Videokanál klubu

Ďakujem. Janko, vydal si sa po takej metaforickej ceste ohľadom Potemkina, potemkinovských dedín, som čakal, čo z toho vypadne. Skutočne som mal pocit, že si ale nakoniec trafil tak troška klinec po hlavičke, pretože sa mi zdá aj pri predkladaní tohoto zákona to, že sa to deje, nazvem to v úvodzovkách po slovensky, že najprv premaľovávame tabule a robíme také tie kozmetické úpravy, ktoré väčšinou sa robia až po odrobenej robote. Napriek tomu si myslím, ja úprimne verím v snahu predkladateľa - ministra, že má na srdci verejnú správu, výkon štátnej moci a celý ten úradnícky aparát, ktorý nemá dobré meno, a v tej dlhej vývojovej časti 20-23 rokov, ktoré sa od revolúcie dejú, prebehli rôzne reformy, takže ak tento zákon hovorí o štarte reformy, napriek výhradám, ktoré spomínal aj pán poslanec Beblavý, aj ďalší predrečníci, chcem veriť v úprimnú snahu niečo zmeniť a štart reformy pritom by mohol byť svetlým okamihom, že niečo sa s úradníkmi na Slovensku stane. Nakoniec by som chcel povedať aj to, že ty si to nazval úradná definitíva alebo stabilita špecializovanej správy alebo špeciálnych odborníkov, ktorí by mali mať istotu pri rozhodovaní, aby ad jedna mali motiváciu do tejto služby vstupovať a ad dva mohli svoje rozhodnutia robiť s celou váhou a nebyť pod vplyvom politikov, je dlhá agenda, ktorú hovorím a dúfam, že padne na úrodnú pôdu.

Ďakujem pekne za slovo. Inšpiroval si ma, Janko, k takej nostalgickej spomienke na inú osobitnú štátnu správu, pri vzniku ktorej som mal tú česť stáť. Dokonca som bol spoločným spravodajcom, myslím, že v decembri roku '90, keď sa predkladal návrh zákona o osobitnej štátnej správe v životnom prostredí a v tom čase aj prešiel takmer jednomyseľne bývalou Národnou radou. Za neľahkých podmienok potom na zelenej lúke vznikla táto osobitná štátna správa. Niekoľko rokov fungovala, za druhej vlády Vladimíra Mečiara bola zrušená a považovalo sa to dosť všeobecne za krok späť, kým jestvovala bola považovaná napriek tým ťažkým podmienkam vzniku a existencie za veľký výdobytok, a naozaj v okolitých krajinách nám ju v environmentálnych kruhoch veľmi závideli a myslím, že za tých pár rokov existencie urobila dobrú robotu. Ja viem, že dnešná osobitná štátna správa v životnom prostredí je už o niečom inom. Dnes už je to skôr nostalgická spomienka na tie časy a na to, ako tá správa nezávisle na vplyvoch, by som povedal, všeobecnej štátnej správy a miestnych záujmoch fungovala, vlastne súc metodicky riadená vtedy len ministerstvom životného prostredia, lebo slovenskou komisiou vtedy ešte len. Takže viem, že týmto svojim vystúpením nič na veci asi nezmením, ale možno by som aspoň takto chcel vzdať aj hold ľuďom, ktorí vtedy tú osobitnú štátnu správu budovali a ktorí dosť hrdinsky obhajovali záujmy ochrany prírody a životného prostredia a obávam sa, že teraz potom tzv. racionalizačnom opatrení to bude... (Vystúpenie prerušené časomerom.)

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán podpredseda vlády Slovenskej republiky, dúfam, že som sa nedopustil nejakého porušenia rokovacieho poriadku, lebo ja som sa tam fakt napísal, že za OĽaNO, a ja som vlastne chcel vystúpiť za seba, tak dúfam, že mi to odpustí plénum a že môžem za seba povedať niekoľko myšlienok, ktoré mám vlastne z praxe krajských lesných úradov.
