Ďakujem, pán predseda. Dovoľte mi v tejto komornej atmosfére podeliť sa s vami o zopár myšlienok alebo pohľadom, aký mám na to ja, a možno aj informovať o niečom tých, ktorí nie sú členmi výboru pre hospodárske záležitosti, kde bola k návrhu na skrátené konanie vcelku zaujímavá diskusia, padlo tam veľa zaujímavých otázok, pretože padali tu z pléna otázky aj od viacerých rečníkov pri návrhu na skrátené konanie s tým, že je možno nejaký nedostatok informácií alebo možno nejaké zahmlievanie.
Trošku ma aj mrzí to nepochopenie zo strany niektorých kolegov, ktorí sa snažia silou-mocou napasovať túto novelu zákona na nejakú konkrétnu investíciu. Treba si uvedomiť, kolegovia, ani ja nie som právnik, tak ako mnohí z vás nie sú právnici, že zákon je všeobecne platná právna norma a jednoducho neviete, čo ani by nebolo správne, napasúvať nejaké zmeny na nejakú konkrétnu investíciu alebo na nejaký konkrétny zámer. Dokonca ja by som s tým nesúhlasil.
Ale uvedomme si inú vec. Pri takých významných investíciách, ktoré sa majú realizovať na území, ktoré má viac ako 250 hektárov, ktoré sa rátajú v stovkách miliónov, o tieto investície je obrovský záujem. A nemyslite si, že tie štáty, ktoré majú potenciál takú investíciu získať, sa k sebe správajú ako nejakí kamaráti. A to teraz myslím v dobrom. Veď sme členom V-4 a niektorí investori zvažujú umiestnenie svojich investícií do štátov, ako je Poľská republika, Maďarsko, Česká republika alebo aj Slovensko. A jednoducho sem príde nejaká súťaž týchto štátov, za ktoré niekto vyjednáva, vyjednáva exekutíva, teda vláda v našom právnom prostredí prostredníctvom ministerstva hospodárstva. A jednoducho, áno, je to určitý spôsob dohadovanie. Ponúknete investorovi, najprv musíte poznať predstavu toho investora, čo, koľko, v akom objeme investičnom, koľko pracovných miest, aký typ výroby, aký typ služieb? Ešte aj toho sa dotknem, pán poslanec Hlina, lebo rozumiem tej otázke.
Ale dovoľte mi teraz odbočiť. Určite si pamätáte na nedávne obdobie, keď Slovensko bolo v hre o umiestnenie distribučného centra americkej spoločnosti Amazon. A to čo je teda? Aký druh priemyslu je to? Vyrába niečo? Nie, nevyrába. Ubytováva niekoho? Nie, neubytováva Dováža a preváža, dajme tomu, logistické služby má, pretože dovezie z tlačiarne knihy, tie nejakým spôsobom skladuje a rozposiela po celom svete alebo regióne, kde sedia, tisíce, milióny kníh svojim klientom, ktorí si objednali cez rôzne či už ich alebo ich spriatelených nejakých roznášačov tieto knihy, filmy, videá. Ja nepoznám to portfólio. Takže aj preto sú tam tie služby, napríklad z môjho pohľadu.
Ale myslím si, a naozaj, pán poslanec Hlina, nemusíte tu so mnou súhlasiť, ani ostatní kolegovia, ale nielen v tejto novele, ale aj v samotnom zákone o opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií má vláda pomerne exaktné kritériá, čo by mala spĺňať takáto investícia. Takže ja sa nejakým spôsobom neobávam, že nejaké nám tu začnú vyrastať gýčové krtkolandy alebo niečo podobné. Veď majme trošku aj súdnosť a elementárnu mieru dôvery vo vládu, a bolo to tu už povedané mojím kolegom Jozefom Mikušom, nech je zložená z kohokoľvek.
Tiež sa mi možno nepáčila tá predchádzajúca vláda (alebo tie vlády predtým), ale rešpektoval som, že z volieb získala právo a má teda v zmysle zákonov a ústavy právo rozhodovať. A to, že sa mi nepáčila, neznamená, že som tých, ktorí v nej sedeli, považoval za hlupákov. Takže majme naozaj trošku mieru dôvery a snažme sa ju aj pretaviť aj smerom k vláde, ak keď viem, že teda pre opozíciu je to niekedy ťažké.
Ale naspäť k tým investíciám alebo k tomu, prečo je to tak rýchlo a prečo možno sa tu nevie úplne všetko. Neviem ani ja, ani kolegovia z výboru nevedia, verím, ani vy neviete a, myslím si, asi nikto nevie všetko.
