Videokanál klubu

Ďakujem pekne za všetko, čo odznelo v rozprave. Ďakujem aj spolupredkladateľovi, že, myslím si, veľmi zrozumiteľne vysvetlil, na rozdiel možno od môjho trošku príliš teoretického úvodu, to, o čo tu ide. Kto chcel, pochopil, kto nechcel, nepochopil.
Na internete je naozaj všetko, ako sa hovorí, ale všetky veci, ktoré sa oznamujú aj inak ako internetom, by sme po tom mohli zrušiť a naozaj sa spoľahnúť len na internet. Nehovoriac o tom, že internet je stále ešte aj u nás dosť generačná záležitosť, že keby sme aj pripustili vaše námietky, že všetko sa dá nájsť na internete, nie každý to tam nájde. A naozaj tu ide o tie lokálne, regionálne zdroje. Naozaj to nie sú tisíce, to dávam za pravdu kolegovi Kolesíkovi, znečisťovateľov. Ide o veľké a stredné zdroje, čiže nezaťaží to nejak celoplošne všetkých podnikateľov na Slovensku, ale naozaj len tých najzásadnejších. A ide len o to, aby tá informácia naozaj bola včasná, okamžitá v tej lokalite, ktorá je takto postihnutá, okamžité dostupná. A myslím si, že tieto tabule na to slúžiť budú.
Keby sme tam dokonca dosiahli aj istú duplicitu informačnú, ktorej sa obávate, myslím si, že radšej ten údaj uverejniť dvakrát, ako urobiť ho nedostupným alebo ťažko dostupným, keďže je určite pre väčšinu obyvateľov Slovenska stále ešte problém nájsť si operatívne nejaký údaj na internete.
Asi nebudete tvrdiť seriózne, že keď si človek-motorista porovnáva ceny benzínu na jednotlivých čerpadlách, že si vytiahne počítač a nakliká si tam tie čerpadlá, miesto toho, aby sa pozrel na tej konkrétnej pumpe. Nechcem to nejako trivializovať, ale ak nám to tu nevadí, tá ako keby duplicitná informácia, tak myslím si, že pri tomto oveľa závažnejšom probléme, ktorý, ako tu už bolo povedané, atakuje, a nie zanedbateľným spôsobom, naše zdravie, myslím, že táto požiadavka je oprávnená.
Možno by som ešte pridupľoval to, čo povedal kolega Mičovský o tej nedávno zverejnenej správe. My sme boli trošku ukolísaní tým, že v prvých rokoch po novembri 1989, keď naozaj čiastočne aj novými predpismi a novou inštitucionalizáciou starostlivosti o životné prostredie, tým, že vznikli príslušné orgány, ktoré predtým u nás neexistovali, tak sa, ale toto hovorím len čiastočne, oveľa väčší vplyv na dosť razantné zníženie znečistenia ovzdušia vo väčšine ukazovateľov mal ten pád ekonomiky a ukončenie činnosti mnohých veľkých znečisťovateľov, tak sme sa nechali tak nejako učičíkať, že všetko je v poriadku. A nevšimli sme si, že potom prišli roky istej stagnácie, že sa nám nepodarilo nejako odpojiť ten rast HDP od, teda dosiahnuť ten stav tých nožníc, ktoré sa budú roztvárať, že s rastom HDP nám bude klesať znečistenie, ako je to v tých najvyspelejších krajinách. A teraz, ako dokazuje tá správa, sa nám pomaly vracia ten trend, že mnohé nebezpečné ukazovatele znečistenia ovzdušia sa začínajú zase zhoršovať. Uvádza sa v tej správe, že 11 % arzénu európskeho pochádza zo Slovenska. Nemusíme si hovoriť o tom, aký je arzén jed. Ale takisto sme na tých, ako už bolo spomínané, popredných miestach, smutne popredných, v takých klasických druhoch znečistenia, ako je oxid dusičitý alebo oxid siričitý a niektoré ďalšie látky.
Takže je naozaj dôvod sa venovať tejto problematike veľmi seriózne a urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme jednak tú mieru znečistenia ovzdušia znižovali, jednak umožnili ľuďom včasné a čo najpresnejšie informácie. Inak, čo sa týka nejakej nedôvery k SHMÚ, my tu predpokladáme, v tom zákone, keby ste si to boli prečítali dôsledne, je to uvedené, že predpokladáme, že znečisťovatelia budú na tých tabuliach preberať tieto informácie z SHMÚ, čiže nebudú zaťažení nejakým duálnym systémom merania a pôjde naozaj len o tú povinnosť zverejňovať včasne a presne a neskreslene to, čo namerá SHMÚ, a v tých ukazovateľoch, ktoré pre daný zdroj znečistenia sú dôležité.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážený pán predseda. No na internete je ozaj kadečo, aj na stránke SHMÚ, vážený pán poslanec Kolesík, ale ja by som to riešil asi takto: ešte skôr, aby sme sa bavili o tom, čo bude na internete a kto si to má nakliknúť, čo keby ste sa vybrali spolu možno aj so mnou do tej Hrboltovej? A to tým ľuďom, ktorých práve v týchto hodinách, v týchto dňoch chodia ubezpečovať emisári Mondi, že aby sa nebáli a čoho sa vlastne boja a že to nie je také zlé. Doslova v týchto dňoch. Prečo im teda nehovoria: Veď si kliknite internet, babuška alebo detičky, a veď to všetko zistíte, všetko je v poriadku?!
Jednoducho, tu je extrémne zlá situácia v okolí týchto znečisťovateľov, život ohrozujúca a my sa tu ideme baviť o tom, že to ideme dať niekde na internet, že každý si to tam pozrie, napokon, stránky sú krásne a všetko na nich sa nájde. Ja nespochybňujem, že na internete je veľa užitočných vec. Ale skúste sa na to pozrieť optikou ľudí, ktorí sa pozerajú z okna, rozmýšľajú, či ho môžu vôbec otvoriť, že to, čo je okolo ich domu, je tak zúfalo smradľavé a nebezpečné, že či by tam nemala byť, v takejto časti Hrboltová pri Ružomberku, tabuľa, ktorá by veľmi jasne hovorila ľuďom: aj keď je to zúfalo smradľavé, pozrite sa, hodnoty sú v tejto chvíli pod limit! Kontinuálne! Nemá to vôbec nič spoločné s tým, čo na internete môžem vygooglovať, vyklikať na rôznych stránkach. Ani ich nespochybňujem.
Len máte nedostatok empatie voči týmto ľuďom, ktorí tam musia a chcú aj žiť, že či tento návrh, ktorý sme predložili, je egopopulistický alebo je proľudský. Najprv tam choďte bývať, a potom tu vykladajte takéto veci!
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a zároveň spolupredkladateľ tohto návrhu zákona, vážený pán spravodajca, vážené kolegyne, kolegovia, v úvode zablúdim do inej oblasti, ktorá však bude mať isté prepojenie s predmetom zákona, tak ako bol predstavený.
Keď sa pozrieme na benzínové pumpy, do diaľky svietia elektronické tabule, ktoré informujú o cenách, pochopiteľne, a niet veľmi o čom rozprávať. Keď sa pozrieme na naše autostrády, vidíme tabule, ktoré informujú o teplote vozovky, ovzdušia, o hroziacej námraze, o tom, že za chvíľočku budú dopravné pomery zúžené do úzkeho profilu, alebo naopak, že môžme očakávať premávku v protismere. Pozrieme sa na niektoré toky, elektronické tabule kontinuálne informujú o prietokoch vody, teplote vody. Sú aj ďalšie tabule. Ja nebudem vás s tým zaťažovať, ale ešte predsi len jedna bratislavská mi je blízka, viem, že to je ešte do istej miery novinka, ktorá možno za chvíľočku už nebude novinkou. Často cestujeme z hlavného nádražia, z hlavnej stanice, teda po slovensky, v Bratislave a tabuľa nás informuje o minútach, ktoré ostávajú do odchodu jednotlivých spojov. Nepochybne zaujímavé, dôležité a potrebné údaje, ktoré postupne začínajú byť úplne normou, aj keď nedávno, niektoré vo vzdialenejšej minulosti, niektoré menej vzdialenej, ešte neexistovali, zvykli sme si na ne a považujeme za istú samozrejmosť.
Nebudem posudzovať ich dôležitosť. Niektoré môžu byť pre náš život veľmi dôležité. Vedieť o tom, že bude námraza o 5 kilometrov, je životne dôležité. No vedieť o tom, že cena benzínu je na tejto stanici taká, aká je, v živote dôležité nie je, ale proste tá elektronika to umožňuje a my ju využívame. Nuž, ak sa vieme pozrieť na ceny benzínu, na teplotu ciest, na námrazu, na odchody MHD, na prietoky vôd na elektronických tabuliach, ktoré dnes začíname považovať za štandard, no je tu celkom pochopiteľná otázka, či by sme nemali považovať za oveľa samozrejmejšie pozrieť sa na čistotu vzduchu, ktorý dýchame. Je to podľa mňa z hľadiska naliehavosti životných potrieb oveľa dôležitejšie ako príklady, ktoré som vymenoval. Pretože mnoho vecí, ktoré možno necítime vo vzduchu, môžu byť nesmierne nebezpečné a život ohrozujúce. Tu máme v tejto sále zákonnosti klímu, je tu podľa všetkého, subjektívne vzaté, veľmi čistý a dobrý vzduch. Ale keby náhodou tu boli látky, ktoré by sa dali považovať, o ktorých by sme vedeli, že sú nebezpečné, len sú bez farby, vône, chuti a zápachu, a bola by tu tabuľa, ktorá by zablikala a informovala nás o tom, že, pozor, koncentrácie niektorých súčastí tohto ovzdušia prudko presiahli normu, no, ktovie, či by sme tak pokojne tu sedeli a či by sa mnohí z poslancov v záujme zachovania vlastného zdravia nerozhodli dať prednosť tomu zdraviu pred prejednávaným zákonom.
