Videokanál klubu

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, dámy a páni, predkladá sa zákon o poľovníctve a jeho novela. Neustále som presvedčený, že poľovníctvo je veľmi senzitívnou oblasťou pre každého, pretože každý poľovník je tak trošku dieťa. Poľovníctvo je koníček a hra. A preto sa každý poľovník správa presne takisto ako dieťa, keď mu zoberiete jeho koníčka alebo najmilšiu hračku, tak bude kričať aj tam, kde nemusí. Ale som presvedčený o tom, že táto hra keď sa hrá so zbraňou v ruke, musí byť riadená tak, aby sme sa vyvarovali možných chýb. Práve preto by som chcel apelovať na predkladateľov, aby sme niektoré staré prežitky ohľadne poľovných lístkov raz a navždy už odstránili zo zákona o poľovníctve. Pán minister, vy ste tiež poľovník a máte tiež poľovný lístok, ale máte aj zbrojný preukaz. Kedysi sa do poľovného lístka zapisovali aj zbrane, odkedy je povinnosťou mať zbrojný preukaz a v zbrojnom preukaze sú vydané osvedčenia alebo oprávnenia na držanie, nosenie zbraní. Tak dnes poľovný lístok je len akousi kvalifikáciou na to, že môžete byť poľovníkom. Keď raz niekto sa naučí rozlíšiť jeleňa od srny alebo od jelenice alebo od diviaka, tak som presvedčený, že táto jeho kvalifikácia mu zostáva doživotne, kým sa nepreukáže, že disciplinárne sa previní. A potom nech sa voči nemu koná. Ale dnes pri tejto novele chcem apelovať na to, aby vládna strana SMER opravila a doplnila do tohto návrhu, že poľovný lístok je celoživotný. Pýtam sa, aký má zmysel poľovníka každých 5 rokov volať s tým, že nech dá papier a nech si obnoví poľovný lístok, keď každých 10 rokov chodí so zbrojným preukazom na psychotesty, kontrolujeme, či má právo nosiť zbrane. Keď nebude mať zbrojný preukaz, nebude mať zbraň. Ale hocikto z nás, kto nie je poľovníkom, dnes môže vyjsť bez problémov von do poľovného revíru, do prírody, však máme v zákone napísané, že do lesa je voľný vstup. Môžete tam prísť, môžete tú prírodu pozorovať aj zver pozorovať a nič sa vám nestane. Poľovník bez zbrojného lístka je len pozorovateľom prírody, ničím iným nie je. V tej chvíli poľovný lístok stratil akýkoľvek zmysel.
Ja chápem, že pán spoločný spravodajca, ktorý je aj predsedom aj poľovníckej komory, aj zväzu, môže namietať, že ale poľovnícka komora zabezpečuje aj poistku. V poriadku, tak potom nech poľovnícka organizácia vyžaduje od svojich členov, aby si každý rok, každých päť rokov, každých desať rokov zaplatili poistku, ktorú treba na to, aby toto povolanie mohli vykonávať alebo tohto koníčka mohli vykonávať. Je to zo zákona. Ale dnes je to spojené s poľovným lístkom. Poľovný lístok je vzdelanie. Ja poznám mnoho starých poľovníkov, ktorí dnes o barličkách chodia na zväz alebo na komoru si vybavovať predĺženie si poľovného lístka, lebo to je pre neho senzitívny vzťah. Tak skúsme to vyčistiť. A to je prežitok z čias socializmu, bašta Národného frontu, by som povedal. Poľovný lístok tak dajme celoživotný, upravte ho do tejto podoby. A poľovník, ktorý chce poľovať a chce mať zbraň, musí mať tak či tak zbrojný preukaz. To je riešené v inom zákone. A keď má mať poistku, tak potom nech formulár na poistku, ktorá vyplýva zo zákona, lebo musí byť poistený, nech je vyriešený iným spôsobom.
Teraz k samotnému návrhu zákona, ktorý máme tu predložený. Dovoľte, aby som upriamil pozornosť na niektoré časti tohto zákona.
V § 5 sa uvádza, že na schválenie poľovného revíru potrebujeme nadpolovičnú väčšinu všetkých jeho vlastníkov, že vtedy je zhromaždenie právoplatné a vtedy je možné rozhodnúť o tom uznaní hraníc poľovného úseku.
V § 5 ods. 4 sa hovorí: „Zhromaždenie je uznášaniaschopné, ak je prítomná najmenej nadpolovičná väčšina vlastníkov poľovných pozemkov, počítaná z výmery pozemkov navrhovaných na začlenenie do poľovného revíru. Zhromaždenie rozhoduje nadpolovičnou väčšinou, počítanou z výmery všetkých poľovných pozemkov navrhovaných na začlenenie do poľovného revíru.“ Keď je prítomná len nadpolovičná väčšina, tak nadpolovičná väčšina do jednej nohy musí hlasovať za návrh. Preto si myslím, že to doterajšie riešenie dvojtretinovou väčšinou bolo lepším riešením.
