Videokanál klubu

Dobrý deň, ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážená pani ministerka, vážení páni ministri vlády Slovenskej republiky, chcem reagovať na odpoveď, ktorá dostala poradové číslo 19. Je to odpoveď pána ministra kultúry Mareka Maďariča na moju interpeláciu. A k tejto odpovedi by som sa rád vyjadril relatívne stručne a zásadne. A na to, aby to bolo možné, dovolím si krátku interpeláciu, aby bol jasný zmysel môjho pohľadu na túto odpoveď, akceptovať, tak túto interpeláciu by som rád, keďže je krátka, prečítal:
"Vážený pán minister, ste umelec, ktorý sa načas stal aj politikom, a tak vám istá dramatizácia v úvode tejto interpelácie azda nebude celkom nemilá. Zúžim ju do jednoduchej otázky, ktorá znie takto:
Domnievate sa, že v krajine, kde sa cieľavedome búrajú národné kultúrne pamiatky, má existencia ministerstva kultúry ešte svoj význam?
Toto zveličenie nepoužívam kvôli tomu, aby som vaše ministerstvo znevážil, len hľadám slová, ktorými by som vás osobne rád primerane rozhneval. Rozhneval nad tým, ako je možné, aby sa práve počas vášho kultúrneho pontifikátu mohla udiať taká vec, aká sa nedávno stala v Polomke. V tejto horehronskej obci stojí od roku 1768 neskorobarokový vzácny objekt, ktorý je tam všeobecne známy ako Panský dom. Nazývam tento dom vzácnym napriek tomu, že jeho technický stav bol v posledných rokoch žalostný a jeho využitie ešte žalostnejšie. V krajinách, kde sa ctia kultúru a zákony, takýto stav riešia opravou objektu a jeho následných primeraným využitím. U nás to riešime oveľa jednoduchšie, zbúraním. Možno by sa búranie, hoc aj vzácneho objektu, zaobišlo aj bez tejto mojej interpelácie, keby v súvislosti s ním sa nevyskytla jedna takmer neuveriteľná okolnosť. Panský dom v Polomke je totiž národnou kultúrnou pamiatkou. Teda v Polomke sa začala búrať budova s najvyšším stupňom kultúrnej ochrany v našej krajine. Nebudem tu uvádzať chronológiu mnohých udalostí, ktoré toto kultúrne barbarstvo dokumentujú, vaši úradníci vám ju určite ľahko predložia. Rovnako vás nebudem zahlcovať neoverenými podozreniami, ktoré údajnú príčinu tohto skutku sprevádzajú. Namiesto toho urobím len jedno, žiadam vás, aby ste ako najvyšší predstaviteľ kultúry toto absurdné pošliapanie histórie Slovenska vyšetrili, vinníkov odhalili, no najmä zabezpečili, aby sa objekt, ktorý je dnes už bez strechy, prinavrátil ešte pred obdobím jesenných dažďov do pôvodného stavu. Som presvedčený, že jedine takýto postup môže ešte zachrániť národnú kultúrnu pamiatku Panský dom v Polomke a vášmu ministerstvu tak zachovať dobré meno a opodstatnenie. Vážený pán minister, konajte, prosím. S úctou Ján Mičovský, datované v Bratislave 5. septembra roku 2013."
Odpoveď som dostal. Musím hneď povedať, že tá odpoveď v zásade je správna. Je tam kopu pozitívnych momentov, ktoré nebudem čítať dopodrobna, len spomeniem, že pán minister sa stotožnil, resp. jeho personál, s tým, že ozaj ide o veľmi ťažký úder kultúrnym pamiatkam na Slovensku, že sa naozaj vykonali opatrenia, ktoré v rámci svojich možností on ako minister vykonať mal a mohol, že boli uvedené do stavu vysokej aktivity prokuratúry: okresná v Brezne, krajská v Banskej Bystrici, inšpekcia kultúry na ministerstve kultúry v Bratislave v súčinnosti s riaditeľkou Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici. Volal som, rozprával som s nimi. Naozaj mi potvrdili, že konali, že sú zhrození a že robia všetko pre to, aby sa tento stav zvrátil a úpadkové konanie vo vzťahu k objektu, ktorý má najvyšší stupeň ochrany v našej krajine, je národnou kultúrnou pamiatkou, zastavil a aspoň zakonzervoval, keď už nie vrátil do pôvodného stavu.
Prečo o tom rozprávam podrobne? Nuž, 5. septembra som to napísal, 24. septembra prišla odpoveď a máme tu koniec októbra. Ráno som rozprával s obyvateľmi Polomky, stav bez zmeny. Budova polozbúraná, strecha preč, trámy popálené, do objektu zateká. Národná kultúrna pamiatka napriek tomu, že sme sa zhodli, opakujem, prokuratúry okresné aj krajské, ministerstvo, inšpekcia, krajský pamiatkový úrad. Všetci vedia, že to je zlé, že to je protizákonné, že je to neprípustné, že je to znevažujúce, že je to rana slušnosti a úcte k zákonom. Poslanci píšu interpelácie, ministri odpovedajú a toto naše Slovensko si kráča ďalej. Ja sa chcem spýtať práve z tohto pohľadu, z pohľadu človeka, ktorý má isté zákonné možnosti, nuž, čo mám robiť ešte viacej? Ja viem, nestačí byť v tejto snemovni. Mohol som zobrať ten igelit a ísť to možno tam zakryť sám. Možno sme mohli z klubu. Možno to navrhnem. Lebo ja si myslím, že vo chvíľach, keď práve takáto vec rezonuje, keď sa rozprávate ozaj s ľuďmi, ktorí sú zhrození, že sa takto môžu pošliapavať zákony v našej krajine, no tak ten minister by mal povedať: "No tak dosť!"
Zjavne sú veci, ktoré proste nedokážeme urobiť podľa zákona, tak ich budeme robiť mimo zákona. Tak ich vyženie z toho úradu, z ministerstva a povie: "Sa mi nevrátite dovtedy, kým tá pamiatka nie je aspoň zakonzervovaná. Kým tam nedáte aspoň igelit, kým to nezakryjete tak, aby sa tento stav, ktorý je neprípustný a ktorý je ozaj urážajúci ľudí i zákony i kultúru tejto krajiny aspoň zastavil!" Miesto toho život ide ďalej a my naozaj niekedy môžme mať pocit, že hádžeme hrach o stenu.
Keď som rozprával s krajským prokurátorom v Banskej Bystrici, tak mi povedal aj takú vec, že stotožňujem sa s vami, pán poslanec, ale viete, ono to kedysi nebolo ešte chránené a ten súhlas, čo tam na to dali, tak bol daný ešte v čase, keď to jednoducho bola nie pamiatka. A potom to už pamiatka bola, takže ja tak trocha na to pozerám aj s touto optikou. Hovorím: "Pán prokurátor, ale to, ak niekomu lekár stanoví zlú diagnózu a potom sa príde na to, že bola zlá, a diagnózu stanoví správne, tak budeme trvať na tom, že treba liečiť toho pacienta podľa tej nesprávnej diagnózy len za to, že bola prvá? To len za to budeme pozerať na to, že kedysi to pamiatkou nebolo? No čo to je za nelogický prístup k takýmto veciam?"
Naozaj, veľmi si vážim tých, ktorí so mnou koordinovane pracovali. Keď som volal šéfku pamiatkovej inšpekcie na ministerstve kultúry pani Kodoňovú, absolútne zhrozená, absolútne súhlasná, konala, čo mohla. Keď som rozprával s pani riaditeľkou Klasovou, riaditeľkou Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici tiež jednoznačne. Tak vlastne sa zhodneme na tom, že všetci vieme, že je to zlé, dokonca sme tu vo vzácnej jednote opozície-koalície, ľavých-pravých, vieme, že sú zákony pošliapané, a výsledok je ten, že po mesiaci je kultúrna pamiatka z 19. storočia jednoducho..., z 18. storočia jednoducho v stave, ktorý je nedôstojný.
