Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, ja by som teraz v tejto, v tomto mojom príhovore v prvom rade chcela poďakovať matkám, slobodným matkám, ktoré napriek tomu, že sa ocitli možno v ťažkej situácii, ak ich opustil muž, partner, možno ten človek bol ženatý, možno jednoducho nerozmyslene, možno jednoducho mnohá sa dostala do situácií, keď to bolo tehotenstvo nežiadané, nežiaduce, a jednoducho ju to zaskočilo a napriek tomu, napriek hanbe, napriek útokom rodičov, výčitiek a ja neviem čo, napriek ohrozeniu svojej kariéry vďačím, vďaka týmto slobodným matkám, ktoré si dieťa vybojovali, ktoré si dieťa ponechali a dobre ho vychovali. Takisto vďaka, chcem vďačiť, poďakovať všetkým rozvedeným ženám, ktorých opustil manžel alebo z nejakého dôvodu im to manželstvo sa nevydarilo a ktoré napriek tomu vychovali svoje deti dobre, nezavrhli svoje deti. A z praxe mám skúsenosti také, že slobodné matky a rozvedené ženy vychovávajú svoje deti možno oveľa lepšie, než keď dieťa vychová, sa má dobre, a keď žije v dobre zabezpečenej finančnej, finančne zabezpečenej rodine.
Chcem sa poďakovať mladým ľuďom, ktorí majú hypotéky, ktorí sú zadlžení a napriek tomu príjmu dieťa a vychovávajú ho zodpovedne. Chcem sa poďakovať chudobným rodinám, pretože naozaj je veľa rodín na Slovensku, veľa rodín chudobných, ktoré dieťa prijali, aj keď im to možnože práve vtedy nevychádza do toho rozpočtu, a ja si myslím, že nikto ešte na Slovensku hladom neumrel len preto, že sa mu narodilo ďalšie dieťa, rodina.
Ďalej sa chcem poďakovať aj mnohodetným rodinám, ktoré prijmú ďalšie dieťa, mnoho raz je to dieťa neplánované, mnoho raz je to už mimo, keď oni mali už celkom iné plány, a prišlo do toho toto dieťa, ktoré niekedy je aj nežiadané, a napriek tomu ho prijali. A častokrát sa stáva, zase z vlastnej skúsenosti, že práve to dieťa, ktoré bolo najmenej plánované, mnoho raz to dieťa, ktoré, ktoré možno si tá mama aj ten, aj poplakala, že ho musí prijať, a mnoho, práve takéto dieťa mnohokrát býva veľkou radosťou a veľkou oporou pre svojich rodičov. Takže tento začiatok, toto moje poďakovanie.
Ďalej chcem sa prihovoriť kolegom, kolegyniam poslankyniam, kolegom poslancom, ktorí tu nie sú, aj pani kolegyni Antošovej, ktorá odišla, že, jednoducho chcem povedať to, že mnoho určite medzi vami, medzi tými 150 poslancami je, sú ženy, že sa nájdu ženy, ktoré potratili, teda dali zabiť svoje dieťa, či už boli v nešťastnej situácii, či si mysleli, že jednoducho je to jediné riešenie, jednoducho určite si myslím, že sa nájdu také. Určite sa nájdu v našom parlamente aj muži poslanci, kolegovia, ktorých partnerka išla na potrat. Nájdu sa takí možno, ktorí svoje dievča prinútili ísť na potrat, keď s ním chodili, možno takí, ktorí nie, že, ktorí dovolili, keď dievča alebo žena, alebo partnerka chcela ísť, tak je to, tak jednoducho sa s tým zmierili. Možno mnohí ženatí mali mimomanželský pomer a vzťah a z toho vzniklo a jednoducho na základe tohoto. Chcem aj toto povedať, že áno, aj takí sú, takí sme ľudia, takí sú ľudia určite možno aj medi nami.
Máme tu medzi nami lekárov, konkrétne o jednom, ktorý je gynekológ, jeden, viem, že je gynekológ, MUDr. Bastrnák, ale je tu aj veľa lekárov iných profesií. Všetci títo lekári, jednak gynekológ musel vykonávať potraty, keď bol ešte, keď sa pripravoval na atestáciu z gynekológie, ale aj ostatní lekári v rámci cirkulácie. Keď ste chceli si urobiť atestáciu, tak museli stráviť nejaký čas aj na gynekologickom oddelení a urobili niekoľko, boli nútení urobiť niekoľko potratov.
Tak sa im prihováram sa z tohoto miesta, že podporou našej novely zákona majú aj títo ľudia, ktorí trebárs v tomto parlamente všeličo majú za sebou, či už sú to poslanci, či už sú to lekári, že aj podporou našej novely máte šancu aspoň trochu odčiniť to zlo, ktoré sa stalo, tie vraždy nevinných, ktorými ste aj vy si, ktorými ste, ktorých ste sa aj vy možno, hoci v súlade so zákonom, ale dopustili.
Chcem sa prihovoriť z tohoto miesta tým nešťastným ženám, ktoré sa teraz vykonáva..., rozhodujú, či majú ísť na potrat, alebo nie. Častokrát sú to zúfalé ženy. V minulosti, viem, že také ženy, veď nie je už taká doba, aby dievčatá skákali do Dunaja, brali si životy a ja neviem čo všetko, keď sa ocitli v takejto situácii. Jednoducho je taká doba, že dá sa dieťa vychovať, môže ho žena vychovať. Keď ho nemôže alebo nechce z nejakého dôvodu, môže ho dať na adopciu. Už sme tu počuli z úst mojich kolegov poslancov, aký je problém s adopciami detí, koľko je manželstiev, koľko je neplodných manželstiev, ktoré túžia mať deti. A naozaj na tú adopciu dieťaťa sa čaká mnoho rokov.