Ja viem, trocha to priťahujem za vlasy, ale tu chcem len upozorniť na to, že existujú na území Slovenska nemalé rozsiahle územia, kde ľudia nevedia, čo dýchajú. Niekedy to nesmrdí, necítiť to a je to nebezpečné. Niekedy to cítiť až strašne, možno to nie je nebezpečné, ale tí ľudia sú tým subjektívne nesmierne zaťažení, a naozaj to netreba brať na váhu ľahkú, že ideme tu dávať nejaké tie tabule, ktoré nie sú potrebné a chudákov podnikateľov, stredných a veľkých znečisťovateľov, zaťažiť akýmisi nadbytočnými výdajmi. Vôbec nie, tie výdaje, ktoré sú s tým spojené, sú zlomkom oproti tomu, čo predstavujú výdaje osobného zdravia, nasadenia, obáv, strachu ľudí, ako som už povedal, nemalých území, ktorí musia dýchať čosi, čomu neveria.
Ak si pamätáte, nie je to tak dávno, čo práve tu sme predkladali zákon o zápachoch. Niektorí sa možno aj usmiali nad tým košíčkom, kde boli pohľadnice, kde boli aj vzorky istého zápachu v podobe syrečkov, ktoré sú známe práve touto vlastnosťou. Ale vôbec nešlo o žart, vôbec nešlo o niečo, čo by malo byť považované za akýsi druh poslaneckého humoru. Chceli sme len poukázať na ľudí, konkrétne v tomto prípade na občanov Ružomberka, ktorí sa boja otvoriť okná, ktorí sa boja vyjsť von, ktorí sa boja svoje deti posielať do školy, pretože to, čo cítia, to, čo dýchajú, je podľa všetkého oveľa horšie, ako to možno slovami popísať.
Ani nie päť dní dozadu som dostal mail práve z časti Hrboltová, časť miestna Ružomberka, že vraj údajne sa tam zase nedá dýchať, že chodia tam nejakí emisári z fabriky, z Mondi, ktorí zisťujú subjektívne, že čo to tí ľudia vlastne cítia a na čo sa sťažujú.
No zoberte si gigant, ktorý podľa všetkého má veľký podiel, ja teraz samozrejme nemôžem kvantifikovať na kvalite či skôr na nekvalite ovzdušia, my by sme sa mali pri takomto mnoho miliardovom gigante zamýšľať nad tým, či mu neurčiť zákonnú povinnosť, aby, tak ako to hovoril pán predseda výboru, kontinuálne zverejňoval na dostupnej tabuli 24 hodín denne hodnoty, ktoré sú vo vzduchu. Ak už ten smrad nevedia odstrániť, ak ten neznesiteľný zápach musí byť, no tak keby aspoň mali isté možnosti upokojenia v tom, že zápach je jedna vec, aj keď je otázka, ako pôsobí na ľudské zdravie, ozaj jeho nositelia nie sú prejavom nejakých patogénnych vecí, a ako týmto ľuďom jednoducho pomôcť aspoň tak, žeby vedeli, síce zapácha, ale, nebojte sa, normy nie sú prekročené. Ja si myslím, že ak sa aspoň trošinka empaticky pozrieme na týchto obyvateľov, no nemôže nám byť problém zhodnúť sa na tom, že by mali mať jasne zaručené aj zákonom informovanie 24 hodín denne o tom, čo vlastne dýchajú.
Myslím, že to spomenul aj pán predseda a treba to tu priklincovať, stav ovzdušia v našej krajine vôbec nie je dobrý. Aj keď sme zelená, hornatá a stále idylicky pôsobiaca krajina, merania hovoria o niečom inom. Európska environmentálna agentúra zistila, že nám patrí tretie "naj" miesto, čo sa týka nekvality ovzdušia. Ja samozrejme nemôžem, ani nie som, sa stavať do roviny nejakého experta, ktorý by to vedel posúdiť z hľadiska toho, že čo je vlastne v tom ovzduší až tak negatívne, a viem, že v tej správe sa spomína aj veľký vplyv napríklad na dojčenskú ani nie tak úmrtnosť, ale chorobnosť, veľmi vážne dôsledky. A tendencia, najmä tá je tu zlá.
Takže teraz sa vraciam oblúkom k tomu jednoduchému predmetu nášho návrhu. Nedávame za úlohy žiadne nové povinnosti, nechceme stavať niečo, čo poškodí podnikateľské prostredie, nechceme hovoriť o nejakých nereálnych veciach, lebo dnes skutočne sú významné technické možnosti, ako znížiť stav emisií v ovzduší, ako znížiť zápach, ale je to mnohokrát spojené s veľkými nákladmi, ktoré možno by odhryzli obrovský kus tržieb takýchto gigantov. A možno by sme sa dostali do nejakého diagramu prelomu, že sa mi už ani neoplatí podnikať, tobôž hneď by nám niečo povedali o tom, že nemôžu už ani zamestnávať vo svojom regióne ľudí, pokiaľ ich budeme stavať do role tých, ktorí sú povinní využiť špičkovú technológiu, ktorú ponúkajú najlepšie výrobné zariadenia sveta na to, aby zápachy a emisie neboli.
Ale my o tom vôbec nehovoríme, my teraz nemáme na mysli žiadne prevratné technické novinky, ktoré sú na špici technológií, ktoré sú dostupné. My hovoríme o svetelnej tabuli, ktorá sa bude veľmi podobať tej tabuli na benzínke, na autostráde, pri potoku, respektíve pri riekach, ktorá bude sa podobať veľmi tabuli, ktorá, blízko tabuli, ktorá je na už moderných zastávkach mestskej hromadnej dopravy, ktorá jednoducho mi umožní, obyvateľovi, ktorý žije v takto postihnutej oblasti, vedieť, čo dýcham. A už sme vám to spomínali vtedy, keď sme hovorili o tých zápachoch, že tí ľudia sú veľmi postihnutí. Oni by mnohokrát, aj by zutekali z tohto prostredia, ktoré je tak zaťažené, len nemajú tú možnosť, pretože im mnohokrát, keď by chceli predať svoj domček alebo byt, povedia v realitke: ´Aha tak vy bývate v Hrboltovej, vy bývate v Hencovciach, vy bývate v Poši, vy bývate pri Bukovci; viete, tam, tam ceny sú veľmi nízke a dopyt ešte nižší, stadiaľ tak ľahko nezutekáte.´ No, čím sa tí ľudia previnili, že musia dostávať informácie tohto typu?
Takže ak sa pozrieme na to, že to skutočne nie je jednoducho riešiteľné, lebo treba chápať problémy v ich celistvosti a náväznosti, a nie je to také samozrejmé, aby tu niekto povedal: No tak zatvorme takú fabriku! Ja viem, že narazíme na kopu zložitých vzťahov, ale vráťme sa k podstate tohto zákona: informovať ľudí o tom, čo aj tak sa musí merať, len tomu dať formu digitálnej tabule, ktorá stále informuje o stave, ktorý v ovzduší je. Takéto tabule napokon nie sú žiadnou novinkou, takéto tabule poznáme z niektorých miest. Ak chceme ľudí, ktorí žijú v takomto prostredí, jednoducho upokojiť aspoň tým, že by takúto informáciu dostali.
Takže moje vystúpenie ako spolupredkladateľa je, samozrejme, podporné a súhlasné, to nikoho neprekvapí, ale už by som bol rád, keby predkladateľov táto snemovňa prekvapila tým, že sa na niektoré veci pozrieme ozaj očami tých, ktorých zastupujeme, že sa nebudeme baviť na tom, že kto to predkladá. Lebo signálov, že toto je dôležité, bude možno aj dnes, zajtra hovoriť v takom prípade reč, že je dôležité, kto to predkladá, a nie čo predkladá, je tak veľa, že niekedy je to na úvahu. Aj keď ja to znegujem, tú myšlienku, ale poviem ju, že či vôbec vynakladať čas na to, aby sa robili zákony, návrhy, ktoré reagujú na potreby ľudí a o ktorých vieme, že neprejdú, pretože ich nepredkladajú tí správni poslanci. No čo to je za prístup?! Čo to je za snahu poukázať na niečo, čo nemá žiadny význam? Ak by niekto tu, vystúpi a povie, vážení predkladatelia, vy predkladáte niečo, čo nemá logiku, čo je drahé, čo je neúnosné, čo jednoducho nie je potrebné, možno sa budem brániť tým, no tak poďme sa ubytovať na týždeň do Hrboltovej, poďme na týždeň do Hencoviec. A možno potom, po tom týždni, zodpovieme, že či by sme takú tabuľu chceli, alebo nechceli.