Preto chcem navrhnúť pánovi ministrovi Maďaričovi, aby naozaj tak, ako som mu to písal v úvode svojej interpelácie, aby sa naozaj nazlostil, aby naozaj urobil ešte dnes niečo, čo pomôže, keď už nie uplatňovať zákony, tak uplatňovať aspoň zdravý rozum v tejto krajine. Však poslanec, minister, predsa to sú všetko dočasné veci, ktoré jednoducho dneska nimi sme, zajtra nie sme. Ale zdravý rozum by sme mali mať od počiatku až do konca svojho pôsobenia vo všetkých funkciách, nielen ministerských. Tu zdravý rozum velí niečo celkom iné. Zastaviť toto barbarstvo. Alebo sa dohodnúť na tom, že národná kultúrna pamiatka je tu na to, aby jednoducho sme ju zbúrali. A viete, už o tom búraní sa mi nechce ani rozprávať, lebo ono tí Polomčania to majú tak, že ak niekto poznáte Polomku, ten Panský dom sa nachádza v tom kopčeku, keď vychádzate proti prúdu Hrona, teda smerom na východ z obce von, a je tam zúžený profil. Oni chcú teraz zrekonštruovať cestu, tak kvôli tej rekonštrukcii cesty, zato, že tam je zúžený profil, do ktorého zachádza Panský dom, nuž nevedeli v 18. storočí, že tu bude cesta, tak ten dom zbúrame. Keď už nie nič iné, tak poviem, no tá stavba nech tam mala ostať tak, ako to rozhodli pamiatkové orgány a dopraváci tam mali dať zníženú rýchlosť.
Alebo ma napadne aj iná vec. V dobe, keď vieme, že obchvat každej obce je tým najsprávnejším riešením z hľadiska životného prostredia, pohody občanov aj cestných pomerov, nuž nemali sme sa skôr zamerať na to, že bolo treba robiť nie rekonštrukciu cesty až tak intenzívne, ale možno ten obchvat, ktorý, zoberme si južnú časť Horehronia medzi Bystricou a Breznom, však tam obchvat, obchvaty sú už 40 rokov alebo 30 rokov. A dnes sa bavíme o tom, že miesto urobenia takého obchvatu, takejto analógie logickej z hľadiska aj dopravných pomerov, aj životného prostredia, my radšej ideme cez Polomku cestu. A keďže nám tam zavadzia národná kultúrna pamiatka, tak ju zbúrame. Možno niekto vymyslí vo Zvolene pod križovatkou nový nejaký systém dopravný a Zvolenský zámok ako rovnako chránený objekt s rovnakým stupňom, tak ho tiež môžme zbúrať. Je trocha väčší, ale zbúrať sa dá. Takže končím tak.
Pán minister kultúry pán Marek Maďarič, resp. ak som dobre pochopil, pán minister školstva ho zastupuje, pán minister Čaplovič. Dobre som to počul? Alebo? Áno. Takže poprosím, pán minister, tlmočiť pánovi Maďaričovi možno slová básne jeho, jeho kedysi dávneho predchodcu, síce neblahej komunistickej minulosti, ale celkom slušného básnického výkonu. Jedna z obľúbených básní môjho obľúbeného, musím povedať, básnika Miroslava Váleka, ktorá sa venuje šachu, končí tak, že v partii často vyhrávajú kone, jedine kráľ však môže dostať mat. Je to krásna, stručná báseň, ktorá ako keby skoncentrovala všetky problémy ľudských pováh, bytia, nebytia i zlých i dobrých vecí. A ja ho poprosím, aby, aby našiel tie kone a aby on radšej nebol tým kráľom, ktorý dostáva mat, ale aby tie kone vypráskal, ktoré toto pripustili. Takže odkaz na jeho dávneho predchodcu a jeho báseň. Asi toľko.
Poprosím, a ak teda môžem aj navrhnúť, ak to je skutočne tak ťažké v našej krajine, tak sa dohodnime, že prerušíme zasadanie tohto parlamentu, aj vláda preruší všetky prijímania a všetky svoje akty a poďme do tej Polomky zakryť tú národnú kultúrnu pamiatku, keď už zákony na to nestačia.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predseda. Chcel by som stiahnuť svoj procedurálny návrh, ktorý padol v rozprave pri prejednávaní bodu o správe úradu Slovákov žijúcich v zahraničí, kedy som chcel vrátiť správu na prepracovanie. Vzhľadom na to, že dobrá vôľa pána predsedu úradu, ako aj pána ministra, jednak sme dohodli poslanecký prieskum z kultúrneho výboru a je aj prísľub, že sa k nám pripojí zahraničný výbor, tak tento procedurálny návrh sťahujem. Ďakujem.

Ďakujem pekne, iba takto vo faktickej, do rozpravy som už nestihol sa prihlásiť.
Takže, pán kolega, jasné je to pravda, že 25 rokov, to je vlastne jedna generácia ľudská, takže je to neúnosné veľká časová lehota, ktorá bola prijatá pri minulej novele tohto zákona, takže som tiež za, aby sa to znížilo, aj tých 15 je pre mňa veľa, išiel by som na 10. To, že u nás 90 % je v nájme, je faktom, iba 10 % je vlastnej pôdy, ktoré užívajú súčasne naši poľnohospodári, resp. agropodnikatelia. V západnej Európe a aj v iných európskych krajinách je to naopak, najviac gazdujú na vlastných pozemkoch, ktoré majú na liste vlastníctva. Spomínal si tu poľnohospodárske podniky, keď majú uzavretú zmluvu na tisíc a viac hektárov, a že je to veľmi lukratívne. No ja chcem veriť, že tie zmluvy sú uzavreté tak, že sú jednoznačne identické a že má každý vlastník pozemku s daným poľnohospodárskym subjektom takúto zmluvu uzavretú. Žiaľ, čerpanie eurodotácií mi to nepotvrdzuje a v mnohých prípadoch tie zmluvy absentujú, nie sú vôbec a vlastník prakticky ani nevie, kto jeho pôdu užíva. Myslím si, že v druhom čítaní, dá sa, samozrejme, veľa vecí opraviť, ja by som chcel upozorniť, že aj tá výpovedná lehota, ktorá je jeden rok, a predkladatelia sa jej dotkli u trvalých trávnych porastov, resp. u iných trvalých kultúr, myslím si, že není potrebné ju zvyšovať na dva až tri roky, tá ročná výpovedná lehota v pohode stačí a myslím, že problémom je tu § 12a, na ktorý by sme sa mali pozrieť, lebo tam je pes zakopaný, že prakticky človek sa nemôže k poľnohospodárskej pôde vôbec dostať a je nútený inými cestičkami si zariadiť, akým spôsobom poľnohospodársku pôdu, keď chce začínať, vôbec sa k nej dostať, takže myslím si, že v druhom čítaní, pokiaľ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za poznámky a neostáva mi nič iné, ako v záverečnom slove zhrnúť a povedať, že neviem, či sa dá lepšie trafiť klinec po hlavičke, ako to tu bolo povedané, a požičiam si z oboch predrečníkov, či už vo faktickej, alebo v rozprave, jeden zásadný fakt a ten bol, bolo tu spomínané slovo rešpekt. Mám tiež za to, že môžme do ústavy napísať kontrolnú právomoc, môžme to rokovacím poriadkom, ale dostať do fázy, kedy rešpekt z našej práce nejde. Ja sa tiež chcem opýtať, či vám, panie poslankyne a páni poslanci, ktorí ste dočasne vo vládnej pozícii, ale aj opozičným poslancom nevadí to, že znižujeme sami rešpekt, sami rešpekt toho, čo máme a z čoho by mal plynúť, pretože sami určite ste bombardovaní mnohými otázkami, mnohými, či už NGO-čkami, alebo samostatnými sťažnosťami občanov, aby ste zjednali nápravu, ak sa nejaká forma arogancie moci, nejaká forma u zlyhania nejakého úradu objaví, a potom jediné, čo môžte oznámiť, je, že môžem to predložiť na výbor, a uvidíme, či toto bude pre dočasnú vládnu moc alebo nejakú vládnu moc schodné alebo či to pre nich bude príjemné, že sa nechajú kontrolovať.
