Videokanál klubu

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, prosím, ako určenému spravodajcovi výboru predniesť spoločnú správu výborov Národnej rady o prerokovaní vládneho návrhu zákona o kultúrno-osvetovej činnosti, ktorý máme pod tlačou 1462, v druhom čítaní.
Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade spoločnú správu výborov.

Národná rada uznesením č. 1700 z 5. mája 2015 pridelila vládny návrh zákona ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá.

Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol vládny návrh pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko.
Vládny návrh zákona o kultúrno-osvetovej činnosti výbory prerokovali a odporučili schváliť s pozmeňujúcimi a doplňujúcimi návrhmi, ktoré sú súčasťou spoločnej správy v jej bode IV.

Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach a v stanoviskách poslancov odporúča Národnej rade v znení schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov predmetný návrh zákona schváliť.

O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch uvedených v IV. časti tejto spoločnej správy gestorský výbor odporúča hlasovať takto: spoločne o bodoch 1 až 13 s návrhom schváliť ich.
Spoločná správa výborov bola schválená uznesením gestorského výboru č. 203 16. júna 2015.

Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril predniesť spoločnú správu na schôdzi Národnej rady.

Pán predseda, ďakujem, skončil som. Prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem veľmi pekne. Chcem poďakovať všetkým za faktické poznámky, ktorí komentovali moje vystúpenie, len by som chcel skonštatovať, že ako blbo táto debata politicky začala, tak ona skvele profesijne bude končiť, lebo ešte nás čaká pán spravodajca a pán minister, ktorí budú určite hodnotiť túto debatu.

Ešte raz ďakujem veľmi pekne všetkým za faktické poznámky.

No a pánovi Mičovskému chcem povedať toľko, že sľubujem si od toho isté otvorenie skladateľského prostredia a isté otvorenie aj ponuky, ktorá tu doteraz nebola. Vtedy bude viacej Andrašovanov, vtedy bude viacej Suchoňov, vtedy bude viacej Zeljenkov, Kafendov, Ferenczyov, Mikulov a tak ďalej a tak ďalej. Veď bez takejto možnosti, ako nám teraz tento návrh zákona dá, jednoducho títo ľudia nemali by šancu tvoriť preto, lebo nemali by pre koho tvoriť, hej. Je to možnosť. Či to vyjde alebo nevyjde, povieme si o nejaký čas, ale je to možnosť. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážený pán poslanec Kadúc, ešte skôr ako odídete, musím vám povedať, že nie je to politický ťah, pred dvomi rokmi návrh zákona pána Viskupiča nemohol prejsť ani do druhého čítania, lebo bol neopraviteľný, podľa slov legislatívcov. Boli tam také veci, my sme sa o tom veľmi vážne bavili, aj v médiách dokonca, bolo to neopraviteľné skutočne vtedy.
Dámy a páni, ale poďme k návrhu tohto zákona, ktorý máme na stole. Ja sa budem držať rokovacieho poriadku, lebo v prvom čítaní nehodnotíme paragrafové znenie, ktoré budeme upravovať alebo neupravovať alebo s ktorým budeme súhlasiť alebo nesúhlasiť v druhom čítaní. Ale bavme sa o tomto návrhu zákona ako o tom, či ho potrebujeme alebo nepotrebujeme. Ja si myslím, že ho potrebujeme a že je skutočne najvyšší čas, že ho prijímame preto, lebo žijeme v jednej nesmierne povrchnej dobe a tento zákon tiež nám trošku túto dobu mal by zinakovatieť. Poviem vám len jednu príhodu, keď tu už všetci hovoria príhody, ja poviem tiež jednu, ktorá sa mi stala nedávno, keď som sedel na Hviezdoslavovom námestí a išla jedna mamička s takými deťmi ročníka, ja neviem tie deti 7, 8, 9 rokov mali, a tá mamička aj s pani učiteľkou tie deti viedli a tá pani učiteľka hovorila, že: „Detičky, a teraz,“ podotýkam, že boli sme na Hviezdoslavovom námestí, „vám ukážem jednu sochu, fantastickú sochu, ktorá je veľmi inšpiratívna pre vás, hovorte o nej doma, že ste ju videli, skutočne je to socha, ktorá charakterizuje Bratislavu, je to socha Čumila a určite si ju pozrite a odfoťte sa pri nej.“ A tie detičky práve prechádzali okolo sochy Hviezdoslava, hej. V takejto spoločnosti žijeme. Je to povrchná spoločnosť. A či je to v rámci kultúry v literatúre alebo v hudbe alebo vo výtvarnom umení, sme dlžníkmi, aby sme prijímali legislatívne normy, ktoré by tieto druhy umenia podporili.

