Vážený pán podpredseda, Natálka, alebo teda kolegyne, aj Janka je tu, kolegovia, využijem tých posledných 10 minút dnešného rokovacieho dňa aj na reakciu teda na môjho brata a potom na pár myšlienok.
Maťo, je prirodzené, že si sa venoval otázke Írska, keďže si v Írsku dlhé roky pôsobil a tento výsledok, ktorý tam nastal, tak akurát to prichádza v čase, keď my prichádzame so snahou o opačný, opačný smer v oblasti ochrany života tých najmenších, nenarodených detí. A ja si myslím, že je to všetko tak, ako má byť, že je to všetko tak, ako má byť, lebo na jednej strane, čo sa týka Írov, ako sa hovorí, keď je koze dobre, ide na ľad tancovať, a Íri asi potrebujú zažiť ten skutočne bezbrehý liberalizmus, pred ktorým nás varoval už Ľudovít Štúr, aby tie ich rodiny, aby zažili, čo je to, keď budú vo vlastnom štáte na úplne poslednom mieste, a potom možno už ani v iných krajinách alebo inde vo svete, kde Íri tvoria veľké komunity, už potom nebude ani tá súdržnosť, ani všetky tie pozitívne vlastnosti, ktoré doteraz boli s tými Írmi spájané. Možno až potom oni pochopia, že to všetko pozitívne mali ako dar od Boha za to, že chránili tie nenarodené deti a že sa snažili dodržiavať prikázania. Ale teraz ustúpili mediálnej propagande, ustúpili tým klamstvám, ustúpili pozlátkam. Niekto z vás tu aj spomínal tie nadnárodné spoločnosti, to je katastrofa. Jediné, čo je na nich pozitívne, keď prídu do nejakej krajiny, že je čo potom znárodniť.
Ale Íri by podľa mňa alebo niežeby, Íri podľa mňa majú byť teraz pre nás príkladom. Majú byť príkladom toho, takým zdvihnutým prstom, zdvihnutým prstom, že ako to môže dopadnúť, ak poľavíme v tej ostražitosti, ako to môže dopadnúť, ak tí, ktorí majú nahlas kričať, že proste toto je správne a, naopak, toto správne nie je, budú ticho. A to sme dnes my. To sme dnes my.
Je nás tu len hŕstka v tomto pléne, ale ja verím, že mnohí ďalší poslanci a hlavne tí normálni ľudia všetci sú vonku a aj na zajtra sa tu plánuje väčšia, väčšia podporná akcia, ako tu bola, ako bola minulý týždeň. Čiže toto sú všetko tí ľudia, ktorí majú byť tými ostražitými aj, aj vďaka tomu príkladu z Írska. A musíme si to povedať aj úplne nahlas a na rovinu, že to nie je len úspech tých liberálnych médií a liberálnych skupín, ktoré propagujú všetky tie protinárodné a protikresťanské myšlienky, ale to je hlavne zlyhanie tých, ktorí mali stáť na tých barikádach a ktorí sa nemali nechať obmäkčiť, oklamať, medovými motúzmi kúpiť za nejaké sľuby, úplatky, ale každý v tom, každý v tom, v tom mieste, na tej funkcii, ktorú, ktorú zastáva. Politici vo vláde, politici v parlamente, učitelia v školách, lekári v nemocniciach, policajti na uliciach, no a cirkevní hodnostári v kostoloch a v spoločenskom bytí. Lebo ja si nemyslím, že by sme si mohli navrávať, že v tejto otázke v Írsku by cirkev nejakým veľmi silným spôsobom bila na poplach. A pozrime sa okolo seba, pozrime sa okolo seba, ako je to na Slovensku. Ako je to na Slovensku? Vrchnosť mlčí, vrchnosť mlčí a radoví kňazi, doslova dedinskí farári musia zachraňovať situáciu a rozprávať ľuďom, aká je pravda a v akom veľkom ohrození sú tie skutočné a tradičné národné a kresťanské hodnoty.
No ale neviem, niekto z vás to tu povedal v tých faktických poznámkach, takto, takto sa ten boj s liberalizmom bezbrehým nedá vyhrať, pretože takto my budeme vždy tí, čo budú ustupovať, takto my budeme tí, čo budú ustupovať, a tí liberáli budú stále žiadať viac a viac a všetko, pretože budú vidieť, že keď budú žiadať všetko, dostanú aspoň niečo. Ale, naopak, kresťania, konzervatívci, národniari si povedia, no toto už nie, toto ešte a pomaličky ustupovať, pomaličky ustupovať. Ale Napoleon to povedal jasne, kto neútočí, ustupuje. A my keď budeme, žiaľ, aj ako politici sa snažiť spájať a byť dobrí a milí a zlatí pred tými liberálmi, aby nás neosočovali v médiách, aby na nás neútočili, teraz nehovorím len o našej strane, o našom klube, hovorím o všetkých politikoch bez rozdielu na politické tričko, samozrejme, nie o liberáloch extrémnych, pretože tí sú na opačnej strane, tak potom, prirodzene, musíme čakať, že ten náš krok nikdy nepôjde dopredu, ale vždy budeme, aj keď len o kúsoček, ale vždy budeme ustupovať.
