Vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, nedá mi, aby som nezareagoval na to, čo sa tu pred chvíľkou stalo.
Z môjho pohľadu absolútne zbytočná obštrukcia s tým odhlasovaním toho, že hlasovanie o našom návrhu novely zákona o umelom prerušení tehotenstva bude posunuté na ďalšiu schôdzu Národnej rady. Ja sa vás chcem všetkých spýtať, ktorí ste za to hlasovali, to znamená poslancov vládnych strán SMER, SNS, MOST - HÍD a poslancov klubu SME RODINA, že vlastne čo vás k tomu vedie, pretože len odkladáte konfrontáciu s realitou a s pravdou, ktorá ukáže, že kto je kto a kto bude akým spôsobom hlasovať za túto novelu, ktorou nemôžme nič pokaziť, práve naopak, ňou môžme veľmi výrazne zlepšiť úroveň ochrany životov nenarodených detí a hlavne môžme výrazne, a poviem to tak matematicky, obmedziť a znížiť ten počet tých zabitých nevinných detí.
Ja to chápem, ľudsky vás chápem, že je vás pre, je pre vás maximálne nepríjemné, keď sa má priblížiť tá chvíľa, keď sa máte rozhodnúť a ukázať, že kto stlačí ktorý ten hlasovací gombík v tejto veci. Ale myslím si aj to, že poslanci a poslankyne Národnej rady sú, sú natoľko zodpovední ľudia, ľudia vykonávajúci mandát, ktorý im bol daný vo voľbách, že by sa nemali báť postaviť sa tvárou zoči voči výzvam aj možno nejakému nie príjemnému zrkadlu. Ale ja hlavne nevidím dôvod na to, aby sme túto novelu a hlasovanie o nej vnímali negatívne, pretože je to maximálne pozitívna vec, a bola tu aj maximálne, si myslím, včera aj s niektorými poslancami, veľmi málo poslancami, ktorí boli tak statoční a charakterní, že tu ostali v pléne a zapájali sa do debaty, tak tu bola podľa mňa konštruktívna a absolútne triezva debata bez akýchkoľvek emócií, ktorej cieľom je len jedna jediná vec, navzájom si vyjasniť postoje, navzájom si vydebatovať pohľady na túto otázku z všetkých možných uhlov, zo všetkým možných kritérií, zo všetkých možných parametrov alebo jednoducho z každej strany tak, aby, aby sme mohli na konci, nepoviem, že dňa, lebo tých rokovacích dní už teraz je viac, a ktovie, koľko ich ešte bude, ale na konci alebo pri ukončení debaty, rozpravy o tejto téme pred hlasovaním si povedať, zazneli všetky pádne a všetky relevantné argumenty, vyjasnili sme si pozície, vyjasnili sme si názory, povedali sme si, čo je za, čo je proti, a môžme s čistým vedomím a svedomím hlasovať o tejto zásadnej novele, ktorá môže pomôcť k záchrane takmer 10-tisíc detí za rok.
Ja vnímam a chápem aj to, že keď sa kluby koalície dohodnú, tak neexistuje sila, ktorá by im, politická sila v tomto parlamente, ktorá by im zabránila zrealizovať takú dohodu, v tomto prípade dohodu o odložení hlasovania o záchrane nenarodených detí. To, že sa pridali k tomu kollárovci, to je už na ich vedomí a svedomí, možnože to je aj v súlade s nejakými hodnotami, ktoré oni vyznávajú. Ale my ich za to nebudeme súdiť, na to sú tu iní, aby súdili.
