Videokanál klubu

Ďakujem za faktické poznámky. Možno by som upresnil to vyjadrenie o tej zodpovednosti, že rozumiem a súhlasím s tým. Nemyslel som primárne vinu, to znamená, že Slovensko nesie vinu, alebo my osobne nesieme vinu. Sme súčasťou západnej civilizácie a sme súčasťou momentálne aj štruktúr západnej civilizácie, ako je Európska únia alebo NATO, preto sme aj nejakým spôsobom spojení a nesieme časť zodpovednosti.
Možno taký príklad. Ak budem vidieť človeka, ktorý či už z vlastnej viny, alebo z viny niekoho iného na ulici je zanedbaný, je bez domova, tak budem cítiť zodpovednosť mu pomôcť, nebudem cítiť vinu, že som to ja spôsobil, ale cítiť zodpovednosť mu pomôcť.
Takže v tejto pozícii, áno, treba aj historicky správne posúdiť tie veci, ale zároveň primárne pomôcť tým, ktorí tú pomoc naozaj potrebujú.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja tiež by som zareagoval na teba, pán kolega, v tom kontexte ako pán Blaha momentálne hovoril, že viac-menej my riešime už iba dôsledky. Ale je príčina, kde to vlastne bolo. A preto som rád, že v našom vyhlásení, ktoré máme teraz ako návrh tohto vyhlásenia, v bode I vyzývame "inštitúcie Európskej únie na komplexné, systémové a udržateľné riešenie" a medzi tým je "vrátane odstraňovania chudoby". Vrátane odstraňovania chudoby, to znamená, aby sa tam v plnom kontexte uvedomili, že kto tú chudobu vlastne spôsobil. Koľko stáročí žili na týchto, by som povedal, okupácii kontinentov celých a teraz nehovoríme o Indii a o ďalších, ktoré okupovali, a prakticky celé generácie z toho žili. Slováci, som veľmi rád, že pri tom sme neboli a neboli sme ani, sme krajinou, ktorá nevyvolala vojnu. My sme nešli do nejakých útokov výbojných a som hrdý na to, že v takomto národe žijem.
Spomínal si, že, áno, že každý by mal chcieť dobro tomu druhému. Tí, čo sú veriaci, a to je jedno, či sú to moslimovia, alebo kresťania, alebo iní, že kto vie robiť dobre, a nerobí, hriech má. A myslím si, že každý človek má to dobro v sebe, len niekedy je prehlušené tým mamonárskym spôsobom žitia, bytia a pozemských statkov. Takže myslím si, že to je jedno, v akých sa budeme vierach pohybovať, toto by malo byť na každého ten správny meter, že ak vieš robiť dobro, a nerobíš, máš hriech.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán spravodajca a predkladateľ, kolegovia, kolegyne, že ja by som najprv začal s tým, že táto téma je veľmi silná a veľmi vážna. Aj samotné vyhlásenie začína veľmi správne vyjadrením hlbokého znepokojenia a ľútosti nad tragickou situáciou migrantov špeciálne v oblasti Stredozemného mora. A naozaj nie je to nejaká štatistika, nie sú to nejaké správy, sú to konkrétni ľudia, muži, ženy, deti, ktorí, bohužiaľ, veľmi trpia, mnohí z nich tragicky zahynú. V dejinách sme sa veľakrát stali svedkami, že pri situáciách, keď išlo o tisíce ľudí, tak sa začalo na to pozerať ako na štatistiku. My v žiadnom prípade nemôžme mať takýto postoj. Treba vidieť konkrétnych ľudí, konkrétne mená a konkrétne osoby, ktoré sú z iných krajín možno pre nás vzdialené, do ktorých sa bežne nedostaneme, ale sú to ľudia, s ktorými spolu žijeme na tejto planéte a ktorí sú rovnako ľudské bytosti, ktoré túžia po tom, aby mohli žiť pokojný, dôstojný život.