Kontrolná právomoc má ísť mimo vôľu väčšiny, kontrolná právomoc je tá, ktorá práve vtedy, keď to tej väčšine najmenej vyhovuje, keď nastala nejaká chyba, by mala ísť automaticky, a nie, že v každom jednom výbore Národnej rady, ktorý je vykreovaný hneď po voľbách, má automaticky, a tak je tu dlhodobý úzus, automatickú väčšinu vládna moc, je jedno, či to bola predchádzajúca alebo táto, a iba pod milostivým schválením vládnej moci, či sa chce dať kontrolovať. Ja mám iný príklad k tomuto a to je ten najväčší protiargument, ktorý tu spomínal aj Dodo Hlina, a to je, že by sme ústrednú štátnu moc a orgány nejakým spôsobom zdržovali a obťažovali. Chcete mi povedať, že tých 12 kontrolných orgánov, s ktorými sa dotýka každý jeden človek, ktorý má otvorenú prevádzku na Slovensku, by mal takú právomoc, že on rozhodne, či sa bude nechať v nejakej situácii, či sa umilostí a pustí tieto kontrolné orgány do prevádzky? Hygiena, živnostenský úrad, daňový úrad, požiarnici, SOZA, SLOVGRAM, OZIS a máme ich dokopy 12 a všetci môžu vykonávať nejaké, v nejakej svojej pôsobnosti kontrolné právomoci.
Prečo znižujeme svoju vlastnú váhu a iba klopíme oči pri tom, že nemôžeme dostáť výkonu svojho vlastného mandátu, a staviame tu nejaké vzdušné zámky, že čo vlastne, čo vlastne sme. Veď už raz a navždy vysvetlime tým občanom, že kontrolná právomoc sa dá uplatniť iba vtedy, ak s tým súhlasí ten, kto chce byť kontrolovaný alebo má byť kontrolovaný. Ak nechce, tuná sedí pán poslanec Mičovský, ktorý vie podať presné svedectvo z výboru pre poľnohospodárstvo, kde, myslím, že tri poslanecké prieskumy v závažných problémoch neboli proste schválené. Vládnej moci nevyhovovalo to, že niekto bude klásť aj nepríjemné otázky, ktoré by mohli viesť k odhaleniu, a teraz to nemusí byť priamo vládne zlyhanie, ale zlyhanie zodpovedných ľudí, ktorí majú zodpovedne vykonávať svoje úradnícke alebo výkonné právomoci. Ešte raz, rešpekt, ktorý by poslanec mal vzbudzovať v spoločnosti na základe výkonu svojich kontrolných právomocí, by týmto začal platiť de facto, to znamená, neboli by sme, či budeme vo vláde alebo v opozícii, je to úplne jedno v tomto prípade, tu sme na jednej lodi, na jednej palube a dostali by sme reálny nástroj do rúk, aby sme mohli urobiť výkonu poslaneckého mandátu zadosť.
V čom to spočíva? Je to právo vyžadovať správy v zmysle § 128, ktorý akože máme, rokovacieho poriadku a toto, keď je zadefinované, môžme urobiť iba konvalidáciou kolektívneho orgánu. Podľa mňa je tam aj výrazný významový rozpor medzi tým, že nemôžeme zrovna kontrolnú právomoc nechávať na vôli a nevôli vládnej väčšiny. Rokovací poriadok pozná aj iný mechanizmus ako priamo individuálny poslanecký prieskum a napr., čo všetci poznáte, že tretina výboru vie zvolať výbor aj bez vôle predsedu v tomto prípade, a ak by bolo zádrhelom to, že nerobme to na individuálnej báze, ale dajme tento mechanizmus, ktorý poznáme všetci z dlhodobej, tak ako výbory fungujú, tak môžme sa pri debate o posune; aby nie vládna väčšina, a je jedno aká; stále to zdôrazňujem, rozhodovala o naplnení kontrolnej právomoci pri výkone poslaneckého mandátu, ale ten mechanizmus, ktorý poznáme z rokovacieho poriadku pri samostatnom zvolávaní, samotnom zvolávaní výborov, by sme si mohli následne ako kompromisné riešenie pre druhé čítanie osvojiť. Podľa mňa neurobíme nič iné ako to, že zvýšime dôveryhodnosť, rešpekt a reálny výkon poslaneckého mandátu v zmysle nie zákonodarnej a ústavodarnej moci, ale tej, ktorá je, ako som spomínal v úvode, definovaná ústavou, a to je kontrolná právomoc. Chcel by som vám preto apelovať a tentokrát nie žiadať, ale prosiť o podporu tohto detailu, aj v duchu toho, že zároveň rušíme zákon, ktorý definuje poslaneckú prácu ešte spred novembra 1989. Myslím si, že aj v duchu toho, že sme oslavovali 95. výročie založenia Československej republiky, je historizujúci moment alebo historický moment toho, že riešme tie otázky aj v týchto detailoch, ktoré síce môžu na prvý pohľad zdať ako detaily nášho právneho poriadku, ale majú obrovský symbolický význam. Nie je nám blbé, že my, a našu prácu definuje zákon č. 45 z mája '89? Toto po 24-ročnej ceste budovania aj tohto parlamentu je podľa mňa už neakceptovateľné a neodkladajme to nadlho. Tento zákon sa dá prijatím tejto novely zrušiť a zadefinovať aj ten rozmer výkonu poslaneckého mandátu, ktorý vie reálne naplniť vykonaním kontrolnej právomoci, a volajme to pracovne individuálny poslanecký prieskum. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, dovoľujem si vám predložiť návrh zákona, ktorý rokovací poriadok v jednom podstatnom bode upravuje, a jeden, ako právnici hovoria, obsoletný zákon ruší.
Cieľom predkladaného návrhu zákona je zakotvenie práva poslanca Národnej rady Slovenskej republiky na vykonanie poslaneckého prieskumu a na vyžiadanie si správ od členov vlády, vedúcich ostatných ústredných orgánov štátnej správy a verejných funkcionárov, a to priamo v rokovacom poriadku, čím sa zároveň vytvoria všetky legislatívno-právne predpoklady na zrušenie zákona č. 45/1989 Zb. o poslancoch Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov. Máme za to, že súčasťou kontrolnej činnosti Národnej rady, parlamentu, ktorá je vymedzená v ústave zákonom Národnej rady a teda aj zákonom Národnej rady č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku a osobitnými predpismi, je právo vykonávať poslanecký prieskum podľa súčasného znenia rokovacieho poriadku iba orgánom Národnej rady a právo požadovať správy od členov vlády, vedúcich ostatných ústredných orgánov štátnej správy a verejných funkcionárov podľa súčasného znenia rokovacieho poriadku túto právomoc priznáva iba výborom.