Začal by som možno tým, že určite je dobre známe meno Grigorija Alexandroviča Potemkina. Je to človek, ktorý sa stal známy svojimi dedinami, keď Katarínu II., svoju cárovnu, vodil po Kryme a teda použil tú fintu, ktorá je ozaj notoricky známa, vytvoril dojem, že dačo vypadá pekne, úplne blahobytne, aj keď skutočnosť bola za tými kulisami trocha iná. Je jasné, že tento príbeh sa používa na to, aby sa ukázalo tak negatívne, že existujú takíto podvodníci, ale ja si myslím a pokúsim sa to teda dokázať, že existuje aj opačný spôsob, že takýto príbeh môže pôsobiť vlastne pozitívne a môže sa ukázať, že ako Potemkinovská dedina môže byť aj pozitívnym príkladom. Paragraf 5 zákona, o ktorom rokujeme, hovorí o rušení krajských lesných úradov. Tu by som si dovolil malú odbočku, že určite je potrebné posúdiť tieto úrady veľmi prísnym okom a tvrdiť, že niet tam do nich čo zasahovať, by bolo teda veľmi alibistické a ozaj nepresné a nesprávne. Je tam veľa šikovným praktikov, ktorí ozaj dokážu robiť perfektnú robotu. Svoje skúsenosti vedia zužitkovať, je tam aj balast, ktorý by nemal byť na žiadnom štátnom úrade, nieto ešte na krajskom alebo okresnom. Ak však si uvedomíme, že máme 42 % územia lesov, no tých problémov, ktoré tu existujú vyvažovať to teda teraz tú argumentáciu potreby šetrenia a potreby ctiť lesné bohatstvo krajiny, ktoré nám ubúda každou chvíľou, dovolím si povedať, aj počas tých pár minút, čo bude rozprávať, určite sa udeje veľa zlých vecí, ktoré štátna správa na úseku lesného hospodárstva nedokáže ustriehnuť, aj moja minulotýždňová skúsenosť jedného súkromného lesného majetku mi potvrdila, že pod rúškom kalamity unikajú obrovské hodnoty. Žiaľbohu, kalamitu nespôsobujú len kôrovce a vietor, ale kalamitu spôsobuje aj človek a v rozsahu, ktorý je desivý. Takže ten úradník štátny, dá sa o ňom povedať, že je to byrokrat, ktorý pije kávu a má okrúhle razítko, je možné sa však pozrieť na toho úradníka aj spôsobom, že je to človek, ktorý by fakt mal byť v teréne, v lese a mal by ustriehnuť, čo sa tam deje, lebo viete, na tom pni už nevyčítate, čo na ňom rástlo, keď ho raz niekto zohyzdí a zoberie stadiaľ, čo zobrať nemal. Ale asi by som sa dopustil veľmi zlého prístupu, keby som týmto spôsobom chcel obhajovať niečo na ten spôsob, že niet dôvod zasiahnuť. Je dôvod zasiahnuť. Určite reforma štátnej správy je potrebná. Len teraz naspäť k tým Potemkinovským dedinám.