Takže možno zase trocha zoširoka, ale s veľkým apelom na to, aby sme takéto elektronické zariadenia, ktoré sú technicky dostupné a pre ľudí potrebné a ktoré jediné sú vlastne cieľom nami predkladaného zákona, aby boli touto snemovňou, snemovňou prijaté a aby čo najrýchlejšie slúžili ľuďom, ktorým síce nepomôžu dýchať čistejší vzduch, ale ktorí aspoň budú vedieť, či tam ešte dýchať môžu, alebo radšej majú bez ohľadu na súvislosti rýchlo utekať, pretože nebudú riskovať svoje zdravie a zdravie svojich detí. Myslím, že téma je vážna a riešenie, ktoré ponúkame, realistické.
Ďakujem za pozornosť.

78.
Ďakujem pekne. Pán predseda, pán navrhovateľ, kolegyne, kolegovia, vážení prítomní, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie svojím uznesením č. 188 z 8. októbra 2013 ma určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Mikuláša Hubu a Jána Mičovského na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 137/2010 Z. z. o ovzduší v znení zákona č. 318/2012 Z. z. V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom poslaneckom návrhu zákona.
Uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, t. j. doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh podľa § 70 ods. 1 zákona NR SR o rokovacom poriadku a podľa legislatívnych pravidiel a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej 25. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa po formálnoprávnej stránke všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia poslaneckého návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje všetky zákonom požadované informácie. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Problematika poslaneckého návrhu zákona je upravená v práve Európskej únie, nie je upravená v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený poslanecký návrh zákona prerokovať v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 27. septembra 2013 č. 700 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby poslanecký návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby určené výbory predmetný poslanecký návrh zákona prerokovali v termíne do tridsať dní a v gestorskom výbore do tridsaťdva dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predseda, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu k tomuto bodu.

Vážený pán predseda, vážený pán spravodajca, ešte sedí na mieste, dámy a páni, návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 137/2010 Z. z. o ovzduší v znení zákona č. 318/2012 Z. z., predkladáme spoločne s poslancom Jánom Mičovským, podpredsedom Výboru Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie.
Ústava Slovenskej republiky vo svojom čl. 45 ustanovuje, že každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Na rozdiel od všeobecného práva na informácie, zakotveného v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, informácie o stave životného prostredia musia byť navyše včasné a úplné. Návrh zákona prihliada na toto ústavné právo a občanom Slovenskej republiky umožňuje získať informácie o množstve vypúšťaných znečisťujúcich látok takpovediac z prvej ruky, teda priamo zo zdroja znečisťovania ovzdušia. Návrh zákona rozširuje už v súčasnosti zakotvenú povinnosť prevádzkovateľov veľkých a stredných zdrojov znečistenia informovať verejnosť o znečisťovaní ovzdušia zo stacionárneho zdroja, pričom určuje, že títo prevádzkovatelia zdrojov znečistenia sú povinní sprístupňovať informácie o koncentráciách konkrétnych znečisťujúcich látok, ktoré vypúšťajú do ovzdušia, a to na digitálnom zariadení umiestnenom na viditeľnom mieste. Okrem aktuálnych hodnôt znečisťujúcich látok sa na digitálnom zariadení kvôli zrozumiteľnosti uvedie aj ich výstražný prah, limitná hodnota zvýšená o medzu tolerancie a cieľová hodnota znečisťujúcich látok.
Informovanosť občanov o stave ovzdušia v ich najbližšom okolí podporuje aj občianske aktivity v tejto oblasti, čím dáva každému občanovi do rúk efektívny nástroj ako prispieť k občianskemu tlaku na prevádzkovateľov zdrojov znečistenia, aby títo znížili množstvo vyprodukovaných znečisťujúcich látok na najnižšiu možnú mieru. Asi sa zhodneme na tom, že k základným povinnostiam vlády by mala patriť ochrana zdravia obyvateľstva, a to aj prostredníctvom znižovania množstva a toxicity znečisťujúcich látok v ovzduší. Návrh zákona vychádza z tejto premisy, ale zároveň z reakcií mnohých občanov, ktorých stav ovzdušia v ich okolí znepokojuje a znepríjemňuje im každodenný život.
Návrh zákona prispieva k transparentnosti a zvyšuje úroveň informovanosti občanov o množstve vypúšťaných látok. Podrobnosti o rozmeroch informačných tabúľ a ďalších technických parametroch ustanoví vykonávací predpis.
Predložený návrh zákona nezakladá žiadne vplyvy na rozpočet verejnej správy, má výrazne pozitívny vplyv na životné prostredie a na informatizáciu spoločnosti, nevyvoláva žiadne negatívne sociálne vplyvy. Zo strednodobého a najmä dlhodobého hľadiska má návrh zákona potenciálne priaznivý vplyv aj na kvalitu, imidž a konkurencieschopnosť podnikateľského prostredia, čo je však v krátkodobom horizonte podmienené jednorazovými investičnými nákladmi na inštaláciu týchto zariadení. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Predmet návrhu zákona je upravený v primárnom práve Európskej únie, a to v č. 4 hlavy XX – Životné prostredie Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a v dvoch smerniciach (to je už sekundárne právo Európskej únie), jedna je o kvalite okolitého ovzdušia a čistejšom ovzduší v Európe a druhá je o obmedzení emisií znečisťujúcich látok do ovzdušia z veľkých spaľovacích zariadení.
Ešte možno zmienka o tom súlade s medzinárodnými dohovormi, respektíve s našimi medzinárodnými povinnosťami, ktoré nám vyplývajú z podpisu medzinárodných dohôd a z členstva v Európskej únii. Jednak je to už spomínaná Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/50/ES o znečistení ovzdušia, ktorá túto povinnosť informovať verejnosť v sebe zakotvuje, a v prípade prijatia tohto návrhu zákona by to bol aj príklad proaktívneho prístupu plnenia Dohovoru EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti v rozhodovacom procese a o práve na spravodlivosť v záležitostiach životného prostredia. Skrátene tento dohovor nazývame Aarhuský, podľa miesta, kde bol prijatý, ktorý zdôrazňuje, že lepší prístup k informáciám o životnom prostredí a šírenie týchto informácií prispieva nielen k zvýšeniu informovanosti, ale aj k voľnej výmene názorov, účinnejšej účasti verejnosti v rozhodovacom procese a v konečnom dôsledku k lepšiemu životnému prostrediu, kvalite života.
V našom návrhu zákona, ako som už naznačil, sa splnomocňuje Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý určí podrobnosti o rozmeroch a iných náležitostiach digitálneho zariadenia, pričom sa stanovuje aj lehota na vydanie takéhoto predpisu, a to najneskôr do 31. marca 2014. Táto povinnosť sa dá splniť buď vydaním novej vyhlášky, alebo novelizáciou už jestvujúcej vyhlášky ministerstva, vtedajšieho ministerstva pôdohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja č. 360/2010 Z. z. o kvalite ovzdušia, ktorá vykonáva ustanovenie § 33 písm. b) až e) zákona o ovzduší, čiže aj problematiku informácií a údajov o kvalite ovzdušia, ktoré sa musia sprístupniť verejnosti.
Účinnosť sa navrhuje s dostatočnou časovou rezervou na to, aby ministerstvo malo dostatočný čas na vydanie tohto, alebo novelizáciu príslušného vykonávacieho právneho predpisu, a tak isto, aby znečisťovatelia mali dostatok času na uvedenie takýchto požadovaných digitálnych zariadení do prevádzky.
Ďakujem vám za pozornosť. Chcem veriť, že postúpite alebo posuniete tento návrh do druhého čítania, pretože som presvedčený, že je vo verejnom záujme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. No, ak by sme si spomenuli na našich bojovníkov z povstania teraz v roku 2013, keď ich priemerný vek presahuje 90 rokov, no asi by sa tu stala niekde strašná osudová chyba. Tak ja pevne verím, že toto nie je zákon, ktorý teraz prináša týmto ľuďom akési výhody, ale skôr upravuje doterajšie platné novely, ktoré tam sú aj spomínané.
Zrejme sme sa celkom nepochopili, aj keď ďakujem svojim kolegom, ktorí reagovali na mňa. Ja som mal na mysli práve ten moment, ktorý je spojený s fyzickým vekom týchto ľudí, ktorých už tu jednoducho nebudeme mať za chvíľu. Aj tak je ich už veľmi málo. A práve tie hodnoty, ktoré sú tu spomínané, to zachovanie toho povedomia, významu tohto boja, ktorý by nemal odísť s fyzickými osobami, sa mi zdá ako veľmi plnohodnotné, keby sme rozprávali práve o tom, že zaradiť tu aj obce, ktorých tiež nemáme, pozor, veľa a ktoré tobôž majú významný podiel na zachovaní tých konkrétnych trojrozmerných pamiatok, keby sme ich kvôli tým cieľom, ktoré v zákone spomínate, kolegovia zo SMER-u, práve do toho zákona zaradili.
