Videokanál klubu
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
7.12.2016 o 18:35 hod.
Ing. Mgr.
Marian Kotleba
Videokanál poslanca
Vážený pán predseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, ktorí ste tu ešte vydržali, novelou ústavy, ktorú predkladáme, nechceme nič iné, len odstrániť tú spomínanú vetu v čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá hovorí úplne jasne, bez servítky hovorí, že právne záväzné akty európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Ja si myslím, že každý jeden človek, ktorý je spôsobilý na právne úkony, ktorý vie čítať a vnímať čítaný text, musí chápať, že touto vetou sme sa úplne absolútne ako republika podriadili cudzej moci. A z histórie vieme, že všetky krajiny, ktoré sú podriadené akejkoľvek cudzej moci, sa od pradávnej histórie podnes nazývajú kolóniami, kolóniami.
Náš cieľ preto nie je nič iné, len pokúsiť sa naštartovať proces zmeny Slovenskej republiky ako kolónie cudzej moci na opäť suverénny samostatný štát. Nechceme nič iné. Vieme, že to nebude ľahké, a asi dopredu tušíme, ako hlasovanie o našom návrhu dopadne, pretože zloženie, súčasné zloženie slovenského parlamentu je naozaj pestré. Máme indiferentné OĽANO, protislovenskú SaS, protislovenský MOST - HÍD, ale máme tu aj strany, o ktorých si ľudia hovoria, že v nich ešte, že v nich ešte drieme ten národný duch, SMER a Slovenskú národnú stranu.
Naschvál som povedal, že si ľudia hovoria, že v nich drieme národný duch, pretože ako pred chvíľkou povedal aj kolega Uhrík, reči sú jedna vec, skutky sú vec druhá. Som veľmi rád, že tu s nami dnes zostal aj predseda SNS a zároveň predseda Národnej rady pán Danko, pretože, musím to zopakovať z tohto miesta a povedať, teda zdôrazniť, Slovenská národná strana je naozaj, ako to pán predseda Národnej rady pri každej príležitosti zdôrazňuje, naozaj najstaršou slovenskou politickou stranou, resp. politickou stranou Slovákov. Stranou, ktorá sa aktívne zapojila do boja o slovenskú autonómiu, o slovenskú sebestačnosť a samostatnosť.
A pomôžem si aj ďalšími tvrdeniami ďalších poslancov, ktorí sa tu tešia nielen v parlamente, ale celkovo v spoločnosti veľkej úcte, a to konkrétne pána poslanca Budaja, ktorý pred chvíľkou rozprával o demokracii, totalite, nezlomnosti, odpore a podobných veciach. Ak tí, ktorých menoval kolega Schlosár a ktorí svojím hlasovaním sa ako zradcovia podieľali na tom, že táto veta, predmetná veta o nadradenosti právnych aktov Európskej únie pred slovenskými zákonmi bola do Ústavy Slovenskej republiky prijatá, ak týchto piatich poslancov, ktorí aj dnes, nie teraz, ale dnes sedia, teda sedia v slovenskom parlamente, môžme označiť za zradcov z tohto pohľadu, tak potom všetci tí, ktorí túto slovenskú samostatnosť absolútne pochovávajúcu a ničiacu vetu v ústave nechcú odstrániť, musia byť označení za kolaborantov.
Poslanec Budaj to pred chvíľkou povedal jasne. Tí, ktorí sa aktívne podieľali na zavedení toho prosovietskeho režimu v ’68. roku, sú zradcovia. A tí, ktorí s nimi len spolupracovali a nekládli odpor, sú kolaboranti. Dnes je to absolútne, absolútne o tom istom, o tom istom. Či sa vám to páči, alebo nie. Rozdiel je len ten, že kosák a kladivo nahradili hviezdičky na modrej handre. Ja si však dovolím povedať, že v tej totalite, v tej totalite sme dnes ponorení ďaleko hlbšie, ďaleko hlbšie, ako to bolo za čias Sovietskeho zväzu. Dokonca si dovolím povedať, že v tej eurototalite sme dnes ponorení oveľa hlbšie, ako to bolo za čias mnohými, mnohými nazývaného alebo prezývaného Slovenského štátu ako hitlerovského nejakého satelitu. Omnoho hlbšie. Ani vtedy, ani za Sovietskeho zväzu nám zďaleka neboli kladené ako samostatnej republike toľké podmienky vlastnej existencie. Ani zďaleka nám nebolo zasahované do bežného života ľudí tak, ako je to dnes za čias alebo teda počas členstva Slovenskej republiky, Slovenskej republiky v Európskej únii. A čo je najhoršie, my si sami, resp. tí zradcovia vtedy si sami to otroctvo prehĺbili nad rámec toho, čo požadovala Európska únia. Kolega Schlosár to povedal jasne, nikto od nás nežiadal, aby sme takúto vetu ukotvili priamo v základnom zákone štátu v ústave. Zradcovia to spravili a my všetci dnes nesieme následky. Nesieme následky.
Pozrite sa všetci vôkol seba. V akom štáte, v akej kolónii žijeme? Hovoril som o Slovenskom štáte za čias Hitlera, o Slovenskej socialistickej republike za čias Sovietskeho zväzu a o porovnaní tých rôznych režimov s tým, čo máme dnes, s tým, čo máme dnes. Ani za čias prvej Slovenskej republiky neviali na všetkých úradných budovách vlajky tretej ríše. Neviali, neviali, viali na nemeckom veľvyslanectve. Neviali na slovenských úradných budovách. Pozrite sa dnes okolo seba, pozrite sa do Národnej rady. Jediné miesto, kde vidíme slovenskú vlajku bez tej modrej okupačnej handry, je vestibul, vestibul Národnej rady, kde je čestná stráž. Všade inde nájdete slovenskú vlajku len v páre s modrou okupačnou handrou. Ani za čias sovietskej totality neviali vlajky, červené vlajky Sovietskeho zväzu na každej jednej úradnej budove. Počas osláv áno, počas sviatkov áno, počas posilňovania súdružskej spolupráce áno, ale v bežný deň nie. Ani za čias totality Sovietskeho zväzu nám nikto nenútil, aby sme vo vnútroštátnom, vo vnútroštátnom finančnom styku alebo peňažnom obehu používali rubeľ. Nikto neprišiel a nenútil nám rubeľ. Ani Hitler vám nenútil marky. Dnes, dnes nemáme už ani vlastné peniaze a niektorí poslanci nemajú vôbec hanbu to označiť za pokrok, za pokrok. Nemáme hranice, nemáme peniaze, nemáme vlastnú suverénnu vládu, nemáme naozajstnú slobodnú ústavu. O akom suverénnom štáte chceme rozprávať? O akom suverénnom štáte chceme rozprávať?
Ja som si veľmi pozorne vypočul pred chvíľkou poslanca Budaja, ktorý hovoril o názoroch, o tom, ako je ovplyvňované vedomie a historická pamäť, ja neviem čo všetko. Ale veď sa pozrime, čo sa robí dnes, akým spôsobom Európska únia, orgány Európskej únie zasahujú do absolútne všetkých oblastí nášho života, spoločenského, politického, ekonomického, proste do všetkých. Zahraničnú politiku, to ani nebudem rozprávať, pretože o nejakej samostatnej zahraničnej politike Slovenskej republiky dnes je sa škoda vôbec baviť. To, čo bolo, to, čo bolo niekedy normálne, to, čo bolo niekedy normálne, klasická rodina, žena, chlap, otec, mama, deti, to je, dnes pomaličky všetky tieto veci sú pokladané za extrémizmus. To, čo bolo desaťročia, desaťročia úplne verejne označované za úchylky, za niečo, čo nemá miesto v slušnej spoločnosti, to sa dnes označuje pod tlakom politiky Bruselu a rôznych mimovládok pochybných za niečo, čo nás obohatí, čo je nové, buďme otvorení, buďme demokratickí, prijmime to, nechajme sa, nechajme sa, nechajme sa skultúrniť a my ako také ovce proste skloníme hlavy a na čele s tými politikmi, ktorých národ volí preto, aby ho viedli a aj podržali a pomohli, to všetko prijímame. To všetko prijímame.
To, čo sa deje na našich školách, veď to je katastrofa! Veď to je katastrofa! Namiesto lásky k vlasti, hrdosti k kresťanským hodnotám sa do tých detí vlieva proste nejaká otvorenosť voči cudzincom, voči neeurópskym, neeurópskym hodnotám a tradíciám, voči úchylákom, ktorí si svoje sexuálne úchylky pomýlili s rodinou, a ešte je tá drzosť proste tie deti z tohto, z týchto názorov aj skúšať. Zosilnejú alebo silnejú hlasy, ktoré kritizujú kresťanstvo ako také, skritizujú cirkev, pretože je módne dnes pokladať vieru v Ježiša Krista za nejaký prežitok, extrém, niečo, čo nemá miesto predsa v modernej spoločnosti. A my všetci alebo vy všetci, ktorí nechcete s týmto nič urobiť, tak potom áno, potom použijem znova termíny a slovník poslanca Budaja a musím povedať kolaboranti. Kolaboranti, ktorí sa len potichu pozerajú na to, ako sa Slovensko spolu s tou potápajúcou loďou, titanicom Európskej únie dostáva každým rokom do väčšieho a väčšieho bahna. To som ešte použil ten slušný termín.
A najhoršie na tom všetkom je, vážené poslankyne a vážení poslanci, že mnohí z vás to cítia úplne rovnako. Hovoria o tom poslanci v SMER-e, hovoria o tom poslanci v SNS, ale koaličná dohoda je viac ako hodnoty, naše hodnoty, na ktoré sa nás budú pýtať naše deti a naši vnuci.
Kolega Uhrík zhodnotil, zosumarizoval nejaké ekonomické dopady členstva Slovenskej republiky v EÚ, ale ja sa pýtam, je nám to jedno, sme ľahostajní voči tým ostatným sociálnym, spoločenským dopadom? Fakt je nám to jedno? Fakt, fakt chceme, aby Slovenská republika, fakt chceme, aby Slovenská republika dopadla ako Nemecko, Francúzsko, Anglicko? Multikultúrne, rozvrátené krajiny bez identity. Krajiny, z ktorých už aj oficiálne autority priznávajú, že sa pôvodní obyvatelia sťahujú preč z veľkých miest, lebo sa už necítia doma vo svojich vlastných štátoch. Naozaj toto chceme?