Vrátim sa k tomu procesu vyjednávania, pán poslanec Hlina. Áno, prejavil záujem nejaký investor o investíciu XY a hľadá vhodné umiestnenie. No príde za kým? Príde na ministerstvo hospodárstva alebo príde za SARIO-m, Slovenskou agentúrou pre rozvoj investícií a obchodu, a povie vám teda veľmi hrubú schému ako to asi prebieha, na tom nie je nič tajné, povie tak: „Toto a toto som, toto je môj profil, uvažujem o tomto, v takom objeme, v takom rozsahu, potreboval by som od vás toto.“ To je zhruba obsahom toho prvého stretnutia. A potom na ďalších stretnutia sa veci precizujú. Ale, samozrejme, je rozdiel, či príde niekto, komu stačí 50 hektárov, 100 hektárov a kto chce preinvestovať 50 mil., 75 mil., alebo či príde niekto, kto potrebuje 200 hektárov, 250 hektárov a kto chce preinvestovať stovky miliónov eur, možno aj viac. A tak isto SARIO posudzuje alebo vypracováva tony materiálov, potom ďalej pre ministerstvo hospodárstva a pre samotnú vládu, na základe ktorých sa rozhoduje ďalej čo sa urobí, kde sa urobia ponuky, kde sa vyjde v ústrety a tak ďalej a tak ďalej. Takto to bolo pri minulých investíciách.
Viete, nemajme tú potrebu nejakým spôsobom zasahovať alebo absolútne neveriť vláde pri jej snahe vyjednať čo najlepšiu pozíciu pre získanie tej investície. My sme zákonodarcovia, našou úlohou podľa môjho názoru je vytvoriť podmienky vláde v tom procese, ktorý je, mimochodom, veľmi citlivý. Tí investori veľmi negatívne nejakým spôsobom vnímajú, keď sa veci vynášajú von, do mediálneho prostredia, keď ešte nie je s nimi dohodnuté všetko, dobre viete, že nie je s nimi dohodnuté nič. Aj niektorí ste to povedali, že týmto spôsobom bude sa to vykupovať dopredu a čo potom bude s tým. To tu nikde nie je napísané. My svojím spôsobom rozväzujeme vyjednávačom vo vláde alebo na ministerstve hospodárstva ruky, ktorí môžu povedať, že: „Počúvajte, chlapi, máme aj takúto možnosť, ak by ste naozaj chceli 300 hektárov, bude to zložité, ale skúsme to hľadať, ale vy musíte postaviť nielen nejakú karosáreň, ale aj toto, toto a toto, zamestnať taký podiel vysokoškolsky vzdelaných ľudí alebo z iných regiónov.“ Viete, to vyjednávanie nie je jednostranné, že investor príde, rozkopne dvere a diktuje si požiadavky. Je to zložité, náročné, ťažké. Často sa to skončí aj neúspechom. Pán poslanec, ja možno od vás chcem niečo kúpiť, vy si pritom poviete cenu, ja vás tu budem jednoducho tlačiť dole, kde ale nejaká hranica pre mňa, takisto ako aj pre vás je neprípustná. Tak si podáme ruku a rozídeme sa. Ale to neznamená, že to scelené územie alebo potenciálne ponúknuté územie si niekto odnesie na chrbte domov. Tak bude využité pre inú investíciu, potenciálnu.
Viete, prečo si myslím, že sú Poliaci úspešnejší v získavaní takýchto veľkých investícií ako my? Majú skvele vypracovaný aktívny manažment niečoho podobného, ako je u nás SARIO. Tým nechcem SARIO nejako, samozrejme, devalvovať, ale Poliaci sú v tom jednoducho lepší, dovolím si tvrdiť, že aj Česi sú na tom tak. A sú dve také lokality v Poľsku. Samozrejme, Poľsko je rozlohou väčšie ako Slovensko. Z nich jednu majú tuším cez 250 hektárov a jednu dokonca cez 300 hektárov. Nič na nej nie je, pán poslanec, zatiaľ. Ale majú ich v ponuke, keby niekto prišiel a povedal znova: „Chlapi, potrebujeme toto a toto, takú a takú výrobu, toľko a toľko ľudí.“ A Poliaci potom prídu s mapou: „Aha, kde je investor, toto tu máte, tu je takáto infraštruktúra, beriete, neberiete to, ideme alebo nejdeme sa baviť ďalej.“ (Ukázanie listov papiera formátu A4.)