Pretože ak by ste to poňali ozaj len vo smere tých spomienok pri vatre, tak ten zákon je škoda robiť, pretože o tri roky už pri tej vatre nebude mať kto sedieť. Ale práve toto by som videl ako zmysluplné, keby sa to posunulo do budúcnosti vďaka takémuto prepojeniu, preskočiť z fyzických osôb aj na tie obce, ktoré sú veľmi zaujímavými nositeľmi tejto veľmi dôležitej doby z pohľadu histórie Slovenska. Asi tak.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, myslím, že v dejinách Slovenska máme veľa rôznych miest, ktoré majú rôzne zafarbenie, a dodnes niekedy niektorým z týchto miest nevieme celkom presvedčilo a jednoznačne prísť na to, akáže by to farba mala byť. A ja sa domnievam, napadlo ma to v súvislosti s týmto zákonom, že práve otázka Slovenského národného povstania, odboja, je tou záležitosťou, kde akékoľvek spochybňovanie, akékoľvek prefarbovanie, akékoľvek hľadanie dôvodov, že veď ono to nebolo celkom tak, je zásadnou neúctou k našej histórii, k našej podstate, k nášmu bytiu.
Takže ja osobne mám otázku farby povstania a protifašistického odboja úplne jednoznačnú a viem, že asi aj drvivá väčšina vás a všetkých, ktorí sa pozerajú na históriu trocha takým aj filozoficko-skúmavým pohľadom.
Do takéto protikladu možno dám aj iné súvislosti, ktoré sú spojené s týmto obdobím, a to súvislosti, ktoré predchádzali a paralelne bežali s obdobím protifašistického odboja na území našej krajiny, kde zase máme skúsenosť, že niektorým ľuďom nevyhovuje celkom zafarbenie možno takej skutočnosti, ako je fakt, že sme si obrovské množstvo, a napokon o množstvo nejde, ale že mnoho občanov našej krajiny bolo odsúdených ľahostajne a kruto na smrť. Nie v bojiskách, nie v zákopoch, ale v táboroch, ktoré mali za účel vyhladiť množstvo konkrétnych rasovo alebo ideovo poznamenaných ľudí.
Tento malý úvod som zvolil len kvôli tomu, aby som za seba jasne povedal, že obdobie, keď bolo treba ukázať, čo je v človeku, a nie pri nejakom mikrofóne, nie pri nejakom prejave, ale skutočne zásadným životným rozhodnutím, keď bolo treba povýšiť odvahu nad strach, ktorý zrejme každý musel vtedy pociťovať, že sa našla taká presvedčivá masa ľudí, ktorá, bude to znieť trocha pateticky, ale ja sa to nehanbím povedať, vedela jasne, čo má urobiť v rokoch štyridsiatych, v prvej polovici rokov druhej svetovej vojny, alebo v rokoch povstania, keď chcete. Práve tak mi budú vždy odporní ľudia, respektíve budem sa zamýšľať nad tým, aké to myšlienkové pochody prebehli v ľuďoch, ktorí dali prednosť strachu. Určite mali na to veľa dôvodov a ja si vôbec nemyslím, že by som sa ja v tejto chvíli chcel tváriť, že mi je jasné, kde by ma osud, história a súvislosti posunuli. Ale napriek tomu si myslím, že je strašné, že máme ešte aj dnes, po toľkých desaťročiach istú dilemu, keď porovnávame tieto dve súbežné doby, že sú ľudia, ktorí nachádzajú v tom strašnom období likvidácie svojich spoluobčanov niečo, na čom by dokázali hľadať nejaké ospravedlnenie. Niečo, že to, veď to nebolo až také kruté a malo to istú logiku, alebo malo to istý spôsob trestu, alebo niečo, čo je proste patologické a čo ja osobne považujem za hrozné. Nie kvôli tomu, že sa teraz bavíme trocha o časoch, ktoré máme za sebou, ale vždy ma pri tejto úvahe napadne, že čo máme ešte pred sebou a keby zase prišla takáto doba. Ono určite ešte kadečo príde. Vôbec nemáme preskákanú históriu a vôbec si nemôžme myslieť, že všetko zlé je za nami a že nás už iba čaká rozvoj demokracie, ktorá bude stále silnejšia, pevnejšia a krajšia, úsmevnejšia.
Nič nechcem privolávať, ale spytujem sa, ako by po tom zareagoval zase ten priemerný Slovák, keď by bolo treba rozmýšľať, či zaplesnúť tie dvierka a povedať si: Nechcem s tebou nič mať, choď, veď ja som nič neurobil, ja len chcem byť ticho, nechcem seba ohroziť. Alebo pootvoriť tie dvierka a povedať: Poď, Človek s veľkým "Č", aj keď riskujem, ale pomôžem ti, pretože predsi musím ti pomôcť, lebo mi to hovorí svedomie.
Ale možno by aj stačilo na úvod tejto mojej ozaj len krátkej vsuvky k zákonu, ktorý chcem podporiť. A prečo som si zvolil tento pohľad? No preto, že som presvedčený, že takéto zákony nemajú za úlohu len oceňovať tých, ktorí vedeli, ako je správne sa zachovať, ale že je potrebné možno, že povedať, že to je nielen istá úcta k tým, ktorí nám dodnes ešte prežívajú z rokov ´40 až  ´45. Ale že je tu istá potreba extrapolovať túto skúsenosť aj do budúcnosti.
Predkladatelia v tomto zákone hovoria, že je potrebné týmto ľuďom vzdať úctu, bojovníkom, ktorí sú združení v zväze protifašistických bojovníkov, teda v Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov, a hovoria tam o tom, čo je naprosto správne, že treba im dať vysoké morálne uznanie a v rámci toho, čo je možné a čo je aj uzákonené, aj akékoľvek výhody materiálne z pohľadu tých ľudí, už veľa nie je, z pohľadu ich zdravotných a osobných životných potrieb. Naprosto s tým súhlasím.
Nesúhlasím len akurát s tou jednou vecou, ktorá ako keby bola uzatvorením tohto obdobia. Ešte tu máme koľko? Tri percentá z tých, ktorí prešli týmito skúsenosťami, životnými? A za chvíľočku aj tí, po pár rokoch budú patriť minulosti. Však ľudia, ktorí mali v roku ´44 osemnásť rokov, dnes majú blízko k deväťdesiatke. No koľkože ich ešte môže byť? A mnohí boli starší. Takže je jasné, že táto vec už patrí možno skôr len spomínaniu, a tých pár mohykánov, absolútne si zaslúži vďaku, úctu a tie výhody, ktoré im chceme aj týmto zákonom prisúdiť.
Akurát chcem navrhnúť, aby sme v tom súčte a výpočte skupín, ktorých sa tento zákon týka, tam sú uvedené tie skupiny pilotov a účastníkov partizánskeho odboja v zahraničí a nejaké ďalšie skupiny, proste, všetko sú to už len torzá, ja by som na základe svojej takej osobnej skúsenosti navrhol - to sme, ak sa nemýlim, v prvom čítaní, však? - tak, že, že by možno v tom druhom čítaní tento zákon bol trocha rozšírený, aby sme nerozprávali len nostalgicky o niektorých posledných mohykánoch, ale aby sme sa pokúsili do budúcnosti zakomponovať a extrapolovať hlbokú hodnotu poznania ľudí, ktorí prešli touto životnou skúsenosťou. Aby sme skutočne rozprávali, tak ako to v zákone hovoríte, mládeži, ale ja si myslím, že nielen mládeži, pretože možnože aj mnohým, ktorí už mládežou nie sú a stále majú v tomto nejaký zmätok v hlave, aby sme sa pokúsili na sile príkladu ukázať, že to je obdobie, ktoré je potrebné, z neho doslova nepateticky čerpať aj pre budúcnosť.
A tu chcem použiť svoju skúsenosť, jednu veľmi konkrétnu. A vlastne tá skúsenosť mi našepkáva, že bolo by dobré ten taxatívny výpočet tých skupín, ktoré sú vymenované v zákone, rozšíriť, bez toho aby sme ich považovali za účastníkov odboja, lebo ja viem, že vy tam hovoríte hlavne o účastníkoch odboja, ale rozšíriť z pohľadu účelu, ktorý tam spomínate, teda účelu odovzdania skúseností, ich zafixovania a ich správneho interpretovania aj na tých, ktorí nebudú podliehať tak rýchlo fyzickému veku, proste, nie, aby tam neboli len fyzické osoby. A napadlo mi, že by tam mali byť aj obce. Nazvime ich povstalecké obce. Nedokážem to v tejto fáze, lebo je to dosť taký impulzívny môj vstup teraz do tejto rozpravy, presne špecifikovať, ale použijem jeden konkrétny príklad. A to je obec Pohronský Bukovec, ku ktorej mám osobne veľmi dobrý vzťah.
