Videokanál klubu

Ďakujem pekne. Kolega Jofo Viskupič, pripomenul si mi ešte jednu vec, a keď si hovoril práve o tom balanse alebo teda nájdenia rovnováhy medzi tým, za čo platiť a za čo už neplatiť, tak poviem teraz jednu vec, že v prípade, že ten balans sa nenájde, tak môže dôjsť k určitému znechuteniu práve tej časti nášho obyvateľstva, ktorá práve robí tú kultúru, tú tradičnú ľudovú kultúru a prenáša ju aj na verejnosť. A poviem to, čo som mnohokrát počul za posledné obdobie, že ak nám bude SOZA spoplatňovať naše vlastné ľudové piesne, radšej nič organizovať nebudem. A k tomuto naozaj môže dôjsť. A to sú práve pochovávanie basy, stavanie májov atď., týchto tradičných vecí, varenie lekváru a podobné záležitosti, kde sa naozaj používa len autorsky nespracovaná tradičná ľudová hudba danej miestnej folklórnej komunity, ktorá tam v tej danej obci funguje. Takže naozaj môže dôjsť k tomu, že potom nebudeme mať čo prezentovať, a pritom sme sa zaviazali medzinárodným Dohovorom o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva, koniec koncov aj naša koncepcia je k tomu zaviazaná, a potom ako chceme prednášať alebo teda prezentovať tie naše tradície, keď ich na druhej strane budeme kasírovať, takže sa to tým ľuďom neoplatí ani organizovať.

162.
Sú niektorí poslanci zvolení, ktorí si šetria čas, tak som si trúfol. (Povedané so smiechom.)
Ďakujem, pán predsedajúci. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, zopár poznámok.
Podľa mňa rovnako, ako hovorí kolegyňa Vášáryová aj pán, pán minister k pilerovej norme, či už rezortu kultúry, alebo možno tohto funkčného obdobia tejto vlády, dokonca si dovolím troška nadsádzku povedať, že to môže byť jediným z politických alebo legislatívnych pomníkov, ktoré od roku 2003 zopár pánov ministrov chcelo urobiť, a ak vyjdeme z tej dôvodovej správy, tak nie celkom tá ambícia a to, čo je napísané v dôvodovej správe, odráža aj pozornosť v tomto pléne, pretože skutočne súhlasím s tým, čo píše ministerstvo, že je to veľmi dôležité ohľadom budúcnosti, ohľadom kreatívneho priemyslu, ohľadom nastavenia parametrov pre digitálnu dobu, internetizáciu, a ako keby tá obrovská ambícia zladiť autorov. Ja následne chcem rozviesť, že čo to teda ten autor je, používateľov, ale aj verejný sektor, kde sa táto jemná pavučina nehmotného práva a v ňom autorské právo nachádza, ako toto budeme reflektovať v legislatíve.
A teda dostali sme sa k 193-paragrafovému hmotnoprávnemu materiálu, ktorý má takmer 100 strán, a myslím si, že nebude absolútne na hanbu všetkým nám, ktorí sme, ja sa cítim v tejto miere ako informovaná verejnosť, ale je naozaj veľmi málo odborníkov, myslím, že jeden tu za oranžovým laptopom sedí, ktorý, predpokladám, že teda pán generálny riaditeľ Škreko, ktorý možno aj dostal voľnú ruku, ja budem voľne predpokladať, k tomu, aby pripravil normu, ktorá vie sa postaviť pred kritiku 21. storočia a v tejto kritike vie obstáť. Mnohé inštitúty, ktoré prišli, ja by som sa stručne chcel vyjadriť k procesu, proces bol, sa tak moderne používa slovo, že participatívny, čiže dokonca on mal až také vulgarizačné vyjadrenie, že mohol sa vyjadriť skutočne, kto chcel, ale ja si, nechcem to vidieť v tejto vulgárnej rovine, mám pocit, že to bolo dobré, a o záverečnej fáze posledných dvoch mesiacov, kedy sa strávili hodiny ako keby priamo prácou nad jednotlivými paragrafmi, kde boli prístupní vlastne, ktokoľvek vlastne chcel, aj na ministerstve, je ten oceniteľný moment.
Myslím si a teraz pre prvé čítanie musím povedať, že túto normu sme dlhodobo očakávali, je dobré, že toto funkčné obdobie do tejto sály prišla, pretože ja som asi tak pred rokom vyjadril obavu, že predpokladám, že sa tak nestane, a chcem teda vyjadriť potešenie, že som to neodhadol správne a nakoniec sa teda Autorský zákon aj s celým diapazónom transpozícií európskej legislatívy a zosúladenia záujmov samospráv, verejného sektora, autorov, u ktorých to prioritne má byť, a teda aj používateľov, dostali do paragrafového znenia.
Aby som povedal, že prečo je to zložité a prečo sa cítim za informovanú verejnosť, ja som na vysokej škole absolvoval štátnicu z autorského práva, súvisí, ale nie som právnik a tento môj príspevok do vzdelania vlastne čiastočne osvetlil to, že je to naozaj zložitý problém, a on spočíva z podstaty nehmotného práva, pretože upravuje vzťahy, ktoré sú nie hmotné, čiže nie sú celkom tak vidieť, sú to veci autorstva a autori sú okrem priameho autora dedičia, vydavatelia predtým nezverejnených diel, tie spomínané organizácie kolektívnej správy, umelecké fondy a zhotovitelia databáz. To sú ako keby tí ľudia, ktorých má, alebo tie subjekty práva, ktoré má Autorský zákon chrániť, a na druhej strane a teraz tam sú takzvaní používatelia a tá skupina ľudí sú často spomínaní organizátori kultúrnych podujatí a tí môžu byť rôzni. Tí môžu byť takí, ktorí to robia čisto na biznis, kšeft, chcú urobiť veľké, hromadné, masové podujatia, privedú Depeche Mode, Cohena, kohokoľvek. A na druhej strane sú to rovnakí organizátori, ktorí, na ktorých sa zákon možno vo svojej tvrdosti chcel pozerať ako na týchto organizátorov, a to sú školy, škôlky, obce, mestá a môj predrečník spomínal jedným úzku špecifickú časť, ktorú sa týka ľudovej tvorby a ktorá priamo pri tomto type používateľa, ktorí toto organizujú, sa ako keby bráni tvrdosti zákona, a predkladateľ a predložené mu riešenia, ktoré boli v medzirezorte, nechcem to hlbšie rozvíjať, je to dostatočne známy príbeh, chcel jeden z kolektívnych správcov autorských práv uplatniť tak, ako je v Európe štandardné a bežné. Prečo sa to stalo?
Totižto akákoľvek legislatíva musí predpokladať nie úplné bona fidei konanie, ale aj že niekto vie moment, kedy sa otvoria zadné dvierka, využiť, alebo vrátka a cez ne prepláva cez to, že síce organizuje ten, tú kultúrnu akciu, ktorá je takpovediac na biznis, zakryje sa možno v tejto miere jemnosťou zákona a vyhlási, že jeho akcia nie je pod autorskoprávnou ochranou, resp. skladby alebo interpretácie, ktoré tú tam uvedené, nie sú pod autorskoprávnou ochranou, a preto nemá povinnosť nahlasovať svoju akciu kolektívnym ochrancom autorských práv, a teda sa vyhýba poplatku. Ale toto, tieto dva spory medzi jedným typom používateľov, ktoré sú organizátori, nehovorí úplne dopodrobna o situácii, ktorú máme na Slovensku.
Ja som vo faktickej reagoval s tým, že mali by sme sa zamyslieť nad tvrdosťou zákona z hľadiska ich špecifík nielen na základe anglo-amerických, európskych alebo bežne európskych štandardov, ale že tu máme aj niektoré národné špecifiká, a myslím si, že dosť kvetnato a možno aj tak, ako je jemu vlastné, to Igor Hraško, by the way, niekedy je vidieť, že k téme, ktorej rozumieš, dokonca aj kolegovia z opačnej strany reagujú vecne, lebo to opísanie sedelo ako päsť na oko, že to národné špecifikum, kedy si niekto rozkáže, čo majú hrať, sa nedajú z hľadiska organizácie takéhoto typu podujatia predpokladať.