A už to tu spomenul môj kolega Muňko a vy to dobre viete ako poľnohospodár a pán Fecko to vie lepšie ako možno my dvaja dohromady, jednoducho čo je, keď chcete sceľovať pozemky v našom zložitom, zložitom právnom stave, myslím, nehnuteľnosťami, kde ešte máme pozemkové knihy z čias Rakúsko-Uhorska. Ja vás vždy rád počúvam, pán Fecko, ako o tom rozprávate. Ja som takúto skúsenosť nikdy nemal. Nedávno uvažoval som, že si kúpim niekde nejaký pozemok na nejakú malú chatku. A som zistil, čo som si tam vyhliadol a že na 800 metrov štvorcových je 49 vlastníkov, z ktorých niektorí zomreli v roku 1927. Kde ja tých ľudí mám hľadať? Mám preto otvárať súdne, dedičské konania? A teraz si zoberte cestu, chodník, infraštruktúru, železnicu, toto všetko ten investor potrebuje. Týmto dávame, zrýchľujeme ten proces, ktorý už dnes je nastavený a existuje (Ukázanie listov papiera formátu A4.), nevymýšľame nič nové. Táto novela zákona má cieľ urýchliť a zjednodušiť sceľovanie parciel tak, aby sme ako tí Poliaci mali niečo v rukáve a vedeli to tým potenciálnym investorom ponúknuť, lebo inak potom len plačeme, oni nás oslovia. A nemyslite si, že to sú nejakí hlupáci. Veď oni oslovujú aj ostatných, veď oni chcú priniesť peniaze na Slovensko, chcú za ne niečo postaviť a chcú dať prácu našim spoluobčanom, našim ľuďom. Budú platiť dane, tí ľudia budú platiť odvody, dane z príjmu, budú vytvárať multiplikačný efekt jedna ku štyrom, napríklad v prípade automobiliek, keď už teda sme sa o nich bavili. A ten región, aj širší, aj užší, má tak veľký potenciál rozvoja.
Áno, vláda by mala, a ja verím, že to tak bude, mikrometrom merať, koho a za akých podmienok k nám pustí, ale ak to chceme zamietnuť len preto, z nejakej emotívnej nedôvery, tak tu potom neurobme nič, nevytvárajme podmienky na nič a len plačme alebo si možno prečítame článok v novinách o tom, že zase to dostali tí hnusní Poliaci. Oni tým nie sú hnusní, ale sú šikovní.
Áno, beriem tú výčitku pána poslanca Zajaca, aj pána poslanca Mikuša, ale ja som váš kolega, nie člen vlády, že prečo sa to nerobilo skôr, keď sa to mohlo vtedy robiť, keď boli neúspešné veci. Áno, myslím si, že mohlo sa s tým prísť aj skôr. Ale to neznamená, že je chybou, že sa s tým prichádza teraz. A jednoducho keď chceme mať konkurenčnú výhodu, keď chceme ponúknuť potenciálnym investorom niečo lepšie a viac ako naši susedia, hoc sme všetci kamaráti, tak musíme v dnešnom rýchlom svete konať rýchlo. A to, čo spomenul aj pán minister, rozhodnutie do konca septembra nech už bude akékoľvek, to je nič z pohľadu legislatívy. To ide strašne rýchlo, to je deň včerajší, čo sa pominul, ešte leto nám do toho nám ide.
A opakujem, nevkladajme tam, že je to len o automobilkách. Veď s tými automobilkami prichádzajú dodávatelia, výroba, výskum, vývoj. Veď sme toho svedkami. Firmy, ktoré sú tu etablované, zamestnávajú tisíce ľudí. Volkswagen samotný má u nás desaťtisíc zamestnancov. Závod KIA v Žiline, závod PSA v Trnave, tie všetky som navštívil ako člen hospodárskeho výboru, chodíme tam pravidelne, vidíme to, ťahajú rozvoj celého regiónu.
Áno, aj ja by som bol rád, kolegovia, keby to bolo v Lučenci. Ale aj ten investor má nejaké požiadavky na infraštruktúru, na dopravu, na logistiku. A nezabúdajte, nezabúdajte, to by bolo možné vtedy, keby sa zhodli na tom, že ministerstvo hospodárstva využije nejaký balík peňazí a povie: „Dobre, my postavíme závod v Lučenci preto a preto a budeme tam vyrábať neviem to, čo treba.“ Vtedy si štát môže povedať, že to bude tam, ale ten investor prináša svoje vlastné peniaze. A nerobme z neho čerta. Aj on má právo mať nejaké požiadavky. Veď aj vy si v obchode vyberáte, čo si idete kúpiť, a nekúpite automaticky to, čo vám niekto vrazí do rúk, lebo to platíte svojimi vlastnými peniazmi.
Tak skúste, kolegovia, vnímať aj tento rozmer a naozaj, pán poslanec Hlina, aj trošku tej dôvery. Ja skutočne som presvedčený, že si nemyslíte, že vo vládach, či už v tejto vláde alebo v tých predchádzajúcich vládach, sedeli len a len hlupáci. Ja som presvedčený, že 99 % politikov vrátane nás, čo tu sedíme, chce dobre pre Slovensko.
A ak vám nie je ľahostajný ďalší rozvoj, tvorba pracovných miest a následné multiplikačné efekty a mne je, viete, jedno, v akom regióne budú, tak by ste tento návrh novely zákona mali podporiť. Ďakujem.
