68.
Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister obrany, ctené kolegyne, kolegovia. V kontexte toho, čo tu máme práve teraz predložené na stôl a teda vyslanie ďalších 42 slovenských vojakov na misiu do Iraku, mi nedá sa nezamyslieť vlastne nad tým, že kto sú tu vlastne tí skutoční extrémisti. Pretože vy všetci dobre viete, že Ľudová strana Naše Slovensko vystupuje v takýchto geopolitických témach vždy konzistentne. Akékoľvek vyslanie slovenských vojakov do zahraničia, či už strašiť na ruské hranice, robiť tam zo seba frajerov, aj keď to v skutočnosti neznamená nič, iba ďalšiu eskaláciu napätia, ktoré môže neskôr priniesť katastrofu pre nás všetkých, ako tu stojíme, sedíme, pre naše celé rodiny, našich známych, ale celý náš národ, či už ide o nejaké medzinárodné sankcie na štáty, ktoré nám neurobili vôbec nič. Akurát sa previnili tým, že si zvolili vlády, ktoré sú nekompatibilné s predstavami bruselských a washingtonských elít, alebo s akýmkoľvek iným podnecovaním napätia, vyhosťovaním diplomatov či čohokoľvek podobného, čo môže prispieť k tomu, že mier, ktorý dnes, našťastie, v Európe máme, sa v budúcnosti stane len peknou spomienkou. Vždy jasne, zreteľne vystúpime proti každej medzinárodnej agresii. A práve z tohto dôvodu tu vystupujeme aj teraz.
Nechápem totižto to, prečo my sme tí extrémisti, tí fašisti, alebo ako nás to voláte, čomu už verí v poslednej dobe menej a menej ľudí, našťastie, keď sa zastávame stále mieru, zastávame sa stále pokoja, vystupujeme proti každej eskalácii napätia, a zároveň vy, ktorí si hovoríte štandardné politické strany, ktorí si hovoríte tak krásne, že demokratická opozícia, hlasujete za každý takýto nezmyselný návrh, ako je aj tento, ktorý v skutočnosti neprinesie vôbec nič, iba ďalšie napätie, ďalšiu smrť nevinných ľudí, ďalšie hladomory, epidémie, nešťastie, rozvracanie rodín a jednoducho vojnové konflikty.
Zamýšľam sa stále nad tým, že čo je vlastne ten extrémizmus. Keď je extrémizmom stáť na strane mieru, keď je extrémizmom stáť neustále na strane pokoja, tak potom asi som extrémistom. Pretože mne je jedno, ako nazvete správnu vec, ak je tá vec správna. Viem však jedno a to to, že vy tie najodpornejšie veci vraždy, znásilňovania, lúpeže celých národov, ničenie, deštrukciu, epidémie, hladomory, vojnové konflikty, vyvražďovanie, genocídy iba zabaľujete za také krásne názvy – bratská medzinárodná pomoc, nutné opatrenia v globalizovanom svete, záväzky vyplývajúce z koaličných zmlúv, podpora mieru, humanitárne bombardovanie a podobné nezmyselné, nič neznamenajúce názvy, ktoré v skutočnosti predstavujú len tie najodpornejšie veci, ktoré sa vo svete dejú.
Iste, pán minister argumentuje tým, že iracká vláda si pozýva týchto vojakov na svoje územie. Ale kto tam tú irackú vládu dosadil? Všetci dobre vieme, že celá táto pseudoirácka vláda, ktorá vládne v krajine, kde ešte stále zúri občianska vojna, je v podstate vládou, ktorá je len takou bábikou, takým panáčikom Spojených štátov amerických a Iraku. Rovnako vieme, že určitá časť irackej populácie podporuje prítomnosť vojakov Severoatlantickej aliancie, prítomnosť predovšetkým amerických vojakov, ale aj vojakov z jednotlivých európskych krajín. Exituje tu ale aj iná časť irackého národa v tomto prípade, ktorej ale môže vadiť to, že sa cudzie čižmy, že sa predovšetkým americké imperialistické čižmy pohybujú po území jej vlastného štátu. Časť národa, ktorej môže prekážať, že sa cudzí vojaci rozhodli implementovať si svoje vlastné postupy, svoje vlastné predstavy, svoje vlastné vízie o tom, ako by ten štát mal fungovať a nerešpektujú vôľu toho daného národa, toho daného kmeňa, toho daného etnika. A z tejto časti toho irackého národa si potom militantné skupiny ako al-Káida, ISIL a podobné teroristické organizácie verbujú svojich členov, ktorí sú oprávnene nahnevaní na to, že už viac ako desať rokov na ich vlastnom území operujú cudzie vojská a oni nie a nie odísť. A neustále sa ten konflikt zhoršuje, milióny ľudí Irak museli opustiť, milióny ľudí to stálo život a nevidíme v dohľadne, v budúcnosti žiadne riešenie a stále sa posúvame ďalej a ďalej do tej priepasti, z ktorej už potom neskôr nebude návratu. Títo ľudia sú objektívne nahnevaní, sú frustrovaní a potom neskôr končia v rôznych takýchto extrémistických skupinách.
