripraví naše deti na život a uplatnenie sa tak u nás doma, ako aj v zahraničí. Pán minister, vy ste pragmatický človek. Chápem vaše predstavy o tom, že je potrebné racionalizovať školský systém, pretože súčasné financovanie je dlhodobo neudržateľné. Ale nemyslíte si, že prišívate kabát ku gombíku? Prioritou by predsa logicky mala byť príprava komplexnej novely zákona o financovaní regionálneho školstva vrátane učebných plánov pre zlúčené ročníky. Ide o proces, ktorý je nevyhnutné dôsledne pripraviť. Totiž právna úprava, ktorú dnes máme na stole, nerieši situáciu komplexne a už vôbec nie systémovo. Čiastkové riešenia nie sú riešením, pretože naliehavé problémy to neodstráni, iba viac zakonzervuje. Už spomínaný problém málotriedok je jeden z týchto naliehavých problémov. Preto chcem podporiť návrh môjho kolegu Arpáda Érseka ohľadne zrušenia platnosti ustanovenia o minimálnom počte žiakov.
Zákon nerieši ani ďalšiu otázku, ktorú už dlhodobo žiadajú predstavitelia Zväzu maďarských pedagógov na Slovensku a ďalších združení, a to je zabezpečenie prekladu štátneho vzdelávacieho programu, rámcových učebných plánov a vzdelávacích štandardov jednotlivých predmetov do jazykov národnostných menšín. Tieto dokumenty majú dotknuté školy k dispozícii výlučne v štátnom jazyku, čo znamená veľkú administratívnu záťaž pre učiteľov, pretože pri vyučovaní či príprave na samotný vyučovací proces musia vychádzať práve z týchto dokumentov. Zladiť terminológiu je mimoriadne časovo aj odborne náročné.
Preto mi, pán minister, dovoľte predložiť pozmeňujúci návrh k prerokovanému zákonu.
V § 6 sa dopĺňa o nový bod č. 7 v nasledovnom znení:
"7. Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky zabezpečuje preklad štátneho vzdelávacieho programu, vzdelávacích štandardov a rámcových učebných plánov do vyučovacích jazykov škôl s vyučovacím jazykom národnostných menšín."
Odôvodnenie:
Predstavitelia národnostných škôl už dlhodobo žiadajú ministerstvo školstva o zabezpečenie prekladu relevantných pedagogických dokumentov do ich vyučovacieho jazyka, nakoľko pri vyučovaní musia vychádzať práve z týchto dokumentov. Predkladaný pozmeňujúci návrh by znamenal významné uľahčenie pedagogickej práce a výrazne by sa tým znížilo administratívne zaťaženie učiteľov škôl s vyučovacím jazykom národnostných menšín.
Pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, ďakujem za pozornosť, skončil som.

Vážený pán predsedajúci, vážená Národná rada, vážený pán minister, nakoľko som vystúpil k tomuto zákonu v prvom čítaní, nemienim sa opakovať, preto mi dovoľte, aby som prečítal naše pozmeňujúce návrhy, ktoré sa týkajú tohto zákona, návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa... - prvý pozmeňovací návrh - k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1498) podávam nasledujúce pozmeňovacie návrhy:
1. § 29. ods. 1 nadobúda účinnosť 1. septembra 2016.
Odôvodnenie:
Zámerom predkladaného návrhu je odloženie účinnosti ustanovenia zákona upravujúce minimálne počty žiakov v triede základnej školy, a to v nadväznosti na novelizačný bod č. 13 prerokúvanej vládnej novely zákona o výchove a vzdelávaní. Vládny návrh v dôvodovej správe k novelizačnému bodu č. 13 uvádza, že navrhované ustanovenie zosúlaďuje dikciu s § 30 ods. 2 zákona a umožní spájanie žiakov viacerých ročníkov do jednej triedy na prvom stupni základnej školy. Ide o odstránenie problému v málotriednych základných školách, aby týmto školám nehrozil ich zánik z dôvodu výraznejšieho poklesu žiakov na prvom stupni. Podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy je možné do jednej triedy spojiť žiakov viac ako dvoch ročníkov. Máme za to, že prerokúvaný vládny návrh zákona novelizačným bodom č. 13 rieši problém málotriednych základných škôl, a z tohto dôvodu sa stanovenie minimálneho počtu žiakov v triede základnej školy, ktoré má nadobudnúť účinnosť 1. septembra 2015, sa javí ako nadbytočné. Napriek uvedenému za účelom získania reálnych relevantných informácií o počte žiakov v základných školách, ako aj vo vzťahu k úprave obsiahnutej v novelizačnom bode č. 13 vládneho návrhu zákona a jej dopadu v aplikačnej praxi navrhujeme zatiaľ len posunutie účinnosti § 29 ods. 8 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Prvý pozmeňovací návrh.