Prečo táto situácia vzniká? Okrem toho, že takéto veci sa veľmi často opakujú v dejinách z rôznych dôvodov, tak ja si myslím, že jedna z vecí je aj to, že niekedy nám ozaj ako Európa, a teraz nemyslím len Európsku úniu a nemyslím len politicky, vystupujeme s určitou slabosťou. Určite nepokladám za slabosť súcit alebo nejakú otvorenosť. Toto nie je slabosť. To je prejav oprávneného milosrdenstva k ľuďom. Ale naozaj len takí povedzme silní hráči, ktorí majú jasné, čo chcú a čo nechcú, vedia potom aj účinne pomôcť. Takže ja by som chcel sa v úvode sústrediť na to, že čo vlastne chceme a čo nechceme, aby sme si to jasne povedali. Sme Národná rada Slovenskej republiky, Slovensko je suverénny štát a my chceme prispieť k tomu týmto vyjadrením.
Čo chceme? Ako prvé by som chcel zdôrazniť, že chceme pomôcť utečencom. Tu treba však povedať, možno nie pre nás, ktorí sme tu v tejto sále, ale pre tých, ktorí sledujú, ktorí reagujú veľmi často emocionálne na túto situáciu, že sa možno aj trochu tak nešťastne akoby zliali dva prúdy, dva základné prúdy, ktoré tak niekedy nerozlišujeme. Sú ľudia, ktorí by radi zostali vo svojej krajine, žili tam spokojne, ale ich alternatívou v tej krajine je buď smrť, alebo veľmi zlá aj ekonomická, aj sociálna situácia. Preto sú nedobrovoľní utečenci, ktorí si vlastne chránia život pred prenasledovaním alebo smrťou. To sú utečenci, ktorým určite nielenže chceme, ale myslím, že sme jednoznačne aj povinní pomôcť. Potom sú ďalší emigranti, ktorí majú rôzne dôvody, a teraz ja ich nejdem posudzovať, ale ktorí sa z istých dôvodov rozhodli, že svoju krajinu opustia, aj keď to nie je úplne nevyhnutné, a majú záujem nejakým spôsobom prísť do Európy. Pričom niektorí z nich to robia takým štandardným postupom a niektorí to robia ilegálne. Takisto ešte treba povedať, že v tejto veci, a dostanem sa k tomu, je zapletený veľký obchod s týmito utečencami, kde na jednom utečencovi prevádzači bežne zarobia 3 000 až 5 000 dolárov alebo eur. A je to niečo, čo je porovnateľné a možno aj presahujúce obchod so zbraňami alebo drogami. Takže my chceme pomôcť utečencom, ľuďom, ktorým hrozí smrť, ktorí prišli o pokojný a dôstojný život, a to pokladáme za našu morálnu povinnosť.
Druhá vec, ktorú chceme, je, chceme chrániť občanov Slovenskej republiky. Viackrát to povedal aj minister vnútra. Sme povinní zabezpečiť tu poriadok. Treba povedať, že ten poriadok a bezpečnosť treba zabezpečovať obidvoma smermi. To znamená pred nejakými vonkajšími hrozbami, ale takisto aj pred tými vnútornými, ak tu má byť nejaké násilie a nejaká nenávisť.
A po tretie, čo chceme, chceme sa správať ako plnoprávni a zodpovední členovia Európskej únie. To znamená, nemôžme sa tváriť, že to nie je naša vec, to je niekde v Stredozemnom mori, ku ktorému možno väčšina z nás nepôjde alebo nebola tam. Sme Európska únia, sme súčasťou schengenského priestoru, a tak ako to bolo už veľakrát spomenuté, ale pokladám to za dôležité zdôrazniť, to sú aj naše hranice, tak ako keď chránime hranicu slovensko-ukrajinskú, tak to nie je len hranica slovensko-ukrajinská, ale hranica celej Európskej únie a celého schengenského priestoru. Takisto to platí pri tej južnej hranici.
Takže ešte raz opakujem, čo chceme. Chceme pomôcť skutočným utečencom, chceme zachovať bezpečnosť a poriadok na Slovensku a zároveň správať sa ako zodpovední členovia Európskej únie.
Čo nechceme, a preto sa teda aj pridávame k tomuto vyhláseniu. Pokladáme kvóty za byrokratické riešenie, ktoré naozaj túto vec vidí skôr tak štatisticky. Preto ich odmietame ako nejaký úradnícky pokus vyriešiť to nejakými číslami. Všeobecne ja osobne, keď poviem teraz za seba, keď počujem slovo kvóty, tak sa mi to zdá, že tam nie je úplne všetko okej, či už sa to týka nejakých iných oblastí alebo tejto. Podľa nás je to len byrokratické kvázi riešenie. Zároveň nechceme nejaký úplne dokorán otvorený a nekontrolovaný vstup na územie Európskej únie. Hranice majú svoj význam, preto sú postavené a preto nie každý z akéhokoľvek dôvodu alebo akýmkoľvek spôsobom ich môže prekračovať. Sú tu zákony. Preto sme za dodržiavanie hraníc a zákonov. A potrebujeme kontrolovať to, čo vchádza a čo vychádza.