Ja si viem predstaviť tie ženy, ženy, sestry moje, ktoré ste v tej situácii, áno, teraz sa to zdá nezvládnuteľné, možno sa bojíte, ste vystrašené, ste vystresované, ste zhrozené, ste zhrozené, plné hanby, bojíte sa rodičov, bojíte sa okolia, bojíte sa, že prídete o miesto. Všetko toto chápem, všetkému tomuto rozumiem, ale napriek tomu ten potrat je vražda. Iné, aj keď sa vám to zdá ako jediné riešenie, a že, zdá sa vám, že niet iného riešenia. Áno, narodenie dieťa zasiahne život ženy, určite ženy, zasiahne život celej rodiny, zasiahne do súkromia každého, áno. Ja som sama matka a viem, že keď sa žena raz stane matkou, už nikdy nebude slobodným človekom. Ja viem, že keď som matka, hoci môj syn má 42 rokov, a že mám vnúčatá, ale ja viem, že keď, odkedy mám dieťa, už nikdy nebud..., som nebola, nebudem slobodným človekom, pretože je tá povinnosť, je to jednoducho moje dieťa. A možno vás opustil partner, možno, možnože zle žijete s manželom, možno máte zlého manžela, a ja neviem, aké dôvody, je veľmi veľa dôvodov. Možno sa bojíte o zamestnanie, ale chcem vám povedať, teraz sa vám to vidí v tomto mimoriadnom ťažkom položení v ťažkej situácii, že je to jediné riešenie, že niet iného riešenia. Ale verte, verte, že po rokoch zistíte, že by ste to boli zvládli, po rokoch, s uplynutím rokov zistíte, že možno bol by sa váš život otočil iným možno smerom, ako ste si plánovali, ale boli by ste vyžili, boli by ste prežili a možno by ste mali radosť zo svojho dieťaťa.
Ja vám poviem teraz jeden príbeh. Bola študentka medicíny, poviem vám, je to príbeh môj, študovala som medicínu, bola som vo štvrtom ročníku. Zoznámila som sa s chlapcom, zaľúbili sme sa, bol to kolega, medik takisto, bolo to a otehotnela som. Bolo to, bol to vzťah nezrelý, bol to vzťah nezodpovedný, málo zodpovedný. Boli sme síce zamilovaní, ale mysleli sme si, že jednoducho môžeme všetko, až prišlo do toho dieťa. Áno, narodilo sa mi dieťa počas štúdia vo štvrtom ročníku, v najťažšom ročníku medicíny a jednoducho porodila som syna. Nemala som nárok vtedy ešte ani na individuálne štúdium, nemala som nárok ani na sociálne žiadne príspevky.
Moja mamička ma vychovávala sama, boli sme, žili sme vo veľkej chudobe, moja mama po nociach prepisovala, ako úradníčka prepisovala na stroji množstvo všelijakých článkov, len aby ma uživila a aby teda mohla podľa toho, bol to jej, jej, jej zásluha bola aj to, že som na tú vysokú školu mohla chodiť. A teraz do toho prišlo dieťa.
S mojím manželom sme sa ešte počas, s bývalým manželom, ešte počas štúdia rozišli, pretože naozaj bolo to zelené, bola to, nezrelý vzťah to bol, povrchný vzťah a zistili sme, že nemôžme spolu existovať. Takže jednoducho rozišli sme sa ešte po tom štúdiu, počas štúdia a ja som potom otehotnela znova. A ja som si myslela, že to, že to sa nedá vyžiť, nedá prežiť, že jednoducho, že, vedela som, že nedokončím školu, že to sa nedá s jedným dieťaťom ročným, že... A bála som sa mamy. Bála som sa, že moja mama sa zblázni, tá, ktorá všetko celý život mi obetovala, že to nepochopí, jednoducho hanbila som sa, hanbila som sa ako pes pred všetkými.
Bola som medička, nám vtedy nikto nehovoril, že zabitie, že potrat je zabitie dieťaťa. Ja som mala to šťastie, že ani počas praxe na gynekológii som sa k potratu nedostala, čiže nevidela som tie nožičky, ručičky a toto všetko.
A ja, aby z mojej, z môjho strachu, z mojej hanby, asi som sa najviac bála mojej mamy a toho, že nedokončím štúdium. Ja som išla na potrat, ja som dala zabiť svoje nenarodené dieťa. A ja to doteraz ľutujem. Podľa na kánonu katolíckej cirkvi je taká, keďže som katolíčka, je to automatická exkomunikácia, ja som sa neskôr z toho, som si tieto veci dala do poriadku, vyspovedala, špeciálne, som teda mala špeciálnu svätú spoveď, kde mi boli tieto hriechy, teda dané rozhrešenie, to mňa však, totižto rozhrešenie, ktoré dostaneme, a odpustenie hriechov nás nijako nezbavuje zodpovednosti za zlo, ktoré sme urobili.
Ja som bola veľmi nešťastná, naozaj všetky tie veci, ktoré sa tu popisujú, tá depresia tej ženy. Ja som začala trpieť depresiami, bola som nešťastná. Vtedy som ešte nevedela, že prečo je to, pretože jednoducho, no myslela som si, že zbabraný život a tak ďalej. Ale prežívala som to na vlastnom, na vlastnom tele, na vlastnej duši a jednoducho až neskôr som si uvedomila, že aké zlo som spáchala. A po rokoch som si uvedomila, že nič by sa nebolo až také hrozné stalo, keby som si to moje dievčatko bola nechala, bolo to dievčatko, pretože môj syn by nebol jedináčik, ja som potom hľadala všelijaké iné spôsoby odčiniť to, chcela som si adoptovať dieťa, ale nikto mi to, jednoducho bola som vtedy sama, teda matka rozvedená, čiže nikto by mi, vtedy nebola možné adopcia dieťaťa a teraz som aj rada, lebo asi by som to nebola zvládla. Chcela som to odčiniť takýmto spôsobom.
Ale jednoducho teraz viem, že možno by som nebola lekárkou, možno by som bola zdravotná sestra, možno by sa môj život bol uberal úplne iným smerom, ja neviem. Pretože s každým z nás má Pán Boh svoj zámer. A čo človek, my môžeme plánovať, ale úplne sa to môže zmeniť. Ale môj syn by nebol jedináčik, bol by mal sestru a ja by som mala teraz dcéru, po ktorej som túžila.