Ale keď už predkladateľ chce ísť cestou nadpolovičnej väčšiny, tak by som minimálne očakával, že aj v § 13a podiel štátu nebude ustanovený na dvojtretinovej väčšine, ale na nadpolovičnej väčšine, keď ma hlasov päťdesiat a jeden hlas. A nech vtedy je podmienené mať výkon práva poľovníctva, lebo vtedy môže aj štátny podnik mať svoj vlastný revír, nie vtedy, keď má dve tretiny, ale keď má polovicu hlasov. Tak potom by bolo dobré, aby sme všade mali ten istý princíp. Keď začneme uplatňovať princíp aj u súkromníkov 50 % a viac, tak nech rovnaké merítko je uplatnené aj v prípade štátnych revírov.
No a dovoľte, aby som upozornil aj na § 13b, vyhradený poľovný revír v kompetencii ministerstva. Tak toto je absolútny prežitok z čias socializmu. Toto bolo kedysi za socializmu tak, že boli vyhradené revíry. Ja si nemyslím, že treba mať vyhradený revír. Poviem aj dôvod. Ministerstvo v roku 2006 rozhodlo o tom, ktoré revíry by mali zostať v správe štátnych lesov. A tento zoznam sa vytvoril tak, že to vypracovalo Národné lesnícke centrum a Technická univerzita vo Zvolene v spolupráci so Štátnymi lesmi. Po výmene vlády do polroka revíry, ktoré mali zostať štátne, boli prenajaté. O vyhradení revírov rozhoduje minister, ministerstvo. Keď minister dnes povie svojmu generálnemu riaditeľovi, že chce mať tieto a tieto revíry nedotknuté v kompetencii len štátneho podniku, tak tam budú. Dnes v zmysle kompetenčného zákona a zákona o štátnom podniku priamy vzťah zakladateľa a štátneho podniku nám toto umožňuje. Nevidím najmenší dôvod na to, prečo dať do zákona zostatok vyhradený poľovný revír. Chceme mať vyhradený poľovný revír pre ministra? Chceme mať vyhradený poľovný revír pre prezidenta Slovenskej republiky? Toto nie je asi ten správny prístup. Potom uplatňuje princíp, rozhodujú vlastníci.
Dámy a páni, viete, prečo treba mať vyhradenie na revíry? Ja vám to poviem. Prejde tento zákon a tam, kde vlastnícka štruktúra pre štát a štátny podnik nezabezpečuje mať svoj vlastný poľovný revír v budúcnosti podľa tohto zákona, tak všetky tie revíry budú vyhlásené za vyhradené a tie vyhradené revíry automaticky zostanú nedotknuteľné a vlastníci sa môžu pozerať na to, že ich vlastnícke práva, ako sú pošliapané. Týmto riešením vstupujeme do Ústavy Slovenskej republiky a popierame vlastnícke práva, začneme popierať ústavné práva, pretože pokiaľ to tak nemá byť, tak treba dopovedať, že vyhradený poľovný revír je možné spraviť len na majetku štátu. Potom by som to chápal, inak je to spôsob, ako zachovať pre niekoho toho drahocenného koníčka, ktorého tak nebude mať a nebude vedieť vlastniť, pričom nebude vedieť s ním nakladať v režime štátnom, pretože bude vyhradený a tým pádom nie je možné toho sa dotknúť. Prečo si to môžem dovoliť povedať? Pretože ja som sa stretol aj v rokoch 2005 – 2006 s vyhradenými poľovnými revírmi, ktoré kedysi dávno za socializmu vyhradili tak, že ten a ten revír je vyhradený revír. A nikto sa toho nedotkol. A stále sa vyhovárali na to pred vlastníkmi, že nie je možné ten a ten revír nijako zmeniť ani sa ho dotknúť a nemôžete si tam uplatňovať poľovnícke práva, i keď vám to vyplýva z ústavy, lebo tento revír je vyhradený. Vtedy sa to zrušilo. A nerád by som bol, keby vyhradenie poľovného revíru sa takýmto spôsobom vrátilo a obmedzovalo vlastnícke práva.
Pokiaľ tento návrh v tejto podobe prejde, tak musím povedať, že bude porušovať ústavu Slovenskej republiky. Som o tom hlboko presvedčený. A práve preto vystupujem teraz konštruktívne v prvom čítaní a upozorním na tieto nedostatky, aby predkladateľ mal dostatok času na to, aby sa s týmito nedostatkami tohto jeho návrhu mohol vysporiadať.
Samozrejme, k tomu, čo aj kolega Fecko spomínal, vzťahu povinného členstva. No v zákone o poľovníctve povinné členstvo explicitne vymenované nie je. Ale de facto tam je, lebo podľa zákona, ten, kto nie je členom poľovníckej komory, ten nemôže mať poľovný lístok.
Nepriamo sme povedali, je možné si vyžiadať od spoločného spravodajcu, ako sa zmenili výšky poplatkov pre poľovníkov, odkedy tento zákon v tejto podobe platí, o koľko platia viac. A potom treba sa na to pozrieť, tým ľuďom, ktorých chceme chrániť, aby mali možnosť prístupu k poľovníctvu, aj tým najjednoduchším o koľko to zdraželo. Dnes mnohí z nich vykonávajú len službu pre tých, ktorí si to môžu dovoliť. Poľovníctvo nie je o tom, že to je všeľudový šport. Poľovníctvo je veľmi drahý koníček. Keď si niekto môže prísť do štátneho revíru odloviť si jeleňa za 300 000 korún, tak každý si môže spočítať, aký to je biznis do roka. Ďakujem pekne.