A veľmi dobre vieme, že Únia dosiahla polčas svojho rozpadu. Veľmi dobre to asi všetci vieme. A napriek tomu jednoducho ešte stále z nejakej zotrvačnosti, akoby si mnohí odmietali priznať, že je čas vyskočiť z toho titanicu. Pretože ak pôjdeme ako poslední, tak nás to stiahne zo sebou pod hladinu. Áno, do roku 2020, chápem. Do roku 2020 môžeme čerpať fondy, je na to mnoho firiem nadstavených, mnohí si na tom postavili svoj životný biznisplán a nechcú sa toho vzdať. Dobre. Využime, potiahnime si tie zdroje a pá, pá. Ale zostávať v Únii po roku 2020, to už je, to už je číry, absolútny nezmysel. To už je pre Slovensko číry, absolútny nezmysel, ktorý v prípade politikov hraničí s nejakou pochybnosťou, či tí, ktorí chcú naozaj v tej Únii zostať aj po roku 2020, sú úplne príčetní. Veľmi dobre, kolegovia, aj z výborov viete, čo sa deje. Liberalizácia vízového styku, ešte väčšie otvorenie sa pohybu všetkých tých más neeurópskych, ktorých úlohou je zaplaviť Európu. Veľmi dobre aj pán kolega z výboru vie, najväčší emigračný tábor na Ukrajine 70-tisíc Severoafričanov, ktorí iba čakajú na dokončenie procesu liberalizácie, otvorenie hraníc s Ukrajinou a už sa to začne valiť. A už sa to začne valiť, a potom, potom čo spravíme? Potom si povieme, áno, Únia to od nás žiadala, tak to tu budeme trpeť? Oni sa nás nebudú pýtať, oni sa nás nebudú pýtať a to nie je nejaké strašenie, to nie je nejaké strašenie. Pozrite sa, pozrite si denné správy z Francúzska, z Nemecka, ako tí ľudia horko plačú nad tým, čo sa tam deje. Akoby vymenili, akoby veľmi radi vymenili tú základnú istotu, ktorú my dnes ešte máme za tie svoje ekonomické, za tie svoje ekonomické výsledky, ktoré možno dosiahli. Za ten rozdiel v úrovni, v životnej úrovni, akoby to veľmi radi vymenili. Žiaľ, už sa nedá. Ak nechcú opustiť to všetko, čo majú, už sa nedá, už sa nedá.
My ešte stále máme obrovskú príležitosť a zhodou okolností v tomto parlamente by sa možno našlo ešte aj dosť hlasov na to, keď rátam SNS a SMER, že ešte by mali toho národného ducha. Dosť hlasov na to, aby proste sme sa, aby sme spravili prvý krok, prvý krok k oslobodeniu Slovenskej republiky spod diktátu Európskej únie, spod diktátu Bruselu. Teraz, kým je ešte čas, lebo potom, potom, keď všetky tie negatívne, všetky tie negatívne javy, ktoré doslova drancujú a likvidujú západoeurópske štáty, keď potom tie javy prídu sem, potom to už bude jedno. Potom to už bude úplne jedno. Potom už nebude záležať na tom, čo je v ústave, alebo v ústave nie je. Potom už nebude záležať na tom, že čím si pôjdete do obchodu zaplatiť ten chlieb, či to bude koruna, euro alebo čokoľvek iné. Potom už bude záležať na úplne iných veciach, či sa vám dcéra vráti v pohode domov. Či váš dom bude ešte aj večer z práce vaším domom. To budú hodnoty, o ktorých si dnes my dnes nevieme predstaviť, ako to tam musí byť. A možno mnohí, keď sledujete tie správy, tak mnohí si poviete, že, alebo sa cítite, že to je ako len nejaký film, že je to ako keby nejaký film a že nás sa to netýka, že nás sa to netýka.
Ale ja sa vás spýtam, vážené poslankyne, vážení poslanci, väčšina z vás, teda nie z našej strany, ale ostatní ste starší odo mňa, viete to posúdiť. Keby vám za socializmu povedali, keby vám za socializmu povedali, že chlieb bude stáť 50 korún, čo by ste si povedali? By ste si poklepali po hlave, prosím ťa, čo to tu vymýšľaš, akých 50 korún za chlieb. Keby vám povedali, že mlieko, liter mlieka bude stáť 35 korún, čo by ste si povedali? A keby ste, keby vám niekto povedal, že byt budete splácať celý život nejakej súkromnej banke, ktorá vám pri dvoch nezaplatených splátkach ten byt môže zobrať, no čo by ste si vtedy boli povedali? Povedali by ste si, že niekto iba maľuje čerta na stenu a vytvára nejakú paniku, a neviem, chce vzbudiť nejaké verejné pohoršenie alebo čo, ale určite by ste tomu neverili a pozrite sa, pozrite, kde sme sa dnes dostali. Keby vám niekto vtedy povedal, že štátne podniky, strategické štátne podniky budú, bude vlastniť pár súkromníkov z nejakých finančných skupín a že všetky tie zisky pôjdu do ich súkromných vreciek, no čo by ste si vtedy povedali? Že to nie je možné, že ako štátny podnik môže vlastniť nejaký jeden-dvaja milionári, boháči a tie peniaze posielať za hranice a nedávať to ľuďom, štátu, no zdalo by sa vám to neuveriteľné, taký scenár.
Možno sa vám zdá neuveriteľné to, čo rozprávam ja tu dnes, ale ak neodídeme z Európskej únie teraz, kým je čas, spomeňte si na moje slová, nech to dopadne akokoľvek, za 6 rokov, za 8 rokov. Ja nikomu z vás neprajem nič zlé, nikomu, ale je veľmi, veľmi smutné zistiť, že možno práve váš dom, vaša rodina sa dostane do konfliktu, a nieže do konfliktu do kontaktu, do kontaktu s tou novou realitou, ktorú nám Európska únia chystá. Ak si myslíte, že je to spontánne a nikto nám to nechystá, tak prosím vás, využite tú otvorenosť, využite tie prostriedky, ktoré súčasná doba ponúka, a choďte trošku sa pozrieť na internet, kde sú medializované vyhlásenia predstaviteľov rôznych európskych orgánov o tom, aké, ako treba zvýšiť ten, zvýšiť ten dovoz ten cudzincov, pretože Európska únia sa musí obohatiť a máme málo pracovnej sily a ja neviem čo všetko. A tie argumenty sú absolútne uletené a odtrhnuté od reality.
Veď ako nám môže niekto rozprávať, kolegyne, kolegovia, ako nám môže niekto rozprávať o tom, že potrebujeme sem napríklad tých cudzincov z dôvodu nedostatku pracovnej sily, keď momentálne je na Slovensku 400-tisíc nezamestnaných ľudí? Máme 400-tisíc nezamestnaných ľudí a oni nám normálne nahlas hovoria, potrebujeme tu nejakých Afričanov, Ázijčanov, neviem koho, lebo u nás nemá kto robiť na dôchodky.
To čo je toto? To z nás nerobia len kolóniu, z nás robia úplných pakov, úplných pakov, o ktorých, o ktorých si myslia, že my proste len skloníme hlavy a budeme sa na to pozerať a povieme, áno, áno, je to tak, nemá tu kto robiť na dôchodky, a preto vás tu vítame, lebo vás potrebujeme. Nechcem sa púšťať do tejto otázky, lebo sa to netýka priamo našej novely, ale je to jeden z argumentov, je to jeden z argumentov, ktorý nám hovorí, že asi niečo nie je v poriadku s tou politikou Európskej únie.
A ako to kolegovia Uhrík aj Schlosár už spomenuli, nebuďme naivní, nabuďme naivní a nebuďme nejakí detinskí a nemyslime si, že Slovensko má nejaké zastúpenie v orgánoch Európskej únie. Veľmi dobre vieme, že to tak nie je. Pretože aj keby tí všetci europoslanci boli takí národniari, ako bol Štúr, Francisci, Hodža, Rázus, predseda SNS, aj tak by ich v tej, aj tak by ich v tej Európskej únii nič nedokázali a nič nezmenili, nič nezmenili. Keby tam za všetkých europoslancov za Slovenskú republiku sedel Ľudovít Štúr, aj tak by, chudák, nič nezmenil. A keby všetci títo naši dejatelia, ktorí mnohokrát obetovali svoje životy, svoje životy za to, aby sme mali právo na sebaurčenie ako národ, aby sme mali právo na vlastný štát Slovákov, v ktorom sa budeme môcť rozprávať po slovensky, keby videli, že slovenskí politici, ako boli oni v tej dobe, dobrovoľne sa podriaďujú cudzej moci, z ktorej sa oni chceli vymaniť, tak by podľa mňa veľmi horko zaplakali, veľmi horko by zaplakali. By ste povedali, že či sa to vlastne pre ten národ oplatilo všetko robiť, či sa oplatilo pre ten národ, ktorý si to neváži, dávať všetky tie obete. Veľmi horko by zaplakali a veľmi smutní by podľa môjho názoru z toho, k akému stavu sa dnes vďaka politikom Slovenská republika dostala, veľmi smutní by z toho boli.
A my sa tvárime, že je to v poriadku a že v podstate netreba žiadnu zmenu a nejako to už vydržíme. Dobre, my to možno naozaj nejako vydržíme, my to vydržíme aj na výbore to spolu vydržíme. Ale čo naše deti a čo naši vnuci? Ako sa budú oni na to pozerať, ako sa, ako sa my budeme pozerať alebo ako sa budeme cítiť, keď sa spýtajú: "Oco, mama, oco, boli ste poslancami Národnej rady, mohli ste spraviť všetko preto, aby Slovensko ostalo slovenské, aby Slovensko ostalo kresťanské, také, v akom ste vyrastali aj vy sami, oco, bol si predseda Národnej rady Slovenskej republiky, druhý, druhý najvýznamnejší ústavný činiteľ, a čo ste preto spravili, aby sme nedopadli tak ako, ako pár rokov predtým, len pár rokov predtým dopadli ostatné tzv. vyspelé západné štáty?"
Pozrite sa, čo tá, pozrite sa, čo tá liberalizácia priniesla na Ukrajinu, totálny rozvrat, totálny rozvrat usporiadanej krajiny. Ľudia tam možno neboli bohatí, ale boli spokojní a dnes, dnes sa mnohí nemajú kde vrátiť. Dnes sa mnohí nemajú kde vrátiť, dnes mnohí majú o sedem hrivien viacej vo vrecku, ale nemajú svojich synov, svoje dcéry. Akú cenu zaplatili za liberalizáciu spoločnosti, akú cenu? A my v tej cene a v tej servilnosti ideme ešte ďalej. A jednoducho sme si s kolegami v klube povedali, že aj napriek tomu, že vieme, aké je rozloženie politických síl v tomto parlamente... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec, chcem sa opýtať, či ešte dokončíte myšlienku, alebo budete pokračovať ráno.