V knihe Príslovia je napísaná taká veta, že "muž, ktorý sa neovláda, je ako mesto so strhnutými hradbami". Čo v tej dobe znamenalo, že môže niekto nekontrolovateľne vstupovať aj vystupovať. Tak toto nechceme.
A takisto, čo nechceme, čo chcem zdôrazniť, nechceme násilie a nechceme nenávisť. A opakujeme, či je to spôsobené nejakou vonkajšou hrozbou alebo vnútornou, keď aj tu na Slovensku sú ľudia, či už sa to týka nejakých zhromaždení, alebo akýchkoľvek prejavov kdekoľvek, ktorí vyjadrujú nenávisť k druhému človeku, nehovorím o nesúhlase, o kritike, ale o nenávisti, a ktorí sú ochotní kvôli tomu rozdielnemu názoru alebo ani nie názoru, len odlišnosti použiť násilie a hrubosť. Toto je také zadefinovanie, čo chceme a čo nechceme.
A to, čo teda navrhujeme, aby sme boli nejakí konkrétni.
Takže prvá vec, jasne rozlišovať medzi utečencami a imigrantmi z iných dôvodov. Na to treba komunikovať aj s verejnosťou, pretože aj toto podnecuje určité napätie aj práve tie výbuchy emócií, pretože ľudia nerozlišujú, majú nejaký neurčitý pocit ohrozenia Slovenska, ktorý pochopiteľne odmietajú, ale zároveň hádžu všetkých do jedného vreca. Takže treba jasne rozlišovať a treba to jasne komunikovať zo všetkých úrovní, či už vládnej, Národnej rady, alebo ďalších inštitúcií.
Ďalšia vec, kde chceme naozaj zamerať svoju pomoc, je pomoc v tých krajinách, o ktoré ide. A bolo to tu už povedané. Ja som presvedčený, že Západ, a do toho rátam nielen Európu, ale napríklad aj Spojené štáty americké nesú zodpovednosť za destabilizáciu a mnohé situácie, ktoré nastali. Možno nie vždy zo zlého úmyslu, ale, bohužiaľ, ak sme nejakým spôsobom takéto niečo spôsobili, sme povinní to riešiť, či už politicky, alebo potom nejakou humanitárnou, sociálnou pomoc. Tiež nebudem opakovať, už to tu bolo spomenuté.
Môžem povedať len vlastný príklad. Ja osobne alebo naša rodina sa snažíme podporovať niekoľko detí v Afrike práve preto, aby neboli zanedbané, aby mohli byť vzdelané. Je to podľa nás dôležité pomôcť tým ľuďom, aby mohli vo svojej krajine, vo svojej rodnej krajine žiť slušným, dôstojným, pokojným životom. Samozrejme, tie nástroje sú rozličné.
Ďalšia vec, čo navrhujeme, naozaj ochrana hranice, teda tej našej spoločnej, ktorá je na juhu v Stredozemnom mori, prispieť tak, aby bola efektívna, aby bolo konkrétna. Myslím si, a bol som ako člen výboru pre obranu a bezpečnosť na našej východnej hranici, slovenskej východnej hranici, to znamená Slovensko - Ukrajina, kde som videl veľmi dobrú prácu pohraničníkov, alebo teda polície, ktorá tam bola. A preto si myslím, že keď to dokážeme my, aj keď, samozrejme, v inom teréne, v iných podmienkach, tak je dobré, aby sme urobili všetko pre to, aby táto hranica bola poctivo ochránená.
Ďalšia vec, ktorá je veľmi, veľmi dôležitá, je boj proti prevádzačom. Ako som hovoril, je to veľký biznis. Biznis s ľuďmi, pre ktorých sú to len čísla, a mám pocit, že stále tu nebolo urobené dosť.
Takisto súhlasíme s prísnou azylovou politikou v prípade, že sa porušujú zákony, je potrebná vo vyhlásení spomínaná readmisia , návrat.