Prečo spomínam anglo-americký systém, kontinentálny a možno tie špecifiká slovenské, možno širšie stredoeurópske? Ja si myslím, že v rámci ochrany autorských práv my máme okrem toho, že netreba démonizovať kolektívne ochranky správy, s čím súhlasím, že my máme hlbší spor, a to je, že sú kultúry alebo národy, ktoré sú vyrastené na tom, že bolo veľmi dôležité, kto prvý to napísal, a ten z toho mal potom nejaký prospech a niekde tam vidím prapôvod základu vzniku autorského práva. A my sme, tento náš stredoeurópsky región, možno aj viacej na východ je postavený aj na kolektívnom vedomí, resp. kto je autorom prvého stavania máju, je u nás sa opýtať smiešne. Viem si predstaviť v Anglicku, že keď niekto nejakú, v dávnej histórii nejakú vec, ktorá bola všeobecne prospešná na pobavenie ľudí, že pre nich bolo dôležité, aby bolo jasné, kto to vymyslel, a ten z toho a potom jeho dediča mali, mali nejaký prospech, lebo bol ten autor, ale my stojíme ako keby aj na inej tradícii, a preto si myslím, že treba nájsť ten balans medzi tým, že akým spôsobom bude tvrdosť zákona postihovať organizátorov alebo teda používateľov práve diel, ktoré sú folklórne, a ešte to súvisí aj s organizáciou kultúrnych akcií, ktoré ja nebudem vyhlasovať celkom za folklórne. A podľa mňa každá kolektívna ochranka si vie ustrážiť to, že u nás vystúpi Elton John alebo Depeche Mode, alebo Cohen. Ale my máme samosprávami organizované ľudové veselice, zábavy alebo neviem, hody, ako sa to v akej časti Slovenska volá, a osobne si myslím, že ak to robí nejaká 500-ľuďová obec a podobne, že sú tam tie zábavy a funguje tam proste nejaký dídžej, ktorý zo zásady bude hrať z MP3, bude hrať ľudové kolo a bude hrať takú tzv. diskotéku alebo neviem ako to, zmesku a teraz my by sme sa mali vysporiadať s tým, že do akej miery bude tvrdosť zákona postihovať tento typ organizátorov, pretože ja si viem predstaviť aj to, že nejaká škola alebo proste zorganizuje, a nakoniec tam príde k vystúpeniu, ktoré môže expressis verbis a s prísnou tvrdosťou zákona spĺňať priamo parametre na ochranu autorských práv. Akurát, že sme to doteraz nedokázali tej verejnosti vysvetliť, že tuto je nejaká ľudová tešenica, kde zahrá nejaký dídžej nejakú muziku. Doteraz tá muzika bola, ako keby tam z neba padla, proste to, že ľudová tešenica bez hudby by nebola možná, je jedna pravda, a teda autori by veľmi radi boli za túto časť odmenení. Druhá, že kde nájdeme to spoločenské, európske, anglo-americké dobro aj pre pomery na Slovensku, a či organizátor, ktorý to nerobí prioritne pre kšeft, ale chce proste zabaviť tých ľudí štandardne, tak kde tú váhu nájdeme.
Ja si myslím, že ten kompromis, a možno mi odpustíte, že dlhšie o tom hovorím, ale že na základný výstrel ten kompromis je na stole. Preto by som, a preto som bol zástancom aj proti pánovi Popovičovi, že rozumiem, čo chce kolektívna ochranka, že už by nechcela otvárať tie dvere a uzavrieť ten priestor pred možnými podvodníkmi, ktorí si vedia urobiť 22 eseročiek na to, aby to obišli, a každá jedna eseročka pri organizácii má ako keby rozdelené to podujatie, ktoré organizuje jedna z nich, a bude to veľké vystúpenie a prišlo by tam k veľkej možnej platbe za ochranu použitých diel, ale nechcem ten mechanizmus ako návod hovoriť, ale existujú mechanizmy, že sa tomuto organizátori vyhýbajú, a preto chceli toto úplne uzavrieť aj za cenu teda petičnej akcie, aj za cenu možno nasadenia človeka, ktorý sem prvýkrát vošiel v kroji do tejto, čo mu asi budeme musieť odpustiť, že sa toľko za nich bil. Prišlo podľa mňa k dobrému kompromisu a je to aj moja prosba, že zotrvajme na tom a vyskúšame v praxi, že ako to bude fungovať.
Vy ste, pán minister, a to by bola tá, tí organizátori. Druhá časť používateľov a tu bude, tu musím, neviem, prečo sa mi to deje, že robíte aj dobré veci, pochváliť a to je ten one stop shop. Ja som hľadať a skúste ma opraviť, či to niekto má v rámci Európy. Ja si myslím, že budeme prví. Čo to znamená, vysvetlím to. Je to, že používatelia technických zariadení, čiže naši krčmári, prevádzkovatelia kín, amfiteátrov, samosprávy, dediny, ak mali nejaké vnútorné priestory, ktoré boli verejne príslušné, im tam mohol prísť, ľudovo povedané, tu začína tá démonizácia tých ochraniek, tzv. agent s teplou vodou, to sú tí inšpektori, ktorých je, by the way, pri SOZE tuším šesť, čiže asi nezvládnu všetci, čakali, že prídu zo SOZY, SLOVGRAM-u, OZIS-u, a na základe ich vnútorných cenníkov často pod ako keby chimérou štátnej moci brali od prevádzkovateľa miestnej krčmy alebo kúpaliska, amfiteátra, nákupných stredísk a podobne tzv. poplatky za používanie technického zariadenia. No a my alebo tu sa teraz zavádza vec, po ktorej sa dlhodobo volalo, že aby bol jeden. Nieže príde SOZA a za ním SLOVGRAM a za ním OZIS, ale aby bol proste jeden, a nech sa všetky tieto kolektívne ochranky dohodnú na mechanizme prerozdelenia toho, čo jedna z nich vyberie. Ja v zákone som neprečítal, ktorá to z nich bude, predpokladám, že SOZA. A zároveň som tam nezistil, že aký tam bude ten prerozdeľovací mechanizmus, ale čo je pravda, tak v zákone je napísané, one stop shop vlastne zavádzame, a teda myslím si, že k výberu nejakému jednotnému príde. Tu by som chcel ešte vedieť, možnože vy viete, pán minister, že či ten poplatok, keď teraz bol pri 50 metrov štvorcových 60 - 60 - 60, zhruba 180, že či po novom bude vyšší, alebo síce príde jeden, ale bude to rovnakých 180. Ale nemyslím si, že v tejto fáze prerokovania zákona to budete, to vedieť, ale v nejakej fáze, možno pri druhom čítaní, keď už budeme mať parametre, pretože obe témy aj téma organizátorov, čiže používateľov, ktorí organizujú, aj technické zariadenie, sú tie dve témy, ktoré sú prítomné aj vo verejnom diskurze, možnože je na škodu veci, a že takto zložitá norma dostáva vlastne pozornosť cez tieto dve, ale tieto sa bazálne týkajú peňazí. A keďže o peniaze aj v tejto republike ide vždy až v prvom rade, tak sú veľmi dôležité.
Ja by som sa pre potreby prvého čítania a dovoľte mi potom následne v druhom čítaní možno niektoré paragrafy len predostriem, možno nejaké zmeny a možno aj na výbore sa budeme hlbšie baviť. Niektoré výhrady spomínala pani kolegyňa, čiastočne sa s nimi stotožňujem. A chcel by som povedať, že potrebujeme Autorský zákon nový, potrebujeme Autorský zákon, ktorý je zameraný na internetovú dobu a bude jednak nechrániť autorov nad mieru, ktorú oni sami potrebujú, a urobíme cez hromadné licencie alebo teda, nazvime to, aj cez nejaké parametre iného licenčného konania, ktoré súčasný Autorský zákon poznal iba cez čiastočne cez novelizáciu a podobne, že toto pre potreby prvého čítania je veľmi dôležité, a predpokladám, že aj v našom klube sa nájde širšia podpora vášho zámeru a budeme možno viacej tlačiť na možné zmeny, ktoré pre druhé čítanie, aby naozaj vypadla norma, ktorá bude mať trvácnosť, tzv. cez volebný cyklus, pretože máte k tomu výrazne našliapnuté, aby táto norma mohla mať ako keby všeobecnú prijateľnosť pri kvázi úpravách, ktoré povieme následne. Čiže za mňa by som postrážil teda ten, tú výhradu, ktorá tu bola spomínaná, a pre druhé čítania a potreby prejednania pre výbory by som možno aj ústretovosť, že nemusí sa čisto pozerať cez koalično-opozičné veci, pretože táto norma, tak ako sme sa zhodli na začiatku tohto volebného obdobia, veľké vášne verejnosti okrem dvoch spomínaných káuz nevzbudí.