Kotleba, Marian, poslanec NR SR
Asi ráno, pán predseda. Ďakujem pekne.
Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Takže končím dnešný rokovací deň, prajem pekný večer. (Reakcie z pléna.) Doobedu, predpokladám, že po správach, ktoré, sme odsúhlasili, že budeme o 9.00 hod. rokovať.
(Prerušenie rokovania o 19.02 hodine.)
Rozpracované
Vystúpenia klubu
Vystúpenie s faktickou poznámkou 8.12.2016 9:29 - 9:31 hod.
Uhrík MilanA čo sa týka tých energetických odvetví, tých ostatných energetických odvetví, tak nebolo mi celkom z vašej reči jasné, či teda schvaľujete alebo neschvaľujete kontrolu v regulovaných odvetviach. Lebo podľa mojej mienky aj podľa medializovaných informácií kontrola Úradu pre reguláciu sieťových odvetví v distribučných a plynárenských spoločnostiach priniesla isté výsledky minimálne v poslednom období, kedy sa ukázalo, že množstvo distribučných spoločností si zvyšovalo nákladové položky o nevyužívané objekty, ktoré si účtovali do nákladov a tým pádom, tým pádom bola aj vypočítaná cena energií drahšia.
Len pre informáciu, na čele ÚRSO stojí nominant SMER-u pán Holjenčík, je tam od roku 2007 a, bohužiaľ, v drvivej väčšine týchto spoločností majú zase podiel zahraniční investori. V Stredoslovenskej energetike a v SPP-čku má 49-percentný podiel J&T... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)
Vystúpenie v rozprave 7.12.2016 18:35 - 19:02 hod.
Kotleba MarianJa si myslím, že každý jeden človek, ktorý je spôsobilý na...
Ja si myslím, že každý jeden človek, ktorý je spôsobilý na právne úkony, ktorý vie čítať a vnímať čítaný text, musí chápať, že touto vetou sme sa úplne absolútne ako republika podriadili cudzej moci. A z histórie vieme, že všetky krajiny, ktoré sú podriadené akejkoľvek cudzej moci, sa od pradávnej histórie podnes nazývajú kolóniami, kolóniami.
Náš cieľ preto nie je nič iné, len pokúsiť sa naštartovať proces zmeny Slovenskej republiky ako kolónie cudzej moci na opäť suverénny samostatný štát. Nechceme nič iné. Vieme, že to nebude ľahké, a asi dopredu tušíme, ako hlasovanie o našom návrhu dopadne, pretože zloženie, súčasné zloženie slovenského parlamentu je naozaj pestré. Máme indiferentné OĽANO, protislovenskú SaS, protislovenský MOST - HÍD, ale máme tu aj strany, o ktorých si ľudia hovoria, že v nich ešte, že v nich ešte drieme ten národný duch, SMER a Slovenskú národnú stranu.
Naschvál som povedal, že si ľudia hovoria, že v nich drieme národný duch, pretože ako pred chvíľkou povedal aj kolega Uhrík, reči sú jedna vec, skutky sú vec druhá. Som veľmi rád, že tu s nami dnes zostal aj predseda SNS a zároveň predseda Národnej rady pán Danko, pretože, musím to zopakovať z tohto miesta a povedať, teda zdôrazniť, Slovenská národná strana je naozaj, ako to pán predseda Národnej rady pri každej príležitosti zdôrazňuje, naozaj najstaršou slovenskou politickou stranou, resp. politickou stranou Slovákov. Stranou, ktorá sa aktívne zapojila do boja o slovenskú autonómiu, o slovenskú sebestačnosť a samostatnosť.
A pomôžem si aj ďalšími tvrdeniami ďalších poslancov, ktorí sa tu tešia nielen v parlamente, ale celkovo v spoločnosti veľkej úcte, a to konkrétne pána poslanca Budaja, ktorý pred chvíľkou rozprával o demokracii, totalite, nezlomnosti, odpore a podobných veciach. Ak tí, ktorých menoval kolega Schlosár a ktorí svojím hlasovaním sa ako zradcovia podieľali na tom, že táto veta, predmetná veta o nadradenosti právnych aktov Európskej únie pred slovenskými zákonmi bola do Ústavy Slovenskej republiky prijatá, ak týchto piatich poslancov, ktorí aj dnes, nie teraz, ale dnes sedia, teda sedia v slovenskom parlamente, môžme označiť za zradcov z tohto pohľadu, tak potom všetci tí, ktorí túto slovenskú samostatnosť absolútne pochovávajúcu a ničiacu vetu v ústave nechcú odstrániť, musia byť označení za kolaborantov.
Poslanec Budaj to pred chvíľkou povedal jasne. Tí, ktorí sa aktívne podieľali na zavedení toho prosovietskeho režimu v ’68. roku, sú zradcovia. A tí, ktorí s nimi len spolupracovali a nekládli odpor, sú kolaboranti. Dnes je to absolútne, absolútne o tom istom, o tom istom. Či sa vám to páči, alebo nie. Rozdiel je len ten, že kosák a kladivo nahradili hviezdičky na modrej handre. Ja si však dovolím povedať, že v tej totalite, v tej totalite sme dnes ponorení ďaleko hlbšie, ďaleko hlbšie, ako to bolo za čias Sovietskeho zväzu. Dokonca si dovolím povedať, že v tej eurototalite sme dnes ponorení oveľa hlbšie, ako to bolo za čias mnohými, mnohými nazývaného alebo prezývaného Slovenského štátu ako hitlerovského nejakého satelitu. Omnoho hlbšie. Ani vtedy, ani za Sovietskeho zväzu nám zďaleka neboli kladené ako samostatnej republike toľké podmienky vlastnej existencie. Ani zďaleka nám nebolo zasahované do bežného života ľudí tak, ako je to dnes za čias alebo teda počas členstva Slovenskej republiky, Slovenskej republiky v Európskej únii. A čo je najhoršie, my si sami, resp. tí zradcovia vtedy si sami to otroctvo prehĺbili nad rámec toho, čo požadovala Európska únia. Kolega Schlosár to povedal jasne, nikto od nás nežiadal, aby sme takúto vetu ukotvili priamo v základnom zákone štátu v ústave. Zradcovia to spravili a my všetci dnes nesieme následky. Nesieme následky.
Pozrite sa všetci vôkol seba. V akom štáte, v akej kolónii žijeme? Hovoril som o Slovenskom štáte za čias Hitlera, o Slovenskej socialistickej republike za čias Sovietskeho zväzu a o porovnaní tých rôznych režimov s tým, čo máme dnes, s tým, čo máme dnes. Ani za čias prvej Slovenskej republiky neviali na všetkých úradných budovách vlajky tretej ríše. Neviali, neviali, viali na nemeckom veľvyslanectve. Neviali na slovenských úradných budovách. Pozrite sa dnes okolo seba, pozrite sa do Národnej rady. Jediné miesto, kde vidíme slovenskú vlajku bez tej modrej okupačnej handry, je vestibul, vestibul Národnej rady, kde je čestná stráž. Všade inde nájdete slovenskú vlajku len v páre s modrou okupačnou handrou. Ani za čias sovietskej totality neviali vlajky, červené vlajky Sovietskeho zväzu na každej jednej úradnej budove. Počas osláv áno, počas sviatkov áno, počas posilňovania súdružskej spolupráce áno, ale v bežný deň nie. Ani za čias totality Sovietskeho zväzu nám nikto nenútil, aby sme vo vnútroštátnom, vo vnútroštátnom finančnom styku alebo peňažnom obehu používali rubeľ. Nikto neprišiel a nenútil nám rubeľ. Ani Hitler vám nenútil marky. Dnes, dnes nemáme už ani vlastné peniaze a niektorí poslanci nemajú vôbec hanbu to označiť za pokrok, za pokrok. Nemáme hranice, nemáme peniaze, nemáme vlastnú suverénnu vládu, nemáme naozajstnú slobodnú ústavu. O akom suverénnom štáte chceme rozprávať? O akom suverénnom štáte chceme rozprávať?
Ja som si veľmi pozorne vypočul pred chvíľkou poslanca Budaja, ktorý hovoril o názoroch, o tom, ako je ovplyvňované vedomie a historická pamäť, ja neviem čo všetko. Ale veď sa pozrime, čo sa robí dnes, akým spôsobom Európska únia, orgány Európskej únie zasahujú do absolútne všetkých oblastí nášho života, spoločenského, politického, ekonomického, proste do všetkých. Zahraničnú politiku, to ani nebudem rozprávať, pretože o nejakej samostatnej zahraničnej politike Slovenskej republiky dnes je sa škoda vôbec baviť. To, čo bolo, to, čo bolo niekedy normálne, to, čo bolo niekedy normálne, klasická rodina, žena, chlap, otec, mama, deti, to je, dnes pomaličky všetky tieto veci sú pokladané za extrémizmus. To, čo bolo desaťročia, desaťročia úplne verejne označované za úchylky, za niečo, čo nemá miesto v slušnej spoločnosti, to sa dnes označuje pod tlakom politiky Bruselu a rôznych mimovládok pochybných za niečo, čo nás obohatí, čo je nové, buďme otvorení, buďme demokratickí, prijmime to, nechajme sa, nechajme sa, nechajme sa skultúrniť a my ako také ovce proste skloníme hlavy a na čele s tými politikmi, ktorých národ volí preto, aby ho viedli a aj podržali a pomohli, to všetko prijímame. To všetko prijímame.
To, čo sa deje na našich školách, veď to je katastrofa! Veď to je katastrofa! Namiesto lásky k vlasti, hrdosti k kresťanským hodnotám sa do tých detí vlieva proste nejaká otvorenosť voči cudzincom, voči neeurópskym, neeurópskym hodnotám a tradíciám, voči úchylákom, ktorí si svoje sexuálne úchylky pomýlili s rodinou, a ešte je tá drzosť proste tie deti z tohto, z týchto názorov aj skúšať. Zosilnejú alebo silnejú hlasy, ktoré kritizujú kresťanstvo ako také, skritizujú cirkev, pretože je módne dnes pokladať vieru v Ježiša Krista za nejaký prežitok, extrém, niečo, čo nemá miesto predsa v modernej spoločnosti. A my všetci alebo vy všetci, ktorí nechcete s týmto nič urobiť, tak potom áno, potom použijem znova termíny a slovník poslanca Budaja a musím povedať kolaboranti. Kolaboranti, ktorí sa len potichu pozerajú na to, ako sa Slovensko spolu s tou potápajúcou loďou, titanicom Európskej únie dostáva každým rokom do väčšieho a väčšieho bahna. To som ešte použil ten slušný termín.