Takže jednoducho ja sa vám tu takto vyznávam, a preto aj hovorím, to, čo povedal pán Jarjabek, ja nepranierujem nikoho, pretože len, a mám, preto si myslím, že mám právo do tohoto hovoriť, pretože ja som to prežila na vlastnej koži. A koľkokrát, hoci som to koľkokrát, je mi stále ľúto a rozmýšľam, či po ukončení tejto púte na tej, v tomto, v tejto dimenzii, na tomto svete, ja strašne dúfam, že sa s tou mojou dcérenkou tam vo večnosti, snáď že sa stretnem, ja v to verím. Ja verím, že mi odpustila tento zločin, ktorý som na nej spáchala.
Je, odporučila by som vám jednu nádhernú, nádherné súsošie, myslím, že sa autor, je to Slovák, volá sa, myslím, že Hudáček, ktorý, majster, ktorý vytvoril jedno prekrásne súsošie. Vytvoril sochu, súsošie plačúcej ženy kľačiacej na kolenách a priesvitné dieťatko, ktoré ju hladí po hlave, ktoré jej odpustilo. Takže ja verím, že mi to moje dieťa odpustilo, tá moja dcéra, a čo bude ďalej a ako, samozrejme, som pripravená postaviť sa raz, keď prídem pred ten posledný, pred, pred Pána Boha a pred ten posledný a najdôležitejší súd, neviem, ako to bude. Len sa modlím, nech mi Pán Boh odpustí, a veľmi, veľmi túžim, aby som sa mohla s tým mojím dievčatkom stretnúť, objať ho a povedať, poprosiť ho, aby mi odpustilo.
Takže takto, takže toľko, toto moje vyznanie. Ja viem, nie je to, je, prepáčte, že som to takto povedala, ale chcem tým povedať to, že ja, ja mám právo do toho hovoriť. Nikto ma nemôže obviniť, že ty čo sa staráš do žien, čo sa staráš do, do, do tehotných žien. Áno, a mne je ich ľúto a zaslúžia si aj tie, ktoré to spáchali, nie bičovanie, ale, ale pomoc a povzbudenie a prípadne pohladenie a ja neviem čo, pretože určite mnohé sú nešťastné.
Ďakujem. (Dlhotrvajúci potlesk.)

Pani kolegyňka Antošová z SNS, vy ste ma asi nie celkom dobre buď počúvali, alebo pochopili. Ja som hlavne v tom mojom vystúpení, ktoré skutočne bolo motivované tým, že som bol rozčarovaný z toho procedurálneho návrhu , hovoril o tom, že je to absolútne neštandardný postup a že sme tu mali mnohé príklady, keď sa rokovalo aj cez noc, aby sa následne mohlo hlasovať. Ale keď ide o hlasovanie o sprísnení potratovej legislatívy, o tom, že by sme mohli aspoň časť tých detí, ktoré sú dnes svojvoľne len tak proste obetované, zachrániť, tak zrazu je potrebné to hlasovanie odložiť na ďalšiu schôdzu, čo je asi o dva alebo o tri týždne. Toto bolo motto tohto môjho vystúpenia. To, čo ste vy povedali, to boli len tie veci k tomu nabalené ako nejaká nadstavba, ale znova poviem a musím tým na vás reagovať, že keby nebolo tohto úplne zbytočného návrhu, tak si to môžme ušetriť aj ja, aj vy, všetci jednoducho zbytočne úplne.
A, kolegovia, áno, jasné, že týmito obštrukciami, napríklad to, že už druhý deň rokujeme bez prestávky, bez prestávky, alebo to, že sa odsunulo hlasovanie o, na ďalšiu schôdzu, čo je 2 alebo 3 týždne, neviem presne ten dátum, to nás má iba znechutiť. To nás má iba znechutiť, aby sme poľavili v tej našej iniciatíve, v tom našom zápale, ale ja to pripomeniem aj pre poslancov SNS hlavne, Andrej Hlinka bol v maďarskom väzení sedem rokov a po siedmich rokoch, keď ho pustili, tak zasa len pokračoval tam, kde prestal, a nenechal sa znechutiť, odvrátiť, zastrašiť, jednoducho ho nezlomili a aj preto má oprávnene titul otec národa. A ak my ho máme ako vzor, musíme byť takí istí.
Ďakujem.

Marian, ja s tebou ako moji kolegovia môžem len plne súhlasiť, že neexistuje naozaj žiaden legitímny, právny ani politický dôvod na to, aby sme odkladali hlasovanie. Práve naopak. Okamžite po skončení rozpravy, teda okamžite po tom, čo sa všetci poslanci Národnej rady budú môcť dozvedieť o argumentoch, prečo sprísniť potratovú legislatívu, čo je nevyhnutné, samozrejme, na to, aby sa správne rozhodli, tak okamžite po tomto momente by malo byť hlasovanie, pretože čím viac toto hlasovanie odkladáme, tým viac nenarodených detí len zomiera. Zoberme si len, že za jedno 10-hodinové rokovanie tu v Národnej rade zomrie viac ako osem detí týmto spôsobom. Mne to pripadá takisto, ako keď by bola nejaká havária autobusu plného detí, a my namiesto toho, aby sme poslali na ich záchranu sanitku v podstate okamžite, hneď ako je to možné, tak túto sanitku odkladáme a nechávame tie deti naďalej zomierať a pošlemu ju za nejaké dva týždne, keď, keď ich, keď bude ten autobus plný detí, už v podstate keď všetky deti budú mŕtve.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Marian, súhlasím s tebou, že odloženie hlasovania bolo účelové, a mňa osobne to ani neprekvapuje. Mne táto skutočnosť bola už jasná, keď sa odhlasovalo preloženie nášho návrhu novely zákona o umelom ukončení tehotenstva na koniec schôdze ako posledný bod programu. To niečo naznačovalo. Jednoznačne nám to chceli znechutiť, ale moc sa im to nepodarilo. Týmto spôsobom sa snažia umlčať hlas svojho svedomia, ale pred vlastným svedomím neutečú a hlasovanie môžu odkladať, koľko chcú.
Ďakujem.