Takže ďakujem za pozornosť a prajem tomu, aby naša kultúra, ktorá aj cez legislatívne nastavenie, a to je prijatie nového Autorského zákona, dostala takú normu, že autori nebudú prežívať, ale žiť, a vytvoríme predpoklady toho, že ten zamýšľaný cez stratégie a podobne kreatívny priemysel u nás dostane normálny vietor do plachiet a zarobíme, alebo bude môcť byť, že autori sa budú cítiť chránení a používateľom nevykrútime krk nejakými ustanoveniami, ktoré sú síce bežné na západ od nás, ale my ešte budeme musieť nejakú dobu počkať, aby sme jednak o tom presvedčili verejnosť a jednak našli zdroje na to, aby kultúrne akcie u nás mohli byť konané. Ak, ak nenájdeme ten stabilný balans a preklopíme to na jednu alebo na druhú stranu - a zabudol som pri používateľoch spomenúť tých veľkých, a to sú vysielatelia, ktorí by mohli - a ja si opäť už úplne na záver prihrejem polievočku s ohľadom zmeny zákonného nastavenia kultúrnych fondov, aby na odvode do kultúrnych fondov sa nepodieľalo len verejnoprávne médium, resp. občania cez poplatky, ale či by ministerstvo nenabralo odvahu a sily, aby sme zákon o duálnom vysielaní, resp. o tom, že nám tu fungujú aj vysielatelia z licencie, nastavili aj pri fungovaní kultúrnych fondov tak, že aj toto sú používatelia. A hovoril som to na výbore aj generálnemu riaditeľovi Mikovi, že by vedel v nejakej sadzbe niekoľko miliónov korún ušetriť, ak by sme zaviazali vysielateľov z licencií k tomu, že sa majú zúčastňovať, keďže sú rovnako používatelia ako RTVS, a máme tu zákon z roku ’93 a stále nedočkal zmeny, jedine keď sa menila koruna na euro. Čiže ak naozaj vieme, že používatelia, vysielatelia z licencie teda používajú hudobné, literárne alebo výtvarné diela úplne rovnako ako naša STV-čka, o tom je ten zákon, tak by sme mohli zmeniť tú, tú normu a prichystať nový zákon. A myslím si, že do marca 2016 to ešte stihneme. (Povedané so smiechom.)
Takže toto bola poznámka na margo, a kto bude chcieť, vysvetlím, lebo ten záver možno nebol celkom zrozumiteľný, ale Autorský zákon v prvom čítaní, keďže ho potrebujeme, ja osobne podporím a v druhom čítaní sa pripravíme na pozmeňujúce návrhy.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán minister, ja s vami súhlasím, nesnažím sa démonizovať, len určité, poviem to tak, že praktiky mi vadia, a dneska sa mi to potvrdilo. Žiaľ, je to tak a potvrdilo sa mi to, že tá kompetencia tam nie je dostatočná na to, aby niekto proste povedal, ide ľahšou cestou. Cestou ľahšieho odporu. Áno, máme to v databáze, puf, hneď kasírujeme. V prípade, že niekto pošle dopredu playlist, ku ktorému napíše, že sú to moje vlastné skladby, budeme hrať naše vlastné a niekto to aj tak odignoruje a povie, že nie to sú autorskoprávne chránené, tak je tam niečo polemické na tomto. A v prípade, že naozaj ide použiť autorskoprávne nechránené diela, nie je tam aj podľa súčasného § 53 ods. 2, nie je potrebný ani súhlas na použitie a nie je potrebné ani zaplatiť odmenu za toto dielo, za predvedenie. Avšak tuná sa aj napriek tomu, práve to je to démonizovanie, že tu sa naozaj nejde cestou ľahšieho odporu.
Poznám ľudové hudby, ktoré hrajú rôzne žánre. Sú to typické ľudové hudby, ktoré, keď prídete na festival, proste hrajú tradičnú nespracovanú ľudovú hudbu, avšak vo svojom repertoári majú aj piesne, ktoré sú tango, úplne s prehľadom zahrajú, zahrajú dokonca aj niektorého moderného autora, súčasné veľké popové speváčky, dá sa, ale nehrajú to na tradičných folklórnych podujatiach. To sú možno uzavreté spoločnosti, firemné akcie a tak ďalej. Ale to sú, to sú práve tie polemiky, že tá hudba na tradičnom festivale hrá len nespracovaný folklór, tým pádom ho netreba ani nahlasovať, tým pádom netreba ani zaňho platiť.
A ďalšia vec je, keď sa použije na celý program dvojhodinový tradične spracovaný folklór, ale na začiatku a na konci sa použije 30-sekundová znelka. Platí sa za celý.

Ďakujem pekne a ďakujem naozaj za výnimočne korektné faktické poznámky.
Ja by som možno ešte doplnil, kolega Viskupič mi to nadhodil, možno som to zabudol trošku prezentovať, možno sa ešte k tomu dostaneme. Existuje totižto také naše špecifikum slovenské, možno to majú aj iné krajiny, ale možno v menšej miere a to je takzvaná živá kultúra. A to je práve to, čo sa deje priamo v obciach s tými interpretmi, ktorí sú nositeľmi tej tradície, a toto je, ťažko by som povedal, že napadnuteľné, že niekto v rámci tejto živej kultúry bude pravdepodobne predvádzať autorskoprávne chránené diela. A to je ten prípad, ja neviem, stavania mája, to sú fašiangové pochôdzky, to je pochovávanie basy, to sú betlehemské, betlehemské pochôdzky a tak ďalej, to je proste tradícia, ktorá sa dedí a dedí sa priamo v tom prirodzenom prostredí, v ktorom sa diala aj pred desiatimi, päťdesiatimi, sto, dvesto, päťsto rokmi. Možno nie v takej forme, ale určite v nejakej podobe áno. A toto je to naše špecifikum regionálne, ktoré nie je spracovaním nejakého materiálu alebo môže byť obnovením starých materiálov.
A možno aj tuná kolegovi Jarjabkovi, že tí dvaja autori, ktorí sú spracovatelia ľudovej hudby do iného štýlu, môžu byť autormi tých svojich diel, ale tá istá melódia môže byť vytiahnutá z archívu záznamov nahratého kohokoľvek alebo môže byť vytiahnutá z notového zápisu a tam, naozaj ja keď budem interpretovať to pôvodné dielo, a možno sa bude veľmi podobať aj na to autorskoprávne alebo teda upravené, je tam polemika, či je, alebo nie je.

Ja som sa hlásil v čase opisu tej, toho procesu na faktickú poznámku. Myslím si, že bude veľmi dôležité, teda čo sa stane, ak ostane v tomto úzkom folklórnom okienku, čo sa stane s tým dvojitým nahlasovaním, resp. s porovnávaním playlistov, pretože v súčasnom stave vládou schválený návrh zákona je ten návrh zákona, ktorý šiel do medzirezortu a ktorý vyhovoval tej folklórnej obci, a preto aj možno ja vnímam ten tvoj príspevok ako na možný apel, že či už kultúrny výbor, alebo plénum parlamentu by malo dať v legislatívnom procese pozor na to, aby sa tam neobjavil nejaký pozmeňovák, ktorý by to, čo je v tejto malej parciálnej časti v súčasnom stave navrhnuté, aby zostalo tak, ako je.