A najhoršie na tom všetkom je, vážené poslankyne a vážení poslanci, že mnohí z vás to cítia úplne rovnako. Hovoria o tom poslanci v SMER-e, hovoria o tom poslanci v SNS, ale koaličná dohoda je viac ako hodnoty, naše hodnoty, na ktoré sa nás budú pýtať naše deti a naši vnuci.
Kolega Uhrík zhodnotil, zosumarizoval nejaké ekonomické dopady členstva Slovenskej republiky v EÚ, ale ja sa pýtam, je nám to jedno, sme ľahostajní voči tým ostatným sociálnym, spoločenským dopadom? Fakt je nám to jedno? Fakt, fakt chceme, aby Slovenská republika, fakt chceme, aby Slovenská republika dopadla ako Nemecko, Francúzsko, Anglicko? Multikultúrne, rozvrátené krajiny bez identity. Krajiny, z ktorých už aj oficiálne autority priznávajú, že sa pôvodní obyvatelia sťahujú preč z veľkých miest, lebo sa už necítia doma vo svojich vlastných štátoch. Naozaj toto chceme?
A veľmi dobre vieme, že Únia dosiahla polčas svojho rozpadu. Veľmi dobre to asi všetci vieme. A napriek tomu jednoducho ešte stále z nejakej zotrvačnosti, akoby si mnohí odmietali priznať, že je čas vyskočiť z toho titanicu. Pretože ak pôjdeme ako poslední, tak nás to stiahne zo sebou pod hladinu. Áno, do roku 2020, chápem. Do roku 2020 môžeme čerpať fondy, je na to mnoho firiem nadstavených, mnohí si na tom postavili svoj životný biznisplán a nechcú sa toho vzdať. Dobre. Využime, potiahnime si tie zdroje a pá, pá. Ale zostávať v Únii po roku 2020, to už je, to už je číry, absolútny nezmysel. To už je pre Slovensko číry, absolútny nezmysel, ktorý v prípade politikov hraničí s nejakou pochybnosťou, či tí, ktorí chcú naozaj v tej Únii zostať aj po roku 2020, sú úplne príčetní. Veľmi dobre, kolegovia, aj z výborov viete, čo sa deje. Liberalizácia vízového styku, ešte väčšie otvorenie sa pohybu všetkých tých más neeurópskych, ktorých úlohou je zaplaviť Európu. Veľmi dobre aj pán kolega z výboru vie, najväčší emigračný tábor na Ukrajine 70-tisíc Severoafričanov, ktorí iba čakajú na dokončenie procesu liberalizácie, otvorenie hraníc s Ukrajinou a už sa to začne valiť. A už sa to začne valiť, a potom, potom čo spravíme? Potom si povieme, áno, Únia to od nás žiadala, tak to tu budeme trpeť? Oni sa nás nebudú pýtať, oni sa nás nebudú pýtať a to nie je nejaké strašenie, to nie je nejaké strašenie. Pozrite sa, pozrite si denné správy z Francúzska, z Nemecka, ako tí ľudia horko plačú nad tým, čo sa tam deje. Akoby vymenili, akoby veľmi radi vymenili tú základnú istotu, ktorú my dnes ešte máme za tie svoje ekonomické, za tie svoje ekonomické výsledky, ktoré možno dosiahli. Za ten rozdiel v úrovni, v životnej úrovni, akoby to veľmi radi vymenili. Žiaľ, už sa nedá. Ak nechcú opustiť to všetko, čo majú, už sa nedá, už sa nedá.
My ešte stále máme obrovskú príležitosť a zhodou okolností v tomto parlamente by sa možno našlo ešte aj dosť hlasov na to, keď rátam SNS a SMER, že ešte by mali toho národného ducha. Dosť hlasov na to, aby proste sme sa, aby sme spravili prvý krok, prvý krok k oslobodeniu Slovenskej republiky spod diktátu Európskej únie, spod diktátu Bruselu. Teraz, kým je ešte čas, lebo potom, potom, keď všetky tie negatívne, všetky tie negatívne javy, ktoré doslova drancujú a likvidujú západoeurópske štáty, keď potom tie javy prídu sem, potom to už bude jedno. Potom to už bude úplne jedno. Potom už nebude záležať na tom, čo je v ústave, alebo v ústave nie je. Potom už nebude záležať na tom, že čím si pôjdete do obchodu zaplatiť ten chlieb, či to bude koruna, euro alebo čokoľvek iné. Potom už bude záležať na úplne iných veciach, či sa vám dcéra vráti v pohode domov. Či váš dom bude ešte aj večer z práce vaším domom. To budú hodnoty, o ktorých si dnes my dnes nevieme predstaviť, ako to tam musí byť. A možno mnohí, keď sledujete tie správy, tak mnohí si poviete, že, alebo sa cítite, že to je ako len nejaký film, že je to ako keby nejaký film a že nás sa to netýka, že nás sa to netýka.
Ale ja sa vás spýtam, vážené poslankyne, vážení poslanci, väčšina z vás, teda nie z našej strany, ale ostatní ste starší odo mňa, viete to posúdiť. Keby vám za socializmu povedali, keby vám za socializmu povedali, že chlieb bude stáť 50 korún, čo by ste si povedali? By ste si poklepali po hlave, prosím ťa, čo to tu vymýšľaš, akých 50 korún za chlieb. Keby vám povedali, že mlieko, liter mlieka bude stáť 35 korún, čo by ste si povedali? A keby ste, keby vám niekto povedal, že byt budete splácať celý život nejakej súkromnej banke, ktorá vám pri dvoch nezaplatených splátkach ten byt môže zobrať, no čo by ste si vtedy boli povedali? Povedali by ste si, že niekto iba maľuje čerta na stenu a vytvára nejakú paniku, a neviem, chce vzbudiť nejaké verejné pohoršenie alebo čo, ale určite by ste tomu neverili a pozrite sa, pozrite, kde sme sa dnes dostali. Keby vám niekto vtedy povedal, že štátne podniky, strategické štátne podniky budú, bude vlastniť pár súkromníkov z nejakých finančných skupín a že všetky tie zisky pôjdu do ich súkromných vreciek, no čo by ste si vtedy povedali? Že to nie je možné, že ako štátny podnik môže vlastniť nejaký jeden-dvaja milionári, boháči a tie peniaze posielať za hranice a nedávať to ľuďom, štátu, no zdalo by sa vám to neuveriteľné, taký scenár.
Možno sa vám zdá neuveriteľné to, čo rozprávam ja tu dnes, ale ak neodídeme z Európskej únie teraz, kým je čas, spomeňte si na moje slová, nech to dopadne akokoľvek, za 6 rokov, za 8 rokov. Ja nikomu z vás neprajem nič zlé, nikomu, ale je veľmi, veľmi smutné zistiť, že možno práve váš dom, vaša rodina sa dostane do konfliktu, a nieže do konfliktu do kontaktu, do kontaktu s tou novou realitou, ktorú nám Európska únia chystá. Ak si myslíte, že je to spontánne a nikto nám to nechystá, tak prosím vás, využite tú otvorenosť, využite tie prostriedky, ktoré súčasná doba ponúka, a choďte trošku sa pozrieť na internet, kde sú medializované vyhlásenia predstaviteľov rôznych európskych orgánov o tom, aké, ako treba zvýšiť ten, zvýšiť ten dovoz ten cudzincov, pretože Európska únia sa musí obohatiť a máme málo pracovnej sily a ja neviem čo všetko. A tie argumenty sú absolútne uletené a odtrhnuté od reality.
Veď ako nám môže niekto rozprávať, kolegyne, kolegovia, ako nám môže niekto rozprávať o tom, že potrebujeme sem napríklad tých cudzincov z dôvodu nedostatku pracovnej sily, keď momentálne je na Slovensku 400-tisíc nezamestnaných ľudí? Máme 400-tisíc nezamestnaných ľudí a oni nám normálne nahlas hovoria, potrebujeme tu nejakých Afričanov, Ázijčanov, neviem koho, lebo u nás nemá kto robiť na dôchodky.
To čo je toto? To z nás nerobia len kolóniu, z nás robia úplných pakov, úplných pakov, o ktorých, o ktorých si myslia, že my proste len skloníme hlavy a budeme sa na to pozerať a povieme, áno, áno, je to tak, nemá tu kto robiť na dôchodky, a preto vás tu vítame, lebo vás potrebujeme. Nechcem sa púšťať do tejto otázky, lebo sa to netýka priamo našej novely, ale je to jeden z argumentov, je to jeden z argumentov, ktorý nám hovorí, že asi niečo nie je v poriadku s tou politikou Európskej únie.
A ako to kolegovia Uhrík aj Schlosár už spomenuli, nebuďme naivní, nabuďme naivní a nebuďme nejakí detinskí a nemyslime si, že Slovensko má nejaké zastúpenie v orgánoch Európskej únie. Veľmi dobre vieme, že to tak nie je. Pretože aj keby tí všetci europoslanci boli takí národniari, ako bol Štúr, Francisci, Hodža, Rázus, predseda SNS, aj tak by ich v tej, aj tak by ich v tej Európskej únii nič nedokázali a nič nezmenili, nič nezmenili. Keby tam za všetkých europoslancov za Slovenskú republiku sedel Ľudovít Štúr, aj tak by, chudák, nič nezmenil. A keby všetci títo naši dejatelia, ktorí mnohokrát obetovali svoje životy, svoje životy za to, aby sme mali právo na sebaurčenie ako národ, aby sme mali právo na vlastný štát Slovákov, v ktorom sa budeme môcť rozprávať po slovensky, keby videli, že slovenskí politici, ako boli oni v tej dobe, dobrovoľne sa podriaďujú cudzej moci, z ktorej sa oni chceli vymaniť, tak by podľa mňa veľmi horko zaplakali, veľmi horko by zaplakali. By ste povedali, že či sa to vlastne pre ten národ oplatilo všetko robiť, či sa oplatilo pre ten národ, ktorý si to neváži, dávať všetky tie obete. Veľmi horko by zaplakali a veľmi smutní by podľa môjho názoru z toho, k akému stavu sa dnes vďaka politikom Slovenská republika dostala, veľmi smutní by z toho boli.