No aj keď možno ja nebudem taký dôsledný a presný ako kolega Beblavý, ale v jednej veci sa s ním predsa len rozídeme. Ono to premaľovanie tých tabúľ, ktoré, ja neviem, nebude iste rádovo veľa stáť, to sa mi vlastne zdá tou Potemkinovskou dedinou, lebo stane sa tu niečo, že z krajských lesných úradov sa stávajú obvodné lesné úrady, to znamená nové razítka, nové tabule a z obvodných lesných sa stávajú oddelenia, ktoré by teda mali vykonávať právomoci prvostupňového orgánu. Takže vlastne to sa mi zdal taký trocha rozdiel, že kolega to možno nepovedal tak, ako som to ja vyčítal. Neviem, možno som nečítal správne a presne. Že teda bude prvostupňovosť aj druhostupňovosť zachovaná a že budú to vlastne úradníci, ktorí budú mať jedno aj druhé oprávnenie. Takže, ako keby nám tu nechýbal ten zásadný argument, že teda musí mať prvostupňový orgán aj druhostupňový, len ten krok, že načo toto robiť, načo to premaľovávanie tabúľ, načo to menenie razítok, sa zdá v tejto fáze, keď hovoríme, že ta reforma bude o niečom inom, ESO to ešte nie je. Ako keby to mala byť len taká, a teraz sme pri tom Potemkinovi, vieme, že ľud chce svoje, dačo mu musíme podhodiť, no tak mu ukážme, že sme urobili už tento krok a že to premaľovanie tabúľ je akási dôležitá prípravná fáza. Ako to ľud posúdi, to neviem, ale úradníci, konkrétne lesných úradov, to pociťujú ako absolútne zbytočný krok, ktorý je teda tým potemkinovským, ale ak chcem z toho vysať to pozitívum, tak možno práve preto, že vo vládnom zoskupení došlo k zhode, že treba urobiť nejakú zmenu, tak sa zhodli, že urobia to tak, aby sa dačo urobilo a zároveň sa neurobilo v tomto prvom prípravnom období, takže možno že ten Potemkin v tomto prípade, keďže sa nič nezmení, pôsobí celkom ako pozitívne. Nie je to príklad, ako dačo urobiť zlým alebo zosmiešniť, ale ako vlastne zachrániť, tak aby aj ovca bola celá, aj vlk sýty, aj pracovníci budú všetci zachovaní, aj sme začali reformu. Ale dobre. Viem, že to nie je presné, ani to nie je podstata.
Chcem povedať v závere to, čo ma trápi ako podstatné a čo by som navrhoval, aby sme sa pokúsili všetci, samozrejme, nielen kolegovia, ktorí majú teraz vládnu zodpovednosť, ale ozaj my všetci možno dostať do neviem, ktorej reformy či do toho ESA, alebo do osobitného zákona a myslím si, že to je pre štátnu správu, ale nielen na úseku lesného hospodárstva dôležitejšie alebo rovnako dôležité a tým je otázka definitívy. Ja za 32 rokov v lesnom hospodárstve stále pociťujem jednu strašnú anomáliu, že ľudia, ktorí rozhodujú vždy rozhodujú tak, že z počiatku možno v štvorročnom období trošinka aj smelo, ale už v tej druhej polovici stále je tam voľáky ten prst. Pozor, nerozhodni príliš odvážne, nerozhodni príliš šteklivo, nerozhodni príliš nediplomaticky, za chvíľu sú voľby, za chvíľu sú tu noví šéfovia a tí by ti to mohli aj zrátať! Ja si myslím, že týmto prístupom trpíme my všetci. Ozaj nejde o to, kto je práve pri moci. Ide o to, že tí úradníci, tí správni, dobrí úradníci, ktorí tam sú a ktorých určite tam máme, tí by potrebovali mať istotu, že na nich sa volebné obdobia nevzťahujú. Tie sa vzťahujú na nás, ale tie by sa ozaj nemali vzťahovať na špecialistov, odborníkov, ktorí majú nesmiernu zodpovednosť, ktorí ozaj sú povinní ustriehnuť tie veci tak, aby fungovali, a ja by som teda v závere svojho krátkeho vstupu chcel poprosiť, ak je to možné, ja by som sa veľmi rád toho zúčastnil, aby sme konečne tú definitívu, ktorá sa odborníkom na úsekoch štátnej štátnej správy na všetkých sľubovala kedysi už dávno a ktorá stále neexistuje, aby sme sa my pokúsili do spravovania tejto krajiny dostať. Verím, že by to pôsobilo aj v súlade s ekonomickými potrebami, pretože taký človek, ktorý má istotu, že neodíde počas volieb alebo teda, keď skončí volebné obdobie, ten rozhodne aj smelo, aj odvážnejšie v prípade, keď ide o veci, keď by bolo možno, viete, na hrane zákona, na hrane vyhlášky aj tak, aj tak, nebude sa báť ušetriť tomuto štátu peniaze, keď sa nebude obávať, že nejak by mohol kohosi trošinka pohnevať.