Ten celý príbeh okolo, ja som na tom ministerstve bol, je podľa mňa aj príbehom o tom, že Autorský zákon a autorské právo ako rodina nehmotného je skutočne zložitá vec, ale a treba sa aj pozerať po európskych štandardoch, a keď si pozrieme tie doložky porovnávania a podobne, má aj ambíciu aj táto norma, ale má aj národné a štátne špecifiká a predpokladám, že tento tvoj vstup je jedným z tých národných a štátnych špecifík pri prevádzaní diel, ktoré nemajú autorskú právnu ochranu.

Ďakujem pekne za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, vážení občania, čakali sme a čakali sme dosť dlho teda, ale, chvalabohu, dočkali sme sa nového Autorského zákona. Vznikli totižto kedysi dávnejšie určité problémy pri kolektívnej správe práv a tie sme chceli riešiť, keďže ministerstvo dalo prísľub, že pripravuje úplne nový Autorský zákon, tak tieto drobné zmeny sme už do starého zákona neaplikovali.
Nový návrh zákona má naozaj zhruba o 100 paragrafov viacej ako ten starý aj body sa trošku rozšírili a naozaj reflektuje súčasné potreby, najmä potreby digitálnych technológií, šírenia a tak ďalej, čiže nové technické prostriedky, ktoré v starom Autorskom zákone neboli. Zároveň tu vzniká polemika. Aj vznikla polemika o tom, ako tento Autorský zákon do budúcnosti pomôže alebo nepomôže rozvoju kultúry na Slovensku. Na jednej strane áno, môže pomôcť, ale na druhej strane ani veľmi nemusí.
Teraz hovorím konkrétne za jednu oblasť a je to oblasť tradičnej ľudovej kultúry alebo teda folklóru všeobecne, pretože tu vznikali a vznikajú spory o tom, či je ľudové dielo alebo teda dielo nášho ľudu autorskoprávne chráneným alebo nechráneným dielom. Samozrejme, že ak niekto v duchu zákona má určitý autorský prínos do hudby, tak, samozrejme, má nárok na autorskú odmenu a veci súvisiace s autorskoprávnou ochranou. Avšak je tu polemika o tom, či interpretované dielo ľudovej kultúry, a teraz konkrétne hovoríme o ľudových piesňach, súčasťou hudby, je teda súčasťou ľudových piesní, je určitá melódia, takže tam je zahrnutá aj hudba, aj spev, v podstate aj text, že či úprava, určitá úprava povedzme starej nahrávky, zápisu notového nejakými zberateľmi je predmetom autorskej ochrany, alebo nie je. Či tam vôbec je nejaký autorský prínos a aký veľký? Ak niekto medzi dve pesničky vloží nejakú medzihru, pár tónov, dá sa to považovať za úpravu alebo sa to nedá považovať za úpravu, a teda už to spadá pod autorskoprávnu ochranu, alebo nie.
Toto je jedna časť problematiky ľudovej hudby a druhá je potom odhaľovanie toho, či teda ide skutočne o autorskoprávne chránený obsah, alebo nie. Za súčasného stavu vznikali problémy v rámci kolektívnej správy práv v tom, že povedzme folklórna skupina nenahlásila to, že ide v obci stavať máj a popri tom si bude spievať. Podľa výkladu kolektívneho správcu práv ide o verejné prezentovanie, teda verejnú kultúrnu udalosť. Tým pádom podľa zákona mala by táto udalosť nahlásená kolektívnemu správcovi práv, ktorý potom na základe svojich vnútorných predpisov určí, či boli, alebo neboli použité autorskoprávne chránené diela.
Dnes som však zistil, že kolektívny správca práv nie je kompetentný určiť, či skutočne ide o autorskoprávne chránené dielo, alebo nejde o takéto dielo. Kolektívny správca práv totižto má svoju nejakú databázu, do ktorej mu zadá nejakým zrejme vyhľadávaním názov predmetnej skladby, a tam mu vybehne, že áno nachádza sa v databáze, tým pádom je autorskoprávne chránená. Ale táto skladba môže mať sto, možno tisíc podôb na Slovensku a v tomto prípade kolektívny správca práv vôbec nemá záujem skúmať o tom alebo tento stav, či naozaj je toto dielo, je to pôvodné alebo už istým spôsobom autorsky upravované. Vyskočí jednoducho v databáze a tým pádom už je autorskoprávne chránené a vôbec nezáleží na tom, že ho interpretuje folklórna skupina, teda pôvodný nositeľ tradície v danej obci, v ktorej sa tieto pesničky tradujú z generácie na generáciu, teda žiadny autor tam nie je.
Ďalšou zaujímavosťou je, že doteraz stavanie májov bol taký nejaký prirodzený proces, a nikdy nedochádzalo k tomu, že by sa ozval kolektívny správca práv, že nejaký organizátor, v tomto prípade obyčajná folklórna skupina, ktorá sa dohodne s obcou, že ide postaviť máj, že by doteraz platila nejaké autorské odmeny za použitie ľudových piesní. Zrazu tu tento problém vyvstal a za minulý rok sa našli určití organizátori, ktorí si nesplnili povinnosť nahlásenia kultúrneho, verejného kultúrneho podujatia na kolektívneho správcu práv. Z toho potom vyplývajú, samozrejme, pri dodržaní, striktnom dodržaní zákona povinnosť pre kolektívneho správcu práv na vydanie bezdôvodného obohatenia na základe použitia autorskoprávne chráneného diela, pričom k tomuto, samozrejme, nedošlo. Tam, samozrejme, ide o celý proces skúmania toho, či naozaj k tomuto stavu došlo, a akým spôsobom.
Tieto veci by sa určitým spôsobom mali napraviť v rámci nového Autorského zákona, a aby naozaj nedochádzalo k popieraniu práv autorov, ktorí naozaj vytvorili, ešte raz opakujem, ktorí vytvorili nejaké hudobné dielo, tak je povinné, teda všetci organizátori dostanú povinnosť, aby nahlasovali, že sa na nejakom verejnom kultúrnom podujatí budú používať určité hudobné diela. Ak však kolektívny správca práv nie je kompetentný na určenie toho, že či dané autorské dielo je, alebo nie je autorskoprávne chránené, ako potom môžeme zabezpečiť, že sa naozaj nebude zbytočne platiť za niečo, čo patrí tomuto národu, tomuto ľudu?
V tomto prípade však musím pochváliť ministerstvo kultúry, pretože na základe určitého vyhrotenia situácie spísaním petície proti zmenám v Autorskom zákone, ku ktorým došlo v medzirezortnom pripomienkovom konaní, upustilo od úpravy, aby organizátori kultúrnych podujatí, na ktorých znie ľudová hudba, boli povinní nahlasovať dvakrát kolektívnemu správcovi práv to, čo sa vlastne na podujatí vôbec bude prezentovať. Ak totižto organizátor potvrdí, že sa budú prezentovať predovšetkým diela autorskoprávne nechránené, za tým by si mal, samozrejme, stáť a už je len na kolektívnom správcovi práv, aby zistil, či skutočne nedošlo k porušeniu autorských práv a nebolo prezentované aj dielo, ktoré je autorskoprávne chránené. V Nemecku je to napríklad tak, že príde inšpektor na dané podujatie s kamerou, s diktafónom, nahrá alebo natočí si časť, ľubovoľnú časť podujatia, kde je prezentovaná hudba, spev, a na základe softvéru dokáže identifikovať, či sa hrala skutočne, či sa hralo skutočne to, čo bolo dodané v rámci organizátora kolektívnemu správcovi práv. Samozrejme, väčšinou sa jedná o modernú hudbu, a nie o tradičnú ľudovú hudbu, ale aj tu by sa dalo v podstate určitým spôsobom zistiť, teda že či sa hralo to, čo organizátor nahlásil. Avšak aj tu je problém, určité typy folklórnych podujatí nedokážu dopredu vôbec identifikovať čo a akým spôsobom sa bude prezentovať.
Mám možno dva príklady, jeden od nás zo Slovenska a jeden zoberiem zo zahraničia. Začnem tým zahraničným, zúčastnili sme sa ešte kedysi dávno s folklórnym súborom Železiar na folklórnom festivale v Szegede Maďarsku. Tam sme boli požiadaní, bol spravený, navrhnutý program, ktorý mal určitú tému. Náš vedúci bol požiadaný o to, aby sme skúsili dať choreografiu, ktorá do tejto témy spadá určitým spôsobom, takže až priamo na festivale, v telocvični sme prezentovali to, čo by sa malo na druhý deň prezentovať. Čiže ani organizátor absolútne netušil, čo ktorý folklórny kolektív bude na tom javisku prezentovať v rámci hudby, spevu a tanca.