Ale nerozumiem, čo vládna koalícia okrem toho, že, samozrejme, volajú dovolenky a volajú naplánované voľnočasové aktivity, ktoré sú, samozrejme, pre všetkých poslancov omnoho príjemnejšie, ako tu sedieť v nejakom pléne Národnej rady teraz, keď sa môže ísť niekam na výlet, na dovolenku, a počúvať, počúvať rozpravu o interrupciách, o zabíjaní a ochrane a zachránení týchto detí. Ale dať prednosť, dať prednosť takýmto zábavkám pred prácou v Národnej rade, na ktorú sme boli všetci povolaní a zvolení, mi príde prinajmenšom ako maximálne nezodpovedné, a ak je toto prejav drvivej väčšiny, drvivej väčšiny tohto parlamentu, tak potom sa naozaj nemôžme čudovať, že sa Slovenská republika nachádza v takom stave, v akom sa nachádza, že ten stav vecí verejných je z roka na rok horší, že tu absolútne nikoho netrápi nejaký verejný dlh alebo iné negatíva spojené so správou vecí verejných, lebo však keď už nikoho netrápi ani to, že čo bude s tými malými deťmi, ktoré za nič nemôžu, tak, samozrejme, že potom tých ľudí nemôžu nejakým spôsobom vzrušiť ani podnety nižšej váhy a nižšej úrovne, ako je nehospodárne nakladanie so štátnym majetkom, s financiami, s rozpočtom alebo nespravodlivé procesy na súdoch, alebo uplatňovanie dvojitého metra vo všetkých, takmer všetkých oblastiach spoločnosti a štátu, moci.
Len ak je to takto, tak potom je to veľmi zle. Potom je to veľmi zle. A aké musí mať, aké musí mať, aké musí mať ten človek, konkrétne teraz poslanec Národnej rady, výčitky svojho vlastného svedomia, ak zo strachu, že by sa mal pozrieť do toho zrkadla, ktorým je v tomto prípade hlasovanie o novele zákona o umelom prerušení tehotenstva, sa snaží za každú cenu ujsť. Za každú cenu ujsť, len aby sa do toho zrkadla, aj keď vie, že sa doňho bude musieť pozreť, tak len aby sa do neho pozreť dnes, zajtra, ale čím neskôr, čím neskôr. Ale tie výčitky v tom svedomí, tie sa nedajú odložiť, tie sa nedajú odložiť, tie sa dajú na chvíľku umlčať, aby potom prišli ešte silnejšie. Dajú sa zakryť niečím iným, nejakou inou aktivitou, ale oni si, oni si nájdu to svoje miesto, ten čas, kedy sa vyroja. A vynoria na ten povrch ako taká ponorka a tomu hlasovaniu, tomu hlasovaniu sa aj tak nikto z tých poslancov, ktorí dnes hlasovali za jeho odloženie, aj tak sa nevyhnú, aj tak sa mu nevyhnú. A nič sa tým, nič sa tým nezíska.
Jediné, čo sa tým získalo, je to, že ma to podnietilo k tomuto ďalšiemu vystúpeniu v tejto rozprave, lebo nechcem to nazvať, že to bolo špinavý, naozaj špinavý, taký obštrukčný procedurálny návrh, ale, ale nič pozitívne z toho nešlo, nič pozitívne z toho nešlo, úplne zbytočne, úplne zbytočne. A vo mne osobne to vytvorilo a zanechalo takú pachuť, pachuť tej nejakej negativity alebo takej tej zodpovednosti tých ostatných, alebo snahy tých ostatných proste utiecť pred zodpovednosťou, tak je to lepšie povedané, pachuť tej snahy tých poslancov, ktorí za to hlasovali, utiecť pred tou zodpovednosťou. A bolo to úplne zbytočné, lebo po tom včerajšku, naozaj po tom včerajšku ja som sa stretol s mnohými ľuďmi aj s mnohými aktivistami, a je pre mňa obrovským potešením, že po včerajšej rozprave nás sami títo ľudia vyhľadávajú. Ľudia, ktorí možno do včerajšieho dňa nad nami ani, ani by nemávli rukou. Sami za nami prichádzajú, sami nám píšu. Dokonca tí, paradoxne tí, ktorí stadeto utekali teraz hneď, aby čím najskôr mohli odísť z tejto práce, paradoxne tí narazia vonku na ľudí, ktorým to nie je jedno, že čo bude s tými deťmi našimi maličkými nevinnými, ktorí tam prišli z celého, z celého Slovenska, ktorí sa poskladali na autobusy len preto, aby mohli byť tu v Bratislave dnes, aby mohli svojou účasťou podporiť rokovanie, a dúfali, že aj hlasovanie o tomto návrhu. Žiaľ, nebolo im to dopriate. No ale paradoxne tí, ktorí stadeto utekajú a utekali, tak tí narazia na masu tých ľudí pred parlamentom. A môžu, môžu im povedať, tým ľudom, že teda prečo odchádzajú, prečo im to nestojí za to, aby tu ostali. Prečo si myslia, že ich mandát poslanca už teraz netreba napĺňať a že môžu, môžu ísť niekde na výlet.