Takže možno to je taký trocha iný aspekt prístupu k reforme štátnej správy, ale chcem veriť, že tiež rovnako potrebný. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pán kolega, keby pozemkový úrad mal iba pozemkové úpravy, to by bolo sveta žiť. Ale ja sa vyjadrím k tomu asi v rozprave trošku obšírnejšie, ale to je tá, by som povedal, taká skreslená mienka aj národa, že čo je pozemkový úrad a čo je pozemkový fond. Takže, keď dovolíte, tak potom vám to v rozprave troška vysvetlím podrobnejšie, lebo nemá sa ho kto zastať. Vyzerá, že v tomto parlamente nemá sa ho kto zastať. A aj pán minister si v minulom volebnom období plietol Slovenský pozemkový fond s pozemkovým úradom. Nie, hovorím, ste si ho plietol, vám to môžem povedať, kedy ste to presne vyslovil, takže asi tak. Ale myslím si, že sme na jednej lodi, takže treba nejakú efektívnu štátnu správu aj verejnú teda, takže dúfam, že to nejak zvládneme spoločnými silami. Ďakujem.

Ďakujem. Pán predseda, dajte, prosím, hlasovať o návrhu uznesenia ktorým Národná rada Slovenskej republiky berie na vedomie informáciu o vydaných aproximačných nariadeniach vlády Slovenskej republiky v prvom polroku 2012 a o zámere prijímania aproximačných nariadení v druhom polroku 2012.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím zo 17. júla 2012 č. 145 pridelil predmetnú informáciu na prerokovanie Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Ako bolo povedané, vláda Slovenskej republiky predkladá informáciu na základe ustanovenia § 4 zákona č. 19/2002 Z. z., ktorým sa ustanovili podmienky vydávania aproximačných nariadení vlády Slovenskej republiky, a to v polročných intervaloch. Čiže bolo povedané, s čím súhlasím, že v hodnotenom období bolo prijatých 6 aproximačných nariadení vlády Slovenskej republiky. Je predpoklad, že v druhom polroku tohto kalendárneho roka bude prijatých 9 návrhov aproximačných nariadení vlády. Väčšina z nich bola aj bude z oblasti pôdohospodárstva a životného prostredia. V závislosti na legislatívnych aktivitách Európskej únie sa môže stať, že bude nutné v tomto polroku pripraviť nové vnútroštátne predpisy aj nad uvedený počet.
Ústavnoprávny výbor prerokoval informáciu vlády 24. júla 2012 na svojej 7. schôdzi a uznesením č. 53 odporúča Národnej rade informáciu vziať na vedomie. Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

Pán poslanec Simon, možno máte trošku problém s chápaním hovoreného slova a ja by som skúsil teda zopakovať to, čo som povedal vo svojom vystúpení. Citoval som a hovoril som o tej stati, že kde Nicholson popisuje moje stretnutie s ním, kde vlastne na popud Richarda Sulíka ma mal nahovoriť na to, aby som zverejnil spis Gorila. A naďalej si stojím za tým, čo som povedal. Jednoducho keď ma chcete obviniť z toho, že som tú kauzu chcel spolitizovať tým, že niečo z 1. januára bol nejaký protest Gorila, tak vám to nejako príliš nevyjde, lebo, áno, v tomto sa Nicholson mýli, lebo píše trošku svoje dojmy namiesto pojmov, lebo napísal teda, že ten protest som zvolával ja. Ten protest zvolával Alojz Hlina a my sme sa k nemu vtedy pridali ako k svojmu kandidátovi na kandidátke, takže vlastne s touto iniciatívou toho protestu som v podstate s tým zvolaním nemal nič spoločné, ale práve tým, že som odmietol ísť alebo pristúpiť na nejakú takú politickú hru, že vlastne ma druhá politická strana sprostredkovane cez nejakého druhého novinára nabádala k zverejneniu niečoho, čo vlastne de facto za dva týždne malo byť knižne vydané, tak ja som práve že sa bránil spolitizovania tej kauzy, lebo podľa toho, čo mi aspoň Nicholson vtedy popísal, tak išlo o závažnú kauzu a práve som ju chcel chrániť pred spolitizovaním. Takže poprosím, aby ste si skúsili prípadne pustiť ešte raz to, čo som hovoril v rozprave a snažili sa pochopiť slová, ktoré som povedal.