V druhom pozmeňovacom návrhu mi dovoľte prečítať k zákonu, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlač 1498), podávam nasledujúci pozmeňovací návrh:
Čl. 1
1. V § 11 ods. 2 sa v prvej vete za slová „Pedagogická dokumentácia" vkladajú slová „a vnútorná pedagogická dokumentácia" a v druhej vete sa na konci pripájajú tieto slová „a vnútorná pedagogická dokumentácia sa vedie v jazyku národnostnej menšiny, v ktorom sa uskutočňuje výchova a vzdelávanie".
2. V § 1 odsek 3 znie:
„(3) Pedagogickú dokumentáciu tvoria
a) štátny vzdelávací program,
b) výchovné štandardy,
c) triedna kniha,
d) triedny výkaz,
e) katalógový list dieťaťa,
f) katalógový list žiaka,
g) osobný spis dieťaťa,
h) osobný spis žiaka,
i) protokol o maturitnej skúške,
j) protokol o záverečnej skúške,
k) protokol o absolutóriu,
l) protokoly o komisionálnych skúškach,
m) protokol o štátnej jazykovej skúške."
3. V § 11 sa za odsek 3 vkladá nový odsek 4, ktorý znie:
„(4) Vnútornú pedagogickú dokumentáciu tvoria:
a) školský vzdelávací program,
b) výchovný program,
c) denný záznam školského zariadenia,
d) rozvrh hodín,
e) školský poriadok školy,
f) školský poriadok školského zariadenia,
g) plán výchovno-vzdelávacej činnosti,
h) plán práce školy,
i) plán práce školského zariadenia,
j) denník výchovnej skupiny,
k) tematické výchovno-vzdelávacie plány jednotlivých vyučujúcich predmetov."
Doterajšie odseky 4 až 12 sa označujú ako odseky 5 až 13.
4. V § 11 ods. 5 sa v prvej vete slová "písm. a) až f)" nahrádzajú slovami "a) a b)", v druhej vete sa slová ,,Pedagogickú dokumentáciu" nahrádzajú slovami "Učebné plány, výchovné plány, učebné osnovy a výchovné osnovy", vypúšťajú sa slová uvedené v odseku 3 písm. a) až d)".
5. V § 11 odsek 6 znie:
"(6) Pedagogická dokumentácia školy alebo školského zariadenia uvedená v odseku 3 písm. c) až m) a vnútorná pedagogická dokumentácia školy alebo školského zariadenia uvedená v odseku 4 písm. c) a d) sa vedie na tlačivách podľa vzorov schválených a zverejnených ministerstvom školstva.
V školách a v školských zariadeniach podľa tohto zákona, v ktorých sa uskutočňuje výchova a vzdelávanie v jazyku národnostnej menšiny, sa pedagogická dokumentácia podľa odseku 3 písm. c) až m) vedie na dvojjazyčných tlačivách podľa vzorov schválených a zverejnených ministerstvom školstva, a to v štátnom jazyku a v jazyku príslušnej národnostnej menšiny, a vnútorná pedagogická dokumentácia podľa odseku 4 písm. c) a d) sa vedie na tlačivách schválených a zverejnených ministerstvom školstva v jazyku príslušnej národnostnej menšiny."