A my namiesto toho, aby sme sa ako štát postavili na stranu mieru, na stranu, ktorá nebude podporovať nezmyselné agresie, tak schvaľujeme každú nezmyselnú provokáciu zo strany Spojených štátov amerických a Izraela. A čo nám to reálne prináša? Kolega Mizík tu hovoril o tom, že v Iraku do roku 2003 možno nebola ideálna vláda. Áno, vládol tam autokrat, vládol tam v podstate možno diktátor, môžme to nazvať, vládol, robil zlé veci, s mnohými ľuďmi sa jednoducho nebabral. Vieme, že sa tam diali čistky, vieme, že tam boli problémy. Ale Irak fungoval relatívne v dobrej ekonomickej kondícii. V Iraku sa dalo žiť bez toho, aby človek, keď vyjde na ulicu, sa nestal terčom nejakého teroristického útoku. Irak reálne ako štát mohol hovoriť o nejakej existencii. Potom prišli Spojené štáty americké a Veľká Británia s historkou o tom, že Saddám Husajn má nejaké zbrane hromadného ničenia a že tento šialený diktátor chce rozvrátiť celý svet a spôsobiť smrť desiatok miliónov ľudí pomocou týchto zbraní, ktoré by nemal vlastniť. A tak sme sa spoločne ako Severoatlantická aliancia vybrali na dobrodružnú misiu, zvrhli sme vládu Saddáma Husajna, stálo to život viac ako milióna ľudí, spôsobili sme hlad, beznádej, zúfalstvo desiatok miliónov ľudí v celom regióne. Spôsobili sme to, že vlastne ten Islamský štát vôbec vznikol, proti ktorému majú títo vojaci cvičiť ďalších irackých vojakov, ktorí proti nemu majú bojovať.
A keď sa pozrieme na Irak teraz, čo sme vlastne v konečnom dôsledku dokázali? Bol tam diktátor, bola tam nejaká vláda. Čo je tam teraz? Kmeňové násilie, robí si tam každý, čo chce. Neustály terorizmus, vraždy, smrť, ako som spomínal, beznádej, hladomor, epidémie. Jednoducho úplná deštrukcia. Ale najväčšia perlička, zbrane hromadného ničenia, sa, samozrejme, nenašli. A tí, ktorí túto odpornú agresiu, ktorá tým pádom bola v rozpore s medzinárodným právom, vyprovokovali, si spokojne sedia, oddychujú. To, že milión ľudí zomrelo, to ich jednoducho netrápi. Všetko je fajn.
A čo je najhoršie na tejto celej americkej agresii, tak práve tieto činy Spojených štátov amerických a Izraela vyprovokovali celú tú migračnú krízu, kvôli ktorej sa teraz háda celá Európa a nevieme si s ňou poradiť. Alebo nechceme poradiť, to už je na našich bruselských kamarátoch.
Tak ja sa teraz zamýšľam, aký má zmysel poslať ďalších slovenských vojakov, ešte to aj zaplatiť, aby tam išli a zase len provokovali iracký národ, aby zase ukazovali, že to NATO tam bude stále, že to NATO stále bude pôsobiť, že to NATO stále nedá pokoj tomu národu, a zase len podnecovali ďalšie a ďalšie konflikty. Jedno, čo nás história v posledných rokoch od roku 2003 naučila, že riešenia, ktoré tu predostiera NATO, že riešenia, ktoré tu predostiera USA a Izrael, nevedú k ničomu, len k ďalšej eskalácii konfliktov a k vytváraniu nových teroristických sietí, ktoré dnes už vraždia stovky ľudí aj v Európe. A môžete ma opraviť. Môžete tvrdiť, že to tak nie je, že Spojené štáty americké a ich vojenské invázie niekde priniesli mier, prosperitu, krásnu budúcnosť, priniesli vládu pokoja a harmónie. A povedzte mi, kde to je? Kde to je? Pretože keď sa pozriem na Líbyu, Irak, Sýriu, Afganistan, nech sa pozriem kdekoľvek do histórie, kde vstúpila noha amerického vojaka, tam prišiel len hlad, deštrukcia, beznádej, zúfalstvo, kríza, imigrácia a všetko ostatné.