A na záver by som chcel povedať, že na to, aby Európa bola silná, a teda mohla predchádzať problémom, riešiť ich a naozaj účinne pomáhať ľuďom a byť prínosná aj v celosvetovom meradle, tak je potrebné vypracovať spoločnú a dlhodobú stratégiu prístupu Európskej únie k migrantom na základe toho, že sa dohodneme, nie na základe nejakých kvót iba, na základe dobrovoľnosti. Keď som teraz počúval toto slovo, ktoré sa viackrát opakovalo v rozprave, tak mi to tak utkvelo, že je to dobrovoľne. To znamená, že môžme konať dobrovoľne, nie prinútené. Ono sa vlastne k dobru ani prinútiť nedá. Takže je to aj taká výzva, aby sme to dobro chceli konať, aby sme ho konali bez prinútenia.
A možno praktická poznámka na záver. Ak to nevyriešime, tak taký dobrý výdobytok, ktorý sa mnohým z nás páči, teda mne osobne určite, a to je ten voľný pohyb osôb v schengenskom priestore, sa môže zakrátko stať utópiou, čo by nám bolo asi veľmi ľúto.
Takže za poslanecký klub OĽaNO vyhlásenie podporujeme a budeme radi, ak sa vláda ním bude riadiť pri vyjednávaniach.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Bugár povedal také slová, "my nie sme rovnakí", od tohto sa chcem odraziť. Veľmi si to vážim, že to povedal. A chcem to povedať nielen o nás, ale aj o utečencoch. To nie je hrča plastelíny, to sú predovšetkým ľudské bytosti. Samozrejme, že sa musíme pripraviť na riziká a brániť sa pred nimi, ale po sobote práve sa mi nedá nepovedať, že ešte viac a lepšie sa musíme pripraviť na našu vlastnú slovenskú nenávisť a na násilie, ktoré my sami vieme produkovať.
A chcela by som vám povedať slová, ktoré napísal človek, ktorý, si myslím, je autoritou pre asi všetkých, ktorí sme tu. Anton Srholec napísal v posledných dňoch tieto slová: "Náš postoj k migrantom, téma, o ktorej sa veľa diskutuje. My, čo žijeme po celé desaťročia v relatívnom pokoji a blahobyte, ani si nevieme predstaviť, koľko je vo svete teroru, hladu a násilia. Tisíce ľudí umierajú vo vodách, tisíce rodín sú na cestách s celým majetkom, ktorý majú v uzlíku. Státisíce prichádzajú do Európy ako do zasľúbenej zeme. Je to môj názor, vy môžete mať opačný, ale ja si myslím, že by sme mali byť otvorenejší, ústretoví. Je to splnenie aj biblického: "Bol som cudzinec, hladný a smädný, a poslúžili ste mi." Aj splatenie nášho dlhu voči svetu. Státisíce Slovákov odchádzali do sveta, boli prijatí, prežili a žijú. Matka Tereza povedala, že problémy nemáme s chudobnými, problémy máme s bohatými. Mnohé protiargumenty poznám aj ja, ale ja mám s nimi naviac aj mnohé dobré dlhoročné skúsenosti. Všetko sa nedá zaplatiť len peniazmi."
Ďakujem.

Ja som myslel, že ide pán Lipšic, ďakujem za slovo, prepáčte.
Áno, aby sme si dávali pozor na emócie, pán premiér to tuná aj spomenul a tie emócie veľakrát naozaj smerujú k extrémizmu. Ale ono je to tak, počúvame možno dvaja, alebo skupina ľudí nerovnako počujeme, hľadíme na vec viacerí a nie rovnako vidíme. Ja keď som dával pozor, ja si tu dovolím povedať, ako som to ja porozumel, však pán premiér ma môže opraviť, ale zakázať niektoré typy zhromaždení, ja mám takúto poznámku a mám a bol to aj dôvetok, ktoré súvisia s extrémizmom, nacionalizmom, fašizmom. A vytĺkať politický kapitál tuná pri tomto type extrémizmu, ja s tým nesúhlasím. A ak by bol takýto návrh zákona v parlamente, ja spokojne v súlade so svojím svedomím zahlasujem za takýto zákon, ktorý obmedzí niektoré typy zhromaždení. A to sú tieto typy zhromaždení. Ja som to pochopil tak.