Právo požadovať informácie, vysvetlenia a podklady od týchto subjektov priznáva jednotlivým poslancom podľa § 12 písm. h) a ch) podľa zákona o poslancoch, ktorý v mnohých bodoch, keďže bol prijatý ešte v máji v roku 1989, obsoletný. Zákon o poslancoch naprieč celým svojím textom používa množstvo zastaralých, obsoletných a nepoužívaných pojmov, napr.: Národný front, poslanci Federálneho zhromaždenia, Slovenská socialistická republika. Vzhľadom na obdobie, prijatie zákona o poslancoch - spomínaný rok 1989 a jeho prvá časť - a jeho noviel v roku 1990 a 1992 ani zmena, či úprava použitej terminológie by nemala potenciál konvalidovať obsoletno-normatívnych častí tohto zákona. Ustanovenie zákona o poslancoch bolo navyše nepriamo zrušené príslušnými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky nasledujúcimi zákonmi v súlade s derogačným pravidlom lex posterior derogat legi priori, prípadne prebratím do iných všeobecne záväzných právnych predpisov, najmä do rokovacieho poriadku.
Predkladaný návrh zákona nezakladá žiadne vplyvy na rozpočet verejnej správy a nemá vplyv na podnikateľské prostredie. Nevyvoláva sociálne vplyvy ani vplyvy na životné prostredie. Máme za to, že návrh zákona je v plnej miere v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Dovoľte mi v úvode povedať pár slov, keďže s týmto návrhom zákona prichádzame druhýkrát, a mali sme za to, že rokovací poriadok a takisto aj zákon o poslancoch je v roku 2013, máme za to, že by bolo dobré vyhovieť jednak požiadavke doby na to, aby sme mali skutočne kvalitný zákon o poslancoch. Keď som konštatoval, že nemá žiadny vplyv na rozpočet verejnej správy alebo podnikateľské prostredie a sociálne vplyvy, toto platí, ale nekvalitný zákon o poslancoch môže a podľa mňa aj vyvoláva mnohé otázky vo verejnosti, pretože to, na základe čoho a akým spôsobom tí, ktorí určujú pravidlá, či už ústavné, alebo zákonné, si nevedia prijať od roku '89 jeden kvalitný zákon, ktorý by presne vymedzil ich pôsobenie, je podľa mňa obrovským výkričníkom a obrovskou hanbou aj pre túto snemovňu. Možno si pamätáte proces, kedy sme sa bavili na orgáne, poradnom orgáne predsedu parlamentu, poslaneckom grémiu, o tom, že nový a kvalitný zákon o poslancoch uzrie svetlo sveta v tomto roku. Mám za to, že tento proces sa nestihne, a debaty o tomto návrhu zákona sa zatiaľ nedostali do fázy, aby sme mali na stole nie priamo paragrafové znenie, ale aspoň nejaký ideový zámer, aspoň nikto z klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností sa k tomuto nedostal. Je preto dôvodné, aby sme aspoň schválili to, že starý zákon z prvej polovice '89. roku, ktorý používa pojmy ako Národný front a Slovenská socialistická republika, nebol, nepatril do platných zákonov platiacich v Slovenskej republike v roku 2013, a aby sme prebrali ustanovenie do rokovacieho poriadku, dve ustanovenia, ktoré ešte môžu mať akú-takú platnosť, a tento zákon zrušili.
Z tohto dôvodu vás aj po rozprave budem žiadať o podporu návrhu zákona, ktorý bude rušiť starý nefunkčný obsoletný zákon o poslancoch, ktorý v podstate nevymedzuje ohľadom našej poslaneckej práce takmer nič, a aby sme prijali, ak by sa náhodou dostalo do druhého čítania, nejaký mechanizmus schodný pre všetky, všetky poslankyne a poslancov Národnej rady, aby poslanecké prieskumy nemuseli byť schvaľované väčšinou vo výboroch a aby túto kontrolnú právomoc mohol vykonať buď poslanec sám, ale sme ochotní aj pristúpiť k mechanizmu, ktorý náš rokovací poriadok pozná, a to je, aby tretina poslancov, ak sa rozhodne na poslanecký prieskum ísť, aby tento mohla vykonať a nemusela to konvalidovať väčšina vo výbore. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja som od začiatku pozorne sledoval rozpravu na monitore a počul som, aký je smutný pán Brocka, že, že, že rozpráva pred takým malým publikom, a tiež to pokladám za dôležitú tému, tak som sa ponáhľal byť tu aj fyzicky prítomný. Chcem poďakovať poslancovi Brockovi aj ďalším predkladateľom, že naozaj myslia na rodinu. Je to dôležitá téma a určite takéto dobré návrhy v prospech rodiny podporíme. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Takže na záver, ešte raz by som chcel apelovať, aby sme to urobili, aby to bolo nadrezortné a nadstranícke. Viem, že asi veľkú šancu nemáme, ale nádej zomiera posledná. Tak ako mi to rokovací poriadok dodržuje, teda prikazuje a umožňuje, každý polrok to budeme dávať znovu, aby ľudia videli, že to, čo je pre vec, by malo byť pre vec stále, aby sa tá anomália z tohto zákona dostala preč a spoločenstvá, aby mohli dýchať normálnym slovenským tepom, životom pozemkových spoločenstiev.
Takže ešte raz by som vás chcel poprosiť o podporu tohto zákona.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca. Deväťdesiatsedmička, zákon o pozemkových spoločenstvách, platí od 1. mája tohto roka. Nuž, spýtajme sa hneď v úvode, že či je to akási nespokojnosť poslancov, ktorí sa chcú zamestnávať zákonmi, ktoré v podstate sú akurát čerstvo schválené, a oni majú nejaké neuspokojené túžby stále do niečo vŕtať a vlastne to, čo bolo čerstvo podpísané, keď to tak povieme, ešte ani atrament na tom nezaschol a už to zase otvárať. Je to rozumné? Je to správne? Je to potrebné? Naozaj, na prvé a možno aj na druhé počutie sa môžme zhodnúť na tom, že takéto niečo by nemalo byť obvyklé, pretože to nesvedčí o tom, že naša práca je systematická, premyslená, a aj keď nikto nemá krištáľovú guľu, aby vedel dopredu povedať všetky okolnosti, ktoré jednotlivé zákony v živote postrehnú, ale aby takéto niečo bolo považované za bežné. Určite to nie je bežné a ja si myslím, že treba sa nám aj nad týmto momentom, že otvárame deväťdesiatsedmičku, ktorá bola tohto roku za pomerne zaujímavej diskusie, z našej strany aj nesúhlasnej, prijatá, opäť otvárať a navrhovať doplňujúce a pozmeňujúce návrhy o týchto pozemkových spoločenstvách. K zákonu, ktorý naozaj zaujíma tisícky obyvateľov Slovenska, zaujíma stovky členov urbariátov a pozemkových spoločenstiev.
Nuž, keď tak trochu sa pozrieme na pôvodného tvorcu, cisárovnú Máriu Teréziu, ktorá v 18. storočí vlastne odštartovala systém urbariátu a pozemkových spoločenstiev, nuž, tak musíme s istou hanbou povedať, že jej trvácnosť a istá predvídavosť zákonov bola asi o niečo kvalitnejšia ako tá naša, pretože jej základné regule prežili stáročia, a ako sa zdá, tie naše regule neprežívajú, alebo máme pocit, niektorí poslanci, že by nemali prežívať ani niekoľko mesiacov.