A my sa tvárime, že je to v poriadku a že v podstate netreba žiadnu zmenu a nejako to už vydržíme. Dobre, my to možno naozaj nejako vydržíme, my to vydržíme aj na výbore to spolu vydržíme. Ale čo naše deti a čo naši vnuci? Ako sa budú oni na to pozerať, ako sa, ako sa my budeme pozerať alebo ako sa budeme cítiť, keď sa spýtajú: "Oco, mama, oco, boli ste poslancami Národnej rady, mohli ste spraviť všetko preto, aby Slovensko ostalo slovenské, aby Slovensko ostalo kresťanské, také, v akom ste vyrastali aj vy sami, oco, bol si predseda Národnej rady Slovenskej republiky, druhý, druhý najvýznamnejší ústavný činiteľ, a čo ste preto spravili, aby sme nedopadli tak ako, ako pár rokov predtým, len pár rokov predtým dopadli ostatné tzv. vyspelé západné štáty?"
Pozrite sa, čo tá, pozrite sa, čo tá liberalizácia priniesla na Ukrajinu, totálny rozvrat, totálny rozvrat usporiadanej krajiny. Ľudia tam možno neboli bohatí, ale boli spokojní a dnes, dnes sa mnohí nemajú kde vrátiť. Dnes sa mnohí nemajú kde vrátiť, dnes mnohí majú o sedem hrivien viacej vo vrecku, ale nemajú svojich synov, svoje dcéry. Akú cenu zaplatili za liberalizáciu spoločnosti, akú cenu? A my v tej cene a v tej servilnosti ideme ešte ďalej. A jednoducho sme si s kolegami v klube povedali, že aj napriek tomu, že vieme, aké je rozloženie politických síl v tomto parlamente... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec, chcem sa opýtať, či ešte dokončíte myšlienku, alebo budete pokračovať ráno.
Kotleba, Marian, poslanec NR SR
Asi ráno, pán predseda. Ďakujem pekne.
Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Takže končím dnešný rokovací deň, prajem pekný večer. (Reakcie z pléna.) Doobedu, predpokladám, že po správach, ktoré, sme odsúhlasili, že budeme o 9.00 hod. rokovať.
(Prerušenie rokovania o 19.02 hodine.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.12.2016 18:33 - 18:34 hod.
Uhrík MilanA čo sa týka toho, že Slovensko má nejakú kompetenciu alebo nejakú právomoc nebodaj v Európskej únii rozhodovať, a že tejto právomoci sa vzdali aj iné krajiny, to nie je pravda. Viete veľmi dobre, že Slovensko má naozaj veľmi zanedbateľný, malilinký vplyv na rozhodnutia Európskej únie, no napriek tomu ich musíme všetky akceptovať. Kolega Schlosár hovoril, že z 97 % rozhodujú o nás cudzie štáty, Slováci majú zhruba len 3,5 % hlasov v tých kľúčových rozhodujúcich orgánoch Európskej únie. Pritom tie najväčšie krajiny, ktoré sú tam, majú oveľa väčší percentuálny podiel a povedzme si rovno, Európska únia nespraví nič, čo nechce Nemecko alebo čo nechce Francúzsko, alebo čo donedávna nechcelo Anglicko. Ale urobí všetko, čo nechce Slovensko.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 7.12.2016 18:30 - 18:31 hod.
Mazurek MilanAko si spomínal, Milan, Slovensko je dnes len ekonomickou kolóniou. Kolóniou Západu, jednoducho otrockým štátom, s ktorým si zametajú tak, ako sa im len zachce. Najsmutnejšie ale na tom je to, že my sme sa do tejto poroby nedostali nejakou západnou vojenskou intervenciou v našej vlasti, ale dostali sme sa do nej zradou svojich vlastných volených funkcionárov, tzv. štandardných politikov, medzi ktorými naprieč celým tým politickým spektrom niet žiadneho rozdielu. Ľudí, ktorí v skutočnosti k Slovensku nemajú absolútne nijaký vzťah, no aj napriek tomu majú odvahu kandidovať do funkcií, v ktorých majú zastupovať národné a štátne záujmy Slovákov. Je to jedna veľká hanba.
Ďakujem.
Vystúpenie v rozprave 7.12.2016 18:13 - 18:29 hod.
Uhrík MilanČo sa týka tohto bodu. V Ústave Slovenskej republiky v čl. 7 ods. 2 sa naozaj píše, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Moja otázka je veľmi jednoduchá, ktorá normálna krajina môže mať napísané niečo takéto...
Čo sa týka tohto bodu. V Ústave Slovenskej republiky v čl. 7 ods. 2 sa naozaj píše, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Moja otázka je veľmi jednoduchá, ktorá normálna krajina môže mať napísané niečo takéto priamo v ústave, navyše a to v ústave mať nepísané nemusí, pretože jej to nikto neprikazuje. Načo je to dobré, načo to tam je, komu to vlastne slúži a v čí prospech to tam je napísané?
Dôsledky tejto zdanlivo bezvýznamnej vety pre Slovenskú republiku sú katastrofálne. Táto veta postavila Slovenskú republiku do postavenie kolónie. Slovensko sa naozaj nielen právne, ale aj hospodársky stalo kolóniou Západu. Naše hospodárstvo je dlhodobo a účelovo budované tak, aby bolo existenčne závislé od Európskej únie, od zahraničných investorov a od zahraničných trhov. Toto nikto nemôže spochybniť. Západné krajiny nás neprijali medzi seba do Európskej únie kvôli tomu, že by nám chceli nezištne pomôcť, ale kvôli tomu, že to je pre nich východné.
Ekonomická kolonizácia nášho hospodárstva je už tak zrejmý fakt, že to nemá význam ani spochybňovať a nemá o tom význam dokonca ani diskutovať. Kto to chce napadnúť, tak nech si skúsi vo svojej pamäti vybaviť jednu významnejšiu slovenskú firmu, jeden významnejší slovenský podnik alebo nejakú fabriku mimo Bratislavy. Proste nič. Také firmy neexistujú, také firmy tu nie sú. Všetko je v rukách zahraničných, prevažne západných investorov. Je smutné, ale na druhej strane zároveň trošku príznačné, že debaty o akejsi výhodnosti nášho členstva v Európskej únii sa zvrhli len na debaty o čerpaní eurofondov. Akoby sme boli Úniou nejakým spôsobom kúpení a akoby tie eurofondy bolo to jediné lákadlo, ktoré nás v Únii má držať. Akoby tu ani iné aspekty vlastne neboli. Skutočným cieľom nášho prijatia do Únie nebola nejaká nezištná pomoc, ale podľa nás to bolo práve, bola práve snaha o ovládnutie našich strategických firiem a trhov.
Ešte pred naším vstupom do Únie požadovala samotná Európska únia liberalizáciu tzv. strategických odvetví. Vďaka tomu mohli naše strategické podniky ovládnuť zväčša západní zahraniční investori. Inými slovami, ak by sme naše strategické trhy a podniky pre Západ nezliberalizovali, tak by nás do Únii ani neprijali, lebo by sme im, ani by nás nepotrebovali. Neboli by sme im na nič dobrí. Rovnaký proces sa deje teraz, mimochodom, aj na Ukrajine.
Zástancovia členstva v Európskej únii často argumentujú eurofondami a ich výhodnosťou. Tá miera, akou nám chce Únia eurofondami pomáhať, je však veľmi otázna. V skutočnosti, keby nám chcela Únia naozaj úprimne pomôcť, tak od nás nemusí vyberať nejaké členské poplatky, ktoré nám potom za istých podmienok vo forme eurofondov vráti, ale mohla by nám napríklad na 10, 20 rokov odpustiť naše platby do Európskej únie, do jej rozpočtu. Finančne by to vyšlo úplne tak isto, akurát že by Únia nemala na nás nejaké páky. To by bolo za predpokladu, že by Únia, že by to Únia s tou pomocou pre Slovensko myslela naozaj úprimne, naozaj vážne. Slovensko bolo kedysi, kedysi bolo v situácii, že sme si všetky verejné investície financovali sami. Dnes sa, bohužiaľ, dostávame do situácie, kedy v televízii beží reklama, kde sa hrdíme, že 80 % verejných investícií je financovaných z prostriedkov štrukturálnych a investičných fondov Európskej únie. No to je krása, to sme teda dopadli. Naozaj na to môžme byť hrdí. To je mizéria, aká tu v histórii už naozaj dávno nebola.
Liberalizácia tých strategických podnikov, ktoré som spomínal, bola jedna z kľúčových podmienok prijatia Slovenska do Európskej únie. Je to jeden z dôsledkov tej zdanlivo nenápadnej vety, že právne akty Európskej únie sú nadradené slovenským právnym aktom. Dôsledok je ale taký, že nás, z tých sprivatizovaných strategických podnikov, ktoré sme kvôli Únii museli zliberalizovať, odišlo od nášho vstupu do Slovenska, do Európskej únie zo Slovenska viac ako 8,3 mld. eur. To sú dividendy, ktoré odišli, odplávali smerom na západ. Od nášho vstupu do Európskej únie v roku 2004 napríklad zo Slovenských elektrární, Slovnaftu, U.S. Steel Košice, z konzorcia Slovenského plynárenského priemyslu pred reprivatizáciou v 2013., teraz je tam viacero firiem do toho zahrnutých, hoci v minulosti tieto podniky napĺňali slovenskú štátnu pokladnicu, dnes z nich profituje Západ, dnes a skladáme na blahobyt západných zahraničných majiteľov. Len tak pre zaujímavosť, ročné zisky, ročné dividendy z týchto strategických podnikov by dokázali navýšiť rozpočet ministerstva zdravotníctva takmer o polovicu, takmer o polovicu. Keby sme to spojili ešte so zastavením rozkrádania v zdravotníctve, tak Slovensko mohlo mať jedno z najlepších zdravotníctiev široko-ďaleko.