Ďalšiu vec, ktorú ako oceňujem. Ja si myslím, že aj tá spoločná diskusia v rámci V4, ktorá je tu nainiciovaná, je veľmi dobrou vecou a postaviť sa aj možno tej Rade Európy, takpovediac možno dať tú nohu alebo topánku do dverí a pomôcť tým imigrantom, určite áno. Ale tie kvóty, ktoré sa tuná zavádza a povinnosť ako tých kvót, neviem si to reálne predstaviť. Lebo ak sa aj ocitnú nejakí utečenci tuná a to prerozdeľovanie samotných tých ľudí. Ak budú mať nasmerované tí ľudia možno na Slovensko alebo do Česka, alebo kdesi inde, a my ich pridelíme, ja neviem, Francúzom alebo Portugalcom, alebo niekomu inému v rámci Európskej únie, ja si myslím, že bolo by to zasahovanie práveže do tých ľudských práv. Pomoc áno, ale predovšetkým pomoc aj v tých... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Pán predseda vlády, výnimočne s niektorými vecami z vášho prejavu sa dalo súhlasiť. Ale, samozrejme, s niektorými sa aj súhlasiť nedá.
Kvóty by mal rozhodne náš parlament odmietnuť, na tom sa asi zhodneme naprieč politickým spektrom. Nakoľko nevieme ešte o počtoch, ktoré majú doplávať do Európskej únie po južnej hranici Schengenu, a predpokladá sa, že by to mohli byť až také množstvá, že kvóta, ktorú by sa prijalo prípadne pre Slovensko, by bola pre nás nezvládnuteľná.
Je zaujímavé, že my máme schengenskú hranicu na východe s Ukrajinou a je prísne strážená. A vieme veľmi elegantne a veľmi rýchlo zakročiť proti akýmkoľvek prevádzačských skupinám a migrantom. A je to hranica Schengenu. Ale aj južná hranica je predseda hranicou Schengenu, Európskej únie. Prečo odtiaľ púšťame emigrantov a púšťame si ich ďalej dnu bez toho, aby sa proste s tými migrantami niečo robilo a oni sa tu zrazu voľne začínajú potulovať? Veď keby sa spustila vlna imigrantov z Ukrajiny, z vojnou zmietanej Ukrajiny, čo potom budeme robiť my? Ako nás bude Európska únia zachraňovať alebo aké kvóty potom budeme stanovovať, alebo budú sa vôbec chcieť starať o toto?! Zaujímavé, že z tej Afriky to ku nám prichádza.
No a čo sa týka ešte toho zrušenia združovania alebo vytĺkania politického kapitálu, no koniec koncov väčšina zhromaždení, ktoré sa dejú aj s podporou politických subjektov, je na vytĺkanie politického kapitálu, či to niekto chce, alebo nechce. Len tu vyvstáva otázka, možno aj z diskusií, ktoré sa vedú na internete, či možno toto nebolo aj cielene provokované na to, aby sa vláda mohla začať zaoberať problematikou zhromažďovania sa extrémistických skupín. (Reakcie z pléna.) Hovorím, že sa o tom polemizuje, ja som vyjadril svoj názor.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Vážené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Predmetný návrh zákona spĺňa po formálnoprávnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor a výbor pre hospodárske záležitosti. Ako gestorský navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbor prerokoval návrh zákona do 10. septembra 2015 a gestorský výbor do 11. septembra 2015.
Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Na tomto mieste si dovolím aj ja povedať pár slov k predloženému návrhu a musím povedať, že najprv som bol mierne zaskočený, že pomerne prísnu právnu tému, ak hovoríme o konkurze a reštrukturalizácii, tu riešia dvaja odborníci hlavne na ekonómiu a školstvo, dúfam, že to hovorím správne, a nie právnici, ale o to viac som sa potešil, keď som zistil, že ten návrh je dobrý. A toto ukazuje, že v rozmanitosti vznikajú dobré riešenia.