Takže tie cestičky, tie cestičky, ktoré Pán Boh naplánoval, majú svoj zmysel a význam. A o to viac si vážim tých pár naozaj poslancov, ktorí ste tu ostali, aj možno keď ste hlasovali za to, aby bolo odložené hlasovanie o našej novele, ale ste tu aspoň ostali, a tak ako som povedal, že včera, teda včera, že to budú historické momenty, ktoré si história zapamätá, keď našli v sebe odvahu aj koaliční poslanci včera a vyjadrili sa za podporu tohoto návrhu zákona. A povedali to veľmi, veľmi jemne a veľmi inteligentne, veľmi apoliticky.
A takisto si myslím, že aj tento druhý rokovací deň o tomto návrhu sa nejakým spôsobom sa zapíše do histórie, keď z tých všetkých poslancov, ktorých tu pri hlasovaní bolo takmer 140, tu zostalo okrem nášho klubu nejakých 7-8 ľudí. A to rátam teda aj vedenie Národnej rady. Toto sú všetko chvíle, ktoré sú možno dneska len takou, len takou sekundovou epizódkou, len takou, takým mihnutím v tom, v tom víre tých udalostí a takým nejakým preblesknutím v celom tom kolotoči, ktorí sa tu rozpútal, ale, ale každá tá udalosť má svoje miesto a každá tá udalosť bude možno niekedy aj v nejakej knižke o úrovni parlamentnej demokracie na Slovensku. Pretože parlamentná demokracia - a ja tejto téme vyhýbam, ale v tejto chvíli asi to musím povedať - to nie je len vtedy, kedy nám to vyhovuje, je to aj vtedy, kedy nám to nevyhovuje, a keď sa majú v pléne Národnej rady alebo všeobecne v pléne parlamentu prerokovávať otázky, ktoré nie sú pre všetkých vítané a pozitívne, a nemajú z nich obrovskú radosť alebo sa z nich netešia vôbec, ale aj o tom je parlamentná demokracia. Ale ak majú poslanci a poslankyne Národnej rady zareagovať na rokovaní o zákone, ktorý im nie je príjemný, o tom, že majú sa postaviť proti tým liberálnym médiám alebo proti tým, tej propagande tých mimovládok, a nie je im to preto príjemné, ako riešenie nájdu spôsob odhlasovať odloženie, odloženie rozhodnutia o tomto návrhu a útek, doslova útek z pléna Národnej rady, tak to je veľmi smutná vizitka úrovne parlamentnej demokracie na Slovensku.
Keď nám v čase, keď sme pripravovali túto novelu, keď nám mnohí nieže aktivisti, ale normálni ľudia so zdravým sedliackym rozumom hovorili, že tento návrh ukáže zrkadlo mnohým a otvorí doteraz mnohé tajomstvá a ukrývané, ukrývané veci niekde hlboko vo vnútri, tak my sme to najprv možno brali tak trošku športovo, že ale veď predsa až také vážne to nebude, no veď čo je na to, čo je na tom také extrémne, že jednoducho chceme, aby tých deti bolo zabíjaných menej, aby to nebolo také jednoduché, dať zabiť dieťatko, ktoré nikomu neublížilo, a nebude to taká veda.