Teraz sa vrátim na Slovensko, máme niekoľko festivalov folklórnych, kde sa uskutočňujú súťaže ľudových hudieb. A keďže som niekoľko z nich moderoval, pýtal som sa ľudovej hudby, ktorá akurát išla na javisko, že čo budú hrať. No odpoveď bola taká zaujímavá, že vieš čo, neviem, čo ma prvé napadne. Takže ten dotyčný primáš, samozrejme, mali natrénované veci zo súboru, až na javisku si ujasnil, čo vôbec bude hrať. Ako to potom má ten organizátor nahlásiť vopred?
No a druhá časť týchto folklórnych podujatí sú tzv. tanečné domy alebo ľudové zábavy. Ľudová hudba jedna, druhá, tretia, piata, sólisti, inštrumentalisti, heligonkári sa zídu niekde na pľaci a prebieha voľná zábava. Naozaj nikto, nikto, ani ten muzikant, ani tí speváci, ani tí účastníci, ktorí sú tam, nikto z nich netuší, čo sa spievať bude, čo sa bude hrať, pretože sa to robí spontánnou formou, príde sa pred muziku a rozkáže sa. No a chcel by som vidieť takého organizátora, ktorý by si zvlášť zaplatil alebo zabezpečil človeka, ktorý by sedel počas celého podujatia, možno aj v troch-štyroch rohoch, lebo keď sa spontánne hrá na viacerých miestach, aby sledoval, že čo sa vlastne odohralo, a aby potom toto mohol odovzdať kolektívnemu správcovi práv, že či sa náhodou nepoužilo nejaké autorsky spracované dielo. A toto sú problémy, ktoré, žiaľ, kolektívny správca práv nejak nechce uznať, preto to zabaľuje pod jeden balík, že v prípade, že sa nevie, že či naozaj je alebo nie je autorskoprávne chránené dielo prezentované, takto sa to bude brať, akože to je autorskoprávne chránené. Tým pádom budú folkloristi alebo organizátori folklórneho podujatia cálovať. Teda platiť za to, že sa prezentuje ľudová hudba.
A v tomto je trošku problém, pretože niektorí organizátori už si povedali, viete čo, ja na tom nezarobím nič, pretože to robím zo srdca, narobím sa na tom ako taký... niečo, nedostanem ja svoju autorskú odmenu ani honorár, o tom nesnívať, možno mám nejakú tú zabezpečenú stravu, možno dostanú nejaké smeti tí interpreti, ktorí tam prídu, a ja mám ešte byť v mínuse za to, že musím zaplatiť nejakú hromadnú licenciu? V tomto prípade, keď prišiel návrh zákona autorského do medzirezortného pripomienkového konania, bol folkloristom celkom vyhovujúci. Potom však v medzirezortnom pripomienkovom konaní prišiel kolektívny správca práv, konkrétne SOZA, Slovenský ochranný zväz autorský, s návrhom, aby folkloristi posielali dvakrát to, čo sa bude diať, čiže nahlásenie vopred a nahlásenie potom. Je to naozaj problematika zložitá a nedá sa, nedá sa to, už som vám to pred chvíľkou dokumentoval, že je to nemysliteľné na folklórnom podujatí a aj napriek tomu, že sa dodá playlist, tak SOZA nie je kompetentná na to, aby určila, či skutočne ide o autorsky chránené dielo alebo nechránené dielo.
A môžem to vysvetliť ešte aj iným spôsobom. Ľudová hudba, ktorá 40 rokov alebo vyše 40 rokov zbiera ľudové piesne v určitom regióne, hrá si to podľa svojho, tak ako to počuli od starých muzikantov, tak ako im to zaspievali staré tetky, starí ujkovia, bačovia. Dnes však tieto pesničky hrajú už v niektorých súboroch a povedzme, že sú určitým spôsobom upravené. Táto pieseň sa vyskytne v databáze kolektívneho správcu a na základe toho už je autorskoprávne chránená. Ale táto ľudová hudba, ktorá tú pieseň hrá 40 rokov alebo vyše 40 rokov v tej pôvodnej verzii, vôbec nehrá autorskoprávne chránený obsah, ale kolektívny správca práv povie, že to je chránené dielo, to znamená, že musíte za to zaplatiť. A toto je nonsens. Preto sú to naozaj dve roviny. V prvom rade na hlasovanie a v druhom rade kompetencia na to, že či dokážem posúdiť, že ide o autorskoprávne chránený obsah alebo autorskoprávne nechránený obsah. Toto však zákon akosik nerieši a je to na svojvôli kolektívneho správcu práv.
Keď som hovoril, že do procesu medzirezortného pripomienkového konania vstupovala SOZA, ktorá bola účastníkom prípravy tohto Autorského zákona, avšak to, čo tam chcela zamontovať, jej neprešlo. Koľko tam bolo, pán minister, tých ľudí, ktorí riešili Autorský zákon? Si hovoril, vyše tridsať. V tej základnej skupine 30 ľudí sa nezhodlo na tom, to, čo chcela presadiť SOZA v rámci Autorského zákona. Ona bola súčasťou. Bola v príprave. Tieto veci posunula v medzirezortnom pripomienkovom konaní a naozaj mohlo dôjsť k tomu, že zase sa bude robiť určitá duplicita a nepohodlná pre folkloristov, pretože naozaj je nemysliteľné niektoré veci proste robiť takýmto spôsobom. Vznikla petícia, zdvihla sa vlna odporu, túto petíciu naozaj podpísalo veľmi veľa ľudí a osobností slovenskej etnológie, etnografie, folklóru a tak ďalej a na základe tohto potom po rokovaní na ministerstve kultúry sme teda zistili, že na rokovanie vlády išiel zákon v prijateľnej podobe pre folkloristov. To znamená, že tie state, ktoré by mali byť problematické pre organizátorov folklórnych podujatí, neboli zapracované tak, ako to chcela SOZA.
Ja by som chcel apelovať na pána ministra, lebo dneska som bol teda na rokovaní v SOZE, a SOZA predtým bola na ministerstve, aby sa nenechal uchlácholiť určitými rečami o tom, že je to potrebné a nevyhnutné, lebo dochádza k podvádzaniu v rámci tejto oblasti. Ako som uviedol z nemeckého príkladu, na toto, aby si niekto preveril, či skutočne ide o autorsky nechránené alebo autorsky chránené diela, majú byť inšpektori. SOZA tvrdí, že ich má málo, ale ja sa pýtam, keď je niekto naozaj dlhoročným organizátorom folklórneho podujatia, či on bude podvádzať, alebo bude podvádzať niekto, kto, je nejaká firma niekde v obci a povie, že asi ide hrať ľudovú hudbu. Tak asi sa skôr vyberiem na kontrolu nie na to folklórne podujatie, ktoré má dlhoročnú tradíciu už niekoľko rokov, ale skôr idem sa zamerať na kontrolu práve takýchto. A to by mali mať na to svoje kapacity. Takže tak ako je zákon predložený, je zatiaľ v poriadku. Ja budem čakať a prídem na výbor pre kultúru a médiá, aby som sa dozvedel, či tam náhodou niekto nepríde s nejakým pozmeňovákom, ktorý ma sťažiť proces nahlasovania a nenahlasovania folklórnych podujatí na kolektívneho správcu práv.
Ďakujem pekne.

Širšie úvody majú svoje obete, riziká. Takže skúsim odpovedať k zákonu. Rozumiem, že tebe vadí ten taký metternichovský, zákonnický, ako si to spomínal, spôsob nastavenia. A ja som položil otázku, že teda čo bude krokom B. Príde k racionalizácii a, vnímajúc presne to, že predpokladám, že sa to v dôvodovej správe nebude môcť overiť, lebo to má politické náklady, lebo ak má prísť, tak to, predpokladám, že bude znamenať menej pracovných miest, resp. nejaké prepúšťanie a podobne. A preto sa to pýtam, pretože debata o efektivite a reálnom fungovaní NOC-iek, odkedy som ja poslancom, ešte aj za Radičovej vlády, je otvorená a má to svojich zástancov a svojich kritikov a možnože dostaneme odpoveď.