Naznačil to aj pán Jurzyca, že keď niečo robíte, potrebujete nejaké vstupné údaje. My dnes častokrát rozhodujeme veľmi emotívne na základe povedzme že veľkých káuz o tom, ako budeme ďalej postupovať, možno aj nesprávne. Alebo možno je napríklad, keď sa vrátim na moment ku kauze Váhostav, to je možno špička ľadovca. Nielen možno, podľa mňa určite. Nevyhodnocujeme ďaleko menšie konkurzy alebo ďaleko menšie situácie, ktoré prichádzajú, práve tento návrh zákona nám dáva, alebo nám má ambíciu dať objektívne alebo merateľné výsledky o tom, ako dlho trvajú konkurzy, čiže reštrukturalizácie a aké sú náklady na konkurz, aká je výťažnosť, teda koľko dostanú veritelia. A podľa mňa práve až na základe týchto čísel my vieme zistiť, či máme ten systém nastavený dobre alebo zle. Netvrdím, že emotívne rozhodovanie podľa toho, ako sa niektoré veci javia, je vyslovene nesprávne, ale môže viesť k nesprávnym záverom. Ale ak by sme mali takýto register, takúto databázu údajov, nepochybne sa posunieme ďalej a udržateľne a dlhodobo. Preto ja tento návrh vítam a určite ho podporím.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určeného gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

129.
Ďakujem za slovo. My sme sa tak s kolegami dohodli, že tento zákon predložím ja, aj napriek tomu, že prvý navrhovateľ je podpredsedníčka Národnej rady Erika Jurinová.
Základnou myšlienkou tohto návrhu zákona, ktorý už bol ohlásený podpredsedom Národnej rady, je stanovenie povinnosti zverejňovať osobné údaje, najmä životopisné údaje a ďalšie informácie o osobách, ktoré sa uchádzajú o verejnú funkciu, t. j. kandidátov na verejnú funkciu, ako aj o úspešných kandidátoch na verejnú funkciu bezprostredne po ich nástupe do takejto funkcie.
Návrh zákona vychádza z článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého je zabezpečené a zaručené právo na informácie. Predložený návrh zákona predstavuje snahu o optimalizáciu zákonného rámca, pričom sa zameriava na konkrétny problém, ktorý vzniká v aplikačnej praxi, ktorý sme si mali možnosť aj my osobne overiť, nielen od podnetov občanov, keď sa ani na základe informácie o kandidátoch na verejnú funkciu, respektíve úspešných kandidátov na takúto funkciu nezverejňujú s odvolaním sa na pravidlá o ochrane osobných údajov. Napríklad v materiáloch predložených na rokovanie vlády Slovenskej republiky je neraz prístup k údajom o úspešných kandidátoch na verejné funkcie obmedzený, a to z dôvodu, že tieto osoby neposkytli súhlas na zverejnenie ich osobných údajov.
Podobné dôvody uvádzajú aj iné orgány verejnej moci, napríklad Sociálna poisťovňa, ktorá odmietla zverejniť životopisy novozvolených riaditeľov jej pobočiek. Ako ďalší ilustratívny príklad je možné uviesť aj Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, ktoré neposkytlo údaje o nových riaditeľoch univerzitných nemocníc, alebo aj štátne podniky, v ktorých až 60 % riaditeľov odmietlo zverejniť svoj životopis. Píše sa o tom v článku spracovaného Transparency International Bratislava 2010, ktorý má názov Slovenské štátne firmy netransparentné a spolitizované. Navyše nie je obvyklé, navyše teda nie je neobvyklé, že sa stretávame s nomináciami, kedy sa až príliš neskoro ukáže, že osoba, ktorá bola zvolená alebo vymenovaná do verejnej funkcie, je z viacerých objektívnych dôvodov nevhodná a v rámci procesu voľby alebo vymenovania existovali aj lepší kandidáti. V rámci takéhoto procesu sa môže poľahky stať, že osoba nezverejní, prípadne úmyselne zamlčí negatívne skutočnosti zo svojej minulosti a až následne po jej zvolení alebo vymenovaní sa ukáže, že z morálneho či odborného hľadiska je absolútne nevyhovujúca a nedokáže svoju funkciu vykonávať kvalitne, kompetentne či nestranne.
Prijatím tohto návrhu zákona by sa čiastočne podarilo eliminovať uvedené negatíva a preventívne zamedziť tomu, aby sa k verejným funkciám dostali nevhodné osoby, keďže by sa otvoril priestor verejnej kontrole, väčšej verejnej kontrole. Občianska kontrola verejných vecí je nezanedbateľnou súčasťou moderných demokratických štátov. Hmotným predpokladom jej existencie je v prvom rade zabezpečenie transparentného prístupu k čo najväčšiemu množstvu relevantných informácií. Obsahom tohto návrhu je teda také doplnenie zákona, ktoré umožňuje plnohodnotne realizovať predmetné ústavné politické právo.