Ja by som chcel potvrdiť tie slová, ktoré Marian Kotleba spomínal na začiatku, a síce že tá debata ani vo vnútri strany nebola jednoduchá pri predkladaní tohto návrhu zákona. Skutočne boli rôzne názory. V jednej veci sme sa zhodovali všetci, že je, že potraty sú zlé a treba ich nejakým spôsobom minimálne obmedziť, ideálne úplne, úplne poslať do minulosti. Lenže, lenže tiež boli rozdielne názory na to, či ten návrh zákona predložiť teraz alebo niekedy inokedy. Nakoniec sme spoločne nabrali odvahu, a teda išli sme do toho a ideme do toho stále na plné, veď o tom svedčí táto diskusia, táto debata.
Je, ja to znova poviem, že je paradoxné, že, že každý sa tejto téme nejakým spôsobom vyhýba, lebo sa bojí, čo povedia tí druhí. Každý s tým podvedome súhlasí, každý to vie, každý, každý nám aj vyjadruje podporu, alebo väčšina teda nám vyjadruje podporu, ale každý hovorí súčasne, že ale viete, čo o vás povedia tí druhí, ako budete vnímaní, stratíte voličov, budete pranierovaní v liberálnych médiách. Skrátka, všetci sa boja názoru nejakých tých virtuálnych druhých ľudí, ktorých ale my sme stále nejakým spôsobom a minimálne teda tu v parlamente v tejto rozprave vôbec nestretli. Okrem jedného protichodného názoru tu praktici, prakticky nezaznel žiadny oponentský názor a to, čo sa stalo s tým procedurálnym návrhom, to je naozaj smutné. Smutná bola aj reakcia pána Danka, ktorý sa usmieval, keď sa Marian Kotleba sťažoval na to, že to bolo protiprávne, a teda neférové, a taká tá, tá škodoradosť ako keby.
Ja na to môžem povedať len toľko, že ľudia naozaj nie sú hlúpi a vidia a sledujú, čo sa deje. Skôr či neskôr tá pravda sa ukáže, pochopia to a my ten čas, tie dva týždne, samozrejme, do nasledujúcej schôdze využijeme ešte na väčšiu mobilizáciu, a aby sa tá pravda rozšírila medzi ľudí, aby každý videl toho svojho poslanca, že ako hlasoval, ako sa k tejto téme stavia.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Kolega Marian, vieš, hovoril si o svedomí. Pán Boh dal, vštepil každej ľudskej bytosti, každému človeku dal svedomie. Len, bohužiaľ, keď človek to svedomie dlho nepočúva, keď ho dlho ignoruje alebo keď dlhodrobe, dlhodobe pácha nejaké zlo, to svedomie sa začne otupovať a napokon to svedomie je také slabučké, že ten človek ho ani nepočuje. Čiže to je, to by som ti chcela povedať k tomu svedomiu. Mnohí toto svedomie majú zahmlené ziskom, peniazmi, kariérou, funkciami a neviem čo ešte iné.
Ale naozaj, keď človek potlačí svedomie, tak sa mu zahmlieva rozum.

Vážený pán Danko, budem hovoriť aj k téme, aj na svojho predrečníka, takže buďte spokojný, a nemusíte sa trápiť tak, tváriť tak utrápene.
Takisto si myslím, Marian, že je to obštrukcia. Pripomína mi to pštrosa s hlavou v piesku. Pripomína mi to aj malé dieťa, ktoré, aby ho nevideli, tak si zakryje tváričku. Toto je cirkus. Kde zaliezli kresťania z OĽANO? Celkove je to trápny škandál, keď sa o zákone bude hlasovať na ďalšej schôdzi. Tí, čo utekali, sa stretnú s tými protestujúcimi, to si povedal pravdu. Ale nerob si ilúzie, Marian. Ešte nás pred tými ľuďmi pošpinia, lebo poznáš termín odporný farizej. Vieš, čo to znamená. Najdôležitejší zákon v ľudskej spoločnosti takto zohyzdiť.
Že tu nie sú tzv. kresťania z OĽANO, je trápne. Že tu nie sú poslanci zo SaS-ky, nemyslím týchto dvoch, ktorí tu statočne sedia, to sa nečudujem. Myslím tým hlavne najväčších kriklúnskych ochrancov všetkého možného, všetkých úchyliek, všetkých gejov, všetkých lesieb, celého genderu, moslimských vrahov. Sú to tí, čo sedia tam dole v prvej rade. Prečo nediskutujú o potratoch? Nuž napadla ma taká hriešna myšlienka, asi prišli na svet potratom.
Ďakujem za slovo.

Ale veď prihláste sa do rozpravy, poďte nám vy k veci niečo povedať. Mohli ste dať, mohli ste dať do toho vášho návrhu zákona o politických stranách, že proste predkladateľ nemôže rozprávať iba to, čo mu predseda Národnej rady dovolí, kľudne. Takže poprosím vás, pán predseda, ten procedurák bol aj s vaším vedomím. Je to veľmi zlá vec, ktorá sa tu stala. Ja som z toho veľmi vytočený, ja ďakujem za vaše upozornenie, ja to vnímam, rešpektujem vašu funkciu predsedu Národnej rady, má u mňa obrovskú autoritu, ale prosím, neskáčte mi do reči.
Čiže ak by sme len túto jedinú vec tým dosiahli, že by sme nikdy v budúcnosti už niečo takéto podpásové pre nikoho z predkladateľov alebo s akýmkoľvek zákonom nespravili, tak to malo význam.
Ja vám ďakujem za pozornosť, aj keď uznávam výčitky aj od pána predsedu, aj od pána kolegu Kéryho, že to nebolo možno celkom k veci, ale musel som to povedať.
Ďakujem.

Vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, nedá mi, aby som nezareagoval na to, čo sa tu pred chvíľkou stalo.