V súčasnosti sa s tým ale, bohužiaľ, nedá nič robiť. A nebude sa s tým dať nič robiť, pokiaľ bude v našej ústave napísaná veta, že právo Európskej únie je nadradené právu Slovenskej republiky. S takýmto, s takouto vetičkou v ústave sa naozaj nedá vybudovať prosperujúca samostatná a suverénna krajina. Ak si myslíte, že áno, tak mi skúste ukázať nejakú inú krajinu, ktorá takýmto spôsobom zbohatla, ktorá takýmto spôsobom prosperuje, ktorá sa takýmto spôsobom niekam dostala. Spomeňme si na také naozaj úspešné krajiny, ktoré nám v istých oblastiach možnože môžu ísť vzorom. Zbohatli Spojené štáty americké napríklad vďaka tomu, že sa podriadili, že podriadili svoju politiku v nejakej zahraničnej mocnosti? Nie. Zbohatli tak Francúzi, zbohatli tak Angličania, stali sa tak vyspelou krajinou Nemci alebo Čína, ktorá teraz postupne čoraz viac rastie? Ktorá z týchto krajín sa stala regionálnou alebo svetovou veľmocou vďaka tomu, že podriadila svoje vlastné právo nejakej cudzej mocnosti? Ani jedna. Ani jedna, pretože žiadna normálna krajina, pokiaľ jej politici a predstavitelia nie sú zapredaní, by takéto niečo nikdy nespravila.
Bežným ľuďom, bežným Slovákom je vštepovaný názor, že Slovensko sa vďaka poklonkovaniu, vďaka podliezaniu sa Európskej únii stáva bohatším, vďaka príchodu zahraničných investorov že na Slovensku rastie blahobyt. Je to ale ilúzia, ktorou sa nás práve štandardní politici snažia omámiť, pretože príchod zahraničných investorov v skutočnosti nezvyšuje blahobyt a bohatstvo Slovenska, on zvyšuje bohatstvo cudzincov na Slovensku. Pretože tie fabriky nie sú v slovenských rukách, sú to fabriky cudzincov, sú majetkom cudzincov, a keď sa im darí, áno Slováci majú z toho nejaký prospech, majú z toho nejaké mzdy, väčšinou podpriemerné, ale to hlavné bohatstvo a ten majetok samotnej fabriky je v rukách zahraničia.
Slovenský podnikateľ, slovenský živnostník nedostane od štátu nič, ale zahraničných, so zahraničnými investormi, so zahraničnými podnikateľmi sa bavíme ako v rukavičkách. Nevadí, že neplatia dane, odlievajú zisky do zahraničia, vláda im napriek tomu poskytuje daňové stimuly, daňové úľavy, aby sem prišli, aby tu čo najviac, aby sa im tu čo najviac darilo. Samozrejme, proti slušným a takým poctivým zahraničným investorom nemáme ani nemôžme mať nič, pretože niektorí zahraniční investori, zahraniční podnikatelia sú naozaj zdrojom technologických inovácií, dobrých nápadov, akéhosi pokroku. Vždy to bolo dobré, vždy to bolo prospešné, ale je istá miera, odkedy sa táto prospešnosť obracia proti vlastnej krajine a odkedy sa krajina, ktorá prijíma prebytok zahraničných investorov, mení na kolóniu. Zahraniční investori predsa nemôžu byť pilierom, na ktorých stojí hospodárstvo alebo ekonomika nejakého štátu, nejakej krajiny, vždy majú byť len akýmsi doplnkom k tomu gro, k tomu zdravému jadru, na ktorom stojí skutočné hospodárstvo danej krajiny. My sa realite už nechceme len prispôsobovať, boli by sme radi, keby sme ju mohli v prvom rade formovať. To je ten základný rozdiel medzi nami a takými tými štandardnými politikmi.
Chceme v prvom rade, aby hospodárstvo slúžilo ľuďom a bolo tu v prospech ľudí a nie aby ľudia slúžili ekonomike a slúžili podnikom a aby ľudia slúžili hospodárstvu. Chceme, aby cieľom zdravotníctva bolo ľudí vyliečiť, a nie ľudí liečiť, aby sa v našich školách učili deti premýšľať a nielen memorovať. Nikdy to však nebudeme môcť dosiahnuť, pokiaľ sa nebudeme môcť ako Slovenská republika slobodne nadýchnuť. My sa jednoducho musíme zbaviť okov z Bruselu. Západ, západné krajiny boli pre nás v minulosti v mnohom vzorom, bohužiaľ, dnes sú pre nás v mnohom práve výstrahou.
Poďme sa pozrieť ešte na iný aspekt Európskej únie a tou je ekonomické smerovanie a ekonomická politika členských štátov Európskej únie. V roku 2004, keď sme do Únie vstupovali, bol celkový dlh členských krajín Európskej únii na úrovni 6 720 mld. eur. V roku 2015, minulý rok, sa tento dlh vyšplhal na závratných 12 714 mld. eur. To znamená, že za posledných 11 rokov sa celkový dlh členských štátov Európskej únie takmer zdvojnásobil, tak hovoria štatistiky Eurostatu.
Obdivujeme západné krajiny, snažíme sa im podliezať, ale pozrime sa na tie dlhy, ktoré západné krajiny majú. Napríklad keď budete najbližšie obdivovať, ako ďaleko je Rakúsko, ako vyspelá krajina je Rakúsko, tak si spomeňte na to, že dlh Rakúska je o 250 mld. eur vyšší ako dlh Slovenska, dlh Slovenskej republiky. Pre Slovensko by takáto finančná injekcia, týchto 250 mld. eur, keby sme sa chceli podobať na Rakúsko a ísť ich cestou, pre Slovensko by to znamenalo, že počas najbližších 14 rokov by sme mali dvojnásobný štátny rozpočet na všetko, zdravotníctvo, školstvo, obrana, všetko by malo dvojnásobný rozpočet. Alebo by to znamenalo, že Slovenská republika by mohla dať jednorazovú podporu 50-tisíc eur každému jednému obyvateľovi Slovenska. Neviem, koľko to vychádza pre vašu konkrétnu rodinu. Vynásobte si počet členov vašej rodiny 50 tisícmi, toľko by ste dostali a s tým by ste hospodárili. Kto by z týchto 250 mld. požičaných eur nedokázal vybudovať zo Slovenska Rakúsko? Je naozaj umenie hospodáriť s takto veľkým dlhom? Sú tí liberálni kapitalistickí ekonómovia, ktorí už 23 rokov humpľujú našu krajinu, naozaj takí géniovia, keď dokážu hospodáriť jedine týmto, týmto spôsobom?
Ďalšiu oblasť, ktorú môžem vytknúť Európskej únii, je poľnohospodárstvo, pretože krajina, ktorá je existenčne závislá na dovoze potravín, totiž nemôže byť označená za samostatnú a suverénnu krajinu. Bol som nedávno na výlete v nemeckom Bavorsku. Tam bol pohľad na bavorské lúky krajiny úplne iný. Potraviny tam boli čerstvé, kvalitné, cenovo dostupné, na lúkach sa pásli kravy a dobytok. Bohužiaľ, kedy to bolo, kedysi to tak bolo aj na Slovensku. Dnes je však všetko zničené, lúky sú zarastené, družstvá opustené a zahraničné supermarkety plné zahraničného tovaru. Hoci sú tieto zahraničné potraviny rovnako drahé ako tie na Západe, kvalitou často nedosahujú ani priemer toho, čo na Západe. Potvrdili to viaceré štúdie a škandály, ktoré boli medializované.
Na Slovensku máme masy nezamestnaných nízkokvalifikovaných ľudí, ktorí by boli priam ideálnymi adeptami na prácu v poľnohospodárstve. Doterajšie slovenské vlády však neurobili s tým nič. Vládni politici vidia problém v tom, ako slovenskému poľnohospodárstvu pomôcť, ale nevidia problém v tom, ako platiť státisíce nezamestnaných. Dovoz potravín je na Slovensko, je pritom na historickom maxime a vývoz potravín neustále klesá. Kríza v slovenskom poľnohospodárstve však nie je len nejaká náhodná, chvíľková slabosť, ktorá sa tu objavila len nedávno. Je to dlhodobý trend likvidácie slovenského poľnohospodárstva, slovenských roľníkov, slovenských chovateľov. Absolútne najhoršie obdobie však nastalo počas poslednej jednofarebnej vlády SMER-u Roberta Fica a počas podliezania sa práve Európskej únii. Ešte nikdy v histórii Slováci nepreplácali na dovoz potravín toľko, ako preplácajú teraz. Rozdiel medzi vývozom a dovozom potravín na Slovensko už presiahol závratných 1,1 mld. eur a tá situácia sa neustále zhoršuje. V tomto roku to má byť dokonca ešte viac. Slováci dovážajú potraviny dokopy za takmer 3,9 mld. eur ročne. Sú tu ešte iné aspekty nášho členstva v Európskej únii, napríklad imigračná kríza. Táto kríza nevrcholí, ale len začína. Hoci voči imigrantom nemáme žiadny morálny alebo nejaký ekonomický dlh, stále sme nútení akceptovať ich ako vítaných nositeľov diverzity. V skutočnosti sú len ďalším klincom do rakvy našej civilizácie.
A keď si túto mozaiku maličkostí poskladáte, tak zistíte, že krajiny Európskej únie vymierajú, krajiny Európskej únie krachujú a neexistuje jediný logický dôvod, prečo by sme mali mať v ústave zakotvené, že Slovenská republika má byť podriadená práve rozhodovaniu veľkých krajín Európskej únie, ktoré majú v štruktúrach Európskej únie dominantný vplyv.
Táto veta jednoducho musí byť z ústavy odstránená, musí byť odstránená ako symbol, že ešte nie sme kolóniou. Európska únia touto vetičkou od nás požaduje vlastne len jediné, aby sme zostali kľačať. Ale my čo chceme a my čo musíme spraviť, pokiaľ sa chceme pozdvihnúť, je to, že musíme vstať na vlastné nohy.
Ďakujem. (Potlesk.)
Uvádzajúci uvádza bod 7.12.2016 17:57 - 18:11 hod.
Schlosár Rastislav"Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky."
Cieľom nášho legislatívneho návrhu je vytvoriť ústavné predpoklady pre obnovenie zvrchovanosti, resp....
"Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky."
Cieľom nášho legislatívneho návrhu je vytvoriť ústavné predpoklady pre obnovenie zvrchovanosti, resp. suverenity Slovenskej republiky, ktorú stratila po vstupe do Európskej únie v roku 2004. Súčasne je cieľom nášho návrhu zosúladiť tie ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, ktoré si vzájomne odporujú. Aby občania mali predstavu, čo znamená strata zvrchovanosti pre Slovenskú republiku a jej občanov, rovnako ako pre každý štát, zastavím sa na úvod pri tom, čo je zvrchovanosť a aký má význam.
