Ďakujem, pán predseda. Kolegovia, kolegyne, dámy a páni, ja sa na rozdiel od mojich predrečníkov nebudem venovať tomu, čo hovoria alebo nehovoria slovenskí politici, hoci by sa to dalo komentovať, ale chcem sa venovať tomu, čo v tomto okamihu považujem za strašne dôležité. Chcem sa venovať komentovaniu toho, čo sa vlastne na východ od nás deje a ako to interpretovať, pretože si myslím, že to je dôležité aj pre nás, pre našu bezpečnosť.
Chcem sa k vám prihovoriť ako jeden z toho menšieho počtu ľudí, ktorí sa zobudili 21. augusta 1968, a keď vyšli z domu, uvideli ruské tanky. Tie ruské tanky boli neoznačené. Mali cez seba iba taký biely pruh. Prišli ako banditi a prišli v takej presile, že ani keby naša armáda bola chcela vzdorovať, bolo by to úplne márne. Prišli v obrovskej presile a prišli zo všetkých strán a prišli v noci. A údajne tiež prišli chrániť záujmy nie ruskej menšiny v tomto prípade, ale ruského impéria skrytého pod hlavičkou socializmus. (Reakcia z pléna.) A tiež boli pozvaní.
Považujem za potrebné povedať, že sledujúc to, čo sa deje na východ od nás, tak sa mi ten pocit z 21. augusta 1968 vrátil. Vrátil sa mi v plnej sile, pretože je dôkazom toho (ruch v sále), je dôkazom toho, že... (Reakcie z pléna.) Poprosím pána predsedu... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Paška, Pavol, predseda NR SR
Poprosím ochranu, aby zabezpečila kľud na balkóne, lebo ho nechám vyprázdniť. (Reakcie z pléna. Krátka pauza.)
Pán predseda, nech sa páči.
Šebej, František, poslanec NR SR
To, čo sa deje, je dôkazom toho, že presne to impérium, ktoré následne okupovalo našu krajinu viac ako 20 rokov, je naspäť, už sa nevolá Sovietsky zväz, ale to impérium je naspäť. Jeho podstata je naspäť. To nie je len to, že sa Putinovo Rusko vrátilo k hymne Sovietskeho zväzu, to je len drobný znak toho všetkého. To je to, že je to nové Rusko, ktoré sa prihlásilo kompletne k celej svojej - aj tej najtemnejšej - minulosti. Úplne k tej najtemnejšej. Je to Rusko, ktoré znovu pohŕdavo hovorí o hodnotách, podľa ktorých žijeme. Je to Rusko, ktoré sa vysmieva z rečí liberálov o slobode. Je to Rusko, ktoré si osobuje právu mať hranice tam, kam siahajú jeho ambície. Chcem vám pripomenúť, že je to Rusko, to isté Rusko, ktoré pred šiestimi rokmi napadlo Gruzínsko a ktoré si prisvojilo fakticky územia Abcházska a Južného Osetska. Tiež sa nič nestalo. Je to Rusko, ktoré už vyše 20 rokov kontroluje územie Podnesterska. A ja sa k tomu Podnestersku hneď vrátim. Je tam, samozrejme, aj ruská armáda, ktorá "stráži" sklady zbraní, ktoré sú tam ešte z čias Sovietskeho zväzu.
Najnovší vývoj teda je taký, že už aj v Podnestersku sa ozvali hlasy, že by chceli byť súčasťou Ruskej federácie, a mnohé naznačuje tomu, že Ruská federácia a Vladimír Putin to budú počúvať s pripraveným sluchom, by som povedal, a s veľkou ochotou. No lenže ako môže mať krajina niekde exteritoriálne, mimo svojho územia, územie, s ktorým nemá pozemné spojenie? No tak potom bude pravdepodobne potrebné aj vytvoriť územné spojenie. Územné spojenie s Transdnesterskom alebo s Podnesterskom je južné územie Ukrajiny. To, kde je Odesa. A ak má byť pozemné spojenie s týmto priestorom, týka sa to, samozrejme, aj západnej Ukrajiny, týka sa to Donecka, možno územia okolo Charkova.
Ja si myslím, že môžeme mať úplne oprávnene obavy, že územné ambície Ruska Krymom nekončia. Myslím, že máme dôvod sa obávať, že všetky tie praktiky, ktoré už v minulosti v iných dejinných okamihoch sme videli ako obhajobu svojej národnej menšiny, videli sme Hitlerovo Nemecko, ktoré prišlo na územie Československa zastať sa nemeckej menšiny v Sudetách, mohol by som pokračovať, ale nebudem. Poviem len toľko, že toto nie je okamih reagovať váhavo, bojazlivo a s veľkou mierou opatrnosti. Chcem vám povedať, že zoči-voči prebudenému ruskému imperializmu alebo teda snahe obnoviť impérium s úplne inou ideológiou, ako je, ako je sloboda a demokracia, v podstate nejakou novou verziou temného národného boľševizmu či čoho, kde nie je miesto pre individuálne slobody, kde nie je miesto pre slobodu slova a tlače, kde nie je miesto pre politické slobody, tak s takýmto prebudeným impériom máme teraz dočinenia.