Postupne, ako sme pracovali na jednotlivých verziách tejto novely, a boli to dlhé mesiace, až kým sme sa nedopracovali k tej finálnej, finálnemu zneniu, finálnej verzii, ktorú sme sa rozhodli predložiť do podateľne Národnej rady, bolo tých stretnutí čoraz viac a boli čoraz intenzívnejšie. Mnohí s našimi úpravami, ktoré sme zavádzali, vymýšľali, rozmýšľali, navrhovali, nesúhlasili, mnohí navrhovali iné. Mali sme naozaj vnútrostranícku, vnútroklubovú diskusiu, veľmi búrlivú, ale konštruktívnu a slušnú, ale čo bola spoločná črta všetkých tých ľudí, ktorí sa nejakým spôsobom dotkli nášho procesu prípravy tohto zákona, bolo to, že všetci nám hovorili, bude to búrlivé. Bude to búrlivé a naštartuje to obrovské diskusie, obrovské vášne a ukáže to mnohé veci, a čím sme boli bližšie k tomu rozhodnutiu definitívne to podať do tej podateľne Národnej rady, a k tomu dátumu, ktorý sme sa rozhodli, áno, dáme to a nedáme to potichu, dáme to nahlas, dáme k tomu tlačovku, nebudeme sa hanbiť za to, že ideme s takouto vecou, pretože Pán Boh nám povedal jasne, kto sa hanbí za neho, za toho sa bude hanbiť aj on. Tak vtedy to bolo také najsilnejšie. Vtedy to bolo také najsilnejšie, že čakajte obrovské útoky, obrovskú negativitu, tak sme to čakali. Čakali sme všeličo, však nie sme, nie sme ani LGBT a nie sme ani z cukru a niečo znesieme, sme normálni ľudia z mäsa a kostí, heterosexuáli, proste normálni ľudia a čakali sme nejaké reakcie. Ale ja vám poviem úprimne a no musím sa tu z toho vyrozprávať, lebo to nejdem pochopiť v tej mojej hlave, že naozaj sme jedno..., alebo ja osobne, možnože kolegovia čakali aj to, ale ja osobne nie, a preto tu teraz stojím, naozaj som nečakal, že kvôli hlasovaniu a strachu z hlasovaniu o našej novele štyri pätiny parlamentu alebo päť šestín parlamentu proste ujde zo sály a že podpredseda Národnej rady dá procedurálny návrh, aby sa hlasovanie odložilo. Aby sa hlasovanie odložilo. Veď na to nie je, na to nie je žiadny vecný ani právny argument v zmysle rokovacieho poriadku.
No, kolegovia, na túto myšlienku mi povedzte nejakú odpoveď. Je na takéto, je na takéto rozhodnutie? Ja viem, že to je odhlasované väčšinou v Národnej rade, takže je to, je to platné, účinné, nič s tým nevieme spraviť. Ale je v zmysle rokovacieho poriadku Národnej rady na takéto rozhodnutie legitímny dôvod? No nie je, no nie je. My sme v parlamente nováčikovia, my sme nováčikovia, greenhorni, zelenáči, ale už aj my sme zažili, že sa tu niekoľkokrát opakovane hlasovalo, ale čo hlasovalo, rokovalo do noci, do rána, do tretej, aby sa, alebo aj do ôsmej, Natálka, ďakujem za upresnenie, celú noc až do ôsmej, aby sa následne hlasovalo, aby sa následne hlasovalo o tej veci, o ktorej sa rokovalo celú noc. Ale keď ide o ochranu tých najnevinnejších, malých nenarodených detí, keď ide o to, aby sme sa postavili liberálom, aby sme sa postavili všetkým tým, ktorí v médiách, v televízii, v novinách, na internete propagujú, propagujú zabitie dieťaťa, potrat propagujú ako nejaké právo, ako nejakú vymoženosť, aby sme povedali, že s tým nesúhlasíme a že je nám jedno, čo si budú v tých liberálnych zmätkoch a hnojoch písať a vysielať, tak vtedy poslanci Národnej rady, čo majú byť vzorom pre národ, čo majú byť príkladom pre ostatných ľudí, tak proste zo svojej vlastnej pohodlnosti, zo strachu pred zodpovednosťou, zo strachu pred konfrontáciou si odhlasujú, že tu nemusia byť, a odídu.