Nemám tam žiadnych rodinných príslušníkov ani žiadnych priateľov, ale mal som tam možnosť zažiť niečo veľmi pekné. Už ma pred mnohými rokmi zaujímalo, kde je to ten dom, kde chytili, lebo možno to asi mnohí viete, v tejto obci práve chytili Goliána a Viesta, generálov povstaleckých. Pred zhruba dvadsiatimi piatimi rokmi som sa to nedozvedel. Potom som mal možnosť ako pracovník lesov sa k tejto obci dostať trocha bližšie aj k jej zastupiteľstvu a mal som možnosť postarať sa o to, aby miesto, kde tento dom stál, bolo označené. Som rád, že pamätník na tom mieste stojí, ako sme ho vymysleli, tak je. Ale už tam, keď prídu ľudia, sa nemusia spytovať, že kde to bol ten dom.
Ale v tej obci je niečo dôležitejšie. Je tam jediný zachovaný partizánsky bunker na Slovensku. Pokiaľ viem, takýto typ v takomto rozsahu partizánskeho bunkra zachovaného niet. A ja keď som ho dal obnoviť, keď sme tam sa rozhodli, že lesníci nájdu aj na tento pohľad na lesy, lebo išlo o istú súvislosť lesov a ich významu v bojových akciách, v bojových aktivitách, že tento bunker obnovíme v časoch, keď už po ňom nebol ani len pohnitý drúk. Dneska, keď zájdete na autentické miesta, nájde tam, na prekrásnom, krajinársky pôsobivom stanovišti sadu zrubov, ktoré sú skutočne dokázateľne na mieste, kde Jegorovov partizánsky tábor v zime ´44/´45 pôsobil. Ale účelom môjho vstupu nie je, aby som spomínal tie celkom zaujímavé skúsenosti, ktoré... Spomeniem iba jednu. Keď sme sa nevedeli dohodnúť a keď som presviedčal starostu a súčasti zastupiteľstva, že ak máme dačo urobiť, tak na autentickom mieste, boli veľmi proti tomu, lebo to bolo vysoko v horách a bolo to veľmi nedostupné. Ale náhoda je niekedy nádherná. A práve starosta, pán Igor Šagát, tak, ako nechtiac, zakopol do akéhosi konára, pod ktorým sa ukázala maličká bronzová doštička, ktorá potvrdzovala, taký text bol na nej, že práve na tomto mieste stál tábor, respektíve bunker kapitána Jegorova.
Čo chcem teraz ale týmto povedať? Tá obec má 96 obyvateľov alebo toľko mala. Maličká, pod hlavným hrebeňom Nízkych Tatier učupená obec. A títo ľudia, keď išlo o obnovu tohto tábora alebo aj toho pamätníka, urobili taký čin alebo také činy a mali takú výkonnosť, akú, si myslím, by sme nedokázali ľahko nabudiť ani v ďaleko väčšej obci alebo meste. Tí ľudia jednoducho pre, a teraz to už skrátim, pre históriu povstania, pre zachovanie jeho hodnôt a pre ukážku toho, ako sa treba k tejto histórii postaviť, urobili nemierne veľa. A preto si myslím, že by bolo veľmi dobré, keby sme možno takúto obec, ktorá pravdepodobne nemá ani poriadne na výplaty, robia tí ľudia tam možno skôr kvôli cti ako za nejakú odmenu, v tom miniobecnom zastupiteľstve, aby takéto obce boli zahrnuté v zákone, ktorý má za hlavný cieľ zafixovať hodnoty protifašistického odboja. Tobôž, keď som zdôraznil, že väčšina ľudí, ktorých svojim zákonom sledujete, je už na pravde božej, prípadne sa veľmi v krátkej dobe, v najbližšom období, v najbližších rokoch môžu už ocitnúť v minulosti, síce úctyhodnej, ale fyzický vek má svoje zákonitosti.
Takže mne by sa celkom páčilo, keby tam v tých, pár písmen, ako to máte vymenované, kde je to jasné, že cieľom je zachovať výhody, respektíve prisúdiť výhody fyzicky ešte žijúcim ľuďom, aby sa to rozšírilo aj o povstalecké obce, ktoré by mohli takýmto spôsobom potvrdiť to, čo ste si dali do preambuly zákona, a to jest šírenie hodnôt boja, ktorý jednoducho nemôže so zánikom fyzického veku týchto ľudí, tieto hodnoty nemôžu odísť. Naopak, keďže vidíme, ako som to v úvode naznačil, že dodnes po toľkých desaťročiach máme nejasno ešte v historiografii, čo bolo a čo nebolo správne, tak si myslím, že takí ľudia, ako sú v tom Pohronskom Bukovci, v takej maličkej dedinke, by si celkom zaslúžili, keby boli zahrnutí do takéhoto zákona a keby teda aj tie materiálne statky, ktoré má podľa tohto zákona mať zväz protifašistických bojovníkov, Slovenský zväz protifašistických bojovníkov k dispozícii, aby sa mohli vzťahovať aj na takéto obce, ktoré tieto hodnoty veľmi reálne a veľmi príkladne zachovávajú. Lebo, a tým už skončím, keď sme ten bunker v tom Pohronskom Bukovci stavali, tak, ak som povedal, že majú 97 obyvateľov, tak z toho 88 bolo možno prítomných a tí poctivo robili. Na vlastných chrbtoch, na vlastných rukách vynášali tie materiály, až to niekedy vypadalo možno, že nežijeme v dobe technickej, ale v dobe možnože vzdialenej desaťročia dozadu. Jednoducho veľmi obetavo. A ja na tých ľudí v tejto súvislosti som si spomenul a myslím si, že by bolo dobré, keby ste si na nich spomenuli aj v tomto zákone, kde to možno nie je celkom systémové, ale napadlo mi, že by teda mohlo asi patriť.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážená pani predsedajúca, vážená pani navrhovateľka, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som v krátkosti vystúpil k tomuto návrhu zákona, v ktorom sa zavádza nový dôvod pre odvolanie notára, ktorým je dosiahnutie veku 65 rokov. Prostredníctvom spoločnej správy bolo navrhnuté, že, mierna úprava, t. j. bolo doplnené, že ak dosiahne notár vek 67 rokov, v tomto prípade jeho notársky úrad zaniká, teda zaniká výkon jeho činnosti.
Vážení páni kolegovia, nám v opozícii častokrát vy, vládni poslanci, vytýkate nesystémovosť riešení, ktoré predkladáme. Celkom oprávnene s ohľadom na to, čo je tu predložené, môžem povedať, že toto je úplne najviac nesystémová novela, aká kedy mohla prísť, keď to, pozriem na to, čo sme dávali doteraz my.
S dôvodom, že takúto úpravu majú prokurátori a sudcovia, okej, možno súhlasiť, je to 65 rokov. Nenachádzam vôbec nikde dôvod, kedy zaniká úrad alebo zaniká funkcia pri 67-ch. Netuším, z čoho vychádza takýto zámer.
Pani podpredsedníčka, ja som od vás ako z titulu vašej funkcie a pri podpore osemdesiatich troch poslancov skutočne očakával niečo systémové, niečo celoplošné. Napríklad namiesto toho, aby ste celkom bezdôvodne podľa môjho názoru, pretože som sa nedopočul, aký je ten skutočný dôvod, favorizovali jednu skupinu, navyše relatívne malú, hovorím o 23 notároch, ktorí zrejme stratia svoj úrad, prečo ste tento istý princíp nemohli navrhnúť v štátnej správe? Máme tu armádu štyristo tisíc nezamestnaných, ktorí by sa mohli pokojne uplatniť na miestach v štátnej správe, kde sa nielenže poberajú často aj plat, ale aj dôchodok. Toto je tá systémová zmena, ktorá presne reflektuje princípy, ktoré predloženým návrhom sledujete.
Ešte raz, máte takú podporu, že takéto parciálne riešenie podľa mňa je nesprávne a nesystémové. Máte určite na to, aby ste dali systémovejšiu novelu, napríklad v štátnej správe.
Prečo je to nesystémové? Ďalším z dôvodov je minimálne fakt, že okrem notárov, prokurátorov, sudcov sú tu aj ďalšie štátom poverené osoby, ktoré takúto hranicu nemajú. Sú to napríklad exekútori, máme tu teraz exekučák, ktorý nebol v tej časti vôbec menený, nebol tam ani pozmeňovák z vašej strany, ak som teda správne zachytil. Máme tu ďalej znalcov, tlmočníkov, prekladateľov. Všetko štátom poverené osoby presne takisto, ako je notár. Charakterom sa líšia akurát len obsahom, ale charakter práce je ten istý.
Ťažko sa mi hodnotí, či je novela vecne správna alebo nesprávna, keďže ja som nezistil, skutočne komu a ako má táto novela pomôcť. Ja zacitujem z dôvodovej správy: "Dôvodom pre doplnenie predmetného ustanovenia do právnej úpravy je nevyhnutnosť prispôsobenia podmienok pre výkon notárskej činnosti aktuálnym ekonomickým pomerom." Ja keď si zoberiem ako pri tvorbe našich zákonov, ja bazírujem u nás na správnom tíme, aby tá dôvodová správa mala náležitosti, ktoré má mať, a to je, aby bolo naozaj zrejmé, čo sa návrhom sleduje, musím povedať, že toto by asi cez moje ruky neprešlo. Pod toto by som sa nemohol podpísať, lebo ja skutočne neviem, čo je dôvodom. A preto, ak by ste bola taká dobrá, ja som to nezachytil, alebo ma odkázali, čo je dôvodom pre takúto úpravu, ktorá sa dotkne dvadsiatich troch notárov. Zrejme ak tam, ak cez tú spoločnú správu prejde ten pozmeňovák, bude to o niečo menej. Ale 23 notárov, 23 osôb snáď nemôže vyriešiť aktuálne ekonomické pomery!