Ďakujem veľmi pekne. Ja k tomu, čo hovoril pán kolega, ja som, teda ja si to plus-mínus dobre pamätám, ja som vtedy pánovi Bugárovi hovoril, že sa mi to zdá nenáležité, že proste nominant, človek, ktorý bol spomínaný v Gorile, pravdou je, že teda ja som nevedel, že v akých súvislostiach bol že spomínaný, ale ja to poviem, skúsim to takto. Kľudne sa to dalo vysvetliť a dalo sa to riešiť ináč, ale takto som to povedal, ale pokiaľ si pán Végh, je dotknutý mojím vyjadrením, ktoré som adresoval sprostredkovane cez pána Bugára, tak sa mu prípadne zaň ospravedlňujem. Ja neviem ho posúdiť, teda nakoľko on pôsobil, alebo nepôsobil, toto čo tu bolo povedané môžem plus-mínus rešpektovať, áno, možno pre tieto okolnosti áno, ak sa ho to dotklo, tak sa ospravedlňujem, mám pocit, že je na rade niekto iný teraz. Ale chcem povedať, takú by som povedal, taktickú chybu tu silne identifikujem v tomto parlamente. Od "merita" ideme ďalej a ideme, sme prudko osobní a viete, vy na jednej strane tuná niečo hovoríte, potom poviete malé "h" dáte do police a myslí si, že je marmeláda. To "h" môže byť aj "ho" a môže byť aj Hlina a neviem, čo môže byť. Tak ješitný človek a ja netvrdím, že nie som, hej (Smiech v sále.), ale proste to sú, by som povedal, taktické chyby, hej, že nechápem, že či to je vedome, ak je to vedome, tak to je by som povedal zákerné, ak je to nevedomé, tak je to potom znakom, veď vy ste už v politike dlho, viete, že pokiaľ nechcete mať nadobro nepriateľa, nadobro a nadlho, tak nemusíte ísť hneď pod kožu, stačí iba zvonku.(Smiech v sále.) Viete, že to sú také veci, niekedy nerozumiem, ale som ochotný sa učiť, ale priznám sa, mám pocit, že sa tu veľa nenaučím, lebo tu identifikujem obrovské chyby z pohľadu taktiky. Takže ak teda to bolo zmyslom vášho vystúpenia, pána Végha, v živote som ho nevidel, tak ale nech teda prijme moje ospravedlnenie. Mám pocit, že je niekto iný teraz na rade. Ďakujem.

Áno, ďakujem pekne. Ďakujem pekne. Mark Twain napísal, urobil si taký žartík zo svojich priateľov, že poslal viacerým význačným hodnostárom, myslím, že to bolo v meste, správu, telegram: "Všetko bolo prezradené, ihneď odíďte." Všetci z týchto mužov do nohy do 24 hodín opustili mesto. On si to vymyslel, on nebol s nimi na ničom dohodnutý. Mali proste zlé svedomie. Ja mám taký pocit, že je čas, aby sme na Slovensku naozaj mohli tu zasadať bez nejakého strachu, bez nejakého zlého svedomia, bez toho, aby sme stále riešili nejaké kauzy z minulosti, tým nechcem povedať, že sa nemajú vyšetriť, teraz nehovorím o tom, že sa nemajú vyšetriť, majú sa vyšetrovať a vyšetriť, ale aby sme ďalej takéto veci nemuseli riešiť, pretože jednoducho nebude k nim príčina. Aby sme sa nemuseli báť, že keď nebudeme mať tú imunitu, tak nás nejakí politickí protivníci odsúdia. Aby nemohla fungovať vydierateľnosť, ktorá sa tak často tiež spomína aj práve s tým obdobím, o ktorom hovorí kauza alebo teda spis Gorila.