Zvrchovanosť je nepochybne jedným zo základných ústavných princípov a pilierov, na ktorých musí stáť Slovenská republika. Jej dôležitosť podčiarkuje fakt, že je formálne ustanovená hneď v prvom článku, v prvom odseku a dokonca v prvej vete Ústavy Slovenskej republiky, ktorá znie takto: "Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát." Zvrchovanosť znamená nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci mimo hraníc daného štátu. Znamená, že štát nie je podrobený vôli ani záujmom iného štátu ani medzištátnych združení. Praktický význam zvrchovanosti spočíva potom v tom, že len občania Slovenskej republiky a ich volení zástupcovia, čiže aj my poslanci Národnej rady, máme právo rozhodovať o tom, akými zákonmi budeme viazaní, aké práva a povinnosti budeme ako občania mať a ako budú upravené naše vzájomné právne vzťahy. Zvrchovanosť zabezpečuje, že z tohto rozhodovania o občanoch Slovenskej republiky a o ich osude, teda v podstate o nás všetkých je vylúčená akákoľvek cudzia moc a jej predstavitelia, ktorí častokrát otvorene alebo skryto presadzujú vlastné záujmy a ciele poškodzujúce občanov Slovenskej republiky. Vďaka tomu je zvrchovanosť rozhodujúcim faktorom prosperity a bezpečnosti našich občanov.
Zvrchovanosť Slovenskej republiky je však v súčasnosti zásadným spôsobom obmedzená práve ustanovením čl. 7 ods. 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, ktoré znie, a zopakujem to ešte raz: "Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky."
Čo táto prednosť znamená? Táto prednosť znamená, že občania Slovenskej republiky a ich volení zástupcovia sú povinní prijímať a dodržiavať právne predpisy Európskej únie bez výnimky, a to aj vtedy, ak s týmito predpismi nesúhlasia alebo ak sú tieto predpisy v rozpore s ich oprávnenými záujmami. Ak sú predpisy Európskej únie vydané formou nariadení, tieto nariadenia majú dokonca automatickú platnosť na území Slovenskej republiky a zakladajú priamo práva a povinnosti našich občanov bez ohľadu na to, či sú súčasťou našich vlastných zákonov. V prípade, že by sme sa ako poslanci, že by sme ako poslanci nezaviedli predpisy Európskej únie do zákonov Slovenskej republiky alebo by sme prijali zákony, ktoré sú v rozpore s predpismi Európskej únie, pri aplikácii týchto zákonov by v súčasnosti dostali práve prednosť predpisy Európskej únie.
To však nie je zďaleka všetko. Európskej únii nestačí len samotná podriadenosť Slovenska jej rozhodnutiam. Európska únia vynucuje túto podriadenosť finančnými sankciami, ktoré nás majú donútiť k poslušnosti vtedy, ak by sme sa rozhodli vzdorovať. Čiže vtedy, ak by sme hájili naše národné záujmy. Európska komisia totiž môže podať na Slovenskú republiku žalobu na Súdnom dvore Európskej únie, ktorý môže Slovenskej republike uložiť povinnosť zaplatiť paušálnu pokutu v minimálnej výške 886-tisíc euro a penále v rozpätí od 1 071 euro až do výšky 64 260 euro za každý deň omeškania s implementáciu predpisov EÚ. Z toho vyplýva, že občania Slovenskej republiky sa v súčasnosti musia povinne pod hrozbou finančných sankcií podrobovať cudzej moci, ktorú predstavuje Európska únia.
Vážení kolegovia, nech si budeme čokoľvek nahovárať, nech sa budeme akokoľvek utešovať, že niečo znamenáme, že sme predstavitelia, zákonodarcovia suverénneho štátu, opak je pravdou. Nie my rozhodujeme o zásadných otázkach nášho štátu, o zásadných otázkach nášho štátu rozhoduje Európska únia.
Niekto z vás môže namietať, že aj Slovenská republika sa podieľa na schvaľovaní právnych predpisov Európskej únie, že rozhodnutia, ktoré Európska únia schváli, sú predsa aj našimi rozhodnutiami. Aká je však skutočnosť? Akú váhu má hlas Slovenska v orgánoch Európskej únie? V prvom rade si musíme uvedomiť, že v rámci Európskej únie sa musíme o rozhodovacie právomoci deliť s ďalšími členskými štátmi. Kým pred rokom 1993 sa v rámci Česko-Slovenska Slovenská republika delila len o právomoci len s Českou republikou, dnes sa musí deliť o právomoci s ďalšími 27 členskými štátmi Európskej únie. Miera zvrchovanosti Slovenskej republiky v rámci Európskej únie je teda v oblastiach, ktoré patria v zmysle zmluvy o fungovaní Európskej únie do tzv. výlučnej a spoločnej právomoci Európskej únie, ešte omnoho menšia, ako bola v bývalom Česko-Slovensku.
Zároveň platí, že v tých oblastiach, v ktorých sa prijímajú rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou, teda aj jednomyseľne, v ktorých sa prijímajú rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou, teda nie jednomyseľne, a týchto oblastí je drvivá väčšina, nemá Slovenská republika rovnoprávne postavenie s inými členskými štátmi. Napríklad podľa zmluvy z Nice, ktorá je na požiadanie aplikovateľná do 31. marca 2017, má Slovenská republika len 7 hlasov, kým Spolková republika Nemecko, Francúzska republika alebo Talianska republika má 29 hlasov. Počet hlasov Slovenskej republiky je teda menší ako v ďalších 16 členských štátoch Európskej únie. Napokon mierou, akou sa Slovenská republika podieľa na rozhodovaní Európskej únie, a teda postavenie Slovenskej republiky v Európskej únii najlepšie vyjadruje počet hlasov, resp. zastúpenie Slovenska v Rade Európskej únie, v Európskom parlamente, v Európskej komisii a na Európskom súdnom dvore. Budem, teda aký má podiel percentuálny na rozhodovaní týchto orgánov.
V Európskom parlamente je tento podiel 1,7 % . V Rade Európskej únie, ak teda vychádzame pri..., v závislosti, pri rozhodovaní v závislosti od počtu štátov, je naše percentuálne zastúpenie 3,5 %. Ak ide o rozhodovanie v závislosti od počtu obyvateľov, je to 1 %. V Európskej komisii je to 3,5 % a v Európskom súdnom dvore takisto 3,5 %. Z toho vyplýva, že v súčasnosti o navrhovaní, schvaľovaní, výkone a posudzovaní predpisov Európskej únie, ktoré majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, a teda o osude Slovenskej republiky a jej občanov v oblastiach, v ktorých má Európska únia výlučnú alebo spoločnú právomoc, rozhodujú v priemere z 97 % iné členské štáty Európskej únie, to znamená cudzia moc. Poďme si teraz rozobrať, kde všade majú cudzinci, kde všade cudzinci rozhodujú o našom osude.
Prvou skupinou sú oblasti, ktoré spadajú do tzv. výlučnej právomoci Európskej únie. Pre vysvetlenie, ide o fakticky o právomoc Európskej únie rozhodovať bez akejkoľvek spoluúčasti parlamentov členských štátov. Ide o tieto oblasti: colná únia, ustanovenie pravidiel hospodárskej súťaže potrebný na fungovanie vnútorného trhu, menová politika pre členské štáty, ktorých menou je euro, ochrana morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybného hospodárstva, spoločná obchodná politika.
Druhou skupinou sú oblasti, ktoré spadajú do tzv. spoločnej právomoci Európskej únie. Opäť pre vysvetlenie, ide o právomoc Európskej únie rozhodovať prednostne pred členskými štátmi Európskej únie. Ide o oblasti vnútorný trh, sociálna politika, pokiaľ ide o aspekty vymedzené zmluvou o fungovaní Európskej únie, hospodárska, sociálna a územná súdržnosť, poľnohospodárstvo a rybné hospodárstvo, životné prostredie, ochrana spotrebiteľa, doprava, transeurópske siete, energetika, priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, spoločné otázky bezpečnostných záležitostí a verejného zdravia, pokiaľ ide o aspekty vymedzené zo Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Uvedené oblasti sa týkajú predovšetkým kľúčových otázok financií, ekonomiky a hospodárstva.
Čo znamená pre štát a jeho občanov strata zvrchovanosti práve v týchto oblastiach, najlepšie dokladá známy výrok židovského bankára a zároveň zakladateľa rodu Rothschildovcov, Mayera Amchelda Rothschilda, citujem: "Dajte mi moc vydávať a ovládať peniaze národa a potom mi bude jedno, kto robí zákony." Dnes, páni poslanci, túto moc vydávať a ovládať peniaze národa na Slovensku nemá Národná banka Slovenska, tak ako to bolo pred rokom 2004, ani žiadna iná inštitúcia so sídlom v Slovenskej republike, ale Európska centrálna banka ako orgán Európskej únie so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom. A práve to je typickou ukážkou toho, ako sme reálne stratili, čo sme reálne stratili, keď sme sa stali členským štátom Európskej únie a prijali menu euro. Je to zároveň dôkazom toho, že schválením čl. 7. ods. 2 druhej vety Ústavy SR a následným vstupom do Európskej únie sme sa vzdali podstatnej časti zvrchovanosti, čím vo veľkej miere sme stratili aj svoju nezávislosť a samostatnosť, tak ťažko získanú 1. januára ’93.
Odstránenie ustanovenia čl. 7 ods. 2 druhej vety z Ústavy Slovenskej republiky však dôjde aj k vzájomnému zosúladeniu ustanovenia čl. 1 ods. 1 ústavy s týmto predmetným ustanovením, lebo tieto si vzájomne v súčasnosti odporujú, nakoľko prvý z nich zakotvuje princíp zvrchovanosti a ten druhý tento princíp popiera, resp. zásadným spôsobom obmedzuje. Ustanovenie čl. 7 ods. 2 druhej vety ústavy je navyše zbytočným ustanovením aj z pohľadu členstva Slovenskej republiky v Európskej únii. Primárne ani sekundárne právo Európskej únie totiž nijako nezaväzuje členské štáty Európskej únie, aby vo svojich ústavách upravili vzájomný vzťah medzi predpismi Európskej únie a vnútroštátnymi predpismi a tobôž členské štáty Európskej únie nezaväzuje k tomu, aby vo svojich ústavách zakotvili prednosť predpisov Európskej únie pred ich vnútroštátnymi predpismi. Ústavné zakotvenie tejto prednosti ani nikdy nebolo podmienkou členstva Slovenska v Európskej únii. Dokazuje to aj fakt, že existujú členské štáty Európskej únie, ktoré vo svojich ústavách nijako neupravujú túto prednosť, ide napr. o štáty ako Maďarsko, Holandsko, Slovinskú republiku, Belgické kráľovstvo, Chorvátsku republiku alebo Španielske kráľovstvo. Dokonca existujú aj také členské štáty Európskej únie, ktoré neupravujú vo svojich ústavách ani prednosť medzinárodných zmlúv pred vnútroštátnymi predpismi, napr. Rakúska republika, Poľská republika alebo Luxemburské veľkovojvodstvo.