Z môjho pohľadu absolútne zbytočná obštrukcia s tým odhlasovaním toho, že hlasovanie o našom návrhu novely zákona o umelom prerušení tehotenstva bude posunuté na ďalšiu schôdzu Národnej rady. Ja sa vás chcem všetkých spýtať, ktorí ste za to hlasovali, to znamená poslancov vládnych strán SMER, SNS, MOST - HÍD a poslancov klubu SME RODINA, že vlastne čo vás k tomu vedie, pretože len odkladáte konfrontáciu s realitou a s pravdou, ktorá ukáže, že kto je kto a kto bude akým spôsobom hlasovať za túto novelu, ktorou nemôžme nič pokaziť, práve naopak, ňou môžme veľmi výrazne zlepšiť úroveň ochrany životov nenarodených detí a hlavne môžme výrazne, a poviem to tak matematicky, obmedziť a znížiť ten počet tých zabitých nevinných detí.
Ja to chápem, ľudsky vás chápem, že je vás pre, je pre vás maximálne nepríjemné, keď sa má priblížiť tá chvíľa, keď sa máte rozhodnúť a ukázať, že kto stlačí ktorý ten hlasovací gombík v tejto veci. Ale myslím si aj to, že poslanci a poslankyne Národnej rady sú, sú natoľko zodpovední ľudia, ľudia vykonávajúci mandát, ktorý im bol daný vo voľbách, že by sa nemali báť postaviť sa tvárou zoči voči výzvam aj možno nejakému nie príjemnému zrkadlu. Ale ja hlavne nevidím dôvod na to, aby sme túto novelu a hlasovanie o nej vnímali negatívne, pretože je to maximálne pozitívna vec, a bola tu aj maximálne, si myslím, včera aj s niektorými poslancami, veľmi málo poslancami, ktorí boli tak statoční a charakterní, že tu ostali v pléne a zapájali sa do debaty, tak tu bola podľa mňa konštruktívna a absolútne triezva debata bez akýchkoľvek emócií, ktorej cieľom je len jedna jediná vec, navzájom si vyjasniť postoje, navzájom si vydebatovať pohľady na túto otázku z všetkých možných uhlov, zo všetkým možných kritérií, zo všetkých možných parametrov alebo jednoducho z každej strany tak, aby, aby sme mohli na konci, nepoviem, že dňa, lebo tých rokovacích dní už teraz je viac, a ktovie, koľko ich ešte bude, ale na konci alebo pri ukončení debaty, rozpravy o tejto téme pred hlasovaním si povedať, zazneli všetky pádne a všetky relevantné argumenty, vyjasnili sme si pozície, vyjasnili sme si názory, povedali sme si, čo je za, čo je proti, a môžme s čistým vedomím a svedomím hlasovať o tejto zásadnej novele, ktorá môže pomôcť k záchrane takmer 10-tisíc detí za rok.
Ja vnímam a chápem aj to, že keď sa kluby koalície dohodnú, tak neexistuje sila, ktorá by im, politická sila v tomto parlamente, ktorá by im zabránila zrealizovať takú dohodu, v tomto prípade dohodu o odložení hlasovania o záchrane nenarodených detí. To, že sa pridali k tomu kollárovci, to je už na ich vedomí a svedomí, možnože to je aj v súlade s nejakými hodnotami, ktoré oni vyznávajú. Ale my ich za to nebudeme súdiť, na to sú tu iní, aby súdili.
Ale nerozumiem, čo vládna koalícia okrem toho, že, samozrejme, volajú dovolenky a volajú naplánované voľnočasové aktivity, ktoré sú, samozrejme, pre všetkých poslancov omnoho príjemnejšie, ako tu sedieť v nejakom pléne Národnej rady teraz, keď sa môže ísť niekam na výlet, na dovolenku, a počúvať, počúvať rozpravu o interrupciách, o zabíjaní a ochrane a zachránení týchto detí. Ale dať prednosť, dať prednosť takýmto zábavkám pred prácou v Národnej rade, na ktorú sme boli všetci povolaní a zvolení, mi príde prinajmenšom ako maximálne nezodpovedné, a ak je toto prejav drvivej väčšiny, drvivej väčšiny tohto parlamentu, tak potom sa naozaj nemôžme čudovať, že sa Slovenská republika nachádza v takom stave, v akom sa nachádza, že ten stav vecí verejných je z roka na rok horší, že tu absolútne nikoho netrápi nejaký verejný dlh alebo iné negatíva spojené so správou vecí verejných, lebo však keď už nikoho netrápi ani to, že čo bude s tými malými deťmi, ktoré za nič nemôžu, tak, samozrejme, že potom tých ľudí nemôžu nejakým spôsobom vzrušiť ani podnety nižšej váhy a nižšej úrovne, ako je nehospodárne nakladanie so štátnym majetkom, s financiami, s rozpočtom alebo nespravodlivé procesy na súdoch, alebo uplatňovanie dvojitého metra vo všetkých, takmer všetkých oblastiach spoločnosti a štátu, moci.
Len ak je to takto, tak potom je to veľmi zle. Potom je to veľmi zle. A aké musí mať, aké musí mať, aké musí mať ten človek, konkrétne teraz poslanec Národnej rady, výčitky svojho vlastného svedomia, ak zo strachu, že by sa mal pozrieť do toho zrkadla, ktorým je v tomto prípade hlasovanie o novele zákona o umelom prerušení tehotenstva, sa snaží za každú cenu ujsť. Za každú cenu ujsť, len aby sa do toho zrkadla, aj keď vie, že sa doňho bude musieť pozreť, tak len aby sa do neho pozreť dnes, zajtra, ale čím neskôr, čím neskôr. Ale tie výčitky v tom svedomí, tie sa nedajú odložiť, tie sa nedajú odložiť, tie sa dajú na chvíľku umlčať, aby potom prišli ešte silnejšie. Dajú sa zakryť niečím iným, nejakou inou aktivitou, ale oni si, oni si nájdu to svoje miesto, ten čas, kedy sa vyroja. A vynoria na ten povrch ako taká ponorka a tomu hlasovaniu, tomu hlasovaniu sa aj tak nikto z tých poslancov, ktorí dnes hlasovali za jeho odloženie, aj tak sa nevyhnú, aj tak sa mu nevyhnú. A nič sa tým, nič sa tým nezíska.