Chcem hneď v úvode povedať, že to nie je z našej strany, predkladateľov, akási túžba byť zaujímaví, nájsť si agendu a otvárať veci len kvôli tomu, aby boli otvorené. Pán poslanec Fecko už veľmi jasne povedal, že my v tejto chvíli reprezentujeme naozaj hlas ľudu, ktorí sú členmi pozemkových spoločenstiev. Reprezentujeme hlas ľudí, ktorí možno ešte, keď sme sa začiatkom roka zaoberali týmto zákonom, tak možno ani my sme nemali tú istotu, že či presne triafame správnym smerom a robíme tie potrebné kroky na to, aby sme zákon z dielne ministerstva pôdohospodárstva vylepšili spôsobom, ktorý považujeme za pomoc jeho funkčnosti. Ale život, možnože majster najväčší, ten ukázal, že naozaj veci, na ktoré sme upozorňovali s dobrým úmyslom, neboli nejaké odťažité, bočné alebo nepotrebné, ale boli to záležitosti, ktoré mali istú dávku predvídavosti.
My sme mali rokovanie s pánom Ing. Vankom pred tým, ako sme predložili tento zákon, respektíve aj po tom, ako bol predložený. Pán Vanko je predseda združenia regionálnych vlastníkov neštátnych lesov na Slovensku, naozaj reprezentuje veľmi významnú časť majiteľov a užívateľov lesov. A povedal nám slová, ktoré nás na jednej strane potešili, na druhej strane zaväzujú a na druhej strane aj znepokojujú, pretože tušíme a predvídame osud nášho pokusu vstúpiť do deväťdesiatsedmičky z roku 2013, zákona o pozemkových spoločenstvách. Povedal asi nasledovné: ´Myslím, že ste mali dobrý odhad a dobrý nos. Išli ste správnym, potrebným smerom a ja by som veľmi potreboval, aby veci, ktoré navrhujete, aby boli schválené.´ Pán predseda, veď viete, aké asi sú tu zhruba možnosti. Snažili sme sa tieto veci riešiť a nie je tu celkom istota, že ich vyriešime.
Padol návrh, že treba to prerokovať aj s našimi kolegami z vládneho zoskupenia. Pán Vanko sa na to podujal a my sme prehlásili bianko, ale férove, a boli by sme to určite dodržali, že naozaj v záujme schválenia tých najdôležitejších vecí, v tom poradí dôležitosti, v akom to aj pán poslanec Fecko spomenul, stiahneme tento pomerne rozsiahly a veľmi podrobne vyšpecifikovaný návrh zákona, tak ako pán poslanec Fecko sa ozaj s tým, predovšetkým on pohral do detailov, a predložíme ten redukovaný spoločný návrh spolu s vládnym zoskupením, aby sme teda nehovorili o tom, že či náš, či váš, ale aby to bol zákon tých, komu patrí. Teda tomu, komu by mal slúžiť, a to je, teda členom pozemkových spoločenstiev. Žiaľ, nepodarilo sa. Hodnotím to demokraticky. Nepodarilo. Možno sme mali byť lepší vyjednávači, možno bolo treba vynaložiť viac úsilia.
Máme informácie, že v tejto podobe tých základných momentov zákon bude možnože predložený na budúcej schôdzi iným zoskupením. Ja osobne aj túto vec, ak to bude v záujme tejto veci, vítam. A prečo nie? Len trocha ma to mrzí. Pretože, viete, toto denné hranie sa o to, že či to predložia poslanci SMER-u, či Obyčajných, či spoločne? Tu každý deň nastávajú totižto škody z toho, že tento zákon nie je prijatý, respektíve že nie je prijatý v tej podobe, ktorú aj pán minister Jahnátek z tohto pultu povedal: ak máte pocit, že ste to trafili, a moji právnici mi to predložia, sám som si nie celkom istý, ale veľmi rád to podporím. A nechcem chytať pána ministra za slovo, lebo si to presne nepamätám, ale zjavne mal, tak ako už aj v iných prípadoch, snahu dať prednosť účelovosti alebo cieľu zákona a nie predkladateľom, ale aj v tomto prípade to nejak sa nepodarilo. Možno, že jedna vec je, čo sa povie tu, druhá vec, čo sa povie v tých našich poslaneckých kluboch. A aj keď tu sa má hovoriť, tu sa máme popasovať o svoje pravdy, zdá sa, že toto nie je to správne miesto na presadzovanie pravdy, respektíve že iba my, naivnejší, si myslíme, že tu môžme otvoriť diskusiu a viesť ju tak, aby sa veci pomohlo a že vlastne tu by sa malo prichádzať už s hotovými riešeniami a vlastne ani by rozprava nemusela byť. Dohodli sme, nebojte sa, kľudne zahlasujte a ušetríme čas v pléne.
Ale poďme k tomu podstatnému, čo som naznačil. Tým, že nemáme tieto body, ktoré tu pán poslanec Fecko podrobne spomenul, a ak si dobre pamätáte, začal práve chýbajúcim predkupným právom, tak práve touto skutočnosťou vznikajú pre Slovensko, pre spoločníkov z pozemkových spoločenstiev a pre celú krajinu veľké škody.
Možno si spomeniete, možno nie, ja som pred tými niekoľkými mesiacmi uvádzal svoj vstup do rozpravy k tomuto zákonu takou historkou. Som si pomohol pánom Schwarzom, cudzím štátnym príslušníkom niekde spoza Dunaja, ktorý má pomerne veľa peňazí, a celkom rád by ich investoval s rýchlou návratnosťou, a ktorý sa rozhodol pozrieť k nám na slovenskú krajinu, pozrieť sa do našich lesov a ktorý si vybral nejakú obec, nazval som ju vtedy Lehota, k tomu, aby sa pozrel do tejto obce, ako je to tam s tými lesmi. Zistil, že sú tam pekné lesy, že je tam veľké pozemkové spoločenstvo. A tak, šikovný to chlap, vybral si tento pán Schwarz pána Bieleho, jedného z podielnikov. Pán Biely nebol tak bohatý ako pán Schwarz, nebol problém ho presvedčiť, aby začal pre pána Schwarza skupovať podiely v pozemkových spoločenstvách nie priamo pre neho, ale tak v podstate pre seba, s tým, že ostatní členovia pozemkového spoločenstva sa o tom veľmi nedozvedeli. Až zrazu bolo tých podielov tak veľa, že z cudzieho štátneho príslušníka pána Schwarza sa stala postava, ktorá dokázala postaviť nový výbor, ktorý, čuduj sa svete, mal už celkom iné priority pri správe tohto pozemkového spoločenstva, ktorý sa rozhodol, že drevná hmota z tohto spoločenstva bude nasmerovaná do jeho krajiny za podmienok, ktoré sa zjavne nedali nazvať primeranými alebo pre pozemkové spoločenstvo výhodnými, čo teda není protizákonné, akurát je to možno neetické. Ale už tak trocha viac protizákonné bolo to, že tá drevná hmota nebola všetka vyťažená tak, ako vyťažená mala byť, že tam spôsobil svoj faktor aj ten moment, o ktorom budeme rozprávať ešte zajtra ráno pri inom zákone, a by som povedal, že možno veľmi otvorene a aj dosť príkro, že to, čo mala byť kalamita, kalamita celkom nebola.
A v obci menom Lehota došlo k tomu, že vďaka možnosti neuznávať predkupné právo a neinformovať ostatných členov spoločenstva, čo sa deje v tomto zaujímavom, veľkom a na kvalitný les do tej chvíle celkom bohatom ešte spoločenstve, sa zrazu udiali tie vlastnícke zmeny, ktoré umožnili pánovi Schwarzovi ovládnuť spoločenstvo s vážnymi dopadmi na spôsob jeho práce, na obchodnú činnosť aj na etiku lesníckej práce.