Ľudia, ľudia tu, v tých fabrikách, ktoré sme tu nastavali, v tých automobilkách, kde z našich obyvateľov robia otrokov, robia dvanástky, a nemôžu si povedať, už mám toho plné zuby, už ma ten, ten, už ma ten teror nebaví, už ma ten Kórejec v Hnúšti nebaví, ako po mne bliaka, a chcem odísť o tretej, a nie až o šiestej večer, musia tam dreť, my si to tu odhlasujeme, poslanci odídu, nič sa nedeje, dovolenka pred nami, leto sa môže začať, načo si kaziť deň v Národnej rade počúvaním nejakých hlúpych rečí.
Ja sa vám ospravedlňujem, tí, čo ste tu ostali, lebo vás sa to netýka, vy ste naozaj, nieže elita, ale vy ste tí zodpovední, ktorí... Fakt, no koľko ľudí tu ostalo z celého pléna? Čiže ja sa vám aj ospravedlňujem vnútorne, že vy to tu musíte počúvať, ale ja to proste musím povedať, lebo ma ide z toho rozhodiť. Ide ma z toho rozhodiť. Ale je to v zmysle rokovacieho poriadku, plénum to schválilo, už si proste balia dovolenkové náradíčko, a prečo by sme si kazili náladu. Keď sa bude takto pristupovať ku všetkému, tak to tu môžme rozpustiť. Tak nech prezident rozpustí Národnú radu, nech si rozhoduje sám. Však ak máme ustupovať liberálom, máme liberála v prezidentskom paláci, môže to celé riadiť priamo. Nepotrebuje tu 150 poslancov, načo by mu boli. Načo by mu boli. Však nech to rozpustí, Kiska rozpustí parlament. Ak ide o to, aby sme ustupovali tým liberálom aj za cenu strachu z tej konfrontácie. Ja ani neviem, čo..., viem, že chcem ešte niečo povedať, ale ani neviem čo, lebo to je, to je podľa mňa v takom príkrom rozpore s tými demokratickými princípmi, o ktorých sa tu neustále rozpráva a točí a sa zdôrazňujú, že je to až nepochopiteľné.
Nám tu idú mnohí nadávať neustále do fašistov, do extrémistov, ja neviem, do čoho všetkého. Včera tu niektorý kolega dobre povedal, do neoxenofóbov, ale sa pozrite, čo sa tu deje z tých, z tej druhej strany, z tej druhej strany. Keď treba, tak vidíte, vidíte, ako ľudia vnímajú realitu na Slovensku. Že tie paragrafy sú preto takým tým paragrafom, takým tým špeciálnym znakom, aby sa mohli ohýbať z hocijakej strany, ako to tí právnici proste potrebujú, raz tak, potom tak, potom tak. A taký normálny človek, čo chodí, snaží sa uživiť svoju rodinu z poctivej práce, nemá šancu, keď ide o nejaký právny spor, nemá šancu. Jeden advokát ho tak nalomí, druhý tak, tretí ho oklame, proste nemá šancu. No a vidím, že ale veď to je len odraz toho, čo sa robí na najvyšších poschodiach tej politiky, ktorým je, alebo v najvyššom poschodí, ktorým je teda vláda a potom Národná rada. Keď my si tu, vy si tu otáčate, lámete ten rokovací poriadok, ako vám to vyhovuje proste. Viete čo, mohli sme dať iný procedurák. Mohol dať pán podpredseda procedurálny návrh, ukončíme diskusiu k tomuto bodu, držte huby, nerozprávajte sa, však načo, už bolo povedané dosť. Aký problém? Keď vieme, keď vieme odložiť hlasovanie, tak vedeli by sme odložiť aj diskusiu. Alebo mohol byť procedurák, odložíme hlasovanie o 26 rokov. Však Národná rada si môže aj to schváliť, nie? Aj za to mohla väčšina zahlasovať a mohli sme sa na 26 rokov vyhnúť nepríjemnej záležitosti a byť v pohode, byť v pohode, však budeme o tom hlasovať, rokovalo sa, o 26 rokov, možnože keď tu bude nejaký slovenský kalifát, tak potom sa o tom bude hlasovať. Bolo to zbytočné, úplne zbytočné. Nič sme tým, nič sme tým nedosiahli, len to, že teda z nášho pohľadu budeme mať o 2-3 týždne, neviem kedy presne začína ďalšia schôdza, viac priestoru na to, aby sme ľudí presviedčali o tom, že je naozaj správne a nevyhnutné, doslova nevyhnutné zahlasovať za tú novelu, zvýšiť tú úroveň ochrany tých detí, okrem iného úplne jasne zrušiť potratovú turistiku a povedať, vyjadriť sa, že s tým nesúhlasíme, a že ak chceme, aby Slovensko prosperovalo, a chceme, aby sa Slovensko neustále iba nezmietalo v nejakých turbulenciách, či ekonomických, či politických, či sociálnych, tak musíme ísť na to práve takto, a síce zodpovednosťou voči našim vlastným deťom a zodpovednosťou voči tým, ktorí sa sami ešte nijakým spôsobom ani len cez tie prašivé pokrútené paragrafy nevedia brániť, nevedia brániť.