Treba povedať, že tento návrh zákona nie je o populárnej muzike, ako tu mnohokrát zaznelo, on je o hudbe, on je o muzike ako o celku. To znamená, tam patrí všetko, od populárnej muziky cez vážnu muziku, cez folklór, všetko, všetko, všetko, čo sa hudby týka. No a v prvom rade si od toho sľubujeme všetci aj otvorenie nejakého autorského zázemia. Ja vám poviem jeden príklad. V bývalej Česko-slovenskej republike sa robilo podstatne viacej pôvodnej slovenskej tvorby, či už koncertnej, opernej, inštrumentálnej, vokálnej a tak ďalej a tak ďalej, ako sa jej robí dnes v Slovenskej republike. Je to neporovnateľne viac. No asi tu niečo nie je v poriadku, asi treba niečo s tým spraviť. Prečo je tento zákon? No preto aj dôsledky tohto zákona budú hovoriť o tom, že veď to je propagácia štátu v tom najlepšom slova zmysle, v tomto prípade hudby, v tom najlepšom slova zmysle. Nikto za tým nemôže hľadať žiadnu politiku. Je to len a len a len o muzike. Aj tie kvóty sú o muzike.
Všetci sa odvolávate, alebo niektorí z vás, ktorí vystúpili k tomuto zákonu sa odvolávajú na Cikkera, Suchoňa, Moyzesa, sú mnohí ďalší skladatelia, Ferenczy, Kafenda, Holoubek a tak ďalej, Andrašovan a tak ďalej a tak ďalej. Myslíte si, že v tomto prostredí, v ktorom žijeme dnes, v tomto prostredí, ktoré charakterizuje tú muziku, ktorá vzniká, by títo autori mohli existovať? No nikdy by nevznikli. Nikdy by nevznikli, lebo to trhové prostredie by ich akosi nemalo prečo inšpirovať. A preto tu musí byť podpora jednoducho týchto žánrov. Veď koľko takých telies bolo zničených? Kto dnes vie o tom, čo vlastne je to zborový spev? Kto dnes vlastne vie o tom, čo je to inštrumentálna muzika? Kto dnes vie o tom, čo je to komorná vokálna tvorba? Veď tieto žánre vôbec neexistujú. A tento návrh zákona je aj o tom, aby istým spôsobom sa mobilizovalo autorské prostredie. A to autorské prostredie sa mobilizuje len vtedy, keď bude mať kde vysielať, keď ho bude mať kto vysielať. A, ešte raz, vy keď jednoducho nevytvoríte podmienky pre to, aby takáto muzika zaznela, a budete púšťať do éteru len jednu muziku, ja už som na to odpovedal aj pánovi poslancovi Lipšicovi, vy keď nedostanete okoštovať aj z tej inej muziky, no ťažko si ju vyberiete, keď ju nebudete poznať. Čiže preto je tu aj tento návrh zákona, preto sú tu aj tie kvóty, ktoré tak na prvý pohľad škaredo vyzerajú. Je to autorské zázemie, ktoré tu bolo. Dnes nikto z týchto ľudí netvorí preto, lebo nemajú prečo tvoriť. Nemajú prečo tvoriť, lebo sa jednoducho nevysielajú. Ja som bol pred tromi hodinami v Hudobnom fonde, ktorý je úplne prázdny, hej. Tam už dnes nikto nechodí, nikto si nepožičiava noty. Nikto dnes Hudobný fond ako keby nepotreboval. No načo by ho niekto aj potreboval? Kto z neho vysiela? Občas je to na Devíne. Ale aj Devín už dnes nie je to, čo bol pred, povedzme, piatimi, siedmimi, desiatimi, pätnástimi rokmi. Všetci sa odvolávame na skladateľov, ktorí vznikli v istej dobe, ktorú kritizujeme. Ale vytvorme aspoň trošku také podmienky, aby tu jednoducho tí skladatelia mohli znovu tvoriť to, čo tu kedysi tvorili. Ide o hudobné žánre, ktoré dnes už nepoznáme. Aj o tom je tento návrh zákona.
Okrem iného vo svete televízie zafungoval princíp konkurenčného boja. A vygeneroval pomerne vysoký podiel pôvodnej tvorby na celkovom vysielacom čase. V rozhlasovom prostredí sa tak nestalo a môžeme teoretizovať, prečo sa tak nestalo. Zrejme podstatné tu bude, že rozhlas je posluchové médium, teda človek sa nekoncentruje prioritne na to, čo počúva, ale využíva rozhlas ako zvukovú kulisu inej, dôležitejšej činnosti. To nemotivuje majiteľov rádií na nič iné, iba na to, aby ich program koncipovali ako súvislý tok populárnej hudby prekladaný v určitých časových intervaloch stručným spravodajstvom. Vo vysielaní komerčných rádií veľmi, veľmi sporadicky natrafíte na publicistiku, ale vôbec nie na pôvodnú tvorbu. Rozhlasové dramatické diela, rozprávky, náročnejšia hudba, to je teritórium výlučne vyhradené vysielateľovi zo zákona.