Jediné, čo sa tým získalo, je to, že ma to podnietilo k tomuto ďalšiemu vystúpeniu v tejto rozprave, lebo nechcem to nazvať, že to bolo špinavý, naozaj špinavý, taký obštrukčný procedurálny návrh, ale, ale nič pozitívne z toho nešlo, nič pozitívne z toho nešlo, úplne zbytočne, úplne zbytočne. A vo mne osobne to vytvorilo a zanechalo takú pachuť, pachuť tej nejakej negativity alebo takej tej zodpovednosti tých ostatných, alebo snahy tých ostatných proste utiecť pred zodpovednosťou, tak je to lepšie povedané, pachuť tej snahy tých poslancov, ktorí za to hlasovali, utiecť pred tou zodpovednosťou. A bolo to úplne zbytočné, lebo po tom včerajšku, naozaj po tom včerajšku ja som sa stretol s mnohými ľuďmi aj s mnohými aktivistami, a je pre mňa obrovským potešením, že po včerajšej rozprave nás sami títo ľudia vyhľadávajú. Ľudia, ktorí možno do včerajšieho dňa nad nami ani, ani by nemávli rukou. Sami za nami prichádzajú, sami nám píšu. Dokonca tí, paradoxne tí, ktorí stadeto utekali teraz hneď, aby čím najskôr mohli odísť z tejto práce, paradoxne tí narazia vonku na ľudí, ktorým to nie je jedno, že čo bude s tými deťmi našimi maličkými nevinnými, ktorí tam prišli z celého, z celého Slovenska, ktorí sa poskladali na autobusy len preto, aby mohli byť tu v Bratislave dnes, aby mohli svojou účasťou podporiť rokovanie, a dúfali, že aj hlasovanie o tomto návrhu. Žiaľ, nebolo im to dopriate. No ale paradoxne tí, ktorí stadeto utekajú a utekali, tak tí narazia na masu tých ľudí pred parlamentom. A môžu, môžu im povedať, tým ľudom, že teda prečo odchádzajú, prečo im to nestojí za to, aby tu ostali. Prečo si myslia, že ich mandát poslanca už teraz netreba napĺňať a že môžu, môžu ísť niekde na výlet.
Takže tie cestičky, tie cestičky, ktoré Pán Boh naplánoval, majú svoj zmysel a význam. A o to viac si vážim tých pár naozaj poslancov, ktorí ste tu ostali, aj možno keď ste hlasovali za to, aby bolo odložené hlasovanie o našej novele, ale ste tu aspoň ostali, a tak ako som povedal, že včera, teda včera, že to budú historické momenty, ktoré si história zapamätá, keď našli v sebe odvahu aj koaliční poslanci včera a vyjadrili sa za podporu tohoto návrhu zákona. A povedali to veľmi, veľmi jemne a veľmi inteligentne, veľmi apoliticky.
A takisto si myslím, že aj tento druhý rokovací deň o tomto návrhu sa nejakým spôsobom sa zapíše do histórie, keď z tých všetkých poslancov, ktorých tu pri hlasovaní bolo takmer 140, tu zostalo okrem nášho klubu nejakých 7-8 ľudí. A to rátam teda aj vedenie Národnej rady. Toto sú všetko chvíle, ktoré sú možno dneska len takou, len takou sekundovou epizódkou, len takou, takým mihnutím v tom, v tom víre tých udalostí a takým nejakým preblesknutím v celom tom kolotoči, ktorí sa tu rozpútal, ale, ale každá tá udalosť má svoje miesto a každá tá udalosť bude možno niekedy aj v nejakej knižke o úrovni parlamentnej demokracie na Slovensku. Pretože parlamentná demokracia - a ja tejto téme vyhýbam, ale v tejto chvíli asi to musím povedať - to nie je len vtedy, kedy nám to vyhovuje, je to aj vtedy, kedy nám to nevyhovuje, a keď sa majú v pléne Národnej rady alebo všeobecne v pléne parlamentu prerokovávať otázky, ktoré nie sú pre všetkých vítané a pozitívne, a nemajú z nich obrovskú radosť alebo sa z nich netešia vôbec, ale aj o tom je parlamentná demokracia. Ale ak majú poslanci a poslankyne Národnej rady zareagovať na rokovaní o zákone, ktorý im nie je príjemný, o tom, že majú sa postaviť proti tým liberálnym médiám alebo proti tým, tej propagande tých mimovládok, a nie je im to preto príjemné, ako riešenie nájdu spôsob odhlasovať odloženie, odloženie rozhodnutia o tomto návrhu a útek, doslova útek z pléna Národnej rady, tak to je veľmi smutná vizitka úrovne parlamentnej demokracie na Slovensku.
Keď nám v čase, keď sme pripravovali túto novelu, keď nám mnohí nieže aktivisti, ale normálni ľudia so zdravým sedliackym rozumom hovorili, že tento návrh ukáže zrkadlo mnohým a otvorí doteraz mnohé tajomstvá a ukrývané, ukrývané veci niekde hlboko vo vnútri, tak my sme to najprv možno brali tak trošku športovo, že ale veď predsa až také vážne to nebude, no veď čo je na to, čo je na tom také extrémne, že jednoducho chceme, aby tých deti bolo zabíjaných menej, aby to nebolo také jednoduché, dať zabiť dieťatko, ktoré nikomu neublížilo, a nebude to taká veda.