No, možno by sme mohli povedať, že je to nejaký výnimočný príklad, že si tu vymýšľam čosi, aby som zase nejakou historkou oživil suché čísla a výpočet, podrobný výpočet zmien, ktorý pán poslanec Fecko k tomuto zákonu predložil. Ale verte, že to tak nie je. Práve signály, ktoré dostávame, práve to, že to predkupné právo tak veľmi v tomto zákone chýba a že umožňuje, aby takáto činnosť sa nediala len medzi Schwarzom, pánom Bielym a jeho úmyslami pomôcť si tak, že sila peňazí pána Schwarza ho inšpirovala k tomu, aby takto zapracoval preňho, aby sa ostatní spoločníci nedozvedeli to, čo sa dozvedieť mali, že to je vec, ktorá je pomerne rozšírená.
Veľmi často tu hovoríme o nejakých odhadoch. Ja sa domnievam, že nie je potrebné, aby som hovoril o tom, či to má rozšírenosť a množstvo následníkov v rozsahu 10, 20 alebo 70 percent. Podstatné je to, že takýto prípad ponúkol život a že je to veľká škoda, že takéto niečo je možné práve vďaka tomu predkupnému právu, ktoré tak veľmi chýba všetkým spoločníkom, ktorí to myslia so správou svojho majetku nie na dobu krátku, ale ktorí to myslia, že tak ako to ich predkovia zdedili od tých čias Márie Terézie, tak aj oni by svoje podiely veľmi radi zachovali v prospech práve toho, aby to bolo funkčné naďalej.
Dostal som ešte pred chvíľočkou takú informáciu, že naozaj by sme sa mali porovnávať aj s niektorými krajinami, že či takýto výpredaj majetku je primeraný tomu, čo má byť základným cieľom správy pozemkov, či už sú súkromné alebo urbárske alebo hoc aj štátne. Že možno iní susedia za Dunajom, teraz konkrétne aj pomenujem, v Maďarskej republike sú pozemky vyhlásené za isté nepredajné dedičstvo, s ktorým sa nesmie hazardovať. A či my takto nepriamo nehazardujeme práve s dedičstvom, ktoré naši urbariártnici od tej Márie Terézie dostali na presne špecifikovaný účel a ktoré sa dostáva tam, kde by sa dostávať nemalo.
K ďalším bodom, ktoré spomínal pán poslanec Fecko, ja sa vyjadrovať nebudem. Boli rovnako dôležité. My sme chceli, aby tam naozaj to drobenie majetku nebolo, podliehajúce tomu, aby v prípade lesných pozemkov to kleslo pod pol hektára. Zdôvodnil to dostatočne, takže nebudem sa k tomu vracať. A zakončím to tým, že bolo by veľmi dobré, že ak sa zhodol pán minister Jahnátek, že to môže byť vec, ktorú fakt treba riešiť, ak sa zhodli majitelia a členovia spoločenstiev reprezentovaných pánom Vankom, ak sme sa zhodli my, predkladatelia, že by sme im chceli pomôcť, nuž, tak by sa vari mohla zhodnúť aj celá snemovňa na tom, že aspoň niektoré časti, ktoré navrhujeme v rámci otvorenia zákona 97, sú natoľko akútne a aktuálne a potrebné, že by sme ich mohli ešte na tejto schôdzi schváliť.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predseda. Pani kolegyne, páni kolegovia, hostia, nie som rád, že tu musím stáť znovu k tomuto zákonu, ktorý bol prijatý v roku 2013, v máji, pretože svedčí to asi o nie veľmi dobrej legislatívnej príprave, keď musíme ho tak skoro novelizovať.
Žiaľ, to, čo som avizoval aj v rozprave, ktorá tu bola zhruba trištvrte hodiny z mojej strany, že tento zákon o pozemkových spoločenstvách, ktorý dostal č. 97 v roku 2013 a je účinný od 1. mája, má svoje veľké trhliny, ktoré už avizuje aj prax. Mnoho pozemkových spoločenstiev je momentálne v šoku. A v šoku z toho, čo všetko musí stíhať do konca februára 2014. Je v šoku z toho, ako sa začína to predkupné právo reálne ohýbať, ktoré sme zo zákona vypustili. Je v šoku z toho, že mnoho pripomienok, ktoré boli dané rezortu pôdohospodárstva, neboli akceptované. Je v šoku z toho, že niečo sa hovorí a niečo sa robí. Je mi z toho smutno. Takže tak ako pán minister doporučil, keď tento zákon bol prijímaný, že pokiaľ budú operatívne vylepšujúce pozmeňujúce návrhy tohto zákona, že budú konštruktívne riešiť a vylepšovať ho, že budú prijaté, dokonca i sľúbil tu za týmto pultom, odporúčal poslancom vládnej strany SMER, aby pozmeňujúce návrhy, ktoré sme predkladali vtedy tiež s pánom Mičovským, s pani kolegyňou Mezenskou, že sú dobré a je potrebné ich prijať. A rozdelil som hlasovanie o týchto bodoch, aby to nebolo nejakým spôsobom povedané, tak všetko, alebo nič. Aj napriek tomu odporúčaniu pána ministra, poslanci vládnej strany SMER hlasovali proti. Žiaľ, realita vás dobehla a v súčasnosti, pán minister a páni poslanci zo strany SMER, sa vám to bude vracať.
Preto predkladám ako navrhovateľ zmenu tohto zákona o pozemkových spoločenstvách, ktorá znovu sleduje tie isté výhrady a tie isté veci, ktoré som predkladal v máji 2013. Máte to pred sebou, vyjadrím sa iba k tým najpodstatnejším veciam, ktoré v súčasnosti vnímam, že keď sa s týmto niečo nestane, tak pán Jahnátek bude braný ako hrobár pozemkových spoločenstiev na Slovensku. Či sa niekomu páči alebo nepáči, pravda vás dobehne a život pozemkových spoločenstiev bude ako veľká výčitka aj vám poslancom, ktorí ste takýto zákon prijali.
Takže poďme k meritu veci. V prvom rade by som chcel upozorniť, že predkupné právo fyzických osôb, členov spoločenstva, ktoré z tohto zákona bolo vyňaté a vyhodené, hoci v pôvodnom zákone, ktorý platil od roku 1995, to bolo jednoznačne dané, sa prejavuje takýmto spôsobom, ako bolo povedané. Začínajú prví priekupníci, ktorí začínajú skupovať podiely, a začínajú handrkovať, akým spôsobom týmto urbariátom a hlavne s majetkom týchto urbariátov, ako s nimi naložia. Ohlasujú sa mi urbárnici zo Šariša, z Liptova, z Oravy aj z Gemera. Žiaľ, nikto ich nechce počúvať alebo veľmi málo, tak som zvedavý, ako zareagujete na náš pozmeňujúci návrh.
V prvom rade chceme, aby sa znovu to predkupné právo na predaj podielu spoločných pozemkov v spoločenstvách bolo uplatnené. To znamená, po lopate povedané, keď člen pozemkového spoločenstva chce predať svoj podiel, aké sú dôvody, to už je na jeho vôli a na jeho presvedčení, aby bol v prvom rade nútený ho ponúknuť svojim spolupodieľníkom na tej spoločnej nehnuteľnosti, svojim urbárnikom, členom pozemkového spoločenstva. To je to predkupné právo! To je ten marazmus, ktorý bol dosiahnutý týmto zákonom, keď sme ho, toto predkupné právo, vyhodili. To znamená, prvých, ponúkneš svojim, až potom cudzím zvonku, obyčajnými slovami povedané.