Majitelia licencií na rozhlasové vysielanie nám cez niektorých kolegov poslali odkaz, aby sme im nehovorili do toho, koľko percent času v ich vysielaní môžu vyhradiť pre slovenskú hudbu. Lenže to je jediný segment ich vysielania, ktorý vieme ovplyvniť. Nemôžeme nikoho nútiť, aby začal vysielať autorskú rozhlasovú tvorbu, pretože slovenské rádiá na to jednoducho nemajú vybudované kapacity, celé rádio je neraz jeden počítač. A keďže nám ide o to, aby v rozhlasovom vysielaní na Slovensku bola zastúpená aj pôvodná tvorba, navrhli sme aspoň túto oblasť, základnú normu, ktorej sa hovorí zjednodušene, že vždy po štyroch cudzojazyčných skladbách by mala nasledovať jedna slovenská skladba, veľmi zjednodušene, samozrejme, kde slovenská v zmysle špecifikácie obsiahnutej v zákone znamená buď po slovensky, alebo s autorským či interpretačným podielom nášho občana. Ja rozumiem tomu, že zahraniční majitelia slovenských rozhlasových filiálok budú mať trošku problém doplniť do zásobníka aj diela, na ktoré nemajú v rámci svojich medzinárodných sietí autorské práva, ale myslím, že to nie je taký neprekonateľný problém, aby sme sa kvôli nemu vzdali možnosti dopriať slovenskému poslucháčovi viac pôvodnej hudobnej tvorby.
Ja by som ešte pripomenul z tohto miesta, s akou negatívnou energiou sme museli zápasiť, keď sme do zákona dostávali povinnosť vysielateľov zabezpečiť napríklad slovenský dabing rozprávok, určite si spomínate na tú debatu, ktorá tu bola, pretože vzťah k jazyku televízie je deformovaný už v čase, keď sa dieťa učí používať elementárne pojmy, tak ako sme zvykli na psíka a mačičku a nepučíme sa od smiechu, že to nie je pejsek a kočička. Tak podľa môjho názoru o tri roky či päť rokov sa nik nepozastaví nad tým, že každá piata alebo šiesta pesnička v rádiu je slovenská.

Trošku ma mrzí len to, že musíme na to prijímať zákon, že to nie je automaticky tak, ako sa to stalo napríklad v televíziách, či už verejnoprávnej alebo komerčných. A pamätáte sa, keď sme tu pred opäť nejakým časom hovorili o pôvodnej slovenskej tvorbe, koľko tu bolo negatívnych emócií, koľko tu bolo negatívnych slov v rozprave rôznych poslancov, ktorí hovorili o tom, že je to čosi, čo nemá šancu na úspech.
Myslím si, že po prijatí tohto návrhu zákona budeme si môcť povedať, či sa zámer podaril alebo nepodaril. A ja pevne dúfam, že už to nebude vnímané nijako politicky, ale keď tak propagandisticko-slovensky. Ďakujem za pozornosť.