Skutočnosť, že sa pokúšate zaviesť princípy, ktoré je možné uplatniť pri viacerých profesiách, iba parciálne do jedného zákona jednej profesie sa, bohužiaľ, javia ako nepresadzovanie všeobecného záujmu, ale záujmu konkrétnej skupiny, v tomto prípade konkrétnych osôb. Ja určite nechcem hovoriť, že u nás sa takýmto skutočnostiam hovorí lobing, pretože nemyslím si, že je to skutočne tak, ale pri tom počte, ktorý sa dotkne tejto novely, je to minimálne na pozastavenie sa.
Toto je však niečo iné, ako presadzovanie záujmov, hodnôt, ktoré sú oprávnené a nevyhnutné, ktoré som napríklad počul pri tichom pochode nepočujúcich v Dunajskej Strede, kde sme sa minulý týždeň stretli, a nad ktorým máte, celkom pochopiteľne a podľa mňa správne, záštitu. A bol som rád za to, čo ste tam povedali, v tom vás plne podporujem. Ale, žiaľ, v tomto zákone vás podporiť nemôžem, pretože nepoznám dôvod, prečo bol predložený.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, bolo tu rozprávané o jednom probléme, alebo teda hovorené, najmä čo sa týka tejto správy, a to je problém netransparentného financovania. Konkrétne v jednej veci týkajúcej sa našich najbližších susedov, a to Českej republiky. Ide o tzv. národný dom v Prahe. Už tu boli popísané okolnosti, ktoré viedli niekoľko organizácií v Českej republike, a nielen v Čechách, ale aj svetových, aby sa postavili proti takémuto kroku.
A ja by som sa teraz konkrétne venoval už samotnému projektu Slovenského domu v Prahe. Opäť to zaváňa, by som povedal, takým klientelizmom, možno aj korupciou v pozadí. To zistíme až po niekoľkých rokoch zrejme. A zaváňa to kšeftom pre niekoho, kto už je vopred na to pripravený. Čo ma k tomu vedie, poviem... (Reakcia predkladateľa: Vážte svoje slová... Toto je Národná rada Slovenskej republiky! Za koho ma máte?) Mám podozrenia, že k takému niečomu dochádza, pretože to bolo tendenčné... (Reakcia predkladateľa.) No keď budem na tom tak, že budem vedieť podať trestné oznámenie, tak podám trestné oznámenie. Na projekt ide dotácia spolu 680 000 eur, z toho 330 000 eur zo slovenskej strany a 9 miliónov českých korún z českej strany na rekonštrukciu prízemia a podkrovia domu. Spolu teda 300 metrov štvorcových, teda jeden meter štvorcový za 2 266 eur. Je to pravda, pán minister, či nie je? (Reakcia predkladateľa.) Dobre. Pritom nie je zrejmé, čo bude výsledkom rekonštrukcie, keďže príloha k zmluve, ktorá takýto popis obsahuje, nebola zverejnená na internete a v čase podpísania dotačnej zmluvy nebola ešte ani uzavretá. Preto sa chcem opýtať, či takýto postup je štandardný a cenu za rekonštrukciu, alebo teda cena za rekonštrukciu je primeraná.
Rekonštruované priestory, teda prízemie a podkrovie, nevyhovujú väčšine krajanských spolkov v Prahe, teda nielen v Prahe, ale teda aj v Českej republike, a to vzhľadom na povahu ich činností a aktivít. Ide hlavne o spolky, ktoré sa venujú uchovávaniu tradičnej ľudovej kultúry, teda cvičia s folklórnymi súbormi, v Prahe sú dva minimálne, teda dospelácke, o detských ani nehovorím. Nie sú to priestory ani vyhovujúce na výstavné priestory a ďalšie. Takže, samozrejme, práca s mládežou a deťmi. Prečo teda krajanský úrad nekonzultoval tento projekt aj s inými krajanskými spolkami, ako to tvrdia samotné spolky, o čom teda nepochybujem, keďže boli vynechané z tohto procesu, ale len s prijímateľom dotácie, čím teda spôsobil, že predražená rekonštrukcia priestoru nebude slúžiť aj ostatným krajanským spolkom, ale len prijímateľovi dotácie?
Rekonštrukciu pritom realizuje vlastník domu, pričom je štyrikrát drahšia ako cena predmetnej časti samotnej nehnuteľnosti. Z dotačnej zmluvy nevyplývajú žiadne garancie, že nebude dochádzať k tunelovaniu štátnych peňazí samotným vlastníkom budovy. A ani krajanský úrad vo svojej odpovedi zaslanej Zahraničnému výboru Národnej rady Slovenskej republiky neuviedol v tomto smere žiadne garancie. Aké garancie pre to môžete dať vy v tejto oblasti, pán minister? - sa pýtam. Ak v minulosti poskytol krajanský úrad dotáciu na rekonštrukciu, napríklad Slovenský dom v Mlynkoch v Maďarsku pred poskytnutím tejto dotácie zaviazal prijímateľa dotácie, aby mu predložil aspoň návrh zmluvy o užívaní priestorov, s ktorou by súhlasil nielen prijímateľ dotácie, ale aj budúci užívateľ, čím sa eliminovali konflikty medzi jednotlivými krajanskými spolkami v tomto teritóriu. Prečo tomu nebolo tak v tomto prípade? To by ma tiež zaujímalo.
Krajanský úrad podpísal dotačnú zmluvu v rozpore s vlastnou dotačnou smernicou, čo priznal samotný úrad aj v odpovediach na výhrady krajanov, ktoré zaslal zahraničnému výboru. Krajanský úrad tvrdí, že za chyby v dotačnej zmluve môže advokátska kancelária, ktorej dal túto zmluvu vypracovať. Pýtam sa, prečo si úrad najíma externé služby na takéto činnosti, keď má, 10 % jeho zamestnancov, dvaja interní právnici, tvoria právnici? Koľko tieto externé služby vlastne stáli? Aké dôsledky mieni vyvodiť, respektíve mieni vyvodiť krajanský úrad za poskytovanie nekvalitných služieb zo strany advokátskej kancelárie, ak pripravili oni zle takúto zmluvu? To by ma tiež zaujímalo, pretože tam idú financie z verejných zdrojov.
Krajanský úrad vo svojej odpovedi Zahraničnému výboru Národnej rady potvrdil, že dotačná zmluva neošetruje situáciu, ak prijímateľ dotácie, ktorý je občianskym združením, zanikne skôr ako 15 rokov, čo je obdobie, na ktoré má rekonštruovaná budova slúžiť na krajanské účely. To znamená, že je možná situácia, že napríklad po roku od ukončenia rekonštrukcie, prijímateľ dotácie zanikne a majetok, 680 000 eur, pochádzajúcich zo štátnych peňazí, teda nielen slovenských, ale aj českých, bez akýchkoľvek zábran môže prejsť do súkromných rúk, pretože nikde nie je ošetrené, že na koho prejdú nehnuteľnosti v správe tohto občianskeho združenia.
V minulosti krajanský úrad riešil takéto situácie garanciou priamo v dotačnej zmluve a to tak, že majetok musí prejsť na inú reprezentatívnu krajanskú organizáciu v danom teritóriu. Opäť sa pýtam, prečo krajanský úrad v tomto prípade nepostupoval rovnako? Považujete aj vy tento prístup vášho nominanta na čele krajanského úradu za zodpovedajúcu ochranu finančných záujmov štátu? A ešte sa chcem opýtať, aké dôsledky, napríklad personálneho charakteru, mienite vyvodiť voči vášmu nominantovi na čele krajanského úradu za takto zbabraný projekt Slovenského domu v Prahe, na ktorý sa poskladali všetci daňoví poplatníci, aj s prihliadnutím na iné závažné výhrady viac ako 40 krajanských spolkov a organizácií?
Ono, keďže mám blízko, veľmi, k zahraničnými Slovákom a bolo tu spomínané, že ani médiá ich neprezentujú, ich činnosť, viem len o jednom médiu, zhodou okolností mám k nemu dosť blízko, prezentujeme prácu zahraničných Slovákov, najviac teda tých z Dolnej zeme, teda Maďarsko, Srbsko, celá Vojvodina vlastne, a potom aj napríklad takí z Dublinu, prípadne aj zo zámoria, z Kanady či zo Spojených štátov, a viem, že celý rozkol v krajanských spolkoch spôsobujú financie a ich prideľovanie.