My dokonca chceme ísť trošku ďalej aj v tejto našej novele, ktorú predkladáme. Chceme ísť do toho, aby ešte aj pozemkové spoločenstvo tento podiel mohlo kúpiť ako celok. Či ho už potom, ako sa hovorí, rozpustí medzi ostatných členov spoločenstva podľa podielov, alebo ako naloží, to už bude vecou nejakých stanov a pravidiel, aké majú v pozemkovom spoločenstve. To znamená, toto bola najväčšia výtka, ktorú teraz vznášam, a preto predkladám viac-menej identický návrh, ako bol v máji 2013.
Takže to predkupné právo, ktoré sme zanechali alebo ponechali v zákone pre Slovenský pozemkový fond, neviem prečo by nemali mať aj fyzické osoby, členovia pozemkového spoločenstva.
Takže prejdem k druhému bodu, ktorý vyrušuje celé Slovensko, a to je bod, ktorý hovorí znovu o delení na menšie časti podielov v pozemkových spoločenstvách. Doteraz platilo u lesných pozemkov pod 5000 metrov štvorcových, u poľnohospodárskych pozemkov pod 2000 metrov štvorcových sa nemôže deliť podiel. Žiaľ, tento zákon aj v pozemkových spoločenstvách prechádza u lesných pozemkoch na výmeru 2000 metrov štvorcových. Keď toto není drobenie, tak ja potom nerozumiem matematike! Keď je 2000 viacej ako 5000, tak mi to vysvetlite. Takže aj to predkladáme, aj to chceme znovu vrátiť do jednokoľajky tak, ako to je v zákone č. 180/1995, ktorý hovorí, že tá výmera 5000 u lesných pozemkoch a 2000 metrov štvorcových u poľnohospodárskych pozemkoch musí byť zachovaná pri rôznych dedičských a iných prevodoch pozemkov, ktoré sa robia u notára aj kúpnymi zmluvami, ktoré potom kataster vracia späť, už nie sú zapísania schopné. Takže, vážení, to je náš ďalší apel, znovu ho predkladáme a chceme, aby nebola dvojkoľajnosť. A jednokoľajnosť, to znamená aj pri lesných pozemkoch minimálna výmera lesného pozemku a dielu v pozemkovom spoločenstve bolo 5000 a viac metrov štvorcových.
Tretia veľká výhrada, s ktorou nemôžme súhlasiť, pretože hovorí o degradácii a likvidácií aj pozemkového spoločenstva, je tá, že sa znižuje kvóta, koľko ľudí musí hlasovať za to, aby pozemkové spoločenstvo zaniklo okrem iného alebo sa zmenilo na obchodnú spoločnosť alebo na inú nejakú eseročku, kde doterajšia kvóta podľa starého zákona bola dve tretiny, opakujem, dve tretiny, a tento zákon to znižuje na 50 percent. To znamená nad 50 %, 50 % plus jeden. Hovorím, že pri tak vážnej udalosti pre pozemkové spoločenstvá, ako je zánik, zánik, neodvolateľný zánik spoločenstva, nemôže predsa rozhodovať 50 % plus jeden. Veď to je na hlavu postavené! Tak preto dávame, aby v týchto dvoch podmienkach, to znamená zánik pozemkového spoločenstva, likvidácia, dá sa povedať, a zmena na obchodnú alebo inú spoločnosť, aby rozhodovala dvojtretinová väčšina, nie nadpolovičná väčšina. Ostatné veci, dobre, polovičná väčšina, nemám s tým problém, ale v týchto dvoch bodoch musíme, lebo ináč znovu kopeme hrob pozemkovým spoločenstvám.
Ďalšia veľká by som povedal, že záležitosť, ktorá by mala touto novelou byť riešená, je zodpovednosť. Priama zodpovednosť jednotlivých funkcionárov v pozemkových spoločenstvách. Žiaľ, sme svedkom toho, že náš ľud je veľmi flexibilný, veľmi rýchlo sa zžil s pozemkovou problematikou a hlavne so špekulantskými metódami, ktoré sa pri pozemkovom práve môžu použiť, žiaľ, aj v spoločenstvách. A poznám spoločenstvá, kde výbor si bačuje a mnohí členovia ani nevedia, že tam majú podiel, že majú nejaké možnože aj výplaty, a, žiaľ, dozorná rada aj výbor sú v stave v takom, že pozemkové spoločenstvo ide od piatich ku dvom pre spoločenstvo ako celok, ale od dvoch ku piatim pre predsedu a výbory, respektíve dozornú radu. Takže, vážení, preto my hovoríme a v našom novelizačnom bode pod č. 21 hovoríme o zodpovednosti člena orgánu pozemkového spoločenstva, čo zodpovednosť má znamenať, ako ju máme chápať, aby všetky práva a povinnosti vyplývajúce z držby spoločnej nehnuteľnosti pre jednotlivých členov kolektívu tohto, tejto spoločnej nehnuteľnosti boli transparentné, jasne dané a dodržiavané.
Je tu celkovo v našom pozmeňujúcom návrhu 36 bodov. Ešte niektoré vypichnem, pretože myslím si, že mali by ste o nich niečo vedieť. Lebo tvrdím: každá rodina na Slovensku je nejakým spôsobom s urbariátom prepojená. A to je jedno, či je to generácia dedov, otcov. synov, vnukov, máme tri a pol tisíc urbariátov na Slovensku. To znamená, táto veľká spoločnosť by mala mať aj adekvátny zákon, ktorý bude jasne hovoriť, akým spôsobom sa majú tieto pravidlá utriasť.
Hovoríme o tom, že súčasťou zmluvy o spoločenstve musí byť aj zoznam členov, ktorý je definovaný v § 18. Žiaľ, u predkladateľov nového zákona, ktorý bol vami predkladaný ako vládny návrh, toto akoby uniklo a dáva na zváženie, aký vlastne zoznam použijú. Tak to nie, vážení! My chceme to mať jasné. To sú tí podielnici, ktorí sú tam daní v § 18, kto je vlastne členom pozemkového spoločenstva.
Ďalej, spoločná nehnuteľnosť predsa nepozostáva iba z viacerých pozemkov, môže pozostávať z jedného pozemku. To tiež uniklo legislatívcom, ktorí dávali takýto podnet. Preto aj to opravujeme, aby tam bolo slovné spojenie, nieže pozostáva, ale môže pozostávať z viacerých pozemkov, ale môže byť aj z jedného pozemku.
Ďalšia veľká výhrada, ktorú, ktorá bola tlmočená, ale pravdou je, nemám ju započítanú v našom pozmeňujúcom návrhu, je tá, ktorú nám tlmočil predseda urbariátov Slovenska pán Vanko, že prakticky v zmluvách o založení týchto spoločenstiev, pozemkových, prakticky chýba termín "spoločne obhospodarovaných". Pretože súčasný zákon nehovorí iba o pozemkových spoločenstvách, ktoré vznikajú na nedeliteľných nehnuteľnostiach, ale aj na spoločne obhospodarovaných. Ale už ustanovujúca zmluva, listina, ktorá vzniká a dáva základ k takémuto vzniku, nehovorí o tejto možnosti, že vznikajú aj pozemkové spoločenstva, ktoré budú spoločne obhospodarovať rôzne nehnuteľnosti, iba obhospodarovať, nebude to spoločná nehnuteľnosť. A to je pre tých, ktorí sa tomu rozumejú, jasný dôkaz toho, že ten zákon nebol pripravovaný s takou dôslednosťou, ako som si aj ja osobne, aj moji kolegovia predpokladali, že bude. Vracia sa nám to a som z toho smutný.
Ďalej jedna veľká časť pozemkov a respektíve prevodov, respektíve nakladaní na iného majiteľa hovorí o tom, že prechod a prevod to sú dva rôzne termíny, ktoré si musíme ujasniť. A tu sa dostávame do ďalšieho, by som povedal, veľkého nejakého marazmu, kde zisťujeme, že zakázaný prevod je, k podielu na spoločnej nehnuteľnosti je zakázaný, ale prechod nie je zakázaný. To je tiež veľký problém. Takže dávame aj ten prechod.