Návrh zákona pritom vychádza z pôvodnej fundamentálnej myšlienky, teda že čo nie je tajné, je verejné, ktorá je aj proklamovanou súčasťou aktuálneho programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, kde sa píše, citujem: "Vláda Slovenskej republiky si je vedomá toho, že otvorený prístup verejných inštitúcií k občanom je dôležitou súčasťou vytvárania priestoru pre nastolenie dôvery občanov v štát a jeho inštitúcie. Vláda SR bude preto presadzovať maximálnu transparentnosť činností verejných orgánov a inštitúcií, aby princíp, čo nie je tajné, je verejné, s ktorým bol v roku 2001 prijímaný zákon o slobodnom prístupe k informáciám, bol reálne napĺňaný. Vláda Slovenskej republiky presadí rozšírenie platnosti zákona o slobodnom prístupe k informáciám na všetky subjekty, ktoré sú reálne súčasťou verejného sektora."
Ubehlo už viac ako tri roky od schválenia programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky a zatiaľ sme ani náznakom nepocítili, že by vláda takýto nejaký návrh hodlala predložiť. My ako predkladatelia sme z tohto dôvodu očakávali už dávnejšie prijatie vládneho návrhu zákona, avšak naozaj nie je isté, či do konca volebného obdobia, teda do budúceho roku, do marca 2016 či vôbec takýto zákon bude predložený.
Ja by som sa ešte dotkol konkrétnosti, pretože návrh zákona prihliada na viacero východiskových téz, z ktorých sa vychádzalo, a tou prvou je výzva občianskej iniciatívy za dobrý zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Osobitne 12. princíp, v ktorom je stanovené, že, citujem: "Zákon musí umožňovať prístup k informáciám týkajúcim sa výkonu právomoci a funkcie konkrétnych verejných činiteľov a zamestnancov verejnej správy. Tieto informácie nemôžu byť utajované z dôvodu ochrany osobných údajov a po ich sprístupnení povinnou osobou musia byť šírené ďalej."
Okrem teda filozoficko-ideologických východísk návrhu zákona, ktoré sú výstižne formulované v princípoch spomenutej výzvy, čerpá návrh zákona aj z reálnych skúseností, teda priamo z praxe. Tam sme sa pri žiadostiach o sprístupnenie informácií, ktoré sa týkajú osôb vykonávaných verejné funkcie, stretli s problémom ochrany osobných údajov týchto osôb. Túto skutočnosť potvrdil aj predseda vlády Slovenskej republiky vo svojej odpovedi na interpeláciu podpredsedníčky Národnej rady Eriky Jurinovej zo dňa 14. novembra 2012, kde uviedol, citujem: "Životopis fyzickej osoby nie je možné sprístupniť bez jej predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby, pretože obsahuje osobné údaje dotknutej fyzickej osoby." To je odpoveď predsedu vlády.
Návrh zákona teda reaguje na premiérov striktný pozitivistický výklad práva adekvátnym spôsobom, teda zmenou interpretovaného právneho predpisu. Podstatou tejto zmeny je stanovenie povinnosti sprístupniť a zverejniť na účely informovania verejnosti osobné údaje takej fyzickej osoby, ktorá sa uchádza o funkciu vymedzenú funkčným obdobím alebo časovým obdobím, alebo obsadzovanú na základe priamej voľby alebo nepriamej voľby, alebo vymenovaním podľa osobitných predpisov, respektíve ktorá bola u úspešných uchádzačov o takúto funkciu, a to bezprostredne po jej nástupe do takejto funkcie. Povinná osoba zverejní povinné údaje na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené, aby boli prístupné širokej verejnosti.