K druhej časti alebo faktická poznámka pána Mikloška. Prišlo asi k nepochopeniu. Ja som hovoril o tom, že ja sa celkom aj stotožňujem s náhľadom pána ministra, ktorý prezentoval v relácii HVRN ohľadom, prečo, prečo financujeme od ’49. roku platy duchovných, a to je, že cirkvi vykonávajú mnohé bohumilé činnosti. Kdežto zástupca katolíckej cirkvi sa mu snažil vysvetliť to, že nie je to tak. Vy si odplácate, vy ako štát si odplácate to, že ste 40 rokov vy ako štát perzekvovali cirkevných hodnostárov, a tu nastal spor a pre mňa to bol prekvapivý moment, s dokončením dvoch momentov vatikánskych zmlúv nejaké iné fórum.

Ďakujem, pán podpredseda. Vážený pán minister, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte pár slov a poznámok k uvedenému návrhu zákona a možno aj začnem troška širšie o kultúre.
Keďže kultúrne témy sa nám dostávajú čím ďalej viac, častejšie, a nebyť Váhostavu, mimoriadnych schôdzí a podobne, možno by sa stali aj tými top témami v našej spoločnosti. Spomeniem niektoré. Jedna z avizovaných legislatívnych iniciatív ohľadom ochrany hudobných tvorcov alebo hudobníkov, ktorá získala taký názov. Kvóty. Ja som zachytil aj debatu vo verejnoprávnom médiu ohľadom odluky, ktorá takisto v zmysle kompetencií prislúcha ministerstvu kultúry, kde vypadli pre mňa dosť aj zaujímavé veci, aký náhľad má svet, konfesijný svet proti ministerstvu kultúry na platený poplatok, na, ak to poviem ľudovo, platy duchovných, teda že v podstate podľa jedného zástupcu, v tomto prípade katolíckej cirkvi, sa dozvedáme, že si vlastne štát odpláca svoje neblahé pôsobenie v minulosti a že teda ten poplatok nie je treba vnímať ako za záslužnú činnosť cirkvi, čo je náhľad ministerstva, ale za to, že za 40-ročné nedobré pôsobenie alebo pôsobenie ohľadom toho, že štát vyvíjal proti duchovným a cirkvi činnosti, ktoré viedli možno k zatváraniu, tak je jeho povinnosťou sa vyplatiť z tejto, čo je dosť, keď to nazvem, paradigmatický rozdiel pohľadu na to, že prečo sa vlastne platia zo štátneho rozpočtu tieto veci.
Ďalšia z obrovských kultúrnych tém, tuná pán poslanec Kvasnička spomínal činnosť kultúrnu, ktorá cez rôzne spolky, my máme v Trnave spolok DOMKA, organizujúci jeden z mála alebo vôbec najväčší festival katolíckej, kresťanskej hudby, tzv. Lumen, ktorý takisto zapĺňa v posledných dňoch stránky médií, kedy do line-upu alebo toho, akým spôsobom a aký program bude na Lumene, zasiahla najvyššia možná autorita v cirkevnej hierarchii z hľadiska Trnavskej arcidiecézy, a to sám pán arcibiskup Orosch, kedy zakázal jedného z interpretov, resp. jednu zabávačku pustiť na Lumen.
Čiže tých kultúrnych tém je habadej, hovorím, že mohli by sa stať aj možno pilierovými témami, pretože boli prijaté stratégie, a dokonca aj táto schôdza, minimálne v jej začiatku, kedy nás predbehol iba zákon o zbraniach, otvára aj 51. schôdzu s takou malou legislatívnou smršťou ohľadom a teraz pôsobenia alebo nového zákona ohľadom kultúrno-osvetovej činnosti, bude nás čakať debata o Autorskom zákone, o múzeách a galériách. Takže z tohto pohľadu by sa mohlo zdať, že to popoluškovské vymanenie sa z tej popoluškovskej pozície kultúry, by aj mohlo nastať.
Na druhej strane si myslím, ak čítam jednotlivé ustanovenia tohto zákona, tak začnem možno chválou a mne sa úvod v dôvodovej časti veľmi páčil a dokonca tak, že si dovolím z neho zacitovať aspoň časť, pretože sa oprel do histórie a do histórie, kde možno po týchto troch vetách bude jasné, že kde sa vo vymedzení, myslím, že to spomínal aj pán spravodajca, pri ambícii upraviť osvetovú a teraz aj kultúrno-osvetovú činnosť, nachádzame. Čiže dôvodová správa uvádza, že existujúci osvetový systém sa do súčasnej podoby formoval takmer dvesto rokov, spomínali to obaja alebo všetci traja predrečníci. Z právneho hľadiska bola osvetová činnosť po prvýkrát upravená v roku 1919, keď sa vytvoril tzv. československý model charakterizovaný syntézou alebo nejakým takým unikátom štátnej a spolkovej, v súčasnej terminológii by to bolo asi mimovládnej alebo treťosektorovej osvetovej činnosti.
Krátko po vzniku Československej republiky, v tom 1919. roku bol prijatý zákon o organizácii ľudových kurzov občianskej výchovy. Účinnosť tohto zákona pretrvala aj v rokoch Slovenskej republiky, čiže sme sa preklopili z medzivojnovej republiky do Slovenského štátu - a teraz a toto je to podstatné, prečo to citujem : "Po roku ’45 ho nahradil dekrét prezidenta z 26. októbra o štátnej osvetovej starostlivosti, ktorý vcelku presne konštituoval organizačný systém osvety a jeho riadiaci mechanizmus. V okresoch a obciach sa vytvorili osvetové rady pričlenené k národným výborom ako výkonné orgány štátnej osvetovej starostlivosti, pričom kultúrni referenti národných výborov boli súčasne predsedami osvetových rád. Osvetové rady vznikli aj na ústrednej úrovni pri ministerstve školstva a osvety v Prahe a pri predsedníctve a pri povereníctve" - čiže tej obdoby slovenskej časti ústrednej štátnej správy - "školstva a osvety v Bratislave. V osvetovej činnosti sa v tomto období postupne začali presadzovať ideologické záujmy režimu a jeho kultúrnej politiky." Toľko citát.
Čiže z hľadiska histórie, po ten ’45. rok sa štát sa snažil vysporiadať s tým, že mali sme tu nejakú tradíciu 19. storočia, prišla prvá republika, Slovák štát sa toho ujal po svojom, v ’45. bola ambícia zjednotiť a potom sme tu mali, a to už v dôvodovej správe podľa mňa teda je tu napísané, že spolková váha osvety sa postupne prestala rozvíjať a v ’48. ako keby zanikla, lenže ja si to nemyslím, a tuná aj viacerí poslanci hovoria, pretože si myslím, že po ’48. získala ten zamýšľaný ideologický rozmer omnoho viacej. Môžme - a chcem sa tomu venovať - len chvíľku hovoriť o tom, že režim sa toho ujal po ’48. tak ako potreboval, a možnú propagandu, ktorú potreboval, vedel šíriť aj týmito kanálmi, a tým pádom osvetová činnosť, tak ako mnohé iné činnosti v režime ’48 - ’89, bola zneužívaná aj na propagandistické účely režimu a vychovávanie a osvetovej činnosti k režimu, ktorý tu bol vtedy.