A zas to tu už niekedy dneska zaznelo, že tí liberáli ten svoj program, ten svoj útok na tie tradičné hodnoty, oni to majú rozmyslené na dlhé desaťročia dopredu. Tá slobodomurárska liberálna agenda to má proste rozmyslené na dlhé desaťročia dopredu a aj maličký krôčik ich smerom vpred je pre nich obrovské víťazstvo, ktoré nateraz stačí, nateraz stačí, počkáme rok, dva, tri a zase spravia malý krôčik.
A tá konzervatívna spoločnosť, ktorá nechce byť agresívna, ktorá nechce byť extrémistická, ktorá keď niekto buchne po stole, tak ho má za fašistu, tak tá konzervatívna spoločnosť zrazí opätky a pomaličky, pomaličky budeme ustupovať, ustupovať a nakoniec zistíme, že v priebehu 20 - 30 rokov sme úplne stratili takmer všetko, za čo na začiatku tie konzervatívne skupiny chceli bojovať. Len preto, že boli jednoducho vlažní, len preto, že sa báli, len preto, že boli takí, no, nechcem to povedať na rovinu, no, ale takí bojkovia. Povedal by som to inak, ale nepatrí sa v pléne Národnej rady. Ale s takýmito bojkami sa bitky a vojny nevyhrávajú. A to, že sme s liberálmi vo vojne, tak to je asi všetkým jasné. Ale s takýmito bojkami sa takéto, takéto konfliktné situácie nevyhrávajú a kto sa bojí, nech nejde do lesa. Kto sa bojí, nech nejde do lesa a kto sa bojí celou váhou svojho života, svojej osobnosti postaviť za hodnoty, ktoré deklaruje, že im verí, tak nech sa na to radšej vykašle, pretože to vieme veľmi dobre. Tí, čo boli na vojne, alebo tí, čo sú, čo majú kontakty s príslušníkmi ozbrojených zborov, alebo tí, čo sa venujú nejakému športu, lepšie je nemať spoluhráča, lepšie je nemať parťáka, ako mať spoluhráča, mať parťáka, ktorý povie, áno, podržím ti stranu, podržím ti chrbát, a keď ide do tuhého, tak vtedy, keď to najmenej čakáte, vám podrazí nohy, utečie alebo jednoducho zradí. Lepšie je takýchto ľudí nemať a mať radšej hŕstku verných a spoliehať sa na nich, ako mať široké lány, široké línie, z ktorých 80 % nestojí za nič.
Lebo čo s takými spolubojovníkmi, čo s takými spolubojovníkmi, keď kvôli tomu, že článok v Denníku N, v SME alebo v nejakej bulvárnej Markíze alebo hocijakom inom chlieve mediálnom pre nich spraví to, že sa úplne scvrknú a budú hotoví, budú hotoví. Čo s takými ľuďmi, o ktorých, ktorí bojujú za život, bojujú za deti, bojujú za kresťanské hodnoty a keď o nich napíšu, ak budeš hlasovať s tými kotlebovcami, tak si taký fašista, taký istý ako oni, a ten človek sa úplne psychicky zrúti z toho a je na nejaký ten neurol. S takýmito ľuďmi, s takýmito ľuďmi to jednoducho nevyhráme.
Preto apelujem na záver tohto dnešného rokovacieho dňa: Poďme do toho naplno všetci, poďme do toho tí, ktorí naozaj tomu veríme, tým hodnotám, poďme do toho naplno. Uvidíme, čo nám to prinesie, ale prehrať nemôžeme, pretože, práve naopak, ak do toho nepôjdeme naplno, vtedy prehráme a prehráme naisto. Poďme do toho naplno, posuňme to do druhého čítania a potom sa rozprávajme o technických veciach, rozprávajme sa aj o princípoch, rozprávajme sa aj o poslaneckých kluboch, o čomkoľvek, ale budeme môcť mať aspoň vztýčenú hlavu a s hrdosťou sa pozerať do zrkadla, že proste sme sa nenechali oklamať a kúpiť za nejaký článok v nejakom plátku alebo za nejakú pochybnú reportáž nejakej pochybnej redaktorky v nejakej pochybnej televízii.
A ja si myslím, že tá hrdosť na to, že robíme niečo dobré, to je obrovský dobrý pocit, obrovský dobrý pocit. Je veľmi naozaj dobré byť hrdý na pozitívne veci, však na tie negatívne sa ťažko aj dá byť hrdý. Takže, je sedem hodín, ja vám všetkým ďakujem, naozaj vám ďakujem za to, že ste tu vydržali celý rokovací deň, aj keď len hŕstka, ale podľa mňa tá hŕstka vstúpi do histórie. A zajtra pokračujeme a ak môžte, porozprávajte aj medzi svojimi ľuďmi, medzi známymi, medzi kolegami zo strán, medzi poslancami a ako som povedal, poďme s hrdosťou do toho.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)