Chcem sa preto opýtať, či naozaj je spracovaná stratégia, v ktorej je určené presne, kde, aký rozvoj, alebo čo sa bude robiť v jednotlivých krajinách, kde sa zahraniční Slováci vyskytujú. V podstate by sa dalo ešte povedať, že ono, tí Slováci sú dvojakí. Sú takí, ktorí sú potomkami dávnych utečencov alebo teda emigrantov do týchto krajín, a potom sú takí, ktorí odchádzajú v súčasnosti do zahraničia a tam pracujú a fungujú svojím spôsobom. Ono to vždycky bola kritika na Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, že sa financie prideľovali vopred vybraným spolkom. A preto aj medzi nimi nastávali rozkoly. A ešte niekto, povedzme kto bol na čele niektorého, si buchol päsťou a povedal: takto to bude a hotovo! Preto sa, dochádzalo k triešteniu a vyrábali sa nové spolky, ktoré si tiež mohli samostatne podávať žiadosti o dotácie a robili si svoje vlastné veci. Takže namiesto to, aby sa tie spolky na danom teritóriu v danej oblasti dali dohromady a povedali si, kto, čo chce riešiť, v akom horizonte, povedali si priority, na základe ktorých by teda sa vedelo presne, kto, kedy môže žiadať o dotácie, a takýmto istým spôsobom by potom malo postupovať aj už teraz ministerstvo zahraničných vecí, ktoré to má v gescii, a na základe tohto by sa potom mohli krajanské spolky, jednotlivé, uchádzať o dotácie z rozpočtu.
Mám pocit, že takéto niečo nie je. A opäť niekto si robí svoju vlastnú loby a snaží sa získať pre seba na základe zvláštností viac finančných prostriedkov, ako pre ostatné krajanské spolky, ktoré robia viacej reálnej roboty a viacej reálnej roboty so Slovákmi, a nielen akúsi zvláštnu politiku zviditeľňovania sa niekoho medzi Slovákmi. To už tuná tiež bolo spomínané.
Nedávno sme tuná mali návštevu priamych potomkov argentínskych Slovákov, teda Slovákov, ktorí sa v dvoch vlnách vysťahovali do Argentíny, a bolo im prisľúbené, že sa do Argentíny vyšle učiteľ slovenčiny, slovenského jazyka, aby mali, a ešte aj taký človek, ktorý sa bude trošku vyznať aj v kultúre, aby jednak vedel naučiť týchto potomkov po slovensky, pretože tie generácie, ktoré sú už po týchto priamych potomkoch, už majú problém so slovenčinou, mnohí vôbec nevedia, neovládajú. Učia sa síce slovenské pesničky, ktoré sa potom snažia prezentovať na festivaloch, ale nevedia, nerozumejú tomu. Viem, že doteraz ešte k ničomu takémuto nedošlo. Teda učiteľ je v nedohľadne. A viem, že opäť bol písaný projekt na to, aby niekto vycestoval do Argentíny, a opäť bola odsúhlasená len jedna šestina potrebnej sumy. Nemyslím si, že je to dostatočné, ale práve takéto enklávy Slovákov, ktoré boli doteraz, alebo na ktoré nebolo myslené, na ktoré bolo zabúdané, by sa mali podporovať, pretože by som povedal, že nie je už za päť minút dvanásť, ale už desať minút po dvanástej, a tam treba naštartovať niektoré procesy, ktoré už v niektorých krajinách, kde krajanskí Slováci fungujú, aby sa tieto procesy naštartovali.
Takže takisto mám výhradu k tejto správe a naozaj budem rád, keď sa mi dostanú presné informácie, akým spôsobom sa použili finančné prostriedky na Slovenský dom v Prahe, kto tento Slovenský dom bude využívať, na základe akej zmluvy a čo sa bude diať následne, keby došlo k tomu, že to združenie zanikne, ktoré dostalo tú dotáciu, pretože nie je reprezentatívnym spolkom všetkých krajanských spolkov v Českej republike.
Takže takisto nepodporím túto správu, nezoberiem ju na vedomie, pretože sú v nej naozaj veľké rozpory.
Ďakujem.

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, téma Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí bola preberaná aj na ostatnom zasadnutí kultúrneho výboru, kde on gesčne patrí. A možno viacerí z vás, ktorí sedíte v pléne, ste obdržali, môžem povedať, že to bolo taká smršť mailov, ktoré prichádzali. Neviem či, nepodarilo sa mi zistiť, či všetkým poslancom alebo tým, ktorí sú združení v jej ľudskoprávnom alebo kultúrnom výbore, alebo ako spomínal môj predrečník pri tejto téme, pán Jozef Mikloško, zahraničného výboru. A preto mi dovoľte spraviť niekoľko poznámok k tomu, s čím sme boli konfrontovaní. A možno aj na základe toho, že som k tejto téme interpeloval pána ministra, a pravdepodobne k niektorým parciálnym otázkam, ktorým by som sa nechcel venovať v rozprave, odpovede dostanem, ale niektoré zostávajú stále otvorené aj po teda prítomnosti pána Furdíka na rokovaní kultúrneho a mediálneho výboru.
Ten zásadný fakt, ktorý prišiel, bolo to, že mohli sme sa rôzne dívať na ambíciu vlády obsadiť tento úrad po voľbách svojím nominantom alebo možno odborníkom. A ten hlavný argument po jeho kreovaní alebo obsadení tejto funkcie bol ten, že v úrade nie je dobrá situácia a že prichádza k nejakej forme protestných ohlasov jednotlivých krajanských organizácií, a že teda mal by byť vymenovaný, lepšie vedenie, ktoré by dokázalo týmto situáciám predchádzať, respektíve ktoré by dokázalo ukľudniť, tu si dovolím zacitovať teda, "ukľudniť situáciu, ktorá na úrade panuje". A tým pádom sa teda prikročilo k vymenovaniu tohto nového pána riaditeľa alebo vedúceho úradu.
Čo sa ale stalo vlastne po roku a pol, je situácia, sa môže javiť mnohým z nás, a tam aj smerovala moja interpelácia, aj mnohé otázky na výbore, keďže nemôžem mať za to, ak ma kontaktuje zastúpenie teda 25-ch krajanských organizácií a napíšu nám list, ktorý má dvadsať konkrétnych otázok, a to priamo na výbor. Predpokladám, že takisto bolo kontaktované ministerstvo aj ostatní členovia výboru.
Jediná odpoveď, ktorá bola ako tak relevantná k tejto smršti e-mailov, listov, ktoré vyjadrovali nespokojnosť, bolo to, že organizácie, ktoré tieto listy píšu a tieto sťažnosti adresujú, či už poslancom alebo vláde alebo ministerstvu, nemajú dostatočnú reprezentatívnosť. Ja si dovolím teda s týmto veľmi nesúhlasiť. Pretože neviem, či je orientácia úradu len na niektorú a či má nejakú metodiku vypracovanú, kto reprezentatívny je a kto nie. Ale za všetky, ktoré sú tu spomenuté, a dovoľte mi možno odcitovať teda niektorých, ktorí sú pod sťažnosťou, ktorú adresovali aj nám do výboru, dokonca teda túto konkrétne z 19. 9. 2013 adresovali predsedovi Národnej rady a poslancom poverených výborov, sa obrátili napríklad v takej kauze Slovenského domu, ktorej sa tu venovali predrečníci, adresovali konkrétnych dvadsať otázok. A mám za to, že ak je niekto členom Rady vlády Českej republiky pre národnostné menšiny, že pravdepodobne jeho reprezentatívnosť, že zastupuje agendu Slovákov žijúcich v zahraničí pri vláde Českej republiky, asi nikto spochybňovať z tohoto uhla pohľadu nemôže. Sú tam ďalšie spolky, ako Asociácia etnika, Bonafide, Čierna labuť, Detvan, Dokumentačné a muzeálne stredisko slovenskej menšiny Českej republiky, Klub slovenskej literatúry, Listy, Obec Slovákov v Hradci Králové, Obec Slovákov v Prahe, Obec Slovákov v Tepliciach, Slovenské združenie Limbora, SomvPrahe.sk, Slovensko-česká spoločnosť, Zväz Slovákov, Československé dni v Plzni, organizátor slovenských kultúrnych podujatí pán Kršňák a Slovenské korene. Tých inštitúcií podľa mojich informácií, ktoré by sa mohli hrdiť tým, že niekoho reprezentujú v Českej republike, je 23 a 18 z nich je podpísaných pod, z môjho pohľadu, listom, ktorý sa vyslovene sťažuje na situáciu, ktorá sa vytvorila okolo Slovenského domu.