Keď som uvažoval o vstupe do politiky, tak mi jeden rozumný muž povedal, že dôveryhodnosť vzniká prekryvom dvoch množín. Jedna z nich je kompetentnosť, odbornosť a druhá je charakter. Myslím si, že pre každého z nás toto môže byť také, také určité memento, že môže zapracovať na niektorej z týchto oblastí, alebo na oboch týchto oblastiach. Pretože ja sa potom obávam, že to bude tak, že niektorí politici, myslím, že to bol aj súčasný pán premiér, sa vyjadria, že ich zaujíma iba právna a ekonomická rovina a nie morálny rozmer. Ale potom to tu budeme mať stále. Pokiaľ naozaj nebudeme vnímať, že nie sú dôležité len zákony, predpisy a to, či je to v pluse alebo mínuse, ale aj o tom, či je to naozaj spravodlivé, či je to čestné, či je to dobré.
Ja by som to zhrnul, nechcem naťahovať čas, ale cítil som to tak na srdci ako potrebné a veľmi dôležité popri všetkých tých technických poznámkach. V Biblii sa píše veta, ktorá nie je náboženská, je skôr morálna, keby ste si vypočuli túto vetu, také povzbudenie: "Bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je cnostné a chválitebné. A Boh pokoja bude s vami." Ak naozaj chceme, aby sme mali, či už sme veriaci, alebo neveriaci, ten pokoj aj medzi nami, aj smerom do budúcnosti pre našu prácu, pre našu službu, tak potrebujeme naozaj myslieť na tieto dobré veci a venovať sa im, mať charakter, vnímať tú morálnosť a verím tomu, že nebudeme musieť riešiť potom v parlamente žiadne ďalšie kauzy a spisy Gorila, Sasanka a neviem, ktoré ďalšie takisto nejaké finančné skupiny a nebudeme sa stále dokolečka obviňovať, odsudzovať, urážať. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Neviem, či to bude pána ministra zaujímať. Keď hovoríme o kauze Gorila, ja by som možno chcel upozorniť na jej dopady na spoločnosť a možno také politické dôsledky a politický dopad. To, čo možno mi tak leží na srdci, keď počúvam aj tieto komentáre a keď som sledoval celú kauzu Gorila, zo začiatku oveľa viac ako občan a volič, ako politik, tak som si uvedomil to, čo teda komentátori aj v médiách zdôraznili, že pravicový volič je oveľa viac kritický a že vlastne tú politickú daň za kauzu Gorila zaplatila pravica, zaplatila opozícia a pánu premiérovi a jeho strane SMER to prešlo veľmi zľahka.