Vážené kolegyne, kolegovia, ustanovenie čl. 7 ods. 2 druhej vety ústavy, ktoré je nepochybne hanebným ustanovením, nebolo vždy súčasťou našej ústavy. Do našej ústavy sa dostalo až v roku 2001 v súvislosti s prípravami na vstup Slovenska do Európskej únie. Hoci toto ustanovenie po ústavnoprávnej stránke celkom jednoznačne podradilo Slovenskú republiku diktátu Európskej únie a zlikvidovalo našu zvrchovanosť, hoci toto ustanovenie zásadným spôsobom oklieštilo právomoci Národnej rady, a teda všetkých poslancov a degradovalo Národnú radu na podriadený orgán Európskej únie, napriek tomu všetkému za túto hanebnú zradu Slovenska nemali problém hlasovať poslanci za vtedajšie strany, zo vtedajších strán SDK, SDĽ, ktorá neskôr splynula so súčasným SMER-om, SMK, SOP a KDH. Ešte i dnes tu medzi nami sedia piati poslanci, ktorí za podriadenie Slovenska Európskej únii hlasovali. Sú to poslanci Ján Budaj, Béla Bugár, Peter Kresák, Peter Osuský a František Šebej.
Dnes však máme možnosť napraviť dôsledky tejto zrady. Záleží len na nás, či z hľadiska ústavy ponecháme Slovenskú republiky naďalej v otroctve cudzincov, alebo jej vrátime späť stratenú hrdosť, zvrchovanosť a nezávislosť. Je len na nás, či v Ústave Slovenskej republiky obnovíme zvrchovanosť Slovenskej republiky, ktorá je nielen rozhodujúcim faktorom prosperity Slovenskej republiky a jej občanov, ale bola aj cieľom, za ktorý v minulosti žili a umierali celé generácie Slovákov a velikánov slovenského národa.
Na tomto mieste by som chcel osobitne vyzvať na podporu nášho návrhu poslancov z vládnej Slovenskej národnej strany a SMER-u - sociálnej demokracie, pretože to boli práve poslanci z SNS, ktorí v roku 2001 hlasovali proti ustanoveniu, ktoré teraz navrhujeme z ústavy vypustiť. Zo SMER-u - sociálnej demokracie bol proti tomuto ustanoveniu aj sám súčasný predseda vlády a predseda tejto strany Robert Fico. Ak ich vtedajšie rozhodnutie skutočne mysleli vážne, majú to možnosť dokázať aj teraz tým, že náš návrh podporia.
Ďakujem. (Potlesk.)
Uvádzajúci uvádza bod 7.12.2016 17:50 - 17:56 hod.
Nehézová JanaAko matka si viem reálne predstaviť finančnú záťaž pri výchove a starostlivosti o dieťa, no dnes je tu reč o viacerčatách, čo predstavuje viacnásobnú finančnú záťaž naraz. Viacnásobná spotreba plienok, jedla, osobnej hygieny, oblečenia, viac prania, viacnásobne všetkého, a to v jednom...
Ako matka si viem reálne predstaviť finančnú záťaž pri výchove a starostlivosti o dieťa, no dnes je tu reč o viacerčatách, čo predstavuje viacnásobnú finančnú záťaž naraz. Viacnásobná spotreba plienok, jedla, osobnej hygieny, oblečenia, viac prania, viacnásobne všetkého, a to v jednom čase. Podľa štátu sa to u viacerčiat nemá znásobovať počtom detí, ale o niečo neskôr narodené viacerčatko má žiť len na 25 %. No skúste byť na mieste rodiča a povedať tomu druhému alebo treťonarodenému, aby jedol a žil len na 25 %, lebo na viac nemáme. Tieto tehotenstvá sa nedajú kontrolovať plánovaným rodičovstvom. Je to proste dielo prírody a štát tieto detičky a ich rodičov reálne diskriminuje. Keďže sa takéto tehotenstvo nedá naplánovať, nechceli sme to spájať s rodičovským príspevkom. Osobne by som najradšej dala každému dieťaťu 100 % sumy. No keďže s kolegyňou sme realistky a vieme, že Slovensko žije z dlhodobého deficitu, stanovili sme tieto percentá aspoň na 50 %, čo si štát vie reálne dovoliť. Podľa Štatistického úradu sa na Slovensku narodilo napríklad v roku 2015 len 688 dvojčiat a 6 trojčiat z celkového počtu 55 086 pôrodov. Takže tento príspevok poberá každoročne z celkového počtu príspevkov len 1,5 % rodičov s viacerčatami. Asi aj preto sa na nich zabúda.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny na sťažnosti mamičiek už dlhé roky odpovedá, že sa s tým zatiaľ nedá nič robiť. Že takýto malý rodičovský príspevok pre viacerčatá je kompenzovaný bonusmi pri ich narodení, tzv. kočíkovom, a iným jednorazovými príspevkami pri viacerčatách. Tieto sumy bonusov pri narodení, či už od štátu, či obce, však deťom a ich rodičom pokryjú len prvotnú výbavu, ktorá sa musí kupovať viacnásobne, alebo si rodičia viacerčiat musia zaobstarať špeciálne vyrobené veci pre dvojičky a trojičky. Pre ilustráciu by som vám chcela ozrejmiť pár vecí, ktoré každodenne potrebujú nielen viacerčatá, ale každé dieťa. Ako modelovú situáciu uvediem bežné potreby pre zdravé dvojičky.
Ak do nákladov nepočítame dve postieľky, dva matrace, dve periny, vankúše a obliečky do postieľok, špeciálny kočiar, ktorý stojí na bazároch od 400 euro a nový od 800 eur, alebo kočiare samostatné, poprípade dvakrát nosič na bábätko alebo špeciálny pre dvojičky, detské vajíčka, autosedačky, kefy na vlasy a rôzne iné hygienické potreby. Potrebujeme na začiatku aspoň 10 kusov plienok denne, pričom sa zvyčajne minie jedno balenie za 3-4 dni v cene približne 8 eur na jedno dieťa. Pri kúpe mesačných veľkých balení je to okolo 80 eur na mesiac pre dve bábätká. Stovky vlhčených obrúskov, mlieko, čaje, detské výživy, ktoré sú potrebné pre správny vývoj každého dieťaťa, takmer každodenné pranie špinavého prádla a iné veci. Mamičky dvojičiek, ktoré strážia každú korunku, vyčíslili ich mesačné výdavky podľa mojich zistení približne na 400 eur mesačne pre obe deti spolu, a to vám, dúfam, nemusím vysvetľovať, že s narastajúcim vekom dieťaťa, narastajú aj náklady a nároky na starostlivosť detí. Dnes dvojičky dostávajú mesačný rodičovský príspevok 254 eur spolu, čo predstavuje 8 eur 40 centov na deň pre obe deti. Na plienky, na jedlo, na pitie, na..., poprípade aj na lieky. Ak máte len jedno dieťa, vychádza vám rodičovský príspevok 6,55 eura na deň. Z toho mi reálne vychádza, že dvojičky majú žiť každé len zo 4,20 na deň alebo jedno za 6,55 a druhé za 1,85 eura.
Deti sú naša budúcnosť a štát na nich asi nemyslí. Trendom je podporovať dôchodcov, študentov, no matky, mladé rodiny a ich deti sú v dnešnej dobe na poslednom mieste. Štát, médiá a rôzni odborníci pritom apelujú na zvýšenie pôrodnosti v Európe už asi dvadsať rokov. No štát nevyvíja žiadnu iniciatívu, aby motivoval mladé rodiny, ženy k vyššej pôrodnosti alebo k založeniu si rodiny.
Preto vás prosím o podporu môjho návrhu alebo aspoň, aby sa vláda spamätala a začala konečne niečo robiť aj pre matky, pre ich deti a aby nezabudli ani na našu detskú menšinu viacerčiat.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
Tieto sumy sú podľa nás navrhovateliek nedostačujúce na pokrytie potrieb detí narodených súčasne z jedného tehotenstva. Je to dokonca legálna diskriminácia matiek, rodičov, ktorým sa narodili viacerčatá. Tieto deti majú v úvodzovkách smolu, že sa narodili v jeden a ten istý deň, dátum narodenia majú taký istý ako ich súrodenec. Štát tak šetrí na nesprávnom mieste, na deťoch, ktoré majú byť našou budúcnosťou. Vládni predstavitelia to v minulosti odôvodňovali tým, že žena, rodič, je len jedna a príspevok je hlavne pre rodiča, aby preklenul obdobie, počas ktorého je doma s dieťaťom. Tento argument je podľa nás nedostačujúci na to, aby nim štát prekryl diskrimináciu týchto detí. Vyvracia to aj fakt, že tento príspevok dostávajú aj rodičia, ktorí odídu do práce.
Navrhujeme preto navýšenie sumy tohto príspevku na 50 % na každé ďalšie dieťa, ktoré sa narodilo súčasne s dieťaťom, podľa ods. 3 ods. 2. K tomuto percentu sme dospeli po zrelej úvahe, zvážení finančných prostriedkov Slovenskej republiky. Dnes ako navrhovateľky vychádzame z reálnej situácie a žiadosti mamičiek viacerčiat, ktoré je 25 % situácia príspevku neúnosná.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Návrh zákona nebude mať vplyv na životné prostredie, informatizáciu spoločnosti, podnikateľské prostredie. Návrh zákona bude mať pozitívny sociálny vplyv a negatívny vplyv na verejné financie.
Ďakujem, skončila som a zároveň sa hlásim do rozpravy.
Vystúpenie spoločného spravodajcu 7.12.2016 16:09 - 16:10 hod.
Mora JánPredkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia...
Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 27. januára 2017 a gestorský výbor do 30. januára 2017.
Ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.
Vystúpenie spoločného spravodajcu 7.12.2016 10:55 - 10:57 hod.
Nehézová JanaNávrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako...
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 295 zo 4. októbra 2016 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor pre financie a rozpočet Národnej rady a Výbor Národnej rady pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona prerokovali výbory do 27. januára 2017 a v gestorskom výbore do 30. januára 2017.
Ďakujem, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.