A poviem ešte prečo, prečo okrem toho, že sa odvolávame na ukrajinskú ústavu, nie je možné akceptovať výsledky referenda na Kryme. Jednoducho preto, že všetky správy spravodajcov, ktorí boli priamo tam, hovoria, že Ukrajinci, teda národnosťou Ukrajinci, Rusi, ktorí mali iný názor, nechceli sa pripojiť k Putinovmu Rusku - a Krymskí Tatári - jednoducho boli umlčaní. Boli umlčaní násilím a hrubo.
Referendum, ktoré sa uskutoční pod hlavňami samopalov a tankov, na ktoré dávajú pozor vojaci susedného štátu bez označenia, ktorí tam prišli ako okupanti, ako banditi, tak ako tie ruské tanky v '68. k nám, také referendum jednoducho nemôže byť platné, pretože aj keby hneď boli pravdivé tie výsledky - čo je ale teda dosť absurdná predstava, že 97 % ľudí kdekoľvek, v ktorejkoľvek krajine, si želá to isté v ten istý okamih, to je absurdné, jednoducho, nepredstaviteľné -, ale aj keby to bolo hneď platné, tak sa to neuskutočnilo za slobodných podmienok. Čiže nielen preto, že to referendum je v rozpore s ukrajinskou ústavou, ale aj preto, za akých okolností k nemu prišlo. To bolo referendum pod hlavňami zbraní. Také referendum nemôže byť platné.
Chcem pripomenúť, že ruské menšiny nežijú len na Ukrajine. Ruské menšiny žijú aj v pobaltských krajinách. Chcem vám pripomenúť, že pobaltské krajiny Stalin obsadil v roku 1940 a začal tým, že vyviezol z Litvy, z Lotyšska a Estónska do gulagu, do koncentračných táborov prakticky celú pobaltskú inteligenciu a veľkú časť z nej povraždil. A potom tam nasťahoval, samozrejme, s vojenskými posádkami etnických Rusov. Ich potomkovia tam teraz žijú a majú právo tam žiť. Ale tiež by mohol ruský režim povedať, že prichádza chrániť práva ruských menšín v pobaltských krajinách. Chcem vám pripomenúť, že pobaltské krajiny sú súčasťou Severoatlantického paktu a že Severoatlantický pakt, teda Severoatlantická aliancia je povinná chrániť územnú integritu pobaltských krajín, svojich členských krajín.
Stojíme úplne na pokraji veľmi vážneho konfliktu, ktorý môže znamenať svetovú katastrofu. A stojíme na tom pokraji preto, že Ruská federácia sa rozhodla, že dosť bolo rešpektovania pravidiel, dosť bolo rešpektovania medzinárodného práva a dosť bolo akéhokoľvek rešpektu k demokracii a k slobode a chce tento svoj svet rozšíriť aj za hranice toho, kde sa nachádza teraz. Existuje na to veľa dôkazov. Jeden z tých je pokus prepísať vlastnú históriu. Každý kto pozeral, kto sa chce dozvedieť niečo o podstate toho, čo teraz vládne v Rusku, stačilo pozerať otvárací ceremoniál olympiády v Soči. Tam ste mohli vidieť prepísanú históriu. Obdobia toho najtemnejšieho teroru, keď v bývalom Sovietskom zväze bolo zavraždených alebo umučených hladom v gulagoch okolo 20 miliónov ľudí, sú tam podávané v tom ceremoniáli ako obdobia budovateľského nadšenia. O obetiach ani stopa. Aj z toho, ako interpretuje svoju históriu krajina, je možné odvodiť, o aký režim sa jedná. Ja v tom vidím obnovenie toho temného režimu z minulosti.
Dámy a páni, toto je okamih, keď nemôžeme byť ticho. Nemusíme hystericky kričať. Podľa môjho názoru, toto vyhlásenie, ktoré, dúfam, že prijmeme, je text, ktorý nepoužíva zbytočne silné prívlastky, iba konštatuje náš postoj k tejto veci a konštatuje ho s dostatočnou mierou jasnosti.
Ešte pre jednu vec nesmieme v tomto okamihu mlčať. A tou je to, že, zdá sa, že Európa síce prijíma vyhlásenia, ale v skutočnosti nie je celkom dobre pripravená reagovať. Keď sa začali baviť európski ministri zahraničných vecí o vážnych sankciách, myslím, nie o tom, že nedovolia pricestovať zopár Rusom, ktorí ani len kontá nemajú v západných krajinách, ale o vážnych sankciách, napríklad o obmedzení obchodu so zbraňami, o ekonomických sankciách, tak zrazu Laurent Fabius, minister zahraničných vecí Francúzska, bol proti, pretože Francúzsko má, ja neviem, dvojmiliardový kontrakt na dodávku dvoch vojnových lodí pre Ruskú federáciu. A to je príliš dobrý kšeft! Tak keď Európa a hlavní hráči v Európe nie sú schopní zoči-voči zjavnému ohrozeniu vzdať sa svojich kšeftov, tak na tom nie sme dobre. A nesmieme byť ale ticho. Musíme povedať svoje slovo jasne. A dúfam, že sa k tomuto typu odvahy prepracuje postupne Európska únia ako celok.
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