Z hľadiska tohto historického pohľadu snaha z roku 2001, myslím, že to bol zákon č. 61/2000 Z. z. o osvetovej činnosti, prichádzala možno s reformným úsilím, a preto mňa teraz zaujíma a vyčlením ten § 6, ktorý, ktorý je spomínaný, a to je, že meníme ako keby osvetové pôsobenie s tým, že na krajskej alebo VÚC-karskej úrovni zostáva možnosť, ale aj povinnosť zriaďovať osvetové centrá, na obciach zostáva možnosť zriadenia a s prepojením na ustanovenia ohľadom vedenia evidencií, mne vyvstáva jedna otázka. Evidencie, ak som to dobre zaznamenal, a chceme si naliať čisté víno, znamená, že naozaj aj ministerstvo aj s dotknutými orgánmi ako VÚC-ka, osmička, regionálne, regionálne KOCI, NOC-ka, Slovenská ústredná hvezdáreň sa zhodli na tom, že štatistické údaje, resp. to, akým spôsobom táto rozbujnelá organizácia alebo organizácia tejto osvetovej činnosti na Slovensku pôsobí, nie je dostatočne mapovaná, a preto je jedna z priorít, ktorá teraz chýba, určenie tzv. metodiky evidencií, čiže akým spôsobom kultúrno-osvetová činnosť je na Slovensku vykonávaná, a zároveň sa teda zákonom určuje spôsob a rozsah zberu dát.
Dáta, ktoré sa budú zbierať, potom sa, predpokladám, že následne budú vyhodnocovať, a ja by som teda si dovolil predpokladať účel tohto zákona, že po zozbieraní týchto dát bude nasledovať aj krok B a z môjho pohľadu príde k racionalizácii. Zatiaľ som sa teda nedočítal, či je toto zmyslom zákona, lebo nemyslím si, že budeme zbierať dáta len pre zber dát, ale predpokladám, že príde k nejakému, k nejakému zásadnému kroku, nazvime ho racionalizácii, nazvime ho tak, že ak príde k odstraňovaniu duplicít alebo bude podľa mňa po vyzbieraní týchto dát a určení metodiky, ktoré tie dáta sú relevantné, pristúpi sa ku kroku B, a ten krok B ja vidím v tom, že sa nejakým spôsobom zmení organizácia NOC-iek, možno, a to už sme tu raz mali, hvezdární, planetárií, ktoré, dokonca tam má ešte jeden z hľadiska historického, myslím, že nejaký tatranský spolok ako keby nejakú výnimku a podobne alebo je teda organizovaný v tomto. Čiže ostane to z môjho pohľadu v rovine otázok. Je to tak, pán minister?
Ak sa nazbierajú dáta o tom, že akým spôsobom vlastne kultúrno-osvetová činnosť na Slovensku s celoštátnou, regionálnou a miestnou pôsobnosťou funguje, tak sa pristúpi k tomu, že z mnohých pohľadov hodnotená tzv. rozbujnelá, rozbujnelý aparát týchto činností bude nejakým spôsobom racionalizovaný, alebo má zber týchto údajov slúžiť k inému účelu. A ja by som chcel teda vedieť okrem toho, že to, čo sa spomínalo v dôvodovke, v dôvodovej správe, že ide o ambíciu zachovania tohto elementu v slovenskej spoločnosti.
Druhú otázku, ktorú mám, v dôvodovej správe aj vo väčšine ustanovení sa odvolávame na..., alebo odvoláva ministerstvo na tri medzinárodné dokumenty, tzv. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych, kultúrnych právach, Dohovore o ochrane kultúrnej diverzity, myslím si, že je to o rozmanitosti kultúrnych prejavov, Dohovore o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva. Chcel by som teraz vedieť, že okrem metodického určenia, ako zberať dáta o tom, čo vlastne robíte, ako ja vidím tú metodiku, budú aj metodické usmernenia k tomu, že ako si predstavuje štát túto bývalú spolkovú alebo treťosektorovú a dnes už viac-menej inštitucionalizovanú podobu v ochrane nehmotného dedičstva, v ochrane kultúrnej diverzity, a čo mňa teda najviac zaujíma, že akým spôsobom naplníme pakt hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv pri tejto, tejto činnosti, mne to odtiaľ akosi vypadlo.
Chcel by som ešte poslednú poznámku povedať k tomu, aby sa toto nevnímalo možno ako lex. Prečo v rámci tej spolkovej činnosti sa naše, zostáva ako keby ten relikt hvezdární a planetárií priamo v osvetovej činnosti, a či nebolo aj ministerstvo alebo ambícia ministerstva tieto podľa mňa kultúrno-vedecko-vzdelávacie centrá zaradiť do iného pôsobenia, ako je priamo osvetová, resp. aj z druhej strany, či neexistuje ambícia potom, naopak, dať k hvezdárňam aj nejaké iné vzdelávacie inštitúcie a nebetónovať status quo, ktoré máme, lebo podľa mňa ten zákon v mnohých ohľadoch to status quo betónuje, a nie v tých oblastiach, ktoré by boli žiaduce. A teda či by nestálo za to, že ak je legislatívna ambícia urobiť podľa mňa poriadok v týchto veciach, vyčleniť alebo pridružiť k tým hvezdárňam a planetáriám aj iné, ale urobiť nejakú sólo, aby sme v osvete a vzdelávaní nemali vyčlenené, potom to tu až tak humorne je interpretované, že nám tam zostávajú inštitúcie, ktorými sa pozeráme na hviezdy, myslím, že to spomínal pán poslanec Kvasnička, pretože mi to potom pripadá pri všetkej snahe, ak sa chcem objektívne na ten návrh zákona pozerať, ako nesystémový krok, i keď nechcel som použiť tento termín, lebo on má výrazný významový nános, a snažím sa nájsť, prečo zrovna tieto inštitúcie tohto typu zostávajú v kultúrno-osvetovej činnosti ako inštitúcie, ktoré pri podobnosti s múzeami a galériami by si možno zaslúžili ich vnímať v organizačnej štruktúre múzeí, galérií a hvezdární miesto toho, že zostávajú ako relikt možno z histórie v osvetovej činnosti.
Toľko tri poznámky k prvému čítaniu. Je ambícia z hľadiska novelizačnej alebo tvorby nového zákona v tejto oblasti podporiť myšlienku pri zodpovedaní týchto troch otázok, chceme, chcem zvážiť vlastne podporu minimálne tej filozofie toho, že od toho 2000. roku aj z hľadiska historického, aj z hľadiska toho, že je treba urobiť poriadok, podporiť tento návrh zákona.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Inštitúcia pre to, aby inštitúciou len bola a v podstate nenapĺňala svoju činnosť, je zbytočnosťou. Pokiaľ viem, na miestnej úrovni každá obec má vytvorenú alebo teda podstatná väčšina obcí má vytvorenú svoju kultúrnu komisiu. A tá určuje, ako sa bude kultúra v obci rozvíjať a akým spôsobom, ale hlavne má aj nástroj priamej podpory tejto kultúry, čo osvetové zariadenie nemá.
Čiže osvetové zariadenie môže byť naozaj len podporným, ale tým pádom nemusí byť na miestnej úrovni, pretože je zbytočným. Lebo naozaj sama obec, ktorá má kultúrnu komisiu zloženú z ľudí, ktorí, niektorí možno aj rozumejú tej kultúre viac, niektorí menej, ale rozhodujú o tom, ako sa kultúra v obci bude rozvíjať aj v nadväznosti povedzme na rozvoj cestovného ruchu, na rozvoj športu, voľnočasových aktivít a tak ďalej. Ale ako hovorím, má okamžitý nástroj finančnej podpory, a tá vie zabezpečiť naozaj aj ten rozvoj, čo v tomto prípade u osvetového zariadenia nevidím, pretože osvetové centrum alebo - či už veľké, alebo malé - osvetové stredisko nedokáže priamou finančnou podporou zabezpečiť rozvoj. Ono môže byť naozaj len takým edukatívnym poradným orgánom, ale na miestnej úrovni potom nemá veľký význam.
Preto som sa pýtal a moja otázka smerovala aj k tomu, že ako zákon musí vytvoriť určitý rámec na to, aby sa zabezpečilo v rámci rozvoja aj financovanie, takže ten zákon nie je len o tom, že ideme ho novelizovať, lebo od roku 2001 nebol novelizovaný. Áno, to je pravda, medzitým sa zmenili kompetencie, ale treba tu vyriešiť aj otázku, naozaj aj toho financovania, ak sa má zabezpečovať rozvoj, a nielen v oblasti zabezpečenia súťaží, ale aj povedzme podujatí a samotnej činnosti záujmovej a umeleckej.