Veľmi krátka faktická poznámka. Pán kolega, kedy by to nebol predvolebný ťah? Ďakujem za pozornosť.

Ja by som chcel oceniť práve to vo vystúpení pána poslanca Viskupiča, že je za tento zákon a aj za tie kvóty, vidí v tom zmysel, opodstatnenosť tohto návrhu zákona v rámci unifikovanej Európy a v rámci vysielania jednotlivých rád aj na Slovensku. Vítam tento postoj. A myslím si, že keby opoziční poslanci nedávali do toho ten náboj politický, tak by tu zrejme nikto nehovoril ani o politike, ale hovorilo by sa tu iba o potrebnosti takéhoto zákona pre verejnosť a pre ľudí.

Ja by som sa ale dotkol ešte niektorých vecí, ktoré boli v tvojom vystúpení. Ten návrh postupne napasúva aj percentá do vysielania komerčných rádií, od roku 2016 to bude 20, od roku 2017 to bude 25, vo verejnoprávnom rozhlase to bude 30, potom 35 %. A nakoniec ten zákon venuje pozornosť aj dohľadu nad odvysielaním programov a ukladá povinnosť vysielateľom viesť štatistiky a povinnosť doručovať ich v stanovených termínoch Rade pre vysielanie a retransmisiu. Takže myslím si, že sú tu jasne naznačené pravidlá hry, myslím si, že ani žiadne nešťastie sa pre rádiá nechystá, pretože v prvom roku od účinnosti zákona to nebude 25, ale iba 20 %, teda každá piata skladba. A rádiá si s tým určite budú veľmi ľahko vedieť dať rady. Vadí im tam skôr možno niečo iné.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec, hovoril si úplne v závere, že dúfaš, že táto téma stratí ten politický náboj. Ale ty si ten, kto do toho tú politiku tu vnášal, čo je veľmi zlé. Ty si stále hovoril o politickom marketingu, ty si stále hovoril v zmysle politiky o tomto zákone až tak, že proste si sa mi zdal trošku politicky premarketizovaný, nehnevaj sa, lebo toto naozaj o tomto nie je. Stále si hovoril o politickom marketingu. S tým vôbec nemá nič spoločného tento zákon. A ďaleko lepšie sa počúvaš, keď máš profesijné pripomienky k tomuto zákonu, to ti hovorím úplne otvorene, lebo to je priestor na polemiku, kde sa dá tu niečo o tom hovoriť. V tej prvej časti ešte pred obedňajšou prestávkou si napríklad hovoril o našej polemike, ktorá bola pri tomto predloženom zákone práve tebou.

Ak si spomínaš, tá polemika nebola celkom o tom, čo si hovoril, ale o charakteristike pôvodného slovenského hudobného diela, tak ako si ju charakterizoval ty vo svojom návrhu zákona. Tam sme sa bavili o tom, že si napríklad zabudol na inštrumentálnu hudbu, tam sme sa bavili o tom, akým spôsobom má byť charakterizované pôvodné hudobné dielo vtedy, keď napríklad je dielo slovenského autora, ktoré je v inom jazyku. Hovorili sme vtedy, ak si spomínaš, o Ferenczyho Shakespearovských sonetoch. Podľa tvojho návrhu zákona by toto dielo vlastne nebolo pôvodnou slovenskou tvorbou. Čiže toto bola tá polemika, kde sme hovorili o zlej charakterizácii pôvodného slovenského diela. A toto v tomto zákone je vyriešené určite inak a ďaleko lepšie, ďaleko prehľadnejšie a ďaleko osloviteľnejšie, ako to bolo vyriešené v tom tvojom návrhu zákona. O tomto sa bavme.

A, samozrejme, tie profesijné pripomienky, ktoré si spomenul, o ktorých budeme hovoriť určite v druhom čítaní, no tak... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán poslanec, pozorne som počúval vaše vystúpenie a ako vždy môžem konštatovať, vždy je plné protirečení. Vy na jednej strane niečo skritizujete a dokonca sa postavíte do nejakej pozície a potom na druhej strane to v podstate pochválite. Prezentujete svoje fakty ako fakty, ktoré ste si sami vytvorili. A možno budete známy tým, že ste vytvárač vlastných faktov.
Pochopil som rovnako, že ste urazený, že vás TA3 nepúšťa do vysielania a že vaše preferencie sú v podstate preto tak nízke, lebo vás nikto neberie do vysielania, a že zákon o retransmisii je zlý. To je môj pocit, tak som to pochopil, čo ste povedali.