Ja by som prirovnal moje chápanie tejto kauzy aj na základe rozhovorov s ľuďmi, ktorí v tej dobe boli aktívni v politike a ktorí ma uistili, že opisuje reálne veci a reálne praktiky, že ide o určitý výsek. To znamená, ako keby ste prišli na nejakú párty, kde je zhasnuté, kde je nejaký opar a teraz urobili nejakú fotku s bleskom. A to by ste zverejnili. Tak zachytili by ste ľudí, ktorí tam naozaj boli a ktorí tam naozaj čosi robili, ale nebol by to záber celej miestnosti, nebol by to stopercentný dokument. Preto si myslím, že keď sa snažíme uvádzať fakty a ide nám o pravdu, tak treba vedieť, že jednotlivý vytrhnutý fakt ešte neznamená celú pravdu a že môže poukazovať na, a môže prekrúcať pravdu, jednotlivý vytrhnutý fakt veľmi zlým spôsobom a môže veľmi poškodiť česť a dobré meno ľudí. Každý človek, vrátane mňa, je slabý, robí chyby, ako kresťan by som povedal, je hriešnik a preto nejde o to, že by sme mohli niekoho nejako dopredu zatracovať. Taký príklad by som uviedol, že volič, občan je častokrát citlivý na nejaké kauzy, ktoré sa vedia tak dobre mediálne predať a ide v nich o sumy, ktoré sú preňho dosiahnuteľné, o tisíce, desaťtisíce, stotisíce eur. To je také zrozumiteľné. Ale keď sa povie, že miliarda, tak väčšina ľudí štatisticky si nevie predstaviť, o čo ide a je to niečo, čo je mimo jeho pochopenia, mimo jeho použitia. Keď poviem, že niekto ukradol 10-tisíc eur, tak ten človek si vie predstaviť 10-tisíc eur, mal by som auto, 100-tisíc eur, mal by som možno už aj byt. Ale keď poviem miliardu, tak dosť dobre, okrem nejakých exotických relácií, kde sa snažia minúť čím viac peňazí, asi človeku nemôže prísť, kde by niečo také použil. A mám pocit, že toto efektívne zvládla, zvládli niektoré strany, efektívne a marketingovo a krásne sa z toho vykľučkovalo. Niekedy sa hovorí aj medzi ľuďmi tu, na Slovensku, že ak kradnete, musíte kradnúť vo veľkom, vtedy sa vám nič nestane. Ak podvádzate a kradnete v malom, tak za to zaplatíte.
Ďalšia vec, ktorú by som chcel povedať, je, že naozaj v mnohých tých aplikáciách, aj Gorily, aj ďalších káuz, sú médiá také nevyvážené alebo ich správy sú nevyvážené a tendenčné. Ja by som sa teraz zameral na takú vec, ktorá sa týka ohovárania a osočovania, posudzovania ľudí. Posudzovanie je vtedy, keď bez dostatočného podkladu pripúšťame ako pravdivú nejakú morálnu chybu človeka. To znamená, že pripisujeme mu zlý úmysel. Keď sa napríklad prevalí nejaká situácia, že tamten sa stretol s týmto, tamten rokoval s týmto, stalo sa toto a tamto, tak hneď povieme, že ten človek to urobil úmyselne, urobil to naschvál, robíme z neho zlého človeka.
Ďalšia vec, čo je ohováranie? Ohováranie je, keď odhaľujeme zbytočne chyby iných ľudí s cieľom poškodiť ich meno, poškodiť ich česť. Myslím si, že toto je problém, že navzájom sa veľmi často špiníme, urážame, osočujeme, aj dnes som tu počul viaceré také, také osobné útoky, či už v rámci rozpravy alebo v rámci faktických poznámok, ktoré spôsobujú to, že sme potom naozaj za takých ľudí bez cti a bez dôstojnosti. Viete, kedysi to bolo také, že chlap, ktorý mal česť, tak keby ho niekto urazil, tak sa stretnú niekde na lúčke, dajú sa chrbtom k sebe, urobia 30 krokov a potom vystrelia z pištolí. Jasné, dnes nie je taká doba ani to nie je dobré, aby sme niečo také zavádzali. Ale prečo to tí ľudia robili? Pretože mali silne vyvinutý zmysel pre česť. Jednak si potrebujem chrániť česť tak, aby ma niekto iný neurážal, ale na prvom mieste tak, aby som ju ja sám nestrácal. A chcel by som povedať, že naozaj, z jednej strany je veľmi zlé, že sa necháme, alebo navzájom že sa urážame, obviňujeme, osočujeme, na druhej strane, že robíme veci, ktorými tomu zavdávame, zavdávame príčinu.
Pani predsedajúca, mohol by som poprosiť o prítomnosť pána navrhovateľa?