Keďže tento návrh zákona zároveň presne vymedzuje nielen účel, ale aj rozsah a zoznam spracúvaných osobných údajov kandidátov na verejnú funkciu, teda okruh dotknutých osôb, a následne aj úspešného uchádzača o takúto funkciu, ako aj okruh tretích strán, teda osôb, ktorým sa tieto osobné údaje sprístupňujú, nebude potrebné pred zverejnením osobných údajov kandidátov na verejnú funkciu požadovať od týchto osôb ich súhlas s takýmto zverejnením v zmysle § 10 ods. 2 zákona 122/2003 o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Takže naozaj toto je reakcia na prax a koniec koncov je to aj v programovom vyhlásení vlády. Takže očakával by som, že pokiaľ vláda nemala čas pripraviť takýto zákon, takúto novelu zákona o slobodnom prístupe k informáciám, tak očakávam od vládnych poslancov minimálne teda plných 83 hlasov, respektíve tých, ktorí tuná v rokovacej sále aktuálne budú, keďže to reaguje naozaj na programové vyhlásenie vlády. My sme v podstate vládnej strane uľahčili ich činnosť, aby sa sústredili na podstatnejšie veci, ako sú napríklad sociálne balíčky, a tým pádom sme im dali väčší priestor, aby sa mohli venovať dôležitejším problematikám, a túto vec sme v podstate vyriešili za nich.
Koniec koncov naozaj je to prax, že niektorí ľudia, ktorí sú volení do funkcií, tak ako už bolo spomenuté, či už sú to noví riaditelia nemocníc, riaditelia iných úradov verejnej správy a ďalší, ktorí určite zo svojich zištných dôvodov nechcú zverejniť svoj životopis, pretože ich minulosť je spochybniteľná z morálneho hľadiska a u mnohých možno aj z odborného hľadiska. Preto sme pripravili takýto zákon, ktorý tieto náležitosti bude odstraňovať a bude naozaj povinnosť zverejniť tieto ich údaje, aby si ľudia a občania tejto krajiny mohli vopred pozrieť alebo prípadne aj potom, keď už bude zvolený do takejto funkcie, mohli pozrieť, o akého človeka ide.
Ďakujem pekne.

127.
Ďakujem pekne. Ďakujem pekne, pán poslanec Viskupič. Veľmi jasne, presne a zrozumiteľne.
Ďakujem, pán poslanec Huba, za spolupredloženie a za tú prácu, ktorú ty sám si urobil pre tento zákon iniciatívne, asi najviac alebo určite najviac.
A ďakujem aj pánovi Martvoňovi za to, čo povedal, sa mi zdalo hodné zreteľa, že povedal, že on vie o ďalších látkach, ktoré tam ešte sú a ktoré zapáchajú. Vidíte, a toto som ja práve, pán poslanec Martvoň, nevedel, takže zdá sa, že váš stupeň informovanosti vôbec neni zanedbateľný, o to lepšie ten zákon spolu pripravíme.
Ďakujem.

125.
Rozmýšľal som, že ako to najlepšie vysvetliť, a skúsim to úplne jednoducho. Ak tento návrh zákona vytvára mechanizmus, že keď z rôznych, možno čo najviac objektivizovaných dôvodov – možnože to bude identifikovať nejaká skupina obyvateľstva – má za to, že niečo zapácha, tak sa vytvára legislatívny nástroj na to, aby prebehlo meranie, ktoré následne identifikuje chemické látky, ktoré tento zápach spôsobujú. Nerozumiem a nikdy nepochopím, alebo možnože rozumiem, lebo niekedy je tu ambícia rozprávať o voze a druhý človek sa chce baviť o kazítkach a koze, ale proste ak má vzniknúť zoznam na základe merania chemických látok, ktoré ten zápach spôsobovať môžu a na to tu pripravili páni poslanci návrh zákona, tak podľa mňa je každému jasné, že nemôže byť v prílohách ani v žiadnych iných zoznamoch taxatívne vymedzené, napísané, ktoré to tie látky dokopy vytvárajú ten zápach. Veď už nerozumiem, akým iným a lepším spôsobom sa toto dá a môže vysvetliť. Čiže ak v tomto prípade v tej Hrboltovej je to jedna konkrétna chemická látka, bude nameraná, presahuje nejaké limity a spôsobuje zápach, tak na základe zákonného nastavenia sa bude musieť ten, kto ten zápach vytvára a tú chemickú látku do ovzdušia púšťa, tohoto konania zdržať. Celé, podčiarknuté, a budeme mať legislatívny nástroj, ako sa s týmto neblahým problémom, nie o kazítkach, ale o naozajskom smrade, ktorý ľudí trápi, vysporiadať aj zo zákonného nastavenia.