Ďakujem pekne za slovo. Kolegyne, kolegovia, vážení občania, je dobré, že sa po dlhšom čase novelizuje zákon o osvetovej činnosti. V podstate to bol druhý zákon, ktorý som si tak nejak začal hlbšie študovať, keď som nastúpil do Národnej rady, a začal som teda prehodnocovať časti alebo teda veci, ktoré by bolo za hodno zmeniť, aby osvetová činnosť fungovala trochu lepšie.
Ono niektoré tie state nie sú zlé ani za súčasného systému alebo stavu, ale, samozrejme, treba aj určitý progres, pretože niektoré veci sú už trošku zastarané a aj na nové technológie, ktoré prišli, tak aj na to to treba prispôsobiť, ale osveta, osvetová činnosť je v podstate práca s ľuďmi a pre ľudí a o ľuďoch. To, že niečo je o ľuďoch, vždycky závisí od samotných ľudí, ktorí sa zapájajú do tejto činnosti. Aj tí, ktorí robia tú záujmovú, umeleckú alebo záujmovú akúkoľvek činnosť, ktorú vyvíjajú v prospech národa, no a potom sú tu tie podporné orgány alebo organizácie, ako sú osvetové zariadenia, ktoré by mali určitým spôsobom byť nápomocné v tom, aby činnosť kolektívov, ktoré sa rozhodli venovať záujmovej činnosti a v mnohom, v mnohom, teda hlavne umeleckej činnosti, aby určitým spôsobom napredovali. No a napredovať môže ten, kto má určité zručnosti a vedomosti. A hlavne vedomosti sú tie, ktoré by mali byť veľmi nápomocné práve v tom, aby sa tá ich činnosť uberala povedzme tým potrebným smerom.
Človek keď je, má určitý svoj entuziazmus, nie je problém dohodnúť sa s partiou, ideme robiť toto, ideme robiť hento a robia to na základe im poznaného aj napriek tomu, teda že nemajú odbornú fundovanosť v danej oblasti, ale chcú. Možno si niekde niečo prečítali, niečo naštudovali a toto ich smerovanie nemusí byť v každom prípade dobré, pretože sa môže uberať možno niekde trošku inde, ako, ako by bolo požadované, a odkláňajú sa povedzme od toho pôvodného smeru, ktorý chceli rozvíjať, prezentovať, ukazovať na verejnosti. A práve preto sú tu osvetové zariadenia, ktoré v určitých oblastiach majú tých ľudí trošku tak nasmerovať, že skúste sa, alebo naštudovať si toto, preštudovať si hento, skúste sa pozrieť na iné kolektívy, odporúčam vám tieto, tieto, tieto, tieto. A takýmto spôsobom skúste potom pracovať. Samozrejme, keď sú pracovníci osvetových zariadení takí, ktorí toto dokážu, a majú aj oni dané vedomosti, tak je to všetko v poriadku. Horšie je, keď takíto pracovníci tam chýbajú, a tí tiež potom nie sú určitým spôsobom vedení alebo chýba im taká tá nejaká centrálna usmerňovacia časť, ktorá by im povedala, že no vy to síce myslíte dobre, ale tuto to takto nefunguje, resp. nefunguje to na celom Slovensku tak, ako si to predstavujete vy.
Čiže všetko je to o ľuďoch a naozaj záleží od tých ľudí, ktorí sú nasadení do týchto organizácií a ktorí potom majú viesť odborne alebo riadiť práve činnosť týchto záujmových útvarov. A v niektorých prípadoch sa stáva to, že práve ľudia, ktorí aj sú odborne fundovaní, aj majú určitý entuziazmus, majú aj odborné vedomosti, aj by chceli rozvíjať aj poradenstvo, aj všetko možné okolo toho, ale sú akosi istým spôsobom eliminovaní, lebo nie sú niekomu po chuti. Áno, dochádza v niektorých zariadeniach aj ku takejto, nazvem to, podvratnej činnosti. A to potom nevedie k pozitívnym výsledkom, ale k stagnácii.
Keď som si čítal návrh tohto zákona, v úvodných statiach, tuším v bode 2 sa píše, že sa má zabezpečovať ochrana a rozvoj. A v ďalšom bode je na prvom mieste napísaný rozvoj. No rozvoj sa môže docieliť jedine tým, keď je nielen určitá vzdelanostná podpora, ale najmä finančná podpora, a toto by som mal trebárs otázku na pána ministra, že keď chceme zabezpečiť rozvoj, k tomu je nevyhnutné naozaj materiálno-technické zabezpečenie určitých vecí, aby sa niečo mohlo rozvíjať. Pretože ak je človek študovaný, vzdelaný, fundovaný, má záujem, má entuziazmus, ale na druhej strane musí sa venovať niečomu podstatnému, čo mu prináša živobytie, nemôže sa venovať tejto činnosti povedzme naplno tak, ako by sa chcel venovať, lebo si potrebuje zabezpečiť v prvom rade živobytie, takže to je v prvom rade podpora takýchto ľudí, ktorí chcú, a tá zatiaľ nie je systémová. Preto sa opýtam, teda že čím chceme zabezpečiť podporu takýmto ľuďom, a potom aby naozaj bol rozvoj, pretože ja mám, zoberme si ochotníkov, divadelníkov. Majú schopného režiséra, vyštudovaného, žije v obci dlhé roky, pozná prostredie, naštuduje hru, zoženie si ochotníkov, naštuduje teda s nimi nejakú divadelnú hru, jednu, druhú, tretiu alebo povedzme najprv jednu, ale aby sa rozvíjal, potrebuje na to kostýmy, určité kulisy a to sa nedá vždy všetko robiť na kolene a za pánboh zaplať. Že ako je týmto spôsobom poňatý rozvoj, pretože k tomu rozvoju, aby sa niečo naozaj rozvíjalo, aby sme napredovali, my potrebujeme financie. Že ako je v rámci osvetovej činnosti, keď je tam zadefinovaný priamo v osvetovej činnosti, že rozvoj, že ako sa ten rozvoj napĺňa v rámci tohto zákona, prípadne v rámci iných zákonov, lebo vieme, že grantový systém povedzme ministerstva kultúry, ktorý je, dáva, ale nie každému. Niekto áno, niekto dostane, niekto nie, určuje to nejaká komisia, ale nie je to vždy objektívne, podľa toho, aj ako sú ohlasy verejnosti, aj odbornej verejnosti v jednotlivých oblastiach. Takže tuná, by som povedal, že chýba systémové opatrenie na to, aby sa napĺňala vôbec tá téza toho rozvoja osvetovej činnosti.
V každom prípade určite budeme ešte dozerať na to, ak prídu prípadné pozmeňovacie návrhy, a niektoré návrhy, ktoré predniesli aj kolegovia, akým spôsobom budú zapracované, a možno prídeme aj ešte my s niektorými návrhmi, ale ako hovorím, všetko je o ľuďoch, a keď ľudia chcú, všetko sa dá. A netreba im vymedzovať rámce, že toto môžeš, toto nemôžeš. Osobne mám takú skúsenosť, že aj v rámci vzdelávania Národnej osvetové centrum malo akreditované vzdelávanie v oblasti tanečnej pedagogiky, a kurz, ktorý bol akreditovaný ministerstvom školstva, čo teda je v súlade, že v kooperácii, tak trval dva roky, určili to špičkové dámy, ktoré dneska radia ministerstvu školstva v určitých veciach, a zaujímavé, že po čase sa certifikát, ktorý sme dostali ako taneční pedagógovia, stal nefunkčným. Akreditované vzdelávanie zrazu bolo nedostatočné. A robilo to problém potom, samozrejme, v pedagogickej spôsobilosti na základných umeleckých školách.
Takže aby v budúcnosti k takýmto veciam nedochádzalo, že keď Národné osvetové centrum má akreditované vzdelávanie v určitej oblasti, aby sa nemohlo stať, že toto sa zrazu stane nefunkčným, pretože tomu chýba, ja neviem, možno dva mesiace navyše, alebo možno si mal niekto pozrieť, že to učivo bolo zhutnené a že sa tam naozaj nabralo presne to, čo sa nabrať malo, však to učili koniec koncov tie dámy, ktoré to potom určovali, aby naozaj v budúcnosti nedochádzalo k takýmto veciam.
Ďakujem.