Ďalej hovoríme, že minimálny počet členov v urbariátoch výboru môže byť päť. To som vytýkal aj minule, že prečo päť. Máme urbariáty, ktoré majú 15 členov, keď budú piati minimálne, už tretina je výbor, ďalšia bude nejaká revízna rada, alebo dozorná rada, a zisťujeme, že každý bude funkcionár. Preto my to upravujeme na tri. Dajme šancu aj tým malým pozemkovým spoločenstvám! Proste to nemá opodstatnenie. Takže to je ďalšia naša výtka.
Veľký problém v súčasnosti majú aj so zverejňovaním v médiách s celoštátnou pôsobnosťou valných zhromaždení. Ja som včera čítal noviny a áno, valné zhromaždenia, ktoré musia skončiť do 28. februára 2014, teraz tie valné zhromaždenia idú. A mnoho pozemkových spoločenstiev, ktoré negazdujú, že boli bez právnej subjektivity a nemajú príjem žiadny, vlastne musia sa skladať na to, aby vôbec mohli do tých médií dať to oznámenie, ktoré sme im dali v tomto zákone. Preto my to nahradzujeme tým, že médium s celoštátnou pôsobnosťou na svojom webovom sídle nahrádzame slovami na webovom sídle Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, aby naše ministerstvo bezplatne, lebo je to jeho rezort, pozemkové spoločenstvo patrí pod tento rezort, aby tam bezplatne uverejňoval takéto výzvy, takéto valné zhromaždenia oznamoval ľuďom. Takže to je ďalšie ťahanie financií pozemkovým spoločenstvám, hlavne tým malým, ktoré vyslovene, že boli bez právnej subjektivity a negazdovali. Takže nemôžme všetko hádzať do jedného vreca.
Ďalej jednu veľkú výhradu sme mali aj k odmeňovaniu ako dozornej rady, tak aj ostatných funkcionárov, kde odmenu odsúhlasuje samozrejme zhromaždenie, ale zhromaždenie sa stretne raz za rok, dva razy za rok. Ľudia predsa nepoznajú, keď sú cezpoľní a nepoznajú ten chod pozemkového spoločenstva na tej obci, ako tam prebieha, predsa musí im tú odmenu niekto povedať, za čo vlastne to je. Nie iba takto, že niekto navrhne. Tak my navrhujeme, aby to bolo na základe výboru, čiže dozorná rada rozhodne na základe výboru, ktorý bude citovať, čo sa urobilo, že tá odmena je zaslúžená a že doporučuje alebo nedoporučuje valnému zhromaždeniu ju schváliť. Tak preto dávame tam v bode 33, že odmenu zhromaždeniam na základe návrhu výboru odsúhlasuje to zhromaždenie.
Takže to je aspoň taký mierny výťah z našich pozmeňujúcich návrhov, ktoré znovu predkladáme. A musím povedať, tak ako som povedal v prvom rokovaní v máji, že tieto nevzišli ani z rozumu Fecka, Mičovského, ani Mezenskej, ale vzišli z návrhov tri a pol tisíc urbariátov Slovenska, ktoré som mal tú česť osloviť, a ktorí mi spätnou väzbou, a moji kolegovia tiež, a mi spätnou väzbou tieto návrhy poslali a nám poslali navzájom, ktoré sme navzájom skĺbili a vypracovali v takejto polohe, v akej sú.
Takže, vážení, ja by som bol veľmi rád, keby ste zhodnotili, ako vyzerá tento náš predkladaný návrh a nebrali to, že to predkladá opozičný poslanec a k tomu ešte Fecko s Mičovským a s Mezenskou, ale aby ste sa nad to povzniesli. Pretože toto je bod, ktorý traumatizuje pozemkové spoločenstvá, takto schválený a účinný zákon, ktorý od 1. mája 2013 o pozemkových spoločenstvách pod č. 97/2013 traumatizuje pozemkové spoločenstvá. Preto by sme sa ho mali snažiť vylepšiť. A budem veľmi rád, keď aj z vašich lavíc a z lavíc vládnych poslancov SMER-u prídu v druhom čítaní, keby sa to dostalo do druhého čítania, keby došli pozmeňujúce návrhy. Nemáme s tým problém ich zakomponovať. A tak ako vy hovoríte, že by to malo byť nejaké súdržné a systematické a skvalitňujúce, tak myslím si, že ten náš návrh takýto je, a pokiaľ by ste ho dali aj vašim legislatívcom na pretras, tak neverím, že nám z toho trištvrte vyškrtajú, pretože takýto bol hlas aj pána Vanka, ktorý povedal, že tento legislatívny náš návrh je v súlade aj s ich myslením a s ich nejakou legislatívnou úpravou, a má to svoju váhu.
Takže predkladaný návrh zákona nemá dosah na rozpočet verejnej správy, nemá vplyv na podnikateľské prostredie, nevyvolá sociálne vplyvy, nemá vplyv na životné prostredie a ani informatizáciu spoločnosti. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
Preto by som vás chcel, kolegyne a kolegovia, ešte raz v mene všetkých predkladateľov tohto návrhu zákona k zákonu o pozemkových spoločenstvách naprieč politickým spektrom požiadať a poprosiť o podporu, aby sme dokázali, že vieme sa zastať našich pozemkových spoločenstiev aj zákonom, ktorý bude spĺňať aj požiadavky tohto, by som povedal, združenia, týchto účastníkov pozemkových spoločenstiev, ktoré nám tlmočili, a, žiaľ, neboli vypočutí. Takže ešte raz by som vás chcel poprosiť o podporu tohto zákona.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja tiež len krátko. Myslím si, že aj keby ste prechádzali napríklad cez Ružomberok ako vodič, to znamená, máte sa venovať riadeniu a nie pozeraniu do nejakého internetu alebo do mobilu, tak prakticky tá tabuľa, ktorá by hovorila o takomto stave ovzdušia, asi mnohých by aj trošku upútala a povedala by áno, znovu som tu a znovu ten Ružomberok je taký, aký je v tom ovzduší. Lebo vyzerá, že je to málo, my len skonštatujeme a nič sa nerieši. To znamená, poďme riešiť! A pokiaľ tu budem 30-krát chodiť desať rokov a stále sa nebude s tým nič robiť, tak prídu tam aj možno, že tie apelácie väčšieho množstva občanov. A povedia: Tak konečne už niečo s tým robte, lebo je to neúnosný stav!
A tak ako ja som sa tešil po roku 1989, keď som videl, že komíny, ktoré boli z teplární na tuhé palivo likvidované a prestali dymiť. Ako to povedal pán navrhovateľ,  nechali sme sa učičíkať. Áno, komíny nám padli a teraz zisťujeme, že sme ešte v horšom stave možno v iných látkach, ako sme boli. Tak preto myslím si, že všetko, čo bude upozorňovať na to, aký tu máme nevyhovujúci stav životného prostredia, aj v oblasti ovzdušia, by sme mali iba podporiť. A myslím, že to nie sú miliardy, ani milióny pre týchto znečisťovateľov, ktorí by mali do toho investovať. Je to iba o tom, aby ukázali, že majú seriózny vzťah k tomu, aby ukázali reálne informácie, ktoré sa dejú, sú v tom danom čase, a že chcú s tým niečo robiť. Takže aj napriek tejto diskusii, ktorá tu vznikla, chcel by som vás požiadať o podporu tohto poslaneckého návrhu.
Ďakujem pekne.