Odôvodnenie:
Navrhujú sa zmeny za účelom zefektívnenia práce pedagogických zamestnancov škôl a školských zariadení, v ktorých sa uskutočňuje výchova a vzdelávanie v jazyku národnostnej menšiny a ktorí v súčasnosti vedú pedagogickú dokumentáciu dvojjazyčne, t. j. aj v štátnom jazyku a v jazyku národnostnej menšiny. Diferencuje sa pôvodná pedagogická dokumentácia na
1. pedagogickú dokumentáciu, ktorú bude tvoriť štátny vzdelávací program, výchovné štandardy, triedna kniha, triedny výkaz, katalógový list dieťaťa, katalógový list žiaka, osobný spis dieťaťa, osobný spis žiaka, protokol o maturitnej skúške, protokol o záverečnej skúške, protokol o absolutóriu, protokoly o komisionálnych skúškach, protokol o štátnej jazykovej skúške a
2. na vnútornú pedagogickú dokumentáciu, ktorú bude tvoriť:
a) školský vzdelávací program, výchovný program, denný záznam školského zariadenia, rozvrh hodín, školský poriadok školy, školský poriadok školského zariadenia, plán výchovno-vzdelávacích činností, plán práce školy, plán práce školského zariadenia, denník výchovnej skupiny a tematické výchovno-vzdelávacie plány jednotlivých vyučujúcich predmetov.
Podstata zefektívnenia práce pedagogických zamestnancov škôl a školských zariadení, v ktorých sa výchova a vzdelávanie uskutočňuje v jazyku národnostnej menšiny, bude spočívať najmä v tom, že na rozdiel od súčasného stavu, keď sú títo zamestnanci povinní viesť celú pedagogickú dokumentáciu dvojjazyčne, predkladaný pozmeňujúci návrh zákona umožňuje vedenie vnútornej pedagogickej dokumentácie len v jazyku národnostnej menšiny, v ktorom sa uskutočňuje výchova a vzdelávanie v danej škole alebo školskom zariadení. Nakoľko vnútorná pedagogická dokumentácia slúži najmä na interné účely konkrétnej školy a školského zariadenia, jej dvojjazyčné vedenie v súčasnosti nadbytočným spôsobom zaťažuje prácu pedagogických zamestnancov, ktorí by svoj daný čas mohli účelnejšie využiť na prácu s deťmi a žiakmi daného zariadenia.
Keďže niektoré dokumenty pedagogickej dokumentácie alebo vnútornej pedagogickej dokumentácie sa vedú na tlačivách podľa vzorov schválených a zverejnených Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"), ministerstvo školstva ukladá povinnosť schváliť a zverejniť dvojjazyčné vzory tlačív pre vedenie takejto pedagogickej dokumentácie v školách a školských zariadeniach, v ktorých sa výchova a vzdelávanie uskutočňuje v jazyku národnostných menšín, a povinnosť schváliť aj zverejniť vzory tlačív v jazyku príslušnej národnostnej menšiny na vedenie takejto vnútornej pedagogickej dokumentácie v školách a školských zariadeniach, v ktorých sa výchova a vzdelávanie uskutočňuje v jazyku národnostnej menšiny.
ČI. II
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 260/1997 Z. z., zákona č. 5/1999 Z. z., zákona č. 184/1999 Z. z., zákona č. 24/2007 Z. z., zákona č. 318/2009 Z. z., zákona č. 35/2011 Z. z. a zákona č. 204/2011 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:
V § 4 ods. 3 sa za slová "národnostnej menšiny" vkladá čiarka a slová "ak osobitný predpis neustanoví inak" a sa vypúšťa posledná veta.
Odôvodnenie:
Aby bolo možné viesť vnútornú pedagogickú dokumentáciu v jazyku národnostnej menšiny, je nevyhnutné zabezpečiť súlad so zákonom č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorý v súčasnosti explicitne ustanovuje povinnosť dvojjazyčného vedenia pedagogickej dokumentácie v školách a v školských zariadeniach, v ktorých sa výchova a vzdelávanie uskutočňuje v jazyku národnostnej menšiny.
Ďakujem za pozornosť, skončil som.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Šuca, ja rozumiem tomu, že najväčšia obrana je útok, ale keby ste trošku aspoň rozmýšľali, tak by ste zistili, že síce tu spomínate vtedajšie vládne strany, ale v tom spise, na tom, dá sa povedať, v odpočúvanom údajnom, teda odpočúvanom byte údajne bol jeden jediný predseda, a to ešte piť kolu. A to bol predseda SMER-u - sociálnej demokracie, nikto iný. A zaujímavé, že hovoril o veciach podľa toho spisu, s ktorým útočíte teraz na opozíciu súčasnú a vtedajšiu vládnu koalíciu. Podľa toho spisu, je zaujímavé, o čom sa rozprávali s penťákmi? O zdravotníctve. A ktorá strana má najväčšie problémy ohľadne korupcie v zdravotníctve? Nie náhodou SMER? Takže, prepáčte, toto je obyčajná lož!