Postupne, ako sme pracovali na jednotlivých verziách tejto novely, a boli to dlhé mesiace, až kým sme sa nedopracovali k tej finálnej, finálnemu zneniu, finálnej verzii, ktorú sme sa rozhodli predložiť do podateľne Národnej rady, bolo tých stretnutí čoraz viac a boli čoraz intenzívnejšie. Mnohí s našimi úpravami, ktoré sme zavádzali, vymýšľali, rozmýšľali, navrhovali, nesúhlasili, mnohí navrhovali iné. Mali sme naozaj vnútrostranícku, vnútroklubovú diskusiu, veľmi búrlivú, ale konštruktívnu a slušnú, ale čo bola spoločná črta všetkých tých ľudí, ktorí sa nejakým spôsobom dotkli nášho procesu prípravy tohto zákona, bolo to, že všetci nám hovorili, bude to búrlivé. Bude to búrlivé a naštartuje to obrovské diskusie, obrovské vášne a ukáže to mnohé veci, a čím sme boli bližšie k tomu rozhodnutiu definitívne to podať do tej podateľne Národnej rady, a k tomu dátumu, ktorý sme sa rozhodli, áno, dáme to a nedáme to potichu, dáme to nahlas, dáme k tomu tlačovku, nebudeme sa hanbiť za to, že ideme s takouto vecou, pretože Pán Boh nám povedal jasne, kto sa hanbí za neho, za toho sa bude hanbiť aj on. Tak vtedy to bolo také najsilnejšie. Vtedy to bolo také najsilnejšie, že čakajte obrovské útoky, obrovskú negativitu, tak sme to čakali. Čakali sme všeličo, však nie sme, nie sme ani LGBT a nie sme ani z cukru a niečo znesieme, sme normálni ľudia z mäsa a kostí, heterosexuáli, proste normálni ľudia a čakali sme nejaké reakcie. Ale ja vám poviem úprimne a no musím sa tu z toho vyrozprávať, lebo to nejdem pochopiť v tej mojej hlave, že naozaj sme jedno..., alebo ja osobne, možnože kolegovia čakali aj to, ale ja osobne nie, a preto tu teraz stojím, naozaj som nečakal, že kvôli hlasovaniu a strachu z hlasovaniu o našej novele štyri pätiny parlamentu alebo päť šestín parlamentu proste ujde zo sály a že podpredseda Národnej rady dá procedurálny návrh, aby sa hlasovanie odložilo. Aby sa hlasovanie odložilo. Veď na to nie je, na to nie je žiadny vecný ani právny argument v zmysle rokovacieho poriadku.
No, kolegovia, na túto myšlienku mi povedzte nejakú odpoveď. Je na takéto, je na takéto rozhodnutie? Ja viem, že to je odhlasované väčšinou v Národnej rade, takže je to, je to platné, účinné, nič s tým nevieme spraviť. Ale je v zmysle rokovacieho poriadku Národnej rady na takéto rozhodnutie legitímny dôvod? No nie je, no nie je. My sme v parlamente nováčikovia, my sme nováčikovia, greenhorni, zelenáči, ale už aj my sme zažili, že sa tu niekoľkokrát opakovane hlasovalo, ale čo hlasovalo, rokovalo do noci, do rána, do tretej, aby sa, alebo aj do ôsmej, Natálka, ďakujem za upresnenie, celú noc až do ôsmej, aby sa následne hlasovalo, aby sa následne hlasovalo o tej veci, o ktorej sa rokovalo celú noc. Ale keď ide o ochranu tých najnevinnejších, malých nenarodených detí, keď ide o to, aby sme sa postavili liberálom, aby sme sa postavili všetkým tým, ktorí v médiách, v televízii, v novinách, na internete propagujú, propagujú zabitie dieťaťa, potrat propagujú ako nejaké právo, ako nejakú vymoženosť, aby sme povedali, že s tým nesúhlasíme a že je nám jedno, čo si budú v tých liberálnych zmätkoch a hnojoch písať a vysielať, tak vtedy poslanci Národnej rady, čo majú byť vzorom pre národ, čo majú byť príkladom pre ostatných ľudí, tak proste zo svojej vlastnej pohodlnosti, zo strachu pred zodpovednosťou, zo strachu pred konfrontáciou si odhlasujú, že tu nemusia byť, a odídu.
Ľudia, ľudia tu, v tých fabrikách, ktoré sme tu nastavali, v tých automobilkách, kde z našich obyvateľov robia otrokov, robia dvanástky, a nemôžu si povedať, už mám toho plné zuby, už ma ten, ten, už ma ten teror nebaví, už ma ten Kórejec v Hnúšti nebaví, ako po mne bliaka, a chcem odísť o tretej, a nie až o šiestej večer, musia tam dreť, my si to tu odhlasujeme, poslanci odídu, nič sa nedeje, dovolenka pred nami, leto sa môže začať, načo si kaziť deň v Národnej rade počúvaním nejakých hlúpych rečí.
Ja sa vám ospravedlňujem, tí, čo ste tu ostali, lebo vás sa to netýka, vy ste naozaj, nieže elita, ale vy ste tí zodpovední, ktorí... Fakt, no koľko ľudí tu ostalo z celého pléna? Čiže ja sa vám aj ospravedlňujem vnútorne, že vy to tu musíte počúvať, ale ja to proste musím povedať, lebo ma ide z toho rozhodiť. Ide ma z toho rozhodiť. Ale je to v zmysle rokovacieho poriadku, plénum to schválilo, už si proste balia dovolenkové náradíčko, a prečo by sme si kazili náladu. Keď sa bude takto pristupovať ku všetkému, tak to tu môžme rozpustiť. Tak nech prezident rozpustí Národnú radu, nech si rozhoduje sám. Však ak máme ustupovať liberálom, máme liberála v prezidentskom paláci, môže to celé riadiť priamo. Nepotrebuje tu 150 poslancov, načo by mu boli. Načo by mu boli. Však nech to rozpustí, Kiska rozpustí parlament. Ak ide o to, aby sme ustupovali tým liberálom aj za cenu strachu z tej konfrontácie. Ja ani neviem, čo..., viem, že chcem ešte niečo povedať, ale ani neviem čo, lebo to je, to je podľa mňa v takom príkrom rozpore s tými demokratickými princípmi, o ktorých sa tu neustále rozpráva a točí a sa zdôrazňujú, že je to až nepochopiteľné.