Rovnako hovoríte, že ste posledný, kto by cenzuroval, ale podrobili ste kompletne všetko, čo sa dalo, cenzúre. To sú tie protirečenia. Tie nechám na posúdenie všetkým ľuďom, ktorí sa pozerajú na toto vystúpenie.

Potom ste hovorili o nejakom kalkule, ktorý už komentovala moja kolegyňa. Ja ho opäť pripomeniem. Vy ste priam príkladom takého skvelého kalkulu, ktorý je v tom, že si založíte vlastnú stranu a keď tá vlastná strana sa nejakým spôsobom neukazuje celkom dobre, tak rýchlo sa spojíte s niekým iným, aby ste mohli byť v parlamente. Čiže toto sú vaše vystúpenia plné protirečení.
No a čo sa týka toho samotného zákona, zákon je niečo, čo tu mohlo byť už dávnejšie, a ja ho vítam práve kvôli tomu, že na Slovensku ten náš trh nie je tak dostatočne silný, aby dokázal sa pasovať s takými veľkými domami umeleckými a neviem marketingovými, ktoré dokážu preplatiť mnohé stanice svojimi ponukami, ktoré sú, samozrejme, omnoho silnejšie ekonomicky, ako sú tie naše stanice. A preto je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega Hlina, aspoň jedno ma teší z toho, čo ste povedali, že budete čiastočne konštruktívny. Podľa mňa ste mali byť väčšinovo konštruktívny, keď rozprávate o zákone. A vy ste boli väčšinou subjektívny a rozprávali ste svoje subjektívne názory. Ja zase na rozdiel od vás podporujem, že hudby má byť slovenskej v rádiu 25 %, nie 10 %, pretože nám vznikajú nové kapely, nové piesne, ktoré naozaj si občania nemôžu vypočuť (A nemôžu si ich tým pádom ani spievať, ani obľúbiť.), ktoré sú súčasť slovenskej kultúry. A ja práve tento zákon kvitujem.
A vrátim sa k tým vašim subjektívnym názorom. Pán poslanec, vy ste povedali, že my sme kalkul, my sme len stroje na preferencie a podobne. Ja sa vás pýtam, pán poslanec, vy nie ste kalkul? Prečo ste prestúpili do KDH? Je to preto, že ste mali také vysoké preferencie, preto, že chcete sedieť v tejto lavici? A toto je čo? Toto nie je kalkul?
A ďalšia vec. Rozprávate, že deti o desiatej večer nespia. No tak si doma urobte poriadok, lebo moje deti keď boli malé, chodili spať o ôsmej večer. A rodičia sú na to, aby deti vychovávali.

A 27 kanálov ja mám v televízii a ja si to môžem prepnúť na hociktorý z nich, ja nepotrebujem pozerať reklamu, ak ju nechcem pozerať o alkohole. Ak to pozerať chcem, keď mám nejaké oslavy, tak si to prepnem z iného a si pozriem, aká je reklama. Prečo také veci rozprávate? Veď predsa aj rodina existuje. Ja viem, že sa usmievate, pán kolega.

A ďalšia vec, garáže parlamentu. Ja sa vás pýtam: Ste si tým istý, že sa zbúrali nejaké pamiatky, máte o tom dôkazy? Pozrite sa, ako sa stavalo v Ríme? Tam sa stavia metro, sa tie pamiatky presklili. Možnože keby sa tie pamiatky neodkryli, tak nemali by ste tu o čom ani rozprávať. Takže ja nie som za ničenie pamiatok, ale som za to, že už keď sa tam tie pamiatky odkryli, tak nech teda sú aj tak, aby boli prístupné ľuďom. Ja viem, že sa môžete len usmievať.