Ale viete, toto hlasovanie, toto hlasovanie o odložení hlasovania to ukázalo, že vlastne ako sú tu tie deti vnímané. Ako je tu celá tá problematika vnímaná. Teraz nám to nevyhovuje, nechceme sa s tým konfrontovať, nemáme náladu a chuť sa pozrieť do toho zrkadla, tak to proste zoberieme a položíme na poličku niekde vysoko, ďaleko, do skladu, kde nás to nebude otravovať. A z tej poličky, z tej poličky sa to na nás bude tam v nejakej krabičke chcieť škeriť, ale nebude môcť, lebo to bude ešte v krabičke zabalené. To sme, to sme, to ste vy, čo ste za to hlasovali, tým vyjadrili. Zase hovorím aj tí, ktorí ste tu a ste za to hlasovali, tak to berte tak, že na vás to nemierim, lebo vy ste tu aspoň ostali.
Ideme k veci, ale viete, ja som povedal na začiatku, pán kolega, že toto sme si mohli celé ušetriť, nebyť toho úplne zbytočného procedurálneho, ja vás úplne chápem. Ja to tiež vnímam, že to nieje k veci, že to je proste môj výlev citový, lenže nevedel som sa tomu ubrániť, lebo ma to jednoducho prekvapilo, znechutilo, úplne som to pocítil ako strašný podraz. Chápem túto vašu výčitku, vnímam to úplne rovnako, sám to vnímam rovnako. Ideme k veci, skrátim to, lebo si vás vá..., vážim si vás za ten včerajšok, tak budem to rešpektovať.
Takže, kolegovia, všetko z mojej strany. Stále to necítim, že bolo povedané dosť na túto tému, ale môže byť priestor pre vás samých v tom, o tom rozmýšľať alebo. alebo niečo k tomu možno povedať, ale ak, viete čo, ak by to malo celé toto aj táto moja od veci, toto moje od veci vystúpenie, ak by malo len ten jediný zmysel a význam, že v budúcnosti pri akýchkoľvek zákonoch by sme sa takýmto obštrukciám vyhli a jednoducho takéto podrazové metódy, podpásovky by sme nepoužívali voči nikomu, voči koalícii, voči opozícii, proste voči nikomu, aby si každý mohol v zmysle rokovacieho poriadku ten svoj bod prerokovať, tak ako sa patrí, bez nejakých mimoriadnych zmien. Veď vnímate sami, že mimoriadne zmeny sú už len to, že druhý rokovací deň fungujeme bez prestávky. Druhý rokovací deň fungujeme bez prestávky, len v preto, lebo asi je nejaký... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Danko, Andrej, predseda NR SR
Pán poslanec, už dosť dlho som vás nechal hovoriť mimo veci. Poprosím vás, k veci.
Kotleba, Marian, poslanec NR SR
Pán predseda, ďakujem za vaše upozornenie. Ja už končím, ja reagujem na pána kolegu Kéryho a ako predkladateľ... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Danko, Andrej, predseda NR SR
Reagujete na procedurálny návrh už asi 20 minút.
Kotleba, Marian, poslanec NR SR
Áno, veď... A čo je s tým nejaký problém? Tak ak chcete i ísť aj vy na dovolenku, pán predseda, choďte. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Danko, Andrej, predseda NR SR
Skúste, skúste rozprávať k veci, ktorá sa prejednáva. Ďakujem.