Nám tu idú mnohí nadávať neustále do fašistov, do extrémistov, ja neviem, do čoho všetkého. Včera tu niektorý kolega dobre povedal, do neoxenofóbov, ale sa pozrite, čo sa tu deje z tých, z tej druhej strany, z tej druhej strany. Keď treba, tak vidíte, vidíte, ako ľudia vnímajú realitu na Slovensku. Že tie paragrafy sú preto takým tým paragrafom, takým tým špeciálnym znakom, aby sa mohli ohýbať z hocijakej strany, ako to tí právnici proste potrebujú, raz tak, potom tak, potom tak. A taký normálny človek, čo chodí, snaží sa uživiť svoju rodinu z poctivej práce, nemá šancu, keď ide o nejaký právny spor, nemá šancu. Jeden advokát ho tak nalomí, druhý tak, tretí ho oklame, proste nemá šancu. No a vidím, že ale veď to je len odraz toho, čo sa robí na najvyšších poschodiach tej politiky, ktorým je, alebo v najvyššom poschodí, ktorým je teda vláda a potom Národná rada. Keď my si tu, vy si tu otáčate, lámete ten rokovací poriadok, ako vám to vyhovuje proste. Viete čo, mohli sme dať iný procedurák. Mohol dať pán podpredseda procedurálny návrh, ukončíme diskusiu k tomuto bodu, držte huby, nerozprávajte sa, však načo, už bolo povedané dosť. Aký problém? Keď vieme, keď vieme odložiť hlasovanie, tak vedeli by sme odložiť aj diskusiu. Alebo mohol byť procedurák, odložíme hlasovanie o 26 rokov. Však Národná rada si môže aj to schváliť, nie? Aj za to mohla väčšina zahlasovať a mohli sme sa na 26 rokov vyhnúť nepríjemnej záležitosti a byť v pohode, byť v pohode, však budeme o tom hlasovať, rokovalo sa, o 26 rokov, možnože keď tu bude nejaký slovenský kalifát, tak potom sa o tom bude hlasovať. Bolo to zbytočné, úplne zbytočné. Nič sme tým, nič sme tým nedosiahli, len to, že teda z nášho pohľadu budeme mať o 2-3 týždne, neviem kedy presne začína ďalšia schôdza, viac priestoru na to, aby sme ľudí presviedčali o tom, že je naozaj správne a nevyhnutné, doslova nevyhnutné zahlasovať za tú novelu, zvýšiť tú úroveň ochrany tých detí, okrem iného úplne jasne zrušiť potratovú turistiku a povedať, vyjadriť sa, že s tým nesúhlasíme, a že ak chceme, aby Slovensko prosperovalo, a chceme, aby sa Slovensko neustále iba nezmietalo v nejakých turbulenciách, či ekonomických, či politických, či sociálnych, tak musíme ísť na to práve takto, a síce zodpovednosťou voči našim vlastným deťom a zodpovednosťou voči tým, ktorí sa sami ešte nijakým spôsobom ani len cez tie prašivé pokrútené paragrafy nevedia brániť, nevedia brániť.
Ale viete, toto hlasovanie, toto hlasovanie o odložení hlasovania to ukázalo, že vlastne ako sú tu tie deti vnímané. Ako je tu celá tá problematika vnímaná. Teraz nám to nevyhovuje, nechceme sa s tým konfrontovať, nemáme náladu a chuť sa pozrieť do toho zrkadla, tak to proste zoberieme a položíme na poličku niekde vysoko, ďaleko, do skladu, kde nás to nebude otravovať. A z tej poličky, z tej poličky sa to na nás bude tam v nejakej krabičke chcieť škeriť, ale nebude môcť, lebo to bude ešte v krabičke zabalené. To sme, to sme, to ste vy, čo ste za to hlasovali, tým vyjadrili. Zase hovorím aj tí, ktorí ste tu a ste za to hlasovali, tak to berte tak, že na vás to nemierim, lebo vy ste tu aspoň ostali.
Ideme k veci, ale viete, ja som povedal na začiatku, pán kolega, že toto sme si mohli celé ušetriť, nebyť toho úplne zbytočného procedurálneho, ja vás úplne chápem. Ja to tiež vnímam, že to nieje k veci, že to je proste môj výlev citový, lenže nevedel som sa tomu ubrániť, lebo ma to jednoducho prekvapilo, znechutilo, úplne som to pocítil ako strašný podraz. Chápem túto vašu výčitku, vnímam to úplne rovnako, sám to vnímam rovnako. Ideme k veci, skrátim to, lebo si vás vá..., vážim si vás za ten včerajšok, tak budem to rešpektovať.
Takže, kolegovia, všetko z mojej strany. Stále to necítim, že bolo povedané dosť na túto tému, ale môže byť priestor pre vás samých v tom, o tom rozmýšľať alebo. alebo niečo k tomu možno povedať, ale ak, viete čo, ak by to malo celé toto aj táto moja od veci, toto moje od veci vystúpenie, ak by malo len ten jediný zmysel a význam, že v budúcnosti pri akýchkoľvek zákonoch by sme sa takýmto obštrukciám vyhli a jednoducho takéto podrazové metódy, podpásovky by sme nepoužívali voči nikomu, voči koalícii, voči opozícii, proste voči nikomu, aby si každý mohol v zmysle rokovacieho poriadku ten svoj bod prerokovať, tak ako sa patrí, bez nejakých mimoriadnych zmien. Veď vnímate sami, že mimoriadne zmeny sú už len to, že druhý rokovací deň fungujeme bez prestávky. Druhý rokovací deň fungujeme bez prestávky, len v preto, lebo asi je nejaký... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Pán poslanec, už dosť dlho som vás nechal hovoriť mimo veci. Poprosím vás, k veci.

Kotleba, Marian, poslanec NR SR
Pán predseda, ďakujem za vaše upozornenie. Ja už končím, ja reagujem na pána kolegu Kéryho a ako predkladateľ... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Reagujete na procedurálny návrh už asi 20 minút.

Kotleba, Marian, poslanec NR SR
Áno, veď... A čo je s tým nejaký problém? Tak ak chcete i ísť aj vy na dovolenku, pán predseda, choďte. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Skúste, skúste rozprávať k veci, ktorá sa prejednáva. Ďakujem.

Dovoľujem si upozorniť, že keďže je rokovanie, ako bolo povedané, bez prestávky, tak zasadnutie výborov je v rozpore s rokovacím poriadkom, keďže je rokovanie pléna Národnej rady.