Takže naozaj chcem vás poprosiť. Buďte nabudúce aj konštruktívny, doneste nejaké dôkazy a nerozprávajte tu, ako sa rozprávalo naozaj v tých reklamách, kde kedysi nám sľubovali aj švajčiarske dôchodky a všetko možné, pričom vy nám dneska rozprávate takisto veci bez podkladov. A mne to pripadá ako reklama. A mala by ísť po 22.00 hodine. Ďakujem.

Ďakujem. Vážená pani poslankyňa, pozorne som počúval vaše vystúpenie a z toho môžem usúdiť, že v podstate tento návrh podporujete. Máte tu výhrady k určitým veciam, ale v podstate ho podporujete a to je pozitívne.

A k tej obsahovej stránke vášho vystúpenia môžem povedať krátky komentár, že, prirodzene, aj vo svetovej umeleckej tvorbe nájdete plytké texty. Je prirodzené, že aj v americkej tvorbe nájdete filmy, ktoré sú plytké, bez akéhokoľvek obsahu, ale prosto sú. To jednoducho sa nedá vylúčiť. A nedá sa to jednostranne hovoriť len o, povedzme, tvorbe slovenskej, kde sa takisto môže vyskytnúť aj niečo podobné, menej kvalitné pre poslucháča alebo diváka, slabšie. Ale v každom prípade si myslím, že aj príklad Rakúska, ktorý ste použili, je dobrým príkladom na to, že krajiny, ktoré sú určitým spôsobom či už veľkosťou malé a nemajú taký trh veľký, ako ho majú veľké krajiny, ktoré môžu produkovať viacej umenia a potom ho predávať, sa nedokážu takýmto spôsobom ubrániť. A preto si myslím, že tento návrh, ktorý je predložený, z dielne ministerstva kultúry je práve vyvážený, aby tento problém dostatočne riešil. Je vyvážený a to chcem predovšetkým podotknúť, pretože bol vytvorený aj na základe širokej diskusie predstaviteľov umeleckej obce, a to chcem rovnako podotknúť, a bol aj prediskutovaný s tými, ktorí v súčasnosti prevádzkujú tieto rádiá na základe licencie zo štátu. Čiže ja osobne tento návrh vnímam veľmi pozitívne a podporovať ho budem a som pripravený v prípade, že bude v druhom čítaní potrebné, niečo v ňom vylepšiť, aj tie vylepšenia podporiť. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Lipšic, v úvode vystúpenia ste hovorili o tom, že pán minister Maďarič mlčí, keď sa vyskytnú nejaké negatívne prvky, chyby v tomto vládnutí. Asi žijeme v inej dimenzii, pretože pán minister Maďarič patrí medzi tých, ktorí sa absolútne neobávajú v tomto čase, v tomto priestore ako súčasť tejto vlády vyjadriť svoj názor, aj kritický, k mnohým prvkom, ktoré sa vyskytujú.

Prepáčte, trošku ma prekvapilo, že to hovoríte práve vy ako minister spravodlivosti v druhej Dzurindovej vláde. Prečo ste vtedy nekritizovali napríklad kupovanie poslancov, kedy ste otvorili túto otázku? Otvorili ste ju v podstate neskôr, keď ste už neboli vo vláde, keď bola úplne iná vláda. Teda toto vytýkať pánovi ministrovi Maďaričovi je, myslím, úplne scestné a osobitne z vašej strany.

A ďalej ste hovorili, že tento vládny návrh zákona diktuje niekomu, čo je dobré, čo je zlé. Tu ste tiež na omyle. Tu nikto nikomu nediktuje, čo a kedy má byť hrané, tu ide iba o to, aby bolo určité percento slovenských piesní.

Viete, ja som asi pred dvomi mesiacmi počula jednu krásnu pieseň. Evidentne to bolo mladé žieňa, od ktorého to bolo. Započúvala som sa do jej slov. Nielenže bola melodická, ale mala aj veľmi hlboké slová. Počula som to v Slovenskom rozhlase. Kvôli tejto piesni som každé ráno Slovenský rozhlas zapínala. Ja som ju odvtedy nepočula. Naša som si ju na YouTube a zistila som, že táto autorka nielenže píše slová, ale sama si skladá aj hudbu. Nemali by mať takíto mladí talentovaní ľudia možnosť prezentovať sa? A išlo o Slovenský rozhlas. Ďakujem.