Druhý bod, ktorý zaujal mňa, bol takisto list, ktorý bol adresovaný nám ako členom výboru z, bol nám adresovaný od predsedu Slovensko-českej spoločnosti. Tento predseda je doktor Radovan Čaplovič a je to ten spomínaný člen rady vlády pri českej vláde, ktorý, dovolím si krátky citát: "Chcem vyjadriť poľutovanie a rozhodnutie, že ako člen Rady vlády pre národnostné menšiny v Českej republiky, ktorý v rade vlády v Českej republike zastupuje slovenskú menšinu žijúcu a pôsobiacu v Českej republike už siedmy rok, o projekte a realizácii tzv. Slovenského domu v Prahe sa dozvedám až ex post a sprostredkovane. Aj to nie od pripravovateľov, ale z kancelárie prezidentov Českej a Slovenskej republiky a z kancelárie ministrov zahraničných vecí oboch republík. Považujem túto skutočnosť za neadekvátny a neštandardný postup iniciátorov a dovoľujem si vyjadriť obavy nad plánovanou činnosťou a smerovaním tzv. Slovenského domu v Prahe, ktorý bude prevádzkovaný od júna roku 2014 jedným, jediným menšinovým krajanským spolkom, t. j. Slovensko-českým klubom. Samozrejme, osobne nemám výhrady proti myšlienke vzniku Slovenského domu v Prahe a podporujem jeho zriadenie, ale z hľadiska týchto tu", už parafrázujem, aby som sa dostal k záveru toho listu, "nemôžem súhlasiť ani s postupom, ani s formou a dokonca ani s obsahom toho, ako Úrad Slovákov žijúcich v zahraničí pristúpil k tejto agende."
Je tu, keď som sa chystal na to, je tu niekoľko, toto je asi súbor tých sťažujúcich sa listov, ktoré prišli ohľadom tejto agendy, a nemyslím si, že celkom parlamentná pôda rokovania pléna je príslušná k tomu. Necháme si to aj do budúcna na výboroch. Ja som konkrétne otázky pánovi predsedovi úradu položil a chcel by som teda možno aj vás, pán minister, či už v záverečnom slove alebo pri spomínanej predmetnej interpelácii, vyzvať k tomu, aby sme z krajanskej politiky, ktorú, a kde s vami budem súhlasiť, že potrebuje nejakú jednotnú formu a potrebuje ukľudniť a potrebuje cítiť jasný support, aj, alebo jasnú podporu aj zo strany Slovenskej republiky, v jeho exekutíve, parlamentu a podobne, že, a chcem vás teda aj v tomto duchu informovať, že znaky ukľudnenia situácie na úrade sa nedejú. Podľa mojich informácií to predchádzajúce vedenie malo sťažnosti od siedmich až dvanástich krajinských organizácií, tuná sa nám sťažujú po roku a pol štyridsať, štyridsať organizácií. Čiže pravdepodobne prichádza aj k eskalácii tej nekľudnej situácie ohľadom Slovákov žijúcich v zahraničí. A myslím si, že nie je dobrým predpokladom a nie je nikoho záujmom, aby táto situácia naďalej pretrvávala a skôr by sme sa mali zamerať, k nejakému skutočnému, skutočným krokom, možno aj v personálnej politike, k tomu, aby krajanská politika mala jasnú a presnú, jasné a presné smerovanie a možno aj vedenie. A ja by som sa chcel, keďže sme to dávali pri prejednávaní kompetenčného zákona, prihovoriť za to, aby boli jasnejšie určené kompetencie, ktoré, či by ste mohli aj, pán minister, možno súhlasiť s tým, aby bolo, keďže zodpovednosť pred plénom máte vy a tým pádom aj vyššia miera riadenia a nastoľovania tej, politík aj v tejto oblasti, by malo patriť ministerstvu zahraničných vecí a európskych záležitostí. A ak tá ambícia príde, možno v klube sme, u nás Obyčajných ľudí a nezávislých osobností, pripravení toto podporiť a jasne zadefinovať to, aby sme takýmto situáciám mohli predchádzať.
Chcel by som možno z celkovej tej témy, čiže ako keby sme tu mali jedno jablko sváru, a to je ten spomínaný Slovenský dom, ktorý sa nachádza teda a ktorý sa stal problematický v Českej republike, ale téma úradu nekončí za hranicami našich západných susedov. Ale predpokladám to, že vystúpilo viac ako 40 organizácií z, z jedného veľkého spolku, asi tá situácia naozaj nebude, pôvodne ich tam bolo teda sto, a mám pocit, že ak by sme sa preklopili k päťdesiatke, tak viac ako teraz, je to 40 % z bývalých 100, sa čím ďalej viacej javí, že sa agendu úradu nedarí zvládať, nedarí sa zvládať ukľudnenie toho prostredia. A osobu, teraz spomeniem teda meno pána Skalského, ktorý reprezentuje vraj teda krajanov výlučne z Dolnej zeme, a ostatné krajinské organizácie majú skôr pocit, že reprezentované nie sú, respektíve ich hlas nezaznieva dostatočne nahlas, a vyzerá to, že situácia skutočne vygradováva tam, kde by vygradovaná mať, nemala, kde by nemala byť, a mali by sme urobiť nejaký posun.
Čo ma zaujíma ešte a možno, aby som nehovoril dlho, sú teda konkrétne otázky, nazvem to tak, že quo vadis, alebo kam sa chce uberať a bude uberať celková situácia pôsobenia, ad jedna, krajanskej politiky. Ako vy hodnotíte ukľudňovanie situácií pod vedením súčasného vedenia, keďže v máji 2012 ste sa vyjadrili, že očakávate konsolidáciu v krajanskej politike, pretože tu boli viaceré javy, ktoré viedli k nejakému rozkolu. Nechcem, aby tu bolo akékoľvek podozrenie o tom, že sa favorizujú jedny skupiny krajanov voči druhým, alebo že sa prostriedky štátneho rozpočtu nevykladajú maximálne hospodárne v záujme Slovenskej republiky. Čiže na základe listov, ohlasov, dokonca kvantifikovateľných množstvom zastúpenia tejto krajanskej politiky v zahraničí, prichádza k tomu, že tejto vašej ambícii, ktorú ste v máji 2012 ohlásili, ako keby nebolo urobené zadosť a k žiadnej konsolidácii, tak sa to javí mne, neprichádza.
Ak sa dotkneme iba toho jablka sváru, toho Slovenského domu v Prahe, tak viem, že ak s touto dlhodobou agendou budú súhlasiť všetky krajanské organizácie, podľa mňa je treba s nimi komunikovať a trpezlivo a nedá sa hovoriť o tom, že niekto je reprezentatívny a niekto nie je reprezentatívny. A sám ste teda vraveli, že chcete predchádzať tomu, aby mal niekto pocit, že sa favorizujú jedny skupiny krajanov voči druhým, ale pri tomto prístupe, že sa vybralo, pri Slovenskom dome jedna krajanská organizácia a táto ako keby mala reprezentovať, a proti nej sa z 23 ohlásilo 18, tak predsa len, ak úplne zredukujeme tú tému, to vyzerá skôr na to, že prichádza k nejakej favorizácii. A tento jav, si nemyslím, že je dobrý.
Samotný, samotný ten problém podľa mňa sa dá uchopiť z rôznych strán. A myslím si, že to, čo som urobil na výbore, že samotná správa, ktorá to, o čom som tu hovoril doteraz, nereflektuje, takmer v jednom bode bola pre mňa vypracovaná nedostatočne. A ja som dával procedurálny návrh na to, aby sme ešte v rámci času, ktorý nám zostáva do konca roka, vrátili túto správu na prepracovanie pánovi Furdíkovi a jeho tímu na úrade a skúsil zreflektovať a priznať možno niektoré chyby a naznačiť niektoré procesy, ktoré by mohli naozaj ukľudniť situáciu, naozaj ukľudniť krajanov žijúcich v zahraničí a teda aj spolky, ktoré ich reprezentujú. Mám, keďže toto nebolo prijaté, ja by som sa prikláňal k tomu, aby ctení kolegovia túto správu na vedomie nevzali, pretože vykazuje známky toho, že naozaj nereflektuje skutočnú situáciu v krajanskej politike, a asi by sme mali prikročiť k tomu a využijem svoje právo poslanca aj v pléne, chcel by som, aby sme procedurálne hlasovali o tom, aby táto správa bola poslaná späť na prepracovanie. V tom prípade, ak by toto bolo úspešné, mohli by sme sa naozaj baviť o správe, ktorá reflektuje situáciu, ktorá sa deje v tejto časti našej zahraničnej politiky. A dúfam, že plénum sa môže stotožniť s tým, aby ste sa aspoň, pani poslankyne a páni poslanci, dočítali o tom, čo vám následne potom chodí poštou a do mailov, a kde sa jednotlivé krajanské organizácie snažia dovolať nejakej možnej úpravy alebo zreflektovať situáciu, ktorá sa deje v krajinách, kde žijú a kde žijú naše menšiny a Slováci.
Takže dúfam, že tomuto bude vyhovené. A neviedlo by vaše hlasovanie, ak by ste súhlasili s týmto procedurálnym návrhom, k ničomu inému iba tomu, aby ste sa o skutočnej situácii, ktorá je v krajanskej politike, mohli dozvedieť aj z tej predkladanej správy. Správa má podľa mňa hlavný nedostatok v tom, že ako keby my na výboroch by sme mali plniť nejakú zástupnú funkciu k tomu, aby sme otvárali niektoré veci, ktoré má riešiť Úrad Slovákov žijúcich v zahraničí. A podľa mňa to, že nie je schopný úrad toto zapracovať do samotnej správy, je pre mňa dôvodom, aby sme sa ňou zaoberali v tomto pléne a na výboroch ešte raz. A dúfam, že tento návrh podporíte.
Ďakujem.