To znamená, prečo sa máme ako štát podieľať na tomto vraždiacom besnení? Prečo máme podporovať ľudí, ktorí sú tak neuveriteľne zvrátení, že dokážu pre svoje vlastné ambície a pre svoje zisky obetovať milión ľudí tu, milión ľudí tam? A prečo v konečnom dôsledku vy, ktorí toto celé podporujete, chcete nazývať nás, extrémistami, ktorí sa tu ako jediní v celom pléne Národnej rady staviame za to, aby Slovensko nepodporovalo tieto medzinárodné agresie, ale aby sa, naopak, postavilo na stranu mieru? Pretože môžete argumentovať, že slovenskí vojaci, ktorí tam budú cvičiť nejakých irackých policajtov, ktorí tam potom budú likvidovať zvyšky tzv. Islamského štátu, že to niečo prinesie, že to bude mať nejaký efekt. Nemá to efekt od roku 2003 a vy sa stále nechcete poučiť a stále, stále pokračujete.
A ja sa v tej chvíli potom zamýšľam, že či sú tí Američania, tí Izraelci a celé OSN tak blbí, že to nevidia, že to nikam nevedia, alebo je tu nejaký iný dôvod, prečo stále potrebujeme podnecovať napätie v tomto regióne Stredného východu. Či tu náhodou nie sú nejaké lobistické skupiny veľkých zbrojárskych podnikov, ktoré stoja v pozadí, či už americkej vlády, či už Európskej únie alebo stoja v pozadí niektorých vplyvných politikov, ktorí ich potom manipulujú do takýchto konfliktov, a že či celá táto hra, aj toto tu nezmyselné vyslanie slovenských vojakov nie je vlastne len činnosť, ktorá je po vôli niekoľkým zvráteným jednotlivcom, ktorí si chcú takto zvyšovať svoje vlastné zisky, svoj vlastný profit a bez ohľadu na to, či zomrú milióny alebo desiatky miliónov ľudí, budú si ďalej takto riešiť svoje vlastné ekonomické záujmy.
A ak je to potom tak, ak tí Američania skutočne nie sú takí blbí a vidia, že to nikam nevedie, len slúžia nejakej zbrojárskej loby, tak prečo sa ako štát máme na tomto celom podieľať? Pretože tu teraz nejde o politiku, o to, či ste ľavičiar, pravičiar, nacionalista, liberál. Ide o to, že týmto zase len podnecujeme napätie a zo svojich vlastných peňazí, teda z peňazí daňových poplatníkov, slovenských občanov, podporujeme ďalšie vraždenie, ďalšie napätie.
A ako tu bolo spomínané, množstvo z tých, ktorých vlastne Američania vycvičili, sa potom neskôr pridali k tomu tzv. Islamskému štátu. Množstvo z tých, o ktorých ste hovorili, napríklad v Sýrii, že sú umiernená sýrska opozícia, sa ukázali ako tí, ktorí odrezávajú hlavy, tí, ktorí páchajú bombové atentáty, tí, ktorí na trhoch predávajú malé kresťanské dievčatá do sexuálneho otroctva a podobne. Toto je reálny obraz politiky Spojených štátov amerických v tomto regióne. A my namiesto toho, opakujem, a nakoniec, aby sme od tohto dištancovali, aby sme si našli možno lepších spojencov, ktorí nebudú takéto zvrátenosti podporovať, za každú takúto vec ideme zahlasovať. Každú takúto vec ideme podporiť.
A ešte raz. Pán minister, kľudne mi odpovedzte, kde americká zahraničná politika svojou militantnosťou, svojou agresivitou, svojím vojenským zásahom priniesla mier a prosperitu? Aspoň jeden jediný štát, povedzme od roku 1990. Povedzte to, aby sme konečne mohli vedieť, že kam to môže viesť. Lebo od roku 2003 sa pozeráme na to, čo sa s Irakom deje. Neposúva sa to nikam dopredu a stále a stále idete v jedných a tých istých koľajach, stále robíte tie isté chyby a stále posielate ďalších a ďalších vojakov, ktorí nakoniec prinesú len ďalšie vraždenie a beznádej.
Ďakujem.
